Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, May 12, 2025

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 19C/7/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123398421
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Polivková

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2025:6123398421.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou A. B. C. v spore žalobcu: D. C. E. F., so sídlom A. X, XXX XX E., IČO:

XX XXX XXX, zastúpený G. A. H. I., C., I., I. - G. F., so sídlom I. X, XXX XX E., IČO: XX XXX XXX, proti
žalovanému: J. K., nar. X.X.XXXX, bytom L. XX, XXX XX E., zastúpený G. M. & C. F., so sídlom N. X,
XXX XX E., IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 12 000,- EUR s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným do upomínacieho konania
Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 21.09.2023 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu

peňažnú pohľadávku vo výške XX XXX eur spolu s príslušenstvom podobe úroku z omeškania vo výške
5% ročne z dlžnej sumy od 01.06.2018 do zaplatenia a aby mu súd priznal nárok na náhradu trov
konania. Svoju žalobu odôvodnil tým že nárok vyplýva z nevrátenia bezúročnej pôžičky vo výške XX XXX
Eur poskytnutej žalobcom žalovanému v decembri 2012, a to napriek uznaniu dlhu zo dňa 20.09.2017,
zmluve o splácaní dlhu zo dňa 04.05.2018 a výzve žalobcu zo dňa 05.11.2021. K podanej žalobe pripojil
zmluvu o uznaní dlhu zo dňa 20.09.2017, zmluvu o splácaní dlhu zo dňa 04.05.2018 a pokus o zmier
zo dňa 05.11.2021 s podacím lístkom Slovenskej pošty.

2. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 25.09.2023 platobný rozkaz, ktorým podanému návrhu v
celom rozsahu vyhovel.

3. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu odpor zo dňa
02.02.2024, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu uvedenými v žalobnom návrhu, a to v
celom rozsahu, neuznáva nárok žalobcu, pričom uviedol, že k poskytnutiu finančnej pôžičky tak ako to

popisuje žalobca nedošlo. Uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal poskytnutie predmetnej
pôžičky žalovanému, reálnosť plnenia, ktorú mal podľa tvrdenia žalobcu žalovaný písomne uznať,
žalobca nepredložil súdu žiaden dôkaz, na základe, ktorého možno preukázať reálnosť samotného
plnenia, ktorým malo byť poskytnutie pôžičky. Žalovaný poprel, že by prijal od žalobcu pôžičku vo výške
XXXXXeurvdecembriroku2012takakototvrdížalobca,resp.akotomajúpreukazovaťnímpredložené
listiny. Žalovaný uviedol, že v zmysle listiny - zmluva o uznaní dlhu zo dňa 20.09.2017 mal uznať dlh
voči žalobcovi vo výške XX XXX eur a voči druhému veriteľovi, I. K., dlh vo výške XX XXX eur, a to v

oboch prípadoch titulom poskytnutých peňažných pôžičiek z obdobia decembra 2012, pričom žalovaný
sa mal zaviazať na zaplatenie týchto dlhov do 31.12.2017. Žalovaný v podanom odpore uviedol, že
ani od jedného z uvedených veriteľov neprevzal finančnú pôžičku, žalovaný od žalobcu neprevzal v
decembri 2012, ani v žiadnom inom období finančnú pôžičku vo výške XX XXX Eur. Pre vysvetlenieuviedol, že vo februári 2014 sa všetci traja menovaní, teda O., O. G. I. K. stali spoločníkmi v spoločnosti
I. F., následne v druhej polovici roka 2014 s predmetnou obchodnou spoločnosťou odkúpili podnik –
prevádzku reštaurácie I. N. J. E. a túto začali prevádzkovať, pričom sa všetci traja podieľali finančne

na odkúpení podniku a počiatočných vstupných nákladoch, tento podnik riadne prevádzkovali, pričom
po prvých rokoch prevádzky podniku bolo zrejmé, že tento spoločný biznis neprináša predpokladané a
očakávané finančné výsledky, O. pôsobil v podniku ako kuchár, žalobca mal na starosti administratívne
práce a procesy. O. a I. K. po čase oľutovali spoločný podnikateľský zámer a žiadali, aby sa im peniaze,
ktoré do firmy vložili, vrátili naspäť. Žalobca sa najprv domáhal vrátenia svojich finančných prostriedkov

odsubjektu,ktorémuichajreálneposkytol,atoodspoločnostiI.F.,písomnouvýzvouzodňa21.06.2016,
ktorou žiadal túto spoločnosť o vrátenie pôžičky vo výške XX XXX eur, spoločnosť mu však finančné
prostriedky nevrátila. Žalovaný z tohto dôvodu vzniesol námietku pasívnej vecnej legitimácie na strane
žalovaného. Ďalej sa situácia vyvíjala tak, že dňa 20.09.2017 predložil žalobca spolu s I. K. žalovanému
listinu - zmluvu o uznaní dlhu, toho istého dlhu, ktorý žiadal žalobca vrátiť od spoločnosti, ktorú žalovaný
pod nátlakom zodpovednosti za nevydarený biznis bol prinútený podpísať, pričom v tomto období podnik

vykazoval veľmi slabé hospodárske výsledky, žalovaný ako štatutárny orgán predmetnú situáciu nevedel
riešiť a pod ťarchou okolnosti listinu podpísal. Žalovaný ďalej uviedol, že predmetný dlh z decembra
2012, ako ho popisuje žalobca, ani iná pôžička, ktorú by poskytol žalobca žalovanému v sume XX XXX
eur však nikdy neexistoval, v roku 2012 sa strany sporu síce poznali, ale spoločne nepodnikali a ani
nemali žiadne iné spoločné aktivity. O. nemal jediný dôvod žiadať O. o poskytnutie pôžičky vo výške XX

XXX eur a zároveň nemal ani dôvod od I. K. žiadať v decembri 2012 poskytnutie pôžičky vo výške XX
XXXeur.O.mázato,žezmluvaouznanídlhuzodňa20.09.2017jeabsolútneneplatná,nakoľkoňoumal
O. uznal neexistujúci dlh. O. tento neexistujúci dlh, samozrejme, O. nevrátil, preto ho opäť, už bez účasti
I. K., požiadal podpísať ďalšiu listinu, a to zmluvu o splácaní dlhu, v ktorej žiadal O. od O., aby mu tento
uznaný,neexistujúcidlhsplácalpo100eurmesačneaždoúplnéhozaplatenia,pričomrovnakoakotomu

bolo v predchádzajúcom prípade, O. vinil O. z ich spoločného neúspešného podnikania a nútil ho listinu
podpísať, O. pod ťarchou tlaku O., nepriaznivej životnej a ekonomickej situácie listinu podpísal, aby na
neho O. naďalej nevyvíjal nátlak. Predmetná zmluva o splácaní dlhu je preto viazaná k neexistujúcemu
dlhu, preto ani táto nemôže zakladať práva a povinnosti zmluvných strán, O. ani na základe tejto zmluvy
predmetný dlh neuhrádzal, nakoľko tento dlh neexistoval. Z uvedeného vyplýva, že medzi O. a O.

nedošlo k poskytnutiu žiadnej finančnej pôžičky, O. v dôsledku nevydareného spoločného podnikania
nástojil na O., aby mu tento vrátil peniaze, ktoré do spoločného podnikania investoval, tieto finančné
prostriedky však žalobca neposkytol žalovanému ako fyzickej osobe, naopak, tieto peniaze investoval
O. do spoločnej obchodnej spoločnosti I. F., do spoločného podnikania, ktoré sa rozhodol žiadať od
tejto spoločnosti nedôvodne naspäť, čo dokazuje aj písomná výzva O. adresovaná tejto spoločnosti

v roku 2016. O. poukázal na ust. § 558 Občianskeho zákonníka, uviedol, že žalobca nepreukázal
naplnenie základných náležitostí titulom ústne uzavretej zmluvy o pôžičke, z ktorej má uznanie dlhu,
na ktoré O. poukazuje, prameniť, a to v preukázaní základných náležitostí uznania dlhu v zmysle tohto
ust. O. v konaní nepreukázal reálne poskytnutie pôžičky žalovanému tak ako to tvrdí, ako ani ostatné
zákonné náležitosti v zmysle ust. § 657 Občianskeho zákonníka, a následne tým ani v zmysle ust. §

558 Občianskeho zákonníka. O. poukázal na to, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby
preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, v tomto prípade neposkytnutie finančnej pôžičky,
nakoľko preukazovanie takýchto skutočností je spravidla objektívne nemožné, v danom prípade je preto
dôkaznébremenopreukázaniareálnostiplnenia,poskytnutiafinančnejpôžičkyO.,podľajehonázoru,na
strane O.. O. ďalej uviedol, že aj ak by súd dospel k záveru, že O. preukázal naplnenie podmienok podľa

ust. § 657 a 558 Občianskeho zákonníka z hľadiska preukázania reálnosti plnenia zo zmluvy o pôžičke,
O. poukazuje na to, že nebola medzi stranami dojednaná žiadna splatnosť pôžičky, ani táto splatnosť
nebola inak ustanovená, v takom prípade je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo bol veriteľom
požiadaný o jeho splnenie, ak má veriteľ možnosť sám vyvolať splatnosť dlhu, má právo aj vykonať svoje
právo vyplývajúce zo záväzku, pre účely premlčania je preto významný prvý objektívny okamih, kedy

tak môže urobiť a požiadať o plnenie, rozhodujúcim je preto bezpochyby deň bezprostredne nasledujúci
po dni, v ktorom dlh vznikol a premlčacia doba mala začať v danom prípade plynúť nasledujúcim dňom
po dni vzniku pôžičky, teda v decembri 2012, k uznaniu dlhu malo dôjsť v roku 2017, teda 5 rokov po
tvrdenom poskytnutí a zároveň začatí plynutia premlčacej doby, je teda zrejmé, že malo dôjsť k uznaniu
premlčaného dlhu, o ktorého premlčaní O. nemal včas čase podpisu uznania dlhu žiadnu vedomosť,

a preto takéto uznanie dlhu nemá právne následky v zmysle ust. § 558 Občianskeho zákonníka. O.
vzniesol vo vzťahu k celému uplatnenému nároku námietku premlčania. K podanému odporu pripojil
výpis z obchodného registra spoločnosti C. F. J. K. (C. I. F.) a výzvu na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa
21.06.2016.4. O. reagoval na podaný odpor podaním zo dňa 16.02.2024, v ktorom uviedol, že podáva negatívne
vyjadrenie k odporu O., a to z toho dôvodu, že O. v odpore nespochybnil samotné poskytnutie pôžičky

