Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 9, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/44/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3824010789
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Eliaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3824010789.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Eliaša a sudcov JUDr.
Mariána Dunčka a JUDr. Milana Straku, v trestnej veci proti obžalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX
v Bánovciach nad Bebravou, trvale bytom C. XXXX/X, A. D. A., trestne stíhanej pre prečin nebezpečné
vyhrážanie podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) a c)
Tr. zák., na neverejnom zasadnutí konanom dňa 9.9.2025, prejednal sťažnosť prokurátora Okresnej

prokuratúry Bánovce nad Bebravou proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza sp. zn. 26T/53/2024 zo
dňa 26.2.2025 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosť prokurátora z a m i e t a, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením Okresného súdu Prievidza sp. zn. 26T/53/2024 zo dňa 26.2.2025 bolo podľa § 280 ods. 2 Tr.
por. rozhodnuté o postúpení trestnej veci vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 26T/53/2024

proti obžalovanej A. B., E. F., nar. XX.XX.XXXX v A. D. A., bytom C. XXXX/X, A. D. A., pre prečin
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 139
ods. 1 písm. a/, písm. c/ Trestného zákona, na podklade obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry
Bánovce nad Bebravou č. Pv 75/24/3301-60 zo dňa 30.08.2024, ktorého sa mala dopustiť tak, že dňa
08.03.2024 v čase o 10:02 hodine zavolala z telefónneho čísla XXXX XXX XXX vedúcej odboru školstva
Mestského úradu v Bánovciach nad Bebravou Mgr. G. H. na služobné telefónne číslo XXXX XXX XXX,

ktorá sa v tej dobe nachádzala v A. D. A. D. I. J. K. X a po sťažnostiach na riaditeľa a pedagógov
základnej školy na ulici L. v Bánovciach nad Bebravou začala kričať, že situáciu už ďalej nezvláda a
zvýšeným tónom hlasu sa opakovane vyhrážala, že zabije seba aj svojho maloletého syna H. nar.
XX.XX.XXXX, čo u G. G. H. vzbudilo dôvodnú obavu o život a zdravie maloletého H. nar. XX.XX.XXXX,
pričom k zraneniu osôb nedošlo.

Citované uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, pretože proti nemu podal prokurátor sťažnosť v
neprospech obžalovanej ihneď po vyhlásení rozsudku do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Prokurátor
sťažnosť dodatočne písomne odôvodnil nasledovne:

„Dňa 3.9.2024 som podal na A. B. obžalobu za na Okresný súd Prievidza za prečin nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1), ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm.

a), písm. c) Trestného zákona.
Po vykonanom dokazovaní Okresný súd Prievidza uznesením č.k. 26T/53/2024-262 zo dňa 26.2.2025
rozhodol o postúpení označenej trestnej veci Okresnému úradu Bánovce nad Bebravou, odboru
všeobecnej vnútornej správy, pretože podľa názoru súdu nejde o trestný čin, ale o priestupok proti
občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch.
Proti predmetnému uzneseniu podal prokurátor ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť.

Zo sťažnosťou napadnutého uznesenia č.k. 26T/53/2024-262 zo dňa 26.2.2025 vyplýva, že súd po
oboznámení sa s obsahom vyšetrovacieho spisu a vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávanídospel k záveru, že tento skutok nie je trestným činom, ale mohol by napĺňať znaky priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu. K uvedenému záveru súd dospel na základe toho, že obžalovaná sa
nevyhrážala priamo svojmu maloletému synovi, ale vyhrážky vyslovila počas telefonického rozhovoru so

svedkyňou G. H., čo okresný súd vyhodnotil ako rozpor medzi právnou a skutkovou vetou obžaloby, keď
podľaprávnejvetymal byťtrestnýčinspáchanýnadieťati,alevyhrážkyboliadresovanédospelejosobe.
V tomto smere poukázal tiež na to, že takéto vyhrážky nenapĺňajú nielen objektívnu stránku skutkovej
podstaty žalovaného trestného činu, ale ani z hľadiska subjektívnej stránky nemožno pri takomto
konaní vzhliadnuť úmyselné zavinenie zo strany obžalovanej, hoci vzhľadom na spôsob vykonania

