Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 11, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/119/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220203952
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7220203952.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr.

Jany Dudíkovej a JUDr. Ľuboša Kunaya v spore žalobcu A. B. C. D., bytom v E., F. G.X, zastúpeného
JUDr. Danielom Blyšťanom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Thurzova č. 3367/6A, proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Štúrova č. 2, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Mestského
súdu Košice zo dňa 24.7.2024 č.k. K2-29C/22/2020-419 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

M e n í rozsudok v časti zamietajúceho výroku tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu
52.000,00 eur s 5% úrokom z omeškania od 19.1.2021 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

P o t v r d z u j e rozsudok v prevyšujúcom zamietajúcom výroku.

Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podaným žalobným návrhom domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 300.000,-

eur titulom nezákonného trestného stíhania.

2. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 5.10.2022 č.k. 29C/22/2020-239 zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovi sumu 23.000,- eur, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov
konania v celom rozsahu.

3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že uznesením Prezídia Policajného zboru,

Úradu boja proti korupcie, Odbor boja proti korupcii Východ zo dňa 31.8.2010 bolo žalobcovi vznesené
obvinenie za obzvlášť závažný zločin v štádiu pokusu formou spolupáchateľstva. Sťažnosť, ktorú podal
proti uzneseniu bola Úradom špeciálnej prokuratúry zamietnutá. Následne bol žalobca rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu Pezinok zo dňa 25.5.2018 spod obžaloby pre obzvlášť závažný
zločinfalšovania,pozmeňovaniaaneoprávnenejvýrobypeňazíacennýchpapierovoslobodený,pretože
nebolo dokázané, že sa stal skutok. Uznesením Najvyššieho súdu SR z 5. decembra 2018 sp. zn.
3To/8/2018 bolo odvolanie Úradu špeciálnej prokuratúry zamietnuté.

4. Ďalej vychádzal zo zistenia, že Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 1.4.2020 oznámila žalobcovi,
že neboli zistené základné podmienky pre uspokojenie jeho nároku na náhradu škody.5. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že návrh žalobcu
je čiastočne dôvodný. Podľa názoru súdu pre náhradu škody v nemajetkovej sfére žalobcu sú splnené
všetky zákonné predpoklady pre jej priznanie, keď dôsledky nezákonného vedeného trestného stíhania

sa prejavili vo viacerých sférach jeho života (súkromnej, rodinnej, spoločenskej aj pracovnej) a boli s nimi
vpríčinnejsúvislosti.Boltohonázoru,vzhľadomnaokolnostiprípadu,žeužalobcunepostačujesamotné
konštatovanie existencie nezákonného rozhodnutia - trestného stíhania a priznanie nemajetkovej ujmy,
je odôvodnené špecifickým charakterom trestného konania. Niet totiž pochýb o tom, že každé trestné
konanie ovplyvňuje trestne stíhaného.

6. Pri rozhodovaní o základe nároku žalobcu vychádzal z doterajšej ustálenej judikatúry Najvyššieho
súdu SR reprezentujúc rozhodnutím 1Cdo/53/1993 ako aj rozhodnutiami MCdo/18/2009 ako aj
Ústavného súdu sp. zn. III.ÚS/44/2017. Podľa uvedenej judikatúry za správny treba považovať výklad
zákona 514/2003 Z.z., podľa ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím
o začatí trestného stíhania vznesenia obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto

rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad zo spáchania trestného činu obvineným) rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť.
Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde
otrestnýčin,zároveňznamená,žepodozreniezospáchaniatrestnéhočinusanepotvrdiloavyšlonajavo
nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania.

7. Pre stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd považoval za zásadné, že trestné
stíhanie žalobcu prebiehalo od 31.8.2010 do právoplatného skončenia trestného konania uznesením
Najvyššieho súdu SR z 5.12.2018. Podľa názoru súdu nemajetková ujma - jej výška je vecou
voľnej úvahy súdu. Pri rozhodovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vedenie

trestného stíhania širokou mierou uváženia a jej úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním
odškodňovania v iných prípadoch upravených v iných právnych normách. Je preto potrebné vždy v
týchto prípadoch nevyhnutne vychádzať z osobitných okolností vecí. Súd ďalej bol toho názoru, že v
tomto prípade nie je viazané limitom podľa § 17 ods. 4 zák.č. 514/2003 Z.z., keď jeho trestné stíhanie sa
začalo v r. 2010. Zohľadňujúc uvedené kritériá súd za akceptovateľné považoval náhradu nemajetkovej

ujmy vo výške 23.000,- eur a v prevyšujúcej časti žalobu nad uvedenú sumu zamietol. Priznanú sumu
považoval za obdobnú ako v konaní sp.zn. 10C /83/2020, ktoré vychádzalo z rovnakých skutkových a
právnych okolností prípadu, nakoľko počas celého vedenia trestného konania boli za rovnaký skutok
spoločne obvinený aj obžalovaný žalobca aj JUDr. Jaroslav Škapinec.

