Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, February 21, 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 9C/53/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124349894
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Jánošová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6124349894.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudkyňou JUDr. Jarmilou Jánošovou v právnej veci žalobcu:
A. B., nar. XX. XX. XXXX, C. XXXX/XX, XXX XX C., zast. JUDr. Andrea Stupárová, Novomeského
1266/25, 962 31 Veľká Lúka, IČO: 50224620 proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto,
IČO: 00151866, o zaplatenie 7 839,30 Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 7 839,30 Eur v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

Žalobca m á nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú mu je povinný
zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým vyšší súdny úradník rozhodne o ich
výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 25. 07. 2024 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy

7 839,30 Eur s príslušenstvom ako náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za ujmu,
ktorá mu bola spôsobená v období od 10. 08. 2021 do 10. 07. 2024 z dôvodu porušenia práva Európskej
únie,SmerniceEurópskehoparlamentuaradyč.2003/88/ESzodňa04.11.2003oniektorýchaspektoch
organizácie pracovného času tým, že bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho
právnehoporiadkuSlovenskejrepubliky,konkrétnedozákonaoHasičskomazáchrannomzbore.Svojho
nároku sa domáhal v zmysle ustanovení § 11 a nasledujúcich O. z. upravujúcich nemajetkovú ujmu

z dôvodu, že právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje žiaden špecifický právny predpis pre
posudzovanie náhrady škody vzniknutej porušením práva únie, či už by sa jednalo o základ tohto
nároku alebo o určenie jeho výšky. Mal za to, že jeho nárok potom treba posudzovať analogicky podľa
ustanoveníprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky,ktoréupravujúvzťahyobsahomaúčelomnajbližšie.
2. Žalovaný žiadal žalobu v plnom rozsahu zamietnuť ako bezdôvodnú. Smernica č. 2003/88/ES
sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany
definované v článku 2 ods. 1, pod ktoré platí aj štátna služba príslušníkov hasičského a záchranného

zboru, ktorého príslušníkom je aj žalobca. Z týchto dôvodov mu nemohla vzniknúť škoda v dôsledku jej
nesprávneho prebratia. Vzniesol tiež námietku nedostatku svojej vecnej pasívnej legitimácie v spore.
3. Súd vykonal dokazovanie žalobou, vyjadreniami strán, ich výpoveďou, výplatnými páskami, výpisom
z plánu služieb z dochádzkového systému SAP a zistil tento skutkový stav:
4. Podľa tvrdenia žalobcu tento ako príslušník hasičského a záchranného zboru (ďalej len HaZZ)
vykonával štátnu službu v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona o hasičskom

a záchrannom zbore č. 315/2001 Z. z. (ďalej len ZoHaZZ) od 02. 10. 1996, od 01. 06. 2023 v hodnosti
poručík. Jeho pracovný čas bol rozvrhnutý nerovnomerne. Pracovná zmena sa skladala z výkonu služby,
po ktorom nasleduje služobná pohotovosť na pracovisku (určená služobná pohotovosť podľa § 92 ods.1 ZoHaZZ). Pracovné zmeny v žalovanom období boli rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín
určenej služobnej pohotovosti. Od 01. 01. 2022 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti.
Okrem určenej pohotovosti mu býva nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného

času (nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ). Obe služobné pohotovosti sa mu
však nezapočítavali do pracovného času. Za určenú služobnú pohotovosť bol odmeňovaný náhradou
vo výške 15 % služobného platu, resp. 30 %, ak bola vykonávaná v dňoch služobného pokoja.
5. Pracoval na 3 zmeny, každý tretí deň odslúžil minimálne 24 hodín a následne mal dva dni voľna. Takto
strávil mesačne v službách minimálne 240 až 264 hodín, pričom do tohto rozsahu mu neboli zahrnuté

hodiny nadčasov. Poukázal na tú skutočnosť, že služobnú pohotovosť musel vykonávať v mieste výkonu
služby. V žalovanom období 2048,58 hodín určenej služobnej pohotovosti, Žiadna z nich mu nebola
započítaná do pracovného času. Jeho priemerný týždenný pracovný čas dosiahol 56 hodín týždenne.
6.CieľomSmerniceEurópskehoparlamentuaRadyč.2003/88/ESjezaručiťlepšiuochranubezpečnosti
a zdravia pracovníkov. Článok 6 písm. b) tejto Smernice, nazvaný Maximálny týždenný pracovný čas,
určuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48

hodín.
7. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/9 rozsudku Günter Fuß,
z ktorého vyplýva, že aj v prípade hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť
ich týždenného pracovného času, ktorá spolu s riadnym pracovným časom nesmie prekročiť maximálny
týždenný.ObdobneohľadompracovnejpovinnostiESDsavyjadrilajvoveciC-437/05J.Vorel(pracovná

pohotovosť lekárov na pracovisku) a vo veci C-397/01 Pfeiffer (pohotovosť lekárskych záchranárov).
Z rozhodnutia vo veci C-14/04 vyplýva, že pokiaľ pracovník je povinný byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby mohol poskytnúť služby, tieto jeho povinnosti je
potrebné považovať za výkon jeho pracovnej činnosti.
8. V zákone o HaZZ č. 315/2001 Z. z. mala byť prebratá do jeho znenia citovaná Smernica. Zo žiadneho

