Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, June 30, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Sak/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0724101750
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0724101750.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Martina Tisa a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej
veci žalobcu: Q. Q., narodený XX. P. XXXX, štátna príslušnosť: Afganská islamská republika, adresa
posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu: mesto X.-M.-A., provincia B., T., tohto času pobytom mimo
pobytového tábora Rohovce na adrese: B. č. X, B., Slovenská republika, zast.: Slovenskou humanitnou
radou, so sídlom v Bratislave, Budyšínska č. 1, IČO: 173 160 14, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom v Bratislave, Pivonková č. 6, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia z 25. októbra 2024, číslo ČAS: MU-PO-133-24/2024-Ž, o kasačnej sťažnosti

žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave z 25. februára 2025, č. k. 15Saz/12/2024-33, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v časti súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného z 25.
októbra 2024, číslo ČAS: MU-PO-133-24/2024-Ž ohľadom neudelenia azylu kasačnú sťažnosť žalobcu
z a m i e t a a v časti súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného z 25. októbra 2024, číslo ČAS: MU-
PO-133-24/2024-Ž ohľadom neposkytnutia doplnkovej ochrany rozsudok Správneho súdu v Bratislave
z 25. februára 2025, č. k. 15Saz/12/2024-33 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného v tejto časti z r u
š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania na správnom súde a kasačnom súde voči žalovanému
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania a ďalšie relevantné skutočnosti

1. Žalobca po prvýkrát požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany ako maloletý
(v zastúpení súdom ustanoveným opatrovníkom) dňa 13. decembra 2018. Žalovaný rozhodnutím z 27.

septembra 2019 žalobcovi neudelil azyl, avšak poskytol mu doplnkovú ochranu na území Slovenskej
republiky na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia, do 07. októbra
2020. Následne si žalobca v zákonom stanovenej lehote podal žiadosť o predĺženie doplnkovej ochrany,
táto mu bola predĺžená rozhodnutím žalovaného z 21. októbra 2020 na ďalšie dva roky a táto zanikla dňa
24. októbra 2022, keď žalobca už v zákonom stanovenej lehote nepodal žiadosť o predĺženie doplnkovej
ochrany.

2. Dňa 29. júla 2024 bol žalobca kontrolovaný príslušníkmi Policajného zboru s tým, že nevedel predložiť
žiaden doklad totožnosti a z ktorého dôvodu bol eskortovaný na Oddelenie cudzineckej polície Trnava;
počas eskorty žalobca požiadal o azyl na území Slovenskej republiky. Toho istého dňa bola so žalobcom
spísaná zápisnica za účelom podania vysvetlenia. Z dôvodu, že Oddelenie cudzineckej polície Trnavanebolo príslušné na prijatie žiadosti o azyl, bol žalobca v sprievode hliadky prepravený do záchytného
tábora - Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné. Dňa 30. júla 2024 bola so žalobcom spísaná
zápisnica za účelom podania vysvetlenia ohľadom jeho žiadosti o azyl na území Slovenskej republiky.

3. Dňa 13. augusta 2024 bol so žalobcom vykonaný vstupný pohovor za účelom objasnenia a
zdôvodnenia jeho (opakovanej) žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

4. Rozhodnutím z 25. októbra 2024, číslo ČAS: MU-PO-133-24/2024-Ž žalovaný postupom podľa § 13

ods. 1 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 480/2002 Z.z.“) žalobcovi neudelil azyl, podľa § 13c ods. 2
písm. e/ a § 20 ods. 4 tohto zákona mu neposkytol doplnkovú ochranu.

II.
Konanie na správnom súde

5. Žalobca následne podal správnu žalobu podľa § 207 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok (ďalej len „SSP“) domáhajúc sa zrušenia napadnutého rozhodnutia v časti neudelenia azylu a
neposkytnutia doplnkovej ochrany a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

6. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia
veci, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie
veci a tiež, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo
opatrenia, bol v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemal oporu. Konkrétne v časti
neudelenia azylu uvádzal, že od roku 2021 je väčšina územia Afganistanu pod kontrolou Talibanu. Podľa

informácií o krajine pôvodu, aj rodinní príslušníci členov bývalých bezpečnostných zložiek štátu môžu
mať opodstatnený strach z prenasledovania. Taktiež cieľom Talibanu je očistiť afganskú spoločnosť a
vylúčiť z Afganistanu zahraničný vplyv s tým, že jednotlivci, ktorí sú považovaní za „po-západnených“,
môžu byť ohrozovaní Talibanom, príbuznými a susedmi. Podľa doložených informácií taktiež drobné
obvinenia, že mal niekto v Európe priateľku alebo pil alkohol, môžu viesť ku konfliktom. Žalobca žije

na Slovensku od roku 2017, t.j. celý jeho dospelý život, ovláda slovom aj písmom slovenský jazyk,
na Slovensku má družku a syna a nie je vylúčené, že by mohol byť považovaný za pro-západne
orientovaného a upútať pozornosť Talibanu. Tiež uviedol, že žalobca pochádza z rodiny, kde iní jej
členovia bojovali proti Talibanu a tak môžu byť žalobcovi pripísané rovnaké politické názory. Podporne
odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak/18/2017 a tiež zásadu „v

pochybnostiach v prospech“ spomenutú napríklad v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 10Sža/10/2015, prípadne sp. zn. 10Sžak/14/2019. V časti neposkytnutia doplnkovej ochrany
žalobcauviedol,žebolrozsudkomOkresnéhosúduBratislavaVakomladistvýuznanývinnýmzozločinu
prevádzačstva v spolupáchateľstve a odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov, pričom
po spáchaní tohto zločinu mu bola poskytnutá doplnková ochrana, najskôr na jeden rok a následne

predĺžená na ďalšie dva roky. Tiež poukázal na to, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III bol
uznaný vinným zo zločinu ublíženia na zdraví a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní troch rokov,
pričom súd použil inštitút mimoriadneho zníženia trestu a prihliadol tiež na priznanie žalobcu, účinnú
ľútosť, ako aj na skutkové okolnosti a predchádzajúcu interpersonálnu komunikáciu medzi žalobcom a
poškodeným, z ktorej mohol žalobca pociťovať určitú odôvodnenú obavu. Žalobca bol umiestnený do

ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a uznesením Okresného súdu Trnava z 29. júla
2024 bol podmienečne prepustený. Žalobca tiež podľa Ústrednej evidencie priestupkov nemá žiaden
záznam, v súčasnosti vedie riadny rodinný život so svojou družkou a maloletým synom. Žalovaný vec
nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru o nebezpečnosti žalobcu pre spoločnosť.

7. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril dňa 19. decembra 2024 považujúc správnu žalobu za
nedôvodnú. Uviedol, že nesprávnosť právneho posúdenia veci nemožno vymedziť nesprávnym, či
nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej
normy na daný prípad, alebo jej interpretáciu, prípadne jej aplikáciu na zistený skutkový stav.
Neexistuje primeraná miera pravdepodobnosti, že žalobca by v prípade návratu do Afganistanu čelil

prenasledovaniu podľa § 8 zákona č. 480/2002 Z.z. Pri svojej úvahe žalovaný vychádzal zo skutočnosti,
že žalobca od smrti svojho otca (od svojich dvoch rokov) žil spolu s matkou a bratom u strýka, ktorý
mal tiež bojovať proti Talibanu a neskôr bol údajne zabitý. Ak by sa žalobcova rodina cítila byť po
smrti otca žalobcu ohrozená Talibanom, nepresťahovala by sa k príbuznému, ktorý bol podľa vyjadrenížalobcu tiež nepriateľom Talibanu. Žalobca okrem incidentu na streche domu, pri ktorom ho mali postreliť
príslušníci Talibanu, neuvádzal žiadne problémy počas pobytu u strýka, kde žil cca trinásť rokov, z
toho asi jeden rok po strýkovej smrti a po uvedenom incidente. Počas pohovoru dňa 13. augusta

