Uznesenie – Všeobecne nebezpečné a proti životnému… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 18, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2Tos/102/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124012145
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Dunčko
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124012145.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr.
Michala Eliaša a JUDr. Miroslavy Šibíkovej na neverejnom zasadnutí konanom dňa 18. septembra 2025
prejednal sťažnosť odsúdeného A. B. C., nar. XX.XX.XXXX v D. E., trvale bytom A. F., t. č. vo výkone
trestu odňatia slobody v ÚVTOS Dubnica nad Váhom, ktorú podal proti uzneseniu Okresného súdu
Trenčín sp. zn. 7PP/143/2024 zo dňa 19.06.2025 a takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosť odsúdeného A. B. C. zamieta, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2T/29/2007 zo dňa 02.11.2007 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5To/337/2007 zo dňa 27.03.2008 bol A. B. C.
odsúdený v bode 1/ pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák.
s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zák., zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods.

2 písm. a), d), ods. 3 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), d), i) a s poukazom na § 139
ods. 1 písm. a) a § 140 písm. a) Tr. zák., zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods.
3 písm. c) Tr. zák.
s poukazom na § 138 písm. d), i) Tr. zák., zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323
ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), i) Tr. zák., zločin obmedzovania
osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), d),

i) a s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a), h) a § 140 písm. c) Tr. zák.
a zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 3
písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zák., a v bode 2/ pre obzvlášť závažný zločin vraždy
podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. h) Tr. zák. v štádiu pokusu
podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. aj na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov so zaradením do ústavu
na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 4Nt/57/2019 zo dňa 18.07.2019 bol
na ďalší výkon vyššie uvedeného trestu odňatia slobody preradený z ústavu na výkon trestu
s maximálnym stupňom stráženia do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Nt/19/2020 zo dňa 28.08.2020 mu bola povolená

obnova konania za súčasného zrušenia aj vyššie uvedeného trestu odňatia slobody.
Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2T/29/2007 zo dňa 04.11.2020
v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4To/3/2021 zo dňa 25.02.2021 bol A.
B. C. následne odsúdený pri nezmenenom výroku o vine (vrátane právnej kvalifikácie) aj na úhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 24 rokov
so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 28Nt/13/2021 zo dňa 27.05.2021 bolna ďalší výkon vyššie uvedeného trestu odňatia slobody preradený z ústavu na výkon trestu
s maximálnym stupňom stráženia do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 5Nt/59/2023 zo dňa 06.09.2024 bol
na ďalší výkon vyššie uvedeného trestu odňatia slobody preradený z ústavu na výkon trestu
so stredným stupňom stráženia do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 7PP/143/2024 zo dňa 19.06.2025 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“) bol podľa § 415 ods. 1 Tr. por. s použitím § 66 ods. 1, ods. 2
a § 67 ods. 1 Tr. zák. zamietnutý návrh odsúdeného A. B. C. o podmienečné prepustenie z výkonu vyššie
uvedeného trestu odňatia slobody.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odsúdený sťažnosť, ktorú zahlásil
do zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď po jeho vyhlásení.

V písomných dôvodoch svojej sťažnosti prostredníctvom obhajcu uviedol najmä to, že s napadnutým
uznesením nesúhlasí, nakoľko súd prvého stupňa dôkazy vyhodnotil príliš jednostranne v jeho
neprospech a vyvodil z nich také skutkové a právne závery, aké z nich vyvodiť nemožno. Ďalej uviedol,
že formálne podmienky pre jeho podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody boli splnené, keď vykonal zákonom požadovanú dĺžku tak, ako to
správne ustálil aj súd prvého stupňa. Dal do pozornosti, že od vyhlásenia napadnutého uznesenia mu
bola vo výkone trestu odňatia slobody udelená ďalšia disciplinárna odmena, keď mu riaditeľ ústavu
udelil mimoriadne voľno na opustenie ústavu, ktorá odmena sa udeľuje len zriedka a vo výnimočných
prípadoch.Zaúčelompreukázaniatejtoskutočnostinavrholajdoplneniedokazovaniavyžiadanímsijeho

aktuálneho hodnotenia. Poukázal ďalej na skutočnosť, že bol postupne preraďovaný až do ústavu na
výkonutrestusminimálnymstupňomstráženia,kdeaktuálnevykonávatrestodňatiaslobody.Uviedol,že
bolpravidelnezaraďovanýdopráce,zúčastňovalsavzdelávaniaakultúrno-osvetovejčinnosti,voľnýčas
trávil zmysluplne, udržiaval kontakt so svojou rodinou a blízkymi osobami (najmä bratom, bratrancami,
dcérou, družkou), ktoré ho pravidelne navštevujú. Dodal, že napriek času, ktorý strávil výkonom trestu,