jeho ustanovenia však nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola
považovaná za súčasť ich služobného času, pričom ani v skutočnosti sa čas služobnej pohotovosti
nezapočítava do služobného času príslušníka. V tom spočíva rozpor tohto zákona s únijným právom,
konkrétne článkom 2 ods. 1 Smernice a citovanou judikatúrou Súdneho dvora.
9. Zákonník práce v ustanovení § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že čas, počas ktorého sa zamestnanec

zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť
pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Podľa ustanovenia § 12 ods. 6 ZoHaZZ sa
však na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby vzťahuje Zákonník práce, len ak to
výslovne ustanovuje tento zákon a zákon o HaZZ na Zákonník práce v tomto smere neodkazuje.
10. Žalobca uviedol, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok (C-429/09 bod 35), keď priznáva

priamo jednotlivcovi právo, ktoré môže priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Tento článok
predstavuje tiež pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech
každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
a ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas
a v tejto súvislosti výslovne stanovuje, že zahŕňa tento pracovný čas aj nadčasy. V prípade neprebratia

článku 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade sa odchýliť, pokiaľ
ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide aj vo veci samej, hoci aj so súhlasom dotknutého
pracovníka (C-397/01 až C-403/01). Z týchto rozhodnutí vyplýva tiež jeho aktívna legitimácia priamo
sa domáhať náhrady škody voči členskému štátu, ktorá mu vznikla porušením únijného práva a vyplýva
z neho aj vecná pasívna legitimácia žalovaného.

11. Zdôraznil, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora (C-46/93, C-48/93) je potrebné priznať právo na
odškodnenie, ak porušenie je dostatočne závažné a existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením
a ujmou. Jedná sa pritom o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie a výška náhrady musí
byť primeraná vzniknutej ujme. Mal za to, že došlo k naplneniu predpokladov zodpovednosti žalovaného
za škodu. Škoda mu vznikla v dôsledku porušenia únijného práva a prejavovala sa stratou času na

odpočinok, na ktorý by mal nárok, ak by bol jeho týždenný pracovný čas maximálne 48 hodinový.
12. U požadovanej náhrady vychádzal analogicky zo znenia ustanovenia § 11 a § 13 O. z. ako aj článku
19 ods. 2 Ústavy SR. Poukázal na to, že došlo k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu
zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúceho v porušení práva na primeranú dobu odpočinku
akoajprávanasúkromiearodinnýživotatonielenpočasžalovanéhoobdobia.Vzhľadomajkcharakteru

jeho práce a potrebe regenerácie jeho fyzických a psychických síl, možno jeho nárok posúdiť ako
nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej má dôjsť v peniazoch.
13. Čo sa týka výšky požadovanej náhrady, vychádzal z analógie iuris, ustanovenia § 122 ZoHaZZ pre
určenie primeranej náhrady spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých tátoujma vznikla. Ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ upravuje odmenu za nariadenú služobnú
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby, pričom tieto hodiny služobnej pohotovosti
mu neboli započítavaná do služobného času. Primeraná náhrada predstavuje potom rozdiel medzi

peňažnou náhradou uvedenou v ustanovení § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ktorú obdržal a peňažnou náhradou
podľa § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti za žalované
obdobie. Takáto výška náhrady je nielen primeranou, ale spĺňa aj satisfakčnú funkciu, ako aj preventívnu
a sankčnú. Má zabezpečiť aj generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušení práva. Nejedná sa
pritom o mzdový nárok, ale o nárok na náhradu škody porušením únijného práva. Spôsob výpočtu nič

nemení na jeho povahe alebo právnom titule.
14. V žalobe uviedol presný výpočet výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy za jednotlivé
mesiace žalovaného obdobia, pričom vychádzal z údajov samotného žalovaného.
15. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. K transpozícii Smernice mal za to, že táto bola riadne
transponovaná do slovenského právneho poriadku vrátane zákona č. 315/2001 Z. z., čo je zrejmé
z prílohy č. 4 zákona pod bodom 6. V ustanoveniach § 85 ods. 1 a § 86 zákona č. 315/2001 Z.

z. je upravený služobný čas hasičov ako aj služobnú pohotovosť. Tieto nepopierajú, že služobná
pohotovosť je výkon štátnej služby, ale vystihujú formuláciou rozdiel medzi určenou a nariadenou
služobnou pohotovosťou. U nariadenej podľa § 92 ods. 2 zákona č. 351/2001 Z. z. ide o pohotovosť
vykonávanú v mieste výkonu štátnej služby, čo je vyjadrené aj vo výške peňažnej náhrady. Poukázal
na článok 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, keď v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať

odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16 a umožňuje výnimku určiť dlhšie referenčné obdobie, prípadne na 6
mesiacov.
16. Podľa ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý
aj nerovnomerne. Nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18
hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej

pohotovosti je najviac 24 hodín podľa § 86 ods. 2 citovaného zákona.
17. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-742/19, z ktorého vyplýva, že nič nebráni
tomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti
bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby, bola odmeňovaná iným spôsobom, ako
doba štátnej služby, počas ktorej plní služobné úlohy.

