Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 27, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/57/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124403648
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šišková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:6124403648.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šiškovej a členov senátu

JUDr. Dariny Vargovej a Mgr. Mareka Janigloša, v právnej veci žalobcu: Slovenská komora medicínsko-
technických pracovníkov, Karpatské námestie 7770/10A, Bratislava - mestská časť Rača, IČO:
42140251,zastúpenéhoprávnymzástupcom:UHRINČAŤ–VAJDAs.r.o.,Rybnénámestie1,Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 308 185, proti žalovanej: A. B., nar. XX. XX. XXXX, C. XXX,
zastúpenej JUDr. Martinom Kákošom, advokátom, Bernolákova 1546/32, Topoľčany, IČO: 42 201 659,
o zaplatenie 83,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
53C/1/2025-95 zo dňa 12. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Nitra (ďalej ako „súd prvej inštancie“, alebo „súd“) žalobu
zamietol (výrok I.) a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške, o ktorej
si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok II.).

2. Po právnej stránke odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na ust. § 31 ods. 1 písm. c), § 42 ods.

1, 10, § 47b ods. 1, § 63 ods. 1, 5, 7, § 63 ods. 5, § 63b ods. 1 písm. a), § 80 ods. 1 písm. d) zákona č.
578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských
organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „zákon“), § 100 ods.
1, § 101, § 102 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou, pôvodne podanou na

Okresnom súde Banská Bystrica (ako upomínacom súde), doručenou dňa 21. 10. 2024, domáhal
uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu istinu vo výške 83,- eur spoločne s príslušenstvom. Žalobu
žalobca odôvodnil s odkazom na vybrané ust. zákona č. 578/2004, v zmysle ktorých je stavovskou
organizáciou v zdravotníctve, ktorá združuje vybrané subjekty, ktoré sú povinné splniť podmienky na
výkon zdravotníckeho povolania, pričom jednou z nich je registrácia v registri, ktorý vedie žalobca a ktorý
priebežne aktualizuje. Ročný poplatok za vedenie registra je najviac vo výške 15,- eur a je príjmom
komory, ktorá zdravotníckeho pracovníka registruje. Žalobca ďalej poukázal na povinnosť každého

zdravotníckeho pracovníka zaplatiť poplatok za vedenie registra, a to najneskôr do 31. 01. príslušného
kalendárneho roka. Ďalej je povinnosťou každého zdravotníckeho pracovníka v zmysle zákona sústavne
sa vzdelávať, pričom hodnotenie vykonáva žalobca, a to za poplatok, ktorého výška je zdravotníckemu
pracovníkovi písomne riadne a včas zverejnená na webovom sídle žalobcu. S poukazom na vyššieuvádzané skutočnosti má žalobca voči registrovaným zdravotníckym pracovníkom zákonný nárok na
zaplatenie registračného poplatku za každý kalendárny rok od momentu ich registrácie a zároveň v
prípade vykonania hodnotenia sústavného vzdelávania aj zákonný nárok na zaplatenie poplatku za

poskytnutie tejto služby. V prípade, ak sa zdravotnícky pracovník stane na vlastnú žiadosť členom
komory, má žalobca voči členom nárok na zaplatenie členských poplatkov.

4. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že na základe priloženého Oznámenia v súlade s ustanovením § 63
zákonazapísalžalovanéhodonímvedenéhoregistraavydalmuPotvrdenieoregistrácii,vrámciktorého

mu pridelil registračné číslo. V zmysle ustanovenia § 31 ods. 1 písm. e) v spojení s ustanovením § 63
ods. 5 zákona vznikla žalovanému povinnosť uhrádzať na účet žalobcu poplatok za vedenie registra,
pričom žalobca vo svojom účtovníctve evidoval voči žalovanému omeškanie s úhradou poplatkov a to
konkrétne za obdobie roka 2013 vo výške 4,- eur, splatný 31. 01. 2013, za obdobie roka 2014 vo výške
4,- eur, splatný 31. 01. 2014, za obdobie roka 2015 vo výške 5,- eur, splatný 31. 01. 2015, za obdobie
roka 2016 vo výške 15,- eur, splatný 31. 01. 2016, za obdobie roka 2017 vo výške 15,- eur, splatný 31. 01.

2017, za obdobie roka 2018 vo výške 15,- eur, splatný 31. 01. 2018 a za obdobie roka 2019 vo výške 15,-
eur, splatný 31. 01. 2019. Zároveň žalobca vykonal pre žalovanú hodnotenie sústavného vzdelávania,
za ktoré však riadne a včas neuhradila príslušný poplatok, a to konkrétne za obdobie roka 2014 vo výške
10,-eur,splatný21.12.2014.Žalobcaprostredníctvomprávnehozástupcuvyzvalžalovanéhonaúhradu
jeho záväzkov, o čom svedčí priložená výzva a podací hárok. Titulom náhrady nákladov spojených s

uplatnením pohľadávky si žalobca uplatnil poštovné k predžalobnej výzve vo výške 1,80 eura.

5. Okresný súd Banská Bystrica ako upomínací súd platobným rozkazom zo dňa 18. 11. 2024, sp. zn.
19Up/1728/2024 vyhovel žalobe žalobcu. Označený platobný rozkaz napadla odporom žalovaná s tým,
že uplatňovaný nárok žalobcu je premlčaný. Keďže splatnosť poplatku za posledné uplatňované obdobie

roku 2019 nastala dňa 31. 01. 2019, začala premlčacia lehota plynúť nasledujúcim dňom, t. j. 01. 02.
2019 a uplynula dňa 01. 02. 2022, preto právo na zaplatenie poplatku za obdobie roka 2019, ako aj za
obdobie predchádzajúcich rokov 2013 až 2018 je premlčané. Z uvedeného dôvodu nemožno veriteľovi
priznať premlčané právo a navrhla aby súd žalobu zamietol a priznal jej náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

6. Žalobca vo vyjadrení k odporu žalovanej poukázal na výzvu na zaplatenie, ktorá bola žalovanej
doručená dňa 17. 05. 2024, teda všeobecná trojročná premlčacia lehota uplynie najskôr 17. 05. 2027,
čo znamená, že pohľadávka uplatnená v tomto súdnom konaní nie je premlčaná, a to ani čiastočne.
V tomto smere žalobca odkázal na rozhodnutia Okresného súdu Zvolen zo dňa 22. 01. 2024, sp. zn.

13C/69/2023 a Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9C/58/2023-43 z 03. 11. 2023, ktoré rozhodovali vo
veciach s podobným skutkovým základom. K vznesenej námietke premlčania pre úplnosť uviedol, že jej
vznesenie je nutné považovať za v rozpore s dobrými mravmi a to s poukazom na konštantnú judikatúru
najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorej nie je možné prihliadať na námietku premlčania, pokiaľ je
jej uplatnenie v rozpore s dobrými mravmi.

7. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 14. 01. 2025 nesúhlasila s argumentáciou žalobcu, nakoľko
jeho nárok v prípade omeškania zdravotníckeho pracovníka so zaplatením poplatku za vedenie
(aktualizáciu) registra vzniká (konštitutívne) zo zákona omeškaním zdravotníckeho pracovníka so
zaplatením splatného poplatku, kde zákon limituje žalobcu (komoru) s uplatnením dlhu (nároku)

vzniknutého omeškaním tak, že žalobcu oprávňuje pristúpiť k uplatneniu (vymáhaniu) pohľadávky na
súde až po uplynutí 60 dní odo dňa splatnosti poplatku a po uplynutí lehoty na (dobrovoľné) plnenie
(omeškaného poplatku) určenej žalobcom v povinnej (písomnej) výzve. Omeškanie so zaplatením
poplatku pritom nastáva deň nasledujúci po dni splatnosti poplatku za vedenie (aktualizáciu) registra,
t. j. dňa 01. 02. príslušného kalendárneho roka u každého poplatku zvlášť, pričom zákonom stanovené

obmedzenia sa vzťahujú na možnosť uplatnenia omeškaného poplatku na súde, nie na omeškanie ako
také. Z uvedeného vyplýva, že žalobca (komora) má v samotnej podstate len povinnosť vyzvať dlžníka,
aby ten zaplatil omeškaný poplatok (a informovať ho o jeho výške) a zároveň mu týmto spôsobom
umožňuje v zákonom stanovenej lehote dobrovoľne splniť dlh. Žalobca si teda neuplatňuje svoje právo
u zdravotníckeho pracovníka (dlžníka/žalovanej) v zmysle § 102 Občianskeho zákonníka, ako je tomu

napr. u zodpovednosti za vady, kedy zákon výslovne stanovuje povinnosť uplatniť si právo u scudziteľa
pod sankciou jeho prekludovania (zániku).8. K rozhodnutiu Okresného súdu Zvolen zo dňa 22. 01. 2024, sp. zn. 13C/69/2023, na ktoré žalobca vo
svojom vyjadrení poukazoval žalovaná uviedla, že toto nenadobudlo právoplatnosť, lebo bolo na základe
podaného odvolania protistrany zmenené odvolacím súdom (Krajským súdom Banská Bystrica zo dňa

30. 08. 2024, sp. zn. 13Co/54/2024), ktorý žalobu zamietol a s ktorým sa žalovaná plne stotožňuje.
V prípade rozhodnutia Okresného súdu Prievidza zo dňa 03. 11. 2023, sp. zn. 9C 58/2023 žalovaná
poukázala na skutočnosť, že v uvedenej veci krajský súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vrátil
na nové prejednanie z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a vo svojom
právnom posúdení sa nezaoberal otázkou správnosti aplikácie § 102 Občianskeho zákonníka, iba uložil

súdu nižšej inštancie sa v novom rozhodnutí zaoberať aj touto otázkou. Taktiež sa žalovaná nestotožnila
s tvrdeniami žalobcu, že námietku premlčania podala v rozpore s dobrými mravmi a to s poukazom na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 06. 2024 sp. zn. 9Cdo/20/2023.

9. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní (oboznámení sa s predloženými listinnými dôkazmi,
ktorých obsah podrobne opísal v bodoch 13.1. až 13.11.) mal za preukázané, že potvrdením o zápise

do Registra SK MTP, vydaného žalobcom dňa 22. 12. 2009 bola žalovaná zapísaná do registra v
zdravotníckom povolaní sanitár. Z ustanovenia § 63 ods. 5 zákona vyplýva povinnosť uhrádzať poplatky
za vedenie registra, ktoré v rokoch 2013 a 2014 boli po 4,- eurá, v roku 2015 vo výške 5,- eur, a od roku
2015 do 2023 po 15,- eur ročne. Žalovaná písomne požiadala o zrušenie registrácie zdravotníckeho
pracovníka, ako to vyplýva z podacieho lístka k odoslaniu podania došlo dňa 11. 03. 2020. Na základe

rozhodnutia žalobcu zo dňa 19. 03. 2020 došlo k zrušeniu registrácie žalovanej ako zdravotníckeho
pracovníka s dátumom zrušenia registrácie 19. 03. 2020.

10. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej, sa súd zaoberal jej dôvodnosťou
aj s poukazom na rozhodnutia iných súdov, na ktoré žalobca vo svojich vyjadreniach poukazoval

(Okresného súdu Zvolen zo dňa 22. 01. 2024 sp. zn. 13C/69/2023, Okresného súdu Prievidza zo dňa
03. 11. 2023 sp. zn. 9C/58/2023 a Krajského súdu Trenčín zo dňa 14. 03. 2024 sp. zn. 8Co/19/2024).

11. K rozhodnutiu Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8Co/19/2024 súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom
na jeho odôvodnenie ho nie je na danú vec možné aplikovať, keď vzhľadom na názor krajského

súdu sa má súd prvej inštancie vysporiadať so žalovanou vznesenou námietkou premlčania, ako aj s
argumentáciou žalobcu v kontexte ustanovenia § 102 Občianskeho zákonníka.

12. Čo sa týka rozhodnutia Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/69/2023, toto bolo rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/54/2024 vo výroku I. zmenené tak, že žalobu v časti zaplatenia

istiny88,-eurspríslušenstvomzamietol,vovýrokuII.rozsudoksúduprvejinštanciezmeniltak,žežalobu
v časti zaplatenia nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 36,44 eur taktiež zamietol.
Výrok III. napadnuté rozsudku zmenil tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi v plnom rozsahu a rovnako rozhodol aj o trovách odvolacieho konania. Ďalej súd odcitoval
body 13.1 až 13.3 vyššie označeného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, s ktorým sa i stotožnil

a dodal, že účelom ustanovenia § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z. z. nie je umožniť žalobcovi na úkor
zdravotníckeho pracovníka ľubovoľne predĺžiť premlčaciu dobu. Z ustanovenia § 63 ods. 7 jednoznačne
vyplýva, že žalobca najskôr po uplynutí 60 dní nasledujúcich po uplynutí lehoty stanovených v písomnej
výzve, nie kratšej ako 7 dní, môže vymáhať zaplatenie poplatkov. Nejde teda o prekluzívnu lehotu,
v ktorej by bol povinný si uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote a v opačnom prípade by došlo k

