Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, August 27, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/85/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5799899740
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:5799899740.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1/ X. Z., narodený T., T., 2/ O. Z., narodená T., H.,
obaja zast. advokátom JUDr. Petrom Vevurkom, Námestovo, Mieru 312/13, proti žalovanému: Mondelez
Slovakia Holding a. s., Bratislava, Račianska 44, IČO: 31 320 180, zast. PESCHLOVÁ PODHORSKÁ
advokátska kancelária, s. r. o., Bratislava - mestská časť Nové Mesto, Bajkalská 2D, IČO: 47 250 747,
za účasti intervenienta na strane žalovaného: Slovenská kancelária poisťovateľov, Bratislava, Bajkalská

19B, IČO: 36 062 235, zast. Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., Bratislava - mestská časť Staré Mesto,
Pribinova 19, IČO: 00 151 700, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn.
10C/87/1999, o dovolaní žalobkyne 2/ proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 13. júla 2023 sp. zn.
8Co/70/2023, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Žiline z 13. júla 2023 sp. zn. 8Co/70/2023 v napadnutom
výroku, ktorým uznesenie okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku II. zmenil tak, že

žalobkyni 2/ priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 73,68 % a výroku,
ktorým žiadnej zo strán konania nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vec mu v
rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) uznesením z 9.
januára 2023 č. k. 10C/87/1999-1319, v spojení s opravným uznesením z 27. januára 2023 č.

k. 10C/87/1999-1335 výrokom I. žalobcovi 1/ náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie,
odvolacieho konania nepriznal; výrokom II. žalobkyni 2/ priznal právo na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie, odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 74 %; výrokom III. štátu -
Slovenskej republike priznal právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie proti žalovanému
v plnom rozsahu.

1.1. V odôvodnení konštatoval, že žalobcovia sa žalobou podanou dňa 13. augusta 1999 domáhali
voči X. R., bytom F. ako žalovanému 1/ a žalovanému 2/ zaplatenia vecnej škody a náhrady za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia, žalobkyňa 2/ sa domáhala zároveň priznania mesačnej renty
do budúcna, do 65. roku veku a rozdielu medzi priemerným zárobkom a invalidným dôchodkom a
náhrady straty na zárobku za dobu od 30. augusta 1997 do 31. mája 2011. Na základe poslednej
zmeny žaloby bol predmetom konania nárok žalobcov na vecnú škodu 549,38 eur, nárok žalobkyne

2/ na bolestné vo výške 190.169,25 eur, sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 103.565 eur,
náhradu za stratu na zárobku od 30. augusta 1997 do 31. mája 2011 vo výške 71.911,24 eur a mesačnú
rentu vo výške 673,30 eur mesačne od 1. júna 2011 do 65. roku veku. Žalobcovia si nárok uplatnili
v súvislosti s dopravnou nehodou, zapríčinenou žalovaným 1/, ktorý viedol motorové vozidlo, ktorého
prevádzkovateľom je žalovaný 2/.1.2. Žalobca 1/, potom čo jeho žalobe bolo čiastočným rozsudkom z 20. decembra 2012 vyhovené,
zobral žalobu späť, z ktorého dôvodu súd konanie ohľadne jeho nároku zastavil uznesením z 3. mája
2016.

1.3. Čiastočným rozsudkom z 20. decembra 2012 súd vyhovel žalobe žalobcov v časti vecnej škody
čo do zaplatenia sumy 549,38 eur, v časti bolestného uplatneného žalobkyňou 2/ vo výške 111.372,24
eur, sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 28.988,21 eur, vo zvyšnej časti bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia žalobu zamietol (v časti vecnej škody bola žaloba žalobcov zamietnutá

rozsudkom zo 6. októbra 2018). Rozsudkom z 23. mája 2016 súd vyhovel žalobe žalobkyne 2/ v
časti nároku na náhradu za stratu na zárobku počas PN vo výške 111.767,10 zlotých a uloženia
povinnosti vyplácať žalobkyni 2/ počínajúc dňom 1. apríla 2016 rozdiel medzi minimálnou mzdou v
Poľskej republike určenou zákonom a invalidným dôchodkom vyplácaným žalobkyni 2/ do veku 65
rokov. O trovách konania nerozhodoval s tým, že o týchto rozhodne od 30-tich dní od právoplatného
rozhodnutia vo veci samej. Vo vzťahu k žalovanému 2/ nadobudol rozsudok právoplatnosť dňa 7.

septembra 2016, vykonateľnosť 13. septembra 2016. Vo vzťahu k žalovanému 1/ bol rozsudok zrušený
a konanie zastavené s tým, že v časti konania voči žalovanému 1/ bolo rozhodnuté, že žiadna zo strán
konania nemá nárok na náhradu trov konania, uznesením Krajského súdu v Žiline z 29. júla 2022 č. k.
8Co/406/2016-1289.

1.4. Súd o trovách konania rozhodol aplikujúc § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 256 ods. 1, § 470 ods.
1 až 4 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).

