Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoPr/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722200856
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Krochtová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8722200856.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a členov
senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXXX/XX, XXX XX C., právne zastúpená: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA - JUDr. STANISLAV
KAŠČÁK, s.r.o., so sídlom ulica 1. mája 1246, 093 01 Vranov nad Topľou, IČO: 47 245 034, proti
žalovanému: D. E. F. G., H. I. H. XX/X, XXX XX E. F. G., IČO: 00 332 933, právne zastúpený:

JUDr. Ing. Michal Plenta, so sídlom Sídl. J. XX/XX, XXX XX E. F. G., IČO: 37 943 324, o vydanie
bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov
sp. zn. 8Cpr/14/2023 zo dňa 22.02.2024, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ a „súd“) napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.338,54 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,00 %
ročne zo sumy 113,27 € od 13.04.2019 do zaplatenia, zo sumy 144,18 € od 08.05.2019 do zaplatenia,
zo sumy 86,70 € od 08.05.2019 do zaplatenia, zo sumy 335,50 € od 05.07.2019 do zaplatenia, zo sumy
335,50 € od 07.08.2019 do zaplatenia, zo sumy 335,50 € od 07.09.2019 do zaplatenia, zo sumy 335,50
€ od 05.10.2019 do zaplatenia, zo sumy 335,50 € od 07.11.2019 do zaplatenia a zo sumy 316,89 € od
01.12.2019 do zaplatenia, a to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; vo výroku II.

žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku III. vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania.

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil 13 ods. 1, § 134 ods. 1 až 3, § 142 ods. 1 a 3 zákona č. 311/2001
Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“); § 4 ods. 7, § 29 ods. 1 a 2, § 32f ods. 8 zákona č.
553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 553/2003 Z. z.“).

3. Súd prvej inštancie zistil, že dňa 29.01.1991 žalobkyňa v postavení zamestnanca a žalovaný
ako zamestnávateľ uzavreli Pracovnú zmluvu, na základe ktorej mala žalobkyňa vykonávať prácu
samostatnej odbornej asistentky s dátumom nástupu do práce dňa 01.01.1991. Pracovný pomer bol
dohodnutý na dobu neurčitú. Žalobca v podaní zo dňa 04.09.2000 udelil okrem iného aj žalobkyni

výnimku v súlade s § 5 nariadenia vlády č. 249/1992 Zb., poriadkom odmeňovania schváleným
uznesením mestského zastupiteľstva č. 4 zo dňa 23.05.1995 z plnenia kvalifikačných predpokladov
vzdelania odpočítaním príslušných rokov zo započítateľnej praxe. Na základe Dohody o zmene
pracovnej zmluvy uzavretej dňa 29.03.2010 medzi žalobkyňou a žalovaným sa obsah predmetnej
pracovnej zmluvy zmenil s účinnosťou od 01.04.2010 tak, že žalobkyňa mala vykonávať prácu vedúcej
oddelenia riadenia ľudských zdrojov. Na základe Návrhu na zaradenie zamestnanca a súhlasu primátora

mesta Vranov nad Topľou z 31.03.2010 bola žalobkyňa zaradená do platovej triedy 11 a platového
stupňa 11. Na základe návrhu z 31.05.2013 bol žalobkyni priznaný osobný príplatok vo výške 457,50 € súčinnosťou od 01.06.2013. Žalovaný v Oznámení o výške a zložení funkčného platu zo dňa 31.05.2013
určil žalobkyni s účinnosťou od 01.06.2013 platovú triedu 11 a platový stupeň 12. Tarifný plat činil 660 €,
jeho zvýšenie podľa § 7 ods. 7 zákona č. 553/2003 Z. z. 99 € a osobný príplatok podľa § 10 cit. zákona

činil457,50€.Celkovávýškafunkčnéhoplatubolavsume1.216,50€.Žalovanývlistezodňa08.04.2019
adresovanom žalobkyni oznámil, že s účinnosťou od 28.03.2019 jej odoberá osobný príplatok vo výške
457,50 €, a teda jej funkčný plat bude činiť 759,- €. Z výplatných pások žalobkyne za mesiace marec
až október 2019 vyplýva, že žalobkyňa bola zaradená do 11. tarifnej triedy a 12. tarifného stupňa. Z
výpisov z účtu žalobkyne vyplýva, že žalovaný jej poukázal v období 04/2019 sumu vo výške 9.740,11 €,

v období 05/2019 sumu 227,24 €, v období 07/2019 sumu 557,01 €, v období 08/2019 sumu 557,07 €, v
období 09/2019 sumu 557,01 €, v období 10/2019 sumu 557,01 €, v období 11/2019 sumu 2.360,68 €.

4. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol
pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy z roku 1991. Medzi stranami nebolo sporné, že
rozsudkomOkresnéhosúduVranovnadTopľouzodňa15.11.2017,sp.zn.11Cpr/7/2013-511,vspojenís

rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.02.2019, sp. zn. 21CoPr/7/2018-592, bolo rozhodnuté,
že výpoveď z pracovného pomeru daná žalovaným je neplatná a pracovný pomer žalobkyne naďalej
trvá. Rozhodnutie o tom nadobudlo právoplatnosť dňa 26.03.2019. Taktiež nebolo sporné, že žalobkyni
nebola po tomto dátume prideľovaná práca, hoci bola pripravená a ochotná pracovať a žalovaný s ňou
nedohodol iné pracovné zaradenie. Neprideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy a dohody o jej zmene

(§ 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce) sa považuje za ostatné prekážky na strane zamestnávateľa
a zakladá právnu povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy vo výške jeho
priemerného zárobku, pri určení ktorého sa vychádza z ust. § 134 ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce. Právny
vzťah strán konania sa spravuje okrem Zákonníka práce aj zákonom č. 552/2003 Z.z. o výkone prác vo
verejnom záujme a zákonom č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone prác

vo verejnom záujme. Súd má za to, že o určení zaradenia zamestnanca do platovej triedy, platového
stupňa, tarifného platu, osobného príplatku, rozhoduje zamestnávateľ (§ 4 až § 7 zák. č. 553/2003 Z.z.).
V prípade žalobkyne žalovaný rozhodol o jej zaradení do 11. platovej triedy a 12. platového stupňa,
a to v Oznámení o výške a zložení funkčného platu z 31.05.2013. Novelou č. 318/2018 Z.z. došlo
k úprave platových tried, v dôsledku čoho sa zmenilo zaradenie žalobkyne do 8. platovej triedy. Z

rozhodnutia NS SR, sp.zn. 3Cdo/31/2008, z 26.02.2009 vyplýva, že súd je iba oprávnený preskúmavať
správnosť takéhoto zaradenia zamestnanca do príslušnej platovej triedy, platového stupňa, tarifného
platu a funkčného platu. Zaradenie navrhovateľky do 11. platobnej triedy (po zmene do 8. triedy) bolo
vykonané samotným žalovaným, t.j. zamestnávateľom, ktorý bol povinný riadne vyhodnotiť kvalifikačné
predpoklady na strane žalobkyne. Vychádzajúc z predpokladu, že žalobkyňa nespĺňala kvalifikačné

predpoklady na zaradenie do 11. platovej triedy aj napriek tomu, že bola jednostranne žalovaným do tejto
triedyzaradená,nemôžeísťnaúkorsamotnejžalobkyne,t.j.zamestnanca,aodvolávaniesažalovaného
na skutočnosť, že žalobkyňa bola nesprávne zaradená do spomínanej platovej triedy, ako dôvodu pre
nepriznanie náhrady mzdy možno považovať za rozporné s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 13 ods. 3 Zákonníka práce) a legitímnym očakávaním zamestnanca. Ak aj žalobkyňa

pripravovala podklady pre jej zaradenie do platovej triedy, čo však z listín nie je preukázané (návrh
vypracovala prednostka), bolo len na žalovanom, či uvedený návrh schváli, resp. neschváli. Okrem toho
je potrebné podotknúť, že súd na uvedenú procesnú obranu nemusí prihliadať, keďže bola použitá až
po uplynutí lehoty sudcovskej koncentrácie.