2024 uviedol, že jeho brat odišiel z Afganistanu až po jeho odchode, pretože mal isté problémy, ale
nevedel uviesť konkrétne aké. Ďalej uviedol, že je v kontakte s príbuznými z otcovej aj maminej strany,
ktorí žijú v rôznych častiach Afganistanu. Tiež uviedol, že žalobca nespadá pod profil osoby, ktorá by
po návrate do Afganistanu mohla byť považovaná za „westernizovanú“. Odporúčanie EUAA o krajine
Afganistan 2024 uvádza, že Taliban má o vracajúcich sa osobách minimálne informácie a jeden zdroj

opísal postup Talibanu k navrátilcom ako zhovievavý. Podobne iný zdroj poznamenal, že nemá dojem,
že by Afganci, ktorí sa vrátili zo Západu, boli terčom útokov zo strany Talibanu, pokiaľ to nebolo v
dôsledku osobného sporu alebo vendety. Žalobca nekonvertoval z islamskej viery a jeho profil nie je ani
inak zvlášť viditeľný. Neuvádzal ani žiadne informácie, že by Taliban obťažoval rodinných príslušníkov.
Individuálna situácia žalobcu tak nepredstavuje prenasledovanie jeho osoby z dôvodu rasy, národnosti,
náboženstvu, z dôvodu zastávania alebo uplatňovania politických názorov, práv a slobôd alebo z dôvodu

príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Žalovaný však žalobcu vylúčil z poskytnutia doplnkovej ochrany,
nakoľko u neho existuje dôvodné podozrenie, že predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Žalobca
bol ešte ako mladistvý uznaný rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 4T/63/2017 spolu
s ďalšími dvoma osobami, vinným zo spolupáchateľstva zo zločinu prevádzačstva. Bol odsúdený na
trest odňatia slobody vo výmere dva roky, ktorý vykonal v ústave na výkon trestu pre mladistvých.

Následne, už ako plnoletý, bol žalobca v roku 2022 opäť odsúdený na tri roky výkonu trestu odňatia
slobody nepodmienečne za napadnutie a ublíženie na zdraví. Bol umiestnený do Ústavu na výkon trestu
odňatiaslobodyvHrnčiarovciachnaParnou,odkiaľbol29.júla2024podmienečneprepustenýsurčenou
skúšobnou dobou v trvaní štyroch rokov. S odkazom na relevantnú časť publikácie EUAA: Praktická
príručka úradu EASO uviedol, že v prípade žalobcu nešlo len o „jednoduché podozrenie“, ale o dva

odsudzujúce rozsudky - za trestný čin proti poriadku vo verejných veciach a za trestný čin proti životu
a zdraviu. Išlo teda o jasné a spoľahlivé informácie, ktoré spĺňajú normu týkajúcu sa vážnych dôvodov.
Dodal, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava takmer ôsmy rok (2017-2024) a počas
tohto obdobia bol súdmi 2-krát právoplatne odsúdený na tresty odňatia slobody v celkovej výmere 5
rokov, pričom vykonaný trest odňatia slobody predstavuje viac ako polovicu obdobia jeho pobytu na

území Slovenskej republiky. Odkázal tiež na dotazník vypracovaný dňa 02. augusta 2018 Ústavom na
výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých Sučany s názvom „Hodnotenie rizika sociálneho zlyhania“,
obsahujúci informácie, že žalobca akceptoval zodpovednosť za svoje konanie a prejavil snahu zmeniť
sa, avšak resocializačná diagnóza bola pre žalobcu vyhodnotená ako menej priaznivá, so stredným
rizikom sociálneho zlyhania. Spáchaním ďalšieho trestného činu v roku 2022 bola naplnená prognóza

sociálneho zlyhania, čo vytvára významný predpoklad, že u žalobcu existuje dôvodné podozrenie, že
predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

8. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 03. februára 2025 na vedomie.
9. Správny súd v konaní podľa § 207 a nasl. SSP preskúmal postup žalovaného a dospel k záveru o

nedôvodnosti podanej správnej žaloby.

10. Vo vzťahu k neudeleniu azylu sa plne stotožnil so závermi, ku ktorým dospel žalovaný v napadnutom
rozhodnutí. V prípade žalobcu predpoklad na udelenie azylu (existencia opodstatnených obáv z
prenasledovania z dôvodu imputovaného politického presvedčenia alebo z dôvodu príslušnosti k

sociálnej skupine ako osobe „westernizovanej“ a príbuznej s členmi ozbrojených síl bojujúcich proti
Talibanu)nebolpotvrdený,pričomžalobcasamotnúexistenciuobávzprenasledovaniaanihodnoverným
spôsobom neosvedčil. V žalobcovom prípade sú už jeho rodinní príslušníci, ktorí boli vojaci, dlhý čas
po smrti, a preto v nijakom prípade nemôže dôjsť k snahám Talibanu o ich zadržanie, respektíve o
ich vyhľadávanie, a preto nie je dôvod, prečo by malo niečo žalobcovi zo strany Talibanu hroziť (dlhé

roky neboli žalobca a ani jeho rodinní príslušníci žiadnym spôsobom Talibanom ani len obťažovaní, a
to ani bezprostredne po smrti žalobcovho otca, či strýka). Oba uvedené incidenty, napriek tomu, že sa
týkali usmrtenia vojakov (žalobcovho otca a strýka) Talibanom, tak nemali nijaké bezpečnostné následky
ani vplyv na žalobcu a jeho rodinu, a preto neexistuje žiadna prenasledovaním podmienená príčinná
súvislosť medzi smrťou žalobcovho otca a strýka a osobou žalobcu (žalobca navyše po smrti strýka

zotrval ešte približne rok v jeho obydlí, pričom nemal s Talibanom absolútne žiadne problémy). K tretiemu
žalobcom spomínanému incidentu (pri ktorom bol údajne žalobca po zaklopaní neznámych osôb na
dvere postrelený) správny súd uviedol, že na žalobcu strieľala neznáma osoba, o ktorej žalobca, ani
jeho matka, ani nikto ďalší, nič nevedeli, pričom až na miesto činu privolaní policajti neskôr údajnekonštatovali, že išlo o príslušníkov Talibanu, však išlo len o objektívne ničím nepodloženú domnienku.
Dodal, že k vystreleniu na žalobcu došlo po tom, ako si žalobca zo strechy na osoby stojace pri dverách
ich domu posvietil svetlom z telefónu, počas toho, ako už bola vonku tma, pričom osoby pri dverách

teda nad sebou zbadali svetlo a vystrelili. Keďže bola tma a žalobca ako osoba držiaca svetlo, na ktorú
strieľali sa nachádzala za týmto svetlom, nie je možné, aby útočníci videli, na koho strieľajú, a teda tento
útok nebol namierený konkrétne na osobu žalobcu a už vôbec nijako nesúvisel s azylovo relevantnými
dôvodmi prenasledovania. Tento incident, ak sa teda skutočne stal, tak vyplynul z vážneho bezprávia,
ktoré bolo v danom čase pre Afganistan charakteristické - k podobným incidentom dochádzalo na

pravidelnej báze. V súvislosti s neposkytnutím doplnkovej ochrany sa správny súd rovnako stotožnil so
závermi, ku ktorým dospel žalovaný. Mal preukázané, že žalobca po príchode na územie Slovenskej
republiky spáchal už dva závažné zločiny, a to zločin prevádzačstva a zločin ublíženia na zdraví, ktorý
navyše žalobca spáchal násilím a so zbraňou, žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava
približne osem rokov a počas tohto obdobia bol súdmi Slovenskej republiky už dvakrát právoplatne
odsúdený na tresty odňatia slobody v celkovej výmere päť rokov, pričom vykonaný trest odňatia slobody

predstavuje viac ako polovicu obdobia jeho pobytu na území Slovenskej republiky. Správny súd tiež
zdôraznil, že v daných prípadoch žalobca nespáchal prečiny, ale spáchal zločiny, pričom jeden aj
násilnou formou so zbraňou (dobodal človeka nožom). Žalobca zločin ublíženia na zdraví síce oľutoval
a priznal sa k nemu, čo však nevylučuje, že žalobca je nebezpečný pre spoločnosť. Rovnako fakt, že
žalobca má na území Slovenskej republiky družku a syna, nemá vplyv na posúdenie toho, že žalobca

je nebezpečný pre spoločnosť. Navyše, keďže bol žalobca vyše polovicu času stráveného na území
Slovenskej republiky vo výkone trestu odňatia slobody, potom sa ani nemohol riadne starať o uvedené
osoby.

11. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

III.
Konanie na kasačnom súde

12. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

13. Namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

14. Konkrétne (v zhode so žalobnými bodmi) uvádzal, že aj rodinní príslušníci členov bývalých

bezpečnostných zložiek štátu môžu mať opodstatnený strach z prenasledovania. Cieľom Talibanu
je očistiť afganskú spoločnosť a vylúčiť z Afganistanu zahraničný vplyv s tým, že jednotlivci, ktorí
sú považovaní za „po-západnených“ môžu byť ohrozovaní Talibanom, príbuznými a susedmi. Podľa
doložených informácií taktiež drobné obvinenia, že mal niekto v Európe priateľku alebo pil alkohol, môžu
viesť ku konfliktom. Žalobca žije na Slovensku od roku 2017, t.j. celý jeho dospelý život, ovláda slovom aj

písmom slovenský jazyk, na Slovensku má družku a syna a nie je vylúčené, že by mohol byť považovaný
za pro-západne orientovaného a upútať pozornosť Talibanu. Tiež uviedol, že žalobca pochádza z rodiny,
kde iní jej členovia bojovali proti Talibanu a tak môžu byť žalobcovi pripísané rovnaké politické názory.
Podporne odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak/18/2017 a tiež
zásadu „v pochybnostiach v prospech“ spomenutú napríklad v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 10Sža/10/2015, prípadne sp. zn. 10Sžak/14/2019. V časti neposkytnutia doplnkovej
ochrany žalobca uviedol, že bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava V ako mladistvý uznaný vinným
zo zločinu prevádzačstva v spolupáchateľstve a odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dvoch
rokov, pričom po spáchaní tohto zločinu mu bola poskytnutá doplnková ochrana, najskôr na jeden
rok a následne predĺžená na ďalšie dva roky. Tiež poukázal na to, že rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III bol uznaný vinným zo zločinu ublíženia na zdraví a odsúdený na trest odňatia slobody v
trvaní troch rokov, pričom súd použil inštitút mimoriadneho zníženia trestu a prihliadol tiež na priznanie
žalobcu, účinnú ľútosť, ako aj na skutkové okolnosti a predchádzajúcu interpersonálnu komunikáciu
medzi žalobcom a poškodeným, z ktorej mohol žalobca pociťovať určitú odôvodnenú obavu. Žalobca bol
umiestnený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a uznesením Okresného súdu

Trnava z 29. júla 2024 bol podmienečne prepustený. Žalobca tiež podľa Ústrednej evidencie priestupkov
nemá žiaden záznam, v súčasnosti vedie riadny rodinný život so svojou družkou a maloletým synom.
Žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru o nebezpečnosti žalobcu pre spoločnosť.15. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok správneho súdu tak, že
správnou žalobou napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.

16. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním z 24. apríla 2025 navrhujúc kasačnú
sťažnosť žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú s tým, že dôvody uvedené v tomto vyjadrení v podstatnej
časti korešpondovali s dôvodmi obsiahnutými vo vyjadrení k správnej žalobe z 19. decembra 2024 (bod
7 tohto rozsudku).

17. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 28. apríla 2025 na vedomie.

IV.
Právny názor kasačného súdu

18. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako súd kasačný (§ 438 ods.

2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť
kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú
sťažnosť podal žalobca v zákonom stanovenej skrátenej lehote (§ 443 ods. 2 písm. b/ SSP) preskúmal
napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k
záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu je v časti, v ktorej rozhodol žalovaný o neposkytnutí doplnkovej

ochrany dôvodná. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol bez nariadenia
pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 30. júna 2025 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

19. Zákon č. 480/2002 Z.z. upravuje konanie o azyle, ustanovuje postup pri poskytovaní dočasného
útočiska, ustanovuje práva a povinnosti žiadateľov o udelenie azylu, azylantov, cudzincov, ktorým sa
poskytla doplnková ochrana, cudzincov žiadajúcich o poskytnutie dočasného útočiska a odídencov,
ustanovuje pôsobnosť orgánov verejnej moci na úseku azylu, doplnkovej ochrany a dočasného
útočiska, upravuje prvotnú integráciu azylantov a cudzincov, ktorým sa poskytla doplnková ochrana, do

spoločnosti, upravuje pobyt v azylových zariadeniach. (§ 1).

20. Podľa § 2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ zákona č. 480/2002 Z.z., na účely tohto zákona sa rozumie
a/ medzinárodnou ochranou udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany,
b/ azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve

2) [Dohovor o právnom postavení utečencov (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej
republiky č. 319/1996 Z.z.)] alebo v osobitnom predpise 3) (článok 53 Ústavy Slovenskej republiky)
c/ doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu,
d/ prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných
ľudských práv 3a) [napríklad článok 15 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(oznámenie č. 209/1992 Zb.)] alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným
spôsobom, ktoré spočíva najmä v
1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,

3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom;

f/ vážnym bezprávím
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu;

21. Podľa § 8 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z.z., ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje
inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebopríslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do
tohto štátu.

22. Podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z.z., ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky podľa § 8.

23. Podľa § 13a zákona č. 480/2002 Z.z., ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú
vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe

vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

24. Podľa § 13c ods. 2 písm. e/ zákona č. 480/2002 Z.z., ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú
ochranu, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.

25. Podľa článku 17 ods. 1 písm. d/ smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13.

decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho
občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb
oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (prepracované znenie) (ďalej
len „smernica č. 2011/95/EÚ“), štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú
vylúčení z oprávnenia na doplnkovú ochranu, ak existujú vážne dôvody domnievať sa:

d/ že predstavujú nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo bezpečnosť členského štátu, v ktorom sú
prítomní.

26. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd
postupom podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia z 25. októbra 2024, číslo ČAS: MU-PO-133-24/2024-Ž, ktorým
žalovaný postupom podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z.z. žalobcovi neudelil azyl, podľa
§ 13c ods. 2 písm. e/ a § 20 ods. 4 tohto zákona mu neposkytol doplnkovú ochranu. Žalobca správnou
žalobou napadol rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu, teda aj v časti neudelenia azylu a v časti
neposkytnutia doplnkovej ochrany.

A/ K neudeleniu azylu

27. V úvode najvyšší správny súd poukazuje na to, že konanie o udelenie azylu na území Slovenskej
republikyjeupravenévzákoneč.480/2002Z.z.UdelenieazylunaúzemíSlovenskejrepublikyjespojené

so splnením podmienok taxatívne uvedených vo vyššie citovanom ustanovení § 8 zákona, t. j. v prípade
žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy (prípadne „oprávnené obavy“ v znení
definíciepojmu„utečenec“podľačlánku1Dohovoruoprávnompostaveníutečencov)zprenasledovania
z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických
názorovalebopríslušnostikurčitejsociálnejskupine,prenasledovaniazauplatňovaniepolitickýchpráva

slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení
ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za
uplatňovanie politických práv a slobôd (článok 53 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky). Dôvody
pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania
ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané.

