Rozsudok – Ochrana osobnosti – Zodpovednosť… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 27, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/87/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6923202903
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6923202903.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXX/XX, XXX XX E., právne zastúpený Mgr. Martinom
Jankovičom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Železničná 257/19, 050 01 Revúca, proti
žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so
sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 4 865,59 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 16C/14/2023 – 185 zo dňa 07.
mája 2024 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal
voči žalovanému zaplatenia peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4 865,59 eur s úrokom
z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 4 865,59 eur od 10.08.2023 do zaplatenia (prvý výrok)
a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu

100% (druhý výrok).

2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav:

3. Žalobca je v služobnom pomere príslušníka Hasičského a záchranného zboru od 01.01.2006, štátnu
službu vykonáva na hasičskej stanici v Revúcej. V období od júla 2020 do júna 2023 odpracoval
1 940,50 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do služobného času. Žalobca mal

v spornom období služobný čas rozvrhnutý nerovnomerne tak, že do konca roka 2021 sa týždenný
pracovnýčasskladalzo17-hodinovýchpracovnýchzmien(výkonštátnejslužby),poktorýchnasledovala
určená 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku a od 01.01.2022 sa týždenný pracovný čas
skladal zo 16-hodinových pracovných zmien (výkon štátnej služby), po ktorých nasledovala určená 8-
hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t.j. v rámci jednej pracovnej zmeny strávil žalobca na
pracovisku sústavne minimálne 24 hodín. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť
služobnej pohotovosti (práca nadčas) a neaktívnu časť služobnej pohotovosti. V mieste výkonu služby

v Revúcej sa striedajú 3 hasičské zmeny, teda každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24 hodín
a následne majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna, t.j. ide o nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času, ktorého časť pripadá na tzv. služobnú pohotovosť. Odpracované hodiny v súčte so služobnou
(pracovnou) pohotovosťou žalobcu v mieste výkonu štátnej služby spolu tvoria celkový pracovný časžalobcu. Výkon práce žalobcu za žalované obdobie od júla 2020 do júna 2023 súd prvej inštancie
spracoval v tabuľke nasledovne:

kalendárny týždeň
pracovný čas (odpracované/pohotovosť/spolu)
29.06.2020-05.07.2020
34/14/48
06.-12.07.2020

1VSZ + 17/7/24
13.-19.07.2020
1D + 34/14/48
20.-26.07.2020
34/14/48
27.07.2020-02.08.2020

1D + 17/7/24
03.-09.08.2020
2D + 17/7/24
10.-16.08.2020
34/14/48

17.-23.08.2020
41/14/55
24.-30.08.2020
51/21/72
31.08.2020-06.09.2020

1D + 17/7/24
07.-13.09.2020
34/14/48
14.-20.09.2020
51/21/72

21.-27.09.2020
34/14/48 + 1SKO(?)
28.09.2020-04.10.2020
1LEK + 1D + 2:45/0/2:45
05.-11.10.2020

1LEK + 34/14/48
12.-18.10.2020
34/14/48
19.-25.10.2020
1SRP + 17/7/24

26.10.2020-01.11.2020
51/21/72
02.-08.11.2020
34/14/48
09.-15.11.2020

1VSZ + 17/7/24
16.-22.11.2020
2SRP + 1D
23.-29.11.2020
34/14/48

30.11.2020-06.12.2020
1SRP + 17/7/24
07.-13.12.2020
51/21/72
14.-20.12.2020

34/14/48
21.-27.12.2020
1LEK + 1D
28.12.2020-03.01.202151/21/72
04.-10.01.2021
1D + 17/7/24

11.-17.01.2021
OČR
18.-24.01.2021
2D + 4:30/0/4:30
25.-31.01.2021

34/14/48
01.-07.02.2021
34/14/48
08.-14.02.2021
OČR + 17/7/24
15.-21.02.2021

38/14/52
22.-28.02.2021
2D
01.-07.03.2021
51/21/72

08.-14.03.2021
34/14/48
15.-21.03.2021
1VSZ + 17/7/24
22.-28.03.2021

51/21/72
29.03.2021-04.04.2021
34/14/48
05.-11.04.2021
35:25/14/49:25

12.-18.04.2021
1VS + 34/14/48 + 1SKO(?)
19.-25.04.2021
34/14/48
26.04.2021-02.05.2021

34/14/48
03.-09.05.2021
42/21/63
10.-16.05.2021
34/14/48

17.-23.05.2021
17/7/24
24.-30.05.2021
51/21/72
31.05.2021-06.06.2021

17/7/24
07.-13.06.2021
34/14/48
14.-20.06.2021
1SVP + 34/26/60

21.-27.06.2021
1SRP + 17/7/24
28.06.2021-04.07.2021
1VS + 17/7/24
05.-11.07.2021

1D + 34/14/48
12.-18.07.2021
34/23/57
19.-25.07.20211VSZ + 17/13/30
26.07.2021-01.08.2021
2D + 17/7:27/24:27

02.-08.08.2021
34/14/48
09.-15.08.2021
1D + 17/7/24
16.-22.08.2021

51/21/72 + 2SKO(?)
23.-29.08.2021
1D + 17/7/24 + 1SKO(?)
30.08.2021-05.09.2021
2D
06.-12.09.2021

1LEK + 17/7/24
13.-19.09.2021
34/14/48
20.-26.09.2021
34/14/48

27.09.2021-03.10.2021
1D + 17/7/24
04.-10.10.2021
34/14/48
11.-17.10.2021

1D + 17/7/24 + 1SKO(?)
18.-24.10.2021
34/14/48
25.-31.10.2021
34/14/48

01.-07.11.2021
1VSZ
08.-14.11.2021
1VS + 1SRP + 17/7/24
15.-21.11.2021

34/14/48
22.-28.11.2021
34/14/48
29.11.2021-05.12.2021
1LEK + 35/14/49

06.-12.12.2021
1LEK + 17/7/24
13.-19.12.2021
PN
20.-26.12.2021

PN + 1D
27.12.2021-02.01.2022
33/15/48
03.-09.01.2022
32/16/48

10.-16.01.2022
1VS + 32/16/48
17.-23.01.2022
1D + 16/8/24
24.-30.01.2022

1VS + 16/8/24
31.01.2022-06.02.2022
48/24/72
07.-13.02.202232/16/48
14.-20.02.2022
OČR

21.-27.02.2022
32/16/48
28.02.2022-06.03.2022
OČR + 16/22:41/38:41
07.-13.03.2022

OČR + 16/8/24
14.-20.03.2022
20/8/28 + 1SKO(?)
21.-27.03.2022
1D + 16/20:52/36:52
28.03.2022-03.04.2022

1VSZ + 1D + 16/8/24
04.-10.04.2022
32/28/60
11.-17.04.2022
34/16/50 + 1SKO(?)

18.-24.04.2022
1D + 16/8/24
25.04.2022-01.05.2022
48/24/72
02.-08.05.2022

32/16/48
09.-15.05.2022
32/16/48
16.-22.05.2022
48/24/72

23.-29.05.2022
31/16/47
30.05.2022-05.06.2022
26/16/42 + 1SKO(?)
06.-12.06.2022

48/24/72
13.-19.06.2022
32/16/48
20.-26.06.2022
16/8/24

27.06.2022-03.07.2022
27:30/16/43:30 + 1SKO(?)
04.-10.07.2022
1D + 16/8/24
11.-17.07.2022

32/16/48
18.-24.07.2022
1LEK + 32/16/48 + 1SKO(?)
25.-31.07.2022
32/26/58

01.-07.08.2022
1VSZ + 1D
08.-14.08.2022
2D + 16/8/24
15.-21.08.2022

1D + 16/8/24
22.-28.08.2022
1D + 16/8/24 + 1SKO(?)
29.08.2022-04.09.20221D + 32/16/48
05.-11.09.2022
32/16/48

12.-18.09.2022
1D + 1VS
19.-25.09.2022
1D + 32/16/48
26.09.2022-02.10.2022

1D + 19/8/27
03.-09.10.2022
1SVP + 1D + 0/3/0
10.-16.10.2022
2D + 16/8/24
17.-23.10.2022

32/16/48
24.-30.10.2022
32/16/48
31.10.2022-06.11.2022
1SRP + 32/16/48

07.-13.11.2022
1SRP + 16/8/24 + 1SKO(?)
14.-20.11.2022
1LEK + 16/8/24
21.-27.11.2022

48/24/72 + 1SKO(?)
28.11.2022-04.12.2022
32/16/48
05.-11.12.2022
32/16/48

12.-18.12.2022
45:30/16/61:30
19.-25.12.2022
16/8/24
26.12.2022-01.01.2023

1SRP + 1D
02.-08.01.2023
1D + 1VS + 16/8/24
09.-15.01.2023
32/16/48

16.-22.01.2023
1LEK + 20:30/8/28:30 + 1SKO(?)
23.-29.01.2023
48/24/72
30.01.2023-05.02.2023

1VSZ + 1D
06.-12.02.2023
32/16/48
13.-19.02.2023
1D + 32/16/48

20.-26.02.2023
32/16/48 + 1SKO(?)
27.02.2023-05.03.2023
1LEK + 16/9:25/25:25
06.-12.03.2023

48/25:45/73:45
13.-19.03.2023
32/16/48
20.-26.03.202332/16/48
27.03.2023-02.04.2023
48/24/72

03.-09.04.2023
1SVP + 15/8/23
10.-16.04.2023
1D + 16/8/24
17.-23.04.2023

40/24/64 + 1SKO(?)
24.-30.04.2023
32/16/48 + 2SKO(?)
01.-07.05.2023
27/16/43
08.-14.05.2023

1VS + 29/8/37 + 1SKO(?)
15.-21.05.2023
16/8/24 + 4SKO(?)
22.-28.05.2023
1LEK + 18:23/8/26:23

29.05.2023-04.06.2023
32/16/48
05.-11.06.2023
PN
12.-18.06.2023

32/16/48
19.-25.06.2023
40:55/17:44/58:39
26.06.2023-02.07.2023
16/8/24

4. Súd prvej inštancie k predmetnej tabuľke uviedol vysvetlivky. V prvom stĺpci tabuľky je uvedený
príslušný kalendárny týždeň, v druhom stĺpci pracovný čas žalobcu v danom kalendárnom týždni v
členení odpracované hodiny/pohotovosť/spolu celkový pracovný čas žalobcu. Na ozrejmenie príkladmo

uviedol, že v 1. kalendárnom týždni rozhodujúceho obdobia, t.j. od 29.06.2020 do 05.07.2020 žalobca
odpracoval dve 24 hodinovej zmeny, z ktorých 34 (2 x 17) hodín je evidovaných ako odpracované hodiny
(výkon štátnej služby), 14 (2 x 7) hodín je evidovaných ako služobná pohotovosť v mieste výkonu štátnej
služby a súčet týchto dvoch hodnôt spolu 48 hodín predstavuje celkový pracovný čas žalobcu v danom
kalendárnom týždni rozhodujúci z hľadiska právneho posúdenia veci, t.j. pre posúdenie maximálneho

priemerného týždenného pracovného času žalobcu. V prípade, ak v rámci kalendárneho týždňa žalobca
vykonával okrem pravidelných 24 hodinových zmien aj iné pracovné povinnosti, resp. činnosti (školenie,
rekondičný pobyt) je táto skutočnosť v príslušnom stĺpci tabuľky vyjadrená (SKO, RE). V prípade, ak
žalobca v niektorých dňoch v kalendárnom týždni prácu nevykonával, je aj táto skutočnosť v tabuľke
vyjadrená, napr. práceneschopnosť (PN), čerpanie dovolenky (D), čerpanie služobného voľna za prácu

vo sviatok (VS), návšteva lekára žalobcom (LEK), sprievod rodinného príslušníka (SRP), darovanie krvi
alebo iné osobné dôvody (SVP).

5. Z údajov uvedených v tabuľke súd prvej inštancie vyvodil, že žalované obdobie od júla 2020 do
júna 2023 zahŕňa celkovo 157 kalendárnych týždňov. Z toho 71 týždňov celkový pracovný čas žalobcu

dosiahol menej ako 48 hodín za týždeň. Z týchto 71 týždňov je 14 týždňov takých, v ktorých žalobca z
dôvodu práceneschopnosti alebo dovolenky alebo iných dôvodov neodpracoval ani jeden deň, teda 57
týždňov je takých, kde žalobca odpracoval aspoň jeden deň, pričom aj z týchto 57 týždňov je 39 týždňov
takých, v ktorých žalobca odpracoval iba jednu 24 hodinovú zmenu. 71 týždňov z celkového obdobia
157 týždňov tvorí 45,2%. Z celkových 157 týždňov je 56 týždňov takých, v ktorých celkový pracovný

čas žalobcu dosiahol presne 48 hodín za týždeň (teda žalobca v priebehu týždňa odpracoval vždy dve
24 hodinové zmeny). 56 zo 157 týždňov tvorí 35,7%. Z celkových 157 týždňov iba 30 týždňov bolo
takých, v ktorých celkový pracovný čas žalobcu presiahol 48 hodín za týždeň. Z týchto 30 týždňov je
16 týždňov takých, v ktorých celkový pracovný čas žalobcu dosiahol presne 72 hodín za týždeň (tedažalobca v priebehu týždňa odpracoval vždy tri 24 hodinové zmeny). V týchto 30 týždňoch prekročil
celkový pracovný čas žalobcu maximálny povolený priemerný pracovný čas 48 hodín za týždeň spolu
o 523 hodín a 19 minút. Toto prekročenie však bolo kompenzované vyššie spomínaným obdobím 57

týždňov zo 157 týždňov, z ktorých (57 týždňov) žalobca odpracoval v 39 týždňoch o 936 hodín menej
ako je stanovený maximálny povolený priemerný pracovný čas 48 hodín za týždeň a v ostatných 18
týždňoch žalobca odpracoval o ďalších 352 hodín a 57 minút menej oproti stanovenému priemernému
týždennému pracovnému času 48 hodín za týždeň. Za celkové obdobie 157 týždňov tak celkový počet
odpracovaných hodín žalobcu dosiahol spolu 6090 8 hodín a 22 minút, zaokrúhlenie 6098 hodín, pričom

okrem pracovnej činnosti žalobca počas tohto obdobia absolvoval aj 24 dní školení. Súd prvej inštancie
uviedol, že aj keď písomné podania žalobcu neobsahujú žiadne skutkové tvrdenia o tom, koľko hodín
trvalitietoškolenia,preúčelyvýpočtucelkovéhopracovnéhočasužalobcusúdvychádzalzpredpokladu,
že každý deň školenia trval v priemere 8 hodín, spolu teda školenia trvali 192 hodín. Súd prvej inštancie
teda zhrnul, že za obdobie 157 kalendárnych týždňov celkový pracovný čas žalobcu dosiahol spolu 6290
hodín.

6. K celkovému fondu pracovného času (FPČ) uvedenému na výplatných páskach žalobcu za žalobou
vymedzené obdobie od júla 2020 do júna 2023 6024,61 hodín, súd prvej inštancie uviedol nasledovné:

7. Žalobca má nárok na 6 týždňov dovolenky v kalendárnom roku, čo by pri rovnomernom rozvrhnutí

pracovného času (40 hodín týždenne) predstavovalo v prepočte nárok na 240 hodín dovolenky (6 x
40) za rok, ktoré v prepočte na nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas žalobcu so 16 pracovnými
hodinami počas jednej pracovnej zmeny zodpovedájú 15 dňom dovolenky za rok (240 / 16). Za žalobou
vymedzené obdobie tak vznikol žalobcovi spolu nárok na 45 dní dovolenky, resp. 720 hodín, pričom
žalobca za uvedené obdobie čerpal celkom 45 dní dovolenky (23 dní do decembra 2021 a 22 dní od

januára 2022), čo je ekvivalent 743 hodín pracovného času (do decembra 2021 jeden deň dovolenky
predstavuje ekvivalent 17 hodín a od januára 2022 jeden deň dovolenky predstavuje ekvivalent 16
hodín, (23 x 17 + 22 x 16 = 743). Odpočítaním čerpanej dovolenky 743 hodín od celkového FPČ
disponibilnýFPČpredstavuje5281,61hodín,pričomtentopracovnýčaszažalobouvymedzenéobdobie
musel žalobca odpracovať ako základný pracovný čas. Keďže žalobca odpracoval vzhľadom na vyššie

uvedené spolu 6 290 hodín, potom rozdiel oproti disponibilnému FPČ predstavuje 1 008,39 hodín (6
290 – 5 281,61) práce nadčas, teda práce vykonávanej je nad rámec určeného základného týždenného
služobného času žalobcu. Celkový priemer nadčasov žalobcu za 143 týždňov, v ktorých odpracoval
aspoň jeden deň potom predstavuje 7,05 hodín za týždeň, čo zodpovedá tomu, že v 30 týždňoch, kedy
prekročil celkový pracovný čas žalobcu maximálny povolený priemerný pracovný čas 48 hodín za týždeň

žalobca odpracoval o 523 hodín a 19 minút viac, ale v iných 57 týždňoch, ktorých žalobca odpracoval
menej ako 48 hodín za týždeň naopak vznikla rezerva spolu 1 289 hodín. Pre obdobie do konca roka
2020 platila zákonná úprava základného služobného týždenného času v trvaní 48 hodín, kolektívnou
zmluvou pre rok 2021 bol základný služobný týždenný čas znížený na 38 hodín a kolektívnymi zmluvami
pre rok 2022 a 2023 bol základný služobný týždenný čas znížený na 37,5 hodín. Za žalobou vymedzené

obdobie od júla 2020 do júna 2023 tak základný služobný týždenný čas žalobcu predstavoval v priemere
38,083 hodín týždenne. Vypočítaný priemer hodín práce nadčas žalobcu 7,05 hodín za týždeň potom
predstavuje jeho celkový priemerný pracovný čas 45,133 hodín za týždeň. Za žalobou vymedzené
obdobie žalobca čerpal spolu 45 dní dovolenky, okrem toho ešte ďalších 8 dní mal voľno za prácu
vo sviatok, 11 dní bol u lekára a ďalších 9 dní sprevádzal svojho rodinného príslušníka k lekárovi,

3 dni neodpracoval z iných osobných dôvodov a 8 dní neodpracoval z dôvodu všeobecného záujmu
(darovanie krvi). Žalobca tak v priebehu 36 mesiacov len z týchto dôvodov neodpracoval spolu 84 dní, t.
j. v priemere 2,33 dňa do mesiaca (popri tom ešte ďalšie dni neodpracoval z dôvodu práceneschopnosti
a OČR), čo má potom zásadný vplyv na celkový priemerný týždenný služobný čas žalobcu. Súd prvej
inštancie dodal, že rekondičné pobyty (RE) žalobca nevykonával.