8. Na základe podaného odvolania žalobcom ako aj žalovanou odvolací súd uznesením zrušil rozsudok
súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

9. V zrušujúcom uznesení odvolací súd konštatoval, že žalobca preukázal existenciu nezákonného
rozhodnutia v podobe uznesenia vzneseného obvinenia trestného stíhania, avšak z podaného odvolania

žalovanouniejezrejmé,žeodvolacienámietkysmerovaliibaprotivýškepriznanejnáhradynemajetkovej
ujmy žalobcovi poukazujúc na skutočnosť, že súd s prihliadnutím na ust. § 17 ods. 4 zák.č. 514/2003
Z.z. mal za primeranú nemajetkovú ujmu považovať 10 násobok minimálnej mzdy. Odvolací súd ďalej
konštatoval, že možno uzavrieť, že základ nároku žalobcu je daný a v tejto súvislosti súd prvej inštancie
správne konštatoval, že sú splnené podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

10. Dôvodom zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie bola jeho nepreskúmateľnosť vo vzťahu
k priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi, ak súd v rozhodnutí iba konštatoval, že
za akceptovateľnú považoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 23.000,- eur a pre priznanie
celej požadovanej sumy nevzhliadol konkrétne dôvody a nezistil ani výnimočné okolnosti, ktoré by

odôvodňovali úvahy o odškodnení v rozsahu vyššom ako priznanej sumy.

11. Po vrátení veci okrem iného bolo úlohou súdu prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania
vyporiadania sa s podstatnými argumentami strán sporu a v dôvodoch rozhodnutia výstižne vysvetliť ako
posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán vo vzťahu k priznanej resp. nepriznanej

výšky náhrady nemajetkovej ujmy.

12. Rozsudok súdu prvej inštancie v odsekoch 1 až 58 zodpovedá prenosu obsahu dôvodov pôvodne
zrušeného rozsudku zo dňa 5.10.2022 č.k. 29C/22/2020-239.13. Vo vzťahu k výške priznanej peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu súd poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/181/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012, 3Cdo/19/2018,

6Cdo/44/2017, 3Cdo/25/2019, 3Cdo/7/2017, rozhodnutie nález Ústavného súdu III.ÚS/754/2016.

14. Vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujme za trestné stíhanie ďalej súd poukázal na rozhodnutie
Okresného súdu Lučenec sp. zn. 5C/161/2013, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
14Co/433/2015, rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 6C/131/2014, rozsudok Okresného súdu

Rimavská Sobota sp. zn. 8C/144/2009, rozsudok Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 11C/229/2010,
rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 8C/227/2015, rozsudok Okresného súdu Košice II
sp. zn. 3C/31/2014, rozsudky Okresného súdu Prešov sp. zn. 20C/43/2018 a 14C/45/2020.

15. Súd poukázal na princíp právnej istoty a rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach vo vzťahu
k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobené nezákonným rozhodnutí po vykonaní pomerov a

uvedených okolností prípadu odôvodňuje podľa názoru priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 23.000,-
eur, ktorú považoval za dostatočne primeranú a spravodlivú zohľadňujúcu devalvačné a inflačné vplyvy.

16. Ďalej mal súd za to, že vzhľadom na výšku odškodnenia, ktorá sa priznala obetiam pri trestnom
čine znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho využívania, je náhrada nemajetkovej ujmy vo výške

23.000,- eur adekvátna za vedené trestné stíhanie pre trestný čin podvodu v štádiu pokusu formou
spolupáchateľstva trvajúca 8 rokov. Ďalej zdôraznil, že porovnaním nemajetkovej ujmy žalobcu v jeho
spoločenskom, osobnom, profesijnom a rodinnom živote v porovnaní so škodou spôsobenou trestným
činom znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania sa javí nemajetková ujma vo výške
23.000,- eur ako dostatočná. Podľa názoru súdu z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplynulo, aby

ujma, ktorú utrpel žalobca prevyšovala odškodnenie, ktoré sa priznáva obetiam (50 násobok minimálnej
mzdy), ktorým bolo zasiahnuté do ich práva na život.

17. Súd teda za akceptovateľnú považoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 23.000,- eur
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

18. Súd ďalej je toho názoru, že žalovaná je v omeškaní s plnením peňažnej nemajetkovej ujmy, nakoľko
žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku listom doručenému žalovanej 4.11.2019. Žalovaná
listom z 1.4.2020 vybavila jeho žiadosť tak, že podľa jeho názoru nenastali predpoklady pre vznik
zodpovednosti za škodu. Žalovaná si teda nasledujúcim dňom po uplynutí 6 mesačnej lehoty, teda

dňom 5.5.2020 dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu. Z uvedeného dôvodu preto uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi aj príslušný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne od 19.1.2021
do zaplatenia.

