Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, August 26, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/35/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8721200748
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8721200748.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša v právnej veci žalobcov 1/ A. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B. C., D. E. XXX, 2/ F. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. C., D. E. XXX, obaja právne
zastúpení JUDr. Marián Kollár, advokát, Mnoheľova 22, Poprad, IČO:31957285, proti žalovanému: G.
H. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, B. C., práv. zast. D. D. H., advokát, Murgašova 86/1, Poprad,
IČO:37877291, v konaní o určenie vlastníckeho práva s prísl., o odvolaní žalobcov a žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 12C/12/2021 - 266 zo dňa 15.03.2023 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 12C/12/2021 - 348 zo dňa 29.07.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením.

II. Náhradu trov odvolacieho konania stranám nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcasapodanoužaloboudomáhalurčenia,žejevýlučnýmvlastníkomdrobnýchstavieb-skleníka,
skladu poľnohospodárskych produktov, skladu záhradníckeho náradia, záhradného altánku, prístupovej
cesty, chodníkov a dvoch oporných múrov nachádzajúcich sa na pozemku pôvodnej parcely F. J. „K.“ L.
XXX o výmere 673 m2 ako zastavaná plocha v k. ú. B. C. zapísanej v LV č. XX.

2. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením rozhodol tak, že cit.:

„I. Žalobcovia v 1. a 2 rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi v spoluvlastníckom podiele 1/1 v pomere k
celku k stavbám - skleníka, skladu záhradníckeho náradia, záhradného domčeka, nachádzajúcich sa na
pozemku pôvodnej parcely F. J. "K." L. XXX o výmere 673 m2 - zastavaná plocha v k. ú. B. C. zapísanej
v LV č. XX, ktoré v zmysle geometrického plánu č. XXX/XXXX M. N. XX.XX.XXXX, vyhotoveného
spoločnosťou O. P., Q., N. XXXX/XX,P., autorizačne overeného G. R. F. dňa XX.XX.XXXX a úradne

overeného G. B. C. dňa XX.XX.XXXX P. L. XX-XXXX/XX, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku, sa
nachádzajú a to sklad záhradníckeho náradia a skleník na novovytvorenej parcele F. J. "K." L. XXX/X o
výmere 21 m2 ako zastavaná plocha, a záhradný domček na novovytvorenej parcele F. J. "K." L. XXX/
X o výmere 17 m2 ako zastavaná plocha.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .“.

3. Vec právne posúdil podľa ust. § 120, § 121, § 130, § 132, § 134, § 135c ods. 1, § 137 a § 143 zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník),podľa § 43, § 54 a § 139b ods. 1 písm. d/ a ods. 7 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a
stavebnom poriadku (stavebný zákon), § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“).

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na námietku žalovaného sa v prvom rade zaoberal
otázkou aktívnej legitimácie žalobcov a naliehavým právnym záujmom vo vzťahu k podanej žaloby,
pričom dospel k záveru, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo
nie je, teda vlastníckeho práva k stavbám, ktoré špecifikovali v žalobe. Strany sú vedené ako podielový

spoluvlastníci nehnuteľnosti, rodinného domu s dvomi bytovými jednotkami, ako aj priľahlých pozemkov.
Žalobcovia v priebehu užívania týchto nehnuteľností podľa ich tvrdenia postavili stavby, stali sa ich
vlastníkmi a pri ich zápise do katastra nehnuteľností žalovaný ich vlastnícke právo spochybnil, preto
správny orgán návrhu nevyhovel. Rovnako spochybnil ich výlučné vlastnícke právo pri jednaniach
o spôsobe užívania, resp. vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Neuznáva nárok žalobcov na
finančné vyrovnanie pri možnom zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva aj s hodnotou týchto stavieb

tvrdením, že je ich spoluvlastníkom.

5. Ďalej sa prvoinštančný súd zaoberal otázkou, či všetky vymenované stavby sú samostatnou vecou v
právnom zmysle, alebo predstavujú iba súčasť veci, aplikujúc výklad ust. § 120 Občianskeho zákonníka.
V súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 18/2011 ustálil, že časť stavieb, a to

prístupové cesty, chodníky, dva oporné múry vedľa skladov, spevnená plocha letnej terasy a jej oporný
múr zo šamotových tehál nie sú spôsobilé byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov,
zdieľajúprávnyrežimveci,kuktorejpatria,tedapatriakpozemku,naktoromsúumiestnené.Smrťouotca
pôvodných strán sporu v konaní dohodou dedičov akceptovanou rozhodnutím E. B. v P. z XX.XX.XXXX
sa podielovým spoluvlastníkmi pozemkov stal žalovaný a ako ich súčasti sa podielovými spoluvlastníkmi

týchtostaviebstaliobajadedičia.Ktýmtostavbám,pretoženiesúvecamivprávnomzmysleniejemožné
ani nadobudnúť právo vydržaním. Toto je možné nadobudnúť iba k pozemku, čo však žiadna zo strán
netvrdila. O uvedených stavbách súd prvej inštancie rozhodol výrokom II. tak, že žalobu v prevyšujúcej
časti zamietol.