skutku je aj podľa názoru prvostupňového súdu nepochybné, že slová prednesené obžalovanou sú z
formálneho hľadiska hrozbami a nemožno sa čudovať, že ich dôsledkom bolo vedenie trestného konania
voči obžalovanej, pretože vyslovené hrozby sprevádzané afektívnym, hysterickým verbálnym prejavom
neboli v čase ich vyslovenia bezvýznamné a bolo potrebné preventívne zasiahnuť.
V prvom rade uvádzam, že okresný súd dospel k správnemu záveru, že spáchanie skutku obžalovanou
bolo vykonaným dokazovaním preukázané. Nestotožňujem sa však s názorom, že tento nevykazuje

znaky žalovaného trestného činu a už vôbec nemôžem súhlasiť s názorom, že medzi právnou a
skutkovou vetou obžaloby je nesúlad.
Z obžaloby a celého zabezpečeného spisového materiálu je úplne zrejmé, že vyhrážka bola vyslovená
počas telefonického rozhovoru so svedkyňou G. H. M. C. M. I., avšak hmotným predmetom útoku, ktorý
bol vo vyhrážke zmieňovaný, bol maloletý syn obžalovanej H., nie svedkyňa G. H.. Z uvedeného pohľadu

je podľa môjho názoru logické, že G. H. bolo v konaní priznané len procesné postavenie svedkyne, nie
poškodenej, to však neznamená, že medzi skutkovou a právnou vetou obžaloby je nesúlad.
Ak vychádzame z doslovného znenia skutkovej vety žalovaného prečinu - ...páchateľ sa inému vyhráža
smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú
obavu...,prenaplnenieobjektívnejstránkyskutkovejpodstatytohtoprečinuúplnepostačuje,ževyhrážka

je objektívne spôsobilá vzbudiť u iného dôvodnú obavu.
To, že väčšinou vyhrážka, ktorá je objektívne spôsobilá vzbudiť dôvodnú obavu túto aj subjektívne u
poškodenej osoby vzbudí, nie je dôvodom na to, aby sa objektívna spôsobilosť vyhrážky vzbudiť u iného
obavu a subjektívne vzbudenie obavy zamieňali, resp. vylučovali.
Pokiaľ je teda zákonnou podmienkou naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty tohto prečinu

objektívna spôsobilosť vyhrážky vzbudiť u iného obavu, môže k spáchaniu tohto prečinu dôjsť aj tým
spôsobom, že páchateľ nevysloví vyhrážku priamo pred konečným adresátom vyhrážky, ale úplne
postačí, ak túto vysloví pred inou osobu, ktorá však sama nemá hmotnoprávne postavenie obete, ani
procesnoprávne postavenie poškodeného, ako tomu bolo v tomto prípade, preto nemožno uvažovať o
akomsi rozpore medzi právnou a skutkovou vetou.

Čo sa týka zavinenia a záverov súdu o tom, že nebol preukázaný úmysel obžalovanej, aby sa ňou
prednesená vyhrážka dostala až k jej synovi, je potrebné uviesť nasledovné.
Súhlasím s názorom sudcu okresného súdu v tom, že u obžalovanej v prípade takto spáchaného skutku
absentuje priamy úmysel, ako to vyplynulo z dokazovania na hlavnom pojednávaní.
Trestné právo hmotné však nepozná len úmysel priamy keď páchateľ výslovne chce porušiť záujem

chránený Trestným zákonom, ale tiež úmysel nepriamy, kedy páchateľ vie, že svojím konaním môže
porušiť zákonom chránený záujem a hoci tento priamo nechce porušiť (ako v prípade priameho úmyslu),
je uzrozumený s tým, že ho svojim konaním spôsobí.
Ak sa teda obžalovaná hystericky a s krikom opakovane vyhrážala počas telefonátu so svedkyňou,
že hodí mašľu sebe a svojmu maloletému synovi = zabije - konkrétne obesí seba a maloleté dieťa,

musela si byť vedomá a uzrozumená s tým, že takéto závažné vyhrážky svedkyňa nemôže brať na ľahkú
váhu a bude ich musieť oznámiť orgánom činným v trestnom-konaní, následkom čoho nevyhnutne bude
prebiehať konanie, ktorého súčasťou bude aj to, že sa o týchto dozvie jej maloleté dieťa.
V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že vyhrážky obžalovanej boli z právneho
hľadiska orgánmi činnými v trestnom konaní posúdené „len“ ako prečin nebezpečného vyhrážania, hoci

tieto evidentne hraničia s naplnením objektívnej stránky zločinu vydierania podľa § 189 Tr. zákona,
keďže vzhľadom na spôsob spáchania skutku nie je možné vylúčiť, že práve tým, že obžalovaná tieto
vyhrážkyvyslovilasvedkyniG.H.,akovedúcejpracovníčkeodboruškolstvamestskéhoúradu,sasnažila
túto primať resp. donútiť k vyriešeniu vzdelávacích potrieb syna obžalovanej takým spôsobom, aký si
obžalovaná predstavovala, na čo koniec koncov obžalovaná po celý čas aj poukazuje, a teda vyvíjať

