Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 1, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoCsp/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8324200909
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8324200909.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne: V. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom J. XX, XXX XX J., právne zastúpená: JUDr. Martina Čelková, advokátka so sídlom Štefánikova
22, 066 03 Humenné, za účasti intervenienta: M.. L. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXXX/X,
XXX XX C. - B., právne zastúpená: JUDr. František Svatuška, advokát so sídlom Námestie slobody 25,
066 01 Humenné, proti žalovanému: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Bajkalská 30, 829 48
Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 31 335 004, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr.
Marián Kurhajec, s.r.o., so sídlom Bajkalská 13,

821 02 Bratislava, IČO: 36 860 662, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 12Csp/23/2024-262 zo dňa 27. novembra
2024, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobkyňa a intervenient majú voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Súd určuje, že Úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXX X XX zo dňa XX.X.XXXX je
bezúročný a bez poplatkov.

II. Súd priznáva žalobkyni a intervenientovi na strane žalobkyne vo vzťahu k žalovanému náhradu trov
konania v rozsahu 100% s tým, že o výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po
nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 52 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej
len „Občiansky zákonník“), § 7 ods. 1, 2, 20, 21, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“).

3. Vychádzal zo zistenie, že žalobkyňa V. Z. ako dlžníčka a právny predchodca intervenienta T..
O. Z. ako spoludlžník na základe žiadosti zo dňa XX.XX.XXXX požiadali žalovaného - veriteľa o

poskytnutie spotrebiteľského úveru bez rizikového životného poistenia a to vo výške 41.000 eur. Na
základe uvedenej žiadosti bola dňa XX.XX.XXXX medzi dlžníčkou, jej spoludlžníkom a žalovaným ako
veriteľom uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXX X XX. Súd vyhodnotil zmluvný
vzťah medzi stranami sporu ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,kde sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ako aj v zmysle zákona o ochrane
spotrebiteľaavzmysleZákonaospotrebiteľskýchúveroch.Súdprvejinštanciesavprvomradezaoberal
skutočnosťou, či žalovaný ako veriteľ pred poskytnutím úveru konal s odbornou starostlivosťou, t. j.

či skúmal bonitu dlžníkov v zmysle § 7 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný ako veriteľ v
čase poskytnutia úveru mal za preukázané, že žalobkyňa a právny predchodca intervenienta nemali
nezaopatrené dieťa, obidvaja boli poberateľmi dôchodku. Žalobkyňa poberala starobný dôchodok (vo
výške 394,50 eura) a právny predchodca intervenienta poberal invalidný dôchodok (vo výške 372,50
eura).Vychádzaltedaztoho,žečistýmesačnýpríjemdlžníkovpredstavoval767eur.Ohľadomvýdavkov

vychádzal iba zo sumy životného minima na jednu dospelú osobu a jednu spoločne posudzovanú
osobu v celkovej výške 390 eur (230 + 160). Nebral v úvahu výdavky na ďalšie úvery dlžníkov,
v Slovenskej sporiteľni a.s. (so splátkami 74 eur, 39 eur, 28 eur, 56 eur, 187 eur), nakoľko práve
účelom použitia úverových prostriedkov bola úhrada záväzkov súvisiacich so stavebnými účelmi a
splatenie predchádzajúcich úverov. Žalovaný v priebehu konania nepredložil žiadny doklad o tom,
aby skúmal u žalobcu a právneho predchodcu intervenienta aj reálne náklady na zabezpečenie ich

základných životných potrieb, teda ich reálne výdavky. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ C-679/18, C-565/12 z 27.03.2014 a C-449/13 zo dňa 18.12.2014. Podľa názoru
súdu prvej inštancie schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver treba chápať ako situáciu,
keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte
dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku

v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci
rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi
o úver (tj. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie,
dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k
posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru,

