Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 19, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoCsp/15/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122325624
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krajčová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6122325624.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia
senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Natália Kolláriková, v sporovej veci žalobcu: Intrum Slovakia
s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpený: JUDr. Ján Šoltés, advokát,
so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, proti žalovanej: G. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XA, J., o
zaplatenie 7.427,11 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava

IV, č.k. B1-22Csp/89/2022-149 zo dňa 14.01.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k.
B1-22Csp/89/2022-149 zo dňa 14.01.2025, p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej nepriznáva proti žalobcovi nárok náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom B1-22Csp/89/2022-149 zo dňa 14.01.2025 žalobu zamietol

(výrok I.) a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok II.).

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť mu sumu 7.427,11 eur spolu s príslušenstvom z titulu úveru, ktorý poskytol právny
predchodca žalobcu žalovanej na základe zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru „V.“ zo dňa
05.06.2017 tvrdiac, že žalovaná nesplácala poskytnutý úver riadne a včas, a preto jej vznikol dlh vo

výške istiny úveru 7.427,11 eur.

3. Žalovaná sa k žalobe nevyjadrila.

4. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa § 132 ods. 1 a 3, § 153 a § 181 ods. 4 CSP,
§ 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách.

5. Súd prvej inštancie posúdil Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „V.“ zo dňa 05.06.2017 ako
zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 Občianskeho zákonníka, keďže veriteľ (právny predchodca žalobcu)
pri uzatváraní a plnení zo spornej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, teda
ako dodávateľ (banka) a žalovaná, ktorá je fyzickou osobou, tak nekonala, a teda sa považuje za
spotrebiteľa. Zároveň sa tým právny predchodca žalobcu považuje aj za veriteľa podľa § 2 písm. b) zák.

č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zák. č. 129/2010 Z.z.“) a žalovaná za spotrebiteľa
podľa § 2 písm. a) tohto zákona, pričom uvedená zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa §
2 písm. d) zák. č. 129/2010 Z.z., a teda na daný spotrebiteľský vzťah sa vzťahuje aj zák. č. 129/2010Z.z. Súd preto posúdil uvedenú zmluvu o spotrebiteľskom úvere aj podľa zák. č. 129/2010 Z.z., pričom
jej neplatnosť nezistil.

6. Vzhľadom na postúpenie pohľadávky voči žalovanej z titulu úveru poskytnutého právnym
predchodcom žalobcu na základe tejto zmluvy bolo potrebné skúmať, či v tomto prípade bol dodržaný
zákonom stanovený postup postúpenia bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách („zákon o bankách“) a § 17 zák. č. 129/2010 Z.z., keďže uvedené má vplyv na aktívnu vecnú
legitimáciu v konaní, t.j. na zistenie, či žalobca je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia voči žalovanej.

V rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/162/2020 zo dňa 27. októbra 2021 (publikovaného v Zbierke pod č. 6/2022)
najvyšší súd zdôraznil, že v sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej
povinnosti; dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o
bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým
súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa.

7. Postúpenie pohľadávky je jedným zo spôsobov, akým môže dôjsť k zmene v osobe veriteľa (§
524 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Aby však k tejto zmene došlo, musí postúpenie zodpovedať
pravidlám, ktoré vyplývajú zo zákona alebo z dohody s dlžníkom postupovanej pohľadávky. Nemožno
totiž postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom (§ 525 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Súdna prax sa ustálila v tom, že dôsledkom takéhoto postúpenia by bola jeho

(absolútna) neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka (pozri napríklad rozsudky Najvyššieho súdu
SR z 28.01.2009, sp. zn. 1Cdo/76/2007, z 24.04.2018, sp. zn. 1Cdo/147/2017).

8. Platnosť postúpenia spornej pohľadávky na žalobcu závisí od posúdenia splnenia podmienok v
ustanovení § 17 ods. 1 zák. č. 129/2005 Z.z. Postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru podľa

§ 17 ods. 1 zák. č. 129/2005 Z.z. je prípustné len vtedy, ak sú súčasne splnené všetky tam uvedené
podmienky. Ak teda nie je splnená čo i len jedna z nich, postúpenie pohľadávky je neplatné. Jednou
zo spomínaných podmienok postúpenia je, aby išlo o pohľadávku po konečnom termíne splatnosti
spotrebiteľského úveru alebo o pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru. Bolo na žalobcovi, aby v konaní tvrdil a preukázal, že táto podmienka bola

splnená.

