Uznesenie – Ostatné ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Tuesday, June 20, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9CoPr/10/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220209371
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gizela Majerčák
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7220209371.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov
senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Aleny Mikovej v pracovnoprávnom spore žalobkyne: A. B.,
C., D. X, nar. XX.X.XXXX, zást. advokátka E. B. F., C., G. XX, proti žalovanému: Základná škola
Ľ. Podjavorinskej 1, Košice, IČO: 35 542 870, Košice, Podjavorinskej 1, zást. advokát Mgr. Jaroslav
Martiňuk, Košice, Braniskova 7, o určenie, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná a o náhradu

mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Košice II č. k. 41Cpr/50/2020
- 330 z 12. októbra 2022

r o z h o d o l :

O d m i e t a odvolanie proti výroku o vylúčení nároku na samostatné konanie, ako aj proti výroku
o poplatkovej povinnosti.

Vo zvyšku rozsudok z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie (ďalej len aj ako „súd“) rozsudkom označeným
v záhlaví určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamestnávateľa z 26.5.2020 danou
žalobkyni je neplatné; pracovný pomer žalobkyne a žalovanej, založený pracovnou zmluvou zo
14.6.2013 v znení jej zmien naďalej trvá a žalobkyni priznal nárok na náhradu všetkých jej trov. Nárok

žalobkyne na náhradu mzdy v sume jej priemerného mesačného zárobku za obdobie od 3.9.2020 do
právoplatnosti rozsudku vylúčil na samostatné konanie a rozhodol o poplatkovej povinnosti žalovaného.

2.Vychádzalzozistenia,žepracovnoprávnyvzťahžalobkyneužalovanéhovznikolnazákladepracovnej
zmluvy z 27.9.2010 v znení dohody o jej zmene zo 14.6.2013, na základe ktorej žalobkyňa 27.9.2010
nastúpila do práce vo funkcii „výchovno-vzdelávacia činnosť, učiteľ ZŠ - špeciálnej triedy“, pričom

dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo 14.6.2013 došlo k zmene jedine v dobe trvania zmluvy, a to na
dobu neurčitú a že tento bol ukončený jednostranne výpoveďou zamestnávateľa z 26.5.2020 žalobkyni
danej podľa §63 ods. 1 písm. d) bod 1. ZP z dôvodu, že táto ako zamestnanec nespĺňa predpoklady
stanovené právnymi predpismi na výkon „výchovno-vzdelávacia činnosť vykonávaná učiteľom ročníkov
1. – 4. v špeciálnej triede“ ako dohodnutej práce, na ktorú v zmysle prílohy 1 vyhlášky č. 1/2020 Z. z. pre
učiteľa na 1. aj na 2. stupni ZŠ sa vyžaduje vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, čím žalobkyňa

nedisponuje, čo v konaní nebolo sporným. Rovnako nebolo sporným, že žalobkyňa nespĺňa preto
kvalifikačnépredpokladynavýkonfunkcieučiteľky,atoanipodľanovejprávnejúpravyažeichnespĺňala
ani podľa starej právnej úpravy. Sporným medzi stranami napokon nebolo ani oznámenie žalobkyne
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, že žalobkyňa priamo na výpovedi zamestnávateľovi
písomne oznámila, že trvá na vysokoškolskom vzdelávaní, o ktoré má záujem, že bola prijatá na
Katolícku univerzitu v Ružomberku (ďalej aj len ako „KÚ v Ružomberku“), avšak nie je študentkou jej

pedagogickej fakulty a tiež, že žalobkyňa aktuálne od 1.9.2020 je zamestnaná na inej základnej škole.3. Sporným medzi stranami nebolo ani to, že zamestnávateľ žalobkyňu listom zo 17.2.2020 upozornil
na potrebu doplnenia jej vzdelania v zmysle §83 ods. l zákona č. 138/2019 Z. z. o pedagogických
zamestnancoch a odborných zamestnancoch a §1 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva školstva, vedy,