že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch
považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný v konaní hodnoverne nepreukázal, že žalobca a
právny predchodca intervenienta v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere spĺňali maximálny
zákonný limit ukazovateľa schopnosti splácať spotrebiteľský úver v zmysle § 7 ods. 21 Zákona o
spotrebiteľských úveroch. Žalovaný nepreukázal, aby akýmkoľvek spôsobom skúmal výšku výdavkov

dlžníkov potrebných na zabezpečenie ich základných životných potrieb a vplyv týchto výdavkov na
posúdenie ich spôsobilosti splácať úver. Pravidelné ani bežné každodenné výdavky nijak nezisťoval,
vychádzal iba z paušálnej sumy 390 eur pre dve spoločne posudzované osoby na mesiac, pričom
dlžníci nežili ani v spoločnej domácnosti, čo mohlo byť žalovanému zrejmé aj z odlišných adries trvalého
bydliska. Výdavky neboli skúmané s odbornou starostlivosťou a preto si žalobca nesplnil povinnosť,

ktorú mu ukladá § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Dôsledkom podcenenia bonity nie je
neplatnosť zmluvy, ale neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť
s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bol súd prvej
inštancie toho názoru, že v tomto prípade žalobca hrubo porušil svoju povinnosť konať s odbornou
starostlivosťou, čoho následkom je, že sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez

poplatkov. Súd prvej inštancie ďalej skúmal, či zmluva o úvere obsahuje všetky obligatórne náležitosti v
zmysle § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a na základe vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že v zmluve o úvere je uvedená nesprávna hodnota priemernej RPMN v zmysle § 9 ods. 2 písm.
z) Zákona o spotrebiteľských úveroch. V čase uzatvorenia zmluvy bola zverejnená hodnota priemernej
RPMN pre daný typ úveru vo výške 4,22 % a nie 13,51 %, ako je uvedené žalovaným v zmluve o úvere.

Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že zmluva o úvere neobsahuje správny údaj o priemernej
RPMN na príslušný spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpisu zmluvy o úvere, preto v zmysle § 11 ods.
1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch je aj z uvedeného dôvodu poskytnutý úver bezúročný a
bez poplatkov. Pokiaľ sa jedná o argumentáciu žalovaného, že v zmluve uvádza informáciu o váženom
priemere RPMN všetkých typov spotrebiteľských úverov, tak takýto údaj o váženom priemere RPMN

všetkých typov úverov pritom nie je náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2
Zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákon v žiadnom zo svojich ustanovení neumožňuje dodávateľovi
namiesto údaju o priemernej RPMN na príslušný spotrebiteľský úver, uviesť údaj o váženom priemere
RPMN na všetky typy úveru. Vzhľadom na porušenie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou pri
skúmaní bonity žalobcu a spoludlžníka pred uzatvorením spotrebiteľskej zmluvy, vzhľadom na absenciu

povinných zákonných náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej medzi stranami konania,
dospel k záveru, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa XX.XX.XXXX je potrebné považovať
za úver bez úrokov a bez poplatkov.4. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil, žalobu zamietol alebo aby ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Uviedol, že súd prvej inštancie použil na prejednávanú vec ustanovenie Zákona o spotrebiteľských

úveroch, ktoré v čase uzatvorenia zmluvy ani v zákone neexistovalo, čiže vec nesprávne právne
posúdil. Tvrdenie súdu o tom, že žalovaný mal pri výdavkoch dlžníkov vedieť, že títo nežijú v
spoločnej domácnosti, nakoľko mali odlišné adresy trvalého bydliska, je nesprávne. Žalobkyňa nijakým
spôsobom nepreukázala, že spoludlžníci nežili v spoločnej domácnosti. Súd prvej inštancie dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne aplikoval ustanovenie § 7 v spojitosti s § 11 Zákona

o spotrebiteľských úveroch. Zákon považuje za hrubé porušenie posudzovanie schopnosti splácať
úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo
posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo
registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalovaný v čase
schválenia úveru preveroval schopnosť dlžníkov splácať úver na základe 1./ ich príjmov, 2./ výšky
nákladov na zabezpečenie životných potrieb v zmysle zákona č. 601/2003 Z.z., 3./ rozdielom medzi

