Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 23, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/27/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8719203977
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8719203977.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne mal. V. O., nar.XX.XX.XXXX,
bytom V. XXXX/XX, X., zastúpená zákonným zástupcom L. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXXX/XX,
X., zastúpeným Advokátska kancelária Mgr. Ondrej Barna, Zámocká 529/34, Stropkov, IČO: 52 824
837,proti žalovanému UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., Želetavská 1525/1, 140 92
Praha 4 - Michle, IČO: 649 48 242, organizačná zložka: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia,
a.s., pobočka zahraničnej banky, so sídlom Šancová 1/A, 831 33 Bratislava, IČO: 472 51 336, o zdržanie
sa výkonu záložného práva s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu

Poprad zo dňa 10.11.2021 č.k. 12C 38/2019-271, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k výroku o uložení povinnosti žalovaného zdržať
sa výkonu záložného práva podľa zmluvy č. EZY-F.-XXXXXXXX-XXXX-BRXX-IU/A zo dňa 07.08.2014,
predmetom ktorej sú nehnuteľnosti v kat. úz. X., obec X., okres X., vedený Okresným úradom X.,
katastrálny odbor na LV č. XXXX, a to:
a) byt č. XX, na X. poschodí, vchod: XX, v stavbe: bytový dom, súpisné č. XXXX, na pozemkoch - parcely
registra "C" evidované v katastrálnej mape, parcela č. XXXX/XXX,

b) podiel priestoru na spoločných častiach a v spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel
k pozemkom, parcely registra "C" evidované v katastrálnej mape, parc. č. XXXX/XXX, výmera 678 m2,
druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, a to vo veľkosti XXXX/XXXXXX vo výlučnom vlastníctve,
podiel 1/1, vzťahujúcom sa k zosplatneniu úveru žalovaným zo dňa 18.04.2018.

Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie mení vo vyhovujúcom výroku tak, že sa žaloba zamieta.

Priznáva žalobkyni vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zdržať sa výkonu záložného
práva podľa zmluvy zo dňa 7.8.2014, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti v kat. úz. X., LV č. XXXX, a to:
byt č. XX na X. poschodí, vchod XX, bytový dom súp. č. XXXX, na pozemkoch C KN XXXX/XXXX, podiel
priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemkom
parcely registra C, evidované ako C KN XXXX/XXX vo výmere 678 m2, zastavaná plocha a nádvorie vo
veľkosti 6758/431296 vo výlučnom vlastníctve podiel 1/1. Súd prvej inštancie vyslovil, že žalobkyňa má
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia poukázal na to, že medzi právnou predchodkyňou
žalobkyne a žalovaným bola dňa 7.8.2014 uzatvorená zmluva o úvere poskytnutom v rozsahu 20.600,-
eur za účelom nadobudnutia tuzemskej nehnuteľnosti v sume 20.000,- eur, a to bytu zapísaného naLV č. XXXX, kat. úz. X.. Úroková sadzba predstavovala 2 % p. a., počet dohodnutých splátok 348,
s konečnou splatnosťou úveru 15.8.2043. V ten istý deň žalovaný uzavrel s právnou predchodkyňou,
matkou žalobkyne, zmluvu o zriadení záložného práva k predmetnej nehnuteľnosti bytu č. XX, X.

posch. s príslušenstvom, zapísaného na LV č. XXXX, kat. úz. X.. Súd prvej inštancie zdôraznil, že
platnosť úverovej ani záložnej zmluvy strany nespochybnili. Žalovaný voči dlžníkovi v priebehu súdneho
konania uplatnil prostriedok právnej ochrany, a to žalobu na zaplatenie istiny s príslušenstvom, o
ktorej rozhodoval Okresný súd Banská Bystrica a tomuto návrhu vyhovel. Exekučný titul teda voči
žalobkyni je daný, žalovaný podal aj návrh na vymoženie pohľadávky v exekučnom konaní s tým,

že dlžník zatiaľ nepristúpil k plneniu. Prvoinštančný súd ďalej zdôraznil, že výkon záložného práva
formou dobrovoľnej dražby sa môže dotknúť obydlia záložcu a právo na rešpektovanie obydlia
je upravené v Ústave SR a rovnako v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Zdôraznil, že strata príbytku je najzávažnejšia forma zásahu do práva na rešpektovanie obydlia a
akákoľvek osoba ohrozená zásahom tohto rozsahu by mala mať principiálne príležitosť nechať posúdiť
primeranosť opatrenia nezávislým súdom vo svetle relevantných zásad podľa čl. 8 Dohovoru, bez

ohľadu na to, že podľa vnútroštátneho práva jej právo zdržiavať sa v príbytku skončilo (rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci C 34/13 Monika Kušionová proti SMART Capital, a.s.). Uviedol, že Súdny
dvor vo svojich rozhodnutiach už zdôraznil dôležitosť toho, aby príslušný vnútroštátny súd disponoval
predbežnými opatreniami umožňujúcimi prerušenie, prípadne zmarenie protiprávneho konania o výkone
rozhodnutia, týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou v prípade, keď je prijatie takýchto

opatrení potrebné na zabezpečenie efektivity ochrany zaručenej Smernicou 93/13. Dobrovoľná dražba
podľa prvoinštančného súdu má predstavovať akési krajné riešenie. Je totiž dôležité, že záložné
právo až do úplného uspokojenia pohľadávky nezanikne, pohľadávka je krytá mimoriadne silným
zabezpečovacím prostriedkom, narastá príslušenstvo pohľadávky, a to spravidla sankcie. Preto nie
je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pripraviť záložcu o jeho obydlie, ak existujú iné možnosti