1.5. Pokiaľ ide o žalobcu 1/, vo vzťahu ku ktorému bolo konanie zastavené uznesením z 3. mája 2016
pre späťvzatie žaloby z dôvodu, že všetky jeho nároky boli uspokojené, súd mu nárok na náhradu trov

konania nepriznal, nakoľko si nárok na náhradu trov konania neuplatnil.

1.6. Žalobkyni 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 74 %, vychádzajúc z toho, že
čiastočným rozsudkom z 20. decembra 2012, ktorého predmetom bol nárok žalobkyne uplatnený v sume
190.822,195 eur (vecná škoda, bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia) jej bola priznaná suma

140.919,83 eur, čo predstavuje úspech žalobkyne 2/ v rozsahu 74 % a neúspech 26 %, čiže čistý
úspech je 48 %. Ostatné nároky boli žalobkyni 2/ priznané rozsudkom z 23. mája 2016, a to v rozsahu
ich uplatnenia, teda úspech žalobkyne 2/ v tejto časti predstavuje 100 %.

1.7. Celkový úspech žalobkyne 2/ pri všetkých jej nárokoch tak predstavuje 74 % (48 % + 100 % : 2).

Súd preto žalobkyni 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 74 %.

1.8. Súd zároveň rozhodol o trovách štátu - Slovenskej republiky, ktorej vznikli trovy spojené s platením
znalečného priznaného znaleckému ústavu za vypracovanie znaleckého posudku, jeho doplnením a
účasťou X. P. na pojednávaní dňa 28. apríla 2011, keď preddavky strán sporu nestačili na úhradu

priznaného znalečného.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobkyne
2/ a intervenienta uznesením z 13. júla 2023 č. k. 8Co/70/2023-1393 uznesenie okresného súdu v
spojení s opravným uznesením vo výroku II. zmenil tak, že žalobkyňa 2/ má voči žalovanému nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 73,68 % (prvý výrok); uznesenie okresného súdu v spojení s opravným
uznesením vo výroku III. potvrdil (druhý výrok); vo zvyšnej časti (výrok I.) zostáva uznesenie okresného
súdu v spojení s opravným uznesením nedotknuté (tretí výrok); vyslovil, že žiadna zo strán konania
nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania (štvrtý výrok).

2.1. Odvolací súd odvolanie žalobkyne 2/, ako aj intervenienta vyhodnotil ako čiastočne dôvodné, keď
súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania neaplikoval ustanovenie § 255 CSP správne.

2.2. Súd prvej inštancie nárok na náhradu trov konania vychádzajúc z ustanovenia § 255 CSP priznal
žalobkyni 2/ v rozsahu 74 %, vychádzajúc z čistého úspechu žalobkyne pri nárokoch priznaných

čiastočným rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. 10C/87/1999-836 z 20. decembra 2012 (nárok
na náhradu vecnej škody, bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia) vo výške 48 % a čistého
úspechu žalobkyne 2/ pri nárokoch priznaných rozsudkom č. k. 10C/87/1999-1143 z 23. mája 2016
(nárok na náhradu straty na zárobku a priznanie renty) vo výške 100 %, t. j. v priemere 74 %. Súdprvej inštancie pri posudzovaní úspechu či neúspechu tej-ktorej strany konania vychádzal zo základu
uplatneného nároku v časti nároku na náhradu vecnej škody, bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia vo výške 190.822,195 eur. Uvedený postup súdu prvej inštancie nebol správny. Dôvodná v

tomto smere je totiž námietka žalobkyne 2/ o nesprávnosti postupu súdu prvej inštancie, pokiaľ tento
vo vzťahu k nárokom na náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia zohľadňoval nielen
základ uplatneného nároku, ale aj jeho výšku.

2.3. Pri rozhodovaní o trovách konania, pokiaľ ide o nárok žalobkyne 2/ na zvýšené bolestné a sťaženie

spoločenského uplatnenia, odvolací súd zobral zreteľ na skutočnosť, že úspech žalobkyne 2/ v konaní
v tejto časti bol závislý iba od úvahy súdu. Keďže žalobkyňa 2/ mala vo vzťahu k nároku na náhradu
zvýšeného bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia plný úspech čo do základu uplatneného
nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z jej procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy
súdu, je možné považovať ju v tejto časti za plne procesne úspešnú podľa § 255 ods. 1 CSP. Odvolací
súd zároveň odkázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 475/2018 zo 4.

februára 2021, v ktorom konštatoval, že „zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku
nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne celkom odchýliť od
pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim
posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela
od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 Civilného

sporového poriadku súdom nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.“ Pokiaľ intervenient vo
vyjadrení k odvolaniu žalobkyne 2/ poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. III. ÚS 474/2018 z 26. mája 2020, odvolací súd konštatoval, že v uvedenom rozhodnutí výška
plnenia závisela od znaleckého posudku, kedy žalobca v priebehu konania sám odstúpil od bodového
hodnotenia uplatneného v konaní, pričom na uvedené nereagoval späťvzatím žaloby, čo malo za

následok zamietnutie žaloby v tejto časti. V prejednávanom spore nešlo ani tak o samotný nárok na
náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ale o ich zvýšenie, ktoré závisí výlučne od
úvahy súdu. Odvolací súd zároveň poukázal na závery vo vyššie uvedenom náleze ústavného súdu sp.
zn. III. ÚS 475/2018 zo 4. februára 2021.