Inštitút azylu je teda aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom
uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a
práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona je viazané objektívne na
prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona alebo na odôvodnené
obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe

bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 04. augusta 2009, sp. zn. 8Sža/41/2009, prípadne rozsudok z 15. novembra
2019, sp. zn. 10Sžak/17/2019). Najvyšší správny súd tiež zdôrazňuje, že azyl je výnimočný inštitút
konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje
oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy

nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo
celé skupiny obyvateľov (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. septembra 2014,
sp. zn. 1Sža/26/2014).28. Po preskúmaní veci najvyšší správny súd dospel k záveru, že žalovaný postupujúc pritom v súlade
s § 19a ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. pri zisťovaní skutkového stavu veci postupoval dôsledne a
starostlivo, obstaral dostatok informácií o krajine pôvodu žalobcu, tvrdenia žalobcu s týmito informáciami

porovnal a mohol tak vo veci učiniť autoritatívny záver. Z administratívneho spisu je zrejmé, že v
predmetnej veci sa žalovaný zaoberal skutočnosťami uvedenými žalobcom, ako dôvodmi pre udelenie
azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany. Keďže je žalovaný v prípade konania o azyle viazaný
dôvodmi, ktoré uvedie žiadateľ o azyl počas konania, na základe obsahu administratívneho spisu má
najvyšší správny súd za dostatočne preukázané, že žalovaný sa zaoberal dôvodmi na udelenie azylu,

ktoré uviedol žalobca a žalovaný dostatočne (v rozsahu dôvodov žiadosti o azyl) zistil skutkový stav
tak, aby bolo možné spoľahlivo rozhodnúť v merite veci, teda nedošlo k porušeniu zásady materiálnej
pravdy. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č.
71/1967Zb.(Správnyporiadok)mážalovanýlenvrozsahudôvodov,ktoréžiadateľvpriebehusprávneho
konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla
povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a

následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 23. januára 2007, sp. zn. 1SžoKS 124/2005, rozsudok z 01. júla 2009, sp.
zn. 8Sža/34/2009, prípadne rozsudok z 31. mája 2017, sp. zn. 10Sžak/5/2017, ktorý si uvedené závery
rovnakoosvojil).Zásadatzv.materiálnejpravdymávkonaníoudelenieazylusvoješpecifikáspočívajúce
v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Špecifikám

konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú
vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo
veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno
dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán.
Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k

danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to ako tých,
ktorévyvracajútvrdeniežiadateľa,akoajtých,ktoréichpodporujú(pozrinapríkladrozsudokNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 09. apríla 2013, sp. zn. 1Sža/10/2013, prípadne z 13. januára 2015, sp.
zn. 1Sža/48/2014).

29. Z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca požiadal o azyl z dôvodu, že na Slovensku žije jeho
priateľka a syn a tiež z dôvodu konfliktu v Afganistane (Zápisnica o podaní vysvetlenia z 29. júla 2024).
Tento dôvod žalobca potvrdil aj v zápisnici z 30. júla 2024, v ktorej bližšie rozviedol, že žiadosť o udelenie
azylunaúzemíSlovenskejrepublikypodalzdôvoduobavyoživotpreproblémy,ktorémalvAfganistane.
Uviedol, že jeho otec pracoval pre afganskú vládu a bol usmrtený hnutím Taliban. V dotazníku žiadateľa

o azyl spísanom dňa 13. augusta 2024 žalobca ako z jeho pohľadu azylovo relevantné dôvody uviedol,
že jeho otec pracoval ako vojak z povolania, a keď mal dva roky, vtrhli príslušníci hnutia Taliban do ich
domu a otca zastrelili; tento incident si vzhľadom na svoj nízky vek nepamätal, dozvedel sa o ňom od
svojej matky. Následne po smrti otca sa spolu s matkou a mladším bratom presťahovali k matkinmu
bratovi, ktorý bol tiež vojak z povolania a ktorého tiež zabili príslušníci Talibanu, keď mal 13 rokov, počas

toho, ako sa zúčastnil na vojenskej operácii v meste Logar namierenej proti Talibanu. V tomto smere
bližšie rozviedol okolnosti smrti strýka, po vykonaní vojenskej operácie nabehlo strýkovo auto na mínu a
tá vybuchla, pričom strýko tento výbuch prežil, avšak následne ho zastrelil jeden z príslušníkov Talibanu,
ktorý bol v blízkosti, a ktorého strýko požiadal o pomoc. Ďalej konštatoval, že tieto informácie má taktiež
sprostredkované, od iných vojakov, ktorí bojovali po boku strýka. Okrem toho spomenul incident, pri

ktorom bol ako trinásťročný postrelený. Tvrdil, že v jeden večer im s matkou niekto neznámy klopal
na dvere, pričom na otázku, kto tam je, neprišla odpoveď a preto sa išiel pozrieť zo zvedavosti na
strechu; po tom, ako si na osoby posvietil svetlom z telefónu, jedna osoba naňho vystrelila, následne
jeho matka zavolala políciu, ktorá po príchode skonštatovala, že išlo o príslušníkov Talibanu. Uviedol,
že preňho aj pre jeho matku, to však boli neznámi ľudia. Dodal, že vzhľadom na to, že momentálne v

Afganistane vládne Taliban, tak sa nemôže vrátiť domov, z ktorého dôvodu potom žiadal o medzinárodnú
ochranu. Takto žalobcom vymedzené dôvody aj v zmysle vyššie ozrejmených východísk zameraných na
vymedzenie podstaty inštitútu azylu však nemôžu obstáť a nespĺňajú základné podmienky pre udelenie
azylu vyplývajúce z vyššie citovaného § 8 písm. a/ v spojení s § 2 písm. d/ zákona č. 480/2002 Z.z.
Možno sa v tomto smere stotožniť so závermi, ku ktorým dospel žalovaný v napadnutom rozhodnutí.

30. V prípade otca žalobcu, ako aj jeho strýka išlo (podľa tvrdení žalobcu) o vojakov z povolania, ktorí
sa zúčastňovali vojenských operácií zameraných proti hnutiu Taliban a jeho príslušníkom a ako vojaci
boli vystavovaní ohrozeniu života. Pokiaľ aj došlo k usmrteniu otca žalobcu spôsobom, ktorý žalobcav priebehu administratívneho konania bližšie popísal, tak táto skutočnosť bez ďalšieho neznamená
a nezakladá naplnenie dôvodu pre udelenie azylu vo vzťahu k žalobcovi. Usmrtenie otca žalobcu
mohlo s najväčšou pravdepodobnosťou súvisieť s jeho pôsobením ako vojaka nasadeného, respektíve

vykonávajúceho vojenskú činnosť proti hnutiu Taliban, a teda aj reakcia hnutia Taliban spočívajúca
v usmrtení otca žalobcu sa dotýkala priamo otca žalobcu. Z tohto dôvodu nemožno usmrtenie otca
žalobcu bojujúceho proti hnutiu Taliban automaticky spájať s politickým presvedčením imputovaným
k osobe žalobcu. Zásadným v tomto smere je fakt, že žalobca v čase usmrtenia otca mal dva roky,
pričom od tej doby až do usmrtenia jeho strýka ubehlo približne trinásť rokov a žalobca a jeho príbuzní

žiadne problémy s hnutím Taliban nemali, respektíve tieto žalobca v priebehu administratívneho konania
neoznačil. Možno preto prenasledovanie žalobcu, tak ako má na mysli vyššie citované ustanovenie §
2 písm. d/ zákona č. 480/2002 Z.z., vylúčiť.

31. Čo sa týka strýka žalobcu, tento ako vojak z povolania sa zúčastnil na vojenskej operácii mimo svojho
domova, v oblasti, ktorú kontroloval Taliban, a počas tejto operácie prišiel po nájazde na mínu o život.

