Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 24, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/117/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2321203724
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Horváthová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2321203724.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Dominika Horváthová a sudkýň:

JUDr. Eva Behranová a JUDr. Ľubica Spálová, v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, adresa D.,
proti žalovaným: 1. E. B., nar. X.X.XXXX, adresa F. XXXX/XX, F., zastúpený: JUDr. Lucia Gašpieriková,
advokátkou, so sídlom Jarmočná 2264/3, Šaľa, 2. G. A., nar. XX.X.XXXX, adresa H. XXX, I., zastúpený:
JUDr. Miloslav Tóth, advokátom, so sídlom Jarmočná 2264/3, Šaľa, o určenie, že nehnuteľnosti patria
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalovaných 1 a 2 proti rozsudku Okresného
súdu Galanta č.k. 22C/52/2021-572 zo dňa 2.8.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne:

I. Súd určuje, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území F., obec F., evidované na LV č.
XXXX, vedenom Okresným úradom Galanta, katastrálnym odborom, a to:
- stavba - budova so súpisným číslom XXX, postavená na parcele registra „C“ č. 3167,
- parcela registra „C“ č. 3167 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 717 m2,

- parcela registra „C“ č. 3170/1 záhrada o výmere 681 m2,
- parcela registra „C“ č. 3170/2 záhrada o výmere 200 m2,
v podiele 1-ica k celku patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov žalobkyne a žalovaného 1/.
II. Žalobkyňa má voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 143, § 145 ods. 1, § 40a, § 588, § 101,
§ 45 ods. 1 zák. č. 40/1964 Z.z. Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „OZ“), 137 písm. c), § 262 ods. 1

a § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj len „CSP“).

3. Súd prvej inštancie sa oboznámil so žalobou, na základe ktorej sa žalobkyňa domáhala určiť, že
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v okrese Galanta, obec F., katastrálne územie F., evidované na LV č.
XXXX, vedené Okresným úradom Galanta, katastrálnym odborom, a to:
- stavba so súpis. č. XXX, druh stavby: iná budova, popis stavby: budova, postavená na pozemku parc.
reg. „C“, parc. č. 3167,

- pozemok parc. reg. „C“, parc. č. 3167 o výmere 717 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie,
- pozemok parc. reg. „C“, parc. č. 3170/1 o výmere 681 m2, druh pozemku: záhrada,
- pozemok parc. reg. „C“, parc. č. 3170/2 o výmere 200 m2, druh pozemku: záhrada,o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1 k celku sú v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobkyne a
žalovaného 1 (ďalej aj „sporné nehnuteľnosti“). Žalobkyňa a žalovaný 1 uzatvorili manželstvo v roku
2011, pričom na súde prvej inštancie je vedené konanie o rozvod manželstva pod. sp. zn. 22P/79/2019.

Žaloba vychádza z toho, že manželia nadobudli sporné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou z 20.03.2017
od H. J.. Každý z nich získal spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1. Žalobkyňa tvrdí, že žalovaný 1 kúpil
svoj podiel počas trvania manželstva, pričom na kúpu použil prostriedky patriace do ich bezpodielového
spoluvlastníctva (ďalej aj ako „BSM“). Svoj osobný stav uviedol aj do kúpnej zmluvy. Následne, dňa
03.10.2018, teda počas trvania manželstva, žalovaný 1 predal svoj podiel žalovanému 2, čím sa

žalovaný 2 stal výlučným vlastníkom nehnuteľností. Žalobkyňa uvádza, že na tento prevod neudelila
súhlas, ktorý je podľa § 145 OZ potrebný. Žalobkyňa sa voči žalovaným 1 a 2 dovoláva relatívnej
neplatnosti tejto kúpnej zmluvy podaním z 27. 9.2021. Tvrdí, že toto podanie adresované žalovanému
1 bolo uložené na pošte v Sládkovičove dňa 28.9.2021 a žalovanému 2 doručené dňa 28.9.2021, a
preto je kúpna zmluva neplatná. Uvádza tiež, že v auguste 2018 opustila spoločnú domácnosť s deťmi
z dôvodu manželských problémov. Žalovaný 1 sa bráni tvrdením, že žalobkyňa o prevode nehnuteľností

vedela a súhlasila s ním. Navyše popiera, že by nehnuteľnosti patrili do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, a preto nebol jej súhlas potrebný. Zároveň namieta premlčanie, pričom argumentuje, že
žalobkyňa sa dovolala relatívnej neplatnosti po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Uvádza, že podanie
s námietkou neplatnosti nikdy nedostal do dispozičnej sféry a nebol o ňom informovaný poštou. Podľa
neho sa podanie dostalo do jeho dispozičnej sféry až 05.11.2021, keď mu bola doručená samotná

žaloba, a nie 28.09.2021, ako tvrdí žalobkyňa. Žalovaný 1 ďalej tvrdí, že ak by sa doručenie považovalo
za platné, malo by sa rátať od posledného dňa úložnej lehoty, t.j. 18.10.2021, čím by už bola premlčacia
lehota prekročená. Žalobkyňa poukázala na to, že uplatnenie relatívnej neplatnosti sa stane perfektným,
keď prejav vôle toho, kto je neplatnosťou právneho úkonu dotknutý a kto sa neplatnosti domáha,
dôjde účastníkovi právneho úkonu. Prejav vôle dôjde adresátovi hneď, ako sa ocitne vo sfére jeho

dispozície. Žalovaný 1 ďalej potvrdil, že on a žalobkyňa oslovili žalovaného 2 s tým, aby od neho odkúpil
sporné nehnuteľnosti, pretože veriteľ - p. E. žiadal od manželov B. vrátenie poskytnutej pôžičky zo dňa
26.11.2012. Žalovaný 2 ako podielový spoluvlastník so zákonným predkupným právom s prevodom
sporných nehnuteľností v jeho prospech súhlasil, pričom sa dohodli na kúpnej cene 60.000 eur. Z
vyplatenej kúpnej ceny za prevod sporných nehnuteľností vyplatil dňa 12.10.2018 na účet manželov E.

sumu 60.000 eur, pričom toto považuje aj za konanie v záujme žalobkyne. Žalovaný 1 k doručovaniu
zásielky uviedol, že posledný deň je dňom, kedy sa zásielka najneskoršie považuje za doručenú
adresátovi. Súd prvej inštancie vypočul žalovaného 1, ktorý na pojednávaní uviedol, že jeho vtedajšia
manželka (žalobkyňa) vedela o pôžičke 60.000 eur, ktorú si v roku 2012 vzali od pána E.. V lete 2018,
keď pán E. prišiel po peniaze, žalobkyňa navrhla, aby motorest, ktorý kúpili len z jeho prostriedkov,

predali. Odkúpil ho spoločník (žalovaný 2) za 60.000 eur s prísľubom, že ak ho v budúcnosti predá za
vyššiu sumu, doplatí im 20.000 eur. Žalobkyňa s predajom ústne súhlasila v altánku počas stretnutia a
znovu aj na jeseň toho istého roka, keď si k sebe hľadali cestu. Žalovaný 1 nemal v čase pojednávania
k dispozícii podklady, ktorými by preukázal, že motorest kúpil z vlastných peňazí. S jeho manželkou si
mysleli, že motorest predajú za vyššiu sumu ako 60.000, v tom čase ešte nevedeli, že ho predajú p.

