Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 23, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/184/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123310810
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Radoslava Strhárska

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6123310810.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr.

Radoslavy Strhárskej a členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej,
v právnej veci žalobcu: Effesys, s. r. o., so sídlom Jánošíkova 20, 010 01 Žilina, IČO: 53 578 074, právne
zastúpeného: JUDr. Jana Veľas Hlucháňová, advokátka, so sídlom Červeňanského 540, 014 01 Bytča,
protižalovanému:Sco-VIAspol.sr.o.,sosídlomVeľkýDiel3323,01008Žilina,IČO:48088561,právne
zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Peter Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom Ul. 17. Novembra
3215, 022 01 Čadca, IČO: 50 473 522, o zaplatenie 1.470,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 38Cb/93/2023-174 zo dňa 20. augusta 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 38Cb/93/2023-174 zo dňa 20. augusta 2024 p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 1.470,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 11 % ročne zo sumy 271,20
Eur od 17.11.2022 do zaplatenia, vo výške 11 % ročne zo sumy 271,20 Eur od 20.12.2022 do zaplatenia,
vo výške 11 % ročne zo sumy 271,20 Eur od 14.01.2023 do zaplatenia, vo výške 12 % ročne zo sumy
271,20 Eur od 15.02.2023 do zaplatenia, vo výške 12 % ročne zo sumy 271,20 Eur od 15.03.2023 do

zaplatenia, vo výške 12,5 % ročne zo sumy 114,- Eur od 07.04.2023 do zaplatenia a náklady spojené s
uplatnenímpohľadávkyvovýške40,-Eur,všetkodo3dníodprávoplatnostirozsudku.Druhouvýrokovou
vetou uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že v prejednávanej veci sa žalobca domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 1.470,- Eur s príslušenstvom, kde v písomnom vyjadrení z 23.04.2024
uviedol, že svoj nárok odvodzuje od mandátnej zmluvy uzavretej medzi stranami dňa 01.01.2022 podľa §

566anasl.zákonač.513/1991Zb.Obchodnéhozákonníka,vzneníneskoršíchpredpisov(ďalejaj„ObZ“
alebo „Obchodný zákonník“) v ústnej forme, platnej do 28.02.2023. Obsah záväzkov z tejto mandátnej
zmluvy je totožný ako obsah záväzkov dojednaných medzi stranami sporu v písomne uzavretej
Mandátnej zmluve zo dňa 12.02.2021, ktorá bola uzatvorená na dobu určitú do 31.12.2021. Na základe
uvedenejmandátnejzmluvysažalobcaakomandatárzaviazal,žeprežalovanéhoakomandantanajeho
účet zariadiť za odplatu činnosti, a to spracovanie účtovných dokladov žalovaného, vedenie účtovných
kníh, podávanie každomesačných daňových priznaní pre daň z pridanej hodnoty, spracovávanie

mesačných miezd zamestnancov žalovaného a zastupovanie žalovaného pri elektronickej komunikácii s
Finančnou správou Slovenskej republiky. Žalovaný ako mandant sa zaviazal zaplatiť žalobcovi mesačnú
odmenu za vedenie účtovníctva vo výške 200,- Eur bez DPH a za spracovanie miezd zamestnancov
vo výške 6,50 Eur bez DPH za jedného zamestnanca. K odmene žalobcu bola pripočítaná zákonnásadzba DPH, nakoľko žalobca je registrovaný ako platiteľ DPH. Totožnú výšku odmeny mali medzi
sebou zmluvné strany dohodnutú aj v článku IV. písomnej Mandátnej zmluvy zo dňa 12.02.2021. Na
preukázanie platnosti dohody zmluvných strán o uvedenej výške odmeny žalobca predložil faktúry za

služby, ktoré poskytol žalovanému za mesiace január až august 2022 s tým, že tieto faktúry žalovaný
uhradil, uplatnil si k nim vratku DPH a žiadnu z týchto faktúr žalobcovi nevrátil. Úhradami žalovaný
potvrdil platnosť záväzkov z ústne uzavretej mandátnej zmluvy ako aj to, že akceptuje dojednanú
výšku odmeny žalobcu za účtovné služby. Žalovaný v čase od 01.01.2022 do 28.02.2023 žalobcovi
pravidelne dodával účtovné doklady za účelom spracovania daňového priznania žalovaného pre daň

z pridanej hodnoty a spracovanie miezd zamestnancov žalovaného. Žalobca ďalej definoval služby a
činnosti, za poskytnutie ktorých sa domáhal zaplatenia odmeny mandatára v tomto konaní za mesiace
september, október, november a december 2022 a január a február 2023 tak, ako tieto vyplývajú so
žalobcom vystavených faktúr (t. j. faktúry č. 1020220082 splatnej 16.11.2022, č. 1020220080 splatnej
19.12.2022, č. 1020220096 splatnej 13.01.2023, č. 1020230004 splatnej 14.02.2023, č. 1020230013
splatnej 14.03.2023 a č. 1020230020 splatnej 06.04.2023). Žalobca ďalej uviedol, že zmluvný vzťah

ukončil k 28.02.2023. Výpoveď zmluvy oznámil žalovanému ústne v januári 2023 s tým, že výpoveď
nadobudne účinnosť k 28.02.2023. Zmluvu vypovedal z dôvodu, že žalovaný ani po opakovaných
urgenciách neuhradil odmenu za služby žalobcu, pričom z dôvodu právnej istoty zaslal výpoveď aj
písomne.

3. Súd prvej inštancie na prejednávanú vec aplikoval zákonné ustanovenia § 261 ods. 1, § 272 ods.
1, § 275 ods. 4, § 566 ods. 1 a 2, § 567 ods. 1, § 571, § 575 ods. 1 a 2 ObZ, ako aj § 43c ods. 1
zákonač.40/1964Zb.Občianskehozákonníka,vzneníneskoršíchpredpisov(ďalejaj„OZ“a„Občiansky
zákonník“), pričom za nesporné v konaní vyhodnotil, že dňa 12.02.2021 žalobca v postavení zmluvnej
strany mandatár a žalovaný v postavení zmluvnej strany mandant uzavreli v písomnej forme mandátnu

zmluvu, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu ako mandatára uskutočniť a vykonať pre mandanta
činnosti definované v článku II. zmluvy, za čo sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi zmluvne dojednanú
odmenu v článku IV. zmluvy vo výške 200,- Eur mesačne bez DPH za vedenie účtovníctva, vo výške
6,50 Eur za mzdu mesačne bez DPH, za spracovanie miezd a za vedenie skladovej evidencie 15,-
Eur mesačne bez DPH. Z Článku III. mandátnej zmluvy vyplýva, že bola uzatvorená na dobu určitú od

12.02.2021 do 31.12.2021. V zmysle článku VII. k ukončeniu zmluvy došlo uplynutím doby, na ktorú bola
uzatvorená t.j. 31.12.2021, pričom medzi stranami nebolo sporné, že nedošlo k uzavretiu písomného
dodatku k tejto zmluve, ktorým by doba platnosti tejto zmluvy bola predĺžená. Súd prvej inštancie
vyhodnotil, že pokiaľ aj žalobca v konaní predložil výpoveď Mandátnej zmluvy zo dňa 12.02.2021,
datovanú 30.01.2023, tak vo väzbe na skutkové vymedzenie uplatneného nároku zo strany žalobcu,

je táto výpoveď vo vzťahu k prejednávanej veci irelevantná, nakoľko záväzky zmluvných strán z
Mandátnejzmluvyzodňa12.02.2021zanikliužskôruplynutímdoby,naktorýbolatátomandátnazmluva
uzatvorená, a to ku dňu 31.12.2021.

4. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že predmetom konania v

prejednávanej veci bol žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie ceny zmluvného plnenia spolu vo výške
1.470,- Eur fakturovaného faktúrami označenými v žalobe (č. 1020220082, 1020220088, 1020220096,
1020230004, 1020230013 a 1020230020), ktorými žalobca vyúčtoval žalovanému poskytnuté účtovné
služby za obdobie od septembra 2022 do februára 2023. Žalobca pritom uvádzal, že po ukončení
Mandátnej zmluvy zo dňa 12.02.2021 žalobca a žalovaný pokračovali v plnení totožných záväzkov, aké

im vyplývali z predmetnej mandátnej zmluvy po dobu ďalších 14 mesiacov, kedy žalobca poskytoval
žalovanému služby vedenia účtovníctva a žalovaný mu za to platil zmluvnú odmenu vo výške tak, ako
bola pôvodne dohodnutá v písomnej Mandátnej zmluve zo dňa 12.02.2021. Žalobca uvádzal, že od
01.01.2022 existovala medzi stranami mandátna zmluva v ústnej podobe s totožným obsahom ako
písomne uzavretá Mandátna zmluva zo dňa 12.02.2021, pričom vychádzal z toho, že obidve zmluvné

strany pokračovali v plnení záväzkov z mandátnej zmluvy aj po dátume 31.12.2021 a z ich konania bolo
zrejmé, že sa cítili byť obsahom mandátnej zmluvy viazané.

5. Súd prvej inštancie uviedol, že hoci žalovaný v písomných vyjadreniach v priebehu konania
spochybňoval existenciu záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami v žalobcom tvrdenom období od

01.01.2022 do 28.02.2023, kde poukazoval na to, že žalobca nepreukázal vôľu žalovaného ponechať
Mandátnu zmluvu zo dňa 12.02.2021 v platnosti, teda žalobca pokračoval v ním tvrdenom plnení
záväzkov podľa zmluvy bez právneho dôvodu, resp. kde žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že
by strany pokračovali v plnení záväzkov z mandátnej zmluvy ďalších 14 mesiacov, uvedené skutkovétvrdenia obsiahnuté v písomných vyjadreniach a podaniach žalovaného realizovaných cestou právneho
zástupcu sú podľa súdu prvej inštancie v rozpore s vyjadrením konateľa žalovaného v rámci výpovede
na pojednávaní dňa 06.08.2024, kedy konateľ žalovaného potvrdil, že žalobca poskytoval žalovanému

účtovné práce, a to v dvoch etapách, pokiaľ ide o mzdy a evidenciu faktúr a taktiež spracovával daňové
priznanie k dani z pridanej hodnoty, pričom spolupráca trvala od februára 2020 do začiatku roka 2023.

6. Súd prvej inštancie následne vyhodnotil, že hoci Mandátna zmluva zo dňa 12.02.2021 zanikla
uplynutím doby 31.12.2021 a medzi stranami nebol uzatvorený písomný dodatok, ktorý by dobu trvania

tejto zmluvy predĺžil, zo zhodných tvrdení konateľov žalobcu a žalovaného však vyplynulo, že žalobca
naďalej poskytoval žalovanému služby účtovníctva, resp. vykonával pre žalovaného účtovné práce,
a teda odo dňa 01.0.12022 vznikol na základe konkludentného konania žalobcu a žalovaného medzi
stranami obchodný záväzkovo-právny vzťah, ktorý súd prvej inštancie podľa obsahu vzájomných práv
a povinností žalobcu a žalovaného posúdil ako mandátnu zmluvu uzatvorenú podľa ustanovenia § 566
a nasl. ObZ. Súd prvej inštancie konštatoval, že pre uzatvorenie mandátnej zmluvy zákon nevyžaduje

ako podmienku jej platnosti písomnú formu a nestotožnil sa s právnou argumentáciou žalovaného, že
mandátna zmluva medzi stranami od 01.01.2022 nemohla platne vzniknúť, keď pôvodne uzatvorená
mandátna zmluva vyžadovala pre prípadnú zmenu alebo doplnenie písomný dodatok podpísaný
obidvoma zmluvnými stranami. Záväzkovo-právny vzťah medzi stranami v období od 01.01.2022 do
28.02.2023, ktorého obdobia sa týka žalobcom uplatnený nárok, súd prvej inštancie posúdil ako

nový záväzkovo-právny vzťah vzniknutý na základe ústnej dohody medzi stranami, resp. faktického
konania žalobcu a žalovaného. Zo strany žalovaného nebolo v konaní tvrdené, že by mu služby
vedenia účtovníctva, ktoré boli predmetom fakturácie zo strany žalobcu v období od januára 2022 do
februára 2023, poskytoval iný subjekt a zároveň je zrejmé, že žalobca nemohol tieto služby žalovanému
poskytovať bez spolupráce žalovaného spočívajúce v zasielaní podkladov potrebných pre spracovanie

účtovníctva a miezd.

7. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide o výšku odmeny žalobcu ako mandatára za poskytnuté
účtovné služby, v tejto súvislosti žalobca v konaní predložil faktúry vystavené za mesiace január až
august 2022, ktorými za spracovanie účtovníctva fakturoval sumu 200,- Eur bez DPH a za spracovanie

miezd sumu 6,50 Eur bez DPH za jednu mzdu, ktorá výška je totožná s výškou pôvodne dojednanej
odmeny v Mandátnej zmluve zo dňa 12.02.2021, pričom žalovaný nepoprel, že takto žalobcom
vystavené faktúry za uvedené obdobie uhradil. Súd prvej inštancie sa preto stotožnil s tvrdením žalobcu,
že uvedeným konaním žalovaný akceptoval za poskytnuté zmluvné plnenie výšku fakturovanej sumy
žalobcom. Zároveň poukázal na to, že mandátna zmluva je z hľadiska vymedzenia jej pojmových znakov

v § 566 ods. 1 ObZ zmluvou odplatnou, pričom v zmysle ustanovenia § 566 ods. 2 ObZ v prípade,
že zariadenie záležitostí je predmetom podnikateľskej činnosti mandatára, predpokladá sa, že odplata
bola dohodnutá. Pre platnosť mandátnej zmluvy nie je pritom potrebné, aby výška odplaty bola určená
v zmluve, nakoľko v takomto prípade v zmysle ustanovenia § 571 ods. 1 ObZ je mandant povinný
zaplatiťmandatároviodplatu,ktorájeobvyklávčaseuzavretiazmluvyzačinnosťobdobnúčinnosti,ktorú

mandant uskutočnil. Zo strany žalovaného nebolo spochybnené, že by žalobcom účtovaná odplata za
spracovanie účtovníctva a spracovanie miezd v období od 01.01.2022 do 28.02.2023 nebola odplatou
obvyklou za obdobnú činnosť.

8. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že žalovaný v priebehu konania relevantne

nespochybnil poskytnutie služieb zo strany žalobcu vyúčtovaných neuhradenými faktúrami. V podanom
odpore pôvodne len poukazoval na to, že žalobca nevykonával činnosť s odbornou starostlivosťou
a neodovzdal žalovanému účtovné doklady, resp. účtovníctvo. V tejto súvislosti relevantné skutkové
tvrdenia neuviedol, keď predovšetkým netvrdil, že by predmetné účtovné služby účtované faktúrami, na
základe ktorých žalobca uplatňuje svoj nárok v prejednávanej veci, žalovaný nepotreboval, resp. že by

mu tieto účtovné služby v danom období poskytol iný subjekt. V druhom písomnom vyjadrení vo veci
výlučne poukazoval na to, čo uviedol aj sám žalobca, že so žalovaným sa nedohodli na spracovaní
daňového priznania k dani z príjmov a od 26.04.2023 bola žalobcovi zrušená autorizácia k subjektu
žalovaného do portálu finančnej správy. Vo vzťahu k týmto tvrdeniam súd prvej inštancie uviedol, že k
zrušeniu autorizácie žalobcu k subjektu žalovaného do portálu finančnej správy v zmysle vykonaného

dokazovania a zhodného tvrdenia strán došlo 26.04.2023, t. j. po realizácii plnenia, ktoré je predmetom
fakturácie zo strany žalobcu a spracovanie daňového priznania k dani z príjmov za rok 2022, ktoré pre
žalovaného vypracovala spoločnosť Dataling s. r. o., nebolo predmetom fakturácie žalobcu. Súd prvej
inštancie zhrnul, že predmetom žalobného návrhu sú služby poskytnuté v mesiacoch september aždecember2022,ktorýchposkytnutiežalovanývýslovnenepopiera.Vovzťahukfaktúramč.1020220082,
1020220088 a 1020220096 vystaveným za spracovanie účtovníctva a miezd v mesiaci september,
október a november 2022 žalovaný potvrdil správnosť zostatku pohľadávok k 31.12.2022 v listine, ktorá

je súčasťou spisového materiálu na č. l. 14 spisu, kde konateľ žalovaného potvrdil, že túto podpísal,
čím akceptoval tieto záväzky, pričom dôvodom ich neuhradenia bola situácia spoločnosti žalovaného,
o ktorej mal mať žalobca vedomosť. Z výpovede konateľa žalovaného tak podľa súdu prvej inštancie
vyplynulo, že dôvodom neuhradenia týchto troch faktúr nebolo neposkytnutie služieb v nich uvedených,
ani ich neposkytnutie zo strany žalobcu riadne, ale ekonomická situácia žalovaného. Zároveň tvrdenia

žalovaného, že sa so žalobcom nedohodli na spracovaní daňového priznania k dani z príjmov za
rok 2022 a dňa 26.04.2023 bola žalovanému zrušená autorizácia k subjektu žalovaného do portálu
finančnej správy, nevylučujú realizáciu, resp. vykonanie služieb zo strany žalobcu v januári a februári
2023, tak ako tieto boli vyúčtované faktúrami č. 1020230013 a 1020230020. Žalovaný rovnako v konaní
netvrdil, že by účtovníctvo a mzdy za január 2023, resp. že daňové priznanie k DPH a mzdy za február
2023 žalovanému spracoval iný subjekt než žalobca. Konateľ žalovaného sám uviedol, že žalobca mu

poskytoval účtovné práce týkajúce sa miezd, evidencie faktúr a spracovania daňového priznania k dani
z pridanej hodnoty do začiatku roka 2023. Žalovaný taktiež nepoprel skutkové tvrdenie žalobcu, že
žalovaný mu v období od 01.01.2022 do 28.02.2023 pravidelne zasielal účtovné doklady za účelom
spracovania daňového priznania žalovaného pre DPH a spracovanie miezd zamestnancov, pričom je
zrejmé, že bez uvedenej kooperácie zo strany žalovaného by k realizácii zmluvného plnenia zo strany

žalobcu nemohlo dôjsť.

9.Súdprvejinštanciezároveňuviedol,žepokiaľajžalovanývpriebehukonaniapoukazovalnanieriadne
a v súlade s odbornou starostlivosťou poskytnuté služby zo strany žalobcu v mesiacoch september 2022
až február 2023, tak tieto tvrdenia žalovaného ostali len v rovine všeobecných, nekonkrétnych tvrdení.

Konateľka žalobcu uviedla, že zo strany žalovaného voči službám žalobcu nebola nikdy vznesená
žiadna reklamácia, čo potvrdil aj konateľ žalovaného, že v písomnej forme nikdy žiadnu reklamáciu,
resp. výhrady voči službám žalobcu nepodal. Pokiaľ aj hovoril o riešení nejakých výhrad na osobných
stretnutiach, konkrétne vady v službách poskytovaných žalobcom neboli zo strany žalovaného v konaní
tvrdené, ani preukázané. Podľa súdu prvej inštancie bolo dôkazným bremenom žalovaného tvrdiť a

preukázať konkrétne nedostatky žalobcom poskytnutých služieb. Rovnako tvrdenia žalovaného, že
žalobca nekonal v súlade s odbornou starostlivosťou, kedy neodovzdal žalovanému účtovníctvo a
nevrátilmupodklady,ktorémužalovanýposkytol,vdôsledkučohomunemalvzniknúťnároknaodmenu,
nespochybňujú poskytnutie služieb účtovaných faktúrami, na základe ktorých žalobca uplatňuje svoj
nárok v prejednávanej veci a taktiež nespochybňujú riadne vykonanie činnosti účtovanej predmetnými

faktúrami ako podmienky vzniku nároku mandatára na odplatu v zmysle ustanovenia § 571 ods. 2 ObZ.

10. Súd prvej inštancie dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že žalobcom uplatnený nárok je
skutkovo a právne dôvodný, vrátane zákonného úroku z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni
splatnosti neuhradených faktúr, kedy zo strany žalovaného nebolo spochybnené, že predmetné faktúry

sa dostali do jeho dispozície a samotný dátum ich splatnosti žalovaný nespochybňoval, ako aj vrátane
paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur.

11. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že žalovaný pre prípad, ak by súd dospel
k skutkovej a právnej dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku, vzniesol kompenzačnú námietku do

výšky žalobcom uplatnenej pohľadávky, ktorú súd prvej inštancie posúdil ako prostriedok procesnej
obrany žalovaného podľa § 147 ods. 2 CSP. Žalovaný vo vzťahu k tvrdenej kompenzabilnej pohľadávke
uvádzal, že z dôvodu neodborného a neprofesionálneho konania žalobcu bol nútený osloviť tretí subjekt
na účel spracovania účtovnej závierky a daňového priznania za rok 2022, a to spoločnosť Dataling
s. r. o., ktorá v dôsledku neskoro dodaných podkladov vyúčtovala žalovanému 200%-nú prirážku vo

výške 1.404,- Eur, keďže podklady dodal žalovaný oneskorene v dôsledku nečinnosti žalobcu. Konaním
žalobcu tak mala byť žalovanému spôsobená škoda vo výške 1.404,- Eur, ktorú pohľadávku na náhradu
škodyvočižalobcovižalovanýuplatnilakoprostriedokprocesnejobranydovýškyžalobcomuplatneného
nároku.