výškou čistého príjmu a životným minimom, 4./ záväzkami znižujúcimi príjem spotrebiteľa a dopytom
do sociálnej poisťovne a do spoločného registra bankových a nebankových informácií. Nakoľko žalobca
a spoludlžník v žiadosti o úver uviedli, že nemajú žiadne ďalšie záväzky a neuviedli, žeby mali vyššie
výdavky ako tie, ktoré boli započítané v rámci životného minima žalovaným, taktiež uviedli, že nemajú
náklady na nezaopatrené deti, má žalovaný za to, že aj výdavky boli zo strany žalovaného preskúmané

riadne a dostatočne, dokonca boli stanovené vyššie ako mali byť v rámci životného minima. Žalobkyňa
a spoludlžník od poskytnutia úveru v roku 2016 až do 07. mesiaca roku 2021 uhrádzali splátky úveru
riadne. Z dôvodu úmrtia spoludlžníka žalobkyňa následne požiadala o odklad splátok, z čoho vyplýva,
že žalovaný správne odhadol schopnosť žalobkyne a spoludlžníka splácať predmetný úver. Žalovaný
neporušil ani povinnosť prihliadnuť na údaje z príslušnej databázy nakoľko pred poskytnutím úveru

boli obaja spoludlžníci preverení dopytmi do sociálnej poisťovne ako aj dopytmi do spoločného registra
bankových a nebankových informácií. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že žalovaný pri posudzovaní
bonity klientov postupoval s odbornou starostlivosťou a nedošlo k hrubému porušeniu povinnosti podľa
§ 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.

5. K odvolaniu podala dňa XX.XX.XXXX vyjadrenie žalobkyňa. Navrhla odvolanie žalovaného odmietnuť
a priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že žiadosť o úver, vypĺňala finančná
agentka žalovaného a nie žalobkyňa, a vypĺňala ho tak, aby dlžník a spoludlžník požadovaným kritériám
žalovaného vyhovovali. Žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal overovanie vzniknutej situácie pri
existenciiodlišnýchadriesbydliskaaanivôbecžiadnychnákladovnabývanie.Finančnáagentkaveriteľa

pri overovaní občianskych preukazov a zistení odlišných adries bola žalobkyňou o tom, že spolu so
spoludlžníkom nežijú v jednej domácnosti, informovaná. Rovnako si musela byť vedomá veku dlžníkov
a jeho vplyvu na pomery žalobkyne a spoludlžníka vo vzťahu k dobe na ktorú sa zmluva uzatvára.

6. K odvolaniu podal dňa XX.XX.XXXX vyjadrenie aj intervenient. Navrhol odvolanie žalovaného

odmietnuť a priznať trovy odvolacieho konania. Intervenient (dcéra žalobkyne a pôvodného
spoludlžníka) uviedol, že finančná poradkyňa u žiadateľov o úver vo veku ako boli jej rodičia, musela
mať zjavné pochybnosti o ich dlhodobej schopnosti splácať úver, poskytnutý na niekoľko desiatok rokov.
Zákon nekonštatuje, že za zistenie výdajov je možné považovať životné minimum, a tak tento výklad
zákona a použitie iba výšky životného minima (aj to v nesprávnej výške, keďže rodičia spolu nežili a boli

rozvedení)nevyplývaanizozákonaanizrozhodovacejčinnostisúdov.Akodcéradlžníkovmávedomosti
o tom, že rodičia mali výdaje v oveľa vyššej výške a pomáhala im osobitne tak ona, ako aj jej brat. Je
vylúčené aby svoje mesačné výdavky pokryli sumou zodpovedajúcou iba životnému minimu. Žalovaný
ako veriteľ, rodičov ako dlžníkov v dôchodkovom veku, vedome vystavil platobnej neschopnosti.