zániku takéhoto nároku. Určená 60 dňová lehota vlastne upravuje lehotu, v rámci ktorej sa právo
žalobcu u žalovaného má uplatniť, teda nedochádza k tomu, že ak v uvedenej lehote tak neurobí, jeho
subjektívne právo zaniká. S poukazom na uvedené súd námietku premlčania žalovanej považoval za
dôvodnú, pričom z ustanovenia § 80 ods. 1 písm. d) vyplýva splatnosť poplatku za registráciu do 31.
01. príslušného kalendárneho roku. V prejednávanej veci je uplatnený nárok za rok 2013, takže jeho

splatnosťjedo31.01.2013,pričomukaždéhopoplatkujetrebazohľadniť60dňovúlehotunazaplatenie,
a nie kratšiu lehotu ako 7 dní na stanovenie písomnej výzvy na zaplatenie poplatku. Preto trojročná
lehota na zaplatenie poplatku za rok 2013 uplynula v apríli 2016 a zhodne za rok 2014 uplynula v apríli
2017, za rok 2015 v apríli 2018, za rok 2016 v apríli 2019, za rok 2017 v apríli 2020, za rok 2018 v apríli
2021 a za rok 2019 uplynula v apríli 2022, pričom žalobca podal žalobu na okresnom súde po márnom

uplynutí premlčacej doby, a to dňa 21. 10. 2024.

13.Rovnakozapremlčanýpovažovalsúdprvejinštancieinárokžalobcunazaplateniepoplatkuvovýške
10,- eur, splatného 21. 12. 2024, keď trojročná premlčacia doba začala plynúť nasledujúcim dňom auplynula po uplynutí trojročnej premlčacej doby (minimálne uplynula s nárokom za poplatok požadovaný
za rok 2014). Zároveň sa súd stotožnil s námietkou žalovanej, že pokiaľ bola listom zo dňa 19. 03. 2020
vyzvaná na úhradu predmetných poplatkov, tak aj v tomto prípade možno uplatnený nárok považovať za

premlčaný, keď premlčacia doba začala plynúť nasledujúcim dňom a uplynula po trojročnej premlčacej
dobe, keďže žaloba bola podaná na súde dňa 21. 10. 2024. Uvedenú výzvu pritom nemožno považovať
za neplatnú z dôvodu, že neobsahovala v sebe lehotu na zaplatenie, čo bolo zapríčinené samotným
žalobcom.

14. Záverom rozhodnutia sa súd prvej inštancie zaoberal stanoviskom žalobcu, v zmysle ktorého
námietka premlčania zo strany žalovanej je v rozpore s dobrými mravmi. Súd sa so stanoviskom
žalobcu nestotožnil, keďže námietka premlčania predstavuje jeden z prostriedkov procesnej obrany,
pričom podľa súdnej praxe dôvodné vznesenie námietky premlčania nemožno považovať za konanie,
ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. V rámci svojej argumentácie súd poukázal na rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 7Cdo/301/2021, sp. zn. 5Cdo/265/2009,

sp. zn. 7Cdo/226/2016, sp. zn. 7Cdo/507/2014, v ktorých najvyšší súd riešil otázku súladu námietky
premlčania s dobrými mravmi.

15. Zo všetkých vyššie uvádzaných dôvodov, vzhľadom na uplynutie premlčacej doby a dôvodnosti
vznesenia námietky premlčania, súd žalobu zamietol. Námietku premlčania nepovažoval za rozpor s

dobrými mravmi, keď jej uplatnením nedošlo k zneužitiu práva žalovanej na úkor žalobcu a žalovaná
pritom uplynutie premlčacej doby nezavinila.

16. Vzhľadom na úspech žalovanej, súd jej priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške. O výške
náhrady trov konania si súd vymienil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia, ktoré vydá vyšší súdny

úradník.

17. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonom stanovenej lehote cestou splnomocneného
právneho zástupcu v celom rozsahu odvolaním žalobca, a to z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm.
b) a h) CSP, teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

18. V úvode odvolania žalobca poukázal na priebeh konania po podaní žaloby na upomínací súd,
vydaní a následnom zrušení platobného rozkazu a následnom postúpení veci na súd prvej inštancie

s tým, že mu dňa 25. 03. 2025 bolo doručené vyjadrenie žalovanej zo dňa 07. 03. 2025, t. j. 13 dní po
uskutočnenomtermínepojednávania(12.03.2025),naktoromzároveňdošlokvyhláseniunapadnutého
rozsudku, v dôsledku čoho nemal možnosť reagovať na argumenty uvedené vo vyjadrení žalovanej.
Uvedeným postupom došlo k zásahu do jeho práva na spravodlivé súdne konanie, nakoľko vo vyjadrení
žalovaná o. i. spochybňuje aj ním predložené rozhodnutia súdov Slovenskej republiky v obdobných

veciach dôležitých pre posúdenie vznesenej námietky premlčania. Žalobca bol ďalej toho názoru, že
súd sa v napadnutom rozsudku nepresvedčivo vysporiadal s jeho argumentami, v otázke premlčania
súd odkazuje v prevažnej miere len na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici. V rámci svojej
argumentácie žalobca poukázal (a citoval) na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 265/05, sp. zn. II. ÚS 410/06, sp. zn. IV. ÚS 14/07, v zmysle ktorých bolo povinnosťou súdu prvej

inštancie vysporiadať sa preskúmateľne s aplikáciou ustanovenia § 102 Občianskeho zákonníka na
predmet súdneho konania, z dôvodu ktorého nárok voči žalovanej nie je premlčaný, a to ani čiastočne,
keďže išlo z jeho strany o rozhodujúci argument uvedený v jeho vyjadrení k odporu žalovanej voči
vznesenej námietke premlčania. Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici predstavuje jediné
rozhodnutie vydané v neprospech žalobcu, pričom vychádza z názoru, že sa § 102 Občianskeho

zákonníka aplikuje len na taký skutkový stav, kedy je veriteľ povinný uplatniť svoje právo voči dlžníkovi
v prekluzívnej lehote. Z gramatického ani teleologického výkladu ustanovenia § 102 Občianskeho
zákonníka nevyplýva, že by sa malo uvedené ustanovenie aplikovať len v prípade preklúzie práva,
uvedenýnázorsúdujetedaúplnesvojvoľnýaarbitrárnyavychádzazúčelovéhovýkladučastikomentára
k uvedenému ustanoveniu, ktoré použila v rámci svojej procesnej obrany protistrana (v tomto smere