týmto spôsobom nátlak na svedkyňu, ako vedúcu odboru školstva.
V kontexte uvedeného preto nemožno dospieť ani k záveru o nižšom stupni nebezpečnosti konania
obžalovanej, ale práve naopak, vzhľadom na hraničnosť žalovaného skutku so zločinom vydierania, jezávažnosť konania obžalovanej vysoká napriek tomu, že subjektívna stránka skutkovej podstaty bola
naplnená len v nepriamom úmysle.
Vzhľadom na uvedené sa nestotožňujem s rozhodnutím súdu o postúpení označenej veci Okresnému

úradu Bánovce nad Bebravou, Odboru všeobecnej vnútornej správy, pretože nejde o trestný čin, ale
o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch a
vzhľadom na vyššie uvedené.“

Ku dňu rozhodnutia o podanej sťažnosti krajský súd neobdŕžal vyjadrenie obžalovanej k podanej

sťažnosti prokurátora.

Krajský súd v Trenčíne, ako nadriadený súd, na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 písm. a), b) Tr.
por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému prokurátor podal sťažnosť, ako
aj konanie predchádzajúce tomuto výroku. Na základe svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru,
že sťažnosť prokurátora nie je dôvodná.

Krajský súd na základe preskúmania konania, predchádzajúceho vydaniu napadnutého uznesenia,
nezistil v postupe okresného súdu chyby procesného charakteru, ktoré by odôvodňovali zrušenie
prokurátorom napadnutého uznesenie okresného súdu aj bez jeho následného prieskumu správnosti.
V konečnom dôsledku krajský súd konštatuje, že v dôvodoch sťažnosti prokurátora nie je ani vytýkaná

existencia takýchto procesných chýb.

Na základe preskúmania správnosti samotného sťažnosťou prokurátora napadnutého výroku uznesenia
okresného súdu o postúpení trestnej veci podľa § 280 ods. 2 Tr. por. sa krajský súd nestotožnil
s dôvodnosťou argumentácie prokurátora, uvedenej v dôvodoch podanej sťažnosti. Prokurátor namietal,

že okresný súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav, v dôsledku čoho zaujal nesprávny právny záver, že
skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba, nie je trestným činom a má byť prejednaný ako priestupok.

Z obsahu predloženého spisového materiálu vyplýva, že na okresný súd bola na obžalovaného podaná
obžaloba pre skutok právne posúdený ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods.

2 písm. b) Tr. zák. Po dokazovaní vykonanom na hlavnom pojednávaní okresný súd dospel k záveru,
že skutok nie je trestným činom, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom, nakoľko neboli
naplnené všetky objektívne a subjektívne znaky žalovaného trestného činu, ale ani iného trestného činu.
Podľa právneho názoru okresného súdu vyjadreného v odôvodnení nepadnutého uznesenia v konaní
obžalovanej chýbal vzhľadom na jej afektované správanie nielen akýkoľvek úmysel spôsobiť zákonom

predpokladaný následok, ale podľa popisu skutkovej vety v podanej obžalobe absentoval aj objektívny
znak skutkovej podstaty v podobe vzniku možnej obavy u maloletého syna obžalovanej ako osoby, voči
ktorej bola podľa skutkovej vety vyslovená hrozba smrťou.

Podľa §360 ods. 1 Tr. zák. kto sa inému vyhráža smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou

ujmou, takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu, potrestá sa odňatím slobody až na jeden
rok.

Podľa § 360 ods. 2 písm. b) Tr. zák. odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ potrestá,
ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe.

Pri posudzovaní správnosti výrokovej časti napadnutého uznesenia krajský súd dospel k záveru, že
okresný súd správne zistil skutkové okolnosti prípadu, čo v podanej sťažnosti nenapádal ani prokurátor.

Pokiaľideoprávneposúdenieskutkovýchzisteníokresnéhosúdu,podľanázorukrajskéhosúduokresný

súdvodôvodnenínapadnutéhouzneseniasanáležitevysporiadalsovšetkýmiokolnosťamivýznamnými
pre rozhodnutie vo veci v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a v súlade s § 168 ods. 1 Tr. por. dal riadne odpovede
na všetky otázky, ktoré v podanej sťažnosti nastolil prokurátor.

