Uznesenie – Rodina a mládež ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 9, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/43/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2622010304
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Kondllová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2622010304.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Kondllovej a sudcov JUDr.
Kataríny Batisovej a Mgr. Pavla Macháča, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.X.XXXX v C.,
trvale bytom D. XXX/X, E., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno
b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného
voči rozsudku Okresného súdu Senica sp. zn. 2T/50/2022 zo dňa 15.1.2025, na verejnom zasadnutí

konanom dňa 9.9.2025 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2T/50/2022 zo dňa 15.1.2025 bol
obžalovaný A. B. (ďalej len „obžalovaný“) uznaný za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa
§ 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného

zákona, na skutkovom základe, že
v období od mesiaca máj 2018 do 18.4.2023, v obci E. a všade tam, kde sa zdržiaval neprispieval
na výživu svojho maloletého syna F. a na maloletého syna G. B. v období od mesiaca máj 2018 do
mesiaca jún 2022, hoci mu ako otcovi zo zákona o rodine vyplýva povinnosť vyživovať svoje deti, pričom
výška vyživovacej povinnosti mu bola určená vo výške 50,- eur mesačne na každé dieťa jednotlivo,
rozsudkom Okresného súdu Senica č.k. 11P/6/2011-21 zo dňa 6.7.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť

dňa 3.8.2011, s účinnosťou od 26.1.2011, ktoré výživné je zročné vždy do 15-teho dňa v mesiaci
vopred k rukám matky H. F., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom E., I. XX/XXX, ktorej boli deti zverené do
osobnej starostlivosti, si túto povinnosť riadne a včas neplnil, pretože bol nezamestnaný, avšak účinným
spôsobom cestou úradu práce si nehľadal zamestnanie, z ktorého by výživné platiť mohol, a počas
obdobia vo výkone väzby nebol pracovne zaradený, aj keď mu práca ponúknutá bola, keďže ako rodič je
povinnýbezohľadunasvojeschopnosti,možnostiamajetkovépomeryplniťsvojuvyživovaciupovinnosť

v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa,
čím mu za obdobie od mája 2018 do 18.4.2023 voči synovi F. B. vznikol dlh na výživnom vo výške
1.823,58 eur a za obdobie od mája 2018 do júna 2022 voči synovi G. B. vznikol dlh na výživnom vo
výške 1.545,14 eur.
Okresný súd za to obžalovanému podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona s požitím § 37 písmeno m),
§ 38 odsek 2 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a 6 mesiacov. Podľa §

48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona bol obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaradený do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
(ďalej len „napadnutý rozsudok“)

Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní dňa 15.1.2025 prokurátorka Okresnej prokuratúry
Senica (ďalej len „prokurátorka“) si ponechala lehotu. Obžalovaný nebol na tomto hlavnom pojednávaní

prítomný, avšak prítomný obhajca obžalovaného JUDr. Tomáš Volek (ďalej len „obhajca“) podal
odvolanie voči všetkým výrokom aj voči konaniu, ktoré im predchádzalo.Prokurátorka odvolanie nepodala.
Obžalovanému bolo písomné vyhotovenie rozsudku doručené dňa 31.1.2025, pričom dňa 11.2.2025
odoslal na poštovú prepravu odvolanie voči všetkým výrokom rozsudku aj voči predchádzajúcemu

konaniu.

Obžalovaný prostredníctvom obhajcu odôvodnil odvolanie podaním zo 14.2.2025 a 11.7.2025, kde
uviedol, že pre uznanie viny neexistoval jednoznačný a nespochybniteľný súbor dôkazov. Podľa
obžalovaného sa okresný súd ani dôsledne neriadil skutočnosťami, na ktoré poukázal Krajský súd

v Trnave vo svojom zrušujúcom uznesení voči prvému vo veci vyhlásenému rozsudku.
Vo vzťahu k dlžnému výživnému za rok 2018 obžalovaný navrhol vypočuť svedkyňu D. B., ktorá mala
potvrdiť, že obžalovaný na výživnom v decembri 2017 uhradil 600 eur a v januári 2015 uhradil 1.500
eur. Okresný súd však odmietol vykonať tento dôkaz, keďže nebol navrhnutý po doručení obžaloby,
čo považuje obžalovaný za príliš formalistický prístup. Podľa obžalovaného je táto svedecká výpoveď
kľúčová. Obžalovaný môže navrhovať dôkazy v ktoromkoľvek štádiu konania. Obžalovaný navrhol

