Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, April 9, 2025

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 16C/87/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124210152
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Šiška, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSNR:2025:4124210152.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

1 16C/87/2024

OkresnýsúdNitra,sudcomJUDr.BorisomŠiškom,PhD.,vsporežalobcu:A.B.,narodenýXX.XX.XXXX,
trvale bytom C. D. XXX, E., zastúpený : JUDr. Ing. Peter Lyžičiar, advokát so sídlom Svätoplukovo
nám. 1/B, Nitra, IČO: 52 334 490, proti žalovanej: Slovenská republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, v konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy
5.836,42 eura, takto

r o z h o d o l :

1 16C/87/2024

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 2.200 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti sa žaloba z a m i e t a .

III. Žalobcovi sa proti žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej
sumy, o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

21 16C/87/2024

1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Nitra dňa 01.10.2024 sa žalobca domáhal voči žalovanej
zaplateniasumy5.836,42euratitulomnemajetkovejujmy.Žalobuodôvodniltým,žepracujevhasičskom
a záchrannom zbore (ďalej aj „HaZZ“) od roku 2020. Služobný čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý
nerovnomernetak,žetýždennýpracovnýčassaskladázvýkonuslužbyaurčenejslužobnejpohotovosti.
Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17- hodinový výkon služby, po ktorom
nasledovala určená 7 - hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, od 01.01.2022 sú pracovné zmeny

rozvrhnuté na 16 - hodinový výkon služby, po ktorom nasleduje určená 8-hodinová služobná pohotovosť
na pracovisku. Žalobcovi môže byť nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia pracovného
času. Určená ani nariadená pohotovosť sa nezapočítavajú do pracovného času. Na hasičskej stanici
Selenec sa striedajú 3 hasičské zmeny, t. j. každý tretí deň každá pracovná zmena odslúži 24 hodín
a následne má 2 dni voľna. Za obdobie september 2021 – august 2024 vrátane žalobca odpracoval
spolu 2.138,47 hodín určenej služobnej pohotovosti, pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín
služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času, čo je v rozpore s právnou reguláciou

– smernicou č. 2003/88/ES. Za obdobie september 2021 - august 2024 vrátane tak odpracoval
spolu 5.850,6 hodín zmenovej služby (odpracovaných hodín zarátaných vo fonde pracovného času).
Počas uvedeného obdobia dosiahol priemerný pracovný čas žalobcu 51,03 hodín týždenne. Pracovná
pohotovosť sa delí na aktívnu a neaktívnu časť. Pri neaktívnej časti sa žalobca musí zdržiavať napracovisku, napriek tomu sa neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného
času. Pracovný čas žalobcu presahuje nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ, ale
ajmaximálneprípustný48hodinovýtýždennýpracovnýčaspodľačlánku6písm.b)smerniceč.2003/88/

ES. K uvedenému dochádza v dôsledku toho, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti
nie je započítavaná do fondu pracovného času, pretože zákona o HaZZ služobnú pohotovosť hasičov
nepovažuje za služobný (pracovný) čas, čo je podľa žalobcu v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice a
konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. Žalobca tvrdí, že smernica nebola správne, resp. v časti
vôbec transponovaná do právneho poriadku SR, konkrétne do ustanovení zákona o HaZZ, pretože

znenie tohto zákona umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas príslušníka HaZZ tak, že
tento pravidelne de facto sústavne prekračuje stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný
čas. Žalobca zdôraznil, že podľa judikatúry súdneho dvora čas pracovnej (služobnej) pohotovosti
treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času
(rozsudky súdneho dvora C-397/1, C-14/04, C-518/15 – týkajúci sa priamo hasičov). Jeho priemerný
týždenný pracovný čas za žalované obdobie september 2021 - august 2024 vrátane predstavuje 51,03

hodín týždenne, je teda zjavné, že jeho právo vyplývajúce z článku 6 písm. b) smernice bolo a je
pravidelne porušované, porušovanie sa pritom vzťahuje na celé žalované obdobie, ako aj na všetky
referenčné obdobia, t.j. na 4, 6 a aj 12 mesačné referenčné obdobia. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobca
vyvodzuje z priameho účinku článku 6 písm. b) smernice (v zmysle rozsudku C-429/09), pasívnu
vecnú legitimáciu žalovanej z judikatúry Súdneho dvora, t. j. zo zásady zodpovednosti štátu za škody

spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie. Z judikatúry súdneho dvora vyplývajú 3 podmienky
práva na náhradu škody porušením úniového práva, a to a) cieľom porušenej právnej normy únie je
priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b) existencia škody, c) priama príčinná
súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Uviedol, že ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy
Únie, ktorá predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom. K príčinnej súvislosti

uviedol, že u žalobcu došlo k vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu
zdravia (čl. 40 Ústavy SR), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo
alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život

(článok19ods.2ÚstavySR),pretožemuselreálneodpracovaťviac,akobolpovinnývzmysleSmernice,
na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením. Keďže smernica neobsahuje ustanovenia týkajúce sa procesu náhrady škody, odkázal na
analogické použitie ustanovení § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Podľa žalobcu bol zásah do jeho

práv spôsobený tým, že priemerne každý týždeň odpracoval viac ako 48 hodín v rozpore s čl. 6 písm.
b) smernice a žiadna z odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v žalovanom období nebola
v rozpore s čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 2 bod 1 smernice započítavaná do pracovného času žalobcu.
Žalobca si primeranú náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslil ako rozdiel medzi peňažnou
náhradou uvedenou v ust. § 122 ods. 1 zákona o HaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v ust. § 122

ods. 2 písm. a) zákona o HaZZ (súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za kalendárny
mesiac kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej
odmeny za kalendárny mesiac kalendárneho roka, t.j. 50 % mínus 15 % a v prípade odpracovania
služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín služobnej pohotovosti
v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej

sadzby za kalendárny mesiac kalendárneho roku t.j. 50 % mínus 30 %), čo predstavuje 5.836,42 eura.

2. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe nesúhlasila s uplatneným nárokom, čo do základu aj výšky. Namietala,
že na služobný vzťah príslušníka HaZZ sa nevzťahuje smernica 2003/88/ES, v dôsledku čoho žalobca
nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby, dôvodiac, že platná právna úprava

v Slovenskej republiky jednoznačne stavia príslušníka HaZZ na rovnakú právnu úroveň ako policajta
(pri porovnaní § 12 zákona o HaZZ a § 2 zákona č. 73/1998 Z.z.), pokiaľ ide o obsah služobného
pomeru zamestnanca a štátu. Pokiaľ smernica Rady 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 hovorí, že sa
neuplatňuje na osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily a polícia, možno
tieto charakteristiky osobitných činností v celom rozsahu vztiahnuť aj na činnosť príslušníka HaZZ a

z uvedeného vyvodiť záver, že rovnako na HaZZ sa predmetný článok smernice neuplatňuje. Podľa
žalovanej sa žalobca domáha náhrady mzdových nárokov vo forme doplatku za rozdiel medzi odmenou
za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť, čo v žalobe sám uviedol (bod 33.
žaloby). V tomto smere žalovaná poukázala na ustanovenie § 124 CSP a nutnosť žalobu posúdiť podľajej obsahu. V časti „F. Vyčíslenie škody vo forme nemajetkovej ujmy“ žaloby, žalobca uvádza spôsob,
ktorým exaktne vypočítal svoju údajnú „nemajetkovú ujmu“. Žalobca vidí svoju ujmu v tom, že podľa jeho
názoru má byť všetka služobná pohotovosť odmeňovaná ako nariadená služobná pohotovosť teda 50

% zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platbu podľa § 122 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2001
Z. z. Pri nariadenej služobnej pohotovosti žalobca už žiadnu škodu nepociťuje. Z uvedeného vyplýva,
že žalobca síce opisuje údajné porušenie jeho práv podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES,
avšak len okrajovo a v zásade celá žaloba sa týka rozdielu medzi odmenou za určenú a nariadenú
služobnú pohotovosť. Uvedené tvrdenie vyplýva aj zo skutočnosti, že žalobca vo svojej druhej tabuľke,

resp. v bode 11. žaloby len spočítal fond pracovného času so služobnou pohotovosťou, avšak žiadnym
spôsobom sa tomuto počítaniu bližšie nevenoval. Dokonca ani len nepoukazoval, či v tom-ktorom
období došlo k porušeniu smernice alebo nie, keďže predmetnými výpočtami žalobca len simuluje svoje
mzdové nároky s tým, že nesúhlasí s výškou odmeny za služobnú pohotovosť. Podľa žalovanej sa má
článok 2 smernice 2003/88/ES vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník
strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na

vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu,
odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.
Žalobca z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom období za vykonanú štátnu službu tak nebol
na svojich právach ukrátený. Žalovaná má za to, že keď rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej
služobnej pohotovosti nepredstavuje skutočnú škodu, tak nemožno toto rozdielne ohodnotenie určenej a

nariadenej služobnej pohotovosti považovať za spôsobilé na vypočítanie nemajetkovej ujmy. Ak Súdny
dvor nepovažuje rozdielne ohodnotenie služobnej pohotovosti za škodu a takýto spôsob ohodnotenia
služobnej pohotovosti povoľuje, tak nemožno toto rozhodnutie obísť tým spôsobom, že namiesto
„skutočnej škody“ bude žalobca žiadať „nemajetkovú ujmu“. Žalobca ako služobný čas posudzuje aj
čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného služobného voľna, či čas náhradného voľna za službu

nadčas a službu vo sviatok. Pojmy „pracovný čas“ v zmysle čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES s
fondom pracovného času však nemožno zamieňať. Zatiaľ čo pracovný čas podľa smernice 2003/88/
ES započítava iba čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva
svoju činnosť alebo povinnosť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou; tak fond
pracovného času započítava výkon štátnej služby, do ktorého sa v zmysle § 97 ods. 1 zákona o č.