5. Pri vyčíslení náhrady mzdy za obdobie od 27.03.2019 do 31.10.2019 súd vychádzal z
pravdepodobného zárobku, aký by žalobkyňa dosiahla, a to v najvyššej možnej miere, nakoľko
žalobkyňa v kalendárnom štvrťroku predchádzajúcom právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnom
skončení pracovného pomeru nepracovala. Tarifný plat žalobkyne podľa Prílohy č. 3 zákona č. 553/2003
Z.z. počnúc 01.01.2019 by činil 951,50 € (8. platová trieda a 13. platový stupeň), pričom jeho zvýšenie

podľa § 7 ods. 8 zákona č. 553/2003 Z.z. by činilo 143,- € (15 % zo sumy 951,50 €). Žalovaný platový
stupeň nenamietal.

6. Podľa názoru súdu žalobkyňa má nárok aj na osobný príplatok, avšak iba za mesiac marec a apríl,
nakoľko v Oznámení o plate zo dňa 08.04.2019 jej bol odňatý. Osobný príplatok však môže byť odobratý

iba do budúcna (v tomto prípade od mája 2019) a nie spätne. To, že žalovaný v súvislosti s týmto
rozhodnutím nevydal platový dekrét (§ 4 ods. 7 zák. č. 553/2003 Z.z.) nespôsobuje neplatnosť takéhoto
rozhodnutia zamestnávateľa učineného podľa § 10 ods. 2 zák. č. 553/2003 Z.z.. Oznámenie o výške a
zložení funkčného platu totiž nie je správnym aktom, pri ktorom by bolo možné určovať jeho platnosťalebo neplatnosť. Osobný príplatok predstavuje nenárokovateľnú zložku platu. Medzi stranami nebolo
sporné, že žalobkyňa nevykonávala žiadnu prácu pre žalovaného po rozhodnutí o neplatnom skončení
pracovného pomeru, a prácu podľa pracovnej zmluvy ani vykonávať nemohla vzhľadom na zrušenie

jej pracovného miesta, a teda podľa názoru súdu tu existoval dôvod pre odobratie osobného príplatku.
Žalobkyňa namietala v konaní porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, no neuviedla diskriminačný
dôvod v zmysle zákona č. 365/2004 Z.z., ktorý mal byť podkladom pre odobratie osobného príplatku v
roku 2019, a preto súd tvrdenie o diskriminácii nepovažoval za dôvodné.

7. Žalobkyni tak súd priznal doplatok rozdielu funkčného platu medzi sumou vyplatenou žalovaným za
mesiac marec 2019 vo výške 113,27 € a apríl 2019 vo výške 144,18 €. Súd taktiež priznal rozdiel vo
výplate nemocenského, ktoré uhrádza zamestnancovi zamestnávateľ (10 dní), vo výške 86,70 €. Za
mesiace jún až október 2019, keďže máji a čiastočne aj v apríli jej bola vyplácaná nemocenská dávka
Sociálnoupoisťovňou,priznalžalobkynimesačnesumuvovýške335,50€,kedyužnezohľadnildovýšky
funkčného platu sumu osobného príplatku (951,50 € + 143,- € = 1.094,50 € - 759,- €). Žalovaného súd

zaviazal aj na preplatenie nevyčerpanej dovolenky v sume 316,89 € [(1.094,50 € : 23 x 25) - 872,78
€]. Čerpanie dovolenky zamestnanca v zásade určuje zamestnávateľ (§ 111 ods. 1 ZP), a teda jej
nevyčerpanie pred ukončením pracovného pomeru na základe tzv. druhej výpovede nemôže byť na
ťarchu zamestnanca. Žalobkyni tak patrí za nevyčerpanú dovolenku náhrada mzdy (§ 116 ods. 3 ZP).

8. Na mzdové nároky a náhrady je potrebné uplatniť všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu (§ 101
Občianskeho zákonníka), keďže ide o nároky vyplývajúce z právnych predpisov, a teda sa nejedná o
nárok na náhradu škody, či vydania bezdôvodného obohatenia. V tomto prípade náhrady mzdy (platu)
bolisplatnévnasledujúcommesiacivstanovenomvýplatnomtermíne.Žalobkyňasiuplatniladoplatkyza
mesiacemarec-október2019,pričomžalobabolapodanánasúdedňa28.03.2022,t.j.vrámcitrojročnej

premlčacej doby, preto súd námietku premlčania vznesenú žalovaným nepovažoval za dôvodnú.

9. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať
úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Žalovaný sa dostal do omeškania
s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy, nemocenského z titulu prekážok v práci na strane

zamestnávateľa márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci. Súd
viazaný návrhom žalobkyne jej priznal nárok na úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po pripísaní
čiastočných úhrad na jej bankový účet.

10. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 Civilného sporového

poriadku tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže strany mali v konaní
takmer rovnakú mieru úspechu. Žalobkyňa mala v konaní úspech v pomere priznanej sumy k žalovanej
sume v rozsahu cca 46 % po zaokrúhlení, a teda úspech žalovaného v konaní činí cca 54 %.

11. Proti výrokom II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa z dôvodu podľa

§ 365 ods. 1 písm. b) CSP, pretože súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces; podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, pretože súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, pretože
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. V odvolaní žalobkyňa vyjadrila nesúhlas s časťou rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorá sa týka
otázky zákonnosti odobratia osobného príplatku, a teda argumentácie v bode 12. rozsudku súdu prvej
inštancie. Žalobkyňa sa nestotožňuje s uvedenými závermi súdu prvej inštancie. Považuje ich za
výsledok nesprávneho právneho posúdenia, nedostatočného zistenia skutkového stavu a porušenia

práva na spravodlivý proces, a to z nasledovných dôvodov:

13.Súdprvejinštanciesavôbecnezaoberalvýchodiskovýmprávnymrámcom,vktorommalposudzovať
žalobkyňou uplatňovaný nárok na zaplatenie náhrady funkčného platu v ňou vyčíslenej výške pri
neprideľovaní práce žalobkyni zo strany žalovaného, ktoré predstavovali aj prekážku v práci na strane

zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Toto neprideľovanie práce sa totiž udialo
bezprostredne potom, čo si žalobkyňa úspešne uplatnila svoje ústavné a medzinárodnými dohovormi
garantované právo na prácu, konkrétne v jeho zložke nebyť protiprávne pozbavená zamestnania,
a potom, čo sa formálne domohla nápravy v podobe súdom právoplatne ustanovenej neplatnostiskončenia pracovného pomeru so žalovaným (rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa
15. 11. 2017, sp. zn. 11Cpr/7/2013-511, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. 2.
2019, s. zn. 21CoPr/7/2018-592, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.3.2019).

14. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne ďalej hrubo pochybil aj v tom, že neadekvátne posúdil právnu
povahu rozhodovania zamestnávateľa o odňatí osobného príplatku. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie
však implicitne vyplýva, že tento súd si nenárokovateľnosť osobného príplatku zamieňa s možnosťou
arbitrárneho rozhodovania o ňom. V tejto súvislosti žalobkyňa pripomína, že aj z rozhodovania NS

SR vyplýva, že pri rozhodovaní o priznávaní a odnímaní osobného príplatku v zmysle § 10 zákona č.
553/2003 Z. z. musí byť naplnená absencia rozporu s dobrými mravmi, nesmie byť daný diskriminačný
dôvod alebo iný rozpor s právnymi predpismi, resp. že musia byť zachované „zákonné štandardy, z
ktorých sa nesmie vybočiť“ (rozhodnutie NS SR, sp. zn. 8Cdo/198/2020, bod 10). Žalobkyňa má za to,
že ak zamestnávateľ neumožní zamestnancovi vykonávať prácu, hoci prideľovanie práce predstavuje
jednu z jeho základných zákonných úloh a v tomto konkrétnom prípade aj spôsob, akým vykonať

nápravu neplatne skončeného pracovného pomeru, a následne na základe tejto skutočnosti odníme
zamestnancovi osobný príplatok, ide o konanie, ktorým zamestnávateľ zneužíva svoje práva na škodu
druhej účastníčky pracovnoprávneho vzťahu. Ak žalovaný vyzval žalobkyňu na nástup do práce až
listom zo dňa 01.04. 2019, avšak vedúci zamestnanec, navrhoval odňať žalobkyni osobný príplatok už
27.03.2019 preto, že nevykonáva práce nad rámec svojich pracovných povinností, potom takéto odňatie

nemožno označiť inak ako konanie, ktoré je účelové, smeruje k potrestaniu žalobkyne. Osobný príplatok
žalovaný odobral skôr, ako dal žalobkyni možnosť plniť pracovné úlohy. V kontexte tvrdeného zákazu
diskriminácie sa zároveň súd prvej inštancie dôkazne, skutkovo a ani právne nijako nevysporiadal s
tvrdeniami žalobkyne, že žalovaný osobný príplatok nikdy nikomu neodňal. Hoci je pravdou, že na
preukázanie a konštatovanie diskriminácie je vo všeobecnosti potrebný zakázaný diskriminačný dôvod

(napríklad pohlavie, nepriaznivý zdravotný stav atď.), rovnosť v odmeňovaní je v slovenskej legislatíve
jedinou výnimkou, pri ktorej nie je potrebná existencia diskriminačného dôvodu (pozri § 119a ods. 4
Zákonníka práce). Súd prvej inštancie sa dostatočne nezaoberal ani tým, či dôvod odňatia osobného
príplatku, ktorý uviedol žalovaný, mal v kontexte skutkových okolností prípadu oporu v zákone. Žalovaný
podľa návrhu na odobratie osobného príplatku zo dňa 27.03.2019 (ktorým sa však súd detailnejšie

nezaoberal) odobral tento príplatok z dôvodu, že „menovaná nevykonáva práce nad rámec svojich
pracovných povinností“. Súd prvej inštancie sa teda týmto odobratím mal zaoberať primárne v kontexte
§ 10 ods. 2 druhá veta zákona č. 553/2003 Z. z., čo sa nestalo. Súd prvej inštancie však vôbec
neskúmal, či bol osobný príplatok dňa 31.05.2013 s účinnosťou od dňa 01.06.2013 priznaný z dôvodu
výkonu práce nad rámec pracovných povinností na strane žalobkyne, a teda či prichádzalo do úvahy

uplatnenie tohto dôvodu vo vzťahu k odňatiu príplatku. Súd prvej inštancie tým, že sa uvedenými
právnymi a skutkovými aspektmi vôbec nezaoberal, sa podľa žalobkyne dopustil aj porušenia jej práva
na spravodlivý proces. Keďže z vykonaného dokazovania vyplýva, že pri odobratí osobného príplatku
žalobkyni nebolo vystavené písomné oznámenie, ktorým spôsobom žalovaný rozhoduje a všetkým
zamestnancom určuje výšku a zloženie funkčného platu (platový dekrét), žalobkyňa má za to, že súd

teda nemal na takýto postup žalovaného zamestnávateľa prihliadať pri výpočte peňažného nároku
žalobkyne, ale výpočet mal vykonať bez tohto zníženia (so zarátaním osobného príplatku). Je absolútne
v rozpore s dobrými mravmi konanie zamestnávateľa, ktorý najprv nepridelí prácu zamestnancovi a
potom odoberie zamestnancovi osobný príplatok práve z tohto dôvodu, že zamestnanec pre neho nič
nerobí.

15. Žalobkyňa súčasne namietala, že hoci diskriminačný dôvod – nepriaznivý zdravotný stav, uviedla
v žalobe, súd sa týmto nezaoberal, pričom vyhodnotil, že žalobkyňa takýto dôvod neuviedla. V tomto
ohľade žalobkyňa považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný. Nepreskúmateľnosť
rozsudku je závažnou vadou rozhodnutia súdu a spôsobuje porušenie práva žalobkyne na spravodlivý

súdny proces.

16. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie (ešte konkrétne Okresný súd Poprad) porušil jej právo na
spravodlivý proces tým, že jej nedoručil písomné vyjadrenie žalovaného vo veci samej - podanie zo dňa
22.05.2023, čím jej znemožnil vyjadriť sa k nemu.

17. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o nepriznaní nároku žalobkyni na náhradu trov konania považovala
za nezákonné a v rozpore s Civilným sporovým poriadkom a s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych inštancií.18. Na základe uvedeného žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak,
že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná jej plnú náhradu trov konania alebo aby ho v napadnutej

časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. Proti výroku I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný, ktorý namietal
skutkové a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie ohľadne zaradenia žalobkyne do platovej
triedy 11. Žalovaný tvrdil, že žalobkyňa mala byť správne v roku 2013 zaradená do inej platovej triedy,

maximálne do 10. platovej triedy. Následkom nesprávneho zaradenia žalobkyne do inej platovej triedy
ako mala byť, tak nemohla byť v roku 2019 zaradená do 8. platovej triedy, ale maximálne do 7.
platovej triedy. Je zrejmé, že konajúci súd sa stotožnil s tvrdením žalobkyne, že pri určovaní funkčného
platu mala byť zaradená podľa Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 341/2004 Z. z., ktorým sa
ustanovujú katalógy pracovných činnosti pri výkone práce vo verejnom záujme a o ich zmenách a
doplnení z 19. mája 2004 do 8. platobnej triedy, pretože platová trieda 11. sa zmenila v zmysle platných

právnych predpisov na platovú triedu 8. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na písomné podanie zo
dňa 22.05.2023, v ktorom sa k uvedenej skutočnosti vyjadril a ktoré zaslal ešte na Okresný súd Poprad.
Žalobkyňa mala byť zaradená do 7. platovej triedy 13. platového stupňa, kde je základný tarifný plat vo
výške 860,50 €, a to z dôvodov, že na zaradenie do tejto platovej triedy nemala potrebné (vyžadované)
vzdelanie, nevykonávala prácu, ktorá by spadala pod pracovné činnosti uvádzané pre 11. platovú triedu.