vypočuť svedkov aj v prípravnom konaní, ale tieto návrhy mu boli tiež odmietnuté. Podľa obžalovaného
nemalo byť prihliadané na to, že v januári 2018 bol vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie,
keď neplnenie výživného sa mu kladie za vinu až od mája 2018.
K ďalším obdobiam neplnenia výživného obžalovaný poukázal na to, že buď bol vo výkone väzby alebo
trestu, kde nebola práca dostupná, prípadne bol v evidencii nezamestnaných. Taktiež poukázal na

obmedzenie pri nahradení väzby, kedy sa mohol pohybovať len v okrese Senica.
K synovi G. obžalovaný uviedol, že okrem plnenia výživného sa o syna riadne staral, pričom syn G.
klame, keď uviedol, že od obžalovaného nedostal žiadne peniaze, keďže synovi nosil peniaze do školy
a kupoval mu značkové oblečenie, k čomu navrhol vypočuť ako svedkov riaditeľku základnej školy v E.
a pani J. z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Senica.

Obžalovaný namietal, že mu nikdy nebolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia a vo veci nebol
vypočutý príslušníkom OO PZ Šaštín-Stráže, čo je porušením práva na obhajobu.
Obžalovaný ďalej poukázal na podané námietky zaujatosti s návrhom na odňatie a prikázanie veci
z 11.11.2022, z 8.1.2025 a 14.1.2025, o ktorých nebolo zákonným spôsobom rozhodnuté. Tiež namietol,
že zvolenému obhajcovi nebolo vyhovené odročiť pojednávanie za účelom študovania spisu. Taktiež

obžalovaný súhlasil s vykonaním hlavného pojednávania dňa 15.1.2025 v jeho neprítomnosti, ale len
na rozhodnutie o námietke zaujatosti.
Obžalovaný namietol aj právnu kvalifikáciu skutku po dlhší čas, keďže nemal možnosť platiť výživné
počas väzby, výkonu trestu, či evidencie ako nezamestnaný.
Obžalovaný namietal aj nevykonanie výsluchov D. B. a F. B..

Obžalovaný navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu alebo aby krajský súd sám
rozhodol.

Obžalovaný odôvodnil odvolanie aj vlastnými podaniami z 30.6.2025, 4.7.2025 a 10.7.2025.
V odôvodneniach odvolania podaných obžalovaným tento okrem skutočností, ktoré uviedol

prostredníctvom obhajcu uviedol ešte nasledovné:
- k sudcovi JUDr. Ľubošovi Ondrejičkovi uviedol, že tento zavádza, klame, je voči nemu zaujatý a vo
veci rozhodol nezákonne,
- zákonný sudca nerozhodol vo veci o námietke zaujatosti a návrhu na odňatie a prikázanie veci
zákonným spôsobom,

- uviedol, že vo veci neodmietol vypovedať, keďže vypovedať chcel až po tom, čo bude rozhodnuté
o jeho námietke zaujatosti, o čom doposiaľ nebolo rozhodnuté, preto považuje vydanie napadnutého
rozsudku za predčasné,
- namietol odmietnutie jeho trestných oznámení voči H. F.,
- namietol, že H. F. klamala o tom, že si mala sama v roku 2017 posielať šekom sumu 100 eur na výživné,

ktorý šek jej mal vytrhnúť obžalovaný, pri čom mala byť prítomná aj matka svedkyňa K. F.,
- namieta nevypočutie D. B., ktorá mu požičala 600 eur, z ktorých 500 eur uhradil na výživnom, taktiež
jeho brat F. B. mu požičal 1.500 eur, ktoré uhradil na výživnom,
- obžalovaný navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec prikázať mimo senického okresu s trnavského
kraja.