315/2001 Z. z. započítava aj čas dovolenky a rôznych druhov voľna, ktoré v zmysle smernice 2003/88/
ES spadajú pod čas odpočinku podľa čl. 2 ods. 2. Je zrejmé, že ide o 2 rozdielne pojmy, ktoré žalobca
mylne a účelne zamieňa. Žalovaná vzniesla námietku premlčania uvádzajúc, že premlčacia doba by sa
mala viazať na deň služobnej pohotovosti, v rámci ktorej došlo k údajnému zásahu do práva žalobcu
podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Premlčacia doba vyplývajúca z § 101 Občianskeho

zákonníka uplynie za 3 roky. Žalobca premlčaciu dobu viaže na splatnosť mzdy za predchádzajúci
mesiac a teda aj plynutie premlčacej doby viaže na mzdové nároky a nie na vznik nemajetkovej ujmy. Za
obdobie mesiaca 09/2021 je nárok premlčaný. Žalovaná ďalej zdôraznila, že je nevyhnutné rozlišovať
medzi transpozíciou smernice a jej samotnou aplikáciou. Ak aj súd rozhodne, že smernica 2003/88/
ES nebola transponovaná správne, tak je súd prvej inštancie naďalej povinný skúmať, či vôbec došlo

pri aplikácií rozvrhovania služobného času žalobcu k porušeniu článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES alebo nie a je nevyhnutné, aby sa zisťovalo aj konkrétne porušenie jej článku 6 písm. b) vo vzťahu
ku každému príslušníkovi HaZZ osobitne. Žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu
škody. Veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú
služobnú pohotovosť, za ktorú bol v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaná tiež

namietala, že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo
času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalobca mal
možnosť sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v HaZZ oboznámiť so všetkými podmienkami
výkonu služby, vopred vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom čase
ako aj o ďalších právach a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím

služobného času vzťahujú a akceptoval ich bez výhrad zložením služobnej prísahy ako podmienky
vzniku služobného pomeru príslušníka. Dovolávanie sa neskoršieho porušenia osobnostných práv
príslušníka spočívajúcich v ochrane zdravia, psychickej a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby
na odpočinok, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život vníma žalovaná ako účelové
a kontraproduktívne konanie zo strany žalobcu. Žalobca v žalobe ani netvrdí, že by tento zásah sa

negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či to, že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný
stav.Žalobcavžalobežiadnymspôsobomnepreukázal,žebymuvznikolnároknanáhraduškody.Výšku
nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje žalovaná považuje za premrštenú a absolútne neprimeranú.
V závere svojho vyjadrenia vzniesla námietku miestnej nepríslušnosti, preto by mala byť vec postúpenána Mestský súd Bratislava IV. Miestne príslušným by mal byť okresný súd, v obvode ktorého má ústredný
orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice svoje sídlo.

3. Žalobca v replike reagoval na námietku žalovanej, že na žalobcu sa nevzťahuje smernica č. 2003/88/
ES tak, že poukázal na rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré sa vysporiadali predmetnou námietkou.
Žalobca poprel tvrdenia žalovanej o tom, že si v konaní uplatňuje mzdové nároky. Zdôraznil, že sa
domáha náhrady škody porušením úniového práva a spôsob výpočtu podľa § 122 zákona o HaZZ
použil výlučne z dôvodu neexistencie právnej úpravy predstavujúcej spôsob výpočtu náhrady škody v

obdobnýchprípadoch.Uviedol,žepodstatoukonaniajeporušeniesmernicepriprekročenímaximálneho
rozsahu odpracovaných hodín a nezapočítanie pohotovosti do pracovného času. Vyčíslil len určenú
služobnú pohotovosť, pričom ak by vyčíslil aj nariadenú služobnú pohotovosť, viac by navýšila priemerný
počet odpracovaných hodín nad maximálny povolený týždenný limit určený smernicou. Uviedol, že
porušovanie smernice sa vzťahuje na celé obdobie, ako aj na všetky referenčné obdobia. V súvislosti
s uvedeným poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-254/18 vo veci Syndicat des

cadres de la sécurité intéreuere, v zmysle ktorého sú členské štáty povinné garantovať dodržiavanie
maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času aj vo vzťahu k referenčným obdobiam, keďže
žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období možnosť štátu nerešpektovať
záväzok podľa ust. čl.6 písm. b) smernice. K tvrdeniu žalovanej o nemožnosti použitia a reflektovania
fondu pracovného času žalobca uviedol, že v odvolacích konaniach v totožných veciach všetky súdy

zhodne uviedli, že z fondu pracovného času možno vychádzať. K namietanému premlčaniu žalobca
argumentoval tým, že zistiť, či došlo k prekročeniu priemerného služobného času, možno najneskôr
dovŕšením príslušného mesiaca, preto nárok možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, teda
za mesiac september 2021 najskôr dňa 01.10.2021. Žalobca sa nestotožnil s výpočtom priemerného
pracovného času žalovanej už len preto, že ak by sa mali bez ďalšieho odpočítavať od služobného času

napr. nároky na zákonom priznané dovolenky, dodatkové dovolenky a voľno za štátnu službu, potom
by to nevyhnutne znamenalo, že žiaden z príslušníkov HaZZ by nikdy nečerpal tieto zákonné nároky,
pretože tieto nároky by boli automaticky odpočítavané od služobného času, čo je v zjavnom rozpore
nielen s účelom a cieľom Smernice, ale aj v rozpore s ust. § 97 ods. 1 zákona o HaZZ. K argumentácii
žalovanej, že žalobca akceptoval pracovné podmienky, žalobca poukázal na jeho slabšie postavenie

v rámci pracovnoprávneho vzťahu (rozsudok Súdneho dvora vo veci G. Fuß v spojení s rozsudkom
C445/06 vo veci Danske Slagterier). Poukázal na obdobné konania, vyjadril nesúhlas s námietkou
miestnej nepríslušnosti.

4. Žalovaná v duplike zotrvala na svojich námietkach a na tieto odkázala. Nad rámec svojej

predchádzajúcej argumentácie poukázala na to, že nesprávnosť alebo neúplnosť transpozície smernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky nezakladá odôvodnenosť uplatneného nároku.
Otázku správnej, či nesprávnej transpozície smernice si môže osvojiť iba Európska komisia a nie
vnútroštátny súd. Ustanovenie § 86 zákona o HaZZ, predstavuje transpozíciu článku 16 písm. b/
v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b/ bod iii) a článkom 19. Pojem týždenný pracovný čas sa má vyložiť

tak, že tento sa počíta v referenčných obdobiach dlhých 6 mesiacov. Zákon č. 315/2001 Z. z. jasne
stanovuje obdobie, v rámci ktorého sa rozvrhuje plán služieb príslušníkov HaZZ. Poukázal na kolektívne
zmluvy vyššieho stupňa z roku 2023 a 2024 ako aj súdnu prax v obdobných sporoch. Konštatoval, že
do práva žalobcu bolo zasiahnuté iba v jednom referenčnom období, prihliadajúc aj na neutrálne dni
v zmysle článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda na dni, počas ktorých žalobca odpracoval 0

hodín pracovného času, avšak takýto deň sa na účely výpočtu priemeru nepoužije.

5. Súd vo veci nariadil pojednávanie. Žalobca uviedol na pojednávaní, že v hasičskom zbore pracuje
od roku 2020, predtým bol 2 roky zásahový hasič. Dôvodom podania žiadosti bola skutočnosť, že práca
ho baví, práca ho nadchla a má zmysel. V službe je aktívny, náplňou jeho činnosti je práca v pozícii

protiplynovéhotechnika,ktorázahŕňaviaceréčinnosti,zabezpečujembezpečiepresebaakolegov.Jeho
cieľom je stať sa hasič špecialista, študuje na UKF zdravotnú starostlivosť, kde získava nové skúsenosti
aj pre prácu. Súčasťou štúdia je aj práca na záchranke. Štúdium je náročné, rovnako aj práca. Je 10
rokov ženatý, má dve deti a to 6 ročného syna a 9 ročnú dcéru, manželka je príslušníčkou finančnej
správy. Starostlivosť o deti zabezpečuje manželka, pretože má flexibilný pracovný čas, v prípade keď je

domaon,onamusíbyťvpráci,abysisplnilapracovnépovinnosti.Zuvedenéhodôvodutráviaspolumálo
času, tento trávia najmä cez víkend spolu. Na ošetrenie člena rodiny musí ísť vždy manželka, pretože
on si to nemôže dovoliť, zastupuje aj v Nitre na hasičskej stanici. S deťmi chodí k lekárom manželka,
kvôli práci nemôže, čo vyúsťuje do konfliktov. Čo sa týka detí dcéra je tretiačka, je samostatná, avšak jepotrebné ju preskúšať učivo. Navštevuje 3 krúžky, z toho jeden tanečný, na tento ju vozí manželka, avšak
niekedy nemôže ani on, ani ona, čo dcére nevie vysvetliť, dcéra plače. Syn je toho času prvák, učivo
je pre neho nové, je potrebné s ním robiť domáce úlohy a venovať sa mu naplno. Tak isto navštevuje

3 krúžky, z toho jeden futbalový, na zápasy nemôže chodiť, pretože cez víkend pracuje a má voľný len
jedenvíkendvmesiaci,výnimočneajdva.Spoločnévýletymajúsrodinoucezvíkend,avšakčastochýba
pri výletoch a posedeniach s rodinou, pretože je v práci alebo je nevyspatý z dôvodu plnenia pracovných
povinností v službe. V službe sa nevyspí, aj keď spí na pracovisku, avšak musí byť pripravený, preto spí
oblečený, výjazd sa musí realizovať do 1 minúty. Po výjazde nasleduje údržba vozidla, zabezpečuje aj

hygienudôležitýchprostriedkov,následnenezostávačasnaspánok.Vpráciodpracuje10dnízmesiaca,
započítava sa im 160 hodín a 80 hodín sa nezapočítava. Je potrebná systémová zmena. Jeho ujma
spočíva v strate času s rodinou a deťmi. Táto strata sa prejavuje aj v tom, že sa nemôže stretávať s
priateľmi a rodinou, pretože je v práci. Pri nástupe do práce nevedel, že sa mu nebude započítavať
celých 24 hodín strávených v práci, myslel si, že to bude započítané do celého fondu. Nevedel, že
bude rozdielne ohodnotené plnenie pracovných povinností a to aj pracovná pohotovosť v noci. Žalobu

by podával aj keby bola pracovná pohotovosť ohodnotená v plnej výške, problém je strata času a nie
ohodnotenie. Práca na 12 hodinové zmeny by mu nevadila, ak by sa nepresiahol 48 hodinový týždenný
pracovný čas. S plánom služieb sú oboznámení dopredu, tento aj podpisujú, musia však nahlasovať
dovolenku alebo neprítomnosť v práci. Tento plán sa však mení z dôvodu, že chodí zastupovať aj do
Nitry, z dôvodu nedostatku príslušníkov. Daný plán sa mení, avšak vždy ho podpísal. Počas pohotovosti

v noci musí byť pripravený na zásah do jednej minúty, je pravda, že počas tohto oddychujú, nie je to
však adekvátny oddych. Po službe nemá plnohodnotný deň ani v prípade, ak nie je zásah, vždy sa
snaží oddýchnuť. Druhý deň voľna sa snažím porobiť niečo doma, ráno zanesie deti do školy, potom sa
venujeajstavbe,pretožemajúrozostavanýdom.Nevie,čipočasžalovanéhoobdobiapoužilP-čkoalebo
sprevádzanie rodinného príslušníka na vyšetrenie. Bol so svojimi deťmi u lekára, je to zvláštna otázka.

