Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11Co/39/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124376603
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:6124376603.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a členov

senátu JUDr. Aleny Radičovej a Mgr. Marka Anovčina, v spore žalobcu: A. B. C., D., E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F., G. H. XXXX/XX, právne zastúpený JUDr. Andrejom Garom, advokátom, so
sídlom Bratislava 1, Štefánikova 14, IČO: 30 850 436, proti žalovanej: A. I. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
F., C. XXXX/XX, právne zastúpená JUDr. Romanom Henčelom, advokátom, so sídlom Prievidza, G.
Švéniho 8, IČO: 51 007 746, o zaplatenie 130,87 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej a žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 7. mája 2025, č. k. 6C/12/2025-120, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. m e n í tak, že žalobca
m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

III. Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 130,87 eur s 6,25 % ročným úrokom z omeškania od 26.11.2024 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal voči

žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 76,50 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej
inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 130,87 eur s
6,25 % ročným úrokom z omeškania od 19.09.2022 až do zaplatenia a náhrady trov konania ako nároku
na náhradu škody spočívajúcej vo vynaložených nákladoch v súvislosti s cestou do miesta bydliska jeho
maloletého syna a späť. Žalobu odôvodnil tým, že na základe rozsudku Krajského súdu Trenčín, č. k.
19CoP/20/2022-2736 zo dňa 23.06.2022 bol zmenený výrok V. rozsudku Okresného súdu Prievidza zo
dňa 09.03.2022, č. k. 18P/54/2019-2555 tak, že styk žalobcu s maloletým synom bol upravený počas

každého nepárneho týždňa v sobotu od 10.00 hod. do 18.00 hod. a v nedeľu od 9.00 hod. do 18.00
hod. bez prítomnosti matky s tým, že matka je povinná dieťa na styk s otcom pripraviť a odovzdať
ho otcovi v stanovenom čase pred vchodom do budovy Kultúrneho centra Bojnice, na Hurbanovom
námestí v Bojniciach, kde jej ho otec v stanovenom čase odovzdá. Žalovaná však súdne rozhodnutie
dobrovoľne nerešpektuje, sústavne bráni v styku žalobcu s maloletým a rôznymi obštrukciami a
prieťahmi zmarila už celkom 166 stykov žalobcu s maloletým. Žalobca si v zmysle vykonateľného
rozhodnutia súdu šiel dňa 18.09.2022 prevziať maloletého a za týmto účelom pricestoval z miesta svojho

bydliska. Pred príchodom upovedomil žalovanú o svojom príchode prostredníctvom SMS správy, na čo
žalovaná žiadnym spôsobom nereagovala. Žalovaná následne žalobcovi stručne oznámila, že maloletý
odmieta realizáciu styku. Žalovaná svoje tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázala, žalobcovi ani len
neumožnila maloletého vidieť a na jeho ostatné správy náležite nereagovala. V dôsledku tendenčnýchtvrdení žalovanej, spojených s pravdepodobným zastrašovaním a rozrušovaním maloletého, sa žalobca
dostavil pred dom žalovanej, privolal príslušníkov polície a následne predmetné stretnutie oznámil
prostredníctvom zápisnice. Žalobca uviedol, že žalovaná neposkytnutím potrebnej súčinnosti porušila

svoju prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, čím mu vedome spôsobila škodu,
nakoľko zámer zmariť styk žalobcu s maloletým a spôsobiť mu tak zbytočne vynaložené náklady bol
vopred daný. Poukázal aj na ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Príčinná súvislosť medzi
porušením právnej povinnosti žalovanou a škodou je daná tým, že ak by rešpektovala právoplatné
a vykonateľné súdne rozhodnutie a umožnila žalobcovi styk s dieťaťom, prípadne riadne a včas náležite

upovedomila žalobcu o objektívnej prekážke nemožnosti styku, nevynaložil by náklady na cestu z
Bratislavy do Bojníc a späť zbytočne a ku škode by nedošlo, nakoľko jediný účel cesty žalobcu bol
práve styk s maloletým. Predmetná cesta žalobcu z Bratislavy do Bojníc a späť predstavuje vzdialenosť
372 km, pričom základná náhrada podľa § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z.
z. o cestovných náhradách je vo výške 84,44 eur a náhrada za pohonné hmoty vo výške 46,42 eur.
Žalovaná nárok žalobcu neuznávala. Uviedla, že za škodu žalobcovi nezodpovedá, nakoľko škoda

mu nevznikla v príčinnej súvislosti s jej konaním. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že zámerne marí
stretávanie sa otca s dieťaťom tým, že vytvára obštrukcie a kladie si vlastné podmienky na stretávanie.
Podľa jej názoru, z predloženej SMS komunikácie zo strany žalobcu vyplýva, že práve žalobca si kladie
vlastné podmienky, mal záujem syna prevziať v sobotu a matke ho odovzdať až v nedeľu, teda aj s
prespatím, čo nie je v súlade s vykonateľným súdnym rozhodnutím. Maloletý pritom má problém s

prespávaním mimo miesta jeho bydliska a takémuto styku sa bráni. Poukázala na vykonávacie konanie
na Okresnom súde Prievidza, sp. zn. 15Em/2/2022, kde sudkyňa jednoznačne upozornila rodičov,
najmä otca, aby sa styk uskutočňoval v intenciách vykonateľného súdneho rozhodnutia. Žalovaná
zastávala názor, že pokiaľ žalobca sám vopred upozornil matku, že chce realizovať styk v rozpore s
vykonateľným súdnym rozhodnutím, ktoré správanie žalobcu matka odmietla a potvrdila, že mu umožní

styk len v rozsahu súdneho rozhodnutia, s čím žalobca nesúhlasil, matka (žalovaná) si splnila prevenčnú
povinnosť a vopred oznámila žalobcovi, že mu takýto styk neumožní. Styk žalobcu s maloletým teda
nebol realizovaný pre objektívnu prekážku, ktorú vytvoril práve žalobca, keď žiadal styk s dieťaťom nad
rámec vykonateľného súdneho rozhodnutia. Žalovaná tvrdila, že dieťa riadne na styk so žalobcom v
súlade s rozhodnutím súdu pripravila, toto však žalobca neakceptoval. Poukázala na to, že opakovane

informovala aj kolíznu opatrovníčku o tom, že žalobca odmieta dodržiavať styk podľa právoplatného
rozhodnutia súdu a trvá na styku v rozsahu nad rámec tohto rozhodnutia a tiež o tom, že maloletý nie je
schopný absolvovať styk v danom rozsahu a odmieta ho. Ona koná výlučne v záujme maloletého, aby
vyvolávaním stresových situácií u dieťaťa nedochádzalo k ďalšiemu nežiaducemu psychickému vývoju.
Súčasnespochybnilavyčíslenienákladovžalobcomvžalobezdôvodu,žežalobcasadomiestabydliska

dieťaťa dostavil na motorovom vozidle, ktorého nie je vlastníkom, išlo o bezplatne vypožičané vozidlo,
a teda nemá nárok na paušálnu náhradu za opotrebenie vozidla v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z. o
cestovných náhradách. Žalovaná namietala vyčíslené úroky z omeškania.
2. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že rozsudkom Krajského súdu
Trenčín zo dňa 23.06.2022, č. k. 19CoP/20/2022-2736 bol zmenený rozsudok súdu prvej inštancie

vo výroku V. o úprave styku otca s maloletým dieťaťom tak, že styk žalobcu s maloletým B. C. bol
upravený počas každého nepárneho týždňa bez prítomnosti matky vždy v sobotu v čase od 10.00
hod. do 18.00 hod. a v nedeľu v čase od 9.00 hod. do 18.00 hod. s tým, že matka je povinná
dieťa na styk s otcom pripraviť a odovzdať ho otcovi v stanovenom čase pred vchodom do budovy
Kultúrneho centra Bojnice, nachádzajúceho sa na J. K. C. F., kde jej ho otec v stanovenom čase

odovzdá. Z predloženej SMS komunikácie žalobcu so žalovanou vyplýva, že dňa 18.09.2022 o 8.55
hod. žalobca oznamuje, že čaká na námestí, na to mu žalovaná o 9.02 hod. oznámila, že B. nechce
ísť, plače, že nechce ísť spinkať k tatkovi a že chce zostať doma s mamičkou. O 9.03 hod. žalobca
oznamuje, že ide si pre syna pred dom, má možnosť si svoje konanie rozmyslieť, to čo robí ich
synovi, je veľmi choré. O 9.14 hod. oznamuje, že je pred domom, má otvoriť dvere a odovzdať B.. O