19. Výrok o trovách konania odôvodnil súd s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal žalobcovi

náhradu trov konania v plnej výške, pretože bol vychádzal z názoru, že žalobca síce v spore nebol vôbec
úspešný rozhodnutie o výške priznanej nemajetkovej ujmy záviselo výlučne na rozhodnutí súdu, na jeho
voľnej úvahe a preto by nebolo spravodlivé rozhodovať o trovách konania podľa § 255 ods. 2 C.s.p.

20. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcom výroku podal včas odvolanie žalobca a vo vzťahu

k vyhovujúcom výroku odvolanie podala aj žalovaná.

21. Žalobca žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v zamietajúcom výroku a žalobe
v celom rozsahu vyhovel.

22. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho
súdu v zrušujúcom uznesení a nevyporiadal sa s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn.
III.ÚS/754/2016, aby toto rozhodnutie porovnal a aplikoval na jeho vec. Uvedené rozhodnutie v
smere aplikácie predmetnej kvantifikovanej a pre Ústavný súd akceptovateľnej výšky nemajetkovej
ujmy 620,- eur za mesiac trestného stíhania na jeho vec neaplikoval. Skutočnosť, že súd nevykonal

ďalšie dokazovanie ním navrhnuté z dôvodu neúčelnosti, neefektívnosti a zbytočného predlžovania
rozhodnutia. Zdôvodnenie prečo súd nevykonal navrhované dôkazy považuje za nezrozumiteľné,
nepochopiteľné a nepreskúmateľné.23. Zamietajúci výrok považuje za nepresvedčivý, vybudovaný na selektívne eklekticky povyberaných
rozhodnutiach napriek tomu, že tu existuje množstvo iných rozhodnutí, na ktoré poukazoval a ktoré
súd en block ignoroval. V tejto súvislosti súd neprihliadol na judikatúru odvolacieho súdu, na ktorú

poukazoval a túto vôbec nezahrnul do porovnávania priznaných nemajetkových ujm, keďže sa jedná
o rozhodnutia, ktoré by zjavne narušili koncept už vopred uváženého stanovenia nemajetkovej ujmy.

24. Súd prvej inštancie rozhodnutie vybudoval pod prizmou judikatúry ESĽP, ktorá sa na prípad
nevzťahuje, ale vzťahuje sa len ku rozhodovacej činnosti ESĽP ohľadom nemajetkovej ujmy dotýkajúcej

sa slobody prejavu podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nie náhrady
nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie. Uvedená skutočnosť bola v rozsudku odignorovaná
i napriek tomu, že na nich poukázal. V tejto súvislosti poukazuje na svoje podanie zo dňa 15.5.2024,
ktoré súd prvej inštancie celkom odignoroval. Podľa jeho názoru v skutočnosti nie je ustálená judikatúra
Najvyššieho súdu SR, na ktorú poukazuje žalovaná, že súdy rozhodujúce o nemajetkovej ujme za
nezákonné trestné stíhanie bral zreteľ na ust. § 17 ods. 4 zák.č. 514/2003 Z.z. i v prípadoch, ktoré vznikli

pred účinnosťoutohtozákona.Jezrejmé,žetuniejedanáustálenározhodujúcapraxdovolaciehosúdu,
ale len dve línie rozhodovania. Veľký senát Najvyššieho súdu doposiaľ neustálil stanovisko v tejto veci.

25. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal jeho argumentáciou v podaní zo dňa 22.5.2024,
kde sa dovolal priamej aplikácie smerníc a jej článku 12 ods. 2 EÚ č. 2004/80/ES, resp. aspoň

eurokomformného výkladu ustanovení zákona, keďže táto bola nesprávne transponovaná do zák. č.
274/2017 Z.z. Má za to, že ust. článku 12 ods. 2 Smernice bez akejkoľvek pochybností boli do právneho
poriadku transponované nesprávne a po lehote na ich transpozíciu s vrchnou limitáciou uvedenou v
§12-13 zák.č. 274/2017 Z.z., čo odporuje článku 12 ods. 2 Smernice 2004/80/ES a preto sa dovoláva
priameho účinku uvedenej smernice. Ak by sa súd prvej inštancie zaoberal jeho podaním zo dňa

22.5.2024 bolo spôsobilé zmeniť názor súdu na potrebu porovnávať nemajetkovú ujmu podľa zák.č.
274/2017 Z.z. § 12-13, keďže vrchná limitácia, resp. zastropovanie odškodňovania obetí trestných činov
samo o sebe nie je v súlade so smernicou.

