Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, August 27, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/146/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120407098
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6120407098.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,

PhD. a členov senátu JUDr. Jozefa Zlochu a JUDr. Aleny Adamcovej, v spore žalobcu: T. M., nar. X.,
bytom W., zast. Fridrich Lawyers, s. r. o., so sídlom Mickiewiczova 10, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
žalovanej: V. U., nar. X., bytom E., zast. B., o zaplatenie 39.252,90 Eur, vedenom pôvodne na Okresnom
súde Bratislava II (po zmene súdnej mapy Mestský súd Bratislava IV) pod sp. zn. 16C/17/2021, o
dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2023 sp. zn. 9Co/151/2022,
takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II (po zmene súdnej mapy Mestský súd Bratislava IV, ďalej len „okresný súd“
alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 6. mája 2022 č. k. 16C/17/2021-216 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“ alebo „rozhodnutie okresného súdu“) žalobu zamietol (prvá výroková veta); žalovanej
proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (druhá výroková veta).

1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou (po jej zmene)

domáhal zaplatenia sumy 39.252,90 Eur titulom nesplatených úrokov z pôžičky a náhrady trov
konania. Žalobca tvrdil a preukazoval, že žalovanej poskytol pôžičku na základe Zmluvy o pôžičke z 20.
augusta 2012 (ďalej len „Zmluva o pôžičke“) vo výške 6.000 Eur; v Zmluve o pôžičke bol dojednaný úrok
vo výške 26 % p. a. s tým, že nesplatené úroky sa stávajú súčasťou istiny k 31. decembru kalendárneho
roka, v ktorom vznikli. Uplatňoval iba istinu zvýšenú o civilné plody peňazí, po odpočítaní istiny pôžičky
(sumy 6.000 Eur), ktorá bola vymožená v exekučnom konaní. Vo veci bol upomínacím súdom vydaný
platobný rozkaz, proti ktorému podala žalovaná odpor; v priebehu konania namietala, že uplatnený úrok

je úžernícky; poukázala na to, že istinu žalobcovi uhradila v roku 2018 spolu so zmluvnou pokutou;
žalobcovi tak uhradila celkom 14.000 Eur, čo predstavuje 233 % z pôvodného dlhu; žalobca požaduje
od žalovanej vo všetkých konaniach sumu celkom 48.895,92 Eur, čo predstavuje 814 % pôvodného
dlhu 6.000 Eur.

1.2. Okresný súd vec právne posúdil podľa § 657, § 658 ods. 1, § 39, § 35 ods. 2, § 121 ods. 3
a § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním zistil, že strany sporu sú

stranami Zmluvy o pôžičke z 20. augusta 2012, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej sumu 6.000
Eur. Žalovaná sa zaviazala požičanú sumu s príslušenstvom podľa čl. 4 a čl. 5 zmluvy vrátiť do 17.
septembra 2012. Podľa čl. 4 Zmluvy o pôžičke sa jej strany dohodli, že pôžička bude bezúročná do
17. septembra 2012 a od 18. septembra 2012 bude úročená úrokovou sadzbou 26 % p. a.; v čl.5 Zmluvy o pôžičke bolo okrem iného uvedené, že nesplatené úroky sa stávajú súčasťou istiny
k 31. decembru kalendárneho roka, v ktorom vznikli. Časť nárokov vyplývajúcich zo Zmluvy o pôžičke
žalobcaodžalovanejvymoholvexekučnomkonanívedenompredsúdnymexekútoromMgr.Miroslavom

Ľuptákom pod sp. zn. 393EX/273/18; predmetom exekučného konania bola pohľadávka vo výške 6.000
Eur s prísl.; Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 31C/5/2019 rozhodoval o nároku
na zmluvnú pokutu (v konaní bol schválený zmier) a v konaní vedenom pred Okresným súdom
Bratislava II pod sp. zn. 8C/43/2020 súd rozhodoval o úroku z omeškania z kapitalizovaných úrokov.

1.3. Súd prvej inštancie ustálil predmet sporu, ktorým bol nárok žalobcu voči žalovanej na zaplatenie
úroku z omeškania z istiny, ku ktorej bol pripočítaný úrok vo výške 26 % ročne; nebolo sporné, že
žalobca na základe Zmluvy o pôžičke poskytol žalovanej sumu 6.000 Eur, ktorú sa zaviazala vrátiť
do 17. septembra 2012; žalovaná nespochybnila, že so splatením pôžičky sa dostala do omeškania a
pohľadávka žalobcu vo výške 6.000 Eur bola vymožená až v exekučnom konaní.

1.4. V konaní bolo sporné, či žalobcom uplatnený úrok vo výške 26 % ročne je úrokom zmluvným alebo
úrokom z omeškania. Súd prvej inštancie definoval zmluvný úrok a úrok z omeškania; zmluvný úrok
považoval za odmenu veriteľa za poskytnutie finančných prostriedkov dlžníkovi; veriteľovi, ktorý
poskytne dlžníkovi úver, popri nároku na vrátenie poskytnutej sumy úveru vzniká aj právo na zmluvné
úroky, a teda na odmenu za to, že svoje finančné zdroje poskytol inému, za podmienok a vo výške,

ktorú si dohodnú v zmluve. Naproti tomu úrok z omeškania má povahu sankcie za omeškanie dlžníka
so splatením záväzku.

1.5. Okresný súd na základe právneho posúdenia mal za to, že ide o úrok sankčný; zmluva (o pôžičke)
bola počas celej doby splatnosti uzavretá ako bezúročná. V takom prípade sa veriteľ nemohol domáhať

od dlžníka zaplatenia zmluvných úrokov, ktoré mu neprináležia. V prípade, ak bola pôžička úročená,
ale až po dátume jej splatnosti, išlo o dohodu ohľadom úroku z omeškania; takýto úrok nastúpi až
v prípade, ak dlžník nesplní svoju povinnosť vrátiť (finančné prostriedky) riadne a včas, treba ho
považovať za úrok sankčný, a teda za úrok z omeškania. Právna úprava zmluvy o pôžičke umožňuje,
aby si zmluvné strany dojednali úroky z omeškania pre prípad omeškania s plnením peňažného

dlhu; právna úprava však kogentne stanovuje hornú hranicu úrokov z omeškania, ktorej prekročenie
nie je prípustné; dohoda o úrokoch z omeškania, ktorých výška prekračuje hornú hranicu stanovenú
zákonom, je podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom.

1.6. Žalobca sa domáhal zaplatenia kapitalizovaného zmluvného úroku a nie úroku z omeškania,

z uvedeného dôvodu okresný súd žalobu zamietol. Napokon úrok z omeškania od 20. februára 2017
do 15. novembra 2018 bol žalobcovi priznaný už v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/43/2020; priznanie
úroku z omeškania od doby splatnosti pôžičky by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd dodal,
že súčasťou zmluvy bola aj zmluvná pokuta vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy; žalovaná titulom
bezúročnej pôžičky vo výške 6.000 Eur ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie uhradila sumu 14.911,91

Eur, čo predstavuje 250 % pôvodne dlžnej sumy; priznanie ďalšieho príslušenstva žalobcovi by bolo v
zrejmom rozpore s dobrými mravmi.

1.7. Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd aplikoval § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilnýsporovýporiadok(ďalejlen„CSP“),náhradutrovkonaniapriznalvsporeplneúspešnejžalovanej.

2.KrajskýsúdvBratislave(ďalejaj„krajskýsúd“alebo„odvolacísúd“)naodvolaniežalobcurozsudkomz
30. marca 2023 č. k. 9Co/151/2022-344 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“)
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (prvá výroková veta); rozhodol, že žalovaná má voči žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (druhá výroková veta).

2.1. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP. Reagujúc na odvolacie námietky žalobcu konštatoval,
že je potrebné zobrať do úvahy rozdiel medzi zmluvne dohodnutými úrokmi a úrokmi z omeškania;
vysvetlil tento rozdiel a v zhode so závermi súdu prvej inštancie uzavrel, že dohoda o úrokoch z

omeškania, ktorých výška prekračuje hornú hranicu ustanovenú zákonom je v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom.2.2. Krajský súd uviedol, že veriteľovi nič nebráni s dlžníkom uzavrieť dohodu, podľa ktorej sa dohodnuté
úroky stanú súčasťou istiny a pripočítajú sa k nej ako civilné plody peňazí; takáto dohoda predstavuje
kapitalizáciu úrokov a nemožno ju zamieňať s atomizáciou, ktorá je neprípustná. V prípade kapitalizácie

úrokov ide o úročenie istiny, zväčšenej o dohodnutý úrok a nie o priame úročenie úrokov.

