Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/64/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121550053
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6121550053.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: Vysoká s.r.o., IČO:
52 013 651, so sídlom Mýtna 50, Bratislava, zastúpeného: Advokátska kancelária HPP s.r.o., IČO:
36 867 489, so sídlom Záhradnícka 30, Bratislava proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX,
D., o zaplatenie 7 074 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku bývalého Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 6.3.2023, č.k. 53C/27/2022-425, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti potvrdzuje.

Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalovanej na prerušenie konania (výrok
I.), uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7 074 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5% ročne zo sumy 7 074 eur od 16.11.2021 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok II.) a vyslovil, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu (výrok III.).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 451 ods. 1, 2, § 454, § 456, § 754 ods. 1, 2, § 517

ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Zb., § 74 ods. 1 písm. b) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej
len „zákon č. 222/2004 Z.z.“) a § 159, § 162 ods. 3, § 164 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a vecne tým, že z vykonaného dokazovania zistil, že dňa 13.1.2020 bola
z bankového účtu žalobcu poukázaná na bankový účet spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s. platba
vo výške 16 974 eur s tým, že časť uvedenej platby vo výške 9 900 eur bola žalobcovi následne dňa
18.2.2020 vrátená. Žalobca výzvou na vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa 5.10.2021 vyzval túto

spoločnosťnavrátenievyššieuvedenejplatby,pričomspoločnosťTatrymountainresorts,a.s.vodpovedi
zo dňa 15.10.2021 uviedla, že na jej strane nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko predmetná
platba bola použitá na úhradu za pobyt v ňou prevádzkovanom ubytovacom zariadení Chalets Jasná
Collection****vtermíneododňa17.2.2020do20.2.2020,ktorýsiobjednalažalovaná,konkrétneuviedla,
že prijatá platba bola za rezerváciu pobytu v ubytovacom zariadení spoločnosti Tatry mountain resorts,
a.s., ktorú uskutočnila osoba pod menom A. B., bytom C. XX, XXX XX D. (t.j. žalovaná); pri danej platbe
išlo o úhradu ceny za ubytovanie a s tým súvisiace služby poskytnuté spoločnosťou Tatry mountain

resorts, a.s. ubytovaným hosťom na základe objednávky zrealizovanej osobou pod menom A. B. (t.j.
žalovaná); osoba pod menom A. B. pôvodne dňa 5.1.2020 uskutočnila rezerváciu pobytu v termíne
od 17.2.2020 do 22.2.2020 pre šesť (6) osôb v inom type apartmánu, avšak následne vzhľadom na
nedostupnosť objednaného typu ubytovania došlo zo strany osoby pod menom A. B. k zmene typuapartmánu (zmene objednaných služieb); k bezdôvodnému obohateniu na strane spoločnosti Tatry
mountain resorts, a.s. nedošlo, keďže suma 7 074 eur bola spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s.
uhradená na základe zmluvy o poskytnutí ubytovacích a s tým súvisiacich služieb uzatvorenej s osobou

pod menom A. B., ktorá spoločne s ostatnými osobami tieto služby čerpala a v plnom rozsahu vyčerpala.
Spoločnosť Tatry mountain resorts, a.s. vystavila dňa 17.2.2020 zálohovú faktúru č. E. na sumu 7 074
eur, v ktorej je ako odberateľ uvedená žalovaná a dňa 22.2.2020 faktúru č. XXXXXXXXXX, v ktorej je
ako odberateľ uvedená žalovaná. Listom zo dňa 3.11.2021 žalobca vyzval žalovanú, aby mu vydala
žalovanú sumu titulom bezdôvodného obohatenia, pričom jej určil lehotu na plnenie 7 dní od doručenia

predmetného listu s tým, že výzvu žalobcu, ktorá bola z dôvodu nezastihnutia žalovanej uložená na
pošte dňa 8.11.2021, si žalovaná neprevzala a žalovanú sumu žalobcovi doposiaľ neuhradila.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. V prvom
rade skúmal, či v predmetnom prípade nie je daná prekážka litispendencie, na ktorú poukazovala
žalovaná tvrdiac, že na základe identických skutkových okolností prebieha trestné konanie, v ktorom si

žalobca uplatnil rovnakú náhradu škody. V tejto súvislosti súd prvej inštancie vyslovil, že v predmetnom
prípade sa nejedná o prekážku litispendencie, teda prekážku už skôr začatého trestného konania,
keďže prekážka litispendencie vzniká (je daná) vtedy, ak na ktoromkoľvek súde je začaté konanie,
ktoré má rovnakých účastníkov, rovnaký predmet konania a rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých
sa odvodzuje právo. V danom prípade však nie je splnená podmienka, že skôr začaté konanie má

rovnakých účastníkov, nakoľko trestné konanie nie je vedené voči žalovanej, ale je vedené voči sestre
žalovanej. S ohľadom na uvedené mal prvoinštančný súd za to, že nie je daná totožnosť účastníkov
konania, preto konanie s poukazom na ust. § 159 C.s.p. pre prekážku litispendencie nezastavil.

4. Následnesasúdprvejinštanciezaoberalnávrhomžalovanejnaprerušeniekonaniadoprávoplatného

skončenia trestného konania. V danom prípade, nakoľko trestné konanie nie je vedené voči žalovanej,
súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné počkať do právoplatného skončenia tohto konania. Mal
za to, že ak sa v tomto civilnom konaní preukáže bezdôvodné obohatenie žalovanej voči žalobcovi,
žalobca už nebude mať dôvod uplatňovať si náhradu škody voči sestre žalovanej v trestnom konaní.
Vzhľadom na uvedené návrh žalovanej na prerušenie konania podľa § 164 C.s.p. zamietol v súlade s

§ 162 ods. 3 C.s.p.

5. Vovzťahuksamotnémunárokužalobcuvočižalovanejsúdprvejinštancieuviedol,žežalobcasinárok
voči žalovanej uplatnil titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo v zmysle § 454 Občianskeho
zákonníka tým, že žalobca plnil namiesto žalovanej to, čo podľa práva mala plniť žalovaná. Konkrétne

išlo o úhradu záväzku žalovanej voči spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s. za ubytovanie v ňom
prevádzkovanom ubytovacom zariadení Chalets Apartments Centrum Demänovská Dolina. Žalovaná
pôvodne v odpore proti platobnému rozkazu nepoprela, že žalobca za ňu uhradil jej záväzok voči
spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s., avšak tvrdila, že malo ísť o benefit nad rámec pracovnej
zmluvy ako zadosťučinenie za nadprácu pre žalobcu, pričom takýto ozdravný pobyt mal žalovanej

údajne ponúknuť konateľ žalobcu s tým, aby ho žalovaná strávila spolu s rodinou, ako aj jej sestrou
Ing. Andreou Kiczegovou. Súd prvej inštancie sa však s uvedenou obranou žalovanej nestotožnil a
poukázal na to, že už v podanom odpore samotná žalovaná uviedla, že so žalobcom nikdy nebola v
pracovnoprávnom a ani žiadnom inom právnom vzťahu. Vzhľadom na uvedené tak tvrdenie žalovanej
o údajnom pracovnom benefite považoval prvoinštančný súd za nepreukázané a tendenčné. Žalovaná

síce poukazovala na personálne prepojenie žalobcu a jej vtedajšieho zamestnávateľa v osobe F. G.,
avšak uvedená skutočnosť nič nemení na tom, že žalobca nebol zamestnávateľom žalovanej a teda jej
nemohol poskytnúť benefit nad rámec pracovnej zmluvy ako zadosťučinenie za nadprácu pre žalobcu.

6. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že na ozdravnom pobyte sa zúčastnila spolu s jej sestrou výlučne na základe

súhlasu žalobcu, pričom žalovaná a aj jej sestra v tom čase pre tento účel čerpali dovolenku, o ktorej
mal žalobca vedomosť a ktorú schválil, súd prvej inštancie v tejto súvislosti opätovne poukázal na to,
že žalobca nebol zamestnávateľom žalovanej a ani jej sestry H. G., a teda im nemohol schváliť žiadne
čerpanie dovolenky. Avšak aj v prípade, že dovolenku žalovanej mal schváliť konateľ žalobcu, ktorý bol
zároveň konateľom jej zamestnávateľa, poukázal na to, že schválenie čerpania dovolenky (čo je v čase

jarných školských prázdnin, kedy sa uskutočnil pobyt žalovanej v predmetnom ubytovacom zariadení,
bežná vec), samo osebe neznamená, že by osoba schvaľujúca takéto čerpanie mala mať vedomosť, kde
zamestnanec bude tráviť dovolenku, s kým ju bude tráviť a kto uhradí náklady na pobyt zamestnanca
na jeho dovolenke. Vzhľadom na uvedené tak schválenie čerpania dovolenky nijako nepreukazuje, žeby konateľ žalobcu mal mať vedomosť o tom, že žalovaná použila na úhradu nákladov na svoj pobyt na
dovolenke peňažné prostriedky na účte žalobcu a zároveň uvedené nepreukazuje, že by takéto použitie
prostriedkov schválil.