má pre čo a pre koho žiť. Ďalej uviedol, že návrh o podmienečné prepustenie podal po zrelej úvahe a
po predchádzajúcej porade so zástupcami ústavu, ktorí problémy v jeho správaní neregistrujú, čomu
zodpovedá aj jeho hodnotenie, z ktorého vyplýva, že bol celkovo 18-krát disciplinárne odmenený, naproti
čomu nevykazuje žiadne disciplinárne tresty. Priznal, že mu boli počas výkonu trestu vytknuté aj určité
porušenia ústavného poriadku, ktoré však podľa neho nemajú vplyv na jeho celkové kladné hodnotenie,

keďže nejde o zásadné nedostatky v jeho správaní. Dodal, že pozitíva ďaleko prevyšujú negatíva a že
počas posledných 6 rokov je výkon jeho trestu úplne bez výhrad. Mal preto
za to, že počas 19-tich rokov vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal
polepšenie, že došlo k čiastočnej premene jeho osobnosti, čo sa navonok prejavuje jeho dobrým
správaním, ktoré nemožno považovať za predstierané. Dodal, že ani súd prvého stupňa nevnímal

predmetné nedostatky pri plnení povinností vo výkone trestu ako zásadné. Poukázal na to, že súd
prvého stupňa za zásadné považoval, že k trestnej činnosti zaujal iba čiastočne kritický postoj, z čoho
vyvodil záver, že nedošlo k jeho dostatočnej náprave a polepšeniu. K tomu uviedol, že pri rozhodovaní
o podmienečnom prepustení má nepochybne význam aj zisťovanie postoja odsúdeného k trestnej
činnosti, to však podľa neho súvisí s preukazovaním ďalšej materiálnej podmienky, ktorou je vedenie

riadneho života
v budúcnosti. Poukázal na to, že už v pôvodnom konaní bolo konštatované, že bol bezúhonný,
neexistovali voči nemu výhrady z miesta bydliska, z práce (väčšiu časť aktívneho života bol zamestnaný
ako príslušník polície) a ani z výkonu väzby. Poukázal na to, že pribratá znalkyňa z odboru psychológia
v pôvodnom konaní A. G. H. v znaleckom posudku

č. 14/2007 v rámci odpovede na otázky č. 5 a 6 uviedla, že v budúcnosti obdobnú trestnú činnosť u
neho považuje za málo pravdepodobnú, pričom uviedla, že u neho sa podľa jej názoru dá očakávať
jeho náprava pri uložení trestu odňatia slobody, ktorý môže splniť výchovný účel. Dodal ďalej, že k
pozitívnym faktorom prevýchovy zaradila jeho doterajšiu bezúhonnosť, pozitívny citový vzťah k rodine,
okoliu, neprítomnosť závislosti na návykových látkach, nadpriemerný intelekt, ukončené vysokoškolské

vzdelanie a skutočnosť, že agresivita nie je jeho dominantnou črtou, naproti čomu za negatívne faktory
prevýchovy označila jeho psychopaticky štruktúrovanú osobnosť s rysmi egocentrizmu, dominancie,
emočnej lability, ako aj znížené rešpektovanie spoločenských noriem. Ďalej poukázal aj na aktuálne
záverydo konania pribratej znalkyne z odboru psychológia A. H. H., ktorá uviedla, že je racionálne
schopný porozumieť a pozná kritériá prosociálneho a morálne adekvátneho správania, hoci ich
nemá zvnútornené a aktuálne sa nimi riadi v štruktúrovanom prostredí výkonu trestu. Mentálne

a kognitívne funkcie ho nepredisponujú k zvýšenému riziku recidívy, ako rizikové však označila
jeho osobnostné faktory. Dodal, že pri bežných štandardným podmienkach, najmä jednoduchšieho,
prehľadného charakteru a pri motivácií byť prítomný so svojimi rodinnými príslušníkmi je podľa nej
pravdepodobné, že sa všeobecne záväzným norám prispôsobí. Poukázal súčasne na to, že znalkyňa
pri jej výsluchu doplnila, že hoci jeho rizikové osobnostné črty pretrvávajú, aktuálne sú v zmiernenej