2.3. Odvolací súd vyslovil, že dohodnuté úroky z poskytovaných peňažných prostriedkov patria do
splatnosti dlhu, od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úrok z omeškania. Z podstaty zmluvného
úroku vyplýva, že je odplatou za užívanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú veriteľovi do doby

splatnosti. V opačnom prípade by na ťarchu účastníka dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu jednak
v podobe úrokov z pôžičky a úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo
vzťahoch medzi účastníkmi; po splatnosti pohľadávky možno požadovať len úroky z omeškania.

2.4. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že v čl. 4 Zmluvy o pôžičke
nedošlo k dohode o zmluvných úrokoch vo výške 26 %, ktoré mali predstavovať odplatu

za poskytnutie finančných prostriedkov žalovanej; úroky možno dohodnúť len do splatnosti pôžičky
a v takomto prípade majú charakter odmeny za poskytnutie peňažných prostriedkov veriteľom. Z
jazykového výkladu je zrejmé, že žalobca nemal v úmysle požadovať od žalovanej odplatu za
poskytnutie pôžičky; zo zmluvy vyplýva, že strany sporu si dojednali pôžičku bezúročnú, čo označili aj v
zmluvných dojednaniach, že do splatnosti sa nebude pôžička úročiť.

2.5. Tak ako je naformulované úročenie v čl. 4 Zmluvy o pôžičke má za následok, že bol dohodnutý
sankčný úrok, a teda úrok z omeškania ako sankcia za omeškanie so splatením pôžičky. Žalobcovi
muselo byť zrejmé pri uzatváraní zmluvy, že ak by neprišlo k omeškaniu, ale k riadnemu uhradeniu dlžnej
sumy, tak by nemal nárok na žiaden úrok. Tým, že úročenie bolo dohodnuté odo dňa nasledujúceho po

splatnosti pôžičky, malo to za cieľ motivovať žalovanú k splateniu dlžnej sumy riadne a včas a predmetné
ustanovenie zmluvy v prípade omeškania sankcionuje žalovanú úrokmi z omeškania. Odvolací súd tak
mal za to, že zmluvné strany v čl. 4 zmluvy uzavreli dohodu o úrokoch z omeškania. Takáto dohoda
je ale limitovaná § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.
z.; dohoda o úrokoch z omeškania prevyšuje najvyššiu prípustnú mieru úrokov z omeškania

niekoľkonásobne; z toho dôvodu je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

2.6. Vzhľadom k uvedenému bolo dôvodné skúmať, v akej výške a za aké obdobie má žalobca nárok na
úrok z omeškania. K uvedenému odvolací súd uviedol, že žalobca sa úrokov z omeškania domáhal v
inom, samostatnom konaní a v prejednávanej veci nebolo možné priznávať ani úrok z omeškania za

ďalšie obdobie, nakoľko žalovanou už uhradená suma je v hrubom nepomere s poskytnutou pôžičkou
a nebolo by spravodlivé priznávať žalobcovi ďalšie čiastky.

2.7. K nároku na kapitalizované úroky odvolací súd uviedol, že žalobca má dohodu o nich uzavretú v
rozpore so zákonom. Krajský súd považoval dohodu medzi stranami o kapitalizácii úrokov za možnú; jej

účelom je obídenie zákazu atomizácie úrokov, a teda zákazu, požadovať úroky z omeškania z úrokov.
Nie je však možné dohodnúť kapitalizáciu úrokov, v ktorých by veriteľ požadoval ten istý zmluvný
úrok; takýmto spôsobom by došlo k neprimeranému narastaniu odmeny a nebolo by možné pri takejto
zmluvnej praxi poskytnúť ochranu; dlžník by pôžičku niekoľkonásobne preplatil. Takáto dohoda by
odporovala dobrým mravom a malo by prísť k úročeniu po splatnosti pôžičky. K čl. 5 Zmluvy o pôžičke

odvolací súd uviedol, že je nekonzistentný k ostatným ustanoveniam zmluvy; úroky vzniknuté pred
splatnosťou pôžičky sú podľa tohto článku splatné ku dňu pôžičky; pred splatnosťou pôžičky žiadne
úroky nemohli vzniknúť, nakoľko do dňa splatnosti bola pôžička bezúročná.

2.8. Ak odvolateľ poukazoval na „nesporné uznanie záväzku žalovanej v notárskej zápisnici“

odvolací súd konštatoval, že pokiaľ ide o uznanie dlhu na úrokoch, toto uznanie nie je spôsobilé; ide o
uznanie dlhu do budúcnosti, ktoré je neurčité do dôvodu, aj výšky; ide o uznanie dlhu, ktoré ráta s tým, že
zo strany žalovanej príde k porušeniu zmluvy v časti splatnosti. Ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného
zákonníka nie je možné aplikovať z dôvodu, že upravuje zmluvu o úvere, ktorá má platenie úrokov ako
obligatórnu náležitosť, oproti zmluve o pôžičke, pri ktorej sú úroky len náležitosťou fakultatívnou.

2.9. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil,
vrátane závislého výroku o nároku na náhradu trov konania.2.10. Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 CSP a náhradu trov odvolacieho konania priznal v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie podľa § 420 písm. f)
a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP; namietal porušenie práva na spravodlivý proces a nesprávne právne
posúdenie. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.1. Pokiaľ dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP namietal nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutí súdov nižších inštancií; tvrdil, že rozhodnutie odvolacieho súdu v otázke
dojednania o úroku za obdobie po splatnosti pôžičky, dojednania o kapitalizácii nesplateného úroku
na istinu a otázke hrubého nepomeru plnení podľa zmluvy o pôžičke je svojvoľné a nepreskúmateľné;
absentuje riadne odôvodnenie rozsudku v týchto častiach, odvolací súd sa riadne nezaoberal
argumentáciou žalobcu ohľadom týchto otázok. Týmto nesprávnym postupom odvolací súd odoprel

žalobcovi právo na spravodlivý proces.

3.2. Uplatniac dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie
v otázkach
(a) oprávnenia strán dohodnúť si úroky z pôžičky podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka počínajúc

dňom nasledujúcim po splatnosti pôžičky,
(b) primeranosti výšky úroku z pôžičky a jej súladu s dobrými mravmi,
(c) právnej aprobácie dohody o kapitalizácii zmluvných úrokov v zmluve o pôžičke a
(d) súbehu nárokov na úrok z pôžičky popri nároku na úrok z omeškania.

3.3. Vo vzťahu k argumentácii k oprávneniu strán dohodnúť si úroky z pôžičky počnúc dňom
nasledujúcim po splatnosti pôžičky dovolateľ poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 2
ods. 3 Občianskeho zákonníka a zdôraznil, že zmluvné strany sú oprávnené upraviť si pomery tak, aby
to najlepšie vyhovovalo ich potrebám a záujmom a umožňovalo realizáciu právom chránených potrieb
a záujmov jednotlivcov v súlade s ich potrebami a záujmami. Citoval čl. 4 Zmluvy o pôžičke, podľa

ktorého veriteľ a dlžník v 1. rade a dlžník v 2. rade sa dohodli, že pôžička bude bezúročná do 17. 09.
2012, od 18. 09. 2012 bude pôžička úročená úrokovou sadzbou 26 % p. a.

3.3.1. K uvedenému dovolateľ zdôraznil, že žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka kogentne
nestanovuje, že strany si môžu dohodnúť úroky iba za dobu do splatnosti pôžičky a nesmú tak spraviť

za dobu po splatnosti pôžičky. Záver súdov nižších inštancií je výsledkom neprípustného súdneho
aktivizmu, právne nepodložený a prekračujúci zásadu proporcionality. Za nesprávny považoval záver
odvolacieho súdu, že ak obe zmluvné strany vyjadrujú vôľu, aby bola inak bezúročná pôžička
úročená, ale až po dátume jej splatnosti, ide o dohodu ohľadom úroku z omeškania. Odvolací
súd nevysvetlil, prečo na výslovný, zrozumiteľný, určitý, nepodmienený a vážne mienený prejav vôle

aplikoval ustanovenia o výklade, ktorým dospel k odlišnému výkladu prejavenej vôle účastníkov konania.

3.3.2. Poukázal na svoju argumentáciu uvedenú už v odvolaní, tvrdil, že zmluvné úroky možno v zmluve
dojednať od reálneho poskytnutia pôžičky do reálneho splatenia peňažného dlhu; je zrejmé, že zmluvné
strany dojednávajú rovnaký inštitút zmluvných úrokov za obdobie do 17. septembra 2012 (formuláciou

„bezúročná“) ako sú zmluvné úroky za obdobie od 18. septembra 2012 (formuláciou „úročená
úrokovou sadzbou“); došlo k rozdeleniu celkovej doby platenia úrokov od reálneho poskytnutia
pôžičky do reálneho splnenia dlhu na dve obdobia, a to od poskytnutia pôžičky do 17. septembra
2012 a od 18. septembra 2012 do splnenia dlhu. Strany zmluvy o pôžičke nemali v úmysle ponechať
určenie výšky úrokov za poskytnutie pôžičky podľa zmluvy o pôžičke na súd; dojednanie žalobcu

so žalovanou o zvyšovaní istiny o civilné plody peňazí dáva zmysel výlučne len v spojení s dojednaním
zmluvných úrokov; strany zmluvy o pôžičke neprejavili vôľu nadbytočne a neplatne dojednať výšku
úrokov z omeškania v rozpore s vykonávacím predpisom.