výskumu a športu SR č. 1/2020 Z. z. o kvalifikačných predpokladoch pedagogických zamestnancov
alebo iných zamestnancov (ďalej aj len ako „vyhláška č. 1/2020 Z. z.“) z dôvodu nesplnenia
kvalifikačného predpokladu na výkon pracovnej činnosti pedagogického zamestnanca – učiteľa s tým,
že začatie štúdia na doplnenie kvalifikačných predpokladov žalobkyňa zamestnávateľovi bola povinná
zdokladovať najneskôr do 31.8.2020. Vzhľadom na to, že zamestnávateľ pracovný pomer žalobkyne

vypovedal pritom už listom z 26.5.2020, t. j. pred uplynutím tohto dátumu, a to práve pre nesplnenie
kvalifikačných predpokladov, danie výpovede ako predčasné považoval za konanie zamestnávateľa
v rozpore s dobrými mravmi.

4. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania napokon sa priklonil k obrane žalobkyne, keď
uzavrel, že skutočným výpovedným dôvodom v danom prípade bola nadbytočnosť žalobkyne podľa

§63 ods. 1 písm. b) ZP, a nie nesplnenie kvalifikačných predpokladov na výkon dohodnutej práce,
ako vo výpovedi sa deklarovalo, majúc za to, že o zámene dôvodu výpovede svedčí tak časová
nadväznosť, ako aj obsah jednotlivých, výpovedi predchádzajúcich krokov zamestnávateľa. Konkrétne
dôvodil, že rozhodnutie z 25.5.2020 o zrušení dvoch špecializovaných tried s účinnosťou od 31.8.2020
v skutočnosti je písomným rozhodnutím zamestnávateľa o zmene jeho úloh, technického vybavenia

alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo jeho rozhodnutím
o iných organizačných zmenách, na ktoré 26.5.2020 bezprostredne nadväzovalo prerokovanie
výpovede žalobkyne so zástupcami zamestnancov, ktorých zamestnávateľ informoval tak o zrušení
dvoch špeciálnych tried, ako aj o tom, že žalobkyňa nespĺňa kvalifikačné predpoklady. Vzhľadom na
záver o zámene výpovedných dôvodov obranu žalovaného, že žalobkyňa v skutočnosti ani nenastúpila

na vysokoškolské štúdium, čo medzi stranami nebolo ani sporným, považoval za irelevantnú, keďže
mal za to, že skutočným dôvodom výpovede danej žalobkyni zamestnávateľom bolo rozhodnutie
zamestnávateľa o organizačnej zmene podľa §63 ods. 1 písm. b) ZP, a nie nesplnenie kvalifikačných
predpokladov.

5.Snámietkoužalobkyne,žezamestnávateľpreddanímvýpovedesinesplnilponukovúpovinnosťpodľa
§63 ods. 2 písm. a) ZP, resp. že nepreukázal jej splnenie, sa vysporiadal s poukazom na judikát R
51/1997, v zmysle ktorého nemožnosť ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ pre zamestnanca
nemá žiadnu prácu, ide teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať a s prihliadnutím
na výpoveď žalobkyne na pojednávaní mal za nepochybné, že v čase dania výpovede (29.5.2020) škola

nedisponovala voľným pracovným miestom, a to ani na kratší pracovný čas, na čo zamestnávateľ priamo
poukázal vo výpovedi, t. j. možno uzavrieť, že zákonnú ponukovú povinnosť si splnil, pretože existencia
akýchkoľvek voľných miest u zamestnávateľa v čase dania výpovede v konaní preukázaná nebola.

6. Vzhľadom na to, že odborová organizovanosť zamestnancov žalovaného v konaní nebola

jednoznačne ustálená, ani zistené nesplnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede zo
strany zamestnávateľa spočívajúcej v predchádzajúcom prerokovaní spornej výpovede so zástupcami
zamestnancov nemohlo založiť záver, že sporná výpoveď je neplatná.

7. Z uvedených dôvodov hlavným dôvodom vyhovenia žalobe, t. j. určenia neplatnosti spornej výpovede

z pracovného pomeru bola preto zistená zámena výpovedného dôvodu. O trovách konania rozhodol na
základe zásady úspechu v konaní ustanovenej v §255 ods. 1 CSP.