2.4. Nesprávne sa však žalobkyňa 2/ domáhala plnej náhrady trov konania dôvodiac plnou úspešnosťou
v konaní, majúc za to, že čo do základu bola jej žaloba v celom rozsahu dôvodná. Výška plnenia totiž
závisela od úvahy súdu len vo vzťahu k nárokom na zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia, pokiaľ však ide o nárok na náhradu vecnej škody, straty na zárobku a priznanie mesačnej
renty, bolo na žalobkyni 2/, aby preukázala ich základ i výšku, pričom výsledok konania závisel od

unesenia dôkazného bremena žalobkyňou 2/, nie od úvahy súdu. V tejto časti je preto dôvodná námietka
intervenienta o potrebe zohľadňovania pomeru úspechu, či neúspechu strán v konaní.

2.5. Ako dôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj námietku intervenienta, pokiaľ ide o určenie základu pre
výpočet úspechu, či neúspechu tej-ktorej strany konania súdom prvej inštancie, z ktorého vychádzal pri

rozhodovaní o trovách konania, keď súd prvej inštancie vychádzal zo základu uplatneného nároku vo
vzťahu k náhrade vecnej škody, bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 190.822,195
eur, čo nezodpovedá súčtu výšky uvedených nárokov, ako boli uplatnené žalobkyňou 2/. Ako správne
uviedol intervenient, pokiaľ ide o vecnú škodu, žalobkyňa 2/ sa podanou žalobou domáhala jej priznania
vo výške 48.425 Sk (1.607,42 eur), pričom úspešná bola len čo do sumy 549,38 eur.

2.6. Vychádzajúc z uvedeného, nakoľko predmetom konania bolo viacero nárokov žalobkyne 2/, bolo
potrebné úspech, či neúspech tej-ktorej strany konania posudzovať vo vzťahu ku každému nároku
osobitne, pričom samotný postup súdu prvej inštancie spočívajúci následne v spriemerovaní tohto
úspechu - neúspechu strán konania pre určenie konečného rozsahu priznanej náhrady trov konania,

považoval odvolací súd za správny.

2.7. Žalobkyňa 2/ sa podanou žalobou, v znení zmien, dodatkov a upresnení, domáhala voči
žalovanému piatich nárokov: a) náhrady vecnej škody vo výške 48.425 Sk (1.607,42 eur), vo vzťahu ku
ktorému nároku bola žalobkyňa 2/ úspešná len čo do zaplatenia sumy 549,38 eur, priznanej čiastočným

rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. 10C/87/1999-836 z 20. decembra 2012, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/248/2013-931 z 28. októbra 2013, vo zvyšnej časti bola žaloba
žalobkyne 2/ v časti uplatneného nároku na náhradu vecnej škody zamietnutá rozsudkom Okresného
súdu Žilina č. k. 10C/87/1999-501 zo 6. októbra 2008. V tejto časti tak úspech žalobkyne 2/ predstavuje34,19 %, úspech žalovaného 65,81 %. Úspešnejšou stranou konania vo vzťahu k uvedenému nároku
tak bol žalovaný, ktorého čistý úspech predstavuje 31,62 % (65,81 % - 34,19 %), čo zároveň predstavuje
čistý „neúspech“ žalobkyne 2/. b) náhrady zvýšeného bolestného (50-násobok základného bodového

ohodnotenia) vo výške 190.169,25 eur, vo vzťahu ku ktorému nároku súd žalobe vyhovel čiastočným
rozsudkom č. k. 10C/87/1999-836 z 20. decembra 2012, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Žiline č. k. 8Co/248/2013-931 z 28. októbra 2013, v časti sumy 111.372,24 eur (30-násobok základného
bodového ohodnotenia), vo zvyšku žalobu zamietol. Vzhľadom na to, že žalobkyňa 2/ bola v tejto časti
čo do základu uplatneného nároku úspešná a výška plnenia závisela len od úvahy súdu, odvolací súd

dospel k záveru o plnom procesnom úspechu žalobkyne 2/ v tejto časti, t. j. v rozsahu 100 %. c)
náhrady zvýšeného sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 103.565 eur (50-násobok základného
bodového ohodnotenia), vo vzťahu ku ktorému nároku súd žalobe vyhovel čiastočným rozsudkom
č. k. 10C/87/1999-836 z 20. decembra 2012, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.
8Co/248/2013-931 z 28. októbra 2013, v časti sumy 28.998,21 eur (15-násobok základného bodového
ohodnotenia), vo zvyšku žalobu zamietol. Rovnako ako vo vzťahu k predchádzajúcemu nároku bola

žalobkyňa 2/ úspešná čo do základu uplatneného nároku, preto odvolací súd ustálil, že žalobkyni vo
vzťahu k uvedenému nároku patrí nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, t. j. v rozsahu 100 %.
d) náhrady za stratu na zárobku počas práceneschopnosti, o ktorom nároku súd rozhodol rozsudkom
č. k. 10C/87/1999-1143 z 23. mája 2016, ktorý vo vzťahu k žalovanému 2/ nadobudol právoplatnosť
dňa 7. septembra 2016, ktorým rozsudkom žalobe žalobkyne 2/ v tejto časti vyhovel v celom rozsahu.