18. K výpočtu nemajetkovej ujmy uviedol, že pokiaľ aj žalobca tvrdil, že jeho vôľou bolo uplatniť si
nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy, v zmysle § 11 až § 13 O. z., s poukazom na znenie
ustanovenia § 124 ods. 1 CSP si uplatnil mzdové nároky. Svedčí o tom spôsob, ktorým exaktne vypočítal
svoju údajnú nemajetkovú ujmu ako rozdiel medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť a odmenou
za nariadenú služobnú pohotovosť, pričom vychádzal zo znenia ustanovenia § 122 ods. 1 a 2 zákona č.

315/2001 Z. z., ktorý stanovuje spôsob výpočtu mzdových nárokov príslušníkov za služobnú pohotovosť.
Nerozlišuje pri tom, či sa jedná o služobnú pohotovosť odpracovanú nad rámec Smernice 2003/88/ES
alebo nie. Žiada náhradu len za určenú služobnú pohotovosť. Pri nariadenej služobnej pohotovosti už
škodu nepociťuje. Ak by aj došlo k porušeniu Smernice vo vzťahu k nemu a týmto porušením by boli
hodiny nariadenej služobnej pohotovosti, tak by nepociťoval žiadnu ujmu vo vzťahu k týmto hodinám,

ale pociťoval by škodu len vo vzťahu k určenej služobnej pohotovosti, ale len do výšky rozdielu medzi
poskytnutou odmenou a 50-timi percentami zo sumy, ktorá je príslušná časť jeho služobného platu.
Z uvedeného vyplýva, že týmito výpočtami len simuluje svoje mzdové nároky s tým, že nesúhlasí
s výškou odmeny za služobnú pohotovosť. Svoj výpočet odvodzuje z fondu pracovného času, ktorý slúži
na výpočet mzdy a do ktorého sa započítava aj čas odpočinku v zmysle Smernice 2003/88/ES, a teda

nielen pracovný čas.
19. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 26. 08. 2024 polemizoval s vyjadrením žalobcu
v žalobe, podľa ktorého premlčacia doba sa viaže na deň splatnosti mzdy a je 3-ročná. Z obsahu jeho
vyjadrenia (písomného ani ústneho) nevyplynulo, že by namietal jej márne uplynutie čo i len k časti
požadovaného nároku.

20. Ďalej zástupca žalovaného poukázal na odlišné právne posúdenie rovnakých nárokov
v rozhodovacej činnosti Krajského súdu Košice, Okresného súdu Pezinok a Prievidza.
21. V prípade, ak by sa súd stotožnil s názorom žalobcu, že nedošlo k správnej transpozícii Smernice
2003/88/ES, mal za to, že ani takáto konštatácia nezakladá žiaden nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
ani mzdových nárokov žalobcu. Je podľa neho nevyhnutné rozlišovať medzi transpozíciou smernice

a jej samotnou aplikáciou. Súd má skúmať, či pri aplikácii rozvrhovania služobného času žalobcu došlo
k porušeniu článku 6 písm. b) Smernice alebo nie. Bremeno tvrdenia a dôkazu porušenia článku 6 písm.
b) Smernice je na žalobcovi. V súvislosti s aplikáciou článku 6 Smernice 2003/88/ES je jeho výklad
podľa neho potrebné vykonávať v súvislosti so znením článkov 2, 7, 16, 17 a 19 Smernice, nie § 97ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. tak, ako to urobil žalobca. Pokiaľ by však súd vychádzal zo znenia tohto
zákonnéhoustanovenia,poukázalnajehogramatickývýklad,ktorýnezahŕňapredmetnéčasyodpočinku
do služobného času, ale ich iba posudzuje ako služobný čas. Časy odpočinku ako dovolenka, voľná, či

iné dni, počas ktorých žalobca nepracoval, sa posudzujú ako služobný čas z dôvodu, že ide o platené
dni voľna, a teda je nevyhnutné, aby boli zapísané v systéme SAP, teda v evidencii dochádzky, z ktorej
sa tvoria výplatné pásky, ktoré musia reflektovať všetky dni, za ktoré patrí príslušníkom mzda
22. Článok 6 Smernice nemožno chápať tak, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí striktne byť
dodržaná horná hranica 48 hodín. Poukázal na referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace uvedené

včlánku16písm.b).Keďžepožiarnaochranamusíbyťvpohotovosti24/7,jenevyhnutné,abyboliprijaté
určité odchýlky od ustanovení Smernice, čo umožňuje jej článok 17 ods. 3 písm. b) a iii).Tiež poukázal
na ods. 15 preambuly Smernice, ktorý poukazuje na potrebu a nie na možnosť odchýlky od určitých
ustanovení. Túto definuje článok 17 ods. 3 písm. b), kde v prípade protipožiarnych služieb poukazuje
na skutočnosť, že je potrebné sa odchýliť od článku 16, t. j. 4-mesačného referenčného obdobia, čím
v článku 19 rozširuje referenčné obdobie až na 6 mesiacov.

