Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, September 23, 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 37Ek/2083/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119434875
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šablová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6119434875.5

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Platiť sa oplatí s.r.o., IČO: 45684618, so
sídlom: Mostová 2, 811 02 Bratislava, zast.: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom
Námestie svätého Egídia 40/93, Poprad, ICO: 44 250 029, proti povinnému: A. B., dátum narodenia:
XX.XX.XXXX, trvale bytom: C. XXX/XX, XXX XX D. E., o vymoženie 130,87 Eur, vedenej súdnym
exekútorom: JUDr. Peter Kliment, so sídlom exekútorského úradu Sv. Cyrila a Metoda 4647/1, 955 01

Topoľčany, pod sp. zn. 355EX 897/19, rozhodujúc o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Ek/2083/2019 zo dňa 13.08.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Ek/2083/2019 zo
dňa 13.08.2025 z a m i e t a .

II. Oprávnený a povinný n e m a j ú nárok na náhradu trov konania o zamietnutí sťažnosti

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Ek/2083/2019 zo dňa
13.08.2025.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, ktorý bol doručený súdu dňa 18.11.2019, domáhal
od povinného vymoženia 130,87 Eur na základe exekučného titulu -Platobný rozkaz Okresného súdu
Levice sp. zn. 7Csp/31/2017 zo dňa 30.05.2017 (ďalej ako „exekučný titul“). Okresný súd Banská

Bystrica po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie a príloh k nemu, vydal dňa 25.11.2019 poverenie
na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi: JUDr. Peter Kliment, so sídlom exekútorského úradu Sv.
Cyrila a Metoda 4647/1, 955 01 Topoľčany (ďalej len „súdny exekútor“), ktorý vedie exekúciu pod sp.
zn. 355EX 897/19.

2. Súdny exekútor vydal dňa 16.06.2025 upovedomenie o zastavení exekúcie z dôvodu podľa ust. §

61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, t.j. z dôvodu, že pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej
osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo
zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu
trov exekútora.

3. Uznesením sp. zn. 37Ek/2083/2019 zo dňa 13.08.2025 súd námietky oprávneného proti

upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov súdneho exekútora podľa § 61n ods.
4 Exekučného poriadku zamietol. Predmetné uznesenie súd v osobe vyššieho súdneho úradníka
odôvodnil tým, že dospel k záveru, že argumentácia oprávneného, podľa ktorej nie je možné vylúčiť, že
povinnýbudevbudúcnostidisponovaťmajetkomalebopríjmaminauspokojenievymáhanejpohľadávky,
je v rozpore s úmyslom zákonodarcu. Účelom ustanovenia § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku
je totiž zabrániť vedeniu zjavne bezúspešných exekúcií, ktoré nemajú reálnu perspektívu vymoženia, a

ktoré len zbytočne zaťažujú exekučné orgány, najmä súdneho exekútora. Toto ustanovenie je potrebné
vykladať v súlade so širším kontextom a úpravou oddlženia fyzickej osoby napr. konkurzom alebosplátkovým kalendárom (ŠTEVČEK, M. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3.vydanie. Praha: C. H.
Beck, 2018, s. 384, ISBN 978-80-7400-706-4. ), súd preto považoval za neudržateľné, aby boli osoby
neprimerane dlhodobo vystavené vymáhaniu pohľadávok bez reálnej šance na ich uspokojenie. Súd

konštatoval, že oprávnený vo svojom podaní uvádza viaceré rozhodnutia Okresného súdu Banská
Bystrica - pracovisko upomínacieho a exekučného konania, z ktorých údajne vyvodzuje povinnosť
súdneho exekútora vykonať kroky k zisteniu majetku povinného a tieto aj preukázať. K tejto argumentácii
však oprávnený nepredložil ani jedno konkrétne rozhodnutie exekučného súdu, ktoré by tieto tvrdenia
potvrdzovalo a svoje závery tak neopiera o konkrétnu judikatúru. Napriek absencii opory v konkrétnych