12. Súd prvej inštancie pri posudzovaní vznesenej kompenzačnej námietky vychádzal z ustanovenia §
373 ObZ, pričom na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že účtovnú závierku a daňové
priznanie za rok 2022 pre žalovaného nespracoval žalobca, ale spoločnosť Dataling s. r. o. V konaní
nebolo sporné, že strany sporu sa na spracovaní účtovnej závierky a daňového priznania za rok 2022nedohodli. Konateľka žalobcu pritom uviedla, že účtovnú závierku a daňové priznanie k dani z príjmov
za rok 2022 pre žalovaného nevypracovali, nakoľko žalovaný prestal so žalobcom komunikovať. Z
vykonaného dokazovania podľa súdu prvej inštancie vyplynulo, že k ukončeniu vzájomnej spolupráce

a zmluvného vzťahu došlo zo strany žalobcu k 28.02.2023 z dôvodu, že žalovaný ani po opakovaných
urgenciách neuhradil odmenu za služby žalobcu. Žalobca zároveň v priebehu konania v písomnom
vyjadrení k odporu žalovaného uvádzal, že vo februári 2023 zaslal elektronicky cez portál finančnej
správy oznámenie o odklade daňového priznania k 31.05.2023 na základe výslovnej požiadavky
žalovaného. Podanie žiadosti o odklad na podanie daňového priznania k dani z príjmov za rok 2022 v

zásade potvrdil aj konateľ žalovaného vo výpovedi na pojednávaní dňa 06.08.2024, pričom ako dôvod
uvádzal odstúpenie od zmluvy zo strany žalobcu, z ktorého dôvodu by sa to v termíne nestihlo. Žalovaný
pritom nespochybnil, že zo strany žalobcu došlo k vypovedaniu mandátnej zmluvy ústne v januári 2023
s tým, že výpoveď má nadobudnúť účinnosť k 28.02.2023, čo podľa súdu prvej inštancie je v súlade
s ustanovením § 575 ods. 1 ObZ. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že podaním žiadosti o odklad
na podanie daňového priznania k dani z príjmov za rok 2022 žalobca uskutočnil potrebné opatrenia

na odvrátenie prípadnej škody žalovanému predpokladané ustanovením § 575 ods. 2 ObZ. Pokiaľ
žalovaný mal v januári 2023 vedomosť o tom, že zo strany žalobcu došlo k výpovedi mandátnej zmluvy
s účinnosťou k 28.02.2023, čo žalovaný nespochybnil, tak v prípade oznámenia o odklade daňového
priznania k dani z príjmov právnických osôb za rok 2022 k 31.05.2023 mal dostatočný časový priestor
zabezpečiť subjekt, ktorý pre neho toto daňové priznanie vypracuje. Zmluvu so spoločnosťou Dataling

s. r. o. žalovaný pritom uzavrel až 19.04.2023.

13. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že tvrdené porušenie
povinnostizostranyžalobcuakozákladnýpredpokladjehozodpovednostizaškodužalovanému,nebolo
v konaní preukázané. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by neskoro dodané podklady k spracovaniu

účtovnej závierky a daňového priznania za rok 2022 spoločnosti Dataling s. r. o. boli dôsledkom
porušenia zmluvnej povinnosti žalobcu. Žalovaný primárne neposkytol v konaní základné skutkové
tvrdenia ohľadne toho, kedy mali byť aké konkrétne účtovné doklady zo strany žalobcu odovzdané
žalovanému, či žalobcu vzhľadom na údajné nesplnenie tejto povinnosti na predloženie týchto dokladov
vyzýval a kedy ich žalobca žalovanému odovzdal. Žalovaný nespochybnil skutkové tvrdenia žalobcu,

že v marci 2023 konateľ žalobcu odovzdal konateľovi žalovaného časť dokladov za účtovné obdobie
roku 2022 a dňa 25.04.2023 zaslal zamestnancom žalovaného potvrdenie o príjme, aby si mohli
podať daňové priznania, pričom o zvyšné doklady sa žalovaný zaujímal až 11.05.2023, kedy inicioval
odovzdanie zostávajúcich dokladov za rok 2022 a 2023, čo vyplýva aj z e-mailu konateľa žalovaného z
11.05.2023, kde tieto boli odovzdané žalovanému osobne dňa 29.05.2023 a výstupy z účtovníctva boli

zaslané žalovanému elektronicky dňa 29.05.2023. Sám konateľ žalovaného vo výpovedi na pojednávaní
dňa 06.08.2024 pritom uviedol, že účtovné doklady od žalobcu prevzal vo februári 2023. Neuvádzal
pritom,žebymužalobcavkonkrétnepožadovanomtermíneúčtovnédokladyneodovzdal,resp.odmietal
odovzdať. Tvrdenia žalobcu o odovzdaní dokladov žalovanému žalovaný účinne nepoprel a zároveň
neuviedol vlastné tvrdenia o tom, kedy a aké účtovné doklady mali byť žalobcom odovzdané žalovanému

a kedy malo dôjsť k tvrdenému porušeniu povinnosti žalobcu, ktoré porušenie žalovaný ani výslovne
nešpecifikoval. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný údajné porušenie zmluvnej povinnosti zo strany
žalobcu,ktorémábyťzákladnýmpredpokladomvznikutvrdenejkompenzabilnejpohľadávkyžalovaného
voči žalobcovi, nepreukázal.

14.Podľasúduprvejinštanciežalovanýhodnovernenepreukázalanivýškutvrdenejškodyspočívajúcuv
200%-nej prirážke vyúčtovanej spoločnosťou Dataling s. r. o. za neskoro dodané podklady k spracovaniu
účtovnej závierky a daňového priznania za rok 2022, nakoľko takýto nárok spoločnosti Dataling s. r. o.
voči žalovanému zo Zmluvy o poskytovaní služieb uzavretej dňa 19.04.2023 ani z Cenníka poskytnutých
služieb pre spoločnosť žalovaného, ktorý tvorí jej Prílohu č. 1, nevyplýva. Pokiaľ v tejto súvislosti

žalovaný poukazoval na Všeobecné obchodné podmienky spoločnosti Dataling s. r. o., tak neuviedol
konkrétne ich ustanovenie, na ktoré sa odvolával.

15.Súdprvejinštanciedospelkzáveru,žežalovanýnepreukázalexistenciukompenzabilnejpohľadávky
voči žalobcovi, ktorá bola súčasťou jeho procesnej obrany voči žalobcom uplatnenému nároku vo forme

kompenzačnej námietky. Žalobe v celom rozsahu vyhovel a o nároku na náhradu trov konania rozhodol
podľa ustanovenia § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, v znení
neskorších prepisov (ďalej len „CSP“) tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný,
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, t. j. v rozsahu 100 %.16. Proti rozhodnutia súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. V odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie,
ktorý právny vzťah medzi stranami sporu v trvaní od 01.01.2022 do 28.02.2023 posúdil ako nový
záväzkovo-právny vzťah vzniknutý na základe ústnej dohody medzi sporovými stranami s tým, že
odmenabolastanovenátak,akovpísomnejmandátnejzmluve.Žalovanýtrvalnatom,žezmluvnéstrany
sa v písomnej mandátnej zmluve vyslovene dohodli, že túto zmluvu je možné meniť alebo dopĺňať len

písomne, pričom týmto ustanovením je prelomená všeobecná zásada neformálnosti právnych úkonov.
Poukázal na to, že ustanovenie § 272 ods. 2 ObZ je kogentné, teda zmluvné strany sa od neho
nemôžu odchýliť. Podľa žalovaného na to, aby bola mandátna zmluva za obdobie, za ktoré žalobca
uplatňuje svoj nárok, platná, musela by byť uzatvorená v písomnej forme, respektíve musel by k nej byť
uzatvorený písomný dodatok. Nemožno teda považovať za správne tvrdenie, že odmena žalobcu bola
totožná s odmenou dohodnutou v písomnej mandátnej zmluve. Žalovaný poukázal na to, že súd prvej