7. Prvoinštančný súd nestotožňujúc sa s tvrdením žalovanej o údajnom poskytnutí benefitu zároveň
poukázal aj na rozpory vo vyjadreniach žalovanej a jej sestry H. G. o spôsobe poskytnutia a obsahu
údajného benefitu. V odpore proti platobnému rozkazu žalovaná tvrdila, že jej zamestnávateľ - totožný
s osobou konateľa žalobcu ponúkol ozdravný pobyt v spoločnosti TMR, a to konkrétne v ubytovacom

zariadení prevádzkovaným spoločnosťou TMR Chalets Jasná Collection**** v termíne, ktorý si zvolí, s
tým, aby ho strávila spolu s rodinou, ako aj jej sestrou H. I. G., k čomu malo dôjsť približne začiatkom
decembra 2019, t.j. podľa tohto tvrdenia žalovanej malo byť už pri poskytnutí benefitu určené ubytovacie
zariadenie, do ktorého má žalovaná so sestrou a rodinami ísť. Ako žalovaná ďalej uviedla v odpore,
konateľ žalobcu po tom, ako schválil benefit pre žalovanú a H. I. G. s rodinou, mal zároveň schváliť aj
výšku nákladov v sume 16 974 eur a mal zadať H. G. pokyn na úhradu tejto sumy z bankového účtu

žalobcu, t.j. konateľ žalobcu F. G. mal podľa pôvodného vyjadrenia žalovanej vopred schváliť nielen
konkrétne ubytovacie zariadenie, ale aj výšku nákladov spojených s údajným benefitom v sume 16 974
eur. H. G. v čestnom vyhlásení zo dňa 28.2.2022 uviedla, že približne začiatkom decembra 2019 bola
prítomná rozhovoru s F. G., počas ktorého mal jej a žalovanej oznámiť, že dostávajú ako odmenu za
vykonávanú prácu ozdravný pobyt s rodinami v ubytovacom zariadení Chalets Jasná Collection****,

pričom od F. G. mala H. G. dostať príkaz na úhradu ceny za ozdravný pobyt z bankového účtu žalobcu,
t.j. aj H. G. pôvodne tvrdila, že pri poskytnutí benefitu malo byť priamo určené konkrétne ubytovacie
zariadenie. Vo vyjadrení žalovanej zo dňa 14.11.2022 žalovaná (v rozpore s predchádzajúcim tvrdením,
že benefit jej mal byť poskytnutý priamo konateľom žalobcu) uviedla, že sa o danom pobyte v TMR
dozvedela výlučne od svojej sestry I. G., ktorá jej to oznámila ako hotovú vec a uviedla jej, že daný pobyt

dostala ako benefit od svojho nadriadeného F. G., t.j. žalovaná v tejto verzii (ktorou sa primárne snažila
spochybniť svoj záväzok voči TMR), zmenila svoje pôvodné tvrdenie podporené čestným vyhlásením
H. G. a uviedla, že o benefite sa dozvedela nie od F. G., ale až od svojej sestry H. G.. Na pojednávaní
konanom dňa 21.11.2022 sa žalovaná v rámci svojho výsluchu vrátila k verzii, že o benefite sa dozvedela
od F. G., ale v rozpore so svojimi predchádzajúcimi tvrdeniami uvedenými v odpore ako aj v rozpore s

tvrdeniami uvedenými H. G. v čestnom vyhlásení uviedla, že s pánom G. "sa bavili len o výške benefitu,
nebolo stanovené kto sa má zúčastniť, či moja rodina alebo rodina p. G.". Na otázky žalovaná na
pojednávaní dňa 21.11.2022 odpovedala zase v porovnaní s vyššie uvedeným rozdielne, keď k otázke
na výšku benefitu uviedla, že "ja som nehovorila o výške benefitu, ohľadom výšky a úhrady, tieto veci
riešila p. G. s p. G." k doplňujúcej otázke o obsahu benefitu dodala, že "neviem nič, od začiatku neviem

nič, nič neviem o úhrade a výške" a k ďalšej otázke o tom, ako bol benefit zadefinovaný uviedla, že
"benefit bol označený ako pobyt. Na špecifikácii sa dohodli p. G. a p. G.. Pobyt nebol nijako definovaný
a ani výška", t.j. žalovaná v rámci pojednávania vypovedala raz tak, že benefit bol určený len výškou
sumy a potom zase tak, že žiadna suma a ani pobyt neboli definované. Svedkyňa G. na pojednávaní
dňa 21.11.2022 najskôr uviedla, že k benefitu "bol daný určitý budget", ale pri ďalšej otázke už tvrdila,

že "limit bol daný pobyt pre dve rodiny, finančný limit nebol daný s tým, že po pobyte sa to vysporiada"
a k požiadavke na vysvetlenie obsahu čestného vyhlásenia uviedla, že "keď sme sa o tom bavili, tak
nebolo jasné, že či budeme môcť nastúpiť, termín sme si zvolili na prázdniny. My sme tam boli viacejkrát.
My sme ten benefit dostali od p. G.. Dostali sme benefit, že môžeme ísť na nejaký pobyt". Z vyššie
uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že žalovaná svoje tvrdenia uvedené v odpore, podľa ktorých bolo

vsúvislostisúdajnýmbenefitomurčenénielenkonkrétneubytovaciezariadenieaokruhosôb,ktorémajú
benefit čerpať (žalovaná s H. G. a rodinami), ale mala byť aj vopred schválená výška nákladov 16 974
eur, postupne modifikovala tak, že pobyt nebol nijako definovaný, nebola určená výška sumy za pobyt
a ani nebolo stanovené, kto sa ho má zúčastniť. Svedkyňa G. svoj pôvodný opis uvedený v čestnom
vyhlásení, podľa ktorého malo byť takisto určené konkrétne ubytovacie zariadenie a okruh zúčastnených

osôb a podľa ktorého mala uhradiť cenu za pobyt 16 974 eur na príkaz F. G., taktiež následne zmenila
a to tak, že finančný limit na pobyt nebol daný a mal sa vysporiadať až dodatočne po pobyte. Žalovaná
a jej sestra H. G. napokon počas svojich výsluchov na pojednávaní nezávisle od seba konštatovali, že
benefit mal byť vlastne len nejaký nekonkrétny pobyt určený na ozdravenie. Vzhľadom na uvedené súd
prvej inštancie výpovede žalovanej a jej sestry H. G. vyhodnotil ako nedôveryhodné a účelové.

8. Vo vzťahu k poskytovaniu údajných benefitov v spoločnosti žalobcu, resp. v prepojených
spoločnostiach žalovaná vo vyjadrení zo dňa 14.11.2022 uviedla viacero požiadaviek na to, aby žalobca
zabezpečil výpisy z bankových účtov spoločností PROXENTA Private Equity, s.r.o., PROXENTA Supports.r.o., PROXENTA Cuban Investments, a.s. a PROXENTA Invest s.r.o., ktorými sa malo preukázať
zväčša platenie leteniek na Kubu pre rôzne spriaznené osoby F. G., čo žalobca odmietol s poukazom
na to, že skupina PROXENTA dlhodobo vyvíja podnikateľské aktivity na Kube a preto platenie leteniek

nie je žiadnym benefitom, ale nevyhnutným výdavkom spojeným s jej činnosťou (t.j. takéto výpisy
nemajú žiadny dôkazný význam pre tento spor). Keďže však žalovaná v jednom prípade tvrdila, že
výpisy z účtu spoločnosti PROXENTA Support s.r.o. za január a február roku 2020 majú preukázať
platbu "prostredníctvom ktorej bol platený pobyt v hoteli B. J. B. B." (t.j. v tomto prípade ide aspoň o
približnú zhodu miesta s miestom pobytu, ktorý je predmetom tohto sporu), žalobca predložil bankové

výpisy z účtu spoločnosti PROXENTA Support s.r.o. za obidva uvedené mesiace (za január 2020 a
za február 2020). Z predložených výpisov však nevyplývala žiadna platba, ktorá by mohla zodpovedať
vyššie uvedenému tvrdeniu žalovanej. Vo vzťahu k požiadavke žalovanej, aby súd v zmysle edičnej
povinnosti prikázal žalobcovi zabezpečiť listinný dôkaz spočívajúci vo výpise z bankových účtov žalobcu
zo spoločností PROXENTA Private Equity, s.r.o., PROXENTA Support s.r.o., PROXENTA Cuban
Investments, a.s. za konkrétne obdobie v priebehu roku 2019 a 2020 (okrem už predložených výpisov)

súd prvej inštancie najmä s poukazom na zásadu hospodárnosti konania, predmetný dôkaz navrhnutý
žalovanou nevykonal, nakoľko v danom prípade sa nejednalo o výpisy z bankových účtov žalobcu,
ale išlo o výpisy z bankových účtov iných spoločností (odlišných od žalobcu) a teda zabezpečiť takýto
dôkaz v predmetnom prípade nepovažoval za potrebné pre rozhodnutie vo veci. Zároveň žalovaná
nešpecifikovala, za aké konkrétne obdobie v priebehu roku 2019 a 2020 žiadala výpisy predložiť a

zároveň nebolo zrejmé, aký vplyv by uvedený dôkaz mal mať na vznik bezdôvodného obohatenia na
strane žalovanej.

9. Vo vzťahu k námietke žalovanej, ktorou spochybnila existenciu svojho záväzku voči spoločnosti
Tatry mountain resorts, a.s. tým, že namietla faktúry vystavené touto spoločnosťou, súd prvej inštancie

poukázal na to, že v odpore proti platobnému rozkazu žalovaná nijakým spôsobom nespochybnila
žiadnu z vystavených faktúr a ani svoju vedomosť o nich, uvedené faktúry tak žalovaná začala
spochybňovať až následne, vo svojich písomných vyjadreniach. V odpore žalovaná výslovne uviedla,
že faktúru č. FZ 3044900249 spoločnosť Tatry mountain resorts, a.s. vystavila dňa 17.2.2022 na meno
žalovanej na základe skutočnosti, že práve žalovaná sa ako prvá v poradí dostavila dňa 17.2.2022

na recepciu Chalets Jasná Collection**** a službukonajúca recepčná tak automaticky vystavila faktúru
na jej meno a následne jej odovzdala kľúče od izby. Prvoinštančný súd považoval za nesporné, že
žalovaná fakturovaný pobyt v ubytovacom zariadení Tatry mountain resorts, a.s. absolvovala (žalovaná
uvedenú skutočnosť opakovane potvrdila tak v odpore, ako aj vo svojich následných vyjadreniach
a výsluchu). Prvoinštančný súd v tejto súvislosti poukázal na odpoveď spoločnosti Tatry mountain

resorts, a.s. na výzvu žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, v ktorej uviedla, že prijatá platba
bola za rezerváciu pobytu v ubytovacom zariadení, ktorú uskutočnila osoba pod menom A. B.; že
pri danej platbe išlo o úhradu ceny za ubytovanie a s tým súvisiace služby poskytnuté ubytovaným
hosťom na základe objednávky zrealizovanej osobou pod menom A. B.; a že k bezdôvodnému
obohateniu na strane spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s. nedošlo, keďže suma 7 074 eur bola