uspokojenia tejto pohľadávky. Proporcionalita, primeranosť zásahu do základných práv znamená,
že možno zasiahnuť do práva na súkromie len v tom prípade, keď je to nevyhnutné, ak za daných
okolností nie je možné dosiahnuť legitímny cieľ inak a pri dodržaní princípov demokratickej spoločnosti.
V tomto smere môže mať pri naplnení princípu proporcionality význam aj otázka, či by primeraný
časový priestor, prípadne povolenie splátok, dostatočne nenaplnili zmysel a cieľ záložného práva a jeho

zabezpečovacej funkcie. V súvislosti s proporcionalitou je tiež potrebné brať zreteľ na pomer výšky
pohľadávky a hodnoty zálohu. Prvoinštančný súd poukázal na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákona a
zdôraznil, že v prejednávanej veci dochádza ku konfliktu dvoch práv, a to práva žalovaného požadovať
od žalobkyne ako dlžníčky splnenie dlhu na základe vykonateľného súdneho rozhodnutia s právom
žalobkyne na obydlie a ochranu súkromia. Bolo jeho povinnosťou tento konflikt práv vyriešiť, preto v

tejto súvislosti posudzoval primeranosť výkonu záložného práva v dobrovoľnej dražbe s odkazom na
citované ustanovenie Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie nemal pochybnosti o výške dlhu ani
o osobných a majetkových pomeroch žalobkyne. Zdôraznil, že žalobkyňa ako jediný zákonný dedič
po poručiteľke nadobudla tak aktíva, ale aj pasíva. Jedným z pasív bol dlh, uspokojenia ktorého sa
žalovaný domáha mimosúdnym výkonom záložného práva na dobrovoľnej dražbe. Vzhľadom k veku

žalobkyne, ktorá je maloletá, nie je možné zo žiadneho jej konania usudzovať realizáciu výkonu práva
v rozpore s dobrými mravmi. To však nie je možné jednoznačne konštatovať u žalovaného, ktorý
uprednostnil mimosúdne uspokojenie pohľadávky voči maloletej, čím by došlo k nezvratnému stavu
zbavenia žalobkyne práva na bývanie bez predchádzajúcej súdnej kontroly a testu proporcionality.
Žalobkyňa, no najmä jej zákonný zástupca, by stratili primeraný časový priestor na možné dodatočné

uspokojenie pohľadávky. Uplatnením si pohľadávky priznanej súdom v exekučnom konaní je zaručený
oveľa proporcionálnejší postup, umožnením aktívnej účasti zákonného zástupcu žalobkyne uhradiť dlh
iným spôsobom ako predajom nehnuteľnosti, pri zachovaní práva na obydlie a práva na súkromný a
rodinný život. Zároveň bude zabezpečená transparentná kontrola postupu súdneho exekútora zo strany
súdu. Pritom záložné právo až do úplného uspokojenia pohľadávky nezanikne, pohľadávka je krytá

mimoriadne silným zabezpečovacím prostriedkom a príslušenstvo pohľadávky narastá. Nedochádza
preto k ujme veriteľa. Ak si veriteľ zvolil takýto postup, zostáva krytý záložným právom, ktoré nestráca
na prednosti. Vymáhanie pohľadávky predajom zálohu na dobrovoľnej dražbe pri vedenom exekučnom
konaní stráca charakter uplatnenia výkonu práva ultima ratio, preto neprešlo testom proporcionality
ani súladnosti so zásadou dobrých mravov uplatňovanou v spoločnosti. Preto žalobu ako nedôvodnú

zamietol a o náhrade trov konania strán sporu rozhodol podľa § 255 a nasl. CSP.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie
zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konania, alternatívne navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žalobabola zamietnutá a uplatnil si nárok na náhradu trov celého konania. Žalovaný namieta, že rozsudok
je postihnutý vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to nedostatočným
odôvodnením rozsudku a arbitrárnosťou rozhodnutia. Žalovaný nesúhlasí s právnym posúdením

rozhodnutia súdom prvej inštancie a považuje ho za nesprávne, keď súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Má za to, že nie je možné
bez časového ohraničenia zakázať žalovanému výkon jeho záložného práva dobrovoľnou držbou,
keďže toto právo ma žalovaný zriadené v zmysle zákona na základe záložnej zmluvy, a to bez
zreteľa na to, že sa jedná v súčasnosti o obydlie žalobkyne. Právna predchodkyňa žalobkyne porušila

zmluvnú povinnosť riadne a včas splácať úver žalovanému, v dôsledku čoho došlo k zosplatneniu
celého úveru ku dňu 18.4.2018 a právna predchodkyňa žalobkyne bola vyzvaná na úhradu celého
dlhu. Zdôrazňuje, že zosplatnenie úveru bolo dôsledkom opakovaného a pretrvávajúceho omeškania
právnej predchodkyne žalobkyne s úhradou splátok úveru, pričom bola uhradená splátka úveru dňa
20.11.2017, kedy naposledy nebola v omeškaní a po tomto termíne uhradila už len jednu splátku
dňa 23.2.2018. K žiadnej ďalšej úhrade zo strany právnej predchodkyne žalobkyne nedošlo, preto