Krajský súd považuje za potrebné poukázať na to, že pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu

nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Tr. zák. musí vyhrážka vyvolať pocit ohrozenia z jej naplnenia
u osoby, voči ktorej smerovala, resp. ktorej bola vyhrážka adresovaná. Zo znenia skutkovej vety
v podanej obžalobe pritom vyplýva, že hoci obžalovaná hrozila smrťou voči svojmu vlastnému synovi,
avšak obava z takéto jej konania mala vzniknúť u svedkyne G. H.. Z uvedeného je tak zrejmé, že popisskutku v obžalobe, na podklade ktorého sa vedie trestné stíhanie pred súdom, nemôže a ani nenapĺňa
znaky objektívnej stránky prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Tr. zák., keďže v skutkovej
vete popísané konanie obžalovanej, pre ktoré bola voči nej podaná obžaloba, nevyvolalo pocit ohrozenia

a obavy u tej istej osoby, voči ktorej alebo vo vzťahu ku ktorej boli hrozby smrťou vyslovené.

Vzhľadom na výsledky znaleckého skúmania, podľa ktorých je obžalovaná osobnosťou so zvýraznenými
historiónskymi rysmi, ktorá v čase skutku konala vo veľmi silnom afekte, sa krajský súd stotožnil
aj so záverom okresného súdu, že v konaní obžalovanej chýba akýkoľvek úmysel. Aj podľa názoru

krajskéhosúdukonaniuobžalovanejnemožnopripísaťžiadnuformuúmysluspôsobiťnásledokpopísaný
v ustanovení § 360 Tr. zák. Správanie obžalovanej je výsledkom len jej frustrácie, ktoré sa prejavilo do
aktu zúfalstva vyjadreného nie práve spoločensky prijateľným spôsobom. Preto vzhľadom na konanie
obžalovanej v stave podstatne zníženej príčetnosti má krajský súd jednoznačne za to, že obžalovaná
vyslovenú hrozbu nemyslela vážne. Za týchto okolnosti konanie obžalovanej vo vzťahu k vyslovenej
vážnej hrozbe nemožno považovať za úmyselné.

Za nedôvodnú krajský súd vyhodnotil aj sťažnostnú námietku prokurátora, ktorá sa týkala možnosti
právne posúdiť konanie obžalovanej ako zločin vydierania podľa § 189 Tr. zák. Okrem skutočnosti, že
už v čase podania obžaloby ani prokurátor v konaní obžalovanej nevidel naplnenia zákonných znakov
uvedeného trestného činu, zo znenia skutkovej vety uvedenej v obžalobnom návrhu nevyplýva, že

by obžalovaná vyslovila vyhrážky za účelom donútenia svedkyne G. H. niečo konať, opomenúť alebo
strpieť.

Krajský súd považuje za potrebné uviesť, že prokurátorom požadovaná právna kvalifikácia nemá oporu
ani v dôkazoch vykonaných na hlavnom pojednávaní. Ak by čisto teoreticky výsledky dokazovania

umožňovali takéto právne posúdenie konania obžalovanej, okresný súd by nemohol prijať požadovanú
zmenu skutkových a právnych záverov oproti obžalobe, nakoľko by tým porušil princíp jednoty, resp.
totožnosti skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, a ktorého podstata konania alebo následku musí
zostať zachovaná od momentu vznesenia obvinenia až po vyhlásenie rozhodnutia vo veci samej.
V opačnom prípade by postup okresného súdu predstavoval závažné porušenie ustanovenia § 278 ods.

1 Tr. por., podľa ktorého súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu.
Otakýtoprípadbyišlonapr.ajvtedy,akbyokresnýsúdnadrámecpodanejobžaloby,hociajnapodklade
vykonaného dokazovania, mienil uznať obžalovanú za vinnú aj z čo i len z časti konania alebo následku,
pre ktorý jej nebolo vznesené obvinenie a ani podaná obžaloba, pričom v dôsledku tejto skutkovej zmeny
by sa zásadne zmenila podstata konania alebo jeho následkov oproti skutkovému stavu v podanej

obžalobe.

S poukazom na skôr rozvedené skutočnosti sa krajský súd stotožnil s právnym názorom okresného
súdu, podľa ktorého obžalobný skutok nespĺňa formálne znaky trestného činu nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 Tr. zák., ale ani iného trestného činu, pričom zistené skutkové okolnosti nevylučujú, že by

sa mohlo výrazne hraničným spôsobom prípadne jednať o priestupok.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.

Keďže s poukazom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora proti

napadnutému uzneseniu nie je dôvodná, bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.