Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, August 25, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8CdoR/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200594
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8620200594.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a

sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Branislava Krála v právnej veci navrhovateľky E. Ď., narodenej XX.
I. XXXX, L., Z.M. XX/X, zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Adriánom Cupákom, Svidník, Dr. Goldbergera
249/1, proti odporcovi (osobe povinnej platiť výživné) C. Q., narodenému XX. I. XXXX, L., Z. XXXX/.XXX,
zastúpenému advokátom Mgr. Petrom Troščákom, Prešov, Hlavná 50, o zvýšenie výživného na plnoleté
dieťa, vedenom na Okresnom súde Svidník (teraz Okresný súd Bardejov, pracovisko Svidník) pod sp.
zn. 2Pc/5/2020, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 09. júla 2024 sp. zn.
5CoP/1/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej aj „súd prvej inštancie, resp. prvoinštančný súd") rozsudkom zo 7. júla
2021 č. k. 2Pc/5/2020-127 zmenil rozsudok Okresného súdu Svidník z 19. mája 2017 sp. zn. 5P/69/2016
a to tak, že zvýšil výživné naposledy určené odporcovi (ďalej aj „otec", „osoba povinná platiť výživné")
zo sumy 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa na sumu 100 eur mesačne
počnúcod8.apríla2020do30.júna2021azosumy100eurmesačnenasumu250eurmesačnepočnúc
od 1. júla 2021 do budúcna, ktoré je odporca povinný platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám

navrhovateľky pod následkami výkonu rozhodnutia (výrok I.). Výrokom II. povolil odporcovi splácať dlžné
výživné za obdobie od 8. apríla 2020 do 30. júna 2021 vo výške 1 026,60 eura v mesačných splátkach vo
výške 50 eur spolu s bežným výživným až do zaplatenia pod hrozbou straty výhody splátok počnúc dňom
právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania.
1.1. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 62 ods. 1, 2, 5, § 75 ods. 1 zákona č.
36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „zákon o rodine"); ustanovením § 52 zákona č. 160/2005 Z. z.
Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP") a skutkovo tým, že naposledy bolo o výživnom pre

navrhovateľku rozhodované rozsudkom Okresného súdu Svidník z 19. mája 2017 č. k. 5P/69/2016-47,
ktorým bolo rozvedené manželstvo rodičov navrhovateľky. Predmetným rozsudkom bola zároveň
schválená rodičovská dohoda tak, že v tom čase maloletá H. bola zverená do osobnej starostlivosti
matky a otec bol zaviazaný prispievať na jej výživu sumou vo výške 30 % zo sumy životného minima
na nezaopatrené neplnoleté dieťa. V uvedenom čase matka pracovala na obvodnom oddelení PZ v L.
s priemerným čistým príjmom 852 eur, otec bol bez príjmu a navrhovateľka bola študentkou 2. ročníka
gymnázia vo Svidníku.

1.2. V čase rozhodovania prvoinštančného súdu (7. júla 2021, pozn. dovolacieho súdu) bola
navrhovateľka študentkou Technickej univerzity v Košiciach, Leteckej fakulty. Rozsudkom Okresného
súdu Svidník zo 14. februára 2020 sp. zn. 5Pc/16/2019 bola matka navrhovateľky zaviazaná
prispievať na výživu navrhovateľky sumou 100 eur mesačne. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, ženavrhovateľka náklady na štúdium vyčíslila na sumu 600 eur mesačne. Na strane odporcu ako osoby
povinnej na platenie výživného bolo zistené, že od 3. mája 2017 má podiel v spoločnosti Hanák s.
r. o., Chotčanská 1900/181, Stropkov. Je voči nemu vedené exekučné konanie pre vymoženie sumy

vo výške 222.228,98 eura. Žije so svojou priateľkou Ž. J., ktorá momentálne za neho uhrádza všetky
záväzky.MesačnemusíplatiťSIPO70eur,poplatokzakomunálnyodpad,splátkuúveruŠtátnemufondu
rozvoja bývania vo výške 268,55 eura, pôžičku Slovenskej sporiteľne vo výške 158 eur. Z výpovede
odporcu vyplynulo, že od februára 2021 pracuje v spoločnosti Kaliber SP s. r. o., v ktorej je konateľom
a predajcom, poberá čistú mzdu vo výške 692,60 eura mesačne. Okrem navrhovateľky má vyživovaciu

povinnosťeštekmaloletémuQ.Q.I.,narodenémuX.H.XXXXamaloletejW.Q.,narodenejXX.S.XXXX,
ktorejprispievanavýživu30%zosumyživotnéhominimananezaopatrenéaneplnoletédieťa.Nevlastní
motorové vozidlo, toto si požičiava od svojej priateľky. Navrhovateľka nežije v spoločnej domácnosti
s rodičmi. Na základe uzatvorenej zmluvy o nájme bytu užíva zariadený byt nachádzajúci sa na 3.
nadzemnom podlaží hotela Tokajík na Hlavnej 60 v Stropkove. Cena nájmu je vo výške 120 eur bez
DPH mesačne. Ďalej uhrádza internát vo výške 65 eur mesačne. Dokončenie výcviku v lietaní ju bude