Spisový materiál bol predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie
o odvolaní obžalovaného dňa 25.3.2025.Krajský súd vo veci nariadil verejné zasadnutie na 22.7.2025, kedy obžalovaný prostredníctvom obhajcu
podaním doručeným súdu 21.7.2025 požiadal o odročenie verejného zasadnutia, keďže mu zdravotný
stav z dôvodu vysoko infekčného ochorenia na svrab neumožňoval zúčastniť sa verejného zasadnutia,

pričom doložil potvrdenie od lekára o práceneschopnosti s tým, že súd v prípade pochybností si
môže diagnózu obžalovaného overiť. Vzhľadom na riadne a včasné ospravedlnenie obžalovaného, bol
daný termín verejného zasadnutia zrušený a následne bol vo veci nariadený nový termín verejného
zasadnutia na 9.9.2025, pričom upovedomenie o tomto termíne bolo obhajcovi doručené dňa 4.8.2025
a obžalovanému bolo doručené fikciou doručenia v zmysle § 66 odsek 3 Trestného poriadku dňom

5.8.2025, keďže deň uloženia zásielky bol 31.7.2025.
Obžalovaný telefonicky dňa 9.9.2025 o 11:48 hod. oznámil krajskému súdu, že o termíne verejného
zasadnutia sa dozvedel uvedeného dňa od svojho obhajcu, o termíne nevedel, žiadna zásielka mu
neprišla, pričom však býva na adrese E., D. XXX. Súčasne uviedol, že je práceneschopný a potvrdenie
predloží jeho obhajca.
Krajský súd vo veci vykonal dňa 9.9.2025 verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného v zmysle

§ 293 odsek 5 Trestného poriadku, nakoľko na vykonanie verejného zasadnutia v neprítomnosti
obžalovaného boli splnené všetky zákonné podmienky. Obžalovanému bolo upovedomenie o verejnom
zasadnutí riadne a včas doručené, a to fikciou doručenia dňa 5.8.2025, teda tretí pracovný deň
od uloženia zásielky doručovanej mu do vlastných rúk na doručovaciu adresu, vo vzťahu ku ktorej
obžalovaný potvrdil, že na nej býva. Obžalovaný bol súčasne poučený o možnosti konania verejného

zasadnutia v jeho neprítomnosti.
Na verejnom zasadnutí dňa 9.9.2025 obhajca predložil krajskému súdu výmenný list – poukaz od A.
A. L., všeobecného lekára pre dospelých z 9.9.2025 na celodennú liečbu obžalovaného počas 24
hodín, pričom obhajca uviedol, že obžalovaný mu oznámil, že tento nesúhlasí s vykonaním verejného
zasadnutia v jeho neprítomnosti. Z predloženého výmenného poukazu nevyplýva, že by obžalovaný

ospravedlnil svoju neúčasť na verejnom zasadnutí zo zdravotných dôvodov v zmysle § 120 odsek
2 Trestného poriadku, keďže nepreložil vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že mu jeho zdravotný stav
neumožňuje účasť na úkone, o ktorom bol upovedomený, bez ohrozenia života alebo vážneho zhoršenia
zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby.
Keďže obžalovaný hodnoverným spôsobom neospravedlnil svoju neúčasť na verejnom zasadnutí, nebol

v zmysle § 293 odsek 8 Trestného poriadku dôvod na jeho odročenie.

Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.

Podľa § 316 odsek 1 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.

Podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné

podmienky.

Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odsek
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odsek 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 odsek 1.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Krajský súd ako súd odvolací podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle
§ 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 odsek 1
Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku,lebo odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnom stanovenej lehote a proti výrokom,
proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný.
Krajský súd následne postupom podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a

odôvodnenosťnapadnutýchvýrokovrozsudku,akoajsprávnosťpostupukonania,ktoréimpredchádzalo
a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

V danej veci už raz rozhodol okresný súd rozsudkom zo dňa 18.4.2023, ktorým obžalovaného uznal za
vinného z daného prečinu, nakoľko v období od mája 2018 do vyhlásenia rozsudku si neplnil výživné

k obom synom, čím vznikol dlh na výživnom najmenej 4.087,14 eur, za čo bol obžalovanému uložený
trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a 6 mesiacov so zaradením do ústavu so stredným stupňom
stráženia.
Na odvolanie obžalovaného vo veci rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6To/84/2023 zo dňa
16.1.2024, ktorým prvý vo veci vyhlásený rozsudok zrušil podľa § 321 odsek 1 písmeno b) Trestného
poriadku a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

V tomto uznesení sa krajský súd vysporiadal s odvolacími námietkami obžalovaného, z ktorých väčšina
nebola akceptovaná ako dôvodná, avšak stotožnil sa s námietkami obžalovaného, v zmysle ktorých
sa okresný súd dostatočne nevysporiadal so skutočnosťou, kedy došlo k zániku vyživovacej povinnosti
obžalovaného k staršiemu synovi G. B. a v akom rozsahu a či vôbec mal obžalovaný možnosť plniť
vyživovaniu povinnosť počas výkonu väzby či trestu, pokiaľ nemal objektívne možnosť pracovať.