žalovaný bol nútený vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru. Právna predchodkyňa žalobkyne zomrela
27.5.2015, žalobkyňa je jej právnou nástupkyňou a vstúpila do všetkých práv a povinností a dedením
nadobudla tak aktíva - nehnuteľnosť, ako aj pasíva - nesplatený úver. Po celú dobu zo strany žalobkyne
nebola vykonaná žiadna úhrada existujúceho dlhu. V danej veci ide zo strany žalovaného o aplikáciu
individuálne dojednaného práva uspokojiť pohľadávku zo zálohu podľa záložnej zmluvy, v prípade

porušenia zmluvných povinností spočívajúcich v povinnosti žalobkyne zaplatiť dlh a zároveň ide o
individuálnedojednaniaspôsobuvýkonuzáložnéhopráva,keďžeprávnapredchodkyňažalobkynesama
súhlasila s týmto spôsobom uspokojenia pohľadávky žalovaného pre prípad nesplnenia jej povinností.
Nehnuteľnosť tvorila obydlie právnej predchodkyne žalobkyne a táto mala plnú vedomosť o možnom
spôsobe uspokojenia pohľadávky žalovaného. Výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou je pritom

zákonom predpokladaný a dovolený inštitút, nejde zo strany žalovaného o zneužitie jeho práva ani o
rozpor s dobrými mravmi. V danej veci výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou, teda zákonom
predpokladaným spôsobom, sleduje legitímny cieľ. Nepopiera, že jedným z práv garantovaných Ústavou
SR je aj právo žalobkyne na obydlie, ale má za to, že toto právo ochrany obydlia nie je možné
vykladať tak, že garantuje v danom prípade osobe žalobkyne zotrvanie v určitom obydlí vždy a

za každých okolností. Neoprávnený zásah do obydlia je vždy len taký zásah, ktorý nemá oporu v
zákonnej úprave. Nesleduje legitímny cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného
práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a neprimeraným na dosiahnutie legitímneho cieľa. To, či
došlo k neoprávnenému zásahu do obydlia žalobkyne, možno vyhodnotiť až po tomto zásahu, teda
v danom prípade po dobrovoľnej dražbe. Zákonodarca ani súdna prax nevylúčila nehnuteľnosť - byt,

v ktorom je obydlie či už dlžníka alebo záložcu, ako prípustný predmet záložného práva - záloh,
práve naopak, zákonodarca za účelom efektívnej ochrany dlžníka alebo záložcu, upravil v § 16 ods. 6
zákona o dobrovoľných dražbách osobitné požiadavky na výšku najnižšieho podania, ktoré musí byť
vykonané v prípadoch dražby nehnuteľnosti, v ktorej má záložca trvalý pobyt, a to všetky zo účelom
eliminácie účelového konania spočívajúceho iba v tzv. rýchlom predaji draženej nehnuteľnosti. Z tejto

osobitnej právnej úpravy týkajúcej sa najnižšieho podania však nemožno za žiadnych okolností vyvodiť
generálny zákaz pre záložného veriteľa vykonať záložné právo na nehnuteľnosť, v ktorej je obydlie
dlžníka, práve naopak, sám zákonodarca predpokladá dražbu aj takých nehnuteľností, ktoré tvoria
obydlie dlžníka alebo záložcu, a preto je zákonom definovaný spôsob, ktorý je nutné pri výkone dražby
dražobníkom dodržať. Neobstojí tak právny názor súdu prvej inštancie, že predaj zálohu dobrovoľnou

dražboujeneprimeranýmzásahomdoprávanaobydliežalobkyne,pretožeexistujeprimeranejšíspôsob
uspokojenia pohľadávky žalovaného, a to formou prebiehajúcej exekúcie. Prvoinštančný súd opomenul,
že z celého doterajšieho správania žalobkyne prostredníctvom jej zákonného zástupcu, otca, vyplýva,
že nemá záujme vec riešiť, kedy po celú dobu nebola uhradená žiadna splátka úveru, nebola využitá
možnosť predať nehnuteľnosť vo vlastnej réžii so súhlasom žalovaného ako záložného veriteľa, s touto

námietkou sa súd prvej inštancie vôbec nevyporiadal, naopak, neprimeranosť dobrovoľnej dražby v
porovnaní s exekúciou založil na možnosti žalobkyne prostredníctvom jej zákonného zástupcu získať
dlhší čas na postupné riešenie situácie, pričom z okolností veci vyplýva, že žalobkyni možnosť riešiť vec
zmiernou cestou bola dávno poskytnutá, ale táto možnosť ňou, prostredníctvom jej zákonného zástupcu,
využitá nebola. Takéto konštatovanie súdu prvej inštancie predstavuje nepodloženú domnienku, ktorá

nemá základ v žiadnom vykonanom dôkaze. Práve naopak, podľa žalovaného, okolnosti veci podporujú
ten záver, že v prípade exekúcie bude de facto dôsledok ten istý ako v prípade dobrovoľnej dražby
a nastane teda ten istý dôsledok, teda strata obydlia žalobkyne, ktorej ochrany obydlia sa žalobkyňa
v tomto konaní domáha. Navyše pri exekučnej dražbe je potrebné zdôrazniť, že bude dochádzať knavyšovanie pohľadávky žalovaného o príslušenstvo, ktoré v konečnom dôsledku bude musieť byť
uspokojené z výťažku exekúcie a bude zbytočne zaťažovať samotnú žalobkyňu. V tejto súvislosti
poukázal na závery vyjadrené v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 23/2014. V tomto náleze

Ústavný súd jednoznačne konštatoval ústavne konformný výklad ustanovení zákona o dobrovoľných
dražbách. Na základe týchto dôvodov navrhol žalovaný podanému odvolaniu vyhovieť.