Možno sa v tomto smere stotožniť s názorom žalovaného, že išlo o rutinnú akciu, ktorá bola strýkovou
bežnou pracovnou náplňou, a do ktorej nielen strýko, ale aj každý ďalší vojak ide s rizikom toho, že sa z
akcieužnemusívrátiť;takýchtoakciíabsolvujúpočassvojejkariéryvojacidesiatky,adokaždejznichidú
s rovnakým rizikom, že môže byť ich posledná. Ak by aj smrť strýka bolo možné pripísať hnutiu Taliban,
tak z takéhoto incidentu nevyplývalo nebezpečenstvo voči osobe žalobcu. Príslušníci Talibanu pripravili

o život vojaka ako príslušníka strany oponenta počas ozbrojeného stretu dvoch účastníckych skupín a
nemajú odkiaľ vedieť, že žalobca, ako jeho synovec, vôbec existuje. Navyše k vražde došlo ďaleko od
oblasti, kde žalobca žil, samotný žalobca sa v čase incidentu ani nenachádzal v blízkosti strýka, a preto
neexistuje dôvod, prečo by mali príslušníci Talibanu žalobcu so strýkom akokoľvek spájať. Možno preto
i v tomto prípade prenasledovanie žalobcu, tak ako má na mysli vyššie citované ustanovenie § 2 písm.

d/ zákona č. 480/2002 Z.z., vylúčiť.

32. V poradí tretia okolnosť, od ktorej žalobca odvodzoval naplnenie dôvodov pre udelenie azylu,
spočívala v postrelení žalobcu, ku ktorému došlo po tom, ako si žalobca zo strechy na osoby stojace
pri dverách ich domu posvietil svetlom z telefónu, počas toho, ako už bola vonku tma, pričom osoby pri

dverách nad sebou uvideli svetlo a vystrelili. Za takto žalobcom opísaných okolností daného incidentu
rovnako nemožno dospieť k záveru, že by tento útok bol namierený výlučne proti žalobcovi vo svetle už
vyššie spomenutých azylovo relevantných dôvodov. Keďže bola tma a žalobca ako osoba držiaca svetlo,
na ktorú strieľali sa nachádzala za týmto svetlom, nie je možné, aby útočníci videli, na koho strieľajú.
Rovnako nebolo jednoznačne preukázané, že útočníci patrili k hnutiu Taliban; príslušníci afganskej

polície útočníkov nevideli (prišli na miesto až po spáchaní tohto incidentu) a teda konštatovanie polície,
že išlo o príslušníkov Talibanu, možno chápať v istej rovine odhadu. Najvyšší správny súd sa rovnako
ako žalovaný skôr prikláňa k záveru, že incident bol výsledkom stavu domovskej krajiny žalobcu, pre
ktorú bolo (a v súčasnosti i naďalej je) príznačný stav napĺňajúci pojmové znaky vážneho bezprávia, tak
ako je predovšetkým definované v § 2 písm. f/ bod tretí zákona č. 480/2002 Z.z.

33. Najvyšší správny súd sa tak stotožňuje so skutkovými, ako aj právnymi závermi správneho súdu,
ktorý primeraným spôsobom odôvodnil, z čoho vyvodil svoj záver zhodný so záverom žalovaného,
a teda, že žalobca nepreukázal opodstatnenosť obáv z prenasledovania z dôvodov taxatívne
vymedzených v zákone č. 480/2002 Z.z. Taktiež poukaz na všeobecne nepriaznivú situáciu v krajine

pôvodu žalobcu sám o sebe ešte nie je dôvodom k udeleniu azylu, pokiaľ sa táto situácia neprejaví v
perzekúcii či obave z nej vo vzťahu k žiadateľovi o azyl, a to z dôvodov uvedených v § 8 zákona č.
480/2002 Z.z. (pozri tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2010, sp. zn.
9Sža/13/2010 a rozsudok z 21. apríla 2009, sp. zn. 1Sža/7/2009). V závere tejto časti najvyšší správny
súd tiež poukazuje na zásadnú skutkovú nezrovnalosť ohľadom žalobcom prezentovaného úmrtia jeho

otcaaokolností,zaktorýchktakémutoúmrtiudošlo.Totižzobsahuadministratívnehospisujezrejmé,že
žalobca v mesiaci jún 2016 žiadal o udelenie azylu v Maďarskej republike, pričom zo žiadosti o udelenie
azylu je zrejmé, že žalobca vôbec pred tam príslušným orgánom neuvádzal, že by jeho otec, prípadne
strýko boli vojakmi z povolania a zomreli pri výkone svojho povolania. Vo vzťahu k otcovi v danej žiadosti
uvádzal, že bol členom strany Jamiat-e Islami a v rámci nej mal konflikt s jedným jej členom, ktorého

považoval za nepriateľa a ktorý mal podľa žalobcu aj jeho otca zavraždiť. Vyjadril sa tiež k samotnej
vražde otca, ktorá sa mala uskutočniť tým spôsobom, že otca vylákali, aby šiel do mešity a keď chcel
vojsť, tak ho zozadu zastrelili. Z uvedeného je zrejmé, že tieto okolnosti úmrtia otca sú diametrálne
odlišné od okolností, než ktoré žalobca uvádzal v žiadostiach o udelenie azylu na území Slovenskejrepubliky, čo môže vo vzťahu k žalobcovi vnášať aj isté pochybnosti o jeho dôveryhodnosti a zvlášť v
tomto prípade, keď smrťou otca a okolnosťami, za ktorých k nej došlo, žalobca označoval ako dôvody,
pre ktoré spĺňa podmienky pre udelenie azylu. Len pre úplnosť možno dodať, že žalobca v žiadosti

o udelenie azylu pred príslušným orgánom Maďarskej republiky tiež uvádzal, že chodil do školy aj do
madrasy, avšak v dotazníku z 13. augusta 2024 uviedol, že nemá žiadne vzdelanie. Rovnako nie je
zrejmé,prečopočasspisovaniazápisniceopodanomvysvetleníz29.júla2024naOddelenícudzineckej
polície Trnava uviedol, že neovláda Slovenský jazyk, z ktorého dôvodu bol prizvaný tlmočník, avšak v
konaní vedenom pred Oddelením azylu Policajného zboru Humenné uviedol, že ovláda slovenský jazyk

a tlmočníka nežiadal (zápisnica z 30. júla 2024 spísaná za účelom podania vysvetlenia ohľadom žiadosti
žalobcu o azyl na území Slovenskej republiky).

B/ K neposkytnutiu doplnkovej ochrany

34. Vo vzťahu k druhému napadnutému výroku ohľadom neposkytnutia doplnkovej ochrany najvyšší

správny súd na úvod poukazuje na to, že „Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť
subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú
ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o
azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto
inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny

pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie
inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery
určujúcetvrdeniasamotnéhožiadateľa,znichjepotrebnévychádzať.“(pozrirozsudokNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky z 12. októbra 2010, sp. zn. 1Sža/77/2010). Najvyšší správny súd mal z histórie
žalobcu obsiahnutej v kompletnom administratívnom spise žalovaného preukázané, že žalobcovi bola

pôvodne rozhodnutím žalovaného z 27. septembra 2019 poskytnutá doplnková ochrana po dobu
jedného roka a rozhodnutím z 21. októbra 2020 táto bola predĺžená na ďalšie dva roky a zanikla dňa 24.
októbra 2022, keď žalobca už v zákonom stanovenej lehote nepodal žiadosť o predĺženie doplnkovej
ochrany. V tu prejednávanej veci sám žalovaný uznal, že nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že
by v prípade návratu do krajiny pôvodu nebol žalobca tejto forme vážneho bezprávia vystavený. Mal

za to, že Taliban ako hnutie ovládajúce Afganistan sa pri výkone moci správa nestálo, nepredvídateľne
a nepodlieha žiadnym zákonom či nariadeniam. Napriek oficiálnym stanoviskám ústredného vedenia
Talibanu možno pozorovať nerešpektovanie týchto nariadení zo strany provinčných a okresných vodcov,
respektíve regionálnych buniek Talibanu, pričom rovnako je to aj s rešpektovaním Šárie, islamského
práva, o ktorú sa Taliban opiera ako o jediný pilier svojho konania - aj túto si každý veliteľ interpretuje

po svojom. Rovnako uvádzal, že afganskú spoločnosť by bolo možné charakterizovať ako neustále
premenlivú formu anarchie, ktorá absolútnym spôsobom nerešpektuje základné ľudské práva, a teda
obavu z ohrozenia vlastnej bezpečnosti môže v Afganistane pociťovať väčšina ľudí žijúcich pod
nadvládou Talibanu, ktorý vážnym a nevyberavým spôsobom zasahuje do rodinného života týchto
ľudí a zámerne vyvoláva u nich strach a obavu o bezpečie tak, aby sa plne podriadili ich záujmom.