Na to, aby mohla byť žalobkyňa v rozhodnom čase (t.j. rok 2019) zaradená do 8. platovej triedy nespĺňala
kvalifikačné predpoklady (vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa) a v konečnom dôsledku preto
nemohlaanivykonávaťfunkciuvedúcejoddeleniariadeniaľudskýchzdrojov.Priargumentáciisprávnosti
zaradenia do 11. platovej triedy (neskôr 8. platovej triedy) sa žalobkyňa odvolávala na udelenú výnimku
zo vzdelania z roku 2000 v zmysle vtedy platného ustanovenia § 5 ods. 7 Nariadenia vlády č. 249/1992

Zb.. Ani takto udelená výnimka z kvalifikačného predpokladu vzdelania však podľa názoru žalovaného
jej nemohla „priznať“ vzdelanie na úrovni vysokoškolského vzdelania druhého stupňa. Je nesporné,
že žalobkyňa mala úplné stredoškolské vzdelanie, pretože absolvovala Strednú ekonomickú školu,
ktorú ukončila dňa 13.06.1975. Dňa 04.09.2000 bola žalobkyni zamestnávateľom podľa § 5 Nariadenia
vlády SR č. 249/1992 Zb. udelená výnimka z plnenia kvalifikačných predpokladov vzdelania. Podľa

názoru žalovaného výnimka bola udelená na prácu, ktorú vtedy žalobkyňa vykonávala, a to na funkciu
„samostatný odborný referent“. V zmysle gramatického výkladu ustanovenia § 5 mala byť táto výnimka
zachovaná len pri výkone práce „samostatný odborný referent“. Z doložených listinných dôkazov však
vyplýva, že súd zohľadnil udelenú výnimku zo vzdelania aj v roku 2010 pri zaradení žalobkyne do funkcie
„vedúca oddelenia riadenia ľudských zdrojov“. Nie je sporné, že funkcia vedúcej oddelenia riadenia

ľudských zdrojov nezodpovedá funkcii samostatný odborný referent. Nejedná sa o pracovné činnosti
s rovnakým alebo obdobným charakterom, aký mala pracovná činnosť, na ktorej vykonávanie bola
udelená výnimka.

20. Žalovaný ďalej poukázal na to, že Návrh na zaradenie zamestnanca podľa zákona č. 553/2003

Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a
doplnení niektorých zo dňa 31.03.2010 a Pracovnú náplň zamestnanca mesta Vranov nad Topľu zo
dňa 22.11.2010 vypracovala sama žalobkyňa, pretože bola vedúcou personálnej agendy. Žalobkyňa
počasceléhokonanianasúdežiadnymspôsobomnespochybnilaskutočnosť,žetietolistinyvypracovala
ona sama. Z tohto dôvodu preto považujeme konštatovanie súdu za nekorektné. Návrh na zaradenie

žalovanej do príslušnej platovej triedy v žiadnom prípade nevypracovala prednostka, takto to u
zamestnávateľa nikdy nefungovalo. Prednostka MsÚ bola priama nadriadená žalobkyni a v rámci
inštančného postupu predkladala uvedenú listinu na podpis štatutárnemu orgánu. Od prednostky
MsÚ a primátora mesta ako schvaľovacieho orgánu v danom prípade nie je možné žiadať, aby
poznali pracovnoprávnu problematiku do úplných detailov. Ako povedal na pojednávaní terajší primátor

mesta p. K. L. A., tak on podpisuje listy s predpokladom, že ich vyhotovili zodpovední odborní
zamestnanci v súlade s právnymi predpismi. Žalovaný ďalej tvrdil, že žalobkyňa činnosť tvorba stratégie
riadenia ľudských zdrojov nikdy nevykonávala. V tomto smere sa umelo vytvorila pracovná činnosť
žalobkyne, aby mohla poberať vyšší plat. Žalovaný sa domnieva, že žalobkyňa nebola dobromyseľná
pri vypracovaní Návrhu na zaradenie zamestnanca zo dňa 31.03.2010. Zo všetkých okolností daného

prípade vyplýva, že zo strany žalobkyne došlo k zneužitiu práva, keď sama seba zaradila do vyššej
platovej triedy ako jej v zmysle právnych predpisov patrila. Z jej strany sa nemohlo jednať o pochybenie
alebo nedbalosť, ale o vedomé konanie v rozpore s dobrými mravmi za účelom zabezpečiť si majetkový
prospech.21. Žalobkyňa pri určovaní dátumu, od kedy jej majú byť priznané úroky z omeškania, vychádzala z
dátumu, kedy je bol plat pripísaný na účet. U žalovaného nebol určený pevný dátum splatnosti platu.

Túto skutočnosť je potrebné vziať do úvahy pri priznávaní úrokov z omeškania. Ak nie je určený dátum
splatnosti platu v pracovnej zmluve, tak je ním posledný deň nasledujúceho mesiaca a nie deň, kedy
bola táto suma pripísaná na účet žalobkyne.

22. Žalovaný namietal aj výrok o trovách konania. Navrhol, aby o trovách konania súd rozhodol podľa

§ 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd porovnáva úspech žalobkyne a úspech žalovaného. Žalobkyňa
mala úspech len v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel, a to v časti 2.338,54 €. V ostatnej časti mal úspech
žalovaný v sume 2.784,79 €. Ak výška uplatnenej istiny 5123,33 € predstavuje 100%, potom žalobkyňa
mala úspech v časti 46 %, žalovaný v časti 54 %. Po odpočítaní úspechu žalovaného od úspechu
žalobkyne, úspešnejší bol žalovaný a má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 8 %.

23. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že pri odobratí osobného príplatku
postupoval zákonne a dôvodne. Z logického výkladu ustanovenia § 10 ods. 1 prvá veta zákona č.
553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme vyplýva,
že osobný príplatok sa dáva za niečo. Pri priznaní osobného príplatku sa u zamestnanca oceňujú
mimoriadne osobné schopnosti zamestnanca, dosahované pracovné výsledky, práce vykonávané

nad rámec pracovných povinností. Sú to objektívne stanovené kritéria, ktorých splnenie hodnotí
zamestnávateľ. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že by v rozhodnom období (marec 2019 -
október 2019) spĺňala podmienky pre priznanie osobného príplatku. Žalobkyňa na str. 6 Odvolania cituje
ustanovenia 10 ods. 2 Zákona č. 553/2003 Z. z.. Žalovaný zdôraznil, že žalobkyňou citované znenie
nadobudlo účinnosť až od 01.01.2022, preto je právne nepoužiteľné pre skutkovú situáciu z marca 2019

až októbra 2019.

24. Pokiaľ ide o neprideľovanie práce žalobkyni, súd sa s uvedenou námietkou vysporiadal v bode 40.
rozsudku. Dňa 26.03.2019 bol právoplatne skončený spor o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru výpoveďou. Zamestnávateľ preto vyzval žalobkyňu listom zo dňa 01.04.2019 spis. zn.:

7954/2019 na nástup do práce nasledujúci deň po doručení listu. Zároveň bolo žalobkyni oznámené,
že jej zamestnávateľ ponúka inú vhodnú prácu, a to prácu opatrovateľky. Rovnako jej oznámil, že je
potrebné, aby sa podrobila príprave na výkon práce opatrovateľky, ktorú bude realizovať Slovenský
Červený kríž územný spolok Vranov nad Topľou. U žalovaného od roku 2011 doteraz neexistuje pozícia
vedúca oddelenia riadenia ľudských zdrojov, na ktorom pôvodne pracovala žalobkyňa a ani iné obdobné

miesto. Žalovaný preto z objektívnych dôvodov nemohol ponúknuť žalovanej takéto miesto a ponúkol
jej inú prácu. Žalobkyňa sa opätovne v krátkom čase po právoplatnom skončení sporu spis. zn.:
11Cpr/7/2013 stala práceneschopnou. Táto jej dočasná pracovná neschopnosť trvala od 05.04.2019 do
03.06.2019. Podľa žalovaného sa toto konanie žalobkyne javí ako účelové. V podstate sa zopakoval ten
istý scenár ako v rokoch 2011 až 2013, keď bola žalobkyňa dočasne práceneschopná 18 mesiacov.

25. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdeniami žalobkyne o diskriminácii a znova zopakoval, že osobný
príplatok sa priznáva v súlade s § 10 ods. 1 prvá veta zákona č. 553/ 2003 Z.z. Žalobkyňa nepreukázala
splnenie podmienok na pridelenie osobného príplatku. Pochybnosti spôsobuje aj priznanie osobného
príplatku v roku 2013. Žalovaný poukázal na svoje tvrdenia v konaní vedenom pod sp. zn. 10Cpr/5/2016.

V tejto súvislosti dodal, že hoci nebola naplnená skutková podstata § 10 zákona č. zákona č. 553/2003
Z. z. na pridelenie osobného príplatku, a teda nebol dôvod na priznanie osobného príplatku, žalovaný
tak učinil a osobný príplatok žalobkyni prinavrátil. Po prinavrátení osobného príplatku však žalobkyňa
odmietla ukončiť pracovný pomer dohodou. Tieto skutočnosti uviedol aj primátor Mesta Vranov nad
Topľou v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a aj v tomto konaní. Žalobkyňa teda uviedla

v omyl, resp. využila omyl štatutárneho zástupcu žalovaného, a preto jej podľa názoru žalovaného
osobný príplatok nepatrí. V tomto smere žalobkyňa ani nemá dobromyseľnosť, nakoľko z jej iniciatívy bol
príplatok vyplácaný, aj keď z okolností veci (jej miesto bolo zrušené, prácu podľa dojednanej pracovnej
zmluvy nevykonávala a pracovnú náplň nenaplňovala) jej muselo byť nepochybné, že na takýto príplatok
nemala nárok.

26. Žalobkyňa pri uplatnení svojho nároku vychádzala z toho, že jej mal byť priznaný funkčný plat vo
výške 1.552,00 Eur. Žalovaný však namietal správnosť takto určeného funkčného platu, pretože na
priznanie osobného príplatku neexistuje právny nárok, keďže ide o fakultatívnu zložku platu. Z Návrhuna odobratie osobného príplatku zo dňa 27.03.2019, je zrejmé, že navrhovaná výška osobného príplatku
je 0,00 €. Je teda nepochybné, že takýto návrh existoval v čase 27.03.2019. Oznámenie o plate zo dňa
08.04.2019 bolo žalobkyni písomne zaslané po odobratí osobného príplatku.

27. Žalovaný súčasne dodal, že jeho právny zástupca podanie zo dňa 22.05.2023 osobne vhodil do
poštovej plechovej schránky právneho zástupcu žalobkyne dňa 22.05.2023 v sídle jeho advokátskej
kancelárie.

28. Podľa žalovaného žalobkyňa nebola v spore úspešná, nepreukázala, že by jej nárok na osobný
príplatok vznikol. Prvoinštančný súd správne vyhodnotil, že osobný príplatok je nenárokovateľný. Taktiež
náhrada za nevyčerpanú dovolenku bola určená z nesprávneho základu. Za takéhoto pre žalobkyňu
nepriaznivého stavu nemožno uvažovať o tom, že by jej mala byť priznaná 100 % náhrada trov konania.

29. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že ak žalovaný ju raz zaradil do konkrétnej

platovej triedy a platového stupňa a udelil jej výnimku z plnenia kvalifikačných predpokladov vzdelania
potrebných na vykonávanie prác, ktoré od nej vyžadoval, pričom sám tvrdí, že táto kompetencia patrí
zamestnávateľovi, takéto zaradenie je pre súd záväzné. Nie je zákonne možné, aby súd v roku 2024
rozhodol o tom, že zaradenie žalobkyne do konkrétnej platovej triedy a platového stupňa v roku 2013
bolo neplatné alebo inak právne neúčinné. Nie je možné prijať takýto záver ani ako prejudiciálnu otázku

(v rámci súdneho konania o plnenie), pretože tejto myšlienke bráni časové hľadisko premlčovania
peňažných nárokov, hľadisko nedostatku naliehavého právneho záujmu na takomto posúdení, ako aj
hľadisko ochrany dobromyseľného prijímania plnení od protistrany. Súd prvej inštancie rozhodol v tomto
ohľade správne. Z ustálenej súdnej praxe (Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4CoPr/10/2015,
z 24.11.2016, citovaný aj v rozsudku č. k. 8Cpr/14/2023) vyplýva, že rozsudok priznávajúci náhradu

mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, resp. z titulu prekážok na strane zamestnávateľa má
povahu deklaratórneho rozsudku, t. j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti (priznaním
náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny stav, ale hmotnému vzťahu sa iba procesne dodáva
kvalita vykonateľného práva). Žalobkyňa znova zdôrazňuje, že prijala dobromyseľne len to, čo jej sám
žalovaný dobrovoľne plnil. K žiadnemu plneniu ona sama žalovaného nevyzývala.

30. K námietke žalovaného o nesprávne určenom okamihu omeškania žalobkyňa uviedla, že
nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať
úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Žalovaný sa dostal do omeškania
s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy z titulu prekážok v práci na strane zamestnávateľa

(§ 142 ods. 3 Zákonníka práce) márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom
mesiaci.Splatnosťmzdyúzkosúvisísjejvýplatou.Výplatamzdyjesplatnávtermíneurčenomnavýplatu
príjmu. Za výplatný termín sa považuje deň, keď je mzda vyplatená v hotovosti, resp. poukázaná na
osobný účet zamestnanca. Žalobkyňa v konaní preukázala, kedy jej bol poukázaný príjem na osobný
účet. Na uvedené výplatné termíny sám žalovaný určil splatnosť výplaty príjmu.

31. K námietke žalovaného vo vzťahu k výroku o trovách konania upriamila pozornosť na dôvodovú
správu k Civilnému sporovému poriadku, kde zákonodarca vysvetlil ohľadne náhrady trov konania,
konkrétne ust. § 249 (teraz § 255 C.s.p.) aj nasledovné : „V tomto ustanovení sa premieta zásada
úspechu v spore ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. V sporovom konaní

je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu
zodpovedá i systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu
trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej
výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej
ujmy v sporoch o ochranu osobnosti - určenie, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a

povinnosť žalovaného sa ospravedlniť priznané boli, avšak náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
nebola priznaná v požadovanej výške.“ Vo vzťahu k uvedenému žalobkyňa dodala, že žalovaný využíva
službyexternéhoadvokáta,ataknatrovyprávnehozastúpenianeúčelnevynakladáfinančnéprostriedky
napriek tomu, že na právnom referáte zamestnáva právničku L. M., ktorá podľa pracovnej náplne
zabezpečuje právnu agendu vrátane zastupovania zamestnávateľa v právnych sporoch.