Povráteníveciokresnémusúdutentodoplnildokazovanievurčenomrozsahuanahlavnompojednávaní
dňa 15.1.2025 vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, v ktorom na základe vykonaného dokazovania
správne a zákonne ustálil obdobie neplnenia výživného od mája 2018 do 18.4.2023, teda do vyhlásenia
prvého odsudzujúceho rozsudku v danej veci, keďže odvolanie podal len obžalovaný, ako aj obdobie

trvania vyživovacej povinnosti k staršiemu synovi G. do júna 2022, taktiež i výšku nedoplatkov na
výživnom na obe deti, a to na syna G. v sume 1.545,14 eur a na syna F. v sume 1.823,58 eur.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi okresného súdu v odôvodnení napadnutého
rozsudku vo vzťahu k výroku o vine, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje ako na zákonné a správne bez

potreby tieto v uvádzanom rozsahu opätovne opakovať.
Nemožno sa teda stotožniť s argumentom obhajoby, že pre uznanie viny neexistoval jednoznačný
a nespochybniteľný súbor dôkazov, ani s tým, že by sa okresný súd dôsledne neriadil skutočnosťami, na
ktoré poukázal krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení voči prvému vo veci vyhlásenému rozsudku.
Okresný súd správne ustálil obdobie neplatenia výživného, a to od mája 2018, od keby bolo

obžalovanému vznesené obvinenie, do 18.4.2023, teda do vyhlásenia prvého odsudzujúceho rozsudku
v danej veci, keďže odvolanie voči nemu podal len obžalovaný, preto nebolo prípustné rozširovať
obdobie neplatenia výživného po vyhlásení prvého rozsudku, resp. do júna 2022 vo vzťahu k staršiemu
synovi G., keďže tento bol od tohto obdobia schopný sám sa živiť. Okresný súd postupoval správne,
keď v priebehu konania v roku 2022 oznámil obžalovanému zmenu právnej kvalifikácie na prísnejší

prečin podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno
b) Trestného zákona, nakoľko obžalovaný si neplnil vyživovaciu povinnosť po dlhší čas, teda viac ako
štyri roky, čo napĺňa kritérium neplnenia výživného po dlhší čas, pričom okresný súd správne poukázal
aj na skutočnosť, že k dĺžke konania jednoznačne prispel obžalovaný neustálymi ospravedlneniami
z pojednávaní. Vo vzťahu k staršiemu synovi G. okresný súd správne ustálil, že vyživovacia povinnosť

obžalovaného voči staršiemu synovi G. trvala len do júna 2022, kedy tento ukončil riadne štúdium na
strednejškole,poktorejpracovalbrigádne,prípadebolevidovanýakonezamestnaný,ažsavmarci2023
zamestnal. Zákonná vyživovacia povinnosť trvá do času, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť, pričom
túto schopnosť nadobúda v zásade ukončením štúdia, ktoré je prípravou na budúce povolanie, a to aj
v prípade, ak by po ukončení štúdia nebol ešte riadne zamestnaný, avšak už disponuje schopnosťou

sám sa živiť.
Vo vzťahu k schopnosti obžalovaného platiť výživné v rozsahu určenom civilným súdom po 50 eur
mesačne na každé z detí, resp. v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima, resp.
v nemožnosti plniť výživné, okresný súd vykonal náležité dokazovanie, pričom zo zabezpečených správ
mal jednoznačne preukázané, v ktorom období bol obžalovaný evidovaný ako nezamestnaný, či prijal

ponúknutú prácu alebo nie, resp. či bol vo väzbe alebo vo výkone trestu a či mal možnosť tam pracovať.
S ustáleným rozsahom výživného v daných obdobiach sa krajský súd plne stotožňuje s tým, ako tieto
obdobia mal preukázané vykonaným dokazovaním okresný súd.Argument obžalovaného, že nemalo byť prihliadané na to, že v januári 2018 bol vyradený z evidencie
uchádzačov o zamestnanie, keď neplnenie výživného sa mu kladie za vinu od mája 2018, neobstojí,
nakoľko ide o okolnosť bezprostredne predchádzajúcu stíhanému obdobiu, na ktorú je možné