6. Odlišný právny režim majú stavby skleníka, skladov a záhradného altánku. Uvedené stavby sú
vedľajšie stavby, tvoria príslušenstvo hlavnej stavby, a to rodinného domu . Takto boli všeobecne
deklarované v ohlásení drobnej stavby. Na rozdiel od súčasti veci majú povahu samostatnej veci
v právnom zmysle a môžu byť aj predmetom právnych vzťahov. Ani dedičským rozhodnutím
schválená dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva po poručiteľovi neb. H. A., ani kolaudačné

rozhodnutie neobsahuje vyjadrenie účastníkov právnych vzťahov k týmto stavbám, ktoré malo byť
určité a zrozumiteľné v písomnej forme, inak príslušenstvo na nadobúdateľa neprechádza. Vedľajšie
stavby nešpecifikujú, neboli samostatne ocenené, a preto súd prvej inštancie uzavrel, že sa nestali
spoluvlastníctvom aj žalovaného.

7. Súd prvej inštancie uznal žalobu za dôvodnú vo vzťahu k stavbám skladu záhradného náradia,
skleníka nachádzajúceho sa nad ním a záhradného domčeka, záhradného altánku podľa definície
Q. S. B. C., ako stavieb plniacich doplnkovú funkciu k veci hlavnej, rodinnému domu, ktorého boli a
sú spoluvlastníkmi. Tieto stavby žalobcovia zrealizovali svojpomocnou výstavbou na základe riadne
príslušnému stavebnému úradu doručených ohlásení drobných stavieb. Nebol predložený relevantný

dôkaz tieto ich tvrdenia spochybňujúci. U stavby záhradného domčeka, altánku, súd prvej inštancie
dospel k rovnakému záveru s tým, že táto stavba sa začala realizovať už po smrti poručiteľa so súhlasom
žalovaného, podielového spoluvlastníka pozemku, na ktorom bol postavený. Pretože spevnená plocha
- letná terasa a oporný múr, na ktorých mal byť vybudovaný, nemá charakter samostatnej veci,
neprichádza do úvahy konštatovanie žalovaného o rekonštrukcii pôvodnej stavby. U stavby skladu

poľnohospodárskych produktov, ktorú žalobcovia označujú ako samostanú stavbu prvoinštančný súd
uzavrel, že žalobcovia nepredložili listinný dôkaz, ktorý by svedčil o povolení druhého skladu, resp. o
tom, že stavebníkmi predmetnej drobnej stavby boli výlučne žalobcovia. Konštatoval, že v tomto ohľade
sa žalobcovia dostali do dôkaznej núdze na preukázanie svojich tvrdení, a preto žalobu aj v tejto časti
zamietol.

8. Pokiaľ ide o argumentáciu strán sporu ohľadom vydržania drobných stavieb, súd prvej inštancie
konštatoval, že takýto titul nesvedčí ani žalobcom ani žalovanému. Žalovaný deklaruje vstup do
oprávnenej držby nehnuteľností dedením po poručiteľovi, svojom otcovi. Samostatné stavby však nebolipredmetom vyporiadania dedičstva. V dedičskom konaní neboli ocenené, vymenované, dedičia sa v
dohode o vyporiadaní dedičstva ani v návrhu na kolaudáciu nehnuteľnosti o nich nezmienili a ani
samotný žalovaný nevstúpil roku XXXX do ich oprávnenej držby a tieto nezačal nerušene nepretržite

užívať. Svedčí o tom výpoveď žalobcu v prvom rade, v ktorej časti súd nemá dôvod o jeho tvrdeniach
pochybovať a to, že žalovaný sa nijako o predmet dedičstva nezaujímal. Žalobcovia v konaní tvrdia, že
sporné nehnuteľnosti vybudovali z vlastných finančných prostriedkov na základe príslušných ohlásení
stavebnému úradu. Ich vlastníkmi sa teda stali dokončením stavieb, ktoré nepodliehali kolaudácii a ani
samostatnému registračnému, resp. vkladovému konaniu po ich vybudovaní, preto nemohli vlastnícke

právo k ním nadobudnúť vydržaním.

9. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods.2 CSP. Vzhľadom k uplatnenému nároku a k úspechu
žalobcov v konaní dospel k záveru, že každá zo strán bola úspešnou v porovnateľnej časti, a preto
žiadnej zo strán náhradu trov nepriznal.

10. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia i žalovaný.

11. Žalobcovia namietali nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Výrok II.
a III. rozsudku súdu prvej inštancie považujú za nezákonný a nedostatočne odôvodnený. Má za
to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal tak skutkovými tvrdeniami ako aj predloženými

listinnými dôkazmi zo strany žalobcov. Poukázal na prvotné vyjadrenie žalovaného doručené súd prvej
inštancie dňa 12.10.2021, ktoré však zo strany súdu prvej inštancie ostalo bez povšimnutia. Tvrdenie
žalovaného, že stavby, ktoré sú predmetom tohto konania akýmkoľvek spôsobom súviseli s výstavbou
rodinného domu považujú za nezmyselné a nepravdivé. Tiež namietajú nedostatočné a nesprávne
posudzovanie dôvodnosti žaloby vo vzťahu k všetkým vymenovaným stavbám ako aj nedostatočné

vysporiadanie sa s uplatneným nárokom žalobcov na určenie vlastníckeho práva v zmysle § 130, § 132,
§ 134 Občianskeho zákonníka (dobromyseľnosť držiteľov, vydržanie). Trvajú na tom, že žalovanému
nemohlo vzniknúť podielové spoluvlastníctvo ani k jednej z predmetných stavieb, žalovaný nadobudol
dedením len spoluvlastnícky podiel 1 k predmetnému rodinnému domu na základe uzavretej dohody
medzi zákonnými dedičmi. Detailne opísal skutkové okolnosti týkajúce sa výstavby rodinného domu

ako aj následnej výstavby drobných stavieb, ktoré sú predmetom tohto konania, a ktoré prezentoval
aj pred súdom prvej inštancie. Výklad prvoinštančného súdu vo vzťahu k rozhodným ustanoveniam
Občianskeho zákonníka a Stavebného zákona považujú za nesprávny. Preto navrhli, aby odvolací súd
podľa ust. § 391 ods. 1 CSP zrušil tieto výroky rozsudku a vrátil vec Okresnému súdu Poprad na
ďalšie konanie a meritórne rozhodnutie. Zároveň navrhli, aby odvolací súd zaviazal žalovaného k úhrade

odvolacích trov konania v prospech žalobcov v 1. a 2. rade.