9. Právo požadovať splatenie dlhu dohodnutého v splátkach umožňuje v spotrebiteľských vzťahoch ust.
§ 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že veriteľ (v postavení dodávateľa) môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie

niektorej zo splátok za podmienok, že uplynuli 3 mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky
a že upozornil dlžníka (v postavení spotrebiteľa) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
Účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka je podmienená tým, že veriteľ v
uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez takéhoto
včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné. Z § 565 veta druhá Občianskeho zákonníka vyplýva, že

veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy najneskôr do splatnosti najbližšej
nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením
zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). V prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k
vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení

presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh (uznesenie
Najvyššieho súdu zo dňa 25.01.2024, sp. zn. 5Cdo/2/2023).

10. Aj keď ustanovenie § 53 ods. 9 a ani ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka výslovne
neustanovuje ako náležitosť výzvy na zaplatenie alebo oznámenia o vyhlásení predčasnej splatnosti

úveru uvedenie splátky, pre ktorú veriteľ zosplatnil dlh, je potrebné na daný úkon aplikovať aj
ustanovenia Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch, a to konkrétne § 37 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého právny úkon musí byť určitý, inak je neplatný. Identifikácia splátky je potrebná z
dôvodu identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej doby, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom,
zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

2Cdo/149/2021). Je to podstatná informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému
plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky,
kedy by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť
zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môžebyť poškodený (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/197/2022). Uvedenie splátky, pre
ktorú veriteľ pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, vyplýva tak aj z požiadavky ochrany
spotrebiteľa ako slabšej strany sporu. Zosplatnenie úveru má totiž vážne následky pre strany úverového

vzťahu; dochádza k zmene práv a povinností strán úverového vzťahu; zosplatnenie úveru má pre
veriteľa následok, že nemusí žiadať len o zaplatenie splátok podľa splátkového kalendára, ale môže
voči dlžníkovi uplatniť nárok na zaplatenie celej sumy poskytnutého a nesplateného úveru vrátane
príslušenstva; pre dlžníka zosplatnenie znamená stratu výhody splátok. Súd preto dospel k záveru,
že neuvedenie splátky, pre ktorú veriteľ zosplatnil dlh v listine, ktorou veriteľ oznámil predčasné

zosplatnenie úveru a ani vo výzve na zaplatenie, realizovanej v zmysle ustanovenia § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka, má za následok neplatné zosplatnenie úveru.

11. Z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že právny predchodca žalobcu nešpecifikoval splátku,
pre ktorú zosplatňuje celý dlh žalovanej v oznámení o zosplatnení úveru zo dňa 11.10.2019, ani vo
výzve zo dňa 05.09.2019. Z vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že pokiaľ v prejednávanej

veci nedošlo k uvedeniu splátky, pre ktorú veriteľ dlh zosplatnil už v oznámení o zosplatnení úveru
a veriteľ vo výzve na zaplatenie neuviedol splátku, pre ktorú mieni dlh zosplatniť, nie je jednostranný
právny úkon veriteľa, ktorým úver predčasnej zosplatňuje, dostatočne určitý a z toho dôvodu je tak
úkonom neplatným. Zosplatnenie úveru je teda neplatné z dôvodu jeho neurčitosti (§ 37 Občianskeho
zákonníka) pre neuvedenie splátky, pre ktorú veriteľ dlh zosplatnil, a to ako ani vo výzve na zaplatenie,

tak ani v samotnom jednostrannom úkone, ktorým veriteľ dlh zosplatnil. Vzhľadom k tomu, že
žalobca nepreukázal, že by predmetom postúpenia bola pohľadávka po konečnom termíne splatnosti
spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, bola pohľadávka právneho predchodcu žalobcu voči žalovanej postúpená v
rozpore s § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. a § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo vo výsledku

vedie k záveru, že bola postúpená neplatne (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalobca tak nie je nositeľom
žalobou uplatneného nároku, teda nemá v spore aktívnu vecnú legitimáciu. Z tohto dôvodu žaloba nie
je dôvodná.

12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku

(ďalej len „CSP“) a § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaná mala vo veci plný úspech, preto by jej prislúchal nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu. Keďže jej však v konaní žiadne trovy nevznikli, súd jej nárok na ich
náhradu nepriznal.

