Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 23, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/17/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123210330
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8123210330.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov

JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobkyne O. Z., nar.
XX.XX.XXXX,bývajúcejvI.č.XXX,právnezastúpenejJUDr.DušanomRemetom,advokátom,sosídlom
v Prešove, na ul. Masarykovej č. 2, proti žalovanému A. P., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v Z., na ul. L.
č. XX, právne zastúpenému JUDr. Martinom Staroňom, advokátom, so sídlom v Prešove, na ul. Hlavnej
č. 89, o náhradu za užívanie bytu, o odvolaniach žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Prešov zo dňa 23.01.2025 č. k. 8C 78/2023-408, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok vo výroku o čiastočnom zastavení konania nad sumu 79,01 eur spolu s úrokmi z

omeškania vo výške 8,75 % ročne nad sumu 79,01 % od 25.01.2024 do zaplatenia.

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 6.395,94 eur
spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 6.395,94 eur od 26.01.2024 do zaplatenia
a vo výroku o trovách konania.

Žalobkyni sa priznáva proti žalovanému náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom konanie v časti zaplatenia sumy vo výške 2.754,06 eur

spolusúrokmizomeškaniavovýške8,75%ročnezosumy2.754,06eurod25.01.2024aždozaplatenia
zastavil. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 6.395,94 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,5 % ročne zo sumy 6.395,94 eur od 26.01.2024 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť
žalobkyni trovy konania v rozsahu 40 %.

2. Z LV č. XXXX, kat. úz. Z. bolo zistené, že žalobkyňa a žalovaní sú podielovými spoluvlastníkmi bytu

č. 8, na druhom poschodí vo vchode č. XX bytového domu so súpisným č. XXXX, nachádzajúcim sa v
Z., na ul. L. a postavenom na pozemku s parc. č. XXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 434
m2 s podielom každého vo výške 1/2.

3. Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 07.01.2021 č.k. 29P 148/2020-120 bolo manželstvo
žalobkyne a žalovaného rozvedené, pričom rozsudok v časti rozvodu manželstva nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 10.03.2021.

4. Z SMS správ zo dňa 18.11.2021, 25.02.2022, 17.03.2023, 28.9.2023 a 05.10.2023 bolo zistené, že
žalobkyňa žiadala žalovaného o kľúče od spoločného bytu.5. Podľa potvrdenia realitnej kancelárie ARCHEUS reality center, s.r.o., bola výška mesačného
nájomnéhovroku2020vsume400až430eur,vroku2021(januáraždecember)vsume450až500eur,
v roku 2022 (január až december) v sume 520 až 550 eur a v roku 2023 (január až september) v sume

550 až 580 eur. Podľa potvrdenia realitnej kancelárie JURECKÝ, s.r.o., výška mesačného nájomného
v roku 2020 predstavovala sumu 400 eur a v rokoch 2021 až 2023 sa pohybovala v rozmedzí od 450
do 500 eur.

6.SpoločnosťVSE,a.s.vyúčtovalažalovanémunákladyzadodávkuadistribúciuelektrinyzaobdobieod

13.11.2020 do 11.11.2021 v sume 366,93 eur, za obdobie od 12.11.2021 do 05.11.2022 v sume 268,09
eur a za obdobie od 06.11.2022 do 03.11.2023 v sume 351,03 eur. Správca bytového domu vyúčtoval
žalovanému za obdobie roka 2020 sumu 1.663,67 eur, za obdobie roka 2021 sumu 1.376,07 eur, za
obdobie roka 2022 sumu 1.248,69 eur a za obdobie roka 2023 sumu 1.558,64 eur.

7. SPP, a.s., vyúčtoval žalovanému spotrebu plynu za obdobie od 14.07.2020 do 22.02.2021 v sume

37,28 eur, za obdobie od 23.02.2021 do 17.02.2022 v sume 54,78 eur, za obdobie od 18.02.2022 do
15.02.2023 v sume 45,35 eur a za obdobie od 16.02.2023 do 16.02.2024 v sume 58,72 eur.

8. Vec môže byť v spoluvlastníctve aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru
účasti spoluvlastníka na vzťahu k spoločnej veci, to znamená, že vyjadruje aj mieru účasti, pokiaľ

ide o užívanie spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle ust. § 137 ods. 1 Občianskeho
zákonníka oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade,
že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho
podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia. Tomuto
právu potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi

vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť.

9. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/184/2010, zo dňa 27.10.2010 nárok
spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu
vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom

je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich)
spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí
byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v
takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa
na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom

rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o
bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či
ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok
na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade,
ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože

v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom
oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento
spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné
ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.

10. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/55/2009, zo dňa 21.12.2009 toto právo je
nepochybne majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101
OZ. Uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Ustanovenia
o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a ich použitie nemožno preto rozširovať na práva,
ktorésaopierajúoosobitnézákonnéustanovenia.Napokon,vprípadeprávapodielovéhospoluvlastníka

na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckeho podielu,
nie je splnená ani jedna zo skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia. Nejde totiž o to ani
vtedy, ak spoluvlastník vec v celosti užíva bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi, o užívanie veci
bez právneho dôvodu a teda o majetkový prospech získaný bez právneho dôvodu, ani o majetkový
prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne

odpadol, prípadne získaný z nestatočných zdrojov (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.
mája 2000 sp. zn. 2Cdo/141/1999). Vzhľadom na to, že žalobkyňa si uplatnila nárok za obdobie troch
rokov predchádzajúcich podaniu žaloby, súd námietku premlčania vznesenú žalovaným nepovažoval
za dôvodnú.11. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa dňa 30.06.2020 opustila trvalo spoločnú
domácnosť a odvtedy sa už do bytu trvalo nevrátila. Uvedené potvrdili v konaní vypočuté svedkyne,

sestry žalobkyne, a to W. L. a A. A.. Táto skutočnosť je zrejmá aj z rozsudku o rozvode manželstva, podľa
ktorého strany neviedli od tohto času spoločnú domácnosť. Dokumentuje to e-mail z 01.07.2020, pričom
aj samotný žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe túto skutočnosť potvrdil. V konaní nebolo preukázané,
aby sa žalobkyňa do bytu následne vrátila späť. Len to, že žalobkyňa trávila jeden, prípadne aj viacero
dní v byte v rámci návštevy bez prenocovania (napr. 24.12.2021) nemožno bez ďalšieho považovať za

užívanie bytu. Z výpisu SMS správ predložených žalobkyňou vyplýva, že žalobkyňa nemala prístup k
bytu, nakoľko žalovaného viackrát neúspešne žiadala o vydanie kľúčov od nehnuteľnosti. Z uvedeného
dôvodusúdnepovažovalvýpoveďsvedka,otcažalovaného,otom,žežalobkyňasakžalovanémuvrátila
a natrvalo odišla až v roku 2023, za hodnovernú. Okrem toho sama žalobkyňa potvrdila, že v roku 2022
už mala nový vzťah. Tiež by nepodávala návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia vo februári 2022.

12. Naopak to, že žalovaný byt obýval, a teda užíval, preukazujú nielen faktúry jednotlivých dodávateľov
služieb a vyúčtovania za správu bytu, ale aj samotná výpoveď otca žalovaného, ktorý uviedol, že okrem
jedného týždňa, žalovaný v byte býval aj počas trvania rekonštrukcie. Renovácia bytu pritom netrvala 3
roky (t.j. žalované obdobie), tak ako sa o tom žalovaný snažil presvedčiť konajúci súd. Sám žalovaný vo
vyjadrení k žalobe totiž uviedol, že rekonštrukcia začala 04. septembra 2020 a v konaní o vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva uviedol rok rekonštrukcie 2020. To, že strany konania spolu strávili Štedrý
deň v roku 2021 svedčí o tom, že minimálne už v tom čase musel byť predmetný byt v užívaniaschopnom
stave. Z tohto pohľadu sa javí tvrdenie žalovaného o dobe trvania obnovy bytu za nepresvedčivé, čo
dokazujú aj ním predložené fotografie o priebehu rekonštrukcie nachádzajúce sa na č. l. 100 až 117
spisu, ktoré boli vyhotovené prevažne v roku 2020 v mesiacoch september až november.

