Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 26, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/84/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123209858
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Július Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7123209858.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a sudcov JUDr.

Mareka Kotoru a JUDr. Moniky Šabľovej v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., Vajnorská
100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpený: ČOLLÁK & PARTNERI advokátska kancelária, s.
r. o., Floriánska 19, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 45 946 868, proti žalovanému: A. B.,
nar. XX.X.XXXX, trvalý pobyt C. XXX, XXX XX C., zastúpený: JUDr. Peter Vachan, advokát s. r. o., Pavla
Mudroňa 1191/5, 010 01 Žilina, IČO: 47 445 092, o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č. k. 90Odi/1/2023 - 116 z 1. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice č. k. 90Odi/1/2023 - 116 z 1.

februára 2024.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou doručenou súdu prvej
inštancie 7.6.2023 žiadal, aby súd zrušil oddlženie žalovaného na základe uznesenia Okresného súdu

Košice I sp. zn. 26Odk/193/2019, ktorým súd zbavil žalovaného všetkých svojich záväzkov v rozsahu
v akom neboli uspokojené v konkurze.
2.1. Žalobca v podanej žalobe mimo iného uviedol, že je veriteľom žalovaného na základe Zmluvy
o úvere č. 6394376305, ktorú žalovaný a právny predchodca žalobcu uzatvorili a z ktorej vyplývajúca
pohľadávka bola (na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 18.12.2012 uzavretej medzi
spoločnosťou Poštová banka, a. s. ako postupcom a spoločnosťou BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED
ako postupníkom; Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.1.2013 uzavretej medzi spoločnosťou

BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED ako postupcom; a spoločnosťou PRO CIVITAS s. r. o. ako
postupníkom, na základe Zmluvy o zlúčení došlo dňa 9.8.2017 k zlúčeniu spoločnosti PRO CIVITAS
s. r. o a spoločnosti BENCONT COLLECTION, a. s., pričom spoločnosť BENCONT COLLECTION, a.
s., sa stala nástupnickou spoločnosťou spoločnosti PRO CIVITAS s. r. o., ktorá zanikla, čím sa stala
spoločnosť BENCONT COLLECTION, a. s., novým veriteľom) postúpená na žalobcu.
2.2. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný nebol v čase podania návrhu platobne neschopný, pretože
pred vyhlásením konkurzu splácal pohľadávky žalobcu mesačnými splátkami vo výške v priemere 30,-

eur, teda žalovaný je zamestnanou osobou v produktívnom veku a žalovaný zo svojho
príjmu mohol v malých mesačných dávkach vo výške 20 - 30 eur uspokojovať pohľadávku žalobcu a
ostatnýchveriteľov,atýmprejaviťúprimnúsnahuriešiťsvojdlhapreukázaťsvojpoctivýzámer.Žalovaný
však namiesto toho využil inštitút oddlženia a zbavil sa všetkých svojich dlhov. Žalobca poukázal nato, že na platobnú neschopnosť dlžníka nemožno nazerať len z čisto formálneho hľadiska, teda z
hľadiska naplnenia zákonných znakov platobnej neschopnosti v zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 ZKR,
nakoľko splnenie týchto formálnych znakov môže dlžník sám svojím aj možným úmyselným konaním

navodiť, aj keď skutočný stav platobnej neschopnosti dlžníka vďaka príjmu dlžníka, nezodpovedá.
Žalobca konštatoval, že zo strany dlžníka bol stav platobnej neschopnosti spôsobený samotným
konaním žalovaného, keď tento prestal splácať svoje dlhy nie z dôvodu objektívnej nemožnosti, nakoľko
dosahoval príjem, ale z vlastného subjektívneho rozhodnutia. Z uvedených dôvodov sa jedná o zneužitie
inštitútu oddlženia a o zjavné zneužitie práva.