Futbalového zápasu syna, tanečného vystúpenia dcéry sa zúčastnil, avšak nie je to toľko koľko by chcel.
Študuje externe a to v týždenných intervaloch, niekedy 3 týždne v rámci semestra, niekedy 4. Rodina
bolabezonehočastoajnavýletoch,napríkladvBojniciachvZOOalebovkine,naposledypredtýždňom.
So svojimi priateľmi sa navštevuje veľmi málo. Zdravotné problémy v súvislosti s výkonom služby nemá.
V prípade, ak nemôžu zabezpečiť účasť na krúžkoch svojich detí z ich strany, buď tam supluje babka,

ktorásimusízobraťdovolenku,aleväčšinousatátoúčasťruší.Dcérareagujenazrušenieúčastiplačom,
musím jej vysvetľovať, že musím byť 24 hodín v práci. So známymi a priateľmi sa stretávam menej lebo
nemám čas, deň po službe oddychujem a ďalší deň sa snažím venovať rodine.

6.Právnyzástupcažalobcu,akojazástupcažalovanejvzáverečnejrečizotrvalinanámietkach,zhrňujúc

vykonané dokazovanie.

7.Súdposúdilpodstatnéskutkovétvrdeniaaprávneargumentyžalobcuavykonaldokazovanielistinami,
ktoré predložil žalobca a zistil nasledovný skutkový a právny stav :

8. Žalobca je príslušníkom hasičského a záchranného zboru na hasičskej stanici Selenec, ktorý
vykonáva funkciu hasič záchranár. V zbore pracuje od roku 2020. V konaní nebolo sporné, že žalobcov
pracovný čas je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá z výkonu služby
a určenej služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na výkon služby. Do konca roku 2021
boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodinový výkon služby a nato bezprostredne nadväzujúcu

určenú 7 hodinovú služobnú pohotovosť na pracovisku, od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté
na 16 hodinový výkon služby a na to nadväzujúcu 8 hodinovú služobnú pohotovosť na pracovisku.
Jedna pracovná zmena pozostávajúca z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti, trvá 24 hodín.
Okrem určenej služobnej pohotovosti môže byť žalobcovi nariadená aj služobná pohotovosť mimo
rozvrhnutia pracovného času. Obe služobné pohotovosti sa nezapočítavajú do pracovného času.

Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas) a neaktívnu časť a určovaná na čas
nočných hodín (do konca roka 2021 v čase 22:30 - 05:30 hod., od roku 2022 v čase 22:00 - 06:00 hod.).
Rovnako nebolo sporné, že na hasičskej stanici Selenec sa striedajú tri hasičské zmeny, t. j. (spravidla)
každá pracovná zmena odslúži 24 hodín a následne má dva dni voľna. Žalobca má manželku, má dve
deti vo veku 6 a 9 rokov, nemá vážnejšie zdravotné problémy. Z lustrácie Sociálnej poisťovne vyplynulo,

že žalobca nepoberá žiadne dávky, ani nepracuje u iného zamestnávateľa.

9. Z výplatných pások súd zistil za jednotlivé mesiace v období september 2021 až jún august 2024 fond
pracovného času (FPČ), odpracované hodiny a pohotovosť na pracovisku v hodinách nasledovne:09/2021 – 170 (FČP) + 56 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 153
10/2021 – 160,60 (FČP) + 63 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 160,60

11/2021 – 153 (FČP) + 56 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 153
12/2021 – 170 (FČP) + 63 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 153
01/2022 – 176 (FČP) + 80 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 160
02/2022 – 150,17 (FČP) + 56 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 144
03/2022 – 176 hodín (FČP) + 80 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 160

04/2022 – 159,5 hodín (FČP) + 32 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 76
05/2022 – 160,5 hodín (FČP) + 24 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 48
06/2022 – 142,33 hodín (FČP) + 56 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 138
07/2022 – 160 hodín (FČP) + 72 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 160,50
08/2022 – 176 hodín (FČP) + 72 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 160
09/2022 – 161 hodín (FČP) + 72 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 145

10/2022 – 183,5 hodín (FČP) + 72 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 144
11/2022 – 166 hodín (FČP) + 56 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 134
12/2022 – 144 hodín (FČP) + 56 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 112
01/2023 – 176 hodín (FČP) + 72 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 145,58
02/2023 – 166,5 hodín (FČP) + 56 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 112

03/2023 – 162,5 hodín (FČP) + 48 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 108
04/2023 – 119,5 hodín (FČP) + 47,15 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 96,85
05/2023 – 183,5 hodín (FČP) + 72 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 144
06/2023 – 152 hodín (FČP) + 47,22 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 122,78
07/2023 – 151,5 hodín (FČP) + 56 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 112

08/2023 – 160 hodín (FČP) + 40 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 80
09/2023 – 168 hodín (FČP) + 64 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 160
10/2023 – 176 hodín (FČP) + 67,45 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 148,55
11/2023 – 160 hodín (FČP) + 56 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 112
12/2023 – 167,5 hodín (FČP) + 56 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 135,50

01/2024 – 155 hodín (FČP) + 55,55 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 123,45
02/2024 – 164 hodín (FČP) + 79,5 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 148,87
03/2024 – 170,5 hodín (FČP) + 56 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 112
04/2024 – 160 hodín (FČP) + 64 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 144
05/2024 – 177,5 hodín (FČP) + 64 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 139

06/2024 – 152 hodín (FČP) + 64 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 132
07/2024 – 160 hodín (FČP) + 45,25 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 100,95
08/2024 – 160 hodín (FČP) + 72 hodín pohotovosti, odpracované hodiny : 144

10. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavného zákon č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava
Slovenskej republiky“), Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a
vyhlásenáspôsobomustanovenýmzákonom,alebonazákladetakejzmluvypreniesťvýkončastisvojich
práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a
Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov,

ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

11. Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických

osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi.

12. Podľa článku 36 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zamestnanci majú právo na spravodlivé a
uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä

a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň,
b) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní,
c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,e) primeraný odpočinok po práci,
f) najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie,
g) právo na kolektívne vyjednávanie.

13. Podľa článku 19 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena; každý má právo na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

14.Podľačl.288ZmluvyofungovaníEurópskejúnie,naúčelyvýkonuprávomocíÚnieinštitúcieprijímajú
nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je
záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Smernica je
záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,

pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom
rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a
stanoviská nie sú záväzné.

15. Podľa § 85 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších

predpisov(ďalejlen„zákonohasičskomazáchrannomzbore“),služobnýčaspríslušníkaječasovýúsek,
v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka
je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej
zmluve vyššieho stupňa.

16. Podľa § 86 ods. 1, 2 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas príslušníkov
môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý
na obdobie šiestich mesiacov. pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je

najviac 24 hodín v služobnom dni.

17. Podľa § 92 ods. 1, 2 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, služobný úrad určuje príslušníkovi
služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Na

zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času

a) v mieste vykonávania štátnej služby,
b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,

c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.

18. Podľa čl. 1 bod 2 smernice 2003/88/ES táto smernica sa vzťahuje na:

a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a

na maximálny týždenný pracovný čas a
b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

19. Podľa čl. 1 bod 3 prvá veta smernice 2003/88/ES táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia
činností,verejnéasúkromné,vzmyslečlánku2smernice89/391/EHSbeztoho,abybolidotknutéčlánky

14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

20. Podľa čl. 1 bod 3 prvá veta smernice 2003/88/ES táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia
činností,verejnéasúkromné,vzmyslečlánku2smernice89/391/EHSbeztoho,abybolidotknutéčlánky
14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

21. Podľa čl. 2 bod 1 smernice 2003/88/ES na účely tejto smernice „pracovný čas“ je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.22. Podľa čl. 2 bod 2 smernice 2003/88/ES na účely tejto smernice „čas odpočinku“ je akýkoľvek čas,
ktorý nie je pracovným časom.

23. Podľa čl. 6 smernice 2003/88/ES členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,
že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:

a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi

opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

24. Podľa čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

25.Podľačl.17bod3písm.iii)smernice2003/88/ESvsúladesodsekom2tohtočlánkusamôžuvykonať
odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16 v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby,
najmä: služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby
a služby civilnej ochrany.

26. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. z. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OZ“), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a
ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

27. Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených

zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie.

28. Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická

osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

29.Podľa§13ods.3OZ,výškunáhradypodľaodseku2určísúdsprihliadnutímnazávažnosťvzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

30. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

31. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

32. Predmetnom daného civilného sporu je nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy), ktorá bola
spôsobená z titulu porušenia práva európskej únie, konkrétne v dôsledku prekročenia maximálne
stanoveného týždenného pracovného času, ktorý je normovaný v článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/

ES a to v žalovanom období od septembra 2021 do augusta 2024, pretože vyššie označená smernica
nebola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky správne (respektíve v časti vôbec),
následkomktoréhopostupusaneaktívnačasťslužobnejpohotovostižalobcuakopríslušníkahasičského
zboru nezapočítavala do fondu jeho pracovného času.

33.Súdzúradnejpovinnostiskúmal,čimáprávomocvecprejednaťarozhodnúť,pričomdospelkzáveru,
že predmetný spor má súkromnoprávny charakter, pretože žalobca si uplatnil svoj nárok, ako nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej (respektíve neúplnej) transpozície smernice do
vnútroštátnehoprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky(porušenieprávaEÚ).Vprípadeabsenciealebo
nesprávnej transpozície smerníc, ako právnych aktov Európskej únie, osoby, ktoré sú konaním štátu

poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Predpoklady zodpovednosti za
vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú
škodu. Právomoc súdu na konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci je daná s poukazom na §
3 CSP, keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou ústavnými normami,resp. zákonom na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) voči štátu z
titulu porušenia práva EÚ. To v konkrétnom prípade znamená, že v podmienkach Slovenskej republiky
jedine súd ako orgán ochrany a aplikácie práva ako jediný orgán disponuje právomocou vo veci konať

a rozhodnúť o podanej žalobe.

