Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, May 15, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/9/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7517203602
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:7517203602.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu B. K., narodený XX. K. XXXX, Q. XX, zastúpeného
advokátkouJUDr.IvetouRajtákovou,Košice,Štúrova20protižalovanejR.A.L.,narodenejXX.S.XXXX,
Č., M. XXX/X, zastúpenej advokátom JUDr. Richardom Kovalčíkom, Košice, Rázusova 1, o zaplatenie
3.669,64 eura s prísl., vedenom na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 15C/22/2017, o dovolaní
žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 17. augusta 2023 sp. zn. 3Co/156/2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 17. augusta 2023 sp. zn. 3Co/156/2022 vo výrokoch I., II. a
IV. z r u š u j e a vec mu v uvedenom rozsahu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd") napadnutým rozsudkom podľa § 388 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP") zmenil rozsudok Okresného súdu Košice -
okolie (ďalejlen„súdprvejinštancie"resp.„prvoinštančnýsúd")z10.marca2022č.k.15C/22/2017-175,

ktorým zamietol žalobu o zaplatenie sumy 3.669,64 eura s prísl. a žalovanej priznal náhradu trov konania
v rozsahu 100% tak, že „...žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 834,82 eura s 5,05%
úrokom z omeškania od 4. februára 2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.);
tiež zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania
právo (výrok II.); potvrdil rozsudok v prevyšujúcom zamietajúcom výroku (výrok III.); žiadnej zo strán
nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania (výrok IV.)".

1.1. Súd prvej inštancie v rozhodnutí po skutkovej stránke vychádzal zo zistenia, že žalobca uplatnený
peňažný nárok požaduje na základe rozhodnutia o dedičstve po nebohom R. K., zomrelom XX. C.
XXXX, sp. zn. 13D 95/2011 a rozhodnutia o dedičstve po nebohej C. K., zomrelej XX. S. XXXX, sp. zn.
12D 324/2012. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania a na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný. Vychádzal z toho, že ak si žalobca uplatnil peňažný

nárok na základe dedičského rozhodnutia po R. K., ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. septembra
2013 a žaloba bola podaná 21. februára 2017, je nárok žalobcu v tejto časti premlčaný. Pokiaľ ide
o nárok vyplývajúci z uznesenia v dedičskom konaní po C. K., ktoré nadobudlo právoplatnosť 3.
februára 2016 tento prvoinštančný súd nepovažoval za premlčaný. Žalobca si uplatnil nárok na vydanie
veci v súlade s ustanovením § 126 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník"), pričom súd prvej inštancie bol toho názoru, že

základným predpokladom úspešnosti takejto žaloby je, že sa vec neoprávnene nachádza vo faktickej
moci inej osoby než vlastníka. Vykonaným dokazovaním však mal preukázané, že finančné prostriedky,
ktoré zdedil žalobca ako dedič sa u žalovanej nenachádzajú, keďže vkladné knižky sa u žalovanej
nenachádzali a boli vedené na meno ich matky C. K. a na meno otca vkladné knižky ani účet nebol, i
keď notár vyporiadal BSM poručiteľov tak, že do tohto zahrnul i tieto vkladné knižky. Súd prvej inštancie
mal za preukázané, že po smrti otca a ešte počas života matky strán sporu s finančnými prostriedkami

nakladala ich matka, pričom vkladná knižka končiaca trojčíslom XXX bola zrušená v roku 2008 a
vkladná knižka končiaca trojčíslom XXX bola zrušená v roku 2010, pričom účet bol zrušený žalovanouako spoludisponentkou v roku 2008; tieto skutočnosti boli zrejmé z potvrdenia Slovenskej sporiteľne. S
poukazom na uvedené prvoinštančný súd bol toho názoru, že pokiaľ o vydanie finančných prostriedkov
zdedených po matke žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že tieto finančné prostriedky sú

v držbe, resp. že sa nachádzajú u žalovanej. Vyslovil presvedčenie, že predmetné peniaze vyberala
a odovzdala žalovaná svojej matke, matka s nimi disponovala s tým, že nakladanie s finančnými
prostriedkami za života poručiteľa je jeho súkromnou vecou, ktorú žalovaná v žiadnom prípade nemohla
ovplyvniť a keďže žalobca nepreukázal skutočnosť, že peniaze tak, ako boli zdedené po nebohej C. K. by
mala v držbe žalovaná, žalobu i z tohto dôvodu zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom

na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci
vo vzťahu k žalobcom tvrdenému dedičskému právu po nebohom R. K. ohľadom sumy 1.834,82 eura
s príslušenstvom, ak vychádzal z názoru, že uvedený nárok je premlčaný. V uvedenom smere, keďže
počasodvolaciehokonanianedošlokzmeneskutkovéhoaniprávnehostavu,vpodrobnostiachpoukázal

na dôvody odvolaním napadnutého rozhodnutia.

2.1. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu uviedol, že ich nepovažuje za dôvodné. Žalobca
vychádzal z názoru, že jeho nárok nemožno považovať za premlčaný, lebo v súlade s § 126 ods.
1 Občianskeho zákonníka sa domáha vydania predmetu svojho vlastníctva - peňazí, ktoré získal

dedením. S poukazom na citované zákonné ustanovenie a jeho rozborom odvolací súd dospel k záveru,
že žalobca sa v konaní domáha vydania sumy 1.834,82 eura s príslušenstvom ako dedičstva po
nebohom R. K., ktorú žalovaná mala vybrať z peňažného účtu. Je teda zrejmé, že predmet konania
nie je individualizovaný natoľko, aby sa mohlo jednať o poskytnutie ochrany žalobcovi prostredníctvom
vindikačnej žaloby. Odvolací súd ďalej pokračoval, že podľa Občianskeho zákonníka sa zásadne

premlčujú všetky majetkové práva (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka), menovite práva na peňažné
plnenie. Z toho vyplýva, že v oblasti občianskeho práva nepodliehajú premlčaniu rýdzo osobné, resp.
osobnostné práva, lebo tým je treba zabezpečiť s ohľadom na ich charakter účinnú právnu ochranu po
celú dobu života fyzickej osoby. Hoci vlastnícke právo je v zásade nepremlčateľné, výplata peňažnej
sumy pochádzajúca z dedičstva má charakter peňažnej pohľadávky. Peňažná pohľadávka je vzťahom

záväzkovým (§ 488 a nasl. Občianskeho zákonníka) a nie právom vecným a teda nemôže požívať
ochranu, ktorá je ústavne zaručená právu vlastníckemu. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd v časti
uplatneného nároku ohľadom zaplatenia sumy 1.834,32 eura s príslušenstvom považoval odvolanie za
nedôvodné a preto v tejto časti rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

2.2. Za dôvodné však odvolací súd považoval odvolanie žalobcu ohľadom zaplatenia sumy 1.834,82
eura s príslušenstvom nadobudnutou žalobcom ako dedičstvom po nebohej C. K. na základe uznesenia
Okresného súdu Košice-okolie z 29. decembra 2015. V tomto smere súd prvej inštancie správne
zistil skutkový stav veci, že nárok žalobcu premlčaný nie je, ak uznesenie okresného súdu nadobudlo
právoplatnosť 3. februára 2016 a žalobca uplatnil nárok na súde dňom 21. februára 2017. Rovnako

dospel aj k správnemu záveru, ak konštatoval, že je zrejmé, že žalovaná finančné prostriedky vyberala,
či už za života matky alebo po jej smrti, pričom tieto nepochybne patrili do dedičstva po pozostalom
nebohom B. K. a následne aj po C. K. a teda patrili do dedičstva na základe dedičských rozhodnutí.
Prvoinštančný súd však vec nesprávne právne posúdil, ak žalobu v uvedenej časti zamietol odôvodňujúc
zamietajúci výrok tým, že „...žalobca v časti finančných prostriedkov zdedených po svojej matke C. K.

neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, že finančné prostriedky sú v držbe, resp. že sa
nachádzajú u žalovanej ..." Uvedený záver je nesprávny z dôvodu, že ak sa žalobca domáhal „vydania"
peňažnej sumy 1.834,00 eura s príslušenstvom a teda predmet konania nebol individualizovaný natoľko,
aby sa mohlo jednať o poskytnutie ochrany žalobcovi prostredníctvom vindikačnej žaloby v zmysle §
126 Občianskeho zákonníka, išlo o nárok žalobcu podraditeľný žalobe z bezdôvodného obohatenia,

pričom v procesnej rovine sa taký nárok realizuje požiadavkou na zaplatenie peňažnej sumy, nie na
jej „vydanie". Nebolo potrebné sa preto zaoberať zistením, či sporné finančné prostriedky sú v držbe u
žalovanej, ale iba zistením, či uvedené peňažné prostriedky žalovaná z účtu vybrala. V tejto súvislosti
súd prvej inštancie síce konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že finančné prostriedky vyberala
žalovaná, tieto však mala odovzdať svojej matke, ktorá s nimi disponovala za svojho života. Skutkové

tvrdenie žalovanej, že finančné prostriedky, ktoré vybrala z vkladných knižiek, resp. účtu a odovzdala
matke C. K., žalobca poprel a ohľadom týchto tvrdení žalovaná nenavrhla vykonať žiadne dokazovanie.
V konaní tak zostalo nepreukázané, že žalovaná potom, čo vyberala finančné prostriedky z vkladných
knižiek a účtu, tieto odovzdala nebohej C. K.. Za takejto procesnej situácie odvolací súd uzatváral, žežalovaná sa ohľadom sumy 1.834,82 eura s príslušenstvom ako dedičstvom po nebohej C. K. na úkor
žalobcu bezdôvodne obohatila (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), preto zmenil rozsudok v časti
zamietajúceho výroku podľa § 388 CSP a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu s

príslušenstvom, majúc za to, že žalovaná sa dostala do omeškania s peňažným plnením nasledujúcim
dňom po právoplatnosti uznesenia okresného súdu o nadobudnutí dedičstva žalobcom.

2.3. Vzhľadom na to, že každá zo strán mala vo veci úspech len čiastočný, odvolací súd žiadnej zo
strán náhradu trov prvostupňového ani odvolacieho konania nepriznal (§ 255 ods. 2 CSP v spojení s

§ 396 ods. 2 CSP).

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu žalovaná (ďalej aj „dovolateľka") podala dovolanie do
prvého zmeňujúceho výroku, ktorým odvolací súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.834,82 eura s 5,05 % úrokom z omeškania od 04. februára 2016 do zaplatenia a do závislých výrokov
o trovách konania, prípustnosť ktorého odôvodňovala ustanovením § 420 písm. f) CSP t.j. tým, že

súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uviedla, že žalobca sa žalobou domáhal vydania
dvoch peňažných súm v rovnakej výške, uložených na vkladných knižkách, resp. na vkladovom účte,
ktoré mal nadobudnúť v dedičskom konaní po rodičoch sporových strán R. K. a C. K., s ktorými podľa
jeho názoru disponovala žalovaná, nakoľko uskutočňovala z týchto vkladných knižiek, resp. vkladového

účtu výbery hotovosti. Svoj nárok oprel o právo na vydanie veci podľa § 126 Občianskeho zákonníka,
zabezpečujúceho ochranu vlastníka proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva zasahuje. Na tomto
právnom posúdení svojho nároku žalobca zotrval počas celého priebehu súdneho sporu a podľa tohto
zákonného ustanovenia nárok žalobcu posudzoval aj súd prvej inštancie, ktorý nárok žalobcu zamietol
sčasti z dôvodu premlčania uplatneného nároku (pokiaľ ide o dedičský nárok po zomr. R. K.) a sčasti

neunesenia dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu, že peňažné prostriedky, ktorých sa žalobca
domáha sú v držbe žalovanej, čo je základnou podmienkou pre vyhovenie vindikačnej žalobe. Žalovaná
poukázala na to, že až v druhom odvolacom konaní odvolací súd nesúhlasil s právnym posúdením
nároku žalobcu podľa § 126 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že nárok žalobcu je čiastočne (v
nepremlčanomrozsahu)danýztitulubezdôvodnéhoobohatenia(§451anasl.Občianskehozákonníka),