2.3. Žalobca nevynaloženie úprimnej snahy žalovaného po podaní návrhu riešiť svoj dlh v rámci svojich
možností odôvodňoval tým, že žalovaný po vyhlásení konkurzu nevykonal v prospech žalobcu žiadne
úhrady svojho záväzku napriek tomu, že sa u žalovaného nijako nezmenili žiadne okolnosti
- žalovaný je naďalej zamestnaný a jeho životné náklady sa nijakým spôsobom nezmenili. Zdôraznil, že
zo strany žalovaného nemožno hovoriť o naplnení skutkovej podstaty poctivého zámeru v zmysle § 166g
ods. 1 ZKR, pretože žalovaný by pokračovaním v plnení svojich záväzkov dokázal splatiť svoje záväzky

voči všetkým veriteľom. Využitím inštitútu oddlženia žalovaný poškodil všetkých svojich veriteľov, keď po
oddlžení nie je povinný uhradiť ani časť svojich záväzkov, aj napriek skutočnosti, že nesplnil podmienky
platobnej neschopnosti.
2.4. Podľa žalobcu bol preukázaný nepoctivý zámer žalovaného, keď žalovaný po podaní návrhu
na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok žiadnym spôsobom neprejavil úprimnú snahu riešiť svoje dlhy

v medziach svojich možností, napriek tomu, že disponoval dostatočným príjmom na to, aby mohol hoci
len sčasti uspokojovať pohľadávky svojich veriteľov, čím naplnil skutkovú podstatu nepoctivého zámeru
žalovaného.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca nepredložil žiadny relevantný dôkaz, ktorý by

preukazoval, že žalovaný pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu mal nepoctivý zámer.
3.1. Tvrdil, že proti žalovanému boli pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu vedené exekučné
konania, zároveň mimosúdne vymáhal pohľadávku od žalovaného žalobca. Nepriaznivá finančná
situácia bola neúnosná a preto jediným riešením pre žalovaného bolo vyhlásiť osobný bankrot.
3.2. Žalovaný mimo iného uviedol aj to, že z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie žalovaný ako dlžník

vynaložil snahu a úsilie k tomu, aby zákonným spôsobom riešil svoju situáciu a mohol normálnym
spôsobom žiť bez obáv o svoju rodinu, poskytoval požadovanú súčinnosť, dostavil sa do kancelárie
správcu a zodpovedal na všetky dotazy týkajúce sa prebiehajúceho konkurzného konania. Niekoľkokrát
so správcom komunikoval telefonicky. V návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedol všetok majetok, ktorý
bol v jeho vlastníctve v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu.

3.3. Za nesprávny a v rozpore s hlavným zámerom oddlženia označil názor žalobcu, v zmysle ktorého
sa poctivý zámer preukazuje čiastočným uhrádzaním dlžnej sumy v medziach možností a schopností
dlžníka.

4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením Okresného súdu Košice 1 č. k.

26OdK/193/2019 – 21 z 29. apríla 2019 bol vyhlásený konkurz na majetok žalovaného,
že žalovaný bol zbavený všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom
nebudú uspokojené v konkurze a to, že žalobca je veriteľom žalovaného.

5. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním mal preukázané, že medzi právnym predchodcom

žalobcu Poštová banka, a. s. ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 5.12.2005 uzavretá
Zmluva o úvere, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi úver vo výške 30.000,- Sk s povinnosťou
platenia mesačných splátok 946,- Sk s dátumom prvej platby do 18.1.2006, s dátumom
každej ďalšej platby k 18. dňu v mesiaci, počet pravidelných mesačných splátok bol 50. Z
prehľadu úhrad k pohľadávke mal súd prvej inštancie preukázané úhrady v mesiaci 1/2006 - 3/2010.

6. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že uznesením Okresného súdu Košice I, č. k. 26Odk/193/2019-21
z 29. apríla 2019 bol vyhlásený konkurz na majetok žalovaného a vo výroku, ktorým súd
zbavil žalovaného všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu v akom nebudú
uspokojené v konkurze.

6.1. Zo zoznamu veriteľov zistil, že žalobca bol jedným zo 7 veriteľov. Zo zoznamu aktuálneho majetku
a zoznamu majetku väčšej hodnoty zistil z vyhlásenia žalovaného, že nevlastní žiadnu nehnuteľnosť,
hnuteľné veci nízkej hodnoty. Z indikatívnej informácie z Centrálneho registra exekúcii zistil, že na
žalovaného bolo vedených päť exekúcií. Zo správy o stave konkurzného konania ustanoveného správcusúd prvej inštancie zistil, že žalovaný nevlastnil žiaden majetok väčšej hodnoty (nebol vlastníkom vozidla
v období posledných troch rokoch, od roku 2004 je držiteľom vozidla Škoda, nebol vlastníkom ani
podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností na území Slovenskej republiky) a že konkurzná podstata

nepokryje ani náklady konkurzu (celkový počet prihlásených veriteľov, ktorí prihlásili pohľadávky bol
jeden; prihlásená suma pohľadávok bola 964,78 eura), na základe čoho došlo k zrušeniu konkurzu z
dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu.