34. V danej veci je daná i miestna príslušnosť Okresného súdu Nitra, pretože žalobca v úvode
svojej žaloby poukázal na § 19 písm. b) CSP, ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že
popri všeobecnom súde žalovaného, je na konanie miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala

skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Z obsahu žaloby, ako aj skutkových tvrdení žalobcu
rezultuje, že k zásahu do jeho práv prišlo postupom žalovanej v priamej súvislosti s výkonom štátnej
služby ako príslušníka hasičského a záchranného zboru, ktorý vykonáva štátnu službu v Selenci, t. j.
v územnom obvode Okresného súdu Nitra.

35. Súd skúmal aj aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu strán sporu, ktorá je podľa názoru

súdu zachovaná. Aktívne vecne legitimovaným subjektom v sporoch o náhradu spôsobenej škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do osobnostných práv porušením práva Európskej únie je aj
jednotlivec (fyzická osoba), preto súd nemal pochybnosti o tom, že žalobcovi svedčí aktívna vecná
legitimácia. Námietka žalovanej ohľadne absencie aktívnej vecnej legitimácie je vzhľadom na vyššie
uvedené nedôvodná. Podľa judikatúry súdneho dvora (pozri rozsudok C-6/90 a C-9/90) má jednotlivec

nárok na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Európskej únie. Súdny
dvor judikoval, že článok 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.
novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v znení neskorších predpisov
má priamy účinok, nakoľko priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry súdneho dvora je zásada zodpovednosti štátu za

škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Európskej únie súčasťou systému zmlúv, na ktorých
je Európska únia založená. Čo sa týka pasívnej vecnej legitimácie, táto tiež svedčí žalovanému
subjektu, ktorý bol správne označený tak, ako je uvedené v záhlaví tohto rozsudku, keďže predmetná
smernica 2003/88/ES je určená členskému štátu, t. j. žalovanej, ktorá zároveň aj zodpovedá za jej
správne prebratie, v konaní o náhradu škody (nemajetkovej ujmy) spôsobenej nesprávnym prebratím

smernice 2003/88/ ES do právneho poriadku je pasívne legitimovaný práve vždy štát. Za Slovenskú
republiku, ktorá je tak vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu
transpozíciu smernice 2003/88/ES, koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán
štátnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí Hasičský a záchranný zbor SR (§ 11 písm. c/ zákona č.
575/2001 Z. z.). Navyše v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore je

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky garantom právnej úpravy vymedzenej v zákone o Hasičskom a
záchrannom zbore a predstavuje garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie do slovenského
právneho poriadku.

36. Žalovaná v priebehu konania (v písomnom vyjadrení k žalobe) namietala premlčanie žalobného

nároku, pričom podľa jej názoru je nárok za obdobie 09/2021 už premlčaný. Námietku premlčania
odôvodnila tým, že žalobca pravdepodobne viaže premlčaciu dobu na deň splatnosti mzdy, teda na
10. deň v tom ktorom mesiaci. Súd sa nestotožňuje sa s takýmto prezentovaným právnym názorom
žalovanej,pričompodľanázorusúdužalobnýnárokniejeanizčastipremlčanýznasledovnýchdôvodov.
Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje

vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia
premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Podľa názoru
súdu k ujme na právach žalobcu dochádzalo každým kalendárnym mesiacom za žalované obdobie
práve tým, že nebol dodržaný (maximálny) limit pracovného času stanovený podľa čl. 6 písm. b)

smernice 2003/88/ES. Žalobca mohol uvedené porušenie predmetného článku za mesiac september
2021 zistiť až po uplynutí tohto mesiaca, preto právo na náhradu nemajetkovej ujmy bolo možné
uplatniť najskôr v prvý deň mesiaca nasledujúceho, ergo 01.10.2021, pričom žaloba bola podaná na
súd dňa 01.10.2024, v rámci trojročnej premlčacej doby, preto nárok premlčaný nie je. Súdny dvor
vo svojej judikatúre pripustil aj to, že uvedená premlčacia doba mohla začať plynúť až okamihom

správnej transpozície predmetnej smernice (Palmisani, C-261/95, 10.07.1997, Zb. s. I-4025, bod 29),
pričom ustanovenie § 97 ods. 3 zákona o hasičskom a záchrannom zbore nadobudlo účinnosť až dňa
01.11.2024 (po podaní žaloby), kedy žalovaná transponovala do zákona o hasičskom a záchrannom
zbore dovtedy chýbajúce ustanovenie o neprekročení maximálneho týždenného limitu 48 hodín. Inakpovedané, premlčacia doba mohla začať plynúť až dňom nasledujúcim po dni (02.11.2024), kedy
žalovaná s konečnou platnosťou prestala porušovať právo Európskej únie tým, že transponovala
chýbajúce ustanovenie do právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré precizovalo dodržiavanie a

neprekračovanie maximálneho priemerného pracovného času 48 hodín pre každé obdobie 7 dní vrátane
nadčasov.

37. Súd po ustálení svojej právomoci, príslušnosti, aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie, ktorá svedčí
stranám sporu, dospejúc k záveru o nepremlčaní (ani čiastočnom) žalobného nároku vo vecí skúmal,

základné (zákonné) predpoklady na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) v zmysle judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie, ktorými sú : 1.) (závažné) porušenie úniovej normy, 2.) existencia škody;
respektíve vznik nemajetkovej ujmy, 3.) existencia priamej príčinnej súvislosti medzi porušením práva
únie a škodou spôsobenou poškodenému jednotlivcovi.

38. V prvom rade je nevyhnutné konštatovať, že právo na náhradu škody (nemajetkovej ujmy),

spôsobenej porušením práva únie, patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho práva, vyplývajúce
priamo z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj ako „SD EÚ“) bez ohľadu na vnútroštátnu
právnu úpravu a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva (úniového práva) - zásadu prednosti
a priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva
ex officio. Uvedené vyplýva aj z právneho poriadku Slovenskej republiky, keďže čl. 7 ods. 2, 5 a čl.

144 Ústavy Slovenskej republiky ustanovuje zásadu prednosti a priameho účinku komunitárneho práva
pred právom vnútroštátnym a v zmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami
Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva a Súdneho dvora Európskej únie. Okrem toho, vnútroštátne orgány aplikácie práva majú v rámci
svojichprávomocivždyusilovaťoeurokonformnývýkladvnútroštátnehopráva,abysazabezpečilaúplná

účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa (Adeneler, C-212/04 zo dňa 04.07.2006, bod 111) a to bez
ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. V tejto súvislosti je
potrebné odkázať na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá vo veci zodpovednosti členských
štátov za porušenie práva únie je založená na čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa
ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov,

vyplývajúcich im zo zmluvy alebo z činnosti spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by
mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Porušenia
úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vychádzajú z
absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na

prípady ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu
smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C-178,179 a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu
ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (ČEZ C-115/08, Simmenthal
II C 106/77), ad 3/ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom únie (C
2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnne a Heitz), ad 4/ na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy,

ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame).

39. Každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú
mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s
právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné

vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu
ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom (C-231-233/06,
C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym
právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou. Súd tak
nepochybne mal právomoc posudzovať súlad zákona č. 315/2001Z. z. so Smernicou 2003/88/ES.

40.Vdanejvecipodľanázoruprišloknamietanémuporušeniuexponovanéhočlánku6písm.b)smernice
2003/88/ES, pretože žalovaná, ktorá je členským štátom Európskej únie neprijala všetky potrebné
opatrenia (netransponovala úplne komunitárne, respektíve úniové právo) tak, aby priemerný pracovný
čas žalobcu pre obdobie každých siedmich dní, vrátane nadčasov neprekročil maximálny, úniovým

právom stanovený limit 48 hodín. Súd uvádza, že článok 6 písm. b) smernice č. 1 priznáva pracovníkom
právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hod. Toto ustanovenie
smernice č. 1 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v
konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b) smernice č. 1 nebolo do právnehoporiadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňovalo, aby priemerný týždenný pracovný
čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hod., keď do pracovného času sa v rozpore s čl. 2 ods. 1
smernice 2003/88/ES žalobcovi nezapočítaval v žalovanom období čas služobnej pohotovosti, pričom v

konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že za sporné obdobie (september 2021 až august
2024), ktoré je predmetom sporu, opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný
čas žalobcu presahoval hranicu 48 hod. Zároveň je splnená aj podmienka porušenia práva dostatočne
závažným spôsobom, keďže porušenie článku 6 písm. b/ predmetnej smernice vo vzťahu k žalobcovi
je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Európskej únie, ktorá pokiaľ

ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor
na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho
dvora (pozri rozsudok C-429/09). Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou

je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto
smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo
akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred

vnútroštátnymi súdmi.

41. Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov,
aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku.
Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná,

aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím Smernice do vnútroštátneho
práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v
členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES jednoznačne
stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí
48 hodín.

42. Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva členským štátom Európskej
únie a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva zo strany žalovanej došlo
u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia
v zmysle článku 40 ústavy a tiež v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život v

zmysle článku 19 ods. 2 ústavy, keďže žalobca reálne musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle
smernice č. 1, a to na úkor svojich blízkych ako aj seba, pričom musel tráviť čas v práci a prichádzal
o čas, ktorý by chcel a mohol venovať rodine, priateľom, svojim záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré
nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu.

43. Súdny dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach ako napr. C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel
opakovane zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu
zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času a pracovná pohotovosť
vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako
celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Osobitne v prípade

hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu
pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/
ES (C-429/09, C-52/04). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii
zamestnávateľovi na pracovisku, súd mal za to, že celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať

do pracovného času žalobcu, a teda bez vplyvu na porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je preto
aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada. Slovenská právna úprava
obsiahnutá v zákone č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore upravuje podmienky výkonu
štátnej služby so zameraním okrem iného na pojmy týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie
služobného času, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť. Súd sa okrem toho oboznámil s prílohou

č. 4 k zákonu, v rámci ktorej bola prebratá i časť smernice 2003/88/ES, avšak úprava zahrnutá v zákone
č. 315/2001 Z. z. nie je v súlade s právom EÚ, konkrétne skutočne nemožno z právnej úpravy a z jej
praktickej aplikácie dovodiť, že by služobná pohotovosť hasičov vykonávaná v mieste výkonu služby
bola považovaná za súčasť ich služobného času.44. Slovenská právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore
umožňovala zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu v žalovanom období rozvrhnúť príslušníkovi

zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v čl. 6 písm.
b) cit. Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo
smernice, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky
opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na

všetky orgány členských štátov. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať,
že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie
pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného
pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b) cit. Smernice.