9.17 hod. žalovaná oznámila, že B. stále nechce ísť, stále plače, že nechce ísť spinkať k tatkovi. Zo
zápisnice o trestnom oznámení č. ORPZ-PD-OKP-545/2022-DS vyplýva, že žalobca následne podal
dňa 18.09.2022 o 10.00 hod. na OR PZ v Prievidzi na žalovanú v tejto súvislosti trestné oznámenie.
Z predloženého technického preukazu č. D. XXXXXX bolo zistené, že L. D., nar. XX.XX.XXXX, je
evidovaný ako vlastník vozidla Volkswagen Tiguan, EČV: G.. Podľa údajov v technickom preukaze je

spotreba uvedeného vozidla 7,6 l/100 km. Z informácií dostupných na internete (M.) vyplýva, že počas
25. týždňa roku 2022 bola priemerná cena benzínu natural 95 oktánový 1,914 eur/liter. Zo zmluvy
o výpožičke zo dňa 24.09.2021, uzatvorenej medzi A. L. D., nar. XX.XX.XXXX, ako požičiavateľom
a žalobcom ako vypožičiavateľom, vyplýva, že požičiavateľ bezodplatne prenechal žalobcovi vozidloVW Tiguan EČV: G. na užívanie. Zmluva bola uzavretá od 25.06.2021 na dobu neurčitú. Z čestného
prehlásenia A. L. D. zo dňa 02.12.2024 vyplýva, že podľa dohody medzi ním a žalobcom, ako
vypožičiavateľom, je vypožičiavateľ povinný sa starať o technický stav motorového vozidla, a to uhrádzať

všetky povinné technické prehliadky, ako aj vymieňať všetky opotrebované časti motorového vozidla
na vlastné náklady. V čestnom vyhlásení uvádza, že vypožičiavateľ je povinný udržiavať motorové
vozidlo v riadnom technickom stave na jeho užívanie a za týmto účelom je povinný uhrádzať všetky
náklady spojené s technickou údržbou a mobilitou motorového vozidla, t. j. vypožičiavateľ znáša
cestovné náhrady za používanie predmetného motorového vozidla výlučne sám v celom rozsahu. Zo

zápisnice o pojednávaní pred tunajším súdom v konaní, sp. zn. 15Em/2/2022 zo dňa 06.02.2023 (v
zápisnici je uvedený nesprávny dátum 06.02.2022), týkajúceho sa výkonu rozhodnutia o úprave styku
žalobcu s maloletým B., bolo zistené, že súd apeloval a vyzýval žalobcu ako otca, aby v najbližších
týždňoch rešpektoval súdne rozhodnutie, č. k. 19CoP/20/2022 zo dňa 23.06.2022, podľa ktorého má
právo byť s dieťaťom bez prespatia len vo vymedzenom rozsahu, je povinný dieťa v stanovenom
čase matke odovzdať. Súd žalobcu tiež vyzval, aby matku dieťaťa nevyzýval na prípravu syna aj na

prespatie, k čomu ho neoprávňuje žiadne súdne rozhodnutie. Zároveň súd konštatoval, že za doteraz
zisteného skutkového stavu považuje konanie matky (žalovanej) ako dobrovoľné neplnenie si povinnosti
z vykonateľného súdneho rozhodnutia. E-mailami zo dňa 07.08., 13.08. a 17.08.2022 žalovaná žiadala
o pomoc s realizovaním styku kolízneho opatrovníka, nakoľko dieťa odmieta styk s otcom s prespaním,
plače, že nechce spinkať u tatka, žalobca však trvá na odovzdaní dieťaťa na celý víkend. Spoločné

stretnutie rodičov na návrh kolízneho opatrovníka však žalovaná nepovažovala za adekvátne riešenie,
podľa jej názoru je potrebné vysvetliť žalobcovi, že je v záujme syna, aby styk prebiehal tak, ako
je uvedené v rozsudku. Svoju prítomnosť pri tom považovala za absolútne bezpredmetnú. Kolízneho
opatrovníka žiadala o individuálne stretnutie mimo svojej pracovnej doby. Za jediný dôvod, pre ktorý sa
styk neuskutočňuje, považovala žalovaná to, že žalobca odmieta dodržiavať rozsudok Krajského súdu

Trenčín. Z uznesenia OR PZ v Prievidzi, ČVS: ORP-558/1-VYS-PD-2023 zo dňa 17.10.2024 vyplýva,
že voči žalovanej bolo vznesené obvinenie za spáchanie prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia
podľa § 349 Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť tým, že nerešpektovala rozsudok tunajšieho
súdu zo dňa 09.03.2022, č. k. 18P/54/2019-2555 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín
zo dňa 23.06.2022, č. k. 19CoP/20/2022-2736 a neodovzdala maloletého B. C., nar. XX.XX.XXXX,

otcovi v dňoch 13.04.2024 a 14.04.2024, 27.04.2024, 11.05.2024, 12.05.2024, 25.05.2024, 26.05.2025,
08.06.2024, 09.06.2024, 06.07.2024, 07.07.2024, 20.07.2024, 21.07.2024, 03.08.2024, 04.08.2024,
17.08.2024, 18.08.2024, 31.08.2024, 01.09.2024, 14.09.2024, 15.09.2024, 28.09.2024, 29.09.2024
a 13.10.2024. Uznesením Okresnej prokuratúry v Prievidzi, sp. zn. 2Pv 351/23/3307-150 zo dňa
28.10.2024 bola sťažnosť žalovanej voči uzneseniu o vznesení obvinenia zamietnutá ako nedôvodná.

3. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 415, § 420 ods. 1, 3 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občianky zákonník“), § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd
dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný, i keď nie v celom rozsahu. Žalobca si voči žalovanej

uplatnil nárok na náhradu škody v podobe cestovných náhrad, ktorá škoda mu vznikla dňa 18.09.2022
v dôsledku toho, že márne cestoval na stretnutie so svojim synom v zmysle vyššie uvedeného rozsudku
KrajskéhosúduTrenčínzmiestasvojhobydliskavBratislavedomiestabydliskamaloletéhovBojniciach.
Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka je
porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a

škodou a nakoniec zavinenie. Všetky uvedené zodpovednostné zložky musia byť splnené kumulatívne.
Bolo spoľahlivo preukázané a medzi stranami nesporné, že v rozhodnom čase dňa 18.09.2022 bolo
stretávanie sa otca (žalobcu) s maloletým synom upravené vykonateľným súdnym rozhodnutím zo dňa
23.06.2022, č. k. 19CoP/20/2022-2736. Z odôvodnenia rozhodnutia vo veci maloletého syna strán sporu
vyplýva, že medzi stranami sporu ako rodičmi maloletého v danom čase existovali osobné rozpory, ktoré

sa negatívne prejavovali aj v oblasti výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému B.. V tom čase
prebiehalo aj rozvodové konanie strán sporu, kde došlo k nariadeniu znaleckého dokazovania na otázku,
či maloletý je schopný u otca prespávať s ohľadom na jeho vek a psychický stav. Obaja rodičia boli
súdom upozornení na opakovane vyslovený názor odvolacím súdom, znalcom i kolíznym opatrovníkom,
ozáujmemaloletéhonacitlivomrozširovaníjehostykusotcomasúdpoukázalnato,žežalobcaakootec

má právo podieľať sa na výchove maloletého dieťaťa, ktoré mu nie je zverené do osobnej starostlivosti,
prostredníctvom jeho styku s dieťaťom. Zároveň poukázal na zodpovednosť oboch rodičov za výchovu a
vývoj dieťaťa. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že aj v rámci rozvodového konania súd apelovalna rodičov, aby sa snažili rozšíriť styk otca s dieťaťom bez prítomnosti matky na obdobie celého víkendu,
t. j. od soboty do nedele nepretržite.

4. Predmetom tohto sporového konania je posúdenie zodpovednosti žalovanej za zbytočne vynaložené
cestovné náklady, ktoré mali vzniknúť žalobcovi a vzhľadom na obranu žalovanej posúdiť existenciu
takých okolností, z ktorých možno vyvodiť, že škode nemohla žalovaná zabrániť, teda, že vznik škody
nezavinila. V konaní bolo nesporné, že dňa 18.09.2022 sa stretnutie žalobcu s maloletým synom
neuskutočnilo, i keď išlo o súdom upravený styk, podľa ktorého mal žalobca ako otec právo stretnúť

sa so synom každú nepárnu sobotu od 10.00 hod. do 18.00 hod. a nedeľu od 9.00 hod. do 18.00
hod. v neprítomnosti žalovanej (t. j. matky dieťaťa), a to na vymedzenom mieste. Tomu zodpovedala
povinnosť žalovanej - matky dieťa na stretnutie s otcom - žalobcom pripraviť a stretnutie otca so synom
umožniť. Žalobca sa dňa 18.09.2022 do miesta bydliska dieťaťa, po predchádzajúcom upozornení
prostredníctvom SMS správy, dostavil, k odovzdaniu dieťaťa však v uvedený deň nedošlo. Žalovaná
to odôvodňovala tým, že žalobca sa domáhal styku s dieťaťom podľa odporúčania Okresného súdu

Bratislava IV, t. j. počas celého víkendu nepretržite a maloletý odmietal u otca spať. Z predloženej SMS
správy zo dňa 18.09.2022 vyplýva, že otec naozaj uviedol, že je na námestí o 8.55 hod. K odovzdaniu
dieťaťa otcovi však nedošlo, čo žalovaná odôvodňovala tým, že dieťa plače, nechce ísť, nechce ísť
spať k tatkovi. Žalobca sa následne dostavil pred rodinný dom, kde žalovaná býva, táto s ním však
komunikovala len prostredníctvom SMS správ a žalobca nemal možnosť maloletého ani vidieť. Súd

po vykonaní dokazovania a vyhodnotení skutkových okolností zmareného stretnutia žalobcu so synom
dňa 18.09.2022 dospel k záveru, že žalovaná zavinene zmarila stretnutie maloletého syna s otcom,
keď bez relevantného objektívneho dôvodu syna na stretnutie s otcom nepripravila a stretnutie mu
neumožnila. Súd dospel k záveru, že žalovaná svojim správaním priamo porušila povinnosť uloženú jej
vykonateľným rozhodnutím súdu, teda žalovaná zodpovedá za škodu vzniknutú žalobcovi podľa § 420

ods. 1 Občianskeho zákonníka. Niet pochýb o tom, že žalovaná mala právnu povinnosť vyplývajúcu z
vykonateľného súdneho rozhodnutia umožniť dňa 18.09.2022 stretnutie žalobcu ako otca s maloletým
synom. Žalobca žalovanej riadne oznámil, že si dieťa prišiel vyzdvihnúť. Je teda preukázané, že jeho
cesta dňa 18.09.2022 na miesto stretnutia so synom sa uskutočnila výlučne za týmto účelom, dôkazom
toho je i podanie trestného oznámenia zo dňa 18.09.2022. Nie je pritom rozhodujúce, či sa otec domáhal

rozšíreného styku s dieťaťom v zmysle odporúčania Okresného súdu Bratislava IV. Je nepochybné, že
žalobca mal dňa 18.09.2022 právo na stretnutie s dieťaťom na základe rozhodnutia Krajského súdu
Trenčín zo dňa 23.06.2022, č. k. 19CoP/20/2022-2736 a v rozsahu tohto rozhodnutia bolo povinnosťou
žalovanej stretnutie žalobcovi s dieťaťom umožniť a žalobcu upozorniť na jeho povinnosť dieťa v zmysle
citovaného právoplatného rozhodnutia vrátiť o 18.00 hod. toho istého dňa. Niet takisto pochýb o tom,