8. Z výsluchu žalobcu súd prvej inštancie zistil, že žalobcovi na práci hasiča prekáža, že odpracuje do
mesiaca niekedy aj 240 hodín, ak neráta PN-ky a dovolenky, pričom tento čas vo veľkej časti nie je
zaplatený, pretože nočná pohotovosť, ktorá predstavuje asi 1/3 služobného času, nie je ani poriadne
zaplatená, ani sa neráta do odpracovaných rokov. Podľa žalobcu je systém zle nastavený, nočná

pohotovosť na pracovisku by sa mala buď zarátavať do odpracovaných hodín alebo by sa mala rovnako
zaplatiť. V takom prípade by to bolo v poriadku, z časového hľadiska žalobcovi práca vyhovuje, žiadne
prekážkeaniobmedzenianepociťuje,vadímulento,žehodinyvrámcinočnejpohotovostinapracovisku
nie sú rovnako odmeňované ako hodiny evidované ako odpracované. Žalobca pracuje ako hasič -záchranár v druhej triede. V rámci toho neobsluhuje stroje, vykonáva prvotný zásah, vyhľadáva osoby
a pod. V rámci práce, keď sú hasiči na stanici, striedajú sa pri centrálnej linke, od 22:00 hod. do 06:00
hod. majú v noci pohotovosť na pracovisku, kedy by mali odpočívať, ale treba počúvať telefón, takže

to nie je plnohodnotný spánok, ako keby spal doma. V prípade poplachu musia do jednej minúty mať
výjazd. Aj mimo naplánovaných zmien sa stáva, že sú naplánované nejaké školenia, ktoré vykonávajú
niekedy na stanici priamo v Revúcej, ale častejšie je to v iných mestách, kde musia cestovať. Po práci
je unavený, potom po zmene musí dospávať aj doma. Pokiaľ vykonávajú školenia, z tých sa fyzicky
neunavia. Vo voľnom čase sa stará o deti, ktoré vozí na krúžky, na hudobnú výchovu a šport, sám

vykonáva športové aktivity, na čo má teraz menej času, najmä keď mu vo voľnom čase zamestnávateľ
nariadi účasť na školení. Žalobca, jeho deti, manželka aj rodičia sú zatiaľ zdraví. Rekondičné pobyty
zatiaľ nevykonával, nemal ani žiaden pracovný úraz, nedostáva ani odmeny, ani tresty, len pokiaľ ide o
celoplošne poskytované odmeny, tieto dostal aj on napríklad vo výške 500 eur v auguste 2022. Podanie
žaloby sa riešilo najskôr upozorneniami nadriadených aj odborového zväzu, ale nikam sa to nepohlo,
tak potom sa hasiči rozhodli, že podajú žalobu na súd. Dôvodom podania žaloby bola skutočnosť, že

nočná pohotovosť nie je riadne ohodnotená, keby bola, tak by žalobca žalobu nepodal. Okrem práce
hasiča nevykonáva žiadnu inú činnosť, ani v pracovnom pomere, ani na živnosť.

9. Priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od júla 2020 do júna 2023 tak
u žalobcu dosiahol 50,83 hodín.

10. Na základe takto vykonaného dokazovania s poukazom na článok 6 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času
(ďalej aj „smernica 2003/88/ES“), § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 a 3 a § 193 zákona
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č.

315/2001 Z.z.“ alebo „zákon o HaZZ“), § 85 ods. 9 a § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce
v platnom znení (ďalej aj „Zákonník práce“ alebo „ZP“) a príslušnú súdnu prax Súdneho dvora Európskej
únie (ďalej aj „SD EÚ“ alebo súdny dvor“) súd prvej inštancie dospel k nasledovným záverom:

11. Súd prvej inštancie ustálil, že predmetom konania je nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) za

porušenie práva Európskej Únie (ďalej aj „právo EÚ“ alebo „právo Únie“) v dôsledku (žalobcom tvrdenej)
nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (konkrétne
do zákona č. 315/2001 Z. z.). Mal za to, že má právomoc na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu.

12. Súd prvej inštancie mal za to, že pasívne vecne legitimovaný v prejednávanom spore je žalovaný

(štát),ktorýzodpovedázaprebratiesmernice2003/88/ESdovnútroštátnehoprávnehoporiadku.Vmene
žalovaného koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, pretože toto ministerstvo je ústredným
orgánom štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor. Súd prvej inštancie mal za to, že má právomoc
Na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu nakoľko sa jedná o súkromnoprávny spor medzi žalobcom a
štátom ako žalovaným. Zároveň mal za to, že je aj miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie tohto

sporu s poukazom na ustanovenie § 17 a § 19 písm. b) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
v platnom znení (ďalej aj „CSP“), v zmysle ktorého je miestna príslušnosť súdu založená miestom, kde
nastala skutočnosť zakladajúca uplatnené právo na náhradu škody, pričom týmto miestom v prípade
žalobcu je miesto jeho výkonu štátnej služby na hasičskej stanici v Revúcej, ktorá je v obvode Okresného
súdu Rimavská Sobota. Preto námietku žalovaného, že súd prvej inštancie nie je miestne príslušný

vyhodnotil ako nedôvodnú.

13. Súd prvej inštancie zastával názor, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu ako hasiča,
pretože vo vzťahu k žalobcovi za sporné obdobie od júla 2020 do júna 2023 nemožno uplatniť žiadnu
výnimku z jej pôsobnosti.

14. Podľa súdu prvej inštancie bola smernica 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky
transponovaná správne. Bol názoru, že aj keď zákon č. 315/2001 Z. z. neobsahuje výslovne pravidlo
zakotvené v čl. 6 písm. b) smernice 200/88/ES, že priemerný pracovný čas pracovníkov pre každé
obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín, toto pravidlo je obsiahnuté v ust. § 85 ods. 9

Zákonníka práce, ktoré sa vzťahuje aj na hasičov vzhľadom na odkazovú normu ust. § 193 zákona č.
315/2001 Z.z. Teda aj keď k transpozícii tohto pravidla smernice nedošlo priamo do zákona č. 315/2001
Z.z., došlo k jeho transpozícii do vnútroštátneho právneho poriadku, nakoľko toto pravidlo sa vzťahuje ajna hasičov vzhľadom na ust. § 193 zákona č. 315/2001 Z.z. v spojení s § 85 ods. 9 ZP ako všeobecného
právneho predpisu pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov.

15. Ust. § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., podľa ktorého služobný čas príslušníka je časový úsek, v
ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, vyložil súd prvej inštancie
tak, že pod pojmom výkon štátnej služby je potrebné považovať vlastný výkon práce hasiča, t. j. hodiny
evidované ako odpracované v rámci základného pracovného času (z 24 hodinovej smeny vždy 17,
resp. 16 hodín) alebo ako práca nadčas. Podľa názoru súdu prvej inštancie pojem „byť k dispozícii

služobnému úradu“ potom musí mať iný obsah ako vlastný výkon štátnej služby, pričom týmto obsahom
je podľa súdu prvej inštancie predovšetkým služobná pohotovosť v mieste výkonu štátnej služby podľa
§ 92 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z.z., v zmysle ktorých služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby podľa § 86 odsek 2 v rámci rozvrhnutia služobného času a aj mimo rámca
rozvrhnutia služobného času. Podľa súdu prvej inštancie nie je preto žiaden dôvod neposudzovať aj

služobnú pohotovosť hasičov v mieste výkonu štátnej služby ako služobný čas hasiča, resp. pracovný
čas pracovníka v zmysle smernice 2003/88/ES podobne, ako to upravuje § 96 ods. 2 Zákonníka práce,
ktorý sa síce podľa § 193 zákona č. 315/2001 Z.z. na hasičov nevzťahuje, avšak ust. § 85 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z.z. platné pre hasičov len inými slovami vyjadruje to isté pravidlo obsiahnuté
v ust. § 96 ods. 2 Zákonníka práce platnom pre ostatných zamestnancov. Členenie pracovného času

žalobcu na odpracované hodiny a pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby podľa súdu prvej
inštancie neznamená, že hodiny takejto pracovnej pohotovosti nie sú žalobcovi evidované, alebo že sa
do jeho služobného času nezapočítavajú. Toto členenie má význam len z hľadiska účtovania náhrady
za služobnú pohotovosť a náhrady za pohotovosť podľa § 122 zákona č. 315/2001 Z.z., ale nemá
za následok, že čas takouto pohotovosťou strávený v mieste výkonu štátnej služby by nemal byť

posudzovaný ako služobný čas a pre účely právneho posúdenia veci súd prvej inštancie aj tento čas
započítaval do celkového pracovného času žalobcu. Súd prvej inštancie dodal, že v žiadnom zákone
nie je obsiahnuté pravidlo, že aj služobná pohotovosť na pracovisku musí byť zaplatená rovnakou
sadzbou ako tzv. odpracované hodiny, neustanovuje to ani § 96 Zákonníka práce, ktorý sa na hasičov
nevzťahuje a nevyplýva to ani zo žiadneho ustanovenia smernice 2003/88/ES. Ak hasič v rámci

služobnej pohotovosti vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu odmena podľa § 116 zákona č. 315/2001
Z.z., ak je len v pohotovosti, patrí mu náhrada za služobnú pohotovosť podľa § 122 daného zákona.

16. Súd prvej inštancie poukázal (tiež) na to, že cieľom smernice 2003/88/ES je v záujme ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov obmedziť maximálny týždenný pracovný čas zamestnancov na 48

hodín vrátane nadčasov. Ust. čl. 6 písm. b) smernice pritom nestanovuje limit hodín práce nadčas, ale
len limit celkového pracovného času, čo znamená, že pri 52 kalendárnych týždňoch v kalendárnom
roku, čerpanom šesťtýždňovom nároku na dovolenku, t. j. v ideálnom prípade v rámci disponibilných
46 kalendárnych pracovných týždňoch a ustanovenom pracovnom čase 40 hodín týždenne je možné
odpracovať ročne 368 hodín práce nadčas (46 x 8), pri zamestnancoch, ktorých ustanovený pracovný

čas je menej ako 40 hodín týždenne potom smernica umožňuje odpracovať ešte vyšší počet hodín práce
nadčas, napr. pri zamestnancovi, ktorého ustanovený pracovný čas je iba 38 hodín týždenne smernica
umožní odpracovať 10 hodín práce nadčas za týždeň, t.j. 460 hodín za rok. Naproti tomu ust. § 91 ods.
3 zákona č. 315/2001 Z.z. obmedzuje rozsah práce nadčas v kalendárnom roku najviac na 300 hodín,
t.j. na menej, ako vyplýva z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES – v prepočte iba 6,52 hodín práce

nadčas za týždeň (300 / 46), týmto zákonným ustanovením je stanovený limit práce nadčas, avšak nie
limit celkového pracovného času.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie zhrnul, že ostatnými všeobecnými súdmi v zásade
hromadným konsenzom prijatý záver o neúplnej transpozícii smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho

poriadku nie je správny. Trval na názore, že smernica bola do právneho poriadku Slovenskej republiky
transponovaná správne, v plnom rozsahu, a to aj vo vzťahu k hasičom. Navyše vnútroštátny právny
poriadok stanovuje pre prácu nadčas pre hasičov prísnejší limit ako smernica 2003/88/ES. Podľa jeho
názoru stanovenie referenčného obdobia v zmysle článku 16 smernice 2003/88/ES vo vnútroštátnom
práve nie je povinné (arg. členské štáty „môžu“), z čoho vyvodil, že pravidlo o maximálnom priemernom

pracovnom čase pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekračujúcom 48 hodín sa bude
uplatňovať bez ohľadu na akékoľvek stanovené referenčné obdobie. Smernica ani zákon (§ 85 ods. 1
Zákonníka práce - súd prvej inštancie mal zrejme na mysli § 85 ods. 9 Zákonníka práce – poznámka
odvolacieho súdu) nezakazujú absolútne prekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času.Dispozíciou právnej normy je priemerný pracovný čas, pričom priemer je súčet minimálne dvoch a
viacerých hodnôt vydelený ich počtom, kde logicky niektorá z hodnôt môže byť vyššia ako 48, len ich
celkový priemer nesmie toto číslo presiahnuť. Napríklad obdobie 4 týždňov, počas ktorých zamestnanec

odpracuje 3 x 40 hodín a 1 x 72 hodín predstavuje priemerne 48 hodín za týždeň, ktorý je v súlade
so smernicou 2003/88/ES, hoci v jednom z týchto týždňov došlo k prekročeniu počtu 48 hodín. Dodal,
že ak by dispozíciou právnej normy bol absolútny zákaz prekročiť 48 hodinový týždenný pracovný čas
(v každom týždni), potom by slovo „priemerný“ bolo nadbytočné, resp. by súčasťou dispozície právnej
normy nebolo.

18. Vzhľadom na názor súdu prvej inštancie, že smernica 2003/88/ES bola do právneho poriadku
Slovenskej republiky transponovaná správne a úplne aj vo vzťahu k hasičom, súd prvej inštancie dospel
k záveru o nesplnení základného predpokladu žalobou uplatneného nároku, ktorým je porušenie práva
Európskej únie (členským) štátom, ktoré malo založiť nárok na náhradu uplatnenej škody vo forme
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Dodal, že ak pri správnej transpozícii smernice zamestnávateľ

prípadne porušuje stanovené pravidlá, nemožno uplatniť voči štátu nárok na náhradu škody na základe
tzv. priameho účinku smernice z titulu jej nesprávnej transpozície, ale iba prípadný pracovnoprávny
nárok zamestnanca voči jeho zamestnávateľovi vzniknutý z titulu porušenia správne transportovaného
platného vnútroštátneho práva (súd prvej inštancie mal na mysli zrejme správne transponovaného práva
Únie do vnútroštátneho práva členského štátu).

19. Podporne mal súd prvej inštancie za to, že prípadná nesprávna transpozícia smernice Únie
sama o sebe ešte žiadny nárok na náhradu škody nezakladá, ďalším predpokladom je vznik škody v
príčinnej súvislosti s porušením pravidiel obsiahnutých v smernici. Je na žalobcovi tvrdiť a preukázať
rozhodujúce skutočnosti ohľadne porušenia pravidla o maximálnom priemernom pracovnom čase

pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekračujúcom 48 hodín. Súd prvej inštancie
zopakoval, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca vykonával v služobnom pomere prácu
hasiča v žalovanom období v rozsahu uvedenom v tabuľke vyššie. Z celkom 143 kalendárnych
týždňov, v ktorých žalobca odpracoval aspoň jeden deň, dochádzalo k prekračovaniu maximálneho
týždenného pracovného času 48 hodín/týždeň konkrétne v 30 týždňoch, pričom v 71 týždňoch žalobca

odpracoval menej ako 48 hodín/týždeň (z toho 39 týždňov iba 24 hodín/týždeň) a v 56 týždňoch
odpracoval presne 48 hodín/týždeň. Za žalované obdobie žalobca vrátane služobnej pohotovosti
v mieste výkonu štátnej služby odpracoval spolu 6 290 hodín, z toho 5 281,61 hodín bol jeho
základný pracovný čas a 1 008,39 hodín bola jeho práca nadčas (pričom podľa § 91 ods. 3 zákona
č. 315/2001 Z. z. by žalobca mohol za tri roky odpracovať spolu iba 900 hodín práce nadčas). V

priemere za 143 týždňov, v ktorých žalobca odpracoval aspoň jeden deň, potom predstavuje jeho práca
nadčas 7,05 hodín/týždeň, čo je viac ako povoľuje zákon č. 315/2001 Z. z. (6,52 hodín/týždeň), ale
menej ako stanovuje smernica 2003/88/ES (10 hodín/týždeň pri 38 hodinovom základnom týždennom
služobnom, resp. pracovnom čase). Vzhľadom na výsledky dokazovania mal súd prvej inštancie za to,
že prípade žalobcu nedošlo k porušeniu pravidla o maximálnom priemernom pracovnom čase, a preto

žalobcovi žiadna škoda, resp. ujma z tohto dôvodu vzniknúť ani nemohla. Podľa súd prvej inštancie z
vyjadrenia žalobcu (ktorý to vo svojej výpovedi zo všetkých doposiaľ súdom vypočutých hasičov vyjadril
najpregnantnejšie) aj z vyjadrení ďalších hasičov, že hodiny pracovnej pohotovosti v mieste výkonu
štátnej služby nemajú zaplatené (v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázala článok zverejnený
na internetovej stránke: https://www.aktuality.sk/clanok/xLIufiw/kam-az-nas-nechate-padnut-slovensko-

by-nemalo-zotrocovat-ludi-hovori-hasic-ktory-zaluje-stat/) plynie, že pohnútkou pre podanie predmetnej
žaloby nie je samotné prekračovanie limitu 48-hodinového týždenného pracovného času v niektorých
týždňoch, keďže nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času na 24-hodinové služby hasičom vyhovuje,
ale výška náhrady za služobnú pohotovosť podľa § 122 zákona č. 315/2001 Z. z., s ktorou hasiči
nie sú spokojní. Súd prvej inštancie opätovne zdôraznil, že ani smernica 2003/88/Es, ani Zákonník

práce a ani zákon č. 315/2001 Z. z. nestanovuje, že aj služobná pohotovosť na pracovisku musí byť
zaplatená rovnakou sadzbou ako tzv. odpracované hodiny. Zákonom stanovená výška náhrady za
služobnú pohotovosť je pre súd záväzná a jej neuspokojivú hodnotu nemožno obchádzať žalobou o
náhradu nemajetkovej ujmy.

20. Súd prvej inštancie bol ďalej názoru, že aj keby ako porušenie pravidla obsiahnutého v článku 6
písm. b) smernice 2003/88/Es postačilo už len samotné prekročenie 48-hodinového času v niektorých
týždňoch (v prípade žalobcu je to 30 týždňov za obdobie 36 mesiacov), bez ohľadu na celkový priemerný
pracovný čas žalobcu, pre vznik nároku na náhradu žalobou uplatnenej nemajetkovej ujmy okremporušenia uvedeného pravidla je rozhodujúca existencia peňažnou formou odčiniteľných negatívnych
následkov v priamej príčinnej súvislosti s porušením uvedeného pravidla, t.j. v súvislosti so samotným
prekročením 48-hodinového pracovného času v týždni. V tejto súvislosti z vykonaného dokazovania

mal súd preukázané, že žalobca vykonáva prácu hasiča od roku 2006, pričom skutočnosť, že v práci
strávi v niektorých týždňoch viac ako 48 hodín (v prípade žalobcu to bolo 30 týždňov) má potom za
následok, že v takomto týždni menej času môže žalobca venovať svojej rodine a osobným záľubám.
Na druhej strane, v prípade žalobcu bolo zistených viac ako dvojnásobok týždňov (71), v ktorých
odpracoval menej ako 48 hodín, a z toho 39 týždňov bolo takých, kde odpracoval iba jednu 24-

hodinovúzmenua14týždňovbolotakých,kdežalobcaneodpracovalanijedendeň.Vtakýchtotýždňoch
potom žalobca môže realizovať všetky činnosti, v ktorých je prípadne obmedzený v týždňoch, v ktorých
k prekročeniu 48-hodinového týždenného pracovného času došlo. Žalobcom uvádzané negatívne
následky tak podľa súdu prvej inštancie nie sú v príčinnej súvislosti s prekračovaním povoleného
priemerného 48-hodinového týždenného pracovného času v niektorých týždňoch, ale sú v priamej
príčinnej súvislosti s vlastným výkonom jeho práce hasiča a ich priamy pôvod je v nerovnomerne

rozvrhnutom pracovnom čase. Inými slovami povedané, žalobcom zmienené negatívne následky
(potreba oddychu po 24-hodnovej zmene a pod.) výkonu jeho práce by nastali aj vtedy, keby nikdy
k prekročeniu jeho maximálneho priemerného 48-hodinového týždenného pracovného času nedošlo.
Z vykonaného dokazovania tak neboli preukázané žiadne negatívne následky, ktoré by boli v priamej
príčinnej súvislosti výlučne s možným porušením pravidla o maximálnom priemernom pracovnom čase,

preto žalobcovi žiadna peňažnou formou odčiniteľná nemajetková ujma nevznikla.