7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 166f, 166g zákona č. 7/2005 o konkurze a

reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“), ktoré upravujú právo veriteľa, ktorý bol dotknutý oddĺžením domáhať
sa zrušenia oddĺženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi do 6 rokov od vyhlásenia
konkurzu, alebo určenia splátkového kalendára za nepoctivý zámer, ktorý sa určuje podľa toho, ak zo
správania dlžníka po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu možno usudzovať, že nemal úprimnú snahu
riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností a poskytol správcovi a veriteľom potrebnú
súčinnosť a vynaložil snahu získať zamestnanie. Nepoctivý zámer má dlžník vtedy, ak zo správania sa

dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že sa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti
a v čase podania návrhu nebol platobne schopný a zo správania dlžníka pred podaním návrhu možno
usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa, alebo zvýhodniť niektorého veriteľa. Ďalej súd prvej
inštancie vec právne posudzoval podľa ustanovení § 3 ods. 2 ZKR, podľa ktorého fyzická osoba je
platobne neschopná, ak nie je schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok.

8. Súd prvej inštancie uviedol, že pri posudzovaní nepoctivého zámeru je potrebné sa sústrediť
predovšetkým na ekonomické správanie sa dlžníka, a to pred podaním návrhu na oddlžovacie
konanie, ako aj po jeho podaní. Rozhodujúce je však skutkové tvrdenie žalobcu - vymedzenie
konkrétnehosprávaniasažalovanéhodlžníka-vžalobeozrušenieoddlženia.Priposudzovaníveriteľom

namietaného správania sa dlžníka je potrebné zobrať do úvahy súdu, či sa týmto správaním dlžník
priviedolúmyselnedostavuplatobnejneschopnosti,prípadne,čisazadlžovalbezpotrebnejobozretnosti
(nedbanlivostne), či neuhradenie záväzku veriteľa nebolo cielené (v záujme ho poškodiť alebo zvýhodniť
iného veriteľa), teda z akých dôvodov neuhradil veriteľov záväzok. V rámci tejto úvahy
treba posúdiť, či cieľom jeho ekonomického správania bola úprimná snaha dlh uhradiť zo svojho zdroja

príjmov, teda v rámci svojich zárobkových možností (napr. zo zamestnania, či inej zárobkovej alebo
podnikateľskej činnosti), či sa nezbavoval účelovo svojho majetku a náhrady zaň (napr. pre zvýhodnenie
inéhoveriteľaaleboprevedenievlastnéhosúkromnéhoživotanadsvojemožnostisprihliadnutímnajeho
príjmy a záväzky), či nerozširoval bez rozvahy svoje dlhy a pod. Je potrebné teda posúdiť, či žalobcom
namietnuté správanie dlžníka možno vyhodnotiť tak, že sa úmyselne privodil do platobnej neschopnosti,

či cielene vyvolal svoju nemajetnosť alebo si z nedbanlivosti privodil zadlženie, a tak uhradiť dlh veriteľa
nechcel alebo nemohol.
8.1. Súd prvej inštancie poukázal na to, že je nutné rozlišovať zákonnú definíciu poctivého zámeru a
nepoctivého zámeru, nakoľko každý z nich je v ZKR vymedzený aj s ohľadom na časový úsek jeho
skúmania inak.

8.1.1. Zdôraznil, že zatiaľ čo zákon určuje poctivý zámer len na základe správania dlžníka po podaní
návrhu na vyhlásenie oddĺžovacieho konkurzu alebo na určenie splátkového kalendára, tak takmer
všetky skutkové podstaty uvedené v § 166g ods. 2 ZKR sa zameriavajú na správanie dlžníka pred
podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu alebo na obdobie počas konkurzu, pričom dôkazné bremeno
preukázania nepoctivého zámeru dlžníka podľa § 166f ZKR vo vzťahu k jednotlivým príkladmo

vymenovaným skutkovým podstatám nepoctivého zámeru v § 166g ods. 2 ZKR ťaží veriteľa - žalobcu.
Dané sa vyslovene vzťahuje aj na skutkovú podstatu uvedenú v § 166g ods. 2 pod písm. f) ZKR vyššie
uvedeného ustanovenia, podľa ktorej dlžník nemá poctivý zámer najmä ak v čase podania návrhu dlžník
nebol platobne neschopný.
8.1.2. Na druhej strane dôkazné bremeno preukázania, že dlžník poctivý zámer pri oddlžení podľa §

166g ods. 1 ZKR mal, ťaží žalovaného dlžníka a vzťahuje sa na obdobie po podaní
návrhu na oddlženie.

9. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal nepoctivý zámer dlžníka ako žalovaného (§
166g ods. 2 písm. f/) a žalovaný preukázal poctivý zámer pri oddlžení (§ 166g ods. 1 ZKR).

10.Vovzťahukutvrdeniamžalobcu,ohľadnenepoctivéhozámeružalovanéhoakodlžníka vpredmetom
konkurznom konaní, ktorý svoju pochybnosť založil na tom, že žalovaný nebol v čase podania návrhu
platobne neschopný, mal dostatočný príjem na postupnú úhradu svojich záväzkov a úmyselne naplnilznaky platobnej neschopnosti, t. j. nepoctivý zámer žalovaného odôvodnil zákonným ustanovením
§ 166g ods. 2 písm. f/ ZKR súd prvej inštancie uviedol, že tieto skutkové tvrdenia nemal v spore
preukázané.

10.1. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalovaný mal v čase podania návrhu na vyhlásenie
konkurzu pravidelný príjem v nie veľkej sume (aj v čase pred podaním návrhu, a aj v súčasnosti), súd
prvej inštancie sa však nestotožnil s názorom žalobcu, že tieto skutočnosti bez ďalšieho preukazujú, že
preto nebol platobne neschopný. Súd poukázal na definíciu platobnej neschopnosti fyzickej
osoby obsiahnutú v § 3 ods. 1 ZKR, podľa ktorej je zrejmé, že žalovaný nebol schopný plniť 180 dní po

splatnosti iný svoj peňažný záväzok voči inému veriteľovi. Platobnú neschopnosť žalovaného potvrdzuje
skutočnosť, že mal dlhy po splatnosti voči 7 veriteľom, zároveň bolo na neho vedených päť exekúcií
(len uplatňovaná istina, bez príslušenstva, bola spolu 1.514,14 eura). Zároveň súd poukázal aj na to,
že v zmysle správy o stave konkurzného konania ustanoveného správcu celkový počet prihlásených
veriteľov, ktorí prihlásili pohľadávky bol síce jeden (žalobca), celková prihlásená suma pohľadávok spolu
bola 664,78 eura ako istiny, na základe čoho došlo k zrušeniu konkurzu z dôvodu, že konkurzná podstata

nepokryje náklady konkurzu.

11. Súd prvej inštancie vo vzťahu ku tvrdeniam žalobcu týkajúcim sa nevynaloženia úprimnej snahy zo
strany žalovaného riešiť svoj dlh v rámci svojich možností, t. j. nepoctivý zámer žalovaného odôvodnil
vyvrátením skutkovej podstaty zákonného ustanovenia § 166g ods. 1 ZKR uviedol, že ani tieto skutkové

tvrdenia žalobcu nemal v spore preukázané.
11.1. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalovaný prejavil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach
svojich možností a schopností, zároveň bol a je zamestnaný, mal pravidelný príjem, pričom výška príjmu,
ktorá mu zostala po vykonaní zrážok, postačovala len na základné výdavky. Cieľom ekonomického
správania žalovaného bola teda úprimná snaha dlh hradiť zo svojho zdroja príjmov, v rámci svojich

zárobkových možností - zo zamestnania, a svojho majetku sa nezbavoval účelovo pre zvýhodnenie
iného veriteľa (iný finančne hodnotný majetok nemal), vlastný súkromný život neviedol nad svoje
možnosti s prihliadnutím na jeho príjmy.
11.1.1. Súd prvej inštancie poukázal aj na správu správcu konkurznej podstaty, z ktorej súd prvej
inštancie zistil, že k speňaženiu majetku žalovaného nedošlo, pretože konkurzná podstata nepokryla ani

náklady konkurzu. V tomto prípade podľa názoru súdu teda zo správania žalovaného nevyplývalo, že
po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu nemal snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich schopností a
možností, nebolo ani preukázané, že veriteľovi resp. správcovi neposkytol potrebnú súčinnosť, naopak
bol zamestnaný, mal zabezpečený zdroj príjmov, bol zaradený v spoločnosti.
11.1.2. Za rozporné so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii označil tvrdenie žalobcu, že žalovaný

je dlžný finančné prostriedky, má pravidelný mesačný príjem a aj po oddlžení má mať povinnosť alebo
snahu sa správať tak, aby si plnil svoje záväzky vo vzťahu k žalobcovi..

