Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 24, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/38/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8521201505
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8521201505.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D. XXX/XX, XXX XX C., zastúpeného: Mgr. Lucia Lorenčíková, advokátka, so sídlom Murgašova 86/1,
058 01 Poprad, IČO: 50 053 167 proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti SR, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava – mestská časť Nové Mesto, IČO:
00 166 073, o uplatnenie nároku na náhradu škody s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Poprad č.k. 20C/33/2022-185 zo dňa 26.4.2024, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalovanej voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím po právoplatnom skončení veci.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Stará Ľubovňa dňa 15.11.2021 domáhal uloženia
povinnosti žalovanej zaplatiť sumu 66.519,32 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od
21.04.2020 do zaplatenia a náhrady trov konania.

2. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.:

„I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalovaná m á voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých súd rozhodne
samostatným uznesením.“

3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil najmä na aplikácii ust. § 123 OZ, článku 6 ods. 1 CSP,
§ 77 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a § 340 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

4. Pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci je
potrebnékumulatívnesplnenietrochpodmienok-abynastalaudalosť,ktorámázanásledokvznikškody,
ujmy, ďalej príčinná súvislosť medzi skutočnosťou, ktorej následkom má byť škoda, a škodou.
V konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím ťaží žalobcu bremeno tvrdenia a
bremeno dôkazu, teda je na žalobcovi, aby v prejednávanej veci preukázal, že rozhodnutie orgánu
verejnej moci, ktorým mu mala byť spôsobená škoda, spĺňa podmienky nezákonného rozhodnutia v
zmysle § 1 a nasl. zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, že žalobcovi skutočne vznikla škoda, a tiež, že táto
škoda by nebola vznikla, pokiaľ by nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Ak nie je daná príčinná
súvislosť, nevzniká zodpovednosť za škodu, pričom nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti,
ale vždy sa vyžaduje dôkaz o jej existencii.V konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zase môže byť úspešný len ten
žalobca, ktorý preukáže, že postup orgánu verejnej moci voči jeho osobe napĺňa znaky nesprávneho
úradného postupu, a že práve v dôsledku namietaného postupu vznikla žalobcovi ujma.

Žalovaná má za to, že v danom prípade nedošlo k naplneniu zákonných podmienok na priznanie nároku,
a to predovšetkým v tom smere, že nie je preukázaná nezákonnosť žiadneho žalobkyňou namietaného
rozhodnutia Okresného súdu Poprad, a to ani uznesenia zo dňa 2.11.2010, č.k. 10C/244/2002-327, ani
uznesenia zo dňa 15.4.2002, č.k. 10C/244/2002-30, o nariadení predbežného opatrenia, a ani prípadný
nesprávny úradný postup súdu v tomto konaní.

Podstatnou v konaní je predovšetkým otázka pasívnej vecnej legitimácie, ktorú žalovaná namieta, s
prihliadnutím na obsah procesného predpisu účinného v čase nariadenia namietaného predbežného
opatrenia.
Súd prvej inštancie konštatoval, že zákonná úprava zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom vychádza z predpokladu, že zvláštna
úprava obsiahnutá v právnych predpisoch, na ktorých základe bolo nezákonné rozhodnutie vydané,

nezakladá na rovnakom alebo i širšom rozsahu zodpovednosť iného subjektu.
Štát tak nenesie zodpovednosť za škodu vzniknutú činnosťou, ktorá je spojená s výkonom štátnej správy
tam, kde príslušný zákon výslovne zodpovednosť za výsledok takejto činnosti pripisuje tomu, kto dal
k škodu spôsobujúcej udalosti podnet, a to bez ohľadu na to, či výsledok bol dosiahnutý v súlade so
zákonom alebo v rozpore s ním.