32. V ďalšom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného žalobkyňa uviedla, že sa pridržiava doterajšej
argumentácie. Ďalej poukázala na to, že hmotnoprávna úprava uvedená v § 142 ods. 3 Zákonníka
práce neumožňuje krátiť alebo nepriznať náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku zamestnancaz dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa, ktorý neprideľuje prácu zamestnancovi, ak bol
zamestnanec pripravený prácu vykonávať (v konaní toto nebolo sporné). Zákon č. 552/2003 Z. z.,
ani Zákonník práce neupravujú krátenie mzdy/platu pre neplnenie pracovných povinností. Je preto

logické, že výšku funkčného platu žalobkyne, ktorý je zároveň priemerným zárobkom pre náhradu platu
podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, nie je možné krátiť/znížiť, akýmkoľvek spôsobom obmedziť, či
nepriznať, a to ani odobratím osobného príplatku podľa § 10 zákona č. 553/2003 Z. z.. Pritom osobný
príplatok žalovaný odobral z dôvodu, pre ktorý nebol priznaný. Žalovaný v zmysle ustanovení zákona
č. 553/2003 Z. z. Oznámením o výške a zložení funkčného platu zo dňa 31.05.2013 s účinnosťou

od 01.06.2013 žalobkyni priznal osobný príplatok vo výške 457,50 €. Týmto sa osobný príplatok
stal nárokovateľnou zložkou funkčného platu žalobkyne. Návrh na odobratie osobného príplatku vo
výške 457,50 €, zo dňa 27.03.2019 ako dôvod krátenia priemerného zárobku pre náhradu platu
podľa § 142 ods. 3 považuje žalobkyňa za absurdný, keďže sám žalovaný v rozpore s § 47 ods. 1
Zákonníka práce neumožnil žalobkyni vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. V konaní evidenciou
dochádzky bolo preukázané, že žalobkyňa počas niekoľkých rozhodných dní vždy ráno pred začiatkom

pracovnej doby prišla do práce, sedela na chodbe, nikto si ju nevšímal, ale najmä zamestnávateľ jej
žiadnu prácu nepridelil, a to ani ako personalistke, ani ako opatrovateľke. Žalobkyňa súčasne uviedla,
že tvrdenie žalovaného o jej účelovej práceneschopnosti je v rozpore s konaním žalovaného, ktorý
dočasnú pracovnú neschopnosť žalobkyne nespochybnil, neprítomnosť žalobkyne na pracovisku od
05.04.2019 do 02.06.2019 ospravedlnil, za prvých 10 dní dočasnej pracovnej neschopnosti náhradu

príjmu vyplatil (aj keď krátenú) a ani žiadnym zákonným spôsobom sa nedomáhal zrušenia uznania
práceneschopnosti žalobkyne ošetrujúcim lekárom. Žalobkyňa znova zopakovala, že súd prvej inštancie
sa nijako nevyjadril k otázke namietaného diskriminačného postupu žalovaného. Tiež dodala, že súd
prvej inštancie nedoručil žalobkyni písomné vyjadrenie žalovaného vo veci samej zo dňa 22.05.2023,
aby jej poskytol možnosť vyjadriť sa k nemu.

33. Žalovaný ďalej poukázal na predchádzajúcu argumentáciu. Dodal, že v priebehu celého konania
preukazoval, že nemá vo svojej organizačnej štruktúre miesto „vedúca oddelenia riadenia ľudských
zdrojov“. Keďže takéto miesto nemal a nemá ho ani v súčasnej dobe, ponúkol žalobkyni inú vhodnú
prácu. Všetky ponuky vykonal žalovaný písomne a o tejto skutočnosti niet medzi účastníkmi žiadnych

pochybností. Ako naložila žalobkyňa s ponúknutou prácou, je zrejmé z jej konania. Žalovaný tvrdí, a
jeho tvrdenia sa zakladajú na faktoch, že žalobkyňa nechcela pracovať, a preto si hľadala dôvody,
prečo neprijať ponúknuté pracovné miesta. Ak by prijala ponúknutú prácu, zapojila by sa do pracovného
procesu u zamestnávateľa a nemusela dobrovoľne sedieť na chodbe. Tiež uviedol, že v prípade
žalobkyne neboli splnené podmienky na priznanie osobného príplatku z hľadiska ani kvality vykonávanej

práce, ani na ocenenie mimoriadnych osobných schopností, dosahovaných pracovných výsledkov alebo
za vykonávanie práce nad rámec pracovných povinností. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že žalovaný
využíva aj služby externých právnych kancelárii napr. pri zastupovaní v sporových konaniach na súdoch,
je to plne v jeho kompetencii. Žalovaný súčasne uviedol, že žalobkyňa nebola v spore úspešná,
nepreukázala, že by jej nárok na osobný príplatok vznikol. Prvoinštančný súd správne vyhodnotil,

že osobný príplatok je nenárokovateľný. Taktiež náhrada za nevyčerpanú dovolenku bola určená z
nesprávneho základu. Za takéhoto pre žalobkyňu nepriaznivého stavu nemožno ani uvažovať o tom, že
by jej mala byť priznaná 100% náhrada trov konania.

34. Žalobkyňa v ďalšom vyjadrení uviedla, že žalovaný jej mohol prideľovať akúkoľvek personálnu a

mzdovú prácu (spracovanie miezd, dochádzky zamestnancov, odvodových alebo iných personálnych
podkladov), pretože toto bola reálna (skutočná) náplň práce žalobkyne pred nezákonným skončením jej
pracovného pomeru zo strany žalovaného. Takúto agendu nepochybne mal a má k dispozícii. Žalovaný
to neurobil, čím umelo vytvoril stav, že žalobkyňa sedela na chodbe D. N. E. F. G. a nikto si ju nevšímal.
Žalobkyňa poukázala na doterajšie vyjadrenia a navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

zmenil a žalobe vyhovel v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného k plnej náhrade trov celého konania
alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

35. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
jeodvolanieprípustné(355CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutie,akoajkonaniemupredchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario)
a zistil, že nie sú splnené podmienky ani pre potvrdenie, ani pre zmenu napadnutého rozsudku.36. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov
predostretých žalobkyňou a žalovaným a dospel k záveru, že odvolania sú dôvodné.

37. Predmetom odvolacieho prieskumu je rozsudok súdu prvej inštancie ktorý rozhodol o žalobe, ktorou
sa žalobkyňa voči žalovanému ako zamestnávateľovi domáhala zaplatenia rozdielu náhrady funkčného
platu a ostatných nárokov plynúcich z pracovného pomeru, teda rozdielom medzi tým, čo jej žalovaný
plnil a tým, na čo má žalobkyňa, ako ona sama tvrdí, nárok v zmysle zákona číslo 553/2003 Z.z.. Súd

čiastočne žalobe vyhovel.

38. Predmetom odvolacích námietok žalovaného bolo najmä tvrdenie, že žalobkyňa mala byť
správne v roku 2013 zaradená do inej platovej triedy, maximálne do 10. platovej triedy. Následkom
nesprávneho zaradenia žalobkyne do inej platovej triedy ako mala byť, tak nemohla byť v roku 2019
zaradená do 8. platovej triedy, ale maximálne do 7. platovej triedy. Argumentoval tým, že žalobkyňa

pre zaradenie do tejto platovej triedy nemala potrebné vzdelanie (Vysokoškolské vzdelanie druhého
stupňa) a nevykonávala prácu, ktorá by spadala pod pracovné činnosti uvádzané pre 11. platovú triedu.
Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobkyňa v oznámení o výške a zložení funkčného platu zo dňa
31.05.2013 bola zaradená do 11. platovej triedy.