tejto spoločnosti uhradená na základe zmluvy o poskytnutí ubytovacích a s tým súvisiacich služieb
uzatvorenej s osobou pod menom A. B.; a to bez toho, aby žalobca vo výzve na vydanie bezdôvodného
obohatenia akýmkoľvek spôsobom označil žalovanú, resp. jej sestru. Súd prvej inštancie sa stotožnil
s názorom žalobcu, že spoločnosť Tatry mountain resorts, a.s. nemala dôvod na to, aby takto spojila
žalovanú s prijatou platbou z účtu žalobcu, ak by daná platba skutočne nebola použitá na úhradu

záväzku žalovanej za pobyt v ubytovacom zariadení spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s. Námietky
žalovanej voči predloženým faktúram preto prvoinštančný súd považoval za účelové. Nakoľko považoval
faktúry spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s. s poukazom na uvedené za dôveryhodné, nevykonal
dokazovanie výsluchom svedkov navrhnutých žalovanou - zamestnancov spoločnosti Tatry Mountain
Resorts, a.s., ktorí predmetnú faktúru vyhotovili (H. K. a A. L.), keďže tieto považoval za nadbytočné pre

rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že popis situácie, ktorý vyplýva z odpovede
spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s. na výzvu žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia (t.j., že
rezerváciu pobytu a zmenu rezervácie uskutočnila žalovaná), navyše potvrdzuje aj výpis z účtu žalobcu,
nakoľko pri platbe vo výške 9 900 eur zo dňa 19.2.2020, ktorou spoločnosť Tatry mountain resorts, a.s.
poukázalanaúčetžalobcupreplatokzpôvodnejplatby16974Eurjeuvedenéoznačenie,ktoréobsahuje

priezvisko žalovanej (Dubcová). V označení tejto platby nie je uvedené žiadne iné meno a ani nič ďalšie,
čobymohlovzbudzovaťpochybnosťotom,žespoločnosťTatrymountainresorts,a.s.poskytlažalobcovi
správne údaje o záväzku žalovanej voči nej. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovanej, že vystavené faktúry nie sú
žiadnymi dokladmi, ktoré by preukazovali, že žalovaná má mať záväzok na úhradu fakturovanej sumy aže z nich nevyplýva jej pasívna legitimácia, súd prvej inštancie opätovne poukázal na to, že podľa jeho
názoru spoločnosť Tatry mountain resorts, a.s. nemala relevantný dôvod na to, aby označila žalovanú
ako svojho zmluvného partnera, ktorému poskytla objednané služby, ak by tomu tak nebolo. Navyše,

žalovaná v odpore proti platobnému rozkazu a ani na pojednávaní dňa 12.10.2022 nespochybnila žiadnu
z vystavených faktúr.

10. Pokiaľ žalovaná namietala, že žalobca sa domáha celého plnenia výlučne od nej, pričom však
v tomto prípade nejde a nemôže ísť medzi žalovanou a jej sestrou o pasívnu solidaritu, pričom bola

názoru, že medzi žalovanou a jej sestrou mohol teoreticky vzniknúť pasívny delený záväzok, na základe
ktorého by mohla byť žalovaná teoreticky povinná plniť iba svoju časť, prvoinštančný súd sa s uvedenou
námietkou žalovanej nestotožnil. V uvedenom prípade mal súd prvej inštancie za preukázané, že
medzi spoločnosťou Tatry mountain resorts, a.s. a žalovanou vznikla zmluva o ubytovaní v zmysle
§ 754 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Povinnosť zaplatiť cenu za ubytovanie vznikla v súlade s §
754 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalovanej ako objednávateľke daného ubytovania. Predmetnú

skutočnosť potvrdzuje aj obsah faktúry č. E. XXXXXXXXXX, na ktorej je uvedená výlučne len žalovaná
ako príjemca fakturovaných služieb v zmysle § 74 ods. 1 písm. b) zákona č. 222/2004 Z.z. Podľa
názoru prvoinštančného súdu je zrejmé, že v tomto prípade existoval výlučne len záväzok žalovanej
voči spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s., ktorý spočíval v jej povinnosti uhradiť cenu za objednané
ubytovanie a súvisiace služby. Pokiaľ teda žalobca splnil namiesto žalovanej to, čo podľa práva mala

plniť sama (t.j. žalobca uhradil záväzok žalovanej voči spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s.), v súlade
s § 454 Občianskeho zákonníka sa žalovaná bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu a na základe §
454 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka je povinná vydať žalobcovi získané obohatenie. V tomto
prípade je tak podľa názoru súdu prvej inštancie jedinou osobou, ktorá je povinná vydať žalobcovi
celý predmet bezdôvodného obohatenia, výlučne len žalovaná, pretože z peňažných prostriedkov

žalobcu bol uhradený jej záväzok voči spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s. Prvoinštančný súd
nepovažoval za rozhodujúce, komu žalovaná umožnila na základe zmluvy uzavretej so spoločnosťou
Tatry mountain resorts, a.s. čerpať ubytovacie a súvisiace služby, nakoľko uvedené je vecou vnútorného
vzťahu medzi žalovanou a takýmito osobami. Vo vzťahu k obsahu pôvodného záväzku žalovanej voči
spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s. a následne vzniknutého záväzku žalovanej vydať žalobcovi

predmet bezdôvodného obohatenia je však takýto vnútorný vzťah medzi žalovanou a tretími osobami
irelevantný.

11. Prvoinštančný súd zároveň poukázal na to, že v potvrdení rezervácie predloženom žalovanou
je výslovne žalovaná označená ako klient spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s. s uvedením čísla

GOPASS karty, ktorá bola použitá pri rezervácii, pričom spoločnosť Tatry mountain resorts, a.s. v úvode
tohto emailu oslovuje priamo žalovanú a ďakuje jej za predbežnú rezerváciu, ktorá mala byť záväzne
potvrdená po pripísaní platby na bankový účet spoločnosti (IBAN: M. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX)
vo výške 16 974 eur, s variabilným symbolom 4462000064. Z výpisu z bankového účtu žalobcu pritom
vyplýva, že platba vo výške 16 974 eur bola zaplatená na bankový účet spoločnosti Tatry mountain

resorts, a.s. uvedený v emaile s rezerváciou, pričom bol použitý rovnaký variabilný symbol, ako je
uvedený v emaile s rezerváciou. Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že platba z účtu
žalobcu bola určená práve na zaplatenie sumy za pobyt, ktorý je špecifikovaný v predmetnom emaile s
rezerváciou a ktorý bol následne zmenený pre nedostupnosť pôvodne objednaných ubytovacích kapacít
(s vrátením časti sumy vo výške 9 900 eur na účet žalobcu, pri ktorom spoločnosť Tatry mountain

resorts, a.s. do identifikácie platby uviedla priezvisko žalovanej). Zároveň je v emaile s rezerváciou
výslovne uvedené, že ak si rezervujúci želá vystavenie daňového dokladu vo forme faktúry vystavenej v
prospech právnickej osoby alebo fyzickej osoby - podnikateľa, je povinný o tom informovať spoločnosť
Tatry mountain resorts, a.s. ešte pred zaplatením sumy za rezerváciu, s tým, že dodatočná zmena
fakturačných údajov už nie je možná. Žalovaná nepreukázala, že by žiadala o vystavenie faktúry na iný

subjekt a žiadnu takúto faktúru nepredložila.

12. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že tak žalovaná, ako aj svedkyňa G. na pojednávaní dňa
21.11.2022 zhodne vypovedali, že pri rezervácii pobytu bola použitá karta GOPASS žalovanej, čím
sa malo sledovať dosiahnutie poskytnutia zľavy z ceny pobytu v ubytovacom zariadení spoločnosti

Tatry mountain resorts, a.s. Použitie karty GOPASS je výslovne potvrdené aj v emaile spoločnosti
Tatry mountain resorts, a.s. s predbežným potvrdením rezervácie a žalovaná vo vyjadrení zo dňa
14.11.2022 výslovne uviedla, že jej spojenie so spoločnosťou Tatry mountain resorts, a.s. malo nastať
"pravdepodobne z dôvodu, že I. G. pri rezervácii použila Gopass kartu vystavenú na meno žalovanej."Tvrdenie žalovanej, že pobyt v ubytovacom zariadení Tatry mountain resorts, a.s. nemala rezervovať
ona, ale H. G., nebolo okrem svedeckej výpovede H. G. podložené žiadnym dôkazom. Tvrdenie
žalovanej o tom, že ona pobyt neobjednávala, žalovaná v spore uviedla až dodatočne (v rozsiahlom

odpore proti platobnému rozkazu nie je o nej žiadna zmienka) a súd prvej inštancie túto námietku
považoval za účelovú v snahe preniesť zodpovednosť za vzniknuté bezdôvodné obohatenie na H. G..
Prvoinštančný súd taktiež poukázal na to, že použitie karty GOPASS žalovanej je ďalším dôkazom,
že záväzkový vzťah v tomto prípade vznikol práve medzi žalovanou a spoločnosťou Tatry mountain
resorts, a.s. a že z peňazí žalobcu bol splnený práve záväzok žalovanej voči spoločnosti Tatry mountain

resorts, a.s. Program GOPASS je systém spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s., ktorého cieľom je
poskytovanie nadštandardných výhod pre stálych zákazníkov prevádzok a zariadení prevádzkovaných
spoločnosťou Tatry mountain resorts, a.s. Tak žalovaná, ako aj svedkyňa G. na pojednávaní dňa
21.11.2022opakovanepotvrdili,žerezerváciapobytusarobilanažalovanúspoužitímjejkartyGOPASS,
a to s cieľom získať zľavu z ceny pobytu. Zo všeobecných obchodných podmienok je však vylúčené,
aby za takýchto okolností mohol byť objednávateľom ubytovania a súvisiacich služieb niekto iný ako