Škoda vzniká síce ako dôsledok obmedzení založených neodkladným (pôvodne predbežným)
opatrením nariadeným súdom, avšak protiprávnosť ako jeden z predpokladov zodpovednosti za
škodu sa nespája s rozhodnutím o nariadení opatrenia, ale so skutočnosťou, či k zániku alebo
zrušeniu opatrenia došlo z iných príčin než uvedených v § 77 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.
Posudzovanou teda nie je otázka možnosti štátu zbaviť sa zodpovednosti za škodu, ale skutočnosť, že je

vopred z právneho predpisu zrejmé, že nositeľom zodpovednosti je subjekt odlišný od štátu, navrhovateľ
predbežného opatrenia.
Ako vyplýva z citovaného ust. § 77 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účinného k 15.4.2002,
predbežnéopatreniemohlozaniknúťztaxatívnevymedzenýchdôvodov,alebohomoholzrušiťsúd,ktorý
ho nariadil. V oboch prípadoch účinky takéhoto predbežného opatrenia zanikli. Predbežné opatrenie

zaniklo, ak:
a) navrhovateľ (zvyčajne žalobca) nepodal v súdom určenej lehote žalobu,
b) žalobe vo veci samej sa nevyhovelo (resp. zobral žalobu späť), pričom nevyhovením sa myslí celkový
neúspech navrhovateľa v konaní o veci samej,
c) žalobe sa vyhovelo a uplynulo 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia o veci, tento dôvod zániku sa

uplatní aj vtedy, ak sa vo veci samej vyhovelo len sčasti,
d) ak uplynul určený čas, po ktorý malo predbežné opatrenie trvať.
OzrušenípredbežnéhoopatreniasavrežimeObčianskehosúdnehoporiadkurozhodovalolennanávrh,
na ktorý bol procesne legitimovaný žalobca aj žalovaný. Zákon neustanovil, v akom rozsahu bolo možné
predbežné opatrenie zrušiť, avšak z povahy predbežného opatrenia vyplývalo, že teoreticky bolo možné

uvažovať o zrušení predbežného opatrenia aj sčasti, za predpokladu, že len sčasti odpadli dôvody, pre
ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené.
Ak predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu, než preto, lebo žalobe sa vyhovelo
alebo preto, lebo právo navrhovateľa predbežného opatrenia bolo uspokojené, navrhovateľ bol povinný
nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením vznikli. Rozhodol o tom na návrh súd, ktorý nariadil

predbežné opatrenie. Ujmou spôsobenou predbežným opatrením sa, rovnako ak dnes, chápe hmotná i
nehmotná škoda, ktorá vznikla strane sporu alebo tretej osobe. Každá ďalšia ujma musí byť vyjadriteľná
v peniazoch. Náhrada ujmy sa preto nevzťahuje napríklad na ochranu osobnosti a pod.
Právna úprava zodpovednosti navrhovateľa za ujmu spôsobenú predbežným opatrením odráža
skutočnosť, že súd nariaďuje predbežné opatrenie na základe navrhovateľom tvrdených a osvedčených

skutočností, o ktorých sa spravidla nevykonáva dokazovanie a ku ktorým nemá žalovaný možnosť sa
dopreduvyjadriť.Zodpovednosťzaškodualeboinúujmuspôsobenúnariadenímpredbežnéhoopatrenia
tak logicky nesie ten, kto o nariadenie požiadal, a to bez zreteľa na to, či predbežné opatrenie bolo
nariadené v súlade so zákonom alebo nie. Podstatné je iba to, že k zániku alebo k zrušeniu predbežného
opatrenia došlo z iného dôvodu ako preto, že návrhu vo veci samej bolo vyhovené alebo preto, že

právo navrhovateľa bolo uspokojené. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo 17. decembra 2014, sp.zn.
29Cdo/2983/2014 (PR 10/2015).
Vyššie uvedenej úvahe súdu zodpovedá súčasná úprava vyjadrená v ust. § 340 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, podľa ktorého ak neodkladné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodunež preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo, alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené,
navrhovateľ je povinný nahradiť škodu a inú ujmu tomu, komu neodkladným opatrením vznikli.
Zákon, rovnako ako v predchádzajúcej právnej úprave, odkazuje poškodeného neodkladným (pôvodne

predbežným) opatrením s nárokom na náhradu škody na navrhovateľa neodkladného opatrenia.
V citovanej právnej úprave sa teda odzrkadľuje princíp zodpovednosti za škodu a inú ujmu spôsobenú
nariadeným neodkladným opatrením, ktorá svedčí navrhovateľovi neodkladného (predbežného)
opatrenia. Podľa dôvodovej správy táto koncepcia je udržateľná vzhľadom na spôsob rozhodovania
súdu o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, keďže sa súd spolieha predovšetkým na