forme oproti obdobiu, kedy bol spáchaný trestný čin, pričom pre prípad prepustenia by nad jeho
správaním v budúcnosti odporučila nariadiť ochranný dohľad alebo návštevu psychoterapeutických
sedení. Zdôraznil, že počas výkonu trestu v konkrétnych trestných veciach významne dopomohol
orgánom činným v trestnom konaní pri objasňovaní závažnej trestnej činnosti, kedy práve on prakticky
odkryl a usvedčil osoby objednávateľov trestných činov (členov organizovanej skupiny), ktorí ostávali
nepotrestaní. Dodal, že odstrániť škodlivé následky jeho vlastného konania nevie, ale v dostatočne

možnej miere sa pričinil o nastolenie spravodlivosti. Ďalej uviedol, že je vo výkone trestu odňatia slobody
už veľmi dlhý čas, ktorý vplýval na jeho osobu a osobnosť, avšak má za to, že nie je recidivistom
a aktuálne je z neho iný človek, ako ten, ktorý na výkon trestu nastúpil. Bol toho názoru, že jeho pobyt
na slobode už nie je nebezpečný a zaslúži si šancu na riadny život, ktorého vedenie možno od neho
(dôvodne) očakávať. Vo vzťahu k jeho v hodnotení uvádzanom čiastočnom kritickom postoji, kedy má

časť viny presúvať na spolupáchateľov, uviedol, že spolupáchatelia nepochybne čiastočne zodpovední
aj sú a nejde tu o prenos zodpovednosti na iných. Dodal, že v rozsahu vlastnej zodpovednosti sa ku
skutku postupne priznal a súdy jeho výpoveď vyhodnotili ako dôveryhodnú aj vo vzťahu k osobám
objednávateľov trestných činov, ktoré boli potrestané. Zotrval na tom, že jeho opakovane prezentované
ospravedlnenie poškodeným a vyjadrenie ľútosti nad následkom jeho konania nebolo len súčasťou

obhajoby. Dôrazne namietal skutkové zistenia súdu prvého stupňa, ku ktorým dospel hodnotením
vykonanýchdôkazov,pokiaľnezistiljehopolepšenie.Malzato,ževodôvodnenínapadnutéhouznesenia
súd prvého stupňa dôsledne nezohľadnil celý obsah hodnotiacej správy ústavu, keď príliš veľkú dôkaznú
silu pripísal menej závažným nedostatkom v plnení jeho povinností, pričom
na druhej strane dostatočne nezohľadnil veľký počet disciplinárnych odmien, jeho celkové správanie

a vystupovanie, ako aj jeho dlhodobé zaradenie do pracovného procesu. Záver súdu prvého stupňa
je podľa neho nepresvedčivý a argumentačne oveľa presvedčivejší a logickejší považoval záver
hodnotiacej správy ústavu. Súčasne dôrazne namietal skutkové zistenia súdu prvého stupňa ohľadne
jeho schopnosti viesť riadny život v budúcnosti, kedy nie je podľa neho zrejmé, z čoho súd prvého stupňa
prijal záver o jeho veľkom riziku recidívy. Poukázal na to, že od spáchania daného závažného trestného

činu uplynuli už takmer dve desaťročia,
za ktorý čas sa mnoho zmenilo. Mal za to, že súd prvého stupňa vôbec nezohľadnil zmenené okolnosti,
nezhodnotil celý obsah znalkyňou A. H. H. vypracovaného znaleckého posudku, ale poukázal len na
vybranéodpovedenaniektoréotázky,nezhodnotilcelýobsahznaleckéhoposudkuznalkyneA.G.H.,iné
vecne súvisiace dôkazy a ani jeho samotnú výpoveď. Hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvého

stupňa považoval za príliš jednostranné, čoho dôsledkom sú podľa neho aj nesprávne právne závery, ku
ktorým dospel. Zároveň poukázal na to, že súd je viazaný princípom proporcionality, v zmysle ktorého
tam, kde postačí uloženie menej postihujúcej sankcie, nesmie byť páchateľovi uložená citeľnejšia
sankcia, resp. nesmie byť uložená sankcia spojená s ujmou
na osobnej slobode, ak možno účel sankcie dosiahnuť uložením sankcie nespojenej s ujmou na osobnej

slobode. Mal za to, že v jeho prípade je podmienečné prepustenie nepochybne
na mieste, nakoľko je u neho daný predpoklad, že na slobode povedie riadny život. Súčasne považoval
napadnuté uznesenie za nepreskúmateľné a zmätočné, a teda v rozpore s ustanovením § 176 ods. 2 Tr.
por., ktoré vady videl najmä v tom, že súd prvého stupňa nevenoval pozornosť všetkým rozhodujúcim
skutočnostiam, pričom podľa neho venoval pozornosť len niektorým, a preto sú závery a zdôvodnenia