26. Poukazuje na judikatúru Ústavného súdu III.ÚS/251/2022 a uznesenie Ústavného súdu SR pod č.

36/2022, ktorú rovnako súd prvej inštancie ignoroval. Rovnako odignorované bolo aj podanie zo dňa
7.6.2024 vrátane priloženého odborného článku, na ktorý v konaní pred súdom prvej inštancie poukázal.

27. Za nepreskúmateľné považuje aj rozsudok v bode 75, kde súd síce uviedol, že zohľadnil devalvačné
a inflačné vplyvy, ale predmetné právne posúdenie bez reálneho vykonania potvrdenia o inflácii je

nepresvedčivé, nepreskúmateľné, a podľa jeho názoru len tvrdené, ale ničím fakticky a dôkazne
nepodporené.

28. O celkovej nepresvedčivosti ustálenia nemajetkovej ujmy svedčí to, že prvostupňový súd v podstate
uviedol skrumáž rozhodnutí súdov rôznych inštancií a vôbec nevysvetli, prečo a ako ich porovnával,

pričom súd dokonca uvádza v odôvodnení X rokov alebo XX rokov, z čoho už samo o sebe vyplýva, že
sa nejednalo o nejakú skutočnú serióznu súdnu analýzu rozhodnutí, ale o tzv. dôkazné „futrovanie“.

29. Vo svojom vyjadrení zo dňa 26.2.2024 poukázal na judikatúru odvolacieho súdu vo vzťahu
k priznávaniu nemajetkovej ujmy, ktoré súd prvej inštancie úplne ignoroval. Jedná sa o rozhodnutia

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/207/2017, 11Co/127/2016, 9Co/441/2016 a to v zmysle
priznaných nemajetkových ujm okolo 75.000,- eur žalobcom za vytrpenú ujmu spojenú s nezákonným
trestným stíhaním. V rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/324/2015 bolo žalobcovi
priznanéodškodneniezakratšietrestnéstíhanieaomnohomenšítrest100.000,-eurnemajetkovejujmy.
Ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/506/2015 ohľadom priznania

nemajetkovej ujmy v sume 100.000,- eur žalobcom za vytrpenú ujmu spojenú s nezákonným trestným
stíhaním. Žalobkyni hrozil trest odňatia slobody najviac 5 rokov, pričom jemu hrozil trest vo výške 50
rokov. Voči žalobkyni bolo vedené trestné stíhanie 2,5 roka a vo vzťahu k nemu viac ako 8 rokov.
Okresný súd Banská Bystrica v konaní 14C/112/2002 v prípade nezákonného trestného stíhania priznal
nemajetkovú ujmu vo výške 232.357,- eur a v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov sp. zn.

9C/92/2007 bolo za obdobný prípad priznaná žalobcovi nemajetková ujma 230.000,- eur. A. H. I. bola
priznaná nemajetková ujma za nezákonné trestné stíhanie trvajúce omnoho kratšie a hroziaci trest bol
omnoho miernejší vo výške 1.600.000,- eur.30.Zapodstatnúpovažovalskutočnosť,žejehotrestnéstíhaniemohloskončiťvprípadeuznaniavinylen
nepodmienečným trestom slobody vo výške minimálne 12 rokov vo väzení, kdežto trestné stíhané osoby
z judikatúry uvedené vyššie mohli obstáť aj len s podmienečným trestom odňatia slobody, čo predstavuje

závažnú diferenciáciu vo vnímaní nezákonne trestne stíhanej osoby, ktorá deptá, demoralizuje a silne
negatívne pôsobí na psychiku nezákonne uvedenej osoby.

31. Žalovaná v odvolaní navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil v zmysle §
388 C.s.p. a rozhodol po zohľadnení jej námietok.

32. V odvolaní uviedla, že žalobcom prezentované zásahy do jeho života a to poškodenie jeho cti
a dôstojnosti a vedomosť celej spoločnosti o jeho trestnom stíhaní ako aj zásah do jeho profesijného
života,atozamedzenímjehokariéryvpolitickejsférebolospôsobenétak,akotouviedolprávečinnosťou
a aktivitou médií, a nie dôsledkom jeho trestného stíhania. Funkciu asistenta poslanca začal vykonávať
na základe zmluvy zo dňa 2.6.2012, teda takmer dva roky po vznesení obvinenia, ktoré bolo začaté

10.9.2010. Z uvedeného je zrejmé, že trestné stíhanie nemalo vplyv na jeho procesné postavenie.
Pre rovnaký záver sa vzťahuje aj na postavenie žalobcu v poisťovacej spoločnosti ako aj v iných
spoločenských oblastiach jeho života, na ktoré mala medializácia tohto prípadu vplyv.

33. Vedenie trestného stíhania nebránilo zápisu žalobcu do zoznamu advokátskych koncipientov.

Z uvedeného dôvodu, ak bolo žalobcovi činnosťou médií zasiahnuté do osobnostnej sféry, je nevyhnutné
domáhať sa ochrany osobnosti a ujmy týmto spôsobenej vo vzťahu k masmédiám.