A. a mysleli si, že zvyšnú časť si nechajú. Žalovaný 2 potvrdil, že odkúpil podiel od žalovaného 1 za
60.000 eur s ústnou dohodou o doplatku v prípade výhodného predaja. Svedok G. K. potvrdil, že v lete
2018, na terase, si p. E. prišiel pýtať peniaze od manželov B., a vtedy žalobkyňa navrhla, nech sa predá
motorest, aby sa vyrovnal dlh 60.000 eur a tiež povedala, nech to predá, lebo to nebola dobrá kúpa zo
strany žalovaného 1. Svedok K. si nepamätal konkrétnu kúpnu cenu. Rovnako aj veriteľ, pán H. E.,

potvrdil, že na stretnutí na terase, kde bola prítomná aj žalobkyňa, sa dohodli, že motorest sa predá a
z výťažku bude splatená pôžička. Taktiež dodal, že verí, že motorest mal vyššiu hodnotu, a že suma
60.000 eur by tak nemala byť problém.

4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa a žalovaný 1 uzatvorili

manželstvo 12.11.2011. Žalovaný 2 je výlučným vlastníkom nehnuteľností v katastrálnom území F., ktoré
nadobudol na základe dvoch kúpnych zmlúv. Prvú kúpnu zmluvu uzatvoril 20.3.2017 so žalobkyňou a
H. J., kde každý z nich nadobudol polovičný podiel za kúpnu cenu 160.000 eur. Druhou kúpnou zmluvou
z 3.10.2018 previedol žalovaný 1 svoj polovičný podiel na žalovaného 2 za kúpnu cenu 60.000 eur.
Z podacieho lístku vyplýva, že žalobkyňa poslala zásielku žalovanému 1 dňa 27.9.2021, ktorá bola

uložená na pošte v Sládkovičove dňa 28.9.2021. Zo zmluvy o pôžičke z 26.11.2012 vyplýva, že H. E.
požičal žalovanému 1 sumu 60.000 eur, ktorú sa zaviazal vrátiť do 31.12.2017. Na účet žalovaného 1
prišla 11.10.2018 platba vo výške 60.000 eur od G. A. s poznámkou "KZ motorest".5. Súd prvej inštancie zameral svoje odôvodnenie na námietku žalobkyne, ktorá argumentovala tým,
že žalovaný 1 previedol svoj podiel na žalovaného 2 bez jej súhlasu, čím bola kúpna zmluva neplatná,
a dovolala sa relatívnej neplatnosti tohto úkonu. Súd dospel k záveru, že na takéto určenie existuje

naliehavý právny záujem, pretože na liste vlastníctva je zapísaný ako výlučný vlastník len žalovaný
2, a súdne rozhodnutie by tak mohlo slúžiť ako podklad na zmenu zápisu v katastri nehnuteľností.
Súd sa ďalej zaoberal námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný 1 a dospel k záveru, že táto nie
je dôvodná, nakoľko bol právny úkon zo strany žalobkyne, ktorým sa dovolala relatívnej neplatnosti
urobený včas. Uvedené zdôvodnil tým, že v konaní bolo preukázané, že kúpna zmluva bola uzatvorená

dňa 03.10.2018 a Okresný úrad Galanta, katastrálny odbor povolil vklad vlastníckeho práva na základe
tejto zmluvy dňa 04.10.2018. Mal tiež za preukázané podacím lístkom a potvrdením pošty o doručení, že
námietka relatívnej neplatnosti žalobkyne zo dňa 27.09.2021 adresovaná žalovanému 1 bola odovzdaná
na poštovú prepravu dňa 27.09.2021 a na pošte Sládkovičovo bola uložená dňa 28.09.2021. V danom
prípade sa mohlo právo po prvý raz vykonať, t. j. žalobkyňa sa mohla po prvý raz dovolať relatívnej
neplatnosti kúpnej zmluvy dňa 4.10.2018 (nasledujúci deň po uzatvorení predmetnej kúpnej zmluvy).

Z uvedeného vyplýva, že premlčacia doba troch rokov uplynula dňa 04.10.2021, t. j. do 04.10.2021
sa žalobkyňa musela dovolať relatívnej neplatnosti. S poukazom na § 45 ods. 1 OZ uzavrel, že
prejav vôle dôjde neprítomnej osobe vtedy, keď sa ocitne vo sfére jej dispozície, v rámci ktorej možno
rozumne očakávať, že sa adresát môže so zásielkou objektívne oboznámiť. Žalovaný 1 neuvádzal,
že by mu akékoľvek objektívne príčiny neumožnili si zásielku prevziať. V tejto súvislosti súd poukázal

na rozhodnutie NS SR z 28. januára 2011 sp.zn. 5Cdo 129/2010, publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 27/2011 a na rozhodnutie NS SR
zo dňa 31.1.2018 sp.zn. 4Obdo 73/2016, z ktorého vyplýva, že § 45 ods. 1 OZ je možné použiť na
akékoľvek prípady jednostranných právnych úkonov.