Preto konštatoval, že nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že takáto svojvôľa by mohla v budúcnosti
znamenať neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie voči osobe žalobcu, prípadne jeho trest. Na
základe uvedeného teda dospel k záveru, že v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu, respektíve
do provincie Baghlan, berúc pri tom do úvahy princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia
medzinárodnej ochrany, by sa žalobca mohol v Afganistane stať obeťou vážneho bezprávia, a preto by

za štandardných okolností žalobcovi na území Slovenskej republiky prináležalo poskytnutie doplnkovej
ochrany.

35. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobca by síce spĺňal podmienky pre poskytnutie doplnkovej
ochrany, avšak žalovaný na základe uplatnenia tzv. vylučovacej klauzuly (doložky o vylúčení) plynúcej

z § 13c ods. 2 písm. e/ zákona č. 480/2002 Z.z. [(porovnaj článok 17 ods. 1 písm. d/ Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych
príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany,
o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu
poskytovanej ochrany (prepracované znenie)] žalobcovi doplnkovú ochranu neposkytol. Konkrétne,

dôvod neposkytnutia doplnkovej ochrany spočíval v preukázaní dôvodného podozrenia, že žalobca
predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.36. V kontexte na uvedené považuje najvyšší správny súd podporne odkázať aj na závery vychádzajúce
z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa už k pojmu „nebezpečenstvo pre
spoločnosť“ vyjadroval vo viacerých svojich rozhodnutiach. V prvom rade je potrebné uviesť, že

opatrenie (v tu prejednávanej veci majúce formu neposkytnutia doplnkovej ochrany) možno prijať
len vtedy, ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny predstavuje skutočné, existujúce a dostatočne
závažné nebezpečenstvo pre jeden zo základných záujmov spoločnosti členského štátu, v ktorom
sa nachádza. V rámci posúdenia existencie tohto nebezpečenstva prináleží príslušnému orgánu, aby
posúdil všetky okolnosti daného individuálneho prípadu (pozri napríklad rozsudok zo 06. júla 2023,

C-402/22 Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid proti M. A., bod 54). Totiž už zo samotného
znenia článku 17 ods. 1 písm. d/ smernice 2011/95/EÚ, ktorá má svoju „vnútroštátnu podobu“ v
§ 13c ods. 2 písm. e/ zákona č. 480/2002 Z.z. vyplýva, že toto ustanovenie sa uplatní len vtedy,
ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny „predstavuje“ nebezpečenstvo pre spoločnosť členského
štátu, v ktorom sa nachádza, čo naznačuje, že toto nebezpečenstvo musí byť skutočné a aktuálne,
pričom príslušnému orgánu pri uplatňovaní tohto ustanovenia prináleží, aby v každom jednotlivom

prípade vykonal posúdenie všetkých okolností tohto prípadu; súčasne za týmto účelom musí mať k
dispozícii všetky relevantné informácie a na ich základe vykonať vlastné posúdenie všetkých skutočností
dotknutého prípadu s cieľom určiť význam svojho rozhodnutia a uviesť jeho úplné odôvodnenie. Medzi
okolnosťami, ktoré treba zohľadniť pri posúdení existencie nebezpečenstva pre spoločnosť, ak zistenie
skutočného, existujúceho a dostatočne závažného nebezpečenstva pre jeden zo základných záujmov

spoločnosti v prípade dotknutého jednotlivca znamená tendenciu pokračovať v budúcnosti v správaní,
ktoré predstavuje takéto nebezpečenstvo, môže sa stať, že samotné správanie v minulosti spĺňa
podmienky takéhoto nebezpečenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 02. mája 2018, spojené veci
C-331/16 a C-366/16 K. a H. F., bod 56). Rovnako platí, že čím viac je rozhodnutie prijaté s odstupom
času od odsúdenia právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin, tým viac je príslušný

orgán povinný zohľadniť najmä vývoj po spáchaní takéhoto trestného činu, aby mohol určiť, či v deň,
keď má rozhodnúť o prípadnom odňatí postavenia utečenca, existuje skutočné a dostatočne závažné
nebezpečenstvo (pozri napríklad rozsudok zo 06. júla 2023, C-8/22 XXX proti Commissaire général
aux réfugiés et aux apatrides, bod 64). Rovnako Súdny dvor Európskej únie v posledne zmieňovanom
rozsudku apelujúc na dodržiavanie zásady proporcionality zdôraznil, že táto zahŕňa vyváženie na

jednej strane nebezpečenstva, ktoré predstavuje dotknutý štátny príslušník tretej krajiny pre spoločnosť
členského štátu, v ktorom sa nachádza, a na druhej strane práv, ktoré musia byť v súlade so smernicou
2011/95/EÚ zaručené osobám spĺňajúcim hmotnoprávne podmienky plynúce z článku 2 uvedenej
smernice. V rámci tohto posúdenia musí príslušný orgán zohľadniť aj základné práva zaručené právom
Únie a najmä overiť možnosť prijať iné opatrenia, ktoré menej zasahujú do práv zaručených utečencom

a do základných práv a ktoré by boli rovnako účinné na zabezpečenie ochrany spoločnosti členského
štátu, v ktorom sa dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nachádza (rozsudok zo 06. júla 2023, C-8/22
XXX proti Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides, body 67 a 68; porovnaj tiež rozsudok zo
06. júla 2023, C-663/21 Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl proti AA).

37. V tomto smere najvyšší správny súd ďalej uvádza, že vyššie zmieňované rozsudky Súdneho
dvora Európskej únie (C-402/22 a C-8/2022 a prípadne porovnaj tiež rozsudok zo 06. júla 2023,
C-663/21 Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl proti AA) sa vecne zaoberali výkladom článku
14 ods. 4 písm. b/ smernice 2011/95/EÚ, podľa ktorého členské štáty môžu zrušiť, ukončiť alebo
odmietnuť obnoviť postavenie priznané utečencovi vládnym, administratívnym, súdnym alebo kvázi

súdnym orgánom, keď po tom, ako bol odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť nebezpečný
trestný čin, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto členského štátu. V tu prejednávanej veci
v tejto časti (rozumej čo do posúdenia splnenia podmienok na poskytnutie doplnkovej ochrany) nemal
žalobca postavenie utečenca a nešlo o zrušenie, ukončenie alebo odmietnutie obnovenia postavenia
priznaného utečencovi, avšak vzhľadom na to, že tak článok 14 ods. 4 písm. b/, ako aj článok 17

ods. 1 písm. b/ smernice 2011/95/EÚ používajú totožný pojem „nebezpečenstvo pre spoločnosť“, súd
nevidí dôvod dávať vymedzeniu tohto pojmu v režime článku 17 ods. 1 písm. d/ iný význam, než
mu dal Súdny dvor Európskej únie vo vzťahu k tomu pojmu v zmysle článku 14 ods. 4 písm. b/
menovanej smernice. Aj podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie na účely výkladu
určitéhoustanoveniaprávaÚniejepotrebnézohľadniťnielenjehoznenie,aleajkontext,doktoréhopatrí,

a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudok z 20. októbra 2022, C-825/21 Centre
public d'action sociale de Liege). Z uvedeného je potom zrejmé, že aj na účely spresnenia rozsahu
pojmu „nebezpečenstvo pre spoločnosť“ v zmysle článku 17 ods. 1 písm. d/ smernice 2011/95 sa teda
zdá byť nevyhnutné zohľadniť znenie tohto ustanovenia, jeho kontextu a cieľov, ktoré sledujú právnepredpisy, ktorých je súčasťou (analogicky pozri v tomto zmysle už zmieňovaný rozsudok C-381/18 a
C-382/18). Len pre úplnosť možno len dodať, že vo vzťahu k vecnej priliehavosti vyššie uvádzaných
rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie (v kontexte na výklad článku 14 ods. 4 písm. b/ smernice