ktorý sa v procesnej rovine realizuje požiadavkou na zaplatenie peňažnej sumy, nie na jej vydanie.
Žalovaná v dovolaní namietala, že odvolací súd sa neriadil ustanovením § 382 CSP, keď dospejúc k
názoru, že nárok žalobcu treba posúdiť podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom
obohatení (a nie podľa § 126 Občianskeho zákonníka), teda podľa ustanovenia, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní sporu nebolo použité ani súdom prvej inštancie ani odvolacím súdom a ani sporovými

stranami, nevyzval strany sporu , aby sa k použitiu tohto ustanovenia vyjadrili a rozhodol vo veci samej
rozsudkom bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd tak vydal „prekvapivé rozhodnutie" a svoje
konanie zaťažil procesnou vadou, ktorá má za následok porušenie práva žalovanej na spravodlivý
proces, žalovanej svojím postupom uprel právo vyjadriť sa, právne argumentovať, prípadne predkladať
nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako

významné. Z uvedených dôvodov žalovaná Najvyšší súd Slovenskej republiky žiadala, aby rozsudok v
dovolaním napadnutej časti zrušil a vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.1. Žalobca sa k podanému dovolaniu žalovanej písomne nevyjadril.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že rozhodnutie

odvolacieho súdu je potrebné v napadnutom rozsahu zrušiť.

5. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok
a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej
Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak
zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.6. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto

v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces.

7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §

431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

9. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci

procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v
dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

10. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,

že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo
73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie
dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý
proces.

11. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na
spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré

sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán
v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom

- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).13. Pojem ,,procesný postup" bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu
tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo
nečinnosť súdu, teda proces prejednania sporu znemožňujúci strane sporu realizáciu jej procesných

oprávnení a mariaci možnosti jej aktívnej účasti na konaní (R 129/1999, rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno vykladať
extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. ,,Postupom súdu"
možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce
opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

14. Vo vzťahu k namietanej vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľka namietala
porušenie jej procesných práv spočívajúcich v tom, že odvolací súd sa neriadil ustanovením § 382
CSP, vydal „prekvapivé rozhodnutie" a svoje konanie zaťažil procesnou vadou, ktorá má za následok
porušenie práva žalovanej na spravodlivý proces, žalovanej svojím postupom uprel právo vyjadriť sa,
právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych

záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné.

15. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 382 ustanovuje, že ak má odvolací súd za to, že sa na
vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní
veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany konania, aby sa k možnému

použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

15.1. Vyššie citované ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z
princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho
štátu, osobitne princípu právnej istoty.

15.2. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo
veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti
týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať
sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych

záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné.

15.3. Pod „prekvapivým rozhodnutím" sa v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval
skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom

prvej inštancie. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane" založené na iných právnych
záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj sp. zn. 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie
z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane" založené nepredvídateľne na iných
„nových" dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v
danej procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového" právneho názoru zaujatého

až v odvolacom konaní (porovnaj 5 Cdo 46/2011).

15.4. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre definoval tzv. prekvapivé rozhodnutie,
o ktoré ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných zásadne
odlišných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, pričom zároveň odvolací súd účastníkovi konania

neumožní vyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym záverom, teda účastník konania nemá možnosť
právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné (II. ÚS 407/2016, I. ÚS 736/2016).

16. Princíp tzv. „predbežného právneho posúdenia veci" vychádzajúci z § 382 CSP (tiež por. § 171

ods. 1 CSP) teda súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, aby strany sporu
dostali príležitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol
predbežný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010, 4 Cdo 22/2017).

17. Zo spisu vyplýva, že súd prvej inštancie v poradí druhom rozhodnutí zamietol žalobu v časti

zaplatenia sumy 1.834,82 eura s príslušenstvom, nadobudnutej žalobcom ako dedičstvo po nebohej C.
K. na základe uznesenia Okresného súdu Košice-okolie z 29. decembra 2015, odôvodňujúc zamietajúci
výrok tým, že „...žalobca v časti finančných prostriedkov zdedených po svojej matke C. K. neuniesol
dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, že finančné prostriedky sú v držbe, resp. že sanachádzajú u žalovanej ...". Uvedený záver považoval odvolací súd za nesprávny z dôvodu, že ak sa
žalobca domáhal „vydania" peňažnej sumy 1.834,00 eura s príslušenstvom a teda predmet konania
nebol individualizovaný natoľko, aby sa mohlo jednať o poskytnutie ochrany žalobcovi prostredníctvom