prihliadnuť. V januári 2018 bol obžalovaný vyradený z evidencie úradu práce pre nespoluprácu, kedy
si prevzal ponuku k zamestnávateľovi, ku ktorému sa na určený termín nedostavil, preto bolo dôvodné
prihliadať na nesledujúce obdobie, ako na obdobie kedy v schopnostiach obžalovaného bolo platiť
výživné v rozsahu 50 eur mesačne na každé z detí, keďže bezprostredne pred týmto obdobím mal
možnosť zamestnať sa.

Taktiež sa nie je možné stotožniť s názorom obžalovaného, že ak bol v evidencii nezamestnaných,
či vo výkone väzby alebo trestu, kde mal možnosť sa zamestnať, či mal väzbu nahradenú dohľadom
s možnosťou pohybovať sa len v okrese Senica, nebol vôbec povinný platiť výživné. Samotné
zaevidovanie sa obžalovaného ako nezamestnaného, či jeho väzobné stíhanie alebo výkon trestu, keď
tam má možnosť pracovať, nemajú za následok zánik vyživovacej povinnosti počas tohto obdobia.
Okresný súd správne v týchto obdobiach vyhodnotil, že obžalovaný bol povinný platiť výživné aspoň

v zákonnom minimálnom rozsahu, pričom len obdobia, keď vo výkone väzby, či trestu obžalovaný
objektívne nemohol pracovať, nakoľko podľa správy ústavu nemali k dispozícii žiadne pracovisko,
zohľadnil, že v reálnych schopnostiach obžalovaného nebolo, aby platil výživné, keďže súd nemal
preukázaný žiadny iným majetok, či zdroj prímu obžalovaného.
Okresný súd správne zohľadnil aj preukázané platby výživného obžalovaným v stíhanom období

v celkovej výške 150 eur, keďže iné platby na výživnom neboli vykonanými dôkazmi preukázané,
pričom okresný súd vykonal všetky obžalovaným navrhnuté dôkazy okrem výsluchu svedkyne D. B..
Obžalovaným uvádzané tvrdenie, že jeho brat F. B. mu požičal z úveru 5.000 eur sumu 1.500 eur na
platbuvýživného,nebolopreukázané,keďžesvedokF.B.využilsvojeprávonevypovedaťalenokolnosť,
že bratovi obžalovaného bol poskytnutý v januári 2018 úver nepreukazuje, že by z neho obžalovaný

sumu 1.500 eur zaplatil na výživnom.
K nevypočutiu svedkyne D. B., ku skutočnosti, že obžalovanému mala požičať v decembri 2017 sumu
600eur,zktorejsumu500euruhradilnavýživnom,resp.tátosvedkyňamalabyťprítomnávjanuári2018
tomu, že obžalovaný uhradil na výživnom 1.500 eur, okresný súd postupoval správne, ak neakceptoval
tento návrh na vykonanie dôkazu z dôvodu, že ho obžalovaný podal oneskorene. S dôvodnosťou

odmietnutia vykonania tohto dôkazu sa zaoberal krajský súd už v predchádzajúcom rozhodnutí, pričom
k tomuto dopĺňa, že pokiaľ mala byť svedkyňa D. B. prítomná v decembri 2017, prípadne v januári 2018
tomu, ako obžalovaný odovzdával poškodenej výživné v sume 500 eur, či 1.500 eur, bola táto skutočnosť
obžalovanémuznámaužvtomčase,tedamoholtentodôkaznavrhnúťužvprípravnomkonaní,ihneďpo
vznesení obvinenia, čo obžalovaný neurobil a ani tieto skutočnosti netvrdil. Argument, že iné návrhy na

vypočutie svedkov boli obžalovanému zamietnuté, neobstojí ako dôvod, prečo túto svedkyňu nenavrhol
vypočuť ihneď po vznesení obvinenia.
Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že obžalovaný pri preštudovaní spisu dňa 20.6.2019 navrhol vypočuť
viacerýchsvedkov,atojehomatkuH.B.,otcaA.B.,brataJ.B.,osobumenomM.,ktorejpriezviskonevie,
a I. N., ktoré osoby mali vypovedať k okolnostiam zadržania obžalovaného, k čomu chcel obžalovaný