12. Súd prvej inštancie zamietnutie predmetnej žaloby odôvodnil aj tým, že v záujme spravodlivého
rozhodovania súd prvej inštancie zvážil aj to, že ide o osobitné konanie na základe ZKR týkajúce sa

oddlženia formou osobného bankrotu. Ustanovenia o poctivom zámere preto smerujú k
tomu, aby poctivý zámer nebol posudzovaný mechanicky, ale bol vedený kritériami úvah prísnejšieho a
miernejšieho posudzovania od prípadu k prípadu a najmä s ohľadom na osobu dlžníka a jeho životné
skúsenosti, pričom súd sa priklonil aj k miernejšiemu posúdeniu okolnosti na stranu žalovaného aj z
dôvodu, že žalovaný dosiahol iba základné vzdelanie (166g ods. 4 ZKR).

13. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalobca nepreukázal dostatočným spôsobom
existenciu zákonných dôvodov na zrušenie oddĺženia žalovaného pre nepoctivý zámer
a preto súd prvej inštancie žalobu o zrušenie oddĺženia zamietol.

14. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 a § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že
úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi, o výške
ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením.

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to v

celom rozsahu, z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. e), f), h) C. s. p.
15.1. Uviedol, že žalovaný počas vedenia tohto súdneho sporu nedoložil do spisu žiaden listinný dôkaz
preukazujúci ním uvádzané skutočnosti o jeho nepriaznivej finančnej situácii, jeho výdavkoch a príjmoch
a objektívnu dôvodnosť podania návrhu na vyhlásenie konkurzu – teda svoj poctivý zámer.15.2. Vyčítal súdu prvej inštancie, že nevykonal žalobcom navrhované dôkazy, čím súd prvej inštancie
nesprávne a predčasne dospel k skutkovým zisteniam. Svoju úvahu založil výlučne na zisteniach
správcu konkurznej podstaty a tvrdení žalovaného a to jednostranne, bez ich preskúmania a potreby

ich overiť, a to v zjavný neprospech žalobcu.
15.2.1. Zdôraznil, že žalobcom navrhované dôkazy mali byť vykonané za účelom dôkladného
a objektívneho preukázania alebo vyvrátenia podstatných skutočností vzťahujúcich sa na životnú
a finančnú situáciu žalovaného v rozhodnom období. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach v spore sp. zn. 4CoKR/27/2023 a v ňom vyslovený právny názor, že

nevykonanie navrhovaného dôkazu
odvolací súd explicitne označil za postup súdu, ktorým došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý
proces.
15.3. Žalobca zopakoval argumentáciu uvedenú aj v prvoinštančnom konaní spočívajúcu v tom, že:
15.3.1. žalovaný bol schopný uhrádzať svoj záväzok aspoň v minimálnom rozsahu, tak ako to urobil pred
podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, pretože žalovaný mal a aj v súčasnosti má pravidelný príjem;

15.3.2. celkový počet prihlásených veriteľov bol jeden a celková prihlásená suma pohľadávok spolu bola
664,78 eura ako istina a 297,02 eura ako príslušenstvo, pričom dodal, že ak by príkladmo žalovaný platil
80 eur mesačne po dobu 12 mesiacov, pohľadávku by dokázal uhradiť bez vplyvu na zabezpečenie jeho
základných potrieb;
15.3.3. dodal, že v súčasnosti je príjem žalovaného okolo 1.100 eur, teda je natoľko vysoký, že popri

úhrade bežných výdavkov je žalovaný schopný prispievať na potreby svojim plnoletým deťom spolu vo
výške 200 eur;
15.3.4. nepoctivý zámer žalovaného žalobca preukazoval tým, že napriek vyhláseniu, že vynaloží
úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností, po oddlžení svojim veriteľom
neposkytol žiadnu úhradu zo svojho pravidelného a vysokého príjmu.

