Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, June 26, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/65/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120247897
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6120247897.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: Centrum Kramáre, spol. s r. o., Limbová 22,
Bratislava, IČO: 36 842 079, zast. Mgr. Zdenkom Kučerom, advokátom Law & Trust - advokátska
kancelária, spol. s r. o., Mlynské nivy 5, Bratislava, IČO: 35 821 477, proti žalovanej: Všeobecná
zdravotná poisťovňa, a. s., Panónska cesta 2, Bratislava, IČO: 35 937 874, o zaplatenie 7.826,50 eur s
príslušenstvom, pôvodne vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 14C/35/2020, o dovolaní

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. marca 2023 sp. zn. 16Co/92/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 31.

mája 2021 č. k. 14C/35/2020-247 výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. nepriznal žalovanej procesnej
strane náhradu trov konania.

1.1.Okresnýsúdmalzanesporné,žeprocesnéstranyuzatvorilidňa28.júna2011Zmluvuoposkytovaní
a úhrade zdravotnej starostlivosti, lekárenskej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti, ktorej predmetom bolo poskytovanie a úhrada zdravotnej starostlivosti, ktorá sa

v čase uzatvorenia nevzťahovala na ORL ambulanciu v Liptovskom Mikuláši. Poukázal na skutočnosť,
že v rozhodnom čase 1. marca 2018 - 31. marca 2018 poskytovanie zdravotnej starostlivosti
pacientom žalovanej v predmetnej špecializovanej ORL ambulancii zazmluvnené nebolo, a to z
dôvodu dostatočného pokrytia zdravotnej starostlivosti v danom špecializovanom odbore. Žalobca touto
vedomosťou disponoval, a tým mu na základe zákona č. 578/2004 Z. z. vznikla povinnosť informovať
pacientov o zaplatení si poskytnutia zdravotnej starostlivosti na vlastné náklady, nakoľko pre absenciu

zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti nie je uhrádzaná z verejného zdravotného poistenia.
Okresný súd uviedol, že pacienti žalovanej si mali možnosť zvoliť poskytnutie zdravotnej starostlivosti v
nezazmluvnenejambulanciižalobcustým,ženákladysibudúmusieťhradiťsamialebosimohlizvoliť,že
využijú poskytnutie zdravotnej starostlivosti v inej zdravotnej ambulancii, ktorá má na danú špecializáciu
so žalovanou uzavretý zmluvný vzťah.

1.2. Konštatoval, že žalovaná nie je pasívne legitimovaným subjektom, od ktorého možno spravodlivo
požadovať zaplatenie žalobcom požadovanej sumy z titulu bezdôvodného obohatenia. Poskytnutím
špecializovanej zdravotnej starostlivosti žalobcom pacientom žalovanej bez zmluvného vzťahu, v
rozhodnom období marec 2018, nedošlo k bezdôvodnému obohateniu žalovanej na úkor žalobcu,
nakoľko na úhradu žalobcom požadovanej sumy neexistuje žiadny zákonný dôvod, ani dôvod, ktorý by
vyplýval zo zmluvy uzavretej medzi nimi. Podľa názoru okresného súdu žalovaná nezískala majetkový

prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako ani majetkový prospech získanýz nepoctivých zdrojov a nenastala ani situácia, kedy by sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa
práva mal plniť sám.

1.3. Okresný súd v neposlednom rade poukázal na to, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno
preukázať poskytnutie neodkladnej zdravotnej starostlivosti poistencom žalovanej, ktorej potvrdenie
je poskytovateľ podľa ustanovenia § 79a ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. povinný vyžiadať si od
zdravotnej poisťovne, a ktorej skutočnosť by mala za následok vznik povinnosti žalovanej starostlivosť
žalobcovi uhradiť. Taktiež nepreukázal ani konkrétny druh výkonov zdravotnej starostlivosti, ani

kedy boli v žalovanom období poskytnuté. Je nepochybné, že v danom prípade nešlo o poskytnutie
neodkladnej zdravotnej starostlivosti, ale o poskytnutie špecializovanej ambulantnej starostlivosti, ktorá
nie je uhrádzaná z verejného zdravotného poistenia, z čoho možno vyvodiť záver, že žalobca si nesplnil
uvedenú povinnosť a v konaní dôkazné bremeno neuniesol.

1.4. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku zák. č. 160/2015

Z. z. (ďalej len ,,CSP“). Aj napriek tomu, že žalovaná bola plne úspešnou procesnou stranou v konaní,
avšak trovy mu v konaní nevznikli, ani sa ich náhrady nedožadovala, súd žalovanej náhradu trov konania
nepriznal.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu

rozsudkom z 28. marca 2023 č. k. 16Co/92/2021-297, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil a zároveň rozhodol, že žalovaná, ktorá mala
v odvolacom konaní plný úspech, má plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

2.1. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že žalovaná je povinná plniť žalobcovi

za poskytnutú zdravotnú starostlivosť poistencom žalovanej aj bez uzavretia zmluvy o poskytovaní
zdravotnej starostlivosti, a to z dôvodu, že žalovaná poberá poistné, pričom žalobca dodal, že je zo
zákona povinný poskytnúť zdravotnú starostlivosť pacientom žalovanej na vlastné náklady. Mal za
nesporné,žepovinnosťžalovanejakopoisťovneuhrádzaťnákladyzaposkytnutúzdravotnústarostlivosť
poistencom žalovanej je podmienená uzavretím zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti s

poskytovateľom, ktorému náklady vznikli. V prípade, že poskytovateľ nemá uzatvorenú predmetnú
zmluvu, má nárok na úhradu len za poskytnutú neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Z dôvodu absencie
zmluvyoposkytovanízdravotnejstarostlivostisožalovanouvrozhodnomobdobí(marec2018)žalobcovi
vznikol iba nárok na úhradu neodkladnej zdravotnej starostlivosti poskytnutej poistencom žalovanej.
Súd mal za preukázané, že v rozhodnom období žalobca poskytoval poistencom žalovanej

len špecializovanú ambulantnú starostlivosť, ktorá nie je hradená z verejného zdravotného
poistenia, pričom v konaní žalobca nijako nepreukázal, že poskytol poistencom žalovanej aj neodkladnú
zdravotnú starostlivosť, na ktorej nárok na úhradu má. Odvolací súd vyhodnotil argumentáciu žalobcu
ako nedôvodnú, a to v celom rozsahu.

2.2. Odvolací súd konštatoval, že v nadväznosti na žalobcom namietané konanie žalovanej v rozpore
s dobrými mravmi, ktoré spočíva v dlhodobom odmietaní uzatvorenia zmluvy so žalobcom, žalobca
nepreukázal v konaní povinnosť žalovanej uzatvoriť zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti v
súvislosti s ORL ambulanciou žalobcu v Liptovskom Mikuláši. Pretože v okrese Liptovský Mikuláš bola
v danom období dostatočne pokrytá minimálna sieť poskytovateľov zdravotnej starostlivosti v odbore

ORL, žalovaná nemala povinnosť uzatvoriť zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti so žalobcom,
a preto podľa jeho názoru súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že nešlo o svojvoľné rozhodnutie
žalovanej a zároveň, že žalovaná odmietaním vstupu do zmluvného vzťahu so žalobcom nekonala v
rozpore s dobrými mravmi.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, podľa § 420
písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

3.1. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ uviedol, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo najmä od vyriešenia právnej otázky, ,,či poistenci zdravotných poisťovní

majú právo na úhradu z verejného zdravotného poistenia, aj keď im zdravotnú starostlivosť poskytne
nezmluvný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti (v súlade s ich právom na voľbu poskytovateľa),
a v prípade neuhradenia takejto zdravotnej starostlivosti zdravotnou poisťovňou, či sa suma
zodpovedajúca hodnote poskytnutých zdravotných výkonov považuje za bezdôvodné obohateniezdravotnej poisťovne?“ Žalobca považuje za nesprávne právne posúdenie súdu, že poistenec nemá
právo na úhradu z verejného zdravotného poistenia v prípade, že mu zdravotnú starostlivosť poskytne
nezmluvný poskytovateľ, a teda by si ju mal uhradiť sám. Uviedol, že aj v postavení nezmluvného

poskytovateľa je zákonom donútený poskytovať zdravotnú starostlivosť na vlastné náklady a podľa jeho
právneho názoru je práve žalovaná tým subjektom, ktorý by podľa práva mal uhrádzať poskytnutie
zdravotnej starostlivosti žalobcom pacientom a poistencom žalovanej.

3.1.1. V otázke bezdôvodného obohatenia žalobca považoval za nesprávny výklad súdov, ktorým

neoprávnene zvýhodňujú zdravotnú poisťovňu. Podľa platných právnych predpisov zdravotná poisťovňa
uhrádza zdravotnú starostlivosť za svojich poistencov (podľa § 6 ods. 1 písm. h) zákona č. 581/2004
Z. z.). V tomto prípade ide o pacientov, ktorí sú poistencami žalovanej, riadne uhrádzajú svoje poistné
a zároveň zdravotná starostlivosť, ktorú im poskytol žalobca, bola riadne odporučená všeobecným
lekárom. Keďže jej poistenec má vzhľadom na svoj zdravotný stav potrebu dostať zdravotnú
starostlivosť, musela by ju zdravotná poisťovňa zaplatiť. Podľa žalobcu vznikla žalovanej povinnosť

uhradiť takúto liečbu svojho chorého poistenca, pričom žalobca tvrdí, že zdravotná poisťovňa nemôže
legitímne očakávať, že túto povinnosť nebude musieť splniť. Žalobca vychádzal z právneho názoru,
že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti poistencom žalovanej plnil za žalovanú to, čo podľa práva
má plniť sama žalovaná. Práve tým sa žalovaná bezdôvodne obohatila na úkor svojich poistencov, ako
aj nezmluvných poskytovateľov. Na základe uvedeného žalobca považuje svoje vynaložené náklady

za bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce hodnote úkonov zdravotnej starostlivosti, ktoré bol žalobca
povinný poskytnúť poistencom žalovanej.

3.2. Ďalšou právnou otázkou, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, je otázka: ,,Je
žalobca, ako nezmluvný poskytovateľ, povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť aj poistencom

žalovanej?“ Žalobca v tomto prípade považuje za nesprávny výklad súdov, ktorý nemá oporu v
zákone a bezdôvodne porušuje právo pacientov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na slobodný
výber poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.Žalobca má, aj ako nezmluvný poskytovateľ,
kontraktačnú povinnosť (podľa § 12 ods. 1 a 2 zákona č. 576/2004 Z. z.) rovnako, ako aj zmluvní
poskytovatelia, t. j. nemôže odmietnuť návrh na uzavretie dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti

s výnimkou troch explicitne uvedených dôvodov. Medzi týmito dôvodmi sa nezaplatenie úhrady za
poskytnutú zdravotnú starostlivosť poistencom, s ktorého poisťovňou nemá poskytovateľ uzatvorenú
zmluvu, nenachádza. Preto, podľa právneho názoru žalobcu, je žalobca povinný poskytnúť zdravotnú
starostlivosť aj poistencom žalovanej. Na rozdiel od iných oblastí podnikania, poskytovateľ zdravotnej
starostlivosti nemá možnosť sa slobodne rozhodnúť, či službu (t. j. poskytnutie zdravotnej starostlivosti)

poskytne alebo neposkytne. Z uvedeného vyplýva, že žalobca má zákonnú povinnosť poskytnúť
zdravotnú starostlivosť aj pacientom žalovanej a v prípade odmietnutia návrhu na uzavretie dohody a
neposkytnutie zdravotnej starostlivosti by takéto odmietnutie bolo považované za porušenie zákonných
povinností poskytovateľa.

3.2.1. Podľa žalobcu výklad súdu prvej inštancie diskriminuje pacientov na základe ich výkonu svojho
zákonného práva slobodne si vybrať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Podľa platnej právnej
úpravy má občan právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a môže si vybrať svojho lekára a svojho
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (čl. 40 Ústavy SR). Ak sa teda občan rozhodne, že svoje základné
právo na zdravotnú starostlivosť uplatní prostredníctvom niektorého z licencovaných poskytovateľov

zdravotnej starostlivosti, za toto jeho rozhodnutie mu nesmie byť spôsobená ujma na jeho právach
(čl. 12 ods. 4 Ústavy SR). Povinnosť úhrady za zdravotnú starostlivosť, ktorá má byť bezplatná, a to
bez existencie zákonnej normy, ktorá by takúto povinnosť ukladala, je nepochybne ujmou na právach.
Ak by teda pacient na základe svojho výberu zdravotného poskytovateľa nemohol dostať zdravotnú
starostlivosťalebobyjumoholdostaťlenzaúhradu,išloby,podľaprávnehonázoružalobcu,o porušenie

práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a slobodný výber poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.

3.2.2. Žalobca tvrdí, že neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by pacientovi prikazovalo platiť
za zdravotnú starostlivosť len z dôvodu, že mu ju poskytuje nezmluvný poskytovateľ zdravotnej
starostlivosti. Aj napriek tomu, že poskytovateľ je povinný umiestniť na viditeľnom mieste zoznam

zdravotných poisťovní, s ktorými má uzatvorenú zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti a
informovať vopred osobu o tom, či má uzatvorenú zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti so
zdravotnou poisťovňou, v ktorej je táto osoba verejne zdravotne poistená, nie je možné automaticky
odvodzovať povinnosť poistenca a pacienta žalovanej uhradiť si poskytnutú zdravotnú starostlivosť navlastné náklady, pretože účelom týchto povinností je len informovať. Rovnako ako v prípade uvedených
informačných povinností, aj ďalšie ustanovenia, na ktoré odkazujú súdy prvej a druhej inštancie v
odôvodnení svojich rozsudkov, neupravujú práva a povinnosti poistencov a pacientov súvisiace s

úhradou zdravotnej starostlivosti. Preto podľa právneho názoru žalobcu, keďže povinnosti možno
ukladať len zákonom (čl. 13 Ústavy SR) a takýto zákon neexistuje, nie sú pacienti povinní za zdravotnú
starostlivosť platiť, pričom z viacerých ustanovení pre poskytovateľa zdravotnej starostlivosti vyplýva,
že nesmie žiadať od pacienta úhradu za zdravotnú starostlivosť.

3.3. V neposlednom rade je právnou otázkou, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho
súdu aj otázka, či: ,,Môže žalobca, ako nezmluvný poskytovateľ, podmieňovať poskytnutie zdravotnej
starostlivosti poistencom žalovanej úhradou nad právnymi predpismi určenú spoluúčasť alebo iným
plnením?“ Žalobca v dovolaní uviedol, že z viacerých ustanovení vyplýva zákaz pre poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti podmieňovať jej poskytnutie úhradou zo strany pacienta. Toto jednoznačne
ustanovuje aj § 44 ods. 2 zákona č. 577/2004 Z. z., podľa ktorého „Poskytovateľ nesmie podmieňovať

poskytnutie zdravotnej starostlivosti úhradou nad určenú spoluúčasť poistenca podľa tohto zákona
a predpisov vydaných na jeho vykonanie, ani iným plnením.“ Táto zákonná povinnosť pritom nie je
diferencovaná podľa toho, či ide o zmluvného alebo nezmluvného poskytovateľa. Povinnosť, resp. zákaz
podmieňovať poskytnutie zdravotnej starostlivosti úhradou teda dopadá na všetkých poskytovateľov
zdravotnej starostlivosti. Preto podľa žalobcu je nesprávny výklad súdu, že poskytovateľ zdravotnej

starostlivosti by mal v takomto prípade žiadať úhradu od pacienta, nakoľko by takýto postup
poskytovateľa bol v rozpore so zákonom.

3.4. V dovolaní okrem argumentov týkajúcich sa nesprávneho právneho posúdenia, dovolateľ poukázal
aj na nesprávny procesný postup súdu, ktorým mu znemožnil uskutočňovanie jemu patriacich

procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uviedol, že ,,súd
prvej inštancie, ale ani odvolací súd, nevykonali navrhované dôkazy, ktoré boli potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností“. Žalobca v konaní navrhoval vykonať dokazovanie - zdravotné záznamy
pacientov žalobcu a poistencov žalovanej, ktoré preukazujú, že im bola žalobcom poskytnutá zdravotná
starostlivosť v mesiaci marec 2018. Žalobca bol oprávnený poskytnúť uvedené zdravotné záznamy súdu

lennazákladepísomnej žiadosti súdu, nakoľko obsahujú veľmi citlivé informácie o zdravotnom stave
pacientov žalobcu a poistencov žalovanej. Aj napriek tomu, že žalobca na pojednávaní oboznámil
súd prvej inštancie s tým, že uvedené zdravotné záznamy má pripravené a môže ich predložiť súdu na
jeho písomnú žiadosť, súd prvej inštancie odmietol tieto dôkazy vykonať, a tým došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces žalobcu. V súvislosti s uvedeným, odvolací súd vo svojom rozhodnutí

konštatoval, že námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz, je nedôvodná,
nakoľko mal žalobca primárne povinnosť sám uviesť, aké konkrétne úkony, kedy a vo vzťahu ku ktorým
pacientom realizoval a až následne mohol žiadať vykonanie uvedených dôkazov.

3.5. Žalobca navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že odmieta niesť zodpovednosť za konanie
žalobcu a navrhla, aby dovolací súd zamietol dovolanie ako nedôvodné.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací

(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v
neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods.
1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti
dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie ako neprípustné
treba odmietnuť. Odôvodnenie uvedeného záveru je uvedené v nasledujúcich bodoch.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného
sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie
byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci
konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013,
5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012, ktoré sú aktuálne aj za súčasnej procesnoprávnej
úpravy).7. Najvyšší súd opakovane vyslovil názor, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme
zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo,
súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na príslušnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní

a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené
všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to
pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015).

8. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 3Cdo/209/2015, 3Cdo/36/2016, 5Cdo/264/2014, 1Cdo/334/2013). Právnu úpravu dovolania
a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť,
nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/348/2013, 3Cdo/319/2013, 3Cdo/357/2016,

3ECdo/154/2013, 3Cdo208/2014).

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. Z
ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak
to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému

rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach §
420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie
právnej otázky). Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP dôsledne odlišuje prípustnosť
a dôvodnosť dovolania.

10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať
nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je
(procesnou) povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a
náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a §

432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah,
ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

11. V danom prípade žalobca namietal vadu zmätočnosti konania v zmysle ustanovenia § 420 písm.
f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

11.1. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11.2. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce

je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (pozri sp. zn.
3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017).

12. Hlavnýmiznakmicharakterizujúcimiprocesnúvaduvzmysle§420písm.f)CSPsúa)zásahsúdudo
práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby

svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),
v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného
ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom
porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj zústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci
za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne
uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

13. Pod pojmom procesný postup sa rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca

činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor),
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej
účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, či
6Cdo/90/2012). Súčasťou rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ešte spred účinnosti CSP bol tiež
záver, podľa ktorého o znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskoprávneho
konania ide tiež v prípade postupu súdu, ktorý sa z určitého dôvodu odmietne zaoberať meritom

veci (odmietne podanie alebo konanie zastaví, resp. odvolací súd odmietne odvolanie), hoci procesné
predpoklady pre taký postup neboli dané (viď napríklad R 23/1994 a R 4/2003, prípadne sp.
zn. 1Cdo/41/2000, 2Cdo/119/2004, 3Cdo/108/2004, 3Cdo/231/2008, 4Cdo/20/2001, 5Cdo/434/2012,
6Cdo/107/2012, 7Cdo/142/2013 alebo 3Cdo/98/2015).

14. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní (rovnako aj v odvolaní) namietal nesprávny procesný postup
odvolacieho súdu (aj okresného súdu) a tvrdil, že k porušeniu práva na spravodlivý proces došlo
nevykonaním ním navrhnutých dôkazov - zdravotné záznamy pacientov žalobcu a poistencov žalovanej,
aj napriek tomu, že žalobca na pojednávaní oboznámil súd prvej inštancie s tým, že uvedené zdravotné
záznamy má pripravené a môže ich predložiť súdu na jeho písomnú žiadosť, dovolací súd poukazuje

na body 38. a 39. odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, v ktorom krajský súd uviedol: (...)
povinnosť žalovanej ako poisťovne uhrádzať náklady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť poistencom
žalovanej je upravená a limitovaná zákonom č. 581/2004 Z. z., ktorý v § 8 ods. 1 podmieňuje
povinnosť úhrady zdravotnej poisťovne uzavretou zmluvou o poskytovaní zdravotnej starostlivosti s
poskytovateľom, ktorému náklady vznikli. V prípade, že poskytovateľ nemá uzatvorenú zmluvu so

zdravotnou poisťovňou poistenca, má v zmysle § 8 ods. 3 za zákonom stanovených podmienok nárok
na úhradu len za poskytnutú neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Z dôvodu, že ambulancia žalobcu
nebola v rozhodnom období (marec 2018) zazmluvnená zmluvou o poskytovaní zdravotnej starostlivosti
so žalovanou, žalobcovi vznikol iba nárok na úhradu neodkladnej zdravotnej starostlivosti poskytnutej
poistencom žalovanej, avšak žalobca v konaní ani netvrdil, ani nijako nepreukázal charakter, rozsah

a konkrétny obsah zdravotnej starostlivosti, ktorú mal poistencom žalovanej poskytnúť v žalovanom
období. (...) je nedôvodná námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevyžiadal žalobcom navrhnutý
dôkaz - zdravotné záznamy pacientov a poistencov žalovanej, keďže v zmysle § 132 ods. 2 CSP
opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na dôkazy. Žalobca bol teda povinný
primárne sám uviesť, aké konkrétne úkony, kedy a vo vzťahu ku ktorým pacientom realizoval a až

následne mohol žiadať vykonanie dôkazu na preukázanie tvrdených skutočností.“ Z uvedeného vyplýva,
že žalobca primárne neuniesol v konaní bremeno skutkových tvrdení, substancované tvrdenia
(ide o tvrdenia z hľadiska kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce), aj dôsledkom čoho bol
jeho neúspech v spore, ktorý sa prejavil zamietnutím žaloby. Povinnosť tvrdenia strany sporu má
pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 CSP,

procesné povinnosti a procesné bremená). Pokiaľ žalobca neuniesol túto svoju povinnosť, nemôže
svoju nesplnenú, zanedbanú povinnosť substancovaného tvrdenia zastierať, či zamieňať tvrdením o
nevykonaní ním navrhnutých dôkazov a tým porušením jeho práva na spravodlivý proces. Je tak zrejmá
neopodstatnenosť námietky dovolateľa.

15. Dovolací súd poukazuje na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, podľa ktorej je ustálený názor, že
nedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazovalebonesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (porovnaj
sp. zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017,
8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd,

nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).

15.1. Najvyšší súd tiež pripomína, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorého si súd
vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa týka žaloba, v sebeobsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom sporovom konaní
viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky nimi navrhované

dôkazy. Súdy nižšej inštancie neboli povinné vykonať všetky navrhnuté dôkazy, lebo rozhodovanie o
tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patri výlučne súdu, a nie stranám (§ 185 ods. 1 CSP). Ak sa súd
rozhodne, že určité dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné alebo
nadbytočné) alebo vykoná iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať
za vadu zmätočnosti (viď R 125/1999). Procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá

povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež pokiaľ im nevyhovie, vo
svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil.

15.2. Napokon dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie
nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať
nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení

už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od
súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie,
je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového

stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum
skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri
procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť
vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv.
opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či

konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k
vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak tieto vady v súdenej veci dovolací súd nezistil.

15.3. V prípade, ak súd nevykoná určitý, stranou sporu navrhnutý dôkaz, uvedený stav môže potom

navodzovať možnú existenciu tzv. opomenutého dôkazu. Podľa doktríny opomenutých dôkazov je
opomenutým predovšetkým taký dôkaz, ktorého vykonanie má pre rozhodnutie vo veci zásadný význam,
avšak vo veci konajúci súd jeho vykonanie bez adekvátneho odôvodnenia nezrealizuje, prípadne jeho
vykonanie opomenie bez akéhokoľvek odôvodnenia. V predmetnom spore však takýto stav nenastal
(k tomu pozri aj bod 14. tohto rozhodnutia) aj preto, že okresný aj krajský súd v dostatočnom rozsahu

zdôvodnili svoje východiská i procesný postup v odôvodnení rozsudkov pri rozhodovaní o žalobe
žalobcu (body 35. až 43. odôvodnenia rozsudku krajského súdu a body 6. až 31. odôvodnenia rozsudku
okresného súdu).

16. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzavrel, že také pochybenia súdov v procese dokazovania,

ktoré by znemožnili žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP z obsahu spisu vrátane rozsudkov
súdov nižšej inštancie nevyplýva, preto dovolanie žalobcu v tejto časti ako neprípustné podľa § 447
písm. c) CSP odmietol.

17. Dovolateľprípustnosťpodanéhodovolaniavdovolanívyvodzovalajnazáklade§421ods.1písm.b)
CSP, keď dôvodil, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá doposiaľ
nebola riešená dovolacím súdom.

18. Ak dovolací súd má riešiť právnu otázku, ktorá doposiaľ nebola riešená dovolacím súdom (§ 421

ods. 1 písm. b) CSP), tak v zmysle § 421 ods. 1 CSP je povinnosťou dovolateľa ako procesnej strany
a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom, uviesť ako ju riešil odvolací súd, b) uviesť
ako mala byť táto otázka správne riešená (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/146/2017 z
22. februára 2018).

19. Pred posúdením samotného ,,vyriešenia právnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) dovolací
súd zdôrazňuje, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní
podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistilodvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z
hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.

20. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP musí byť procesnou stranou vymedzená v
dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj
dôvodnosť) dovolania. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej otázky najvyšší súd nemôže
pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili/
neriešili prvoinštančný a odvolací súd.

21. Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal tým, či sú splnené tieto predpoklady prípustnosti dovolania, a
to najmä z hľadiska, či dovolateľ v podanom dovolaní vôbec nastolil právnu otázku, resp. ním nastolená
právna otázka je taká otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.

22. Dovolateľ vymedzil v dovolaní podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nasledujúce právne otázky ,,či

poistenci zdravotných poisťovní majú právo na úhradu z verejného zdravotného poistenia, aj keď
im zdravotnú starostlivosť poskytne nezmluvný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti (v súlade s
ich právom na voľbu poskytovateľa), a v prípade neuhradenia takejto zdravotnej starostlivosti
zdravotnou poisťovňou, či sa suma zodpovedajúca hodnote poskytnutých zdravotných výkonov
považuje za bezdôvodné obohatenie zdravotnej poisťovne?“ ,,Je žalobca, ako nezmluvný poskytovateľ,

povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť aj poistencom žalovanej?“ ,,Môže žalobca, ako nezmluvný
poskytovateľ, podmieňovať poskytnutie zdravotnej starostlivosti poistencom žalovanej úhradou nad
právnymi predpismi určenú spoluúčasť alebo iným plnením?“, ktoré podľa jeho názoru doposiaľ neboli
riešené najvyšším súdom.

23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, posudzujúc dovolanie v rozumnej miere podľa jeho obsahu (§
124 CSP) a v snahe autenticky porozumieť jeho textu ako celku (viď nález ústavného súdu sp. zn. IV.
ÚS 15/2021 z 25. mája 2021 alebo jeho nález sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. júna 2020), dospel dovolací
súd k záveru, že z dovolateľom formulovaných právnych otázok podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP možno
ako kľúčovú otázku abstrahovať právnu otázku, či v prípade poskytnutia (nie neodkladnej) zdravotnej

starostlivosti nezmluvným poskytovateľom vzniká tomuto nárok na jej úhradu z verejného zdravotného
poistenia. (Iba) kladná odpoveď na uvedenú otázku má potenciál založiť tiež prípadné bezdôvodné
obohatenie žalovanej. Iné dovolateľom nastolené aspekty jeho „otázok“ predstavovali buď prípadné
porušenie subjektívnych práv priamo poistenca a nie žalobcu, resp. nesúviseli s nosnými právnymi
závermi súdov, resp. predstavovali (iba) polemiku, či nesúhlas s právnymi závermi súdov; nemohli preto

v okolnostiach posudzovanej veci ani predstavovať spôsobilý dôvod pre ich vecný dovolací prieskum.

24.Právneúčinkydovolanianastávajúpodanímtohtomimoriadnehoopravnéhoprostriedku.Prípustnosť
dovolania treba preto posudzovať podľa stavu v čase jeho podania. V posudzovanom spore so zreteľom
na vyššie nastolenú právnu otázku a v situácii, na ktorú sa vzťahuje ustanovenie § 421 ods. 1 CSP,

dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu je procesne prípustné. Následne dovolací súd
skúmal,čijepodanédovolaniedôvodné(činapadnutérozhodnutieodvolaciehosúduskutočnevychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci predmetnej právnej otázky).

25. Vyššie uvádzaná právna otázka v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP v čase podania dovolania

(14. augusta 2023, č. l. 309 a nasl. spisu) dovolacím súdom vyriešená nebola, avšak medzičasom
rozhodovacia činnosť dovolacieho súdu túto predmetnú otázku riešila, to v rozhodnutiach najvyššieho
súdu sp. zn. 2Obdo/2/2023 z 28. septembra 2023, sp. zn. 7Cdo/19/2024 z 26. februára 2025 a sp. zn.
7Cdo/182/2023 z 19. marca 2025, táto nebola zodpovedaná v čase rozhodovania súdov v základnom
konaní. Dovolací súd potom vychádzajúc z obsahu dovolania (§ 124 CSP) konštatoval jeho prípustnosť

podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

25.1. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu.

25.1.1. Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššiehosúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax
vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca
aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)

rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto
názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (pozri sp. zn. 3Cdo/6/2017, 6Cdo/21/2017,
7Cdo/101/2018, 5Cdo/22/2019).

26. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 2Obdo/2/2023 z 28. septembra 2023 v spore o zaplatenie

5.319,27 eur s príslušenstvom, medzi totožnými subjektmi ako v prejednávanom spore, dovolanie
odmietol aj z dôvodu, že žalobcom nastolená právna otázka v zmysle § 421 ods. l písm. b) CSP už bola
predmetom prieskumu, keď upriamil pozornosť na rozhodnutie ústavného súdu, a to nález sp. zn. PL.
ÚS 16/2005 z 2. júla 2008, ktoré judikovalo podmienky, rozsah a spôsob poskytovania bezplatnej
zdravotnej starostlivosti na základe verejnéhozdravotnéhopoisteniavzmyslečl.40ÚstavySlovenskej
republiky (ďalej len „ústava“). K právnym záverom ústavného súdu aplikovateľným na súdenú vec

dovolací súd doplnil, že v zmysle ustálenej praxe v spojení s čl. 40 ústavy, § 2 ods. 2 zákona č. 576/2004
Z. z. a § 3 ods. 1 zákona č. 577/2004 Z. z. je prístup k bezplatne poskytovanej zdravotnej starostlivosti
uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia garantovaný len v prípade neodkladnej
zdravotnej starostlivosti, a to bez zreteľa na skutočnosť, či túto neodkladnú zdravotnú starostlivosť
poskytol zmluvný, alebo nezmluvný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti. Tiež uviedol, že ak dovolateľ

svoju právnu otázku (resp. jej prvú časť) postavil na neúplnej právnej formulácii, kedy za relevantné
považoval poskytnutie nároku na úhradu zdravotnej starostlivosti (nie neodkladnej - pozn. dovolacieho
súdu) nezmluvným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, pričom v prípade ústavou garantovaného
prístupu k bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe verejného zdravotného poistenia, prípadná
zmluvnosť/nezmluvnosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti je bez relevancie, potom s odkazom na

Nález ÚS SR, ktorý k právnej otázke takéhoto charakteru zaujal právny záver, konštatoval, že poistenci
zdravotných poisťovní nemajú právo na úhradu z verejného zdravotného poistenia takej zdravotnej
starostlivosti, ktorá nebola neodkladná. Inými slovami, poistenci zdravotných poisťovní majú právo na
úhradu z verejného zdravotného poistenia len takej zdravotnej starostlivosti, ktorá bola neodkladná
s tým, že v súdenej veci bola neodkladnosť zdravotnej starostlivosti súdmi nižších inštancií precízne

a opakovane skúmaná, avšak nepreukázaná. Týmto absentuje na prístup k bezplatne poskytovanej
zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia ústavou a zákonom
determinujúci prvok, a to neodkladnosť poskytnutej zdravotnej starostlivosti.

26.1. Na záver najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 2Obdo/2/2023 podotkol, že na správne právne

posúdenie súdenej veci bolo potrebné aplikovať kľúčové ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z.
z. a § 3 ods. 1 zákona č. 577/2004 Z. z. v spojení s čl. 40 ústavy, a nie ustanovenia § 6 ods. 1 písm. c) a h)
zákona č. 581/2004 Z. z. ako uvádzal dovolateľ, nakoľko sa tieto dotýkajú činnosti zdravotnej poisťovne,
ktorá podľa písm. c) „prijíma poistné na verejné zdravotné poistenie (ďalej len „poistné“) a prerozdeľuje
poistné na základe rozhodnutia úradu vo veciach prerozdelenia poistného (§ 18 ods. 1 písm. a) štvrtý

bod); písm. h) uhrádza poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a zariadeniam sociálnych služieb a
zariadeniam sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately (ďalej len „zariadenie sociálnej pomoci“)
úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť v súlade s vykonávacím predpisom vydaným podľa § 15
ods. 8; resp. určuje povinnosti zdravotnej poisťovne pri štruktúre výdavkov zdravotných poisťovní podľa
typov zdravotnej starostlivosti ... a stanovuje pôsobnosť úradu vykonávajúceho dohľad nad verejným

zdravotným poistením ...“ Čím takto vymedzené ustanovenia § 6 ods. 1 písm. c) a h) zákona č. 581/2004
Z. z. uvádzané dovolateľom na právne posúdenie súdenej veci nedopadajú.

27. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7Cdo/19/2024 z 26. februára 2025 v spore o zaplatenie 7.891,62
eur s príslušenstvom, medzi totožnými subjektmi ako v prejednávanom spore, zamietol dovolanie

žalobcu, pričom vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu podľa § 421 ods.
1 písm. b) CSP uviedol, že: Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na právo občana na bezplatnú zdravotnú
starostlivosť odvolací súd správne uviedol, že toto právo je podmienené existenciou zdravotného
poistenia, ktorého podmienky realizácie ustanovuje zákon. Realizácia tohto ústavného práva sa teda
deje v zákonom upravenom režime verejného zdravotného poistenia, pričom z čl. 40 Ústavy SR, ako sa

to snaží celkom nesprávne a účelovo interpretovať žalobkyňa, nie je možné vyvodiť ničím neobmedzené
právoobčananaposkytnutiebezplatnejzdravotnejstarostlivostiuľubovoľnéhoposkytovateľazdravotnej
starostlivosti, ani ničím neobmedzené právo poskytovateľa zdravotnej starostlivosti dostávať úhrady
za poskytnutie zdravotnej starostlivosti mimo zákonného režimu verejného zdravotného poistenia.Článok 40 Ústavy SR sa priamo netýka poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ani z neho nevyplýva
povinnosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti poskytovať pacientom, ktorí sú verejne zdravotne
poistení, bezplatnú zdravotnú starostlivosť, bez splnenia iných zákonných podmienok. Aj podľa názoru

dovolacieho súdu z verejného zdravotného poistenia žalovaná ako poisťovňa poskytuje úhrady za
poskytnutú tzv. odkladnú špecializovanú zdravotnú starostlivosť (o ktorú išlo aj v danej veci, pozn.) iba
tým poskytovateľom, s ktorými má uzatvorenú zmluvu o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti
podľa§7zákonač.581/2004Z.z.avprípadešpecializovanejzdravotnejstarostlivostinemalapovinnosť
uzatvoriť s takýmto poskytovateľom zmluvu, pokiaľ bola v danom odbore naplnená verejná minimálna

sieť poskytovateľov, čo v konaní nebolo sporné. Žalovaná ako zdravotná poisťovňa preto neporušila
žiaden právny predpis, keď so žalobkyňou neuzavrela zmluvu o poskytovaní a úhrade zdravotnej
starostlivosti na jeho ORL ambulanciu v Liptovskom Mikuláši, a bolo plne v súlade so zákonom,
keď žalovaná takejto nezmluvnej ambulancii neposkytla úhrady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť
poistencom žalovanej. Ak sa aj žalobkyňa rozhodla poskytovať zdravotnú starostlivosť mimo rámca
verejného zdravotného poistenia bez vyberania úhrad od pacientov (čo zároveň žalovaná v konaní

spochybňovala), išlo by o jej slobodné rozhodnutie, ktorého dôsledky musí znášať a náklady, ktoré jej
takto prípadne vznikli, nemôže uplatňovať titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia proti
žalovanej. Rovnako rozhodol najvyšší súd aj v spore sp. zn. 7Cdo/182/2023 z 19. marca 2025.

27.1. Najvyšší súd v rozhodnutiach sp. zn. 7Cdo/19/2024 a sp. zn. 7Cdo/182/2023 poukázal aj na

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Obdo/2/2023 z 28. septembra 2023, ktorého závery akceptoval
a vecne na ne nadviazal.

28. Vychádzajú z vyššie uvedeného dovolací súd môže len konštatovať, že dovolateľom nastolená
právna otázka posúdenia nároku nezmluvného poskytovateľa (nie neodkladnej) zdravotnej starostlivosti

na jej úhradu z verejného zdravotného poistenia (bod 23. tohto rozhodnutia) už bola dovolacím súdom
riešená vo viacerých rozhodnutiach (sp. zn. 2Obdo/2/2023, 7Cdo/19/2024, 7Cdo/182/2023) s právnym
záverom, že z verejného zdravotného poistenia poisťovňa poskytuje úhrady za poskytnutú tzv. odkladnú
špecializovanú zdravotnú starostlivosť iba tým poskytovateľom, s ktorými má uzatvorenú zmluvu o
poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti podľa § 7 zákona č. 581/2004 Z. z.

29. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu, senátu rozhodujúceho v prejednávanom spore, uvedený
právny záver, ako aj vyššie citované úvahy smerujúce k tomuto právnemu záveru, vyplývajúce
z rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 2Obdo/2/2023 (súlad ktorého právneho názoru s ústavou
posudzoval ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 285/2025 zo 7. mája 2025 a nedospel však k

záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti), sp. zn. 7Cdo/19/2024 aj 7Cdo/182/2023, je ustálený. Od takto
vyjadreného právneho názoru vo vyššie citovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu reprezentujúcich
ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu senát dovolacieho súdu rozhodujúceho v prejednávanom
spore nepovažuje za potrebné sa odkloniť, a na ktorý v celom rozsahu odkazuje, je plne aplikovateľný
aj na posudzovaný spor.

30. Na základe uvedeného dovolací súd aplikujúc uvedené na posudzovaný spor môže len konštatovať,
že pokiaľ v predmetnom spore odvolací súd konštatoval, že povinnosť žalovanej ako poisťovne uhrádzať
náklady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť poistencom žalovanej je upravená a limitovaná zákonom
č. 581/2004 Z. z., ktorý v § 8 ods. 1 podmieňuje povinnosť úhrady zdravotnej poisťovne uzavretou

zmluvou o poskytovaní zdravotnej starostlivosti s poskytovateľom, ktorému náklady vznikli. V prípade,
že poskytovateľ nemá uzatvorenú zmluvu so zdravotnou poisťovňou poistenca, má v zmysle § 8 ods.
3 za zákonom stanovených podmienok nárok na úhradu len za poskytnutú neodkladnú zdravotnú
starostlivosť. Z dôvodu, že ambulancia žalobcu nebola v rozhodnom období (marec 2018) zazmluvnená
zmluvou o poskytovaní zdravotnej starostlivosti so žalovanou, žalobcovi vznikol iba nárok na úhradu

neodkladnej zdravotnej starostlivosti poskytnutej poistencom žalovanej, avšak žalobca v konaní ani
netvrdil, ani nijako nepreukázal charakter, rozsah a konkrétny obsah zdravotnej starostlivosti, ktorú mal
poistencom žalovanej poskytnúť v žalovanom období. (...) Za stavu, kedy medzi žalobcom a žalovanou
nebol daný zmluvný základ povinnosti úhrady žalovanej a žalobca ani netvrdil a ani nepreukázal, že
by poistencom žalovanej poskytol neodkladnú zdravotnú starostlivosť, žalovanej nevznikla povinnosť

zaplatiť úhradu zdravotnej starostlivosti poskytovanej jej poistencom v ORL ambulancii žalobcu v
Liptovskom Mikuláši. Uvedený záver nie je nesprávny a dovolateľ neopodstatnene namietal, že
rozhodnutie odvolacieho súdu a ním zvolené riešenie namietanej otázky spočíva v nesprávnom
právnom posúdení (§ 432 ods. 1 CSP), pretože odvolací súd sa svojím právnym posúdením v zmysle§ 421 ods. 1 písm. a) CSP neodklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, preto dovolací súd
dovolanie žalobcu aj v tejto časti ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

31. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP) tak,
že priznal žalovanej voči neúspešnému žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.