23. Žalobca podľa neho ani neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Škodu stanovil
nejasným spôsobom tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol odmeňovaný. Pri
nástupe do služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa budú na neho vzťahovať pri
výkone štátnej služby príslušníka hasičského zboru. Požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy
považoval za premrštenú, neprimeranú s porovnaním výšky náhrad priznávaných obetiam trestných

činov.
24. Vzniesol tiež námietku miestnej nepríslušnosti, keď žalobca namietal nesprávnu transpozíciu
smernice, ktorú mal vykonať ústredný orgán štátnej správy.
25.Vosvojomvyjadreníodňa12.11.2024savenovalžalovanýreferenčnýmobdobiam,ktoréjevsúlade
s článkom 17 ods. 3 bod b) Smernice z dôvodu potreby činnosti spojených s potrebou nepretržitej

služby v danom prípade 6-mesačné. Takto je to uvedené aj v zákone 315/2001 Z. z. v § 86 ods. 1.
Poukázal v tomto smere na súdnu prax v obdobných veciach, kde okresné súdy rozhodovali tak, že
návrh žalobcov v spore v obdobných prípadoch zamietli pre neunesenie dôkazného bremena ohľadom
porušenia Smernice 2003/88/ES.
26. Na pojednávaní zástupkyňa žalobcu uviedla, že ku dňu 31. 10. 2024 ukončil žalobca služobný pomer

z dôvodu, že nedošlo k zlepšeniu podmienok vo vzťahu k nariaďovaniu pohotovostných služieb.
27. Žalobca uviedol, že odišiel zo služobného pomeru aj z dôvodu svojho veku, keď odpracoval 29 rokov
a je z toho fyzicky a psychicky vyčerpaný. Pokiaľ pracoval 24 hodín v kuse a bolo im započítaných len
16 hodín, poukazovali na to aj cez odbory, ale nič sa nedialo. V súčasnej dobe sa mu narodil vnuk, má
4 roky a chce byť s ním. Bol s ním dosiaľ kvôli službám v práci málo. Nechcel, aby to dopadlo tak, ako

s jeho dcérami. Zanedbával ich, aj mladšiu dcéru, ktorá má v súčasnej dobe 13 rokov, lebo bol stále
v robote. Je ženatý, býva v rodinnom dome s manželkou a dcérou.
28. Podľa zástupcu žalovaného na pojednávaní žalobca nepreukázal splnenie podmienok vzniku
nároku na náhradu škody. Ani v prípade nesprávnej transpozície Smernice automaticky táto skutočnosť
neprezumuje vznik škody. Žalobca vychádzal zo znenia ustanovenia § 97 ZoHaZZ, ktorý do fondu

pracovnéhočasurátaajčasodpočinku,ktorýsavzmysleSmernicenemázarátavať,nakoľkosanejedná
o výkon práce. Na otázku sudkyne, či v danom prípade, ak by sa tieto dni nezarátavali, by žalobca
prekročil limit 48 hodín v zmysle článku 6 Smernice, sa zástupca žalovaného nevedel k tomuto vyjadriť,
lebo to presne neprepočítaval.
29. Zástupkyňa žalobcu poukázala na posledné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici

v obdobnej veci sp. zn. 17Co/58/2024, ktorý sa zaoberal všetkými námietkami zo strany žalovaného
a považoval ich za bezdôvodné. Aj ďalšia judikatúra Okresného súdu Banská Bystrica ako Krajského
súdu v Banskej Bystrici akceptovala takýto spôsob výpočtu ako výšku požadovanej nemajetkovej ujmy.
30. Poukázala na svoje písomné podanie, podľa ktorého Smernica 2003/88/ES neumožňuje, aby
členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je uvedená

v Smernici. Je nepochybné, že vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať
neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času tak, že tento presiahne maximálnu hranicu
stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice. Slovenská republika neprijala opatrenie na zabezpečenie
požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru definovaný v súlade
s pojmom pracovný čas podľa článku 2 Smernice. Spôsob výpočtu žalovaného nároku v žiadnom

prípade nestanovuje, aký druh nároku si žalobca uplatnil. Pokiaľ žalovaný poukazoval na 6-mesačné
referenčné obdobie, neuviedol, že by v ním uvádzaných obdobiach nedochádzalo k prekračovaniu
maximálneho týždenného pracovného času. Smernica nespája so zavedením referenčných období
možnosť štátu nerešpektovať záväzok podľa článku 6 písm. b) Smernice. Je zavádzajúce tvrdeniežalovaného, že do výpočtu priemerného týždenného pracovného času nemožno zarátavať čas, kedy
hasič čerpá dovolenku, prípadne je na PN. Smernice v článku 16 písm. b) explicitne stanovuje, že
doby platenej ročnej dovolenky priznanej v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa

nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne. Z uvedeného vyplýva, že pri prepočtu týždenného
pracovného času nemožno zohľadňovať obdobie, kedy bola pracovník v práci neschopný alebo čerpal
dovolenku a nemožno nimi znižovať priemerný týždenný pracovný čas. Takéto tvrdenie je aj v rozpore
s ustanovením § 97 ods. 1 ZoHaZZ, ktorý za čas vykonávania štátnej služby považuje aj čas čerpania
dovolenky, služobného voľna atď. Žalobcov priemerný týždenný pracovný čas za celé žalované obdobie

bol v skutočnosti ešte dlhší, než je uvedený v žalobe a to v dôsledku skutočnosti, že obdobia platenej
ročnej dovolenky a doby pracovnej neschopnosti sa do výpočtu priemerného týždenného pracovného
času zahŕňať nemajú.
31. Podľa § 85 ods. 1 a ods. 2 veta prvá zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Služobný čas
príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému
úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.“