Úspešnou stranou konania vo vzťahu k uvedenému nároku bola teda žalobkyňa 2/, a to v rozsahu 100
%. e) priznania mesačnej renty predstavujúcej rozdiel minimálnej mzdy v Poľskej republike a výšky
invalidného dôchodku od 1. apríla 2016 do 65. roku veku, o ktorom nároku súd rozhodol rozsudkom č.
k. 10C/87/1999-1143 z 23. mája 2016, ktorým rozsudkom žalobe žalobkyne 2/ v tejto časti vyhovel v
celom rozsahu. Úspešnou stranou konania vo vzťahu k uvedenému nároku bola teda opäť žalobkyňa

2/ v rozsahu 100 %.

2.8. Následne odvolací súd pri priznaní nároku na náhradu trov konania ako takého, vychádzajúc z
prevažujúcehoúspechužalobkyne2/vkonaní(vzhľadomnajejplnýúspechvovzťahukštyromnárokom
a neúspech vo vzťahu k jednému nároku), vychádzal z priemeru čistého úspechu žalobkyne 2/, kde

žalobkyňa 2/ bola úspešná v rozsahu 73,68 % [(- 31,62 % vo vzťahu k nároku na náhradu vecnej
škody + 100 % vo vzťahu k nároku na náhradu bolestného + 100 % vo vzťahu k nároku na náhradu
sťaženia spoločenského uplatnenia + 100 % vo vzťahu k nároku na náhradu za stratu na zárobku +
100 % vo vzťahu k nároku na priznanie renty)/5 (počet nárokov)]. Vzhľadom na to, že žalobkyňa 2/
bola v konaní úspešnejšou stranou konania, vznikol jej voči žalovanej strane nárok na náhradu trov

konania v uvedenej výške. Odvolací súd preto zmenil napadnuté uznesenie okresného súdu čo do
výroku II. a žalobkyni 2/ priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného a
predchádzajúcich odvolacích konaní) vo výške 73,68 %. Vyslovil, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods.
2 CSP).

2.9. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, §
262 ods. 1, § 255 CSP.

3. Žalobkyňa 2/ (ďalej aj „dovolateľka“) podala proti uzneseniu krajského súdu, a to výroku v bode I.,

ktorým výrokom krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu v spojení s opravným uznesením tak,
že žalobkyňa 2/ má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 73,68 %, a vo výroku
pod bodom III., kde súd nepriznal právo na náhradu trov konania, dovolanie podľa § 420 písm. f) a §
421 CSP. Z uvedeného vyplýva, že dovolateľka jej dovolaním napáda prvý a štvrtý výrok uznesenia
krajského súdu (pozri bod 2. tohto rozhodnutia).

3.1. Dovolateľka namietala nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom
porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému
procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných
práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Nezákonnosť a arbitrárnosť napadnutého

uznesenia je zrejmá z nasledovných skutočností: Žalobkyňa 2/ sa svojou žalobou domáhala v konaní
nasledovných nárokov a) nároku na náhradu vecnej škody, b) nároku na zvýšenie bolestného, c) nároku
na zvýšenie náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia, d) nároku náhrady na stratu na zárobkupo dobu PN a po skončení PN, e) nároku mesačnej renty do 65 roku života. Nároky žalobkyne 2/
spočívajúce v uplatnení nárokov pod b) a c) boli závislé od znaleckých posudkov a úvahy súdu.

3.2. Okresný súd, ako aj krajský súd, pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, každý z
nich, použil inú metodiku výpočtu rozsahu nároku žalobkyne 2/, čo už samo osebe má za následok
nepreskúmateľnosť uznesení súdov oboch stupňov. Okresný súd vychádzal z toho, že žalobkyňa mala
plný úspech v konaní o nároku na náhradu vecnej škody v sume 549,38 eur, a čiastočne úspešná v
nároku na náhradu bolestného 190.169,25 eur, kde jej bola priznaná čiastka 111.372,24 eur, čiastočne

úspešná u náhrady za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 103.565 eur a bola jej
priznaná čiastka 28.998,21 eur, úspešná v rozsahu 100 % v nároku na náhradu za stratu na zárobku po
dobu PN a po skončení PN v sume 111.767,10 zlotých a náhradu renty ako rozdielu medzi minimálnou
mzdou v Poľskej republike a výškou invalidného dôchodku od 1. apríla 2016 do veku 65 rokov života,
ktorá jej bola priznaná v celom rozsahu. Teda súd vychádzal z pomeru uplatneného nároku k výške
priznaného nároku v peňažnom vyjadrení a z takto zistených súm, ktorých výška však záležala na

znaleckých posudkoch, ustálil nárok žalobkyne 2/ na náhradu trov v rozsahu 74 %. Krajský súd vo
svojom zmeňujúcom uznesení postupoval tak, že posúdil nárok žalobkyne 2/ odlišne od metodiky
okresného súdu, vychádzajúc z pomeru úspechu a neúspechu v jednotlivých nárokoch žalobkyne 2/ tak,
že vychádzal pri nároku žalobkyne 2/ z toho, že z nároku na náhradu škody uplatnenom v sume 1.607,42
eur (mimochodom spoločne so žalobcom 1/), určil na základe toho, že súd jej priznal nárok na náhradu