13. Skutočnosť, že v byte býval aj spoločný syn strán konania nemá na predmetný spor žiadny vplyv,
nakoľko syn nie je spoluvlastníkom bytu. Taktiež nie sú relevantné okolnosti nadobudnutia bytu, či
splácania hypotekárneho úveru zaťažujúceho byt.

14. V zmysle judikatúry súdov za ekvivalentnú peňažnú náhradu za neužívanie bytu možno považovať
sumu zodpovedajúcu všeobecnej hodnote nájmu, teda obvyklý nájom pri obdobných nehnuteľnostiach
v tejto lokalite, ktorý by za užívaný priestor musel takto užívajúci zaplatiť za predpokladu, žeby neužíval
plochu zodpovedajúcu spoluvlastníckemu podielu spoluvlastníka. Súd v danom prípade vychádzal z
priemeru hodnôt uvedených realitnými kanceláriami po odpočítaní nákladov, ktoré žalovanému vznikli v

súvislosti so samotným užívaním bytu, resp. ich pomernej časti. Okrem toho žalovaný uplatnený nárok
nespochybnil, čo do jeho výšky.

15. Zároveň boli žalobkyni priznané i úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v spojení s ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., a to od 26.01.2024, teda odo dňa nasledujúceho po

doručení žaloby žalovanému (25.01.2024). K tomuto dňu bola základná úroková sadzba ECB vo výške
4,50 %. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobu v časti úrokov z omeškania prevyšujúcich túto
sadzbu zamietol.

16. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 C.s.p.

Žalobkyňa sčasti zavinila zastavenie konania, čo možno považovať za jej neúspech v konaní. Žalobkyňa
bola vo vzťahu k žalobcovi v pomere žalovanej sumy k priznanej sume úspešná v rozsahu 70 % po
zaokrúhlení a neúspešná v rozsahu 30 %. Miera úspechu žalobkyne tak predstavuje 40 %.

17. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolania tak žalobkyňa, ako aj žalovaný.

18. Žalobkyňa za nesprávny a nezákonný považovala výrok o čiastočnom zastavení konania a výrok o
trovách konania. Poukázala na to, že dňa 10.11.2023 podala na súde žalobu o náhradu za nadužívanie
bytu žalovaným v sume 9.150 eur s prísl. Podaním zo dňa 21.11.2023 žalobkyňa sama, iniciatívne a
bez výzvy súdu, zobrala späť svoju žalobu v časti presahujúcej sumu 6.474,95 eur s príslušenstvom

z dôvodu, že nedopatrením neodpočítala v pôvodnej žalobe z vyčíslenej náhrady za nadužívanie bytu
žalovanýmpolovicuvyčíslenýchnákladovzaužívaniebytuuhrádzanúsprávcoviadodávateľomelektriny
a plynu. Žaloba spolu s čiastočným späťvzatím a prílohami bola žalovanému doručená dňa 25.01.2024,
kedy sa dozvedel o základe a výške uplatňovaného nároku. S poukazom na ust. § 145 ods. 3 C.s.p.nebol súd prvej inštancie oprávnený rozhodovať o zastavení konania v tejto časti (2.675,05 eur) a ďalej
mal konať už len o zvyšku nároku, ktorý sa tým stal samostatným predmetom konania. Správne malo
byť konanie zastavené v časti zaplatenia sumy vo výške 79,01 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške

8,75 % ročne zo sumy 79,01 eur od 25.01.2024 až do zaplatenia.

19. Čo sa týka trov konania žalobkyňa zastavenie konania nezavinila, keďže bez akejkoľvek výzvy súdu
sama pristúpila k čiastočnému späťvzatiu žaloby preto, lebo nedopatrením neodpočítala v pôvodnej
žalobe z vyčíslenej náhrady za nadužívanie bytu žalovaným polovicu vyčíslených nákladov za užívanie

bytu uhrádzanú správcovi a dodávateľom elektriny a plynu. Keďže po prvotnom čiastočnom späťvzatí
žaloby pred doručením žaloby žalovanému ostala predmetom konania už len suma 6.474,95 eur s
príslušenstvom, iba táto mala byť aj základom pre posudzovanie úspechu a neúspechu strán v spore pri
rozhodovaní o rozsahu náhrady trov konania. Podaním zo dňa 13.11.2024 žalobkyňa vzala žalobu späť
v časti prevyšujúcej sumu 6.395,94 eur s príslušenstvom, a to po tom ako boli súdu doručené od správcu
bytového domu vyúčtovanie za predmetný byt strán sporu za rok 2023 a od SPP, a.s., vyúčtovanie za

spotrebu plynu v predmetnom byte za roky 2020 až 2023, ktorými žalobkyňa nedisponovala, čím došlo k
preukázaniu aj týchto skutočných nákladov za rozhodné obdobie. Pri zohľadnení presnej sumy nákladov
bola žalovaná suma upresnená a vznikol tak rozdiel 79,01 eur.