zo strany O. a podľa jeho názoru je odpor iba snahou O. oddialiť meritórne rozhodnutie vo veci. Podľa
jeho názoru v predmetnom konaní na základe ním doposiaľ produkovaných dôkazov uniesol dôkazné
bremeno, ktoré má spočívať v preukázaní oprávnenosti požadovanie vrátenia pôžičky od O., O. totiž
vôbec nereagoval ani na výzvu na zaplatenie dlžnej sumy za 05.11.2021, a preto jeho odpor pokladá za
irelevantný, námietky O. uplatnil až v odpore, pričom ak by sa s poskytnutou pôžičkou nestotožňoval,

určite by negatívne reagoval už na pokus o zmier O. a nespochybňoval by poskytnutú pôžičku až v
konaní pred súdom. O. ďalej uviedol, že je nepochybné, že O. v zmysle ním podpísanej zmluvy o uznaní
dlhu z 20.09.2017 nevrátil O. bezúročnú pôžičku vo výške 12 000 eur poskytnutú O. O. v decembri 2012,
a to napriek zmluve o splácaní dlhu zo dňa 04.05.2018, keby teda O. pôžičku od O. neprevzal ako to
tvrdí v podanom odpore určite by zmluvu o uznaní dlhu nepodpísal, pričom tvrdenia o údajnom podpise
tejto zmluvy pod nátlakom je úplne nedôvodné, keďže o rok neskôr O. podpísal aj zmluvu o splácaní

dlhu. O. ďalej uviedol, že navyše v zmluve o uznaní dlhu O. uznal dlh aj voči svojmu L., ktorému na
rozdiel od O. svoj dlh zo zmluvy o uznaní dlhu aj splácal. Dlh O. podľa názoru O. nebol na rozdiel od
tvrdení z odporu v čase podpisu zmluvy o uznaní dlhu z 20.09.2017 premlčaný a navyše uznať možno
aj premlčaný dlh, preto sa s námietkou premlčania nestotožnil. Uviedol, že pôžička zo septembra 2014
poskytnutá O. spoločnosti bola splatná do októbra 2015, O. suma je však pôžičkou poskytnutou O. O. 2

roky pred začatím ich spoločného podnikania. Vzhľadom na uvedené uviedol, že na podanej žalobe trvá.

5. O. podal k vyjadreniu O. svoje vyjadrenie, ktoré doručil súdu dňa 09.04.2024 a v ktorom uviedol, že
zotrváva na podanom odpore a vznesených námietkach, uviedol, že O. vo svojom vyjadrení uvádza len
domnienky a vlastné hodnotiace úsudky vo vzťahu k skutkovým okolnostiam predmetnej veci, avšak

bez akejkoľvek opory v doposiaľ vykonanom dokazovaní. Opakovane uviedol, že neuznáva nárok O.,
nakoľko k poskytnutiu finančnej pôžičky tak ako to popisuje O. nedošlo. Podľa jeho názoru je zmluva o
pôžičkereálnouzmluvou,čoznamená,žezmluvnéstranymôžuzmluvuuzavrieťakýmkoľvekspôsobom,
ale k založeniu zmluvného vzťahu dochádza reálnym odovzdaním veci, pričom O. v konaní nepreukázal
reálne poskytnutie pôžičky O. tak ako to tvrdí, ako aj ostatné zákonné náležitosti podľa ust. § 657

a 558 Občianskeho zákonníka. Ďalej opätovne poukázal na to, že medzi stranami nebola dojednaná
žiadna splatnosť pôžičky a nebola iná ustanovená, v takom prípade je dlžník povinný splniť dlh prvého
dňa potom, čo bol veriteľom požiadaný o jeho splnenie, pre účely premlčania je preto významný prvý
objektívny okamih, kedy môže veriteľ požiadať o plnenie, a to teda deň bezprostredne nasledujúci po
dni, v ktorom dlh vznikol. V tejto súvislosti poukázal na judikáty č. R 91/2004 a R 17/2017. Zopakoval

teda, že premlčacia doba začala v danom prípade plynúť nasledujúcim dňom po dni vzniku pôžičky v
decembri 2012, k uznaniu dlhu malo dôjsť v roku 2017, teda 5 rokov po tvrdenom poskytnutí a zároveň
začatí plynutia premlčacej doby, je teda zrejmé, že malo dôjsť k uznaniu premlčaného dlhu, o ktorého
premlčaní O. nemal v čase podpisu uznania dlhu žiadnu vedomosť, preto takéto uznanie dlhu nemá
právne následky v zmysle ust. § 558 Občianskeho zákonníka. O. uviedol, že naďalej trvá na vznesenej

námietke premlčania. Vzhľadom na uvedené O. navrhol, aby súd podanú žalobu zamietol.

6. K vyjadreniu O. sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 14.05.2024, v ktorom uviedol,
že O. pred O. uviedol v novembri roku 2012 skutočnosť, že na účte disponuje sumou presahujúcou
16 000 eur a práve v tejto súvislosti ho O. požiadal o poskytnutie bezúročnej pôžičky v sume 12 000

eur, pričom tejto žiadosti O. O. v decembri roku 2012 vyhovel a poskytol mu predmetnú sumu 12 000
eur, ktorú vybral zo svojho vyššie spomenutého účtu. O. uviedol, že O. ani v podanom odpore, ani vo
svojom stanovisku nenamietol, že by nijaké peniaze od O. neprevzal, a teda ani v odpore nespochybnil
samotné poskytnutie pôžičky zo strany O.. Poukázal na to, že ak by nebol prevzal peniaze z pôžičky,
načo by podpisoval zmluvu o uznaní dlhu zo dňa 20.09.2017 a o rok neskôr zmluvu o splácaní dlhu

zo dňa 04.05.2018, rovnako by O. reagoval na výzvu na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 05.11.2021,
ak by pôžičku od O. neprevzal. Tvrdenia O. v odpore aj v jeho vyjadrení O. považuje za oneskorené a
nedôvodné. O. zároveň uviedol, že O. nešpecifikoval, v čom mal spočívať nátlak na neho pri podpise
zmluvy o uznaní dlhu, či malo ísť o nátlak fyzický alebo psychický, uviedol, že ak by túto zmluvu podpísal
pod nátlakom, či by o rok neskôr podpísal aj zmluvu o splácaní dlhu pod nátlakom. Zároveň uviedol,

že O. neuvádza, že by v predmetnej veci podal nejaké oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich
spáchaniu trestného činu, preto sa s jeho námietkami nestotožňuje. Zároveň uviedol, že v zmluve o
uznaní dlhu O. uznal dlh aj voči svojmu L., ktorému na rozdiel od O. svoj dlh zo zmluvy o uznaní dlhu aj
splácal, tento dlh nenamietal a namieta iba dlh voči O., čo považujú za irelevantné. Uviedol tiež, že dlhO. nebol v čase podpisu zmluvy o uznaní dlhu zo dňa 20.09.2017 premlčaný, a navyše uznať možno aj
premlčaný dlh. K splatnosti pôžičky uviedol, že v prípade absencie dohody zmluvných strán o splatnosti
je táto splatná na prvú výzvu veriteľa podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka. S ohľadom na uvedené

O. na podanej žalobe trvá. Ako prílohou tohto podania priložil výpis z účtu v C. L. G. pôvodného O. za
obdobie od 01.03.2014 do 31.03.2014 a výpis z účtu v C. L. G. pôvodného O. za obdobie od 01.11.2012
do 30.11.2012.

7. Konajúci súd vo veci vykonal dôkaz výsluchom strán sporu, ako aj výsluchom navrhovaného svedka,

L. O., I. K..

8. O. podal vo veci stanovisko doručené súdu dňa 25.09.2024, v ktorom uviedol, že výpisom z účtu
O. chcel preukázať, že v novembri 2012 O. disponoval sumou presahujúcou 16 000 eur, preto mohol
O. poskytnúť pôžičku v sume 12 000 eur, O. peňažné prostriedky zjavne potreboval, keďže podľa
jeho výpovede uhrádzal okrem základných životných potrieb aj hypotekárny úver a služby spojené s

nájmom vo výške 450 eur, načo jeho mesačný príjem vo výške 550 eur nepostačoval a jeho I. bola
vtedy na materskej dovolenke. Ďalej uviedol, že výpisom z účtu z marca 2014 chcel O. preukázať, že
na predmetnom účte mal po poskytnutí pôžičky O. už iba sumu presahujúcu 2 000 eur. O. uviedol,
že O. podpísal zmluvu o uznaní dlhu dňa 20.09.2017 a o rok neskôr zmluvu o splácaní dlhu zo dňa
04.05.2018, pričom v konaní nebolo preukázané, že by jednal pod nátlakom alebo v tiesni, preto by

v zmysle zásady pacta sunt servanda mal pôžičku O. vrátiť. Podľa jeho názoru zmluvu o uznaní dlhu
zo dňa 20.09.2017 možno označiť za dohodu o tom, že peniaze, ktoré boli odovzdané dlžníkovi a
ktoré je tento povinný veriteľovi vráti budú naďalej tvoriť predmet pôžičky. Uviedol tiež, že O. sa snaží
stotožniť zmluvu o pôžičke uzatvorenú so O. v decembri 2012 so zmluvou o pôžičke z 01.09.2014, na
základe ktorej žalobca poskytol spoločnosti I. F. pôžičku vo výške 15 000 eur na dobu do 15.10.2015,

pričom peňažné prostriedky na túto pôžičku získal O. z peňažnej sumy poskytnutej mu jeho D. v roku
2014 titulom náhrady za investície vložené O. do nehnuteľnosti počas ich partnerského vzťahu. O.
poukázal na to, že splatnosť predmetnej pôžičky bola stanovená na prvú výzvu veriteľa podľa ust. §
563 Občianskeho zákonníka, preto sa s námietkou premlčania nestotožňuje a O. podľa jeho názoru
neuznal premlčaný dlh, v tejto súvislosti však poukázal na to, že uznať je možné aj premlčaný dlh, a

to podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 07.05.2003, sp. zn. 29Odo 180/2003, ak sa veriteľ
domáhať splnenia záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na dlžníkovi. K
predmetnému podaniu priložil ako dôkaz zmluvu o uznaní dlhu zo dňa 01.09.2014.