45. Súd skúmal ako ďalší predpoklad zodpovednosti aj preukázanie ujmy žalobcu, ktorá spočívala práve
v porušení smernicou stanoveného maximálneho pracovného času v rozsahu 48 hodín. Z vykonaného
dokazovania preukázateľne vyplynulo, že žalobca prekročil maximálne stanovený rozsah pracovného
času 48 hodín týždenne, keď odpracoval množstvo hodín nad rámec maximálne stanoveného limitu
citovanou smernicou. Súd v danej veci vychádzal z výplatných pások žalobcu, ktoré žalobca predložil

súdu spolu s podanou žalobou, ako aj prehľadom odpracovaných hodín, určenej služobnej pohotovosti
a priemerného pracovného času (č. l. 10 až 11 spisu), z ktorých súd zistil že žalobca odpracoval
v žalovanom období (09/2021 až 08/2024), nasledovný počet hodín za rok 2021 :

- 09/2021 – 170 (FČP) + 56 hodín pohotovosti = 226 hodín

- 10/2021 – 160,60 (FČP) + 63 hodín pohotovosti = 223,60 hodín
- 11/2021 – 153 (FČP) + 56 hodín pohotovosti = 209 hodín
- 12/2021 – 170 (FČP) + 63 hodín pohotovosti = 233 hodín

Za rok 2021 žalobca priemerne odpracoval za obdobie 122 dní (09 – 12/2021) celkom 891,6 hodín, čo

v priemere predstavuje 51,15 hodín týždenne (891,6 hodín : 17,43 týždňa (122 dní počet dní v uvedenom
období : 7 počet dní v týždni).

Za rok 2022 žalobca odpracoval nasledovný počet hodín

- 01/2022 – 176 (FČP) + 80 hodín pohotovosti = 256 hodín
- 02/2022 – 150,17 (FČP) + 56 hodín pohotovosti = 206,17 hodín
- 03/2022 – 176 hodín (FČP) + 80 hodín pohotovosti = 256 hodín

- 04/2022 – 159,5 hodín (FČP) + 32 hodín pohotovosti = 191,50 hodín
- 05/2022 – 160,5 hodín (FČP) + 24 hodín pohotovosti = 184,5 hodín
- 06/2022 – 142,33 hodín (FČP) + 56 hodín pohotovosti = 198,33 hodín
- 07/2022 – 160 hodín (FČP) + 72 hodín pohotovosti = 232 hodín
- 08/2022 – 176 hodín (FČP) + 72 hodín pohotovosti = 248 hodín

- 09/2022 – 161 hodín (FČP) + 72 hodín pohotovosti = 233 hodín
- 10/2022 – 183,5 hodín (FČP) + 72 hodín pohotovosti = 255,5 hodín
- 11/2022 – 166 hodín (FČP) + 56 hodín pohotovosti = 222 hodín
- 12/2022 – 144 hodín (FČP) + 56 hodín pohotovosti = 200 hodín

Za rok 2022 žalobca priemerne odpracoval za obdobie 365 dní (01 – 12/2022) celkom 2683 hodín, čo
v priemere predstavuje 51,46 hodín týždenne (2683 hodín : 52,14 týždňa (365 počet dní v roku : 7 počet
dní v týždni).

Za rok 2023 žalobca odpracoval nasledovný počet hodín

- 01/2023 – 176 hodín (FČP) + 72 hodín pohotovosti = 248 hodín
- 02/2023 – 166,5 hodín (FČP) + 56 hodín pohotovosti = 222,5 hodín- 03/2023 – 162,5 hodín (FČP) + 48 hodín pohotovosti = 210,5 hodín
- 04/2023 – 119,5 hodín (FČP) + 47,15 hodín pohotovosti = 166,65 hodín
- 05/2023 – 183,5 hodín (FČP) + 72 hodín pohotovosti = 253,85 hodín

- 06/2023 – 152 hodín (FČP) + 47,22 hodín pohotovosti = 199,22 hodín
- 07/2023 – 151,5 hodín (FČP) + 56 hodín pohotovosti = 207,5 hodín
- 08/2023 – 160 hodín (FČP) + 40 hodín pohotovosti = 200 hodín
- 09/2023 – 168 hodín (FČP) + 64 hodín pohotovosti = 232 hodín
- 10/2023 – 176 hodín (FČP) + 67,45 hodín pohotovosti = 243,45 hodín

- 11/2023 – 160 hodín (FČP) + 56 hodín pohotovosti = 216 hodín
- 12/2023 – 167,5 hodín (FČP) + 56 hodín pohotovosti = 223,5 hodín

Za rok 2023 žalobca priemerne odpracoval za obdobie 365 dní (01 – 12/2023) celkom 2623,17 hodín,
čo v priemere predstavuje 50,31 hodín týždenne (2623,17 hodín : 52,14 týždňa (365 - počet dní v roku :
7 - počet dní v týždni).

Za rok 2024 žalobca odpracoval nasledovný počet hodín

- 01/2024 – 155 hodín (FČP) + 55,55 hodín pohotovosti = 210,55 hodín

- 02/2024 – 164 hodín (FČP) + 79,5 hodín pohotovosti = 243,50 hodín
- 03/2024 – 170,5 hodín (FČP) + 56 hodín pohotovosti = 226,5 hodín
- 04/2024 – 160 hodín (FČP) + 64 hodín pohotovosti = 224 hodín
- 05/2024 – 177,5 hodín (FČP) + 64 hodín pohotovosti = 241,5 hodín
- 06/2024 – 152 hodín (FČP) + 64 hodín pohotovosti = 216 hodín

- 07/2024 – 160 hodín (FČP) + 45,25 hodín pohotovosti = 205,25 hodín
- 08/2024 – 160 hodín (FČP) + 72 hodín pohotovosti = 232 hodín

Za rok 2024 žalobca priemerne odpracoval za obdobie 365 dní (01 – 08/2024) celkom 1799,3 hodín,
čo v priemere predstavuje 51,62 hodín týždenne (1799,3 hodín : 34,86 týždňa (244 - počet dní v roku :

7 - počet dní v týždni).

46. Súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k nepochybnému záveru, že žalobcovi
vznikla ujma následkom nerešpektovania Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času,
keďže prišiel o množstvo hodín voľného času, ktorý však vzhľadom na výkon svojho povolania, ktoré

je celospoločensky potrebné a nevyhnutné, mohol tráviť aj inak, napríklad venovať sa svojej manželke,
rozvíjať rodinné vzťahy, ako aj vzťahy s priateľmi, aktívnou, ako aj pasívnou formou relaxu, respektíve
vykonávaním svojich záľub a záujmov (napríklad turistka, futbal). Treba si uvedomiť, že strata času,
ktorú žalobcovi spôsobila žalovaná opomenutím úplnej transpozície smernice do právneho poriadku
Slovenskej republiky, nie je navrátiteľná, pretože voľný čas je azda najcennejšou komoditou v živote

každého človeka. Už samotnú stratu času je možné považovať za vznik ujmy na strane žalobcu, pretože
tento nedobrovoľne musel stráviť za žalované obdobie veľký počet hodín v práci, ktoré odpracoval nad
rámec úniovým právom stanoveného limitu (48 hodín týždenne), hoci tak nemusel učiniť, keby žalovaná
konala s potrebnou mierou opatrnosti a obozretnosti a predchádzala tak vzniku ujmy na osobnostných
právach príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Okrem toho, hoci žalobca nemusí byť aktívny

počas trvania služobnej pohotovosti, nič to nemení na skutočnosti, že musí byť v stave „vyššej“ bdelosti,
aby bol pripravený na okamžité a bezodkladné plnenie si svojich pracovných povinností, aby mohol včas
realizovať výjazd smerujúci k odvráteniu hrozby ťažko odstrániteľných (respektíve aj nenapraviteľných)
následkov. Práca príslušníka hasičského a záchranného zboru je nepochybne psychicky aj fyzicky
náročná, čo si vyžaduje aj dobu potrebnú na regeneráciu, ktorá však nespočíva len v pasívnej forme, ale

aj v možnosti vykonávať športových aktivít, pri ktorých zároveň žalobca mohol psychicky regenerovať.
Takéto právo mu však bolo uprené, pretože vykonávaním množstva hodín nad rámec vyššie uvedeného
limitu, žalobca nemal možnosť realizovať svoj súkromný život podľa svojich predstáv, ale nemal možnosť
dostatočne potrebnej regenerácie, aby bol pripravený na výkon služby, ktorá je veľmi náročná.

47.Zákonohasičskomazáchrannomzboredefinujeslužobnýčasakočas,vktorompríslušníkvykonáva
štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Zároveň zákon obsahuje legálnu definíciu pojmu
výkon štátnej služby ako výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť
vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty.Zároveň definuje úkony v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby ako úkony potrebné na výkon
štátnej služby a úkony počas štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby
alebo po jej skončení. Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby,

práve naopak z ustanovenia § 86 zákona o hasičskom a záchrannom zbore pri nerovnomernom
rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a
na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej
služby. Uvedené rozlíšenie je celkom zjavné z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej
pohotovosti, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok

vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z
časti služobného príjmu. Rovnako z ustanovenia § 122 ods. 3 citovaného vyplýva rozlíšenie, ak počas
trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby („výjazd“), až takéto vykonávanie je
štátnou službou. Podľa článku 2, ods. 1 a ods. 2 Smernice pracovný čas je akýkoľvek čas, počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti.
Čas odpočinku je potom akýkoľvek pracovný čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny dvor opakovane

konštatoval v rámci rozhodnutí, že pojem pracovný čas uvedený v Smernici je autonómnym pojmom
práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel Smernice,
ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. V rámci rozhodovacej praxe
súdneho dvora bolo zdôraznené, že členské štátny sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov
prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení

smernice, vrátane pojmov - pracovný čas a čas odpočinku (rozsudok vo veci Q. Ville de Nivelles).
Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo prijali inú definíciu pojmu
pracovný čas, ako je definícia uvedená v Smernici. Súdny dvor EÚ uvádza, že ak povaha a rozsah
povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť
na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia

uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne
ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od
neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba
služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (C-214/20 z 11. 11. 2021, C-580/19 z 09. 03. 2021,
C-107/19 z 09. 09. 2021 a C-344/19 z 09. 03. 2021).