3.3.3. S poukazom na logický výklad prejavu vôle dovolateľ zdôraznil, že súdy nižších inštancií

sa nevysporiadali so skutočnosťou, že pôžička bola poskytnutá na podnikateľské účely žalovanej
a ňou kontrolovanej spoločnosti KOMPATIBILY s. r. o.; podnikateľský charakter poskytnutej pôžičky
determinoval dojednanie obsiahnuté v čl. 5 zmluvy o pôžičke o kapitalizácii úrokov do istiny
a po poskytnutí pôžičky žalovaná a spoločnosť KOMPATIBILY s. r. o. vykonali ďalší slobodný,vážne mienený, zrozumiteľný a nepodmienený právny úkon v podobe uznania dlhu vo forme notárskej
zápisnice. Nie je možné tak identifikovať logiku, na základe ktorej súdy nižších inštancií dospeli k záveru,
že uzavretie dohody o úrokoch podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka po splatnosti pôžičky nie

je prípustné a úmyslom účastníkov konania bolo prostredníctvom čl. 4 uzatvoriť dohodu o úroku z
omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

3.3.4. Ak súdy nižších inštancií vyslovil neplatnosť dohody o úrokoch podľa čl. 4 zmluvy o pôžičke,
dovolateľ zdôraznil, že v zmysle judikatúry ústavného súdu základným princípom výkladu zmlúv je

priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy
zakladá, ak sú možné obidva výklady.
3.3.5. Dovolateľ túto otázku uzavrel tak, že podľa jeho názoru možnosť uzavretia dohody o úroku z
pôžičky za dobu po splatnosti je prípustná. Právnu otázku považoval dovolacímsúdomzaneriešenú.

3.4. Za predpokladu, že dovolací súd posúdi otázku možnosti uzavretia dohody o úroku z pôžičky ako

konformnú s § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka a dovolenú a neprekračujúcu zmluvnú autonómiu strán,
bola pre dovolateľa podstatnou otázkou aj otázka posúdenia výšky dohodnutého úroku z pôžičky vo
vzťahu k platnosti tohto dojednania podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

3.4.1. Tvrdil, že prípustnosť dohodnutého zmluvného úroku z pôžičky vo výške 26 % ročne vo

svojich podaniach odargumentoval; súdy nižších inštancií prekvalifikovaním zmluvného úroku na úrok
z omeškania sa alibisticky vyhli riadnemu meritórnemu posúdeniu tejto otázky. Tým, že odvolací súd
sa tejto otázke nevenoval, zaťažil svoje rozhodnutie nielen vadou nesprávneho právneho posúdenia (§
421 ods. 1 CSP), ale aj zmätočnostnou vadou (§ 420 písm. f) CSP), spočívajúcou v nepreskúmateľnosti
rozsudku.

3.4.2. Vo vzťahu k súladu dohodnutého úroku z pôžičky vo výške 26 % ročne s dobrými mravmi
dovolateľ uviedol, že tento súlad musí byť posudzovaný s ohľadom na existujúci právny rámec a test
proporcionality. Inštitút neplatnosti zmluvy, resp. zmluvného dojednania pre rozpor s dobrými mravmi
možno vnímať ako korektív zmluvnej autonómie; podľa právnej doktríny však na základe rozporu s

dobrýmimravminemožnosankcionovaťčistýnepomermedzihodnotouzmluvnýchplnení;niejevhodné,
aby sa súdy púšťali do materiálnej korekcie zmluvných podmienok, ak nie je možné identifikovať
procedurálnu vadu v kontraktačnom procese. Dovolateľ zdôraznil, že procedurálna vada v procese
uzatvorenia zmluvy o pôžičke nenastala a ani súdy nižších inštancií žiadnu procedurálnu vadu v
kontraktačnom procese neidentifikovali.

3.4.3. Súdy nižších inštancií však nevykonali žiadnu kvalitatívnu analýzu, prečo takéto
dojednanie predstavuje neprimerané plnenie, na ktoré je potrebné uplatniť korektív zmluvnej autonómie.
Ak vychádzali aj z úhrady zmluvnej pokuty, táto predstavuje úplne iný právny základ, voči ktorému nie
je možné započítavať úroky z pôžičky ako neprimerané plnenie; v čase uzavretia zmluvy o

pôžičke išlo o plnenie zjavne primerané, aktuálnu zdanlivú neprimeranosť plnení spôsobila výlučne
žalovaná tým, že si nesplnila riadne a včas svoje záväzky voči žalobcovi. Dovolateľ zdôraznil, že
hrubý nepomer musí existovať v dobe poskytnutia pôžičky; takto to mali posudzovať súdy. Ku dňu
uzavretia pôžičky dlžník nezaplatil dovolateľovi žiadnu zmluvnú pokutu ani úrok z omeškania, ani nevrátil
požičanú sumu. V čase uzavretia zmluvy tak neexistovali predpoklady, z ktorých odvolací súd vychádzal,

keď dospel k právnemu posúdeniu, že dovolateľom uplatňovaný nárok je v hrubom nepomere k plneniu
dovolateľa podľa zmluvy o pôžičke, aj v rozpore s dobrými mravmi.

3.4.4. Dovolateľ uviedol, že táto otázka nebola dovolacím súdom doposiaľ vyriešená. Mal za to, že
prichádza do úvahy analogické použitie výkladu o zmluvných úrokoch z úveru, úprave spotrebiteľských

zmlúv vo vzťahu k stanoveniu štandardu ochrany slabšej strany a názor doktríny. V tomto smere mal tiež
za to, že k posudzovaniu právnej otázky majú najbližšie právne inštitúty nepovoleného prečerpania
účtu v banke a kreditná karta. Už v konaní pred súdmi nižších inštancií pritom poukázal na
priemernú ročnú mieru nákladov pri kreditných kartách a spotrebiteľských úveroch; z uvedeného
nepovažoval dohodnutý úrok z pôžičky vo výške 26 % ročne za vybočujúci z rámca obdobných

finančných operácií. Obdobný záver prijal vo vzťahu k úprave spotrebiteľských zmlúv, ku ktorým
zákonodarca v § 1 a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. stanovil, že ak ide o poskytnutie peňažných
prostriedkov spotrebiteľovi na obdobie kratšie ako 3 mesiace, je najvyššia prípustná výška odplaty zo
sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov 30 % ročne.3.5.Súdynižšíchinštanciíposudzovaliajotázkudovolenostidojednaniaokapitalizáciizmluvnýchúrokov
z pôžičky predstavujúcich civilné plody peňazí. Dovolateľ citoval čl. 5 Zmluvy o pôžičke, podľa ktorého

úroky, ktoré vznikli pred splatnosťou pôžičky, sú splatné ku dňu splatnosti pôžičky. Úroky, ktoré vznikli
po splatnosti pôžičky, sú splatné ku dňu 31. 12. kalendárneho roka, v ktorom vznikli. Nesplatené úroky
sa stanú súčasťou istiny k 31. 12. kalendárneho roka, v ktorom vznikli.

3.5.1. Dovolateľ mal za to, že citované ustanovenie zmluvy predstavuje kapitalizáciu zmluvných

úrokov, ktorá nie je právnym poriadkom zakázaná, ani vylúčená. Túto otázku posúdil odvolací súd
zmätočne, keď na jednej strane explicitne uviedol, že veriteľovi a dlžníkovi nič nebráni uzavrieť
dohodu, podľa ktorej sa dohodnuté úroky stanú súčasťou istiny, teda sa nepripočítajú ako civilné
plody peňazí a na strane druhej konštatoval, že pokiaľ ide o nárok na kapitalizované úroky, žalobca
má túto dohodu uzavretú v rozpore so zákonom.

3.5.2. Tento názor odvolacieho súdu považoval dovolateľ za právne neudržateľný, vecne nepodložený
a zmätočný, čo zakladá jeho nepreskúmateľnosť.

3.5.3. Predmetné dojednanie zmluvy predstavuje dohodu o kapitalizácii zmluvných úrokov a právny
poriadok Slovenskej republiky uzavretie takejto dohody nevylučuje, ani nezakazuje. Žalobca uplatnením

nároku na zaplatenie istiny zvýšenej o úroky ako civilné plody peňazí sleduje výlučne len hospodársky
cieľ, účel a zmysel sledovaný zákonodarcom v § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neexistuje úmysel
žalobcu poškodiť dlžníka. V tomto smere poukázal na závery vyslovené v rozsudku Najvyššieho súdu
Českej republiky z 29. marca 2001 sp. zn. 25Cdo/2895/99 a podporne na ďalšie rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky a rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky.