9.O.sakvecivyjadrilpodanímzodňa24.09.2024,ktoromuviedol,žeO.napojednávanídňa05.09.2024

potvrdil, že pôžička mala byť vrátená na výzvu veriteľa – O., pričom v takom prípade je dlžník povinný
splniť dlh prvého dňa potom, čo bol veriteľom požiadaný o jeho splnenie, pre účely premlčania je preto
významný prvý objektívny okamih, kedy tak môže urobiť a požiadať o plnenie, rozhodujúcim je preto deň
bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol, premlčacia doba začala v danom prípade plynúť
nasledujúcim dňom po dni vzniku pôžičky, teda v decembri 2012, k uznaniu dlhu malo dôjsť v roku 2017,

teda 5 rokov po tvrdenom poskytnutí pôžičky a zároveň začatí plynutia premlčacej doby, preto je zrejmé,
že malo dôjsť ku uznaniu premlčania dlhu, o ktorého premlčaní O. nemal v čase podpisu uznania dlhu
žiadnu vedomosť, preto takéto uznanie dlhu nemá právne následky v zmysle ust. § 558 Občianskeho
zákonníka, čo potvrdil samotný O. počas výsluchu v konaní. O. uviedol, že trvá na vznesenej námietke
premlčania.

10. Podaním doručeným súdu dňa 06.11.2024 O. navrhol, aby súd podľa ust. § 80 ods. 1 CSP pripustil
vstup novej strany sporu do konania na strane O., z pôvodného O. na nového O., F. D. C. E. F.,
s tým, že táto spoločnosť so vstupom do konania súhlasí. Ako prílohu uvedeného podania predložil
zmluvu o postúpení pohľadávky, uzatvorenú medzi pôvodným žalobcom a spoločnosťou D. C. E. F. dňa

04.11.2024, ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávky uplatňovanej v tomto konaní.

11. Uznesením zo dňa 15.11.2024 konajúci súd rozhodol, že pripúšťa, aby z konania vystúpil C. O. a na
jeho miesto vstúpil ako O. spoločnosť D. C. E. F. (z hľadiska procesného štádia, v ktorom došlo k zmene
strany sporu na strane O. súd v predmetnom rozhodnutí bude používať označenie „O.“ s významom tak

pôvodného O., ako aj O.). Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.12.2024.

12. Konajúci súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu a v ňom uvedenými
listinami, výsluchom strán sporu a navrhovaného svedka a zistil nasledovný skutkový stav.13. Zo zmluvy o uznaní dlhu zo dňa 20.09.2017 vyplýva, že O. mal voči O. uznať dlh vo výške XX XXX
eur a voči svojmu L. I. K. uznať dlh vo výške XX XXX eur titulom poskytnutia peňažných pôžičiek v

decembri 2012 a že tento dlh sa zaviazal splatiť do 31.12.2017.

14. Zo zmluvy o splácaní dlhu zo dňa 04.05.2018 vyplýva, že O. sa zaviazal splácať záväzok voči O.
vo výške XX XXX eur vzniknutý titulom poskytnutia peňažnej pôžičky v decembri 2012 a uznaný čo do
dôvodu a výšky dňa 20.09.2017, a to v období od mája 2018 do budúcna, vo výške mesačnej splátky

najmenejXXXeurmesačne,vpravidelnýchmesačnýchsplátkach,podnásledkomstratyvýhodysplátok,
keďže pri omeškaní aj s jednou splátkou by sa stal naraz splatný celý záväzok.

15. Z pokusu o zmier zo dňa 05.11.2021 vyplýva, že O. vyzval O., aby mu v lehote siedmych dní vrátil
sumu XX XXX eur ako zostatku pôžičky, ktorú voči nemu čo do dôvodu aj výšky uznal dňa 20.09.2017,
v opačnom prípade podá žalobu o zaplatenie dlžnej sumy.

16. Z podacieho lístka vyplýva, že O. podal na pošte zásielku pre O..

17. Z výpisu z obchodného registra obchodnej spoločnosti C. F. J. K. vyplýva, že táto spoločnosť mala
v období od 19.02.2014 do 19.07.2018 obchodné meno I. F., v čase od 19.02.2014 do 28.06.2017

boli spoločníkmi v spoločnosti O., O. a jeho L. I. K., a v tom istom období bol štatutárnym orgánom -
konateľom spoločnosti O..

18. Z výzvy na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 21.06.2016 adresovanej právnym zástupcom O.
spoločnosti I. F. vyplýva, že O. žiadal o vrátenie sumy XX XXX eur ako zostatku pôžičky zo septembra

2014, ktorú sa spoločnosť zaviazala zaplatiť O. do októbra 2005, pričom tak do daného dňa neurobila.

19. Z výpisu z účtu žalobcu v C. L. G. za obdobie mesiaca november 2012 vyplýva, že konečný zostatok
na tomto účte ku dňu 30.11.2012 bol vo výške XX XXX,XX eur.

20. Z výpisu z účtu žalobcu v C. L. G. za obdobie mesiaca marec 2014 vyplýva, že konečný zostatok
na tomto účte ku dňu 01.03.2014 bol vo výške X XXX,XX eur.

21. Zo zmluvy o uznaní dlhu zo dňa 01.09.2014 vyplýva, že spoločnosť I. F. uznala voči veriteľovi dlh vo
výške XX XXX eur vzniknutý titulom investovaných peňažných prostriedkov do zakúpenia hnuteľných

vecí ako vybavenia reštaurácie I. N. J. E., pričom žalobca ako veriteľ a spoločnosť I. F. ako dlžník
sa dohodli, že záväzok vo výške XX XXX eur uznáva čo do dôvodu a výšky a zaväzuje sa splatiť do
15.10.2015.

22. Z výpovede O. na pojednávaní konanom dňa 05.09.2024 vyplynulo, že so O. boli dobrí kamaráti,

bývali spolu, mali spoločné záujmy, spoločne chodievali von a mali svoje priateľky, pričom tak jedného
dňa O. medzi rečou spomenul v rámci rozhovoru, že má ušetrené nejaké peniaze, s tým, že O. sa ho
opýtal, či by mu nemohol požičať XX XXX Eur, s tým, že tvrdil, že nie je problém aj s úročením, pričom
O. povedal, že úročiť peniaze nechce, nakoľko si so O. dôverujú a pôžička môže byť aj bezúročná.
Na základe toho sa dohodli, že tieto peniaze mu vráti, keď ho vyzve, to znamená na výzvu. Následne

spoločne založili spoločnosť I., F., kde boli P. F., a to O., O. a L. O., s tým, že každý z nich prispel na
založenie spoločnosti vkladom X XXX Eur. Niekedy okolo roku 2017 zistili, že toto spoločné podnikanie
nejde, v septembri roku 2017 preto písomne požiadal O., či by mu vedel splatiť poskytnutú pôžičku vo
výške XX XXX Eur, následne v máji roku 2018 ho požiadal o splácanie vo výške XXX Eur mesačne,
čo nebolo podľa jeho názoru nič hrozné, a k dnešnému dňu by už bola časť splatená, uviedol, že

nepotreboval tieto peniaze súrne, čiže mu postačovali splátky, avšak nič sa nedialo a následne preto
vyzval žalovaného v roku 2021, pričom na túto výzvu O. nereagoval a opäť sa nič nedialo, preto sa v roku
2023 rozhodol riešiť vec súdnou cestou. K bližším informáciám o poskytnutej pôžičke uviedol, že k jej
poskytnutiu došlo niekedy v prvej polovici decembra roku 2012, peniaze vo výške XX XXX Eur poskytol
O. pred hotelom N., a to v hotovosti. Uviedol, že nemal a nemá vedomosti o tom, na aký účel mal O.

tieto peniaze od neho žiadať, a nakoľko si dôverovali a O. mu uviedol, že ak sa mu podarí, tieto peniaze
mu aj zúročí a môže mu vrátiť aj XX XXX Eur, tak to ďalej neriešil, pričom nevedel, akým spôsobom by
tieto peňažné prostriedky mohol O. zúročiť. Ďalej uviedol, že keďže mu predmetné peňažné prostriedky
nebolo treba ihneď, neinformoval sa u O., v akom stave je zhodnocovanie jeho prostriedkov. K výpisuz účtu z roku 2014, ktorý predložil v konaní, uviedol, že tento účet bol v danom čase jeho jediný, s tým,
že v danom období roku 2014 inkasoval obnos peňazí od svojej C., išlo o vrátené peňažné prostriedky,
ktoré investoval do jej nehnuteľnosti, pričom na to, aby ich O. mohla vrátiť, si zobrala pôžičku. Tieto

peniaze žiadal v období, keď začali so O. spoločne podnikať, do spoločného podnikania mal investovať
okolo XX XXX – XX XXX Eur, pričom niečo mal ešte zostatok na účte. Uviedol, že teda celkovo do
spoločnéhopodnikaniainvestovalokoloXXXXX,-Eur,atietopeniazeboliinvestovanénakúpuzariadení
na podnikanie reštaurácie I. N. na Hlavnej ulici v Košiciach, na to bola použitá tá pôžička XX XXX,- Eur,
s tým, že bolo dojednané, že niekedy do októbra 2015 sa mu mali tieto peniaze vrátiť. Ďalej uviedol, že

dôveroval O. v spoločné podnikanie aj napriek tomu, že v čase jeho začatia ešte od neho nemal vrátenú
O. pôžičku, nakoľko O. ho presviedčal, že daná reštaurácia I. N., že prekvitá jej podnikanie, že on v tejto
reštaurácii pracoval, oboznámil ho aj so ziskami a výsledkom podnikania. Čo sa týka pozícií strán sporu
v spoločnom podnikaní, O. uviedol, že O. bol konateľom tejto spoločnosti, aj v reštaurácii varil, on – O.
len nosil suroviny, ak bolo niečo potrebné, zamestnaný v tejto spoločnosti ani v reštaurácii nebol, len
akoby z diaľky sledoval, či táto reštaurácia funguje a či to bude výnosné tak ako ho o tom O. presviedčal,

čiže v zásade len kontroloval, či podnikanie ide. Záverom uviedol, že nedisponuje žiadnym dôkazom
o tom, že O. poskytol pôžičku, ktorá je predmetom tohto konania.