žalovaná. Karta GOPAS je neprenosná a používať ju môže len osoba, na meno ktorej bola vydaná. Ak
by teda aj jednotlivé kroky pri rezervácii fyzicky vykonávala namiesto žalovanej iná osoba (napríklad
svedkyňa G.), takéto úkony by mali zaväzovať priamo žalovanú, ktorej karta GOPASS bola pri rezervácii
vedome použitá s cieľom získať zľavu z ceny objednávaných služieb. Napokon na základe predložených
faktúr je nepochybné, že spoločnosť Tatry mountain resorts, a.s. za objednávateľa služieb v tomto

prípade považovala žalovanú, na ktorú okrem iného vystavila aj všetky faktúry. Vzhľadom na vyššie
uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že došlo k plneniu z účtu žalobcu na účet Tatry mountain
resorts, a.s., ktorým sa plnil záväzok žalovanej voči Tatry mountain resorts, a.s., preto sa žalovaná
bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu
žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7 074 eur spolu

s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 16.11.2021 do zaplatenia. O úrokoch
z omeškania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj § 3
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., nakoľko žalovaná bola v omeškaní so splnením povinnosti vydať
žalobcovi predmet bezdôvodného obohatenia, prvoinštančný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
zákonné úroky z omeškania počnúc dňom nasledujúcim po uplynutí určenej lehoty na zaplatenie (t.j.

odo dňa 16.11.2021). O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p., keď
úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnej žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške
ktorej rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

13. Proti rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
b), f) a h) C.s.p., t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za zásadnú chybu napádaného

rozhodnutia považovala skutočnosť, že súd nesprávne zistil skutkový stav z predložených dôkazov. Či
už úmyselne alebo z nedbanlivosti, súd v bode 6 napádaného rozhodnutia vymenoval listinné dôkazy,
s ktorými sa oboznámil a ktoré boli základom zisteného skutkového stavu. V tomto zozname sa však
nenachádzajú prílohy vyjadrenia žalovanej zo dňa 14.11.2022, ktorými boli potvrdenie rezervácie od
TMR a emailová komunikácia I. G. s TMR. Z tejto emailovej komunikácie a potvrdenia rezervácie

je jednoznačné, že objednávku realizovala a od samotného začiatku (t.j. od objednania pobytu) až po
ukončenie pobytu komunikovala s TMR výlučne I. G. a nie pani B.. Ak bola v rezervácii uvedená pani
B., treba skúmať prečo, resp. aký to malo účel (zľava cez Gopass kartu pani B.), no je jednoznačné,
že objednávateľom bola pani G.. Ona komunikovala, ona objednávala, na jej email prišla rezervácia,
ktorú ona zabezpečovala. Žalovaná poukázala už vo vyjadrení zo dňa 14.11.2022 na § 15 ods. 1 a

ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný
zákonník“), podľa ktorého platí, že ten kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je
splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Ak osoba svojím konaním
prekročí rozsah poverenia podľa predchádzajúcej vety, toto konanie podnikateľa zaväzuje len vtedy, ak
tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu

ani nemohla vedieť. I. G. mala oprávnenie konať v zmysle uvedeného ustanovenia v mene žalobcu
pri objednávaní pobytu, keďže na zabezpečenie a úhradu pobytu z účtu žalobcu mala súhlas pána G..
Na základe uvedeného je potom zrejmé, že I. G. pri objednávaní pobytu v TMR vystupovala a konala
buď v mene žalobcu alebo vo svojom mene. Záväzkový vzťah tak následne mohol vzniknúť iba medzižalobcom a medzi TMR, resp. medzi I. G. a TMR. Ak by aj I. G. svojím konaním prekročila rozsah
poverenia, ktorý jej žalobca zveril, tak takýto právny úkon by žalobcu nezaväzoval iba v prípade, ak
by TMR mala o tom vedomosť. Dôkazné bremeno je v tomto prípade na strane žalobcu. Skutočnosť,

že zájazd objednala pani G., potvrdila táto svedkyňa aj počas pojednávania dňa 21.11.2022. Súd na
tieto dôkazy nijako neprihliadol a osobitne ich ani nepomenoval v rozsudku. Súd dokonca v bode 36
uviedol, že „Tvrdenie žalovanej, že pobyt v ubytovacom zariadení Tatry mountain resorts, a.s. nemala
rezervovať ona, ale H. G., nie je okrem svedeckej výpovede H. G. podložené žiadnym dôkazom.
Tvrdenie žalovanej o tom, že ona pobyt neobjednávala, žalovaná v spore uviedla až dodatočne (v

rozsiahlom odpore proti platobnému rozkazu nie je o nej žiadna zmienka) a súd tak túto námietku
považoval za účelovú v snahe preniesť zodpovednosť za vzniknuté bezdôvodné obohatenie na H.
G..“ Tvrdenie o tom, že pobyt objednala pani G. je naopak podložený dvoma dôkazmi, ktoré súd
neuviedol v bode 6, 36 a ani v iných častiach napádaného rozhodnutia. Potvrdenie rezervácie i emailová
komunikácia sú zásadnými dôkazmi, ktoré stavajú dôkazný stav do iného uhla. Samozrejme súd nemusí
reagovať na každý argument či každú listinu, no v tomto prípade ide podľa názoru žalovanej o veľmi

podstatný listinný dôkaz, ktorý nemala žalovaná v dispozícii skôr a preto ho ani nemohla predložiť
spolu s odporom resp. skôr. O týchto emailoch bola žalovaná informovaná až neskôr a preto ich
predložila ihneď, ako boli poskytnuté pani G., keďže všetka komunikácia išla cez email pani G.. Žalovaná
mala za to, že ak chce súd koncentrovať dôkazy, nemôže tak robiť selektívne a priznať silu dôkazom
(svedeckým výpovediam) realizovaným na neskorších pojednávaniach dňa 21.11.2023 a 6.2.2023 a

ani si len nevšimnúť dôkaz predložený dňa 14.11.2022. Zároveň tvrdila, že prípadná koncentrácia (ak
malo ísť zo strany súdu o tento inštitút), by mala byť jasne vysvetlená a jasne pomenovaná k tak
zásadným dôkazom. Položila otázku „Akými argumentmi súd hovorí v bode 36 napádaného rozsudku o
„účelovej snahe“ žalovanej, keď má v spise listinný dôkaz?“ Vo vzťahu k súdom deklarovaným rozporom
vo výpovediach žalovanej a jej sestry uviedol, že „z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že žalovaná

svoje tvrdenia uvedené v odpore, ... postupne modifikovala tak, že pobyt nebol nijako definovaný,
nebola určená výška sumy za pobyt a ani nebolo stanovené, kto sa ho má zúčastniť“. Žalovanej nebolo
zrejmé ako súd dospel k tomuto záveru, ktorý nevysvetlil a položil otázku, či si súd zjednotil žalovanú
s pani G.. Podľa názoru žalovanej nie je možné z bodov 26 až 28 rozsudku takýto záver vyvodiť.
Žalovaná nič nemodifikovala, stále tvrdila a tvrdí, že jej bol poskytnutý pobyt, pre jej rodinu v zariadení

TMR. Či sa žalovaná dozvedela o pobyte ústne priamo od pána G. alebo ústne od svojej sestry, či
bol budget určený hrubo alebo na cent pevnou sumou, alebo či boli menovite vymenovaní členovia
rodiny pani B. alebo bolo len povedané, že môže ísť s rodinou, nie sú žiadne podstatné okolnosti,
ktoré by niečo menili na tom, že žalovaná i svedkyňa G. zhodne tvrdia, že pobyt dostali od pána
G. ako ich zamestnávateľa (je konateľom v spoločnostiach, kde obe dámy pracovali). Toto sú podľa

názoru žalovanej rozpory, ktoré nemôžu vylúčiť dôkaznú silu výpovedí žalovanej a pani G., ak ich
podporujú aj listinné dôkazy, ktoré si súd v spise nevšimol (potvrdenie rezervácie vykonanej a teda
aj doručenej na email pani G. a tiež emailovú komunikáciu k rezervácii medzi TMR a pani G.). Súd
nijako nevysvetlil, prečo na tieto dôkazy v spojitosti s výpoveďami neprihliadol. Súd na záver bodu
28 napadnutého rozhodnutia uviedol, že „vzhľadom na uvedené súd výpovede žalovanej a jej sestry

H. G. vyhodnotil ako nedôveryhodné a účelové“. Keďže žalovaná bola toho názoru, že súd si vopred
urobil názor, prebral nekriticky argumentáciu žalobcu, rozumie snahe súdu uviesť akékoľvek odlišnosti
a na ich základe spochybniť žalovanú, no žiada odvolací súd, aby objektívne posúdil, či sú súdom
uvedené rozpory tak závažné, že majú mať za cieľ úplne neprihliadnutie na podstatnú skutočnosť – že
zájazd bol poskytnutí pánom G.. Nevie ako môže súd uviesť, že žalovaná sa vo svojej výpovedi vrátila

k tvrdeniam z odporu v prípade, ak určitá skutočnosť nebola uvedená rovnako v jednom vyjadrení zo
dňa 14.11.2022. Veď podstatný je výsluch žalovanej a svedkyne, to sú dôkazné prostriedky. Tvrdenia a
opis situácie v odpore či vo vyjadreniach sú samozrejme prostriedkom procesného útoku či obrany, no
výsluch je dôkaz a na jeho podklade by mal byť ustálený skutkový stav. Podľa názoru žalovanej súd v
tomto pochybil a nesprávne zistil skutkový stav z vykonaných dôkazov (pokiaľ ide o to, kto objednával

zájazd, taktiež či žalobca vedel o výdavku, súhlasil s výdavkom na pobyt, či mal vedomosť, že sa pobytu
zúčastní rodina žalovanej i pani G. – čo je podstatné vo vzťahu k hrubému budgetu, s ktorým žalobca
vopred rátal a bol s ním uzrozumený). Súd venoval značný priestor popisovaniu, podľa názoru žalovanej,
nepodstatných rozporov, no nevenoval sa nijako tomu, čo bolo vo svedeckých výpovediach zhodné a čo
bolo zhodné s písomným vyhotovením. Súd sa ani len nesnažil objektívne zistiť a popísať skutkový stav,