8. Proti tomuto rozsudku, čo do všetkých jeho výrokov, žalovaný podáva odvolanie navrhujúc, aby
odvolací súd rozsudok buď zmenil a žalobu zamietol alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa odvolateľa uvažovať o tom, že skutočným
dôvodom dania výpovede žalobkyni 26.5.2020 boli organizačné zmeny, možno iba voči zamestnancovi,
ktorý v pracovnom pomere je legálne, to znamená, že spĺňa všetko, čo predpisy vyžadujú a principiálne
neporušuje žiadnu predpismi určenú podmienku pre jeho pracovný pomer, čo u žalobkyne absolútne
neplatí, nakoľko nespĺňanie kvalifikačných predpokladov pre vznik pracovného pomeru na pracovné

miesto učiteľky (a teda porušovanie platných prepisov) je objektívnym faktom existujúcim od počiatku
doteraz, ako správne o tom dôvodí aj súd prvej inštancie v 63. odseku odôvodnenia napadnutého
rozsudku. Tento rozpor s platným právom je absolútny a trvalý, a preto ako dôvod podľa odvolateľa
predčí akékoľvek iné výpovedné dôvody. Žalobkyňa kvalifikačné predpoklady pritom nielenže nespĺňalaani podľa starej a ani podľa novej právnej úpravy, ale nespĺňala by ich, ani keby vyštudovala to, na čo na
KÚ v Ružomberku sa hlásila. Podľa odvolateľa ani súd nemôže žalovaného ako zamestnávateľa a orgán
verejnej štátnej správy upravovať a ďalším protiprávnym zamestnávaním žalobkyne nútiť ho porušovať

predpisy, ktoré je povinný dodržiavať.

9. Z týchto dôvodov nejde preto o zámenu výpovedného dôvodu, žalovaný žalobkyňu na doplnenie jej
vzdelania vyzýval dávno predtým, pričom táto nezúčastnením sa zápisu na danej univerzite len potvrdila,
že nemá absolútne žiadnu snahu odstrániť existujúcu nelegálnosť a rozpornosť s platným právom, ktorá

v jej „akoby pracovnoprávnom“ vzťahu k zamestnávateľovi sa vyskytuje. V tomto kontexte odvolateľa
negatívne zarazilo stanovisko prvoinštančného súdu v 68. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku,
že okolnosť, či žalobkyňa v roku 2020 v skutočnosti (ne)nastúpila na štúdium na KÚ v Ružomberku, za
daných okolností je nepodstatná.

10. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne

správny potvrdil. Podľa žalobkyne ako je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej
inštancie zrozumiteľne a presvedčivo vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania vyvodil
správny skutkový záver, že skutočným dôvodom výpovede bola „nadbytočnosť“ žalobkyne a na takto
zistený skutkový stav správne aplikoval citované zákonné ustanovenia. Žalovaný v odvolaní neuvádza
žiaden argument, pre ktorý by skutkové zistenia a právne posúdenie súdu boli nesprávne, prakticky

len rôznymi spôsobmi tvrdí, že žalobkyňa nespĺňa kvalifikačné predpoklady na výkon práce dohodnutý
v pracovnej zmluve a prakticky nijako sa nezaoberá skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie
o zámene výpovedného dôvodu a nepredkladá žiadne argumenty, pre ktoré tieto by nemali byť správne.
Namiestotohopredkladáakésiúvahyoneexistenciianilenfaktickéhopracovnéhopomeruanepovažuje
za nijako obmedzujúce ani ustanovenie Zákonníka práce v §61 ods. 2 a ani v článku 2 zakazujúce výkon

práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi.

11. Strany v odvolacej replike k veci samotnej sa nevyjadrovali. Žalovaný v odvolacej replike len stručne
analyzoval, z akých častí sa vyjadrenie protistrany k jeho odvolaniu skladá a žalobkyňa v odvolacej
duplike súdu len oznámila, že k odvolacej replike odvolateľa sa osobitne nevyjadruje, trvá na všetkom

tak, ako v odvolacom konaní sa už vyjadrila. Žiadna zo strán ďalšie vyjadrenie vo veci neurobila.

12. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania
podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a
tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo (§34 a 355 a
nasl. CSP o odvolaní) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť.

13. Žalovaný v odvolacom konaní namietal nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o zámene
výpovedných dôvodov a tiež existenciu legálneho pracovného pomeru medzi stranami. Odvolací súd

po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu vychádzajúc z listinných dôkazov nachádzajúcich
sa v spise a tiež s ohľadom na obsah odvolacích námietok zámenu výpovedného dôvodu nemá za
jednoznačne preukázanú a rovnako za nepreukázané ma aj trvanie pracovného pomeru žalobkyne
u žalovaného ako základnú podmienku pre možnosť jeho skončenia, a to či už platne alebo neplatne.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci preto ako predčasné je aj nesprávne.

14. Podľa §42 ods. 1 ZP pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi
zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Podstatnými náležitosťami v
pracovnej zmluve, ktoré sú ustanovené v §43 ods. 1 ZP, sú: druh práce, na ktorý zamestnanec sa prijíma
a jeho stručná charakteristika, miesto výkonu práce, deň nástupu do práce a mzdové podmienky, ak nie

sú dohodnuté v kolektívnej zmluve, pričom zamestnávateľ tieto podstatné náležitosti je povinný uviesť
v pracovnej zmluve, pričom v nej môže uviesť aj ďalšie pracovné podmienky (výplatné termíny, pracovný
čas, výmeru dovolenky, dĺžku výpovednej doby, atď.). Pracovný pomer môže byť pritom dohodnutý na
neurčitý čas (§40 ods. 1 ZP) alebo na dobu určitú (§48 ods. 2 ZP). Skončiť pritom možno len pracovný
pomer, ktorý trvá, a to dohodou, výpoveďou, okamžitým skončením a skončením v skúšobnej dobe,

pričom pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú sa skončí (aj) uplynutím dohodnutej doby jeho trvania
(§59 ods. 1 a ods. 2 ZP).15. Súd zo zhodných tvrdení strán vychádza, len ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti
(§186 ods. 2 CSP).

16. Na rozdiel od skutkových zistení súdu prvej inštancie z pracovnej zmluvy z 27.9.2010 (v spise
na č. l. 59) vyplýva, že medzi stranami vznikol pracovný pomer, ktorý sa uzatvoril na dobu určitú,
a to do 30.6.2011, že dohodnutým druhom práce, na ktorej výkon žalobkyňa ako zamestnanec danou
pracovnou zmluvou sa prijímala, bola „výchovno-vzdelávacia činnosť, vykonávaná učiteľom ZŠ, roč. 1.
- 4.“ a že dňom nástupu do práce bol 27. september 2010. Nemožno preto pochybovať, že na základe

predmetnej pracovnej zmluvy, ako vyplýva aj zo zhora citovaných zákonných ustanovení, platne vznikol
pracovnoprávny pomer, keďže pracovná zmluva obsahuje základné náležitosti, ako sú miesto výkonu
práce, deň nástupu do práce, ako aj druh práce, na ktorý zamestnanec sa prijímal.

17. Vychádzajúc z rozhodnutia zamestnávateľa z 25.5.2020 o zrušení dvoch špecializovaných
tried k 31.8.2020 pre 2. stupeň ZŠ, vzhľadom na dohodnutý druh práce žalobkyne u žalovaného

zamestnávateľa,vykonávanýnazákladepracovnejzmluvyz27.9.2010(„výchovno-vzdelávaciačinnosť,
vykonávaná učiteľom ZŠ, ročník 1. - 4.“), ktorá v tomto štádiu konania je jediným platným dokumentom
preukazujúcimjejúčastníkmidohodnutýdruhžalobkyňouvykonávanejpráce,záversúduprvejinštancie,
že organizačná zmena vôbec sa týkala pracovného zaradenia žalobkyne a preto aj jeho záver o zámene
výpovedného dôvodu, sa javí ako nesprávny. Hoci z obsahu vykonaného dokazovania pred súdom