39. Súd prvej inštancie sa s týmito námietkami žalovaného vysporiadal v bode 10. odôvodnenia
rozhodnutia.CitovalpritomrozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.3Cdo/31/2008z26.02.2009.Podľa
názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie neskúmal námietky žalovaného v dostatočnom rozsahu,
ale obmedzil sa len na konštatovanie, že zaradenie žalobkyne do tejto triedy bolo vykonané samotným
žalovaným a že daná skutočnosť nemôže ísť na úkor samotnej žalobkyne.

40. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/31/2008 z 26.02.2009 okrem iného vyplýva:
„Pracovným vzťahom je potrebné rozumieť okrem vzťahov upravených zákonom č. 311/2001 Z.z.
(Zákonník práce) aj vzťahy upravené zákonom č. 313/2001 Z.z. o verejnej službe (zrušený zákonom č.
553/2003 Z.z. s účinnosťou od 1. januára 2004), ale aj všetkými zákonmi upravujúcimi závislú činnosť,

pokiaľ riešenie vzťahov závislej činnosti neupravuje osobitný zákon inak. (...) Keďže vyššie uvedené
právne úpravy nezakotvujú oprávnenie súdu určovať zaradenie zamestnanca do príslušnej platovej
triedy, platového stupňa, rozhodovať o príplatkoch, určení osobného platu a v konečnom dôsledku
o určení funkčného platu, ale práve naopak tieto právne úpravy priznávajú oprávnenie a povinnosť
zamestnávateľa(§55ods.7zák.č.313/2001Z.z.,§§4až7zák.č.553/2003Z.z.)rozhodovaťozaradení

zamestnancapodľapríslušnýchprávnychpredpisov,nemožnopovažovaťrozhodnutieodvolaciehosúdu
za nesprávne. Zároveň treba prisvedčiť správnosti záveru odvolacieho súdu, že súd je oprávnený
rozhodovať, resp. iba preskúmavať správnosť takéhoto zaradenia zamestnanca do príslušnej platovej
triedy, platového stupňa, tarifného platu a funkčného platu, o ktorom rozhodol zamestnávateľ.“

41. Odvolací súd súčasne poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/80/2018 zo dňa
10.10.2019, v ktorom vyslovil aj toto: „K právnemu záveru, či pre zaradenie zamestnanca do platovej
triedy je rozhodujúce, akú činnosť mal zamestnanec podľa opisu činností vykonávať alebo akú činnosť
zamestnanec aj skutočne vykonával, dospel dovolací súd už vo viacerých rozhodnutiach. Napríklad v
rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 288/2012 uviedol, že pri skúmaní zaradenia zamestnanca do platovej triedy

treba porovnať pracovné činnosti vykonávané zamestnancom podľa dohodnutého druhu práce s opisom
pracovných činností uvedených v katalógu, pričom rozhodujúca je najnáročnejšia pracovná činnosť,
ktorú zamestnanec vykonáva. V rozhodnutí 4 Cdo 5/2007 dovolací súd zdôraznil, že pre zaradenie
zamestnanca do platovej triedy je rozhodujúce len jediné kritérium, a to ním vykonávaná najnáročnejšia
pracovná činnosť. Zhodný záver k uvedenej otázke zaujal aj v rozhodnutí 3 Cdo 31/2008; aj podľa tohoto

rozhodnutia pre zaradenie zamestnanca do platovej triedy je rozhodujúca ním skutočne vykonávaná
práca.“

42. V kontexte námietok žalovaného a vyššie citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR bol súd prvej
inštancie povinný preskúmať a vyhodnotiť, či zaradenie žalobkyne do platovej triedy 11. a neskôr do

platovej triedy 8. bolo správne. Totiž od tohto posúdenia potom závisí určenie výšky platu zamestnanca
zamestnávateľom. Námietka žalobkyne, že takémuto preskúmaniu bráni časové hľadisko premlčovania
peňažných nárokov, hľadisko nedostatku naliehavého právneho záujmu na takomto posúdení, ako
aj hľadisko ochrany dobromyseľného prijímania plnení od protistrany, nie je namieste. Pokiaľ ideo premlčanie peňažných nárokov, vždy je na oprávnenom subjekte, či námietku premlčania vznesie.
Pokiaľ sa tak stane a námietka je dôvodná, nárok nemožno priznať. V súvislosti s neexistenciou
naliehavého právneho záujmu je potrebné uviesť, že daná otázka je aktuálna v prípadoch, ak sa má

určením práva vytvoriť právny základ medzi stranami tak, aby sa predišlo žalobe na plnenie. V danej
veci nejde o určovaciu žalobu, keďže aj z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva,
že žalobca sa nemôže určovacou žalobou domáhať napríklad zaradenia do určitej platovej triedy.
Takéto určenie je v kompetencii zamestnávateľa. Nevedno v akom inom kontexte mala žalobkyňa na
mysli neexistenciu naliehavého právneho záujmu. V neposlednom rade je potrebné dobromyseľnosť

žalobkyne pri prijímaní plnení od zamestnávateľa posudzovať v kontexte skutkových okolností danej
veci, keď samotná žalobkyňa sa pričinila o zaradenie do platovej triedy v podobe prípravy a vyhotovenia
podkladov pre takéto zaradenie.

43. Žalovaný namietal aj nesprávne určenie okamihu omeškania súdom prvej inštancie. Ako je zrejmé
z rozsudku súdu prvej inštancie, súd priznal žalobkyni úrok z omeškania z priznaných súm márnym

uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci.

44. Vo vzťahu k uvedenému je potrebné uviesť, že podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce je mzda splatná
pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa
v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. V prípade, ak zamestnávateľ mešká

s výplatou mzdy a mzdu neposkytne v dohodnutej dobe, alebo v prípade absencie takejto dohody
mzdu neposkytne najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, je v omeškaní. Z obsahu
pracovnej zmluvy nie je zrejmé, aby u zamestnávateľa bol výplatný termín dohodnutý. Okrem toho
zozistenéhoskutkovéhostavusúdomprvejinštancienevyplýva,abyvdanomprípadekolektívnazmluva
zakotvovala konkrétny výplatný termín. Na č.l. 74 – 802 spisu sa nachádza kolektívna zmluva na rok

2019. Z Článku 21 ods. 1, časť IV. kolektívnej zmluvy vyplýva, že termínom splatnosti platu je posledný
deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca.

45. V súvislosti s námietkou žalobkyne o tom, že jej nebolo doručené na vyjadrenie podanie žalovaného
zo dňa 22. mája 2023, odvolací súd uvádza, že ide o procesné pochybenie súdu prvej inštancie, nakoľko

súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia zohľadnil aj tieto argumenty žalovaného, čo vyplýva
z bodu 5. odôvodnenia. Súčasťou práva na spravodlivý proces je umožniť strane poznať argumenty
protistrany a vytvoriť jej priestor, aby mohla na tieto argumenty reagovať. Keďže v tomto písomnom
podaní žalovaný predostrel zásadnú argumentáciu týkajúcu sa nesprávneho zaradenia žalobkyne
do platovej triedy, ktorá predstavuje aj jeden z odvolacích dôvodov žalovaného, bolo povinnosťou súdu

prvej inštancie doručiť toto podanie žalobkyni. Je v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania, aby sa
strana o významných argumentoch protistrany dozvedela až z rozhodnutia vo veci samej bez toho,
aby k nim mohla zaujať svoje stanovisko.