12. Žalovaný namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Rovnako
poukázal na nejasný procesný postup žalobcu v tomto konaní, keď vo všetkých pred žalobných výzvach,
ako aj v samostatnej žalobe tvrdil, že drobné stavby majú predmet jeho výlučného vlastníctva z dôvodu,

že tieto postavil on sám, respektíve sám uskutočnil na vlastné náklady stavebné úpravy, a až po vyše 2
rokov v priebehu súdneho konania zmenil žalobu a domáhal sa určenia , že aj jeho manželka je spolu
s ním vlastníkom drobných stavieb v právnom režime BSM. Žalovaný nesúhlasil s právnym posúdením
uplatneného nároku súdom prvej inštancie a zároveň namietal, že súd prvej inštancie v odôvodnení
rozhodnutia žiadnym spôsobom nevyhodnotil skutočnosť, že žalovaný nadobudol svoj spoluvlastnícky

podiel titulom dedičstva po nebohom otcovi v roku 1991. Poukázal na dôkazy, ktoré súdu predložil,
a to rukou písané listiny matky žalobcu v 1. rade a žalovaného, z ktorých podľa odvolateľa vyplýva,
že náklady spojené s výstavbou rodinného domu hradila v celosti matka s nebohým otcom, a to aj
z dôvodu, že obaja žalobcovia v čase zhotovenia týchto drobných stavieb nedisponovali vlastnými
finančnými prostriedkami, ktoré by mohli použiť na úhradu nákladov súvisiacich so zhotovením týchto

drobných stavieb. Zdôraznil, že až do roku 2016 užívanie týchto drobných stavieb žalovaným nikto
nespochybňoval. Preto navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobu v celom rozsahu
zamietne, a zároveň žalobcu zaviaže na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Zároveň si žalovaný
uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

13. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že žalobcovia predložili dôkazy o tom, že sú
zhotoviteľmi stavby výlučne vo vzťahu k záhradnému altánku. Tvrdenia žalobcov o tom, že vlastnícke
právo k drobným stavbám nadobudli ich zhotovením a ich následná argumentácia o vydržaní drobnýchstavieb považuje za vzájomné si odporujúce. V ostatnom zotrval na svojich vyjadreniach a odvolacích
návrhoch.

14. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia. Majú za to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno
a nepredložil žiaden relevantný dôkazný prostriedok potvrdzujúci jeho skutkové tvrdenia. Argumentáciu
žalovaného ohľadne výstavby rodinného domu považujú za nesúvisiacu s predmetom konania.
Odvolacie námietky žalovaného považuje za irelevantné, nepravdivé a nepreukázané. V ostatnom
zotrval na svojich vyjadreniach a odvolacích návrhoch.

15. K vyjadreniu žalovaného zaslali repliku žalobcovia. Žalovaným predložený list, ktorý mala údajne
písať matka žalobcu v 1. rade a žalovaného považujú za nič nepreukazujúci dôkaz, nakoľko ide len
o emotívne riešenie medziľudských vzťahov, netýka sa vedľajších stavieb, pričom tento list im nikdy
ani nebol doručený. Za nič nepreukazujúce považujú aj žalovaným predložené poštové poukážky. Majú
za to, že všetky ich tvrdenia v súdnom konaní dostatočne preukázali, čím zároveň vyvrátili pravdivosť

tvrdení žalovaného.

16. Ďalšie repliky strán sporu neboli súdu do rozhodnutia súdu ani do skončenia odvolacieho konania
doručené.

17. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej

tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolania strán sporu nie sú dôvodné.

18. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

19. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietanou nepreskúmateľnosťou, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym
posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05).

20.Kodvolacejnámietke,žerozsudoktrpínedostatkomriadnehoavyčerpávajúcehoodôvodneniapodľa
ust.§365ods.1CSPpísm.b),pričomjenedostatočneodôvodnený,nezrozumiteľnýanepreskúmateľný,
odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne

požiadavky na odôvodenie rozsudku, ktoré sú presne uvedené v ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového
poriadku. Z tohto ustanovenia sa dá vyvodiť aj záväzná logická štruktúra odôvodnenia. Po preskúmaní
rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom možno konštatovať, že tento súd vydal rozhodnutie,
ktoré spĺňa požiadavky na odôvodnenie rozsudku podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho

dôvodu nedošlo. V prvom rade sa súd prvej inštancie riadne zaoberal tým, čoho sa strana žalobcovia
domáhajú, aké skutočnosti tvrdia, a aké dôkazné prostriedky označili, riadne sa zaoberal vyjadreniami
žalovanej strany a prostriedkami jej procesnej obrany a taktiež komplexne posúdil čiastkové skutkové
tvrdenia strán a tieto aj riadne vyhodnotil. V odôvodnení taktiež uviedol, ktoré z rozhodných skutkových
okolnostípreukázanéboliaktorénie.Odvolacísúdvtomtopoukazujenaskutočnosť,žedoodôvodnenia

súduprvejinštanciejepotrebnézahrnúťibarozhodnéskutkovéokolnostitak,abyrozsudokneobsahoval
nadbytočné informácie. Súd prvej inštancie sa taktiež v odôvodnení zaoberal vyhodnotením dôkaznej
situácie a obsahom predmetného rozhodnutia je aj riadne hodnotenie dôkazov, ako aj riadne opísanie
úvahy súdu prvej inštancie pri ich hodnotení. Aj táto časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštanciemá logickú postupnosť. Taktiež možno konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie má riadne
uvedené právne posúdenie veci, pričom pod právnym posúdením sa rozumie činnosť, pri ktorej súd
podriaďuje zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd

prvej inštancie odcitoval právne normy a v ďalšej časti odôvodnenia vysvetlil, ktoré zo skutkových
zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd
považoval predmetnú odvolaciu námietku za nedôvodnú.

21. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1

CSP písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený
na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam
dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový
stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu
právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne
zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je

základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný
však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré
je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže

bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu
uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke

nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.
2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí
jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne

súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky. Ani táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie
listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť vykonaných dôkazov sporovými
stranami napadnutá nebola a súd takto samotné listinné dôkazy ani nevyhodnocoval (nepravdivosť

dôkazov) a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.

22. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd
uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci

je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7 Cdo 7/2010). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu
tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má odvolací súd

za to, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade
súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým
je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako
ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v

rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

23. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností
prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej

inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa § 387 ods.
2 CSP. Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997 č.20772/92. Nazvýraznenie presvedčivosti napadnutého rozsudku a v odpovedi na sporovými stranami uplatnené
odvolacie námietky odvolací súd dopĺňa nasledovné.

24. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi drobných
stavieb - skleníka, skladu poľnohospodárskych produktov, skladu záhradníckeho náradia, záhradného
altánku, prístupovej cesty, chodníkov a dvoch oporných múrov nachádzajúcich sa na pozemku pôvodnej
parcely F. J. „K.“ L. XXX o výmere 673 m2 ako zastavaná plocha v k. ú. B. C. zapísanej v LV č.
XX. Dôvodnosť svojej žaloby odvodzovali od skutočnosti, že zhotovenie uvedených drobných stavieb

zabezpečovali a financovali, teda ich vlastnícke právo k týmto drobným stavbám nadobudli zhotovením
týchto stavieb.

25.Žalovanýstvrdeniamižalobcovnesúhlasil,trvánatom,žejespoluvlastníkompredmetnýchdrobných
stavieb. Svoje spoluvlastníctvo odvodzuje od dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva po neb. H. A.
(otec žalobcu v 1. rade a žalovaného), ktorá bola uzatvorená v dedičskom konaní sp. zn. D 1054/90.

26. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dňa XX.XX.XXXX E. B. R. P. v dedičskej veci po neb. H.
A., nar. XX.XX.XXXX schválilo dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva, na základe ktorej dedičstvo,
ktoré pozostáva:
1. z podielu poručiteľa k dom. majetku č. p. XXX k. ú. B. C., v T. L. XX T. P. L. XXX/X, ku ktorej je zriadené

právo os. užívania s podielom pod A 1 a/ v 1-ici,
2. z dlhov, ktoré tvorí:
a) pohľadávka pozostalej manželky T. A., J. Q. z titulu vyporiadania BSM v sume 44695,50 Kčs,
b) pohrebné trovy v sume 9.000,- Kčs
preberá syn poručiteľa: G. H. A., nar. XX.XX.XXXX, r. č. XX-XX-XX/XXXX, bytom P., U. C. XXXX/XX

v celosti, bez povinnosti vyplatiť T. A., A. A. a D. A., pretože títo sa vzdali svojich podielov v prospech
preberateľa bez náhrady.

27. Skutočnosťou zásadného právneho významu bolo, či drobné stavby, vo vzťahu ku ktorým žiadajú
žalobcovia určiť bezpodielové spoluvlastníctvo, boli súčasťou dedičstva po neb. H. A.. Súd prvej

inštancie sa preto správne primárne zaoberal otázkou, či žalobcami vymenované drobné stavby, t.
j. prístupové cesty, chodníky, dva oporné múry vedľa skladov, spevnená plocha letnej terasy, sklad
záhradného náradia, skleník, záhradný domček (altánok), sklad poľnohospodárskych produktov, sú
samostatnými vecami v právnom zmysle alebo je potrebné ich v súlade s ust. § 120 Občianskeho
zákonníka považovať iba za súčasť veci.

28. Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí
a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila.

29. Podľa § 120 ods. 2 Občianskeho zákonníka stavby, vodné toky a podzemné vody nie sú súčasťou

pozemku.

30. Výkladom ust. § 120 Občianskeho zákonníka sa zaoberal Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn.
6Cdo/18/2011zodňa30.08.2012,vktoromkonštatovalnasledovné:„II.Knámietkežalobcuspočívajúcej
v tom, že odvolací súd nesprávne právne vec posúdil v otázke výkladu § 120 OZ, dovolací súd uvádza,

že súčasťou veci podľa tohto zákonného ustanovenia je všetko, čo k nej podľa povahy náleží a nemôže
byť oddelené bez toho, aby sa tým vec ako celok znehodnotila (znehodnotením veci treba rozumieť
stav, keď hlavná vec v porovnaní so stavom pred oddelením jej súčasti, slúži síce pôvodnému účelu,
ale menej kvalitne alebo mu už nemôže slúžiť vôbec). Súčasť veci nie je samostatnou vecou v právnom
zmysle; zdieľa právny režim veci, ku ktorej patrí. Ak patrí k pozemku, musí byť na ňom umiestnená.