34. Žalobca aj po vznesení obvinenia a aj v nasledujúcom období zotrval v poisťovacej spoločnosti
a v dôsledku trestného stíhania nedošlo k rozpadu manželstva resp. partnerského vzťahu. Práve naopak

žalobca sa s partnerkou, s ktorou mal vzťah počas trestného stíhania oženila je s ňou doposiaľ.
V priebehu trestného stíhania nedošlo k obmedzeniu jeho osobnej slobody a v trestnom konaní neboli
vykonané žiadne procesné úkony, ktoré by akýmkoľvek spôsobom zasahovali do ľudských práv. S týmito
námietkami a argumentáciou sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal. V konaní teda
nemožnozistenieskutočnostívyhodnotiťakotaké,ktorébyodôvodňovalipriznanienemajetkovejvsume

23.000,- eur. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní náležite nezohľadnil kritériá určovania výšky
nemajetkovej ujmy stanovené v § 17 ods. 3 zák.č. 514/2003 Z.z. Za rozporuplné považuje závery súdu
prvej inštancie, ak v dôvodoch rozhodnutia uzavrel, že súd v tomto prípade nie je viazaný limitom podľa
§ 17 ods. 4 zák.č. 514/2003 Z.z. a súčasne konštatoval, že ust. § 17 ods. 4 možno považovať za akési
vodítko pri priznávaní samotnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Ďalej mal za to, že súd pochybil, ak

uviedol, že obetiam trestných činov znásilnenia, sexuálneho násilia a sexuálneho násilia a sexuálneho
zneužívania sa priznáva poškodenie vo výške 50 násobku minimálnej mzdy, lebo ako vyplýva z § 12
ods. 3 zák.č. 274/2017 obetiam týchto trestných činov sa priznáva nemajetková ujma vo výške 10
násobku sumy mesačnej minimálnej mzdy nie 50 násobkom minimálnej mzdy. Odškodnenie vo výške
50 násobku minimálnej mzdy sa priznáva osobe jedinej pozostalej obeti násilného trestného činu, ktorá

bola svojou výživou odkázaná na zomretého. Súdom vykonané porovnania a následne ustanovenie
výšky nemajetkovej ujmy v sume 23.000,- eur v porovnaní s ujmou obete trestných činov považuje
za nesprávne. Podľa názoru žalovanej nemožno porovnávať trestné stíhanie žalobcu so spôsobením
smrti a v nadväznosti na to už vôbec nie prirovnávať takéto trestné stíhanie k ujme osoby ako jedinej
pozostalej obete násilného trestného činu, ktorá bola svojou výživou odkázaná na zomretého. S touto

námietkou sa súd nevysporiadal. Podľa jej názoru žalobcovi by mohla byť priznaná nemajetková ujma
najviac vo výške 10 násobku sumy mesačnej minimálnej mzdy v zmysle § 12 ods. 3 zák.č. 274/2017 Z.z.
10 násobok predstavuje sumu 3.080,- eur. Mal teda súd vychádzať ako určujúcej sumy pre priznanie
nemajetkovej ujmy zo sumy 10 násobku minimálnej mzdy.

35. Na základe podaných odvolaní odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu
predchádzajúcepodľa§379vspojenís§380c.s.p.beznariadeniaodvolaciehopojednávaniapostupom
podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné a odvolanie žalovanej
nie je dôvodné.

36. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu
k priznanej výške nemajetkovej ujmy nemožno považovať za správne, ak súd nerešpektoval právny
názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení zo dňa 18.1.2024 č.k. 3Co/215/2022-312
a v rozhodnutí sa opätovne nevyporiadal s podstatnými argumentami strán sporu a v dôvodochrozhodnutia nevysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán vo vzťahu
k priznanej resp. nepriznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy, čím porušil právo strán sporu
na spravodlivý proces. Nerešpektovaním právneho názoru odvolacieho súdu tak spôsobil prieťahy

v súdnom konaní.

37. Vzhľadom na uvedené strany sporu dôvodne spochybňujú výšku priznanej resp. nepriznanej
náhrady nemajetkovej ujmy.

38. Súd prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej ujmy dospel k záveru, že náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 23.000,- eur je adekvátna, na základe porovnania nemajetkovej ujmy žalobcu v porovnaní
so škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania.
Z uvedeným záverom sa nemožno stotožniť a tento namieta aj samotná žalovaná v odvolaní, ak uvádza,
že podľa jej názoru nemožno porovnávať trestné stíhanie žalobcu so spôsobením smrti a v nadväznosti
na to už vôbec nie prirovnávať takéto trestné stíhanie k ujme osobe ako jedinej pozostalej obete

násilného trestného činu, ktorá bola svojou výživou odkázaná na zomretého.