inštancieneprihliadalnavýpoveďžalobcu,ktorýuviedol,žezmluvanebolapredĺženáplatnýmpísomným
dodatkom a žalovaný komunikoval so žalobcom nedostatky v poskytnutých službách, avšak nikdy nie
písomne. Podľa žalovaného, žalobca nepreukázal reálne poskytnutie služieb a ani ich rozsah. V tomto
čase už neplatila zmluvná úprava, a preto bolo potrebné jednotlivé položky žalobcom poskytnutých
služieb preukazovať. Žalovaný zároveň namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcom uplatňovaný nárok nemôže mať zmluvný základ,
odmena za poskytnuté služby nemôže byť totožná so zmluvnou odmenou a v danom prípade by mohlo
ísťjedineobezdôvodnéobohatenie,keďžežalobcaplnilzneexistujúcejzmluvy.Žalovanýďalejpoukázal
na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie vyjadril opodstatnenú námietku k faktúre č. 1020230020,
ktorá bola vyhotovená dňa 30.03.2023 za dodanie služby dňa 28.03.2023, čiže mesiac po tom, ako

bola mandátna zmluva ukončená výpoveďou zo strany žalobcu. Žalovaný vytkol súdu prvej inštancie, že
jeho námietku vyhodnotil ako irelevantnú a vychádzal z obsahu faktúry. Podľa žalobcu dátum dodania
služby nekorešponduje s dotknutým obdobím a je len ťažko uveriteľné, že mzdy za mesiac február
2023 by žalobca spracúval takmer posledný deň mesiaca, keď žalovaný musí tieto mzdy ešte poslať
zamestnancom. Žalovaný zároveň nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, ktorý neakceptoval ním

vznesenú kompenzačnú námietku. Nestotožnil sa s tvrdením, že sa mal o svoje účtovné doklady
zaujímať a až dňa 11.05.2023 inicioval odovzdanie zostávajúcich dokladov za rok 2022 a 2023. Podľa
žalovanéhoboloprimárnepovinnosťoužalobcumutietodokladyodovzdať,keďžeoniniciovalukončenie
mandátnej zmluvy. Taktiež nebolo povinnosťou žalovaného uviesť konkrétne ustanovenia Všeobecných
obchodných podmienok spoločnosti Dataling s. r. o., preukazujúce výšku vzniknutej škody, keď tieto

boli súčasťou súdneho spisu a v nich bolo ľahko dohľadateľné ustanovenie čl. 11, bod 10.3 VOP, v
zmysle ktorého sankcie, pokuty (čím sa myslí aj zmluvné pokuty, ktoré si poskytovateľ môže nárokovať
od objednávateľa v prípade porušenia povinností vyplývajúcich objednávateľovi) alebo iné škody, ktoré
vzniknú objednávateľovi v dôsledku poskytnutia oneskorene dodaných informácií alebo dokladov, budú
uhradené v plnej výške objednávateľom. Žalovaný mal za to že v konaní pred súdom prvej inštancie

preukázal, že v príčinnej súvislosti s konaním žalobcu mu vznikla škoda, a táto bola riadne vyčíslená.
Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

17.Žalobcasavyjadrilkodvolaniužalovanéhovpísomnomvyjadrenízodňa05.09.2024,pričomuviedol,

že v danom prípade nie je naplnený ani jeden zo žalovaným uvádzaných odvolacích dôvodov v zmysle
CSP a podané odvolanie je úplne nedôvodné. Podľa žalobcu súd prvej inštancie vykonal pomerne
rozsiahle dokazovanie, pričom skutkový stav zistil správne. Zistenia súdu prvej inštancie vychádzajú
okreminéhozvýpovedíobochkonateľovstránsporu,ktorébolivpodstatnýchbodochobsahovozhodné.
Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny aj veľmi precízne a podrobne odôvodnený a nemožno

mu vytýkať akékoľvek nedostatky. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a
priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

18. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu zotrval na svojom názore, že mandátnu zmluvu je možné
v danom prípade zmeniť len písomnou formou, nakoľko bola uzatvorená písomne na dobu určitú.

Poukázal na § 263 ods. 1ObZ a § 272 ods. 1 ObZ, z ktorých vyplýva, že zmluvu bolo možné v tomto
prípade zmeniť, resp. predĺžiť jej platnosť len na základe písomného dodatku k zmluve, čo sa však
nestalo. Žalobcom vystavené faktúry preto nemožno považovať za relevantné, pretože zmluvné strany
sa nedohodli na cene za vykonané služby. Žalobca pridržiavajúci sa neúčinnej mandátnej zmluvykonal bez právneho dôvodu. Žalovaný trval na tom, že jeho námietka k faktúre č. 1020230020 je
opodstatnená, pričom zdôraznil, že uvedená faktúra bola odoslaná až mesiac po ukončení mandátnej
zmluvy výpoveďou zo strany žalobcu a v zmysle § 72 zákona o DPH mala byť vystavená do 15 dní odo

dňa dodania tovaru alebo služby, teda nie k 28.03.2023.

19. Súd prvej inštancie písomné vyjadrenie žalovaného doručil dňa 17.09.2024 žalobcovi a umožnil mu,
aby sa k nemu vyjadril v lehote 10 dní od jeho doručenia, ktorú možnosť žalobca do momentu konania
a rozhodovania odvolacím súdom nevyužil, k podaniu žalovaného sa nevyjadril.

20. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 CSP, po zistení, že odvolanie
žalovaného bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné, prejednal odvolanie v rozsahu danom § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť
odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania, pretože nepovažoval za
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie

pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), pričom dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd potom miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej
Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, ods. 3 CSP) a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1,
2 CSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie potvrdil.

21. Predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.470,- Eur s príslušenstvom uplatnený
voči žalovanému z titulu neuhradenia faktúr č. 1020220082, 1020220088, 1020220096, 1020230004,
1020230013 a 1020230020 zo strany žalovaného, ktorými žalobca vyfakturoval žalovanému odmenu
za poskytnuté účtovné služby za obdobie od septembra 2022 do februára 2023, kde podľa vyjadrenia

žalobcu od 01.01.2022 existovala medzi stranami sporu mandátna zmluva v ústnej podobe s totožným
obsahom záväzkov, aké boli dojednané v prechádzajúcej Mandátnej zmluve zo dňa 12.02.2021
uzavretej na dobu určitú písomnou formou, ktorou založený zmluvný vzťah skončil dňom 31.12.2021.
Žalobca vychádzal z toho, že obidve zmluvné strany pokračovali v plnení totožných záväzkov z
mandátnej zmluvy aj po dátume 31.12.2021 až do 28.03.2023, kedy žalobca poskytoval žalovanému

služby vedenia účtovníctva a žalovaný mu za to platil zmluvnú odmenu vo výške tak, ako bola pôvodne
dohodnutá v písomnej Mandátnej zmluve zo dňa 12.02.2021, pričom aj z ich konania bolo zrejmé, že
sa cítili byť obsahom mandátnej zmluvy viazané.