uvedené v napadnutom uznesení argumentačne nedostatočné a celkovo nepresvedčivé. Navrhol,
aby krajský súd zrušil napadnuté uznesenie a sám vo veci rozhodol tak, že vyhovie jeho návrhu o
podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, prípadne vráti vec súdu prvému stupňa na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Svoju sťažnosť písomne odôvodnil aj sám odsúdený, avšak v zásade uviedol tú istú argumentáciu ako
jeho obhajca v ním spísaných dôvodoch sťažnosti (viď vyššie). Okrem toho dodal, že v prípade jeho
prepustenia na slobodu má zabezpečenú prácu, ako aj bývanie v spoločnej domácnosti s družkou, ktoráho pravidelne navštevuje. K spáchaniu trestnej činnosti sa priznal, svoj čin úprimne oľutoval a má kritický
pohľad k tejto trestnej činnosti.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd nadriadený súdu prvého stupňa, primárne zistiac, že podaná sťažnosť
je prípustná (§ 185 Tr. por.), bola podaná oprávnenou osobou (§ 186 Tr. por.) a v zákonom stanovenej
lehote (§ 187 Tr. por.), na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku
napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku
predchádzalo, a takto dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Krajský súd v prvom rade konštatuje, že súd prvého stupňa správne procesne postupoval, keď o návrhu
odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody rozhodoval na verejnom
zasadnutí, na vykonanie ktorého mal splnené zákonné podmienky, pričom napadnuté uznesenie vyhlásil
po vykonaní (podľa názoru krajského súdu) potrebného i dostatočného dokazovania. Odsúdený mal
na verejnom zasadnutí možnosť vyjadriť sa aj v prítomnosti svojho obhajcu pred súdom prvého

stupňa k priebehu svojho výkonu trestu odňatia slobody, ako aj k dôvodom, pre ktoré navrhoval svoje
podmienečné prepustenie.

Zpísomnéhoodôvodnenianapadnutéhouzneseniavyplýva,žesúdprvéhostupňasadôslednezaoberal
zákonnými podmienkami pre podmienečné prepustenie podľa § 66 ods. 1, ods. 2 a § 67 ods. 1 Tr. zák.,

ktoré musia byť pre pozitívne rozhodnutie o podmienečnom prepustení každého odsúdeného splnené
vždy súčasne.

Možno prisvedčiť názoru súdu prvého stupňa, že odsúdený v prvom rade spĺňal formálnu podmienku
z pohľadu dĺžky doteraz vykonaného trestu odňatia slobody, keď vykonal zákonom požadovanú časť z

výmery uloženého 24-ročného trestu odňatia slobody, t.j. viac ako 3/4 – § 67 ods. 1 Tr. zák. (ďalej len
„trest odňatia slobody“).

Krajský súd ďalej k splneniu prvej i druhej materiálnej podmienky uvádza, že toto je predmetom
dokazovania na verejnom zasadnutí a v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. súd hodnotí dôkazy

podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu,
a to jednotlivo i v ich súhrne.

Krajský súd sa stotožnil aj s ďalšími závermi súdu prvého stupňa, že u odsúdeného už nebola splnená
ďalšia (t.j. druhá) zákonná podmienka, a to prvá materiálna podmienka spočívajúca v polepšení sa.

Krajský súd považuje v prvom rade za potrebné zdôrazniť, že o výmere trestu, teda aj o dĺžke
pôsobenia výchovného účinku tohto trestu na odsúdeného primárne rozhoduje súd, ktorý vydal
právoplatný odsudzujúci rozsudok. Na druhej strane ale zákonodarca ustanovil možnosť predčasného
podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. Z právnej úpravy tohto

inštitútu nepochybne vyplýva, že zákonodarca prezumuje možnosť nápravy páchateľov trestných činov
v rámci výkonu trestu odňatia slobody do takej miery, že i kratším výkonom tohto trestu, než ho uložil
súd v odsudzujúcom rozsudku, je možné pri správnom výchovnom pôsobení a pri nadväzujúcom
plnení povinností odsúdeného a jeho správaním preukazujúcim polepšenie dosiahnuť výchovný účel
trestu, teda nápravu páchateľa trestného činu, aby sa do budúcna už nedopúšťal trestnej činnosti aj

pri jeho pobyte na slobode. Zákonodarca však neurčil povinnosť súdu podmienečne prepustiť každého
odsúdeného(Podľa§66ods.1Tr.zák.súdmôžeodsúdenéhopodmienečneprepustiť...),aleponecháva
na úvahu súdu na základe dôkazov posúdiť, či výchovný účel trestu odňatia slobody aj kratšieho trvania
zapôsobil na toho ktorého odsúdeného v takom rozsahu, že
z hľadiska zabezpečenia ochrany spoločnosti nie je potrebné, aby vykonal celý uložený trest odňatia

slobody.