rozhodnutiach súd poznamenal, že zo spisu vyplýva, že súdny exekútor vykonával v pravidelných
časových intervaloch lustrácie majetku povinného, pričom výsledky týchto zisťovaní boli oprávnenému
riadne predkladané prostredníctvom správ o majetkových zisteniach. Argumentácia oprávneného
týkajúca sa použitia donucovacieho opatrenia podľa § 43a a nasl. EP je irelevantná, vzhľadom na
vymáhanú pohľadávku, ktorej istina tvorí sumu vo výške 130,87 Eur. Neprimeranosť spočíva v tom,
že ak sa nedarí v období piatich rokov vymôcť pohľadávku oprávneného, jej príslušenstvo ani trovy

exekúcie, je kontraproduktívne ukladať povinnému peňažnú pokutu, ktorá s dôvodným presvedčením
nebude taktiež vymožená. Cieľom donucovacieho opatrenia je vynútenie splnenia povinnosti, avšak v
predmetnej exekúcii by nedošlo k vynúteniu, skôr k väčšiemu zadlženiu povinného. Oprávnený uvádza
vo svojom podaní viaceré rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica - pracovisko upomínacieho
a exekučného konania, z ktorých jednoznačne vyvodzuje, že súdny exekútor musí vykonať kroky k

zisteniu majetku a ich výsledok musí aj preukázať. K uvedenej argumentácii oprávnený neuviedol
ani jedno konkrétne rozhodnutie exekučného súdu, z ktorého oprávnený formuluje svoje závery.
Napriek tomu, že absentuje judikatúra, o ktorú oprávnený opiera svoje tvrdenia dodávam, že súdny
exekútorvykonávalvpravidelnýchčasovýchintervalochlustráciemajetkupovinného,ktorýchvýsledkom
bolo podanie správy o majetkových zisteniach oprávnenému. Exekučný poriadok v § 61n upravuje

zastavenie exekúcie súdnym exekútorom, ktorý v prípade, že sú naplnené dôvody na zastavenie
exekúcie vydá upovedomenie o zastavení exekúcie a výzvu na úhradu trov exekútora. Oprávnený
má v prípadoch vymedzených v zákone možnosť podať proti takémuto upovedomeniu u súdneho
exekútora námietky, ktoré tento predloží na rozhodnutie súdu. Jedným z prípadov zastavenia exekúcie
súdnym exekútorom je situácia, keď pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich

rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo
príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.
V tomto bode zdôraznil, že súdny exekútor po doručení poverenia na vykonanie exekúcie zisťuje
majetok povinného v potrebnom rozsahu za účelom vymoženia nároku oprávneného deklarovaného
exekučným titulom, a to viacerými spôsobmi (lustrácie, osobné zisťovanie, súčinnosť tretích osôb,

súčinnosť povinného, vyhlásenie povinného o svojom majetku a pod.). Výsledky zisťovania majetkových
pomerov zaznamená v zozname majetku povinného. Do zoznamu majetku povinného zahrnie exekútor
všetok zistený majetok, tzn. aj majetok, ktorý je sporný alebo zaťažený právami tretích osôb. V
konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že zoznam majetku povinného
obsahuje označenie konkrétneho majetku (pretože povinný nie je absolútne nemajetný), pôjde o

majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je bez splnenia ďalších predpokladov možné
exekvovať (tradičnými príkladmi sú nehnuteľnosť, pohľadávka z účtu v banke alebo akýkoľvek iný
majetok, na ktorom viazne záložné právo, pričom oprávnený nie je záložným veriteľom a záložný veriteľ
s exekúciou tohto majetku nesúhlasí, ale takisto majetok, ktorý exekúcii nepodlieha podľa ustanovení
Exekučného poriadku alebo iných právnych predpisov). Aj v takomto prípade je naplnená hypotéza

komentovanej právnej normy - nepodarilo sa zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté
exekúciou. V podaných námietkach môže účastník argumentovať jedine tým, že exekútor nedostatočne
zistil majetkové pomery povinného a jeho skutočná majetková situácia neopodstatňuje zastavenie
exekúcie pre nemajetnosť. Vyšší súdny úradník upozornil na skutočnosť, že § 61n ods. 1 písm. d)
Exekučného poriadku považuje za dôvod pre zastavenie exekúcie nezistenie majetku, ktorý je možné

zexekvovať v danom exekučnom konaní (tzn. relatívna nemajetnosť), a nie neexistenciu akéhokoľvek
majetku povinného, čiže absolútnu nemajetnosť. Povinnosť exekútora vydať upovedomenie o zastavení
exekúcie z uvedeného dôvodu vzniká, ak nezistil zexekvovateľný majetok povinného v hodnote
postačujúcej aspoň na úhradu trov exekútora do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného
zexekvovania majetku povinného. Dôvodom pre zastavenie exekúcie teda je situácia, keď uplynulo päť