stáť 8 091 eur. Na predmetný výcvik si požičala peniaze, ktoré zaplatí po jeho dokončení. Ako ďalšie
náklady navrhovateľka uviedla výdavky na telefón, stravu, osobné potreby, hygienu a podobne. Okrem
výživného, ktoré poberá od svojich rodičov je aj poberateľkou sociálneho štipendia z leteckej fakulty
v sume 240 eur mesačne a prídavku na dieťa. Brigádnicky si zarobí sumu 130 až 150 eur mesačne.
Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k záveru o existencii zmeny pomerov

odôvodňujúcej stanovenie vyššieho než naposledy určeného výživného, preto návrhu navrhovateľky
vyhovel a určil odporcovi vyššie výživné od 8. apríla 2020 do 30. júna 2021 v sume 100 eur mesačne
a od 1. júla 2021 do budúcna v sume 250 eur mesačne. O trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu
z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd") na odvolanie odporcu v poradí druhým rozsudkom
(v poradí prvý rozsudok bol uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 2023 sp.
zn. 4CdoR/8/2023 zrušený pre zistenú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP spočívajúcu v
nepreskúmateľnosti rozsudku - pozn. dovolacieho súdu) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v časti
výroku I., ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Svidník, č.k. 5P/69/2016-47 zo dňa 19. mája 2017,

a to tak že zvýšil výživné zo strany odporcu zo sumy 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené
neplnoletédieťanasumu100eurmesačnepočnúcod 8.apríla2020do30.júna2021azosumy100eur
na sumu 250 eur mesačne počnúc od 1. júla 2021 do 20. mája 2024 (výrok I.); pripustil späťvzatie žaloby,
čo do povinnosti určiť výživné za čas od 21. mája 2024 do budúcna, v tejto časti zrušil rozsudok súdu
prvej inštancie a konanie zastavil. Uvedené sa týka i výroku, ktorým bolo určené, že je odporca povinný

platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky pod následkami výkonu rozhodnutia
(výrok II.).; zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o dlžnom výživnom tak, že dlžné výživné
za obdobie od 08. apríla 2020 do 20. mája 2024 vo výške 3 546,56 eura povolil odporcovi splácať v
mesačných splátkach po 354,65 eura, vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám navrhovateľky pod hrozbou
straty výhody splátok, počnúc dňom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok III); žiadnemu

z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok IV.).
2.1. Po zrušení prvého rozsudku odvolacieho súdu z 20. septembra 2022 sp. zn. 5CoP/2/2022
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 2023 sp. zn. 4CdoR/8/2023 odvolací
súd znova na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle zásad
uvedených v § 62 a nasledujúcich CMP, na nariadených odvolacích pojednávaniach podľa § 385 ods.

1 CSP zopakoval a doplnil dokazovanie tak ako to popísal v bode 27 a nasledujúcich odôvodnenia a
zistil, že odvolanie odporcu čiastočne nie je dôvodné, v časti je potrebné pripustiť späťvzatie žaloby a
v časti je potrebné rozsudok zmeniť.
2.2. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že žiada o určenie výživného do 20. mája
2024. Zároveň uviedla, že odporca si plnil vyživovaciu povinnosť vo výške 130 eur mesačne a nemá

žiadne nedoplatky na výživnom. Od septembra 2021 do novembra 2022 uhrádzal výživné vo výške 250
eur, pričom túto sumu uhradil 14 krát. Pred mesiacom september 2021 uhrádzal sumu 30 eur.
2.3. Odvolací súd na odvolacom pojednávaní oboznámil predložené listinné dôkazy a vykonal
dokazovanie aj výsluchom účastníkov resp. ich zástupcov a cítiac sa byť viazaný právnym názorom
dovolacieho súdu dal do popredia pri svojom rozhodovaní § 75 ods. 1 zákona o rodine, teda potencialitu

príjmov odporcu, pričom dospel k záveru, že je v jeho možnostiach a schopnostiach dosahovať mesačne
vyšší príjem, ako len príjem, ktorý deklaruje. Odvolací súd poukázal na webovú stránku platy.sk, kde je
deklarovaný možný príjem v pozícií, v akej pracuje odporca vo výške 938 až 1 851 eur v hrubom (čl. 305
spisu). Poukázal na to, že otec prevádzkuje predajňu poľovníckych potrieb, v ktorej pracuje na pozíciípredajcu. K jeho odvolacej námietke, že k vykonávaniu svojej práce potrebuje vlastniť zbrojný preukaz,
odvolací súd uviedol, že mu nie je známe, že by vo funkcii predajcu ako takého existovala povinnosť
zbrojný preukaz vlastniť. Ohľadom spoločnosti KALIBER SP, s.r.o., v ktorej je odporca konateľom