žalobca poukázal na komentované znenie Občianskeho zákonníka). Žalobca je toho názoru, že ust. §
63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z. z. celkom zjavne stanovuje podmienky žalobcu na úspešné uplatnenie
práva voči žalovanej súdnou cestou, podmienky na obsah písomnej výzvy (lehota splatnosti aspoň 7
dní) a podmienky, kedy môže žalobca úspešne podať žalobu voči žalovanej.19. Žalobca ďalej v odvolaní poukázal na pochybenie súdu, ktorý si osvojil tvrdenia žalovanej bez toho,
aby reálne skúmal či list zo dňa 19. 03. 2020, na ktorý sa odvoláva žalovaná, spĺňa náležitosti výzvy

podľa ust. § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z. z. Z uvedeného listu nevyplýva žiadna lehota na zaplatenie
neuhradených poplatkov, a preto tento list nepredstavuje výzvu v zmysle ust. § 63 ods. 7 zákona č.
578/2004 Z. z., na základe ktorej by mohol žalobca vymáhať zaplatenie poplatkov súdnou cestou. Bez
vyhotovenia a zaslania takejto výzvy podľa uvedeného zákonného ustanovenia nemôže byť žalobca v
konaní úspešný. Z obsahu listu ani nie je zrejmé, akých konkrétnych poplatkov sa má týkať, keďže

v ňom nie sú poplatky špecifikované, pričom výška nedoplatkov uvedených vo výzve nekorešponduje
s výškou poplatkov vymáhaných v predmetnom súdnom konaní. List žalobcu zo dňa 19. 03. 2020
predložený žalovanou, je odpoveďou na list žalovanej zo dňa 16. 03. 2020, a vzhľadom na všetky vyššie
uvedenéskutočnostinespĺňanáležitostivýzvyvzmysleust.§63ods.7zákonač.578/2004Z.z.Žalobca
trvá na tom, že premlčacia doba v danom prípade uplynie najskôr v roku 2027, čo znamená, že ním
uplatnená pohľadávka nie je premlčaná, a to ani čiastočne. Taktiež súd žiadnym spôsobom neodôvodnil,

prečo by malo byť ustanovenie § 102 Občianskeho zákonníka aplikovateľné len na prípady, pri ktorých
zákonná právna úprava vyžaduje najskôr uplatnenie u dlžníka a zároveň, pri ktorých zákon výslovne
upravuje prekluzívnu dobu. Uvedený názor prezentovaný súdom nevyplýva zo žiadneho právneho
predpisu (naopak, § 583 Občianskeho zákonníka výslovne uvádza, že k preklúzii práva dochádza len
v prípadoch výslovne uvedených v právnych predpisoch). S odkazom na komentované znenie k ust.

§ 102 Občianskeho zákonníka žalobca skonštatoval, že osobitná právna úprava obsiahnutá v zákone
č. 578/2004 Z. z., spĺňa všetky predpoklady na aplikáciu § 102 Občianskeho zákonníka na posúdenie
premlčania nároku, keďže je zrejmé, že súdna prax túto metodiku aplikuje aj pri iných osobitných
predpisoch, ktoré nepredpokladajú preklúziu nároku. Z uvedeného je zrejmé, že súd na zistený skutkový
stav síce aplikoval správny predpis, ale aplikoval ho nesprávnym spôsobom, keďže premlčacia doba

začína plynúť podľa § 102 Občianskeho zákonníka odo dňa, keď sa právo uplatnilo u fyzickej osoby.
Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. Podľa názoru žalobcu, zákonom stanovená splatnosť pohľadávky žiadnym spôsobom neodporuje
ust. § 102 Občianskeho zákonníka, keď splatnosť pohľadávky a začiatok plynutia premlčacej doby

sú dva rozdielne pojmy. Nie každá premlčacia doba začína plynúť odo dňa splatnosti pohľadávky.
Táto skutočnosť je zohľadnená výslovne v ustanoveniach § 101 a § 102 Občianskeho zákonníka. V
ustanovení § 63 ods. 7 zákona sú stanovené obsahové náležitosti výzvy na zaplatenie, pričom výzva
musí byť písomná, musí byť adresovaná zdravotníckemu pracovníkovi a musí obsahovať lehotu na
zaplatenie poplatku nie kratšiu ako 7 dní. Zákon teda ukladá žalobcovi povinnosť, aby najprv uplatnil jeho

nárok u žalovanej výzvou a túto skutočnosť nie je možné v súvislosti s § 102 Občianskeho zákonníka
opomenúť. V prípade aplikácie § 102 ide o povinnosť žalobcu vyzvať žalovanú na to, aby mohol žalobca
uplatniť jeho nárok súdnou cestou, pričom táto výzva musí spĺňať náležitosti Zákona o poskytovateľoch
ZS. Z ustanovenia § 63 ods. 7 Zákona o poskytovateľoch ZS je zrejmé, že podmienkou sine qua
non na úspešné uplatnenie práva voči žalovanej žalobou je zaslanie písomnej výzvy žalovanej na

zaplatenie poplatku, ktorej obsah definuje zákon. Z uvedeného je zrejmé, že sa žalobou uplatnené
právo na zaplatenie poplatku musí najprv uplatniť u žalovanej, čo znamená, že premlčacia doba začala
plynúť momentom uplatnenia práva žalobcu výzvou voči žalovanej. Písomná výzva žalobcu bola v
zmysle § 63 ods. 7 Zákona o poskytovateľoch ZS žalovanej doručená v roku 2024, teda všeobecná
trojročná premlčacia doba uplynie najskôr v roku 2027, čo znamená, že ním uplatnená pohľadávka nie je

premlčaná, a to ani čiastočne. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie nesprávne vo vzťahu k inštitútu
premlčania aplikoval § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 101 Občianskeho zákonníka, pričom mal
na skutkový stav aplikovať § 102 Občianskeho zákonníka.

21. V ďalšom obsahu odvolania žalobca poukázal na vybrané rozhodnutia a to konkrétne Okresného

súdu Zvolen zo dňa 22. 01. 2024, sp. zn. 13C/69/2023, Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9C 58/2023-43
z 03. 11. 2023, Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 9C/30/2024 zo dňa 01. 07. 2024, Okresného
súdu Martin zo dňa 08. 04. 2025, sp. zn.: 11C/1/2025, Okresného súdu Poprad, sp. zn. 18C/51/2023
a osobitne na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 18. 03. 2025, sp. zn.: 27Co/16/2024.