rokov od začatia exekúcie (predpokladá sa, že exekútor začal konať okamžite) alebo od posledného
zexekvovania majetku. Dikcia obsiahnutá v § 61n ods. 1 písm. d) formuluje relatívnu nemajetnosť,
tzn. nemajetnosť z pohľadu konkrétneho exekučného konania, a ak by zákon vyžadoval nemajetnosť
absolútnu, snaha zákonodarcu regulovať dĺžku trvania exekúcií, ktoré nemajú reálny výhľad na úspech,by nebola efektívna a neúmerne dlho by trvali aj exekúcie proti povinným, ktorí síce nie sú absolútne
nemajetní, ale v ktorých nebude v dlhom časovom horizonte dosiahnutý žiadny výťažok. Súdny exekútor
v priebehu exekúcie vykonal viaceré majetkové lustrácie povinného v medzirezortných evidenciách.

Súd mal za preukázané z vyjadrenia súdneho exekútora, že povinný nemá vedené žiadne aktívne
bankové účty, povinný nebol v žiadnom dlhodobom trvalom pracovnom alebo inom obdobnom pomere
a zároveň nebol poberateľom dávok sociálneho zabezpečenia, povinný nie je vlastníkom žiadneho
nehnuteľného majetku na území Slovenskej republiky, povinný nie je vlastníkom žiadnych vozidiel.
Súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu predloženého povereným súdnym exekútorom

preto konštatoval správnosť vydaného upovedomenia o zastavení exekúcie z titulu nemajetnosti osoby
povinnej zachytenej v rozhodnej dobe, ktorou je 60 kalendárnych mesiacov od okamihu začatia
exekúcie (resp. od posledného zexekvovania majetku), keď napriek opakovaným výkonom lustračných
mechanizmov zo strany súdneho exekútora neboli zistené žiadne relevantné majetkové hodnoty a
taktiež nebol dosiahnutý žiaden výťažok. O tejto skutočnosti svedčí predovšetkým obzvlášť to, že v
sledovanom období neboli na strane povinného zistené žiadne účty vedené v peňažných ústavoch,

výsledky opakovaných lustrácii v Sociálnej poisťovni nepreukazujú existenciu pracovnoprávneho
vzťahu. Povinný taktiež nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnej či hnuteľnej veci. V kontexte oprávneným
uvádzaného tvrdenia o fyzickom nezisťovaní hnuteľného majetku patriaceho osobe povinnej, či tvrdenia
o chýbajúcej súčinnosti s tretími osobami, ktoré by mohli podľa názoru oprávneného disponovať
informáciami o majetku povinného súd uviedol, že predmetná argumentácia oprávneného je v celom

rozsahu nedôvodná a rovnako tak i nespôsobilá k založeniu celého radu úvah k exekučnej činnosti
súdneho exekútora, keď z obsahu spisového materiálu vyplýva, že poverený súdny exekútor postupoval
pri výkone exekúcie s vynaložením odbornej starostlivosti a súladne s jednotlivými ustanoveniami
Exekučného poriadku, ktoré pojednávajú o uspokojení pohľadávky oprávneného peňažnej povahy. V
tejto súvislosti je v prvom rade žiadúce uviesť, že poverený súdny exekútor je oprávnený postupovať

len v medziach stanovených Exekučným poriadkom, pričom z ustanovenia § 64 Exekučného poriadku
vyplýva všeobecné pravidlo primeranosti výkonu exekúcie, ktoré je podriadené rozsahu vymáhanej
povinnosti a jeho zodpovedajúcej hodnote zabezpečenia majetku (t. j. zabezpečenie majetku nesmie
presahovať výšku vymáhaného nároku). Oprávnenie súdneho exekútora vykonávať exekučnú činnosť
a fakticky postihovať majetok patriaci povinnému, je tak výrazne obmedzené výškou vymáhanej

povinnosti. Logickým záverom z uvedeného preto je, že úvahy oprávneného o vynakladaní ďalších
trov exekúcie pre fyzické zisťovanie majetkovej podstaty vo vlastníctve povinného, je prezentovaním
priam absurdného statusu, ktorý v jeho premietnutí do reálneho sveta by viedol k rozsiahlemu výkonu
exekučnej činnosti pri peňažných pohľadávkach mimo exekútorského úradu povereného súdneho
exekútora,atovpodobefyzickýchnávštevvmiestebydliskapovinného,čivinommieste,kdesapovinný