3.5.4. Aj v tejto otázke, a teda otázke aprobácie dohody o kapitalizácii zmluvných úrokov v zmluve o
pôžičke konštatoval, že táto otázka dovolacím súdom doposiaľ vyriešená nebola.

3.6. Napokon podľa názoru dovolateľa podstatnou právnou otázkou bola aj otázka súbehu nárokov na

úrok z pôžičky popri nároku na úrok z omeškania, keď odvolací súd formuloval právny názor, že nie je
možné priznať zmluvný úrok popri úroku z omeškania.

3.6.1. Tento názor odvolacieho súdu považoval dovolateľ za prekonaný aktuálnou judikatúrou
dovolacieho súdu; poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

5Cdo/118/2020, 2Cdo/115/2019, 7Cdo/135/2019 a iné, ktoré formulovali závery o prípustnosti úhrady
úrokov z pôžičky i po splatnosti pohľadávky a o súbežnom uplatňovaní úroku z pôžičky a úroku z
omeškania ako samostatných dovolených nárokoch. Odvolací súd mal pri aplikácii relevantnej judikatúry
dovolacieho súdu vec právne posúdiť tak, že úroky možno dojednať a priznať za obdobie po splatnosti
do reálneho zaplatenia dlhu, a že úroky možno priznať popri úrokoch z omeškania.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému dovolaniu mala za to, že neboli splnené dovolacie
dôvody a navrhla, aby dovolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II v celom rozsahu a
dovolanie zamietol.

4.1. Žalovaná poukázala na genézu vzniku dlhu a okolnosti podpisu zmluvy o pôžičke a uznania dlhu.
Zdôraznila, že nebola uzrozumená, že je pôžička úročená 26 %-tným úrokom a ten sa bude pripočítavať
k istine a každoročne sa táto celá suma znovu bude úročiť úrokom vo výške 26 % a z koncovej sumy
po zaplatení bude počítaný úrok z omeškania. Na základe textu zmluvy žalovaná dospela k záveru, že
pôžička je na dobu určitú a je bezúročná, keďže je to zmluve explicitne napísané.

4.2. Poukázala tiež na v minulosti vedené exekučné konanie, ktoré bolo ukončené vymožením
vymáhaného nároku vrátane trov exekúcie v roku 2018. Exekučný súd pritom nepriznal oprávnenému
úroky; poukázala pritom na § 53 ods. 1, ods. 3 písm. g) Exekučného poriadku.

4.3. V prejednávanej veci mala za to, že § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať
vo väzbe na § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka; výklad a aplikácia právnej normy, ktorá by viedla k
záveru, že úrok alebo úrok z omeškania by sa stával istinou, by bol v priamom rozpore s citovanými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Prejednávaná vec je pritom v poradí už štvrtým súdnym sporomžalobcu a žalovanej ohľadom tej istej zmluvy o pôžičke; žalobcovi už bolo zaplatených 14.911,91 Eur.
Postup, aký aplikoval žalobca v prejednávanej veci, aplikoval aj v iných, sedemnástich súdnych sporoch,
ide o modus operandi žalobcu, ktorý uzatvára zmluvy o pôžičkách a následne notárske zápisnice za

účelom, aby sa predĺžila doba premlčania a pred koncom premlčania začne uplatňovať svoje
nároky na súde. Toto konanie žalobca nazýva „fructus civiles v súlade s dobrými mravmi“. Žalovaná
mala naopak za to, že žalobca takýmto spôsobom de facto neoprávnene podniká a zo zisku
z krátkodobých pôžičiek žiadne dane neodvádza.

4.4. Pokiaľ žalobca poukazuje na rôzne rozsudky krajských a najvyšších súdov Slovenskej a Českej
republiky, tieto pojednávajú v sporoch o obchodnom práve a zmluvách o úvere; zmluva o pôžičke
je diametrálne odlišná a spravuje sa výlučne Občianskym zákonníkom.

4.5.ŽalovanátaktiežpoukázalanaužvedenéexekučnékonaniepredOkresnýmsúdomBanskáBystrica

pod sp. zn. 69Ek/273/2020, kedy bol nárok žalobcu zamietnutý z dôvodu, že záväzok odporuje zákonu a
je v rozpore s dobrými mravmi. Poukázala tiež na skutočnosť, že žalobca istinu zo zmluvy o pôžičke
žaloval už v upomínacom konaní a na skutočnosť, že istina zo zmluvy o pôžičke bola zaplatená
15. novembra 2018. Spochybnila reálne odovzdanie predmetu pôžičky.

4.6. Žalovaná sa so závermi vyslovenými odvolacím súdom v napadnutom rozhodnutí stotožnila,
v písomnom vyjadrení na ne v podstatnom rozsahu poukázala.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená

v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné zamietnuť.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, majúci v systéme opravných prostriedkov

civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd
nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v
rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013,
5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012, ktoré sú aktuálne aj za súčasnej procesnoprávnej

úpravy).

7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť
sa na príslušnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdov nižšej inštancie,

sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za
splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť vo veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania,
vrátane dovolacieho konania (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015,
4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015).

8. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorý sa môže uskutočniť dovolacie
konanie,patrídovýlučnejprávomocidovolaciehosúdu.Právnuúpravudovolaniaadovolaciehokonania,
ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto podmienka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade
interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 1Cdo/348/2013, 3Cdo/319/2013, 3Cdo/357/2016, 3Cdo/208/2014).

9. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých spor bol právoplatne skončený meritórnym
rozhodnutím musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých
mimoriadnych opravných prostriedkoch. Ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť
dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho

prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej strane (porovnaj
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03).10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti; z
ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak
to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému

rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach §
420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie
právnej otázky).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať
nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP,
je procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a
náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a §
432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah,
ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. V danom prípade dovolateľ vyvodil prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, ako aj
z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.

13. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.

14. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

15. Vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP (ako v prípade ďalších vád zmätočnosti uvedených v § 420 CSP)
platí, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny

názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil namietanej vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne
zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (porovnaj rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/8/2017, 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017).
Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah súdu do
práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby

svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

16. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva
jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej
vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Pokiaľ dovolateľ uplatnil odvolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, z obsahu dovolania možno
vyvodiť, že namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (ktorý v spojení s
potvrdzovaným rozsudkom okresného súdu vytvára organickú /kompletizujúcu/ jednotu) vo vzťahu k

otázke dojednania o úroku za obdobie po splatnosti pôžičky, dojednania o kapitalizácii nesplateného
úroku na istinu a otázke hrubého nepomeru plnení podľa zmluvy o pôžičke.

17.1. Vo vzťahu k otázke dojednania úroku z omeškania namietal, že súdy nižších inštancií sa
nevysporiadali so skutočnosťou, že pôžička bola poskytnutá na podnikateľské účely žalovanej a ňou

kontrolovanej spoločnosti KOMPATIBILY s. r. o.; práve podnikateľský charakter poskytnutej pôžičky
determinoval dojednanie o kapitalizácii úroku do istiny a po poskytnutí pôžičky žalovaná a spoločnosť
KOMPATIBILY s. r. o. vykonali ďalší právny úkon v podobe uznania dlhu a forme notárskej zápisnice.17.2. K otázke prípustnosti dohodnutého zmluvného úroku namietajúc vadu nepreskúmateľnosti
dovolateľ namietal, že súdy nižších inštancií sa tejto otázke nevenovali tým, že účelovo a nesprávne
prekvalifikovali zmluvný úrok na úrok z omeškania.

17.3. Podľa dovolateľa je napokon rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné (absentuje riadne
odôvodnenie) aj v otázke právneho posúdenia odvolacieho súdu týkajúceho sa hrubého nepomeru
plnení podľa zmluvy o pôžičke.

18. Dovolací súd pripomína, že žalobca v spore uplatnil nárok na istinu pôžičky, istina pôžičky pritom
predstavovala v zmysle žaloby úrok, ktorý prirástol k istine pôžičky po jej splatnosti; samotná istina podľa
zmluvy o pôžičke (6.000 Eur) bola žalobcom v inom konaní vymožená a nebola predmetom sporu.