vindikačnej žaloby v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka, išlo o nárok žalobcu podraditeľný žalobe
z bezdôvodného obohatenia, pričom v procesnej rovine sa taký nárok realizuje požiadavkou na
zaplatenie peňažnej sumy, nie na jej „vydanie". Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v
časti zamietajúceho výroku zmenil podľa § 388 CSP, nakoľko podľa jeho názoru súd prvej inštancie na
zistený skutkový stav síce použil správnu právnu normu, avšak nesprávne ju aplikoval. Odvolací súd

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.834,82 eura s 5,05% úrokom z omeškania od 4.
februára 2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, majúc za to, že žalovaná sa ohľadom
sumy 1.834,82 eura s prísl. ako dedičstvom po nebohej C. K. na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila
(§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

17.1. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd neoboznámil strany so svojím odlišným právnym názorom

pri posudzovaní „nároku žalobcu na vydanie veci podľa § 126 Občianskeho zákonníka" (viď súdom prvej
inštancie konštatovaná „vindikačná žaloba") naproti tomu odvolacím súdom posúdený ako bezdôvodné
obohatenie v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nedal im príležitosť sa k tomuto názoru
vyjadriť. Strany tak nevedeli, že odvolací súd bude na vec nazerať inak a nemohli tomu prispôsobiť svoje
právne a skutkové námietky.

18. Z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie odvolací súd založil svoje rozhodnutie
„nečakane" a nepredvídateľne na iných („nových") dôvodoch než súd prvej inštancie, pričom žalovaná
v danej procesnej situácii nemala možnosť namietať správnosť „nového" právneho názoru zaujatého až
v odvolacom konaní. Zo spisu totiž nevyplýva, že by odvolací súd postupoval podľa § 382 CSP, že by si

splnil svoju povinnosť vyplývajúcu z tohto ustanovenia, čím porušil právo strany na spravodlivý proces
(§ 420 písm. f) CSP).

19. Výzva odvolacieho súdu podľa § 382 CSP je potrebná vždy, keď odvolací súd dospeje k záveru,
že nárok treba posúdiť podľa celkom iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie,

alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, ale podľa iného
ustanovenia za súčasného splnenia podmienky, že toto iné zákonné ustanovenie je pre rozhodnutie veci
rozhodujúce.

20. Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 33/2011 konštatoval, že pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníkov
konaniavzmysle§213ods.2Občianskehosúdnehoporiadku(ďalejlen„OSP";ododňaúčinnostiCSP§
382CSP),abysavyjadrilikmožnémupoužitiutohoustanoveniaprávnehopredpisu,ktorépridoterajšom
rozhodovaní nebolo použité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie veci rozhodujúce, odňal

účastníkovi konania možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ OSP.

21. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že v kontexte celého súdneho konania ide o (ďalšie)
tak závažné pochybenie odvolacieho súdu, ktoré znemožnilo žalovanej uskutočňovať jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
f) CSP. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa do 30. júna 2016 ustálila na tom, že ak v konaní došlo
k procesnej vade zmätočnosti uvedenej v § 237 ods. 1 OSP (teraz § 420 písm. f) CSP), dovolaním
napadnuté rozhodnutie treba zrušiť; najvyšší súd v týchto prípadoch zrušoval napadnuté rozhodnutia
bez toho, aby sa zaoberal správnosťou v nich zaujatých právnych záverov (por. napr. rozhodnutia sp.

zn. 1 Cdo 44/2015, 2 Cdo 111/2014, 3 Cdo 4/2012, 4 Cdo 263/2013, 5 Cdo 241/2013, 6 Cdo 591/2015,
7 Cdo 212/2014, 8 Cdo 137/2015).

22. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je nielen

procesne prípustné, ale aj opodstatnené. So zreteľom na to dovolaním rozsudok odvolacieho súdu v
napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 CSP v spojení s § 450 CSP).23. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí

(§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

24. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na

ďalšiekonanie,rozhodnetentosúdotrováchpôvodnéhokonaniaaotrováchdovolaciehokonania(§453
ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.