K otázke posudzovania preukázania polepšenia krajský súd považuje tiež za potrebné poukázať na to,
že polepšenie je vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa, pravda, navonok
prejavuje iba v jeho správaní. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení treba práve rozlišovať,

kedy je správanie a plnenie povinností vo výkone trestu iba prejavom vonkajšej adaptácie odsúdeného
v prostredí ústavu a kedy ide o známky skutočných zmien osobnosti odsúdeného, ktoré oprávňujú
predpokladať, že aj v budúcnosti bude viesť riadny život. Preto správanie odsúdeného vo výkone trestua plnenie povinností sú síce neopomenuteľnými, ale nie však jedinými hľadiskami, z ktorých možno
usudzovať jeho polepšenie.

Krajskýsúdpopreskúmanívecidospelkzáveru,žedoterajšívýkontrestuodňatiaslobodyuodsúdeného
možno hodnotiť ako „priemerný“, s viacerými zistenými nedostatkami, a preto nesvedčiaci o jeho
polepšení. Aby mohol byť takýto záver opačný, musel by totiž „pred súdom stáť iný človek, s iným
hodnotením“. Z hodnotenia ústavu
na výkon trestu totiž vyplýva, že odsúdený viackrát nerešpektoval a nedodržiaval zákonné normy

upravujúce jeho pobyt vo výkone trestu odňatia slobody, a to v období rokov 2009 až 2019, teda počas
prevažnej doby doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody. V tejto súvislosti krajský súd považuje za
potrebnépoukázaťnato,ževzmysle§66ods.1Tr.zák.saprirozhodovaníopodmienečnomprepustení
z výkonu trestu odňatia slobody musí posudzovať celá doba výkonu trestu odňatia slobody.

Konkrétne išlo o nasledovné nedostatky („prehrešky“ voči ústavnému poriadku):

· dňa 24.09.2009 bol upozornený na povinnosť byť ustrojený podľa určených vzorov,
· dňa 03.11.2009 bol upozornený na dodržiavanie zásad slušného správania
v korešpondencii,
· dňa 05.10.2011 bol upozornený na dodržiavanie pracovnej disciplíny, keď čítal v práci noviny,
· dňa 27.05.2016 pri odchode na pracovisko mal nepovolené predmety (mal pri sebe noviny),

· dňa 01.06.2017 porušil zákaz vyrábať a prechovávať nepovolené predmety (bola
u neho nájdená nabíjačka na tužkové batérie), za čo mu bol uložený disciplinárny trest,
· dňa 24.05.2017 porušil zákaz nadväzovať kontakty s inými osobami (uviedol telefónne číslo, ktoré
patrilo inej osobe ako nahlásil), za čo mu bol uložený disciplinárny trest,
· dňa 19.08.2019 porušil zákaz vyrábať a prechovávať nepovolené predmety (prechovával brusný

papier).

Krajský súd k tomu dodáva, že tak, ako na to správne poukázal už aj súd prvého stupňa, zahladenie
disciplinárnych trestov vôbec nevylučuje, aby konajúce súdy rozhodujúce o podmienečnom prepustení
z výkonu trestu odňatia slobody prihliadali na „prehrešky“ voči ústavnému poriadku zo strany

odsúdeného, pre ktoré bol disciplinárne riešený.

Tu treba navyše zdôrazniť, že súdna prax z hľadiska splnenia podmienky preukázania polepšenia
akceptuje možnosť existencie určitých nedostatkov v krátkej dobe po nástupe
do výkonu trestu odňatia slobody z dôvodu adaptačných problémov, avšak takéto nedostatky z hľadiska

preukázania polepšenia nemožno po celý čas akceptovať u odsúdených, ktorý síce vykonávajú trest
odňatia slobody po prvýkrát, ale už relatívne dlhšiu dobu tak, ako je tomu aj v prejednávanom prípade.
Pritom aj sám odsúdený priznal, že až počas posledných 6 rokov je výkon jeho trestu úplne bez výhrad.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je tak možné správanie odsúdeného a dodržiavanie

ústavného poriadku počas prvej polovice výkonu trestu odňatia slobody hodnotiť ako kolísavé, čo
nemôže byť prejavom polepšenia. Okrem toho treba zdôrazniť, že všetky prehrešky spáchal odsúdený
pred povolením obnovy konania, pričom jeho následné správanie už bez porušovania interných
predpisov sa môže skôr javiť ako účelové, ktorého cieľom má byť len „navodenie dojmu o polepšení
sa“ (plnení podmienok pre podmienečné prepustenie).