18.1. Po vykonaní dokazovania posudzujúc predovšetkým otázku prípustnosti úroku z pôžičky už
okresný súd vyhodnotil, že úrok z pôžičky za dobu po splatnosti pôžičky bol dohodnutý v rozpore so

zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka), a preto toto zmluvné dojednanie (čl. 4 zmluvy o pôžičke,
pokiaľ ním zmluvné strany dojednali úrok na obdobie po splatnosti pôžičky) je neplatné. Už okresný
súd zvážil, či citované ustanovenie zmluvy o pôžičke nemá považovať za dojednanie o úroku
z omeškania a uzavrel, že ak došlo k dojednaniu o úroku z omeškania, zmluvné strany konali v
rozpore s kogentnou úpravou Občianskeho zákonníka o úrokoch z omeškania a takáto dohoda o úroku

z omeškania vo výške 26 % ročne, by bola pre rozpor so zákonom (§ 39) neplatná. Súd prvej inštancie
sa v zásade k možnosti dojednať kapitalizáciu úrokov nevyjadril. Tu dovolací súd uvádza, že vyjadrenie
k tejto otázke by bolo nadbytočné z dôvodu, pre ktorý už okresný súd žalobu zamietol. Ak bola neplatná
dohoda o úrokoch z pôžičky za obdobie po splatnosti pôžičky, nebolo by možné žiadne úroky z pôžičky
kapitalizovať, ako to predpokladá čl. 5 druhá a tretia veta zmluvy o pôžičke (úroky, ktoré vznikli pred

splatnosťou pôžičky sú splatné ku dňu splatnosti pôžičky, úroky, ktoré vznikli po splatnosti pôžičky sú
splatné ku dňu 31. 12. kalendárneho roka, v ktorom vznikli. Nesplatené úroky sa stávajú súčasťou istiny
k 31. 12. kalendárneho roka, v ktorom vznikli).

18.2. Odvolací súd právne posúdenie súdom prvej inštancie vo vzťahu k neplatnosti dojednania

o úroku z pôžičky aproboval a vyjadril názor, že tak ako je naformulované úročenie v čl. 4 zmluvy o
pôžičke má za následok, že bol dohodnutý sankčný úrok, a teda úrok z omeškania, ako sankcia
so splatením pôžičky. Už z uvedeného je zrejmé, že išlo o podstatnú otázku, ktorá bola rozhodujúcou
pre rozhodnutie vo veci samej; iba okrajovo sa odvolací súd zaoberal otázkou prípustnosti výšky úroku z
omeškania (26 % ročne). Nebol dôvod sa zaoberať prípustnosťou výšky úroku z pôžičky po jej splatnosti

(keďže základ tohto nároku na úrok vychádzal z neplatného ustanovenia zmluvy). Pokiaľ sa zaoberal
otázkou kapitalizácie úrokov, dával odpoveď na odvolaciu argumentáciu avšak bez toho, aby tieto závery
mali vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Síce stručne, ale priliehavo sa vyjadril aj k uznaniu dlhu, keď
považoval uznanie dlhu ako neurčité do dôvodu a výšky. Dovolací súd iba dodáva, že ani z dovolacej
argumentácie nevyplýva, aký malo mať uznanie dlhu (čo aj formou notárskej zápisnice) vplyv na platnosť

dojednania o úrokoch z pôžičky po jej splatnosti.

18.3. Odvolací súd (a ani súd prvej inštancie) sa nevyjadrili k otázkam súvisiacim so skutočnosťou,
že popri žalovanej mala byť z pôžičky zaviazaná aj spoločnosť KOMPATIBILY s. r. o., túto
skutočnosť žalobca v dovolaní spája s dovolenosťou kapitalizácie úrokov a táto z dôvodov vyššie

uvedených (neplatnosť dojednania o úroku z pôžičky po jej splatnosti) sa podstatnou právnou otázkou
v prejednávanom spore nestala.

18.4. Odvolací súd napokon uviedol, z akého dôvodu sa ostatnými námietkami žalobcu uvedenými v
odvolaní nezaoberal; bolo to z dôvodu, že tieto námietky neboli spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie

stavu veci.

19. Dovolaciemu súdu je zrejmé, z akých dôvodov súdy nižších inštancií rozhodli tak, ako rozhodli a
z akých dôvodov žalobu žalobcu zamietli. Tieto dôvody (a teda aj právne posúdenie) je dovolateľovi
dostatočne zrejmé, keď jednotlivé závery odvolacieho súdu napáda (aj) z dôvodov nesprávneho

právneho posúdenia. Aj uvedené svedčí o tom, že nepreskúmateľnosťou napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu netrpí.20. K dovolacej argumentácii opierajúcej sa o § 420 písm. f) CSP vo vzťahu k nepreskúmateľnosti
rozsudku odvolacieho súdu vo všeobecnosti dovolací súd uvádza, že z práva na spravodlivý súdny
proces vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými

návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného
potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f)
CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porovnaj I. ÚS
105/06, III. ÚS 330/2013, či sp. zn. 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, 5Cdo/57/2019), alebo prekvapivosťou
rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného

skutkového stavu veci predvídať, čím bola strane odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo
vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho
rozhodnutie.

20.1. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), aj z rozhodnutí ústavného súdu
vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) aj

právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II.
ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej.

20.2. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd

jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i
právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných

skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba
takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súd by
mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí
byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú
presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku

ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,
racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS
402/08).

20.3. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry

ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov, patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa

zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivý súdny proces, táto vada zakladá i
prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

20.4. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu
nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami,

preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa
ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Žalobca v zásade nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu vidí práve v tom, že odvolací súd sa nestotožnil v podstatnej otázkes ním realizovaným výkladom ustanovení Občianskeho zákonníka, iný právny záver odvolacieho súdu
(ako ho prezentoval žalobca) potom nie je prípadnou vadou zmätočnosti, ale podkladom pre dovolaciu
námietku podľa § 421 ods. 1 CSP (vada nesprávneho právneho posúdenia), ktorú dovolateľ v

podanom dovolaní rozsiahlo uplatnil.

21. Pokiaľ teda dovolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd
konštatuje, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje
rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.

f) CSP. Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia (§ 393 ods. 2 CSP v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno považovať za
nepreskúmateľný, či nedostatočne odôvodnený.

22. Uzatvárajúc vyššie uvedené k zmätočnostnej vade dovolací súd konštatuje, že dovolanie
namietajúcevadunepreskúmateľnostirozsudkuodvolaciehosúdu(§420písm.f)CSP)jesíceprípustné,

ale nie dôvodné; na základe uvedeného je potom daný v tejto časti dovolacej argumentácie
dôvod pre zamietnutie dovolania postupom podľa § 448 CSP.

23. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodil aj z nesprávneho právneho posúdenia veci
odvolacím súdom v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.

24. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

25. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková), ktorá

musí mať zreteľné charakteristické znaky. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia
vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa
odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce,
Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných
ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie

napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu
(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne
v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto
ustanovenia. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP ide, teda

z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad sp. zn. 1Cdo/126/2017, 2Cdo/225/2016,
3Cdo/235/2016, 4Cdo/89/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/73/2017).

25.1.Akdovolacísúdmáriešiťprávnuotázku,priktorejriešenísaodvolacísúdodklonil odrozhodovacej
praxe najvyššieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), tak v zmysle vyššie citovaných zákonných

ustanovení je povinnosťou dovolateľa ako procesnej strany a) konkretizovať právnu otázku riešenú
odvolacím súdom, uviesť ako ju riešil odvolací súd, b) uviesť ako mala byť táto otázka správne riešená
(viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018) a c) uviesť rozhodnutia
dovolacieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd odkloniť.

25.2. Ak dovolací súd má riešiť právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP), je povinnosťou dovolateľa a) konkretizovať právnu otázku, b)
uviesť, ako ju odvolací súd riešil a c) uviesť, ako mala byť otázka správne právne riešená.

26. Pred posúdením samotného ,,vyriešenia právnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) dovolací

súd zdôrazňuje, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní
podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z
hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.26.1. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním
skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio

iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme,
jej aplikácie na podklade skutkových zistení (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/218/2017,
3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).

26.2. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP vôbec musí byť procesnou stranou vymedzená v

dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj
dôvodnosť) dovolania. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej otázky najvyšší súd nemôže
pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili/
neriešili prvoinštančný a odvolací súd.

27. Z dovolania síce nevyplýva detailná konkretizácia nastolených právnych otázok v zmysle

dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP; zo všeobecného vymedzenia ich však možno
abstrahovať nasledovne:
I. Je prípustné, aby si zmluvné strany zmluvy o pôžičke dohodli úroky z pôžičky podľa § 658 ods.1
Občianskeho zákonníka počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti pôžičky?
II. Je dohodnutý zmluvný úrok z pôžičky podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo výške 26 %

ročne v prípade krátkodobej nespotrebiteľskej pôžičky súladný s dobrými mravmi?
III. Je dohoda o kapitalizácii zmluvných úrokov v zmluve o pôžičke právne prípustná?