20. Žalovaný vo svojom opravnom prostriedku napadol len výrok, ktorým bolo žalobe žalobkyne

čiastočne vyhovené spolu s výrokom o trovách konania. Poukázal na to, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nebolo preukázané, aby žalobkyňa dňa 30.06.2020 opustila
spoločnú domácnosť a už sa do bytu nevrátila. V tejto súvislosti poukázal predovšetkým na svoj výsluch,
ako aj na svedeckú výpoveď svedka O. P. a tiež aj na zápisnicu o pojednávaní konanom vo veci

19C 77/2023 na Okresnom súde Prešov, na ktorom bol ako svedok vypočutý D. D.. Z vykonaného
dokazovania, tak z listinných dôkazov o prerábke, ako aj z výsluchu O. P., ale predovšetkým aj z
fotodokumentácie bolo zrejmé, že žalobkyňa užívala predmetný byt aj po 30.06.2020. Základ nároku
tak nie je daný, nakoľko žalobkyňa užívala byt aj po dni 30.06.2020, aj po rozvode manželstva,
pričom skutočnosť, že Okresný súd Prešov uviedol v rozsudku v inom súdnom konaní, že strany sporu

neviedli spoločnú domácnosť, znamená len to, že spoločne nehospodárili, neviedli spoločný účet alebo
spoločné hospodárenie, avšak neznamená to, že žalobkyňa nebývala alebo neužívala predmetný byt.
Žalovaný predložil do súdneho spisu fotografie, ktoré preukazujú, že predmetný byt žalobkyňa užívala
po 30.06.2020, aj po rozvode, nakoľko fotografie z Vianoc a iných udalostí ju zachytávajú ležiac na gauči
alebo upratujúc rozbité sklo v byte, čo je dôkazom toho, že do bytu chodila, užívala ho a teraz žiada

od žalovaného náhradu za užívanie bytu tvrdiac, že ona byt neužívala a žalovaný ju do bytu nevpustil.
Závery o tom, že žalobkyňa dňa 30.06.2020 opustila spoločnú domácnosť, sú nepravdivé. Rovnako
nebolo preukázané tvrdenie žalobkyne, že od roku 2022 mala nový vzťah. Výpovede sestier žalobkyne
vyzneli nedôveryhodne a bolo evidentné, že tieto svedkyne boli pripravené na pojednávanie zrejme po
konzultácii so žalobkyňou, nakoľko vypovedali spontánne o veciach, ktoré boli zrejmé zo súdneho spisu

bez toho, aby sa ich súd alebo právni zástupcovia na tieto veci opýtali.

21. Rovnako nebolo preukázané, že žalovaný obýval a užíval byt počas rekonštrukcie. Z výpovede
žalovaného, ako aj z výpovede svedka O. P. vyplynulo, že predmetný byt bol počas rekonštrukcie
neobývateľný, teda nemožno priznať žalobkyni nárok na náhradu za užívanie bytu, pokiaľ sa v ňom

žalovaný nezdržiaval a nenadužíval jej spoluvlastnícky podiel. Žalovaný v danom byte po rekonštrukcii
býval so svojím maloletým synom, na čo by malo byť tiež prihliadnuté. Žalovaný vykonával rekonštrukciu
bytu, ktorá pozostávala z vyrovnávania stien, podláh, znižovania stropov, pokládky nových podláh a
nového stenového obloženia, elektroinštalácie novej rozvodnej skrine, ktoré neumožňovali bývať v
predmetnom byte. Dĺžka rekonštrukcie bola preukázaná výsluchom žalovaného, ako aj svedka O. P..