6. Súd prvej inštancie taktiež preskúmal, či sporné nehnuteľnosti skutočne patria do BSM. V konaní
nebolo tvrdené, že by sa žalobkyňa a žalovaný 1 dohodli na zúžení zákonom určeného rozsahu
bezpodielového spoluvlastníctva. Vklad vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy bol povolený
dňa 20.3.2017, teda počas trvania BSM. Žalovaný 1 tvrdil, že nehnuteľnosti nadobudol výlučne zo
svojich prostriedkov, ale toto tvrdenie nepreukázal. Súd mal za preukázané, že manželstvo žalobkyne

a žalovaného 1 trvalo, a nehnuteľnosti boli nadobudnuté kúpnou zmluvou počas jeho trvania. V súlade
s OZ, ak neexistuje iná dohoda, všetko, čo jeden z manželov nadobudne počas manželstva, patrí do
BSM. Keďže žalovaný 1 neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že sporné nehnuteľnosti v podiele
1-ica k celku nepatria do BSM, súd dospel k záveru, že sporné nehnuteľnosti v podiele 1/2 patria
do bezpodielového spoluvlastníctva. Ďalej sa zaoberal otázkou, či žalobkyňa, ako manželka, udelila

súhlas s predajom nehnuteľnosti, konkrétne motorest za 60.000 eur. Keďže išlo o významný majetok,
súd to posúdil ako vec, ktorá nebola bežná, a teda si vyžadovalo súhlas oboch manželov podľa §
145 ods. 1 OZ. Žalobkyňa tvrdila, že súhlas nikdy neudelila, zatiaľ čo žalovaný 1 a žalovaný 2 tvrdili
opak. Keďže tvrdenie žalobkyne, že súhlas neudelila nie je možné preukázať, bolo na žalovaných,
aby preukázali, že žalobkyňa súhlas s uzatvorením kúpnej zmluvy udelila. Na podporu svojho tvrdenia

žalovaný 1 predložil výpovede dvoch svedkov, pána K. a pána E.. Svedkovia a samotný žalovaný
1 opísali stretnutie, ktoré sa konalo v lete 2018. Počas tohto stretnutia si pán E. pýtal späť pôžičku
a žalobkyňa navrhla predať motorest, aby ho mohli vyplatiť. Všetci traja sa zhodli, že na stretnutí
sa nerozprávalo o presnej kúpnej cene ani o konkrétnom kupcovi, čo potvrdil aj žalovaný 1, ktorý
uviedol, že v tom čase nevedeli, že kupujúcim bude žalovaný 2, a očakávali vyššiu kúpnu cenu.

Súd zdôraznil, že na splnenie podmienky udelenia súhlasu s právnym úkonom podľa § 145 OZ zo
strany druhého manžela, ktorý právny úkon neuzatvoril, je potrebné, aby druhý neprítomný manžel
súhlasil s podstatnými náležitosťami tohto právneho úkonu a aby poznal, mal vedomosť o podstatných
náležitostiachprávnehoúkonu,abykprávnemuúkonuvôbecmoholudeliťsúhlas.Súdjetohonázoru,že
v danom prípade žalovaní neuniesli dôkazné bremeno, že žalobkyňa takýto súhlas s právnym úkonom

udelila. Z výpovede samotného žalovaného 1 vyplýva, že v lete 2018 si tak žalobkyňa ako aj žalovaný
1 mysleli, že motorest predajú za vyššiu cenu ako 60.000 eur a že zvyšok kúpnej ceny si nechajú
a tiež že v lete 2018 nebola dohodnutá konkrétna suma. Z výpovede žalovaného 1 zároveň vyplýva,
že žalobkyňa nedala a ani nemohla dať súhlas na predaj sporných nehnuteľností za cenu 60.000 eur
(za ktorú boli sporné nehnuteľnosti predané), keďže žalobkyňa v čase stretnutia v lete 2018 nemala

a nemohla mať vedomosť o tom, že žalovaný 1 sporné nehnuteľnosti predá za 60.000 eur. Aj svedok
pán E. uviedol, že o konkrétnej kúpnej cene sa nebavili a svedok p. K. uviedol, že nevie, či sa dohodli
na kúpnej cene a na akej. Súd uzavrel, že z vykonaných výsluchov žalovaného 1 a svedkov p. E. a
K. vyplýva, že na stretnutí v lete 2018 sa dohodlo vrátenie pôžičky z predaja motorestu bez toho, žeby sa na predmetnom stretnutí bližšie riešila presná špecifikácia predmetu prevodu okrem motorestu,
kúpnej ceny za prevod a osoby kupujúceho. V čase, keď žalobkyňa mala v lete 2018 udeliť súhlas, ani
žalovaný 1. nevedel, kto bude kupujúcim, teda žalobkyňa nemohla udeliť súhlas s uzatvorením kúpnej

zmluvy, keďže nepoznala ani subjekt kúpnej zmluvy. Z výpovedí nebolo preukázané ani to, že by sa
na stretnutí, účastníci stretnutia zaoberali aj predajom predmetných pozemkov a kúpnej ceny za tieto
pozemky.Knáslednémužalobkyňouopakovanémuudelenémusúhlasusúduviedol,žeideibaotvrdenie
žalovaného 1, ktoré žalovaný 1 nijakým spôsobom nepreukázal. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že
žalovaníneunieslidôkaznébremenoanepreukázali,žežalobkyňadalasúhlasspredajom,pretovyhovel

žalobe a kúpnu zmluvu vyhlásil za neplatnú. Žalobkyňa sa tiež pokúsila spochybniť dôveryhodnosť
svedkov pre údajné zosúladenie ich výpovedí, no súd jej argumenty odmietol s tým, že je logické, že si
po rokoch pamätajú len kľúčové informácie a drobné rozdiely vo výpovediach (napríklad „altánok“ vs.
„terasa“) nepovažoval za relevantné. Súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že žalobkyni
ako strane, ktorá mala v konaní plný úspech, súd priznal voči žalovaným 1 a 2 právo na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

7. Voči tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalovaný 1 z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alternatívne aby zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že
žalobu zamietne.

8. Odvolanie odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok nie je riadne odôvodnený a je nepresvedčivý.
Namietal, že súd prvej inštancie sa s argumentáciou žalovaného 1 nepresvedčivo (resp. vôbec)
vysporadúva, keď napríklad len odkazuje na civilný procesný poriadok alebo správny, no na iné
situácie mimo súdnych či správnych procesov nepamätá (v kontexte možných prípadov doručovania

právnych úkonov, ako napríklad doručovanie výpovede z nájmu či iné), rovnako bez nejakého ďalšieho
zdôvodnenia hodnotí výpoveď svedkyne C. L., ktorá mala zásielku (namietanie relatívnej neplatnosti
žalobkyne) doručovať žalovanému 1 za vierohodnejšiu, ako výpoveď žalovaného 1, ktorý uvádzal,
že „žltý papierik“ a ani žiadny iný nedostal a teda nebol upovedomený o uložení zásielky na pošte.
Ďalšou spornou časťou rozsudku je posúdenie súhlasu k podstatným náležitostiam kúpnej zmluvy.