22. S poukazom na vyššie uvádzané skutočnosti žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie
súdu prvej inštancie po preskúmaní výrokovej časti, spolu s jeho odôvodnením zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, aby odvolací súd súdu prvej inštancie uviedol, ako má vo veci
ďalej postupovať spolu so záväzným právnym názorom o rozhodujúcich právnych otázkach spojenýchs danou vecou. Alternatívne žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby v prípade, ak nevzhliadne dôvody
na zrušenie napadnutého rozhodnutia, zmenil rozsudok tak, aby žalobe v celom rozsahu vyhovel a aby
mu priznal nárok na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

23. K odvolaniu žalobcu sa podaním zo dňa 10. 06. 2025 vyjadrila žalovaná, ktorá považovala podané
odvolanie za nedôvodné v celom rozsahu. Nesúhlasila s námietkou žalobcu ohľadom nemožnosti
sa vyjadriť k jej vyjadreniu zo dňa 07. 03. 2025, nakoľko predmetné vyjadrenie bolo duplikou na
repliku žalobcu podľa § 167 ods. 4 CSP, s ktorým sa žalobca mohol oboznámiť nahliadnutím do

elektronického spisu, prípadne na pojednávaní, na ktorom však žalobca žiadal rozhodnúť bez jeho
prítomnosti. Rovnako sa žalovaná nestotožnila s námietkou žalobcu o nedostatočnom vysporiadaním
sa súdu s aplikáciou ust. § 102 Občianskeho zákonníka na predmet súdneho konania, následkom
čoho má byť jeho rozhodnutie celkom zjavne nepreskúmateľné a arbitrárne. Žalovaná poukázala na
body 26. až 29.2 odôvodnenia rozhodnutia, kde sa súd podrobne vysporiadal s právnym posúdením
otázky premlčania, ako aj aplikáciou ust. § 102 Občianskeho zákonníka v tejto veci a jasne odôvodnil,

prečo sa v prejednávanej veci stotožnil aj s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
30. 08. 2024, sp. zn. 13Co/54/2024 v obdobnej právnej veci. Poukázala na to, že pokiaľ by sa aj na
začatie plynutia premlčacej doby malo v tomto prípade aplikovať ust. § 102 Občianskeho zákonníka,
kedy sa vyžaduje najprv uplatnenie práva dlžníka, tak v tomto konaní bolo preukázané, že žalobca
listom zo dňa 19. 03. 2020 žalovanú vyzval na úhradu predmetných poplatkov a keďže žaloba bola

podaná na súde až dňa 21. 10. 2024, je uplatnený nárok žalobcu aj pri takomto právnom posúdení
začiatku plynutia premlčacej doby premlčaný. Skutočnosť, že v tejto výzve žalobca neuviedol lehotu na
zaplatenie poplatku, nemôže mať vplyv na to, že uvedeným jednostranným právnym úkonom si voči
nej uplatnil právo na zaplatenie poplatku a vyzval ju na jeho zaplatenie. Záverom žalovaná uviedla, že
pokiaľvovýzvenebolauvedenálehotanazaplateniepoplatku,ktorúzákonoposkytovateľochzdravotnej

starostlivosti stanovil na minimálne 7 dní, nemožno pre túto časť právneho úkonu považovať za neplatnú
celú výzvu, nakoľko z povahy tohto právneho úkonu vyplýva, že ak by bola v tejto výzve uvedená
kratšia lehota na zaplatenie, než ktorú zákon ustanovil, nespôsobilo by to neplatnosť celej výzvy, ale
len neplatnosť v časti týkajúcej sa dĺžky tejto lehoty, ktorú pre ochranu dlžníka v tomto prípade zákon
stanovuje na minimálne 7 dní.

24. Z vyššie popísaných dôvodov žalovaná navrhla, aby odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1
CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

25. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej poprel jej tvrdenia o tom, že sa mohol
oboznámiť s jej duplikou nahliadnutím do elektronického spisu, prípadne na pojednávaní. Z dôvodu
nízkej hodnoty sporu a v zmysle zásady hospodárnosti a rýchlosti konania v dostatočnom predstihu
vopred ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a súd prvej inštancie požiadal, že v prípade, ak
by žalovaná na pojednávaní uviedla nové prostriedky procesnej obrany, žiada žalobca o doručenie

uvedených prostriedkov procesnej obrany na vyjadrenie. Žalovaná zaslala súdu svoje vyjadrenie len
niekoľko dní pred termínom pojednávania, pričom toto vyjadrenie mu bolo doručené až po samotnom
pojednávaní a rozhodnutí vo veci, v dôsledku čoho nemal možnosť reagovať na argumenty uvedené vo
vyjadrení žalovanej. Uvedeným spôsobom došlo k zásahu do jeho práva na spravodlivé súdne konanie,
čo podporuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3CdoGp/2/2018 zo dňa 18. 02. 2020, na ktoré žalobca

odkázal. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia súdom prvej inštancie v otázke premlčania,
žalobca poukázal na svoju argumentáciu prezentovanú v odvolaní a poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove zo dňa 10. 04. 2025, sp. zn. 1Co/7/2025, podľa ktorého je nevyhnutné aplikovať ust.
§ 102 Občianskeho zákonníka. V ďalšom obsahu vyjadrenia žalobca zotrval na svojom odvolaní, ktoré
považuje za plne dôvodné.

26. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zdôraznila, že v tomto konaní bolo preukázané, že
žalobca listom zo dňa 19. 03. 2020 označeným ako „Uhradenie nedoplatku“ ju vyzval na zaplatenie
predmetných poplatkov vo výške 73,- eur. Za použitia lehôt v zmysle § 63 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.
z., t. j. po uplynutí 60 dní nasledujúcich po uplynutí lehoty stanovenej v písomnej výzve zdravotníckemu

pracovníkovi na zaplatenie poplatku, ktorá nesmie byť kratšia ako 7 dní, začala premlčacia lehota
žalobcovi plynúť počnúc 68 dňom od uvedenej výzvy zo dňa 19. 03. 2020, a keďže žaloba bola podaná
na súde dňa 21. 10. 2024, teda až po uplynutí 3 rokov od začatia plynutia lehoty počítanej odo dňa, kedysa právo takto uplatnilo, je uplatnený nárok žalobcu aj pri posúdení začiatku plynutia premlčacej doby
aplikáciou § 102 Občianskeho zákonníka, premlčaný.

27. Ďalšie vyjadrenia sporových strán podané neboli.

28. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
– ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
(žalobcom) – teda stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu

súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v
medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo

doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a po preskúmaní
zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozsudku dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné postupom podľa ust. § 385 CSP a ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny

potvrdiť.

29. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

30. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na to, že v zmysle ust. § 363 CSP (náležitosti odvolania) sa
v odvolaní popri všeobecných náležitostí podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom

rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho
sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolacie dôvody uvedené v odvolaní poukazujú na ust. § 365
ods. 1 písm. b/ a h/ CSP.

31. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie o dôvodne

vznesenej námietke premlčania žalovanej voči uplatnenému nároku žalobcu podanou žalobou, v tomto
smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP
na tieto v celom rozsahu poukazuje. Keďže odvolací súd dospel k tomu záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je správny, dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s
ustanovením § 387 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí,

vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie
právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a
dôvodmi odvolania žalobcu viazaný (§ 379 CSP, § 380 CSP), pri posudzovaní veci sa zaoberal len
jeho námietkami uvedenými v odvolaní, t. j. námietkami týkajúcimi sa nesprávneho procesného postupu

a nesprávneho právneho posúdenia veci.