22. Žalobkyni zo spoluvlastníckeho podielu vyplývajú v rozsahu veľkosti jej podielu nielen práva, ale
aj povinnosti, a to podieľať sa na nákladoch vynaložených na spoločnú vec, ako aj na nákladoch
spojených s jej užívaním a udržiavaním. Medzi náklady spojené s užívaním spoločnej veci nepochybne
v prípade bytu možno zaradiť aj náklady za dodávky energií (voda, elektrina, teplo, plyn a podobne).

Žalobkyňa bola teda povinná podieľať sa v rozsahu veľkosti spoluvlastníckeho podielu aj na nákladoch
spojených s užívaním bytu ako spoločnej veci, čo nerobila, ale podanou žalobou sa domáhala len
náhrady za nadužívanie bytu. Žalovaný preto navrhol rozsudok v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiťna ďalšie konanie. Alternatívne požadoval rozsudok zmeniť tak, aby žaloba žalobkyne bola zamietnutá
a žalovanému priznané trovy konania v rozsahu 100 %.

23. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal rozsudok v jeho napadnutej
časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že
odvolanie žalovaného smerujúce proti rozhodnutiu vo veci samej nie je podstatné.

24. Vo veci samej sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkový a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

25. Pokiaľ ide o námietky žalovaného, s týmito nie je možné sa stotožniť.

26. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo

na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

27. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra

2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.

28. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.

29. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

30. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých
prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.

31. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účastina konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

32. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých
spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných
princípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a nie strán sporu.

33.Okremzákladnýchprincípovjehodnoteniedôkazovupravenévust.§191C.s.p.Vychádzajúcztohto
ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

34. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.

Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz
svojho opaku.

35. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti

prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných

dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k
uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,

ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné
bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

36. V súvislosti so žalovaným namietaným dátumom opustenia spoločnej domácnosti zo strany
žalobkyne dňa 30.06.2020 je potrebné zdôrazniť, že toto tvrdenie žalobkyne o opustení spoločnej

domácnosti nepotvrdila len samotná žalobkyňa, ale aj v konaní vypočuté sestry žalobkyne W. L. a A.
A. a tiež i samotný žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 07.02.2024 (č. l. 90 až 92 spisu). V
tomto vyjadrení poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa ešte pred rozvodom manželstva odišla svojvoľne
z bytu dňa 30.06.2020. Záver o trvalom upustení spoločnej domácnosti žalobkyňou dňa 30.06.2020 mal
preto oporu vo vykonanom dokazovaní.

37. Rovnako nie je možné stotožniť sa s tvrdením o nepreukázaní užívania bytu žalovaným počas
rekonštrukcie. V súvislosti s rekonštrukciou bytu bol ako svedok vypočutý otec žalovaného O. P., ktorý na
pojednávaní konanom dňa 23.01.2025 uviedol, že žalovaný v byte nebýval tak maximálne týždeň, keď
sa robil záchod. Užívanie bytu žalovaným aj počas jeho rekonštrukcie tak bolo dostatočným spôsobom

preukázané.

38. Čo sa týka čiastočného zastavenia konania, pri rozhodovaní nebolo rešpektované ust. § 145 ods. 3
C.s.p., podľa ktorého ak je žaloba vzatá späť sčasti pred jej doručením žalovanému, koná súd o zvyšku
nároku bez rozhodovania o zastavení konania v tejto časti.

39. Žalobkyňa ešte pred doručením žaloby žalovanému podaním zo dňa 21.11.2003 (č.l. 64 spisu), vzala
žalobu čiastočne späť ohľadom sumy 2.675,05 eur a teda predmetom konania po tomto čiastočnom
späťvzatížalobyzostalaistinavovýške6.474,95eur.Otomtospäťvzatížalobynemalobyťrozhodované,a preto súd prvej inštancie nesprávne postupoval, ak v rozpore s ust. § 145 ods. 3 C.s.p. rozhodol
o zastavení konania v tejto časti. Keďže podmienky na vydanie rozhodnutia o čiastočnom zastavení
konania splnené neboli, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 389 ods. 1 písm. a) C.s.p. zrušil

rozsudok vo výroku o čiastočnom zastavení konania nad sumu 79,01 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,75 % ročne nad sumu 79,01 eur od 25.01.2024 do zaplatenia.