čo i len potencionálne zdržuje. Rovnako je potom ďalej nemysliteľné, aby súdny exekútor pri zohľadnení
početných negatívnych záznamov z lustrácii v Registri obyvateľov SR, v katastri nehnuteľnosti, v
evidencii dopravných prostriedkov (IRIS), v peňažných ústavoch či v Sociálnej poisťovni a zistení, že
povinnýsavmiesteadresysvojhotrvaléhobydliskanezdržiavaazastihnutísusedianemaliojehopobyte
žiadnu vedomosť, absolvoval ďalšie služobné cesty na adresu osoby povinnej v záujme vyhotovenia

súpisu hnuteľného majetku, keď uvedený procesný postup by výrazným spôsobom, pritom neadresne,
ovplyvňoval výšku vynaložených trov (nákladov) pre vedenie exekúcie, a to za stavu, kedy by súdny
exekútor ani len nemohol predpokladať skutočnú existenciu exekvovateľného majetku. V neposlednom
radejedôležitézdôrazniť,žepripohľadávkachsnižšouhodnotou(drobnéexekúcie)jeprávenavyšujúca
sa výška trov exekúcie dôvodom, pre ktorý je vyhľadávanie osoby povinnej či osobné zisťovanie jemu

patriaceho hnuteľného majetku nehospodárnym prostriedkom výkonu exekúcie. Uvedený záver súdu sa
taktiežvzťahujeajnaoprávnenýmpredkladanúvýzvukpredloženiuvyhláseniaomajetku,činásledného
uloženia donucovacieho opatrenia, keď uloženie donucovacieho opatrenia predstavuje vzhľadom na
peňažnú povahu vymáhanej pohľadávky len prostriedok navyšovania už existujúceho dlhu, ktorý nebol
uspokojenýžiadnymztaxatívnevymedzenýchspôsobovvykonaniaexekúcie.Podstatoudonucovacieho

opatrenia preto nemôže byť automatizované zväčšovanie rozsahu vymáhanej povinnosti, keď jeho
výlučným účelom je donútenie povinného k splneniu určitej povinnosti, ktorej základ vychádza z
konkrétnej skutkovej okolnosti, zaznamenanej v spisovej dokumentácii súdneho exekútora.

4. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený v zákonnom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú

odôvodnil tým, že súdny exekútor vykonal iba lustrácie elektronicky prístupných registrov, respektíve
dopyty na orgány a inštitúcie, a to vrátane dopravného inšpektorátu, ale nie fyzické zisťovanie
na mieste samom a spísanie hnuteľného majetku podliehajúceho exekúcii v súlade s § 114 a
115 Exekučného poriadku. Súdny exekútor tak v rozpore s odôvodnením napadnutého uznesenianevykonal riadne zisťovanie všetkého majetku povinného a skutočnosť splnenia podmienky pre
zastavenie exekúcie exekútorom pre nedostatok majetku tak nebola ani súdnym exekútorom ani súdom
preukázaná a predmetné upovedomenie o zastavení exekúcie je predčasné a napadnuté uznesenie

nesprávne a v rozpore so zákonom. Práve zisťovanie aj hnuteľného majetku povinného ako napríklad
televízny prijímač, mobilné telefóny, hotové peniaze nad 165 eur, cennosti na bytoch, počítače a
notebooky, nebežné odevy a iný textil a podobne a ich speňaženie je odôvodnené za okolností, ak
povinný nemá iný postihnuteľný majetok alebo príjmy a práve pri výške pohľadávky oprávneného v
predmetnom exekučnom konaní, pre ktorú nie je primerané speňažovanie nehnuteľnosti alebo iného

vysoko hodnotného majetku, ak by ho povinný aj vlastnil. V tomto smere poukázal oprávnený na
ustanovenie § 63 a 64 Exekučného poriadku. Oprávnený zastáva názor, že súdny exekútor nevykonal
zisťovanie majetku a podmienky zákona pre zastavenie exekúcie exekútorom neboli splnené, jedná
sa teda o tvrdenie negatívnej skutočnosti, ktorej opak musí preukázať súdny exekútor. Navyše z
exekučného spisu, ako zistil aj súd, skutočne nevyplýva, že by predmetné zisťovanie hnuteľného
majetku exekútor vykonal. Mal za to, že v podmienkach exekučného konania, v ktorom sú možnosti