39. Žalovaná nespochybňuje základ nároku uplatnený žalobcom na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, spochybňuje však jeho výšku, ak uvádza, že v prípade odškodnenia žalobcu mal súd
postupovať v zmysle § 12 ods. 3 veta prvá zák.č. 274/2017 Z.z. a žalobcovi by mohla byť priznaná

nemajetková ujma najviac vo výške 10 násobku sumy mesačnej minimálnej mzdy, teda podľa jej
výpočtov v mesačnej minimálnej mzde v r. 2010 vo výške 308,- eur, čo pri 10 násobku predstavuje
sumu 3.080,- eur. Zastáva názor, že ak bol súd toho názoru, že nie je výslovne viazaný limitáciou výšky
škody v zmysle § 17 ods. 4, ale tento treba považovať za akési vodítko, mal povinnosť vychádzať ako
z určujúcej sumy 10 násobku minimálnej mzdy.

40. Podľa § 17 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
41. Podľa § 17 ods. 3 zák.č. 514/2003 Z.z. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na:

a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

42. V prejednávanej veci je nesporné, že nezákonné rozhodnutie – uznesenie o vznesení obvinenia,
ktorým bolo začaté trestné stíhanie žalobcu bolo vydané 10.9.2010, teda pred účinnosťou ust. § 17
ods. 4 limitujúceho hornú hranicu výške náhrady nemajetkovej ujmy, podľa ktorého výška náhrady
nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými
trestnými činmi a to s účinnosťou od 1.1.2013.

43. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie v tom, že súd nie je v tomto
prípade viazaný limitom podľa § 17 ods. 4 zák.č. 514/2003 Z.z., nakoľko trestné stíhanie žalobcu bolo
začaté v októbri 2010. Nesúhlasí však s názorom súdu prvej inštancie v tom, že ust. § 17 ods. 4
v aktuálnom účinnom znení možno považovať za akési vodítko pri priznávaní samotnej výšky náhrady

nemajetkovej ujmy.

44. V rámci rozhodovania o náhrade nemajetkovej ujmy žalobcu súd prvej inštancie v napadnutom
rozhodnutí síce poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR III.ÚS 754/2016 (ktoré citoval v ods. 55,

59, 64 a 65), avšak pri rozhodovaní z neho nevychádzal.

45. Z uvedeného rozhodnutia ústavného súdu III.ÚS 754/2016 je zrejmé, že v prípade uznesení
o začatí trestného stíhania, ktoré boli vydané pred dňom nadobudnutia účinnosti ust. § 17 ods. 4 dňom
1.1.2013 súdy nie sú viazané. Bolo preto potrebné vychádzať z citovaného ust. § 17 ods. 3 zákona

č. 514/2003 Z.z., ktoré zohľadňuje kritéria pri priznávaní výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa
názoru ústavného súdu všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch za vedenie trestného stíhania širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať
mechanickým porovnávaním odškodňovanie iných prípadov upravených v iných právnych normách. Jeto tak preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí a jednak
preto, že v prípade mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia
by to muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska

spoločenskej spravodlivosti (nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie
porovnávaním odškodňovania bolesti či obetí trestných činov), pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí
právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej spravodlivosti.

46. Podľa názoru ústavného súdu tieto závery sú osobitne významné pre prípady rozhodovania

o výške náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom štátu, ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca formuluje kritéria stanovenia ich
výšky, dokonca v dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil zákonom ich hornú hranicu. Z tohto
dôvodu musí byť poskytnutý všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci široký
autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy. Ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu, zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, potom toto právo nie je

možné v konkrétnom prípade zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný prístup nerešpektoval
princíp minimalizácie zásahov do základných práv v podobe ich prípadného obmedzenia a princíp
maximalizácie zachovania obsahovej podstaty základného práva (porovnaj nález Ústavného súdu ČR
sp.zn. III.ÚS 162/02, II.ÚS 136/02, II.ÚS 42/01 a nález III.ÚS 165/02). Z rovnakých dôvodov nie je
ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie od všeobecných súdov „skrytým“ aplikovaním

hraníc stanovených inými právnymi predpismi vo veci sťažovateľky.

47. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na čl. 12 ods. 2 Smernice 2004/80/ES, ktorá znie
tak, že všetky členské štáty zabezpečia, aby ich vnútroštátne pravidlá ustanovovali existenciu systému
odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov spáchaných na ich územiach, ktorý zaručuje

spravodlivé a primerané odškodnenie pre obete.