7. Žalovaný v replike odvolania uviedol, že skutočnosť, že žiadosť o úver vypisovala obchodná
zástupkyňa žalovaného je bezpredmetná. Informácie, ktoré v žiadosti uviedla, boli informácie poskytnuté
od žiadateľov o úver. Žalovaný považuje argument ohľadom nepreukázania overovania odlišných adries
bydliska žalovaným za bezpredmetný, nakoľko žiadatelia o úver nemusia mať rovnaké adresy bydliska
uvedené v občianskych preukazoch - takáto „podmienka“ na uzatvorenie úveru neexistuje. Žalovaný

rozporuje tvrdenie žalobcu, že obchodná zástupkyňa bola žalobkyňou o tom, že spolu so spoludlžníkom
nežijú v jednej domácnosti informovaná. V rozhodnutí, na ktoré poukázal žalovaný súd jednoznačne
uviedol, že na posúdenie starostlivo uvážiť schopnosť z príjmu uhrádzať splátky úveru nie je potrebné
vysokoškolské vzdelanie, s čím sa žalovaný jednoznačne stotožňuje. Zákon o spotrebiteľských úverochjednoznačne rozlišoval prípad, kedy v zmluve absentovala nejaká náležitosť, a to s poukazom na § 11
ods. 1 písm. b) zákona, od prípadu kedy určitá náležitosť bola v zmluve nesprávne uvedená, a to s
poukazom na § 11 ods. 1 písm. d) zákona. Žalovaný má za to, že žiaden právny predpis neuvádza,

resp. nezakazuje žalovanému pri skúmaní bonity klienta vychádzať zo životného minima. Intervenient
žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal, že jeho rodičia spolu nežili, resp. že boli rozvedení. Žalovaný
má za to, že pokiaľ spolu dlžníci nežili, resp. boli aj rozvedení, túto skutočnosť žalovanému zamlčali,
čo vyplýva aj zo skutočnosti, že žiadosť o úver s uvedenou skutočnosťou - vydatý/ženatý, vlastnoručne
podpísali.

8. K replike žalovaného žalobkyňa uviedla, že žiadosť o úver vypĺňala finančná sprostredkovateľka
žalovaného, ktorá vyčíslenie nákladov v žiadosti uvádzala tak, aby zodpovedali výške životného minima.
Aj pri minimálnej miere opatrnosti pri zisťovaní pomerov, by odlišné adresy účastníkov museli a mali
finančnú sprostredkovateľku viesť k overeniu reálnych skutočností o pomeroch a nákladov účastníkov
minimálne v otázke bývania a nákladov na bývanie. Žalovaný o odlišných adresách pobytu účastníkov

vedel, a tak musel vedieť aj o nutnosti vynakladania duplicitných nákladov, nezodpovedajúcich výške
iba životného minima. Žalobca nijako nereflektuje napr. na námietku žalobcu, že nie je možné
porovnávať mladých vysokoškolsky vzdelaných spotrebiteľov a spotrebiteľov vo veku dôchodcov a dĺžku
poskytnutého úveru vzhľadom na ich vek.

9. K replike žalovaného intervenient uviedol, že zákon výslovne vyžaduje odbornú starostlivosť pri
skúmaní bonity klientov - spotrebiteľov pri čerpaní úveru. Skúmanie pomerov zahŕňa skúmanie tak
príjmov ako i výdajov na strane dlžníkov. Pokiaľ by na účely skúmania výdajov malo postačovať
započítanie výšky životného minima, neupravoval by zákon povinnosť skúmať výdaje spotrebiteľa.
Skutočnosť, že ako intervenient nepreukázala, že jej rodičia boli „rozvedení“ namieta, keďže v spise sa

nachádza žalobkyňou predložený rozsudok o rozvode. Keďže jej rodičia nemali možnosť vlastnoručne
vyplniť tlačivo, kde by bola kolónka - rozvedení, a preto iba z podpisu žalovaným predloženého
štandardizovaného tlačiva - vydatá / ženatý, nie je možné vyvodiť, že klamali.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34

C.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že podané odvolanie nie je dôvodné.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

12. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa XX.XX.XXXX bola medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou
ako dlžníčkou a právnym predchodcom intervenienta ako spoludlžníkom uzatvorená Zmluva o
spotrebiteľskomúvereč.XXXXXXXXXX,nazákladektorejboldlžníkomposkytnutýmedziúvervovýške
41.000 Eur (pod číslom XXXXXXX X XX), ktorý sa dlžníci zaviazali splácať v 90 splátkach úrokov do

pridelenia cieľovej sumy po 180,75 eura mesačne (ďalej len „Zmluva o úvere“). Po pridelení cieľovej
sumy sa medziúver mal zmeniť na stavebný úver vo výške 23.061,69 eura (číslo stavebného úveru
XXXXXXX X XX). Uvedený úver bolo potrebné splácať v 67. splátkach po 374,78 eura mesačne. Termín
konečnej splatnosti medziúveru/stavebného úveru bol XX.XX.XXXX. V rámci rozhodnutia odvolací súd
vychádzal z myšlienky, že spotrebitelia nedisponovali potrebnými znalosťami na posúdenie ich možnosti

a schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia zvlášť za situácie, keď vzhľadom na ich vek a príjem
poskytovaný z dôchodkov, splácali ešte ďalšie poskytnuté úvery.

13. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia
Zmluvy o úvere, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára

dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorýchúčastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

14. Podľa ustanovenia § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia
Zmluvy o úvere, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto

zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru.

Podľa ods. 2, spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé

údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté
právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených
osobitným zákonom.

Podľa ods. 15, veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy

o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery
a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a
b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne
preukázať.

Podľa ods. 16, vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ
a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5,
b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o
spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky, posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje

získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa
rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú
zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v
čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

15. Podľa ustanovenia § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzatvorenia Zmluvy o úvere, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom

bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver.

16. K odvolacej námietke týkajúcej sa odbornej starostlivosti pri posudzovaní schopnosti splácania

spotrebiteľského úveru odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie zodpovedal všetky otázky, ktoré
považoval pre rozhodnutie za podstatné, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených
skutočností vyvodil správny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a právnych
zisteniach súdu prvej inštancie nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje.

17. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, že žalovaný nepostupoval dôsledne
podľa ustanovenia § 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, odôvodnenie jeho rozhodnutia
zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v ustanovení § 220 odsek 2 C.s.p.. Nie je možné
konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom a

k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie
práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje
rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.18. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským podľa ustanovenia §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zároveň nebolo sporné, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo

k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa príslušných ustanoví Zákona o spotrebiteľských
úveroch.

19. Vzhľadom na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo (pozri čl. 8 odsek 1 smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice

Rady 87/102/EHS, rozsudok Súdneho dvora z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais C-565/12,
obdobne rozsudok C - 449/13) a s poukazom na ustanovenie § 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských
úveroch je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta
veriteľom. Súd prvej inštancie vyhodnocoval správne, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky
povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu
spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, Zákona o spotrebiteľských úveroch a ďalšie. Bolo

na žalovanom, aby tento preukázal, že bonita žalobkyne (a právneho predchodcu intervenienta ako
spoludlžníka) bola náležite skúmaná, že došlo k splneniu povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 7
odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.

20. Veriteľ je v zmysle ustanovení § 7 a § 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch pri posúdení úverovej

schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak
i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou
pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi
príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných
výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej

schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania
do budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože
nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo
ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú
schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu Zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie

pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v
spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej
schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme
ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa
takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je

nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z
ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané

informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom
rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný
a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu

žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti
nepostačuje.