procesného útoku a procesnej obrany zúčastnených subjektov v súlade s § 200 a nasl. Exekučného
poriadku obmedzené, neprechádza na oprávneného dôkazné bremeno preukázania majetnosti alebo
nemajetnostipovinného.Zustanovenia§59ods.1Exekučnéhoporiadkuvyplýva,žeexekútorjepovinný
vykonať úkony potrebné na zistenie majetku povinného, a to vrátane fyzickej návštevy povinného a
s tým súvisiacich zisťovaní hnuteľného majetku. Na pokyny oprávneného exekútor prihliada, resp.

si ich žiada iba v prípadoch predpokladaných zákonom. Nie je správne tvrdenie súdu uvedené v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého mal oprávnený podávať návrhy exekútorovi.
Exekútorvykonávasvojuprávomocsamostatneaokremzákonomustanovenýchprípadovniejeviazaný
žiadnymi návrhmi ani pokynmi oprávneného a oprávnený ani nemá možnosti zisťovať skutočnosti
rozhodné pre postup v exekúcii, ktoré možnosti má v plnej miere exekútor. V prípade ak by exekútor zistil

hnuteľný majetok speňažiteľný v rámci exekúcie, čo by zistil iba na základe fyzickej obhliadky obydlia
povinného, mohol/mal vyzvať oprávneného na úhradu akýchkoľvek preddavkov, ktoré by v súlade so
zákonom bol exekútor oprávnený od oprávneného požadovať. To, že § 59 ods. 1 Exekučného poriadku
ustanovuje, že exekútor prednostne zisťuje existenciu majetku povinného podľa údajov v registroch,
ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie neznamená to, že exekútor vykonáva iba

zisťovaniedostupnéprostriedkamielektronickejkomunikácie.Tozvlášťprivýškevymáhanejpohľadávky
do 2000 eur a zjavnej majetkovej situácie povinného, pri ktorom nemožno očakávať vlastníctvo
nehnuteľností, pohľadávok, obchodných podielov, hodnotnejších vozidiel a podobne. Exekučný súd
v konaní o námietkach má posúdiť, či boli splnené podmienky Exekučného poriadku pre zastavenie
exekúcie súdnym exekútorom. Do kompetencie súdu patrí na riadne podanie námietky zhodnotenia

exekútora preveriť a preskúmať minimálne v rozsahu, či exekútor sám deklaroval vykonané zisťovanie
všetkého možného majetku povinného, nielen majetku evidovaného subjektami podľa § 2 vyhlášky
MS SR č. 68/2017 Z.z. Oprávnený nie je povinný navrhovať spôsob vykonania exekúcie exekútorovi.
Exekútor je povinný iniciatívne využiť všetky možné spôsoby exekúcie a v prípade, ak je na ten-ktorý
spôsob zákonom vyžadovaný súhlas oprávneného alebo úhrada preddavkov na trovy, má ich exekútor

bez výzvy oprávnenému navrhovať a ich úhradu žiadať. Oprávnenému nie je zrejmé, prečo počas
exekučného konania nedošlo k vykonaniu exekúcie predajom hnuteľných vecí, ktorých povinný je
vlastníkom/spoluvlastníkom. Oprávnený nepredpokladá, že povinný naozaj nevlastní žiaden hnuteľný
majetok, ktorý sa v nehnuteľnostiach, kde žije, resp. v jeho domácnosti nachádza. Oprávnenému nie
je zrejmé, prečo ak je jedinou možnosťou na vymoženie jeho peňažnej pohľadávky výkon exekúcie

predajom hnuteľných vecí, nakoľko zisťovanie majetku povinného formou automatického elektronického
zisťovania podľa údajov, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie, z prostredia
exekútorskéhoúradubolinegatívne,tútomožnosťvýkonuexekúciemáoprávnenýsúdnemuexekútorovi
vopred navrhovať. Oprávnený poukázal na rozhodnutia vydané na Okresnom súde Banská Bystrica
sp. zn. 67Ek/1291/2019 a sp. zn. 40Ek/1204/2019. Oprávnený ďalej uviedol, že mu s poukazom na