vypočuť aj vyšetrovateľa B. O.. Až v priebehu konania na súde podaním z 23.9.2022, doručeným
okresnému súdu 26.9.2022 obžalovaný navrhol vypočutie svedkov A. P. a F. B., ako očitých svedkov, že
dal poškodenej 1.500 eur, pričom svedok A. P. nebol vypočutý, keďže medzičasom zomrel, a svedok F.
B., ako brat obžalovaného využil svoje právo nevypovedať. Následne podaním z 16.2.2023, doručeným
okresnému súdu 20.2.2023 podal obžalovaný návrh na vypočutie svedkyne D. B., ktorá taktiež mala byť

prítomná pri odovzdávaní sumy 1.500 eur, ktorý návrh jednoznačne treba považovať za neskoro podaný,
keďžepreukázateľnevýzvananávrhydôkazovbolaobžalovanémudoručenánajneskôr23.9.2022,kedy
navrhol vypočutie A. P. a F. B.. (K obsahu spisu krajský súd poukazuje na skutočnosť, že do vylúčenia
konania o prečine zanedbania povinnej výživy na samostatné konanie, bola z predchádzajúceho spisu
vyhotovenákópianiektorýchlistín,pretozobsahuspisuniejezrejmé,čivýzvananávrhydôkazovnebola

obžalovanému doručovaná už v čase doručenia obžaloby spolu s trestným rozkazom, avšak tieto kópie
listín sa v spise nenachádzajú.)
Okrem toho k nevypočutiu svedkyne D. B. ohľadom prípadne uhradenej sumy 500 eur na výživnom
v decembri 2017 nebol ani dôvod, keďže obžalovaný je stíhaný za neplatenie výživného od mája 2018,
akeďžemalplatiťvýživnépo50eurmesačnenakaždézdvochdetí,takbypriprípadnejúradevýživného

500 eur v decembri 2017, mal vopred zaplatené výživné na päť mesiacov, teda do apríla 2018, čo
nespadá do stíhaného obdobia, takže táto okolnosť ani nemá význam pre dané konanie.K argumentu obžalovaného, že synovi G. nosil do školy peniaze, treba uviesť, že z výsluchu svedka
G. B. vyplynulo, že s obžalovaným nebol v kontakte, tento mu peniaze nedával, s výnimkou darovania
mobilného telefónu jemu a jeho bratovi F..

Obžalovaný v podanom odvolaní žiadal vypočuť ako svedkov riaditeľku školy v E., že deťom do školy
nosil peniaze a svedkyňu J. z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, že deťom kupoval značkové
oblečenie, čo zistila pri návšteve domácnosti detí. Uvedené návrhy na vykonanie dôkazov boli krajským
súdom odmietnuté, keďže obžalovaný tieto návrhy, neuviedol bezprostredne po doručení obžaloby,
hoci išlo o skutočnosti, ktoré mu museli byť známe už v čase doručenia obžaloby. Obžalovaný bol

najneskôr výzvou doručovanou mu spolu s predvolaním zo dňa 13.9.2022 poučený, že vykonanie
neskôr navrhnutých dôkazov, ktoré mu boli známe v čase doručenia výzvy, môže súd odmietnuť,
pričom z obsahu podania obžalovaného k tejto výzve vyplýva, že mu výzva bola doručená. Okrem
toho z postupných návrhov obžalovaného je zrejmé, že vo veci žiada vypočuť ďalšie a ďalšie osoby
na preukázanie skutočností, ktoré mu museli byť známe už v čase vznesenia obvinenia, pričom takéto
konkrétne návrhy dovtedy neuplatnil.