15.4. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, alebo aby zmenil rozsudok tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.

16. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za
zákonný, vecne správny a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil.

16.1. Žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal v prejednávanom spore, že dlžník nemal pri oddlžení
poctivý zámer. Zdôraznil, že len vnútorné presvedčenie žalobcu, polemizovanie nad tým, či žalovaný
mohol, aj keď len čiastočne uhrádzať dlžnú sumu nepreukazuje, že dlžník mal pri podaní návrhu na
vyhlásenie osobného bankrotu nepoctivý zámer.
16.1.1. Za nedôvodné onačil tvrdenie žalobcu, že žalovaný v rozpore s § 166g ods. 1 ZKR nevynaložil

úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach možností. Dôvodil, že predmetné ustanovenie zákona
poukazuje na správanie dlžníka po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu a s odkazom na toto
ustanovenie nemožno posudzovať správanie dlžníka pred podaním predmetného návrhu.
16.1.2. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/37/2022 zo 14. júna 2023, podľa
ktorého, ani z prípadnej schopnosti dlžníka čiastočne v splátkach plniť svoje záväzky nemožno vyvodiť

jeho platobnú schopnosť. Samotná existencia pracovnoprávneho vzťahu a príjmu žalovaného ešte
neznamená, že tento spĺňa podmienku platobnej schopnosti vzhľadom na výšku pohľadávky žalobcu,
iných záväzkov a existencie finančného majetku žalovaného. Ide o komplexné posúdenie konkrétnej
životnej situácie, teda nielen jednotlivej pohľadávky a schopnosti túto (hoci aj dlhodobo) uhrádzať,
použitím len matematického výpočtu, bez zohľadnenia ostatných sociálnych a ekonomických súvislostí

tak, ako to zo zákona jednoznačne vyplýva.
16.2. Za nedôvodné označil tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav,
ak nevykonal dokazovanie navrhnuté zo strany žalobcu. Zdôraznil, že v prejednávanom spore bola
preukázaná výška príjmu žalovaného a preto súd prvej inštancie správne vyhodnotil návrh žalobcu na
vykonanie dopytu zo Sociálnej poisťovne ako nadbytočný, bez významu a najmä by bol v rozpore so

zásadou hospodárnosti konania.
16.3. Zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v prvoinštančnom konaní, že tvrdenia žalobcu, podľa
ktorých, ak dlžník po vyhlásení konkurzu neplatí čo i len čiastočne dlh, ktorého sa zbavil v bankrote,
napriek tomu, že má stabilný príjem sú nesprávne a v rozpore s hlavným zámerom oddlženia uvedeným
v § 166e ods. 2 ZKR.

16.4. Žalovaný zopakoval, že nikdy nekonal nepoctivo a nemal v úmysle poškodiť svojich veriteľov
a odvolanie označil ako nedôvodné.
16.5. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.17. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní.

18. Žalovaný odvolaciu dupliku nepodal, odvolacia replika žalobcu mu bola doručená 19.5.2024.

19. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné
nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385

C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

20. Rozsudok odvolacieho súdu bol podľa § 379 ods. 1 a § 219 ods. 1 C. s. p. odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 C. s. p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

21. Predmetom odvolacieho konania je prejednanie odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvej

inštancie, ktorým bol návrh žalobcu na zrušenie oddlženia žalovaného zamietnutý ako nedôvodný.

22. Žalobca odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písmen e), f) a h) C. s. p.
Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

23. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, posúdil, či súd prvej inštancie na zistený skutkový
stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

24. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo
zistených skutočností dospel k správnemu právnemu záveru.

25. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k
podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:

26. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonaním žalobcom navrhovaných
dôkazov nesprávne a predčasne dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam udáva, že toto tvrdenie

žalobcu nie je dôvodné.

27. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ C. s. p.) je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť

(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci
vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý -
hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené,
súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy

musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

28. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že žalobca navrhoval vykonať dokazovanie dopytom Sociálnej
poisťovne (na preukázanie príjmu žalovaného za obdobie pol roka pred podaním návrhu na vyhlásenie
konkurzu), Úradu geodézie, kartografie a katastra ( zistenie vlastníckeho práva žalovaného

ako aj prevody za obdobie 4 roky pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu ), Policajný zbor
SR, dopravný inšpektorát ( zistenie informácií o evidencii osobného motorového vozidla žalovaného),
centrálny register účtov (informácia o vedení osobných účtov žalovaného ), bankovú inštitúciu, v ktorej
má žalovaný vedený účet (získanie výpisu z účtu rok pred vyhlásením konkurzu, počas konkurzu a pol
roka po oddlžení žalovaného ).