13. Proti rozsudku súd prvej inštancie podal odvolanie žalobca a to z dôvodu podľa ust. §
365 ods. 1 písm. h) CSP; napáda predmetný rozsudok v celom rozsahu a navrhuje, aby odvolací súd na
základe ustanovenia § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že zaviaže
žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 7.427,11 eur, úrok z omeškania 5,00% ročne zo sumy 7.427,11 eur
od 26.10.2019 do zaplatenia a priznal mu náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v

plnom rozsahu.

14. Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie vec na základe vykonaného dokazovania nesprávne právne
posúdil a zamietol žalobu z dôvodu, že nedošlo k platnému zosplatneniu úveru pre neurčitosť výzvy
právneho predchodcu pred zosplatnením podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a tým aj

neurčitosť zosplatňujúcej výzvy podľa ust. § 565 OZ. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je správne.
Súd prvej inštancie posúdil právny úkon právneho predchodcu žalobcu - výzvu na zaplatenie
omeškaných splátok s upozornením na zosplatnenie v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
označenú ako „predžalobná upomienka“ ako neplatný právny úkon pre neuvedenie splátky, s ktorou
bol žalovaný viac ako tri mesiace v omeškaní. Tento právny názor je nesprávny. Občiansky zákonník

nestanovil ako podmienku platnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti pohľadávky z úveru podmienku
uvedenia splátky, pre ktorú veriteľ pristúpil k zosplatneniu (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach
pod sp. zn. 5CoCsp/62/2022 - odsek 19 odôvodnenia, rozhodnutie Krajského súdu Nitra pod sp. zn.
12CoCsp/25/2021 - odsek 9 odôvodnenia).
Pri zosplatňovacej výzve zákon jasne vymedzuje, pre ktorú splátku môže veriteľ splatnosť vyhlásiť,

inak by bolo vyhlásenie splatnosti neplatné. Pri výklade právnych úkonov a ich posudzovaní z pohľadu
nárokov na ich platnosť je nevyhnutné brať na zreteľ ústavný príkaz preferencie výkladu v prospech
platnosti právneho úkonu a dôvody neplatnosti nerozširovať nad rámec zákonom uvedených prípadov(nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/07, Nález Ústavného súdu SR z 1.apríla 2015, sp. zn. I.ÚS
640/2014).
Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní vyššie uvedenou

zásadou neriadil. Vo veci bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú v súlade
s § 53 ods. 9 OZ uhradiť dlžnú sumu s tým, že v opačnom prípade je oprávnený vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť, ku ktorej došlo dňa 11.10.2019, čo oznámil žalovanému spolu so zostatkom úveru vrátane
príslušenstva. Z výpisu z účtu žalovanej bolo preukázané, že ku dňu vystavenia predžalobnej upomienky
bola preukázateľne v omeškaní s úhradou troch splátok úveru. Právny predchodca žalobcu postupoval

plne v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ v spojení s ust. § 565 OZ, keď úver predčasne zosplatnil dňa
11.10.2019,akovyplývazpredloženéhoprehľadusplátokaúhrad,atoprenezaplatenieúverovejsplátky
splatnej dňa 25.06.2019, čo žalovaná ani nepoprela, t.j. po uplynutí 3 mesiacov od omeškania splátky,
za súčasného upozornenia na možnosť zosplatnenia v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto
práva. K postúpeniu žalovanej pohľadávky došlo v súlade s ust. § 17 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010
Z.z., čím je daná žalobcova aktívna legitimácia v tomto spore.

Zároveň poukázal na skutočnosť, že pokiaľ ide o vyhlásenie predčasnej splatnosti, zákon neukladá
žiadne ďalšie podmienky pokiaľ ide o formu, a teda neuvedenie splátky, pre ktorú k zosplatneniu došlo,
nemôže mať za následok neplatnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti. Ako uviedol Najvyšší súd SR
v rozhodnutí zo dňa 30.01.2024, sp. zn. NSSR 1Cdo/123/2022, cit.: „Dovolací súd sa nestotožňuje
s názorom, ktorý prezentovali dovolatelia, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu,

by mala byť podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu. Žiadnu takúto povinnosť (uviesť v
zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Dovolací súd tiež nepovažuje za potrebné na
tomto mieste viesť polemiku o tom, či je určenie splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie, skutkovou alebo
právnou otázkou (skutkovou otázkou nesporne je označenie takejto splátky vo výzve na zaplatenie
alebo v samotnom zosplatnení; ak však tieto listiny vymedzenie relevantnej splátky neobsahujú, je jej