28. Dovolací súd sa najskôr zaoberal tým, či sú splnené predpoklady prípustnosti dovolania, a to najmä
z hľadiska, či žalobca v podanom dovolaní vôbec nastolil právnu otázku, resp. ním nastolené právne

otázky sú také otázky, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom uzavrel, že
dovolateľom vyslovená právna otázka, či je prípustné, aby si zmluvné strany zmluvy o pôžičke dohodli
úroky z pôžičky podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti
pôžičky je právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie. Nastolená
dovolacia otázka je tak otázkou prípustnou.

29. Z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že nastolenú právnu otázku zodpovedal tak,
že v zmluve o pôžičke je možné dohodnúť zmluvné úroky len do splatnosti pôžičky, teda len takéto úroky
majú charakter odmeny za poskytnutie peňažných prostriedkov veriteľom. Úroky z pôžičky dojednané na
obdobie po splatnosti pôžičky sú dojednané v rozpore so zákonom a z toho dôvodu je takéto dojednanie

podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné.

30. Dovolateľ vychádzal z Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej čl. 2 ods. 3 každý môže konať, čo
nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá a zároveň z
§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu

vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a
ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Dôvodil, že § 658 ods. 1
Občianskeho zákonníka explicitne stanovuje, že pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky a žiadne
ustanovenie Občianskeho zákonníka kogentne neustanovuje, že tak strany musia spraviť iba za dobu do
splatnosti pôžičky a nesmú tak urobiť po splatnosti pôžičky. Názor odvolacieho súdu, že ak obe zmluvné

strany vyjadria vôľu, aby bola inak bezúročná pôžička úročená, ale až po dátume jej splatnosti, jedná
sa bez pochýb o dohodu ohľadom úroku z omeškania, považoval za nesprávny. Vyjadril názor (a teda
ako mal odvolací súd riešenú právnu otázku posúdiť), že dohoda o úročení pôžičky po jej splatnosti
neodporuje zmluvnej autonómii predvídanej v § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

31. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

31.1. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z
omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.31.2. Podľa § 519 Občianskeho zákonníka právo veriteľa na náhradu škody spôsobenej omeškaním
dlžníka nie je dotknuté; pri omeškaní s plnením peňažného dlhu možno však náhradu škody požadovať,
len pokiaľ nie je krytá úrokmi z omeškania alebo poplatkom z omeškania.

31.3. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

31.4. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka
(1) Pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.
(2) Pri nepeňažnej pôžičke možno dojednať namiesto úrokov plnenie primeraného väčšieho množstva
alebo vecí lepšej akosti, spravidla toho istého druhu.

31.5. Podľa čl. 2 Zmluvy o pôžičke z 20. augusta 2012 (ďalej len „zmluva o pôžičke“):

Touto zmluvou o pôžičke poskytuje dlžníkovi v 1. rade a dlžníkovi v 2. rade pôžičku v sume 6.000 Eur v
hotovosti a dlžník v 1. rade a dlžník v 2. rade túto sumu od veriteľa preberajú. Dlžník v 1. rade a dlžník
v 2. rade svojím podpisom potvrdzujú prevzatie pôžičky v sume 6.000 Eur od veriteľa.

31.6. Podľa čl. 3 Zmluvy o pôžičke

Dlžník v 1. rade a dlžník v 2. rade sa spoločne a nerozdielne zaväzujú požičanú sumu vo výške podľa
čl. 2 tejto zmluvy spolu s príslušenstvom podľa čl. 4 a čl. 5 tejto zmluvy v hotovosti vrátiť k rukám veriteľa
v lehote do dňa 17. septembra 2012.

31.7. Podľa čl. 4 Zmluvy o pôžičke

Veriteľ a dlžník v 1. rade a dlžník v 2. rade sa dohodli, že pôžička bude bezúročná do 17. 09.
2012, od 18. 09. 2012 bude pôžička úročená úrokovou sadzbou 26 % p. a.

31.8. Podľa čl. 5 druhá a tretia veta Zmluvy o pôžičke
Úroky, ktoré vznikli pred splatnosťou pôžičky sú splatné ku dňu splatnosti pôžičky, úroky, ktoré vznikli po

splatnosti pôžičky sú splatné ku dňu 31. 12. kalendárneho roka, v ktorom vznikli. Nesplatené úroky sa
stávajú súčasťou istiny k 31. 12. kalendárneho roka, v ktorom vznikli.

32. Podľa doktrinálnej definície pôžička je zmluvné poskytnutie peňazí alebo vecí na dohodnutý čas
alebo návratných na požiadanie za určitú odmenu (zdroj: slov-lex.sk). Podľa rovnakého zdroja je úrok

suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi z jeho pohľadávky. Je stanovený určitým percentom z
dlžnej sumy za určité obdobie, najčastejšie za rok alebo polrok. Je cenou peňazí, ktorá sa utvára na trhu
a ktorá vyjadruje vzťah k aktuálnemu dopytu a ponuke peňazí.

32.1. Úrok predstavuje vopred dojednanú odplatu za užívanie istiny, prichádza do úvahy len pri

peňažných záväzkoch. Od zmluvných úrokov je potrebné odlíšiť úroky z omeškania, ktoré predstavujú
sankciu za porušenie povinnosti dlžníka splniť riadne a včas svoj peňažný záväzok (Števček, M., Dulak,
A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - § 450.
Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, 1754 s.).

32.2. Úroky sú vecou dohody účastníkov právneho úkonu, avšak táto dohoda nesmie odporovať § 3
Občianskeho zákonníka (JUDr. Peter Vojčík a kol., Občiansky zákonník).

32.3. Zmluvnými úrokmi nazývame vopred dohodnutú odplatu za užívanie istiny. Do úvahy prichádzajú
len u peňažných pohľadávok. Úroky predstavujú hodnotu peňazí, resp. stratu veriteľa v dôsledku zmeny

hodnoty peňazí. Výšku úrokov neustanovuje právny predpis a ich výška závisí od dohody zmluvných
strán. Úroky je povinný dlžník platiť len vtedy, ak sa to výslovne alebo mlčky dohodlo v zmluve o pôžičke
a pri zmluve o vklade. Úroky z omeškania sú majetkovou sankciou za oneskorené splatenie peňažnej
pohľadávky. Úroky sa stávajú príslušenstvom pohľadávky v prípade omeškania dlžníka. Zmluva
o pôžičke je spravidla bezodplatná. Za odplatnú sa považuje vtedy, keď odplatný charakter zmluvy o

pôžičke vyplýva z jej obsahu. Pri peňažnej pôžičke vyplýva odplatnosť zmluvy z povinnosti dlžníka platiť
úroky ako odplatu za poskytnutie pôžičky. Dojednané úroky sa v takom prípade považujú za odplatu za
užívanie požičanej istiny (JUDr. Imrich Fekete, Občiansky zákonník, komentár).32.4. Úroky predstavujú zmluvnými stranami dohodnutú odplatu za dočasné poskytnutie likvidity
veriteľom dlžníkovi. Úrok môže byť určený pevnou sumou, no prevažne sa vypočítava z istiny
peňažného záväzku dlžníka na základe úrokovej sadzby spravidla uvádzanej v percentách ročne.

Ak sú predmetom zmluvy o pôžičke peniaze, zmluvné strany sa môžu dohodnúť na jej odplatnosti v
podobe úrokov. Bez výslovnej dohody zmluvných strán o odplatnosti pôžičky platí, že pôžička
je bezodplatná. Úroky plnia funkciu odplaty za poskytnutý kapitál, s ktorým veriteľ nemôže dočasne
nakladať. Je nevyhnutné ich odlíšiť od úrokov z omeškania, na ktoré má veriteľ nárok ex lege, v prípade,
ak sa dlžník omešká s platením peňažného dlhu. Veriteľ má právo na úroky až do skutočného zaplatenia

pôžičky, nielen do doby ich splatnosti. Po dobe splatnosti pôžičky má veriteľ právo na úroky, aj na úroky z
omeškania. Ak by sme pripustili názor, že veriteľ má právo na úrok len do času splatnosti pôžičky, dlžník
by sa omeškaním s platením pôžičky mohol dostať do výhodnejšieho postavenia, keďže úroky
z omeškania sú spravidla nižšie ako úroky (Dufalová, L. a kol. Občiansky zákonník. Komentár.
1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2025, s. 774).