a predajcom odvolací súd na základe výsledkov zistených z finstatu.sk konštatoval, že sa jej veľmi
darí vzhľadom na vysoký obrat, preto by sa odporca určite uplatnil ako predajca aj pri inom predaji
výrobkov, kde by ani zbrojný preukaz ako taký nebol potrebný. S poukazom na uvedené odvolací súd
považovalzasprávnyzáversúduprvejinštancie,akzvýšilvýživné,ktoréjepotrebnézostranypovinného
otca mesačne uhrádzať, v súlade s § 75 ods. 1 zákona o rodine. Uvedené skutočnosti vyplynuli i

z doplneného dokazovania odvolacieho súdu, ktorý sa riadil právnym názorom dovolacieho súdu v
danej veci. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z potencionality príjmov otca ako povinného platiť
výživné, keď neprihliadal len na jeho skutočný príjem, ktorý deklaroval, ale vychádzal z príjmov, ktoré
by mohol dosiahnuť vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň vzdelania a podobne.
Konštatoval, že u odporcu je v jeho možnostiach a schopnostiach tak ako bolo preukázané v konaní na
odvolacom súde dosahovať mesačne vyšší príjem, teda príjem ako je deklarovaný vyššie. Preto návrh

navrhovateľky na zvýšenie výživného považoval za dôvodný.
2.4. Ďalej sa odvolací súd zaoberal otázkou dobrých mravov na strane navrhovateľky vo vzťahu k
odporcovi v zmysle § 75 ods. 2 zákona o rodine, pričom dospel k záveru, že v danom prípade zo strany
navrhovateľkyvovzťahukodporcovidobrémravyporušenéneboli.Konštatoval,ževzťahymedzioboma
účastníkmi konania sú veľmi narušené. Navrhovateľka odporcovi vyčíta, že sa k nej nechoval tak, ako

si ona u otca predstavovala, pričom odporca navrhovateľke vyčíta, že sa k nemu nespráva riadne ako
dcéra, a že nevypovedala v trestnom konaní, kde bol neprávoplatne odsúdený a zároveň strávil dlhší
čas vo väzbe. Podľa názoru odvolacieho súdu, skutočnosti, ktoré namietal odporca nemožno považovať
za porušenie dobrých mravov, tak ako to má na mysli ustanovenie § 75 ods. 2 zákona o rodine.
Navrhovateľka totiž mala právo vo veci nevypovedať, toto právo aj využila. Zároveň mala/má právo aj

na svoj vlastný názor hodnotiť svoj život, i možnosti, ktoré má. Odvolací súd vychádzal z povinnosti
dieťaťa, ktoré predpokladá skutočnosti, ktoré by mohli byť v rozpore s dobrými mravmi. Tam by do
úvahy prichádzala len skutočnosť, že navrhovateľka nespolupracuje s odporcom v záujme starostlivosti
o seba a svoju výchovu. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľka si plnila svoje vzdelávacie
povinnosti primerane svojim schopnostiam; skončila vysokoškolské štúdium s červeným diplomom, má

tedamožnostiuplatneniavživote.Odvolacísúdsúhlasilsnázoromprávnehozástupcunavrhovateľky,že
mnohí rodičia by boli na takéto dieťa veľmi hrdí. Zároveň zákon o rodine hovorí o vyvarovaní sa spôsobu
života, ktorý by mohol byť pre dieťa ohrozujúci, najmä užívanie látok, ktoré poškodzujú jeho telesné a
duševné zdravie. Takéto skutočnosti u navrhovateľky zistené neboli, absolvovala psychologické testy,
dostalalicenciuakopilotka.Zároveňsinavrhovateľkavpriebehuštúdiaprivyrábala,abysimohlazaplatiť

licenciu.Jejvýdavkynaštúdiumbolisíceveľmivysoké,aleúčelnevynaložené.Vsúvislostishodnotením
dobrých mravov v danej veci odvolací súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Cdo/188/22 (R 64/23).
2.5. V odvolacom konaní navrhovateľka zobrala návrh na zvýšenie výživného za čas po 20. máji 2024,
keď ukončila štúdium späť. Odporca na odvolacom pojednávaní so späťvzatím návrhu súhlasil. Vo

vzťahu k dlžnému výživnému odvolací súd, vychádzajúc z predložených dokladov, mal za preukázané,
že odporca má navrhovateľke zaplatiť ešte sumu 3 546,56 eura, ktorú odvolací súd považoval za vysokú
ivzhľadomnajehopomery.Pretopovolilodporcovisplácaťuvedenúsumuv10.-tichsplátkachpo354,65
eura mesačne na účet navrhovateľky, s tým, že nezaplatením jednej splátky stáva sa zročný celý dlh.
Odvolacísúdvychádzalztoho,ženavrhovateľkasaužmôžezamestnať,atakčiastočnepokryťvýdavky,