4. Žalobkyňa v svojom vyjadrení (č. l- 308) poukazuje na správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Poukazuje tiež na to, že veriteľ, ktorý sa snažil uspokojiť pohľadávku dražbou nehnuteľnosti, pristúpil

aj k vymáhaniu pohľadávky podaním žaloby s návrhom na vydanie platobného rozkazu na OS Banská
Bystrica v upomínacom konaní a jedná sa o toho istého veriteľa, teda žalovaného. Je toho názoru, že
pohľadávka má byť uhradená poisťovňou ERGO poisťovňa, a.s., ktorú medzičasom prevzala poisťovňa
od 15.2.2020 TEDA, a. s. v likvidácii. Žalovaný sa možnosťou uhradiť pohľadávku poisťovňou vôbec
nezaoberal. Poukázala na to, že jej právna predchodkyňa zomrela 27.5.2018 a iba tesne predtým
žalovaný vyhlásil splatný dlh k 18.4.2018. V prípade, ak odvolací súd rozhodne, že veriteľ sa má zdržať

výkonu záložného práva, je podľa jej názoru otázny postup exekútora pri vymáhaní pohľadávky, keďže
ani exekútor pravdepodobne nevie, že pohľadávka mala byť uhradená poisťovňou, na čo žalobkyňa od
začiatku konania poukazovala.

5. K tomuto vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný podaním zo 16.11.2022 a zotrval na argumentácii

vyjadrenej v odvolaní. Zdôraznil naviac, že zo strany poisťovne nemôže byť poskytnuté žiadne poistné
plnenie, nakoľko v dôsledku omeškania so splátkami a následného vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru, ešte za života právnej predchodkyne žalobkyne, došlo aj k zániku poistenia a rovnako žalobkyňa,
či jej zákonný zástupca nepreukázali, že by si vôbec nároky z poistenia voči poisťovni uplatnili.

6. O takto podanom odvolaní zo strany žalovaného rozhodol Krajský súd v Prešove ako súd odvolací
rozsudkomzo14.12.2022č.k.2Co12/2022-327,ktorýmpotvrdilrozsudoksúduprvejinštancievovzťahu
k zosplatneniu úveru vykonaného žalovaným dňa 18.4.2018. V prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok
zmenil tak, že žalobu zamietol a priznal žalobkyni vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

7. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, o ktorom rozhodoval Najvyšší súd SR
uznesením zo dňa 28.5.2025 č.k. 7Cdo 167/2023 - 422 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove zo
14.12.2022 č.k. 2Co 12/21022-327 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

8. Za tejto situácie odvolací súd opätovne preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených
v § 379 a nasl. zákona č. 160/2015 Civilného sporového poriadku spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je opodstatnené len sčasti.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov a námietok
žalovaného v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci a nesprávnymi skutkovými
zisteniami súdu prvej inštancie, teda to, či súd na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (napr. Ústavný
súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

10. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že dňa 7.8.2014 žalovaný ako
veriteľ a právna predchodkyňa žalobkyne, jej matka K. V., ako dlžník, uzatvorili zmluvu o úvere, podľa

obsahu ktorej sa banka zaviazala poskytnúť v prospech dlžníka úver v dohodnutej sume, v mene
a za podmienok dohodnutých v základných podmienkach úveru a dlžník sa zaviazal úver vrátiť a
zaplatiť úroky a dohodnuté poplatky. V bode X. poistený dlžník súhlasil s poistením pre súbor poistenia
špecifikovaných v základných podmienkach úveru, ktoré poskytuje M. poisťovňa, a.s. Výška úveru
predstavovala sumu 20.600,- eur za účelom nadobudnutia nehnuteľnosti, a to bytu č. XX, zapísaného na

LVč.XXXX,kat.úz.X.,zasumu20.000,-eur.Úrokovásadzbabolaurčenározsahom2%p.a.akonečná
splatnosť úveru mala nastať dňa 15.8.2043. V ten istý deň žalovaný uzatvoril s právnou predchodkyňou
žalobkyne aj zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX, kat. úz. X.,a to byt č. XX, nachádzajúci sa na 4. poschodí bytového domu s príslušenstvom. Hodnota zálohu na
zabezpečenie bola podľa znaleckého posudku stanovená v tom čase rozsahom 48.000,- eur.

11. Dňa 13.8.2014 bolo vydané potvrdenie o zriadenie vinkulácie poistného plnenia z poistnej udalosti v
prospech žalovaného klientky K. V. v požadovanej vinkulovanej sume 20.600,- eur. Uzatvoreniu úverovej
zmluvy a zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti predchádzalo uzatvorenie kúpnej zmluvy
dňa 8.11.2013 predávajúcim X. V. s právnou predchodkyňou žalobkyne o odpredaji bytu č. XX (LV č.
XXXX, kat. úz. X.) za kúpnu cenu 20.000,- eur, s tým, že táto kúpna cena bude vyplatená z finančných

prostriedkov spomínaného hypotekárneho úveru.

12. Pokiaľ ide o žalobkyňu, táto bola rozsudkom Okresného súdu X. sp. zn. 15P/163/2013 zo dňa
13.9.2013 zverená do starostlivosti matky K. V. a jej otec L. O., bol zaviazaný prispievať na jej výživu
sumou po 100,- eur mesačne. Je tiež zrejmé, že právna predchodkyňa žalobkyne bola v období rokov
2013 a 2014 poberateľkou prídavku na dieťa rodičovského príspevku.

13. Pokiaľ ide o záložnú zmluvu uzatvorenú medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným dňa
7.8.2014 je zrejmé, že táto má typickú formulárovú podobu, pripravil ju žalovaný a obsahuje klauzulu v
tom zmysle, že v prípade omeškania sa so splácaním úveru môže záložný veriteľ začať výkon záložného
práva bez súdneho procesu, teda predajom zálohu na dražbe.