Žalovaný 1 vníma súdne hodnotenie ako príliš formalistické a neústavné. Tvrdí, že súdna prax doteraz
nedospela k jednoznačnému právnemu názoru, či je nutné udeliť súhlas ku všetkým podstatným
náležitostiam právneho úkonu, alebo stačí súhlas k základným rysom. Teória pripúšťa, že súhlas môže
byť udelený aj konkludentne (mlčky), bez písomnej formy, dokonca aj dodatočne, a to aj pri úkonoch
týkajúcich sa nehnuteľností. Podľa žalovaného je požiadavka súdu, aby sa subjekt „jasne, zreteľne a

zrozumiteľne“ vyjadril ku všetkým podstatným náležitostiam, neuskutočniteľná pre bežných ľudí bez
právneho vzdelania. Manželia nemusia poznať detaily ako meno a priezvisko kupujúceho, prípadne
presné čísla parciel a listu vlastníctva, najmä ak sa predaj realizuje cez realitnú kanceláriu. Súd v tomto
kontexte formalisticky poukázal na to, že sa strany a svedkovia vyjadrovali o nehnuteľnostiach ako o
„motoreste“, hoci predmetom prevodu boli aj iné parcely, ku ktorým nebol súhlas udelený. výklad súdu

preto považuje za nesprávny. Žalovaný ďalej tvrdí, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkazy
týkajúce sa jeho tvrdenia, že žalobkyňa dodatočne súhlasila s prevodom nehnuteľností na jeseň. Súd
podľa neho nebral do úvahy listinné dôkazy, ktoré predložil, konkrétne odvolanie žalobkyne v inom
súdnom konaní (sp. zn. 52 PC/4/2019), zápisnicu z rozvodového konania z 11. decembra 2019 a
výpis z účtu s platbami pre dcéru žalobkyne. Tieto dôkazy podľa neho vyvracajú tvrdenie žalobkyne

o tom, že spolu neboli v kontakte. Rozsudok je podľa žalovaného 1 arbitrárny aj v časti, kde súd
bez zdôvodnenia konštatuje, že prevod nehnuteľnosti nepredstavuje bežný právny úkon, a preto si
vyžaduje súhlas druhého manžela. Žalovaný poukazuje na to, že pojem „bežná vec“ nie je zákonne
definovaný a súdna prax pri jeho posudzovaní používa rôzne kritériá, ako sú rozsah BSM, hodnota
vecí, finančné pomery manželov a pod. Každý prípad je preto potrebné posudzovať individuálne a súd

tak neurobil. Týmto sú podľa neho naplnené odvolacie dôvody spočívajúce v nesprávnych skutkových
zisteniach a nesprávnom právnom posúdení veci. Napokon, žalovaný namieta, že súd nesprávne
vyhodnotil preukázanie dovolania sa relatívnej neplatnosti. Tvrdí, že samotný podací lístok nestačí ako
dôkaz obsahu zásielky a nepreukazuje, že v nej bolo skutočne dovolanie sa neplatnosti. Podľa neho
odosielateľ nesie dôkazné bremeno a mal zvoliť taký spôsob doručenia, ktorým by mohol preukázať

obsah zásielky, napríklad osobným doručením za prítomnosti svedkov alebo zdokumentovaním obsahu.
Súd nezdôvodnil, z čoho vychádzal, keď dospel k záveru, že sa žalobkyňa neplatnosti dovolala. Týmto
je rozsudok arbitrárny a opäť napĺňa odvolacie dôvody, pretože súd dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný sa preto nemôžestotožniť s aplikáciou práva na spravodlivý proces a považuje dané rozhodnutie za nedostatočne a
rozporne odôvodnené. Svoj postoj podporuje aj citáciou z uznesenia Najvyššieho súdu SR (Uznesenie
NS SR z 31.1.2019 sp.zn. 6Cdo/98/2017), ktoré zdôrazňuje, že súd musí rozhodnutie riadne odôvodniť

a vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi strán, inak môže ísť o porušenie práva na
spravodlivý proces.

9. V ďalšej časti odvolania namieta, že súd pochybil pri hodnotení dôkazov, pretože nesprávne
vyhodnotil, že žalovaný 1 nepreukázal súhlas žalobkyne s prevodom sporných nehnuteľností. Súd

taktiež nesprávne posúdil výpovede svedkov K. a E.. Pokiaľ ide o náležitosti kúpnej zmluvy, žalobkyňa
definovala predmet prevodu (ako nehnuteľnosti- Motorest), definovala minimálnu kúpnu cenu (nakoľko
reagovala v nadväznosti na výzvu svedka-veriteľa E. na vrátenie pôžičky vo výške 60.000 EUR,
čím nespochybniteľne udelila súhlas na minimálnu výšku kúpnej ceny) a pokiaľ ide o definovanie
zmluvných strán, bolo zrejmé, že spoluvlastníkom je žalovaný 2, ktorý má zákonné predkupné právo.
Ďalej namieta, že súd sa dostatočne nezaoberal ani listinnými dôkazmi, ktoré predložil žalovaný 1.

Tie preukázali, že manželia spolu komunikovali aj po odchode žalobkyne zo spoločnej domácnosti,
čo spochybnilo jej tvrdenie o ukončení komunikácie. Žalobkyňa v inej veci potvrdila, že s manželom
komunikovala a veľa si volali v rokoch 2018 a 2019 a dokonca chcela zachrániť manželstvo. Súd
nesprávne vyhodnotil, že nebol udelený opakovaný súhlas, pričom nebral do úvahy, že takýto súhlas
môže byť udelený aj dodatočne. Týmto postupom súd porušil svoju povinnosť hodnotiť dôkazy jednotlivo

aj v ich vzájomnej súvislosti. V dôsledku týchto procesných chýb dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a nesprávnemu rozhodnutiu.