22. Odvolací súd s poukazom na ustanovenia § 383 CSP vychádzal zo skutkového stavu zisteného

súdom prvej inštancie, ktorý konštatoval, že žalobca v postavení zmluvnej strany mandatár a žalovaný
v postavení zmluvnej strany mandant dňa 12.02.2021 uzavreli v písomnej forme Mandátnu zmluvu,
kde v zmysle článku VII. k ukončeniu zmluvy došlo uplynutím doby, na ktorú bola uzatvorená, t. j.
31.12.2021, pretože k uzavretiu písomného dodatku k tejto zmluve, ktorým by bola predĺžená doba
jej platnosti nedošlo. Odo dňa 01.01.2022, kedy je zrejmé, že žalobca naďalej poskytoval žalovanému

služby účtovníctva, resp. vykonával pre žalovaného účtovné práce, vznikol na základe konkludentného
konania žalobcu a žalovaného medzi stranami nový obchodný záväzkovo-právny vzťah, ktorý súd prvej
inštancie podľa obsahu vzájomných práv a povinností žalobcu a žalovaného posúdil ako mandátnu
zmluvu uzatvorenú podľa ustanovenia § 566 a nasl. ObZ, keďže pre uzatvorenie mandátnej zmluvy
zákon nevyžaduje ako podmienku jej platnosti písomnú formu, pričom žalovaný nepoprel, že faktúry

vystavené žalobcom za mesiace január až august 2022, a to každú za spracovanie účtovníctva v sumu
200,- Eur bez DPH a za spracovanie miezd v sume 6,50 Eur bez DPH za jednu mzdu, teda vo výške
odmeny totožnej s výškou pôvodne dojednanej odmeny v Mandátnej zmluve zo dňa 12.02.2021, uhradil.

23. Podstatou sporu bola procesná obrana žalovaného spočívajúca v tvrdení, že v zmysle článku VIII.

Mandátnejzmluvyzodňa12.02.2021bolozmluvumožnémeniťadopĺňaťlenpísomnýmidodatkami,kde
z dôvodu neuzavretia písomného dodatku k tejto zmluve, k predĺženiu doby trvania zmluvného vzťahu
nedošlo platne, žalobca poskytol žalovanému plnenie bez právneho dôvodu, pričom zároveň služby
žalovanému neboli žalobcom poskytnuté riadne a s odbornou starostlivosťou. Žalovaný osobitne označil
za spornú časť nároku vyúčtovanú poslednou faktúrou č. 1020230020 zo dňa 30.03.2023 v sume 114,-

Eur s dátumom dodania služby 28.03.2023, teda až po žalobcom tvrdenom ukončení zmluvy. Zároveň
sa žalovaný bránil vznesenou kompenzačnou námietkou tvrdiac, že žalobca žalovanému neodovzdal
účtovníctvo a elektronickú podobu účtovníctva, v dôsledku čoho spoločnosť Dataling s. r. o. vyúčtovala
žalovanému za spracovanie účtovnej závierky a daňového priznania za rok 2022 okrem sumy 702,-Eur aj prirážku 200 %, t. j. 1.404,- Eur za neskoro dodané podklady k spracovaniu účtovnej závierky a
daňového priznania za rok 2022.

24. Podľa § 272 ods. 1 ObZ, zmluva vyžaduje pre platnosť písomnú formu iba v prípadoch ustanovených
v zákone, alebo keď aspoň jedna strana pri rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví vôľu, aby sa zmluva
uzavrela v písomnej forme.

25. Podľa § 275 ods. 4 ObZ, s prihliadnutím na obsah návrhu na uzavretie zmluvy alebo v dôsledku

praxe, ktorú si strany medzi sebou zaviedli, alebo s prihliadnutím na zvyklosti rozhodné podľa tohto
zákona, môže osoba, ktorej je návrh určený, vyjadriť súhlas s návrhom vykonaním určitého úkonu (napr.
odoslaním tovaru alebo zaplatením kúpnej ceny) bez upovedomenia navrhovateľa. V tomto prípade
je prijatie návrhu účinné v okamihu, keď sa tento úkon urobil, ak došlo k nemu pred uplynutím lehoty
rozhodnej pre prijatie návrhu.

26. Podľa § 373 ObZ, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu
tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami
vylučujúcimi zodpovednosť.

27. Podľa § 566 ods. 1, 2 ObZ, mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho

účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta
alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu. Ak je zariadenie
záležitosti predmetom podnikateľskej činnosti mandatára, predpokladá sa, že odplata bola dohodnutá.

28. Podľa § 571 ods. 1, 2 ObZ, ak výška odplaty nie je určená v zmluve, je mandant povinný zaplatiť

mandatárovi odplatu, ktorá je obvyklá v čase uzavretia zmluvy za činnosť obdobnú činnosti, ktorú
mandatár uskutočnil pri zariadení záležitosti. Ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné, vznikne mandatárovi
nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla
očakávaný výsledok alebo nie. Ak možno očakávať, že v súvislosti s vybavovaním záležitosti vzniknú
mandatárovi značné náklady, môže mandatár požadovať po uzavretí zmluvy primeraný preddavok.

29. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

30. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

31. Odvolací súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré
mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v konaní pred súdom
prvej inštancie (§ 379, § 380 CSP), nezistil opodstatnenosť odvolania podaného žalovaným. Súd prvej
inštancie vykonal v intenciách návrhov sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne

skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutého meritórneho výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobe vyhovel a stotožnenie sa
s dôvodmi uvedenými v jeho písomnom vyhotovení odvolací súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. A. XXX/XX a rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. XXXX/XXX/XXXX

nie je pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia zopakoval tie závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje, pretože rozhodnutia
a odôvodnenia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. A. XX/XX, III. ÚS XXX/XX,
B.. A. XXX/XX), a tým je postačujúce len odkázať cez ustanovenie § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie
obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len

na prevzatie odôvodnenia nižšieho stupňa.

32. Iba na zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dopĺňa,
že podstatou odvolacích dôvodov bolo namietanie nesprávnych skutkových zistení a nesprávnehoprávneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, keď žalovaný sa nestotožnil so záverom súdu prvej
inštancie, ktorý záväzkovo-právny vzťah medzi stranami sporu posúdil ako nový právny vzťah vzniknutý
na základe ústnej dohody, pričom podľa žalovaného v zmysle kogentného ustanovenia § 272 ods. 2

ObZ bolo možné pôvodne uzavretú Mandátnu zmluvu zo dňa 12.02.2021 meniť len formou písomných
dodatkov. Žalobcom uplatňovaný nárok za obdobie mesiacov september 2022 až február 2023 vo výške
odmeny, ako bola dohodnutá v písomnej mandátnej zmluve, nemôže mať preto zmluvný základ a mohol
byť posudzovaný jedine ako bezdôvodné obohatenie, keďže žalobca plnil na náklade neexistujúcej
zmluvy. Zároveň za arbitrárny považoval i záver súdu prvej inštancie, ktorý sa nestotožnil s námietkou

žalovaného k faktúre č. 1020230020 zo dňa 30.03.2023 za dodanie služby dňa 28.03.2023. Druhá
časť dôvodov odvolania smerovala voči nesprávnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie o neakceptovaní
existencie žalovaným tvrdenej pohľadávky uplatnenej v rámci vznesenej kompenzačnej námietky, ktorá
mu mala vzniknúť voči žalobcovi titulom nároku na náhradu škody.