40. Zároveň ako vecne správny v súlade s ust. § 387 C.s.p. potvrdil rozsudok vo výroku o uložení
povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 6.395,94 eur s príslušenstvom a vo výroku o

trovách konania.

41. Čo sa týka trov konania, je potrebné zdôrazniť, že aj keď v zmysle ust. § 145 ods. 3 C.s.p.
súd rozhodnutím nevyslovuje čiastočné zastavenie konania v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby
urobeného pred jej doručením žalovanej strane, nič to nemení na tom, že žalobkyňa nesie zavinenie na
čiastočnom späťvzatí žaloby a de facto zastavení konania, nakoľko predmetom konania po čiastočnom

späťvzatí žaloby zostali ostávajúce žalobou uplatnené nároky, pričom žalobkyňa vzala žalobu späť nie
pre správanie sa žalovaného. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 26.01.2011 sp. zn. 6 MCdo 19/2010, podľa ktorého ak nejde o prípad,
kedy bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v zmysle citovaného ust. § 142 ods. 2 O.s.p. (teraz § 255
ods. 2 C.s.p.) náhrada trov pomerne rozdelená. To vyžaduje určiť pomer úspechu oboch strán vo veci

a od úspechu účastníka (víťaznej strany) odčítať jeho neúspech (t.j. mieru úspechu druhej strany). Vo
výške rozdielu má účastník právo, aby mu druhý účastník (druhá strana) nahradil pomernú časť trov,
ktoré vynaložil pri účelnom uplatňovaní alebo bránení práva. Výška trov, ktoré v konaní vznikli druhému
účastníkovi, je tu nerozhodná. Ak je pomer úspechu a neúspechu u oboch strán rovnaký alebo približne
rovnaký, súd vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. V prípade, ak konanie bolo

sčasti zastavené, napríklad z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby alebo pre nedostatok podmienok
konania, súd prihliadne na to, či a kto zavinil, že k zastaveniu muselo dôjsť. Najprv teda posúdi (v režime
§ 146 ods. 1 písm. c) a ods. 2 O.s.p. - teraz § 256 ods. 1 C.s.p.) otázku, čo bolo dôvodom, že konanie
muselo byť sčasti zastavené a s prihliadnutím k tomuto záveru potom hodnotí (podľa § 142 ods. 2 O.s.p. -
teraz§255ods.2C.s.p.)celkovúotázkuzakejčastibolten,ktorýúčastníkúspešný.Akjenačiastočnom

späťvzatí žaloby dané zavinenie žalobcu, treba z pohľadu § 142 ods. 2 O.s.p. (teraz § 255 ods. 2 C.s.p.)
dôvodiť,ževtomtorozsahunemalžalobcavoveciúspech.Vždyplatí,žektozavinilčiastočnézastavenie
konania, mal ohľadne tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov
konania pričíta opačnej strane sporu.

42. V danom prípade k čiastočnému späťvzatiu žaloby nedošlo pre správanie žalovaného spočívajúce
napríklad v úhrade žalovanej sumy po začatí konania. K čiastočnému späťvzatiu žaloby podaním zo dňa
21.11.2023 (č. l. 64 spisu) a ďalším podaním zo dňa 13.11.2024 (č. l. 344 spisu) došlo bez toho, aby
išlo o reakciu na správanie žalovaného, a teda žalovanému nemožno pričítať procesné zavinenie na
tomto čiastočnom späťvzatí žaloby. Žalobkyňa sa pôvodne žalobou domáhala zaplatenia istiny vo výške

9.150 eur s prísl. a z takto uplatnenej istiny bola žalobkyni priznaná iba čiastka vo výške 6.395,94 eur s
prísl. Úspech žalobkyne tak predstavoval 70 % a jej neúspech, ktorý je zároveň úspechom žalovaného,
dosiahol 30 %. V spore úspešnejšej žalobkyni tak vznikol nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania v rozsahu 40 % (70 % - 30 %). Prvoinštančný súd preto správne postupoval ak žalovanému
uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy prvoinštančného konania v rozsahu 40 %.

43. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania vo veci samej, žalovaný nemal ani čiastočný úspech, a preto
odvolací súd v súlade s ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. priznal úspešnej
žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

44. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).