48. Z výroku rozsudku Veľkej komory Súdneho dvora EÚ sp.zn. 129/19 zo dňa 16.7.2020 vyplýva,
že „čl. 12 ods. 2 Smernice 2004/80/ES sa má vykladať v tom zmysle, že paušálnu náhradu, ktorá
sa priznáva obetiam sexuálneho násilia na základe vnútroštátneho systému odškodňovania obetí

úmyselných násilných trestných činov, nemožno kvalifikovať ako „spravodlivú a primeranú“ v zmysle
tohto ustanovenia, pokiaľ je stanovená bez toho, aby sa prihliadalo na závažnosť následkov, ktoré
má spáchaný trestný čin vo vzťahu k obetiam, a teda nepredstavuje primeraný príspevok na náhradu
spôsobenej majetkovej a nemajetkovej ujmy.

49. Je nesporné, že zákon č. 274/2017 Z.z. v zmysle jeho ust. § 12 – 13 stanovuje paušálne a maximálne
náhrady nemajetkových ujm pre obete trestných činov, čo treba považovať za rozporné s čl. 12 ods. 2
Smernice EÚ 2004/80/ES.

50. Pri rozhodovaní odvolací súd teda neprihliadal „na vodítko“ ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003

Z.z., vychádzajúc z nálezu ústavného súdu III.ÚS 754/2016, nakoľko nie je ústavne prípustné vyžadovať
aplikáciu takejto limitácie od všeobecných súdov „skrytým“ aplikovaním hraníc stanovených inými
právnymi predpismi.

51. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pri určení výšky nemajetkovej

ujmy vychádzal z „pomerovania“. K samotnému pomerovaniu je potrebné uviesť, že súd síce uvádzal
spisové značky jednotlivých rozhodnutí, ktorým mala byť priznaná súdmi náhrada nemajetkovej ujmy, z
„pomerovania“ však nie je zrejmé, či sa jedná o rovnaké skutkové okolnosti, ktoré boli rozhodujúce pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a navyše vo vzťahu k dĺžke trvania trestného stíhania súd uvádzal
jednotlivé roky označením X rokov, XX rokov, XXX rokov, resp. C rokov. Z rozhodnutia nie je zrejmé ako

súd zohľadnil devalvačné a inflačné vplyvy, ktoré mal údajne v rozhodnutí zohľadniť.

52. Z obsahu spisu je zrejmé, že na tunajšom súde bolo vedené viacero odvolacích konaní v sporoch,
ktoré sa viedli proti Slovenskej republike za zneužívanie právomoci verejného činiteľa. V konaní
5Co/324/2015bolpotvrdenýrozsudoksúduprvejinštancie,ktorýmbolažalobcovipriznanánemajetková

ujma vo výške 100.000,00 eur, v konaní sp.zn. 3Co/270/2017 bol potvrdený rozsudok súdu prvej
inštancie, ktorým bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma vo výške 75.000,00 eur, v konaní sp.zn.
11Co/127/2016 bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie ohľadom výšky priznanej nemajetkovej
ujmy v sume 75.000,00 eur, v konaní sp.zn. 9Co/441/2016 bol potvrdený rozsudok ohľadom priznanianemajetkovej ujmy v sume 60.000,00 eur a v konaní vedenom pod sp.zn. 9Co/506/2015 bol potvrdený
rozsudok, ktorým bola priznaná nemajetková ujmy v sume 100.000,00 eur. Jednalo sa o trestné činy
zneužívania právomoci verejného činiteľa, pri ktorých hrozil nepodmienečný trest odňatia slobody

maximálne do 5 rokov, resp. podmienečný trest.

53. Ústavný súd je toho názoru, že stanoviť presnou sumou výšky náhrady nemajetkovej ujmy za deň či
mesiac trvania väzby alebo vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože
primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu,

ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať
závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov, či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä
s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená,
pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti
v danom čase a na danom mieste.

54. Ústavný súd za neprimerané, resp. za neadekvátne nepovažoval priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 1.000,00 eur za mesiac trvania väzby a 620,00 eur za mesiac trvania trestného stíhania
v celkovej dĺžke 55 mesiacov a v celkovo priznanej náhrade nemajetkovej ujmy v sume 35.000,00 eur
(žalobcovi hrozila 4x väčšia trestná sankcia).

55. V prejednávanej veci, ako bolo uvedené, trestné stíhanie žalobcu začalo uznesením o vznesení
obvinenia dňom 10.9.2010 a skončené bolo 5.12.2018, teda v trvaní takmer 8 rokov a 3 mesiacov (99
mesiacov). Žalobcovi bolo vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin falšovania, pozmeňovania
a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov spolupáchateľstvom, pričom mu hrozil trest odňatia
slobody v minimálnej hranici 12 a hornej hranici 20 rokov. V čase začatia trestného stíhania až do

jeho právoplatného oslobodenia bol žalobca vo veku od 28 po 36 rokov. Trestné stíhanie žalobcu bolo
značne medializované, v dôsledku trestného stíhania ukončil spoluprácu s poslancom národnej rady
ako asistent.