33. Odvolací súd po preskúmaní veci poukazuje na to, že súd prvej inštancie pri posudzovaní úspechu

žalobcuvzhľadomnaobsahtvrdeníavykonanýchdôkazovkonštatovalnespornúskutočnosť,žežalobca
v období od 01.01.2022 do 28.02.2023, teda aj po skončení písomne uzavretej Mandátnej zmluvy zo
dňa 12.02.2021, pokračoval v poskytovaní služieb žalovanému a žalovaný pravidelne zasielal žalobcovi
účtovné doklady za účelom spracovania daňového priznania k DPH a spracovania miezd zamestnancov
žalovaného. Uvedené skutkové tvrdenia žalovaný nepoprel, ba dokonca, konateľ žalovaného vo svojej

výpovedinapojednávanídňa06.08.2024potvrdil,žespoluprácamedzistranamisporutrvaladozačiatku
roka 2023. Žalobca v priebehu konania predložil faktúry vystavené žalovanému za služby poskytnuté
v mesiacoch január až august 2022, kde v každej faktúre fakturoval žalovanému za spracovanie
účtovníctva sumu 200,- Eur bez DPH a za spracovanie miezd sumu 6,50 Eur bez DPH za jednu
mzdu, teda vo výške odmeny totožnej s výškou odmeny dojednanej v predchádzajúcej Mandátnej

zmluve zo dňa 12.02.2021, pričom žalovaný v rámci svojej procesnej obrany nepoprel skutkové tvrdenie
žalobcu, že takto vystavené faktúry za uvedené obdobie žalobcovi uhrádzal. Fakturovaná výška odmeny
a popis fakturovanej služby sú pritom totožné s odmenou a popisom služby fakturovanými za obdobie
mesiacov september 2022 až január 2023 faktúrami č. 1020220082, č. 1020220088, č. 1020220096, č.
1020230004, č. 1020230013, ktorých úhrada je predmetom tohto sporu.

34. Pokiaľ sa žalovaný bránil tým, že poskytovanie služieb žalovanému zo strany žalobcu v období
od 01.01.2022 do 28.02.2023 nebolo realizované na základe platne uzavretej mandátnej zmluvy,
a to z dôvodu absencie písomného dodatku k Mandátnej zmluve zo dňa 12.02.2021, resp. z dôvodu
nepredĺženia doby trvania zmluvného vzťahu písomnou formou, odvolací súd k tejto námietke uvádza,

že pokiaľ aj zmluvné strany nepristúpili k uzavretiu dodatku k Mandátnej zmluve zo dňa 12.02.2021
písomnou formou tak, ako si v článku VIII. tejto zmluvy vymienili, stranám sporu nič nebránilo po uplynutí
dohodnutej doby, na ktorú bola zmluva uzavretá, uzavrieť novú zmluvu ústnou formou, keďže Obchodný
zákonník pre platné uzavretie mandátnej zmluvy podľa ustanovenia § 566 a nasl. ObZ písomnú formu
nevyžaduje.

35. Neobstojí potom argumentácia žalovaného, že žalobca poskytoval žalovanému služby na základe
neexistujúcej zmluvy. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý záväzkovo-
právny vzťah medzi stranami v období od 01.01.2022 do 28.02.2023, ktorého obdobia sa týka
žalobcom uplatnený nárok, posúdil ako nový záväzkovo-právny vzťah vzniknutý na základe ústnej

dohody medzi stranami, resp. na základe konkludentné konania žalobcu a žalovaného. Pokiaľ ide o
tvrdenie žalovaného, že odmena uplatňovaná žalobcom za poskytnuté služby nemôže byť totožná
so zmluvnou odmenou, pričom v tejto súvislosti namietal nepreukázanie dohody o výške odplaty
za služby poskytované po ukončení písomnej zmluvy, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
žalovaný dostatočne nevysvetlil, na základe akých skutkových okolností potom žalobcovi uhrádzal

faktúry za obdobie mesiacov január až august 2022, keď dohodu o výške odmeny vo fakturovanej výške
spochybňuje. Odvolací súd z dôvodu nepopretia tvrdenia o úhrade faktúr za obdobie od januára do
augusta 2022 neuveril obrane žalovaného, že medzi stranami sporu v období po ukončení zmluvného
vzťahu založeného písomnou mandátnou zmluvou (t. j. od 01.01.2022 do 28.02.2023) neexistovala
nová dohoda o výške odplaty za poskytované služby vo výške totožnej s výškou odmeny dojednanou v

písomnej mandátnej zmluvy, keď žalovaný bez výhrad v platení odmeny na podklade faktúr vystavených
za mesiace január až august 2022 pokračoval.36. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo sporné, že spolupráca
trvala až do 28.02.2023, a to za kooperácie žalovaného, ktorý nepoprel skutkové tvrdenie žalobcu,
že v období od 01.01.2022 do 28.02.2023 pravidelne zasielal žalobcovi účtovné doklady za účelom

spracovania daňového priznania k DPH a spracovanie miezd jeho zamestnancov a rovnako netvrdil,
že by účtovníctvo a mzdy v uvedenom období mesiacov september 2022 až január 2023, ako aj
daňové priznanie k DPH a mzdy za mesiac február 2023 žalovanému spracoval iný subjekt než
žalobca. Vzhľadom na účinné nepopretie tvrdení žalobcu zo strany žalovaného je zrejmé, že žalovaný
dodávku služieb od žalobcu riadne prevzal, avšak odplatu za poskytnuté služby v žalovanom období

nezaplatil. Ak sa aj žalovaný bránil tým, že služby poskytnuté žalobcom neboli vykonané s odbornou
starostlivosťou, nezbavuje ho to povinnosti ním zistené vady služieb žalobcovi bez zbytočného odkladu
oznámiť a existenciu prípadných vád v konaní preukázať. V prípade, že k reklamácii zo strany
žalovaného skutočne došlo ústnou formou, žalovaný bol povinný v tomto konaní uviesť konkrétne
skutkové tvrdenia ohľadne týchto vád. Z jeho všeobecných tvrdení o nevykonávaní činnosti zo strany
žalobcu s odbornou starostlivosťou nie je možné určiť, v čom konkrétne vady služieb spočívali, kedy

ich žalobcovi oznamoval, aké konkrétne vady žalobcovi vytýkal a ani aký konkrétny nárok si v súvislosti
s neodborným poskytovaním služieb uplatňoval. V tomto smere žalovaný bremeno tvrdenia a naň
nadväzujúce dôkazné bremeno neuniesol.