prvej inštancie vyplynulo, že žalobkyňa v čase dania výpovede učila žiakov 8. triedy, t. j. učila na
2. stupni ZŠ, táto jej pracovná činnosť vychádzajúc z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise
nebola vykonávaná ani na základe pracovnej zmluvy a ani na základe písomne dohodnutých zmien
pracovnýchpodmienok,pretožetiedruhudohodnutejprácesanetýkali.Odvolateľsprávnepretonamieta
proti záveru súdu prvej inštancie o zámene výpovedného dôvodu, nakoľko z predložených listinných

dôkazov skutočne sa javí, že táto zmena žalobkyne sa týkať ani nemohla. Pochybenie súdu prvej
inštancie spočíva preto aj v tom, že pri svojom rozhodovaní nevychádzal z obsahu pracovnej zmluvy, ale
nesprávne za určujúci považoval dohodu zo 14.6.2013 bez toho, aby správnosť tohto svojho postupu
akokoľvek odôvodnil a nesprávny preto bol aj jeho rozhodnutiu v tejto veci predchádzajúci záver aj
o druhu žalobkyňou vykonávanej práce ako zamestnanca u žalovaného (výchovno-vzdelávacia činnosť,

učiteľ ZŠ - špeciálnej triedy).

18. Odvolací súd nemohol pritom prehliadnuť, že z pracovnej zmluvy z 27.9.2010 nepochybne vyplynulo
o. i. aj to, že išlo o pracovnú zmluvu uzavretú na dobu určitú, a to konkrétne do 30.6.2011, a nie do
30.6.2013, z ktorého mylného zistenia súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní v tejto veci nesprávne

vychádzal. Uvedené zároveň znamená, že danou pracovnou zmluvou založený pracovný pomer sa mal
skončiť uplynutím tejto doby (§71 ods. 1 ZP) okrem prípadu, ak zamestnanec po uplynutí dohodnutej
doby s vedomím zamestnávateľa pokračoval ďalej vo výkone práce, kedy platí, že tento pracovný
pomer sa zmenil na pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas, ak zamestnávateľ sa nedohodol so
zamestnancom inak (§71 ods. 2 ZP). Raz už dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno pritom zmeniť

len vtedy, ak zamestnávateľ a zamestnanec na jeho zmene sa dohodnú, pričom zamestnávateľ zmenu
pracovnej zmluvy je povinný vyhotoviť písomne (§54 ZP).

19. Aplikujúc citované zákonné ustanovenia na prejednávaný prípad, pokiaľ zamestnávateľ
a zamestnanec do 30.6.2011 sa nedohodli na zmene obsahu pracovnej zmluvy, platí, že pracovný pomer

medzi žalobkyňou a žalovaným založený pracovnou zmluvou z 27.9.2010 skončil uplynutím doby, t. j. 30.
júnom 2011. Žalobkyňa na preukázanie existencie sporného pracovného pomeru k 26.5.2020 samotnú
pracovnú zmluvu ani nepredložila, predložila jedine dohodu zo 14.6.2013 o jej zmene (v spise na č. l.
13). V tejto dohode síce sa konštatuje, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol na
základe pracovnej zmluvy z 27.9.2010, avšak v rozpore s textom samotnej pracovnej zmluvy sa v nej

deklarovalo jednak, že pracovný pomer pôvodne bol dohodnutý až do 30.6.2013, nielen do 30.6.2011,
ako to nepochybne vyplýva zo samotnej pracovnej zmluvy. Okrem toho v zmysle dohody žalobkyňa
pracovala vo funkcii „výchovno-vzdelávacia činnosť, učiteľ ZŠ - špeciálnej triedy“, a nie vo funkcii, na
akú znela samotná pracovná zmluva (výchovno-vzdelávacia činnosť vykonávaná učiteľom ročníkov 1.
– 4. v špeciálnej triede).