46. Žalobkyňa namietala závery súdu prvej inštancie týkajúce sa nepriznania osobného príplatku aj

za mesiace máj až október 2019. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo,
že žalobkyni bola adresovaná výzva na nastúpenie do práce listom zo dňa 01.04.2019 a návrh na
odobratie osobného príplatku je datovaný dňa 27.03.2019. Následne listom zo dňa 08.04.2019 bol
žalobkyni odobratý osobný príplatok vo výške 457,50 eur. Za daných okolností je významné ust.
§ 10 ods. 1 a 2 zákona č. 553/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom období, podľa ktorého

zamestnancovi na ocenenie mimoriadnych osobných schopností, dosahovaných pracovných výsledkov
alebo za vykonávanie práce nad rámec pracovných povinností možno priznať osobný príplatok až
do sumy zodpovedajúcej ustanovenému limitu; to sa nevzťahuje na zamestnanca zamestnávateľa
uvedenéhov§1ods.1písm.g).Osobnýpríplatoksaurčípevnousumouzaokrúhlenouna50eurocentov
nahor. O priznaní osobného príplatku podľa odseku 1, jeho zvýšení, znížení alebo odobratí rozhoduje

zamestnávateľ na základe písomného návrhu príslušného vedúceho zamestnanca.

47. Osobný príplatok je nenárokovateľnou zložkou príjmu. Ak bol osobný príplatok priznaný, k jeho
odňatiu v rozhodnom období mohlo dôjsť na základe návrhu vedúceho zamestnanca. Odňatie osobného
príplatku nemohlo byť arbitrárne, čo však v spojení s neprideľovaním práce žalobkyni celkom tak

nevyznieva, pretože neprideľovanie práce žalobkyni šlo objektívne na vrub zamestnávateľa.

48. Žalobkyňa tiež namietala, že súd prvej inštancie neskúmal diskriminačný dôvod v súvislosti
s odobratím osobného príplatku. Nesúhlasila s argumentáciou súdu o tom, že žiaden diskriminačnýdôvod neuviedla, keďže ho uviedla už v samotnej žalobe, a to nepriaznivý zdravotný stav. V tejto
súvislosti argumentovala aj § 119a ods. 4 Zákonníka práce. Vo vzťahu k uvedenému odvolací
súd uvádza, že žalobkyňou zmienené ust. § 119a ods. 4 Zákonníka práce je spojené explicitne

s diskriminačným dôvodom na základe pohlavia.

49. V zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy SR všetci ľudia sú si rovní v právach. Nerovnováha, ktorá
v naznačenom kontexte vznikne, je porušením zásady rovnakého zaobchádzania a nazýva sa
diskrimináciou. Je potrebné rozlišovať medzi priamou diskrimináciou a nepriamou diskrimináciou.

Priamou diskrimináciou je každé rozdielne zaobchádzanie s osobami, ktoré sa nachádzajú
v porovnateľnej situácii. Inými slovami priamou diskrimináciou je, ak s rovnakým sa za totožných
podmienok zaobchádza rozdielne a s takým, čo si vyžaduje odlišný prístup sa v porovnaní s takým,
čo odlišný prístup nevyžaduje, zaobchádza rovnako. Pri diskriminácii je zásadným hľadiskom práve
porovnateľnosť situácie. Nepriamou diskrimináciou je navonok neutrálna situácia s nepriaznivým
dopadom na chránenú skupinu (titulom pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti

k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského
stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo
sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo
inej protispoločenskej činnosti).

50. Podľa § 13 ods. 2 Zákonníka práce, v pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia
zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy,
farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických
vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného
alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného

postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.

51. Zásada rovnakého zaobchádzania je ako všeobecný a základný princíp ochrany pred diskrimináciou
zakotvená v zákone číslo 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

52. Podľa § 6 ods. 1 antidiskriminačného zákona, v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v
pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich
zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.

53. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) antidiskriminačného zákona, zásada rovnakého zaobchádzania podľa
odseku1sauplatňujelenvspojenísprávamiosôbustanovenýmiosobitnýmizákonminajmävoblastiach
výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného
postupu v zamestnaní a prepúšťania.

54. Podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu
rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať,
že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

55. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobkyňa skutočne daný diskriminačný dôvod predostrela, avšak

odvolací súd za daného skutkového stavu neidentifikoval súvislosť medzi diskriminačným dôvodom –
nepriaznivý zdravotný stav a odobratím osobného príplatku.

56. Obe strany namietali aj výrok o trovách konania. Berúc do úvahy dikciu § 255 ods. 2 CSP súd
vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Civilný sporový proces je v otázke

náhrady trov konania ovládaný zásadou zodpovednosti za výsledok v spore. Preto ak úspech žalobkyne
predstavoval 45,64 % a jej neúspech 54,36 %, čo znamená úspech žalovaného, nemožno konštatovať,
že žalobkyňa by mala nárok na plnú náhradu trov konania. Úspech žalovaného predstavoval 8,72 %,
pričom nejde až o taký nepatrný úspech v spore, ktorý by bol podkladom pre záver o takmer totožnom
úspechu strán v spore. V danej veci ide o individuálny pracovnoprávny spor s ochranou slabšej strany,

a preto je potrebné skúmať aj možnú aplikáciu § 257 CSP.57. Poukazujúc na uvedené a na základe odvolania oboch strán sporu odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a podľa ustanovenia § 391 ods.
1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

58. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť zaradenie žalobkyne do platovej
triedy 11., resp. 8., a to v kontexte námietok žalovaného a vo svetle citovaných rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR. Súd doručí žalobkyni (prostredníctvom jej právneho zástupcu) podanie žalovaného zo dňa
22.05.2023 a umožní jej sa k nemu vyjadriť v primeranej lehote. V priebehu konania bude súd dbať

na záruky, ktoré stranám priznáva právo na spravodlivý proces. Na základe dokazovaním zisteného
skutkového stavu súd prvej inštancie sa bude zaoberať aj možnou diskrimináciou žalobkyne a tiež
opodstatnenosťounárokunaosobnýpríplatokzažiadanéobdobie.Vprípade,aksapreukážedôvodnosť
(aj čiastočná) nároku žalobkyne, v súvislosti s omeškaním zamestnávateľa s výplatou príjmu žalobkyne,
bude súd vychádzať z ust. § 129 ods. 1 Zákonníka práce, ak sa nepreukáže, že z pracovnej zmluvy alebo
kolektívnej zmluvy vyplýva niečo iné. Odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosťou súdu prvej inštancie

bude náležite svoje rozhodnutie odôvodniť s odkazom na konkrétne skutkové okolnosti pri aplikácii
zodpovedajúcej právnej úpravy. Súd prvej inštancie rozhodne aj o všetkých trovách konania (§ 396 ods.
3 CSP). V naznačených súvislostiach je prioritná aplikácia zásady zodpovednosti za výsledok v spore
podľa § 255 CSP (prípadne zásada zodpovednosti za zavinenie podľa § 256 CSP, ak by prichádzala do
úvahy). Súd však bude skúmať aj možnú aplikáciu § 257 CSP.

59. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2
CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)