10. Záverom poukázal na § 143 a § 145 OZ a uviedol, že pojem „bežná vec“ nie je v zákone presne
definovaný a jeho výklad závisí od konkrétnych okolností, ako sú majetkové pomery, finančná situácia a

životná úroveň manželov. Súd musí pri posudzovaní tohto pojmu individuálne skúmať všetky relevantné
faktory, ako napríklad rozsah a hodnota bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Aj keď prevod
nehnuteľnosti zvyčajne nie je považovaný za bežnú záležitosť, súd prvej inštancie pochybil, keď tento
záver dostatočne neodôvodnil a nevyhodnotil individuálne kritériá pre posúdenie danej situácie. Z
verejného registra – katastra nehnuteľností, je možné zistiť, aká bola majetková situácia manželov v

čase uzatvorenia namietanej kúpnej zmluvy žalobkyňou, už len z čoho je možné vyhodnotiť, že žalovaný
1, ale aj žalobkyňa disponovali viacerými nehnuteľnosťami vo svojom vlastníctve, alebo v režime BSM
či podielovom. Súdna prax doteraz presne nevymedzila požiadavky na udelenie súhlasu jedného z
manželov s právnym úkonom. Teória pripúšťa, že súhlas môže byť udelený ústne, písomne alebo
aj konkludentne, a to aj dodatočne. Forma súhlasu nemusí zodpovedať forme právneho úkonu, ku

ktorému sa súhlas udeľuje. Je nepraktické vyžadovať od laikov, aby súhlasili so všetkými presnými
náležitosťami právneho úkonu, ako je meno kupujúceho alebo presné parcelné čísla. Súd prvej inštancie
pri posudzovaní súhlasu konal príliš formalisticky a jeho výklad bol nesprávny, keďže nebral do úvahy
možnosti ako konkludentný a dodatočný súhlas. Podľa právnej teórie stačí, aby právny úkon uskutočnil
jeden z manželov, pokiaľ s ním druhý manžel súhlasí. Ak sa však obaja manželia stávajú účastníkmi

písomnej zmluvy, musia ju aj obaja podpísať. Žalovaný tiež namieta, že súd nesprávne vyhodnotil
námietku premlčania, keďže žaloba o relatívnu neplatnosť bola podaná po uplynutí trojročnej premlčacej
lehoty,ktorázačalaplynúťdňompouzatvoreníkúpnejzmluvy.Zdôvodu,ževýrokonáhradetrovkonania
je naviazaný na prvotný nesprávny výrok, žalovaný ho považuje rovnako za nesprávny.

11. K odvolaniu žalovaného 1 sa vyjadril žalovaný 2 prostredníctvom svojho právneho zástupcu s tým,
že sa pridržiava argumentácie uvedenej v rámci jeho odvolania proti uvedenému rozsudku pričom sa
zároveň stotožňuje s argumentáciou žalovaného 1 uvedenou v jeho písomnom odvolaní.

12. Voči tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie aj žalovaný 2 z dôvodov

podľa§ 365 ods. 1 písm. f)a h) CSP a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
zamietne a prizná žalovanému 2 voči žalobkyni právo na náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho
konania v rozsahu 100%.

13.Vodvolanínesúhlasilstým,žesúdvrámcirozsudkurozhodol,ženebolastanovenáminimálnakúpna

cena nehnuteľnosti a že sa rozhovory o predaji netýkali aj pozemkov, ktoré k motorestu prináležia. Tvrdí,
že žalobkyňa a žalovaný 1 sa dohodli na minimálnej kúpnej cene 60 000,- eur a že bola oboznámená s
tým, že sa nehnuteľnosť bude predávať aj s priľahlými pozemkami. A vzhľadom na to, že sa rozprávali o
predaji s cieľom získať čo najvyššiu čiastku, nedávalo by zmysel predávať len stavbu motorestu, ktorá bybez pozemkov nemala žiadnu hodnotu. Súd dospel k nesprávnemu záveru, pretože v rámci rozhovorov
o predaji motorestu, kde bola potrebná vysoká suma, bolo evidentné, že sa jednalo o predaj stavby s
pozemkami. Súd pri rozhodovaní taktiež nesprávne právne posúdil, že súhlas manžela musí smerovať

k podstatným náležitostiam kúpnej zmluvy, za ktoré súd označil predmet kúpy a kúpnu cenu. Z okolností
týkajúcich sa potreby predaja predmetných nehnuteľností vyplývalo, že žalobkyňa udelila súhlas na
predaj všetkých nehnuteľností, t. j. stavby motorestu aj k nemu prislúchajúcich pozemkov. V prípade
kúpnej ceny pokiaľ žalobkyňa a žalovaný 1 mali v úmysle predať motorest z dôvodu potreby vrátenia
pôžičky vo výške 60 000,- eur a za týmto účelom takýto postup žalobkyňa navrhla, bola evidentne

uzrozumená a dala súhlas (minimálne v rozsahu konkludentného súhlasu) s minimálnou sumou predaja
vo výške 60 000,- eur. Vyžadovanie súhlasu s konkrétnou sumou by bolo prílišným formalizmom, ktorý
by narušil právnu istotu kupujúcich. Ako príklad uvádza, že ak by manželia súhlasili s predajom za
určitú sumu, ale podarilo by sa nehnuteľnosť predať za vyššiu, mohol by druhý z manželov dodatočne
napadnúť platnosť predaja. Uviedol tiež, že vyžadovanie udelenia súhlasu k predaju veci konkrétnemu
subjektu neobstojí a bolo by prílišným formalizmom. Ako príklad uvádza situáciu, kedy majú manželia

vo vlastníctve niekoľko nehnuteľností, s ktorých nakladaním je poverený jeden z manželov (či už
vzhľadomnajehoskúsenostivtejtooblastialebopracovnúvyťaženosťdruhéhomanžela),pričomztohto
hľadiskapožadovaťudeleniesúhlasunapredajvecíprávekonkrétnemusubjektu,ktorémupredchádzala
dohoda o predaji vecí, na základe ktorej bol kupujúci subjekt nájdený, nedôvodne formalisticky duplikuje
podmienky pre nakladanie s majetkom. Vo vzťahu k výroku o trovách uviedol, že žalovaný 2 sa nijak

nepodieľal na vzniku tohto sporu a len chcel žalobkyni a žalovanému 1 pomôcť s finančnými problémami.
Preto by nemal znášať náklady konania, ktoré bolo iniciované bez jeho zavinenia a ktoré je výsledkom
zhoršenia osobných vzťahov medzi žalobkyňou a žalovaným 1. Žalovaný 2 nemohol zvrátiť priebeh
konania a je v rozpore so zásadami spravodlivosti, aby znášal súdne trovy.

14.Kodvolaniužalovaného2savyjadrilžalovaný1prostredníctvomsvojhoprávnehozástupcu stým,že
sa v plnom rozsahu stotožňuje s podaným odvolaním, a v ďalšom poukazuje na obsah svojho odvolania.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané

(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§
380 ods.1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale

nezistil(§380ods.2CSP),pritomviazanýskutkovýmstavomakohozistilsúdprvejinštanciebezpotreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP)
a dospel k záveru, že odvolaniam nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

16. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
kontexte odvolacích dôvodov uplatnených žalovanými, a to so zameraním na posúdenie, či súd prvej

inštancie dospel k správnym záverom ohľadom toho, že sporné nehnuteľnosti patria do BSM žalobkyne
a žalovaného 1.