aký vyplýva z dôkazov, no ignoranciou niektorých dôkazov a selektívnym poukazovaním na nepodstatné
a marginálne rozpory sa súd snažil znížiť relevanciu resp. úplne vylúčiť váhu určitých dôkazov. Tento
metodologický prístup k veci nie je podľa názoru žalovanej správny a žalovaná žiadala odvolací súd,
aby preskúmal zvolené argumentárium prvoinštančného súdu, metódu identifikácie skutkového stavua metódu a dôvody neprihliadania na určité dôkazy (výpoveď pani G., výpoveď pani B., emailová
komunikácia s TMR a pani G., potvrdenie rezervácie doručenej na email pani G.). Žalovaná poukázala
na body 30 až 33 napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie vyvodil skutkový záver, že

objednávateľom pobytu bola žalovaná a teda, že záväzkový vzťah vznikol medzi žalovanou a TMR, z
faktúr predložených žalobcom, pričom poukázal na odpoveď TMR, že pobyt uskutočnila „osoba pod
menom A. B.“, objednávku realizovala „osoba pod menom A. B.“, že zmluva bola uzatvorená s „osobou
menom A. B.“. Následne sa „stotožnil s názorom žalobcu, že spoločnosť Tatry mountain resorsts, a.s.
nemala dôvod na to, aby takto spojila žalovanú s prijatou platbou z účtu žalobcu, ak by daná platba

skutočne nebola použitá na úhradu záväzku žalovanej za pobyt v ubytovacom zariadení spoločnosti“.
„Námietkyžalovanej“bolitedaopätovnesúdomvyhodnotenéako„účelové“.Súdpodľanázoružalovanej
nebol schopný pomenovať námietku žalovanej. Žalovaná upriamila pozornosť na to, že jasne uvádzala,
že z faktúry nie je možné vyvodiť, kto je zmluvnou stranou zmluvy o ubytovaní, keďže faktúra má svoj
zákonom vymedzený účel a slúži na plnenie fiškálnych povinnosti poskytovateľa služby. Isto, môže byť
faktúra dôkazom podporným, no ak žalovaná spochybňuje, kto uzatvoril zmluvu, predkladá dôkazy, že

to bola iná osoba, explicitne uvádza, že TMR (obdobne ako akýkoľvek iný hotel) uvedie na faktúre
také údaje, aké mu ubytovaná osoba uvedie (bez posudzovania na strane hotela, či je daná osoba aj
účastníkom zmluvného vzťahu), tak sa mal súd týmito námietkami riadne zaoberať. Tvrdila, že tieto
námietky súd riadne ani len nepomenoval v odôvodnení rozsudku a preto sa nimi ani riadne nezaoberal.
Súdvšetkostavilnafaktúru.Súdsanijakovodôvodneníaprizisťovanískutkovéhostavunevysporiadals

podstatnými právnymi a vecnými argumentmi žalovanej k faktúram uvedeným v bodoch 5 a 6 vyjadrenia
žalovanej zo dňa 27.10.2022, kde bol namietaný nedostatok v zmysle zákona o účtovníctve a tiež
charakter daných „faktúr“ len ako potvrdení o platbách. Čo je ale podstatné, súd sám potvrdil argumenty
žalovanej, že faktúra v tomto prípade nemôže slúžiť ako dôkaz toho, s kým vznikol záväzkový vzťah.
Súd si pravdepodobne vôbec neuvedomil, čo cituje v bode 35 napadaného rozhodnutia, konkrétne

„Zároveň je v emaile s rezerváciou výslovne uvedené, že ak si rezervujúci žiada vystavenie daňového
dokladu vo forme faktúry vystavenej v prospech právnickej osoby alebo fyzickej osoby – podnikateľa,
je povinný o tom informovať spoločnosť Tatry mountain resorts, a.s. ešte pred zaplatením sumy za
rezerváciu, s tým, že dodatočná zmena fakturačných údajov už nie je možná. Žalovaná nepreukázala,
že by žiadala o vystavenie faktúry na iný subjekt a žiadnu takúto faktúru nepredložila.“. Súd teda sám

uviedol, že pri rezervácii vykonanej fyzickou osobou – spotrebiteľom (skutočnosť, že pobyt rezervovala
pani G. preukazuje potvrdenie rezervácie), spoločnosť TMR umožňuje vystaviť daňový doklad podľa
želania danej osoby. Z toho je jasne potvrdená námietka žalovanej voči faktúram, že tie nepreukazujú
účastníka záväzkového vzťahu, nepreukazujú objednávateľa služby a nemôžu byť ani dôkazom v tomto
smere (nota bene, ak žalovaná predložila písomné dôkazy o opaku, a ak bol realizovaný aj výsluch

svedkyne G., ktorá to potvrdzuje). Bod 35 napadaného rozhodnutia je podľa názoru žalovanej v rozpore
s predchádzajúcimi bodmi napadaného rozhodnutia, v ktorých súd jednoznačne potvrdzuje, ako faktúry
preukazujúskýmbolauzatvorenázmluva.VtomtosmeretrebavykladaťajlistodTMRpoužitývbode31
napadaného rozhodnutia, ktorý hovorí o „osobe pod menom A. B.“. Navyše ten ani nemôže byť pravdivý,
ak TMR komunikovala explicitne s pani G. (preukazuje emailová komunikácia). Žalovaná položila otázku

prečo označenie na faktúre, ktoré obsahuje meno žalovanej pani B. (bod 32 napadaného rozhodnutia)
má byť dostatočným dôkazom, no emailová komunikácia predložená žalovanou, ktorú viedla s TMR
pani G. ako objednávateľ služieb a tiež potvrdenie rezervácie, ktoré prišlo na email pani G., nie sú
dostatočným dôkazom. Súd nijako túto zásadnú skutočnosť nevysvetlil. Žalovaná zopakovala, že súd
nesprávne zistil skutkový stav aj v tom, že na faktúru uvedie spoločnosť TMR osobu, ktorá prvá príde

na daný pobyt a predloží doklad totožnosti, alebo ktorá jej bola oznámená podľa želania objednávajúcej
osoby. Táto vec je zásadná, keďže súd ustálil skutkový stav o záväzku žalovanej len z faktúr (a na
základe neprihliadnutia na výpovede žalovanej a pani G., neprihliadnutia na písomné dôkazy predložené
žalovanou). Žalovaná mala za to, že súd následne nesprávne zistil, že medzi spoločnosťou TMR a
žalovanou vznikla zmluva o ubytovaní v zmysle § 754 Občianskeho zákonníka a toto tvrdenie oprel

len o faktúru 6044900276 (ktorá ani nie je faktúrou, ako uvádza žalovaná vo vyjadrení z 27.10.2022).
Selektívnosť výberu dôkazov, ich jednotlivého obsahu preukazuje aj bod 35 napádaného rozhodnutia,
kde sud poukazuje na potvrdenie rezervácie predloženom žalovanou, kde má byť vyslovene žalovaná
označená ako klient spoločnosti, vrátane oslovenia. Súd zrejme nepochopil, že potvrdenie rezervácie
je automaticky generovaná správa, ktorá príde na zadaný email. Email prišiel na emailové konto pani

G. (G.). Je to rovnaký email, z akého je vedená emailová komunikácia k rezervácii so zamestnankyňou
TMR, ktorú si súd nevšimol v spise. Tam je už jasne uvedené, že ide o pani G. a nie B. a že je
z toho zrejmé, že údaje pani B. boli použité len z dôvodu využitia zľavy cez jej Gopass kartu. Ako
tieto skutočnosti vyhodnotil súd, nie je odôvodnené. Súd v bode 37 napádaného rozhodnutia uviedolpoužitie Gopass karty ako dôkaz, že záväzkový vzťah vznikol medzi pani B. a TMR. Uvedené vyvodil z
obchodných podmienok ku Gopass karte. Vernostný program súkromnej obchodnej spoločnosti podľa
názoružalovanejnemôžebyťurčujúcivtom,ktoráfyzickáosobajespotrebiteľomurčitejslužby.Uvedené

odporuje Občianskemu zákonníku, ochrane spotrebiteľa a všeobecným podmienkam určenia toho, kto
je užívateľ služby, resp. kedy a medzi kým vzniká zmluva. Ak by vernostný program obchodníka mohol
určovať, kto je zaviazaný zo služby, kto je spotrebiteľ, kto si môže uplatňovať vady plnených služieb, kto
môže byť poškodený vadnou službou, kto má ochranu spotrebiteľa ako účastníka zmluvného vzťahu s
obchodníkom,takátoúpravabyodporovalazákladomprávaochranyspotrebiteľa.Prelepšiepochopenie

predložila žalovaná odvolaciemu súdu nasledovnú situáciu: ak príde do obchodu značky Tesco skupina
troch ľudí, jeden pri kase reálne platí elektrický spotrebič, druhý použije svoju vernostnú kartu na body a
uplatnenie zľavy a tretia je osoba, pre ktorú sa spotrebič kupuje a ktorá ho bude užívať, kto z týchto troch
osôb je spotrebiteľ a kto uzatvára nepísomnú kúpnu zmluvu? Podľa logiky súdu prvej inštancie to bude
majiteľ vernostnej karty na body a uplatnenie zľavy, lebo (povedané v skratke a s istou dávkou sarkazmu)
obchodného podmienky nepustia a idú nad zákon. Vyvodzovať z takto pomýleného právneho záveru (v

spojitosti s inými predloženými dôkazmi v prejednávanej veci, ktoré si súd nevšimol alebo ktoré označil
za účelové z dôvodu nepodstatných a marginálnych odlišností), dokonca záver o zistenom skutkovom
stavejepodľanázoružalovanejnesprávne.Žalovanánapadlaajprávneposúdenievecivjehokomplexe,
keďže súd nemohol aplikovať správnu právnu normu, resp. ju nemohol aplikovať vôbec, ak súdom
pomenovaný skutkový stav neobstojí v porovnaní s predloženými dôkazmi. Napriek tomu si uviedla, že

zásadnou právnou chybou súdu je zúžený pohľad na to, či mohlo alebo nemohlo ísť o benefit poskytnutý
zostranyzamestnávateľa.Súdvbode24uviedol,žetvrdeniežalovanejopracovnombenefitepovažoval
za nepreukázané a tendenčné a že jej žalobca ani nemohol benefit poskytnúť, keďže nebol formálne
jej zamestnávateľom. Tvrdenie o tom, že pán F. G. je konateľom vo viacerých spoločnostiach skupiny
PROXENTA (predložený vzťahový diagram), že je plne oprávnený rozhodnúť o tom, že benefit pre