škody len vo výške 549,38 eur, a teda neúspešnosť žalobkyne 2/ v rozsahu 31,62 % ako čistý úspech
žalovaného. Následne v ostatných štyroch nárokoch považoval žalobkyňu 2/ za úspešnú v rozsahu 100
%. Teda súd spočítal čistý úspech žalobkyne 2/ 4 x 100 % = 400 % odpočítal úspech žalovaného v
nároku o náhradu škody v rozsahu 31,62 % = 368,38 % a vydelil piatimi nárokmi, t. j. 368,38 % : 5
a dospel k výsledku 73,68 % úspešnosti žalobkyne 2/. Žalobkyňa 2/ považuje spôsob určenia výšky

nároku na náhradu trov konania súdov oboch stupňov za arbitrárny. Považuje postup súdu pri určení
výšky nároku na náhradu trov konania za zmätočný.

3.3. Ak by sa súdy riadili zásadou úspešnosti čo do priznaných súm, predstavoval by úspech žalobkyne
2/: a) 549,38 eur + b) 111.372,24 eur + c) 28.998,21 eur + d) 25.888,40 eur = 166.808,23 eur mínus

úspech žalovaného 1.058,04 eur a neúspech žalobkyne 2/ 1.058,04 eur v nároku o náhradu škody
spolu 2.116,08 eur. Potom 166.808,23 eur - 2.116,08 eur = 164.692.15 eur. Percentuálny výpočet v
pomere úspechu žalobkyne vo finančnom vyjadrení 164.142,77 eur k priznaným nárokom 166.808,23
eur žalobkyne 2/ predstavuje úspešnosť minimálne v rozsahu 98,73 %. Tento nárok je vypočítaný bez
konkretizácie sumy - renty poskytovanej jej od 1. apríla 2016. Nie je potrebné ponechať bez povšimnutia

aj skutočnosť, že neúspech žalobkyne 2/ je v príkrom nepomere v pomere k nárokom a sumám, ktoré jej
boli priznané. Žalobkyňa 2/ je potom toho názoru, že súd jej mal priznať nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

3.4. Dovolateľka poukazujúc na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 399/2019, rozhodnutia Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 21. júna 2017 sp. zn. 14Co/100/2017, z 11. septembra 2018 sp. zn.
14Co/93/2018, uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 23. februára 2018 sp. zn. 14Co/17/2017,
rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 24. mája 2018 sp. zn. 23C/191/2015, rozsudok Okresného
súdu Bratislava I z 8. decembra 2016 sp. zn. 11C/168/2012, uviedla, že s ohľadom na prezentovanú
argumentáciu je nutné, aby súdy všetkých inštancií pri posudzovaní otázky náhrady trov konania za

prezentovaných skutkových okolností dôsledne reflektovali citované závery súdnej praxe, ako aj názor
razený právnou doktrínou. Krajský súd a ani okresný súd svoj odklon od ustálenej praxe neodôvodnili,
a žalobkyňa 2/ má za to, že tieto rozhodnutia sú prejavom svojvôle, ktorá odporuje základnému princípu
materiálneho právneho štátu.

3.5. Dovolateľka navrhla, aby najvyšší súd uznesenie krajského súdu vo výroku I. a III. a uznesenie
okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku II. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

4. K dovolaniu sa žalovaný, ani intervenient nevyjadrili.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu a dospel k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach § 420 CSP
(prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti)a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej

otázky).

7. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).

8. V danom prípade dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f)
CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k

vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci

procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v
dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

11. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na

spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo

nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán
v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,

ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom-
ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).

13. Podstata dovolacej argumentácie dovolateľky vo vzťahu k namietanej vade zmätočnosti uplatnenej
v zmysle § 420 písm. f) CSP spočívala v námietke arbitrárnosti, nezákonnosti a nedostatočnom
odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu o náhrade trov konania. Uvedené znamená, že predmetom
dovolacieho prieskumu je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania (bližšie pozri bod
2. tohto rozhodnutia).

13.1. Prípustnosť dovolania proti takémuto rozhodnutiu pre existenciu vady v zmysle § 420 písm. f) CSP
konštatoval dovolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach (sp. zn. 8Cdo/266/2019, 8Cdo/111/2019,
4Cdo/70/2020, 4Cdo/155/2020, 4Cdo/69/2022, 2Cdo/89/2020, 9Cdo/68/2021 a iné). Rovnako sa k tejtootázke vyjadril aj ústavný súd v uznesení zo 17. septembra 2019 č. k. I. ÚS 387/2019-26 a v uznesení
z 15. augusta 2018 sp. zn. I. ÚS 275/2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke nálezov a
uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270).