32. Podľa § 86 ods. 1 a ods. 2 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Služobný čas príslušníkov
môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý
na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu
bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24

hodín v služobnom dni.“
33. Podľa § 91 ods. 1 a ods. 3 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Štátnou službou nadčas
je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času. V kalendárnom roku možno
príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.“
34. Podľa § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Služobný úrad určuje príslušníkovi

služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“
35. Podľa § 92 ods. 2 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Na zabezpečenie nevyhnutných
úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo
rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na inom

dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.“
36. Podľa § 92 ods. 4 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Pri nariadenej služobnej pohotovosti
v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom určenom mieste musí byť vymedzený priestor na
odpočinok.“
37. Podľa § 122 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods.

1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo
sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.“
38. Podľa § 122 ods. 2 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2
nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a) 50 %

zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste
vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, b) 15 % zo
sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho
pobytu, alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, c) 5 %
zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou

použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.“
39. Podľa § 122 ods. 3 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Náhrada za služobnú pohotovosť
podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto
vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.“
40. Podľa § 12 ods. 6 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Na právne vzťahy príslušníkov pri

vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.“
41. Podľa § 193 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Na služobný pomer príslušníkov sa použijú
primerane ustanovenia § 39, § 64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105,
§ 109 až 117, § 129 až 132, § 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods.
1, 2, ods. 9 tretej vety, ods. 5 a 7, § 152a, § 152b, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222,

§ 230, § 231 ods. 4 a 232 až 240 Zákonníka práce.“
42. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) Ústavy SR: „Zamestnanci majú právo na spravodlivé a
uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä - ochranu bezpečnosti a zdravia pripráci (písm. c)), - najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d)), - primeraný odpočinok po práci
(písm. e)).“
43. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR: „Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola

ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 2.“

44. Podľa článku 2 Smernice 2003/88/ES: „Na účely tejto smernice platia tieto definície:1. "pracovný
čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;2. "čas
odpočinku" je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.“
45. Podľa článku 6 Smernice: „Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v
súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:

a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“
46. Článok 1 Smernice bod 1. „Ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre
organizáciu pracovného času. Podľa bodu 2. sa táto smernica vzťahuje na: a) minimálne doby denného

odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný
pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Podľa bodu 3.
sa smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice
89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.“
47. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy ako škody vzniknutej v

dôsledku porušenia práva Európskej únie, a to Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná
do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do ZoHaZZ.
48. Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že spor o náhradu škody z dôvodu porušenia únijného práva
patrí do právomoci súdu, keďže v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje

iný orgán ako všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o tomto
nároku (viď článok 1 CSP). Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu, keď článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ESoniektorýchaspektochorganizáciepracovnéhočasumápriamyúčinok,keďžepriznávajednotlivcovi
práva v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť na ochranu zdravia pri organizácii pracovného

času. Z uvedených dôvodov je žalovaný – Slovenská republika v spore pasívne vecne legitimovaným
subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí
hasičský a záchranný zbor, ktorého príslušníkom je žalobca. Zároveň sa jedná aj o štátny orgán, do
kompetenciektoréhospadáprávnaúpravapostaveniaorganizácieariadeniahasičskéhoazáchranného
zboru. Ministerstvo vnútra je potom zodpovedné aj za riadnu transpozíciu smerníc EÚ do slovenského

právneho poriadku týkajúce sa úpravy požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii
pracovného času príslušníkov hasičského a záchranného zboru.
49. Súd ďalej skúmal, či je daný základ nároku.
50. Článok 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých
aspektochorganizáciepracovnéhočasu(ďalejlen„Smernica“),bod1.ustanovujeminimálnepožiadavky

na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Podľa bodu 2. sa táto smernica
vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci
a na maximálny týždenný pracovný čas a
b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

Podľa bodu 3. sa smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku
2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto Smernice.
51. Podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci: bod 1. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti,
verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie,

kultúru, voľný čas atď.). Bod 2. Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.V takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť
v zmysle cieľov tejto smernice.
52. Žalovaný namietal, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na služobný pomer žalobcu ako

príslušníka HaZZ a to s poukazom na to, že príslušníci HaZZ sa podieľajú (aj) na plnení úloh civilnej
ochrany. Súd k tomu uvádza, že Smernica 2003/88/ES (odkazom na Smernicu 89/391/EHS) definuje
svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia a činnosti – verejné i súkromné. Ako vyplýva z bodu 2 prvého
pododseku článku 2, predmetná Smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej

ochrany. V prejednávanom spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto
výnimka nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ súvisiacej Smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný
na podporu zlepšenia bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods.1 tejto
Smernice vyplýva, že rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2
ods. 2 v prvom pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/
EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti

týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto
smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí
vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad
v prípade katastrofy, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a
záchranné tímy.

53. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností, pri haváriách,
živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, a teda musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene
nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,
vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba sa

teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva v
oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z
pôsobnostiuvedenejvčl.2ods.2vprvompododsekuSmernice-naopaksanaňupoužijetátoSmernica.
54. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že hoci zákonodarca spoločenstva vychádzal zo zásady
použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom odchýliť

sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení Smernice (čl. 17), avšak podľa článku 17 ods.3
písm. b/, (iii) Smernice 2003/89/ES sa uvádza, že v súlade s ods. 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlky len od článkov 3, 4, 5, 8 a 16, avšak odchýlku od čl. 2 alebo čl. 6 Smernica nepripúšťa. Zo
záverov uznesenia Súdneho dvora C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že článok
2 smernice Rady 89/391/EHS, ako aj článok 1 ods.3 Smernice Rady 2003/88/ES sa majú vykladať v

tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná
služba, o ktorú ide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok
6 bod 2 Smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny
týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade
výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ako je napríklad katastrofa. V tomto prípade sa

predmetná Smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v
teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo poskytnutie pomoci
iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené
príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom
na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku,

pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Aj samotný zákona o HaZZ v prílohe č. 4 bod 6 uvádza,
že preberá Smernicu. Je tak potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí
do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.
55. Nesprávny je názor žalovaného, že článok 17 ods. 1 Smernice 2003/88/ES umožňuje odklon od
článku 6 Smernice v prípade príslušníkov hasičského zboru. Tento článok sa na príslušníkov Hasičského

a záchranného zboru nevzťahuje. Na pracovníkov protipožiarnej služby sa vzťahuje článok 17 ods. 3,
ktorý však neumožňuje odklon od článku 6 Smernice.
56. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych

spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa
čl. 120 ods. 2. Podľa ods. 5, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamozakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
57. V zmysle článku 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3 CSP,

je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom, je tiež viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi
nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v
prospech komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov

práva Európskej únie tak, ako je podávaná súdnym dvorom. Vzťah Úniového a vnútroštátneho práva sa
riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy
komunitárneho práva ex officio. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských štátov
za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sumt servanda, vyjadrená v článku 10 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia
potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy, alebo z činnosti spoločenstva

a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy alebo ohroziť
reálny účinok komunitárneho práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry
ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu a
ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu
smerníc. V tejto súvislosti súd konštatuje, že právne akty Európskej Únie sú uvedené v článku

288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Medzi tieto akty patria nariadenia, smernice, rozhodnutia,
odporúčania a stanoviská. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, nakoľko sú záväzné pre
členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia daného výsledku
sa ponecháva na členské štáty - smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o
cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom však je ponechaná voľba formy a prostriedkov.

58. Vnútroštátni zákonodarcovia musia do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny akt
(vnútroštátne vykonávacie opatrenie), ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom
stanoveným v smernici. Prijatím novej smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti
(1.) implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, resp. do 20 dní odo dňa jej
zverejnenia v Úradnom vestníku a (2.) implementovať smernicu správne. Smernice v zásade nemajú

priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt, t. j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva
alebobolatransponovanánesprávne,ustanoveniasmernicesúimperatívneadostatočnejasnéapresné
a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda

produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ(napr. Rozhodnutia
SúdnehodvoruvoveciVanDuyn;voveciC152/84Marshallv.SouthamptonandSouth-WestHampshire
Area Health Authority; vo veci C 8/81 Becker; vo veci C 148/78, Pubblico Ministero v. Tullio Ratti) a bola
vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote, resp.
určeným spôsobom a zároveň sú splnené štyri podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný,

presný a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie
lehoty na transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá
povinnosť jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo).
59. Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu jednotlivci odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom
verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikoval, že znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale

aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné verejné orgány. Cieľ smerníc je záväzný pre všetky orgány,
ktoré sú na základe rozhodnutia štátu zodpovedné za poskytovanie verejných služieb a ktoré majú na
tento účel určité osobitné právomoci, ktoré sú nad rámec pravidiel medzi jednotlivcami. Podľa judikatúry
Súdneho dvora (vec Francovich, spoločné veci C-6/90 a C-9/90) má jednotlivec nárok na náhradu škody
od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Súdny dvor znovu zopakoval, že aj keď

komunitárne právo nemá výslovné ustanovenie o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi
porušením komunitárneho práva, tento princíp je vlastný komunitárnemu právu. K tomuto záveru dospel
interpretáciou Zmluvy o založení ES, odvolávajúc sa na základné princípy komunitárneho právneho
systému a všeobecné princípy spoločné pre právne systémy členských štátov.
60. Priama použiteľnosť ustanovení komunitárneho práva nevylučuje právo jednotlivca na odškodnenie