21. Súd prvej inštancie zdôraznil, že nárok žalobcu nemožno založiť na skutkovom základe
vychádzajúcom z rozsahu jeho pracovného času v priebehu jednotlivých mesiacov preto, že z pohľadu
aplikovanej právnej normy nie je rozsah pracovného času žalobcu v každom mesiaci rozhodujúci.

22. Navyše súd prvej inštancie mal za to, že výpočet nároku žalobcu, ktorý je obsahom podanej žaloby
na strane 6 - 7 a jej prílohy na č. l. 12, alebo aj ďalších vyjadrení žalobcu je už vo svojej podstate
nesprávny a zavádzajúci tvrdením, že „do fondu pracovného času žalobcu neboli započítané hodiny
služobnej pohotovosti v rozsahu 1 940,50 hodín“, pretože toto tvrdenie vychádza z nepochopenia

pojmu „fond pracovného času“ a z nesprávneho výpočtu celkového pracovného času žalobcu v mesiaci
súčtom všetkých hodín FPČ a hodín pracovnej pohotovosti žalobcu, t.j. takýto výpočet vychádza z
nesprávneho predpokladu o tom, že žalobca v každom mesiaci odpracoval celý FPČ a všetky hodiny
pracovnej pohotovosti majú byť nielen prácou nadčas, ale dokonca majú byť všetky prácou nadčas nad
rozsah povoleného priemerného 48-hodinového týždenného pracovného času (podobným nesprávnym

spôsobom zjavne postupujú pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy aj niektoré súdy). Súd prvej
inštancie ozrejmil, že hodnota FPČ vyjadruje iba počet hodín základného pracovného času, a ak by
počet hodín pracovnej pohotovosti mal predstavovať prácu nadčas nad rozsah povoleného priemerného
48-hodinového týždenného pracovného času, potom nie je zrejmé ako a kedy by mal zamestnanec
odpracovaťnadčas8hodíntýždennepredstavujúcirozdielmedzizákladnýmpracovnýmčasomaprácou

nadčasnadrozsahpovolenéhopriemerného48-hodinovéhotýždennéhopracovnéhočasu.Údajovýške
FPČ vo výplatných páskach je iba teoretické číslo vyjadrujúce koľko pracovných hodín základného
pracovného času má zamestnanec k dispozícii v mesiaci pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného času,
nehovorí však nič o tom, koľko z toho zamestnanec v mesiaci aj reálne odpracoval. Ako pracovný čas
možno posudzovať len hodiny strávené v práci ako odpracované hodiny alebo pohotovosťou v mieste

výkonu štátnej služby, iba tieto hodiny spolu tvoria celkový pracovný čas, a ich celkový počet je možné
zistiť len po skončení mesiaca v závislosti od reálneho výkonu práce zamestnancom. Čas dovolenky
(D) ani čas voľna za sviatok (VS) nie sú pracovným časom, ale sú práve dobou určenou na regeneráciu
a oddych (článok 2 bod 1 a 2 smernice 2003/88/ES, § 85 ods. 1 Zákonníka práce a § 85 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z.). Ako výkon práce nemožno posudzovať ani dni, v ktorých zamestnanec nepracoval

z dôvodu práceneschopnosti (PN), alebo z dôvodu návštevy lekára (LEK) či sprevádzania rodinného
príslušníka (SRP) z iných dôvodov (SVP) alebo z dôvodu všeobecného záujmu (VSZ). Pracovné hodiny
pripadajúce na deň, ktorý žalobca z rôznych dôvodov neodpracoval (D, VS, PN, LEK, SRP, SVP, VSZ)
však stále zostávajú súčasťou hodnoty FPČ v danom mesiaci. Celkový počet hodín FPČ v každom
mesiacijeurčenýibatým,koľkopracovnýchdnívmesiaciprichádzadoúvahypodľaspôsoburozvrhnutia

pracovného času zamestnanca a koľko pracovných hodín v týchto dňoch zamestnanec môže teoreticky
odpracovať, ak by odpracoval všetky dni v mesiaci. Celkový počet hodín FPČ je pritom určený vopred
na začiatku mesiaca bez ohľadu na to, že neskôr v priebehu mesiaca zamestnanec jeden alebo viacpracovných dní reálne neodpracuje – takéto skutočnosti sa potom na výplatnej páske zaznamenajú v
iných položkách, ale nie v úprave hodnoty FPČ.

23. Pre lepšie pochopenie svojich úvah súd prvej inštancie pojem FPČ vysvetlil na ilustratívnom
príklade mesiaca júl 2020, v ktorom výška FPČ žalobcu pri nerovnomernom rozvrhnutí pracovného
času predstavuje 187 hodín zodpovedajúcich tomu, že žalobca mal naplánovaných na tento mesiac 11
pracovných dní (01., 04., 07., 10., 13., 16., 19., 22., 25., 28. a 31.), z ktorých každý deň by odpracoval
17 hodín (17 x 11 = 187) a ďalších 7 hodín denne by vykonával pohotovosť v mieste výkonu štátnej

služby, čo by za celý mesiac predstavovalo spolu ďalších 77 hodín (7 x 11 = 77) pracovného času.
Celkový pracovný čas žalobcu by tak v tomto mesiaci dosiahol spolu 264 hodín za predpokladu, ak by
žalobca odpracoval všetkých 11 dní. Žalobca v mesiaci júl 2020 mal dva dni (16.07.2020 a 31.07.2020)
dovolenku, jeden deň (07.07.2020) mal voľno za prácu vo sviatok, a po zvyšok mesiaca odpracoval
už len osem zmien v trvaní 24 hodín, t.j. spolu odpracoval namiesto 264 hodín iba 192 hodín (8 x 24
= 192), z ktorých 136 hodín (8 x 17 = 136) je evidovaných ako odpracované a 56 hodín (8 x 7 = 56)

je evidovaných ako pohotovosť (na výplatnej páske je uvedený počet odpracovaných hodín 141,41 a
počet hodín pohotovosti 50,59, súčet však stále predstavuje rovnakých 192 hodín). Teoretický FPČ
žalobcu v mesiaci júl 2020 v počte 187 hodín by bol naplnený iba odpracovanými hodinami, ak by
žalobca odpracoval všetky zmeny, ktoré mal v mesiaci naplánované, t.j. ak by odpracoval aj tie tri,
ktoré neodpracoval pre čerpanie dovolenky a voľna za prácu vo sviatok. Tieto tri dni, ktoré žalobca

neodpracoval zodpovedajú spolu 51 hodinám pracovného času (3 x 17), ktorý by bol evidovaný ako
odpracované hodiny, čo spolu s ďalšími 136 skutočne odpracovanými hodinami by potom dávalo dokopy
FPČ187.Skutočnýpracovnýčasžalobcuvtomtomesiacibolvšaknamiesto187iba136odpracovaných
hodín a zvyšok pracovného času žalobcu (v tomto mesiaci 56 hodín) predstavuje pohotovosť (presnejšie
141,41 odpracovaných hodín pozostávajúcich zo 136 hodín riadneho výkonu štátnej služby a 5,41

hodín práce nadčas a 50,59 hodín predstavuje tzv. neaktívnu časť služobnej pohotovosti, čo vyplýva
zvýplatnejpásky–poznámkaodvolaciehosúdu).PotomFPČžalobcuvpočte187hodínvtomtomesiaci
v skutočnosti bol naplnený v časti 136 hodín odpracovanými hodinami, v časti 51 hodín pracovnou
pohotovosťou, žalobca tak odpracoval v mesiaci iba 4 hodiny práce nadčas (v skutočnosti 5,41 hodín,
aj pri odpočítaní 187 hodín FPČ od 192 hodín by práca nadčas činila 5, nie 4 hodiny – poznámka

odvolacieho súdu) a k prekročeniu maximálneho týždenného priemerného pracovného času žalobcu tak
v priebehu mesiaca nedošlo. Napokon ako posledný príklad významu pojmu FPČ môžu slúžiť výplatné
pásky hasičov za mesiace, počas ktorých hasiči z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti neodpracovali
ani jednu hodinu, napriek tomu hodnota FPČ na výplatnej páske v takomto mesiaci nebola nulová,
ale zostala vždy nezmenená zodpovedajúca predpokladanému počtu plánovaných pracovných zmien

pripadajúcich podľa rozvrhnutia na príslušný kalendárny mesiac (súd prvej inštancie poukázal na iné
prípady známe mu z jeho rozhodovacej činnosti: mesiac február 2021 v prípade hasiča vo veci sp. zn.
16C/11/2023, alebo mesiace september 2022 – jún 2023 v prípade hasiča vo veci sp. zn. 16C/18/2023).
Z uvedených príkladov je zrejmé, že takmer v každom mesiaci základný 40-hodinový týždenný pracovný
čas žalobcu nie je naplnený iba hodinami pracovného času, ktoré sú evidované ako odpracované hodiny,

ale jeho základný pracovný čas je naplnený sčasti vždy aj služobnou pohotovosťou. Z uvedeného
vyplýva potom tiež to, že časť náhrady za služobnú pohotovosť podľa § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. je
žalobcovi vyplácaná aj za hodiny, ktoré tvoria základný pracovný čas žalobcu. Žalobca ako zamestnanec
v štátnej službe pritom nie je odmeňovaný hodinovou odmenou, ale funkčným platom, ktorý je žalobcovi
v každom mesiaci vyplatený celý aj v prípade, ak žalobca v mesiaci neodpracoval celý FPČ.

24. Súd prvej inštancie na podporu svojich úvah poukázal tiež na to, že nárok žalobcu nemožno
založiť na skutkovom základe vychádzajúcom z rozsahu jeho pracovného času v priebehu jednotlivých
mesiacov, pretože okrem mesiaca február v nepriestupnom roku každý z mesiacov v roku má viac ako
28 dní, dochádza tak k prelínaniu jednotlivých sedemdňových období v rámci mesiacov. Uzatvorením

výpočtu pracovného času na úrovni mesiacov potom nutne dochádza v rôznej miere k skresleniu
týždenného pracovného času, čo možno dokumentovať v prípade žalobcu v kalendárnom týždni od
26.10.2020 do 01.11.2020, kedy žalobca v priebehu siedmych dní odpracoval tri 24-hodinové zmeny,
jeho celkový pracovný čas v tomto týždni tak dosiahol spolu 72 hodín. Prvé dve pracovné zmeny v tomto
týždni 26.10.2020 a 29.10.2020 sú však ešte súčasťou kalendárneho mesiaca október 2020 a posledná

zmena 01.11.2020 už je súčasťou kalendárneho mesiaca november 2020.

25. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobu v celom rozsahu zamietol v prvom rade z dôvodu, že smernica
2003/88/ES bola do vnútroštátneho poriadku transponovaná správne, nie je teda daný ani základnároku, a podporne z dôvodu, že v prípade žalobcu nedošlo k prekročeniu maximálneho priemerného
týždenného pracovného 48-hodinového pracovného času a napokon z dôvodu, že neboli preukázané
žiadne negatívne následky, ktoré by boli v priamej príčinnej súvislosti výlučne s prípadným prekročením

maximálneho priemerného týždenného pracovného 48-hodinového pracovného času. Podotkol, že
pri svojom rozhodnutí zvažoval aj rozhodnutia iných všeobecných súdov v podobných veciach. V
rozsudkoch iných všeobecných súdov, na ktoré poukázal žalobca, alebo ktoré si aj súd prvej inštancie
sám obstaral, však nebol zistený žiadny skutkovo podobný prípad porovnateľný s prípadom žalobcu (súd
prvej inštancie však poznamenal, že to často súvisí s mierou zistenia skutkového stavu v podobných

veciach, ktorý z textu odôvodnení nie je možné v podstatných skutkových okolnostiach dostatočne
konkrétne vyabstrahovať tak, aby jednotlivé prípady bolo možné navzájom porovnať).

26. O nároku strán sporu na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1
CSP vzhľadom na plný úspech žalovaného v spore. Preto mu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. Dodal, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Rozsudok súdu prvej inštancie označil za nesprávny
z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, t.j. z dôvodov, že súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

28. Porušenie práva na spravodlivý proces videl žalobca v nepredvídateľnosti napadnutého rozsudku
s ohľadom na už zaužívanú súdnu prax, nakoľko existuje minimálne niekoľko desiatok, ba až stovák
rozhodnutí odvolacích súdov, ktoré bez akýchkoľvek pochybností uznávajú základ nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy u hasičov za daný, preukázaný. Rozdielna rozhodovacia prax odvolacích súdov
spočíva len v priznávaní konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy pre toho-ktorého hasiča, čo je však

pochopiteľné, keď každý z hasičov odslúžil iný počet hodín v rámci toho-ktorého žalovaného obdobia a
taktiež na každého hasiča inak vplýva prekračovanie 48 – hodinového pracovného času v rámci toho-
ktorého priemerného pracovného týždňa vyplývajúce zo smernice 2003/88/ES. Súd prvej inštancie
v tomto spore však (zrejme ako jediný vybočujúci zo zaužívanej súdnej praxe) neuznal v predmetnej
veci ani len základ nároku žalobcu za daný. Podľa žalobcu ak súd prvej inštancie v predmetnej právnej

veci dospel už k tomuto prvotne nesprávnemu záveru, bez ďalšieho možno považovať za nesprávne
a v rozpore s akoukoľvek predvídateľnosťou práva a právnou istotu, jeho ďalšie závery na tento jeho
nesprávny záver obsahovo nadväzujúce. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR sp. zn.
6Cdo/155/2017 zo dňa 25.10.2017 považujúce za súčasť práva na spravodlivý proces o. i. aj právo na
predvídateľnosť rozhodnutia, či nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 236/06, podľa ktorého právna istota okrem

iného znamená možnosť subjektov práva predvídať rozhodnutia štátneho orgánu (teda i súdu, resp.
najmä súdu) v konkrétnej veci. Princíp právnej istoty znamená aj predvídateľnosť postupu súdu, t. j. že
obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

29. Porušenie práva na spravodlivý proces videl žalobca aj v nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozsudku, nakoľko súd prvej inštancie len všeobecne, bez odkazu na
konkrétne súdne rozhodnutia, ktoré mal na mysli uviedol, že ostatnými všeobecnými súdmi je v zásade
hromadným konsenzom prijatý záver o neúplnej transpozícii smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho
poriadku. Neodcitoval pritom ani jedno rozhodnutie, ktoré považuje za nesprávne, resp. za nezákonné,
ale povýšil svoj postoj nad niekoľko desiatok až stovák rozhodnutí odvolacích súdov. Ani pri jeho

konštatovaní, že v podobných prípadoch je potrebné postupovať podobne a v rozdielnych prípadoch
je potrebné postupovať rozdielne, neodcitoval ani len jedno súdne rozhodnutie, ktoré si mal sám
obstarať, v ktorom nebol podľa neho zistený žiadny skutkovo podobný prípad porovnateľný s prípadom
žalobcu. Žalobca poukázal na pomerne rozsiahlu judikatúru NS SR a ÚS SR pojednávajúcu o práve
strany sporu (účastníka konania) na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasti práva na

spravodlivýprocesaodôsledkochporušeniatohtoprávaspočívajúcichvtom,žestranesporujenielenže
upreté právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia, ale odníma sa jej aj možnosť náležite skutkovo aj
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov.30. Žalobca s odkazom na danú judikatúru subsumujúc ju pod skutkový stav tohto prípadu dospel
k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v časti odôvodnenia neuznania ani len

základu nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy nepresvedčivý, neobsahujúci žiadne konkrétne
preskúmateľné hľadiská, na základe ktorých dospel súd prvej inštancie k týmto záverom. Takýmto
postupom vznikla zo strany súdu prvej inštancie ničím neodôvodnená svojvôľa, ktorá nenapĺňa
kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čím sa stalo toto rozhodnutie zároveň
nepredvídateľným.

31. Žalobca vyvodil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie z toho, že odvolací
Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudkoch sp. zn. sp. zn. 14Co/34/2022 zo dňa 24.01.2023, sp. zn.
14Co/36/2022 zo dňa 14.02.2023, sp. zn. 16Co/11/2022 zo dňa 23.02.2023, sp. zn. 16Co/26/2022
zo dňa 09.02.2023 a sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa 23.03.2023 mal pri priznaní tam uvedených súm
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzať z obdobného výpočtu, z akého vychádzal žalobca

v podanej žalobe. Tieto rozhodnutia citoval už v podanej žalobe. Nejednalo sa pritom o 5 ojedinelých
rozhodnutí. Krajský súd v Banskej Bystrici v prípadoch ako je prípad žalobcu už konštantne rozhodol
obdobným spôsobom aj v ďalších 11 rozhodnutiach: sp. zn. 11Co/112/2023 zo dňa 25.01.2024, sp. zn.
17Co/94/2023 zo dňa 14.12.2023, sp. zn. 13Co/61/2023 zo dňa 15.11.2023, sp. zn. 14Co/65/2023 zo
dňa 25.10.2023, sp. zn. 14Co/84/2023 zo dňa 11.10.2023, sp. zn. 14Co/88/2023 zo dňa 11.10.2023, sp.

zn. 11Co/78/2023 zo dňa 28.09.2023, sp. zn. 11Co/66/2023 zo dňa 28.09.2023, sp. zn. 11Co/67/2023
zo dňa 28.09.2023, sp. zn. 11Co/48/2023 zo dňa 28.09.2023, sp. zn. 16Co/53/2022 zo dňa 27.07.2023.
Existuje pritom minimálne ďalších 13 rozhodnutí tunajšieho odvolacieho súdu, o ktorých má vedomosť,
v ktorých Krajský súd v banskej Bystrici priznal žalobcom – hasičom peňažnú náhradu nemajetkovej
ujmy: sp. zn. sp. zn. 16Co/75/2023 zo dňa 22.02.2024, sp. zn. 16Co/106/2023 zo dňa 22.02.2024, sp.

zn. 16Co/77/2023 zo dňa 22.02.2024, sp. zn. 16Co/84/2023 zo dňa 22.02.2024, sp. zn. 14Co/113/2023
zo dňa 27.02.2024, sp. zn. 17Co/86/2023 zo dňa 20.03.2024, KS BB, sp. zn. 17Co/84/2023 zo dňa
20.03.2024, sp. zn. 17Co/100/2023 zo dňa 20.03.2024, sp. zn. 17Co/141/2023 zo dňa 27.03.2024, sp.
zn. 16Co/91/2023 zo dňa 04.04.2024, sp. zn. 16Co/104/2023 zo dňa 04.04.2024, sp. zn. 15Co/25/2024
zo dňa 17.04.2024 a sp. zn. 14Co/134/2023 zo dňa 07.05.2024. Obdobným spôsobom ako to požaduje

žalobca teda rozhodujú senáty Krajského súdu v Banskej Bystrici 11Co, 13Co, 14Co, 15 Co, 16Co
a 17Co (teda všetky civilné senáty Krajského súdu v Banskej Bystrici, nakoľko senát 12Co nie je
dlhodobo obsadený – poznámka odvolacieho súdu). Žalobca poukázal tiež na to, že peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy priznávajú žalobcom - hasičom aj ostatné dve civilné sudkyne Okresného súdu
Rimavská Sobota, pracovisko Revúca. To podľa žalobcu svedčí o tom, že zákonný sudca, ktorý je

taktiež sudcom daného pracoviska (a ktorý rozhodol napadnutým rozsudkom v tomto spore) rozhoduje
svojvoľne. V tejto súvislosti žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 289/2017 zo
dňa 21.11.2017 publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 43/2017, ktoré právna veta
znie: „Súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého
súdu, a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú.

Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré
sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje
základnému princípu materiálneho právneho štátu.“

32. V ďalšej časti odvolania žalobca predostrel s odkazom na ust. 3, § 9, § 10 ods. 1, § 13, § 19 ods.

1 písm. a) CSP, bod 5 preambuly, čl. 1 ods. 2 a 3, čl. 2 ods. 1, 2 a 9, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b), čl.
17 ods. 1, 2, 3 písm. c) bod iii), čl. 19, čl. 22 smernice 2003/88/ ES, čl. 2 smernice Rady Európskych
spoločenstiev 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej aj smernica „89/391/EHS“), § 1 ods. 2, § 12 ods. 1 a 6, §
193, § 85 ods. 1, § 86, § 88 ods. 11, § 89 ods. 1 a 2, § 91, § 92 ods. 1 a 2, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1

až 3, prílohu č. 4 zákona č. 315/2001 Z.z., § 85 ods. 5 prvá veta, § 85 ods. 13, § 86, § 87 ods. 1 a 2,
§ 96 ods. 2 Zákonníka práce, § 11, § 13, § 100, § 101, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v platnom znení (ďalej aj „OZ“) a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom znení vlastné právne posúdenie
veci, ktoré je podľa neho správne, obsahujúce čiastočne aj argumentáciu zhodnú s právnym posúdením

veci súdom prvej inštancie napr. ohľadne právomoci a miestnej príslušnosti súdu prvej inštancie na
prejednanie a rozhodnutie sporu, o pasívnej vecnej legitimácii štátu v spore, o pôsobnosti smernice
2003/88/ES aj na služobný pomer hasičov. Táto časť odvolania vyznieva ako právna argumentácia
vysporadúvajúca sa s námietkami protistrany – žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie a toaj takými, ktoré si súd prvej inštancie neosvojil. Keďže účelom odvolania ako riadneho opravného
prostriedku je napádať rozhodnutie súdu prvej inštancie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 a 2 CSP
(podľa § 363 CSP má odvolateľ v odvolaní uviesť, z akých dôvodov považuje rozhodnutie za nesprávne

(odvolacie dôvody), teda napr. aké skutkové zistenia, či právne názory, závery súdu prvej inštancie, nie
protistrany považuje za nesprávne), odvolací súd vo svojom rozhodnutí uvádza z tejto časti odvolania
žalobcu len skutkovú a právnu argumentáciu, ktorou oponuje, nesúhlasí so skutkovými zisteniami a
právnymi názormi, závermi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku.

33. Žalobca považoval za nesprávne konštatovanie v závere už spomínaného bodu 13. odôvodnenia
napadnutého rozsudku, že sa jedná o „prípadný pracovnoprávny nárok zamestnanca voči jeho
zamestnávateľovi“.

34. Žalobca poukázal na to, že ak si členský štát nesplní povinnosť prijať všetky opatrenia potrebné
na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou, plná účinnosť tejto normy práva Únie ukladá právo

na nápravu a poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, ak sú splnené tri podmienky: 1. cieľom
porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočné závažné
a 3. existencia priamej príčinnej súvislosti medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným
jednotlivcom. Pri neexistencii právnej úpravy Únie obsahové a formálne podmienky stanovené právnym
poriadkom členského štátu pre oblasť náhrady škody spôsobenej porušením právnej normy Únie

nemôžu byť menej výhodné oproti obdobným nárokom vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie)
a nemôžu prakticky znemožňovať alebo príliš sťažovať získanie nápravy (zásada efektivity). Čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok v zmysle judikatúry súdneho dvora, predstavuje právnu
normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne
závažné,pokiaľjevzjavnomrozporesjudikatúrousúdnehodvoravdanejoblasti.Keďževtomtoprípade

nedodržanie požiadaviek upravených v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES počas obdobia dotknutého
vo veci samej bolo zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora, musí sa považovať za dostatočne
závažné porušenie práva Únie. Vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby overil, či existuje priama príčinná
súvislosť medzi uvedeným porušením čl. 6 písm. b) smernice a škodou. Hasič zamestnaný v rámci
zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas

presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/
ES, sa teda môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského
štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia (C-429/09).
Pritom požiadavka na pracovníka, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva
priznanéčl.6písm.b)smernice2003/88,abynaúčelyuplatnenianárokunazískanienáhradytejtoškody

najprv podal žiadosť tomuto zamestnávateľovi je v rozpore so zásadou efektivity (C 429/09). Žalobca sa
domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva EÚ nesprávnou, resp. neúplnou
transpozíciou smernice 2003/88/ES. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci síce upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri
výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom, pričom nesprávne

transponovanie smernice je postupom Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti
podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky, ktorý sa však podľa tohto zákona nepovažuje za
nesprávny úradný postup. Preto tento právny predpis nemožno aplikovať. Za daných okolností je nutné
v prípade zistenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ podľa podmienok
nastavených Súdnym dvorom EÚ, analogicky aplikovať právnu úpravu nášho právneho poriadku, ktorá

upravuje vzťahy čo do obsahu a účelu najbližšie. Keďže ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
najbližšou právnou úpravou je § 11 a 13 OZ. V obdobných veciach viaceré súdy vrátane krajských
súdov konštatovali správnosť aplikácie týchto ustanovení na uplatnený nárok. Pokiaľ teda Slovenská
republika porušila právo EÚ tým, že netransponovala smernicu 2003/88/ES tak, aby právny poriadok
SR zabraňoval v prípade služobného pomeru žalobcu prekračovať priemerný týždenný pracovný čas

stanovený v čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES (čo tvrdí žalobca) a v príčinnej súvislosti s týmto
porušením vznikla žalobcovi škoda, je daná zodpovednosť Slovenskej republiky za škodu vzniknutú v
dôsledku porušenia tohto ustanovenia.

35.Žalobcapoukázalnato,žepojmy„pracovnýčas“a„časodpočinku“vzmyslesmerniceč.2003/88/ES

sa nemôžu vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, ale predstavujú
pojmy práva Spoločenstva, ktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení
systému a cieľa uvedenej smernice. Charakteristické znaky pojmu pracovný čas sú naplnené počas
pohotovosti, ktorú zamestnanec vykonáva v rámci režimu vyžadujúceho fyzickú prítomnosť v miestevýkonu práce. Smernici č. 2003/88/ES odporuje právna úprava členského štátu, ktorá v prípade
pohotovostnej služby vykonávanej v rámci režimu vyžadujúceho fyzickú prítomnosť v mieste výkonu
práce náhradu iba tých časových úsekov pohotovostnej služby, v priebehu ktorých pracovník skutočne

vykonával pracovnú činnosť. (C 151/02). Maximálna hranica 48 hodín pre priemerný týždenný pracovný
čas vrátane práce nadčas je zvlášť dôležité pravidlo sociálneho práva Spoločenstva, ktoré musí byť na
prospech každému zamestnancovi ako minimálny nárok na ochranu jeho bezpečnosti a zdravia, takže
taká vnútroštátna úprava, ktorá umožňuje týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej
pohotovosti na pracovisku, je v rozpore s požiadavkami tohto ustanovenia. Článok 6 bod 2 smernice

2003/88/ES treba vykladať tak, že zabraňuje členskému štátu prijať právnu úpravu, ktorá umožňuje pri
pracovnej pohotovosti na pracovisku prekročiť maximálny týždenný čas v rozsahu 48 hodín stanovený v
tomto ustanovení. (C 397/01 až C 403/01). Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti
článku 6 písm. b) smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný
pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým
spôsobom obmedzia. (C 429/09).

36. Činnosť vykonávaná žalobcom v rámci služobného pomeru v HaZZ spadá do pôsobnosti smernice
2003/88/ES. Zákon o HaZZ umožňuje prekročiť maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín
stanovený v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, v dôsledku čoho možno konštatovať, že Slovenská
republika netransponovala smernicu 2003/88/ES správne, teda porušila právnu normu Európskej únie.

To, že sa má započítavať do služobného času i služobná pohotovosť vykonávaná na pracovisku i keď
pracovník reálne úkony nevykonáva, len je pripravený ich v prípade potreby začať vykonávať, čo do
značnejmieryovplyvňujejehomožnostivenovaťsainýmčinnostiam,vyplývazjudikatúrySúdnehodvora
EÚ (C 151/02, C 397/01 až C 403/01, C 429/09, C 518/15, C 107/19, C 344/19). Pri týchto záveroch
žalobca argumentoval tým, že Zákonník práce síce stanovil v súlade so smernicou maximálny priemerný

týždenný pracovný čas 48 hodín, referenčné obdobia, za ktoré sa priemer určuje (pri rovnomernom
rozvrhnutí pracovného času 4 týždne, pri nerovnomernom 4 mesiace, v prípade dohody v kolektívnej
zmluve 12 mesiacov), ako aj to, že neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa považuje za pracovný
čas, tieto ustanovenia Zákonníka práce sa však na služobný pomer žalobcu nevzťahujú vzhľadom
na § 12 ods. 6 a § 193 zákona o HaZZ. Podľa žalobcu samotný zákon o HaZZ výslovný maximálny

limit týždenného služobného času neustanovuje a ustanovenia tohto zákona upravujúce služobný čas
nebránia tomu, aby služobný čas vrátane pohotovosti prekročil 48 hodín týždenne. Také obmedzenia
pracovného času ako sú v Zákonníku práce v zákone o HaZZ nie sú. Právna úprava uvedená v § 85, §
86 ods. 1 a 2, § 88 ods. 1, § 89 ods. 1, § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z. umožňuje nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času príslušníka HaZZ tak, že odpracuje týždenne viac ako 48 hodín. Pri

rozvrhovaní služobného času zákonným spôsobom môže teda príslušník odpracovať i niekoľko týždňov
v mesiaci, v rámci ktorých súčet jeho služobného času a služobnej pohotovosti bude presahovať 48h.
Žiadne ustanovenie zákona o HaZZ tomu nebráni. Napr. ak je príslušníkovi HaZZ rozvrhnutý čas v rámci
jedného týždňa tak, že odslúži 24 hodím, potom má 2 dni voľna, opäť odslúži 24 hodín, opäť má 2
dni voľna a znova odslúži 24 hodín, jeho služobný čas (vrátane pohotovostí) je rozvrhnutý v súlade so

zákonom, ale presahuje 48 hodín (príslušníkov služobný čas vrátane pohotovosti je v takom prípade
72 hodín). Smernica 2003/88/ES umožňuje, aby si štát určil referenčné obdobie, v rámci ktorého v
priemerepracovnýčas(vrátanepohotovosti)nepresiahne48hodíntýždenne.Vprípade,aksištáttakéto
referenčné obdobie určí, môže sa v súlade so smernicou 2003/88/ES v rámci 7 dní prekročiť pracovný
čas zamestnanca 48 hodín, neskôr musí však pracovník odpracovať menej, aby v priemere za štátom

stanovené obdobie pracovník neodpracoval viac ako 48 hodín. Smernica 2003/88/ES určuje, v akom
rozpätí môže štát toto referenčné obdobie určiť. Čím dlhšie obdobie sa nastaví, tým flexibilnejšie sa
môže pracovný čas rozvrhovať (napr. ak je referenčné obdobie 1 mesiac, prekročenie v jednom týždni
sa musí hneď v nasledujúcich 3 týždňoch kompenzovať znížením odpracovaných hodín, aby priemer za
mesiac bol menej ako 48 hodín. Ak je ale referenčné obdobie 6 mesiacov, môže dochádzať v prípade

potreby k prekračovaniu aj opakovane v rámci i 2 – 3 mesiacov a do konca 6 mesiacov je dostatočný
časový priestor na kompenzovanie znížením odpracovaných hodín, aby priemer za polrok bol menej
ako 48 hodín). Žalobca zdôraznil, že referenčné obdobie nie je stanovené smernicou 2003/88/ES (ako
tvrdí žalovaný), táto len určuje limity, v ktorých si ho členské štáty môžu upraviť. Podľa žalobca však
Slovenská republika v zákone o HaZZ nestanovila, aký je maximálny priemerný týždenný pracovný čas

príslušníkov HaZZ, preto zo zákona nevyplýva ani to, že by sa mal robiť nejaký priemer a za aké obdobie
sa má priemer vypočítavať. Toto je stanovené len v Zákonníku práce, ktorý sa však v tejto časti na
príslušníkovHaZZnevzťahuje.Zatýchtookolností(nestanovenímmožnostiurčovaniapriemeruzaurčité
referenčné obdobie), ak zákon o HaZZ nebráni prekračovaniu 48-hodinového pracovného času prekaždé obdobie siedmich dní, je to v rozpore so smernicou 2003/88/ES. Obe podmienky uvedené v § 85
ods.1zákonač.315/2001Z.z.definujúceslužobnýčashasičamusiabyťsplnenékumulatívne.Služobná
pohotovosť nie je služobným časom, pretože nie je výkonom štátnej služby, nejde totiž o plnenie úloh

príslušníkov na úseku riadenia, rozhodovania, kontroly, odbornej prípravy rozhodnutí, odbornej prípravy
návrhov zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, odbornej prípravy podkladov
na vykonávanie štátnych záležitostí a uplatňovania právnych vzťahov v osobnom úrade podľa tohto
zákona a osobitných predpisov, ani o čas v zmysle § 97 zákona o HaZZ.

37. Žalobca mal aj za to, že v príčinnej súvislosti s porušením právnej normy Únie Slovenskou republikou
vznikla žalobcovi škoda. Trval na tom, že mu vznikla ujma tým, že dochádzalo u neho opakovane
k prekračovaniu 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času stanoveného smernicou
2003/88/ES,pričommalzato,žejepostačujúce,abyvžalovanomobdobínastaloprekročenieaspoňraz.
Vychádzal z už vyššie uvedeného názoru, že zákon o HaZZ nestanovil maximálny priemerný týždenný
pracovný čas ani referenčné obdobie, za ktoré sa má priemer vypočítavať. Podľa žalobcu obdobie,

na ktoré sa rozvrhuje pracovný čas a obdobie, za ktoré sa vypočítava priemerný týždenný pracovný
čas sú odlišné inštitúty, môžu sa zhodovať a nemusia. Napríklad v Zákonníku práce je určené, že pri
nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času sa čas rozvrhuje nerovnomerne na jednotlivé týždne a
referenčné obdobie maximálneho priemerného týždenného času sú štyri mesiace. To, že zákonodarca
stanovil, na aké obdobie sa služobný čas rozvrhuje, neznamená stanovenie referenčného obdobia pre

výpočet priemeru týždenného pracovného času v zmysle smernice 2003/88/ES. Podľa žalobcu by bolo
aj nelogické pri nestanovení maximálneho priemerného limitu určovať obdobie, za ktorý sa priemer
určuje. Mal za to, že v prípade nestanovenia limitu maximálneho priemerného týždenného pracovného
času pre príslušníkov HaZZ a referenčného obdobia, za ktorý sa priemer má vypočítavať, čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES (s priamym účinkom) priznáva príslušníkom HaZZ právo, aby ich služobný

čas (vrátane služobnej pohotovosti a nadčasov) pre každé obdobie siedmich dní neprekročil 48 hodín.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobcovi bol v žalovanom období rozvrhovaný služobný
čas nerovnomerne v súlade s pravidlami stanovenými zákonom o HaZZ, v žalovanom období sa
opakovane stávalo, že odpracoval obdobia siedmich dní, v ktorých jeho služobný čas (vrátane služobnej
pohotovosti a nadčasov) prekročil 48 hodín. Toto obdobie jednotlivých týždňov, kedy dochádzalo k

prekročeniu 48 hodín žalobca preukázal v podaní zo dňa 09.02.2024 a aj súd prvej inštancie uznal, že
k prekročeniu došlo počas 30 týždňov v žalovanom období 3 rokov spätne pred podaním žaloby na súd.

38. V dôsledku porušenia práva EÚ Slovenskou republikou dochádzalo u žalobcu v žalovanom období
k výkonu práce nad maximálny smernicou stanovený limit, v príčinnej súvislosti s čím došlo u žalobcu

k zásahu do jeho práva na odpočinok, na súkromný a rodinný život, čím mu vznikla nemajetková
ujma. K primeranému odpočinku po práci má pritom dochádzať aj z dôvodu regenerácie a na to, aby
nedochádzalo pri výkone práce k poškodeniu zdravia zamestnanca. V žalobe i vo svojej výpovedi
uvádzal dopad porušenia práva EÚ na jeho život, že v dôsledku prekračovania pracovného času je
z práce unavený, musí ešte dospávať aj doma, je ženatý, má 3 deti, vo voľnom čase sa stará o

deti, ktoré vozí na krúžky, na hudobnú výchovu a šport. Aj sám vykonáva športové aktivity, na čo
má teraz menej času. Tieto skutočnosti ako i iné, ktoré uvádzal však súd prvej inštancie nijakým
spôsobom v rámci hodnotenia skutkového stavu nevyhodnotil, najmä v prospech žalobcu. Súd prvej
inštancie mal vyhodnotiť výpoveď žalovaného ako dostatočne presvedčivú a preukazujúcu vznik ujmy.
Pokiaľ počas dlhého obdobia (v tomto prípade troch rokov) dochádzalo opakovane k prekračovaniu

maximálneho pracovného času, je zrejmé, že to musí mať dopad na pracovníka a jeho život. Rozsah
tohto dopadu môže byť rôzny, v zásade závisí aj od rozsahu porušenia (ako často k nemu dochádzalo)
či individuálnych okolností prípadu, ale to má vplyv na spôsob odškodnenia (či poškodenému patrí i
náhrada v peniazoch, príp. výška náhrady). Pokiaľ by zákon o HaZZ bol v súlade so smernicou, žalobca
by odpracoval menej a tento čas by mohol využiť na iné aktivity podľa vlastného uváženia. Vykonaným

dokazovaním teda bolo podľa žalobcu preukázané, že nerešpektovaním čl. 6 písm. b) smernice č.
2003/88/ES došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na
ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. V zmysle judikatúry
súdneho dvora ide o závažný zásah do práv, nevratný stav straty hodín voľného času a času potrebného
na regeneráciu pracovných síl. Žalobca v dôsledku rozvrhnutia pracovného času v rozpore s právom

Európskej únie bol ukrátený o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu osobných, rodinných,
priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii.39. Žalobca poukázal na to, že cieľom smernice 2003/88/ES je stanoviť minimálne požiadavky
určené na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov prostredníctvom aproximácie
vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sa týkajú najmä pracovného času. Cieľom tejto harmonizácie

na úrovni Európskej únie v oblasti organizácie pracovného času je zaistiť lepšiu bezpečnosť a
ochranu zdravia pracovníkov priznaním minimálnych dôb odpočinku, najmä denného a týždenného,
ako aj primeraných prestávok v práci a stanovením maximálnej dĺžky týždenného pracovného času.
Rôzne požiadavky, ktoré smernica uvádza v oblasti maximálneho pracovného času a minimálnej
doby odpočinku, predstavujú teda pravidlá sociálneho práva Únie osobitného významu, ktoré sa majú

vzťahovať na každého pracovníka a ktorých dodržiavanie nemôže závisieť od úvah čisto ekonomickej
povahy. Spochybňovanie negatívnych dopadov a vznik ujmy v prípade pravidelného a dlhodobého
porušovania tohto smernicou stanoveného pravidla nie je namieste a to obzvlášť v prípade povolania
hasičov, ktorých práca je náročná a zodpovedná, vyžadujúca si sústredenie, pohotovosť či správne
reakcie vo vopred neočakávaných situáciách. Tvrdenie, že u žalobcu žiadna ujma nevznikla, považuje
žalobca za účelové, s cieľom vyhnúť sa zodpovednosti žalovaným.