13.2. Napokon vo vzťahu k otázke prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o nároku
na náhradu trov konania dovolací súd poukazuje na závery vyslovené veľkým senátom najvyššieho
súdu z 29. septembra 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2021, podľa ktorých „rozhodnutím, ktorým sa konanie
pred odvolacím súdom o danej otázke končí pre účely posudzovania vád zmätočnosti v zmysle § 420

CSP, je aj rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol s konečnou platnosťou o odvolaní proti výroku o
náhrade trov konania.“

14. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd považoval dovolanie žalobkyne 2/ za prípustné a ďalej
skúmal jeho dôvodnosť.

15. K namietanej arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia dovolací súd uvádza, že Ústavný súd
Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v
uznesení sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať
v dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných
ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)

arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a
závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne
akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že
arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom
súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami

formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej
relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1
ústavy. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa

zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam
aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavneprotirečivéalebopopierajúpravidláformálnejaprávnejlogiky,prípadne,aksútietodôvodyzjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS
301/06).

16. Tak ako bolo už uvedené, súčasťou práva na spravodlivý proces je aj náležité (riadne a dostatočné)
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. V zmysle § 393 CSP vo väzbe na súvisiace ustanovenie § 220
ods. 2 CSP, ktoré primerane platí aj pre uznesenie (§ 234 ods. 2 CSP), súd dbá, aby odôvodnenie
rozhodnutia bolo presvedčivé. Presvedčivé odôvodnenie je tak nevyhnutnosťou dostatočne a riadne

odôvodneného súdneho rozhodnutia.

17. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou
súčasťou civilného sporového konania a všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom

(čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je
základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods.
4 ústavy), určuje zákonná úprava náhrady trov konania obsiahnutá v CSP (§ 255 a nasl.). Procesné
predpisy, ktoré upravujú rozhodovanie o náhrade trov konania, preto treba vykladať v súlade s takto
vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.

18. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

18.1. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

19. Náhrada trov konania je nerozlučne spojená so sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy, keď
strany sporu stoja proti sebe a je namieste, aby strana, ktorá v spore bola so svojím nárokom úspešná,
bol jej priznaný nárok na ich náhradu od protistrany. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovykonania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 255 CSP). Úspech vo veci, ktorá je
predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov konania. Zásada úspechu
vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak,

že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej
strane vznikli. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom (t. j. víťazstvom) v
spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým
sa rozhodlo vo veci samej. Plný úspech v spore môže mať žalobca aj žalovaný. U žalobcu ide o
plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol

naposledy urobený vo veci samej (v prípade žaloby na plnenie ide nielen o istinu, ale aj o príslušenstvo),
t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom rozsahu. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania,
v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku.
V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pomer úspechu (miera úspechu)

je základným meradlom pre nárok na náhradu trov. Ak mala strana úspech v spore čiastočný, potom sa
náhrada trov pomerne rozdelí. Aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú náhradu trov konania,
musí to byť prevažujúci úspech, pri ktorom pre absenciu v CSP obdobného § 143 ods. 3 OSP môže
ísť aj o neúspech v pomerne nepatrnej časti. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s.

924 až 928).

20. V preskúmavanom spore z obsahu spisu vyplýva, že predmetom sporu bol nárok na
náhradu škody z titulu ublíženia na zdraví v súvislosti s dopravnou nehodou, a to nárok na a) vecnú
škodu 1.607,42 eur, b) zvýšené bolestné vo výške 190.169,25 eur, c) zvýšené sťaženie spoločenského

uplatnenia vo výške 103.565 eur, d) náhradu za stratu na zárobku od 30. augusta 1997 do 31. mája
2011 vo výške 71.911,24 eur, e) mesačnú rentu vo výške 673,30 eur mesačne od 1. júna 2011 do
65. roku veku. Súdy nižšej inštancie konštatovali, že žalobkyňa 2/ bola pri uplatňovaní uvedených
nárokov čiastočne úspešná a o trovách konania rozhodovali samostatným uznesením, keď okresný súd
žalobkyni 2/ priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 74 % a odvolací súd na

odvolanie žalobkyne 2/ zmenil uvedené uznesenie okresného súdu o trovách konania, a to tak, že jej
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 73,68 %.

20.1. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že vo veci samej bolo právoplatne rozhodnuté takto: a) o náhrade
vecnej škody vo výške 48.425 Sk (1.607,42 eur), vo vzťahu ku ktorému nároku bola žalobkyňa 2/

úspešná len čo do zaplatenia sumy 549,38 eur, priznanej čiastočným rozsudkom Okresného súdu
Martin č. k. 10C/87/1999-836 z 20. decembra 2012, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline
č. k. 8Co/248/2013-931 z 28. októbra 2013, vo zvyšnej časti bola žaloba žalobkyne 2/ v časti
uplatneného nároku na náhradu vecnej škody zamietnutá; b) o náhrade zvýšeného bolestného (50-
násobok základného bodového ohodnotenia) vo výške 190.169,25 eur, vo vzťahu ku ktorému nároku

súd žalobe vyhovel čiastočným rozsudkom č. k. 10C/87/1999-836 z 20. decembra 2012, v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/248/2013-931 z 28. októbra 2013, v časti sumy
111.372,24 eur (30-násobok základného bodového ohodnotenia), vo zvyšku súd žalobu zamietol; c) o
náhrade zvýšeného sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 103.565 eur (50-násobok základného
bodového ohodnotenia), vo vzťahu ku ktorému nároku súd žalobe vyhovel čiastočným rozsudkom