14. Medzi stranami konania nebolo sporné, že pre nesplácanie úveru žalovaný zosplatnil celú úver ku
dňu 18.4.2018 a právna predchodkyňa žalobkyne bola vyzvaná na úhradu celého dlhu. Žalovaný trvá na
dôsledkoch zosplatnenia úveru a na možnosti výkonu dobrovoľnej dražby, založený byt je obydlím pre
chránené osoby (maloleté dieťa a jeho otec, zákonný zástupca). Vyššie uvedené okolnosti sa posudzujú

v rámci ex ante preventívneho vyhodnotenia primeranosti dobrovoľnej dražby zo strany súdu.

15. Odvolací súd nespochybňuje, že dobrovoľná dražba je jeden zo zákonných spôsobov výkonu
záložného práva, nebolo sporné, že došlo k porušeniu zmluvných povinností v časti splácania úveru.
Odvolací súd sa však nestotožňuje s názorom, že neexistujú žiadne obmedzenia výkonu záložného

právadobrovoľnoudražbou.Ajtaksilnéprávo,akýmnepochybnezáložnéprávoje,môžeprijehovýkone
čeliť obmedzeniu vo svetle princípov súkromného práva.

16. V tomto smere možno závery ústavného súdu, v spojení s rozsudkom súdneho dvora (PL. ÚS
23/2014, C-34/12), označiť za akýsi manuál výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou v sporoch

so slabšou zmluvnou stranou.

17. Okolnosti, akými sú najmä (i) chránený záloh (obydlie), (ii) chránené osoby ako dražbou dotknuté
osoby, (iii) proporcionalita vzťahu pohľadávky a zálohu, (ip) možnosti udržania vlastníctva k zálohu
uspokojením pohľadávky iným spôsobom ako dražbou v prípade núteného výkonu záložného práva

(súdnou exekúciou), (ir) dobrovoľná dražba ako prostriedok ultima ratio pri existencii iných možností
výkonu záložného práva, (is) možnosti reštartu v splácaní úveru, (it) hrozba mimosúdneho vymoženia
plnenia z neprijateľnej zmluvnej podmienky, (iu) oslabenie práva premlčaním, (iv) nedostatok odbornej
starostlivosti veriteľa pri vyhodnocovaní bonity dlžníkov dôležitej na splácanie úveru predstavujú
okolnosti, ktoré môžu mať relevanciu v konaní o zdržanie sa výkonu záložného práva v procese

dobrovoľnej dražby. Oddialenie dobrovoľnej dražby a dosiahnutie súdneho príkazu na zdržanie sa
dobrovoľnej dražby závisí od intenzity vyššie uvedených okolností. Ak súčasne pôsobia dve a viac z
vyššie uvedených okolností, úmerne s tým stúpa opodstatnenie obmedzenia dobrovoľnej dražby, najmä,
ak záložné právo rozhodnutím súdu nezanikne a veriteľovi plynú úroky z omeškania.

18. V rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veci C75/2015 Tarcau proti banka Comerciala
Intesa San Paolo Romania z 19.11.2015, Súdny dvor dospel k záveru, že smernica rady 93/2013
EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa môže použiť na zmluvu
o zabezpečení záväzku nehnuteľnosťou alebo zmluvu o ručení uzavretú medzi fyzickou osobou
a úverovou inštitúciou s cieľom zabezpečiť splnenie povinností, na ktoré sa zaviazala obchodná

spoločnosť voči tejto inštitúcií v úverovej zmluve ak táto fyzická osoba konala s cieľom, ktorý nesúvisí s
jej obchodom, podnikaním alebo povolaním a k uvedenej spoločnosti nemá žiadny funkčný vzťah.19. Odvolací súd konštatuje, že sama osebe zmluvná podmienka o dobrovoľnej dražbe nemôže byť
nekalá. Veď ide o zákonný prostriedok výkonu záložného práva. Problém nastáva vtedy, ak sa má inak
legálnym prostriedkom vymôcť nečestné plnenie. Vtedy už je možné zmluvnú klauzulu, ktorá inak má

oporu v zákonom regulovanom pravidle, posúdiť ako nekalú (za nekalé sa považujú podmienky, ak v
spojení s inými zmluvnými podmienkami, čl.4 ods.1 Smernice rady 93/13 ES o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, cit. so zreteľom ...a na iné podmienky...).

20. Pri realizácii dobrovoľnej dražby chýba kontrola neprijateľných zmluvných podmienok, lebo ju

vykonáva súkromná osoba na podnet veriteľa, tiež súkromnej osoby. Môže sa preto realizovať na
pohľadávku, ktorej výšku a ďalšie zmluvné podmienky spotrebiteľ - dlžník namieta. Je preto možné
ustáliť, že pri realizácii výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, ktorú iniciuje žalovaný, by mohlo
byť vymožené plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok, keďže by tieto neboli podrobené súdnej
kontrole. Aby bolo možné zabezpečiť súdnu ochranu tohto ústavného práva, je nevyhnutná súdna
kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok právneho vzťahu účastníkov konania.

21. Vo vzťahu k zmluve o úvere zo dňa 7.8.2014 neexistuje zatiaľ súdne rozhodnutie, ktoré by podrobilo
zmluvné ustanovenia súdnej kontrole prijateľnosti zmluvných podmienok. Žalovaný ako veriteľ si sám
určil výšku pohľadávky, pri realizácii výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou bez súdnej kontroly
by mohol vymôcť aj plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

22. Odvolací súd poukazuje na bod 19. odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/42/2020-196 zo dňa 25.11.2020, v ktorom najvyšší súd uviedol, že podstatnou pre posúdenie
dôvodnosti žalobného návrhu je posúdenie, či zdržanie výkonu záložného práva neobmedzene do
budúcna, je adekvátnym prostriedkom ochrany práv žalobcov. Najvyšší súd poukázal na svoju doterajšiu

rozhodovaciu prax, ktorá dospela k záveru, že právna úprava dobrovoľných dražieb, resp. možnosť
vymáhania plnení zo spotrebiteľských zmlúv takouto formou nie je v rozpore s ochranou spotrebiteľa,
ktorá vyplýva z práva Európskej únie, avšak len za predpokladu, že príslušná právna úprava umožňuje
zabezpečenie ochrany práv spotrebiteľa, resp. ju aspoň prakticky neznemožňuje alebo nadmerne
nesťažuje. Konštatoval, že právo na obydlie spotrebiteľa nemožno chápať ako absolútne nedotknuteľné.