40. V ďalšej časti odvolania sa žalobca venoval problematike rozsahu náhrady škody z hľadiska kritérií
stanovených judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy považoval vzhľadom
na okolnosti prípadu za spôsobilé odškodnenie ujmy, ktorá mu porušením práva EÚ vznikla. Súd mal pri
určení rozsahu spôsobenej ujmy do úvahy, že k prekročeniu 48 odpracovaných hodín v rámci 7 dní došlo

u žalobcu takmer v každom mesiaci žalovaného trojročného obdobia, pričom niekedy išlo aj o dva týždne
v tom ktorom mesiaci s takýmto prekročením. Ide o dlhý čas, ktorý mohol žalobca využiť inak, podľa
vlastnej úvahy. Mal za to, že bolo namieste určovať výšku peňažnej náhrady výpočtom ako to navrhol
v žalobe a ako o tom konštantne rozhoduje aj tunajší odvolací súd. Peňažnú náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 4 865,59 eur vyčíslil ako súčin súčtu odpracovaných hodín služobnej povinnosti (1 940,50

hodín) za obdobie od júla 2020 do júna 2023 vrátane a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú
služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a náhrady za nariadenú služobnú
pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a/ zákona č. 315/2001 Z. z. Žalobca sa domáha náhrady škody
vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a
ktoré mu neboli započítané do služobného času (čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice), nedomáhal sa

nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne, aj keď
v ďalších podaniach uvedomujúc si aj iné rozhodnutia súdov v obdobných veciach, upresnil jednotlivé
týždne, resp. jednotlivé mesiace, v ktorých dochádzalo k prekračovaniu tzv. 48 hodinového priemerného
pracovného týždňa. Výšku náhrady, ktorá bola vyčíslená týmto spôsobom, možno považovať zároveň
za primeranú. Je podľa neho legitímny jeho názor, keď výšku nemajetkovej ujmy odvodzoval od počtu

hodín strávených pracovnou pohotovosťou, ktoré neboli započítané do pracovnej doby žalobcu. Má
však vedomosť o rozličnej rozhodovacej činnosti či už súdov prvej inštancie, ako aj súdov odvolacích
v jednotlivých prípadoch (obdobných ako prípad v tejto veci), keď niektoré rozhodnutia sa stotožňujú
s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je odvodzovaná od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá nie je
započítaná do pracovného času za situácie, že zároveň nebol rešpektovaný článok 6 písm. b) smernice

2003/88/ ES (ako v tejto veci); niektoré súdy pri úvahe o výške nemajetkovej ujmy vychádzajú zo
skutočnosti, koľko hodín pracovnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas
hasiča, bolo v rozhodnom období nad rozsahom 48 hodín a niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy
priznávajú na základe voľnej úvahy, neberúc do úvahy ani počet odpracovaných hodín pracovnej
pohotovosti, ktorý sa nezapočítava do pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín

pracovného času v týždni.

41. Žalobca nesúhlasil s výkladom slovného spojenia „priemerný týždenný pracovný čas“ podaným
súdom prvej inštancie v závere bodu 11 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Podľa žalobcu možno
mať bez akýchkoľvek pochybností za to, že priemerný týždenný pracovný čas sa vzťahuje na ten-ktorý

týždeň, pričom týždňom sa rozumie ten-ktorý kalendárny týždeň, 7 dní v tom-ktorom kalendárnom roku.
Keďže Zákonník práce obsahuje aj slovné spojenie ,,priemerný mesačný“ v súvislosti s pojmom zárobok,
bez akýchkoľvek pochybností možno dospieť k tým rozdielom, že „priemerný týždenný“ sa vzťahuje
na ten-ktorý kalendárny týždeň, nie na dlhšie obdobie a „priemerný mesačný“ sa vzťahuje na ten-ktorý
kalendárny mesiac. Ak sa súd prvej inštancie snaží navodiť dojem, že ,,priemerom je súčet minimálne

dvoch a viacerých hodnôt vydelený ich počtom....“, tak podľa žalobcu nie je celkom zrejmé, čo tým mal
na mysli, nie je zrejmé, či pri priemernom týždennom pracovnom čase je potrebné vychádzať z dvoch
pracovných týždňov, resp. troch, štyroch, viacerých, nevedno ani to, či na seba priamo nadväzujúcich.
Podľa žalobcu tieto ďalšie nezmyselné vetné konštrukcie súdu prvej inštancie by boli už len následnýmpokračovaním vo fabuláciách predostretých súdom prvej inštancie. Prekročenie 48 hodín pracovného
času sa podľa žalobcu logicky vzťahuje na ten-ktorý kalendárny týždeň, z čoho pri svojom výpočte
aj vychádzal v podaní zo dňa 09.02.2024, nevzťahuje sa na obdobie dlhšie, t. j. na obdobie dvoch

kalendárnych týždňov, resp. troch kalendárnych týždňov a pod. Súd prvej inštancie už zachádza vo
svojej argumentácii ďalej, keď uvádza, že ak by sa to vzťahovalo napríklad na obdobie štyroch týždňov,
tak dochádza k úplne iným prepočtom. Ako bolo uvedené vyššie, jedná sa o výklad pojmu ,,priemerný
týždenný“, a nie o výklad pojmu ,,priemerný mesačný“. Podľa žalobcu akékoľvek ďalšie prepočty a
výpočty súdom prvej inštancie, ktoré už tak či onak vychádzajú z nesprávneho právneho základu,

nemôžu znamenať podstatnú relevanciu, preto sa pridržiava celej svojej argumentácie uvedenej v
odvolaní. Doplnil, že sa snažil o. i. v podaní zo dňa 09.02.2024 vypočítať presah odpracovaného
služobného času nad rámec 48 – hodinového priemerného pracovného týždňa v rámci toho-ktorého
kalendárneho týždňa za žalované obdobie 3 roky spätne. Z týchto výpočtov však možno vyvodiť
podstatnú okolnosť a tou je tá, že u žalobcu za žalované obdobie tri roky spätne pravidelne dochádzalo k
prekračovaniu času 48 – hodinového priemerného pracovného týždňa, kedy k tomu dochádzalo takmer

v každom kalendárnom mesiaci, a v niektorých kalendárnych mesiacoch k tomu dochádzalo dokonca
aj opakovane, viackrát v tom-ktorom mesiaci.

42. Žalobca ďalej poukázal na satisfakčnú, sankčnú a preventívnu funkciu peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy v tomto konkrétnom prípade.

43. Žalobca mal za to, že by bolo v jeho prípade výrazne diskriminujúce nepriznanie mu žiadnej sumy
nemajetkovej ujmy s poukazom na skutkové okolnosti prípadu najmä s odkazom na už citované viaceré
súdne rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, kde minimálne iným 29 hasičom bolo priznané
odškodnenie v podobe nemajetkovej ujmy za obdobných skutkových situácií.

44.ŽalobcaspoukazomnadlhoročnúsústavnosťporušeniaprávaÚniežalovaným,nakoľkosadoposiaľ
ani za obdobie niekoľkých rokov nezjednala náprava a štátu hrozia ďalšie a ďalšie žaloby tejto skupiny
jednotlivcov,malzato,žetonemôžeísťnaťarchutýmtojednotlivcomvpodobepriznávaniaprílišnízkych
nemajetkových ujem a byť v prospech samotného žalovaného, keď takýto stav zrejme štátu vyhovuje

a radšej odškodní obdobných žalobcov symbolickými sumami, než aby vyriešil problém dlhodobo aj
vo vzťahu k udržateľnosti štátneho rozpočtu. Vzhľadom na postoj žalovaného v tejto veci ako i v iných
obdobných právnych veciach, ktorý dlhodobo odmieta priznávať akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy
všetkým hasičom - žalobcom, pravidelne sa odvoláva voči prípadným rozsudkom súdov prvých inštancií
v prípade priznania nemajetkových ujem hasičom aj do základu nárokov žalobcov, kedy absentuje

akákoľvek forma sebareflexie pre žalovaného žalobca poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 25 Cdo
1260/2023 z 25.10.2023, podľa ktorého: „I. Lze souhlasit s názorem, že sama okolnost, že se původce
zásahudoosobnostníchprávvsoudnímřízenístandardnímzpůsobembrání,jejehoústavnězaručeným
právem, za jehož využití jej nelze sankcionovat zvýšením náhrady nemajetkové újmy. Na druhé straně
postoj původce zásahu je jedním z judikaturou dovozených kritérií při úvaze o výši náhrady. Ústavní

soud k tomu v nálezu sp. zn. I. ÚS 2844/14 uvedl: „Zejména je třeba zhodnotit postoj osoby odpovědné
ke způsobené škodě; jinak se bude např. hodnotit snaha odpovědného o urychlené vyřešení náhrady
nemajetkové újmy, jinak jeho obstrukce, nepřiznání odpovědnosti, a to zejména ve věcech, kde je
zavinění ze strany odpovědného zcela jasné (např. byl v trestním řízení odsouzen, eventuálně byl
odsouzen jeho zaměstnanec apod.). Postoj této osoby může podstatným způsobem ovlivnit vnímání

újmy…; vstřícné chování, omluva či projevená lítost škůdce může zmírnit dopady nemajetkové újmy,
naopak jeho lhostejnost, arogance či vyjádřená bezcitnost ji může ještě prohloubit.“ Jinými slovy náhrada
bude nižší v případě uvedených „polehčujících“ okolností na straně původce zásahu, a logicky vyšší
při absenci těchto okolností. Není tedy sice zcela přiléhavé hovořit o zvýšení náhrady v případě, že
původce zásahu neprojeví účinnou lítost (sebereflexi), na druhé straně stanovení vyšší náhrady v

případě absence sebereflexe oproti nižší náhradě v případě, že původce zásahu sebereflexi projevil,
je zcela namístě. II. Uplatnil-li se závěr o tom, že důležitá je celková přiměřenost náhrady a nikoli
matematický postup, jakým soud k vyčíslení této náhrady dospěl, při výkladu ustanovení upravujících
náhradu nemajetkové újmy na zdraví (bolestného a ztížení společenského uplatnění) za účinnosti právní
úpravy existující před 1. 1. 2014, obsahující podrobnější směrnice pro stanovení výše náhrady, tím

spíše se uplatní za účinnosti současné právní úpravy peněžitých náhrad nemajetkové újmy, která takové
podrobné směrnice postrádá.“45. Na záver odvolania žalobca poukázal aj na nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie
uvedené na strane 2 odôvodnenia napadnutého rozsudku, že žalobca bol personálnym rozhodnutím
riaditeľa KR Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici vymenovaný v prípravnej štátnej službe

ako príslušník čakateľ so zaradením na hasičskej stanici Revúca, kde aj v súčasnosti pracuje ako hasič
– záchranár od 01.01.2006, v skutočnosti to bolo od 17.12.2015.

46. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe žalobcu v
plnom rozsahu vyhovel, alternatívne aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

47. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Citujúc ust. § 358 CSP považoval žalovaný odvolanie žalobcu za neprípustné, nakoľko smeruje
proti odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolaním podľa žalovaného nemožno napadnúť,
resp. smerovať ho proti odôvodneniu, t.j. proti myšlienkovým postupom súdu prvej inštancie, odvolanie

môže smerovať výlučne proti výroku, resp. výrokom rozhodnutia.

48. Ďalej mal žalovaný za to, že odvolanie žalobcu je nedostatočne odôvodnené. Podľa názoru
žalovaného sa na žiadnom mieste v odvolaní nenachádza právna a skutková argumentácia
odôvodňujúca podanie odvolania, za túto nepovažoval uvedenie právnej teórie o ohľadne odvolacích

dôvodov podporenej rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít, ani právny názor žalobcu, akým
spôsobom mal súd prvej inštancie rozhodnúť. Uviedol, že paragrafové označenie s citáciou jedného,
príp. viacerých odvolacích dôvodov nie je postačujúce. Podanie odvolania spolu so špecifikáciou
odvolacieho dôvodu, príp. odvolacích dôvodov je potrebné náležite zdôvodniť viažuc skutkový a právny
stav veci na žalobcom vytýkané vady. Argumentácia žalobcu týkajúca sa ním citovaných súdnych

rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici,: „...ktoré odcitoval žalobca v podanej žalobe, a v ktorých
tunajší odvolací súd z obdobného výpočtu, z akého žalobca vychádzal v podanej žalobe priznal
uvedeným žalobcom, iným hasičom nemajetkové ujmy...“ nie je podľa žalovaného ako odôvodnenie
podaného odvolania postačujúca a relevantná. Samotný odkaz na rozhodovaciu prax či už odvolacích
súdov v rámci Slovenskej republiky alebo aj Súdneho dvora Európskej únie nie je dôkazom utrpenej

ujmy.

49. Žalovaný považoval odvolanie žalobcu aj za nedôvodné, podľa neho nedošlo k naplneniu ani
preukázaniu žiadneho z odvolacích dôvodov. Poukázal na to, že právo na spravodlivý proces v sebe
nezahŕňa právo strany sporu, aby sa rozhodlo podľa jej predstáv a požiadaviek. Nesúhlasil s názorom

žalobcu, že myšlienkový postup súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku je nepredvídateľný,
arbitrárny a nepreskúmateľný. Bol názoru, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd
sa dostatočným spôsobom oboznámil aj s rozhodnutiami, ktoré boli vydané v takmer skutkovo a
právne totožných veciach, namiesto stotožnenia sa s niektorými z týchto názorov a odkázaním na
predmetné rozhodnutie dôkladne a presvedčivo odôvodnil svoj skutkový a právny názor na vec, ktorý

možno v istom smere považovať za odklon od rozhodovacej praxe súdov vyššej inštancie, pričom ak
bola prijatá ustálená rozhodovacia prax, slovenská právna úprava umožňuje odklon od nej, vyžaduje
sa však presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa názoru žalovaného sa súd prvej inštancie
podrobne oboznámil s obdobnými vecami a svoj právny názor riadne a presvedčivo odôvodnil. Napokon
žalovaný poukázal na to, že v rozhodovacej praxi súdov protichodná judikatúra nie je výnimočným,

ale skôr bežným javom. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veci Unédic c. Francúzsko z 18.12.2008 týkajúci sa sťažnosti č. 20153/04: „požiadavka právnej
istoty a ochrany legitímnych očakávaní (predvídateľnosť rozhodnutia) teda nezahŕňa právo na ustálenú
judikatúru...“. Ďalej žalovaný poukázal na Správu o nezávislosti súdneho systému, nezávislosti súdov
prijatú Benátskou komisiou (ďalej ako „BK“) na 82. plenárnom zasadnutí v Benátkach 12. – 13. marca

2010, napr. na stanovisko č. 1 Poradnej rady európskych sudcov (CCJE) o zásadách týkajúcich sa
nezávislosti súdnictva a nezosaditeľnosti sudcu z funkcie, ďalej na stanovisko CCJE č. 6 o spravodlivom
procese v primeranej lehote, č. 10 o „Rade súdnictva v službách spoločnosti“ a č. 11 o kvalite súdnych
rozhodnutí. Základné úvahy sú jasne stanovené CCJE: „66. CCJE uviedlo Sudcovia by mali byť pri
svojom rozhodovaní nestranní a slobodní, mali by rozhodnúť v súlade so svojím vedomím a svedomím

na základe vlastného posúdenia skutočnosti a v súlade s platnými právnymi predpismi.“ (Odporúčanie
(94)12, Princíp I (2)(d).“. BK vždy zastávala princíp nezávislosti každého jednotlivého sudcu: „Sudcovská
nezávislosť nie je len nezávislosťou súdnictva ako celku voči ostatným druhom štátnej moci, ale má
aj svoj vnútorný aspekt. Každý sudca, bez ohľadu na jeho postavenie v systéme súdov, má rovnakúprávomoc. V súdnych rozhodnutiach by teda sudca mal byť nezávislý vo vzťahu k ostatným sudcom,
ako aj vo vzťahu k predsedovi súdu alebo iným súdom (napr. odvolacím súdom alebo súdom vyššieho
stupňa).“

50. Žalovaný mal ďalej za to, že žalobca nepreukázal dôvodnosť ním uplatneného nároku. Konanie
o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch jej konaním, v ktorom žalobca ako individualita, jedinečná
ľudská bytosť, žaluje štát za porušenie jeho práv a právom chránených záujmov v priamej a
bezprostrednej príčinnej súvislosti s údajnou nesprávnou, resp. nedostatočnou implementáciou

smernice 2003/88/ES. Žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru je samostatný,
individuálny subjekt práv a povinností, ktorý má svoje zázemie, svoj život, svoje vnímanie prežívanie
danej situácie, ktorá je v tomto kontexte natoľko individuálna a jedinečná, že akékoľvek porovnávanie s
prípadmi iných hasičov v obdobných veciach nie je žiaduce. Každý žalobca a každé konanie je špecifické
vo svojej jedinečnosti prežívania a každého žalobcu a jeho vnímanie determinuje iný okruh faktorov, a to
v odlišnej miere. Nemožno všetkých hasičov vnímať ako celok, ktorý jednoliato prežíva svoje subjektívne

pocity. Preto za účelom zistenia porušenia subjektívnych práv žalobcu bol vykonaný jeho výsluch,
ktorým sa mala preukázať miera porušenia jeho práv v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti
s nesprávnou, resp. nedostatočnou implementáciou smernice. Preto založenie žaloby žalobcom na
citovaných súdnych rozhodnutiach Krajského súdu v Banskej Bystrici nemôže obstáť, čo žalovaný
namietal od počiatku konania.

51. Žalovaný sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že smernica 2003/88/ES bola
do vnútroštátneho právneho poriadku transponovaná správne a v plnom rozsahu a to aj vo vzťahu
k hasičom a že ak pri správnej transpozícii smernice zamestnávateľ prípadne porušuje stanovené
pravidlá, nemožno uplatniť voči štátu nárok na náhradu škody na základe tzv. priameho účinku

smerniceztitulunesprávnejtranspozície,aleibaprípadnýpracovnoprávnynárokzamestnancavočijeho
zamestnávateľovi vzniknutý z titulu porušenia správne transportovaného platného vnútroštátneho práva.
Žalovaný súhlasil aj s názorom súdu prvej inštancie, že pohnútkou pre podanie predmetnej žaloby nie
je samotné prekračovanie 48-hodinového týždenného pracovného času v niektorých týždňoch, keďže
nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času na 24 hodinové zmeny hasičom vyhovuje, ale problém je

pre nich výška náhrady za služobnú pohotovosť, s ktorou nie sú spokojní. Žalovaný uviedol, že v konaní
opakovane namietal, že výpočet náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu je veľmi mätúci a predstavuje
skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody formou doplatku,
t.j. mzdový nárok, vzhľadom na čo vzniesol námietku nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie v
konaní, ktorú považuje za plne dôvodnú vzhľadom na charakter uplatneného nároku a povahu sporu,

ktorý sa skôr javí ako spor pracovnoprávny. Navyše zo strany žalobcu bolo potrebné preukázať, či
skutočne pracoval nad maximálny limit 48 hodín týždenne za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny
odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad stanovený maximálny limit pracovného času. Žalovaný
trval na tom, že takisto je potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času hasičov
v referenčnom období. Žalobcovi totiž mohla vzniknúť nemajetková ujma až konkrétnym porušením

ustanovení smernice 2003/88/ES a len v rozsahu tohto porušenia. Žalovaný preto trval na tom, že
vzhľadom na spôsob výpočtu si žalobca uplatnil mzdový nárok vydávajúc ho za nemajetkovú ujmu
vzniknutú v dôsledku údajného porušenia smernice 2003/88/ES.