že škoda žalobcu v podobe vzniknutých nákladov na prepravu vznikla v priamej príčinnej súvislosti
s jeho cestou z miesta bydliska na miesto stretnutia sa so synom. Zavinenie žalovanej spočíva v jej
úmyselnom konaní, pretože jednoznačne vedela, že svojím konaním, a to neumožnením stretnutia
syna so žalobcom, poruší právo žalobcu na stretnutie so synom, a teda poruší povinnosť uloženú
súdnym rozhodnutím a s týmto následkom bola uzrozumená. V konaní žalovaná argumentovala tým,

že maloletý nechcel ísť na stretnutie s otcom, napriek jej snahe, aby sa toto stretnutie uskutočnilo. Túto
skutočnosť však žiadnym spôsobom nepreukázala a rovnako nepreukázala ani existenciu akejkoľvek
objektívnej skutočnosti, pre ktorú nebolo možné stretnutie žalobcu so synom v uvedený deň realizovať.
Súd pritom poukazuje aj na konštatovanie tunajšieho súdu uvedené do zápisnice o pojednávaní zo dňa
06.02.2023 v konaní o výkon rozhodnutia, sp. zn. 15Em/2/2022, že považuje konanie matky (žalovanej)

ako dobrovoľné neplnenie si povinnosti z vykonateľného súdneho rozhodnutia, pričom žalovaná počas
uvedeného pojednávania argumentovala práve tým, že styk so žalobcom sa nerealizuje z dôvodu, že
žalobca trvá na tom, že si dieťa vezme aj na prespatie, čo maloletý odmieta.

5. Žalovaná v konaní poukazovala na to, že maloletý odmietal styk s otcom, nakoľko bol stresovaný

skutočnosťou, že musí u žalobcu aj prespať, avšak v daný deň bola nedeľa. Tvrdila, že maloletý styk
so žalobcom odmieta a je veľmi náročné tieto styky realizovať bez jej prítomnosti, najmä v rozsahu
na prespanie tak, ako to žalobca neustále vyžaduje, keďže maloletý je na ňu naviazaný. V súvislosti
s tým súd uviedol (ako už bolo uvedené vyššie), že táto skutočnosť nič nemení na povinnosti matky
pripraviť dieťa na styk s otcom v zmysle právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Ak medzi

stranami nedošlo k vzájomnej dohode na odlišnej úprave styku žalobcu s dieťaťom, bolo povinnosťou
stránsporurešpektovaťcitovanésúdnerozhodnutie.Pokiaľkrealizáciistykunedošlo,žalovanúzaťažuje
dôkazné bremeno na preukázanie takej skutočnosti, pre ktorú objektívne nebolo možné, aby sa styk
realizoval. Žalovaná v tomto smere dôkazné bremeno v konaní neuniesla. Súd preto zastáva názor,že dňa 18.09.2022 nebola v konaní preukázaná existencia takej objektívnej skutočnosti na strane
maloletého, ktorá by objektívne bránila jeho stretnutiu s otcom. Vzhľadom na uvedené súd uzavrel,
že žalobca preukázal v konaní všetky prvky zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mu vznikla

zbytočným vynaložením nákladov na cestu z miesta bydliska žalobcu do Bojníc dňa 18.09.2022 a späť
za účelom realizácie stretnutia sa žalobcu s maloletým synom na základe vykonateľného rozhodnutia
súdu. Žalovaná na druhej strane nepreukázala, že škodu nezavinila.

6. Pokiaľ ide o rozsah týchto nákladov, teda o výšku náhrady škody, žalovaná poukazovala na to, že

žalobca pricestoval na styk s dieťaťom osobným motorovým vozidlom, ktoré mal v užívaní na základe
zmluvy o výpožičke bezodplatne. Neobstojí preto záver o nároku žalobcu na náhradu nákladov za
užívanie vozidla a tento názor odôvodnila i rozhodnutím Krajského súdu Trenčín zo dňa 30.04.2024, č. k.
17Co/17/2023. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že je zrejmé, že objektívne dochádza k opotrebovaniu
vozidla a základná náhrada zohľadňuje opravy, údržbu, opotrebenie a výmenu pneumatík, motorového
oleja, náplne do ostrekovačov, poplatky za umývanie auta, povinné zmluvné a havarijné poistenie,

pričom na týchto nákladoch sa podieľa výlučne žalobca sám. Toto tvrdenie žalobcu bolo preukázané
čestným vyhlásením A. L. D., ktorý vozidlo žalobcovi poskytol do užívania na základe zmluvy o
výpožičke. Námietku žalovanej, že čestné vyhlásenie je len účelové, vypracované až 02.12.2024,
ako aj to, že nebolo preukázané, že medzi vlastníkom vozidla a žalobcom došlo k uzavretiu dohody
o hradení paušálnych náhrad za používanie vozidla, nakoľko zmeny a dodatky zmluvy o výpožičke

musia byť urobené písomne, súd nepovažoval za opodstatnenú. Súdu je z jeho činnosti známe, že v
predchádzajúcom období nebol nárok na náhradu cestovných náhrad za užívanie vozidla na základe
výpožičky zo strany žalovanej spochybňovaný. Vzhľadom k tomu, že v súčasnosti žalovaná voči tomuto
nároku vznáša námietky, žalobca v konaní musel produkovať dôkazy preukazujúce jeho nárok, nakoľko
dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu. Na základe čestného vyhlásenia vlastníka vozidla

o tom, že výlučne žalobca sa na základe ich vzájomnej dohody podieľa na nákladoch spojených s
údržbou vozidla, jeho poistením a pod., súd považoval tvrdenia žalobcu v konaní za preukázané, a preto
považoval nárok žalobcu na zaplatenie cestovných náhrad podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných
náhradách v súvislosti s použitím vozidla na cestu z Bratislavy do Bojníc a späť za opodstatnený. Súd
nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovanej, že vzhľadom k tomu, že strany sporu sú manželmi

a nedošlo k zániku ich bezpodielového spoluvlastníctva, náklady, ktoré hradil žalobca v súvislosti
s cestou na realizáciu styku, boli s veľkou pravdepodobnosťou vyplatené z majetku patriaceho do
bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu. V súvislosti s tým potom nemohlo dôjsť ku škode na
majetku vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Súd uvádza, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 3Cdo/113/93 (R 71/4) „ak zmluvu o vypožičaní motorového vozidla v zmysle § 257 OZ (v

znení do 31. decembra 1991) uzavrel len jeden z manželov, nejde o taký úkon, ktorý by sa týkal veci
spoločnej obidvom manželom (§ 145 ods. 1 OZ). Z tejto zmluvy je povinný plniť len ten z manželov,
ktorý zmluvu uzavrel.“ Žalobca uzavrel zmluvu o výpožičke s vlastníkom vozidla sám s tým, že vozidlo
využíva výlučne pre svoju osobnú potrebu. Súdu je z jeho činnosti známe, že strany sporu dlhodobo žijú
oddelene a spoločne nehospodária. V zmysle ust. § 143 Občianskeho zákonníka, do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov nepatria veci, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu
povolania len jedného z manželov. Pokiaľ žalobca užíva vozidlo výlučne pre svoju potrebu, aj prostriedky
vynaložené na náklady spojené s jeho užívaním je potrebné posudzovať ako prostriedky slúžiace
osobnej potrebe žalobcu, ktoré nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu. Predmetná
cesta žalobcu z miesta bydliska F. - G. H. do miesta styku F., J. K. a späť predstavuje vzdialenosť 372

km. V zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách
si žalobca nárokuje základnú náhradu vo výške 84,44 eur (0,227 eur x 372 km v zmysle opatrenia
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 282/2022 Z. z.) a náhradu za spotrebované pohonné
hmoty vo výške 46,42 eur (vychádzajúc z priemerných cien pohonných látok v SR podľa Štatistického
úradu Slovenskej republiky bola cena benzínu natural 95 oktánový v týždni od 12.09.2022 do 18.09.2022

v sume 1,642 eur/liter; pri spotrebe vozidla 7,6 l/100 km predstavuje výška náhrady za spotrebované
pohonné hmoty sumu: 372 km : 100 km = 3,72 x 7,6 l = 28,272 litrov; 28,272 litrov x 1,642 eur predstavuje
po zaokrúhlení sumu 46,42 eur). Spolu predstavujú cestovné náhrady sumu 130,87 eur. Pokiaľ ide o
spôsob vyčíslenia náhrady za účelom realizácie styku podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných
náhradách, aj v týchto prípadoch ide o ustálenú súdnu prax, ktorú reprezentuje aj rozhodnutie R 12/90,

ďalej rozsudok Krajského súdu Košice, sp. zn. 20Co/9/2020 zo dňa 26.11.2020.