Súčasť veci preto nemôže byť spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov, pokiaľ zákonom nie
jestanovenéinak.Tookreminéhoznamená,žesúčasťveciprechádzananovéhonadobúdateľaajvtedy,
akvzmluveoprevodetakétoveciniesúvôbecuvedené.Rovnakotoplatíajprinadobúdanívlastníckeho
práva rozhodnutím štátneho orgánu, resp. pri nadobúdaní vlastníctva napr. udelením príklepu, okrem,
ak z výroku rozhodnutia vyplýva, že sa rozhodnutie na súčasť veci nevzťahuje. Stavba, ako výsledok

určitej stavebnej činnosti, ktorá je spôsobilá byť predmetom občianskoprávnych vzťahov, nie je podľa §
120 ods. 2 OZ súčasťou pozemku. Súdna prax však považuje za súčasť pozemku aj niektoré vonkajšie
úpravy na ňom umiestnené, predovšetkým oporné múry, záhradné vodovody, vodovodné a kanalizačné
prípojky (podľa zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách je potrebnévychádzať z toho, že od 1.11.2002 už naďalej nie sú súčasťou pozemku, na ktorom sú umiestnené;
tvoria samostatný predmet právnych vzťahov; zákon určuje aj kto je ich vlastníkom a upravuje prechod
ich vlastníctva pri zmene vlastníctva k nehnuteľnosti), spevnené a odstavné plochy (napr. parkovisko).

Súčasťou pozemku sú aj trvalé porasty. Súdna prax však za súčasť pozemku nepovažuje vedľajšie
stavby, medzi ktoré patrí aj studňa, septik a oplotenie (súdna prax ich vždy považovala za príslušenstvo
veci), ani cesty a rozvody elektriny. V prípade septiku, studní, oplotenia, objazdovej cesty parc. č.
X., zemných rozvodov elektriny, odvolací súd dospel k nesprávnemu záveru, že tieto sú súčasťou
pozemku. Uvedené vedľajšie stavby (septik, studne a oplotenie) treba považovať v zmysle § 121 OZ za

príslušenstvo veci a ak sú pevne spojené so zemou (studňa vytvorená z betónových skruží, septik, ak
nejde o nádrž z umelej hmoty alebo železnú nádrž) ide o veci nehnuteľné. Veci tvoriace príslušenstvo
inej hlavnej veci majú, na rozdiel od súčasti veci, povahu samostatnej veci v právnom zmysle a teda
môžu byť aj samostatným predmetom právnych vzťahov. V prípade, ak príslušenstvom hlavnej veci je
nehnuteľnosť (vedľajšia stavba), je základným predpokladom, aby príslušenstvo prešlo spolu s hlavnou
vecou na inú osobu, vyjadrenie vôle účastníkov právneho vzťahu, vykonať prevod aj tohto príslušenstva

a to v písomnej forme. Ak takýto prejav vôle chýba (prejav vôle nebol vykonaný dostatočne určite a
zrozumiteľne), príslušenstvo na nadobúdateľa hlavnej veci neprechádza. Obdobne to platí aj v prípade,
ak dochádza k prechodu vlastníctva k hlavnej veci na základe rozhodnutia štátneho orgánu, resp. ak sa
hlavná vec nadobúda na dražbe udelením príklepu.“

31. V súlade s citovaným rozhodnutím možno konštatovať správnosť záverov súdu prvej inštancie,
ktorý prístupové cesty, chodníky, dva oporné múry vedľa skladov a spevnenú plochu letnej terasy
posúdil ako súčasť pozemkov, ktoré boli pôvodne v podielovom spoluvlastníctve neb. otca žalobcu v 1.
rade a žalovaného s tým, že po jeho smrti dohodou dedičov v dedičskom konaní sp. zn. D 1054/90

sa podielovým spoluvlastníkom týchto pozemkov stal žalovaný. Keďže drobné stavby vymenované
v tomto bode rozhodnutia nie sú spôsobilé byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov,
zdieľajú právny režim veci, ku ktorej patria, v tomto prípade pozemkoch, na ktorých stoja a ktoré na
základe spomínaného dedičského konania prešli do podielového spoluvlastníctva žalovaného. Pokiaľ
je teda žalovaný podielovým spoluvlastníkom pozemkov, na ktorých boli zmieňované drobné stavby

vybudované, je automaticky podielovým spoluvlastníkom aj týchto drobných stavieb. Na uvedenom
závere nič nemení ani skutočnosť, že v rozhodnutí E. B. R. P. sp. zn. D 1054/90 zo dňa XX.XX.XXXX,
ktorým bola schválená dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva po neb. H. A., nar. XX.XX.XXXX,
spomínané drobné stavby neboli vôbec uvádzané.