37. Povinnosť uviesť konkrétne skutkové tvrdenia a dôkazná povinnosť sa týka aj žalovaným tvrdenej

existencie pohľadávky uplatnenej v rámci vznesenej kompenzačnej námietky, ktorá mu mala vzniknúť
voči žalobcovi titulom nároku na náhradu škody. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že má voči žalobcovi pohľadávku
spôsobilú na započítanie voči pohľadávke žalobcu uplatnenej v tomto konaní, bolo povinnosťou
žalovaného existenciu ním tvrdenej pohľadávky preukázať. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaného
zaťažovalo nielen dôkazné bremeno, ale aj bremeno tvrdenia ohľadne vymedzenia porušenia konkrétnej

povinnosti žalobcu zo záväzkovo-právneho vzťahu, vzniku škody na strane žalovaného a príčinnej
súvislosti medzi porušením povinnosti žalobcu a vzniknutou škodou. V kontexte s prejednávanou vecou
bolo pre posúdenie tvrdeného porušenia zmluvných povinností žalobcom rozhodujúce, aby žalovaný
v rámci opísania škodového deja skutkovo vymedzil, ktoré konkrétne účtovné doklady mali byť zo
strany žalobcu odovzdané žalovanému, kedy k ich odovzdaniu malo dôjsť a kedy napokon k ich

odovzdaniu zo strany žalobcu došlo. Vzhľadom na absenciu rozhodujúcich skutkových tvrdení, ktorými
by žalovaný vyvrátil tvrdenia žalobcu o riadnom odovzdaní časti účtovných dokladov za obdobie roku
2022 konateľovi žalovaného už v marci 2023, sa odvolací stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že
žalovaný nepreukázal údajné porušenie zmluvnej povinnosti zo strany žalobcu, ktoré bolo i základným
predpokladom vzniku tvrdenej pohľadávky žalovaného voči žalobcovi uplatnenej titulom zodpovednosti

za škodu. Bez uvedenia konkrétnych skutkových tvrdení zo strany žalovaného, nebolo možné ustáliť, či
žalovaným tvrdená škoda vznikla práve v príčinnej súvislosti s konaním žalobcu, alebo v dôsledku iných
okolností vzniknutých na strane žalovaného.

38. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 150 CSP, ktoré zakotvuje jednu zo základných procesných

povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu
s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp.
nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť, teda uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné,
podstatné a rozhodujúce, má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, a táto ma podobu prehry sporu.
V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, pričom sporové konanie sa

riadi zásadou formálnej pravdy. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah
tejto jej povinnosti, sa odvíja od hmotného práva. Vzhľadom na charakter procesnej obrany žalovaného,
spočívajúcej v tvrdenom nepreukázaní dodania služieb a nevykonávaní činnosti žalobcom s odbornou
starostlivosťou, ako aj v porušení povinnosti žalobcu odovzdať účtovné doklady žalovanému včas, bolo
povinnosťou žalovaného uviesť dostatočne konkrétne tvrdenia v tomto smere. Ak svojou procesnou

obranou mienil žalovaný len poprieť žalobcove tvrdenie o riadnom poskytnutí služieb žalovanému, bol
namieste postup podľa § 151 CSP, z ktorého pre žalovaného vyplývalo procesné bremeno popretia
skutkových tvrdení protistrany, pričom aj na popretie skutkových tvrdení sa kladú určité kvalitatívne
nároky. Za podmienok uvedených v § 151 ods. 2 CSP musí totiž popierajúca strana uviesť vlastné
tvrdenia, kde pre kvalitu popretia skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako pre predkladanie

skutkových tvrdení podľa § 150 CSP.

39. K odvolacej námietke, týkajúcej sa faktúry č. 1020230020 vystavenej žalobcom dňa 30.03.2023
na sumu 114,- Eur, kde žalovaný už v konaní pred súdom prvej inštancie namietal, že táto bolavyhotovená s dátumom dodania služby 28.03.2023, hoci mandátna zmluva trvala do 28.02.2023,
odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne vychádzal z obsahu predmetnej faktúry, ktorou
bolo fakturované „spracovanie DPH 2022/02 na základe predložených dokladov, spracovanie miezd

2023/02 a podanie odkladu na daň z príjmov právnických osôb za rok 2022“, pričom správne uzavrel, že
tu poskytnuté fakturované služby spadajú do doby trvania zmluvy v zmysle skutkových tvrdení žalobcu,
t. j. do 28.02.2023. Odvolací súd zastáva názor, že pre posúdenie nároku žalobcu je rozhodujúce, za
ktoré konkréte služby bola žalobcom fakturovaná suma uplatnená, pričom len samotný údaj o dátume
vyhotovenia faktúry a dodania služby uvedený na predmetnej faktúry pre uplatnený nárok relevantný

nie je. Žalovaný ani v tomto prípade účinne nepoprel tvrdenie žalobcu o spracovaní podkladov DPH pre
žalovaného a spracovanie miezd zamestnancov žalovaného za mesiac február 2023 a rovnako nepoprel
ani tvrdenie žalobcu, že v súvislosti s podaním daňového priznania k dani z príjmov právnických osôb za
rok2022žalobcazažalovanéhožiadalorgányfinančnejsprávyoodkladnapodaniedaňovéhopriznania.

40. Žalovaný v odvolaní namietal i nesprávne právne posúdenie veci, pričom uvádzal, že žalobcom

uplatňovaný nárok nemôže mať zmluvný základ, odmena za poskytnuté služby nemôže byť totožná
so zmluvnou odmenou, preto v danom prípade by mohlo ísť jedine o bezdôvodné obohatenie, keďže
žalobca plnil z neexistujúcej zmluvy.

41.Knámietkenesprávnehoprávnehoposúdeniaveciodvolacísúduvádza,žeprávnymposúdenímveci

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď uznesenie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. XXXX XXX/XXXX zo dňa 26.02.2010).

42. Z vyššie uvedeného vyplýva rozsah i obsah dôvodov, ktoré musí odvolateľ uplatniť. Ak odvolateľ
tvrdí, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania nezistil správne skutkový stav, z dôvodu
ktorého nesprávne vec právne posúdil, a to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky, nepôjde o

dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia súdu prvej inštancie pre
nedostatočné zistenie skutkového stavu. Nesprávnosť právneho posúdenia veci nemožno vymedziť
nesprávnym zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy
súdom na daný prípad, jej interpretáciu alebo jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav. Takáto
argumentácia ale v odvolaní žalovaného absentuje. Predložením vlastnej verzie skutkového stavu, ktorý

považoval za dôležitý pre rozhodnutie, odvolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti
skutkovým zisteniam. Nakoľko odvolací súd je viazaný obsahovým vymedzením odvolacieho dôvodu,
nemôže byť v tomto smere postačujúce, aby namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo uvedené
len odkazom na inú právnu kvalifikáciu skutkového stavu, ale je potrebné, aby odvolateľ konkrétne
uviedol právnu otázku a uviedol, prečo zaujal súd prvej inštancie nesprávny názor na jej riešenie.

43. Odvolací súd posudzoval napadnuté rozhodnutie v rozsahu a výhradne z dôvodov uvedených
žalovaným v podanom odvolaní. Po zhodnotení všetkých skutočností zistených z predloženého
spisu odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, ktorý správne
vyhodnotil, keď vydal napadnutý rozsudok, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel. V konaní súdu prvej

inštancie odvolací súd nezistil vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa
odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s tvrdeniami strán sporu podstatnými
pre rozhodnutie vo veci o uplatnenom nároku žalobcu a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa
zákonné podmienky na odôvodnenie rozsudku súdu ako rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie súdu
prvej inštancie poskytuje primeranú odpoveď aj na dôvody odvolania uvádzané žalovaným, keďže

žalovaný v podanom odvolaní v podstatnej miere zotrval na svojej argumentácii prednesenej v priebehu
konania.

44. Žalovaný podal odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu v celom rozsahu, vrátane druhého výroku
o náhrade trov konania. Pretože súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel, v súlade so

zásadou úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP správne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.45. Vzhľadom na vyššie konštatované skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie, ktorým rozhodol o veci samej (prvá výroková veta), ako aj v závislom výroku o náhrade trov
konania (druhá výroková veta) je vecne správny, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.

1, 2 CSP potvrdil.

46. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení v § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho

konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí podľa §
262 ods. 2 CSP.

47. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).