rozhodnutia okresného súdu nie je zrejmé, prečo sa súd pri posudzovaní námietok oprávneného voči
upovedomeniuozastaveníexekúcieodklonilodzaužívanejvyššieuvedenejrozhodovacejpraxe,vktorej
súd v prípadoch s rovnakým skutkovým základom rozhodol, že nemajetnosť povinného neodôvodňuje
len samotné vykonanie lustrácií v registroch dostupných súdnemu exekútorovi s negatívnym výsledkom.
Oprávnený nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi, kde sa má nachádzať hnuteľný majetok

povinného. Súdny exekútor má dostatok oprávnení na to, aby zistil a spísal všetok majetok povinného
sám z vlastnej iniciatívy. Nie je pravdou, že súd nemá právomoc prešetrovať postup súdneho exekútora
pri výkone exekúcie. Podľa § 32 Exekučného poriadku je súd oprávnený požadovať od exekútora
vysvetlenia alebo správy o priebehu každej exekučnej veci, ktorá bola exekútorovi pridelená, ktoré jeexekútor povinný súdu v určenej lehote poskytnúť. Z ustanovenia § 32 Exekučného poriadku jasne
vyplýva dohľadové oprávnenie súdu voči súdnemu exekútorovi. Navyše nejde o nejaké prešetrovanie
postupu exekútora, ale skutkové zisťovanie naplnenia podmienok zákona pre zastavenie exekúcie,

keď exekútor exekúciu zastavil, na čo má súd výsostnú právomoc a v rámci zisťovania dôkazov
pre svoje rozhodnutie vo veci je oprávnený žiadať súčinnosť a získavať podklady od kohokoľvek v
súlade s Civilným sporovým poriadkom. Ak si exekútori presadili u zákonodarcu náhodné prideľovanie
exekúcií, majú zabezpečiť, aby kvalita výkonu exekučnej činnosti u všetkých zodpovedala kvalite jej
výkonov u tých exekútorských úradov, ktoré si do zavedenia náhodného prideľovania oprávnení na

vedenie exekučného konania vyberali. V podmienkach všeobecne známej nízkej vymožiteľnosti práva
v Slovenskej republike by mali byť súdni exekútori tí poslední, ktorí „od stola“ prístupom ešte znižujú
možnosti veriteľov domôcť sa svojho práva. Nie je pravda, že by im Exekučný poriadok nedával dostatok
možností, alebo im bránil v dôslednom výkone exekučnej činnosti neprimeraným dôrazom na práva
povinných. Oprávnený má za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol nárok
priznaný právoplatným exekučným titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonanie exekúcie bez

toho, aby musel kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie monopol,
exekučné veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne odborne spôsobilé
a zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávania exekúcie formálnym spôsobom
v rámci ktorého exekútor iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku zastaví
exekúciu a inkasuje náhrady podľa vyhlášky.

5. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

6. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník,
ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

7. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

8. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

9. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

10. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

11. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, exekútor vydá upovedomenie o zastavení
exekúcie, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie
alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť
postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.

12. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie
vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal

napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 249 CSP) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.

13. V tomto smere treba konštatovať, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je vecne správne,
keď vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav veci a zo zisteného skutkového stavu dospel

k správnemu právnemu záveru, ktorý v napadnutom uznesení náležite odôvodnil.

14. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie dopĺňa, že
po oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj sťažnostný súdkonštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení
exekúcie.

15. V prvom rade možno pripomenúť, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm.
d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v predmetnom exekučnom
konaní, t.j. relatívna nemajetnosť a nie neexistencia akéhokoľvek majetku povinného, teda absolútna
nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že povinný disponuje
majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je možné

zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od
posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok,
ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení
exekúcie. Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor,
a to na základe preskúmania majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových
pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o

možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do
kompetencie súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa
Exekučného poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných
vedomostí. Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania
exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného

majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom
oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred
súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho
exekútora,abyvykonanoulustráciouzistilmajetkovépomerypovinnéhoazvoliltakýspôsobuspokojenia
vymáhanej povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových

pomerov povinného nezistil žiadny exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie, resp. od posledného
zexekvovania majetku povinného uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm.
d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie.