určenie na účely začatia počítania premlčacej doby len právnym konštruktom). Považuje však za vhodné
uviesť,žepokiaľsavykonanýmdokazovanímnepreukážeopak,trebavychádzaťzprincípuracionálneho
správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade so zákonom, a teda vzhľadom na
ustanovenie § 565 druhej vety Občianskeho zákonníka je potrebné predpokladať, že zosplatnenie
bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti.“ Rovnako tak aj

napríkladrozhodnutieKrajskéhosúduvŽiline,sp.zn.12CoCsp/25/2021zodňa08.02.2022,rozhodnutie
Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 9Co/51/2023 zo dňa 27.02.2023, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline,
sp.zn.9Co/51/2023zodňa27.2.2024,atiežrozhodnutieKrajskéhosúduvŽiline,sp.zn.7CoCsp/4/2023
zo dňa 26.04.2023, ktoré taktiež ustálili, že z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne vyplývať, že ak
dlžník výzvu sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k zosplatneniu, a ani predmetná výzva nemusí vyslovene

vymedzovať s ktorou konkrétnou splátkou je dlžník v omeškaní.
Pri výklade právnych úkonov a ich posudzovaní z pohľadu nárokov na ich platnosť je nevyhnutné
brať na zreteľ ústavný príkaz preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu a dôvody
neplatnosti nerozširovať nad rámec zákonom uvedených prípadov. „Prehnané formalistické požiadavky
všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného

súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž
nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho
neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má
byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre
výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho

úkonu.“ (Nález Ústavného súdu SR z 1.apríla 2015, sp. zn. I.ÚS 640/2014).
Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu
preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že žalobe vyhovie.

15. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu, napriek jeho riadnemu doručeniu, nevyjadrila.

16. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380
ods. 1 CSP), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre
jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

17.Zobsahuspisuvyplýva,žežalovanáakodlžníkaE.Z..akoveriteľuzatvorilidňa05.06.2017Zmluvuo
spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi spotrebiteľský úver vo výške 7.427,11
eur.18.Súdprvejinštanciežalobuzamietolsodôvodnenímoneexistenciiaktívnejvecnejlegitimáciežalobcu
z dôvodu, že nedošlo k platnému postúpeniu danej pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na

žalobcu, nakoľko neboli splnené podmienky jednak na vyhlásenie predčasnej splatnosti celého úveru,
ako aj, že neboli splnené podmienky na postúpenie pohľadávky.

19. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal
priebeh konania, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na posudzovanú vec a z ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie
jasne a výstižne vysvetlil prečo považoval žalobu za nedôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej
inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 CSP. Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie
zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Cdo/165/2011).

20. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,

konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP) a v podrobnostiach poukazuje na skutkové a
právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými aspektmi
predmetnej žaloby.

21. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie, v nadväznosti na odvolacie

námietky žalobcu, odvolací súd uvádza, že procesný úspech strany v konaní je podmienený unesením
dvoch bremien, jednak ide o bremeno v danom prípade tvrdiť rozhodné skutočnosti pre priznanie
uplatneného nároku a zároveň bremeno tvrdené skutočnosti preukázať (obdobne viď aj uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.6.2010, sp. zn. 5Obo/52/2010). Až na základe tvrdenia preukázaného
dôkazmi môže protistrana poprieť tvrdenú a preukázanú skutočnosť prednesením procesnej obrany a

jej preukázaním. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu a dôsledkom
toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé na základe
navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

22. Odvolací súd vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu v prvom rade uvádza, že v sporoch s

ochranou slabšej strany súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz (§ 295 CSP). Zároveň
je potrebné v individuálnych spotrebiteľských sporoch dôsledne aplikovať aj § 132 ods. 3 CSP, lebo
nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa, ak žalobca v žalobe iba označí, ale nepripojí všetky dôkazy na
podporu svojich tvrdení. V dôsledku informačného deficitu, ktorý je pre spotrebiteľa v spotrebiteľských

sporoch obvyklý, musí dôkaznú povinnosť za spotrebiteľa suplovať súd, a to aj v prípade, ak spotrebiteľ
nepredložil alebo nemôže predložiť dôkazy vlastnou vinou. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie
(C-40/08, C-618/10, C-243/08) vyplýva, že v spotrebiteľských sporoch je revitalizovaná nielen dôkazná
povinnosť spotrebiteľa, ale aj jeho povinnosť tvrdenia. Toto pravidlo neplatí jedine vtedy, ak spotrebiteľ s
takýmto postupom nesúhlasí, teda prejaví vôľu byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou naďalej viazaný