skutočnosti tvrdené navrhovateľom neodkladného opatrenia, ktorý tak musí prijať následky svojej
procesnej zodpovednosti za neoprávnene (nedôvodne) podaný návrh.
Rovnaké stanovisko možno konštatovať v existujúcej judikatúre, napr. uznesení Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 3Obdo-1/2017: Zdanlivo znevýhodňujúce postavenie subjektu, proti ktorému nariadené
predbežné opatrenie (neodkladné opatrenie) smeruje vrátane konaní, kedy bolo predbežné opatrenie
(neodkladné opatrenie) nariadené až rozhodnutím odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné

odvolanie ako riadny opravný prostriedok, nie je možné považovať za porušenie práva na spravodlivý
proces. Uvedené postavenie subjektu, proti ktorému nariadené predbežné opatrenie (neodkladné
opatrenie) smeruje, je vyvažované právom podať návrh na zrušenie neodkladného opatrenia, ak
odpadnú dôvody, pre ktoré bolo nariadené (§ 334 CSP, prípadne nárokom na náhradu škody a inej ujmy
spôsobenej neodkladným opatrením, ak sa žalobe žalobcu vo veci samej nevyhovie alebo ak nedôjde

k uspokojeniu práva žalobcu (§ 340 ods. 1 CSP).
S prihliadnutím na uvedené skutočnosti súd konštatuje odôvodnenosť námietky nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie žalovanej. Pokiaľ právny predpis teda určuje subjekt zodpovednosti za konkrétny
úkon v súdnom konaní, je pasívne vecne legitimovaným tento špecifický subjekt, t.j. navrhovateľ
neodkladného opatrenia. Vzhľadom na uvedené súd vo veci bez ďalšieho dokazovania, ktoré nie je

spôsobilé zmeniť stav vecnej legitimácie žalovanej, rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol.

5.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalvčasodvolaniežalobca,ktorýuviedol,žeodvolaniepodávav
súlade s ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, nakoľko má za to, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

Žalobca bol žalovaným v konaní (o určenie neplatnosti zmlúv o prevode nehnuteľnosti) sp.zn.
10C/244/2002 (následne sp.zn. 11C/15/2012), ktoré sa viedlo až do 25.10.2018, kedy Krajský súd v
Prešove rozhodnutím č.k. 5Co134/2018-638 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý žalobu v celom
rozsahu zamietol. Rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 15.11.2018, prostredníctvom vtedajšieho
právneho zástupcu.

Súčasťou tohto konania bolo aj podružné konanie o nariadenie predbežného opatrenia (podľa vtedajšej
právnej úpravy), ktorým by sa zakázalo žalobcovi nakladať s nehnuteľnosťami zapísanými na liste
vlastníctva č. XXXX, k.ú. C.. Súd v tej súvislosti uznesením č.k. 10C 244/2002-30 zo dňa 15.4.2002
zakázal žalobcovi nakladať s dotknutými nehnuteľnosťami a to tak, že ich nemohol scudziť, zaťažiť,
zameniť, stavebne alebo inak zmeniť a ani prenajať a to až do právoplatného skončenia konania pod

sp.zn. 10C 244/2002.
Vzhľadom k dĺžke konania tak tento stav, aj napriek procesnej obrane žalobcu trval takmer 17 rokov až
do roku 2018, kedy spolu so zamietnutím žaloby bolo zrušené aj súdom nariadené predbežné opatrenie
a žalobca mohol po tomto dlhom období vykonávať riadnym spôsobom svoje vlastnícke práva.
Ďalšiaformadiskrimináciežalobcuspočívavtom,ževpriebehutohto17ročnéhoobdobiabolovydaných

viac rozhodnutí, či už na súde prvej inštancie, alebo na odvolacom súde.
V tejto súvislosti Okresný súd Poprad prvýkrát rozsudkom zo dňa 4.3.2005 žalobe vyhovel a určil
neplatnosť darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena a zaviazal žalovaného na náhradu
trov konania vo vzťahu k žalobkyni (sestre žalobcu). Odvolací súd rozsudok, ktorým súd prvej inštancie
vyhovel žalobe potvrdil. Oba rozsudky tak logicky nadobudli právoplatnosť.