48. Žalovaná sa dožadovala, aby bol maximálny pracovný čas žalobcu počítaný v referenčných 6
mesačných obdobiach (respektíve 4 alebo 12 mesačných) na ktoré je potrebné prihliadať. V tejto
časti súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora C-254/18 v zmysle ktorého : „Článok 6 písm. b),
článok 16 písm. b) a článok 19 prvý odsek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES

zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa majú vykladať v tom
zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného
pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych
dátumoch, pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný
maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia

šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období.“
Naša právna úprava obsiahnutá v zákone o záchrannom a hasičskom zbore neobsahovala v rozhodnom
čase (v žalovanom období, ani v čase doručenia žaloby) žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili,
že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas v každom období dvoch po sebe
nasledujúcich referenčných období. Ustanovenie § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. sa týka nerovnomerného

rozvrhnutia služobného času (na obdobie šiestich mesiacov), avšak uvedené nesúvisí s maximálnym
obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice, teda nejde o určenie referenčného obdobia
v súvislosti s priemernou maximálnou dĺžkou týždenného pracovného času. Okrem toho, rovnako je
právne irelevantná námietka žalovanej o možnosti rozširovania referenčných období až na 6 mesiacov,
pretože podľa čl. 19, ide iba o možnosť výnimky. Žalovaná poukazovala aj na článok čl. 17 bod 3

písm. iii) smernice, ktorý však nemá priamy účinok, ktorý môže mať len také ustanovenie smernice za
predpokladu, že priznáva individuálne právo jednotlivcovi, čo však nie je uvedený prípad. Priamy účinok
nemá ani ustanovenie článku 16 predmetnej smernice, pretože či už článok 16 alebo 17 predmetnej
smernice, ukladajú iba možnosť štátu určiť referenčné obdobie. Štát sa tak nemôže v konaní so
súkromnoprávnym subjektom dovolávať priameho účinku smernice aj z nasledovných dôvodov. Vo

veci Marshall Súdny dvor EÚ argumentoval, že smernica nemôže sama o sebe ukladať povinnosti
jednotlivcom, a preto nemôže byť ustanovenie smernice použité proti nim. V uvedenej súvislosti má
zásadný význam aj článok 288 ZFEÚ (Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ktorý priznáva záväznosť
smernice len voči členským štátom, nie jednotlivcom.49. Až na základe novely účinnej od 01.11.2024 zákonodarca reagoval na zjavne nežiaduci právny stav,
vedomýsipodávaniaveľkéhomnožstvažalôbnaštát,ktorébolipodanépodľanázorusúdudôvodne,ato

vzhľadom na absenciu správnej transpozície vyššie menovanej smernice, čo spôsobovalo neoprávnené
zásahy do osobnostných práv príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Z dôvodovej správy k
zákonu č. 258/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore v znení neskorších predpisov zaviedol predmetné referenčné obdobia 6 mesiacov uvádzajúc
nasledovné skutočnosti. Návrhom sa ďalej spresňuje výpočet priemerného týždenného služobného

času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a Horskej záchrannej služby (ďalej len „príslušník“).
Z tohto dôvodu sa navrhuje vymedziť, že čas výkonu štátnej služby v jednotlivých týždňoch je možné
v období šiestich mesiacov spriemerovať, pričom vypočítaný priemerný týždenný služobný čas vrátane
štátnej služby nadčas nesmie prekročiť v období šiestich mesiacov 48 hodín. V rámci tohto obdobia je
potrebné určiť, ktoré časy sú časmi vykonávania štátnej služby a ktoré sú časmi odpočinku. Podľa § 85
ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. sa štátna služba vykonáva v služobnom čase. § 97 ods. 1 zákona č.

315/2001 Z. z. vymedzuje, ktoré časy sa ešte posudzujú ako vykonávanie štátnej služby. Ide o časy,
kedy je neprítomnosť príslušníka ospravedlnená a nemusí si absenciu výkonu štátnej služby nahrádzať.
Pre výpočet priemerného týždenného služobného času je však rozhodujúce, že príslušník v určitom
čase vykonáva štátnu službu, plní úlohy Hasičského a záchranného zboru alebo Horskej záchrannej
služby podľa pokynov služobného úradu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa týchto kritérií niektoré

časy v § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. na účely výpočtu priemerného týždenného služobného
času nebolo možné posudzovať ako vykonávanie štátnej služby, pretože príslušník v týchto časoch
nevykonáva štátnu službu, neplní úlohy Hasičského a záchranného zboru alebo Horskej záchrannej
služby podľa pokynov služobného úradu a nie je k dispozícii služobnému úradu. V navrhovanom § 97
ods.3bolopotrebnéurčitéčasypodľa§97ods.1zákonač.315/2001Z.z.naúčelyvýpočtupriemerného

týždenného služobného času negatívne vymedziť, t. j., že sa tieto časy na účely výpočtu priemerného
týždenného služobného času neposudzujú ako výkon štátnej služby. Znamená to, že sa tieto časy budú
považovať za čas odpočinku. Čas čerpania dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej vety a čas podľa
§ 97 ods. 1 písm. j) prvý bod, nebude možné zarátať do výpočtu priemerného týždenného služobného
času v období šiestich mesiacov, a to z dôvodu, aby sa nezvyšoval služobný čas, ktorý by tieto časy

kompenzovali.

50. Súd tak nepovažoval výpočet pracovného času žalobcu zo strany žalovanej za správny, s poukazom
na vyššie uvedené skutočnosti, pričom sa stotožňuje s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého je
možné vychádzať z údajov na výplatných páskach (i z dochádzkového systému SAP), pričom aj Okresný

súd Nitra vo svojej rozhodovacej činnosti už viackrát učinil záver, podľa ktorého je potrebné vychádzať
z fondu pracovného času v konaniach 16Cpr/5/2024, 8Cpr/3/2024 a 19Cpr/3/2024). Nie je správny
názor žalovanej, ktorá pri výpočte priemerného pracovného času poukazovala na tzv. neutralizáciu,
v zmysle ktorej odpočítava z pracovného času dni dovolenky, alebo PN, či OČR. Takáto možnosť
v žalovanom období však vôbec nevyplývala zo zákona o hasičskom a záchrannom zbore, pričom

predmetná argumentácia má len za cieľ eliminovať žalobný nárok, avšak je podľa názoru súdu zjavne
nedôvodná. Súd tak vychádzal z fondu pracovného času, ktorý bol uvedený vo výplatných páskach, ako
aj výpise, ktorý predložila žalovaná (výpis z dochádzkového systému SAP). Medzi uvedenými páskami
a výpisom zo SAP sú minimálne rozdiely, avšak rovnako svedčiace pre rovnaký záver o dôvodnosti
žalobného návrhu.

51. Nie je možné sa stotožniť ani s výkladom žalovanej, podľa ktorej sa v § 97 ods. 1 čas odpočinku
posudzuje ako služobný čas, avšak takýto čas nie je služobným časom. Výklad podaný žalovanou
podľa názoru súdu je celkom zjavne právne vadný, pretože z hľadiska účelu a zmyslu uvedenej právnej
normy, bolo zámerom zákonodarcu, aby sa za vykonávanie štátnej služby posudzoval aj čas čerpania

dovolenky, plateného služobného voľna, zdokonaľovacej služby podľa osobitného predpisu, účasti na
rekondičnom pobyte, prehlbovania kvalifikácie, respektíve neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z
dôvodu dočasnej neschopnosti (pénky) na vykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu,
karantény atď. Uvedené pritom explicitne vyplýva z uvedeného ustanovenia § 97 ods. 1 zákona
o hasičskom a záchrannom zbore. Vzhľadom na uvedené, je potom nevyhnutné vychádzať z veličiny

nazvanej ako fond pracovného času, do ktorého je potom potrebné aj započítať čas čerpania dovolenky,
čas neprítomnosti z dôvodu penky (úraz alebo choroba). Nezapočítanie dovolenky do priemerného
pracovnéhočasuzákonodarcaučinilažspomínanounovelou,účinnouod01.11.2024,kdeajvdôvodovej
správe uviedol, že čerpanie dovolenky nebude možné zarátať do výpočtu priemerného týždennéhopracovného času. Predmetom konania je však žalované obdobie spred obdobia spomínanej novely,
pričom právna úprava vyššie označeného zákona neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia,
v zmysle ktorých by bolo potrebné aplikovať právnu úpravu aj na právne vzťahy so spätnou účinnosťou.

52. Na základe vyššie uvedeného je potom potrebné vyvodiť záver, že vnútroštátna právna úprava
umožňovala v žalovanom období zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti
do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi hasičského a záchranného zboru služobný čas
tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm. b/ smernice. V tejto súvislosti súd

konštatuje,žeSlovenskárepublikaakočlenskýštátEÚvsúladespotrebouchrániťbezpečnosťazdravie
pracovníkov v tomto prípade príslušníkov hasičského a záchranného zboru neprijala doposiaľ opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade
s pojmom pracovný čas podľa článku 2 smernice a nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času stanovená článkom 6, písm. b/ smernice. Ani skutočnosť, že počas celej
dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý a aktívny a že má k dispozícii miesto na

oddych a teda v prípade ak nie je nariadený služobný zásah, môže odpočívať alebo sa venovať inej
činnosti,jevtejtosúvislostibezprávnehovýznamu,nakoľkožalobcapočaspovinnostímusíbyťvbudove
hasičskej stanice, túto nemôže opustiť, musí byť ustrojený a pripravený do jednej minúty od ohlásenia
vykonať výjazd. Týmto zamestnanec plní pokyny zamestnávateľa. Skutočnosť, že zamestnávateľom
počas tejto doby nie sú určené žiadne iné činnosti nemôže byť na ťarchu zamestnanca.

53. Súd prioritne poznamenáva, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Žalobca požadoval náhradu nemajetkovej ujmy, čím sledoval zmiernenie
ujmy na svojich právach v dôsledku neoprávneného zásahu do svojho práva na súkromný a rodinný
život, život a zdravie. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci

C-470/03, A.G.M. - COS.MET Srl, zo dňa 17.04. 2007, ktorý uviedol, že náhrada škody členskými štátmi,
ktorú spôsobili jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, musí byť primeraná vzniknutej ujme. V
prípade, že v tejto oblasti neexistujú ustanovenia na úrovni Spoločenstva, je na vnútroštátnom právnom
poriadku každého členského štátu, aby stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady, pričom tieto
kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako kritériá platné pre podobné nároky alebo žaloby na základe

vnútroštátneho práva a v žiadnom prípade nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý by prakticky
znemožňoval alebo nadmerne sťažoval získanie náhrady škody. Vnútroštátne právne predpisy, ktoré
by vo všeobecnosti obmedzovali nahraditeľnú škodu len na škodu spôsobenú na niektorých osobitne
chránených individuálnych záujmoch s vylúčením ušlého zisku jednotlivcov, nie v súlade s právom
Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok Brasserie du pecheur a Factortame, už citovaný, bod 90).