32. Správnosť právnych úvah odvolacieho súdu potvrdzuje aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I.
ÚS 275/2010 zo dňa 07.09.2010, v ktorom Ústavný súd SR ustálil nasledovné: „...oporný múr nemožno
považovať za samostatnú stavbu alebo súčasť bytového domu, ale ide o súčasť pozemku, ako to
vyplýva z ustálenej súdnej praxe, ktorá ploty, prípadne oporné múry považuje za súčasť pozemku a sú
zriadené za tým účelom, aby nedošlo k znehodnoteniu veci. V danom prípade tento oporný múr slúži na

zabránenie zosuvu a posunu pôdy. Správne konštatuje súd prvého stupňa, že užívanie chodníkov a ciest
je okolnosťou, ktorú umožňuje platná legislatíva a toto užívanie má slúžiť verejnosti, pričom užívanie má
byť bezplatné. Je pochopiteľné, že tieto komunikačné stavby využívajú aj žalovaní, avšak nevyužívajú
ich len oni, ale aj ďalšia širšia verejnosť.“

33. Odvolací súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít ČR, a to konkrétne
na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/1221/2002 zo dňa 26.08.2003, z ktorého vyplýva,
že: „Stavba jako výsledek stavební činnosti je zpravidla též stavbou podle občanského práva a je
samostatnou věcí. V některých případech však stavbu nelze fakticky ani hospodářsky oddělit od
pozemku, na kterém je zřízena, a stavba tak s tímto pozemkem splývá, je jeho součástí a tvoří s ním

jednu věc (např. parkoviště, lom, meliorační zařízení, pozemní komunikace apod.). V některých mezních
případech nelze stanovit jednoznačné hledisko pro určení, kdy půjde o samostatnou věc, a kdy o součást
pozemku. Bude vždy třeba zvažovat, zda stavba může být samostatným předmětem práv a povinností,
a to s přihlédnutím ke všem okolnostem věci, zejména k tomu, zda podle zvyklostí v právním styku
je účelné, aby stavba jako samostatná věc byla předmětem právních vztahů (např. koupě a prodeje,

nájmu apod.) a také k jejímu stavebnímu provedení. Významným hlediskem je, zda lze vymezit, kde
končí pozemek a kde začíná stavba; pokud takové vymezení možné není, půjde zpravidla o součást
pozemku.“.34. Vo svetle týchto skutočností odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie postupoval správne
a zákonne, keď žalobu o určenie bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov v 1. a 2. rade vo vzťahu
k prístupovej ceste, chodníku, dvom oporným múrom vedľa skladov a spevnenej plochy letnej terasy

zamietol.

35. Pokiaľ ide o sklad záhradného náradia, skleník, záhradný domček (altánok) a sklad
poľnohospodárskych produktov, vo svetle vyššie prezentovaných právnych úvah, odvolací súd, v zhode
so súdom prvej inštancie uvedené drobné stavby posúdil ako vedľajšie stavby tvoriace príslušenstvo

hlavnej stavby (t. j. dvojgeneračný rodinný dom) majúc povahu samostatnej veci v právnom zmysle
a môžu byť predmetom právnych vzťahov. V súlade s ustálenou judikatúrou možno konštatovať, že
základným predpokladom na to, aby drobné stavby identifikované v tomto bode rozhodnutia prešli do
podielovéhospoluvlastníctvažalovanéhospoluspozemkamiadvojgeneračnýmrodinnýmdomom,ktoré
žalovaný nadobudol na základe dohody dedičov v dedičskom konaní sp. zn. D 1054/90, bolo jasné,
určité a zrozumiteľné vyjadrenie, že súčasťou majetku nebohého a predmetom dedičského konania

boli aj zmieňované drobné stavby. Zo zistenia všeobecnej ceny nehnuteľného majetku poručiteľa H. A.,
nar. XX.XX.XXXX vyplýva, že predmetom ocenenia je nehnuteľnosť – rodinný dom nachádzajúca sa
v katastrálnom území obce B. C. L. P. XXX (č. l. 238). Na strane 2 tejto listiny, pod bodom 2, označenom
ako „samostatná garáž“ nie sú uvedené žiadne údaje, t. j. bez ocenenia stavby. Rovnako tomu je aj na
strane 4 v časti označenej ako „Vedľajšie stavby /dreváreň, kôlňa, práčovňa, stodola, maštaľ a pod./“.

V Rozhodnutí E. B. R. P. M. N. XX.XX.XXXX, v dedičskej veci po neb. H. A., nar. XX.XX.XXXX je
výslovne uvedené, že štátne notárstvo schválilo dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva s tým, že
dedičstvo pozostáva 1. z podielu poručiteľa k dom. majetku č. p. XXX k. ú. B. C., v T. L. XX T. P. L.
XXX/X, ku ktorej je zriadené právo os. užívania s podielom pod A 1 a/ v 1-ici a 2. z dlhov. Z výrokovej
časti tohto rozhodnutia a ani z jeho odôvodnenia nevyplýva, že by sklad záhradného náradia, skleník,

záhradný domček (altánok) a sklad poľnohospodárskych produktov bol súčasťou tohto dedičského
konania,ateda,žebysažalovanýmalstaťpodielovýmspoluvlastníkomvyššievymenovanýchdrobných
stavieb.

36. Žalovaný v odvolaní tiež poukazuje na dedičské konanie po jeho neb. matke. Z obsahu

preskúmavaného spisu však vyplýva, že dedičské konanie po neb. T. A., J. Q. (matke žalobcu v 1.
rade a žalovaného) bolo dňa XX.XX.XXXX zastavené a nepatrný majetok zanechaný poručiteľkou bol
vydaný H. A., synovi poručiteľky, ktorý sa postaral o pohreb poručiteľky (č. l. 227). Z uvedeného je
zrejmé, že žalovaný nemohol nadobudnúť podielové spoluvlastníctvo k drobným stavbám ani na základe
dedičského konania po neb. T. A., J. Q..