52. Žalovaný poukázal na to, že žalobca doposiaľ nepreukázal dôvodnosť výpočtu, tento dostatočne

nevysvetlil, nešpecifikoval presahy, v prípade, ktorých by náhrada nemajetkovej ujmy prichádzala do
úvahy. Len preukázanie presahov nad rámec 48 hodinového týždenného pracovného času je podľa
žalovaného jedinou relevantnou kategóriou posúdenia vzniku prípadnej ujmy na právach žalobcu.
Nárok žalobcu je preto doposiaľ nepreukázaný, zmätočný a nezdokladovaný. Žalovaný podotkol, že
do pracovného času pre účely dodržiavania maximálneho týždenného pracovného času určeného

smernicou 2003/88/ES nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá náhradné voľno, dovolenku,
dodatkovú dovolenku, PN-ku, OČR-ku, navštívi lekára, čerpá otcovskú dovolenku, alebo je na
rekondičnompobyte(ktorýžalovanýpovažujezabenefitprehasiča,nakoľkosúčinnosťouod01.januára
2023 je možné vykonať rekondičný pobyt aj formou aktívneho odpočinku doma). Počas tohto času totiž
žalobca nepracuje podľa pokynov zamestnávateľa ani nevykonáva činnosti vyplývajúce z jeho popisu

služobných činností. Žalobca taktiež pri svojich výpočtoch nesprávne vychádzal z fondu služobného
času, nakoľko je nutné vychádzať výlučne so žalobcom odpracovaných hodín. Preto sa žalovaný plne
stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že výpočet žalobcu je už vo svojej podstate nesprávny
a zavádzajúci.53. Žalovaný mal vzhľadom na vyššie uvedené za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je náležite odôvodnený, súd prvej inštancie obšírne uviedol stranám sporu odpovede na podstatné

skutkové a právne okolnosti tak, aby napadnutý rozsudok spĺňal podmienku preskúmateľnosti, náležite
zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.

54. Žalobca v odvolacej replike trval na svojej argumentácii uvedenej v odvolaní, nesúhlasil s vyjadrením
žalovaného k jeho odvolaniu. Stotožnil sa len s vyjadrením žalovaného, že žalobca ako individualita,

jedinečná ľudská bytosť, je samostatným a individuálnym subjektom práv a povinností, ktorý má svoje
zázemie, svoj život, svoje vnímanie a prežívanie danej situácie a že nie všetkých hasičov je potrebné
vnímať ako celok. Žalobca uviedol, že si je vedomý toho, že u každého z hasičov, ktorý uplatnil podanou
žalobou svoje nároky, konkrétne hasičov, ktorí vykonávajú povolanie hasiča na Okresnom riaditeľstve
hasičského a záchranného zboru v Revúcej, vznikol iný rozsah nemajetkovej ujmy, každý z týchto
hasičov si uplatnil inú sumu nemajetkovej ujmy, čo je aj logické, keď každý z týchto hasičov odpracoval,

resp. odslúžil iný počet hodín v tom-ktorom týždni, kedy zároveň aj dochádzalo k presahu tzv. 48 –
hodinovéhočasupriemernéhopracovnéhotýždňa,čoboloukaždéhoztýchtohasičovindividualizované,
v inom týždni. Žalobca poukázal na to, že zo všetkých celkovo 29 rozhodnutí KS BB citovaných ním
v odvolaní vyplýva, že sumy nemajetkových ujem v predmetnej problematike sa pohybujú v rozmedzí
od 4 169,46 eur až do 6 506,40 eur, žalobca v tomto spore podal žalobu o zaplatenie 4 865,59 eur,

teda v primeranej, približne priemernej výške priznaných súm nemajetkových ujem tunajším odvolacím
súdom. Žalobca mal preto za to, že sa dôvodne dovoláva odpovede na rozdielne rozhodnutie súdu
prvej inštancie z hľadiska predvídateľností súdnych rozhodnutí a právnej istoty obdobnej vzorky ľudí –
hasičov, ktorí sa oprávnene môžu cítiť diskriminovaní na rozdiel od iných hasičov.

55. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že nešpecifikoval a nepreukázal presahy nad rámec 48-
hodinového týždenného pracovného času v tom-ktorom kalendárnom týždni. Poukázal na svoje podanie
zodňa09.02.2024,kuktorémunavyšepripojiltzv.podrobnúdochádzkuvýpisuSAP,tedaajspodrobným
popisom jednotlivých odpracovaných služobných pohotovostí a pod. Žalovaný v konaní nerozporoval
žalobcom pripojené výplatné pásky, (podrobné) výpisy SAP a teda údaje tam obsiahnuté.

56. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že čas rekondičného pobytu sa nezapočítava
do pracovného, resp. služobného času. Rekondičné pobyty musí hasič absolvovať na pokyn svojho
zamestnávateľa, teda fakticky sa zdržiava na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky
prítomný, a teda je oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a

spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim
vlastným potrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Ak by v prípade tohto rekondičného pobytu
žalobca napr. utrpel úraz, jednalo by sa podľa jeho názoru o riadny pracovný úraz v pracovnej dobe.
Pritom žalovaný sám uvádza, že až od dátumu 01.01.2023 bolo možné vykonať rekondičný pobyt aj
formou aktívneho odpočinku doma, čo však bolo dovtedy vylúčené, teda v prevažnej časti žalovaného

obdobia.

57. K argumentu žalovaného, že pri určení, či došlo k prekročeniu limitu 48-hodinového týždenného
pracovného času je potrebné prihliadať na referenčné obdobia žalobca poukázal na bod 45 odôvodnenia
rozhodnutia nešpecifikovaného (okresného) súdu sp. zn. 3C/18/2023 zo dňa 02.02.2024, s ktorým

žalobca súhlasí: „Smernica umožňuje členským štátom Únie stanoviť referenčné obdobie, kedy môže
byť v tomto období pracovný čas zamestnanca prekročený nad 48 hodín, neskôr však musí odpracovať
menej,abyvpriemerezaštátomstanovenéobdobieneodpracovalviacako48hodín.Keďžedozákonao
HaZZ nebol transponovaný čl. 6 ods. 2 Smernice o maximálnom týždennom pracovnom čase, nemožno
hovoriť ani o referenčnom období, teda za aké obdobie sa má robiť priemer odpracovaných hodín za

účelom zistenia, či bol dodržaný čl. 6 ods. 2 Smernice. Z toho dôvodu súd vychádzal z obdobia jedného
týždňa (sedem dní) , teda od 01. júla 2020 do 30. 06. júna 2023. Súd tak môže konštatovať, že porušenie
čl. 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie Smernice,
ktorá jasne, presne stanovuje práva jednotlivca, a ktoré sú zo strany členského štátu Únie vo vzťahu k
žalobcovi dlhodobo porušované.“

58. Žalobca trval na tom, že ním požadovaná peňažná náhrada nemajetkovej ujmy je primeraná. Trval
aj na spôsobe jej výpočtu argumentujúc tým, že hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované, ale
neboli mu započítané do služobného času, čo predstavuje náhradu škody (nemajetkovú ujmu), nakoľkotieto hodiny musel naviac stráviť v práci a nemohol ich venovať rodine, priateľom, osobným záľubám,
regenerácii či odpočinku. Postup pri výpočte náhrady nemajetkovej ujmy považuje za primeraný
charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote, a to vo väzbe na

porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal.

59. Žalobca ďalej poukázal na prednosť úniového práva pred vnútroštátnym a riešenie ich prípadného
rozporu v prospech úniového práva. Vyjadril sa aj k problematike úroku z omeškania z peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/339/2021 zo dňa 31.01.2022

pojednávajúcom o úroku z omeškania z peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

60. V ostatnej časti odvolacej repliky žalobca v podstate zopakoval svoju argumentáciu uvedenú
v odvolaní, resp. sa vyjadroval k argumentácii žalovaného vznesenej v konaní pred súdom prvej
inštancie, nie vo vyjadrení k odvolaniu.

61. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na svojej predošlej argumentácii z konania pred súdom prvej
inštancie a uvedenej vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Mal za to, že žalobca v odvolacej replike
neuviedol žiadne nové, relevantné skutkové ani právne tvrdenia, ku ktorým by už žalovaný predtým
nezaujal stanovisko. S poukazom na bod 19 odôvodnenia napadnutého rozsudku súhlasil so záverom

súdu prvej inštancie, že smernica 2003/88/ES bola do vnútroštátneho poriadku transponovaná správne,
v prípade žalobcu nedošlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného 48-
hodinového pracovného času a ani u neho neboli preukázané žiadne negatívne následky, ktoré by boli v
priamejpríčinnejsúvislostivýlučnesprípadnýmprekročenímmaximálnehopriemernéhotýždenného48-
hodinového pracovného času. Zdôraznil, že odvodzovanie nároku a založenie žaloby na rozhodnutiach

odvolaciehosúdu,avšakbezpreukázaniavlastnejutrpenejujmyvkontextežalobcovhoživota,neobstojí.

62. Krajský súd v Banskej Bystrici funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 ods.
1 CSP prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania z dôvodu, že zákonné podmienky pre
jeho nariadenie podľa § 385 ods. 1 CSP naplnené neboli. Posudzujúc správnosť postupu a rozhodnutia

súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom v odvolaní, ktorými je podľa
§ 380 ods. 1 CSP odvolací súd viazaný a rešpektujúc rozsah odvolania žalobcu v súlade s § 379 CSP
dospel odvolací súd k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo svojich výrokoch vecne správny
(aj keď sa s niektorými právnymi názormi súdu prvej inštancie odôvodňujúcimi prvý výrok vo veci samej
nestotožňuje), a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

63. Na úvod svojich úvah odvolací súd poznamenáva, že ak ďalej nie je uvedené inak, pod zákonom č.
315/2001 Z.z., resp. zákonom o HaZZ má na mysli zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom
zbore v znení účinnom v rozhodnom období júl 2020 až jún 2023.

64. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu
týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom
období júl 2020 až jún 2023 v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315/2001 Z.z.

65. K názoru žalovaného, že odvolanie žalobcu je neprípustné, nakoľko smeruje proti odôvodneniu

rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolaním podľa žalovaného nemožno napadnúť, resp. smerovať ho
proti odôvodneniu, t.j. proti myšlienkovým postupom súdu prvej inštancie, odvolanie môže smerovať
výlučne proti výroku, resp. výrokom rozhodnutia, odvolací súd poznamenáva, že ust. § 358 CSP
stanovuje, že odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Z uvedeného vyplýva len
toľko, že odvolaním je nutné vždy napadnúť konkrétny výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie vydaný

v neprospech odvolateľa a naň sa viažuce odôvodnenie, nemožno napadnúť len samotné odôvodnenie.
Výrok rozhodnutia súdu totiž vychádza z jeho odôvodnenia, v odôvodnení sú uvedené dôvody, pre ktoré
súd k danému výroku dospel. Aby mohol odvolateľ daný výrok rozhodnutia vydaný v jeho neprospech
zvrátiť, musí v odvolaní argumentovať proti dôvodom, pre ktoré súd prvej inštancie daný výrok prijal.
Žalobca napadol odvolaním výrokovú časť rozsudku súdu prvej inštancie a argumentoval proti dôvodom,

preto ktoré súd rozhodol v jeho neprospech. Preto odvolanie žalobcu je prípustné.

66. Odklon súdu prvej inštancie od rozhodovacej praxe všetkých senátov tunajšieho odvolacieho súdu
spočíva v jeho názore, že smernica 2003/88/ES bola do slovenského právneho poriadku transponovanásprávne, resp. úplne. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Možno síce súhlasiť s tým, že zo
smernice 2003/88/ES bol do zákona o HaZZ transponovaný čl. 6 písm. b) formou odkazovej normy - §
193 zákona o HaZZ odkazuje na primerané použitie § 85 Zákonníka práce, ktorý v odseku 9 stanovuje,

že priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.
Uvedené teda platí aj pre služobný pomer a služobný čas príslušníkov HaZZ. Preto zároveň teda
odvolací súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že maximálny limit priemerného týždenného pracovného,
resp. služobného času v prípade služobného pomeru hasičov vyjadrený v čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES nebol prevzatý. Z hľadiska transpozície, ako aj následnej aplikácie je nerozhodné, či bol

tento článok smernice prevzatý formou výslovného zákonného ustanovenia v zákone o HaZZ, alebo
formou odkazovej normy na výslovné zákonné ustanovenie Zákonníka práce.

67. Odvolací súd však nesúhlasí s výkladom pojmu služobný čas podľa § 85 ods. 1 zákona o HaZZ
súdom prvej inštancie, ktorý tvrdí, že na to, aby sa časový úsek považoval za služobný čas stačí splnenie
jednej z dvoch podmienok uvedených v § 85 ods. 1 zákona o HaZZ, teda buď sa jedná o časový úsek,

v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu alebo časový úsek, v ktorom je k dispozícii služobnému
úradu, pričom za takýto časový úsek možno považovať aj neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Zhodne
so žalobcom je odvolací súd názoru, že na to, aby sa jednalo o služobný čas, musia byť podmienky
uvedené v § 85 ods. 1 zákona o HaZZ splnené kumulatívne, teda musí sa jednať o časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a zároveň je k dispozícii služobnému úradu. Za výkon štátnej služby

sa napr. považuje aj čas čerpania dovolenky v zmysle § 97 ods. 1 písm. a) zákona o HaZZ, v tomto
čase však hasič nie je k dispozícii služobnému úradu, preto sa tento čas nepovažuje za služobný čas. Z
ustanovenia § 92 ods. 1 zákona o HaZZ pritom vyplýva, že určená služobná pohotovosť sa nepovažuje
za výkon štátnej služby, pretože naň bezprostredne v zmysle predmetného zákonného ustanovenia
nadväzuje. Taktiež podľa ust. § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. pri nerovnomernom rozvrhnutí

nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka
vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste
vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Pri výklade prezentovanom súdom
prvej inštancie by prvá veta § 86 ods. 2 bola v rozpore s druhou vetou, pretože prvá veta stanovuje limit
služobného času v služobnom dni na 18 hodín, v druhej vete (ak by sa za služobný čas podľa zákona o

HaZZ považovala aj neaktívna časť služobnej pohotovosti) však stanovuje limit 24 hodín. V skutočnosti
však ust. § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. (aj keď nepriamo) a contrario potvrdzuje nesprávnosť,
resp. neúplnosť prevzatia čl. 2 v spojení s čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001
Z.z., nakoľko popri limite služobného času v jednom služobnom dni 18 hodín stanovuje limit vykonávania
štátnej služby (ktorá sa započítava do služobného času v zmysle § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z.)

a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby
na 24 hodín v služobnom dni, z čoho logicky minimálne časť určenej služobnej pohotovosti (ak sa ide
až na limit 24 hodín) musí presiahnuť maximálny limit služobného času, teda sa do neho nezapočítava.

68.Podporneodvolacísúdpoukazujenaporovnaniedefinícieslužobnéhočasupodľa§85ods.1zákona

o HaZZ a pracovného času podľa § 85 ods. 1 ZP. Podľa § 85 ods. 1 zákona o HaZZ služobný čas
príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému
úradu. Podľa § 85 ods. 1 ZP pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii
zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. V podmienkach
služobného pomeru hasiča tak podmienky „vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou

zmluvou“ zodpovedajú podmienke „vykonáva štátnu službu“. Smernica 2003/88/ES, konkrétne jej
článok 2 ods. 1 a 2 neboli do zákona o HaZZ prevzaté správne, resp. úplne, ak zákon o HaZZ
umožňuje nezapočítavanie neaktívnej časti služobnej pohotovosti do služobného času, nakoľko v
zmysle čl. 2 ods. 1 smernice "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi

predpismi a/alebo praxou a v zmysle judikatúry SD EÚ pod tento pojem spadá aj určená služobná
pohotovosť, nakoľko hasič je počas nej prítomný v mieste výkonu štátnej služby a je pripravený plniť
svoje úlohy v prípade potreby, je k dispozícii služobnému úradu. V súlade s týmto článkom smernice
je ust. § 96 ods. 2 ZP, podľa ktorého čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je
pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa

považuje za pracovný čas. Ak by ho nebolo, ani do pracovného času by sa neaktívna časť služobnej
pohotovosti nezapočítavala. Ust. § 193 zákona o HaZZ na primerané použitie ust. § 96 ods. 2 ZP
na služobný pomer príslušníka HaZZ neodkazuje. Vzhľadom na vyššie uvedené posudzujúc vyššie
uvedené ustanovenia zákona č. 315/2001 Zz. vrátane ustanovení Zákonníka práce, na ktoré odkazujev ich vzájomnej súvislosti, odvolací súd nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že aj keď sa § 96 ods.
2 ZP na služobný pomer hasičov neaplikuje, ust. § 85 ods. 1 zákona č. 3115/2001 Z.z. len inými slovami
vyjadruje to isté pravidlo obsiahnuté v § 96 ods. 2 ZP. Nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ES

nespočíva v tom (a senát 17Co to ani v predošlých svojich rozhodnutiach týkajúcich sa sporov hasičov
so štátom o peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy netvrdil), že by zákon o HaZZ nestanovoval maximálny
limit priemerného týždenného služobného času (hoci odkazovo na ZP), ale v tom, že nepovažuje
neaktívnu časť určenej služobnej pohotovosti za služobný čas, preto do neho nie je zamestnávateľom
započítavaná.

69. Napokon nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. potvrdzuje
aj novela zákona č. 315/2001 Z. z. schválená Národnou radou Slovenskej republiky na 35. schôdzi
dňa 17.06.2025, vyhlásená v Zbierke zákonov pod č. 179/2025 Z.z. s účinnosťou od 01.07.2025,
ktorý v § 85 ods. 3 výslovne stanovil, že priemerný týždenný služobný čas príslušníka vrátane štátnej
služby nadčas a služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby nesmie prekročiť 48 hodín, ak

odsek 4 neustanovuje inak. Návrh novely zákona o Hasičskom a záchrannom zbore predložila vláda,
ktorá uznesením č. 298/2025 z 12.06.2025 schválila návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 315/2001 Z. z. a potreba novelizácie zákona o Hasičskom a záchrannom zbore podľa dôvodovej
správy k návrhu zákona bola vyvolaná prebiehajúcimi súdnymi spormi príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru v súvislosti s prekračovaním 48 hodinového priemerného týždenného služobného

času, „ktoré vznikajú preto, že sa do tohto limitu nezarátava služobná pohotovosť v mieste výkonu
štátnej služby, ako to vyžaduje európska legislatíva“. V návrhu zákona sa uvádza, že služobný čas
príslušníka Hasičského a záchranného zboru podľa aktuálneho znenia zákona č. 315/2001 Z. z.
predstavuje 40 hodín týždenne, „pričom služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času“.
Služobná pohotovosť sa príslušníkom určuje, t. j. nemajú možnosť ju odmietnuť. Výslovne sa uvádza,

že: „Súdny dvor Európskej únie posudzuje legálnosť postupu Slovenskej republiky pri aplikácii smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES, ktorá stanovuje maximálny pracovný čas zamestnanca.
Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na hasičské a záchranné zložky. Zároveň začne Európska
komisia posudzovať súlad zákona so smernicou 2003/88/ES; nie je predpoklad úspechu SR, pričom pri
nezosúladení národnej legislatívy so smernicou 2003/88/ES hrozia pokuty v státisícoch až miliónoch Eur

(vysokápravdepodobnosťvpomernekrátkomhorizonte).Nazákladeuvedenéhojepotrebnézabezpečiť
zosúladenie národnej legislatívy so smernicou 2003/88/ES.“.