Pri kolízii ústavou garantovaných práv a to práva žalobcov na ochranu obydlia zaručeného čl. 21 ústavy,
či čl. 8 dohovoru a na druhej strane práva žalovanej na ochranu majetku zaručeného čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu, je potrebné vykonať test proporcionality ,,stricto sensu“ za účelom
zistenia, či obmedzenie ustanovené zákonom resp. na základe zákona, zodpovedá legitímnemu cieľu
a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti (porov. Rozhodnutia ústavného súdu napr. I. ÚS 4/02, I.

ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).

23. Podľa čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ
pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií

získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej
databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

24. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách

o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií
a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,

abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity
a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili
potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za

individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.25. Súdny dvor EÚ vo veci sp. zn. C - 449/13 rozhodol, že ustanovenia smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice

Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že: jednak bránia vnútroštátnej právnej úprave,
podľa ktorej dôkazné bremeno nesplnenia povinností upravených v článkoch 5 a 8 smernice 2008/48
zaťažuje spotrebiteľa, a jednak bránia skutočnosti, aby sa súd z dôvodu štandardného ustanovenia
musel domnievať, že spotrebiteľ uznal úplné a správne vykonanie veriteľom jeho predzmluvných
povinností, pričom toto ustanovenie má za následok aj prenesenie dôkazného bremena o vykonaní

uvedených povinností, ktoré môže narušiť účinnosť práv priznaných smernicou 2008/48. Článok 8 ods.
1 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že jednak nebráni, aby bolo ohodnotenie úverovej
bonity spotrebiteľa uskutočnené len na základe ním predložených informácií za predpokladu, že sú
tieto informácie dostatočné a že k obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy, a jednak
neukladá veriteľovi povinnosť systematicky overovať pravosť informácií poskytnutých spotrebiteľom.

26. Odvolací súd pripomína, že špeciálnu pozornosť musí všeobecný súd venovať prípadom, keď je
predmetom sporu nehnuteľnosť slúžiaca pre potreby bývania, pretože v takom prípade je nepriamo
dotknuté nielen právo na súkromný a rodinný život podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru, z ktorého
vyplývajú tiež určité procedurálne garancie (porovnaj nález II.ÚS 294/2018 z 11. októbra 2018, bod 12),
ale aj právo každého na zachovanie ľudskej dôstojnosti zaručené čl. 19 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd

musí byť preto ostražitý v prípadoch, keď je žaloba podaná práve z dôvodu ochrany pred tvrdeným
nezákonným zásahom do vlastníckeho práva k rodinnému domu uspokojujúceho základnú potrebu
bývania žalobcov.

27. Výkon záložného práva ako každý iný výkon práva musí byť v súlade so zásadou dobrých mravov

uplatňovanou v spoločnosti. Platí totiž ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

28. Podľa § 3 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych

vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

29. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t.j. k právnym normám ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a

ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jedinom prípade sám vymedzil
hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu vymedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či
konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne
neurčuje, z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci

ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce skutočnosti.

30. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi vyplýva tiež z ustanovenia § 4 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Podľa tohto ustanovenia
predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely

tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné
znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní
služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a
praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej
slobody. Ani toto ustanovenie vyčerpávajúcim spôsobom neuvádza všetky možné prípady konania

odporujúceho dobrým mravom, čo je zrejmé zo slovného spojenia „najmä“.

31. Pri poskytovaní úverov ako finančných produktov je potrebné vždy postupovať s odbornou
starostlivosťou, čo priamo vyplýva z ustanovenia § 2 písm. u/ zákona č. 250/2007 Z.z. v. Podľa tohto
ustanovenia sa odbornou starostlivosťou rozumela úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú

možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúca
čestnej obchodnej praxi, alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti.32. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ak je agenda poskytovania úverov obzvlášť sledovaná
z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne
nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa,

keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy, je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho
osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Banka k poskytovaniu úveru nemôže
pristupovať nezodpovedne a vždy musí zvažovať, komu úver poskytne a komu nie. Je nelogické
až hazardné, poskytovať úver osobe za podmienok, ktoré neprivodia nič iné, len následný súdny
spor, exekúciu, navyšovanie zadĺženia, dobrovoľnú dražbu nehnuteľnosti. Ak Súdny dvor uznal ako

odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu
pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne
eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa
považovať za odporujúce morálke.

33. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami

spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne
taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa
splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Cieľ je
efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať.
Schopnosť spotrebiteľa splácať úver treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania

zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol
bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto veriteľ musí
okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to stranu príjmov a výdavkov, a to vždy
vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Povinnosť preverovať bonitu potencionálneho klienta sa
nemá zo strany veriteľa iba realizovať (formálne), ale musí sa realizovať s odbornou starostlivosťou, tak

aby výsledok - poskytnutie úveru, nebol rizikový pre veriteľa, dlžníka a ani spoločnosť.