pracovníka v jednej spoločnosti tejto skupiny poskytne formálne prostredníctvom inej spoločnosti v tejto
skupine, súd odignoroval tvrdením , že „žalovaná síce poukazovala na personálne prepojenie žalobcu a
jej vtedajšieho zamestnávateľ a osobe F. G., avšak uvedená skutočnosť nič nemení na tom, že žalobca
nebol zamestnávateľom žalovanej a teda jej nemohol poskytnúť benefit nad rámec pracovnej zmluvy
ako zadosťučinenie za nadprácu pre žalobcu“. Toto tvrdenie a takýto právny (a v zásade aj skutkový)

názor súdu je podľa názoru žalovanej v rozpore s realitou pracovno-právnych vzťahov, v rozpore s
komplexnosťou obchodných vzťahov, v rozpore s existenciou komplexnejších (korporátnych) štruktúr,
ktoré dokážu pracovníkom v jednej spoločnosti poskytnúť benefit tovarom alebo službou poskytovanou
iným subjektom v rámci určitej skupiny. Žalovaná žiadala odvolací súd o právne posúdenie situácie:
zamestnávateľ (konateľ a spoločník), ktorý má viacero spoločností (medzi inými aj gastro prevádzku a

hotel), pozve svojich pracovníkov zo spoločností zaoberajúcich sa predajom/výrobou tovaru, na večeru
alebo pobyt do svojho hotela či gastro prevádzky s tým, že ide o pracovný benefit za odvedenú prácu
(a služby sú poskytnuté na náklady danej prevádzky/hotela). Podľa právnej argumentácie súdu prvej
inštancie, nemôže ísť nikdy o benefit, keďže pracovníci z predaja/výroby nemajú pracovný pomer s
daným hotelom či gastro prevádzkou žiadnej zmluvný zamestnanecký vzťah. Ak by následne prišla

pracovníkom predaja/výroby faktúra od hotela či gastro prevádzky, argument o benefite je vylúčený
ipso facto neexistenciou ich pracovnej zmluvy s hotelom/prevádzkou. Takáto argumentácia je podľa
názoru žalovanej nesprávna a výlučne formalistická. Súd bez vysvetlenia odignoroval tvrdenia a dôkazy
žalovanej, že žalobca a spoločnosť, ktorá je zamestnávateľom žalovanej, sú prepojené v osobe pána
G.. Mala za to, že ide o zlé právne posúdenie danej situácie a daných vzťahov, pričom uvedené

má samozrejme presah aj do skutkového stavu. Zároveň uviedla, že právne posúdenie mohlo súd
doviesť aj ku skúmaniu, či skutkový stav (aj keď ho súd podľa nášho názoru zistil úplne nesprávne)
nezodpovedá darovaniu, plneniu za iného, alebo inému právnemu inštitútu, ktorý by plne kopíroval
realitu a komplexnosť právnych vzťahov a nebol výlučne formálny. Benefit môže poskytnúť (alebo
reálne zaplatiť, ako v tomto prípade) aj iná spoločnosť zo skupiny spoločností, ktoré sú v rovnakom

vlastníctve alebo aj štatutárnom riadení ako spoločnosť, pre ktorú zamestnávateľ pracuje (t.j. má s
ňou uzatvorenú pracovnú zmluvu). Tieto skutočnosti súd právne úplne odignoroval bez relevantného
vysvetlenia. Žalovaná konštatovala, že nedostatočné, resp. arbitrárne rozhodnutie je možné badať vo
vzťahu k predchádzajúcim dôvodom tohto odvolania. Súd prvej inštancie nedostatočne zdôvodnil na
základe, ktorých skutočností a logických záverov dospel k názoru o opodstatnenosti žalobcovho nároku.

Súd len stroho konštatoval, že sa v tomto prípade jedná o bezdôvodné obohatenie, avšak toto svoje
tvrdenie nijako neodôvodnil, nepodložil ho žiadnou odbornou literatúrou, súdnymi rozhodnutiami ani
pragmatickými argumentmi. Žalovaná zdôraznila, že boli predložené aj dôkazy v prospech žalovanej,
ktoré súd neuviedol v rozhodnutí spôsobom, ktorý by poukazoval aj na skutočnosti v prospech žalovanej,nijako relevantne (a logicky) nepracoval s ich obsahom a so skutočnosťami, ktoré z nich vyplývajú
vo vzťahu k osobe objednávajúcej pobyt. Časti výpovedí pani G. a žalovanej a časti predložených
písomných dôkazov, ktoré sa súdu nehodili do vopred určeného záveru o nároku žalobcu, súd ani

len nepomenoval v odôvodnení rozhodnutia. Následne nebol súd schopný ani relevantne posúdiť
tieto skutočnosti a jasne sa s nimi vysporiadať (či už ich mať za potvrdené a relevantné alebo nie).
Jednoducho boli tieto skutočnosti pre súd „účelové“. V týchto častiach sa napádané rozhodnutie javí
byť svojvoľné. Takéto odôvodnenie podľa názoru žalovanej neobstojí a nespĺňa štandardy kladené na
súdne rozhodnutie konštantnou judikatúrou slovenských súdnych autorít či európskymi štandardmi. Súd

sa podľa nášho názoru príliš jednoducho stotožnil v podstatných častiach s argumentáciou žalobcu bez
snahy predložiť poctivú argumentáciu vylučujúcu dôkazy predložené žalovanou (a z nich vyplývajúce
skutočnosti). Na základe uvedených skutočností bola žalovaná toho názoru, že napádané rozhodnutie
bolo v popísaných právnych a skutkových otázkach nedostatočne odôvodnené a miestami až arbitrárne.
Pričom právo na presvedčivé a odôvodnené súdne rozhodnutie je imanentnou súčasťou práva na
spravodlivý proces. Žalovaná žiadala, aby odvolací súd podľa § 388 C.s.p. zmenil napádané rozhodnutie

a žalobu v celom rozsahu zamietol, alternatívne, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a priznal žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu.

14. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej vyjadril podaním zo dňa 28.3.2023, v ktorom uviedol, že
podľa jeho názoru je napadnutý rozsudok vecne správny a kvalitne odôvodnený. Súd prvej inštancie

správne zistil skutkový stav veci a správne ho právne posúdil. Pokiaľ žalovaná v odvolaní tvrdila,
že "zásadnou chybou napádaného rozhodnutia je skutočnosť, že súd nesprávne zistil skutkový stav
z predložených dôkazov", čo následne malo viesť k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ktoré
žalovaná "napáda v jeho komplexe, keďže súd nemohol aplikovať správnu právnu normu, resp. ju
nemohol aplikovať vôbec, ak súdom pomenovaný skutkový stav neobstojí v porovnaní s predloženými

dôkazmi", žalobca konštatoval, že žalovaná vo viacerých odsekoch odvolania vytýkala súdu prvej
inštancie, že k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu malo dôjsť z toho dôvodu, že súd údajne
neprihliadal na prílohy vyjadrenia žalovanej zo dňa 14.11.2022, ktorými boli potvrdenie rezervácie od
TMR a emailová komunikácia I. G. (sestry žalovanej, ktorá bola v tomto konaní vypočutá ako svedkyňa)
so spoločnosťou TMR, z ktorých má byť "jednoznačné, že objednávku realizovala a od samotného

začiatku (t. j. od objednania pobytu) až po ukončenie pobytu komunikovala s TMR výlučne I. G. a
nie pani B." (t. j. žalovaná). Predmetné prílohy pritom podľa tvrdenia žalovanej nemali byť uvedené
ani v odseku 6 rozsudku v rámci zoznamu vykonaných dôkazov. Vo vzťahu k potvrdeniu rezervácie
(ktoré spoločnosť TMR odoslala emailom zo dňa 10.1.2020) žalovaná v odvolaní uviedla, že "súd
zrejme nepochopil, že potvrdenie rezervácie je automaticky generovaná správa, ktorá príde na zadaný

email", pričom zdôraznila, že predmetné potvrdenie prišlo na email svedkyne G., z ktorého je "vedená
emailová komunikácia k rezervácii so zamestnankyňou TMR, ktorú si súd nevšimol v spise. Tam je
už jasne uvedené, že ide o pani G. a nie B. a že je z toho zrejmé, že údaje pani B. boli použité
len z dôvodu využitia zľavy cez jej Gopass kartu." Vyššie uvedené námietky žalovanej, ktorými sa
snaží tvrdiť, že záväzok voči spoločnosti TMR nevznikol jej, ale svedkyni Kiczegovej (resp. priamo