Krajský súd napokon ešte dodáva, že vzhľadom na dĺžku doteraz vykonaného trestu odňatia slobody
(od 18.11.2006) nemožno pre vyslovenie záveru o polepšení sa odsúdeného považovať za dostatočnú
ani tú skutočnosť, že mu boli uložené viaceré disciplinárne odmeny. Krajský súd pripomína, že zmyslom
podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je, aby za dobré správanie, prípadne

za dobrú prácu vo výkone trestu bol páchateľ automaticky prepustený po vykonaní stanovenej doby
na slobodu (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 53/08 zo 14. februára
2008 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 87/2008).
Relatívne dobré správanie sa odsúdeného v ústave na výkon trestu, prípadne jeho dobré pracovné
výkony sú znakom jeho prispôsobenia sa podmienkam výkonu trestu odňatia slobody, nie prejavom

polepšenia. Ako už bolo uvedené aj vyššie, tak rozhodnutie o podmienečnom prepustení má fakultatívnu
povahu, čo znamená, že naň neexistuje právny nárok.Preto podľa názoru krajského súdu k vyvodeniu odôvodneného záveru o preukázaní polepšenia
v zmysle § 66 ods. 1 Tr. zák. nestačí len samotné preukázanie dodržiavania ústavného poriadku
odsúdeným v podmienkach výkonu testu odňatia slobody,

resp. v prejednávanom prípade „len“ uloženie viacerých disciplinárnych odmien (ako sa toho dožadoval
odsúdený), teda preukázanie schopnosti viesť riadny život v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody
bez toho, aby toto správanie odsúdeného a plnenie povinností skutočne svedčilo o tom, že počas
doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody došlo u neho
k reálnej eliminácií tých osobnostných čŕt, ktoré ho viedli k odbrzdeniu zábran opakovane porušovať

záujmy chránené Trestným zákonom. Dôležitá je i zmena vnútorného postoja odsúdeného, najmä vo
vzťahu k spáchanej trestnej činnosti (aj zmena nazerania
na vlastnú trestnú činnosť je jedným z výrazov polepšenia sa odsúdeného).

Rozhodnou skutočnosťou pre posúdenie otázky splnenia podmienok na podmienečné prepustenie
odsúdeného v preskúmavanom prípade je preto ďalej aj to, že odsúdený je k spáchanej trestnej činnosti

čiastočne kritický, má tendenciu ju bagatelizovať, keď síce skutok pripúšťa, ale časť viny presúva na
spolupáchateľov, čo svedčí o tom, že dostatočne neprevzal zodpovednosť za ním spáchanú trestnú
činnosť. Krajský súd k tomu uvádza, že takýto postoj odsúdeného nemôže byť prejavom polepšenia,
keď si svoje negatívne konanie a jeho závažné dôsledky po vykonaní už prevažnej časti trestu odňatia
slobody dostatočným spôsobom neuvedomuje (nepripúšťa).

V tejto spojitosti je potrebné zdôrazniť, že odsúdený sa vo výkone trestu odňatia slobody nachádza
z dôvodu uznania viny pre viaceré závažné trestné činy, konkrétne pre 2 obzvlášť závažné zločiny
a 5 zločinov, pričom pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení sú konajúce súdy okrem iného
povinné prihliadnuť na povahu spáchanej trestnej činnosti (§ 66 ods. 2 Tr. zák.). Odsúdený spáchal

mimoriadne závažnú a najmä násilnú trestnú činnosť, najmä obzvlášť závažný zločin vraždy, kedy
ležiaceho poškodeného usmrtil strelou do temena – záhlavovej časti hlavy, a to v súbehu s piatimi
zločinmi (navyše za prítomnosti maloletých) za účelom majetkového prospechu. Súčasne spáchal aj
obzvlášť závažný zločin vraždy v štádiu pokusu, kedy pri úteku z predchádzajúceho miesta činu neváhal
použiť strelnú zbraň voči nemu zasahujúcim príslušníkom Policajného zboru a jedného z nich streľbou

zasiahol do oblasti brucha a tváre a nebyť poskytnutia okamžitej prvej pomoci, došlo by nepochybne
k jeho smrti.