70. Súd prvej inštancie svoj odklon – právny názor o správnej a úplnej transpozícii smernice 2003/88/ES
náležite odôvodnil, s poukazom na zákonné ustanovenia a ustanovenia smernice 2003/88/ES vysvetlil

svoje úvahy, ktoré ho viedli k tomuto záveru, preto nemožno konštatovať nepreskúmateľnosť jeho
rozhodnutia v tejto otázke. Ak by nebolo zrejmé, na základe čoho k nemu dospel, nebolo by možné
ani oponovať, uplatniť odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci. Skutočnosť,
že žalobca, ako aj odvolací súd má iný názor, nie je porušením práva na spravodlivý proces zo strany
súdu prvej inštancie. Princíp právnej istoty vyjadrený v čl. 2 CSP nespočíva v tom, že by sa súd

nemohol odkloniť od ustálenej súdnej praxe (navyše najvyššej súdnej autority, ktorou odvolací Krajský
súd v Banskej Bystrici nie je), len vyžaduje dôkladné odôvodnenie toho odklonu. Ohľadne definície
pojmu „ustálená rozhodovacia prax“ odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Cdo/129/2017 zo 31. októbra 2017, kde sa uvádza: „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho
súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako

judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu
možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho
súdu, alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. S prihliadnutím na čl. 3 C. s. p. do pojmu

ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných
štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú.“

71. Pokiaľ žalobca súdu prvej inštancie vyčíta, že neodcitoval ani len príkladmo súdne rozhodnutia,

z ktorých vyplýva, že ostatnými všeobecnými súdmi je v zásade hromadným konsenzom prijatý záver
o neúplnej transpozícii smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho poriadku, v tomto prípade to nebolo ani
potrebné, keďže samotný žalobca v žalobe, ako aj v odvolaní na takéto súdne rozhodnutia poukazuje,opiera o ne svoj nárok uplatnený žalobou, preto mu muselo byť zrejmé, aké rozhodnutia má súd prvej
inštancie na mysli a bolo teda nepochybné, že takýto záver je súdmi hromadne prijímaný.

72. K výčitke žalobcu, že súd prvej inštancie neodcitoval ani jedno súdne rozhodnutie v ktorom nebol
podľa neho zistený žiadny skutkovo podobný prípad porovnateľný s prípadom žalobcu, odvolací súd
uvádza, že sa postupom podľa § 387 ods. 3 CSP vysporiadal za súd prvej inštancie s tým, či sa
v rozhodnutiach, na ktoré v konaní poukázal žalobca jednalo o porovnateľné prípady s prípadom žalobcu
(viď body 95 a 96 odôvodnenia tohto rozhodnutia).

73. Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie (ani v bode 13 odôvodnenia svojho
rozhodnutia) nekonštatoval (to, čo tvrdí žalobca v odvolaní), že sa v tomto spore jedná o „prípadný
pracovnoprávny nárok zamestnanca voči jeho zamestnávateľovi“. Súd prvej inštancie už v bode 1
odôvodnenia svojho rozhodnutia jasne definoval predmet konania tak, že: „Žalobca sa žalobou podanou
dňa 08.08.2023 domáhal proti žalovanému zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 4.865,59 Eur s

úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 4.865,59 Eur od 10.08.2023 do zaplatenia z
titulu nároku na náhradu škody v dôsledku porušenia práva Európskej únie konkrétne článku 6 písm.
b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“), ktorý stanovuje maximálny priemerný týždenný
pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín...“., ďalej v bode 10 odôvodnenia napadnutého

rozsudku konštatoval pasívnu vecnú legitimáciu štátu v tomto spore. Žalobu nezamietol z dôvodu,
že žalovaným v tomto spore nemá byť štát, ale z dôvodov zhrnutých v bode 19 odôvodnenia svojho
rozhodnutia (smernica bola prevzatá správne, k prekročeniu ňou stanoveného limitu priemerného
týždenného pracovného času aj tak nedošlo, ak by aj došlo, u žalobcu neboli preukázané žiadne
negatívne dôsledky v priamej príčinnej súvislosti s ním). Súd prvej inštancie len v súvislosti s jeho

právnym názorom o správnej, resp. úplnej transpozícii smernice 2003/88/ES poznamenal: „Ak pri
správnej transpozícii smernice zamestnávateľ prípadne porušuje stanovené pravidlá, nemožno uplatniť
voči štátu nárok na náhradu škody na základe tzv. priameho účinku smernice z titulu nesprávnej
transpozície,aleibaprípadnýpracovnoprávnynárokzamestnancavočijehozamestnávateľovivzniknutý
z titulu porušenia správne transponovaného platného vnútroštátneho práva.“ Tým len vyjadril rozdiel

medzi podľa jeho názoru správnym prevzatím smernice štátom a (napriek tomu) jej nesprávnou
aplikáciou zo strany zamestnávateľa. Inými slovami povedané súd prvej inštancie bol názoru, že
prípadné nezapočítavanie hodín určenej služobnej pohotovosti do služobného času hasiča zo strany
jeho zamestnávateľa nie je dôsledkom nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES do právneho
poriadku SR a tým porušením povinnosti štátu, ale dôsledkom nesprávnej aplikácie zákona č.

315/2001 Z.z. zamestnávateľom, preto zamietnutie žaloby o peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy
voči štátu nevylučuje úspech žaloby hasiča ako zamestnanca voči svojmu zamestnávateľovi z titulu
pracovnoprávnych nárokov. Tieto úvahy súdu prvej inštancie sú však vzhľadom na názor odvolacieho
súdu o nesprávnom, resp. neúplnom prevzatí smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z.
bezpredmetné.

74. Na to, aby bol daný základ nároku na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) uplatňovaný žalobou
však nestačí (dostatočne závažné) porušenie povinnosti členského štátu správne, resp. úplne prevziať
do svojho vnútroštátneho právneho poriadku smernicu, ktorá garantuje jednotlivcom práva, smernicu s
tzv. priamym účinkom, ale porušenie tejto povinnosti musí byť v príčinnej súvislosti so vznikom škody

(nemajetkovej ujmy). Z judikatúry súdneho dvora, na ktorú v konaní poukazoval aj samotný žalobca
vyplývatotižkumulatívnesplnenietrochvšeobecnýchpodmienokzodpovednostištátuzanáhraduškody
z dôvodu porušenia práva Únie: (a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva,
(b) porušenie je dostatočne závažné a (c) medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje
príčinnásúvislosť.Porušeniečlánku6písm.b)smernice2003/88/ESvovzťahukžalobcovijedostatočne

závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a
súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr.
C-429/09). Splnenie prvých dvoch podmienok je v zmysle vyššie uvedeného dané. Bolo však úlohou
žalobcu ako poškodeného jednotlivca preukázať aj splnenie tretej podmienky uvedenej pod písm. (c).

75. Za stavu, keď žalobca vyvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z porušenia jeho
práva podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES prekročením tam stanoveného limitu maximálneho
týždenného pracovného času, nestačí teda preukázať len samotné porušenie povinnosti členskéhoštátu (žalovaného) správne prevziať do vnútroštátnej právnej úpravy smernicu Európskej únie, ale
je potrebné, aby k tejto skutočnosti pristúpila ďalšia, a to že v dôsledku porušenia tejto povinnosti,
neprebratia smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. došlo aj k prekročeniu maximálneho

týždenného priemerného pracovného času u žalobcu, až toto prekročenie je v priamej príčinnej
súvislosti zo vznikom škody (nemajetkovej ujmy) požadovanej žalobcom na základe vymedzenia
nároku v žalobe, resp. v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy odvodzuje od prekročenia maximálneho týždenného pracovného času v dôsledku nesprávnej
transpozície smernice 2003/88/ES. Za takto vymedzeného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,

ak by došlo len k nesprávnemu prevzatiu smernice do vnútroštátnej právnej úpravy, avšak napriek
tomu by reálne k prekračovaniu maximálneho 48-hodinového týždenného služobného času u žalobcu
nedochádzalo, nedošlo by tým v konečnom dôsledku k porušeniu cieľa sledovaného článkom 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES spočívajúceho v zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnanca pri práci,
ani k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, neoprávnenému zásahu do práva
na odpočinok v dôsledku dlhšieho ako dovoleného pracovného (služobného) času na úkor (kratšieho)

času odpočinku. Napokon aj v rozsudku súdneho dvora C -429/09 (napr. v bode 22) bol uvedený
údaj o počte hodín prekračujúci maximálny priemerný týždenný pracovný čas stanovený čl. 6 písm. b)
smernice 200/88/ES: „...Do 4. januára 2007 bol G. Fuß činný v zásahovej službe protipožiarnej ochrany
hasičského zboru Stadt Halle ako veliteľ hasičského vozidla. Jeho rozpis služieb stanovoval pracovný
čas v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal 24-hodinové zmeny. Každá táto 24-hodinová zmena,

v rámci ktorej musí byť hasič prítomný na hasičskej stanici, pozostáva z aktívnej služby a pohotovostnej
služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.“

76. Žalobca bol v odvolaní názoru, že zákon o HaZZ nestanovuje maximálny priemerný týždenný
pracovný čas, ani referenčné obdobie, za ktoré sa má priemer vypočítavať a že obdobie, na ktoré sa

rozvrhuje pracovný čas a obdobie, za ktoré sa vypočítava priemerný týždenný pracovný čas sú odlišné
inštitúty, môžu sa zhodovať a nemusia. Podľa žalobcu skutočnosť, že zákonodarca stanovil, na aké
obdobie sa služobný čas rozvrhuje, neznamená stanovenie referenčného obdobia pre výpočet priemeru
týždenného pracovného času v zmysle smernice. To by bolo podľa žalobcu aj nelogické, ak sa nestanoví
maximálny priemerný limit, nie je dôvod určovať obdobie, za ktorý sa priemer určuje. Preto má za to, že

v prípade nestanovenia limitu maximálneho priemerného týždenného pracovného času pre príslušníkov
HaZZ a referenčného obdobia, za ktorý sa priemer má vypočítavať, čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/
ES (s priamym účinkom) priznáva príslušníkom HaZZ právo, aby ich služobný čas (vrátane služobnej
pohotovosti a nadčasov) pre každé obdobie siedmich dní neprekročil 48 hodín.

77. Ako už bolo uvedené vyššie, zo smernice 2003/88/ES bol do zákona o HaZZ transponovaný čl. 6
písm. b) formou odkazovej normy - § 193 zákona o HaZZ odkazuje na primerané použitie § 85 Zákonníka
práce, ktorý v odseku 9 stanovuje, že priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce
nadčasnesmieprekročiť48hodín.Uvedenétedaplatíajpreslužobnýpomeraslužobnýčaspríslušníkov
HaZZ.

78. Referenčné obdobie 6 mesiacov je stanovené v § 86 ods. 1 zákona o HaZZ, podľa ktorého
služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Toto zakotvenie referenčného obdobia
zodpovedá ustanoveniam smernice 2003/88/ES. Podľa čl. 16 písm. b) smernice členské štáty

môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie
nepresahujúce štyri mesiace. V zmysle čl. 17 ods. 3 písm. b) bod iii) v súlade s odsekom 2 tohto
článku sa môžu vykonať odchýlky článku 16 v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej
služby alebo výroby, najmä služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií,
sanitky, protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. V zmysle čl. 17 ods. 2 smernice odchýlky

uvedené o. i. v odseku 3 sa môžu prijať prostredníctvom zákonov, iných právnych predpisov alebo
správnych opatrení alebo prostredníctvom kolektívnych zmlúv alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi
za predpokladu, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo že
vo výnimočných prípadoch, keď nie je z objektívnych dôvodov možné poskytnúť rovnocenný náhradný
čas odpočinku, sa dotknutým pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Podľa článku 19 smernice

možnosť odchýlky od článku 16 písm. b) uvedenej v článku 17 ods. 3 nemôže viesť k ustanoveniu
referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov. Odchýlka, že referenčné obdobie nie je najviac
štyri mesiace, ale až šesť mesiacov bola prijatá do nášho vnútroštátneho poriadku novelou zákona
o HaZZ č. 400/2011 Z.z. v súlade s predmetnými ustanovenia smernice 2003/88/ES. Už v dôvodovejspráve k predchádzajúcej novele zákona o HaZZ č. 82/2009 Z.z., ktorou došlo k zmene obdobia,
na ktoré sa rozvrhuje nerovnomerný služobný čas z kalendárneho roka na štyri mesiace sa uvádza:
„Predmetnou zmenou sa novo definuje pojem "nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas", ktorý sa

navrhujerozvrhnúťnaobdobieštyrochmesiacovoprotisúčasnémustavu,ktorýjerozvrhnutýnaobdobie
celého kalendárneho roka. Rozvrhnutie na štyri mesiace lepšie vystihuje potreby vykonávania služby a
zodpovedá aj právu Európskej únie.“

79. Senát 17Co odvolacieho súdu súhlasí s tým, že je potrebné odlišovať obdobie, na ktoré sa

nerovnomerne rozvrhuje služobný čas hasiča a referenčné obdobie, za ktoré sa vypočítava priemerný
týždenný služobný čas. Je však názoru, že tieto obdobia nie sú stanovené len v ZP, ale aj v zákone
o HaZZ. Podľa § 87 ods. 1 ZP ak povaha práce alebo podmienky prevádzky nedovoľujú, aby sa
pracovný čas rozvrhol rovnomerne na jednotlivé týždne, zamestnávateľ môže po dohode so zástupcami
zamestnancov alebo po dohode so zamestnancom, rozvrhnúť pracovný čas nerovnomerne na jednotlivé
týždne (to je obdobie, na ktoré sa nerovnomerne rozvrhuje pracovný čas – poznámka odvolacieho

súdu). Priemerný týždenný pracovný čas nesmie pritom presiahnuť v období najviac štyroch mesiacov
ustanovený týždenný pracovný čas (referenčné obdobie – poznámka odvolacieho súdu). Sám žalobca
v odvolaní vychádzajúc z týchto ustanovení ZP uviedol, že v Zákonníku práce je určené, že pri
nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času sa čas rozvrhuje nerovnomerne na jednotlivé týždne a
referenčné obdobie maximálneho priemerného týždenného času sú štyri mesiace. Týmto ustanoveniam

zodpovedá v podmienkach služobného pomeru hasičov ust. § 86 ods. 1 a 4 veta prvá a druhá
zákona č. 315/2001 Z.z., podľa ktorých služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov
(referenčné obdobie – poznámka odvolacieho súdu); vykonávanie služobných činností príslušníkov
s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom sa rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca

(obdobie, na ktoré sa nerovnomerne rozvrhuje služobný čas hasiča – poznámka odvolacieho súdu).
S plánovaným rozvrhom služobného času musí byť príslušník oboznámený najneskôr tri dni pred
začiatkom kalendárneho mesiaca.

80. Odchýlna úprava oproti Zákonníku práce teda spočíva v tom, že kým podľa Zákonníka práce sa

pracovný čas rozvrhuje nerovnomerne na jednotlivé týždne, pri služobnom pomere hasiča na jednotlivé
(kalendárne) mesiace a referenčné obdobie, za ktoré sa počíta priemerný týždenný pracovný (služobný)
čas je v Zákonníku práce stanovené na štyri mesiace, kým v zákone o HaZZ na 6 mesiacov. Odvolací
súd si je vedomý, že iné senáty odvolacieho súdu (napr. senát 15Co v bode 75. uznesenia sp. zn.
15Co/87/2024 zo dňa 14.05.2025) majú názor prezentovaný žalobcom v odvolaní (uvedený napr. v bode

76 odôvodnenia daného rozhodnutia), z dôvodov uvedených v bodoch 77 až 80 sa však s týmto názorom
nestotožňuje. Preto nesúhlasí ani s z toho vyvodeným názorom žalobcu, že čl. 6 písm. b) smernice č.
2003/88/ES (s priamym účinkom) priznáva príslušníkom HaZZ právo, aby ich služobný čas (vrátane
služobnej pohotovosti a nadčasov) pre každé obdobie siedmich dní neprekročil 48 hodín.

81. Navyše ak by sa vychádzalo z názoru žalobcu, že referenčné obdobie nie je určené a má sa preto
sledovať prekročenie 48-hodinového limitu za každých sedem dní osobitne, potom by slovné spojenie
používané smernicou „priemerný týždenný pracovný čas“ strácalo svoj zmysel. Nie je preto porušením
ustanovení smernice, ak v jednotlivom týždni služobný čas hasiča prekročí max. limit 48 hodín. Pre
posúdenie nároku žalobcu je dôležité, či za sledované referenčné obdobie, v tomto prípade obdobie

6 mesiacov v priemere pripadá na jednotlivé týždne tohto obdobia viac ako 48 hodín. Napokon aj už
vyššie uvedená novela zákona o HaZZ – č. 179/2025 Z.z. len potvrdila, že referenčným obdobím je
obdobie 6 mesiacov, nakoľko v § 85 ods. 4 zákona o HaZZ stanovila výnimku, kedy za toto obdobie (6
po sebe nasledujúcich mesiacov) môže dôjsť k prekročeniu priemerného týždenného služobného času
príslušníka HaZZ nad 48 hodín - so súhlasom príslušníka HaZZ (k tomu, či je táto výnimka, resp.

podmienka v súlade so smernicou 2003/88/ES sa odvolací súd nevyjadruje, keďže nie je relevantná pre
posúdenie tohto sporu, nakoľko zákon č. 179/2025 Z.z. nadobudol účinnosť až 01.07.2025, netýka sa
rozhodujúceho obdobia, za ktoré sa požaduje peňažná náhrada nemajetkovej ujmy).

82. Problematickou zostáva otázka, od kedy sa má začať počítať prvé referenčné obdobie šiestich

mesiacov, či odvodzujúc ho od vzniku služobného pomeru hasiča k začiatku príslušného obdobia podľa
žaloby (napr. ak by bol služobný pomer vznikol k 01.01.2010, prvé referenčné obdobie 6-mesiacov
z troch rokov vymedzených v žalobe by sa malo začať januárom, resp. júlom napr. roka 2021),
alebo od dátumu vymedzeného žalobou ako začiatok rozhodujúceho žalovaného obdobia, alebo podľakalendárnych polrokov (keďže jeden kalendárny polrok má šesť mesiacov), najmä ak pred zmenou
zákona č. 315/2001 Z.z. novelami č. 82/2009 Z.z. a 400/2011 Z.z. bolo referenčné obdobie stanovené na
obdobie celého kalendárneho roka. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalobca v odvolaní

označil za nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že žalobca bol vymenovaný do funkcie
hasič záchranár v prípravnej štátnej službe ako príslušník čakateľ dňom 01.01.2006, podľa žalobcu
sa tak malo stať už 17.12.2005, z dôkazu predloženého do konania ako jedného z príloh žaloby –
rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici č. 16
zo dňa 17.12.2015 (č. l. 13 spisu), vyplýva, že dňom vymenovania (a teda vzniku služobného pomeru)

žalobcu do uvedenej funkcie bol 01.01.2016, len rozhodnutie bolo vydané už 17.12.2015. V tomto
prípade sa teda služobný pomer žalobcu začal v prvý deň prvého kalendárneho polroka 2016, počiatok
rozhodujúcehožalovanéhoobdobiajezhodnýsozačiatkomdruhéhokalendárnehopolroka2020,začína
júlom 2020, preto odvolací súd počítal 6-mesačné referenčné obdobia počnúc júlom 2020.