20. Súd prvej inštancie preto pochybil, keď pri svojom rozhodovaní na túto závažnú nezhodu v obsahu
podstatných náležitostí pracovnej zmluvy, ako rozdielne tieto sú zachytené jednak v samotnej pracovnej
zmluve z 27.9.2010 a jednak v predmetnej dohode zo 14.6.2020 o jej zmene, neprihliadal. Zmenapracovných podmienok v zmysle dohody zo 14.6.2013, ako sa v nej deklaruje, s účinnosťou od 1.7.2013
spočívala pritom výlučne v zmene z pracovného pomeru uzavretého na dobu určitú (do 30.6.2013) na
pracovnýpomernadobuneurčitú(článokII.predmetnejdohody)stým,ževostatnýchčastiachpracovná

zmluva sa nemení; dohoda zo 14.6.2013 tvorí súčasť pracovnej zmluvy z 27.9.2010 a nadobudla
účinnosť 1. júlom 2013. Pokiaľ však pracovný pomer založený pracovnou zmluvou z 27.9.2010 na
dobu určitú v zmysle jej obsahu skončil uplynutím deklarovanej doby, t. j. dňom 30.6.2011, po jej
uplynutí k platnej zmene jej pracovných podmienok dohodou zo 14.6.2020 platne dôjsť už ani nemohlo.
Vzhľadom na to, že samotná dohoda zo 14.6.2013 nemá zhora vymenované základné náležitosti

pracovnej zmluvy, súd prvej inštancie pochybil, pokiaľ závery o trvaní pracovného pomeru k 26.5.2020
založil výlučne na skutočnostiach vyplývajúcich z dohody zo 14.6.2013 o zmene pracovnej zmluvy, ktorá
však sama pracovnou zmluvou pre nedostatok náležitostí nie je.

21. Odvolací súd nevylučuje, že prípadne existuje aj iná (predchádzajúca) dohoda o zmene pracovných
podmienok pracovnej zmluvy z 27.9.2010, jej existencia v konaní preukázaná však nebola. Aj vzhľadom

na to, že v konaní neboli predložené ani originály tak pracovnej zmluvy, ako ani dohody zo 14.6.2013
o jej zmene (v spise sa nachádzajú len vo fotokópii), či už kladný alebo aj záporný záver o (ne)trvaní
pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného založeného pracovnou zmluvou z 27.9.2010 v tomto
štádiu konania by bol predčasný. Odvolací súd pritom nevylučuje ani to, že žalobkyňa prípadne aj po
30.6.2011 a s vedomím zamestnávateľa ďalej pokračovala vo výkone práce, obsah dohody zo 14.6.2013

odvolávajúci sa na pracovnú zmluvu z 27.9.2010 odvolaciemu súdu bez ďalšieho však nedovoľuje prijať
ani záver o zmene pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú spôsobom ustanoveným v §71 ods.
2 ZP. Vychádzajúc z obsahu týchto listinných dôkazov existuje preto dôvodná pochybnosť o pravdivosti
zhodných tvrdení strán či už o tom, že k 25.6.2020 pracovnoprávny vzťah žalobkyne u žalovanej vznikol
atrvalnazákladepracovnejzmluvyz27.9.2010vznenídohodyzo14.6.2013ojejzmenealebootom,že

pracovnýpomerbolzmenenýnadobuneurčitútoutodohodoualebožežalobkyňavykonávalavýchovno-
vzdelávaciu činnosť ako učiteľ ZŠ - špeciálnej triedy, z ktorých súd napriek tomu, že nemal (§186 ods. 2
CSP, a contrario), pri svojom rozhodovaní nepochybne vychádzal (10. odsek odôvodnenia napadnutého
rozsudku).

22. Z týchto podstatných dôvodov, keďže z predložených listinných dôkazov sa javí, že organizačná
zmena vykonaná rozhodnutím zamestnávateľa z 25.5.2020 žalobkyne sa týkať nemohla, keďže triedy
sa zrušovali a zlučovali na druhom stupni, kým ona podľa pracovnej zmluvy a v nej dohodnutého
druhu vykonávanej práce mala učiť/učila na 1. stupni ZŠ a tiež preto, že v konaní nebola jednoznačne
preukázaná existencia a trvanie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného k 26.5.2020 na základe

pracovnej zmluvy z 27.9.2010, a to pre absenciu zamestnávateľom písomne vyhotovenej zmeny
pracovnej zmluvy tak vo vzťahu k druhu vykonávanej práce, ako aj vo vzťahu k dobe trvania pracovnej
zmluvy, pričom v konaní tvrdené ani zisťované nebolo ani to, či po 30.6.2011 medzi stranami prípadne
nevznikol „len“ faktický pracovný pomer, odvolací postupom podľa §389 ods. 1 písm. c) CSP napadnutý
rozsudok mohol jedine zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