Tieto vyššie konštatované skutočnosti ohľadom prezentovaného postoja odsúdeného k spáchanej
trestnej činnosti inak podporujú aj závery znaleckého dokazovania, keďže

zo znaleckého psychologického posudku č. 14/2007 vypracovaného znalkyňou A. G. H. v pôvodnom
trestnom konaní (2T/29/2007) vyplýva, že u odsúdeného nie sú zvýraznené pocity viny, ľútosti, a jeho
trestná činnosť (streľba) bola afektom, vychádzajúcim z jeho negatívnych osobnostných rysov. Napokon
zo znaleckého psychologického posudku
č. 2/2025 vypracovaného znalkyňou A. H. H. v tomto trestnom konaní (7PP/143/2024) tiež vyplýva,

že odsúdený sa zbavuje ťažiska viny, je náchylný presadzovať rázne konanie, má tendencie čin
bagatelizovať, pričom jeho ľútosť je len formálna, hoci agresivita nie je jeho primárna osobnostná
vlastnosť, kombinácia direktívnosti, emočnej nestability, vysokého egocentrizmu a zvýšené tendencie
k nezvládnutiu záťažových či málo štruktúrovaných situácií robí jeho budúce správanie rizikovým.
Odsúdený je schopný dobre fungovať prevažne v dobre štruktúrovaných a dobre definovaných

situáciách (teda napr.
vo väzenskom prostredí).

Vzhľadom na vyššie uvedené závery znaleckých posudkov je potom potrebné podľa názoru krajského
súdu prijať záver, že ani takmer po 19-rokoch vo výkone trestu odňatia slobody u odsúdeného nedošlo k

výraznejšiemu posunu v jeho postoji k spáchanej trestnej činnosti, ako ani k reálnej eliminácii tých jeho
osobnostných čŕt, ktoré ho viedli k spáchaniu trestnej činnosti.

Odsúdenýsícenavonokprezentujekritickýpostoj,svojutrestnúčinnosťopakovaneoľutoval,avšaktento
jeho postoj považuje krajský súd vzhľadom na vyššie uvedené závery znaleckého dokazovania skôr

za účelový a nie celkom úprimný. Krajský súd ma za to, že najmä kritický postoj k spáchanej trestnej
činnosti je jedným zo základných a podstatných predpokladov, na základe čoho možno dospieť k záveru,
že odsúdený sa polepšil a trest odňatia slobody, ktorý doposiaľ vykonal, mal naňho určitý pozitívny
prevýchovný vplyv, čo však zjavne nie je prípad odsúdeného.Okrem toho krajský súd upriamuje pozornosť aj na to, že odsúdený má v registri trestov evidované ďalšie
odsúdenie pre menej závažnú trestnú činnosť obdobného charakteru, a to konkrétne pre spáchanie

zločinu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. (ďalej v tomto
odseku len „Tr. zák.“) v súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, ods. 2, ods.
3 Tr. zák. a prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Tr. zák. formou spolupáchateľstva
podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. (rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1T/36/2008 zo dňa
21.05.2009), pričom bolo rozhodnuté o upustení od uloženia súhrnného trestu vzhľadom

na odsúdenie, pre ktoré vykonáva aktuálne trest odňatia slobody.

Krajský súd sumarizuje, že na základe vyššie uvedeného čiastočného kritického postoja odsúdeného
v spojitosti so spáchanou mimoriadne závažnou trestnou činnosťou, ako aj v neposlednom rade nie tak
dávnymi porušeniami ústavného poriadku vyvstávajú dôvodné pochybnosti o tom, že by doterajší výkon
trestu odňatia slobody mal mať na neho už dostatočný výchovný vplyv na to, aby bolo možné prijať

záver o jeho polepšení sa.

Krajský súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že ak sa zistí, že odsúdený nemá dostatočne
kritický postoj k ním spáchanej trestnej činnosti, nemožno zároveň dospieť k bezpečnému záveru, že
v prípade prepustenia z výkonu trestu (teda mimo kontrolovaného prostredia) sa už nebude trestnej

činnosti dopúšťať, pritom je nepodstatné, z akého dôvodu kritický postoj k trestnej činnosti nezaujal
(viď k tomu obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Urtos/7/2022 zo dňa
25.01.2023).

Na úplný záver k nesplneniu prvej materiálnej podmienky krajský súd uvádza, že ak súd nezistí

„polepšenie sa“ odsúdeného, veľmi ťažko môže potom dospieť k záveru, že by
po podmienečnom prepustení na slobode už viedol riadny život (tretia zákonná podmienka a súčasne
druhá materiálna podmienka). Keďže nebolo preukázané splnenie materiálnej podmienky polepšenia
sa odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody a otázku preukázania polepšenia nie je možné
posudzovať izolovane od otázky budúcej perspektívy vedenia riadneho života, podľa názoru krajského

súdu nebolo možné z tohto dôvodu dospieť ani
k odôvodnenému záveru o možnosti očakávať od odsúdeného po jeho prepustení na slobodu vedenie
riadneho života v budúcnosti.