žalobcovi), však podľa názoru žalobcu nemôžu obstáť zo žiadnej stránky, pretože sú nepravdivé a
odporujú vykonanému dokazovaniu. Emailová komunikácia svedkyne G. so spoločnosťou TMR je
výslovne označená v zozname vykonaných dôkazov na strane 15 v odseku 6 rozsudku ("emailová
komunikácia p. G. s TMR zo dňa 10.1.2020, 25.9.2020, 24.9.2020, 23.9.2020, 8.9.2020, 7.9.2020"),
pričom na potvrdenie rezervácie (email zo dňa 10.1.2020) súd prvej inštancie viacnásobne poukázal

v odsekoch 35 a 36 rozsudku v rámci odôvodnenia existencie záväzku žalovanej voči spoločnosti
TMR. Nie je preto pravda, že by súd prvej inštancie tieto dôkazy prehliadol alebo dokonca ignoroval.
Okrem emailu zo dňa 10.1.2020, ktorý aj samotná žalovaná označuje za automaticky generovanú
správu (t.j. za správu, ktorú vytvorí informačný systém spoločnosti TMR automaticky z údajov, ktoré
sú mu zadané pri rezervácii), však v tomto konaní nebola predložená žiadna emailová komunikácia,

ktorá by sa mohla týkať pobytu žalovanej v ubytovacom zariadení spoločnosti TMR v termíne odo
dňa 17.2.2020 do 22.2.2020. K tomuto pobytu, úhrada za ktorý je predmetom tohto sporu, žalovaná
predložila výlučne len vyššie uvedený email zo dňa 10.1.2020, v ktorom je žalovaná (a nikto ďalší)
výslovneoznačenáakoobjednávateľubytovacíchslužieb(klientspoločnostiTMR).Všetkyďalšieemaily,
na ktorých je postavené v podstate celé odvolanie, a ktoré mal súd prvej inštancie údajne prehliadnuť

alebo ignorovať, sa celkom zjavne netýkajú sporného pobytu, pretože sú až z podstatne neskoršieho
obdobia a týkajú sa úplne iného, neskoršieho pobytu rodín žalovanej a svedkyne G. v ubytovacích
zariadeniach spoločnosti TMR v stredisku Jasná (na čo žalobca poukázal už vo vyjadrení zo dňa
2.12.2022).SvedkyňaG.vemailezodňa7.9.2020(t.j.takmer7mesiacovposkončeníspornéhopobytu,ktorý sa uskutočnil vo februári 2020) sa zaujíma o rezerváciu ubytovania v termíne odo dňa 3.1.2021
do 7.1.2021 (t. j. až v nasledujúcej zimnej sezóne), čo je v predmetnom emaile výslovne uvedené.
Spoločnosť TMR reagovala na požiadavku svedkyne G. emailom zo dňa 8.9.2020, v ktorom jej predložila

ponuku ubytovania na požadovaný termín odo dňa 3.1.2021 do 7.1.2021. V následných emailoch zo
dňa 23.9.2020 až 25.9.2020 sa medzi svedkyňou G. a spoločnosťou TMR riešili už len technické
detaily ohľadne výberu ubytovania a spôsobu jeho rezervácie. Pre potreby tohto sporu je podľa názoru
žalobcu úplne irelevantné, kto a v prospech koho rezervoval alebo objednával pobyt v ubytovacom
zariadení spoločnosti TMR v termíne odo dňa 3.1.2021 do 7.1.2021, pretože úhrada za tento pobyt

nebola uskutočnená z bankového účtu žalobcu. Žalovanou predložená emailová komunikácia, ktorá
sa vzťahuje výlučne na tento neskorší pobyt a ktorá bola vedená so značným časovým odstupom
po spornom pobyte, ktorý sa uskutočnil odo dňa 17.2.2020 do 22.2.2020, nemá absolútne žiadnu
dôkaznú hodnotu a pre rozhodovanie súdu v tejto veci je bezpredmetná. Fabulácie žalovanej o
prehliadnutí alebo ignorovaní ňou predloženej emailovej komunikácie vnímal žalobca len ako ďalší
pokus o zahlcovanie súdu nepodstatnými vecami. Súd prvej inštancie nemal žiadny dôvod zaoberať

sa v odôvodnení rozsudku komunikáciou medzi svedkyňou G. a spoločnosťou TMR, keďže nijako
nesúvisela s uplatneným nárokom žalobcu. Postup žalovanej, ktorá spochybňuje napadnutý rozsudok
klamlivou interpretáciou predložených dôkazov (ktorá vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti zjavne
nemôže byť nevedomá), je podľa žalobcu o to zarážajúcejší, že žalovaná v odvolaní vytýkala súdu prvej
inštancie absenciu "snahy predložiť poctivú argumentáciu". Na takejto klamlivej interpretácii obsahu

emailovej komunikácie je založená argumentácia žalovanej najmä v odsekoch 5, 6, 9, 12, 13 a 15
až 20 odvolania. Akékoľvek tvrdenia žalovanej, že nebola objednávateľkou pobytu od spoločnosti
TMR, považoval žalobca za prísne účelové, a to najmä z dôvodu, že žalovaná je výslovne označená
na potvrdení o rezervácii pobytu ako jeho objednávateľka, na meno žalovanej boli vystavené všetky
účtovné doklady zo strany spoločnosti TMR, pri objednávke pobytu bola vedome použitá GOPASS karta

žalovanej s cieľom získať na základe podmienok vernostného programu spoločnosti TMR zľavu z ceny
pobytu, spoločnosť TMR pri vrátení preplatku na účet žalobcu označila platbu priezviskom žalovanej,
spoločnosť TMR pri komunikácii so žalobcom opakovane výslovne označila žalovanú ako osobu,
ktorej vznikol záväzok, ktorý bol uspokojený platbou z účtu žalobcu, žalovaná v rozsiahlom odpore
proti platobnému rozkazu nijako nespochybnila, že jej vznikol záväzok voči spoločnosti TMR a rôzne

konštrukcie o objednávke zo strany svedkyne G. (sestry žalovanej) začala vytvárať až v neskoršom
priebehu konania. Faktúry, ktoré spoločnosť TMR vystavila na meno žalovanej, nie sú len nejakým
svojvoľnými dokladmi, ktoré slúžia "na plnenie fiškálnych povinností poskytovateľa služby", keďže v
zmysle§74ods.1písm.b)zákonač.222/2004Z.z.musiaobsahovaťoznačeniepríjemcufakturovaných
služieb(načopoukázalsúdprvejinštancievrozsudku)atedajednoznačnepreukazujú,kohospoločnosť

TMR ako poskytovateľ ubytovacích služieb vnímala ako ich prijímateľa. Tento postup spoločnosti TMR
nebol nijako relevantne spochybnený. Vernostný program GOPASS spoločnosti TMR nejde "nad zákon",
ako žalovaná ironizuje v odvolaní, ale jeho podmienky, ktoré výslovne obmedzujú čerpanie určitých
výhod (vrátane zliav z ceny ubytovacích služieb) pre držiteľov kariet GOPASS, vylučujú možnosť,
že by objednávateľkou ubytovacích služieb, ktoré boli objednané s využitím karty GOPASS patriacej

žalovanej, mohla byť svedkyňa G.. Každý spotrebiteľ, na ktorého poukazuje žalovaná v odvolaní, sa
pritom môže rozhodnúť, či bude členom vernostného programu (a získa zľavu), alebo či ním nebude
(a tým pádom na zľavu nebude mať nárok). V tomto prípade sa žalovaná nepochybne rozhodla, že
chce získať zľavu použitím svojej karty GOPASS a preto len ona mohla byť objednávateľom služieb,
ktoré jej spoločnosť TMR poskytla so zľavou vyplývajúcou z členstva žalovanej v programe GOPASS.

Jediná súvislosť svedkyne G. s objednaním pobytu v ubytovacom zariadení spoločnosti TMR v termíne
odo dňa 17.2.2020 do 22.2.2020 spočívala v tom, že jej emailová adresa bola uvedená v potvrdení
rezervácie (email zo dňa 10.1.2020), avšak len ako súčasť identifikačných údajov žalovanej, ktorá bola
výslovne označená ako objednávateľka ubytovacích služieb. Tvrdiť za týchto okolností (s prihliadnutím
na všetko vyššie uvedené), že skutočnou objednávateľkou ubytovacích služieb nebola žalovaná, ale

H. G., je podľa názoru žalobcu úplne scestné, keďže takáto verzia by mala vyplývať výlučne len z
dodatočných vyjadrení žalovanej (rozdielnych od obsahu jej odporu proti platobnému rozkazu) a z
výpovedesvedkyneG.(ktoránezodpovedalaobsahujej"čestnéhovyhlásenia",ktoréžalovanápriložilak
odporu). Hodnovernosť svedkyne G. žalobca osobitne spochybnili vo svojom vyjadrení zo dňa 2.12.2022
a zo strany žalovanej ide podľa jeho názoru zjavne len o dodatočne vykonštruovanú účelovú obranu

v snahe umelo preniesť zodpovednosť za vzniknuté bezdôvodné obohatenie na svedkyňu G., ktorá je
v súčasnosti trestne stíhaná pre obzvlášť závažný zločin sprenevery a pri ktorej je podstatne nižšia
šanca, že by bola schopná uspokojiť nároky žalobcu. Súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu správne
vyhodnotil výpovede žalovanej a svedkyne G. ako nedôveryhodné a účelové, a to aj vo vzťahu kprocesnej obrane žalovanej, ktorá spočívala v údajnom poskytnutí "benefitu" v podobe pobytu žalovanej
a svedkyne G. s ich rodinami v ubytovacom zariadení spoločnosti TMR. Rozpory vo výpovediach
žalovanej a svedkyne G. súd prvej inštancie podrobne rozobral v rozsudku (s argumentáciou súdu sa

v plnom rozsahu žalobca stotožnil), avšak nie je mu zrejmé, z akého dôvodu ich žalovaná v odvolaní
označuje ako "nepodstatné". Práve naopak, postupné upravovanie tvrdeného skutkového stavu, pri
ktorom žalovaná a svedkyňa G. často neboli schopné odpovedať na položené otázky, resp. odpovedať
na ne odmietali, podľa názoru žalobcu svedčia o tom, že celú legendu o "benefite" v úplne iracionálnej
hodnote si žalovaná spolu so svedkyňou G. len účelovo vymysleli (v tejto súvislosti žalobca poukázal

najmä na to, že svedkyňa G. si pri svojej výpovedi dňa 21.11.2022 nevedela ani len spomenúť na
obsah svojho "čestného vyhlásenia", ktoré podpísala dňa 28.2.2022, teda necelých 9 mesiacov pred jej
výpoveďou na súde). Žalovaná v súvislosti s údajným "benefitom" v odvolaní úplne ignorovala výpoveď
konateľa spoločnosti žalobcu F. G., ktorý na pojednávaní dňa 6.2.2023 vylúčil a poprel nielen poskytnutie
akéhokoľvek benefitu v prospech žalovanej alebo svedkyne G., ale aj tvrdenie žalovanej o tom, že
pobyt v ubytovacom zariadení spoločnosti TMR mal byť uhradený z účtu žalobcu s jeho vedomím a

s jeho súhlasom. Žalovaná bez ohľadu na to tvrdila, že svedkyňa G. mala byť oprávnená konať v
mene žalobcu pri objednávaní pobytu (čo je samo o sebe úplný nezmysel), keďže "na zabezpečenie
a úhradu pobytu mala súhlas pána G.", resp. žiada "odvolací súd, aby objektívne posúdil, či sú súdom
uvedené rozpory tak závažné, že majú za cieľ úplné neprihliadnutie na podstatnú skutočnosť – že
zájazd bol poskytnutí pánom Kožíkom". Žalobca absolútne nerozumel, v čom mal podľa žalovanej súd