ktoré jej vznikli nad rámec už zaplateného výživného. O trovách celého konania (prvoinštančného,
odvolacieho i dovolacieho) odvolací súd rozhodol v zmysle § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov konania.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca (ďalej aj „dovolateľ") tvrdiac

dovolacie dôvody v zmysle § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a), b) CSP. Navrhol, aby dovolací
súd aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a III. vec vrátil v tejto časti odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3.1. Vo vzťahu k namietanej vade zmätočnosti uplatnenej v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP dovolateľ
namietal nedostatočné, vnútorne rozporné a nepresvedčivé odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu

v napadnutých výrokoch, ktoré neobsahuje náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 393 CSP v spojení
s § 220 a § 387 CSP, nakoľko sa nevysporiadal s jeho uplatnenými odvolacími námietkami. V
konkrétnostiach odporca namietal, že odvolací súd nezohľadnil, že navrhovateľka mala príjem v sume
240 eur mesačne z titulu sociálneho štipendia z vysokej školy, čo potvrdila na pojednávaní konanom dňa07. júla 2021. Odvolací súd taktiež nezohľadnil, že rovnako a primerane svojim majetkovým pomerom
sa na výžive pre navrhovateľku má podieľať aj jej matka a rovnako nezohľadnil a úplne ignoroval to,
že odporcovi pribudla nová vyživovacia povinnosť vo vzťahu k maloletému Q., narodenému XX. H.

XXXX, ktorého má so svojou partnerkou Ž. J.. Odporca mal za to, že navrhovateľke nemožno priznať
zvýšené výživné z dôvodu, že sa voči nemu správa v rozpore s dobrými mravmi, pretože závažne a
dlhodobo porušuje § 43 ods. 2 zákona o rodine, neprejavuje primeranú úctu odporcovi ako otcovi a
nerešpektuje ho, vyzdvihovala osobu Y. Ď., že ju v podstate „vychoval", čo nie je pravda. Odporca
ďalej namietal, že odvolací súd v napadnutom rozsudku nijako neposudzoval a nevyhodnotil skutočnosti

vyplývajúce z rozhodnutia OÚ Stropkov zo 17. marca 2022, ktorým bola povolená zmena mena a
priezviska navrhovateľky, z pojednávania dňa 19. mája 2017 vo veci rozvodu a z výsluchu navrhovateľky
na pojednávaní 27. júna 2024 a otázke dobrých mravov sa venoval iba okrajovo, v bode 35 odôvodnenia
napadnutého rozsudku, kde hodnotil iba nevypovedanie navrhovateľky v trestnom konám tak, že využila
svoje právo.
3.2.Vovzťahukdovolaciemudôvodupodľa§421ods.1písm.a)CSPodporcanamietal,žeodvolacísúd

sa pri riešení otázky dobrých mravov odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to od
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. júna 2023 sp. zn. 5Cdo/l88/2022 (judikát R
64/2023 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 6/2023), v ktorom sa
konštatuje potreba širokého skúmania otázky dobrých mravov. Odvolací súd skúmanie otázky dobrých
mravov na strane navrhovateľky vyložil veľmi úzko a zúžil ju v podstate len na skúmanie toho, či nejde

o tzv. učebnicový prípad (typu vraždy starej matky), a v dôsledku toho sa vôbec nezaoberal ostatnými
individuálnymiokolnosťamipredmetnejvecivzmysletoho,akotonamietalodporcavodvolacomkonaní.
3.3 Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ uviedol, že v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neboli vyriešené otázky, podstatné pre rozhodnutie vo veci
odporcu: 1) „na aké okolnosti je potrebné prihliadať pri posúdení otázky rozporu s dobrými mravmi v

zmysle ustanovenia § 75 ods. 2 zákona o rodine?", 2) „či medzi okolnosti, na ktoré je potrebné prihliadať
pri posúdení otázky rozporu s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 75 ods. 2 zákona o rodine,
patria oslovovanie odporcu krstným menom, zmena mena a priezviska na strane navrhovateľa, čím sa
stráca identita (čo i len cez rovnaké priezvisko) k odporcovi, nezdravenie odporcovi, nestretávanie sa s
odporcom, nevypovedanie v trestnom konaní na návrh odporcu, odmietnutie pomoci zo strany odporcu