7. Žalobca si voči žalovanej uplatnil aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške 6,25 % ročnezo sumy 130,87 eur od 19.9.2022, t. j. odo dňa nasledujúceho po neuskutočnenom styku žalobcu s
dieťaťom do zaplatenia. V danej veci sa však žalovaná dostala do omeškania s plnením až odo dňa
nasledujúceho po dni doručenia žaloby (26.11.2024), nakoľko v konaní nebolo preukázané (a žalovaná

to popierala), že by žalobca žalovanú pred podaním žaloby vyzýval na zaplatenie predmetnej náhrady
škody. Žalovaná sa o nároku žalobcu a jeho výške dozvedela až doručením žaloby. Súd preto považoval
nárok žalobcu v tejto časti za dôvodný len za obdobie od 26.11.2024 až do zaplatenia zo sumy 130,87
eur. Súd teda vo veci rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 130,87 eur
spolu s 6,25 % ročným úrokom z omeškania od 26.11.2024 do zaplatenia v lehote do troch dní od

právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti týkajúcej sa úrokov z omeškania súd žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

8. O náhrade trov konania, vzhľadom na čiastočné zamietnutie žaloby, súd rozhodol podľa § 255 ods.
2 Civilného sporového poriadku (CSP). Žalobca sa v konaní voči žalovanej celkovo domáhal zaplatenia
sumy 152,42 eur (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu), súd mu priznal

sumu celkom 134,52 eur (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu). Žalobca
tak mal v konaní úspech v rozsahu 88,25 %, úspech žalovanej v konaní predstavuje 11,75 %. Čistý
úspechžalobcupotompredstavuje76,50%(88,25%-11,75%).Vtomtorozsahusúdžalobcovinárokna
náhradu trov konania aj priznal. O konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

9. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaná aj žalobca.

10. Žalovaná sa podaným odvolaním proti výroku I. a výroku III. napadnutého rozsudku domáhala, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,

alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná jej nárok na náhradu
trov konania. Súčasne navrhla, aby jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Uviedla, že neumožnila žalobcovi
(otcovi maloletého) styk s maloletým z dôvodu, že žalobca ju v rozpore s vykonateľným súdnym
rozhodnutím v uvedenom období (a aj dňa 18.09.2022) kontaktoval s tým, že má záujem vykonať

styk s maloletým nie na základe vykonateľného súdneho rozhodnutia, ale odvoláva sa na akýsi "apel"
OS Bratislava IV., v konaní o rozvod manželstva, že si môže maloletého prevziať v sobotu o 09.00
hod a vráti ho matke v nedeľu večer. V tejto súvislosti poukázala na sms komunikáciu, ktorú predložil
žalobca s podanou žalobou. Sám žalobca v podstate preukázal, že nemal záujem realizovať styk podľa
vykonateľného súdneho rozhodnutia, a tým vyvolal aj odmietavú reakciu matky. Matka maloletého

oznámila otcovi, že syn plače, na stretnutie nechce ísť a stále opakuje, že u otca nechce spať. Uviedla,
že k neuskutočneniu styku otca s maloletým v uvedený deň nedošlo len zavinením matky maloletého
(žalovanej), ale aj z dôvodu nevhodného správania sa otca, ktorý na matku naliehal, aby sa styk
s maloletým uskutočnil mimo rozsahu vykonateľného súdneho rozhodnutia. Žalovaná je toho názoru, že
svojím konaním neporušila žiadnu právnu povinnosť, nakoľko konala tak, ako jej to vyplýva z príslušných

právnych predpisov, ako aj právoplatných súdnych rozhodnutí. Dôvody neuskutočneného styku nie je
možné pripisovať len na ťarchu žalovanej, nakoľko styk sa neuskutočnil aj na základe reakcie maloletého
syna (čo preukázateľne vyplýva z predložených dôkazov), ktorá bola vyvolaná správaním žalobcu,
nakoľko žalobca odmietal dodržiavať styk s maloletým v termíne určenom vykonateľným súdnym
rozhodnutím. Opätovne žalovaná spochybnila vyčíslenie nákladov žalobcu, a to z dôvodu, že žalobca

sa do miesta bydliska maloletého, za účelom jeho prevzatia, dostavil na motorovom vozidle, ktorého nie
je vlastníkom, išlo o bezplatne vypožičané vozidlo. Žalobca podľa jej názoru nemá nárok na paušálnu
náhradu, ktorá v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách je náhradou za opotrebenie
vozidla. V konaní poukázala na skutočnosť, ktorú súd prvej inštancie nezobral do úvahy, že predmetné
vozidlo VW TIGUAN, EČV G., bolo v BSM oboch strán sporu a žalobca, bez súhlasu žalovanej vozidlo

predal A. L. D., od ktorého si vozidlo následne bezodplatne dlhodobo vypožičal. Žalobca tak v roku
2021 urobil zámerne, aby následne mohol od žalovanej žiadať úhradu nákladov na prevádzku vozidla.
Takéto správanie považuje za správanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemôže požívať právnu
ochranu. Opakovane poukázala na obsah žalobcom predloženého čestného vyhlásenia, ktorým žalobca
chcel preukázať existenciu dohody s vlastníkom vozidla o tom, že žalobca znáša aj náklady spojené so

starostlivosťou o vozidlo. Čestné prehlásenie je datované dňa 02.12.2024. V zmysle čl. IV. bod 4. Zmluvy
o výpožičke zo dňa 24.09.2021, na ktorú sa žalobca odvoláva, akékoľvek zmeny tejto zmluvy je možné
vykonať len na základe písomnej dohody zmluvných strán formou písomných dodatkov podpísaných
oboma stranami. V Zmluve o výpožičke nebolo dohodnuté to, čo uvádza majiteľ vozidla v čestnomprehlásení a nebolo to následne dohodnuté ani formou, akú si strany dohodli (formou písomného
dodatku). Vzhľadom na tieto skutočnosti čestné prehlásenie a jeho obsah je vo vzťahu k tvrdeniam
žalobcu irelevantné. Čestné prehlásenie je jednostranný právny úkon a nie je podpísané žalobcom.

Žalobca v konaní nepreukázal, že by v roku 2022 vynaložil akékoľvek náklady na prevádzku vozidla
(platba poistného, servisné prehliadky, náklady na opravy a údržbu vozidla). Opakovane poukázala na
to, že je potrebné zobrať do úvahy skutočnosť, že strany sporu sú manželia a dosiaľ nedošlo k zániku
ich BSM. Vzhľadom na túto skutočnosť, náklady, ktoré hradil poškodený za účelom cesty na realizáciu
styku boli s veľkou pravdepodobnosťou vyplatené z majetku, ktorý je stále BSM (predpokladáme, že

z príjmu žalobcu). Príjem jedného z manželov počas trvania BSM patrí do BSM. Teda nie je pravdou
tvrdenie, že konaním žalovanej vznikla žalobcovi škoda na majetku v jeho výlučnom vlastníctve a
žalovaná sama sebe škodu spôsobiť nemohla. Nestotožnila sa s vyjadrením žalobcu, že na daný prípad
je možné aplikovať rozhodnutie, že plnenia zo zmluvy o vypožičaní, pokiaľ zmluvu uzatvoril len jeden
s manželov, nepatria do BSM. Má za to, že v súvislosti s nárokom na náhradu škody, tak ako bola
uplatnená žalobcom, je potrebné žalobcom preukázať, že žalovaná (zatiaľ jeho manželka) spôsobila

škodunamajetkuvjehovýlučnomvlastníctve.Záveromuviedla,žežalobcaneuniesoldôkaznébremeno
a nepreukázal, že by žalovaná úmyselným konaním porušila svoju povinnosť, a tým mu spôsobila škodu
na jeho výlučnom majetku.

11. Žalobca podal odvolanie proti výroku III. o náhrade trov konania. Navrhol, aby odvolací súd zrušil

napadnutý rozsudok v tejto časti výroku a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie a aby mu zároveň
priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Uplatnil odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Uviedol, že predmetom sporu bolo zaplatenie
náhrady škody, ktorá mu vznikla, a ktorú si uplatnil vo výške 130,87 eur s príslušenstvom. Súd prvej
inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť náhradu škody vo výške 130,87 eur

s príslušenstvom, teda mu priznal 100 % ním uplatneného nároku. V spore bol plne úspešný, preto sa
nestotožnil so záverom prvoinštančného súdu o rozsahu len čiastočného úspechu vo veci, v zmysle
ktorého mu priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 76,50 %. Podľa názoru
žalobcu je tento názor prvoinštančného súdu v rozpore s právnou úpravou, s ustálenou súdnou praxou
najvyšších súdnych autorít, a tiež v rozpore s logikou. Poukázal na znenie ustanovenia § 121 ods. 3

Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania,
poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP pritom
vyplýva, že súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru ich úspechu vo veci. Zdôraznil,
že predmetom konania bolo zaplatenie istiny s príslušenstvom, v ktorej bol 100 % úspešný. Výška
úrokov z omeškania netvorila samostatný predmet konania, ale len príslušenstvo istiny, a preto pri

posudzovaní miery úspechu nie sú úroky z omeškania tvoriace príslušenstvo istiny spôsobilé mať vplyv
na celkový úspech v konaní. Uviedol, že jeho názor potvrdzuje aj rozhodovacia prax vyšších súdnych
autorít, napríklad rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 27.06.2016, č. k. 10CoPr/2/2016-361,
Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4Cob/3/2019 - potvrdené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 26.01.2021, sp. zn. 1Obdo/18/2020). Okrem toho, podľa názoru žalobcu sa žalovaná

dostala do omeškania momentom nesplnenia si svojej právnej povinnosti, a to dňom zmarenia styku,
čo bolo konštatované v obdobnej právnej veci medzi stranami sporu v bode 32. rozsudku Okresného
súdu Prievidza zo dňa 10.10.2023, č. k. 11C/51/2022 - 219 potvrdeného rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 13.03.2024, č. k. 8Co/18/2024-265. Podľa názoru žalobcu je v rozpore s princípom
právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí vyčítať mu a sankcionovať ho za to, že si v

návrhu na vydanie platobného rozkazu uplatnil aj úrok z omeškania spôsobom, ktorého zákonnosť je
právoplatne potvrdená v obdobnej právnej veci. Žalobca zdôraznil, že v otázke priznania nároku na
náhradu trov konania, súdy v každom jednom konaní, v ktorom súd pristúpil k moderovaniu výšky
úroku z omeškania a zároveň žalobca bol úspešný v celom rozsahu nároku na náhradu škody, priznal
mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Poukazoval pritom na právoplatne skončené

konaniaOkresnéhosúduPrievidza,potvrdenéKrajskýmsúdomvTrenčíne,napríkladsp.zn.8C/34/2022
v spojení so sp. zn. 11Co/7/2023, sp. zn. 7C/48/2022 v spojení so sp. zn. 5Co/89/2023, sp. zn.
19C/36/2022 v spojení so sp. zn. 5Co/64/2023, sp. zn. 15C/34/2022 v spojení so sp. zn. 19Co/14/2023,
sp. zn. 15C/34/2022 v spojení so sp. zn. 19Co/14/2023, sp. zn. 13C/37/2022 v spojení so sp. zn.
8Co/1/2023, sp. zn. 10C/8/2023 v spojení so sp. zn. 19Co/14/2024, sp. zn. 9C/39/2022 v spojení so sp.

zn. 5Co/67/2023, sp. zn. 19C/45/2022 v spojení so sp. zn. 11Co/14/2023, sp. zn. 10C/42/2022 v spojení
so sp. zn. 8Co/46/2023, sp. zn. 19C/41/2022 v spojení so sp. zn. 8Co/26/2023, sp. zn. 4C/42/2022
v spojení so sp. zn. 19Co/77/2023, sp. zn. 9C/48/2022 v spojení so sp. zn. 27Co/84/2023, sp. zn.
11C/51/2022 v spojení so sp. zn. 8Co/18/2024, sp. zn. 12C/51/2022 v spojení so sp. zn. 27Co/62/2023,sp. zn. 12C/51/2022 v spojení so sp. zn. 27Co/62/2023, sp. zn. 7C/37/2024 v spojení so sp. zn.
27Co/11/2025, sp. zn. 19C/48/2024 v spojení so sp. zn. 8Co/18/2025, sp. zn. 19C/44/2024 v spojení so
sp.zn.5Co/12/2025,sp.zn.5C/51/2024vspojenísosp.zn.8Co/2/2025,sp.zn.8C/53/2024vspojeníso

sp. zn. 27Co/5/2025, sp. zn. 5C/71/2024 v spojení so sp. zn. 17Co/22/2025, sp. zn. 8C/59/2024 v spojení
so sp. zn. 5Co/3/2025. V každom z uvedených konaní súd konštatoval obdobné závery, a to "nakoľko
žalobca vo veci samej mal plný úspech, keď súd prvej inštancie výrokom II. žalobe vyhovel (neúspech
žalobcu bol len v nepatrnej časti - výrok I.), preto odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi patrí
nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v celom rozsahu podľa § 255 ods. 1 CSP (tzv. zásada

úspechu)." (Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.04.2024, č. k. 19Co/77/2023-257). Žalobca
v kontexte vyššie uvedených skutočností dodal, že doposiaľ v každom doterajšom obdobnom konaní o
náhraduškodymedzinímažalovanoubolamuvprípadeúspechuvovecipriznanánáhradatrovkonania
v rozsahu 100 %, preto napadnuté rozhodnutie je v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí. Uviedol tiež, že prvoinštančným súdom priznaný úspech vo veci zároveň odporuje
vecnej argumentácii, pretože ak súd prvej inštancie určil ako posledný deň omeškania žalovanej deň

vyhlásenia rozsudku, je zrejmé, že konanie naďalej nie je právoplatne skončené a že každým ďalším
dňom výška úrokov z omeškania narastá a každým ďalším dňom tak má žalobca väčší úspech vo veci.
Odôvodnenie súdu prvej inštancie o nepriznaní mu náhrady trov konania v rozsahu 100 % teda nemá
oporu v právnej úprave, ani ustálenej praxi súdov, vrátane tamojšieho súdu. Správnosť argumentácie
žalobcu v obdobnej právnej veci, právoplatne skončenej, medzi oboma účastníkmi konania potvrdil v

celom rozsahu Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 26.03.2025, č. k. 8Co/2/2025 – 181. Totožné
právne závery konštatoval Krajský súd v Trenčíne v obdobných právnych veciach medzi žalobcom
a žalovanou v rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26.03.2025, č. k. 8Co/18/2025 – 117,
v rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26.03.2025, č. k. 5Co/12/2025-103, v rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 30.04.2025, č. k. 17Co/22/2025 – 165.

12. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Poukázal na to, že žalovaná nijakým spôsobom
nepreukázala existenciu jej tvrdenej objektívnej príčiny v deň styku dňa 18.09.2022, a to odmietavú vôľu
maloletého. Žalovaná styk žalobcu s jeho synom v predmetný deň vôbec neumožnila a v konaní ani
nebolo preukázané, že by sa oň aspoň pokúsila. Žalovaná pred uskutočnením styku neupovedomila

žalobcu o žiadnych objektívnych dôvodoch, prečo by sa styk s maloletým nemal realizovať. Žalovaná
až následne po príchode žalobcu do miesta bydliska maloletého stručne oznámila, že maloletý odmieta
styk. Žalobca tak nemal preukázanú (a neskôr potvrdenú ako vykonštruovanú a v celom rozsahu
klamlivú) objektívnu prekážku styku. Obmedziť alebo zakázať styk maloletého dieťaťa s rodičom môže
iba súd, a to vždy iba v záujme dieťaťa na základe závažných skutkových okolností. Žalovaná nemôže

svojvoľne mariť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie iba preto, že s ním nie je uzrozumená. Žalovaná
zároveň v konaní nepreukázala plač, schovávanie sa, ani žiadny iný odmietavý postoj maloletého.
Naopak,odžalovanejžalobcavievkonanípreukázaťznaleckýmposudkomtendenčnosťanepravdivosť
jej tvrdení, keď žalovaná účelovo manipuluje maloletého voči žalobcovi. Do pozornosti súdu dal znalecký
posudok č. 144/2020 vypracovaný znalkyňou D. B. J., D., ktorého žiadateľom bol Okresný súd Prievidza

ku konaniu vedeného na danom súde pod sp. zn.: 18P/54/2019. Zo znaleckého posudku vyplývajú
závažné skutočnosti, ktoré len potvrdzujú, že žalovaná umocňuje u maloletého ňou naučenú krátkodobú
odmietavú reakciu maloletého k smerom k žalobcovi. Táto reakcia však aj na základe posudku znalkyne
po chvíli opadá a maloletý sa vie so žalobcom radostne hrať a komunikovať. Znalkyňa uviedla, že
žalovaná si kladie vlastné podmienky pre styk žalobcu s maloletým a zároveň negatívne ovplyvňuje

maloletého proti žalobcovi s tým, že si maloletý osvojuje negatívne nastavenie žalovanej proti žalobcovi
a jej odmietavý postoj k realizáciám styku. Deň zmareného styku, ktorý je predmetom tohto konania,
vyplýva z vykonateľného rozhodnutia súdu, ktorý určil styk otca s maloletým. Žalovaná nepreukázala,
ako sa "snažila" maloletého motivovať v deň zmareného styku, ktorý je predmetom tohto konania, a
to ani pred tým. V širšom kontexte žalobca uviedol, že žalovaná zmarila styk maloletého so žalobcom

v priebehu štyroch rokov 198 krát, naposledy dňa 25.05.2025, pričom ide takmer o všetky stretnutia
žalobcusmaloletým,ktorébolisúdomurčenéprávoplatnýmiavykonateľnýmirozhodnutiami.Vsúvislosti
s apelom Okresného súdu Bratislava IV o rozšírení styku, na ktorý poukazuje žalovaná v odvolaní,
žalobca považoval za dôležité uviesť, že nejde len o odporúčanie Okresného súdu Bratislava IV, ale
predovšetkým ide o dohodu medzi oboma rodičmi, keďže s odporúčaním súdu súhlasil aj žalobca, aj

žalovanánapredmetnompojednávanívkonanívedenomnaOkresnomsúdeBratislavaIV.Žalobcavšak
nerozumie,prečosažalovanáopätovnesnažísvojoupochybnoualživouargumentáciouzavádzaťsúda
vyčítať žalobcovi dohodnutý postup medzi rodičmi pred Okresným súdom Bratislava IV. Apel Okresného
súdu Bratislava IV sa nevzťahuje na predmet tohto konania, keďže styk dňa 18.09.2022 bol určenýprávoplatným a vykonateľným rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne a dohoda žalobcu a žalovanej a
apel Okresného súdu Bratislava IV sa na deň 18.09.2022 nevzťahovali. Nad rámec uvedeného žalobca
poukázal na skutočnosť, že dňa 17.10.2024 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Prievidza vydalo

uznesenie, ktorým bolo voči žalovanej začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie za spáchanie
prečinu marenie výkonu úradného rozhodnutia, nakoľko na základe dôkazov bolo možné vyvodiť
trestnú zodpovednosť za prečin marenie výkonu úradného rozhodnutia. Tvrdenia o náležitej komunikácií
žalovanej smerom k žalobcovi neboli pred súdom žalovanou nijakým spôsobom preukázané, rovnako
takanivsamotnomodvolaní.Kprávnejotázkevýpožičkyvozidlažalobcauviedol,žedokonaniapredložil