V dôsledku oboch rozhodnutí tak žalobca prišiel na určité obdobie z dôvodu právoplatnosti oboch
rozhodnutí o vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Žalobkyňa v pôvodnom konaní začala nehnuteľnosť
inzerovať, ponúkať na predaj, tým, že žalobca v nehnuteľnosti naďalej býval so svojou rodinou, zažil dva
roky stresujúce obdobie. Keďže opakovane potencionálnym záujemcom a cudzím osobám vysvetľoval
vzniknutú situáciu.

Obe spomínané rozhodnutia boli následne Najvyšším súdom SR zrušené ako nezákonné, konanie
následne prebiehalo až do roku 2018, kedy skončilo tým, že žaloba žalobkyne bola po 17 rokoch
zamietnutá ako nedôvodná.Takto dlho trvajúce konanie bolo aj Ústavným súdom SR vyhodnotené ako konanie, ktoré spôsobilo
žalobcovi ujmu na jeho právach, a to najmä na práve na spravodlivé súdne konanie a konanie bez
zbytočných prieťahov, rozhodnutím Ústavného súdu SR III. ÚS 231/2012-48 zo dňa 23.10.2012 priznal

žalobcovi finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- eur a na jeho úhradu zaviazal Okresný súd v
Poprade.
Prvotným impulzom, v dôsledku ktorého došlo k vzniku škody a teda aj príčinná súvislosť medzi konaním
štátneho orgánu a vzniknutou škodou je rozhodnutie, ktorým súd zamedzil žalobcovi v nakladaní s
nehnuteľnosťou a následne, napriek tomuto obmedzeniu konal vo veci takmer dve dekády, bez toho,

aby dbal na ochranu práv žalobcu. Žalobca v dôsledku takto dlhotrvajúceho konania nemal možnosť
vykonávať svoje ústavné právo vlastniť majetok.
Žalobca opätovne sumarizujúc podstatné skutkové okolnosti upriamil pozornosť odvolacieho súdu na
nasledovné. Žalobca má za to, že nie je vecne správny názor súdu prvej inštancie, ktorý upiera právo a
na náhradu škody od štátu v prípade, keď sú splnené všetky predpoklady.
Žalobca už v návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody namietal nezákonnosť

rozhodnutia - uznesenia sp.zn. 10C/244/2002-30 zo dňa 15.4.2022. ktorým bol žalobcovi uložený zákaz
nakladanie s nehnuteľnosťami v jeho vlastníctve; pričom príčinnú súvislosť s existenciou základu nároku
na náhradu škody neodvodzoval len od samotného vydanie rozhodnutia súdom prvej inštancie, ale aj
od skutočnosti, ktorá spočívala v procesnom /úradom/ postupe súdu, že s poukazom k opakovaným
prieťahom v konaní nebolo toto predbežné opatrenie (ako výrazný zásah súdu do majetkovej sféry

žalobcu) korigované, upravené, alebo aj zrušené v priebehu trvania súdneho konania, a to ani napriek
tomu, že žalobca v tomto konaní opakovane podával návrhy na jeho zrušenie, a to už aj v čase, kedy
bol zrejmý skutkový stav súdu a nemal k dispozícii len skutočnosti, ktoré mu v návrhu na nariadenie
opatrenia predložil len jeho navrhovateľ, ale napríklad aj stanoviská žalobcu, či viaceré rozhodnutia
súdov vyšších inštancií.

Namietal v prvom rade skutočnosť, že konanie týkajúce sa nehnuteľnosti, ktoré v určitom období prešli
aj do jej vlastníctva, trvalo takmer 17 rokov.
Teda, že v konaní je východiskovým nielen nezákonné rozhodnutie, ale aj nesprávny úradný postup
štátu, ktorým je bezpochyby aj nečinnosť štátneho orgánu, či porušenie primeraných lehôt na vydanie
rozhodnutia. Žalobca má za to, že takýmto postupom súdu došlo k porušenie práva žalobcu na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Práve z vyššie uvedených dôvodov má preto žalobkyňa za to, že došlo k splneniu všetkých zákonných
predpokladov k tomu, aby mohla byť žiadateľkou náhrady škody o štátu, ktorý je pasívne legitimovaným
subjektov.
S poukazom na vyššie uvedené navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v

odvolaním napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a opätovné
rozhodnutie.

6. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý vo svojom vyjadrení uviedol, že v prvom rade
uvádza, že sa plne stotožňuje s dôvodmi zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie a je toho názoru, že

súd prvej inštancie vykonal vo veci riadne dokazovanie, výsledkom ktorého bol dostatočne a správne
zistený skutkový stav odôvodňujúci zamietnutie žaloby, a v odôvodnení rozsudku súd vyčerpávajúco
vysvetlil dôvody, ktoré ho k takémuto posúdeniu veci viedli, a to tak vo vzťahu k súdom zistenému
skutkovému stavu, ako aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu tohto stavu súdom. Na tomto konštatovaní
nie je podľa žalovanej spôsobilé nič zmeniť ani žalobkyňou podané odvolanie.

Súd prvej inštancie predovšetkým správne posúdil žalobu žalobcu, ktorý sa touto bezpochyby domáhal
náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku obmedzenia jeho vlastníckych
práv a ich riadneho výkonu rozhodnutím súdu - uznesením Okresného súdu Poprad o nariadení
predbežného opatrenia č.k. 10C/244/2002-30 z 15.04.2002. Uvedené vyplýva už zo žaloby (cit:
„Prvotnýmimpulzom,vdôsledkuktoréhodošlokvznikuškodyatedaajpríčinnásúvislosťmedzikonaním

štátneho orgánu a vzniknutou škodou je rozhodnutie, ktorým súd zamedzil žalobcovi v nakladaní
s nehnuteľnosťou a následne, napriek tomuto obmedzeniu konal vo veci takmer dve dekády, bez
toho, aby dbal na ochranu práv žalobcu. Žalobca v dôsledku takto dlhotrvajúceho konania nemal
možnosť vykonávať svoje ústavné právo vlastniť majetok. ... Žalobca vychádza z toho, že obmedzujúcim
rozhodnutím, ktorým bolo práve predbežné opatrenie z roku 2002, nemohol žalobca vykonávať svoje

vlastnícke právo a to ani v časti, ktorá by sa týkala stavebných, či funkčných úprav nehnuteľnosti.
Vtedajšie predbežné opatrenie bolo v tomto prípade nekompromisné a na 17 rokov obmedzilo žalobcu
vo výkone vlastníckych práv.“).Žalovaná poukázala na to, že v prípade obmedzenia vlastníckeho práva (napr. predbežným opatrením
súdu, ale aj na základe akéhokoľvek iného dôvodu) a prípadnej škody ako následku tohto obmedzenia,
dĺžka trvania obmedzenia môže mať vplyv na výšku/rozsah škody alebo inej ujmy spôsobenej týmto

obmedzením, avšak nespôsobuje, nie je príčinou, škody samotnej, resp. jej vzniku.
Konkrétne v prípade žalobcu a ním tvrdenej škody a nemajetkovej ujmy samotné konanie sp.zn.
10C/244/2002 (neskôr sp.zn. 11C/15/2012), a už vôbec nie jeho dĺžka, žalobcu žiadnym spôsobom
v nakladaní s nehnuteľnosťou neobmedzovali. Zákaz nakladať s nehnuteľnosťou, ako aj vykonávať
akékoľvek stavebné či iné úpravy na nehnuteľnosti, bol žalobcovi uložený predbežným opatrením

vydaným na návrh účastníka konania, ktorý za takýto návrh a jeho prípadné následky preberá v zmysle §
77 OSP, resp. § 340 ods. 1 CSP, plnú zodpovednosť, tak ako to v rozsudku uzavrel aj súd prvej inštancie.
Preto nemožno ani hľadať príčinnú súvislosť medzi dĺžkou trvania konania sp.zn. 10C/244/2002 (neskôr
sp.zn. 11C/15/2012) a vznikom žalobcom tvrdenej škody či nemajetkovej ujmy.
Skutočnosť, že žalobca by sa potenciálne mohol (samozrejme pri preukázaní nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v nečinnosti/prieťahoch v súdnom konaní, čo v tejto veci ani nebolo

zo strany žalobcu preukázané) voči žalovanej ako pasívne vecne legitimovanému subjektu domáhať
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu nezakladá nesprávnosť zamietnutia
žaloby, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody, ktorá nebola a ani nemohla byť spôsobená takýmto
nesprávnym úradným postupom, ale vydaným predbežným opatrením, za ktoré však žalovaná nenesie
zodpovednosť, teda nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom pre konanie o takomto nároku (pozri

č.l. 214-215 spisu).

7. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý zotrval na podanom odvolaní, má za to, že je
naplnený odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, nakoľko právne posúdenie veci
týkajúce sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie je správne.

Žalobca upriamil pozornosť súdu v tej súvislosti práve na skutočnosť, že (v súlade s návrhom žalobcu
na predbežné prerokovanie nároku) v konaní je východiskovým nielen nezákonné rozhodnutie, ale
aj nesprávny úradný postup štátu, ktorým je bezpochyby aj nečinnosť štátneho orgánu, či porušenie
primeraných lehôt na vydanie rozhodnutia. Žalobca má za to, že takýmto postupom súdu došlo k
porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca opätovne zopakoval, že práve v súvislosti s nečinnosťou štátneho orgánu (súdu) a s konaním,
ktoré bez prerušenia, či iných objektívnych procesných prekážok trvalo takmer dve dekády, došlo k
splneniu všetkých zákonných predpokladov k tomu, aby mohol byť žiadateľom náhrady škody od štátu,
ktorý je riadne pasívne vecne legitimovaným subjektom.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP, po zistení,
že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§
359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj
konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil
odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil

dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho
súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri
preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej
miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných

podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo
veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove
(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených
zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.

9. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalovaného odvolací
súd uvádza nasledovné.
V prvom rade je evidentný nesúlad žalobcom (zastúpeným advokátom) uvedeného odvolacieho dôvodu
(nesprávne posúdenie veci) s označeným v odvolaní ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) CSP, pričom

správne priradenie ustanovenia k tomuto namietanému dôvodu zodpovedá ust. § 365 ods. 1 písm. h)
CSP.10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej

inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

12. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd

uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.

zn. 7 Cdo 7/2010). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu
tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má odvolací súd
za to, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade
súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým
je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a

oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako
ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v
rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

13. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností

prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa § 387 ods.
2 CSP. Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997 č.20772/92. Na

zvýraznenie presvedčivosti napadnutého rozsudku a v odpovedi na sporovými stranami uplatnené
odvolacie námietky odvolací súd uvádza nasledovné.

14. Právní úprava odpovědnosti navrhovatele za újmu způsobenou předběžným opatřením odráží
skutečnost, že soud nařizuje předběžné opatření na základě navrhovatelem tvrzených a osvědčených

skutečností, o nichž se zpravidla neprovádí dokazování a k nimž nemá žalovaný možnost se předem
vyjádřit. Odpovědnost za škodu nebo jinou újmu způsobenou nařízením předběžného opatření tak
logicky nese ten, kdo o nařízení požádal, a to bez zřetele k tomu, zda předběžné opatření bylo nařízeno v
souladu se zákonem, či nikoli. Podstatné je jen to, že k zániku či ke zrušení předběžného opatření došlo
z jiného důvodu než proto, že návrhu ve věci samé bylo vyhověno, nebo proto, že právo navrhovatele

bylo uspokojeno. (Najvyšší súd ČR, sp.zn. 29Cdo/2983/2014 (PR 10/2015, s. 378)).
Za škodu nebo jinou újmu způsobenou předběžným opatřením, které bylo zrušeno z jiného důvodu
než proto, že návrhu ve věci samé bylo vyhověno, nebo proto, že právo navrhovatele bylo uspokojeno,
odpovídá navrhovatel předběžného opatření, i když předběžné opatření bylo změněno nebo zrušeno
odvolacím soudem; odpovědnost státu za škodu způsobenou předběžným opatřením podle zákona č.

82/1998 Sb. ve znění pozdějších předpisů (zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov – pozn. autora)
je vyloučena. To platí i tehdy, jestliže odvolací soud změnil předběžné opatření tak, že návrh na jeho
nařízení odmítl. (R (ČR) 32/2009).
Odpovědnost za škodu nebo jinou újmu způsobenou nařízením předběžného opatření nenese stát, ale

ten, kdo o nařízení požádal, a to bez zřetele k tomu, zda předběžné opatření bylo nařízeno v souladu
se zákonem, či nikoli. Podstatné je jen to, že k zániku či ke zrušení předběžného opatření došlo z jiného
důvodu než proto, že návrhu ve věci samé bylo vyhověno, nebo proto, že právo navrhovatele bylo
uspokojeno. (Najvyšší súd ČR, sp.zn. 29Cdo/3137/2007 (C 6681).Nárok na náhradu škody a inej ujmy, ktorá vnikla v dôsledku právnych účinkov neodkladného opatrenia,
si dotknutá osoba musí uplatniť samostatnou žalobou na plnenie podľa § 137 písm. a) CSP. Pasívne
legitimovaným je navrhovateľ neodkladného opatrenia, prípadne jeho právny nástupca. Konanie môže