21. Aj z dôvodovej správy k ustanoveniu § 7 a § 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva
povinnosť veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský

úver na základe relevantných a aktuálnych informácií, získaných jednak od spotrebiteľa a jednak napr.
v prípade banky zo spoločného bankového registra. Toto ustanovenie by malo zabezpečiť záujem
veriteľov správne odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať a správať sa tak obozretne jednak z
pohľadu návratnosti úveru a jednak z pohľadu dôsledkov nezodpovedného požičiavania na strane
spotrebiteľov. Zákon ustanovuje určité dôsledky porušenia určitých povinností ustanovených týmto

zákonom. Ustanovenie § 11 je súčasťou dôslednej ochrany slabšej zmluvnej strany - spotrebiteľa a je
transpozíciou všeobecnej požiadavky smernice na stanovenie účinných, primeraných a odrádzajúcich
sankcií. Ide o mechanizmus, ktorý motivuje veriteľa a prináša spotrebiteľovi prípadnú finančnú výhoduv prípade pochybenia veriteľa. Zároveň s ním nie je spojená okamžitá povinnosť vrátiť celý poskytnutý
úver.

22. Na pojednávaní dňa 02.09.2024 súd prvej inštancie vyslovil predbežné právne posúdenie, v zmysle
ktorého uviedol, že súd bude vychádzať zo Zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase
uzatvorenia Zmluvy o úvere, skúmať náležitosti Zmluvy o úvere vrátane skúmania bonity spotrebiteľa.
Uviedol, tiež, že doposiaľ v konaní neboli predložené žiadne listinné dôkazy v súvislosti so skúmaním
bonity žalobkyne a jej spoludlžníka pred uzavretím zmluvy a v danom prípade bude súd aplikovať

ustanovenie zákona o spotrebiteľskom konaní, v zmysle ktorého bude súd vykonávať aj dôkazy, ktoré
nie sú navrhované. Žalovaný na danom pojednávaní uviedol, že nemá výhrady voči vyslovenému
predbežnému názoru zo strany súdu, pričom uviedol, že je schopný preukázať súdu listinnými dôkazmi,
akým spôsobom žalovaný skúmal bonitu žalobkyne a jej spoludlžníka (č.l. 217 súdneho spisu).

23. Z potvrdení o výplate dôchodkových dávok vyplýva, že ku dňu XX.XX.XXXX žalobkyňa poberala

starobný dôchodok vo výške 394,50 eura brutto mesačne (č.l. 221 súdneho spisu) a spoludlžník T..
O. Z. invalidný dôchodok vo výške 372,50 eura brutto mesačne (č.l. 225 súdneho spisu). Zo žiadosti
o spotrebiteľský úver zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že čistý príjem žalobkyne mala predstavovať
suma 394,50 eura mesačne (starobný dôchodok) a čistý príjem jej spoludlžníka suma 372,50 eura
mesačne (invalidný dôchodok). V žiadosti bolo tiež uvedené, že žalobkyňa a ani jej spoludlžník nemajú

nezaopatrené deti. V časti náklady bola uvedená suma 230 eur (ako náklady na plnoletú osobu) a
suma 160 eur (ako náklady na ďalšiu plnoletú osobu). V žiadosti o úver vyčíslené náklady neboli bližšie
popísané, tzn. čo mali predstavovať. Rovnako tam neboli vyčíslené ani žiadne iné výdavky klientov (č.l.
50 súdneho spisu). Žalovaný v priebehu konania predložil tiež výpis zo spoločného registra bankových
operácií, z ktorého vyplývalo, že žalobkyňa mala existujúci osobný úver so sumou zostávajúcich splátok

vo výške 6.343 eur (mesačná splátka 187 eur) (č.l. 222 druhá strana súdneho spisu), a spoludlžník
existujúci osobný úver so sumou zostávajúcich splátok vo výške 3.824 eur (mesačná splátka 74 eur),
osobný úver so sumou zostávajúcich splátok vo výške 1.761 eur (mesačná splátka 39 eur), osobný úver
so sumou zostávajúcich splátok vo výške 934 eur (mesačná splátka 28 eur) a osobný úver so sumou
zostávajúcich splátok vo výške 2.886 eur (mesačná splátka 56 eur) (č.l. 226 a 227 súdneho spisu).