34. Ďalej odvolací súd poukazuje na pripomienky Európskej komisie Súdnemu dvoru EÚ vo veci
C-598/21, žalobcu Všeobecnej úverovej banky, v ktorej tunajší súd podal návrh na začatie konania o
prejudiciálnej otázke tykajúcej sa výkladu článku 47 v spojení s čl. 4 a 38 Charty základných práv

Európskej únie, smernice Rady 93/13/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES,
zásady efektivity práva Európskej únie a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES. V
bode 58. týchto pripomienok je uvedené cit.: ,,Vzhľadom na vyššie uvedené sa Komisia domnieva, že
vnútroštátnemu súdu nielenže nič nebráni, ale dokonca je povinný v rámci konania (pokiaľ v konaní
vo veci samej, ktoré žalobcovia začali, má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento

účel) posúdiť ex offo, či zmluvná podmienka uvedená v článku VI. bodoch 42 a 42.1 zmluvy, podľa
ktorej sa spotrebiteľ „dohodol“ s VUB bankou na jej možnosti využiť právo veriteľa upravené v § 565
Občianskeho zákonníka (a ktorej dôsledkom je zároveň aj možnosť následného výkonu záložného práva
k nehnuteľnosti, ktorá je zároveň obydlím spotrebiteľa, na dobrovoľnej dražbe), sa má považovať za
nekalú podmienku podľa článku 3 ods. 1 Smernice.“

35. Odvolací súd nepopiera argumentáciu žalovaného o tom, že strata obydlia, resp. právo na obydlie,
nie je absolútne nedotknuteľné a pokiaľ je tento proces podrobený súdnej kontrole, nie je to ani v
rozpore s právom EÚ. Pokiaľ by však pri zhodnotení podľa testu proporcionality, akým spôsobom
prispela k vzniknutej situácii právna predchodkyňa žalobkyne a žalovaný, pričom žalovaný by zapríčinil

túto situáciu svojim konaním ohľadom napr. posúdením bonity v rozpore s princípmi podnikateľského
rizika a uspokojil sa iba s podpisom právnej predchodkyne žalobkyne na záložnej zmluve, došlo by
k neprimeranému zásahu do práv žalobkyne. Z obsahu spisu bolo preukázané, že v súvislosti so
žiadosťou o čerpanie úveru, právna predchodkyňa žalobkyne preukazovala to, že v období rokov
2013 a 2014 bola poberateľkou prídavku na dieťa a rodičovského príspevku. Z obsahu spisu bolo

preukázané, že v tomto byte má trvalý pobyt a bydlisko maloletá žalobkyňa, aktuálne so svojim
zákonným zástupcom. Ako už bolo spomínané, v priebehu konania strany sporu nerozporovali platnosť
zosplatnenia úveru k 18.4.2018 a v tejto súvislosti aktuálne žalovaný disponuje právoplatným platobným
rozkazom vydaným dňa 2.12.2020 Okresným súdom Banská Bystrica v upomínacom konaní pod
sp. zn. 34Up/2045/2020, ktorým bola žalobkyňa zaviazaná zaplatiť žalovanému z titulu poskytnutého

úveru jej právnej predchodkyni istinu 18.832,59 eur s príslušenstvom. Je tiež zrejmé, že Okresný súd
Banská Bystrica odmietol podaný odpor proti tomuto platobnému rozkazu s odôvodnením, že odpor bol
podaný po uplynutí lehoty. Akceptujúc závery vyjadrené Najvyšším súdom Slovenskej republiky, napr. v
uznesením sp. zn. 4Cdo/42/2020, resp. 8Cdo/147/2017 a zohľadňujúc všetky okolnosti prejednávanejveci, odvolací súd dospel k záveru o dôvodnosti uplatneného nároku v zmysle tom, že adekvátnym
prostriedkom ochrany práv žalobkyne je zdržanie sa výkonu záložného práva zo strany žalovaného v
súvislosti s uzatvorenou záložnou zmluvou a vo vzťahu k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, kat.

úz. X., k stavu existujúcemu k zosplatneniu úveru vykonaného žalovaným dňa 18.4.2018.

36. Tak ako to akcentoval dovolací súd vo vydanom uznesení sp. zn. 7Cdo 167/2023, výrok rozhodnutia
súdu musí byť zrozumiteľný, určitý vo vzťahu k stanovenej uloženej povinnosti a vykonateľný tak, aby
špecifikoval zmluvu, ktorej sa zdržanie výkonu záložného práva týka a musí konkretizovať dotknuté

nehnuteľnosti. Dovolací súd mal za to, že predtým vydané rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ ide o
jeho výrok, nebol formulovaný správne, keďže chýbala konkrétna a nezameniteľná formulácia uloženej
povinnosti žalovanému a tento výrok považoval za neúplný a nepresný vzhľadom na identifikáciu
predmetu sporu (aj obsahu rozhodnutia) pre účely prípadného neskoršieho posudzovania prekážky res
iudicata. Tento výrok podľa dovolacieho súdu bolo potrebné považovať za nenáležité vyjadrenie obsahu
vydaného rozhodnutia, a to s prihliadnutím na obsah žalobného petitu (č.l. 4).

37. Zároveň dovolací súd (bod 20.1. uznesenia sp. zn. 7Cdo 167/2023) uviedol presným spôsobom, ako
vyššie uvedeným požiadavkám zodpovedá formulácia výroku rozsudku odvolacím súdom.