2011/95/EÚ) v tomto prípade nie je relevantným ani rozlišovanie medzi statusom utečenca a osobou
oprávnenou na doplnkovú ochranu, keďže z bodu 39 odôvodnenia smernice 2011/95/EÚ vyplýva jasná
požiadavka, aby sa osobám s postavením doplnkovej ochrany poskytli rovnaké práva a výhody, aké
majú utečenci podľa tejto smernice, a mali by byť viazané na rovnaké podmienky oprávnenosti. Z
uvedeného je zrejmé, že normotvorca Únie chcel zaviesť jednotné postavenie v prospech všetkých

osôb oprávnených na priznanie medzinárodnej ochrany, pričom smernica 2011/95/EÚ definuje osobu
s postavením medzinárodnej ochrany ako osobu, ktorej bolo priznané postavenie utečenca alebo
doplnková ochrana. Uvedené potvrdil aj Súdny dvor Európskej únie, keď skonštatoval, že akémukoľvek
rozhodnutiu o vylúčení osoby z postavenia utečenca musí predchádzať úplné posúdenie všetkých
okolností týkajúcich sa jeho individuálneho prípadu a nemožno ho prijať automaticky s tým, že takáto
požiadavka sa musí prebrať na rozhodnutia o vylúčení z doplnkovej ochrany (rozsudok z 13. septembra

2018, C-369/17 Shajin Ahmed proti Bevándorlási és Állampolgársági Hivatal, body 49 a 50).

38. Podporne možno tiež odkázať na
- znenie článku 27 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o
práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia

členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/
EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, podľa
ktorého opatrenia prijaté z dôvodov verejnej politiky alebo verejnej bezpečnosti musia byť v súlade s
zásadou úmernosti a musia vychádzať výlučne z osobného správania daného jednotlivca. Trestné činy,
ku ktorým došlo v minulosti, sa samé o sebe nepovažujú za dôvody na prijatie takýchto opatrení a tiež na

- znenie článku 27 ods. 2 druhý pododsek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29.
apríla2004opráveobčanovÚnieaichrodinnýchpríslušníkovvoľnesapohybovaťazdržiavaťsavrámci
územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS,
68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/
EHS, podľa ktorého osobné správanie daného jednotlivca musí predstavovať skutočnú, existujúcu a

dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti. Zdôvodnenia, ktoré
sú oddelené od podrobností prípadu, alebo ktoré sa spoliehajú na aspekty všeobecnej prevencie, sú
neprijateľné
s tým, že podľa názoru najvyššieho správneho súdu tieto závery [okrem iného potvrdené napríklad
v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 12. decembra 2019, C-381/18 a C-382/18 G.S. a V.G.

proti Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, bod 53, podľa ktorého cit.: „ (...) občana Únie, ktorý
využil svoje právo na voľný pohyb, a niektorých jeho rodinných príslušníkov možno považovať za
hrozbu pre verejný poriadok len vtedy, keď ich individuálne správanie predstavuje skutočnú, existujúcu a
dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti dotknutého členského
štátu.“] možno aplikovať aj na účely tu prejednávanej veci. S ohľadom na požiadavku tvorby jednotného

európskeho systému upravujúceho celkové postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny v európskom
priestore, či už v kontexte na ich postavenie ako utečencov, prípadne osoby, ktoré inak potrebujú
medzinárodnú ochranu (smernica 2011/95/EÚ), alebo ako osoby s pobytovými oprávneniami (smernica
2004/38/ES), alebo napríklad ako osoby personálne spadajúce pod regulačný režim Smernice Rady
2003/86/ES o práve na zlúčenie rodiny, sa nemožno domnievať, že aj s ohľadom na vzájomnú

previazanosť judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a jej konzistentnosť v kontexte na cudzineckú
politiku ako takú, použitie výrazu „nebezpečenstvo pre spoločnosť“ namiesto odkazu na „verejný
poriadok“ („verejná bezpečnosť“) nevyhnutne naznačuje voľbu stanoviť podstatne odlišný prístup, než
je prístup stanovený v týchto aktoch a súvisiacej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.

39. Ako už bolo vyššie uvedené, žalovaný na základe aplikácie tzv. vylučovacej klauzuly plynúcej
z § 13c ods. 2 písm. e/ zákona č. 480/2002 Z.z. (porovnaj článok 17 ods. 1 písm. d/ Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ) žalobcovi doplnkovú ochranu neposkytol. Konkrétne,
dôvod neposkytnutia doplnkovej ochrany spočíval v preukázaní dôvodného podozrenia, že žalobca
predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. K takémuto (dôvodnému) podozreniu žalovaný dospel po

tom, čo mal preukázané, že žalobca sa na území Slovenskej republiky dopustil dvoch skutkov majúcich
znaky trestných činov (zločinov), za ktoré bol aj právoplatne odsúdený:
- v prvom prípade bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 31. októbra 2017, sp. zn. 4T/63/2017
ako mladistvý uznaný vinným spolu s ďalšími dvomi osobami zo spáchania zločinu prevádzačstvaspolupáchateľstvom podľa § 355 ods. 2 písm. a/ a ods. 3 písm. d/ Trestného zákona s tým, že žalobca
bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov so zaradením na výkon trestu odňatia
slobody do ústavu na výkon trestu pre mladistvých

- v druhom prípade bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 11. mája 2022, sp. zn. 46T/148/2021
uznaný vinným zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona s tým,
že žalobca bol odsúdený na trest odňatia slobody za použitia mimoriadneho zníženia trestu vo výmere
troch rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

40. V tomto smere je potrebné v prvom rade uviesť, že z obsahu administratívneho spisu žalovaného
je zrejmé, že prvé odsúdenie žalobcu nebolo prekážkou poskytnutia doplnkovej ochrany žalobcovi i
napriek tomu, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí tvrdil, že v prípade zločinu prevádzačstva ide o tak
nebezpečné (závažné) konanie, ktoré je dostačujúce na vylúčenie žiadateľa z poskytovania doplnkovej
ochrany. Žalovaný rozhodnutím z 27. septembra 2019 žalobcovi poskytol doplnkovú ochranu po dobu
jedného roku s tým, že ďalším rozhodnutím z 21. októbra 2020 na žiadosť žalobcu rozhodol o predĺžení

poskytnutia doplnkovej ochrany na dobu dvoch rokov. Pokiaľ žalovaný opakovane právoplatne rozhodol
o poskytnutí doplnkovej ochrany, respektíve o jej predĺžení i napriek tomu, že mal vedomosť o odsúdení
žalobcu zo spáchania zločinu prevádzačstva, nemožno mu toto odsúdenie v ďalších štádiách konania
klásť na ťarchu a či už samo o sebe, alebo v súvislosti s ďalšími skutkami spáchanými v budúcnosti
v podobe priťažujúcej skutočnosti. Pokiaľ potom žalovaný akceptoval tento fakt (odsúdenie žalobcu zo