K námietke obžalovaného, že mu nebolo umožnené vo veci vypovedať, sa vyjadroval krajský súd už
v predchádzajúcom uznesení, ktorým bol zrušený vo veci prvý vyhlásený rozsudok, a jeho námietku
vyhodnotil ako nedôvodnú.
Obžalovaný po vrátení veci okresnému súdu prostredníctvom obhajcu podal podaním zo dňa 8.1.2025

námietku zaujatosti s návrh na odňatie a prikázanie veci a následne svojím podaním zo dňa 14.1.2025
podal trestné oznámenie na zákonného sudcu a prokurátora Okresnej prokuratúry Senica. Okresný súd
na hlavnom pojednávaní dňa 15.1.2025 oboznámil obe podania obžalovaného s týmito sa procesne
správnym a zákonným spôsobom vysporiadal tak, že o nich v zmysle § 32 odsek 6 Trestného poriadku
konať nebude, nakoľko uvádzané dôvody nespĺňajú námietku zaujatosti a táto ani nebola podaná

bezodkladne. Okresný súd mohol vykonať toto hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného a vo
veci rozhodnúť napadnutým rozsudkom, ktorý nemožno považovať za predčasne vydaný ako to namieta
obžalovaný.

K ďalšej námietke obžalovaného, že mu nebolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia a vo veci

nebol vypočutý príslušníkmi OO PZ Šaštín-Stráže, čo je porušením práva na obhajobu, krajský súd
uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že uznesenie o stíhaní obžalovaného podľa § 206 odsek 1
Trestného poriadku bolo vydané vyšetrovateľkou oddelenia vyšetrovania OR PZ v Senici dňa 14.5.2019,
pričom z obsahu uznesenia Okresnej prokuratúry Senica o zamietnutí sťažnosti obžalovaného proti
tomuto uzneseniu vyplýva, že namietané uznesenie bolo obžalovanému doručené do vlastných

rúk dňa 17.5.2019, jeho obhajkyni 31.5.2019, pričom obžalovaný dňa 20.5.2019 podal voči tomuto
uzneseniu sťažnosť, o ktorej rozhodovala Okresná prokuratúra Senica. (Ako krajský súd uviedol už
vyššie z dôvodu vylúčenia časti konania bola z prípravného konania vyhotovená fotokópia len časti
spisu, takže neobsahuje napríklad doručenky, avšak okolnosť, kedy bolo obžalovanému doručené
uznesenie o stíhaní vyplýva z pripojeného uznesenia okresnej prokuratúry.) Teda tvrdenie obžalovaného

o nedoručení uznesenia o vznesení obvinenia nie je pravdivé. Čo sa týka nevypočutia obžalovaného
príslušníkmi OO PZ Šaštín-Stráže, tak treba uviesť, že obžalovaný bol po vznesení obvinenia k veci
vypočutý dňa 13.6.2019 vyšetrovateľkou OR PZ v Senici za prítomnosti jeho obhajcu, kedy využil svoje
právo nevypovedať. Teda bol k veci vypočutý po vznesení obvinenia, a to aj príslušným orgánom.
Okolnosť, že poškodená podávala trestné oznámenie na OO PZ Šaštín-Stráže, kde bolo aj začaté

trestné stíhanie povereným príslušníkom, nič nemení na tom, že vec pokračovala vznesením obvinenia
vyšetrovateľom, kde bola obžalovanému daná možnosť k veci vypovedať. K porušeniu jeho práva tak
neprišlo.

Vyjadreniami obžalovaného vo vzťahu k odmietnutiu jeho trestných oznámení sa nemusel okresný súd

ani zaoberať, nakoľko nemajú žiadny vplyv na prebiehajúce trestné konanie.

K opakujúcim námietkam obžalovaného, ku ktorým sa už v priebehu konania vyjadril okresný súd
vprvomodsudzujúcomrozsudku,čikrajskýsúdvzrušujúcomuznesení,sakrajskýsúdopätovnenebude
vyjadrovať, nakoľko na tieto námietky obžalovaného už bolo odpovedané.

Okresný súd v napadnutom rozsudku opomenul vyhodnotiť, či uznaniu viny a teda vyvodeniu trestnej
zodpovednosti obžalovaného, ktorý spáchal prečin, nebráni tzv. materiálny korektív, ktorý je vyjadrený
v ustanovení § 10 odsek 2 Trestného zákona, a podľa ktorého nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsobvykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku
páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.
Materiálny korektív predstavuje výnimku z formálneho chápania kategórie trestných činov. Jednou z

podmienok,ktorámusíbyťsplnenánato,abyurčitéprotiprávnekonanie(skutok)mohlobyťkvalifikované
ako konkrétny prečin, je v zmysle § 10 odsek 2 Trestného zákona aj pozitívny záver o tom, že závažnosť
konania, ktoré inak z formálneho hľadiska napĺňa znaky skutkovej podstaty nejakého prečinu je vyššia
ako nepatrná. Stupeň závažnosti činu má zásadný význam pre rozhodnutie o základnej otázke trestného
konania (otázke viny a trestu).