23. Z výpovede O. na pojednávaní konanom dňa 05.09.2024 vyplynulo, že v roku 2012 nedošlo
k žiadnemu stretnutiu medzi ním a O. a už vôbec nie pred N. N. a nedošlo ani k odovzdaniu žiadnej

pôžičky vo výške XX XXX,- Eur. Uviedol, že od roku 2009 do 2012 pracoval na sídlisku P. v podniku K.
L. ako E., s tým, že v tomto roku sa mu narodil aj F. a bral v tomto roku hypotéku na Q. L., do ktorého sa
sťahoval s C. G. F. F., avšak na doplatenie za tento byt nepotreboval doložiť žiadne peniaze. Jeho čistý
príjem bol okolo XXX,- až XXX,- Eur mesačne. V období rokov 2012 – 2014 pracoval v K. L. a v I. N. a tam
bol jeho čistý mesačný príjem XXX,- Eur. Čo sa týka jeho vtedajších životných nákladov, uviedol, že platil

XXX,- Eur mesačne splátku hypotéky a inkaso XXX,- Eur. Uviedol, že v období roka 2012 nemal žiadne
možnosti zhodnocovania finančných prostriedkov, nakoľko ani nevie, čo tento termín znamená, preto
takéto sľuby O. ani nikdy nedával. Čo sa týka listiny – uznania dlhu, uviedol, že k podpisu tejto listiny
došlo v čase, kedy ukončili spoločné podnikanie – skrachovali, čo ostatní spoločníci vnímali veľmi ťažko,
a to aj samotný O., ktorý tiež sa podieľal na tomto podnikaní, pričom krach spoločnosti a podnikania

dávali za vinu O., a to vzhľadom na to, že bol konateľom tejto spoločnosti a aj E. J. H.. Uviedol,
že zmluvu o uznaní dlhu pripravoval právny zástupca O. a podpisovala sa z dôvodu, že podnikanie
skrachovalo a spoločníci chceli svoje peniaze naspäť, pričom na neho bol vyvíjaný psychický nátlak zo
strany ostatných spoločníkov, vrátane O., nakoľko kládli za vinu krach spoločnosti a podnikania jemu
a on si to tak bral, že je to jeho vina a tlačili na neho, aby tieto peniaze vrátil on, nemal teda slobodnú vôľu

podpísať zmluvu o uznaní dlhu s obsahom ohľadne pôžičky vo výške XX XXX,- Eur O. a XX XXX,- Eur
svojmu L.. O. uviedol, že pred podpisom túto listinu nečítal a v čase jej podpisu nemal vedomosť o tom,
že dlh, ktorý má uznať, je premlčaný. Uviedol, že splatil nejaké peniaze len svojmu L., v období rokov
2018 – 2020, nejakých XXX,- Eur, z dôvodu F. J. a že mal výčitky zo skrachovania firmy, avšak žiadnu
rolu v tomto nezohrávala podpísaná zmluva o uznaní dlhu a nešlo z jeho strany o splácanie údajnej

pôžičkyvovýškeXXXXX,-Eur.Čosatýkadruhejlistiny–zmluvyosplácanídlhu,O.uviedol,žeokolnosti
podpisutejtolistinybolirovnakéakouzmluvyouznanídlhu,pričomnikdyO.nežiadalosplácaniedlhuvo
výške XXX,- Eur mesačne, ani na základe žiadnej z podpísaných zmlúv, resp. tvrdenej zmluvy o pôžičke
neplatil O. žiadne platby. Uviedol tiež, že v decembri 2012 u neho neexistovali žiadne okolnosti, na
základe ktorých by si mal požičať peniaze vo výške XX XXX,- Eur od O. a XX XXX,- Eur od F. L.. Uviedol

tiež, že na O. ani na F. L. ohľadne nátlaku pri podpise sporných dokumentov nepodal trestné oznámenie.
Záverom uviedol, že nevie vysvetliť, prečo nereagoval na výzvu na úhradu dlhu zo strany O..

24. Z výpovede svedka I. K., L. O., na pojednávaní konanom dňa 24.10.2024 vyplynulo, že O. je jeho
L. G. O. bol spoločník v spoločnosti, ktorú spolu viedli, pričom všetci traja, t. j. O., O., aj F. dali nejaké

finančné prostriedky do spoločného podnikania. Uviedol, že spoločné podnikanie začalo cca pred 10
rokmi. Svedok uviedol, O. pozná odvtedy, čo zakladali spoločnú reštauráciu, pričom koncom roku 2012
O. nepoznal, nebol preto ani svedkom toho, že by O. poskytol O. koncom roka 2012 pôžičku. Uviedol,
že suma vo výške XX XXX,- Eur bola z jeho strany poskytnutá do spoločného podnikania, avšak nebolo
to v decembri 2012, ale tesne pred začatím podnikania. K zmluve o uznaní dlhu uviedol, že táto sa

podpisovala tak, že mu bol doručený nejaký papier od O., resp. jeho právneho zástupcu, že má splatiť
nejakú pôžičku XX XXX,- Eur, ak to nesplatí O. a kvôli tomu sa tento papier podpisoval. Čo sa týka
obviňovania O. z krachu podnikania zo strany O., svedok uviedol, že k tomu sa vyjadriť nevie, nakoľkos nimi nebol v kontakte. Svedok v rámci výsluchu uviedol, že mu O. spláca nejaké peniaze, cca XX –
XXX,- Eur a ide o peniaze, ktoré boli dané do spoločného podnikania.

25. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 4.11.2024 súd zistil, že C. O., A. E. postúpil pohľadávku,
ktorá je predmetom tohto konania, spolu so všetkými právami a povinnosťami spojenými s touto
pohľadávkou na nového O..

26. Zistený skutkový stav súd posúdil podľa nasledovných právnych noriem.

27. Podľa ust. § 558 OZ platí, že ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj
výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny
následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

28. Podľa ust. § 110 ods. 1 OZ platí, že ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo

iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo
dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo;
ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

29. Podľa ust. § 100 ods. 1 OZ platí, že právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone

ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

30. Podľa ust. § 100 ods. 2 OZ platí, že premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho
práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená

pohľadávka.

31. Podľa ust. § 101 OZ platí, že pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba
je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

32. Podľa ust. § 563 OZ platí, že ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo
určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

33. Podľa ust. § 151 ods. 1 CSP platí, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela,
sa považujú za nesporné.

34. Podľa ust. § 524 ods. 1 OZ platí, že veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť
písomnou zmluvou inému.

35. Podľa ust. § 524 ods. 2 OZ platí, že s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a

všetky práva s ňou spojené.

36. Predmetom tohto konania je O. tvrdený záväzok O. voči O. vyplývajúci z občianskoprávneho vzťahu
na podklade zmluvy o pôžičke, na základe ktorej mala byť O. zo strany O. v decembri 2012 poskytnutá
pôžička vo výške XX XXX eur a túto sa mal zaviazať splatiť na výzvu veriteľa, teda O.. Existenciu dlhu

z pôžičky O. opieral o zmluvu o uznaní dlhu podľa § 558 OZ.

37. O. vo vzťahu k tejto pohľadávke O. vzniesol niekoľko námietok, a to námietku nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie na jeho strane, námietku absolútnej neplatnosti zmluvy o uznaní dlhu, námietku voči
vzniku účinkov uznania dlhu v podobe vzniku domnienky existencie dlhu a predĺženia premlčacej doby,

námietku neexistencie pôžičky a námietku premlčania.

Aktívna vecná legitimácia

38. V priebehu konania došlo k postúpeniu pohľadávky uplatnenej v tomto konaní z pôvodného žalobcu

na nového žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 4.11.2024.

39. Nakoľko žalovaný nespochybnil zmluvu o postúpení pohľadávky, ani skutočnosť zmeny subjektu –
veriteľa vymáhajúceho pohľadávku voči nemu, pričom súd vyhodnotil zmluvu o postúpení pohľadávkyzo dňa 4.11.2024 ako platný právny úkon, aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní mal súd za
preukázanú a nespornú.

Námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie

40. Na preukázanie nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie žalovaný v konaní uviedol, že
pohľadávka, ktorú žaluje žalobca v tomto konaní, nie je pohľadávkou voči žalovanému, ale voči tretej
osobe, konkrétne obchodnej spoločnosti I. F., ktorej boli žalobca a žalovaný spoločníkmi, pričom

žalovaný vykonával aj funkciu konateľa a pôžičku mal žalobca poskytnúť tejto spoločnosti, nie jemu
ako fyzickej osobe. Túto námietku preukazoval výzvou žalobcu adresovanou tejto spoločnosti dňa
21.06.2016, pričom v tejto výzve sa pojednáva o zostatku pôžičky vo výške XX XXX,- Eur, poskytnutej
žalobcom tejto spoločnosti v septembri 2014, ktorá mala byť splatená do októbra 2015.

41. Súvis pohľadávky zo zmluvy o pôžičke, ktorá je predmetom tohto konania, s pôžičkou, ktorá mala

byť poskytnutá uvedenej spoločnosti žalobca poprel.

42. Konajúci súd vyhodnotil skutkové tvrdenia a dôkazy týkajúce sa námietky pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného a totožnosti dvoch uvádzaných pôžičiek. Konajúci súd na základe skutkových tvrdení
žalovaného a v konaní predložených dôkazov, konkrétne výzvy na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa

21.06.2016 a zmluvy o uznaní dlhu zo dňa 01.09.2014 tieto pôžičky nemohol vyhodnotiť ako jednu
totožnúpôžičku,atovzhľadomnarozporymedzitermínmivznikutýchtopôžičiek(žalovanápôžičkamala
byť poskytnutá v mesiaci december 2012 a pôžička pre spoločnosť v mesiaci september 2014), ako aj v
dojednanej splatnosti pôžičiek (vo vzťahu k pôžičke žalobcu na výzvu veriteľa a vo vzťahu k spoločnosti
do októbra 2015). Žiadne iné dôkazy o totožnosti predmetných pôžičiek žalovaný v konaní nepredložil.

43. Pre prijatie záveru o totožnosti žalovanej pôžičky s pôžičkou poskytnutou žalobcom spoločnosti I.
F. nepostačovalo súdu ani poukazovanie na skutočnosť, že žalobca v rozhodnom čase nedisponoval
finančnými prostriedkami v súhrnnej výške pôžičky pre žalovaného a aj vkladu do spoločnej obchodnej
spoločnosti, keďže žalobca v rámci svojej výpovede ozrejmil, že v čase poskytovania vkladu do

spoločnostimalinkasovaťfinančnéprostriedkyodsvojejJ.C.,ktorénaúčelvkladudospoločnostipoužil,
pričom žalovaný ďalej na vyvrátenie tohto tvrdenia nenavrhoval žiadne ďalšie dôkazy a dokazovanie
v tomto smere ďalej vykonané nebolo.

44. Na základe uvedeného konajúci súd nemal za preukázanú námietku nedostatku pasívnej vecnej

legitimácie vznesenú zo strany žalovaného.

Námietka absolútnej neplatnosti zmluvy o uznaní dlhu

45. Ďalšou, zo strany žalovaného uplatnenou námietkou voči peňažnej pohľadávke uplatnenej žalobcom

voči žalovanému, bola námietka absolútnej neplatnosti zmluvy o uznaní dlhu zo dňa 20.09.2017, ktorú
žalobca použil ako dôkaz na preukázanie existencie záväzkovo-právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke
medzi ním a žalovaným.