32.5. Peňažný záväzkový právny vzťah je v právnej teórii i v praxi všeobecne chápaný buď ako hlavný,
aleboakovedľajší(akcesorický).Ohlavnýzáväzokidevtedy,aksmerujejehokauzapriamokzaplateniu,
resp. získaniu určitej peňažnej čiastky. Vedľajším (akcesorickým) peňažným záväzkovým vzťahom je
okrem iného záväzok (povinnosť) dlžníka zo zmluvy zaplatiť veriteľovi úrok ako pomernú časť (spravidla
určenú percentuálnou sadzbou) hlavného peňažného záväzku. Úrokový právny vzťah môže vzniknúť

iba vtedy, ak bol medzi účastníkmi platne založený hlavný peňažný záväzkový právny vzťah. Splnením
hlavného záväzku alebo jeho zánikom z iného dôvodu zaniká (končí) aj akcesorický úrokový záväzok;
pretrváva iba povinnosť uhradiť už splatné úroky. Občiansky zákonník rozoznáva úroky a
úroky z omeškania. Pokiaľ úroky z omeškania sú sankciou za omeškanie dlžníka so splnením záväzku
a povinnosť platiť ich vzniká zo zákona (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka), dohodnuté úroky sú

odplatou za užívanie požičanej istiny a povinnosť dlžníka zaplatiť ich veriteľovi vzniká zo záväzku v
zmluve (§ 568 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Dohodnuté úroky sú splatné v termínoch dohodnutých
stranami alebo najneskôr spolu s istinou (Jedlička, O., Švestka, J., Škárová, M. a kol. Občiansky
zákonník, Komentár. 8. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2003, 875 s., in rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky z 30. januára 2008 sp. zn. 33Odo/1631/2005).

33. Dovolací súd v dostupnej databáze nedohľadal rozhodnutia dovolacieho alebo ústavného súdu,
ktoré by explicitne riešili otázku prípustnosti dohody o úrokoch z pôžičky týkajúcich sa doby po splatnosti
pôžičky (dohodnutých na obdobie po splatnosti pôžičky).

34. Doktrinálny a judikatórny názor na úroky a úroky z omeškania je stabilný. Kým úrok charakterizuje
ako vopred dohodnutú odplatu za užívanie istiny (poskytnutie pôžičky), úrok z omeškania chápe ako
sankciu za porušenie povinnosti dlžníka splniť svoj záväzok spočívajúci v riadnom a včasnom splatení
pôžičky (vrátení požičaných finančných prostriedkov).

34.1. Kým úrok je v občianskoprávnej úprave spojený predovšetkým s právnou úpravou zmluvy o
pôžičke (§ 657 Občianskeho zákonníka) a zmluvy o vklade (§ 778 a nasl. Občianskeho zákonníka)
a vníma sa ako odplata za užívanie peňazí, úrok z omeškania ustanovenia Občianskeho zákonníka
o zmluvných typoch (záväzkové právo, druhá hlava) vôbec neupravujú. Úrok z omeškania je upravený
ako sankcia vo všeobecných ustanoveniach záväzkového práva a má dopad na všetky záväzky, pri

plnení ktorých došlo k omeškaniu dlžníka. Spoločne nachádzajú svoje miesto (bez zákonnej definície) v
§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka ako príslušenstvo pohľadávky (spolu s poplatkom z omeškania
a nákladmi spojenými s jej uplatnením).

34.2. Aj z uvedeného je zrejmé, že úrok a úrok z omeškania sú odlišnými právnymi inštitútmi; inak

povedané úrok nerovná sa úrok z omeškania a naopak.

35. V prejednávanej veci sa zmluvné strany dohodli, že pôžička bude vrátená v hotovosti k rukám
veriteľa do 17. septembra 2012. Už z uvedeného je zrejmé, že na deň 17. septembra 2012 dohodli
splatnosť pohľadávky veriteľa podľa zmluvy o pôžičke. Zmluvný vzťah, pokiaľ by bol splnený riadne a

včas, mal skončiť najneskôr v zmluve uvedený deň splatnosti. Rovnako je zrejmé, že zmluvné strany sa
dohodli, že pôžička bude bezúročná do 17. septembra 2012, a teda do dňa jej splatnosti.35.1. Aj vo všeobecnosti (bez ohľadu na prípadné plnenia) je nutné konštatovať, že dňom 17. septembra
2012 mala byť pôžička splatená, pokiaľ tak nebolo, ide o pôžičku zlyhanú v dôsledku porušenia dlžníka
splniť svoj záväzok riadne a včas.

35.2. V prípade zlyhanej pôžičky, a teda nevrátenia finančných prostriedkov riadne a včas (v
lehote splatnosti) majú v občianskoprávnej úprave miesto zmluvné a mimozmluvné sankcie s takýmto
omeškaním spojené. Medzi zmluvné sankcie patrí zmluvná pokuta; charakteristickou mimozmluvnou
(zákonnou) sankciou je úrok z omeškania. Kým zmluvná pokuta veriteľovi pri omeškaní dlžníka patrí len

v prípade, ak je dohodnutá, nárok na úrok z omeškania veriteľovi patrí zo zákona, a teda aj v prípade,
ak ustanovenia zmluvy o úroku z omeškania mlčia.

35.3. V prejednávanej veci mal byť úrok dohodnutý na obdobie po splatnosti pôžičky. Uvedené neobstojí,
nárok na takýto „úrok“ by totiž vznikol až v prípade omeškania dlžníka (a teda nevrátením pôžičky riadne
a včas) a s takýmto omeškaním Občiansky zákonník spája iné právne inštitúty ako sankcie spojené s

omeškaním zmluvnej povinnosti. V zmysle uvedeného má zmluvné dojednanie, tak ako je uvedené
v zmluve o pôžičke, nevyhnutne charakter sankcie a nemôže byť posudzované podľa jej označenia
ako „úrok“, ktorý je v zmysle vyššie uvedeného odplata za užívanie peňazí. Iba odlišné pomenovanie
(označenie) nemôže zo sankcie vytvoriť v súlade s právnym predpisom odplatu, najmä nie v prípade, ak
výška sankcie je limitovaná či už priamo právnym predpisom (v prípade úroku z omeškania § 517 ods.

2 Občianskeho zákonníka) alebo možnou moderáciou zo strany súdu.

35.4. Úrok pritom veriteľovi patrí až do skutočného uhradenia pôžičky, avšak iba v prípade ak je
dohodnutý. Úrok je totiž akcesorickým záväzkom, ktorý je podmienený trvaním hlavného záväzku;
nemožno v súlade s právnou úpravou dôvodne tvrdiť, že nárok na úrok (ako akcesorický záväzok)

vzniká v čase, keď hlavný záväzok je po lehote splatnosti, resp. pri riadnom a včasnom plnení zanikol.

35.5. Pri pôžičke totiž v sústave vzájomných práv a povinností strán zmluvy o pôžičke existuje
záväzok veriteľa dlžníkovi finančné prostriedky poskytnúť oproti oprávneniu dlžníka prijať finančné
prostriedky(zmluvaopôžičkejetzv.reálnykontrakt)anastranedruhejprávoveriteľapožadovať,abymu

dlžník v lehote splatnosti pôžičku vrátil aj s dohodnutou odplatou - úrokom (ak bola odplata dohodnutá)
a povinnosť dlžníka tieto finančné prostriedky v lehote splatnosti vrátiť. Práve uvedené vzájomné práva
a povinnosti sú obsahom hlavného záväzku, dohoda o odplate (úroku) je dohodou akcesorickou k
hlavnému záväzku.

35.6. V prípade zlyhania pôžičky však už nemôže nastúpiť ako akcesorický záväzok nárok na úrok (ktorý
je odplatou za poskytnutie peňazí), nakoľko žiadne finančné prostriedky už nie sú novo poskytnuté. S
omeškaním dlžníka je spojená iba povinnosť vrátiť doposiaľ zadržiavané finančné prostriedky (hlavný
záväzok) spolu s akcesorickým úrokom z pôžičky a dohodnutými alebo zákonnými sankciami spojenými
s omeškaním. Práve v dôsledku uvedeného už nemôže nastúpiť nový akcesorický záväzok, ktorý do

splatnosti pôžičky dohodnutý nebol.

36. Podľa názoru dovolacieho súdu dohoda o úroku z pôžičky po lehote jej splatnosti neobstojí
ani s poukazom na čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

36.1. Dispozitívnosť ustanovení Občianskeho zákonníka neznamená svojvôľu a ľubovôľu účastníkov
občianskoprávnych vzťahov, v danom prípade strán zmluvy o pôžičke. Ustanovenie § 2 ods. 3
Občianskeho zákonníka síce umožňuje pomerne široký rozsah zmluvnej autonómie účastníkov
občianskoprávnych vzťahov, je tomu však iba v prípade, ak prípadná dohoda nie je zákonom výslovne
zakázaná alebo ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Podľa

názoru dovolacieho súdu prekážkou, resp. obmedzením zmluvnej voľnosti nie sú len ustanovenia, ktoré
kogentne upravujú niektoré občianskoprávne inštitúty, ale aj základné zásady občianskeho práva ako
takého.

36.2. Zásada zmluvnej slobody (zmluvnej autonómie) vo všeobecnosti znamená, že subjekty

občianskoprávnych vzťahov majú slobodu uzatvárať zmluvy a iné právne úkony podľa svojej vôle avšak
s obmedzením, že nie sú v rozpore so zákonom alebo dobrými mravmi.36.3. Zákonodarca pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti splniť peňažný záväzok (tu povinnosti
splniť záväzok riadne a včas) ustanovil ako sankciu nárok veriteľa na úrok z omeškania (pod
kogentnou úpravou výšky úroku z omeškania podľa vykonávacieho predpisu) a umožnil účastníkom

občianskoprávneho vzťahu dohodnúť si pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu (pod
možnosťou realizácie moderačného práva súdu).