37. Vo vzťahu k skladu záhradného náradia a skleníku odvolací súd uvádza, že z vykonaného
dokazovania vyplýva, že tieto vedľajšie stavby, ako doplnkové stavby k veci hlavnej, t. j.
dvojgeneračnému rodinnému domu, realizovali svojpomocnou výstavbou žalobcovia. Správnosť
a dôvodnosť týchto záverov potvrdzujú, o. i. jednotlivé ohlásenia drobných stavieb, ktoré príslušnému

stavebnému úradu adresoval výhradne žalobca v 1. rade, neb. rodičia žalobcu v 1. rade a žalovaného
neboli v týchto žiadostiach uvedení ani v záhlaví žiadosti a ani sa pod túto žiadosť nepodpisovali (č. l. 15
– 17). Žalobcovia v 1. a 2. rade tiež disponovali súhlasom neb. rodičov žalobcu v 1. rade a žalovaného
ako vtedajších užívateľov pozemku. Žalovaný v priebehu konania súdu nepredložil taký dôkaz, ktorý by
vyvrátil, prípadne spochybnil uvedené závery, teda, že by sa neb. rodičia žalobcu v 1. rade a žalovaného

podieľali na výstavbe drobných stavieb, a to už finančne, alebo svojou vlastnou činnosťou. Nakoľko sú
žalobcovia manželia, ich bezpodielové spoluvlastníctvo nebolo zrušené a v konaní nebolo preukázané,
žebyvýstavbudrobnýchstaviebrealizovalžalobcav1.radezfinančnýchprostriedkovzískanýchdarom,
či dedením, teda z takých finančných prostriedkov, ktoré by nepatrili do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, je vylúčené, aby žalobca v 1. rade tieto drobné stavby nadobudol do výlučného vlastníctva.

Žalobca v 1. rade podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 03.03.2023 požiadal o pristúpenie do
konania ďalšieho účastníka na strane žalobcu (jeho manželky) a zároveň o pripustenie zmeny žaloby
tak, že žiadal určiť, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi identifikovaných
drobných stavieb, pričom súd prvej inštancie jeho návrhu vyhovel. Za týchto okolností, keď v priebehu
konania bolo hodnoverne preukázané, že žalobcovia ako manželia svojpomocne realizovali výstavbu

skladu záhradného náradia a skleníka, sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie,
ktorý ustálil, že sklad záhradného náradia a skleníka patrí do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov
v 1. a 2. rade, ktorí spoluvlastníctvo k týmto drobným stavbám nadobudli originálnym spôsobom, a to
ich zhotovením.38. U stavby záhradného domčeka (v knižnom vyjadrení synonyma: altánku) bolo preukázané, že táto
sa začala realizovať až po smrti poručiteľa a so súhlasom žalovaného ako podielového spoluvlastníka

pozemku, na ktorom bol spomínaný záhradný domček postavený. Správnosť týchto záverov napokon
pripustil v odvolacom konaní aj žalovaný, ktorý vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov zo dňa
29.05.2023 pripustil, že žalobcovia dôkazy o hradení nákladov na zhotovenie tejto drobnej stavby
z vlastných financií predložili, avšak výlučne vo vzťahu k záhradnému altánku. Z uvedených dôvodov
odvolací súd považuje za vecne správne rozhodnutie súdu prvej inštancie aj vo vzťahu k záhradnému

domčeku, teda, že i táto drobná stavba patrí do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov v 1. a 2. rade,
ktorí vlastníctvo k tejto drobnej stavbe nadobudli originálnym spôsobom, a to jej zhotovením.

39. V prípade skladu poľnohospodárskych produktov odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi súdu
prvejinštancie,ktorýpoukázalnazásadnúskutočnosť,ato,žežalobcoviav1.a2.radesúdunepredložili
žiadne listinné dôkazy, ktoré by preukazovali povolenie výstavby skladu poľnohospodárskych produktov.

V konaní taktiež nebolo hodnoverne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že by stavebníkmi tejto
drobnej stavby boli výlučne žalobcovia v 1. a 2. rade. Žalobcovia v 1. a 2. rade, pokiaľ ide o dôvodnosť
ich nároku vo vzťahu k tejto drobnej stavbe, neuniesli dôkazné bremeno.

40. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ

je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je
preukázané (v tom zmysle, že ho súd považuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani
na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

41. Odvolací súd pripomína, že v rámci dokazovania platí zásada, že každý účastník musí uniesť

dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, kto tvrdí, dokazuje (affirmanti incumbit probatio). Inak
povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ
svojho rozhodnutia. Ak teda žalobcovia v 1. a 2 rade tvrdia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
drobnej stavby, t. j. skladu poľnohospodárskych produktov, musia túto skutočnosť preukázať, a to tak,
aby o pravdivosti ich tvrdení nevznikali vážne pochybnosti. Môžeme tiež povedať, že žalobcovia v 1.

a 2. rade musia preukázať skutočnosti, na základe ktorých mu im právo patrí, resp. od ktorých svoje
právo odvodzujú.

42. Ústavný súd SR v rozhodnutí II. ÚS 38/2015 ustálil, že: „Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností
leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé

dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí.“.

43. Odvolací súd súčasne zdôrazňuje, že predmetom tohto konania je určenie bezpodielového
spoluvlastníctva žalobcov v 1. a 2. rade k drobným stavbám, v ktorom ako v civilnom sporovom konaní
platí princíp kontradiktórnosti konania, a teda nie je úlohou súdu, ale procesných strán a ich procesnej

diligencie, aby zabezpečili dôkazy na podporu svojich tvrdení.

44. Vo svetle týchto skutočností má odvolací súd za to, že žalobe o určenie bezpodielového
spoluvlastníctva žalobcov v 1. a 2. rade vo vzťahu k skladu poľnohospodárskych produktov nebolo

možné vyhovieť, a preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu aj v tejto časti zamietol.