38. Odvolací súd so zreteľom na vyjadrené usmernenie dovolacieho súdu preto potvrdil rozsudok

súdu prvej inštancie vo vzťahu k výroku o uložení povinnosti žalovaného zdržať sa výkonu záložného
práva podľa zmluvy č. M.-F.-XXXXXXXX-XXXX-BRXX_IUA zo dňa 7.8.2014, predmetom ktorej sú
nehnuteľnosti v kat. úz. X., obec X., okres X., vedený Okresným úradom X., katastrálny odbor na LV č.
XXXXato:a)bytč.XX,naX.poschodí,vchod:XXvstavbe:bytovýdomsúpisnéč.XXXX,napozemkoch
- parcely registra „C“ evidované v katastrálnej mape, parcela č. XXXX/XXXX, b) podiel priestoru

na spoločných častiach a v spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemkom,
parcely registra „C“ evidované v katastrálnej mape, parcela č. XXXX/XXXX, výmera 678 m2, druh
pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, a to vo veľkosti 6758/431296 vo výlučnom vlastníctve, podiel
1/1 vzťahujúcom sa k zosplatneniu úveru žalovaným zo dňa 18.4.2018. Odvolací súd v tejto súvislosti
postupoval podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

39. Vo zvyšnej časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil vo vyhovujúcom výroku tak, že
žalobu zamietol (§ 388 CSP).

40. Ako už bolo spomínané, dovolací súd v rozhodnutí vydanom v tomto konaní vychádzal zo situácie,

že predchádzajúce odvolacie konanie bolo postihnuté vadou zmätočnosti spočívajúcou v neurčitosti,
neúplnosti, nepresnosti a nevykonateľnosti výroku rozhodnutia odvolacieho súdu. Zároveň dovolací
súd zdôraznil, že vyššie posudzovaná námietka zároveň predstavovala pre daný stav konania jedinú
relevantnú výhradu dovolacieho súdu o prejednávanej veci.

41. K vyjadreniam žalobkyne v štádiu odvolacieho konania ohľadom spôsobu a priebehu exekučného
konania na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 78Ex/1065/2021 (JUDr. Jozef Karas, súdny
exekútor, Exekútorský úrad Humenné), 62Ek/3008/2021, odvolací súd poukazuje na závery vyjadrené v
uznesení Ústavného súdu SR Plz. ÚS 1/2022, v zmysle ktorých vnútroštátna právna úprava, konkrétne
ust. § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, pokiaľ ide o jeho doslovné znenie, predpokladá

oprávnenie/povinnosť vecného prieskumu exekučného titulu (posúdenie neprijateľnosti zmluvných
podmienok, ktoré majú vplyv na vymáhaný nárok) v prípade „ak bol exekučný titul vydaný v konaní, v
ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmať neprijateľné zmluvné podmienky“.

42. S poukazom na bod 29. odôvodnenia tohto uznesenia, majúc na zreteli záväzky Slovenskej republiky

vyplývajúce z jej postavenia členského štátu EÚ, v záujme dosiahnutia cieľov Smernice 93/13/EHS a v
záujmereálnejgarancieprávanasúdnuochranu,Ústavnúsúdakcentuje,žejenevyhnutnéinterpretovať
predmetné ustanovenie eurokomformne, a to tak, že za situáciu predpokladanú ust. § 53 ods. 3 písm. e)
Exekučného poriadku (....“v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné
zmluvné podmienky“), je nutné považovať aj stav, keď v konaní o vydanie platobného rozkazu síce

bolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, avšak právomoc na vydanie
platobného rozkazu bola zverená vyššiemu súdnemu úradníkovi a vyšší súdny úradník platobný rozkaz
vydal, možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a
právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil.43. Týmto spôsobom je možné zrevidovať nedostatok, ktorým je postihnuté základné konanie - konanie
o vydanie platobného rozkazu, resp. upomínacie konanie (platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym

úradníkom, možnosť spotrebiteľa podať odpor v lehote iba 15 dní od doručenia platobného rozkazu,
nutnosť odpor vecne odôvodniť), čo v súhrne vyvoláva stav nezabezpečenia možnosti skúmania
neprijateľných zmluvných podmienok sudcom vytýkaný Súdnym dvorom tak, že priestor na ex offo
kontrolu existencie neprijateľných zmluvných podmienok je daný v štádiu vykonávacieho konania.
Iba taká interpretácia § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, podľa ktorej všeobecnému súdu v

exekučnom konaní prináleží skúmať exekučný titul - platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom,
ako je tomu v prejednávanej veci, z hľadiska posúdenia dôvodnosti vymáhania nároku, ktorý má
pôvod v spotrebiteľskej zmluve, teda skúmať, či spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné
podmienky, a či netrpí vadami, ktoré majú vplyv na nárok vymáhaný v exekučnom konaní, zodpovedá
naplneniu cieľov sledovaným Smernicou 93/13/EHS.

44. Na základe uvedeného všeobecný súd nemôže odmietnuť preskúmavanie exekučného titulu -
platobného rozkazu, ktorý bol vydaný vyšším súdnym úradníkom na podklade spotrebiteľskej zmluvy,
pretože by tým rezignoval na princíp efektívnej ochrany spotrebiteľa, ktorý je súčasťou základného práva
na súdnu ochranu.

45. O trovách konania strán sporu odvolací súd rozhodol postupom podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení
s § 255 a nasl. CSP. So zreteľom na neúspech žalobkyne v konaní v pomerne nepatrnej časti, odvolací
súd rozhodol, že jej priznáva náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o výške
týchto trov rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

46. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že žalovaný bol síce úspešným účastníkom v rámci dovolacieho
konania, keď dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, avšak v tomto smere bolo potrebné
zohľadniť dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP spočívajúce v tom, že na strane
žalovaného ide o subjekt zodpovedný v konečnom dôsledku za to, že výkon záložného práva z jeho
strany dôvodný nebol, žalobkyňa je vo výsledku celého konania prevažne úspešnou stranou sporu a

bolo by tak v rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov medzi účastníkmi, pokiaľ by
žalovanému bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).