46. Súd z úradnej povinnosti v prvom rade skúmal platnosť tohto právneho úkonu z hľadiska jeho

podstatných obsahových náležitostí, pričom vychádzajúc z jej obsahu konštatoval, že táto listina
obsahuje podstatné obsahové náležitosti, a to označenie zmluvných strán, dôvod a výšku uznávaného
dlhu, prejav vôle žalovaného – prísľub označený dlh uhradiť, ako aj dátum a miesto úkonu a podpisy
zmluvných strán.

47. S ohľadom na uvedené súd z tohto hľadiska nevyhodnotil zmluvu o uznaní dlhu zo dňa 20.9.2017
ako neplatný právny úkon.

48. Absolútnu neplatnosť zmluvy o uznaní dlhu z 20.09.2017 žalovaný vyvodzoval zo skutočnosti, že
predmetnú zmluvu mal podpísať a uzatvoriť bez slobodnej vôle, t. j. pod nátlakom.

49. V prvom rade sa súd zaoberal otázkou slobody vôle žalovaného pri podpise predmetnej listiny.50. Z výpovede žalovaného v priebehu konania vyplynulo, že nátlak, o ktorý opiera nedostatok
svojej slobodnej vôle pri podpise zmluvy o uznaní dlhu mal mať podobu psychického nátlaku, keďže
tento nátlak skutkovo podoprel skutočnosťou, že sa cítil byť vo vzťahu k žalobcovi a svojmu bratovi

zodpovedný za nevydarené spoločné podnikanie.

51. Subjekt pri vykonaní právneho úkonu, ktorý má byť platný, musí navonok prejaviť tú vôľu, ktorú
má a ktorá je výsledkom jeho vlastného slobodného vytvorenia. Nedostatkom slobody vôle môže byť
postihnutá ako vôľa smerujúca ku konaniu (vôľa prejavovacia), tak aj vôľa, ktorá je prejavená navonok

(vôľa prejavená). Právny úkon trpí nedostatkom slobody vôle, ak účastník koná pod nedovoleným
nátlakom zo strany druhého účastníka (prípadne tretej osoby), ak o tom druhý účastník vedel a aj to
využil. Práve úkony, ktoré sú následkom psychického donútenia, majú byť výsledkom pôsobenia tzv.
bezprávnej vyhrážky (vis compulsiva). Bezprávnou vyhrážkou je pôsobenie na psychiku konajúceho,
v dôsledku ktorého je konajúci prinútený vykonať svoj prejav vôle vzbudením dôvodného strachu s
prihliadnutím na jej druh a intenzitu. Vyhrážka musí pôsobiť na konajúceho v čase vykonania úkonu.

Vyhrážka musí byť protiprávna, t. j. jej prostredníctvom sa vynucuje niečo, čo týmto spôsobom nesmie
byť vynucované, vyhrážka nesmie byť právne podložená ani právne vymáhateľná.

52. Žalovaný v rámci svojej účastníckej výpovede ani netvrdil, ani nepreukázal, že by zmluvu o
uznaní dlhu podpisoval, a teda uzatváral v dôsledku bezprávne vyhrážky. Vnútorné výčitky svedomia

žalovaného voči F. L. a žalobcovi nemožno považovať za bezprávnu vyhrážku, ktorou by na žalovaného
pôsobil žalobca a ktorá by mala byť kvalifikovaná ako psychický nátlak, ktorého sa mal dopustiť na
žalovanom žalobca. Výčitky svedomia žalovaného, v dôsledku ktorých uzatvoril zmluvu o uznaní dlhu,
ako vnútorné pocity žalovaného možno vnímať len ako pohnútku k uzatvoreniu zmluvy z jeho strany,
nemôžu však mať a ani v zmysle platnej právnej úpravy ust. § 37 ods. 1 OZ nemajú za následok

absolútnu neplatnosť právneho úkonu, nakoľko na vôľu žalovaného uzatvoriť predmetný právny úkon
nepôsobil žalobca nedovolenou, bezprávnou vyhrážkou, a preto tento úkon nie je možné považovať za
uzatvorený bez slobodnej vôle žalovaného.

53. Konajúci súd dáva do pozornosti, že je nutné vnímať rozdiel medzi bezprávnou vyhrážkou, ktorá

je negatívnym pôsobením tretej osoby na vôľu konajúceho a pohnútkou konajúceho, založenou na
negatívnych emóciách, ktorá je vnútorným výtvorom konajúceho bez pôsobenia zo strany tretej osoby.

54. Žalovaný predmetný právny úkon uzatvoril na základe vlastnej vnútornej pohnútky, spočívajúcej
vo výčitkách svedomia, nie však pod nátlakom zo strany žalobcu, ktorý by tu musel byť prítomný, aby

súd mohol konštatovať existenciu bezprávnej vyhrážky, nedostatok slobodnej vôle žalovaného, a na to
nadväzujúcu absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu – zmluvy o uznaní dlhu.

55. S ohľadom na uvedené konajúci súd dospel k záveru, že žalovaný tvrdeniami ani dôkazmi neustál
ani svoju námietku absolútnej neplatnosti zmluvy o uznaní dlhu zo dňa 20.09.2017 z dôvodu nedostatku

slobody vôle pri jej podpisovaní, a tento právny úkon preto súd nemohol z tohto dôvodu vyhodnotiť ako
právny úkon absolútne neplatný.

Účinky uznania dlhu

56. Žalovaný v konaní namietal absolútnu neplatnosť zmluvy o uznaní dlhu aj s poukazom na to, že ňou
mal byť uznaný neexistujúci dlh.

57. Uznanie dlhu ako zabezpečovací právny inštitút má v zmysle platnej právnej úpravy 2 základné
právne účinky, a to v zmysle ust. § 558 Občianskeho zákonníka zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku

o existencii dlhu v čase jeho uznania (v prípade premlčaného dlhu za predpokladu, že uznávajúci vedel,
že uznáva premlčaný dlh) a v súlade s ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobuje predĺženie
premlčacej lehoty na dobu desiatich rokov (v prípade premlčaného dlhu bez ohľadu na vedomosť
uznávajúceho o premlčaní).

58.Konajúcisúdsatedaďalejmuselvysporiadaťstým,naktorejzostránsporuvdanomprípadespočíva
dôkazné bremeno preukázania existencie/neexistencie hlavného záväzku v podobe zmluvy o pôžičke,
a to vzhľadom na to, že v konaní nebola spornou existencia zmluvy o uznaní dlhu, ale zmluva o pôžičke,
čo v kontexte ust. § 558 OZ musel súd konfrontovať s právnymi účinkami uznania dlhu.59. Za týmto účelom musel súd vyhodnotiť, či právny úkon – zmluva o uznaní dlhu zo dňa 20.9.2017
vyvolala právne účinky – právnu domnienku o existencii dlhu v čase jeho uznania.

60. Z výkladu ust. § 558 OZ vyplýva, že uznaním dlhu sa posilňuje postavenie veriteľa, a to najmä z
hľadiska jeho procesnoprávneho uplatňovania práva tým, že zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že dlh
v čase uznania trval. Z procesného hľadiska tak nastáva výmena úloh procesných strán (žalobcu a
žalovaného), na základe ktorej sa dôkazné bremeno presúva zo žalobcu na žalovaného. Žalovaný je tak

svoju procesnú obranu nútený viesť v negativistickom smere, a teda vyvrátiť samotnú existenciu dlhu,
a zároveň vyvrátiť svoj prísľub, tento dlh splniť. V procesnej rovine sa uvedené obrátenie dôkazného
bremena spomína predovšetkým v ust. § 192 CSP, ktoré ustanovuje, že akákoľvek skutočnosť, ktorá
zakladá domnienku a pripúšťa dôkaz opaku, sa má za preukázanú, a to až do momentu, kedy sa
nepreukáže opak. Na dlžníka sa teda presúva dôkazné bremeno trvania záväzku v čase jeho uznania,
t. j. ak chce byť dlžník v spore úspešný, musí preukázať, že uznaný záväzok neexistuje, resp. v čase

uznania neexistoval. Ak založilo uznanie dlhu vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že
záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia tohto
záväzku, spočíva dôkazné bremeno vzťahujúce sa na neexistenciu záväzku na dlžníkovi (žalovanom).
(napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Odo 1457/2005.)

61. S ohľadom na uvedené nemohol súd automaticky a bez ďalšieho prisvedčiť tvrdeniu žalovanému,
že na ňom nemôže ležať dôkazné bremeno preukázania neexistencie pôžičky, nakoľko právny účinok
uznania dlhu práve takúto procesnú situáciu predpokladá.

62. Súd však poukazuje na to, že pre perfektnosť a vznik účinku uznania dlhu v podobe založenie

domnienky existencie dlhu v čase jeho uznania v prípade, že je dlh už premlčaný, (a teda pre aplikáciu
otočenia dôkazného bremena o neexistencii hlavného záväzku na dlžníka) je potrebné, aby ten, kto dlh
uznal, vedel o jeho premlčaní. Inštitút uznania dlhu teda podľa ust. § 558 OZ v prípade už premlčaného
dlhu zakladá jeho právne účinky len za predpokladu, že ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní, čo
je uvedené v druhej vete ust. § 558 OZ.

63. S ohľadom na uvedené sa súd musel vysporiadať s otázkou premlčania tvrdeného pôvodného dlhu
ku dňu jeho uznania a vedomosťou žalovaného o eventuálnom premlčaní v čase podpisovania zmluvy
o uznaní dlhu.

64. Zo skutkových tvrdení žalobcu v podanej žalobe, ako aj z dôkazu predloženého na jeho podporu
– zmluvy o uznaní dlhu vyplýva, že pôžička mala byť žalovanému poskytnutá v decembri roku 2012.
Všeobecná premlčacia doba je trojročná a začína plynúť prvým dňom, keď veriteľ mohol svoje právo
vykonať po prvý raz, teda kedy žalobca ako veriteľ mohol uplatniť svoj nárok na súde.

65. Súd sa teda musel ďalej vysporiadať s tým, kedy mala nastať splatnosť dlhu z tvrdenej zmluvy
o pôžičke.

66. Zo skutkových tvrdení žalobcu v priebehu konania vyplynulo, že splatnosť pôžičky, ktorá mala byť
z jeho strany poskytnutá žalovanému, bola dojednaná na výzvu veriteľa, čo žalovaný v konaní nepoprel,

preto súd uvedené považoval za nesporné skutkové tvrdenie a ďalej z neho vychádzal.

67. Pre posúdenie premlčania pôvodného dlhu teda bolo potrebné posúdiť, kedy začína plynúť
premlčacia doba v prípade splatnosti záväzku na výzvu veriteľa.