v prípade ich porušenia. Práve naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je nevyhnutnou súčasťou
priamehoúčinkuustanoveníkomunitárnehopráva,ktorýchporušeniejepríčinouspôsobenejškody.Bola
potom daná vecná aktívna legitimácia žalobcu v spore. Súdny dvor tiež dal jednoznačnú odpoveď, že
povinnosť štátu vzniká bez ohľadu na to, ktorá zložka jeho moci spôsobila porušenie komunitárnehopráv, t. j. aj v prípade, ak porušenie komunitárneho práva svojou činnosťou alebo nečinnosťou spôsobil
vnútroštátny zákonodarca.
61. Ako už bolo uvedené, predmetom sporu bol nárok žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia

práva Európskej únie v dôsledku nesprávnej implementácie Smernice do vnútroštátneho právneho
poriadku.
62. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,
keď sú splnené tri podmienky: Podľa judikatúry Súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu
spôsobenú porušením práva únie, ak:

a) porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský
štát,
b) porušenie práva únie je dostatočne závažné,
c) medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť
s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.
63. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci bola splnená, nakoľko čl. 2 a

čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas. Táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť ani pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o

ktorú ide vo veci samej.
64. V konaní bolo preukázané, že žalovaný nedostatočne transponoval Smernicu, jej článku 6 písm.
b), ktorý nebol do nášho právneho poriadku (zákona o Hasičskom a záchrannom zbore) prebratý
správne, pretože náš právny poriadok umožňoval, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu
vrátane nadčasov presiahol 48 hodín tým, že v rozpore s článkom 2 Smernice nepovažoval za výkon

práce obdobie, kedy musel byť k príslušník hasičského zboru/ žalobca/ k dispozícii žalovanému v čase
určenej a nariadenej pohotovosti, ktorá skutočnosť je sama o sebe považovaná za dostatočne závažné
porušenie únijnej právnej normy. Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času v tejto
Smernici bolo zabezpečiť potreby odpočinku, aby nedošlo k poškodeniu zdravia pracovníka, prípadne
tretích osôb a aby nedošlo k zásahu do práva na súkromie a rodinný život.

65. O tom, že táto Smernica nebola prebratá do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore správne,
svedčí aj tá skutočnosť, že medzičasom došlo k novelizácii zákona práve ustanovení § 97 ods.
3 s účinnosť od 01. 11. 2024. Podľa tohto nového ustanovenia sa na účely výpočtu priemerného
týždenného služobného platu, ktorý vrátane služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 a ods. 2 písm. a)
a štátnej služby nadčas v období 6 mesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, sa ako vykonávanie štátnej

služby neposudzujú časy podľa ods. 1 písm. a) až d), okrem rekondičného pobytu, čerpania dovolenky
podľa § 93 ods. 1 a časť podľa ods. 1 písm. j) prvého bodu sa na účely výpočtu priemerného týždenného
služobného času do obdobia 6 mesiacov nezapočítavajú.
66. Žalobca preukázal, že v dôsledku porušenia únijného práva musel reálne odpracovať viac, ako
bol povinný v zmysle Smernice, na úkor svojich blízkych, koníčkov, rodiny a iných aktivít nesúvisiacich

s jeho pracovným zaradením. Preukázal tým splnenie podmienky uvedenej pod bodom c/. Žalovaný
jeho tvrdenie nijakým spôsobom nevyvrátil.
67. Súd nezastáva názor, že žalobca spôsobom výpočtu nemajetkovej ujmy skrýval svoj mzdový
nárok. Z obsahu žaloby, okolností prípadu a z vyjadrenia samotného žalobcu je zrejmé, že sa mu
jednalo predovšetkým o dodržanie maximálnej hranice odpracovaných hodín v súlade so Smernicou už

z uvedených dôvodov.
68. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva
zo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje
komunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia by mali vyplývať z vnútroštátneho
právneho poriadku, pričom však tieto kritériá by nemali byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v

prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia
praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia.
69. Súd poukazuje aj na článok 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR, podľa ktorých majú mať
zamestnanci (teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v
danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť i. a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu

prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci Obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR
má každý právo na ochranu zdravia. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného
vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24
Všeobecnej deklarácie ľudských práv.70. Ako už bolo uvedené Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Ani právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú úpravu ohľadom
práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobnej porušením práva únie. Takúto právnu úpravu

neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Z uvedených dôvodov súd akceptoval názor žalobcu, že pre stanovenie výšky ujmy má najbližšie k práve
na náhradu škody z titulu porušenia práva únie analogicky ustanovenie § 11 až § 13 Občianskeho
zákonníka upravujúcich nároky fyzickej osoby pri zásahoch do osobnosti (viď § 853 O. z.).
71. Podľa ust. § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
(2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
(3) Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,

za ktorých k porušeniu práva došlo.
72. V danej veci, ktorá vychádzala zo skutočnosti, že SR neprijala takú právnu úpravu pri služobnom
pomere hasičov, aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku,
je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na
odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený

zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv
žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe
rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú
svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť
finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom

možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú
splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne
zadosťučinenie nepostačujúce
73. V danej veci súd považoval za relevantné, že dochádzalo niekoľko rokov k porušovaniu práva
žalobcu na primeraný odpočinok, pričom povaha výkonu práce žalobcu ako aj jej čas nerovnomerne