54. Z európskej judikatúry však vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva
Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Z citovanej
Smernice pritom nemožno vyvodiť, že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú z foriem náhrady škody,
keďže neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení.

Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity
určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo
forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady,
pričom v právnom poriadku SR ide o ustanovenia týkajúce sa zásahu do osobnostných práv (analógia
podľa§11až13Občianskehozákonníka).VprávnomporiadkuSlovenskejrepublikyneexistujevýslovná

úprava, ktorá by riešila úpravu práv jednotlivcov na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) spôsobenej
úniovým právom. Keďže nárok žalobcu je osobitným nárokom je potrebné zistený skutkový stav
subsumovať pod ustanovenia, ktoré pojednávajú o zásahu do osobnosti žalobcu a to prostredníctvom
analógie podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka v spojení s § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Z § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby

sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo
danéprimeranézadosťučinenie,pričomtýmtozadosťučinenímsarozumiemorálnasatisfakcia.Peňažná
satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa ods. 1 nejavila ako postačujúca.
Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, t. j., že žalovaná ako
členský štát Únie neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená

maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu
v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorá umožňovala v žalovanom
období zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentua rady 2003/88/ES, je v prejednávanom spore potrebné urobiť záver, že žaloba na upustenie od
neoprávnenéhozásahu,akoajžalobanaodstránenietrvajúcichnásledkov,niejenamiestevzhľadomna
subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Vzhľadom na tieto špecifiká, rovnako neprichádza

do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,
odvolaniedifamujúcichvýrokovapodobne.Uvedenéprostriedkynápravypodľa§13ods.1Občianskeho
zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax
nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.

55. V súvislosti so spochybňovaním vzniku ujmy v dôsledku porušovania Smernice, súd poukazuje aj
na rozsudok Súdneho dvora C-243/09 zo dňa 14.10.2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého už len
samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu
škody (nemajetkovej ujmy) porušením článku 6 písm. b) Smernice a to bez toho, aby k tomuto následku
musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska
vnútroštátneho práva (v tomto prípade následky demonštratívne uvedené v § 13 ods. 2 OZ).

56. Peňažné zadosťučinenie prichádza do úvahy iba vtedy, ak vzniknutú ujmu nie je možné zmierniť
prostredníctvom žiadnej formy morálneho zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej
ujmy podľa ustanovenia § 13 ods. 2 OZ musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti dokladajúce, že v
konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 ods. 1 OZ, a to z hľadiska intenzity,

trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na postavenie žalobcu v
rodine a v spoločnosti (Rc 21/1995).

57. Žalovaná v záverečnej reči poukázala práve na to, že náhrada škody (nemajetkovej ujmy) za stratu
času sa má kompenzovať náhradným voľnom až následne peniazmi. Náhrada škody (nemajetkovej

ujmy) zo strany žalovanej musí byť primeraná vzniknutej škode. Je ju možné priznať buď (i)
udelením náhradného voľna alebo (ii) finančným odškodnením. Preto pokiaľ si žalobca vybral „finančné
odškodnenie“ len takéto odškodnenie je adekvátne vo vzťahu vzniknutej ujme. Samotné čerpanie
náhradnéhovoľnabyjedineparalyzovaločinnosťhasičskéhozboru.OkremtohozrozhodnutiaC-429/09
Günter Fuß proti Stadt Halle, vyplýva, že pokiaľ ide konkrétne o formu, ktorú musí mať náhrada škody,

treba zdôrazniť, že keďže ani udelenie dodatočného náhradného voľna, ani poskytnutie finančného
odškodneniazjavnenerobíposkytnutietakejtonáhradypraktickynemožnýmalebomimoriadnezložitým,
vnútroštátny súd sa musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so
zásadou ekvivalencie, ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované vnútroštátnymi
súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb vychádzajúcich z vnútroštátneho práva (pozri bod 95.

tohto rozhodnutia). V obdobných veciach boli vždy priznávané náhrady nemajetkovej ujmy, preto je
i rozhodnutie v tejto veci v súlade s aktuálnou súdnou praxou, i princípom legitímneho očakávania strán
sporu a právnej istoty.

58. Pretože súd vo veci nepochybne konštatoval neoprávnený zásah do práva žalobcu spočívajúceho

v prekračovaní maximálne prípustného času (48 hodín), k čomu prichádzalo v sledovanom žalovanom
období (09-2021 až 08-2024) s výnimkou obdobia (04/22, 05/22, 04/2023) zvažoval výšku nemajetkovej
ujmy, ktorú je potrebné priznať žalobcovi. V tomto kontexte súd dopĺňa, že účelom a zmyslom náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Peňažná
satisfakcia za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno

ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do
nemajetkovej sféry - osobnosti jednotlivca. Je určovaná základnými kritériami, a to predovšetkým
závažnosťou vzniku nemajetkovej ujmy, ako i okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za
závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie takéhoto zásahu alebo dopady a dôsledky považuje za ujmu

značnú. Pritom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne kritériá, teda to, či by predmetnú
ujmu takto v danom mieste a čase vnímala i každá iná fyzická osoba.

59. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy súd v prvom rade zohľadnil skutočnosť, že žalobca ako
príslušník Hasičského a záchranného zboru pôsobí v zbore od roku 2020, t. j. 5 rokov, pričom

vykonáva nesmierne psychicky a fyzicky náročný charakter práce. V konaní bol preukázaný zásah
do osobnosti žalobcu, ktorý v sledovanom období preukázateľne (čo vyplynulo z dokazovania vo veci
samej) priemerne odpracoval viac ako 48 hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne
podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.), keďže v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času,
to všetko v dôsledku zanedbania povinnosti žalovanej, ktorá opomenula riadnym a úplným spôsobom
transponovaťsmernicudoprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky,čímnebolnenaplnenýcieľsmernice.

Pretože v priamej príčinnej súvislosti s porušením úniového práva zo strany žalovanej, ktorá nepristúpila
k úplnej transpozícií smernice, prišlo k neoprávneným zásahom do práva žalobcu na jeho rodinný
a súkromný život, život a zdravie, primeraný odpočinok po práci (pričom žalobca nemal vytvorený
priestor na potrebnú regeneráciu, oddych a nevyhnutnú relaxáciu), mal v dôsledku výkonu štátnej
služby (nad rámec stanoveného limitu) obmedzenú možnosť vykonávať také aktivity, ktoré by viedli

k udržaniu rodinných a priateľských väzieb, k zlepšeniu jeho regenerácie a príprave na ďalší výkon
štátnej služby. Okrem toho, žalobca sa na pojednávaní vyjadril, že v dôsledku zásahu sa mu zhoršila
kvalita vzťahu s manželkou (konflikty s manželkou), čo podporuje záver súdu o zásahu do rodinného
a súkromného života. V dôsledku únavy je nútený zrušiť aj spoločné výlety a stretnutia s rodinnou, čo
je dôsledok odpracovania veľkého počtu hodín nad rámec úniového limitu. Žalobca súčasne prichádza
o možnosť venovať sa svojím záľubám, ktorým sa nemôže naplno venovať. Navyše, tým, že žalobca

bol povinný v sledovanom období odpracovať viac ako 48 hodín týždenne (nad rámec úniového limitu),
prišlo aj k porušeniu článku 36 ods. 1 písm. e) Ústavy Slovenskej republiky, a síce práva na primeraný
odpočinok po práci, keďže po odpracovaní 16- tich hodín, musel ešte nad rámec toho v rámci jednej
zmeny odpracovať ďalších 8 hodín bezprostredne nadväzujúcich na 16 hodinovú zmenu, preto mu bolo
odopreté zo strany žalovanej právo na primeraný odpočinok a regeneráciu po aj tak dlhej dobe výkonu

štátnej služby (16 hodín). Žalovaná namietala výsluch žalobcu, ktorý považovala za nedostatočný
a subjektívny. K tomu súd uvádza, že už listinné dôkazy preukázali dôvodnosť podaného nároku,
žalobcov výsluch len podporil záver súdu, a síce, že žalobný nárok je dôvodný. Nesúhlas žalovanej
so skutočnosťami uvádzanými žalobcom na pojednávaní, nie je dôvodom, aby súd nezohľadnil aj
skutočnosti zistené výsluchom žalobcu. Podľa názoru súdu, je objektívne, že žalobca nemal čas venovať

sa svojej rodine, relaxovať a regenerovať, keď preukázateľne odpracoval oveľa viac ako musel, a to
práve v dôsledku absolútneho zlyhania zo strany žalovanej zabezpečiť úplnú transpozíciu smernice do
vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky.

60. Súd prihliadol aj na závažnosť vzniku nemajetkovej, ktorú vyhodnotil ako stredne závažnú, keďže

žalovaná, ktorý je členským štátom dlhodobo udržiavala protiprávny stav, tento stav neriešila, pričom
podľa názoru súdu mala včas prijať potrebné opatrenia (transponovať smernicu riadne a úplne), tak
aby sa zamedzilo prípadnému vzniku ujmy na právach fyzických osôb, v danom prípade príslušníkov
hasičského a záchranného zboru. Žalovaná vie o existencii uvedeného protiprávneho stavu, pretože
je stranou sporu na súdoch v Slovenskej republike, ktoré trvajú od roku 2015 (skutočnosti, ktoré sa

súd dozvedel z úradnej činnosti, z prejednávania viacerých obdobných vecí). Žalovaná tak mala dosť
času predísť ďalším sporom, mala pristúpiť k transpozícií chýbajúceho ustanovenia do nášho právneho
poriadku (zavedenie limitu 48 hodín týždenne) a zamedzila by tým vzniku zásahu, ku ktorému ani
nemuselo prísť. Súd zobral do úvahy aj špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia
práva únie, čo je svojím charakterom celkom osobitý zásah, v porovnaní so zásahmi do osobnosti

v dôsledku neoprávnenej kritiky alebo usmrtením člena rodiny (citová strata), respektíve v prípadoch
vyvodenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (zákon č. 514/2003
Z. z.). Súd však nemôže bagatelizovať ani ujmu, ktorá bola spôsobená žalobcovi, len preto, že ide
o špecifický prípad zásahov do osobnostných práv hasičov, ktoré prípady v doterajšej súdnej praxe
neboli vôbec časté. Hoci ide o menej závažný zásah v porovnaní so zásahom do práv pozostalých

v prípade obetí trestných činov, alebo obetí dopravných nehôd, ktoré im boli blízke, alebo aj v porovnaní
sdifamačnoukritikou,ktoráznižujespoločenskýstatuspoškodenejosoby,ničtonemenínazáveresúdu,
aby priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy, pretože ani morálne zadosťučinenie, nie je v žiadnom
prípade v danom prípade vzhľadom na okolnosti, charakter, trvanie a intenzitu zásahu, dostačujúce na
zmiernenie dôsledkov vyplývajúcich z neoprávneného zásahu, ktorý spôsobila žalovaná.