čestné vyhlásenie požičiavateľa motorového vozidla zo dňa 02.12.2024 výlučne za účelom reakcie
na vznesené námietky žalovanej a preukázanie svojich tvrdení. V obdobných konaniach o náhradu
škody nebol nárok cestovných náhrad spochybňovaný a nebol ani predmetom posudzovania, pretože
nešlo o spornú otázku. Žalobca je v zmysle dohody s požičiavateľom povinný starať sa o technický
stav motorového vozidla, a to uhrádzať všetky povinné technické prehliadky, ako aj vymieňať všetky
opotrebované časti motorového vozidla na vlastné náklady. Rovnako je povinný udržiavať motorové

vozidlo v riadnom technickom stave na jeho užívanie a za týmto účelom je žalobca povinný uhrádzať
všetky náklady spojené s technickou údržbou a mobilitou motorového vozidla. Cestovné náhrady za
používanie predmetného motorového vozidla znáša žalobca výlučne sám, a to v celom rozsahu. V
tomto smere poukázal na rozsudok Krajského súdu v Českých Budějoviciach, sp. zn. 22Co 577/2003,
potvrdený uznesením Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 28Cdo 2369/2003, v zmysle ktorého "…i když

smlouva o výpůjčce je bezplatná, není vyloučena dohoda o určité náhradě za opotřebení půjčené věci,
jak tomu bylo v daném případě ... v prípade, ak si zmluvné strany dohodnú náhradu za opotrebovanie
veci, ich dohoda má prednosť". Správnosť argumentácie žalobcu v súvislosti s právnou otázkou
výpožičky vozidla v ostatných štyroch obdobných a právoplatne skončených veciach medzi žalobcom a
žalovanou, ktorých predmetom bola aj námietka žalovanej k čestnému vyhláseniu, potvrdil Krajský súd v

Trenčíne rozsudkom zo dňa 28.01.2025, sp. zn. 27Co/3/2025, ako aj rozsudkom zo dňa 28.01.2025, sp.
zn. 27Co/5/2025, rozsudkom zo dňa 29.01.2025, sp. zn. 5Co/3/2025 a rozsudkom 25.02.2025, sp. zn.
27Co/11/2025, ako aj v právoplatne skončených konaniach, sp. zn. 11Co/12/2025, sp. zn. 8Co/18/2025,
sp. zn. 8Co/2/2025, sp. zn.17Co/22/2025, alebo sp. zn. 27Co/5/2025. Žalobca v konaní riadne preukázal
vznik škody v celom rozsahu, vrátane cestovných náhrad, a preto prijatie odlišného záveru by bolo

hrubým zásahom do princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a najmä hrubým
zásahom do žalobcovho základného práva na ochranu majetku a práva na súdnu a inú ochranu. Žalobca
rovnako odmietol nesprávnu argumentáciu žalovanej, že žalobcovi nemôže vzniknúť škoda na majetku
v jeho výlučnom vlastníctve z dôvodu, že nedošlo k zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Uplatňovaný nárok žalobcu v konaní nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože

škoda vznikla nesporne v súvislosti s vecou, ktorá podľa svojej povahy slúži výlučne osobnej potrebe
žalobcu. Náklady, ktoré žalobca vynaložil v súvislosti s realizáciou styku s dieťaťom, neboli vyplatené
z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože objektíve a reálne byť
použité ani nemohli. Odporuje tomu právna úprava a dlhodobý skutkový stav medzi manželmi. Žalobca
sa odvolal tiež na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 113/1993 (R 71/1994), v

zmysle ktorého "Ak zmluvu o vypožičaní motorového vozidla uzavrel len jeden z manželov, nejde o taký
úkon, ktorý by sa týkal veci spoločnej obidvom manželom (§ 145 ods. 1 OZ). Z tejto zmluvy je povinný
plniť len ten z manželov, ktorý zmluvu uzavrel." Skutočnosť, že žalobca a žalovaná spolu dlhodobo
nezdieľajú domácnosť, ich domácnosti sú oddelené, spoločne nehospodária a nijakým spôsobom sa
nepodieľajú na udržiavaní a rozvíjaní majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, súd v konaní

o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zohľadní pri posudzovaní, čo sa prijme a čo
sa neprijme do predmetu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ak je spôsobená
škoda na bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, obzvlášť úmyselným protiprávnym konaním, tak je
to škodca, ktorý je povinný náhradu škody zaplatiť. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
už ustálila, že do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nepatria plnenia vyplývajúce zo zmluvy o

výpožičke motorového vozidla uzatvorenej medzi žalobcom a požičiavateľom. Žalobca poukázal tiež na
odbornú literatúru, v zmysle ktorej príkladom uvedeného vzťahu medzi manželmi je vzťah zodpovednosti
za škodu vyplývajúci z konania jedného z manželov, ktorým spôsobil škodu na výlučnom majetku
druhého manžela. Preto, s odkazom aj na odbornú literatúru, náhradu škody nemožno realizovať z
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože poškodený by sa obohatil zo svojho majetku a

na úhradu škody sa preto má použiť výlučný majetok škodcu. (TICHÝ V., K odpovědnosti za škodu
způsobenou mezi manžely, Bulletin Advokacie, 1986, s. 40). Aj v zmysle ďalšej komentovanej literatúry,
vyplýva, že "Konanie väčšinového spoluvlastníka tak môže byť vnímané ako porušenie povinnosti konať
v súlade s dobrými mravmi, príp. ide o porušenie zásady neminem leadere, ktorá je akcentovaná v §415 OZ, a ktorá tvorí ideový základ práva na náhradu škody a môže teda zakladať vznik nároku na
náhradu škody podľa § 424 OZ, príp. § 420 OZ." (ŠTEVČEK M., a kol. Občiansky zákonník II. 2. vydání.
Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1076). Uvedený právny názor je nutné analogicky aplikovať aj na vzťah

medzi manželmi. Zodpovednosť za škodu a uplatňovanie nároku na náhradu škody medzi manželmi v
prípade úmyselného protiprávneho konania na veci osobnej potreby jedného z manželov je prípustné,
čo podporuje bohatá súdna prax najvyšších súdnych autorít, uvedená aj v ostatných písomnostiach
žalobcu, a je podporená aj konajúcim súdom v obdobných a početných sporoch medzi žalobcom a
žalovanou. Záverom žalobca uviedol, že z konania žalovanej je zrejmé, že sa jednalo o úmyselný

účelový postup tak, aby žalobcovi zmarila styk s maloletým, porušujúc tak právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie súdu o úprave rodičovských práv a povinností. Na základe uvedeného preto žalovaná v
zmysle ust. § 415 a ust. § 420 OZ zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi svojim protiprávnym
konaním, pretože žalobcu nedôvodne obmedzila na riadnom výkone rodičovských práv vo vzťahu k
maloletému. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok v napadnutej časti vo výroku I. a III. potvrdiť ako vecne
správny a zároveň mu priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

13. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

14. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a contrario CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu

prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku I. potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny a v napadnutej časti vo výroku III. je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP
zmeniť.

15. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, odvolaním

napadnutý nebol, preto zostalo rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatné a
rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.

16. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovanou
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.

Odvolacie námietky žalovanej boli totožné s námietkami, ktoré uplatnila pred súdom prvej inštancie, s
ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal a so všetkými námietkami sa náležite vysporiadal. Súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý
jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu mal
preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval

správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne odôvodnil
konečný záver o dôvodnosti žalovaného nároku a závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé,
akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá

požiadavkám v zmysle ust. § 220 CSP. Námietky žalovanej uvedené v podanom odvolaní, ktoré uplatnila
už v konaní pred súdom prvej inštancie, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani
v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok
odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

17. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

18. Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu

nezavinil.

19. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníkajeporušenieprávnejpovinnosti,existenciaškody,príčinnásúvislosťmedzivzniknutouškodou
a porušením právnej povinnosti a zavinenie. Všetky uvedené zodpovednostné zložky musia byť splnené

kumulatívne. Prvé tri predpoklady sú objektívneho charakteru. Dôkazné bremeno ohľadne nich leží
na poškodenom. Zavinenie je subjektívnej povahy, jeho existencia vo forme nevedomej nedbanlivosti
sa predpokladá. Základnou podmienkou vzniku zodpovednostného vzťahu je príčinná súvislosť medzi
konaním (opomenutím) škodcu a vzniknutou škodou u poškodeného, ktorá musí byť predvídateľná.Porušenie právnej povinnosti musí byť preukázané, v predmetnom prípade sa jedná o právnu povinnosť
uloženú rozhodnutím súdu o úprave styku otca (žalobcu) s maloletým dieťaťom. Podľa výkladu súdnej
praxe sa škodou rozumie majetková ujma poškodeného, ktorú je možné objektívne vyjadriť v peniazoch.

V zmysle judikatúry sa za skutočnú škodu považuje majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá
spočíva v zmenšení majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť na
to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z
toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné a účelné (nález Ústavného súdu SR, sp.
zn. 177/08).

20. V preskúmavanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal náhrady škody od žalovanej, ktorá mu
vznikla zmareným stykom s maloletým dieťaťom, keď napriek tomu, že dňa 18.09.2022 pricestoval do
miesta styku s dieťaťom, kde si ho mal prevziať, žalovaná mu styk s maloletým neumožnila, dieťa na
styk nepripravila tak, aby bol styk zrealizovaný v zmysle vykonateľného súdneho rozhodnutia.