prvej inštancie v tomto smere nesprávne zistiť skutkový stav a čím mal teda podľa názoru žalovanej
pochybiť. Žalovaná vo vzťahu k údajnému "benefitu" rozvíjala v odvolaní teoretické úvahy na tému
osoby zamestnávateľa a pracovnoprávnych vzťahov v rámci komplexnejších (korporátnych) štruktúr.
Tieto úvahy však žalobca považoval za bezpredmetné, nakoľko absenciou pracovnoprávneho vzťahu
medzi žalobcom a žalovanou sa súd prvej inštancie zaoberal primárne vo vzťahu k tvrdeniam žalovanej

o tom, že údajný "benefit" jej mal poskytnúť jej zamestnávateľ (ktorým však nebol žalobca) a že
zamestnávateľ jej mal schvaľovať čerpanie dovolenky, pričom všetky svoje argumenty v tomto smere
podľa názoru žalobcu dostatočne objasnil v odôvodnení rozsudku. Podstata sporu však v tomto prípade
nespočíva v tom, či zamestnávateľom žalovanej bol žalobca alebo iná spoločnosť, ktorej štatutárnym
orgánom je F. G., ale v tom, že žalobca a ani žiadna iná takáto spoločnosť nikdy nemali vôľu poskytovať

akékoľvek "benefity" v prospech žalovanej. V súvislosti s údajným "benefitom" žalobca poukázal na
svoje vyjadrenie zo dňa 2.12.2023, v ktorom popísal spôsob ako svedkyňa G., ktorá v danom čase
viedla účtovníctvo žalobcu, zaznamenala platbu v prospech spoločnosti TMR ako "neznámu platbu". Už
len z takéhoto kamuflovania predmetnej platby (čo žalovaná, ktorá takisto pracovala ako účtovníčka,
nijako nepoprela) je podľa názoru žalobcu dostatočne zrejmé, že k poskytnutiu žiadneho "benefitu"

nikdy nedošlo a že argumentácia žalovanej v odvolaní je aj v tejto časti len vykonštruovaná v rozpore
so skutočným stavom veci. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, keď
dospel k záveru, že záväzkový vzťah v tomto prípade vznikol medzi žalovanou a spoločnosťou TMR a
že žalobca plnil v prospech spoločnosti TMR to, čo podľa práva mala plniť žalovaná, v dôsledku čoho
sa žalovaná v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu a je mu

povinná získaný majetkový prospech (žalovanú sumu) vydať. Napadnutý Rozsudok považoval žalobca
za dostatočne a presvedčivo odôvodnený, pričom s prihliadnutím na právne jednoduchý predmet sporu
nieježiadnymjehonedostatkom,žesúdprvejinštanciesvojezáveryovznikubezdôvodnéhoobohatenia
nepodložil"žiadnouodbornouliteratúrou,súdnymirozhodnutiami".Žalobcapovažovalpodanéodvolanie
za nedôvodné a že žalovaná ním sleduje len oddialenie uspokojenia oprávnených nárokov žalobcu,

pričom vytýka súdu prvej inštancie neexistujúce nedostatky rozsudku, ktoré vychádzajú z účelového
výkladu niektorých dôkazov, ktoré sú v rozpore s inými vykonanými dôkazmi, resp. sú pre rozhodovanie
súdu v tomto spore irelevantné. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd potvrdil a priznal
žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

15. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania
si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je podané
dôvodne.

16. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že z celkového obsahu podaného odvolania vyplýva, že
žalovaná podala odvolanie iba proti II. a III. výroku prvoinštančného rozsudku (hoci v odvolaní súčasneuviedla, že rozhodnutie napáda v plnom rozsahu). Odvolací súd preto podrobil odvolaciemu prieskumu
iba tieto výroky (II. a III.) napadnutého rozhodnutia.

17. Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

18. Podľa § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa
práva mal plniť sám.

19. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

20. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnemu záveru, že zmluvný vzťah týkajúci sa pobytu v ubytovacom zariadení Chalets Jasná
Collection**** v termíne od 17.2.2020 do 20.2.2020 vznikol medzi spoločnosťou Tatry mountain resorts
a.s. (ďalej aj ako „TMR“) a žalovanou.

21. Pokiaľ žalovaná v podanom odvolaní namietala, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s listinnými
dôkazmi, ktoré v konaní predložila (e-mailové komunikácie ako prílohy k vyjadreniu zo dňa 14.11.2022),
odvolací súd poukazuje na to, že prvoinštančný súd vymenoval v odôvodnení svojho rozhodnutia všetky
dôkazy predložené žalovanou, pričom dôkazom – potvrdením rezervácie pobytu v termíne od 17.2.2020
do 20.2.2020 (e-mail zo dňa 10.1.2020) sa riadne zaoberal, vyhodnotil ho jednotlivo ako aj vo vzájomnej

súvislosti s ostatnými dôkazmi. Je nutné upriamiť pozornosť na to, že uvedený dôkaz – e-mail zo dňa
10.1.2020 bol zo všetkých predložených e-mailov jediným relevantným pre rozhodnutie vo veci, keďže
iba tento e-mail sa vzťahoval na rozhodné obdobie, t.j. na pobyt v ubytovacom zariadení v termíne od
17.2.2020 do 20.2.2020. Ostatná e-mailová komunikácia sa nevzťahovala na uvedené obdobie a týkala
sa iných pobytov, v súvislosti s ktorými si žalobca neuplatňoval žiadne nároky, preto nebolo potrebné

sa nimi bližšie zaoberať. Súd prvej inštancie veľmi podrobným a vyčerpávajúcim spôsobom posúdil
dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané a zrozumiteľným a logickým spôsobom uviedol svoju úvahu, na
základe ktorej dospel k záveru, že zmluvný vzťah týkajúci sa pobytu v ubytovacom zariadení vznikol
práve medzi žalovanou a spoločnosťou TMR. Ak žalovaná v odvolaní zotrvala na svojom tvrdení, že
predmetný pobyt objednávala p. G. (jej sestra), pričom uvedené malo vyplývať nielen zo svedeckej

výpovede I. G., ale aj z predmetných mailov, uvedené nemá oporu v obsahu súdneho spisu a vo
vykonaných dôkazoch, z ktorých iba jeden e-mail sa týka pobytu v rozhodnom období, a práve v ňom je
označená žalovaná ako objednávateľka pobytu, ktorej spoločnosť TMR objednávku potvrdila. V spojení
s použitím Gopass karty žalovanej potom možno uzavrieť, že objednávateľom pobytu, a teda zmluvnou
stranou so spoločnosťou TMR bola práve žalovaná. Na uvedený záver nemá vplyv skutočnosť, že ako

kontaktnýúdajbolavrezerváciiuvedenáe-mailováadresasestryžalovanej,keďzosamotnejrezervácie,
z použitia karty Gopass ako aj vystavených faktúr vyplýva, že objednávateľom pobytu bola žalovaná.
Ak žalovaná v odvolaní zdôraznila, že faktúra nie je dôkazom toho, s kým vznikol záväzkový vzťah, je
potrebné konštatovať zhodne so súdom prvej inštancie, že z uvedeného dôkazu vyplýva tá skutočnosť,
že spoločnosť TMR na základe objednávky považovala za svojho zmluvného partnera práve žalovanú,

ktorúoznačilavofaktúreakopríjemcufakturovanýchslužieb,pričomžalovanánevyužilamožnosťzmeny
fakturačných údajov ešte pred zaplatením sumy za rezerváciu pobytu. Tvrdenia žalovanej o tom, že
ohľadompobytukomunikovalaI.G.,ktoráhoajobjednávalaazabezpečovalarezerváciu,nebolivkonaní
preukázané.

22. Súd prvej inštancie sa náležitým spôsobom vysporiadal aj s rozpormi v jednotlivých tvrdeniach
žalovanej ako aj s rozpormi v čestnom vyhlásení svedkyne I. G. a jej výpoveďou v konaní, pričom
odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie v danom smere plne stotožňuje. Nemožno súhlasiť
s argumentáciou žalovanej, že okolnosti tvrdeného poskytnutia benefitu žalobcom nie sú žiadnymi
podstatnýmiokolnosťami.Odvolacísúdkonštatuje,žepráveuvedenéokolnostitvoriliobsahpodstatných

skutkových tvrdení žalovanej, ako aj čestného vyhlásenia a svedeckej výpovede I. G., ktoré mali
smerovať k preukázaniu skutočnosti, že absolvovaný pobyt v ubytovacom zariadení bol pracovným
benefitom poskytnutým konateľom žalobcu. Vzhľadom k tomu, že v priebehu konania došlo k podstatnej
zmene týchto skutkových tvrdení, a že existovali rozpory medzi jednotlivými tvrdeniami žalovanej, medzitvrdeniami žalovanej a tvrdeniami svedkyne v čestnom vyhlásení ako aj medzi tvrdeniami svedkyne
v čestnom vyhlásení a tvrdeniami svedkyne v rámci jej výsluchu, je potrebné súhlasiť so súdom
prvej inštancie, ktorý vyhodnotil výpovede žalovanej a jej sestry (svedkyne G.) ako nedôveryhodné a

účelové, a to za súčasného popretia týchto tvrdení žalobcom a nepredloženia žiadneho iného dôkazu
preukazujúceho tvrdenia žalovanej o poskytnutí benefitu.

23. Odvolací súd preskúmajúc rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti dospel k záveru, že v
postupe súdu prvej inštancie neboli zistené žiadne nedostatky, ktoré by boli spôsobilé pre prijatie záveru

o porušení práva žalovanej na spravodlivý proces, súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil, keď prijal záver, že v danom
prípade došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej, a to plnením žalobcu za žalovanú (§
454 Občianskeho zákonníka), predmet ktorého obohatenia je žalovaná povinná vydať žalobcovi.

24. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387

ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

25. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods.

2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá
súdny úradník.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.

1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).