16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného

súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku
povinného, resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné
možnostivykonaniaexekúcie.Vtejtosúvislostitrebazdôrazniť,žesúdnyexekútorniejepovinnývykonať
fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade,
ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty.

Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie
vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy
exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné
tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických
osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie možno

označiť za iluzórnu.

17. Naviac v tejto súvislosti súd poukazuje na možné premisy, ktoré musí súdny exekútor pri zvažovaní
vykonania súpisu hnuteľných vecí za účelom ich predaja zohľadniť: Existencia skutočnosti, že povinný
nevlastní nehnuteľnosť, na ktorej adrese má hlásený trvalý pobyt možno dôvodne predpokladať,

že veci nachádzajúce sa v obydlí vlastníka nehnuteľnosti mu aj reálne patria a teda argumentum
a contrario nemožno predpokladať, že veci nachádzajúce sa v obydlí tretej osoby (vlastniacej
nehnuteľnosť, v ktorej má povinný hlásený trvalý pobyt) patria povinnému, Predpokladom samotnej
dražby hnuteľných vecí je ďalej aj existencia záujmu o kúpu hnuteľných vecí (nízke povedomie ľudí
o kúpe hnuteľných vecí - dražbe, existencia veľkého množstva zdrojov na internete pre kúpu z tzv. druhej

ruky, absencia garantovania technického stavu dražených vecí...), ktorá je s poukazom na skúsenosti
súdnych exekútorov nízka. Samotná dražba predstavuje vysokú administratívnu a teda aj finančnú záťaž
a hodnota hnuteľných vecí býva zanedbateľná s tým, že výťažok vôbec nemusí postačovať ani na
náklady predaja. Preto je na zvážení súdneho exekútora (s poukazom na jeho odbornú spôsobilosť
a dlhoročné skúsenosti), aký postup vo veci zvolí. Súdny exekútor dospel vo veci vymáhanej pohľadávky

k záveru, že spôsob vykonania exekúcie súpisom hnuteľných vecí by bol neefektívny a nehospodárny.
V praxi sa opakovane potvrdzuje, že väčšina hnuteľných vecí, ktoré sa pri takýchto zisťovaniach
nachádzajú,nemáreálnutrhovúhodnotu,súnepredajnéaichspeňaženiebynezabezpečilouspokojenie
pohľadávky oprávneného a trov exekúcie.18. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor v súčasnej
dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych sietí.

Súdny exekútor si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch povinného
aj bez zisťovania v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza aj zo
svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora
spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho
činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na objektívnych

skutočnostiach. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli nachádzať
hodnotné hnuteľné veci, však nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Práve naopak,
šablónovitosťavšeobecnosťpodanejsťažnosti(oprávnenýsťažnosťsrovnakýmobsahomtotižpodalvo
viacerých exekučných veciach) evokuje skôr snahu oprávneného len zbaviť sa, resp. oddialiť povinnosť
úhrady trov exekučného konania.

19. Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného, že tento nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi,
kde sa má nachádzať hnuteľný majetok povinného, súd udáva, že s týmto názorom oprávneného
možno súhlasiť. Je však v záujme oprávneného za predpokladu, ak má tento vedomosť o existujúcom
hnuteľnom majetku povinného, aby o uvedenej skutočnosti súdneho exekútora informoval v záujme
efektívneho vedenia exekúcie a možného uspokojenia pohľadávky oprávneného. Nejde vo svojej

podstate o prechod dôkazného bremena, ale o poskytnutie súčinnosti pri vykonávaní exekúcie.

20. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii
reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z
tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci

povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný alebo
speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti povinného.
Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods. 1 písm.
d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení exekúcie,
ak sú splnené zákonom normované podmienky. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie,

pokiaľ by povinný nejaký majetok mal, tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu
exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu vo výške 20 % z vymoženého plnenia, pričom pri zastavení
exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych výdavkov vo výške 60,- Eur (+ DPH), ktorá náhrada v
zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti
s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani súd však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby

a súčasťou práva na súdnu ochranu nie je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ
povinný nedisponuje zodpovedajúcim majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor,
ani súd za uvedený objektívny stav zodpovednosť nenesú.

21. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor

pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal
a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia
o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané
upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným
poriadkom.