56. Možno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že trestné stíhanie a hrozba trestu žalobcovi

spôsobovali mu obavy o ďalší život. Negatívne pocity ohľadne vlastnej existencie sú samozrejmým
a sprievodným javom trestného stíhania pre každého človeka, čo ani v prípade žalobcu nemohlo ostať
bez povšimnutia. Ako bolo uvedené, v čase začatia trestného stíhania bol vo veku 28 rokov a hrozilo
mu až 20-ročné väzenie, pričom trpel zdravotnými ťažkosťami. Samotnú skutočnosť, že žalobca bol
dlhodobo a počas obdobia viac ako 8 rokov a 3 mesiace trestne stíhaný, treba považovať za závažný

zásah do jeho osobnostných práv. Nemajetková ujma spôsobená žalobcovi začatím trestného stíhania
proti nemu bola ujmou trvajúcou po celú dobu trestného stíhania, pričom bolo potrebné vychádzať
z povahy trestnej veci (obzvlášť závažného zločinu) a z hľadiska dopadu tohto trestného stíhania do
jeho osobnostnej sféry.

57. Počas vedenia trestného stíhania žalobca bol povinný podrobiť sa úkonom trestného stíhania na
Špecializovanom trestnom súde a preto dať argumenty na svoju obhajobu. Po celú dobu žil s vedomím
trestného stíhania, ktoré sa dotýkalo nielen jeho súkromia, ale aj spoločenských vzťahov. Vedomosť
o trestnom stíhaní bola známa aj v okruhu jeho rodinných príslušníkov, známych, ale aj v pracovnej sfére
a kvôli značnej medializácii aj v širšom okruhu osôb. Všetky tieto skutočnosti mali dopad na psychický

a celkový zdravotný stav žalobcu, ale aj na rodinnú pohodu a partnerský vzťah.

58. Nemožno súhlasiť s názorom žalovanej, že žalobca nebol obmedzený na slobode v dôsledku
trestného stíhania, nakoľko samotná psychická záťaž spojená s hrozbou trestu mu neprimerane
zasahovala do osobnostných práv.

59. Všetky tieto skutočnosti spôsobili, že žalobca bol výrazne poškodený v osobnostnej sfére, nielen
v súkromnej, ale aj v pracovnej oblasti v mieste bydliska a v okruhu známych, ale aj v širšom okruhu
osôb, pričom táto ujma nepochybne trvala aj po ukončení trestného stíhania, pretože negatívne dôsledky
z tohto plynúce budú pretrvávať po určitú dobu.

60. Vzhľadom na uvedené, obdobnú judikatúru a nález ústavného súdu III.ÚS 754/2006 odvolací súd
dospel k záveru, že pri porovnaní osobných pomerov žalobcu, následkov, ktoré malo v jednotlivých
etapách trestné stíhanie a s ohľadom na dĺžku nezákonne vedeného trestného stíhania je potrebné zaprimeranú považovať náhradu nemajetkovej ujmy v sume 75.000,00 eur (náhrada nemajetkovej ujmy za
1 deň nezákonného trestného stíhania tak predstavuje sumu 757,00 eur). Ak žalovaná navrhuje priznať
žalobcovi nemajetkovú ujmu titulom nezákonného trestného stíhania za dobu 8 rokov vo výške 3.080,00

eur (1 euro denne), takýto návrh možno považovať za bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním
neprimerane nízkych náhrad (rozsudok NS SR 4Cdo 125/2019).

61. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd postupom podľa § 388 C.s.p. rozsudok v časti
zamietajúceho výroku zmenil a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 52.000,00 eur

z príslušným úrokom z omeškania od 19.1.2021 do zaplatenia v súlade s dôvodmi uvedenými v rozsudku
súdu prvej inštancie. Príslušenstvo pohľadávky zodpovedá dôvodom uvedeným v ods. 78 a 79
prvoinštančného rozsudku.

62. V časti prevyšujúceho zamietajúceho výroku a vo vyhovujúcom výroku odvolací súd napadnutý
rozsudok podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

63. Aj keď súd prvej inštancie vo výroku o trovách konania správne rozhodol, ak priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnej výške, odôvodnenie v ods. 80 tomu nezodpovedá. Súd prvej
inštancie vychádza z absurdného názoru „...že aj keď žalobca v spore nebol vôbec úspešný...“, priznal
mutrovykonaniavplnejvýške.Uvedenýnázorjenesprávny,pretožežalobcabolvkonaníplneprocesne

úspešný, čo do základu, avšak priznanie výšky nemajetkovej ujmy záviselo výlučne na úvahe súdu.
Z uvedeného dôvodu preto aj odvolací súd priznal žalobcovi z dôvodu jeho úspechu v odvolacom konaní
aj náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu (§ 255 ods. 1 C.s.p.).

64. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).