23. Pre prípad, že žalobkyňa v tomto ďalšom konaní spoľahlivo preukáže trvanie jej pracovného pomeru
u žalovaného na základe pracovnej zmluvy z 27.9.2010 k 26.5.2020, a nepôjde o faktický pracovný
pomer, pri skončení ktorého nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru podľa §77 – 80 ZP
s úspechom uplatňovať nemožno, odvolací súd už v tomto zrušujúcom uznesení zároveň vyslovuje svoj,

pre súd prvej inštancie záväzný právny názor (§391 ods. 2 CSP) aj k ďalším, súdom prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozsudku riešeným otázkam, závery o ktorých bez ďalšieho dokazovania
neobstoja.

24. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na to, že pokiaľ po preukázaní trvania pracovnej zmluvy

k 26.5.2020 k inej zmene v zistení skutkového stavu nedôjde, t. j. naďalej nebude možné uzavrieť,
že organizačná zmena vykonaná rozhodnutím zamestnávateľa z 25.5.2020 žalobkyne sa týkala,
naplnenie výpovedného dôvodu, poť. (ne)platnosť výpovede z 26.5.2020 v ďalšom konaní bude
potrebné posudzovať jedine z hľadiska výpovedného dôvodu zamestnávateľom vo výpovedi výslovne
uvedeného. Odvolací súd súhlasí pritom so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, že

žalobkyňa tak za predchádzajúcej právnej úpravy (vyhláška Ministerstva školstva SR č. 437/2009 Z.
z.) nespĺňala, ako ani za súčasnej právnej úpravy (vyhláška č. 1/2020 Z. z.) nespĺňa predpoklady pre
výkon činnosti učiteľa. Otáznym však zostáva, či vzhľadom na znenie §83 ods. 1 zákona č. 138/2019 Z.
z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch, účinného od 1.9.2019 („pedagogickýzamestnanec je povinný splniť kvalifikačný predpoklad na výkon pracovnej činnosti najneskôr do štyroch
rokov od vzniku prvého pracovného pomeru v príslušnom druhu školy alebo školského zariadenia,
v ktorom vykonáva pracovnú činnosť pedagogického zamestnanca“) aj žalobkyňa, ktorej pracovný

pomer vznikol dávnejšie, než štyri roky pred nadobudnutím účinnosti daného zákona, (ne)bola povinná
splniť kvalifikačný predpoklad na výkon pracovnej činnosti, prípadne či takúto povinnosť (ne)mala (aj)
podľa ustanovení predchádzajúcej právnej úpravy (zákon č. 317/2009 Z. z.) a či v jej prípade prípadne
(ne)boli splnené zákonné podmienky, aby v zmysle §83 ods. 4 zákona č. 138/2019 Z. z. žalobkyňa
ako pedagogický zamestnanec sa mohla považovať za pedagogického zamestnanca splňujúceho

kvalifikačný predpoklad. Až za objasnenia týchto okolností a po takomto právnom posúdení daného
prípadu bude možné relevantne posúdiť, či dôvod zamestnávateľom uvedený v písomnej výpovedi
(ne)obstojí.

25. Ďalej vzhľadom na to, že z obsahu listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise vyplynulo,
že zamestnávateľ výzvou zo 16.9.2020 žalobkyňu vyzval, aby 17.9.2020 nastúpila do zamestnania,

pričom aj, ale nielen výlučne preto, že po určitých udalostiach v ranných hodinách uvedeného dňa
zamestnávateľnáslednepristúpilkokamžitémuskončeniupracovnéhopomerusožalobkyňou,vďalšom
konaní sa javí potrebným zistiť, kedy vôbec došlo k uplynutiu výpovednej doby (čo v tomto štádiu
konania pre absenciu dôkazov o tom, kedy došlo k ukončeniu dočasnej práceneschopnosti žalobkyne,
ktorá nesporne nastala v priebehu plynutia výpovednej doby nie je možné zodpovedať), bez čoho