(napr. zaplatenie výcviku v autoškole), neprejavovanie úcty odporcovi a klamanie o tom, že navrhovateľa
nevychovával odporca (a že sa o neho nestaral)?", 3) „či oslovovanie odporcu krstným menom, a zmena
mena a priezviska na strane navrhovateľa, čím sa stráca identita (čo i len cez rovnaké priezvisko) k
odporcovi, zakladajú bez ďalšieho, rozpor s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 75 ods. 2 zákona
o rodine?". Dovolateľ bol toho názoru, že uvedené okolnosti zakladajú bez ďalšieho, rozpor s dobrými

mravmi v zmysle § 75 ods. 2 zákona o rodine.
3.4. Dovolateľ zároveň podal návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 444
ods. 1 CSP s poukazom na to, že samotné dovolanie ako aj obsah súdneho spisu dostatočne osvedčujú
predpoklad úspešnosti dovolania, pretože je bez akýchkoľvek pochybností zjavné, že napadnutým
rozhodnutím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nesprávnemu právnemu posúdeniu,

pričom zároveň existuje hrozba vzniku nenapraviteľnej ujmy na strane odporcu, konkrétne v tom, že
napadnutý rozsudok ukladá odporcovi povinnosť uhrádzať dlžné výživné v sume 354,65 eur mesačne,
ktoré by bolo uhradené a tak by došlo k vzniku škody, resp. bezdôvodného obohatenia v sume vyššej
ako 3. 500 eur.
3.5. Navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení žiadala dovolanie odporcu zamietnuť.

4. Podľa § 444 ods. 1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia,
ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.
4.1. Najvyšší súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP, a preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom

nevydalsamostatnérozhodnutie(rozhodnutianajvyššiehosúdusp.zn.4Cdo/144/2019,4Cdo/108/2019,
9Cdo/72/2020).

5. Dovolanie je v danom prípade podané vo veci určenia výživného plnoletých osôb, ktoré je od 1.
júla 2016 upravené v Civilnom mimosporovom poriadku (ďalej len „CMP"). Vzájomný vzťah medzi CMP

a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú
ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. CMP v ustanoveniach § 76 a § 77 obsahujúcich
niektoré ustanovenia o dovolaní „neustanovuje inak", ak ide o prípustnosť dovolania vo veciach určeniavýživného plnoletých osôb; prípustnosť dovolania odporcu bolo preto potrebné posudzovať podľa
ustanovení CSP.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený v súlade so
zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie
treba zamietnuť.

7. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok
a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej
Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak
zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,

nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu,b)ktorávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolavyriešenáaleboc)jedovolacímsúdom

rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť

dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

13. Odporca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal, že odvolací
súd sa nevysporiadal s uplatnenými odvolacími námietkami vo vzťahu k príjmu navrhovateľky zo
sociálneho štipendia, k ďalšej vyživovacej povinnosti otca k mal. Q. Q. a k nemožnosti priznania
výživného (resp. jeho zvýšenia) pre rozpor s dobrými mravmi. Odôvodnenie napadnutého rozsudku

odvolaciehosúduoznačilzanedostatočnéanepresvedčivé.ďalejnamietalnesprávneskutkovéaprávne
závery a hodnotenie vykonaných dôkazov.14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej

miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom

svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

15. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho
rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať

účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v
zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS
105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo
168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018).

16. V predmetnej veci odvolací súd v rozhodnutí popísal obsah podstatných skutkových tvrdení
účastníkov konania a dôkazov zopakovaných a vykonaných v odvolacom konaní, uviedol, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, uviedol ustanovenia, ktoré aplikoval, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery, a to v bode 13 a nasledujúcich odôvodnenia svojho rozhodnutia, v rámci ktorých sa

vysporiadal aj s odvolacími námietkami odporcu. Podľa dovolacieho súdu odôvodnenie odvolacieho
súdu sa vysporadúva so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami, vrátane tých na ktoré
odporca poukazoval aj v rámci dovolacích námietok a myšlienkový postup odvolacieho súdu je v
odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal (§ 220 ods. 2 CSP).

17. Odporca mal za to, že navrhovateľke nemožno priznať zvýšené výživné z dôvodu, že navrhovateľka
sa voči odporcovi správa v rozpore s dobrými mravmi, pretože závažne a dlhodobo porušuje § 43
ods. 2 zákona o rodine, neprejavuje primeranú úctu odporcovi ako otcovi a nerešpektuje ho, oslovuje
ho nie otec ale krstným menom „C., odmieta sa s ním stýkať, kontaktovať, komunikovať. Odporca

namietal, že odvolací súd v napadnutom rozsudku nijako neposudzoval a nevyhodnotil skutočnosti
vyplývajúce z rozhodnutia OÚ Stropkov zo 17. marca 2022, ktorým bola povolená zmena mena a
priezviska navrhovateľky, z pojednávania dňa 19. mája 2017 vo veci rozvodu a z výsluchu navrhovateľky
na pojednávaní 27. júna 2024 a otázke dobrých mravov sa venoval iba okrajovo, v bode 35 odôvodnenia
napadnutého rozsudku, kde hodnotil iba nevypovedanie navrhovateľky v trestnom konám tak, že využila