45. Následne sa odvolací súd zaoberal tvrdením strán sporu, že vlastnícke právo k drobným stavbám
nadobudli vydržaním.

46. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

47. Niet pochýb, že spôsobilým predmetom vydržania môžu byť veci hnuteľné i nehnuteľné. Vlastníctvo

možno vydržať aj k časti parcely, pretože aj táto je pozemkom. Predmetom vydržania môže byť aj časť
stavby, ak je reálne stavebnotechnický oddeliteľná od zvyšku stavby, a teda môže byť ako samostatná
vec zapísaná do katastra nehnuteľností. Predmetom vydržania môže byť aj spoluvlastnícky podiel k veci.48.Vzhľadomnapredchádzajúcezáveryodvolaciehosúdu,ktorýprístupovécesty,chodníky,dvaoporné
múry vedľa skladov, spevnenú plochu letnej terasy posúdil ako veci nespôsobilé byť samostatným
predmetom občianskoprávnych vzťahov, možno uzavrieť, že k spomínaným drobným stavbám, ktoré

nie sú vecami v právnom zmysle, nemožno nadobudnúť vlastníctvo vydržaním.

49. Pokiaľ ide o sklad záhradného náradia, skleník, záhradný domček (altánok), sklad
poľnohospodárskych produktov, vo vzťahu k týmto drobným stavbám odvolací súd už vyššie uzavrel,
že žalobcovia ich nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva originálnym spôsobom, a to ich

zhotovením. Je preto vylúčené, aby ich nadobudli do spoluvlastníctva vydržaním. Navyše, žalobcovia
ani nekonkretizovali, kedy mali vstúpiť do oprávnenej držby a kedy sa mali stať vlastníkmi týchto
drobných stavieb. Pokiaľ ide o žalovaného, z jeho samotnej výpovede vyplýva, že sa o predmet
dedičstva nijako nezaujímal, v hlavnej nehnuteľnosti (rodinnom dome) nikdy nebýval, časť drobných
stavieb užíval len príležitostne. Užívanie skleníka a záhradného altánku vôbec nedeklaroval. Vo
vzťahu k skladu záhradného náradia, resp. skladu poľnohospodárskych produktov uviedol, že tam mal

iba uskladnené nejaké náradie, rebrík. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že tolerovanie
občasného užívania časti drobných stavieb žalovaným zo strany žalobcov ešte samo o sebe nezakladá
vlastnícke právo žalovaného. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že potom, čo sa stal žalovaný
podielovým spoluvlastníkom pozemkov, na ktorých stoja drobné stavby konkretizované v tomto bode
rozhodnutia, nevstúpil do ich oprávnenej dražby a nezačal ich nepretržite užívať. V kontexte uvedeného

je zrejmé, že podmienky pre vydržanie spomínaných drobných stavieb nie sú splnené, a preto odvolací
súd nemohol priznať námietkam žalovaného relevanciu.

50. Námietky žalovaného, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, ktorá spočívala
v tom, že podielového spoluvlastníctvo k drobným stavbám nadobudol na základe dedičského konania

po jeho neb. otcom H. A. (sp. zn. D 1054/90), posúdil odvolací súd ako nedôvodné. Z napadnutého
rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie sa týmito tvrdeniami žalovaného zaoberal
a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi náležite vysporiadal.

51. Vo vzťahu k vyjadreniam strán sporu ohľadom priebehu výstavby dvojgeneračného rodinného domu

odvolací súd uvádza, že sa týmito skutočnosťami nebude podrobnejšie zaoberať a vyjadrovať sa k nim.
V priebehu konania bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že výstavba dvojgeneračného
rodinného domu a výstavba v žalobe konkretizovaných drobných stavieb sa nerealizovala súčasne.
K realizácií drobných stavieb žalobcovia pristúpili až po výstavbe dvojgeneračného rodinného domu,
preto vyjadrenia ohľadom priebehu a spôsobu financovania výstavby dvojgeneračného rodinného domu

sú bez právnej relevancie k predmetu tohto konania.

52. Pokiaľ žalovaný dôvodnosť svojich tvrdení odvodzuje od listu, ktorý mala matka žalobcu v 1.
rade a žalovaného napísať žalobcovi v 1. rade (č. l. 216), odvolací súd považuje za potrebné
zdôrazniť, že v predmetnom liste nie je ani jediná zmienka o tom, že by rodičia žalobcu v 1. rade

a žalovaného financovali, alebo sa aspoň spolupodieľali na financovaní, či výstavbe drobných stavieb,
vo vzťahu ku ktorým žalobcovia žiadajú určiť bezpodielové spoluvlastníctvo. Jedná sa len o vyjadrenie
(pravdepodobne) matky žalobcu v 1. rade a žalovaného vo vzťahu k jej synovi, z ktorého však nie je
možné odvodzovať dôvodnosť žiadnych právnych nárokov žalovaného.

53. Vo vzťahu k poštovým poukážkam, ktoré súdu predložil žalovaný (č. l. 224 a 225), odvolací súd
uvádza, že nie je vôbec zrejmé za akým účelom boli jednotlivé finančné prostriedky na účet Q. E. Q.
vkladané a že by mali slúžiť na financovanie výstavby drobných stavieb. Vzhľadom na uvedené aj túto
odvolaciu námietku bolo potrebné posúdiť ako nedôvodnú.

54. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval

za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

55. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval odvolanie strán sporu za nedôvodné, a preto napadnutý
rozsudok spolu so súvisiacim výrok o trovách konania v spojení s opravným uznesením ako vecne

správny potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

56. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že ani jedna zo strán nebola
v odvolacom konaní úspešná.

57. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).