21. Žalovaná namietala správnosť právneho posúdenia zodpovednosti za škodu a mala za to, že neboli
správne posúdené predpoklady vzniku jej zodpovednosti za škodu, keď súdom nariadený styk žalobcu s
maloletým sa neuskutočnil dňa 18.09.2022 pre vôľu maloletého, pretože maloletý styk s otcom odmietal
a žalovaná považovala svoje konanie za také, ktoré sledovalo najlepší záujem maloletého. Poukázala
na to, že k neuskutočneniu styku došlo aj z dôvodu nevhodného správania žalobcu, ktorý na žalovanú

naliehal, aby sa styk s maloletým uskutočnil mimo rozsahu vykonateľného rozhodnutia. Odvolací súd
po preskúmaní veci vyhodnotil odvolacie námietky žalovanej ako nedôvodné. Žalobca sa domáhal
náhrady škody titulom vynaložených cestovných nákladov na cestu do miesta styku s maloletým synom
dňa 18.09.2022 za účelom realizácie styku so synom. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v tomto
čase existoval právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Prievidza, č. k. 18P/54/2019-2555

zo dňa 09.03.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 19CoP/20/2022-2736 zo
dňa 23.06.2022, ktorý žalobcovi umožňoval styk s maloletým okrem iného i dňa 18.09.2022. V zmysle
uvedených rozsudkov bol žalobca oprávnený stretnúť sa s maloletým synom každý nepárny týždeň v
kalendárnom roku vždy v sobotu od 10.00 hod. do 18.00 hod. a v nedeľu od 9:00 hod. do 18:00 hod.
bez prítomnosti žalovanej. Žalovanej bola zároveň uložená povinnosť maloleté dieťa na stretnutie so

žalobcom včas a riadne pripraviť a stretnutie umožniť s tým, že žalobca si maloletého riadne na styk
pripraveného pred kultúrnym domom v F., K. J. K., pred kultúrnym domom, prevezme a na tom istom
mieste maloletého žalovanej vráti.

22. Práve okolnosť, že v rozhodnom čase existovalo vykonateľné rozhodnutie súdu, ktoré ukladalo

žalovanej povinnosť maloletého na stretnutie s otcom včas a riadne pripraviť, neumožňuje prijať záver,
že žalovaná tak nemusela urobiť z dôvodov, ktoré uvádza. Vykonateľnosť je vlastnosť rozhodnutia
orgánu verejnej moci, ktorá umožňuje vynútenie splnenia povinnosti uloženej takýmto rozhodnutím. Z
toho možno logicky dovodiť, že ten, komu je vykonateľným rozhodnutím uložená povinnosť, musí túto
povinnosť splniť. Z tejto kategorickej požiadavky možno zľaviť v zásade iba v prípade, ak by splneniu

uloženej povinnosti bránili objektívne okolnosti. V opačnom prípade, pokiaľ by vykonateľné rozhodnutia
orgánov verejnej moci nemuseli byť v zásade kategoricky plnené, znamenalo by to popretie princípov
záväznosti rozhodnutí orgánov verejnej moci a rozhodnutia verejnej moci by stratili na význame, ktorý
majú v rámci doktríny právneho štátu.

23. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplynulo a nebolo v konaní sporné, že žalobca sa dňa
18.09.2022 dostavil do miesta bydliska maloletého za účelom realizácie styku s maloletým v zmysle
vyššie uvedeného vykonateľného rozhodnutia súdu, avšak styk žalobcu (otca) s maloletým synom sa
neuskutočnil. Z výpisu SMS komunikácie bolo zistené, že žalobca kontaktoval dňa 18.09.2022 žalovanú
ohľadom odovzdania maloletého na styk, ktorý sa mal uskutočniť v ten deň, aby žalovaná nachystala

maloletého a následne žalovanej oznámil, že čaká na námestí. Žalovaná reagovala na sms správu a
uviedla, že maloletý syn plače a nechce ísť za žalobcom (otcom). Žalobca sa dostavil pred bytový dom
žalovanej, žiadal odovzdanie maloletého, pričom žalovaná opätovne oznámila žalobcovi, že maloletý
nechce ísť za žalobcom (otcom), plače a žalobcovi neodovzdala maloletého na styk.

24. Správne sa súd prvej inštancie v prvom rade zaoberal posúdením porušenia právnej povinnosti na
strane žalovanej. Rovnako tak pre posúdenie veci bolo potrebné zistiť, či tu boli také okolnosti, z ktorých
možno spoľahlivo vyvodiť, že vzniknutej škode nemohla žalovaná zabrániť ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré bolo možné od nej objektívne požadovať. V predmetnej veci z vykonaného dokazovanianevyplývalo, že by existovali také objektívne okolnosti, pre ktoré by k styku žalobcu s maloletým dňa
18.09.2022 nemohlo dôjsť. Žalovaná v tejto súvislosti namietala vôľu maloletého, ktorý mal podľa
žalovanej styk so žalobcom (otcom) odmietať. Odvolací súd nepopiera, že záujem maloletého dieťaťa

je kľúčovým kritériom pri rozhodovaní súdu vo veciach maloletých detí, avšak v predmetnom konaní
o náhradu škody bolo nevyhnutné vychádzať z toho, že dané kritérium (najlepší záujem maloletého
dieťaťa) bolo zohľadnené v konaniach starostlivosti súdu o maloleté dieťa, a pokiaľ bolo v konaní
starostlivosti súdu o maloletého istým spôsobom rozhodnuté a rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť,
nebolo prípustné, aby súd v konaní o žalobcom uplatnenej náhrade škody súlad so záujmom maloletého

nanovo hodnotil alebo prehodnocoval. Posúdenie žalovanej, čo je v najlepšom záujme maloletého, preto
nepredstavuje okolnosť, ktorá by vylučovala protiprávnosť konania žalovanej a dokazovalo neexistenciu
zavinenia žalovanej. Odvolací súd zároveň dodáva, že žalobca nežiadal styk s maloletým mimo
stanovených denných hodín, domáhal sa styku dňa 18.09.2022, v zmysle právoplatného rozhodnutia
súdu, preto ani námietka žalovanej, že žalobca sa predchádzajúci deň 17.09.2022 domáhal styku s
maloletým v rozsahu na prespanie, teda v rozpore s právoplatným rozhodnutím súdu, nie je dôvodná.

Naviac, deň styku 18.09.2022 pripadol na nedeľu, teda nehrozilo ani "prespanie u otca" v zmysle
žalovanej tvrdeného naliehania otca na apel Okresného súdu Bratislava IV deň predtým (17.09.2022),
pričom žalovaná v tomto smere nepreukázala, že by vyvinula akúkoľvek snahu smerujúcu k upokojeniu
maloletého a k následnej pozitívnej motivácii maloletého na skutočnosť, že styk sa mal realizovať
len v dennom čase bez "prespatia u otca". Treba mať na zreteli, že išlo o štvorročné dieťa závislé

na matke, ktorá ho má vo svojej starostlivosti, a tak má možnosť dieťa ovplyvňovať i po vôľovej
stránke. Povinnosťou žalovanej bolo maloleté dieťa na stretnutie so žalobcom včas a riadne pripraviť
a stretnutie so žalobcom umožniť, čo sa však v danej veci nestalo. Žalovaná nepreukázala existenciu
akejkoľvek objektívnej skutočnosti, pre ktorú nebolo možné stretnutie žalobcu s maloletým v predmetný
deň realizovať.

25. Odvolací súd považoval pre posúdenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
za významné, že žalovaná v prípade styku, ktorý mal byť realizovaný dňa 18.09.2022, žalobcovi včas
neoznámila, že jeho styk s maloletým sa uskutočniť nemôže z objektívnych dôvodov, pričom za takéto
dôvody nemožno považovať odmietnutie styku so žalobcom zo strany maloletého. Neuskutočnenie

styku nie je v danom prípade možné pripisovať iba odmietavému postoju u maloletého tak, ako to tvrdí
žalovaná. Žalovaná v konaní nepredložila žiadne dôkazy, z ktorých by vyplynulo splnenie si súdom
uloženej povinnosti maloletého syna na styk s otcom (žalobcom) riadne pripraviť, teda nepreukázala, že
by vyvinula akékoľvek opatrenia smerujúce k upokojeniu maloletého, k pozitívnej motivácii maloletého
a k riadnemu odovzdaniu maloletého na styk tak, aby sa predišlo vzniku škody. Pokiaľ ide o otázku

vzniku škody, v konaní bolo preukázané, že žalobca dňa 18.09.2022 absolvoval za účelom styku so
synom cestu osobným motorovým vozidlom zo svojho bydliska (Bratislava) do miesta styku s maloletým
(Bojnice). Stretnutie sa však nezrealizovalo, nakoľko žalobcovi nebol umožnený styk s maloletým a
žalovaná neodovzdala maloletého na styk so žalobcom. V danej veci bolo preukázané porušenie
povinnosti žalovanej maloletého syna na styk so žalobcom riadne a včas pripraviť a styk so žalobcom

umožniť. Žalovaná zavinene zmarila styk maloletého so žalobcom, keď ho bez objektívneho dôvodu
odmietla odovzdať žalobcovi (otcovi), a zároveň žalovaná nesplnila ani prevenčnú povinnosť v zmysle
§ 415 Občianskeho zákonníka. O splnení prevenčnej povinnosti by bolo možné uvažovať vtedy, ak
by žalovaná existujúcu objektívnu okolnosť žalobcovi včas oznámila a ten by tak nemusel zbytočne
absolvovať cestu do miesta bydliska maloletého, čo nebolo preukázané.