nemožno s istotou uzavrieť, čo výzvou zo 16.9.2020 zamestnávateľ sledoval. Či to bola výzva na plnenie
pracovných úloh žalobkyne prípadne ešte v priebehu plynutia výpovednej doby, alebo či reagujúc na
písomné oznámenie žalobkyne, že táto trvá na ďalšom zamestnávaní u žalovaného zamestnávateľa,
ktorá tomuto bolo doručené 8.9.2020 (v spise na č. l. 68), zamestnávateľ takto prípadne (ne)uznal
neplatnosť svojej výpovede z 26.5.2020 a s prihliadnutím na to, že aj žalobkyňa bola ochotná prácu

u žalovaného naďalej vykonávať (na výzvu zamestnávateľa 17.9.2020 do práce sa dostavila), či strany
takto eventuálne sa (ne)dohodli na odvolaní výpovede (§61 ods. 4 ZP), čo nevyhnutne bude musieť
byť predmetom ďalšieho dokazovania, a to aj s prihliadnutím na to, že zamestnávateľ 17.9.2020
pristúpil aj k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou pre hrubé porušenie pracovnej
disciplíny. Vzhľadom na to, že žalobkyňa v priebehu plynutia výpovednej doby dočasne sa stala

aj práceneschopnou, pre účely zistenia dátumu, kedy jej pracovný pomer výpoveďou žalovaného
z 26.5.2020 vlastne skončil, v ďalšom konaní bude nevyhnutné zistiť aj dátum ukončenia tejto jej
práceneschopnosti (§64 ods. 2 ZP).

26. Okrem uvedeného odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že v zmysle §77 ZP na

súde možno uplatniť len neplatnosť skončenia pracovného pomeru o. i. výpoveďou, a preto v prípade
žalôb, o určenie, či tu právo je alebo nie je, akou v rozsahu žaloby o určenie, že pracovný pomer po jeho
neplatnom skončení výpoveďou zamestnávateľa naďalej trvá, je aj táto žaloba, v zmysle §137 písm.
c) CSP posudzovanie naliehavého právneho záujmu sa priamo vyžaduje, nakoľko možnosť žalobou
na súde takéto určenie požadovať z osobitného predpisu nevyplýva [§137 písm. c) CSP, veta za

bodkočiarkou]. To, či naliehavý právny záujem na požadovanom určení trvania pracovného pomeru
(ne)existuje, súd je pritom povinný skúmať ex offo, t. j. z úradnej povinnosti aj bez návrhu a pokiaľ
žalobkyňa vo veci mieni byť úspešná, svoj záujem na takomto určení, ktorý musí byť naliehavý a právny,
v konaní musí najprv tvrdiť a potom aj preukázať.

27. V odôvodnení nového rozhodnutia vo veci súd prvej inštancie starostlivo prihliadajúc na skutočný
obsah listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise tieto vyhodnotí a vo veci rozhodne na základe
skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, pričom starostlivo a presvedčivo sa vysporiada
so všetkými uvedenými rozhodujúcimi skutočnosťami zistenými z vykonaného dokazovania, s obranou
žalovaného, ako aj s tvrdeniami žalobkyne a svoje rozhodnutie vo veci odôvodní spôsobom vyhovujúcim

ustanoveniu §220 ods. 2 CSP.

28. Rozhodnutie o vylúčení časti žalobou uplatneného nároku na samostatné konanie, ako aj
rozhodnutie o poplatkovej povinnosti žalovaného majú povahu uznesenia, a to v oboch prípadoch
takého, proti ktorému odvolanie prípustné nie je (§357 CSP, a contrario). Odvolaciemu súdu neostávalo

preto iné, než odvolanie žalovaného v rozsahu smerujúcom proti týmto rozhodnutiam súdu prvej
inštancie odmietnuť postupom podľa §386 písm. c) CSP bez možnosti vecného prejednania.

29. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie n i e j e prípustné.