č. k. 10C/87/1999-836 z 20. decembra 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.
8Co/248/2013-931 z 28. októbra 2013 v časti sumy 28.998,21 eur (15-násobok základného bodového
ohodnotenia), vo zvyšku žalobu zamietol; d) o náhrade za stratu na zárobku počas práceneschopnosti
súd rozhodol rozsudkom č. k. 10C/87/1999-1143 z 23. mája 2016 tak, že žalobe žalobkyne 2/ v tejto
časti vyhovel v celom rozsahu; e) o priznanie mesačnej renty predstavujúcej rozdiel minimálnej mzdy

v Poľskej republike a výšky invalidného dôchodku od 1. apríla 2016 do 65. roku veku, o ktorom nároku
súd rozhodol rozsudkom č. k. 10C/87/1999-1143 z 23. mája 2016 tak, že žalobe žalobkyne 2/ v tejto
časti vyhovel v celom rozsahu.

20.1.1. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolateľka bola v konaní vo veci samej čiastočne úspešná

v nároku na vecnú škodu vo výške sumy 549,38 eur (neúspešná čo do výšky 1.058,04
eur) a v plnom rozsahu úspešná v nároku na zvýšené bolestné vo výške 111.372,24
eur, v nároku za zvýšené sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 28.998,21 eur, v
nároku na náhradu za stratu na zárobku od 30. augusta 1997 do 31. mája 2011 (v sume 111.767,10Zl = prepočet na aktuálny kurz ku dňu 1. apríla 2016 v sume 25.888,40 eur), pretože aj keď bol
nárok na náhradu zvýšeného bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v časti zamietnutý, toto
zamietnutie nemožno považovať za neúspech žalobkyne 2/, pretože nielen predchádzajúci procesný

právny predpis (§ 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2015, ďalej aj „OSP“),
ale aj súčasný procesný kódex (§ 255 CSP) umožňuje priznať strane plnú náhradu trov konania, hoci
bola úspešná iba čiastočne, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od
úvahy súdu.

21. Z podstaty dovolacej argumentácie dovolateľky (§ 124 CSP) je zrejmé, že jej námietka spočívala v
tom, že je neudržateľné, aby pri jej úspechu nárokov vo výške 164.692.15 eur, čo je podľa jej názoru
procesný úspech 98,73 %, a procesný neúspech 2.116,08 eur, čo je 1,27 %, mala mať nárok na náhradu
trov konania len v pomere 73,68 %.

22. Krajský súd pri rozhodovaní o nároku dovolateľky na náhradu trov konania posudzoval ne/úspech

strán sporu vrátane dovolateľky vo vzťahu ku každému nároku osobitne, keď mal za to, že dovolateľka
mala plný úspech vo vzťahu ku štyrom nárokom (4x 100 % úspech) a neúspech vo vzťahu k jednému
nároku (1x 31,62 % „čistý neúspech“), čo spriemeroval (/4 x 100-31,62/: 5 = 73,676) a dospel k
úspechudovolateľkyvrozsahu73,68%.Odvolacísúdtakposudzovalúspešnosťdovolateľkypriemerom
piatich pomerov ne/úspechov v jednotlivých zložkách/nárokoch náhrady škody, čo nemá oporu nielen v

normatívnej úprave o náhrade trov konania (§ 255 a nasl. CSP), ale ani v rozhodovacej súdnej praxi.

23. Právna úprava náhrady trov konania vychádza z toho, že štát ochranu práv nefinancuje výlučne
sám, a je na stranách, aby si časť nákladov hradili sami s tým, že v určitom rozsahu majú medzi sebou
nárok na náhradu. Cieľom náhrady trov konania je dosiahnutie určitej miery spravodlivosti, ktorá je však

určovaná tým, že náhrada trov konania má vo vzťahu k predmetu sporu len akcesorickú povahu. Preto
právna úprava obsahuje jednoduché zásady, ktorou je i zásada procesného úspechu.

24. Dovolací súd pripomína už dávnejšiu judikatúru (účinnú za OSP), ktorá vyjadrila, že jednotlivé zložky
práva na náhradu škody, ktorými je vymedzený obsah náhrady škody, sa prejavujú ako samostatné

čiastkovénároky;stoutosamostatnosťoutrebapočítaťajprirozhodovaníotrováchkonania(R28/1970).