36.4. Systém zmluvných a mimozmluvných sankcií ustanovených Občianskym zákonníkom je jasný,
zrozumiteľný a úplný. Dohoda o úrokoch tomuto konceptu sekundárnych povinností dlžníka pre prípad

omeškania so splnením hlavnej povinnosti nezodpovedá a je s ním v priamom rozpore; dohoda o
úrokoch z pôžičky po jej splatnosti je obídením zákonných ustanovení upravujúcich práva a povinnosti
strán zmluvy pre prípad omeškania dlžníka s riadnym a včasným splnením dlhu.

36.5. Dovolací súd riešiac nastolenú právnu otázku odpovedá, že dohoda, ktorou sa zmluvné strany
zmluvy o pôžičke dohodnú o povinnosti dlžníka platiť úrok za obdobie po splatnosti pôžičky, aj keď v

zmluve o pôžičke dojednali, že pôžička je bezúročná, je obídením ustanovení Občianskeho zákonníka o
zmluvnýchamimozmluvnýchsankciáchaztohodôvodujeneplatnápodľa§39Občianskehozákonníka.

37. Iba pre úplnosť dovolací súd ako obiter dictum uvádza, že nič nebráni stranám zmluvy o pôžičke, aby
si úroky v jednotlivých obdobiach do jej splatnosti upravili aj iným spôsobom ako stanovením jednotnej

výšky úroku. Ak v danom prípade chcel veriteľ dlžníkovi (dlžníkom) vyjsť v ústrety s tým, že pôžička
nebude úročená v počiatočnom období jej trvania, mohol si na ďalšie obdobie v súlade s Občianskym
zákonníkom vymieniť úrok za poskytnutie peňazí. Mohol však tak urobiť len do splatnosti pôžičky.
Takto dohodnutý úrok je dohodnutý v súlade so zákonom a v prípade nesplatenia pôžičky riadne a
včas je požičaná finančná suma úročená až do skutočného splatenia pôžičky. Takýmto spôsobom by

bola zachovaná motivácia dlžníka splatiť pôžičku čím skôr, aby sa vyhol povinnosti platiť z poskytnutej
čiastky úrok. Dohoda o úrokoch po splatnosti pôžičky má naproti tomu povahu sankcie z dôvodu,
že je aktivovaná v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti dlžníka (splatiť pôžičku riadne a včas).
Občiansky zákonník možnosť zmluvných a mimozmluvných sankcií výslovne upravuje (zmluvná pokuta
a úrok z omeškania) s možnosťou korekcie ich výšky, či už prostredníctvom moderačného

práva alebo kogentnej úpravy výšky úroku z omeškania. Dohoda, ktorá tieto občianskoprávne inštitúty
nahrádza, je preto obchádzaním zákona.

38. Dovolateľ ako právnu otázku nesprávneho právneho posúdenia, doposiaľ v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu neriešenú (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) nastolil aj otázky, či je dohodnutý zmluvný

úrok z pôžičky podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo výške 26 % ročne v prípade krátkodobej
nespotrebiteľskej pôžičky súladný s dobrými mravmi, a či je dohoda o kapitalizácii zmluvných úrokov v
zmluve o pôžičke právne prípustná.

38.1. Aj vo vzťahu k týmto otázkam sa dovolací súd zaoberal tým, či sú splnené predpoklady prípustnosti

dovolania z hľadiska, či nastolené právne otázky sú také otázky, ktoré odvolací súd riešil a od vyriešenia
ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolací súd konštatuje, že ide o právne otázky
odvolacím súdom riešené. Absentuje však naplnenie druhej podmienky, a to, že od vyriešenia tejto
právnej otázky záviselo dovolaním napadnuté rozhodnutie.

38.2. Pokiaľ ide o otázku súladu dohodnutého úroku z pôžičky s dobrými mravmi dovolací súd
zdôrazňuje, že odvolací súd dospel k záveru, že dohoda o úroku z pôžičky odo dňa
nasledujúceho po splatnosti pôžičky je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Z uvedeného vyplýva, že
rozhodnutie nezaložil na konštatovaní rozporu výšky dohodnutej pôžičky pre rozpor s dobrými mravmi.
Ide o vzťah právneho základu nároku a výšky nároku. Pokiaľ nie je daný právny základ nároku, skúmanie

oprávnenosti jeho výšky je pre rozhodnutie súdu právne irelevantné. Uvedené zodpovedá aj dovolacej
argumentácii, keď dovolateľ nastolil túto otázku podmienene a nastolil ju tak pre prípad, ak dovolací súd
otázku možnosti uzavretia dohody o úroku z pôžičky posúdi ako konformnú s § 2 ods. 3 Občianskeho
zákonníka a ako dovolenú a neprekračujúcu zmluvnú autonómiu strán, je otázka posúdenia výšky
dohodnutého úroku podstatnou právnou otázkou v tomto konaní.

38.3. Nakoľko dovolací súd otázku prípustnosti úroku z úveru posúdil v zhode so závermi odvolacieho
súdu, otázka výšky úroku je bez vplyvu na správne právne posúdenie veci odvolacím súdom.39. Rovnaké konštatovanie platí aj pre nastolenú otázku o prípustnosti (povolenosti) kapitalizácie
zmluvných úrokov z omeškania. Úrok z pôžičky do jej splatnosti dohodnutý nebol; úrok z pôžičky
dohodnutý odo dňa nasledujúceho po jej splatnosti bol dohodnutý neplatne pre obchádzanie zákona (§

39 Občianskeho zákonníka). Zodpovedanie položenej právnej otázky by malo význam iba akademický,
nakoľko odvolací súd túto otázku riešil, ale na jej riešení napadnuté rozhodnutie nezaložil. Ak neboli
platne dohodnuté úroky po splatnosti pôžičky, nebolo aké úroky kapitalizovať spôsobom uvedeným
v zmluve o pôžičke.

40. Dovolateľ napokon uplatniac dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP namietal odklon od
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke súbehu nárokov na úrok z pôžičky a úrok z omeškania.

41. Ako rozhodnutia, od ktorých sa odvolací súd odklonil, označil rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 5Cdo/118/2020, 2Cdo/115/2019, 7Cdo/135/2019 a iné, ktoré formulovali záver o prípustnosti úhrady
úrokov z pôžičky i po splatnosti pohľadávky a o súbežnom uplatňovaní úroku z pôžičky a úroku z

omeškania ako samostatných dovolených nárokoch.

41.1. Odhliadnuc od skutočnosti, že opätovne ide o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil ale na jej
riešení svoje rozhodnutie nezaložil (ak je dohoda o úroku odo dňa nasledujúceho po splatnosti pôžičky
neplatná, nebol dôvod na riešenie súbehu úroku a úroku z omeškania, pokiaľ pôžička bola dohodnutá

ako bezúročná), rozhodnutia, na ktoré dovolateľ poukazoval, nie sú priliehavé k skutkovej situácii.

41.2. Dovolací súd súhlasí s dovolateľom, že prax dovolacieho súdu ohľadne súbehu úroku a úroku
z omeškania sa zjednotila tak, že tento súbeh je prípustný a nie je prípustné priznanie úroku len do
splatnosti úveru (pôžičky) a úroku z omeškania po dni splatnosti úveru (pôžičky). Rozhodnutia, na ktoré

poukazoval sa však týkajú odlišného skutkového stavu v prípade vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
úveru (pôžičky) a následkov zosplatnenia na nárok na úrok a úrok z omeškania. O takýto prípad ale
v prejednávanej veci nejde; úrok do splatnosti pôžičky dohodnutý nebol (pôžička bola dohodnutá ako
bezúročná), k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti nedošlo a úrok na obdobie po splatnosti pôžičky bol
dojednaný neplatne.

42. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobcu v časti namietajúcej vadu
podľa § 420 písm. f) CSP je síce prípustné, ale nie je dôvodné. Ak dovolateľ namietol nesprávne právne
posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP v prvej nastolenej otázke, dovolanie je prípustné,
dovolací súd právnu otázku riešil a vyriešil ju tak, že námietka nesprávneho právneho posúdenia nie

je dôvodná. V ostatnej časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie podľa § 421 ods. 1 písm. a) a
b) CSP nie je dovolanie prípustné. Z uvedeného dôvodu dovolací súd dovolanie ako celok zamietol (§
448 CSP).

43. Dovolací súd žalovanej ako úspešnej v dovolacom konaní priznal podľa § 453 ods. 1 s použitím § 255

ods. 1 CSP voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

44. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.