32. K námietkam produkovaným žalobcom v podanom odvolaní odvolací súd zaujíma nasledovné
stanovisko:

33. Z obsahu predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že z potvrdenia o zápise do
registra SK MTP zo dňa 22. decembra 2009 vyplýva, že žalovaná bola do uvedeného registra
zapísaná v zdravotníckom povolaní sanitár pod registračným č. Aa – 10872. Z rozhodnutia Slovenskej
komory medicínsko-technických pracovníkov č. 4124/2014HSVz zo dňa 09. 01. 2015 označeného ako
„HODNOTENIESÚSTAVNÉHOVZDELÁVANIA“vyplynulo,žežalovanánesplnilapovinnosťsústavného

vzdelávania zdravotníckeho pracovníka pre hodnotiace obdobie rokov 2009 - 2014, pričom jej zároveň
bola uložená povinnosť zistené nedostatky v období 6 mesiacov odstrániť. Žalovaná listom (čl. 71 - 72)
adresovanom žalobcovi žiadala o zrušenie v registrácii a poplatkov v Slovenskej komore medicínsko-
technických pracovníkov s odôvodnením, že (v tom čase) nepracuje a je poberateľom invalidnéhodôchodku. Z rozhodnutia Slovenskej komory medicínsko-technických pracovníkov zo dňa 19. 03. 2020
vyplynulo, že registrácia žalovanej v komore bola zrušená. Žalobca výzvou zo dňa 13. 05. 2024 vyzval
žalovanú na uhradenie nedoplatkov spojených s vedením registra za obdobie rokov 2013 vo výške 4,-

eurá, 2014 vo výške 4,- eur, 2015 vo výške 5,- eur, 2016 vo výške 15,- eur, 2017 vo výške 15,- eur, 2018
vo výške 15,- eur, 2019 vo výške 15,- eur, 2019 vo výške 15,- eur a poplatok za hodnotenie sústavného
vzdelávania za obdobie roka 2014 vo výške 10,- eur. Zároveň si žalobca vo výzve vyčíslil i náklady
spojené s odoslaním výzvy vo výške 1,80,- eur a náklady spojené s právnymi službami vo výške 72,80
eur. Uvedené nedoplatky a náklady žiadal žalobca uhradiť v lehote 7 dní od doručenia výzvy v celkovej

výške191,21eur.Žalobcaďalšouvýzvouzodňa13.05.2024vyzvalžalovanúnauhradenienedoplatkov
spojených s vedením registra za obdobie rokov 2013 vo výške 4,- eur, 2014 vo výške 4,- eur, 2015 vo
výške 5,- eur, 2016 vo výške 15,- eur, 2017 vo výške 15,- eur, 2018 vo výške 15,- eur, 2019 vo výške 15,-
eur a poplatok za hodnotenie sústavného vzdelávania za obdobie roka 2014 vo výške 10,- eur. Zároveň
si žalobca vo výzve vyčíslil i náklady spojené s odoslaním výzvy vo výške 1,80 eur a náklady spojené
s právnymi službami vo výške 56,32 eur. Uvedené nedoplatky a náklady žiadal žalobca uhradiť v lehote

7 dní od doručenia výzvy v celkovej výške 174,73 eur.

34. V danej veci bolo teda nepochybne preukázané, že žalobca si žalobou uplatňuje nezaplatené
poplatky žalovanou za vedenie registra v zmysle ust. § 80 ods. 1 písm. d) zákona č. 578/2004 Z. z.,
ktoré predstavujú nezaplatené poplatky v celkovej výške 73,- eur, a to za obdobie rokov 2013 až 2019.

Zároveň sa žalobca domáhal zaplatenia poplatku za hodnotenie sústavného vzdelávania za obdobie
roka 2014 vo výške 10,- eur v zmysle ust. § 42 ods. 10 vyššie uvedeného zákona. Žalovaná v konaní
vzniesla dôvodne námietku premlčania, čo bol dôvod zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie.

35. Žalobca svoje odvolanie odôvodnil s odkazom na odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm.

b) CSP. O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu,
znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa nejaví ako spravodlivé. Ústavnoprávna doktrína považuje právo na spravodlivý proces za
tzv. výsledkové právo. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
Medzi obsah práva na spravodlivý proces možno napríklad zaradiť (keďže obsah tohto práva je pomerne

široký) právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd,
právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie
o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa
k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo
na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Odvolací súd po preskúmaní obsahu
súdneho spisu nevzhliadol, že by zo strany súdu prvej inštancie (v danom konaní) došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces (a to ani v jednom z vyššie príkladmo uvádzaných prípadov).

36. Žalobca namietal postup súdu spočívajúci v tom, že na nariadené pojednávanie sa vzhľadom na

nízku hodnotu sporu nedostavil a svoju účasť ospravedlnil s tým, že ak by žalovaná na pojednávaní
uviedla nové prostriedky procesnej obrany, žiadal o ich doručenie na vyjadrenie. Vyjadrenie žalovaná
podala 07. 03. 2025 a toto vyjadrenie bolo žalobcovi doručené až 25. 03. 2025 potom, čo súd prvej
inštancie rozhodol vec na pojednávaní dňa 12. 03. 2025. K uvedenému odvolací súd považuje za
potrebné zdôrazniť, že žalobca v podstate namieta, že súd nariadené pojednávanie neodročil, ale

rozhodol napriek tomu, že žalobca nemal možnosť sa vyjadriť k vyjadreniu žalovanej. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na ust. § 183 ods. 1 CSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť
len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana
alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno
spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť. Vo svojom vyjadrení žalobca k vyjadreniu

žalovanej zo dňa 17. 01. 2015, okrem iného uviedol, že z dôvodu hospodárnosti a rýchlosti konania
a vzhľadom na hodnotu sporu ospravedlňuje svoju neúčasť na pojednávaní. Okrem toho uviedol, že
vzhľadom na predchádzajúce jeho vyjadrenia, ako aj vzhľadom na jednoduchý skutkový stav veci
sa javí účasť žalobcu a jeho právneho zástupcu na pojednávaní ako nehospodárne a v prípade, ak
sa žalovaná vytýčeného pojednávania zúčastní a bude uvádzať prostriedky procesnej obrany, ktoré

doposiaľ neboli uplatnené a súd ich pripustí, žiadal o ich doručenie na vyjadrenie žalobcovi a o odročenie
pojednávania.Odvolacísúdpovažujezapotrebnézdôrazniť,žepokiaľbysúdymaliakceptovaťobdobné
situácie a odročovať pojednávanie z dôvodov, ako uviedol žalobca, viedlo by to k paralyzovaniu činnosti
súdov rozhodovať veci. Je zrejmé, že žalobcovi ani jeho právnemu zástupcovi nič nebránilo, aby sapojednávania zúčastnil, predvolanie mal riadne a včas doručené a bolo jeho voľbou nezúčastniť sa
pojednávania. Preto nemôže považovať za porušenie jeho procesných práv, ak súd na pojednávaní
rozhodol aj v jeho neprítomnosti bez toho, aby sa vyjadril k podaniu žalovanej. Súd môže posudzovať

žiadosť účastníka o odročenie pojednávania len z hľadiska dôležitých dôvodov, existenciu ktorých môže
preveriť zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase rozhodovania o tejto žiadosti účastníka. Postup
súdu, ktorý by odročil pojednávanie len základe žiadosti sporovej strany, bez preukázania dôvodov na
odročenie pojednávania, by predstavoval porušenie zásady hospodárnosti konania, podľa ktorej je súd
povinný čo najrýchlejšie prejednať a rozhodnúť vec bez zbytočných prieťahov, spravidla na jedinom

pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania (§ 157 ods. 1 CSP, čl. 17 CSP).

37. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS
226/2018 – 10 zo dňa 25. 06. 2018, podľa ktorého: ....“Ustanovenie § 157 ods. 1 CSP súdu ukladá
povinnosť, aby vec rozhodol rýchlo a hospodárne, spravidla na jednom pojednávaní. Podľa čl. 48 ods.
2 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho

prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. To však neznamená, že súd za
žiadnych okolností nemôže konať bez prítomnosti účastníka, prípadne, že je povinnosťou súdu vyhovieť
každej žiadosti o odročenie pojednávania. Podľa § 180 CSP po vyvolaní veci súd zistí, či sa dostavili
osoby, ktoré boli na pojednávanie predvolané; ak sa tieto osoby nedostavili, hoci boli riadne predvolané
a absentuje žiadosť o odročenie pojednávania alebo súd uvádzané dôvody odročenia nepovažuje za

dôležité, súd rozhodne, že sa pojednávanie bude konať v ich neprítomnosti, a otvorí pojednávanie. Pre
legitímne pojednávanie v neprítomnosti účastníka teda musia byť splnené súčasne dve podmienky -
účastník bol riadne predvolaný a absentuje žiadosť účastníka o odročenie pojednávania z dôležitého
dôvodu. Posledná podmienka je splnená nielen vtedy, ak účastník nepožiada o odročenie pojednávanie,
ale aj vtedy, ak požiada, ale existenciu dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania nepreukáže.

Opodstatnenosť takéhoto dôvodu posudzuje príslušný súd...“

38. Odvolací súd preto konštatuje, že žalovaný nedôvodne namieta, že mu postupom súdu prvej
inštancie bola znemožnená realizácia jeho procesných práv, k čomu zdôrazňuje, že výkon práv jednej
sporovej strany nesmie brániť druhej sporovej strane v realizácii jej práv na prejednanie veci bez

zbytočných prieťahov. Naviac, z podania žalovanej zo dňa 07. 03. 2025 vyplýva, že jeho obsahom
nie sú žiadne nové skutkové tvrdenia, resp. dôkazy, ale prejav nesúhlasu žalovanej s argumentáciou
žalobcu ohľadom ním predkladaných rozhodnutí súdov v obdobných veciach. Pod porušením práva
na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom
konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom

zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom
konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces. Ustanovenie
§ 365 ods. 1, písm. b/ CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť odvolania v tých prípadoch, v
ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý
proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou
zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Odvolací súd žiadne porušenie
procesných práv žalobcu nevzhliadol a preto považoval uvedenú námietku za nedôvodnú.

39. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného
sporovéhoporiadkuonesprávnomprávnomposúdeníveciodvolacísúduvádza,žeprávnymposúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav
aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

40. Žalobca v odvolaní apriori namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku súdu z dôvodu, že
tenvotázkepremlčaniavprevažnejmierelenodkazujevosvojomodôvodnenínarozhodnutieKrajského

súdu v Banskej Bystrici, s ktorým sa osobne nestotožňuje. Odvolací súd v tomto smere poukazuje
na zjavnú nejednoznačnosť ustálenia právneho názoru súdov rôznych inštancií v obdobných veciach.
Uvedené podporuje aj samotný žalobca, ktorý v prevažnej miere v odvolaní odkazuje na ním vybrané
rozhodnutia okresných a krajských súdov SR (v ktorých súdy v prevažnej miere rozhodli v prospechžalobcu). Zhrnúc vyššie uvedené, nemožno dospieť k záverom, že by rozhodovacia prax súdov bola
v otázke rovnakého charakteru (ako v prejednávanej veci) ustálená. Odhliadnuc od uvedeného, ako
vyplýva zo zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ako procesného predpisu), odvolací

súd nie je viazaný právnym názorom súdu nižšej inštancie, rovnako ani právnym názorom vysloveným
súdomrovnakejinštancie,ktorýpriprávnomposúdenímusívychádzaťzozistenéhozákladuveci,apreto
zámery vyslovené v inej právnej veci nie sú z hľadiska rozhodnutia o odvolaní žalobcu v tejto veci
smerodajné.

41. Čo sa týka námietky žalobcu o nedostatočnom zdôvodnení napadnutého rozhodnutia v otázke
premlčania, konkrétne s aplikáciou ust. § 102 Občianskeho zákonníka (s poukazom žalobcu na
protichodnú rozhodovaciu prax súdov v jeho prospech), odvolací súd považuje za potrebné doplniť, že
ust. § 102 Občianskeho zákonníka upravuje osobitný začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej
lehotyvtýchprípadoch,keďpreduplatnenímnárokunasúdejeoprávnenýsubjektpovinnýuplatniťsvoje
subjektívne právo v prepadnej (prekluzívnej) lehote najprv u subjektu, ktorý je v záväzkovom vzťahu

viazanou stranou (u dlžníka). Účelom uvedenej právnej úpravy je umožniť účastníkom záväzkového
vzťahu zmierlivo vyriešiť spornú situáciu tak, aby sa predišlo zbytočným žalobám, a to prostredníctvom
povinnosti uplatniť právo u povinnej osoby pred podaním žaloby. Občiansky zákonník tak v niektorých
prípadoch predpisuje, aby sa subjektívne práva zo záväzkových vzťahov najprv uplatnili u príslušnej
fyzickej alebo právnickej osoby, zmyslom čoho je zabezpečiť právnu istotu v otázke začiatku plynutia

premlčacej lehoty, keď zákon výslovne oprávnenému subjektu predpisuje, aby právo najskôr uplatnil
jednostranným právnym úkonom. Moment uplatnenia práva u povinnej osoby je rozhodujúci pre začiatok
plynutia novej premlčacej lehoty. Až od tohto momentu sa datuje začiatok jej plynutia. Možno teda
skonštatovať, že ustanovenie § 102 Občianskeho zákonníka upravuje kombináciu prekluzívnej (pri
uplatnení práva u fyzickej či právnickej osoby) a premlčacej lehoty (po uplatnení práva u fyzickej či

právnickej osoby). Je evidentné, že v zmysle ust. § 102 Občianskeho zákonníka sa musí právo uplatniť
v predpísanej lehote najskôr u subjektu, s ktorým je povinná osoba v záväzkovo právnom vzťahu.
V opačnom prípade, keď zánik práva nie je podmienený uplatnením u iného subjektu, ust. § 102
Občianskeho zákonníka sa nepoužije a právo je potrebné uplatniť priamo na súde (§ 101 Občianskeho
zákonníka).