S ohľadom na všetky vyššie uvedené kritériá závažnosti činu, kedy si obžalovaný úmyselne neplnil
vyživovaciu povinnosť k dvom deťom takmer 5 rokov, pričom súdom určené výživné mal len vo výške
50 eur mesačne na dieťa, a v určitom období bol povinný platiť len zákonné minimálne výživné, bolo
potrebné vyhodnotiť, že miera závažnosti činu bola vyššia sa nepatrná.

Čo sa týka výroku o treste v napadnutom rozsudku, krajský súd sa s uloženým druhom a výmerou

trestu stotožňuje ako so zákonným a primeraným trestom, ktorý okresný súd ukladal podľa Trestného
zákona účinného od 6.8.2024, keďže je to pre obžalovaného priaznivejšie, hoci to výslovne vo výroku,
či odôvodnení rozsudku neuviedol. Okresný súd správne zistil u obžalovaného len jednu priťažujúcu
okolnosť, že už bol za trestný čin odsúdený, zohľadniac odsúdenie vo veci Okresného súdu Senica sp.
zn. 2T/80/2009, pričom žiadna poľahčujúca okolnosť zistená nebola. Okresný súd dôvodne poukázal na

neprejavenie žiadnej ľútosti obžalovaným nad jeho konaním, na pomerne nízku sumu výživného, ktoré
bol povinný platiť, a súčasne zhodnotil spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku ako
aj pomery obžalovaného a možnosť jeho nápravy. Obžalovaný pritom zameškané výživné nesplácal ani
v období po 18.4.2023, do kedy súd skúmal páchanie daného prečinu obžalovaným, teda nesnažil sa
ani z časti uhradiť zameškané výživné, ktorého dlh sa mu pre dané konanie už nezvyšoval. Obžalovaný

za celé stíhané obdobie neprejavil snahu zamestnať sa, aby mal pravidelný príjem, hoci mu v tom po
väčšinu času nebránili žiadne objektívne okolnosti. Naopak nedostavil sa ani do konkrétne ponúknutej
práce. S poukazom na skutočnosť, že ani predchádzajúce tresty za rôznorodú trestnú činnosť na
obžalovaného nemali výchovný účinok a zohľadniac obdobie neplatenia výživného vo vzťahu k dvom
deťom, kde mu v júni 2022 dokonca jedna vyživovacia povinnosť zanikla, ako aj veľmi nízku sumu

výživného, ktorú bol povinný platiť, taktiež skutočnosť, že v období neplatenia výživného sa obžalovaný
dopúšťal ďalšej trestnej činnosti, za ktorú bol v roku 2022 odsúdený, má aj krajský súd za to, že
obžalovanému bolo dôvodné ukladať trest tesne nad polovicou trestnej sadzby tak, aby bol dosiahnutý
účel trestu.
V danom prípade nebolo možné obžalovanému uložiť sankciu postihujúcu obžalovaného nemej citeľne,

keďže predchádzajúce tresty aj vo forme nepodmienečných trestov tohto neodradili od páchania ďalšej
trestnej činnosti. V prípade obžalovaného neprichádzalo do úvahy ani uloženie peňažného trestu, keďže
by to bolo na ujmu odstránenia škodlivého následku, teda doplatenia zameškaného výživného.

Obžalovaný bol okresným súdom na výkon trestu odňatia slobody správne zaradený do ústavu na výkon

trestu so stredným stupňom stráženia, keďže obžalovaný bol posledných 10 rokov pred spáchaním
skutku vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.

K samotnému trestu je potrebné uviesť, že je právnym následkom trestného činu a preto musí byť
úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného

určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd
vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu pri
náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v
plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom
spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov

spoločnosti.
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia
v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a
ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia
(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom

treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.
Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti
pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok
na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielenodradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva
ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce,

varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu.
Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie,
pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného
činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 odsek 4, § 170 odsek 6, § 180 Trestného poriadku) .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.