Z vyjadrenia žalovaného zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že v prípade vyššie uvedených úverov išlo o
úvery v Slovenskej sporiteľni, a.s., ktoré mali byť splatené úverom od žalovaného (č.l. 252 druhá strana
súdneho spisu).

24. Vzhľadom na vyššie uvedené treba prisvedčiť súdu prvej inštancie v tom smere, že žalovaný

mal preskúmať výdavky žalobkyne a jej spoludlžníka a nepaušalizovať ich na sumu životného
minima. Výdavky spotrebiteľov neboli skúmané s odbornou starostlivosťou. Žalovaný neuniesol dôkazné
bremeno, pokiaľ ide o skúmanie ďalších výdavkov žalobkyne a jej spoludlžníka pred uzatvorením
Zmluvy o úvere. Len všeobecné údaje v žiadosti „Náklady na osobu“ vo výške 230 eur a „Náklady na
ďalšiu plnoletú osobu“ vo výške 160 eur nepreukazujú skutočné výdavky spotrebiteľov ako klientov.

Pri získavaní relevantných informácií veriteľ musí vychádzať nielen z informácií dodaných spotrebiteľmi
(ktoré majú byť aj preukázané relevantnými listinami), ale aj z informácií, ktoré veriteľ získava z iných
dostupných zdrojov tak, aby získal objektívny obraz o finančnej situácií spotrebiteľa. Z obsahu spisu
nevyplýva, žeby sa žalovaný vôbec dopytoval žalobkyne a spoludlžníka ako potenciálnych klientov
na ich pravidelné výdavky, ktoré by mohli ovplyvniť ich schopnosť splácať úver. Žalovaný nezískal

hodnoverné informácie o výdavkoch klientov na živobytie, ubytovanie, stravu, náklady na energie a pod.
Pokiaľ teda veriteľ nepoznal celkový objem výdavkov dlžníkov, nemohol urobiť záver o tom, či sú alebo
nie sú schopní splácať požadovaný úver.

25. Pri overovaní bonity žalobkyne a jej spoludlžníka nemal žalovaný k dispozícii dostatočné údaje

predovšetkým o ich výdavkoch, čo vedie k záveru, že pri posudzovaní Žiadosti o úver nemal k dispozícii
všetky relevantné údaje. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalovaný nepreukázal splnenie
si povinnosti uloženej mu v ustanovení § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Pre účely
posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ustanovení 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských
úveroch nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým

spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta (žalobkyne a jej spoludlžníka).
Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý poruší povinnosť s odbornou
starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd dodáva, že nestačí len zhromaždiť si údajeo niektorých výdavkoch klienta (v tomto prípade len výpis z registra SRBI), ale zhromaždené údaje aj s
odbornou starostlivosťou posúdiť z hľadiska schopnosti spotrebiteľa splácať úver.

26. Za danej situácie sa aj odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom smere, že
žalovaný si náležite nesplnil povinnosti preňho plynúce z citovaného ustanovenia § 7 ods. 1 Zákona o
spotrebiteľských úveroch, v tejto súvislosti hrubo zanedbal svoju povinnosť odbornej starostlivosti, čo
má za následok konštatovanie, že poskytnutý úver je potrebné v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 Zákona
o spotrebiteľských úveroch hodnotiť ako bezúročný a bez poplatkov.

27. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetný úver zo Zmluvy o úvere je bezúročný a bez poplatkov v
zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, odvolací súd
už nepovažoval za potrebné vyjadriť sa k inému dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (v tomto
prípade potenciálna absencia/nesprávne uvedenie niektorej z obligatórnych obsahových náležitostí
zmluvy).

28. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej
za nepodstatné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS
251/04,III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval

za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

29. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia
§ 387 odsek 1 a 2 C.s.p. potvrdil. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj rozhodnutie súdu
prvej inštancie v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania.

30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení
s § 255 odsek 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa spolu s intervenientom, ktorým
vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %.
O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (podľa ustanovenia § 262
odsek 2 C.s.p.).

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).