17.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, ako aj žalovaným
uplatneného protinároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací
súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na (výstižné, správne a presvedčivé) odôvodnenie
písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať zapravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, vychádzajúc z odvolacej
argumentácie odvolateľov, dopĺňa iba nasledovné:

19. Podľa § 145 ods. 1 OZ, bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov.
V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný.

20. Žalovaný 1 primárne namietal, že súd prvej inštancie sa nepresvedčivo vysporiadal s otázkou
doručenia listiny, ktorou sa žalobkyňa mala dovolať relatívnej neplatnosti právneho úkonu – kúpnej

zmluvy uzavretej medzi ním a žalovaným 2. Podľa tvrdení odvolateľa súd prvej inštancie len poukázal
na doručovanie iných právnych úkonov, pričom bez akéhokoľvek zdôvodnenia vyhodnotil výsluch
doručovateľky (p. L.) za vierohodnejší, než tvrdenia žalovaného 1, ktorý tvrdil, že nikdy nebol
upovedomený o doručovaní zásielky, ani nemal v schránke „žltý papierik“. Odvolací súd po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia, ako aj obsahu spisu konštatuje, že súd prvej inštancie sa s nastolenou
otázkou presvedčivo vysporiadal v bodoch - 40. – 43. odôvodnenia rozsudku, pričom priliehavo

poukázal aj na judikatúru týkajúcu sa danej problematiky. Odvolací súd len zdôrazňuje, že všeobecnou
požiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú je, že adresát mal objektívnu
možnosť sa s ňou oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje
za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát má objektívnu možnosť oboznámiť sa
s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej (keď sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície).

Neprítomnej osobe (osobe, s ktorou osoba, realizujúca právny úkon nie je v bezprostrednom styku) musí
prejav vôle dôjsť; nemusí jej byť fakticky doručený (adresátom prevzatý). Dôjdením do sféry dispozície
možno rozumieť dôjdenie prejavu vôle do takej sféry, v rámci ktorej možno rozumne očakávať, že sa
adresát s obsahom danej písomnosti oboznámi (môže objektívne oboznámiť). Posudzovanie situácie z
objektívnehohľadiskaposilňujedobromyseľnosťiprávnuistotusubjektovprávnychvzťahov.Kúčinnému

doručeniu neprítomnej osobe nie je nevyhnutné, aby sa adresát s prejavom vôle skutočne oboznámil,
postačuje, že mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle. V danom prípade z vykonaného
dokazovania súdom prvej inštancie vyplynulo, že zásielka určená pre žalovaného, obsahom ktorej bol
prejav vôle žalobkyne, ktorým sa domáhala relatívnej neplatnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy, že
podľa potvrdenia pošty zásielka bola prevzatá na doručenie a bola uložená na pošte dňa 28.09.2021

z dôvodu, že adresát nebol zastihnutý (bod 20. odôvodnenia). Uvedené potvrdila aj svedkyňa, ktorá je
doručovateľkou (bod 13. odôvodnenia). Závery súdu prvej inštancie, že žalovaný 1 sa objektívne mohol
so zásielkou oboznámiť dňa 28.09.2021, lebo v tento deň zásielka objektívne dorazila do sféry jeho
dispozície (uložením na pošte) a mohol sa s ňou oboznámiť (vyzdvihnúť si ju na pošte), sú preto správne.
Nemožno dať preto za pravdou žalovanému 1 v tom, že by súd prvej inštancie otázku doručovania

zásielky žalovanému 1 posúdil izolovane len na podklade výsluchu svedkyne, pričom nezohľadnil
argumentáciu odvolateľa. Odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie k nastolenej otázke vykonal
komplexné dokazovanie, skutkové zistenia riadne prepojil s právnou normou, ktorú správne interpretoval
ajaplikovalnaprejednávanúvecazávery,kuktorýmdospelajriadneodôvodnil.Námietkažalovaného1,
že o doručovaní zásielky nevedel, alebo že by mu nebol vhodený do schránky „žltý lístok“ s informáciou

o možnosti vyzdvihnutia si zásielky, je z pohľadu odvolacieho súdu účelovým a ničím nepodloženým
tvrdením, ktoré bolo v konaní spoľahlivo vyvrátené vykonaným dokazovaním.

21. V súvislosti s predmetnou zásielkou odvolateľ namietal aj to, že jej obsahom mohol byť aj prázdny
papier, nie je vôbec zrejmé, čo bolo obsahom zásielky, pričom dôkazné bremeno leží na odosielateľovi.

Odvolacísúdpreskúmalobsahsúdnehospisuazistil,žeuvedenúnámietkužalovaný1predsúdomprvej
inštancie neuviedol, prvý krát vyslovil pochybnosť o tom, že by obsahom zásielky malo byť niečo iné,
prípadne prázdny list papiera, až v samotnom odvolaní. Následkom uvedeného odvolací súd konštatuje,
že prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno
v odvolaní použiť len za splnenia podmienok zakotvených v § 366 CSP. Vzhľadom na to, že žalovaný 1

netvrdil, ani nepreukazoval splnenie uvedených podmienok, ide o novotu v odvolacom konaní.

22. Ďalej žalovaní 1 a 2 svoju odvolaciu argumentáciu zamerali na nesprávne právne posúdenie
otázky udelenia súhlasu druhého manžela (žalobkyne) v zmysle § 145 ods. 1 OZ. Podľa odvolateľov,
pokiaľ súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že na udelenie súhlasu je potrebné mať vedomosť aj o

podstatných náležitostiach právneho úkonu kúpnej zmluvy, posúdil vec príliš formalisticky, keď právna
teóriadosiaľnezaujalastanoviskokformeudeleniasúhlasu,avšakjezrejmé,žesúhlasjemožnéudeliťaj
mlčky, či konkludentne, dokonca aj dodatočne. Odvolatelia považujú za neuskutočniteľné, aby sa druhý
manžel vyjadril v realite ku všetkým podstatným náležitostiam toho ktorého právneho úkonu, pričombez právneho vzdelania ani nevedia presne špecifikovať predmet prevodu. Odvolací súd vychádzajúc
z napadnutého rozsudku konštatuje, že súd prvej inštancie sa uvedeným zaoberal podrobne v bode 48.
– 57. odôvodnenia rozsudku, pričom nenachádza dôvod s vyslovenými závermi súdu prvej inštancie