spáchania zločinu prevádzačstva) a i napriek tomu poskytol žalobcovi doplnkovú ochranu (vrátane jej
následného predĺženia), tým uznal, že žalobca (v rozhodnom čase) nepredstavoval nebezpečenstvo
pre spoločnosť. Čo sa týka druhého a závažnejšieho skutku žalobcu, nakoľko tento smeroval voči telu
iného, ktorým inému úmyselne spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, najvyšší správny súd aj s odkazom
na východiská vyslovené v predchádzajúcich bodoch 36 a 37 tohto rozsudku uvádza, že k tomuto

skutku došlo dňa 30. januára 2021, pričom platí, že čím viac je rozhodnutie prijaté s odstupom času od
odsúdenia právoplatným rozsudkom za trestný čin, tým viac je príslušný orgán povinný zohľadniť najmä
vývoj po spáchaní takéhoto trestného činu, aby mohol určiť, či v deň, keď má rozhodnúť o (ne)poskytnutí
doplnkovej ochrany, existuje skutočné a dostatočne závažné nebezpečenstvo pre spoločnosť, pričom
toto nebezpečenstvo musí byť skutočné, aktuálne a k prijatiu takéhoto záveru musí predchádzať úplné

posúdenievšetkýchokolnostítýkajúcichsajehoindividuálnehoprípaduanemožnohoprijaťautomaticky
len s odkazom na právoplatné rozsudky vydané v trestnom konaní, a navyše, ak medzi spáchaním
trestného činu a rozhodnutím o neposkytnutí doplnkovej ochrany je dlhší časový odstup. V tomto prípade
za zamyslenie rovnako stojí aj fakt, že okresný súd žalobcovi pri rozpätí trestnej sadzby 4 roky až 8 rokov
vymeral trest v trvaní 3 roky, a to s použitím inštitútu mimoriadneho zníženia trestu. Trest pod spodnou

hranicoutrestnejsadzbyodôvodniltým,žežalobcasakuskutkupriznalaoľutovalhoarovnakoprihliadol
ajnaskutkovéokolnostiapredchádzajúcuinterpersonálnukomunikáciumedzižalobcomapoškodeným,
z ktorej mohol žalobca pociťovať určitú odôvodnenú obavu. Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba
bez štátneho občianstva je vylúčená z oprávnenia na doplnkovú ochranu, keď existujú vážne dôvody
domnievať sa, že predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, v ktorej sa nachádza. Posúdenie, či

je možné tento dôvod na vylúčenie uplatniť, záleží na minulom a aktuálnom správaní osoby, ale v
konečnom dôsledku je to prospektívne posúdenie rizika s tým, že uplatnenie takéhoto opatrenia bude
častokrát vyžadovať zapojenie ďalších orgánov, ktoré môžu mať prístup k relevantným informáciám.
V tu prejednávanej veci bol žalobca dňa 29. júla 2024 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody
a v ten istý deň bol predvedený na oddelenie cudzineckej polície, a teda posudzovanie samotného

správania žalobcu po jeho prepustení neprichádza do úvahy, a teda pre správny orgán bude (okrem
iných skutočností) smerodajné aj jeho správanie počas výkonu trestu, pričom v tu prejednávanej veci
za zmienku stojí fakt, že žalobca bol uznesením Okresného súdu Trnava z 29. júla 2024, sp. zn.
8PP/40/2024 v súlade s § 66 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona podmienečne prepustený z výkonu
trestu odňatia slobody. Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody prichádza do úvahy

za predpokladu, že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal
polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.

41. Najvyšší správny súd tiež považuje za potrebné zdôrazniť už vyššie zmieňovaný a z judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie vyplývajúci princíp proporcionality zahŕňajúci vyváženie na jednej strane

nebezpečenstva, ktoré predstavuje dotknutý štátny príslušník tretej krajiny pre spoločnosť členského
štátu, v ktorom sa nachádza, a na druhej strane práv, ktoré musia byť v súlade so smernicou 2011/95/
EÚ zaručené osobám spĺňajúcim hmotnoprávne podmienky plynúce z článku 2 uvedenej smernice.
V rámci tohto posúdenia musí príslušný orgán zohľadniť aj základné práva zaručené právom Únie anajmä overiť možnosť prijať iné opatrenia, ktoré menej zasahujú do práv zaručených žiadateľom o
medzinárodnú ochranu a do základných práv a ktoré by boli rovnako účinné na zabezpečenie ochrany
spoločnosti členského štátu, v ktorom sa dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nachádza. V tomto

smere možno opäť odkázať na uznesenie Okresného súdu Trnava z 29. júla 2024, sp. zn. 8PP/40/2024,
ktorým súd žalobcu v súlade s § 66 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona podmienečne prepustil z výkonu
trestu odňatia slobody. Podmienečné prepustenie je odôvodnené len vtedy, ak vzhľadom na účel trestu
a ďalšie okolnosti, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený
bude aj na slobode viesť riadny život a že pre spoločnosť tu nie je príliš veľké riziko jeho recidívy. Pôjde o

prípady, keď samotná hrozba výkonom zvyšku trestu odňatia slobody bude postačujúca najmä z dôvodu,
že ide o páchateľa, ktorý nie je hlbšie narušený a je tu odôvodnený predpoklad, že sa zdrží páchania
trestných činov v budúcnosti. Navyše Okresný súd Trnava v menovanom uznesení z 29. júla 2024, sp.
zn. 8PP/40/2024 žalobcovi tiež určil skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov, pričom prokurátor sa po
vyhlásení tohto uznesenia na verejnom zasadnutí vzdal podania sťažnosti. Podľa názoru súdu práve
takéto zmierňujúce opatrenie vo svetle princípu proporcionality môže v tomto prejednávanom prípade

a zvlášť s prihliadnutím na jeho osobitné okolnosti predstavovať práve skúšobná doba určená súdom v
súvislostispodmienečnýmprepustenímžalobcuzvýkonutrestuodňatiaslobody.Vzáveredávanajvyšší
správny súd žalobcovi do pozornosti, že ak by mu bola v ďalšom štádiu poskytnutá doplnková ochrana,
tak zákon č. 480/2002 Z.z. dáva právomoc žalovanému zrušiť doplnkovú ochranu (okrem iného) aj z
dôvodu, že nadobudne dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť

(§ 15b ods. 2 písm. b/ v spojení s § 13c ods. 2 písm. e/ menovaného zákona).

42. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil rozsudok správneho súdu ako vecne
správny v časti, v ktorej posudzoval zákonnosť rozhodnutia žalovaného ohľadom neudelenia azylu, a
preto kasačnú sťažnosť žalobcu v tejto časti ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol. Vo

vzťahu k rozhodnutiu žalovaného ohľadom neposkytnutia doplnkovej ochrany najvyšší správny súd z
dôvodov vyššie uvedených využijúc pritom (aj vzhľadom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania
podľa § 5 ods. 7 SSP) zákonom danú možnosť zmeny rozhodnutia správneho súdu postupom podľa §
462 ods. 2 SSP zmenil rozsudok správneho súdu tak, že rozhodnutie žalovaného z 25. októbra 2024,
číslo ČAS: MU-PO-133-24/2024-Ž v tejto časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

43. Žalovaný je v súlade s § 469 SSP viazaný právnym názorom najvyššieho správneho súdu, v ďalšom
konaní aj vo svetle záverov vyrieknutých v tomto rozsudku opätovne preskúma splnenie podmienok
pre poskytnutie doplnkovej ochrany, pričom za týmto účelom si zaobstará aj aktuálne (relevantné ku
dňu vydania nového rozhodnutia) a úplné informácie ohľadom osoby žalobcu a komplexne vyhodnotí

možnosti uplatnenia doložky o vylúčení.

44. O trovách konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 2 SSP v spojení s § 467 ods.
1, § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní dosiahol úspech, priznal nárok na
náhradu trov konania na správnom súde a kasačnom súde. O výške náhrady trov konania rozhodne

správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

45. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.