byť začaté výlučne na základe žaloby, ktorú súd štandardne prejedná a o ktorej rozhodne podľa
všeobecných ustanovení CSP. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, 1752 Civilný sporový
poriadok, 2. vydanie, 2022, s. 1289 - 1293: F. Sedlačko).

15. Súd prvej inštancie dospel správne k záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a dospel
správne zároveň aj k záveru o nesplnení základných procesných podmienok pre uplatnenie nároku zo
strany žalobcu.

16. Z odvolania podaného žalobcom je zrejmé, že v zásade namieta jeden odvolací dôvod, a to
nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Tu odvolací súd konštatuje, že súd prvej

inštancie správne vychádzal z Občianskeho zákonníka, a to jeho ustanovenia § 123, článku 6 ods.
1 CSP, článku 8 CSP, § 340 ods. 1 CSP a § 77 ods. 3 O.s.p. Pre správne právne závery zároveň
tak ako už bolo uvedené veľmi správne súd prvej inštancie použil aj procesné ustanovenia normujúce
pôvodné predbežné opatrenie ako aj súčasne platné neodkladné opatrenie, a to ustanovenie § 77 ods.
3 bývalého procesnoprávneho predpisu Občianskeho súdneho poriadku a § 340 ods. 1 aktuálneho

Civilnéhosporovéhoporiadku.Vdanejvecisohľadomnamateriálnyvýkonspravodlivostijeprepotrebnú
sumarizáciu špecifických okolností prejednávanej veci tak potrebné k uzneseniu súdu prvej inštancie
č.k. 10C/244/2002-30 zo dňa 15.04.2002 uviesť, že pri posudzovaní uznesenia použil správnu právnu
úpravu. Taktiež treba vychádzať z toho, že ak sa uplatňuje právo a škoda mala byť spôsobená
nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu

škody uplatniť vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho
opravného prostriedku. Z tohto ohľadu je zrejmé, že rozhodnutie č.k. 10C/244/2002-30 o nariadení
predbežného opatrenia bolo zrušené výrokom II. rozhodnutia č.k. 11C/15/2012-584, pričom dôvodom
zrušenia uznesenia o nariadení predbežného opatrenia bola skutočnosť, že súd vydal vo veci samej
meritórne rozhodnutie, ktorým žalobu zamietol. Toto rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp.zn. 5Co/134/2018-638 z 25. októbra 2018. V priamej súvislosti s dôvodmi ktoré viedli
k zrušeniu uznesenia súdu o predbežnom opatrení a neodkladnom opatrení je zrejmé, že štát nie je
pasívne legitimovaným subjektom, pretože zodpovednosť za výsledok takejto činnosti sa pripisuje tomu,
kto k nej dal podnet. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na správne posúdenie súdu prvej inštancie
aplikáciou ustanovení § 77 ods. 3 O.s.p. a ust. § 340 ods. 1 CSP, ktoré upravujú tú skutočnosť, že buď

navrhovateľ je povinný nahradiť ujmu tomu, komu predbežným opatrením vznikla alebo navrhovateľ je
povinný nahradiť škodu a inú ujmu tomu, komu neodkladným opatrením vznikla. Možno tak konštatovať
ako správny právny záver súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej pre
konanie o žalobcom uplatnených nárokoch, a to z toho ohľadu, že pred súdom prvej inštancie nebola
preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia.

17. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj konania, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo dospel k záveru o nenaplnení odvolacích dôvodov v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/
CSP namietaných žalobcom z dôvodu, ktorého stotožniac sa so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvej inštancie rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne

správny potvrdil.

18. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení
s ust. § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanej odvolací súd priznal voči neúspešnému
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keďže v odvolacom konaní

bola žalovaná v celom rozsahu úspešná. Žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by nebolo
dôvodné žalovanej priznať náhradu odvolacích trov neboli v okolnostiach prípadu vzhliadnuté.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).