68. Začiatok plynutia premlčacej lehoty je vo všeobecnosti podmienený splatnosťou, resp. možnosťou
vykonania práva, v zmysle actio nata (§ 101 OZ). Pod vplyvom skoršej judikatúry (R 28/1984) vychádza
prevažná časť právnej teórie z názoru, že pokiaľ splatnosť záväzku nie je stanovená žiadnym právne
relevantnýmspôsobom,jenevyhnutnéviazaťzačiatokplynutiapremlčacejlehotyužnavzniksamotného
dlhu, čo (s určitými ojedinelými výnimkami, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo

146/2008) potvrdzuje aj aktuálna judikatúra (napr. R 91/2004, R 17/2017, Najvyšší súd SR sp. zn.
1Cdo 197/2009, 3Cdo 174/2016, R (ČR) 73/2010 civ., R (ČR) 104/2011). Vychádzajúc z takto ustálenej
judikatúry je zároveň nesporné, že za daných okolností môže veriteľ už od vzniku dlhu efektívne vyzvať
dlžníka na plnenie a determinovať tým splatnosť záväzku, tento úkon je výlučne v jeho dispozícii apočnúc reálnou možnosťou jeho vykonania začína plynúť aj všeobecná premlčacia lehota, pričom je
irelevantné, či veriteľ svoje subjektívne právo využije alebo nie.

69. So závermi ustálenej judikatúry súdov ohľadne tejto otázky sa konajúci súd plne stotožňuje, nakoľko
nie je v súlade s rovnosťou strán ponechať určenie začiatku plynutia premlčacej doby na subjektívnej vôli
veriteľa a čakať, kedy výzvu na plnenie voči dlžníkovi skutočne realizuje, aby tým založil moment začatia
plynutia premlčania, ale je nutné vychádzať z objektívneho momentu, t. j. z momentu, kedy tak veriteľ
mohol urobiť, kedy výzvu mohol objektívne voči dlžníkovi realizovať, a týmto momentom je v danom

prípade nepochybne moment vzniku dlhu.

70.Aplikujúcuvedenézáverynapredmetnýsporjezrejmé,žeakkposkytnutiupôžičkyzostranyžalobcu
ako veriteľa žalovanému ako dlžníkovi malo dôjsť v decembri roku 2012, pričom splatnosť je daná na
prvú výzvu veriteľa, ktorú teda mohol uplatniť žalobca ako veriteľ ihneď po vzniku dlhu, k začatiu plynutia
premlčacej doby malo dôjsť v decembri roku 2012 a k premlčaniu dlhu došlo v decembri roku 2015. Ak

teda k podpisu zmluvy o uznaní dlhu došlo dňa 20.9.2017, je zrejmé, v čase podpisu tejto listiny malo
dôjsťkuznaniupremlčanéhodlhu,oktoréhopremlčaníbypreúčelyvznikuúčinkuuznaniadlhuvpodobe
založenia domnienky o existencii dlhu v čase uznania musel žalovaný (ako dlžník uznávajúci dlh) vedieť.

71. Žalovaný svoju vedomosť o premlčaní dlhu (teda existencii dlhu v rovine naturálnej obligácie) v čase

podpisu uznania dlhu poprel, a táto skutočnosť v konaní nebola preukázaná ani obsahom predmetnej
zmluvy o uznaní dlhu, ani výpoveďami strán a svedka v konaní, naopak, vo svojej účastníckej výpovedi
žalovaný uviedol a potvrdil, že o premlčaní uznávaného dlhu žiadnu vedomosť nemal, pričom žiadne
ďalšie dôkazy na podporu tohto tvrdenia žalobca v konaní neoznačil, ani nepredložil.

72. S prihliadnutím na to súd uzavrel, že podpis uznania dlhu dňa 20.9.2017 vzhľadom na premlčanie
dlhu v čase podpisu nemohol vzhľadom na absenciu vedomosti uznávajúceho – žalovaného dlžníka
o jeho premlčaní spôsobiť následok podľa ust. § 558 OZ v podobe založenia vyvrátiteľnej právnej
domnienky o existencii dlhu zo zmluvy o pôžičke v čase jeho uznania.

73. Z uvedeného záveru vyplýva, že v konaní nebolo možné aplikovať otáčanie dôkazného bremena
v smere preukazovania neexistencie hlavného záväzku zo zmluvy o pôžičke na žalovaného ako dlžníka,
ale dôkazné bremeno o existencii dlhu spočívalo na žalobcovi ako veriteľovi.

74. Z dôvodu argumentácie žalovaného, že žalobcom uplatnená pohľadávka je premlčaná aj napriek

uznaniu dlhu, čo má byť primárny dôvod na zamietnutie podanej žaloby, sa súd vysporiadal aj s druhým
právnym účinkom uznania dlhu.

75. Druhým právnym účinkom uznania dlhu v zmysle platnej právnej úpravy, ust. § 110 ods. 1 OZ
je začatie plynutia novej premlčacej doby v trvaní desiatich rokov od momentu uznania (resp. doby

dojednanej na plnenie uznaného dlhu).

76. Žalovaný sa v konaní bránil voči žalobcom uplatnenej pohľadávke námietkou premlčania založenou
na tom, že pre absenciu vedomosti žalovaného o uznávaní premlčaného dlhu nemohol nastať ani druhý
právny účinok tohto zabezpečovacieho inštitútu v podobe začatia plynutia novej desaťročnej premlčacej

doby.

77. Uznanie dlhu je úzko späté s inštitútom premlčania (§ 100 – 114 OZ). Platným uznaním dlhu
dochádza podľa ust. § 110 ods. 1 OZ k pretrhnutiu (prerušeniu), resp. k založeniu premlčacej doby a
zároveň k jej prolongácii na desať rokov. Právna teória, ako aj judikatúra súdov sa zhoduje na tom, že

absencia vedomosti dlžníka o premlčaní uznávaného dlhu nemá vplyv na navodenie právneho účinku
podľa ust. § 110 ods. 1 OZ (napr. rozhodnutie publikované pod č. R 51/1968, rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR, sp. zn. 33 Odo 934/2005). Účinok začatia plynutia novej desaťročnej premlčacej doby nastane
aj v prípade absencie vedomosti toho, kto dlh uznal, že je dlh premlčaný. Rovnako tak tento účinok
pretrhnutia premlčacej doby nastane aj v prípade absencie prísľubu dlh zaplatiť, ako jednej z náležitosti

platného uznania dlhu. Bez ohľadu na to, či bol dlh premlčaný alebo nie, v prípade splnenia všetkých
zákonných náležitostí tak uznanie dlhu zakladá nové plynutie premlčacej doby, ktorá sa začína počítať
od momentu, kedy k uznaniu došlo, resp. ak bola v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia
doba od uplynutia tejto lehoty.78. Nakoľko pre účely navodenia právneho účinku uznania dlhu v podobe začatia plynutia novej
desaťročnej premlčacej doby nie je vedomosť dlžníka – žalovaného o premlčaní dlhu relevantná,

konajúci súd nemohol prisvedčiť námietke premlčania dlhu vznesenej žalovaným v konaní, nakoľko
zmluva o uznaní dlhu jej podpisom zo strany strán sporu spôsobila vznik účinku v podobe plynutia novej
desaťročnej premlčacej doby bez ohľadu na vedomosť dlžníka – žalovaného o premlčaní dlhu v čase
jeho uznania.

Námietka neexistencie pôžičky – dlhu

79. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, zmluva o uznaní dlhu zo dňa 20.9.2017 preložená žalobcom
v predmetnom konaní nespôsobila zvýhodnenie žalobcu ako veriteľa z procesného hľadiska tým, že
by spôsobila otočenie dôkazného bremena ohľadne preukázania neexistencie tvrdenej pôžičky na
žalovaného ako dlžníka.

80. Vzhľadom na to, že súd vyhodnotil, že zmluva o uznaní dlhu nespôsobila vznik domnienky o trvaní
dlhu v čase uznania, pričom jednou z námietok žalovaného proti pohľadávke uplatnenej v konaní bola
neexistencia poskytnutia pôžičky, konajúci súd v ďalšom pristúpil k skúmaniu, či v konaní žalobca uniesol
dôkazné bremeno preukázania existencie dlhu zo zmluvy o pôžičke.

81. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou na rozdiel napríklad od zmluvy o úvere podľa Obchodného
zákonníka. Neznamená to, že by išlo o protiklad konsenzuálnej zmluvy, ale je potrebné, aby okrem
konsenzu zmluvných strán došlo k reálnemu úkonu – odovzdaniu druhovo určených vecí veriteľom
dlžníkovi. Pre vznik zmluvy nie je podstatné, či došlo k podpisu zmluvy o pôžičke, či kedy došlo k podpisu

písomnej zmluvy o pôžičke, ale to, kedy došlo k dohode zmluvných strán a k reálnemu odovzdaniu
vecí. Ak napríklad k odovzdaniu objektu zmluvy dôjde až po podpise zmluvy, zmluva je perfektná až v
okamihu odovzdania. Reálna povaha zmluvy má zásadný význam pre prax aj v súdnom konaní, kde sa
od veriteľa, ktorý žaluje na splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke, vyžaduje nielen preukázanie konsenzu
veriteľa a dlžníka o uzavretí zmluvy o pôžičke, ale aj preukázanie prenechania druhovo určených vecí

veriteľom dlžníkovi. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo 472/2007, v spore o vrátenie
požičanej peňažnej čiastky má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu
o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky a že žalovaný dlh riadne a včas nezaplatil. Ak sú tieto
skutočnosti preukázané, veriteľ uniesol dôkazné bremeno (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 25 Cdo 98/2000, ZSR ČR C 946/13).

82. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca v konaní nepredložil žiadny priamy dôkaz
o existencii zmluvy o pôžičke medzi ním a žalovaným, s výnimkou svojej účastníckej výpovede, ba
čo viac, sám žalobca v konaní v rámci svojej účastníckej výpovede potvrdil, že žiadnym dôkazom
o poskytnutí pôžičky žalovanému nedisponuje.

83. Dôkazná situácia u tej ktorej strany sporu nemusí byť v spore vždy jednoznačná, nie vždy je možné
tvrdenú skutočnosť preukázať priamym, jednoznačným dôkazom. Z hľadiska unášania dôkazného
bremena v spore preto nie je ojedinelé, že uniesť dôkazné bremeno v spore sa pripúšťa aj nepriamymi
dôkazmi, v takom prípade je však potrebné, aby strana sporu, ktorú ťaží dôkazné bremeno, predložila

toľkonepriamychdôkazovavtakejichpresvedčivosti,abyvcelkovomsúhrneposkytovalidôkazotakom
slede dejov a javov, ktorý by bol natoľko presvedčivý, že by v zásade nepripustil iný záver ako ten, že
k skutočnosti, ktorá má byť preukázaná, skutočne došlo.