42. Z ust. § 63 ods. 5 zákona č. 578/2004 Z. z. vyplýva, že žalobca vedie register, ktorý priebežne
aktualizuje a za ktorý registrovaný zdravotnícky pracovník uhrádza ročný poplatok najviac vo výške
15,- eur. V zmysle ust. § 80 ods. 1 písm. d) zákona č. 578/2004 Z. z. je zdravotnícky pracovník (s
výnimkou zdravotníckeho pracovníka, ktorý je študentom a študenta a žiaka vykonávajúceho odborné

pracovné činnosti) povinný do 31. januára príslušného kalendárneho roka zaplatiť príslušný poplatok za
vedenie registra. Sumarizujúc doposiaľ uvedené, v danom prípade ide, podľa názoru odvolacieho súdu,
v každom jednom prípade o samostatné pohľadávky, ktoré prináležia žalobcovi za vedenie registra a to
voči zdravotníckym pracovníkom, ktorých v zmysle vyššie uvedeného zákona eviduje v registri. Nakoľko
splatnosť poplatkov nastáva každý rok k 31. januáru (§ 80 ods. 1 písm. d/ zákona č. 578/2004 Z. z.),

je potrebné prihliadať na tieto poplatky zvlášť za jednotlivé roky a s ohľadom na to ich aj posudzovať
samostatne a nezávisle od seba. Ďalej je komora v zmysle ust. § 63 ods. 7 zákona oprávnená
vymáhať poplatky spojené s vedením registra najskôr po uplynutí 60 dní nasledujúcich po uplynutí
lehotystanovenejvpísomnejvýzvezdravotníckemupracovníkovinazaplatenie,ktoránesmiebyťkratšia
ako 7 dní. Toto ustanovenie zákona dáva zdravotníckemu pracovníkovi k dispozícii dostatočný časový

priestor pre dobrovoľné plnenie neuhradeného poplatku (za vedenie registra), nie však zdravotníckemu
zariadeniu na neobmedzené predlžovanie premlčacej lehoty. Je evidentné, že žalobca je oprávnený
pristúpiť k vymáhaniu neuhradených poplatkov najskôr po uplynutí 60 dní nasledujúcich po uplynutí
lehoty, ktorú stanoví v písomnej výzve, a to nie kratšej ako 7 dní. Odvolací súd v zhode so súdom
prvej inštancie uvádza, že uvedená lehota nemá charakter prekluzívnej lehoty, ale predstavuje časový

úsek, v rámci ktorého žalobca má možnosť uplatniť svoje zákonné právo u žalovaného. Uvedenému
neodporuje ani skutočnosť, že žalobca vo svojom prvotnom podaní zo dňa 19. 03. 2020 opomenul
uviesť lehotu na plnenie. To, že výzva neobsahovala v čase jej doručenia žalovanej všetky zákonom
predpokladané náležitosti, nemôže byť na ťarchu žalovanej. Odvolací súd dal teda za pravdu žalovanej,
ktorápovažujeuplatnenúistinužalobcu(pozostávajúcuzpoplatkovzavedenieregistrazaobdobierokov

2013 až 2019) za premlčanú v celom rozsahu, keďže premlčacia lehota plynie u každého poplatku
samostatne (tomto smere odvolací súd plne odkazuje na bod 29.1 napadnutého rozsudku, v ktorom súd
prvej inštancie podrobne opísal uplynutie premlčacej lehoty pri každom poplatku samostatne).43. Odvolací súd osobitne poukazuje na podanie žalobcu zo dňa 19. 03. 2020, ktoré predložila súdu
žalovaná a ktoré svojim obsahom možno považovať za výzvu na plnenie. To, že uvedená výzva nespĺňa
náležitosti ustanovené v § 63 ods. 7 zákona, konkrétne neobsahovala lehotu na plnenie, nemôže byť

na ťarchu žalovanej. V zmysle argumentácie žalobcu, by tak bolo možné po doručení neúplnej výzvy
žalovanej v budúcnosti opätovne doručovať výzvu na plnenie, čím by umelo dochádzalo k predlžovaniu
začatia plynutia premlčacej lehoty v prospech žalobcu.

44. Premlčanie možno charakterizovať ako kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu

vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych
vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania
spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať.
Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby
v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby
neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Ak uplynula zákonom ustanovená

premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo
nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa
oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky
premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo
(nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). Naproti tomu zásada hospodárnosti

konaniamusíviesťkonajúcisúdktomu,abyprednostneposúdilvkonanívznesenúnámietkupremlčania
vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo
veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov.

45. Ďalšie argumenty žalobcu v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci

už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby

bolo reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán konania. Preto na ostatnú odvolaciu
argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú
ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať osobitnou odpoveďou.

46.Záveromodvolacísúddávadopozornosti,žežalobcanapadolrozsudoksúduprvejinštancievcelom

rozsahu, teda aj výrok II. o trovách konania, ktorým súd priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na
ich náhradu v plnej výške. V obsahu odvolania však vecná argumentácia žalobcu, prečo by náhradu
trov žalovanej nemal uhradiť, absentuje. Z tohto dôvodu odvolací súd výrok II. rozsudku nepodrobil
odvolaciemu prieskumu, ale výlučne sa zaoberal len výrokom I., ktorým súd žalobu žalobcu zamietol.

47. Možno teda naproti námietkam žalobcu uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu dal
súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty
stránsporu,pričomtakučinilvsnahegarantovaťstranámsporuichprávonaspravodlivé súdnekonanie.
Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobcu, teda súd prvej inštancie
nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného

práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v
súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu na
súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite. S ohľadom na uvedené odvolací súd
po prejednaní veci posúdil odvolanie žalobcu ako neopodstatnené a z uvedeného dôvodu napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o zamietnutí žaloby a v závislom výroku II. o trovách konania

ako vecne správny potvrdil.

48. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že žalovaná bola v odvolacom konaní
úspešná (§ 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP), odvolací súd
jej priznal v plnom rozsahu nárok na náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.

49. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
veta druhá CSP.).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).