83. Žalobca v odvolaní spochybňoval správnosť záveru súdu prvej inštancie o správnom prebratí

smernice do nášho právneho poriadku, vychádzal z toho, že nemajetková ujma vznikne už vtedy, ak
služobný čas hoc aj len v jednotlivom týždni presiahne limit 48 hodín, nakoľko mal za to, že referenčné
obdobie v zákone o HaZZ nie je stanovené, označil úvahy súdu prvej inštancie o tom, ako sa vo
všeobecnosti počíta priemer sa nezmyselné. Nespochybňoval však v odvolaní samotnú správnosť
údajov o počte hodín pripadajúcich na jednotlivé týždne, ktoré sa mali v zmysle smernice počítať do

služobného času hasiča, t.j. vrátane hodín neaktívnej časti služobnej pohotovosti zo strany súdu prvej
inštancie, neuvádzal v odvolaní iný výpočet, ani neuvádzal, že za jednotlivé týždne mal byť počet hodín
iný (väčší, menší), čo do neho mal, alebo nemal súd prvej inštancie započítať. Stroho len uviedol,
že: „akékoľvek ďalšie prepočty a výpočty súdom prvej inštancie, ktoré už tak či onak vychádzajú z
nesprávneho právneho základu, nemôžu znamenať podstatnú relevanciu“. Ako už odvolací súd uviedol

vyššie, je v zásade viazaný odvolacími dôvodmi a keďže žalobca v odvolaní neuviedol, že údaje
použité súdom prvej inštancie (a uvedené v tabuľke na stranách 2 – 6 napadnutého rozsudku) pri
výpočte služobného času za jednotlivé týždne sú nesprávne, resp. v čom sú nesprávne, teda nenapadol
tieto skutkové zistenia súdu prvej inštancie, nepodlieha ich správnosť prieskumu odvolacieho súdu.
Odvolací súd súc viazaný odvolacím dôvodmi preto nemohol preskúmavať správnosť prepočtu súdu

prvej inštancie a z tohto vychádzal. Navyše prepočet súdu prvej inštancie je v podstate rovnaký ako
prepočetžalobcuvjehopísomnomvyjadrenízodňa09.02.2024predloženýmvkonanípredsúdomprvej
inštancie s tým rozdielom, že žalobca započítal aj presné hodiny trvania školení (SKO), preto podľa jeho
prepočtu došlo k prekročeniu 48-hodinového týždenného služobného času v 36 týždňoch, kým podľa
súdu prvej inštancie len v 30 týždňoch v rozhodnom období. Aj po započítaní hodín školení tam, kde

ich počet žalobca uviedol a tam kde ich neuviedol vychádzajúc z predpokladu súdu prvej inštancie, že
jedno školenie trvalo 8 hod. v tomto prípade ani v jednom z referenčných období 6 mesiacov nepresiahol
priemerný počet hodín pripadajúci na jednotlivé týždne referenčného obdobia limit 48 hodín.

84. Za prvých šesť mesiacov rozhodujúceho obdobia (júl 2020 – december 2020),

resp. 26 týždňov (od 29.06.2020 do 27.12.2020) činil u žalobcu celkový počet
odpracovaných hodín vrátane odslúženej služobnej pohotovosti, resp. hodín, ktoré sa
podľa smernice 2003/88/ES majú započítavať do pracovného (služobného) času 1049,75
(48+24+48+48+24+24+48+55+72+24+48+72+56+2,75+48+48+24+72+48+24+0+48+24+72+48+0).
Po predelení 26 týždňami pripadá na jeden týždeň referenčného obdobia v priemere 40,38 hodín.

85. Za obdobie zhruba od januára 2021 do júna 2021, resp. od
28.12.2020 do 27.06.2021 prestavoval celkový počet hodín, ktoré sa podľa
smernice 2003/88/ES majú započítavať do pracovného (služobného) času 1103,42
(72+24+0+4,5+48+48+24+52+0+72+48+24+72+48+49,42+58,5+48+48+63+48+24+72+24+48+60+24).

Po predelení 26 týždňami pripadá na jeden týždeň referenčného obdobia v priemere 42,44 hodín.

86. Za obdobie zhruba od júla 2021 do decembra 2021, resp. od
28.06.2021 do 26.12.2021 prestavoval celkový počet hodín, ktoré sa podľa
smernice 2003/88/ES majú započítavať do pracovného (služobného) času 888,45

(24+48+57+30+24,45+48+24+88+32+0+24+48+48+24+48+32+48+48+0+24+48+48+49+24+0+0). Po
predelení 26 týždňami pripadá na jeden týždeň referenčného obdobia v priemere 34,17 hodín.87. Za obdobie zhruba od januára 2022 do júna 2022, resp. od
27.12.2021 do 26.06.2022 prestavoval celkový počet hodín, ktoré sa podľa
smernice 2003/88/ES majú započítavať do pracovného (služobného) času 1145,05

(48+48+48+24+24+72+48+0+48+38,68+24+36+36,87+24+60+60,5+24+72+48+48+72+47+50+72+48+24).
Po predelení 26 týždňami pripadá na jeden týždeň referenčného obdobia v priemere 44,04 hodín.

88. Za obdobie zhruba od júla 2022 do decembra 2022, resp. obdobie 27
týždňov od 27.06.2022 do 01.01.2023 prestavoval celkový počet hodín, ktoré

sa podľa smernice 2003/88/ES majú započítavať do pracovného (služobného)
času 972 (51,5+24+48+51+58+0+24+24+32+48+48+0+48+27+3+24+48+48+48+32+24+80+48+48+
61,5+24+0). Po predelení 27 týždňami pripadá na jeden týždeň referenčného obdobia v priemere 36
hodín. Tu odvolací súd poznamenáva, že tak, ako kalendárny rok nemá presne 52 týždňov (52 x 7 =
364 dní), ale o deň, resp. v prestupnom roku o dva dni naviac dní, ani pri prepočte sledované každé
obdobie šiestich mesiacov nemá presne 26 týždňov, postupom času prebytočné dni vytvoria celý 27

týždeň. Navyše posledný týždeň tohto obdobia od 26.12.2022 do 01.01.2023 tvoril počet odpracovaných
hodín u žalobcu 0, nebol teda z hľadiska počtu započítavaných hodín rozhodný. Po predelení 972 hodín
len 26 týždňami, by na jeden týždeň referenčného obdobia pripadlo v priemere 37,38 hodín.

89. A napokon za obdobie zhruba od januára 2023 do júna 2023,

resp. od 02.01.2023 do 02.07.2023 prestavoval celkový počet hodín, ktoré
sa podľa smernice 2003/88/ES majú započítavať do pracovného (služobného)
času 1123,70 (24+48+36,5+72+0+48+48+52,5+25,42+73,75+48+48+72+23+24+74+59,5+43+45+54+
26,38+48+0+48+58,65+24). Po predelení 26 týždňami pripadá na jeden týždeň referenčného obdobia
v priemere 43,22 hodín.

90. Ako už uviedol súd prvej inštancie jednotlivé mesiace nemajú presne štyri týždne, pri prepočítavaní
pracovného času hasiča tak dochádza k prelínaniu niektorých dní z mesiaca jún do nasledujúceho
mesiaca júl (napr. pondelok 29.06. a utorok 30.06.2020 spadali do týždňa 29.06.2020 až 05.07.2020)
a z mesiaca december do nasledujúceho mesiaca január (napr. 28.12.2020 až 31.12.2020 spadali

do týždňa 28.12.2020 až 03.01.2021), resp. naopak z mesiaca júl do predchádzajúceho mesiaca jún
a z mesiaca január do predchádzajúceho mesiaca december (napr. nedeľa 01.01.2023 spadala do
týždňa26.12.2022až01.01.2023patriacidodecembra2022,sobota01.07.anedeľa02.07.2023spadali
do týždňa 26.06.2023 – 002.07.2023).

91. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ani v jednom 6-mesačnom referenčnom období nedošlo
u žalobcu k prekročeniu limitu maximálneho priemerného 48-hodinového týždenného pracovného času
stanoveného čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 2 smernice 2003/88/ES. Pri prepočte celkového počtu hodín
za 157 týždňov rozhodujúceho obdobia (6295,37 / 157) by na jeden týždeň v priemere pripadlo 40,10
hodín. Úvahy o tom, či sa do služobného času hasiča majú započítavať rekondičné pobyty sú pre

toto konanie bezpredmetné, pretože súd prvej inštancie v bode 7 odôvodnenia napadnutého rozsudku
uviedol, že rekondičné pobyty žalobca nevykonával (a žalobca toto skutkové zistenie v odvolacom
konaní nespochybňoval).

92. Pokiaľ úvahu súdu prvej inštancie: „Dispozíciou právnej normy je priemerný pracovný čas, pričom

priemer je súčet minimálne dvoch viacerých hodnôt vydelený ich počtom, kde logicky niektorá z hodnôt
môže byť vyššia ako 48, len ich celkový priemer nesmie toto číslo presiahnuť.“ vysvetlenú na
nasledujúcom príklade: „Napríklad obdobie štyroch týždňov, počas ktorých zamestnanec odpracuje 3 x
40 hodín a 1 x 72 hodín predstavuje priemer 48 hodín/týždeň.“ označil žalobca za nezmyselnú, k tomu
odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vyjadril len to, čo vyplýva aj z predchádzajúcich prepočtov.

Odvolací súd majúc za to, že referenčné obdobie, za ktoré sa má priemer počítať je šesť mesiacov, na
ktoré pripadá cca 26 týždňov (keďže pre zistenie, či došlo k porušeniu čl. 65 písm. b) smernice 2003/88/
ES potrebujeme zistiť priemerný týždenný pracovný čas), spočítal hodiny pripadajúce na jednotlivých 26
týždňov a ich celkový počet predelil číslom 26, čím dostal priemerný počet hodín pripadajúci na jeden
týždeň referenčného obdobia.

93. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca nepreukázal, že by mu vznikla nemajetková ujma v podobe
neoprávneného zásahu do práva na odpočinok. Inak povedané napriek tomu, že smernica 2003/8/
ES nebola do zákona č. 315/2001 Z.z. transponovaná správne, nebolo preukázané nenaplneniecieľa ňou sledovaného. Nebolo preukázané, že by zamestnávateľ žalobcu napriek nesprávnemu
transponovaniu smernice nedodržal ňou požadované neprekročenie limitu priemerného týždenného
pracovného (služobného) času. Preto nebola preukázaná tretia kumulatívna podmienka nároku na

náhradu škody štátom spôsobenej porušením práva Únie – existencia priamej príčinnej súvislosti medzi
porušením práva Únie a vznikom škody, keďže nebol preukázaný vznik škody (nemajetkovej ujmy).
Preto ani podľa názoru senátu 17Co odvolacieho súdu základ nároku uplatneného žalobou nie je v tomto
prípade daný, preukázaný.

94. Keďže nie je daný základ nároku, niet dôvodu určovať jeho výšku voľnou úvahou súdu, ani priznať
žalobcovi úrok z omeškania.

95. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutia senátu 17Co v iných veciach (uvedených v bode 31
odôvodnenia tohto rozhodnutia), v troch z nich sú uvedené námatkové prepočty (bod 7 odôvodnenia
rozsudkov Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/86/2023, 17Co/84/2023 a 17Co/100/2023

zo dňa 20.03.2024) a vyplýva z nich skutkové zistenie, že za žalované obdobie (3 rokov) bol
prekročený max. limit priemerného týždenného pracovného času stanovený smernicou 2003/88/ES.
V bode 9 odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/86/2023 zo dňa
20.03.2024 sa uvádza: „Za rozhodné obdobie 2/2020-1/2023 odpracoval žalobca celkom 8330,20
hodín (služobný čas spolu s pohotovosťou na pracovisku), z ktorých na jeden týždeň pripadá 53,20

odpracovaných hodín.“ V bode 9 odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
17Co/84/2023 zo dňa 20.03.2024 sa uvádza: „Za rozhodné obdobie 1/2020-11/2022 odpracoval žalobca
celkom 7768,37 hodín (služobný čas spolu s pohotovosťou na pracovisku), z ktorých na jeden týždeň
pripadá 51,06 odpracovaných hodín.“ V bode 9 odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 17Co/100/2023 zo dňa 20.03.2024 sa uvádza: „Za rozhodné obdobie 3/2020-2/2023

odpracoval žalobca celkom 8324,82 hodín (služobný čas spolu s pohotovosťou na pracovisku), z
ktorých na jeden týždeň pripadá 52,29 odpracovaných hodín.“ V rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 17Co/94/2023 zo dňa 14.12.2023 sa síce nenachádza spôsob výpočtu priemerného
týždenného pracovného času, odvolací súd si však osvojil skutkové zistenie súdu prvej inštancie
s odôvodnením: „...priemerný týždenný pracovný čas počas celého obdobia od októbra 2019 do augusta

2022 u žalobcu dosiahol 49,56 hodín týždenne; žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte
odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom
nespochybnil a nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie.“ Aj v danom rozhodnutí senátu 17Co bolo teda
konštatované prekročenie maximálneho 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času.
V tejto súvislosti odvolací súd opätovne poznamenáva, že rozsah vecného prieskumu rozhodnutia súdu

prvej inštancie v zásade závisí od (v danom prípade žalovaným) uplatnených odvolacích dôvodov, čomu
zodpovedá aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu zamerané na zodpovedanie relevantných
otázok nastolených odvolaním. Pokiaľ odvolateľom nebolo právne relevantným spôsobom napadnuté
skutkové zistenie súdu prvej inštancie o prekročení maximálneho priemerného týždenného pracovného
času, napr. preto, že ho nespochybnil v konaní pre súdom prvej inštancie, teda bolo nesporným,

vodvolacomkonaníhoužakoneprípustnúnovotuspochybňovaťnemohol,apretoneboldôvodosobitne
sa touto skutočnosťou v odvolacom konaní zaoberať (viď napr. už spomínaný rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/94/2023 zo dňa 14.12.2023).

96. Ohľadne rozhodnutí iných senátov odvolacieho súdu (uvedených v bode 31 odôvodnenia tohto

rozhodnutia) senát 17Co poznamenáva, že z nich nemožno určiť, či sa jednalo o porovnateľné
prípady, nakoľko v ich odôvodnení samotné prepočty pracovného času, a teda ani presahu
maximálneho priemerného 48-hodinového týždenného pracovného času nie sú uvedené a nie je
v nich ani konštatovaný záver, že k prekročeniu limitu priemerného týždenného pracovného času
nedošlo. S prípadným názorom, že k zásahu do práva zamestnanca na odpočinok dochádza už

samotným porušením povinnosti členského štátu správne a úplne prevziať do svojho vnútroštátneho
právneho poriadku smernicu 2003/88/ES, uvedené porušenie (bez toho, aby došlo k prekročeniu
limitu priemerného týždenného pracovného času stanoveného smernicou) postačuje pri priznanie
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy sa senát 17Co z dôvodov uvedených vyššie (v bodoch 74 a 75)
nestotožňuje. Len pre úplnosť dodáva (keďže bolo konštatované, že základ nárok nie je daný, preto

niet dôvodu zaoberať sa jeho výškou), že ohľadne výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy už
v predošlých svojich rozhodnutiach (napr. v rozsudkoch sp. zn. 17Co/36/2024 zo dňa 30.10.2024, sp.
zn. 17Co/40/2024 zo dňa 30.10.2024, 17Co/58/2024 zo dňa 27.11.2024) uviedol, že súd určuje výšku
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy ana okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ), spôsob jej výpočtu
zvolený žalobcom nie je pre jej určenie rozhodujúci (stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je závislé
od údaju o vyplatenom služobnom plate a od neho sa odvíjajúcej náhrady za služobnú pohotovosť), čo

však nevylučuje, že súd voľnou úvahou môže dospieť k rovnakej, resp. porovnateľnej výške náhrady
(ale môže dospieť aj k nižšej či vyššej výške s tým limitom, že nemôže žalobcovi súc viazaný žalobným
návrhom priznať viac, než čoho sa domáha). Pre posúdenie primeranosti žalovanej výšky peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy nie je teda v konečnom dôsledku rozhodujúce to, aký spôsob výpočtu či
stanovenia výšky nároku žalobca či súd použije, ani to, aké premenné pri prípadnom výpočte zohľadní

(teda napr. aký výpočet hodín či určenie konkrétnej sumy odškodnenia za určitú jednotku času použije),
podstatné je najmä to, aby súdom priznaná výška náhrady bola primeraná ku všetkým okolnostiam, za
ktorých škoda (ujma) vznikla a jej následkom a to tak, aby predstavovala skutočné odškodnenie ujmy.
Vyčíslenievýškyžalovanéhoodškodneniavoväzbenarozsahpriznávanejpracovnejodmenyspôsobom
uplatneným v žalobe predstavuje v zásade len orientačné, východiskové kritérium, ktoré aj na základe
rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky v obdobných sporoch považuje za primeraný ekvivalent

na odškodnenie ujmy na svojich osobnostných právach.

97. Vzhľadom na vyššie uvedené o nepredvídateľnosti súdneho rozhodnutia by bolo možné hovoriť
vtedy, ak by sa preukázala nielen právna, ale aj skutková obdobnosť súdom prvej inštancie
posudzovaného prípadu s inými prípadmi a súd prvej inštancie by neodôvodnil svoj odklon od ustálenej

súdnej praxe (najvyšších súdnych autorít). Ako uviedol aj súd prvej inštancie, keďže z odôvodnenia
rozhodnutí citovaných žalobcom (aj v odvolaní) nemožno vyabstrahovať obdobné skutkové zistenia
ohľadne neprekročenia maximálneho priemerného týždenného služobného času žalobcov – hasičov,
nemožno hovoriť ani o skutkovo obdobnej, či rovnakej veci s týmto prípadom, či diskriminácii žalobcu
oproti žalobcom – hasičom v iným sporoch, kde im peňažná náhrada nemajetkovej ujmy bola priznaná.

98. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku vo veci
samej ako vecne správny potvrdil.

99. Ako vecne správny odvolací súd potvrdil aj druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku

žalobcu na náhradu trov prvoinštančného konania, nakoľko zodpovedal výsledku konania vzhľadom na
plný úspech žalovaného v spore. Lehota na plnenie nemusela byť v tomto výroku výslovne vyjadrená,
pretože ak súd neurčí dlhšiu lehotu, podľa § 232 ods. 3 CSP platí, že lehota na plnenie je tri dni a plynie
od právoplatnosti rozsudku.

100. O nároku žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods.
1,§255ods.1a§262ods.1CSPažalovanémuplneúspešnémuajvodvolacomkonanípriznalnárokna
náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia
o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do
povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016
zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov
odvolacieho konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

101. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 ods.u 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods.u 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania
lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods.u 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).