84. Podľa názorov právnej vedy platí, že sudca sa v konaní musí často vysporiadať s chaosom

protichodných dôkazov a objavovať a analyzovať príčiny, prečo sa dôkazy dostali do vzájomného
rozporu.Ktakejtoanalýzevšaknemusímaťvždydostatokinformácií.Napríkladnemámožnosťzistiť,čia
prečo ten, alebo onen svedok uvádza nepravdu, či alebo prečo bola zmluva antidatovaná, atď. Sudcovia
do svojej "voľnej úvahy", k akým záverom na základe vykonaných dôkazov dospeje, premieta skúsenosti
a tiež vedomosti, ktoré načerpal napríklad aj behom štúdia, či vnímania v konaní. V zásade platí, že súd

by sa v zmätku (v chaose) dôkazov mal zorientovať a dospieť k nejakému, hoci len pravdepodobnému
skutkovému záveru za tým účelom, aby vo veci mohol presvedčivo rozhodnúť.85. Na to, aby v konkrétnom prípade mohol súd prisvedčiť v konaní žalobcovi, musel by žalobca
súdu prezentovať sled dejov a javov preukázaný súhrnom nepriamych dôkazov, ktorý by poskytoval
dostatočne presvedčivý obraz o preukazovanej skutočnosti tak, že súd by jeho skutkovému tvrdeniu

o pohľadávke voči žalovanému z titulu zmluvy o pôžičke uveril a prisvedčil tomuto skutkovému tvrdeniu
ako preukázanému.

86. Žalobca v konaní ohľadne existencie dlhu žalovaného zo zmluvy o pôžičke predložil niekoľko
nepriamych dôkazov, a to zmluvu o uznaní dlhu z roku 2017, zmluvu o splácaní dlhu z roku 2018, výzvu

na plnenie z roku 2021 a výpisy z účtu za mesiace november 2012 a marec 2014.

87. Podľa ust. § 191 ods. 1 CSP platí, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo.

88. Z pohľadu jednotlivého posudzovania žalobcom predložených dôkazov súd vyvodil nasledovné.

89. K potvrdenie existencie poskytnutia pôžičky žalovanému účastníckou výpoveďou žalobcu súd
uvádza, že túto výpoveď nie je možné bez ďalšieho považovať za dostatočný dôkaz o existencii
pôžičky medzi stranami sporu, a to vzhľadom na záujem žalobcu na výsledku konania, a teda možnú

tendenčnosť jeho výpovede v tomto smere, ako aj vzhľadom na výslovné popretie tejto skutočnosti zo
strany žalovaného ako druhého účastníka tvrdenej zmluvy o pôžičke, ktorého účastnícka výpoveď má
rovnakú dôkaznú silu.

90. Zmluva o uznaní dlhu môže byť ako vedľajší záväzok samostatným dôkazom o existencii hlavného

záväzku za predpokladu, že navodzuje právny účinok v podobe domnienky existencie dlhu v čase jeho
uznania. Tento účinok, ako z vyššie uvedeného vyplýva, v danom prípade na základe zmluvy o uznaní
dlhu preukázaný nebol, a teda nenastal.

91. Zmluvu o splácaní dlhu, ktorú predložil žalobca ako ďalší dôkaz, vzhľadom na jej obsah súd po

právnej stránke vyhodnotil ako dohodu o zmene práv a povinností podľa ust. § 516 OZ, s tým, že
vychádzajúc z tohto ustanovenia zákon tomuto právnemu úkonu nepriznáva také účinky ako uznaniu
dlhu (vznik domnienky existencie dlhu), preto ani týmto dôkazom žalobca nemohol uniesť dôkazné
bremeno existencie zmluvy o pôžičke medzi ním a žalovaným.

92. Čo sa týka výpisov z účtu, ktoré v konaní žalobca predložil, výpis z účtu preukazujúci, že žalobca
mal mesiac pred tvrdeným poskytnutím pôžičky žalovanému na účte finančné prostriedky vo výške cez
16 000,- Eur (výpis z účtu z 10/2012) a o cca dva roky neskôr (výpis z účtu z 3/2014) mal na účte
finančné prostriedky vo výške cez 2 000,- Eur je len dôkazom o tom, že v priebehu uvedeného časového
obdobia vznikol na predmetnom účte žalobcu pokles finančných prostriedkov o cca 14 000,- Eur, avšak

nie je to dôkaz o tom, že by rozdiel týchto finančných prostriedkov mal tvoriť práve pôžičku poskytnutú
žalovanému, ktorá je predmetom tohto konania.

93. Rovnako tak tvrdenie žalobcu o tom, že existenciu pôžičky poskytnutej z jeho strany žalovanému
má dokazovať pasivita žalovaného – nereagovanie na písomnú výzvu žalobcu z roku 2021 vyhodnotil

súd len za dohad žalobcu, bez právnej relevancie.

94. Podľa ust. § 35 OZ sa prejav vôle nemusí robiť nevyhnutne konaním, ale pripúšťa sa aj jeho
vykonanie iným spôsobom, napr. konkludentne. Mlčanie alebo nečinnosť môžu byť za určitých okolností
považované tiež za prejavy vôle. Takto vykonané právne úkony, teda prejavy vôle vykonané inak ako

slovami, t. j. konkludentne, musia byť vykladané podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená.
Pre konkludentný prejav nie je stanovená žiadna osobitná forma, ide o úkon vykonaný posunkom
(prikývnutie) alebo súborom zložitých činností (zničenie listiny). Ku konkludentnému úkonu môže dôjsť
aj vykonaním faktickej činnosti (napr. nastúpením do prostriedku hromadnej dopravy je uzavretá zmluva
o preprave alebo zaplatením poistného podľa § 792 ods. 2). Platí však, že konkludentný prejav nesmie

vzbudzovať pochybnosti o tom, akú vôľu chcel konajúci prejaviť. Pritom je potrebné prihliadať na vôľu
konajúceho, ako aj na ochranu dobrej viery a očakávaní adresáta.95. Za konkludentný prejav však nie je bez ďalšieho možné považovať opomenutie vo forme mlčania
alebo inej nečinnosti, ktoré je potrebné vykladať vždy podľa konkrétnych okolností. Mlčanie je možné
považovať za prejav vôle len vtedy, keď je možné vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu

s určitosťou usúdiť, že ním bola prejavená vôľa určitého obsahu (napr. márne uplynutie lehoty), pričom
je nutné zdôrazniť, že ide o výnimočné situácie.

96. Z celkového kontextu vykonaného dokazovania nie je možné vyvodiť, že by pasivitu žalovaného
v reagovaní na výzvu žalobcu bolo možné posúdiť ako konkludentný súhlas žalovaného s existenciou

záväzku voči žalobcovi. Žiaden skutkový záver vyplývajúci z vykonaného dokazovania nenasvedčoval
tomu,žebypasivitežalovanéhomalbyťpripisovanýtentovýznam(napr.nebolotvrdenéanipreukázané,
že by žalovaný žalobcovi splácal nejaké finančné prostriedky). Je pravdou, že v konaní vyšlo najavo,
že žalovaný uhrádzal nejaké finančné prostriedky svojmu bratovi, čo vyplynulo tak z výpovede
žalovaného, ako aj jeho L., F. I. K., táto skutočnosť však bola žalovaným ozrejmená skutočnosťou, že
z dôvodu výčitiek svedomia a príbuzenstva k svedkovi (L. O.) sa dobrovoľne rozhodol poskytnúť mu

finančné prostriedky ako náhradu za ich nevydarené spoločné podnikanie, ktorého bol, dá sa povedať,
organizátorom. Súd však v tejto súvislosti zdôrazňuje, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by
toto plnenie zo strany žalovaného v prospech jeho brata malo byť vnímané ako plnenie dlhu, obligácie,
ktorej splnenia by sa od žalovaného bolo možné domáhať a nútene ju vykonávať.

97. Absenciu reakcie a negácie záväzku uvedeného vo výzve žalobcu zo strany žalovaného s ohľadom
na uvedené súd nemohol hodnotiť ako konkludentný prejav vôle v zmysle zásady kto mlčí ten svedčí,
teda ako konkludentné potvrdenie záväzku zo strany žalovaného a na uvedenom závere nič nemení ani
plnenie žalovaného voči svojmu bratovi, ktoré možno považovať len za dobrovoľné.

98. Súd vyhodnocoval aj ostatné dôkazy vykonané v konaní, a to účastnícku výpoveď žalovaného a
výpoveď svedka, I. K..

99. Tak ak to súd uviedol vo vzťahu k účastníckej výpovedi žalobcu, aj vo vzťahu k výpovedi žalovaného
je nutné konštatovať, že nie je možné vylúčiť tendenčnosť jeho výpovede vzhľadom na jeho záujem na

výsledku tohto konania.

100. Pre úplnosť však súd uvádza, že žalobca napriek svojim prvotným tvrdeniam v rámci vlastnej
výpovede o blízkom priateľskom vzťahu so žalovaným, o prisľubovaní zhodnocovania poskytnutej
pôžičky následne v rámci výsluchu žalovaného s prihliadnutím na jeho obsah vyzdvihoval ako dôkaz

oposkytnutípôžičkyžalovanémuskutočnosťexistencieznačnýchživotnýchnákladovžalovanéhovčase
tvrdeného poskytnutia pôžičky (Q. Q. N., Q. Q. B., I. F. Q. C. J. R. B. I.) oproti príjmom z jeho vtedajších
zamestnaní. Súdu sa uvedený obrat v argumentácii žalobcu ohľadne životnej situácie žalovaného, ktorá
ho mala primäť k žiadosti o pôžičku javí ako nekonzistentný, keď najprv jeho argumentácia smerovala
k pohnútkam žalovaného za účelom zhodnocovacích aktivít a následne mala byť pohnútkou jeho ťaživá

H. G. S. situácia.

101. V kontexte tvrdení žalobcu a listinných dôkazov predložených v konaní súd pre účely rozhodnutia
veci ďalej zohľadňoval zásadné skutočnosti vyplývajúce z výpovede svedka I. K., ktorého v konaní
navrhovali vypočuť ako svedka obe strany sporu.