61. Súd vyhodnocoval aj intenzitu a trvanie neoprávneného zásahu, pričom v danej veci sa jednalo o
zásah do práva na súkromie, rodinný život, život a zdravie, ako aj práva na primeraný odpočinok po
práci, dospejúc záveru, že porušovanie úniového práva trvalo takmer počas celého žalovaného obdobia
(3 roky), preto aj intenzita tohto zásahu bola determinovaná predovšetkým dobou trvania porušovania

práv žalobcu. V dôsledku uvedeného súd na základe zohľadnení vyššie uvedených kritérií dospel
k záveru, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2.200 eur zodpovedá všetkým okolnostiam
prípadu, berúc na vedomie aj rozhodovaciu činnosť Okresného súdu Nitra v obdobných prípadoch.
Okresný súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 12Cpr/2/2024 priznal žalobcovi náhradu nemajetkovejujmy vo výške 2000 eur (slobodný a bezdetný príslušník pracujúci v zbore od roku 2020), v konaní
vedenom pod sp. zn. 8Cpr/3/2024 priznal súd žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2200 eur
(žalobca pracujúci v zbore 20 rokov, má 5 ročného syna), v konaní vedenom pod sp. zn. 19Cpr/3/2024

priznal súd žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2200 eur (slobodný príslušník, má dieťa
vo veku 1 rok, pracujúci v zbore od roku 2001). Súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť aj iných
súdov napríklad Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 6C/81/2023 (ktoré bolo potvrdené Krajským súdom
v Trenčíne, sp. zn. 11Co/3/2025), kde súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2000
eur (žalobca ženatý 20 rokov, má dve deti – študentov), Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn.

3C/16/2023 (ktoré bolo potvrdené Krajským súdom v Banskej Bystrici, sp. zn. 16Co/43/2024), kde súd
priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2000 eur (žalobca pracujúci v zbore od 2002,
ženatý, má dve deti vo veku 14 a 21 rokov). Hoci v predchádzajúcom období boli priznávané vyššie
náhrady nemajetkových ujm, toho času sa rozhodovacia činnosť pomerne ustálila, keď žalobcom sú
priznávané náhrady nemajetkových ujm vo výške 2000 až 2500 eur (takto súd rozhodol aj v iných
veciach pod sp. zn. 16Cpr/4/2025 a 16Cpr/5/2024). Takto priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je oveľa

nižšia, ako v prípade odškodňovania poškodených v prípade vyvodenia zodpovednosti za nesprávny
úradný postup, respektíve v prípade pozostalých, ktorých ujma je neporovnateľne vyššia, keďže strata
ľudského života blízkeho je bolestivejším zásahom, ako zásah do práva na rodinný a súkromný život,
právo na primeraný odpočinok po práci. Žalovaná v konaní namietala, že výšku náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorú žalobca požadoval (5.836,42 eura), považuje za premrštenú a absolútne neprimeranú, a to

aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. V predmetnej veci nejde ani
o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v zákone č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení § 17 explicitne reflektuje na potrebu
rešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam trestných činov, (porovnaj rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 273/2021). Navyše, v prípade najzávažnejšieho dôsledku (smrť

človeka) možno priznať maximálne odškodnenie vo výške päťdesiatnásobku minimálnej mzdy (čo v roku
2024 predstavovalo sumu 37.500 eur), v prípade zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, avšak súd žalobcovi priznal v danej veci priznal 2.000 eur,
čo je oveľa nižšia náhrada ujma, akú je možné priznať obetiam trestných činov. Preto uvedené úvahy
žalovanej súd považoval za nedôvodné.

62. Podľa právnej doktríny pri posudzovaní výšky náhrady imateriálnej ujmy sú významné okolnosti,
za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane
pôvodcu zásahu, ale aj na strane dotknutej osoby, napríklad aký je podiel samotnej postihnutej osoby
na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu. Tým je sledovaný cieľ, aby pri

určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve
na tomto mieste dostáva veľký priestor, a v súlade s princípom spravodlivosti pružne prihliadnuť na
najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Súd
však pritom musí vychádzať vždy z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné
konkrétne hľadiská (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a

kol. Občiansky zákonník I., II. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, s. 82-94) s poukazom na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. augusta 2024, sp. zn. 7Cdo/103/2023 (R 69/2024).
S poukazom na uvedené, je zrejmé, že podiel osoby dotknutej zásahom – žalobcu je nulový, pretože
ako súkromná osoba jednotlivec nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť konanie štátu, ktorý opomenul
transponovať predmetnú smernicu úplným spôsobom. Nič nebránilo, aby žalovaná ako subjekt, ktorému

je adresovaná predmetná smernica 2003/88/ES ako členskému štátu, urobila opatrenia smerujúce
k jej úplnej transpozícií, keďže za správne prebratie zodpovedala žalovaná, čo je nespochybniteľné.
Žalovaná dlhodobo vedela o takomto stave, avšak bola absolútne nečinná, neprijala žiadne potrebné
opatrenia, čo však nemôže ísť na ťarchu žalobcu. Nečinnosť štátu v tomto prípade nemôže ísť na ťarchu
žalobcu, ktorý nemohol žiadnym pričinením ovplyvniť, aby tento začal konať.

63. Nad rámec uvedeného, podľa názoru súdu, hoci žalovaná spochybňovala, že žalobca si uplatňuje
mzdové nároky, súd sa s takýmto jej názorom absolútne nestotožňuje, pretože žalobca už v žalobe
vyslovene uviedol, že si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody (nemajetkovej ujmy)
spôsobenej porušením úniového práva. Súd mal ustálený charakter nároku, pričom sa nestotožnil

s výpočtom výšky nemajetkovej ujmy prezentovanej žalobcom, pretože táto je len výsledkom vysoko
individuálnej právnej úvahy súdu, po zohľadnení vyššie uvádzaných a vymedzených kritérií. V konaní si
žalobca neuplatnil žiaden mzdový nárok, pričom súd posudzoval nárok žalobcu nielen podľa žalobného
petitu, ale aj skutkových tvrdení, ktoré tvoria základ žalobného nároku.64. Súd uplatnil sudcovskú koncentráciu k návrhom na vykonanie dokazovania a to vo vzťahu k
tabuľke zhody (predložené na pojednávaní zástupcom žalovanej), ako aj k listinným dôkazom - lekárske

prepúšťacie správy (predložené žalobcom na pojednávaní), pretože strany nekonali starostlivo so
zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania a mohli tieto návrhy na vykonanie dokazovania (dôkazy)
predložiť už oveľa skôr. Strany konania boli vyzvané na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a
procesnej obrany pred pojednávaním v rámci repliky a dupliky v lehote 10 dní s tým, že na neskôr
uplatnené prostriedky procesného útoku a procesnej obrany súd nemusí prihliadnuť. V lehote určenej

súdom však tieto návrhy na vykonanie dokazovanie strany nezaslali, hoci boli preukázateľne poučené
o následkoch sudcovskej koncentrácie, pričom boli podľa názoru súdu predložené oneskorene, čo by
si vyžadovalo vykonanie ďalších úkonov zo strany súdu, t. j. odročenie pojednávania. V tejto súvislosti
súd poukazuje na § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii, ktorý je normatívnym vyjadrením základného
princípu zakotveného v čl. 5 CSP, podľa ktorého môže súd odmietnuť procesné úkony, ktoré vedú k
nedôvodným prieťahom v konaní. Paragraf 153 ods. 1 veta druhá pritom definuje, kedy predloženie

prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany nie je včasné a to vtedy, ak ho strana mohla vykonať
skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Ak na to neexistujú osobitné
dôvody v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazov až na pojednávaní nie je
včasné. (uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 25Co/48/2019 zo dňa 24.06.2019).

65. Súd tak s poukazom na vyššie uvedené rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 2.200 eur a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pretože nebol dôvod na
určenie dlhšej paričnej lehoty. Na strane žalovanej strany vystupuje štát, ktorý disponuje dostatočným
materiálnym zabezpečením, nato, aby v prípade právoplatnosti judikovaného plnenia poskytol žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy v lehote 3 dní, ktorú považoval za primeranú. Vo zvyšnej časti súd žalobu

zamietol ako nedôvodnú.

66. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa jej úspechu vo veci.

67. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

68. Keďže sa týmto rozhodnutím konanie končí, súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania
podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovi proti žalovanej súd priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, pretože bol celkom úspešný čo do základu

nároku, aj keď nie čo do jeho priznanej výšky. Súd v konaní nezistil žiadne dôvody hodné osobitného
zreteľa podľa § 257 CSP, tieto netvrdili ani strany sporu. Aj v tomto konaní je potrebné aplikovať zásadu
úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP, ale tým, že žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť nároku,
je možné považovať za procesne úspešného, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov v rozsahu
100 % z prisúdenej sumy proti neúspešnej žalovanej. Súd v tomto smere poukazuje aj na rozhodnutie

Ústavného súdu SR IV. ÚS 71/2019-12 z 07.02.2019, ktorý sťažnosť pre porušenie zákona rozhodnutím
súdu, ktorý takto postupoval odmietol. O výške trov rozhodne vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2
CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia, pričom bude vychádzať z priznanej sumy.

Poučenie:

1 16C/87/2024

Protitomutorozsudku jemožnépodaťodvolanievlehote15dníododňajehodoručeniaprostredníctvom
Okresného súdu Nitra na Krajský súd v Nitre. (§ 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,

podpis a spisová značka tohto konania. (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP) V odvolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh). (§ 363 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. (§ 364 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychád.za z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP)

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.(§ 365 ods. 2 CSP)

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.