26. Pokiaľ žalovaná namietala neunesenie dôkazného bremena žalobcu v časti nepreukázania
porušenia povinnosti žalovanej spôsobenej jej úmyselným konaním a spôsobenie škody na jeho
výlučnom majetku, v tomto smere je potrebné uviesť, že táto námietka je nedôvodná, nakoľko priame
porušenie povinnosti žalovanej styk žalobcu so svojím maloletým synom umožniť a tiež svojho syna

na tento styk s otcom aj riadne pripraviť podľa právoplatného rozhodnutia súdu, bolo v konaní
riadne preukázané, ako tiež uplatnená škoda, vzniknutá zmareným stykom, spočívajúca v zbytočne
vynaložených nákladoch na cestu z bydliska žalobcu do miesta styku s maloletým, pričom vypožičané
motorové vozidlo, ktoré na túto cestu bolo účelne využité, je predmetom, ktorý slúži osobnej potrebe
žalobcu, a z tohto dôvodu škoda na ňom vzniknutá, je vyňatá z režimu BSM v zmysle ust. § 143

Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené konanie žalovanej nepožíva právnu ochranu, keď v
dôsledku porušenia povinnosti jej uloženej súdnym rozhodnutím vznikla výlučne v majetkovej sfére
žalobcu škoda. V prípade, ak by žalovaná svoju povinnosť splnila, predmetné trovy by u žalobcu
nevznikli.27. V odvolaní žalovaná ďalej namietala i výšku cestovných nákladov, ktoré boli žalobcovi priznané.
Vytýkala, že žalobca sa do miesta bydliska maloletého za účelom jeho prevzatia dostavil na motorovom

vozidle, ktorého nie je vlastníkom, pričom uvedené užíval na základe zmluvy o výpožičke zo dňa
24.09.2021 uzavretej na dobu neurčitú, ktorá je bezplatným právnym úkonom, a preto žalobcovi
nevznikol nárok na paušálnu náhradu cestovných nákladov. Naviac namietala existenciu dohody s
vlastníkom vozidla o tom, že žalobca znáša náklady spojené so starostlivosťou o vozidlo, ktorá mala
vyplývať z čestného prehlásenia zo dňa 02.12.2024. Odvolací súd s týmto konštatovaním žalovanej

nesúhlasí, súd prvej inštancie vysvetlil svoje úvahy ohľadom rozsahu (výšky) týchto nákladov a tiež
povinnosti žalobcu znášať náklady spojené s užívaním vozidla a zachovaním jeho riadneho technického
stavu a mobility, s ktorým hodnotením a následným právnym posúdením odvolací súd v celom rozsahu
súhlasí. Podľa právnej teórie bezodplatnosti zmluvy o výpožičke neodporuje, ak si zmluvné strany v
súvislosti s opotrebovaním vypožičanej veci dohodli určitú náhradu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu
ČR, sp. zn. 28Cdo 2369/2003). K namietanému čestnému prehláseniu, ktoré podľa názoru žalovanej

nepreukazuje uzatvorenie dohody zahrňujúcej starostlivosť o vozidlo, odvolací súd uvádza, že nárok
na náhradu nákladov za amortizáciu vozidla, by žalobca mal aj bez predloženého čestného vyhlásenia,
ktoré je v tomto smere irelevantné, tak ako uvádza žalovaná, nakoľko už z obsahu zmluvy o výpožičke
(článok II bod 5) je vypožičiavateľ povinný chrániť motorové vozidlo pred poškodením, stratou a
zničením, čo pri dlhodobom vypožičiavaní motorového vozidla, predpokladá aj prevádzkové náklady

spojené s udržaním riadneho technického stavu a mobility motorového vozidla tak, ako to správne
uviedol už súd prvej inštancie. Predložením čestného prehlásenia, ktoré svojím obsahom nepredstavuje
dodatok k uzatvorenej zmluve o výpožičke tak, ako to prezentovala žalovaná, možno chápať len ako
špecifikáciu povinností vypožičiavateľa vo vzťahu k predmetu výpožičky.

28. Nie je relevantná ani obrana žalovanej v odvolaní, že žalobca nie je vlastníkom predmetného
motorového vozidla, nakoľko podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, v zmysle ktorého
vzniká zákonný paušálny nárok na náhrady bez ohľadu na to, či je použité vlastné motorové vozidlo
alebo prenajaté (porovnaj R12/1990). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k
záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, vec po právnej stránke správne posúdil a správne

rozhodol, keď zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 130,87 eur s príslušenstvom.

29. Čo sa týka napadnutého výroku III. o náhrade trov konania, odvolací súd preskúmaním v rozsahu
odvolacích námietok žalobcu dospel k záveru, že hoci súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na
náhradu trov konania správne vychádzal zo zákonom preferovanej zásady úspechu v konaní vyjadrenej

v ustanovení § 255 CSP, pochybil, keď v danom prípade vychádzal zo znenia odseku 2 uvedeného
ustanovenia, v zmysle ktorého náhradu trov konania pomerne rozdelil a žalobcovi priznal náhradu trov
v pomernej časti v rozsahu 76,50 %.

30. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

31. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

32. Podľa čl. 4 ods. 1 Základných princípov CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na

základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo
iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

33. Podľa čl. 4 ods. 2 Základných princípov CSP, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne
právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy

všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon tak, aby výsledkom bolo rozumné
usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít.

34. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania dôvodil tým, že žalobca

sa v konaní voči žalovanej celkovo domáhal zaplatenia sumy 152,42 eur (vrátane úroku z omeškania
vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu), súd mu priznal sumu celkom 134,52 eur (vrátane úroku z
omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu). Žalobca tak mal v konaní úspech v rozsahu 88,25%, úspech žalovanej v konaní predstavuje 11,75 %. Čistý úspech žalobcu potom predstavuje 76,50 %
(88,25 % - 11,75 %). V tomto rozsahu súd žalobcovi nárok na náhradu trov konania aj priznal.

35. Odvolací súd sa s vyššie uvedeným postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení pomeru úspechu
strán v predmetnom spore nestotožnil. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že žalobca si uplatnil podanou
žalobou proti žalovanej nárok na náhradu škody vo výške 130,87 eur s 6,25 % ročným úrokom z
omeškania od 19.09.2022 do zaplatenia, a nie iba do dňa rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej
inštancie napadnutým rozsudkom priznal žalobcovi 130,87 eur s 6,25 % ročným úrokom z omeškania

od 26.11.2024 do zaplatenia, a vo zvyšku žalobu zamietol, t. j. zamietol ju, ako vyplýva aj z odôvodnenia
napadnutého rozsudku, v časti o zaplatenie 6,25 % úroku z omeškania zo sumy 130,87 eur za obdobie
od 19.09.2022 do 25.11.2024. Žalobca tak bol úspešný nielen čo sa týka celej istiny, ale i v časti
príslušenstva za obdobie od 26.11.2024, a to až do zaplatenia, teda nie iba do rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorý rozhodol rozsudkom dňa 07.05.2025.

36. Odvolaciemu súdu je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1MCdo/1/2004
zo dňa 27.04.2004, v zmysle ktorého "Procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej
pohľadávky a jeho neúspech iba v časti príslušenstva žalovanej pohľadávky (v úrokoch z omeškania)
nemožno v odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov konania) považovať" za neúspech
v pomerne nepatrnej časti" podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p., ale za "čiastočný úspech" v zmysle

ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p.." K tomu odvolací súd uvádza, že v tam posudzovanom prípade
však bola zamietnutá žaloba v celom uplatnenom úroku z omeškania, ktorého výška po vyčíslení v
čase rozhodnutia konajúceho súdu predstavovala cca polovicu uplatnenej istiny a uvedené rozhodnutie
reflektovaloprávnuúpravutrovkonaniapodľaObčianskehosúdnehoporiadku(O.s.p.),ktorábolaúčinná
do 30.06.2016. Od 01.07.2016 je účinný Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý v súvislosti s právnou

úpravou pomerného delenia náhrady trov konania na rozdiel od § 142 ods. 3 O.s.p. už neobsahuje
pojem " neúspech v pomerne nepatrnej časti". Ústavný súd v náleze III. ÚS 475/2018 zo dňa 04.02.2021
uviedol, že "Zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu
sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne celkom odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného
v paragrafe 142 ods. 3 O.s.p. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu

v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku
alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 Civilného sporového poriadku nie
je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky".

37. V prejednávanej veci síce nejde o situáciu, že by výška plnenia závisela od znaleckého posudku

alebo úvahy súdu a je zrejmé, že žalobca mal čiastočne neúspech v časti uplatneného úroku z
omeškania, preto by sa náhrada trov konania mala pomerne rozdeliť v zmysle § 255 ods. 2 CSP.
Napriek tomu odvolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci nie je namieste celkom bezvýhradne
aplikovať ust. § 255 ods. 2 CSP a za použitia čl. 4 ods. 2 Základných princípov CSP sám "dotvoril"
právnu normu riadiac sa pritom kritériom racionálneho zákonodarcu, podľa ktorej v prípade neúspechu

strany sporu len v nepatrnej časti možno jej priznať plnú náhradu trov konania. Z tohto dôvodu, a tiež s
prihliadnutím na princíp právnej istoty uzavrel, že žalobcovi, ktorý bol plne úspešný v predmetnom spore
vo veci samej, pokiaľ ide o istinu 130,87 eur aj s 6,25 % ročným úrokom z omeškania za obdobie od
26.11.2024 až do zaplatenia istiny a neúspešný bol len v časti 6,25 % ročného úroku z omeškania z
istiny 130,87 eur za obdobie od 19.09.2022 do 25.11.2024, patrí náhrada trov konania v plnej výške.

Zohľadnil pritom aj ustálenú rozhodovaciu činnosť v obdobných sporoch strán sporu, na ktorú poukázal
žalobca vo svojom odvolaní.

38. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal náhradu trov
odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429

ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).