rozvrhnutý, je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, a preto je dôležité, aby mal možnosť si po
vykonanej práci si aj primerane odpočinúť. V dôsledku právnej úpravy platnej v čase zásahu, keďže
čas služobnej pohotovosti nebol súčasťou služobného času žalobcu, skracoval sa mu čas odpočinku, v
ktorom sa mohol venovať svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. Tým mal súd preukázanú existenciu
závažnej ujmy na strane žalobcu, ktorá nepochybne vznikla v priamej príčinnej súvislosti s porušením

komunitárneho práva.
74. Žalovaný namietal výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za neprimeranú.
Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že v danom prípade má byť náhrada škody (nemajetkovej ujmy)
nielen primeranou k charakteru a rozsahu zásahu, ale má spĺňať aj satisfakčnú sankčnú funkciu
a funkciu generálnej prevencie pred pokračovaním v porušovaní práva. Žalobca sa podanou žalobou

domáhalnáhradyškodyvoformenemajetkovejujmyvyčíslenejpodľapočtuhodínslužobnejpohotovosti,
ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaloval teda nemajetkovú
ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu
považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri
nariadenej služobnej pohotovosti. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval

za primeraný charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo
väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.
75. Súd si osvojil tento spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy a považoval ho za
primeraný s poukazom na rozsah a charakter protiprávneho zásahu žalovaného do rodinného života
žalobcu, jeho súkromia, jeho Ústavou garantovaného práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,

najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci.
76. Nárok žalobcu však nepredstavoval ako už bolo uvedené mzdový nárok. Nemajetková ujma
mohla byť stanovená imaginárnou čiastkou, pričom žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil spôsobom
najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení zákona o HaZZ. Reálne vyčíslil sadzbu za služobnú
pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením

stotožnil. Jej výšku je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou k nemajetkovej ujme, ktorá
žalobcovi vznikla, pretože spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou
za obdobie, po ktoré trvalo porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahua trvaniu podľa názoru súdu by ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa v postavení žalobcu
a zároveň nie je likvidačnou vzhľadom k pomerom žalovaného.
77. Žalobcom požadovanú výšky náhrady takto vypočítanú preto považoval za primeranú, spĺňajúcu

satisfakčnú aj reparačnú funkciu. Priznal ju v súlade s ustálenou judikatúrou Okresného súdu Banská
Bystrica ako aj Krajského súdu v Banskej Bystrici v obdobných sporoch a zjavne splnila aj funkciu
generálnej prevencie, keď v dôsledku týchto žalôb došlo aj ku zmene právnej úpravy zákona o HaZZ .
78.Pokiaľžalovanýnamietalneprimeranosťpožadovanejvýškynáhradynemajetkovejujmyaodkazoval
na porovnanie s výškou odškodnenia obetí násilných trestných činov, súd odkazuje v tomto smere na

jedno z posledných rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici v obdobnej veci vedené pod sp. zn.
17Co/58/2024, jeho bod 66, podľa ktorého vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnostných práv
žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvania zásahu nie je dobre možné porovnať daný nárok
s inými obdobnými prípadmi zásahov. Navyše prisúdená náhrada ani v danom prípade neprevyšuje
náhrady priznávané napr. obetiam trestných činov. S poukazom na uznesenie NS SR 9Cdo/47/2023
pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých obetí dopravnej nehody nie je dôvodné

túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach trestných činov č.
215/2006 Z. z., resp. č. 274/2017 Z. z. Vzhľadom k verejnoprávnemu charakteru tejto osobitnej regulácie
sa nejaví ako vhodné ju preberať pri odškodňovaní v rýdzo súkromnoprávnych vzťahoch. Záväzok štátu
uhradiť obetiam trestných činov určitú peňažnú čiastku je len podporným mechanizmom a nevylučuje
súkromnoprávny nárok voči skutočnému páchateľovi v rozsahu, v akom nebol pokrytý poskytnutou

sumou zo strany štátu.
79. V súvislosti s námietkou miestnej nepríslušnosti okresného súdu žalovaným súd poukazuje na
znenie ustanovenia § 19 písm. b) CSP, upravujúceho osobitnú miestnu príslušnosť tak, že popri
všeobecnom súde žalovaného je na konanie príslušný súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá
zakladá právo na náhradu škody. Podľa žalobcu k zásahu do jeho práva v súvislosti s jeho nárokom

na náhradu škody vzniklo pri výkone jeho štátnej služby ako príslušníka zboru v územnom obvode
Okresného súdu Banská Bystrica. Z týchto dôvodov bola námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná
a súd k nej neprihliadal.
80. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný a žalobe v plnom
rozsahu vyhovel.

81. O trovách konania bolo rozhodnuté s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodovať súdny úradník s poukazom na ustanovenie § 262
ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne
v dvoch vyhotoveniach na Okresný súd Banská Bystrica.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) a musí byť
podpísané. Odvolanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s
prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie odvolania na trovy
toho, kto ho urobil.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, aleboh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
i) právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v písmenách a) až h), ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok).