Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, June 26, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/83/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117220193
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1117220193.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1/ L. I., nar. Y., bytom Q. a 2/ F. I., nar. Y., bytom A.,
obaja zast. Karkó s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Obchodná 8985/5A, Žilina, IČO: 50 158 121,
proti žalovanému: P. A., nar. Y., s miestom podnikania F., zast. URBÁNI & Partners s. r. o., so sídlom
Skuteckého 17, Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, o vydanie veci, pôvodne vedenom na Okresnom
súde Bratislava I, po zmene súdnej mapy na Mestskom súde Bratislava IV, pod sp. zn. 16C/49/2017, o

dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. januára 2021 sp. zn. 8Co/270/2018,
takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I, po zmene súdnej mapy Mestský súd Bratislava IV, (ďalej len „mestský súd“
alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 6. augusta 2018 č. k. 16C/49/2017-95 žalobu zamietol (prvá
výroková veta), priznal žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
% (druhá výroková veta). Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava
I súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 99,50 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku
(tretia výroková veta).

1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa F. I. (následne zomrela Y., ďalej
len „pôvodná žalobkyňa“ alebo „žalobkyňa“) sa podanou žalobou na súde (l. augusta 2017) domáhala
voči žalovanému vydania veci, obrazu s názvom Dievča s kvetmi, autora Miloš Alexander Bazovský, rok
vzniku 1929 až 1931, technika olej na plátne, rozmery 40 x 53 cm, v označení vpravo dole - B, a to podľa
§ 457 Občianskeho zákonníka. Uviedla, že 12. júna 2017 uzatvorila so žalovaným ako kupujúcim kúpnu

zmluvu,predmetomktorejbolpredajpredmetnéhoumeleckéhodiela.Žalovanývystupovalpriuzatváraní
zmluvy ako obchodník a odborník v oblasti umenia, žalobkyni tvrdil, že hodnota obrazu predstavuje
20.000 eur. Žalobkyňa ako staršia a dôverčivá osoba mu uverila, hodnotu obrazu nepoznala. Za
predaný obraz dostala sumu 20.000 eur. Až po uzatvorení zmluvy sa žalobkyňa dozvedela, že
ju žalovaný uviedol do omylu, nakoľko trhová hodnota obrazu sa pohybuje v rozmedzí 60.000 až
75.000 eur. Táto skutočnosť vyplýva z verejne dostupných zdrojov, napr. webová stránka Aukčná

spoločnosť SOGA spol. s r. o. Žalobkyňa sa domáhala ochrany svojich práv žalobou o vydanie veci
podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka s poukazom na ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka.
Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že kúpna zmluva bola výsledkom konsenzu
na mieste, nie je formulárová a ani vopred pripravená, ide o mimospotrebiteľský právny úkon.
Dohodnutá kúpna cena 20.000 eur zodpovedala hodnote obrazu; hodnota obrazu v žiadnom prípade
nedosahuje sumu 60.000 eur. Žalovaný tvrdil, že úmyslom žalobkyne bolo obraz predať a s kúpnou

cenou bola spokojná a uzrozumená. Hodnota obrazu podľa žalovaného zodpovedá dohodnutej
kúpnej cene, čo potvrdili i dva nezávislé posudky, a to znalecký posudok Slovenského syndikátuznalcov umenia ARS LEGIS s. r. o. vyhotovený PhDr. Jánom Ábelovským, CSc. a znalecký posudok
PhDr. Ľubomíra Podušela, CSc.

1.2.Súdprvejinštancievecposúdilpodľa§52ods.1,§52ods.3,ods.4,§588,§589,§39,§39a, §126
ods. 1 a § 457 Občianskeho zákonníka. Vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného, oboznámil
sa s predloženými listinnými dôkazmi.

1.3. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobkyňa ako predávajúca uzavrela so žalovaným

ako kupujúcim dňa 12. júna 2007 kúpnu zmluvu v zmysle § 588 a nasledujúce Občianskeho zákonníka;
predmetom kúpnej zmluvy bol odplatný prevod vlastníckeho práva k umeleckému dielu autora Miloš
Alexander Bazovský, rok vzniku 1929 až 1931 s názvom Dievča s kvetmi, technika olej na plátne, rozmer
40 x 53 cm, značené vpravo dole - B (ďalej aj „sporný obraz“) s tým, že v odôvodnení poukázal
na obsah kúpnej zmluvy. Pokiaľ ide o žalovaného tento je podnikateľom podnikajúcim s obchodným
menom P. A., D. s miestom podnikania I.; predmet podnikania žalovaného je kúpa tovaru na účely

jeho predaja konečnému spotrebiteľovi alebo iným prevádzkovateľom živností a prevádzkovanie
kultúrnych, spoločenských a zábavných zariadení. Z printscreen webovej stránky spoločnosti SOGA
spol. s r. o. súd zistil, že iné obrazy totožného autora boli vydražené za konečnú sumu 70.000 eur
(obraz Pobožnosť na horách), resp. 90.000 eur (Sekera). Súd prvej inštancie tiež zistil zdravotný
stav dlhodobo liečenej žalobkyne.

1.4. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s tvrdením žalobkyne, že ide o spotrebiteľský spor a zmluvu
zakladajúcu právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným neposúdil ako zmluvu spotrebiteľskú.
Samotná kúpna zmluva je svojím charakterom a obsahom mimospotrebiteľským právnym úkonom,
došlo k dohode účastníkov zmluvného vzťahu a nedošlo k uzavretiu formulárovej zmluvy, obsah,

ktorej by žalobkyňa ako predávajúca nemala možnosť ovplyvniť. Predmet zmluvy bol individuálne
určený; došlo i k vzájomnej dohode o kúpnej cene. Podľa názoru súdu prvej inštancie kúpna zmluva
nespĺňala náležitosti spotrebiteľskej zmluvy, keď žalovaný ani nenaplnil legálnu definíciu dodávateľa a
žalobkyňa nenaplnila definíciu spotrebiteľa.

1.5. Žalobkyňa sa domáhala vydania sporného obrazu; mala za to, že kúpna zmluva je absolútne
neplatným právnym úkonom z dôvodov uvedených v § 39 a § 39a Občianskeho zákonníka; tvrdila, že
žalovaný ju hrubým spôsobom uviedol do omylu a využil jej neskúsenosť, neznalosť a dôverčivosť
vyplývajúcu z jej pokročilého veku, s úmyslom získať plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom
na vzájomné plnenia v hrubom nepomere. Tvrdila, že v dôsledku neplatnosti kúpnej zmluvy nedošlo k

zmene vlastníka sporného obrazu, a teda naďalej je jeho vlastníčkou.

1.6. K § 457 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie konštatoval, že upravuje bezdôvodné
obohatenie v rámci reštitučnej povinnosti strán neplatnej, resp. zrušenej zmluvy. Dôsledkom plnenia z
neplatnej zmluvy je povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť si navzájom všetko, čo plnením zo zmluvy

nadobudli. V zmysle uvedeného musí každý z účastníkov daného vzťahu vrátiť všetko, čo podľa
neplatnej zmluvy dostal a musí to vrátiť tomu, kto plnil. Pri dvojstranných zaväzujúcich zmluvách,
z ktorých vznikajú synalagmatické záväzky, je reštitučná povinnosť účastníkov neplatnej zmluvy
vzájomná, čo znamená, že nárok žalobcu na vrátenie poskytnutého plnenia je podmienený jeho
povinnosťou vrátiť žalovanému, čo od neho dostal. V opačnom prípade by stav bezdôvodného

obohatenia na strane žalobcu trval i naďalej. Vzájomná viazanosť oboch nárokov sa musí prejaviť i v
žalobnom návrhu. V prípade kúpnej zmluvy je nárok na vrátenie predanej veci podmienený zo zákona
záväzkom vrátiť druhému účastníkovi zmluvného vzťahu kúpnu cenu, za ktorú bol predmet predaný, a
ktorého vydania sa domáha.

1.7. S prihliadnutím na uvedené okresný súd zdôraznil, že takejto žalobe by mohol súd vyhovieť iba
vtedy, keby vo výroku rozsudku mohol vyjadriť synalagmatický záväzok oboch účastníkov neplatnej, či
zrušenej zmluvy a k vráteniu plnenia z oboch strán. Uvedené platí aj v prípade § 457 Občianskeho
zákonníka. Pokiaľ žalobný návrh sám neumožňuje súdu, aby vzájomnú viazanosť nárokov mohol
vyjadriť vo výroku rozsudku, nemôže žaloba uspieť.

1.8. S poukazom na čl. 2 ods. 1, ods. 2, čl. 6 ods. 1 a § 160 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej aj „CSP“) súd prvej inštancie zdôraznil, že súdy poskytujú stranám sporu v konaní
poučenia len o ich procesných právach. Poučenie o hmotnom práve nie je súčasťou obligatórnej,ani fakultatívnej poučovacej povinnosti súdu; poučenie účastníka ako vecne formulovať petit
žaloby, aby bolo žalobe vyhovené, je poučením hmotnoprávnym a takéto poučenie by bolo v rozpore s
ustanoveniami Civilného sporového poriadku.

1.9. Keďže žalobkyňa v žalobe nenavrhla vrátenie kúpnej ceny žalovanému oproti ňou
požadovanéhovráteniaspornéhoobrazu,súdprvejinštanciežalobubezďalšiehozamietol.Žalobkyňa v
žalobnom petite nevyjadrila povinnosť vzájomného vrátenia plnenia; podľa žalobného návrhu nebolo
možné vyjadriť vzájomnú viazanosť nárokov; nárok žalobkyne ako jednej zmluvnej strany na vrátenie

predmetu kúpy nebol podmienený vrátením žalovanému ako druhej zmluvnej strany kúpnej ceny.
Nesprávne znenie žalobného návrhu v sporovom konaní súd nemohol odstrániť z úradnej povinnosti, a
preto žalobu zamietol z dôvodu absencie formulácie vzájomnej viazanosti plnení strán sporu podľa
žalobkyne z neplatnej kúpnej zmluvy.

1.10. Pokiaľ ide o ďalšie navrhované dokazovanie okresný súd rozhodol, že ho nevykoná, nakoľko

za stavu, keď žalobu zamietol v dôsledku absencie vyjadrenia povinnosti vzájomného vrátenia
plnení v žalobnom návrhu, považoval vykonanie navrhnutých dôkazov za nadbytočné, neúčelné a
nehospodárne.

1.11. Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd aplikoval § 255 ods. 1 CSP a žalovanému,

v spore úspešnému, priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.12. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu z dôvodu, že na
zaplatenie súdneho poplatku vyzvaná nebola a súdny poplatok za podanú žalobu nezaplatila.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobkyne
rozsudkom z 26. januára 2021 č. k. 8Co/270/2018-135 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo
„napadnutý rozsudok“) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (prvá výroková veta); žalovanému náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal (druhá výroková veta).

2.1. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania; rozsudok okresného súdu potvrdil postupom
podľa § 387 ods. 1 CSP. Mal za to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v
dostatočnom rozsahu, zhodnotením výsledkov dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec posúdil správne po právnej stránke. Záver súdu prvej inštancie, že žalobe nebolo možné vyhovieť,
keď žalobkyňa v žalobnom návrhu, ktorým je súd viazaný, nevyjadrila synalagmatický záväzok oboch

strán napadnutej kúpnej zmluvy a táto skutočnosť sa musí prejaviť aj v petite žaloby, považoval odvolací
súd za správny. Správne dospel k záveru, že zmluvu zakladajúcu právny vzťah medzi jej účastníkmi
nemožno posúdiť ako zmluvu spotrebiteľskú. Rozsudok súdu prvej inštancie považoval za dostatočne
odôvodnený.

2.2. Krajský súd sa stotožnil s výkladom § 457 Občianskeho zákonníka realizovaným súdom prvej
inštancie; argumentáciu žalobkyne, že jej žalobe možno vyhovieť aj bez toho, aby bola v petite
zohľadnená reštitučná povinnosť oboch strán sporu, pretože je v rozpore s § 131 CSP, aby žalobkyňa
žalovala samú seba; § 457 Občianskeho zákonníka vyžaduje určitý spôsob usporiadania vzťahu
medzi stranami, považoval za nedôvodnú.

2.3. K § 216 ods. 2 CSP odvolací súd uviedol, že sa vzťahuje najmä na konanie o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, konanie o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, v ktorých vyporiadanie môže byť odlišné, ako navrhnuté v žalobe. § 457
Občianskeho zákonníka neupravuje určitý spôsob usporiadania vzťahov medzi stranami, ale vyjadruje

len podmienenosť nároku jedného z účastníkov neplatnej zmluvy na vrátenie ním poskytnutého plnenia;
jeho povinnosťou vrátiť prijaté plnenie v prípade, ak na základe obojstranne zaväzujúcej zmluvy si
obe strany plnili. § 457 Občianskeho zákonníka upravuje nielen spôsob a rozsah povinností účastníka
neplatnej zmluvy na vrátenie vzájomného plnenia; synalagmatický záväzok oboch strán je potrebné
vyjadriť už v petite žaloby.

2.4. V rámci svojej argumentácie odvolací súd poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2020 sp. zn. 4Cdo/170/2019. Žalobkyňa nielenže v petite
žaloby nevyjadrila synalagmatickú podmienenosť vzájomných plnení, ale napriek jej tvrdeniu vodvolaní žiadnym spôsobom v priebehu konania pred súdom prvej inštancie neprejavila svoju ochotu
a najmä pripravenosť vrátiť žalovanému poskytnuté plnenie. Súd prvej inštancie nebol povinný ani
oprávnený poučiť žalobkyňu o nesprávnosti jej žalobného petitu, keďže ide o nesprávnosť

vyplývajúcu z hmotného práva, na ktoré sa poučovacia povinnosť nevzťahuje.

2.5. Ani v prípade širšej poučovacej povinnosti vo vzťahu k spotrebiteľovi súd nemá povinnosť
poučiť žalobcu o nesprávnej formulácii petitu žaloby, keďže by išlo o poučenie o hmotnom
práve. Navyše odvolací súd sa v tomto smere stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že predmetná

kúpna zmluva nie je zmluvou spotrebiteľskou. Bolo potrebné vychádzať z celkového obsahu zmluvy,
okolností, za ktorých bola uzavretá a z povahy strán sporu. Predmetom kúpnej zmluvy uzavretej medzi
stranami nebol predaj tovaru konečnému spotrebiteľovi zo strany žalovaného, ale kúpa umeleckého
diela, ktoré sa žalobkyňa ako vlastníčka rozhodla predať. Žalovaný uviedol, že sporný obraz kupoval
sám pre seba, bol ochotný zaň dať maximálnu cenu 20.000 eur. Aj podľa záverov odvolacieho súdu
žalovaný nekonal ako dodávateľ v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti; uzavretie kúpnej zmluvy

bolo výsledkom dohody účastníkov zmluvného vzťahu, nešlo o formulárovú zmluvu, predmetom
kúpnej zmluvy bol individuálne určený predmet kúpy a kúpna cena bola výsledkom vzájomnej dohody.

2.6. Pokiaľ žalobkyňa v podanom odvolaní v súvislosti s posúdením zmluvy ako nespotrebiteľskej
namietla miestnu príslušnosť konajúceho súdu, čo by znamenalo, že vo veci rozhodol nezákonný

sudca odvolací súd uviedol, že pri skúmaní miestnej príslušnosti súd v zásade vychádza z tvrdení
žalobcu; v danom prípade je zrejmé, že žalobkyňa tvrdila, že ide o spotrebiteľský spor, na základe
čoho podala žalobu na Okresný súd Bratislava I ako na súd miestne príslušný. Žalobkyňa teda
podaním žaloby na Okresný súd Bratislava I realizovala svoje právo voľby medzi všeobecným súdom
žalovaného a súdom príslušným podľa miestnej príslušnosti danej na výber. Žalovaný síce namietal

miestnu nepríslušnosť súdu prvej inštancie pri prvom úkone, ktorý mu patril; mestský súd však posúdil
miestnu príslušnosť v súlade so skutočnosťami uvedenými žalobkyňou v žalobe. Pokiaľ následne
súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že nejde o spotrebiteľský spor,
tento záver nemal vplyv na posúdenie miestnej príslušnosti založenej v čase začatia konania na
základe tvrdení žalobkyne uvedených v žalobe. Ak v priebehu konania súd prvej inštancie

po vykonaní dokazovania v rozsahu umožňujúcom vo veci meritórne rozhodnúť, nebol daný
dôvod na postúpenie veci inému súdu vzhľadom ku skutočnosti, že príslušnosť sa určuje podľa
podmienok v čase začatia konania. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že v odôvodnení rozsudku
sa nevysporiadal so žalovaným vznesenou námietkou miestnej nepríslušnosti, avšak toto pochybenie
súdu prvej inštancie nepredstavuje taký zásah do procesných práv žalobkyne, ktorým by jej bola odňatá

možnosť konať pred súdom.

2.7. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne posúdil žalobkyňou navrhované
dokazovanie za neúčelné, nadbytočné a nehospodárne. Aj z uvedeného dôvodu odvolací súd
námietky žalobkyne týkajúce sa nevykonania ňou navrhovaného dokazovania posúdil ako nedôvodné;

nadbytočné by bolo skúmanie predmetnej zmluvy z hľadiska jej platnosti, nakoľko ani v prípade zistenia
neplatnosti by nebolo možné žalobe vyhovieť.

2.8. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil. Pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP;

žalovanému, v odvolacom konaní úspešnému, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu
trovy v odvolacom konaní nevznikli.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého
prípustnosťvyvodilaz§420písm.e),písm.f)a§421písm.b)CSP.Rozsudokodvolaciehosúdunapadla

v celom rozsahu; navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3.1. Pokiaľ dovolateľka uplatnila dovolací dôvod uvedený v § 420 písm. e) CSP, poukázala na
skutočnosť, že súdy nižších inštancií vyhodnotili, že nešlo o spotrebiteľský spor. Tomuto však odporuje

postup súdu prvej inštancie a odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov, keď súd neprihliadol na námietku
žalovaného o miestnej nepríslušnosti, ale vo veci konal a rozhodol ako súd miestne príslušný; na
strane druhej mal za to, že nešlo o spotrebiteľský spor. Ak nešlo o spotrebiteľský spor s poukazom
na vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti, mala byť vec podľa § 41 v spojení s § 43 ods. 1CSP postúpená príslušnému súdu podľa bydliska, resp. miesta podnikania žalovaného. Z uvedeného
dovolateľka vyvodila, že v danej veci rozhodol v prvom stupni nezákonný sudca a túto vadu nenapravil
ani odvolací súd.

3.2. Uplatniac dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP žalobkyňa tvrdila, že súdy nesprávnym
procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.

3.2.1. Súd prvej inštancie žalobu zamietol bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom zaoberal meritom
veci s odôvodnením, že v petite žaloby žalobkyňa nezohľadnila reštitučnú povinnosť podľa § 457
Občianskeho zákonníka. Podľa názoru žalobkyne takáto povinnosť zo žiadneho ustanovenia CSP
nevyplýva a je s ním v priamom rozpore. S poukazom na § 131 CSP žalobkyňa tvrdila, že
uvedenéustanoveniedávamožnosťuplatniťsižalobouprávoaniepovinnosť. Je vrozpore so zásadou
kontradiktórnosti konania, aby žalobkyňa v sporovom konaní vedenom podľa CSP žalovala de facto

seba samú. Je nemysliteľné, aby žalobkyňa svojou žalobou nahradila procesnú aktivitu žalovaného,
ktorému nič nebráni uplatniť si svoj nárok, napr. vzájomnou žalobou.

3.2.2. Žalobe bolo možné vyhovieť bez toho, aby bola v petite zohľadnená reštitučná povinnosť
oboch strán sporu podľa § 457 Občianskeho zákonníka. V konaní nebola sporná povinnosť žalujúcej

strany vrátiť plnenie oproti vydaniu obrazu a takéto plnenie je žalobkyňa pripravená oproti vydaniu
obrazu vydať; z uvedeného dôvodu nie je potrebné o splnení a nútenom výkone takejto povinnosti
konať pred súdom.

3.2.3.Odhliadnuc od uvedeného žalobkyňa dodala, že súdy ani neboli viazané žalobnýmnávrhom s

poukazom na § 216 ods. 2 CSP, nakoľko hmotnoprávne ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka
je nepochybne ustanovením, ktoré upravuje určitý spôsob usporiadania vzťahov medzi stranami. Ak
mali súdy za to, že vo výroku súdneho rozhodnutia jenutnézohľadniťvzájomnúreštitučnúpovinnosť,
mohli a mali tak s poukazom na § 216 ods. 2 CSP učiniť a takúto povinnosť vyjadriť vo výroku svojich
rozhodnutí.

3.3. Pre žalobkyňu z predložených dôkazov vyplynulo, že žalovaný podniká v oblasti kúpy a následného
predaja obrazov slovenských autorov; kúpna zmluva bola opatrená pečiatkou žalovaného ako fyzickej
osoby podnikateľa. Vo vzťahu k žalobkyni ako spotrebiteľovi mal súd prvej inštancie osobitnú poučovaciu
povinnosť v zmysle § 292 CSP, ktorú mal uskutočniť pri jej prvom úkone. Túto povinnosť si súd prvej

inštancie nesplnil vôbec. Ak bol súd prvej inštancie presvedčený o nesprávnej formulácii petitu, mal
na to žalobkyňu ako spotrebiteľa upozorniť a vyzvať ju na opravu, resp. doplnenie žaloby; nesplnením
poučovacej povinnosti došlo k odňatiu práva žalobkyne konať pred súdom.

3.4. Žalobkyňa uplatnila dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP; tvrdila tak, že rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
ešte nebola vyriešená.

3.4.1. Za neriešenú právnu otázku žalobkyňa považovala otázku, či pod určitý spôsob usporiadania
vzťahu medzi stranami vyplývajúci z osobitného predpisu podľa § 216 ods. 2 CSP patrí aj usporiadanie

vzájomných vzťahov podľa § 457 Občianskeho zákonníka.

3.4.2. Túto otázku riešili súdy nižších inštancií tak, že § 457 Občianskeho zákonníka neupravuje
spôsob usporiadania vzťahov medzi stranami; toto riešenie považovala žalobkyňa za nesprávne.

3.4.3. Podľa názoru žalobkyne vzájomná reštitučná povinnosť vyplývajúca z § 457 Občianskeho
zákonníka je nepochybne formou usporiadania vzájomných vzťahov; v dôsledku takejto hmotnoprávnej
úpravy sú si strany povinné vrátiť vzájomné plnenia z neplatnej alebo zrušenej zmluvy a tieto plnenia sú
vzájomne podmienené. Argumentácia odvolacieho súdu, že § 457 Občianskeho zákonníka neupravuje
určitý spôsob usporiadania vzťahov medzi stranami, ale len podmienenosť plnení, je nelogická,

práve podmienenosť plnení strán neplatnej alebo zrušenej zmluvy je bezpochyby formou usporiadania
vzťahov.3.4.4. Ak súdy vyžadujú premietnutím vzájomnej reštitučnej povinnosti ako formy vzájomného
usporiadania vzťahov vyplývajúcej z hmotného práva do petitu žaloby, nie je možné tvrdiť, že takáto
reštitučná povinnosť nie je usporiadaním vzťahov medzi stranami vyplývajúcimi z hmotného práva

tak, ako to má na mysli dikcia § 216 ods. 2 CSP.

3.4.5. Žalobkyňa uzavrela, že súdy mali na danú vec aplikovať § 216 ods. 2 CSP, a teda neboli ani
viazané žalobným petitom. Mohli a mali vyjadriť reštitučnú povinnosť v zmysle § 457 Občianskeho
zákonníka do výroku svojich rozhodnutí.

4. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril, ostal v dovolacom konaní nečinný.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej
neprospechbolonapadnutérozhodnutievydané(§424CSP),zastúpenáadvokátom(§429ods.1CSP),

skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.
Po preskúmaní podaného dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že
dovolanie nie je prípustné, a preto ho odmietol.

6. Pred vecným preskúmaním rozsudku odvolacieho súdu dovolací súd zistil, že pôvodná žalobkyňa, F.

I., zomrela Y., t. j. počas dovolacieho konania. Z uznesenia Mestského súdu Bratislava IV, vydaného
JUDr. Janou Sikorovou, notárkou so sídlom v Bratislave zo 4. apríla 2024 sp. zn. 21D/20/2024,
Dnot 5/2024 vyplynulo, že súdny komisár ako s účastníkmi dedičského konania konal so synmi
poručiteľky, a to doc. F. I. a F. I.. Dedičstvo po poručiteľke nadobudli v jednotlivých častiach a podieloch
podľa dedičskej dohody obaja dedičia; hnuteľná vec (obraz), ktorá bola predmetom konania o vydanie

veci, prededená nebola.

6.1. Postupom podľa § 63 (v spojení s § 438 ods. 1) CSP dovolací súd uznesením z 21. mája 2025 sp.
zn. 2Cdo/83/2024 rozhodol, že v dovolacom konaní ako so žalobcami pokračuje s právnymi nástupcami
žalobkyne, a to: 1/ L. I., nar. Y., bytom Q. a 2/ F. I., nar. Y., bytom A. (ďalej len „dovolatelia“ alebo

„žalobcovia“).

6.2. Dovolatelia sa s dovolaním svojej právnej predchodkyne stotožnili, pripojili sa k nemu a predložili
plné moci k zastupovaniu v dovolacom konaní.

7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, majúci v systéme opravných prostriedkov civilného
sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie
byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci
konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013,

5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012, ktoré sú aktuálne aj za súčasnej procesnoprávnej
úpravy).

8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na

príslušnom súde nápravy chýb a nedostatkov konaní a rozhodovaní súdov nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť vo veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,
5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015).

9. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho
konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto podmienka uplatniť, nemožno
v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (pozri rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/348/2013, 3Cdo/319/2013, 3Cdo/357/2016, 3Cdo/208/2014).

10. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých spor bol právoplatne skončený meritórnym
rozhodnutím musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkýchmimoriadnych opravných prostriedkoch. Ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť
dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho
prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej strane (porovnaj

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03).

11. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti; z
ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len)
ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému

rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach §
420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie
právnej otázky).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať

nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je
procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a
náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a §
432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah,
ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

13. V danom prípade dovolatelia vyvodili prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. e),
písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

14. Podľa § 420 písm. e) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený
súd. Dovolatelia namietali, že ak súdy nižších inštancií vyhodnotili, že nešlo o spotrebiteľský spor, potom
rozhodoval miestne nepríslušný súd, ktorý na námietku žalovaného vo vzťahu k miestnej nepríslušnosti
neprihliadol; v danej veci tak v prvom stupni rozhodol nezákonný sudca (sudca miestne nepríslušného
súdu).

14.1.Dovolanieprípustnépodľa§420CSPmožnoodôvodniťibatým,ževkonanídošlokvadeuvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

15. Pod príslušnosťou súdov rozumieme procesnú podmienku na strane súdu, ktorá konkretizuje vzťahy
medzi súdmi navzájom pri prejednávaní a rozhodnutí veci na súde prvej inštancie; rozlišujeme vecnú,
miestnu a funkčnú príslušnosť súdov. Miestna príslušnosť vymedzuje príslušnosť medzi súdmi toho
istého druhu, a teda ktorý z vecne príslušných súdov má vo veci konať a rozhodnúť.

15.1. Civilný sporový poriadok rozlišuje všeobecnú miestnu príslušnosť (§ 13 - § 18 CSP) a osobitnú
miestnu príslušnosť (§ 19 - § 21 CSP), v rámci ktorej rozoznávame miestnu príslušnosť danú na výber
(§ 19 CSP) a výlučnú miestnu príslušnosť (§ 20 a § 21 CSP). Napokon vo vzťahu k miestnej príslušnosti
Civilný sporový poriadok vymedzuje aj kauzálnu príslušnosť súdu (o taký prípad v prejednávanej veci
nejde).

15.2. V prejednávanej veci pôvodná žalobkyňa tvrdiac existenciu spotrebiteľského sporu žalobu podala
na Okresný súd Bratislava I (po zmene súdnej mapy Mestský súd Bratislava IV); miestna príslušnosť
prichádzala do úvahy u všeobecného súdu žalovaného (v obvode ktorého má bydlisko) alebo osobitná
miestna príslušnosť, daná na výber, a teda určená podľa adresy trvalého pobytu žalobcu, ktorý je

spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský spor alebo o konanie v sporoch týkajúcich sa spotrebiteľského
rozhodcovského konania (§ 19 písm. d) CSP). Podstatné je, že voľbu medzi viacerými miestne
príslušnými súdmi (ak by išlo o spotrebiteľský spor) uskutočnila pôvodná žalobkyňa; ak je miestne
príslušných niekoľko súdov, môže sa konať na ktoromkoľvek z nich (§ 37 CSP).

15.3. Súd skúma ex offo len vecnú, kauzálnu príslušnosť a funkčnú príslušnosť, a to počas celého
konania; rovnako počas celého konania skúma výlučnú miestnu príslušnosť; miestnu príslušnosť skúma
len na námietku procesnej strany - žalovaného, ak ju uplatní pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí.
Námietka miestnej nepríslušnosti žalobcovi nepatrí z dôvodu, že je pánom sporu (dominus litis),ktorý podľa svojej úvahy (ktorá by mala zodpovedať ustanoveniam o miestnej príslušnosti) určí, na
ktorom súde sa má konať tým, že na ním zvolený (určený) súd podá žalobu. Ani v prípade, ak žalobca
podá žalobu na miestne nepríslušný súd mu námietka príslušnosti súdu nepatrí.

15.4. Súd prvej inštancie tak ani nemohol skúmať svoju miestnu príslušnosť až do uskutočnenia prvého
úkonu žalovaného, ktorý miestnu príslušnosť Okresného súdu Bratislava I (po zmene súdnej mapy
Mestský súd Bratislava IV) namietal, poukazujúc na skutočnosť, že nejde o spotrebiteľský spor.

15.5. Je zrejmé, že súd prvej inštancie považoval námietku miestnej príslušnosti za nedôvodnú už len z
dôvodu, že vec prejednal. Iba skutočnosť, že tento záver neodôvodnil vo svojom rozsudku, nezakladá
porušenie práva na spravodlivý proces; najmä nie u žalobcu, ktorý na konkrétnom vecne príslušnom
súde vec podaním žaloby inicioval, a ktorému námietka miestnej nepríslušnosti nepatrí.

15.6. Neskoršie zistenie, po vykonanom dokazovaní, že nejde o spotrebiteľský spor, nebolo dôvodom

pre postup podľa § 43 CSP; a to z dôvodu zásady perpetuatio fori, podľa ktorej príslušnosť sa určuje
podľa okolností v čase začatia konania a trvá až do skončenia konania.

15.7. Ak pôvodná žalobkyňa, tvrdiaca spotrebiteľský charakter sporu, uskutočnila voľbu medzi dvoma
príslušnými súdmi (všeobecným súdom žalovaného) a súdom, v ktorého obvode mala adresu trvalého

pobytu žalobkyňa, ktorá je spotrebiteľom a súd prvej inštancie až v priebehu konania dospel
k záveru, že o spotrebiteľský spor nejde, práve z dôvodu perpetuatio fori, nemohol vec postúpiť
na všeobecný súd žalovaného.

15.8. Z dôvodov vyššie uvedených odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP a dovolací

dôvod podľa § 420 písm. e) CSP, patril žalovanému namietajúcemu miestnu nepríslušnosť a nie
žalobkyni, ktorá ako dominus litis podaním žaloby určila súd, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

15.9. V konečnom dôsledku otázkou nesprávne obsadeného súdu v dôsledku tvrdenej
miestnej nepríslušnosti sa už zaoberal odvolací súd v napadnutom rozhodnutí (bližšie v bode 2.6. tohto

uznesenia); pôvodná žalobkyňa len zopakovaním odvolacej argumentácie v dovolaní vyjadrila v zásade
len nesúhlas s týmito závermi krajského súdu bez relevantných tvrdení, prečo boli závery odvolacieho
súdu nesprávne.

15.10. Vadu spočívajúcu v tom, že by rozhodoval nesprávne obsadený súd v dôsledku miestnej

nepríslušnosti súdu prvej inštancie dovolací súd nezistil.

16. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces.

16.1. Vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP (ako v prípade ďalších vád zmätočnosti uvedených v § 420
CSP) platí, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny
názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil namietanej vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne

zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (porovnaj rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/8/2017, 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017).
Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah súdu do
práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby
svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

16.2. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva

jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej
vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutéhospôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

16.3. Pokiaľdovolatelia(prijímajúcistavkonaniakudňuzánikuprocesnejsubjektivitysvojhopredchodcu
- § 65 ods. 1 CSP) uplatnili dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, namietali, že súd prvej inštancie
žalobuzamietolbeztoho,abysaakýmkoľvekspôsobomzaoberalmeritomvecisodôvodnenímabsencie
reštitučnej povinnosti v petite žaloby; namietli záver o tom, že zmluva zakladajúca právny
rámec vzťahu medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovaným je zmluvou, ktorá nemá charakter zmluvy

nespotrebiteľskej a namietli, že súd prvej inštancie si poučovaciu povinnosť v zmysle § 292 CSP nesplnil
vôbec.

16.4. Odhliadnuc od skutočnosti, že argumentácia dovolateľov vo vzťahu k zmätočnostnej vade a vade
nesprávneho právneho posúdenia sa prelína, dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu vadou podľa § 420 písm. f) CSP netrpí.

16.5. Argumentácia dovolateľov o potrebe aplikácie § 216 ods. 2 CSP je námietkou
nesprávneho právneho posúdenia, ku ktorej sa dovolací súd vyjadruje v ďalšom texte. Rovnako
námietka, že zmluva medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovaným je zmluvou spotrebiteľskou, je
námietkounesprávnehoprávnehoposúdenia;dovolaciuotázkuvovzťahukprávnemuposúdeniukúpnej

zmluvy ako spotrebiteľskej dovolatelia relevantným spôsobom nevymedzili.

17. Napriek uvedenému, z dôvodu, že pôvodná žalobkyňa za zmätočnostnú vadu považovala
skutočnosť, že nebola riadne poučená, dovolací súd poukazuje na závery súdov nižších inštancií, ktoré
sa otázkou, či išlo o spotrebiteľský vzťah zaoberali, z toho dôvodu odvolací súd v rámci posudzovania

odvolacej námietky aj k (ne)spotrebiteľskému charakteru uzavrel, že Pri posudzovaní, či ide o
spotrebiteľskú zmluvu, nemožno vychádzať len zo skutočnosti, že žalovaný podniká v oblasti
kúpy a následného predaja obrazov, a že aj predmetná zmluva bola opatrená pečiatkou
žalovaného ako fyzickej osoby podnikateľa. Potrebné je vychádzať z celkového obsahu zmluvy
a okolností, za ktorých bola uzavretá a z povahy strán sporu. V danom prípade je predmetom

podnikania žalovaného podľa výpisu zo živnostenského registra kúpa tovaru na účely jeho
predaja konečnému spotrebiteľovi alebo iným prevádzkovateľom živností. Predmetom kúpnej zmluvy
uzavretej medzi stranami nebol predaj tovaru konečnému spotrebiteľovi zo strany žalovaného, ale kúpa
umeleckého diela, ktoré sa žalobkyňa ako jeho vlastníčka rozhodla po vzájomnej dohode strán predať,
pričom žalovaný aj vo svojej výpovedi uviedol, že predmetný obraz kupoval pre seba a bol ochotný zaň

dať maximálnu cenu 20.000 eur. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný nekonal ako dodávateľ v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti pri kúpe predmetného obrazu od žalobkyne, ale uzavretie
kúpnej zmluvy bolo výsledkom dohody účastníkov zmluvného vzťahu, nešlo o formulárovú zmluvu,
obsah, ktorej žalobkyňa ako predávajúca nemala možnosť ovplyvniť, predmetom kúpnej zmluvy bol
individuálne určený predmet kúpy, kúpna cena nebola vopred určená niektorou zo zmluvných strán, ale

bola výsledkom vzájomnej dohody. Na základe týchto skutočností súd prvej inštancie správne dospel
k záveru, že vzhľadom na povahu strán zmluvného vzťahu, ako aj predmet a obsah zmluvy, nemožno
predmetnú zmluvu posúdiť ako zmluvu dodávateľskú.

17.1. Odvolací súd sa otázkou, či ide o spotrebiteľský právny vzťah podrobne zaoberal, svoje

úvahy vysvetlil. Ak dovolatelia namietali, že žalovaný podniká v oblasti kúpy a následného predaja
obrazov slovenských autorov a kúpna zmluva bola opatrená pečiatkou žalovaného ako fyzickej osoby
podnikateľa, nejde o relevantnú dovolaciu argumentáciu, ale iba opakovanie odvolacích tvrdení a
vyjadrenie nesúhlasu. Odvolací súd sa uvedenou otázkou zaoberal, riešil ju a vyriešil ju správne.

18. Dovolatelia namietali absenciu vykonania poučovacej povinnosti podľa § 292 CSP.

18.1. Aj touto otázkou sa odvolací súd dostatočne zaoberal a svoje závery riadne odôvodnil, keď uzavrel,
že Súd prvej inštancie nebol povinný ani oprávnený, vzhľadom na rovnaké postavenie strán sporu,
poučiť žalobkyňu o nesprávnosti žalobného petitu, keďže ide o nesprávnosť vyplývajúcu z hmotného

práva, na ktoré sa poučovacia povinnosť nevzťahuje. V zmysle § 160 ods. 1 CSP súd poskytuje
stranám poučenia o ich procesných právach a povinnostiach a ani túto povinnosť súd nemá, ak
je strana zastúpená advokátom. Ani v rámci širšej poučovacej povinnosti vo vzťahu k spotrebiteľovi
v zmysle § 292 CSP súd nemá povinnosť poučiť žalobcu o takejto nesprávnej formulácii petitužaloby, keďže by išlo o poučenie o hmotnom práve a súd má povinnosť poučiť spotrebiteľa
o možnosti zastúpenia, jeho procesných právach a povinnostiach nielen v rozsahu všeobecnej
poučovacej povinnosti, ale aj o dôkazoch, ktoré je potrebné predložiť, o možnosti podať návrh na

neodkladnéopatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie a o iných možnostiach potrebných na účelné
uplatnenie alebo bránenie jeho práv. Odvolací súd konštatoval, že i keď poučovacia povinnosť súdu
voči spotrebiteľovi je širšia ako všeobecná poučovacia povinnosť, nevyplýva z uvedeného ustanovenia
povinnosť súdu poučiť spotrebiteľa o správnej formulácii petitu žaloby vyjadrením synalagmatických
záväzkov oboch strán, obzvlášť, ak je v konaní zastúpený advokátom.

18.2. Odvolací súd úplne a výstižne vyriešil otázku poučovacej povinnosti, dovolací súd k jeho záverom
(aj vzhľadom na obsah dovolacej argumentácie) nemá čo dodať a na tieto závery poukazuje. K odňatiu
práva konať pred súdom nedošlo; § 292 CSP nemožno vyložiť tak, že ukladá súdu povinnosť, a ani
možnosť, poučovať slabšiu stranu sporu (spotrebiteľa) o formulácii petitu žaloby v prípade reivindikačnej
žaloby, ako plnenia z neplatnej zmluvy, podľa ktorej je daná podmienenosť vzájomných plnení.

19. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny.
Všetky dôvody prípustnosti dovolania, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na
právnu otázku, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho
súdu; zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím
súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte len „právna

otázka“).

20. V danom prípade dovolatelia vyvodili prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1
písm. b) CSP.

21. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková), ktorá
musí mať zreteľné charakteristické znaky. o zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia
vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja

od interpretácie napr. Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona
o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných
ustanovení). Musí ísť o otázku právnu, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil rozhodnutie
napadnuté odvolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu
(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne

v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto
ustanovenia. V prípade dovolania podaného v zmysletohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP ide,
teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napr. sp. zn. 1Cdo/126/2017, 2Cdo/225/2016,
3Cdo/235/2016, 4Cdo/89/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/73/2017).

21.1.Akdovolacísúdmáriešiťprávnuotázku,priktorejriešenísaodvolacísúdodklonil odrozhodovacej
praxe najvyššieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), tak v zmysle vyššie citovaných zákonných
ustanovení je povinnosťou dovolateľa ako procesnej strany a) konkretizovať právnu otázku riešenú
odvolacím súdom, uviesť ako ju riešil odvolací súd, b) uviesť ako mala byť táto otázka správne riešená

(viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018), c) uviesť rozhodnutia
dovolacieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd odkloniť.

21.2. Ak dovolací súd má riešiť právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP), je jeho povinnosťou a) konkretizovať právnu otázku, b) uviesť,

ako ju odvolací súd riešil a c) uviesť, ako mala byť otázka správne právne riešená.

21.3. Obdobne, pokiaľ má dovolací súd riešiť právnu otázku, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná
rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) CSP), je povinnosťou dovolateľa ako procesnej strany a) konkretizovaťprávnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) uviesť, ako mala byť
táto otázka správne riešená a c) uviesť rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré posudzovanú právu otázku
riešili rozdielne.

22. Dovolatelia nastoliac právnu otázku sa pýtali, či pod určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplývajúci z osobitného predpisu podľa § 216 ods. 2 CSP patrí aj usporiadanie vzájomných
vzťahov podľa § 457 Občianskeho zákonníka.

22.1. Z obsahu napadnutého rozhodnutia pre dovolací súd vyplýva, že odvolací súd uvedenú otázku
riešil a na jej riešení založil napadnuté rozhodnutie.

23. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z
účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

23.1. Je potrebné zdôrazniť, že toto ustanovenie nebolo novelizované od prijatia Občianskeho
zákonníka; pôvodne ako ustanovenie týkajúce sa zodpovednosti za majetkový prospech; po zmene
spoločenských pomerov ako bezdôvodné obohatenie.

23.2. Podľa § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd môže prekročiť návrhy účastníkov a

prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z
právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

23.3. Podľa § 216 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť
viac, než čoho sa strany domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami

vyplýva z osobitného predpisu.

23.4. Civilný sporový poriadok v zásade ponechal v tomto smere osvedčenú právnu úpravu podľa
Občianskeho súdneho poriadku, aj podľa dôvodovej správy zásada ne ultra petitum bola prispôsobená
povahe sporového konania. Absentuje len formulácia týkajúca sa konania, ktoré môže začať bez návrhu

ako konania upraveného Civilným mimosporovým poriadkom a došlo k terminologickej zmene, keď
slovné spojenie „prekročiť návrh účastníkov“ je nahradené slovným spojením „prekročiť žalobný návrh“.

24. Jurisprudencia k uvedenej otázke uvádza nasledovné: Ak ide o vzájomnú reštitučnú
povinnosť, ide o vzájomne podmienenú synalagmatickú povinnosť (§ 560 OZ), čo znamená, že domáhať

sa poskytnutého plnenia na základe neplatnej alebo zrušenej zmluvy môže len ten, kto sám splnil svoj
záväzok skôr alebo je pripravený ho splniť. Preto je potrebné aj v rámci petitu žaloby na vrátenie
vzájomného plnenia na základe neplatnej alebo zrušenej zmluvy uviesť vzájomnú viazanosť plnení,
pričom súd môže vzájomne započítať plnenia a ak obe spočívali v peňažnom plnení. V prípade, ak sa
v žalobe táto vzájomná podmienenosť plnenia neuplatní, hoci sa mala, je súdna prax nejednotná

v tom, či súd môže takúto žalobu zamietnuť alebo chýbajúcu podmieňujúcu časť žalobnej žiadosti
doplniť, a to aj bez osobitného návrhu, či obrany žalovaného (Dufalová, L. a kol. Občiansky zákonník.
Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2025, 1209 s.).

24.1. Ak sú naplnené predpoklady aplikovateľnosti právneho režimu § 457 OZ, zákonodarca normuje

osobitnú reštitučnú právnu povinnosť vo vzťahu k subjektom neplatnej alebo zrušenej zmluvy. Táto
reštitučná povinnosť má synalagmatickú, teda vzájomne podmienenú povahu. To znamená, že sa
v plnej miere aplikuje všeobecné ustanovenie Občianskeho zákonníka o synalagme (porovnaj
§ 560 OZ a komentár k nemu). In concreto to teda znamená, že domáhať sa splnenia záväzku voči
svojej osobe môže len ten, kto (i) sám svoj záväzok splnil skôr ako protistrana, prípadne preukáže,

že (ii) je pripravený ho splniť oproti plneniu protistrany. V tom spočíva vzájomná podmienenosť plnení
z neplatnej alebo zrušenej zmluvy. Tomuto postulátu musí bez výnimky korešpondovať i formulácia
žalobnej žiadosti z takejto kondikcie, resp. presnejšie povedané, synalagmatickosť oboch povinností
plniť si navzájom musí byť reflektovaná vo výrokovej časti rozsudku (Števček, M., Dulak, A., Bajánková,
J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 - § 880. 2. vydanie.

Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, 1578 s.). Na inom mieste citovaný komentár uvádza: V praxi
často dochádza k tomu, že žalobca v návrhu na začatie konania a vzájomnú podmienenosť plnenia
nevyjadrí a domáha sa výlučne priznania plnenia vo svoj prospech, a to aj pri celkom
jednoznačnom naplnení predpokladov k aplikácii komentovaného ustanovenia. Otázkou pretozostáva, v akom rozsahu môže, prípadne musí súd zasahovať do takejto procesnej situácie.
V zásade sa v danom smere vyvinuli dve protichodné koncepcie. Podľa prvej by mal súd vzhľadom na
dispozičný princíp a nekompletnosť, resp. nesprávnosť žalobnej žiadosti celú žalobu zamietnuť. Podľa

druhej by mal právny stav hodnotiť a chýbajúcu podmieňujúcu časť žalobnej žiadosti doplniť, a to aj bez
osobitnéhonávrhu,čiobranyžalovaného.Krozsahuprípustnostiingerenciesúdudoformuláciežalobnej
žiadosti citovaný komentár uvádza: Vzhľadom na zvyšujúci sa dôraz na kontradiktórnosť konania a
tlak na znižujúci sa podiel ingerencie súdnej moci do dispozičných procesných úkonov strán, pričom
žaloba je základným prototypom takýchto úkonov, sa môže zdať, že dôsledky nesprávnej formulácie

žalobnej žiadosti by mali stíhať žalobcu. Dokonca sa javí, že by nebolo ani príliš prísnym následkom,
pokiaľ by bola takto nesprávne formulovaná žaloba zamietnutá. Sme však toho názoru, že takýto
dôsledok nekorešponduje s hmotnoprávnou úpravou komentovaného ustanovenia, a to aj
napriek tomu, že takýto postup je v aktuálnej justičnej praxi bežným. V dôsledku právnej normy v
komentovanom ustanovení totiž dochádza zo zákona k určitému spôsobu vyporiadania subjektov
hmotnoprávneho vzťahu. Preto môže súd prekročiť návrhy strán a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú

(ust. § 216 ods. 2 CSP). Z právneho predpisu - ust. § 457 OZ - totiž vyplýva určitý spôsob vyrovnania
(usporiadania) vzťahu medzi stranami. V danej súvislosti možno spomenúť aj názorový prúd, ktorý
sa vyvinul v českej procesualistike. Ide o úvahy o takzvanej „pluspetici“, čím označuje autor stav,
kedy žalobca po žalovanom žiada viac, ako mu podľa práva náleží. Takýmto stavom potom nie je len
požiadavka na zaplatenie vyššej sumy, či vydanie viacerých vecí, ale aj stav, kedy žalobca požaduje od

žalovaného ničím nepodmienené plnenie, a to aj napriek tomu, že by mal podľa práva požadovať plnenie
podmienené. Logicky potom z toho vyplýva, že požadovaním nepodmieneného plnenia, teda paradoxne
žaluje „viac“, ako mu podľa práva náleží, keďže podmienené plnenie je vždy „menej“ ako plnenie
nepodmienené. Tým pádom súd pri prejednaní veci s absentujúcim vyjadrením podmienenosti v žalobe
môže, ba priam musí identifikovať, či toto žalobcom požadované plnenie je, alebo nie je podmienené.

Pokiaľ zistí, že je v dôsledku ust. § 457 podmieneným, je povinný priznať žalobcovi „menej“ ako žaluje
a do výroku rozsudku vložiť doložku vyjadrujúcu synalagmaticitu („oproti“). To všetko aj bez osobitného
návrhu žalovaného. Zhrnutím vyššie uvedeného je vhodné konštatovať, že ak žalobca v žalobnej
žiadosti neformuluje synalagmatickosť oboch právnych povinností, je súd napriek tomu povinný poňať
túto synalagmatickosť do príslušného výroku svojho rozsudku.

25. K § 216 ods. 2 CSP jurisprudencia uvádza: Použitá dikcia nie je úplne výstižná, pretože v prípadoch,
na ktoré toto ustanovenie dopadá, môže dôjsť nielen k tomu, že súd „prisúdi viac“, ale aj k tomu (a pôjde
dokonca možno o početnejšie prípady), že prisúdi „niečo iné“, než čo žalobca žiadal. Typickými prípadmi
výnimiek zo zásady ne ultra petitum sú (i) individuálny spotrebiteľský spor (v ktorom môže súd aj bez

návrhu vysloviť neprijateľnosť zmluvnej podmienky), (ii) konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva, (iii) konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, (iv) konanie o náhrade
škody s pluralitou škodcov a (v) konanie o zrušení práva spoločného nájmu bytu a určení ďalšieho
nájomcu. Uvedené v zhode konštatujú autori v pôvodnom i novšom komentári k Civilnému sporovému
poriadku (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.

Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s.; resp. Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2022, 1752 s.).

26. Ak dovolatelia uplatnili dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, tento neobstojí, pretože

dovolateľmi nastolená právna otázka už dovolacím súdom riešená bola. Najvyšší súd v rozsudku z 26.
februára 2009 sp. zn. 3Cdo/115/2018 uviedol, že so zreteľom na uvedené sa žalobcovia v prejednávanej
veci mohli domáhať na súde vrátenia svojho plnenia bez toho, aby v žalobe vyjadrili podmienenosť tohto
plnenia nárokom druhej strany, len ak by sami neboli povinní vrátiť plnenie žalovanému (teda len ak
by podľa zrušenej zmluvy plnil výlučne on, alebo ak by do vyhlásenia rozsudku splnili svoju povinnosť

vrátiť žalovanému jeho plnenie). Zo spisu ale vyplýva, že o tieto prípady v danej veci nešlo. Vzhľadom
na to sa žalobcovia nemohli domáhať samostatného plnenia, ale mali vyššie uvedenú vzájomnosť
a podmienenosť práv a povinností účastníkov primerane vyjadriť v petite žaloby. Keďže žalobcovia v
petite žaloby túto vzájomnú viazanosť reštitučných povinností účastníkov nevyjadrili a súd bol viazaný
ich žalobným návrhom (§ 153 ods. 2 OSP), nemohla byť ich žaloba už z tohto dôvodu úspešná. Za

daného skutkového stavu nebolo možné vyhovieť žalobe, ktorá nezodpovedala § 457 Občianskeho
zákonníka a ani prekročiť žalobný návrh a rozhodnúť o vzájomnej povinnosti oboch účastníkov vrátiť
si poskytnuté plnenia.26.1. Uvedený záver akceptoval dovolací súd aj v rozhodnutí z 28. januára 2020 sp. zn. 1Cdo/190/2018;
v uvedenej veci bola otázka vymedzená tak, že žalobe, ktorej žalobný petit nevyjadruje vzájomnú
viazanosť reštitučnej povinnosti účastníkov neplatnej alebo zrušenej zmluvy podľa § 457 Občianskeho

zákonníka, t. j. povinnosť žalovaného plniť oproti splneniu povinnosti žalobcu voči nemu, nemožno
vyhovieť. V danom prípade považoval dovolací súd nastolenú právnu otázku za vyriešenú (práve
rozhodnutím sp. zn. 3Cdo/115/2018) s tým, že osobitosť v danej veci videl v tom, že aj keď
vzájomná povinnosť v žalobe nebola vymedzená, z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že
reštitučná povinnosť žalobcu v čase vyhlásenia rozsudku už bola v celom rozsahu splnená.

26.2. Najvyšší súd poukázal na rozsudok sp. zn. 3Cdo/115/2018 aj v uznesení z 11. októbra 2023
sp. zn. 1Cdo/165/2022 posudzujúc právnu otázku, či v prípade žaloby o výmenu veci je nevyhnuté
žalobný petit formulovať tak, že plnenie žalovaného bude podmienené protiplnením žalobcu v kontexte
§ 450 a § 457 Občianskeho zákonníka. Nastolenú právnu otázku považoval citovaným rozhodnutím
za vyriešenú, závery vyplývajúce z rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/115/2018 nespochybnil s tým, že k tam

uvedeným záverom sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky.

26.3. Vo veci posudzovanej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. I. ÚS 119/2014
(uznesenie z 19. marca 2014) vyplynulo, že navrhovateľka žalobu nepodmienila aj vzájomným plnením,
atovrátenímosobnéhomotorovéhovozidlaodporcovi,nakoľkosavozidlonachádzaunavrhovateľky.Už

len z dôvodu, že navrhovateľkou navrhovaný žalobný petit neobsahuje vzájomné plnenie, nebolo možné
žalobe vyhovieť. Uvedený záver odvolacieho súdu bol podrobený ústavnej kontrole, pričom ústavný
súd uviedol, že dôvody a závery rozsudku krajského súdu rešpektujú tak názory právnej teórie, ako
aj súdnej praxe, ktorá je v skúmanej otázke stabilizovaná. Nárok na vrátenie kúpnej ceny z neplatnej
alebo zrušenej zmluvy je zo zákona podmienený tým, že ide o vzájomnú reštitučnú povinnosť. Takejto

žalobebysúdmoholvyhovieťlenvtedy,kebyvovýrokurozsudkumoholvyjadriťsynalagmatickýzáväzok
oboch účastníkov neplatnej, či zrušenej zmluvy na vrátenie plnení z oboch strán (porovnaj R 26/1975).
Uvedené ústavný súd uzavrel aj nasledovnou právnou vetou: Vzájomná synalagmatická povinnosť strán
neplatnej (zrušenej) kúpnej zmluvy nie je stotožniteľná s ustanovením § 153 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku s danou možnosťou prekročiť návrhy účastníkov, ak z právneho predpisu vyplýva

určitý spôsob vysporiadania vzťahu medzi nimi.

26.4. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 21. októbra 2020 sp. zn. I. ÚS/360/2010
posudzoval vec, v ktorej krajský súd svoje rozhodnutie založil na skutočnosti, že žalobca nesprávne
formuloval svoj žalobný návrh, a preto nebolo možné jeho žalobe vyhovieť (žalobca sa v danej veci

mohol domáhať vrátenia svojho plnenia bez toho, aby v žalobe vyjadril podmienenosť tohto plnenia
nárokom druhej strane, len ak by sám nebol povinný vrátiť plnenie žalovanému; takéto skutočnosti
žalobca netvrdil a v konaní ani neboli zistené, preto mal žalobca v petite žaloby túto vzájomnú povinnosť
reštitučných povinností účastníkov vyjadriť, lebo súd je viazaný jeho žalobným návrhom a pokiaľ tak
neurobil, nemohla byť už len z tohto dôvodu jeho žaloba úspešná). S týmto záverom odvolacieho súdu

sa ústavný súd v celom rozsahu stotožnil a nepovažoval za potrebné toto odôvodnenie ešte dopĺňať.

26.5. Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 20. februára 2025 sp. zn. 2Cdo/145/2023
na rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/115/2008 poukázal, rovnako ako aj rozhodnutie najvyššieho súdu Cpj 42/77
(R 2/1978), z ktorého citoval a poukázal na názor jurisprudencie, podľa ktorého reštitučná povinnosť

má synalagmatickú, teda vzájomne podmienenú povahu. In concreto to teda znamená, že domáhať sa
splnenia záväzku môže len ten, kto (i) sám svoj záväzok splnil skôr ako protistrana, prípadne preukáže,
že (ii) je pripravený ho splniť oproti plneniu protistrany. V tom spočíva vzájomná podmienenosť plnení
z neplatnej alebo zrušenej zmluvy.

27. Poukaz na § 421 ods. 1 písm. b) CSP z dôvodov vyššie uvedených neobstojí. Z uvedeného
dôvodu dovolací súd zisťoval, či pri riešení nastolenej právnej otázky sa odvolací súd neodklonil od
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP); odklon od rozhodovacej praxe
nezistil. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu plne korešponduje so závermi vo vyššie citovaných
rozhodnutiach, ktoré napriek zmene procesného predpisu sú plne akceptovateľné, nakoľko rozhodujúce

ustanovenia aplikovaného právneho predpisu sú totožné (§ 457 CSP), resp. ich zmena sa rozsahu, v
ktorom boli aplikované, nedotýka (§ 153 ods. 2 a § 216 ods. 2 CSP).28. Aj keď jurisprudencia poskytuje na posudzovanú otázku (aj) odlišný názor, sama osebe nespadá
pod pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“. Aj z hľadiska skutkových dôvodov (právna
predchodkyňa dovolateľov pred podaním žaloby žalovanému kúpnu cenu nevrátila a ani v žalobe

nevyjadrila vôľu, resp. pripravenosť plniť) súd prvej inštancie nemohol uplatnený nárok bez vyjadrenia
vzájomnej podmienenosti už v petite žaloby priznať. Vyjadrenie tejto pripravenosti až v odvolacom
konanínemôžeobstáťajzdôvodu,žesúdprvejinštanciebolviazanýstavomzistenýmvčasevyhlásenia
rozsudku (§ 217 CSP) a odvolací súd bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP), k čomu však nedošlo.

29. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolanie dovolateľov namietajúcich
zmätočnostnú vadu podľa § 420 písm. e) a f) CSP nie je prípustné. Ohľadom namietanej vady podľa §
421 ods. 1 písm. b) CSP dovolací súd konštatuje, že dovolatelia nesprávne vymedzili právnu otázku ako
otázku, ktorá v rozhodovacej praxi vyriešená nebola; posudzujúc nastolenú právnu otázku podľa § 421
ods. 1 písm. a) CSP dovolací súd konštatuje, že odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu nezistil. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie ako celok postupom podľa § 447 písm. f)
CSP odmietol.

30. Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd aplikoval § 453 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Podľa úspechu v dovolacom konaní by nárok na náhradu trov

dovolacieho konania patril žalovanému; z dôvodu, že žalovaný ostal v dovolacom konaní nečinný,
trovy dovolacieho konania si neuplatnil a z obsahu spisu vyplýva, že trovy dovolacieho konania mu
nevznikli, preto v súlade so svojou judikatúrou dovolací súd mu náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal (R 72/2018).

31. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.