22. K poukazu oprávneného na rozhodnutia tunajšieho súdu v obdobných prípadoch súd uvádza, že pri
svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej
judikatúry najvyšších súdnych autorít. V zmysle uvedeného tak tento exekučný súd v tejto veci nie
je rozhodnutiami v iných exekučných konaniach, a to dokonca len rozhodnutiami jediného vyššieho

súdneho úradníka, ktoré ani neprešli sudcovským prieskumom viazaný. Naviac v konaniach označených
oprávneným boli rozhodnutia súdu vydané na inom skutkovom základe, konkrétne v konaní vedenom
pod sp. zn. 67Ek/1291/2019 bolo zistené, že povinný bol podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti
v podiel 1/1 v pomere k celku a v konaní pod sp. zn. 40Ek/1204/2019 súd nemal dostatočne preukázané
zisťovanie majetku a príjmov povinného súdnym exekútorom, ktorý na výzvu súdu ani nereagoval.

23. Na záver súd konštatuje, že podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných
súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov

konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za
porušenie či nerešpektovanie jeho práv.

24. So zreteľom na vyššie uvedené preto súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vydaného vyšším

súdnym úradníkom sp. zn. 37Ek/2083/2019 zo dňa 13.08.2025 ako nedôvodnú zamietol, keď napadnuté
uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne
a vydané v súlade so zákonom.

25.Otrováchkonaniasúdrozhodoltak,žeoprávnenýanipovinnýnemajúnároknanáhradutrovkonania
v súvislosti s podanou sťažnosťou oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. 37Ek/2083/2019 zo dňa 13.08.2025. Oprávnený si v podanej sťažnosti nárok na náhradu trov
konania neuplatnil, povinnému nárok na náhradu trov konania nevznikol (sťažnosť oprávneného mu na
vyjadrenie zaslaná nebola).

26. Navyše súd konštatuje, že právna úprava trov exekúcie je v Exekučnom poriadku v zásade

komplexná, pričom Civilný sporový poriadok je možné aplikovať len na tie momenty exekučného
konania, ktoré nie sú Exekučným poriadkom upravené komplexne (napr. § 255 CSP zásada úspechu
a neúspechu). Exekučný poriadok v pozícii lex specialis vymedzuje okruh subjektov, o nákladoch ktorých
možno uvažovať ako o trovách exekučného konania a následne jednotlivé zložky trov týchto subjektov
vymedzuje Exekučný poriadok v § 195 až 199g taxatívnym spôsobom, spolu s pravidlami pre ich

uplatnenie a (prípadnú) náhradu. Keďže sa jedná o taxatívny výpočet, náklady iných subjektov, ale ani
iné náklady nominovaných subjektov nemožno považovať za trovy exekučného konania (Števček, M.,
Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C.
H. Beck, 2018, s. 814). V ustanovení § 199a Exekučného poriadku zákon taxatívnym spôsobom ďalej
vymenúva, čo považuje za trovy účastníkov konania, a teda na strane oprávneného sú to výdavky na

zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti
s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky za zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky
spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie; na strane povinného sú to výdavky na zastupovanie
v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na zastavenie exekúcie. Účastník konania teda môže
vynaložiť aj akékoľvek iné výdavky, ale zákon pri nich ani neuvažuje o možnej náhrade v exekučnom

konaní. Uvedené plne korešponduje aj s právnou úpravou obsiahnutou v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,
v zmysle ktorého v rámci exekúcie možno priznať náhradu trov právneho zastúpenia len za tie úkony,
ktoré sú tu uvedené, a to prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému
návrhu (pod čo treba subsumovať aj návrh na zastavenie exekúcie), zastupovanie na pojednávaní,

odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu. Ako je z uvedeného zrejmé, zákonodarca
mal jednoznačne spomenutou právnou úpravou za to, aby trovy v rámci exekučného konania boli
minimalizované na maximálnu možnú mieru tak, aby bolo zachované právo na súdnu ochranu a právnu
pomoc účastníkov, čo zodpovedá aj charakteru exekučného konania ako konania vykonávacieho.
V priebehu exekučného konania sa nepredpokladá existencia nových a závažných skutočností, ktoré

by si vyžadovali iné ďalšie úkony, ako tie ktoré sú uvedené v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z. z.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§

202 ods. 4 Exekučného poriadku).