svoje právo.
17.1. Námietku dovolateľa, že odvolací súd sa otázke dobrých mravov venoval nedostatočne považuje
dovolací súd za nedôvodnú. V posudzovanom prípade odvolací súd v bode 16. odôvodnenia
napadnutého rozsudku výslovne citoval ustanovenie § 75 ods. 2 zákona o rodine a z bodu 35 vyplýva, že
toto ustanovenie i náležite aplikoval, pričom dospel k záveru, že „...skutočnosti, ktoré namieta odporca

nemožno považovať za porušenie dobrých mravov, tak ako to má na mysli ustanovenie § 75 ods. 2
zákona o rodine. Navrhovateľka mala právo vo veci nevypovedať, toto právo využila. Zároveň mala
právo aj na svoj vlastný názor hodnotiť svoj život, i možnosti, ktoré má. Odvolací súd vychádzal z
povinnosti dieťaťa, ktoré predpokladá skutočnosti, ktoré by mohli byť v rozpore s dobrými mravmi.
Tam by do úvahy prichádzala len skutočnosť, že navrhovateľka nespolupracuje s odporcom v záujme

starostlivosti o seba a svoju výchovu. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľka si plnila svoje
vzdelávacie povinnosti primerane svojim schopnostiam, pričom tak, ako to odvolací súd popísal vyššie,
skončila vysokoškolské štúdium s červeným diplomom, má možnosti uplatnenia v živote. Odvolací súd
súhlasí s názorom právneho zástupcu navrhovateľky, že mnohí rodičia by boli na takéto dieťa veľmihrdí. Zároveň zákon o rodine hovorí o vyvarovaní sa spôsobu života, ktorý by mohol byť pre dieťa
ohrozujúci, najmä užívanie látok, ktoré poškodzujú jeho telesné a duševné zdravie. Takéto skutočnosti
u navrhovateľky zistené neboli, absolvovala psychologické testy, dostala licenciu ako pilotka. Zároveň

si navrhovateľka v priebehu štúdia privyrábala, aby si mohla zaplatiť licenciu. Jej výdavky na štúdium
boli síce veľmi vysoké, ale účelne vynaložené...."

18. Zo zhora uvedeného je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru
dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393

CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že
odporcasasrozhodnutímodvolaciehosúdunestotožnilažeodvolacísúdneodôvodnilsvojerozhodnutie
podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v
odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama
osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,
II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

19. Dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z
judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Dovolací súd v tomto kontexte ďalej uvádza, že prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie
veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už

podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi
neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,
4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že
dovolateľ má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú
vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

20. Pokiaľ ide o dovolateľom namietané hodnotenie dôkazov dovolací súd vo všeobecnosti uvádza, že
súdy rozhodujú vo veci v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v čl. 15 Základných
princípov CSP v spojení s § 191 CSP. Táto zásada vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl.
46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti

a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí
vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci
a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú
súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti

považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a pod.

21. V danom prípade po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dovolací súd dospel k záveru, že
dovolateľom spochybnená hodnotiaca úvaha (resp. jej výsledok) odvolacieho súdu zodpovedá zásadám

formálnej logiky a je aj preskúmateľná. Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v
súlade so zásadami formálnej logiky, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo
byť nimi zistené. Vzhľadom na vyššie uvedené závery, podľa názoru dovolacieho súdu procesný postup
odvolacieho súdu prebiehal v zmysle právnej úpravy Civilného sporového poriadku. Takýmto procesným
postupom odvolacieho súdu preto podľa dovolacieho súdu nedošlo k tomu, že by súd (odvolací)

znemožnil odporcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).22. Dovolací súd tiež zdôrazňuje, že na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemôže v
dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť
a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané

dôkazy, pretože v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Má však
možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k

vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.
22.1. Dovolateľ neopodstatnene namietal nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mu mal
znemožniť uskutočňovanie jej patriacich procesných práv v takej miere, že by došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).

Dovolanie podľa § 421 písm. a) a b) CSP

23. Dovolací súd ďalej pristúpil k skúmaniu existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a)
a b) CSP, v zmysle ktorých odporca namietal nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších inštancií
majúc za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení
sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP)

a od vyriešenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené (§
421 ods. 1 písm. b) CSP).

24. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) resp. § 421 ods. 1 písm. b) či §
421 ods. 1 písm. c) CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu

prieskumuzhľadiskanamietanéhonesprávnehoprávnehoposúdeniaveci(§432ods.1CSP),musiabyť
(najskôr)splnenépredpokladyprípustnostidovolania,medziktoréokreminéhopatríriadneodôvodnenie
dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až §
435 CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017,
8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne

spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o
prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako
predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

25. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP môže byť len otázka právna (nie

skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku
procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Riešenie
skutkovej otázky (questio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových
poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri riešení takejto otázky sa súd zameriava na skutkové

okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca
alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania)
niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol
znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť, či
nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (questio

iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme,
zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje
a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne
záveryoexistenciialeboneexistenciidôvodupreaplikovaniepredmetnejprávnejnormynaposudzovaný
prípad (porovnaj sp. zn. 3 Cdo 218/2017, 3 Cdo 150/2017, 4 Cdo 7/2018, 4 Cdo 32/2018, resp. aj 7

Cdo 99/2018).

26. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon" jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálil na určitom riešení právnej otázky,

odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu".
Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa teda sleduje zámer minimalizovať nežiadúce odklony
rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému
rozhodovaniu.27. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018
patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu" predovšetkým stanoviská alebo

rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,

prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou
judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí
a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo
Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy
o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT

Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

28. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku
kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd
akonajvyššiasúdnaautoritatútootázkuvyriešil.Právnaúpravaúčinnáod1.júla2016dávadovolaciemu

súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ
riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej
činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci
odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421
CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle,

že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite
doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky
a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.

29. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP odporca namietal, že odvolací

súd sa pri riešení otázky dobrých mravov odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
a to od rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/l88/2022 z 29. júna 2023 (judikát
R 64/2023 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 6/2023), v
ktorom sa konštatuje potreba širokého skúmania otázky dobrých mravov. Mal za to, že odvolací súd
skúmanie otázky dobrých mravov na strane navrhovateľky vyložil veľmi úzko a zúžil ju v podstate len

na skúmanie toho, či nejde o tzv. učebnicový prípad (typu vraždy starej matky), a v dôsledku toho sa
vôbec nezaoberal ostatnými individuálnymi okolnosťami predmetnej veci v zmysle toho, ako to namietal
odporca v odvolacom konaní.

30. Pred posúdením samotného „právneho odklonu" (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), „vyriešenia právnej

otázky" (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) alebo „zjednotenia rozdielneho rozhodovania" (§ 421 ods. 1 písm.
c) CSP) dovolací súd opätovne zdôrazňuje, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže
byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t.j. skutková otázka, resp. riešenie
skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.

31. Z obsahu dovolania podaného odporcom pre nesprávne právne posúdenie podľa § 421 ods. 1
písm. a) CSP v súvislosti so záverom odvolacieho súdu, že priznanie výživného navrhovateľke nie je
v rozpore s dobrými mravmi, dovolaciemu súdu vyplýva, že dovolateľ namieta nedostatočné skúmanie
dobrých mravov na strane navrhovateľky, nakoľko sa odvolací súd nezaoberal v odvolaní namietanými

individuálnymi okolnosťami predmetnej veci. Podľa námietok opakujúcich sa v dovolaní konanie
navrhovateľky, spočívajúce „...v oslovovaní odporcu krstným menom, v zmene mena a priezviska na
strane navrhovateľky, v nestretávaní sa s odporcom, nevypovedaní v trestnom konaní na návrh odporcu,
v odmietnutí pomoci, v neprejavovaní úcty a v klamaní o tom, že navrhovateľku nevychovával (a že sa
o ňu nestaral)..." mal podľa odporcu odvolací súd posúdiť ako konanie, ktoré je v rozpore s dobrými

mravmi a na základe toho navrhovateľke právo na zvýšenie výživného s poukazom na § 75 ods. 2
zákona o rodine nepriznať. V danej veci mal však odvolací súd na základe vykonaného dokazovania
za preukázané, že navrhovateľka sa voči odporcovi nedopustila takého konania, ktoré bolo možné
kvalifikovať ako porušenie dobrých mravov v zmysle § 75 ods. 2 zákona o rodine. Tento záver súdu bolvýsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní
vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu tohto rozhodnutia.
31.1. V danej súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti odporcu, že dovolanie nie je prostriedkom

určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvej a druhej inštancie, na ktorých je založené
napadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie, ani prostriedkom určeným na prehodnotenie
vykonaného dokazovania. Naopak, dovolací súd je v prejednávanej veci podľa § 442 CSP viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových
zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo

prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného
pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré
sú definované v § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie podané pre nesprávne právne
posúdenie nemožno odôvodniť spochybnením skutkových záverov súdu nižšej inštancie na základe
tvrdeného nesprávneho vyhodnotenia dôkazov. V posudzovanej veci navyše nešlo o odklon od záverov
rozhodnutia najvyššieho súdu z 29. júna 2023 sp. zn. 5Cdo/l88/2022 (R 64/23), ktorý skonštatoval, že

prejavy správania navrhovateľa nepredstavovali iba obyčajnú nevďačnosť, prípadne nezáujem dieťaťa
o rodiča (ako to bolo v prejednávanej veci), ale právoplatné odsúdenie navrhovateľa za vraždu blízkej
osoby. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania odporcu z ustanovenia
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP nevyplýva.

32. Odporca prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval tiež z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
b) CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Citované
ustanovenie dopadá na situáciu, v ktorej určitá právna otázka ešte nebola dovolacím súdom riešená

(preto ani nedošlo k ustáleniu jeho rozhodovacej praxe).