nesúhlasiť. Je pravdou, že z ust. cit. § 145 ods. 1 OZ nevyplýva, v akej forme je potrebné udeliť súhlas
na právny úkon, ktorý realizuje len jeden z manželov, avšak týka sa spoločnej veci. Je však potrebné
mať na pamäti to, že súhlas druhého manžela je prejavom vôle, z ktorého musí byť vyvoditeľné, že
druhý z manželov súhlasí s takýmto právnym úkonom, teda musí byť zreteľne z jeho vonkajšieho
prejavu poznateľné (správania, výroku, gesta, písomného dokumentu atď.) akú vnútornú vôľu táto osoba

dala najavo, teda aký úmysel chcela svojím správaním prejaviť a aký právny následok týmto prejavom
chcela vyvolať. Nestačí teda len vnútorný úmysel, alebo presvedčenie. Akonáhle nedôjde k vonkajšiemu
vyjadreniu dotknutej osoby, už nemožno hovoriť o prejavenom súhlase s právnym úkonom. Preto pokiaľ
právna teória špecifikuje, že súhlas je možné udeliť aj mlčky, či konkludentne, je potrebné vychádzať
z toho, že má na mysli situácie, keď k výslovnému udeleniu súhlasu zo strany druhého manžela
vopred nedošlo, avšak tento sa rozhodol relatívnej neplatnosti právneho úkonu nedovolávať, alebo sa

o právnom úkone ani nedozvedel a uplynula doba, v ktorej sa mohol relatívnej neplatnosti dovolávať.
Vtakomprípadesahľadínaprávnyúkonakonaplatnýprávnyúkonamásazato,žedruhýmanželudelil
súhlas mlčky či konkludentne. Úplne odlišná situácia nastáva, keď druhý z manželov prejaví nesúhlas
s uskutočneným právnym úkonom a rozhodne sa dovolať jeho relatívnej neplatnosti tak, ako je tomu
v danom prípade. Potom súd pri posudzovaní nastolenej spornej otázky skúma, či manžel dovolávajúci

sa relatívnej neplatnosti prejavil s takýmto právnym úkonom predtým súhlas, alebo nie, a v takom
prípade musí mať za preukázané, či došlo k takému vonkajšiemu prejavu druhého manžela, z ktorého je
zrozumiteľne a určito vyvoditeľné, že súhlasí, aby druhý manžel pristúpil k právnemu úkonu týkajúcemu
sa spoločnej veci, napríklad ju previedol na tretiu osobu. Z uvedeného je potom potrebné vyvodiť, že
akonáhle druhý z manželov s právnym úkonom týkajúcim sa spoločnej veci nesúhlasí a manžel, ktorý

uskutočnil prevod spoločnej veci na tretiu osobu tvrdí, že mu bol vopred udelený súhlas, musí v konaní
preukázať, že mu bol súhlas riadne udelený, o udelení súhlasu mlčky či konkludentne v takom prípade
už nemožno hovoriť.

23. Ďalšou námietkou nastolenou oboma odvolateľmi bolo aj to, že súhlas druhého manžela nemusí

smerovať k podstatným náležitostiam právneho úkonu – v danom prípade vedomosť o osobe
kupujúceho, rozsah prevádzaného majetku (len stavba, alebo aj pozemky) a kúpna cena. Z pohľadu
odvolateľov postačí všeobecný súhlas s prevodom nehnuteľnosti. Tu sa odvolací súd opätovne
stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pri posedení
v altánku, kde mala prebehnúť debata ohľadom predaja spoločnej nehnuteľnosti – motorestu, žalobkyňa

vyslovila „blanketový“ súhlas s tým, že žalovaný 1 predá motorest za účelom následného splatenia
pôžičky od p. E.. Odvolací súd upriamuje pozornosť na znenie samotného ust. § 145 ods. 1 veta
druhá OZ, ktoré hovorí, že v ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny
úkon neplatný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť, že súhlas druhého manžela je potrebný vo vzťahu ku
konkrétnemu právnemu úkonu, nie len všeobecnému úmyslu resp. prejavu vôle jedného z manželov, že

nehnuteľnosť prevedie bez bližšej špecifikácie v akom rozsahu, komu a za akú kúpnu cenu.

24. Účelom citovaného ustanovenia je pritom poskytnúť ochranu tomu z manželov, ktorému spoločná
vec patrí titulom BSM a jej prevodom v prospech tretej osoby dôjde k zmenšeniu v majetkovej sfére
tohto manžela. Nie je preto bez významu, aby manžel, ktorého súhlas je potrebný k právnemu úkonu,

mal mať vopred vedomosť o tom, v akom rozsahu sa bude spoločná vec prevádzať – teda v danom
prípade - či pôjde len o stavbu samotnú, alebo aj pozemky, ktoré nemusia vždy slúžiť len pre účely
využívania stavby, najmä ak ide o pozemky priľahlé, ktoré by mohli byť speňažiteľné aj samostatne,
prípadne ich využitie (napr. prenájom) by mohol predstavovať pre vlastníkov ďalšiu hodnotu. Ďalšou
významnou informáciou potrebnou pred udelením súhlasu druhého manžela, je výška kúpnej ceny.

Pokiaľ žalobkyňa dala len všeobecný súhlas s predajom, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že diskusia sa týkala toho, že nehnuteľnosť predajú za sumu najmenej 60.000,- eur, avšak očakávajú
vyššiu predajnú cenu, potom nie je možné konštatovať, že by žalobkyňa udelila súhlas v súlade s § 145
ods. 1 OZ. Pokiaľ totiž žalovaný 1 dohodol so žalovaným 2 predaj za cenu 60.000,- eur, žalobkyňa bola
v legitímnom očakávaní, že môžu obdržať ponuku na odkúpenie za vyššiu cenu a v prípade, že by bola

o uzatváraní kúpnej zmluvy so žalovaným 2 riadne informovaná, mohla s ňou vyjadriť nesúhlas a žiadať,
aby sa nehnuteľnosť ponúkala na predaj ďalej za vyššiu sumu. Z vykonaného dokazovania je však
zrejmé, že s konkrétnou kúpnou zmluvou zo dňa 03.10.2018 uzavretou so žalovaným 2 ako kupujúcim,
žalovaná oboznámená nebola, čo do jej podstatných náležitostí. Pokiaľ ide o osobu kupujúceho, tátoskutočnosť takisto môže mať význam pre manžela, ktorého súhlas s právnym úkonom sa vyžaduje, pre
prípad, že voči osobe kupujúceho bude mať výhrady (táto podstatná náležitosť zmluvy je zreteľnejšie
významná napr. v prípade darovania). Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uzatvára, že súd

prvej inštancie dospel k správnym záverom, keď nepovažoval „blanketový“ súhlas žalobkyne prejavený
všeobecne s predajom motorestu za spôsobilý vyvolať účinky súhlasu druhého manžela v zmysle § 145
ods. 1 OZ, v dôsledku čoho správne vyhodnotil podmienku dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho
úkonu za splnenú.

25. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného 1 spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie nevzal
do úvahy listinné dôkazy, ktorými preukazoval, že so žalobkyňou komunikovali aj neskôr, teda mu
mohla udeliť súhlas aj neskôr, táto nie je dôvodná. Listinné dôkazy, z ktorých vyplýva iba tá skutočnosť,
že žalobkyňa a žalovaný 1 spolu komunikovali (počas rozvodového konania) nijako nepreukazuje,
že by žalobkyňa v období po diskusii v altánku udelila žalovanému súhlas s predajom predmetných
nehnuteľností žalovanému 2. Súd prvej inštancie nijako nepochybil, keď z predložených listín nevyvodil

žiadne skutkové zistenia právne významné pre prejednávanú vec.

26. V ďalšej časti odvolania žalovaný 1 namieta, že súd prvej inštancie bližšie neskúmal ekonomické
pomery žalobkyne a žalovaného 1, v dôsledku čoho mohol dospieť k záveru, že predaj uvedených
nehnuteľností predstavoval v ich prípade bežnú vec, ktoré môže vykonávať aj jeden z manželov

bez súhlasu druhého manžela. V odvolaní však nevymedzil, z čoho mal súd prvej inštancie zistiť
rozsah celkového majetku (okrem verejného registra, ktorým mal odvolateľ zrejme na mysli kataster
nehnuteľností – avšak v tom smere žalovaný 1 pred súdom prvej inštancie nenavrhol vykonať žiadne
dokazovanie), prípadne z akých vykonaných dôkazov a akých skutkových zistení by mal dospieť
k uvedenému záveru. Navyše, v otázke, čo je bežná vec v zmysle cit. ust. § 145 ods. 1 OZ, je

právna teória ako aj súdna prax jednotná, pričom je nepochybné, že ide o vec, resp. záležitosť, ktorá
je medzi manželmi obvyklá a ktorú prináša každodenný život a pri ktorej sa ani neočakáva súhlas
druhého manžela práve preto, že záležitosť svojím významom neprekračuje obvyklú rutinu bežného
života a neohrozuje sa ňou vlastníctvo druhého manžela. Je nepochybné, že prevod nehnuteľnosti za
bežnú vec označiť nemožno.

27. Preskúmaním napadnutého rozsudku má odvolací súd za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
týkajúce sa žalovanými 1 a 2 v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo
a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným

spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky
a námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaní sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie
nestotožňujú ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Napadnutý rozsudok tak
nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.

28. Na záver žalovaný 2 namieta závery súdu prvej inštancie aj čo do rozhodnutia o trovách konania

s tým, že on nemal žiaden podiel na vzniku tohto sporu a sám nemal žiaden dosah ani neudelenie
súhlasu žalobkyne, či jeho rozsahu. Má za to, že v jeho prípade boli naplnené dôvody hodné osobitného
zreteľa podľa § 257 CSP, keďže je v rozpore so zásadou spravodlivosti, aby znášal ich náhradu,
keď konanie bolo iniciované bez jeho zavinenia a je výsledkom zhoršenia vzťahov medzi žalobkyňou
a žalovaným 1. Odvolací súd dáva do pozornosti, že aplikácia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade

trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady pre priznanie
náhrady trov konania podľa zásady úspechu alebo zásady zavinenia v konaní, príslušný súd však
dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo
sčasti neprizná. Má pritom ísť o prípad spočívajúci v okolnostiach danej veci, alebo aj v okolnostiach
u strán sporu. Pri posudzovaní týchto okolností hodných osobitného zreteľa je prihliadané na osobné,

majetkové a zárobkové a iné pomery strán sporu, tiež na okolnosti, ktoré viedli strany sporu k uplatneniu
práva na súde a ich postoj v konaní. Zvažujú sa okolnosti konkrétneho prípadu, a to na strane toho,
v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok
nie je priznaný, či od neho možno spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku naich náhradu, keď mal v konaní úspech. Cieľom je odstránenie neprimeranej tvrdosti a dosiahnutie
spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. V danom prípade
z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by súd prvej inštancie vzhliadol na strane žalovaného 2

dôvody osobitného zreteľa, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť pri rozhodnutí o náhrade trov konania.
Odvolací súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že žalovaný 2 nemal žiaden dosah na kvalitu vzťahov
medzi žalobkyňou a žalovaným 1, prípadne že nevedel posúdiť ani ovplyvniť, to, či žalobkyňa udelila
súhlas žalovanému 1 na prevod nehnuteľností nemožno v žiadnom prípade vyhodnotiť ako výnimočnú
okolnosť odôvodňujúcu neprimeranú nespravodlivosť v podobe povinnosti znášať náhradu trov konania.

Z okolností prípadu ani nevyplýva, že by žalovaný 2 po tom, ako mu bola doručená listina, ktorou
sa žalobkyňa dovolala relatívnej neplatnosti právneho úkonu, vyvinul akúkoľvek snahu predísť sporu
o určenie vlastníckeho práva. Preto vychádzajúc z toho, že žalovaný 2 je vedeným vlastníkom sporných
nehnuteľností, teda je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o určenie vlastníckeho práva
k dotknutým nehnuteľnostiam a hoci udelenie súhlasu žalobkyne na prevod týchto nehnuteľností nemá
priamy súvis so žalovaným 2, tieto okolnosti nie sú spôsobilé privodiť záver, že by voči žalovanému 2

bolo neprimerane spravodlivé, aby znášal náhradu trov konania.

29. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd s poukazom na § 387 CSP napadnutý rozsudok vo
výroku I., včítane závislého a vzhľadom na spôsob rozhodnutia aj vecne správneho výroku II. o náhrade
trov prvoinštančného konania, potvrdil.

30. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

31. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci.

32. Podľa čl. 17 CSP, súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb.

33. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 396 ods. 1 a čl. 17 CSP tak, že žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal s prihliadnutím na to, že žalobkyňa síce bola formálne v odvolacom konaní úspešná, ale k
podaným odvolaniam sa nevyjadrila a z obsahu spisu ani nevyplýva, že by jej akékoľvek trovy vznikli.

34. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v

ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424CSP).Dovolaniemôžepodaťintervenient,akspoluso
stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže
podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie
sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo
k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť
iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací
dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a
uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod
nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred

odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti
podaného dovolania (§ 435 CSP).