25. V danom prípade určenie výšky náhrady škody záviselo okrem iného aj od znaleckého posudku,
resp. od úvahy súdu (sudcovské právo), preto v tomto je nevyhnutné žalobkyňu 2/ považovať za plne
úspešnú (v jednotlivých čiastkových nárokoch), ak mala plný úspech v spore čo do základu uplatneného

nároku, preto na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania bolo potrebné aplikovať zásadu úspechu
vyplývajúcu z § 255 CSP. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo
sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobkyne 2/ bolo zasiahnuté, výška
ujmy je potom druhotná a nadväzujúca (sprevádzajúca). Nie je vylúčené, aby súd priznal žalobkyni 2/
právo na plnú náhradu trov (celého) konania, ale iba z prisúdenej sumy. (pozri Andrášiová A., Horváth

E., Civilný sporový poriadok, Komentár, Bratislava: Wolters Kluwer s. r. o., 2015, k § 255).

26. V tejto súvislosti dovolací súd dáva do pozornosti aj nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS
115/2023-48 publikovaný v Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod
číslom 36/2023 s nasledovnou právnou vetou: „Rozhodnutie o náhrade trov konania v civilnom spore,

v ktorom si sťažovateľka uplatnila viacero nárokov na náhradu škody ako následku dopravnej nehody,
ktoré vychádza z toho, že pomer jej úspechu v spore treba vyjadriť priemerom pomerov úspechu pri
jednotlivých čiastkových nárokoch na náhradu škody, je zjavný právny omyl, ktorý zakladá porušenie
ústavných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rovnako mylný je i právny názor,
podľa ktorého sa o náhrade trov konania má rozhodnúť samostatnými výrokmi o náhrade trov konania

vo vzťahu k jednotlivým nárokom na náhradu škody. Ustanovenia § 255 a § 256 Civilného sporového
poriadku neobsahujú žiadne prvky, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že pluralita rôznych nárokov
na náhradu škody uplatnených jednou žalobou by mala byť hľadiskom rozhodovania o náhrade trov
konania. Obe ustanovenia používajú vo vzťahu k hmotnoprávnej úprave celkom indiferentné pojmy vec,
konanie a pomer úspechu. Čo bolo vecou strán a čoho sa - namietané konanie týkalo, bolo určené v

žalobe uplatnenom peňažnom nároku. Pri rozhodnutí o náhrade trov konania treba len posúdiť rozsah,
v ktorom bolo žalobe vyhovené a v ktorom bola žaloba zamietnutá.“27. Zohľadňujúc vyššie uvedené s akcentom na odvolacím súdom zvolenú metodiku výpočtu
ne/úspechu dovolateľky, keď pomer jej úspechu v spore vypočítal priemerom pomerov úspechu pri
jednotlivých čiastkových nárokoch na náhradu škody (čo je podľa ústavného súdu zjavný právny omyl

zakladajúci porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. l dohovoru, viď vyššie), pokiaľ dovolateľka v podstatnom
namietala neudržateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý pri jej procesnom úspechu nárokov vo
výške 164.692.15 eur, čo je 98,73 %, a procesnom neúspechu 2.116,08 eur, čo je 1,27 %, priznal nárok
na náhradu trov konania len v pomere 73,68 %, s týmto jej argumentom sa dovolací súd stotožňuje.

Z hľadiska základnej zákonnej zásady pomeru procesného úspechu (aj spravodlivosti náhrady trov
konania), nie hmotnoprávneho úspechu, ktorý sa čiastočne mohol prejaviť v dôvodoch čiastočného
zamietnutia žaloby, je neudržateľné, aby dovolateľka mala právo na náhradu trov konania len v pomere
približne troch štvrtín, napriek skutočnosti, že v konaní bola neúspešná len čo do sumy týkajúcej sa
nároku na vecnú škodu vo výške sumy 1.058,04 eur a naopak úspešná vo vzťahu k ostatným nárokom
vo výške 164.692,15 eur. V tomto smere je rozhodnutie odvolacieho súdu aj nepresvedčivé.

28. Odvolací súd sa vyššie naznačenými výkladovými aspektami (viď body 24. až 28. tohto rozhodnutia)
dôsledne neriadil a dostatočne ich nezohľadnil, preto jeho záver o miere úspechu dovolateľky v konaní
vo veci samej pretavený do výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, že „žalobkyňa 2/ má voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 73,68 %“ nedáva odpoveď na všetky rozhodujúce

výkladové aspekty pri rozhodovaní o náhrade trov konania v spore o náhradu škody z titulu ublíženia
na zdraví a nemá svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov o
náhrade trov konania, a to § 255 CSP a z neho vyplývajúceho úspechu vo veci. Odvolací súd tak zaťažil
napadnuté rozhodnutie vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP spočívajúcou v nedostatočnom
a riadnom odôvodnení svojho rozhodnutia.

29. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je potom
nielen prípustné, ale aj dôvodné a je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním
napadnutej časti zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP), a to čo do výroku, ktorým krajský súd uznesenie okresného
súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku II. zmenil tak, že žalobkyni 2/ priznal voči žalovanému

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 73,68 % (prvý výrok) a výroku, ktorým žiadnej zo strán konania
nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania (štvrtý výrok) a vec v rozsahu zrušenia vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP) majúc za to, že náprava zrušením len rozhodnutia
odvolacieho súdu je v tomto prípade možná i postačujúca (§ 449 ods. 2 CSP).

30. Ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 445 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
O trovách dovolacieho konania preto rozhodne odvolací súd.

31. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.