33. V danom prípade odporca, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, naformuloval otázky,
ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neboli vyriešené nasledovne: 1) „na aké okolnosti je
potrebné prihliadať pri posúdení otázky rozporu s dobrými mravmi v zmysle § 75 ods. 2 zákona o

rodine?", 2) „či medzi okolnosti, na ktoré je potrebné prihliadať pri posúdení otázky rozporu s dobrými
mravmi v zmysle ust. § 75 ods. 2 zákona o rodine, patria oslovovanie odporcu krstným menom, zmena
mena a priezviska na strane navrhovateľa, čím sa stráca identita (čo i len cez rovnaké priezvisko)
k odporcovi, nezdravenie odporcovi, nestretávanie sa s odporcom, nevypovedanie v trestnom konaní
na návrh odporcu, odmietnutie pomoci zo strany odporcu (napr. zaplatenie výcviku v autoškole),

neprejavovanie úcty odporcovi a klamanie o tom, že navrhovateľa nevychovával odporca (a že sa o
neho nestaral)?", 3) či oslovovanie odporcu krstným menom, a zmena mena a priezviska na strane
navrhovateľa,čímsastrácaidentita(čoilencezrovnaképriezvisko)kodporcovi,zakladajúbezďalšieho,
rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 75 ods. 2 zákona o rodine?".

34. Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými
mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.
34.1. Dobré mravy môžu, hoci výnimočne, mať vplyv na nárok plnoletého dieťaťa na výživné. Výživné
nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. Tento rozpor musí byť výrazný a objektívne
závažný do takej miery, že súd siahne na základný nárok dieťaťa na výživu od rodiča. Otázkou je, aké

správanie, prípadne konanie dieťaťa už predstavuje rozpor s dobrými mravmi. Je to pomerne obtiažne
a vždy závislé od konkrétnych okolností každého prípadu. Všeobecne môže ísť najmä o také situácie,
kedy napríklad dieťa prejavuje zjavnú neúctu k výžive povinnému rodičovi, je k nemu vulgárne, resp. sa
správa spôsobom, ktorý je absolútne nezlučiteľný s dobrými mravmi v spoločnosti.
34.2. Pri úvahe, či ide o dôvod na nepriznanie výživného uvedený v § 75 ods. 2 zákona o rodine.,

t.j. konanie dieťaťa v rozpore s dobrými mravmi spočívajúce v neprejavovaní úcty dieťaťa k rodičovi,
treba považovať za významný vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Úctu, ktorú by malo dieťa prejavovať k
rodičovi treba vždy posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. Pokiaľ ide skutočnosť,
že dieťa neprejavuje úctu k rodičovi dôsledkom toho, že rodič neprejavoval/neprejavuje záujem o dieťa,
nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že by neprejavovanie úcty dieťaťom k rodičovi mohlo byť dôvodom na

nepriznanie výživného.

35. Podľa názoru dovolacieho súdu vzhľadom na charakter ustanovenia § 75 ods. 2 zákona o rodine,
ktoré patrí k právnym normám s neurčitou, abstraktnou hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľasvojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Otázka nemožnosti
priznania výživného, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi, je vždy výsledkom posúdenia vysoko
individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné

s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Pokiaľ je účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP zo širších
hľadísk tiež to, aby sa vyriešením niektorej, dosiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej, právnej otázky
vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením takto
vysoko individuálnej otázky sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri
posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk postupujú totiž súdy vždy diferencovane v

každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach (porovnaj sp. zn. 3Cdo
226/2017). V tejto súvislosti je nutné doplniť, že vo všeobecnosti závery súdov pri posudzovaní otázky
nemožnosti priznania výživného, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi, sú výsledkom procesu
komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré
v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia. Dovolací súd
je toho názoru, že nie je možné precedenčne zaviazať súdy ku konkrétnemu spôsobu rozhodovania pri

existencii určitej okolnosti, keďže posúdenie rozporu s dobrými mravmi je vždy výsledkom posúdenia
individuálnych skutkových okolností každej prejednávanej veci vo vzájomných súvislostiach. Preto ani
nemôže reálne existovať ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu ohľadom spôsobu určenia, kedy
možno hovoriť o priznaní výživného v rozpore s dobrými mravmi, pretože každé jedno rozhodnutie je
individuálne pre daný prípad a nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady, i keby formálne

vykazovali rovnaké skutkové okolnosti.

36. Ak dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP,
dovolanie nie je prípustné, nakoľko odvolací súd sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu neodklonil. V prípade nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b)

CSP dovolanie nie je prípustné z dôvodu, že odvolací súd výlučne na riešení právnych otázok svoje
rozhodnutie nezaložili a ak rozpor s dobrými mravmi riešil, tento záver nie je výsledkom nesprávneho
právneho posúdenia.

37. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP).

38. Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania aplikoval ustanovenie § 52 CMP, podľa ktorého
žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania;

39. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.