Krajský súd preto uzatvára, že odsúdený počas doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody ešte

dostatočne nepreukázal skutočnú zmenu jeho správania sa (nepolepšil sa), keďže dostatočne nedošlo
k reálnej eliminácii tých jeho osobnostných čŕt, ktoré ho viedli k spáchaniu trestnej činnosti, na základe
čoho by bolo možné dôvodne predpokladať, že bude schopný viesť riadny život na slobode (že jeho
protiprávne konanie sa už nebude opakovať).

Účelomtrestujeokreminéhoiochranaspoločnostipredpáchateľomtrestnejčinnostiatrestmáodrádzať
ajostatnýchčlenovspoločnostiodpáchaniatrestnýchčinov.Jevzáujmedovŕšenianápravyodsúdeného
a splnenia účelu nariadeného trestu odňatia slobody, aby ho odsúdený aj naďalej vykonával, a to aj
napriek tomu, že odsúdeného ústav na výkon trestu odporučil podmienečne prepustiť s probačným
dohľadom, s ktorým jeho (pre konajúce súdy len odporúčajúcim) návrhom sa ale krajský súd nestotožnil.

Na vyššie uvedených záveroch nemala vplyv ani skutočnosť, že odsúdený sa počas výkonu trestu
odňatia slobody postupne „prepracoval“ z maximálneho stupňa stráženia až
do minimálneho, nakoľko Zákon č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody (§ 9 ods. 2) kladie na
preradenie odsúdeného iné podmienky oproti podmienkam na jeho podmienečné prepustenie v zmysle

Trestného zákona.

Pokiaľ odsúdený v dôvodoch sťažnosti navrhol aj doplnenie dokazovania vyžiadaním si jeho aktuálneho
hodnotenia, krajský súd tento jeho návrh na neverejnom zasadnutí podľa
§ 304 ods. 1 Tr. por. per analogiam s poukazom na § 272 ods. 3 Tr. por. uznesením odmietol ako

nedôvodný (nadbytočný), pretože táto skutočnosť (udelenie ďalšej odmeny) by nemala žiaden podstatný
vplyv na vyššie prezentovaný záver krajského súdu o nesplnení prvej materiálnej podmienky.Čo sa týka odsúdeným namietanej nepreskúmateľnosti alebo zmätočnosti napadnutého uznesenia,
krajský súd aj túto jeho sťažnostnú námietku považoval za nedôvodnú a v tomto smere uvádza,
že súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení napadnutého uznesenia dal odpovede na všetky

zásadné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace so splnením, resp. nesplnením všetkých
zákonných podmienok potrebných pre podmienečné prepustenie, pričom toto odôvodnenie tvorilo
dostatočný podklad pre uskutočnenie jeho prieskumu v sťažnostnom konaní, v parametroch daných
ustanovením § 176 ods. 2 Tr. por., pričom krajský súd nezistil, že by závery súdu prvého stupňa boli
zjavné neodôvodnené, nepresvedčivé, nepreskúmateľné či zmätočné. Skutočnosť, že odsúdený sa

s názorom súdu prvého stupňa nestotožnil, nemôže sama o sebe viesť k záveru o nepresvedčivosti či
nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia.

Súčasne krajský súd nepovažoval za dôvodnú ani sťažnostnú námietku odsúdeného, že konajúci
súd je viazaný princípom proporcionality, pretože tento princíp je plne aplikovateľný len v základnom
trestnom konaní pri ukladaní trestu súdom vo vzťahu k posudzovaniu otázky jeho primeranosti, a nie vo

vykonávacom konaní, kedy konajúci súd v rámci podmienečného prepustenia nerozhoduje už o druhu
a výmere trestu, keďže o jeho výške už bolo rozhodnuté právoplatne v základnom trestnom konaní, ale
posudzuje len splnenie zákonných podmienok na podmienečné prepustenie odsúdeného, pričom finálne
rozhodnutie ponechal zákonodarca vo svojej podstate len na úvahe konajúceho súdu, ktorá v tomto
smere musí byť dostatočne odôvodnená. Taktiež ani spolupráca s orgánmi činnými v trestnom konaní

nie je dôvodom
pre podmienečné prepustenie, pokiaľ odsúdený nepreukázal polepšenie tak, ako na to správne
poukázal aj súd prvého stupňa. Napokon takáto spolupráca odsúdeného bola už zohľadnená priznaním
poľahčujúcich okolností v základnom trestnom konaní.

Z vyššie uvedených dôvodov preto rozhodol krajský súd tak, že sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú
zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože nespĺňal dve z troch zákonných podmienok na
podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.