102. Výpoveď I. K. súd považoval za objektívnu, nezaujatú, napriek jeho príbuzenskému vzťahu
k žalovanému, a to jednak z toho dôvodu, že ho v konaní navrhli vypočuť obe strany sporu, pričom
žalobca jeho zaujatosť nenamietal, ako aj vzhľadom na vnímanie jeho výpovede zo strany súdu nie len
po stránke obsahovej, ale aj po stránke spôsobu komunikovania, reči tela, emocionálneho rozpoloženia,

či znalostí širších okolností vypovedanej veci, ktoré stránky je súd taktiež v zmysle zásady priamosti,
ústnosti a bezprostrednosti povinný zohľadňovať. I. K. sa pri svojej svedeckej výpovedi prezentoval
vyrovnane a neutrálne, jeho výpoveď nevykazovala žiadne znaky subjektívneho príklonu, či už k strane
žalobcu alebo žalovaného ako F. L. a zároveň bolo zrejmé, že svedok nebol pred svojou výpoveďou
plne oboznámený s konkrétnosťami sporu medzi stranami sporu.

103. Zo svedeckej výpovede svedka súd zohľadnil zásadné skutočnosti týkajúce sa ozrejmenia vzťahov
medzi stranami sporu a ním navzájom, situácie, ktorá medzi nimi existovala v rozhodnom období, ako
aj súvislostí, ktoré sa mali týkať aj osobitne vzťahu jeho osoby a žalobcu a žalovaného.104. Zo zmluvy o uznaní dlhu vyplynulo, že žalovaný mal ako dlžník uznávať dlh z pôžičky voči žalobcovi,
avšak aj svedkovi a malo ísť o pôžičky z roku 2012. Svedok však v rámci výpovede uviedol, že

žalobcu v čase tvrdeného poskytovania pôžičiek, teda v roku 2012 vôbec nepoznal, obnos finančných
prostriedkov vo výške XX XXX,- Eur, ktoré boli deklarované uvedenou zmluvou, boli financie poskytnuté
do spoločného podnikania v inom časovom období, zároveň uviedol, že k podpisu tejto listiny bol
navedenýžalobcom,pričomvrámcipodpisovaniamalvystupovaťakoručiteľzavráteniedlhuvprospech
žalobcu. Tieto skutočnosti teda preukázali neexistenciu pôžičky medzi žalovaným a svedkom vo výške

XX XXX,- Eur z decembra 2012 (čo v zásade nie je pre predmetné konanie až tak relevantné), ale
umocnili pochybnosti ohľadne reálnosti skutočností tvrdených touto zmluvou vo vzťahu k pôžičke, ktorú
bol žalobca povinný v konaní preukázať.

105. Súd teda zhodnotil, že vzhľadom na nekonzistentnosť v tvrdeniach žalobcu v priebehu konania,
ktoré sa zjavne tendenčne prispôsobovali výsledkom vykonaného dokazovania (tvrdené pohnútky

žalovaného k pôžičke v rozhodnom čase), ako aj preukázané popretie viacerých skutočností, ktoré mali
v širších súvislostiach potvrdiť predmet konania (súvis pôžičiek z roku 2012 vo výške XX XXX,- Eur zo
strany žalobcu s pôžičku vo výške XX XXX,- Eur zo strany svedka v prospech žalovaného vzhľadom
na ich spoločné uznanie v jednej listine vyvrátený svedeckou výpoveďou svedka, ktorý žalobcu v roku
2012 vôbec nepoznal, vyvrátenie pôžičky svedka vo výške XX XXX,- Eur ako pôžičky voči žalovanému)

sa súdu v konaní javí viac presvedčivá argumentačná línia žalovaného.

106. Z časového sledu udalostí potvrdených listinnými dôkazmi vykonanými v konaní je zrejmé, že
v 9/2014 mala byť podpísaná zmluva o uznaní dlhu vo výške 15 000,- Eur zo strany spoločnosti I. F. voči
žalobcovi ako veriteľovi (za ktorú sa zaručil žalovaný aj jeho L., F.), následne v 6/2016 žalobca žiadal

vrátenie dlhu vo výške 12 000,- Eur ako zostatku uznaného dlhu od spoločnosti I. F., následne v 9/2017
mal byť dlh vo výške 12 000,- Eur voči žalobcovi ako veriteľovi uznaný žalovaným (hoci sa deklaruje
iný dlh z iného titulu), následne v 5/2018 sa malo dojednať jeho splácanie žalovaným ako dlžníkom
a v 11/2021 mal žalobca vyzvať na úhradu dlhu žalovaného. Takýto sled udalostí v spojení s výpoveďami
vykonanými v konaní súdu neposkytol presvedčivý podklad o argumentačnej línii žalobcu, ale skôr

nasvedčoval pravdepodobnosti tvrdení žalovaného o snahe žalobcu domôcť sa svojich finančných
prostriedkov, o ktoré sa zmenšil jeho majetok v dôsledku vzťahov medzi ním, žalovaným, F. I. K. a aj
v súvislosti s obchodnou spoločnosťou I. F. od ktoréhokoľvek zainteresovaného subjektu z existujúcich
vzťahov.

Záverečné zhrnutie

107. V konaní vykonané dôkazy o poskytnutí pôžičky žalovanému zo strany žalobcu teda súd posúdil
izolovane a aj vo vzájomných súvislostiach. Súd prihliadol aj na to, čo vyšlo v konaní najavo, aj svedeckú
výpoveď svedka, I. K..

108. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus probandi) je
predpokladom pre úspech v spore. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka
konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o
veci samej v jeho neprospech (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010).

Pokiaľ strana sporu toto bremeno neunesie, z procesného hľadiska to musí mať nevyhnutne za následok
neúspech tejto strany sporu v konaní.

109. Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena možno rozhodnúť v neprospech strany len vtedy, ak
zhodnotenie dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, neumožňuje súdu prijať záver ani o pravdivosti

tvrdenia strany a ani o tom, že by bolo nepravdivé (k tomu viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR z
20. apríla 2017, sp. zn. 21Cdo/904/2016).

110. Zhodnotením prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany podaných súdu
v priebehu konania stranami sporu súd uzatvára, že medzi stranami sporu v minulosti, v relevantnom

období rokov 2012 – 2014 existovali spoločné súkromné aj podnikateľské aktivity, v rámci ktorých došlo
aj ku poskytovaniu peňažných prostriedkov, ktorých právne tituly poskytovania (pôžičky, resp. vklady
do podnikania), ako aj prijímajúce subjekty (fyzické osoby, alebo spoločná obchodná spoločnosť) boli
sporné.111. Na základe takto zisteného skutkového stavu sa žalobca pokúšal presvedčiť konajúci súd, a teda
preukázať, že žalovaný je povinný mu vrátiť sumu vo výške 12 000,- Eur z titulu poskytnutej pôžičky

a žalovaný sa rozhodol na svoju obranu preukázať, že k poklesu majetku žalobcu o sumy vo výške
12 000,- Eur dôjsť mohlo, avšak nie plnením v jeho prospech (ako fyzickej osoby) a z titulu pôžičky.

112.Vyhodnotenímvšetkýchstranaminavrhnutýchavkonanívykonanýchdôkazovpodľaust.§191ods.
1 CSP súd dospel k záveru, že nemôže vyhodnotiť ako pravdivé ani nepravdivé tvrdenie žalovaného,

že by predmet tohto konania bol totožný s peňažnými prostriedkami, ktoré mal žalobca investovať
do spoločného podnikania so žalovaným a jeho L., F. I. K., nakoľko táto skutočnosť zo žiadneho
dôkazu presvedčivo nevyplynulo. Z tohto dôvodu súd nemohol konštatoval nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie v konaní na strane žalovaného.

113.Čojevšakprezávervyvodenýsúdomzhľadiskauneseniadôkaznéhobremenavkonanípodstatné,

súd nemohol vyhodnotiť ako pravdivé ani nepravdivé ani tvrdenie žalobcu o existencii pôžičky medzi
ním a žalovaným z roku 2012, a teda existencie dlhu, ktorý má byť predmetom tohto konania.

114. Keďže výsledky vykonaného dokazovania neumožnili súdu prijať záver ani o pravdivosti nosného
skutkového tvrdenia žalobcu o existencii pôžičky vo výške 12 000,- Eur medzi ním a žalovaným a ani o

tom, že by bolo toto nosné skutkové tvrdenie nepravdivé, konajúci súd v konaní musel konštatovať, že
pre úspech v spore bolo úlohou žalobcu (pre absenciu účinkov uznania dlhu v podobe založenia právnej
domnienky existencie dlhu v čase jeho uznania pre nevedomosť žalovaného o premlčaní dlhu v čase
jeho uznania) v konaní uniesť dôkazné bremeno o existencii pôžičky ako reálneho kontraktu medzi ním
a žalovaným, a žalobca podľa názoru súdu v konaní toto dôkazné bremeno neuniesol.

115. Konajúci súd naviac konštatuje, že žalobca neposkytol súdu ani taký súhrn dôkazov o pravdivosti
ním tvrdených skutkových tvrdení, na základe ktorých by súd mohol posúdiť ním uvádzaný skutkový
dej ako pravdepodobnejší oproti tomu tvrdenému žalovaným, obzvlášť s prihliadnutím na to, že od
novelizácie procesného kódexu sa právna úprava značne posunula viac smerom k formálnej pravde

zisťovanej na základe kontradiktórneho sporu.

116. Vzhľadom na to, že žalobca, ktorého v konaní ťažilo dôkazné bremeno ohľadne preukázania
existenciepohľadávkyuplatnenejvkonaní,tedaexistenciezmluvyopôžičkeajejposkytnutížalovanému
ako dlžníkovi, toto dôkazné bremeno neuniesol, konajúci súd rozhodol tak, že žalobu voči žalovanému

z tohto dôvodu v celom rozsahu zamietol.

Náhrada trov konania

117. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP platí, že o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu

súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

118. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP platí, že súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci.

119. V ustanovení § 255 CSP sa ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania stanovuje
zásada úspechu v spore. Úspech vo veci súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky
priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická
pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej
strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu

sporu úspechom (t. j. víťazstvom) v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti
(petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Plný úspech v spore môže mať žalobca aj žalovaný.
U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným
petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej (v prípade žaloby na plnenie ide nielen o istinu, ale
aj o príslušenstvo), t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom rozsahu.

120. Nakoľko porovnaním žalobného petitu žaloby a výroku rozsudku je zrejmé, že súd podanej žalobe
nevyhovel, je možné konštatovať, že úspech v spore mal žalovaný.121. Konajúci súd o nároku na náhradu trov konania teda rozhodol v súlade so zásadou úspechu, a to
tak, že plne úspešnému žalovanému, proti ktorému smerujúcu žalobu súd v celom rozsahu zamietol,
priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok náhradu trov konania v celom rozsahu, 100%.

122. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP platí, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku m o ž n o podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne

na Mestskom súde Košice.

V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie
sa spisová značka, ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha

(odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného

titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá (§ 48 Exekučného poriadku).