(Števček,M, Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 1030-1031 s.). Pasivita žalovaného v konaní
nemôže mať za následok aplikáciou § 151 ods. 1 a ods. 2 CSP povinnosť všeobecného súdu priznať
akýkoľvekuplatnenýnárok(uznesenieÚstavnéhosúduSRzodňa11.júna2019,sp.zn.I.ÚS246/2019).
Jednou zo základných procesných povinností strán sporu, je povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje

bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným
bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp.
nesplneniepovinnosti„relevantne“tvrdiť(uviesťtvrdeniazhľadiskaichkvalitypravdivé,úplné,podstatné
a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí
veci. Na absolútnu neplatnosť postúpenia musí súd prihliadnuť aj bez námietky (z úradnej povinnosti)

(R 60/2018). V sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti.
Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách
pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace
skutkové tvrdenia veriteľa.23. V súlade s ustálenou judikatúrou súdov i právnou teóriou, aktívnou vecnou legitimáciou sa
rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatňované právo (nárok),

respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej
legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia
tvrdenej povinnosti na strane žalovanej) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú
legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán sporu nenamieta, a to v
ktoromkoľvek štádiu konania. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie je

zrejmé, že žalobca nie je v danom spore aktívne vecne legitimovaným, teda že nie je nositeľom práv
zo žalovanej pohľadávky, nakoľko zmluva o postúpení pohľadávok je neplatným úkonom, keď nespĺňa
podmienky prevodu ustanovené v § 92 ods. 8 z.č. 483/2001 Z.z. o bankách.

24. Vzhľadom na to, že pôvodným veriteľom žalovanej pohľadávky bola právnická osoba, ktorá je
bankou v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, vzťahujú sa na ňu, okrem všeobecných

podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka aj osobitné povinnosti,
ktoré musí splniť, ak chce pohľadávku, ktorá vznikla v rámci vykonávania bankovej činnosti, platne
postúpiť na tretiu osobu. Tieto povinnosti sú upravené v § 92 ods. 8 zákona o bankách. Podľa tohto
ustanovenia, v znení účinnom v čase postúpenia predmetnej pohľadávky, ak je napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní

so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v

celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo
len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden
rok. Z uvedeného vyplýva, že banka je oprávnená postúpiť pohľadávku až po tom, ako dlžníka písomne
márnevyzvalanasplneniedlhuaomeškaniedlžníka,čoilenvčastijehopeňažnéhozáväzkuvočibanke,
trvá dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Pokiaľ osobitná právna norma ako lex specialis upravuje osobitné

zákonné podmienky a predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky z bankových úverov (konkrétne v
§ 92 odsek 8 zákona o bankách), je dôvodné aplikovať predmetné zákonné ustanovenie, ako zákonné
podmienky, ktoré banka, ako pôvodný veriteľ bola povinná splniť na to, aby došlo z jej strany k platnému
postúpeniu pohľadávky vyplývajúcej z bankového úveru voči dlžníkovi na ďalší subjekt.
Odvolací súd konštatuje, že v prípade postúpenia pohľadávky bankou môže sa stať spôsobilým

predmetom postúpenia podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách iba pohľadávka, alebo jej časť z bankového
úveru, ak banka preukázateľne ešte pred postúpením pohľadávky zaslala písomnú výzvu dlžníkovi na
splnenie dlhu po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Tieto
predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené už v
čase postúpenia pohľadávky.

Odvolací súd v intenciách danej veci poukazuje pri otázke posúdenia výzvy v zmysle ust. § 92 ods. 8
zákona o bankách na rozhodnutie Najvyššieho súd SR sp. zn. 2Cdo/266/2020, v ktorom rozhodnutí sa
riešila otázka, či výzvu, ktorou sa zároveň vyhlasuje okamžitá splatnosť pohľadávky možno považovať
za výzvu podľa ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom najvyšší súd dospel k záveru, že cit.: „Z
uvedeného je tak zrejmý reťazec úkonov, ktoré musia byť naplnené, aby mohlo dôjsť k postúpeniu

pohľadávky.Prvýtakýtoúkonjepísomnávýzvabankyklientovi,žejevomeškanísosplnenímčolenčasti
svojho peňažného záväzku voči banke. Z obsahu oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti síce
sekundárne vyplýva, že žalovaní sú pre prípad porušenia v omeškaní so splatením splátky úveru, ktoré
trvá viac ako 3 mesiace, avšak primárne je predmetom tejto výzvy oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru. Obsah ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách predpokladá výlučnú

a samostatnú písomnú výzvu banky, že je jej klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho
záväzku. Skrz spotrebiteľského charakteru dojednanej zmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu
o mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.“

25. Odvolací súd dodáva, že v danej veci nebolo riadne preukázané zosplatnenie úveru, pred

postúpením pohľadávky. Pritom postúpiť možno v zmysle ust. § 17 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch pohľadávku po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo
pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Podľa
ust. § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celejpohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto
právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Podľa ust. §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v

splátkach, môže obchodník uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka najskôr po uplynutí troch
mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej
ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
Z predložených výziev, ktoré boli vykonané zo strany pôvodného veriteľa nie je zrejmé, od omeškania
ktorej splátky započal proces vedúci k možnosti zosplatnenia celého úveru. Nie je potom možné zo

strany súdu posúdiť, či došlo k dodržaniu postupu podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení. V
spise na č. l. 71 sa síce nachádza akási tabuľka splátok, avšak ani z nej nie je zrejmé a nedá sa určiť,
pre omeškanie ktorej splátky bolo uplatnené právo na zosplatnenie úveru. Teda nedá sa posúdiť, či boli
dodržané lehoty, v ktorých je možné zosplatnenie uplatniť. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024, v zmysle ktorého, cit.: „ ... spotrebiteľské
vzťahy, ktorým je i ten v prejednávanej veci, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre

nesplnenie niektorej splátky až najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky
a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (§ 53 ods.
9). V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok zákonodarca v § 53 ods. 9 OZ zavádza nové
pravidlo, z ktorého vyplýva, že veriteľ (v postavení dodávateľa) môže požadovať splnenie celého dlhu
pre nesplnenie niektorej zo splátok za podmienok, že uplynuli 3 mesiace od omeškania so zaplatením

príslušnej splátky a že upozornil dlžníka (v postavení spotrebiteľa) v lehote nie kratšej ako 15 dní na
uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda
podmienená tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že
toto právo využije. Bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné. Z § 565 veta druhá
Občianskeho zákonníka vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej

dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po
uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka). V prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v
súlade s ustanovením § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa
nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a

predčasne zosplatnil celý dlh.“ Už len na základe vyššie uvedeného je dôvodné zamietnutie žaloby.

26. V danej veci je však navyše zrejmé, ako ustálil aj súd prvej inštancie, že bola vykonaná výzva
zo dňa 11.10.2019 zo strany banky (pôvodného veriteľa), v ktorej oznamuje vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru. V danej výzve sa však nenachádza žiadna zmienka o možnosti postúpiť pohľadávku.

Odvolací súd v intenciách vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/266/2020
má za to, že danú výzvu nemožno považovať za výzvu banky podľa ust. § 92 ods. 8 zákona o
bankách, keď primárnym a jediným predmetom danej výzvy je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru.
Nakoľko ide o zákonné podmienky postúpenia pohľadávky upravené osobitnou právnou normou, pri
ich porušení právny úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon, a je preto v zmysle § 39 a § 525

ods. 2 Občianskeho zákonníka takýto úkon neplatný. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách
neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ale priamo stanovuje
hmotnoprávne podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo
vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávok. Keďže žalobca
v konaní nepreukázal splnenie jednej zo zákonných podmienok na platné postúpenie pohľadávky, a to

odoslanie a doručenie predchádzajúcej písomnej výzvy banky dlžníkovi - žalovanej a to výzvy v zmysle
ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, je potrebné vysloviť ten právny záver, že od predmetnej zmluvy
o postúpení pohľadávky nemôže žalobca v súdenej veci odvodzovať svoju aktívnu legitimáciu, čo je
dôvodom na zamietnutie žaloby.

27. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, odvolací súd dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.28. Vo vzťahu k rozhodnutiam iných krajských súdov, na ktoré žalobca vo svojom odvolaní poukázal,
odvolací súd záverom poznamenáva, že pri viazanosti inými rozhodnutiami v zmysle §193 CSP

rozhodnutia iných súdov rovnakého stupňa, navyše vychádzajúce z iného skutkového stavu, nie sú pre
posúdenie v prejednávanej veci záväzné.

29. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za
nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04,
III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť

posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

30. Keďže žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktoré by
boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdil.

31. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).

32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP a čl. 4 CSP tak, že žalovanej, ktorej by inak patrila náhrada trov
odvolacieho konania, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože jej preukázateľne

žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli (R 72/2018).

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).