29. Odvolací súd zistil z obsahu spisu aj to, že súd prvej inštancie navrhované dokazovanie nevykonal,
avšaknevykonaniepredmetnéhodokazovaniariadneodôvodnilvodseku28.odôvodnenianapadnutého
rozhodnutia keď uviedol, že v smere preukázania výdavkov žalovaného v súčasnosti vykonanie tohtodôkazu nemôže mať vplyv na rozhodnutie vo veci, či žalovaný mal pri oddlžení poctivý zámer
(166g ods. 2 písm. f/ ZKR) a či po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok prejavil
úprimnú snahu o vyriešenie svojich záväzkov (§166g ods. 1 ZKR). Pokiaľ ide o dokazovanie v

smere zistenia majetku žiadosťou o informáciu od dopravného inšpektorátu, centrálneho registru účtov,
úradu geodézie, kartografie a katastra súd prvej inštancie uviedol, že tieto skutočnosti mal jednoznačne
preukázané z vykonaného dokazovania, nebolo preto potrebné nanovo zisťovať skutočnosti známe z
konkurzného spisu a správy správcu konkurznej podstaty.
29.1 Odvolací súd sa stotožňuje s uvedeným odôvodnením súdu prvej inštancie, považuje ho za

dostatočné a vecne správne.
29.1.1. Odvolací súd zároveň dodáva, že požadované informácie boli zistené aj zo
správy správcu podstaty úpadcu, ktorého povinnosťou bolo náležité zistenie majetku úpadcu, z ktorého
speňaženia by boli následne uspokojení prihlásení veritelia úpadcu.
29.1.2. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že účelom vykonania dokazovania má byť preukázanie
tvrdenia strany sporu o dôvodnosti/nedôvodnosti uplatneného nároku. Súd vykonáva dokazovanie

dôkazmi predloženými stranami sporu a iba celkom výnimočne môže vykonať dokazovanie dôkazmi
označenými stranami sporu, ktoré strany sporu nevedia z objektívnych dôvodov predložiť. Odvolací súd
však zdôrazňuje, že musí ísť pritom o také dôkazy, ktoré preukázateľne sú spôsobilé tvrdenie strany
sporu zásadné pre rozhodnutie vo veci samej aj preukázať. Odvolací súd pritom konštatuje, že žalobca
v prvoinštančnom konaní, ako aj v predmetnom odvolaní výslovne uviedol, že účelom navrhovaného

dokazovania malo byť dôkladné a objektívne preukázanie alebo vyvrátenie podstatných skutočností
vzťahujúcich sa na životnú a finančnú situáciu žalovaného v rozhodnom období. Odvolací súd v tejto
súvislosti uvádza, že účelom civilného sporového konania ( na rozdiel od civilného mimosporového
konania ) je zistenie skutkového, nie skutočného stavu. Žalobca pritom ani len netvrdil, že životná
a finančná situácia žalovaného pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu bola výrazne

iná, ako to žalovaný uviedol v návrhu na vyhlásenie konkurzu, a ktorá by zásadným
spôsobom preukázala dôvodnosť podanej žaloby a preto bolo potrebné vykonať dokazovanie v zmysle
návrhu žalobcu.
29.2. K rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach v spore vedenom pod sp. zn. 4CoKR/27/2023, na ktoré
poukázal žalobca v odvolaní odvolací súd udáva, že súdy sú pri rozhodovaní viazané podľa § 193 C.

s. p. rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa
týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom,
žebolspáchanýtrestnýčin,priestupokaleboinýsprávnydeliktpostihnuteľnýpodľaosobitnéhopredpisu,

a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. Súdy
( teda ani odvolací súd ) nie sú viazané rozhodnutiami iných všeobecných súdov.
29.2.1. Napriek vyššie uvedenému tvrdeniu odvolacieho súdu odvolací súd pre úplnosť poznamenáva,
že žalobcom citované rozhodnutie na prejednávaný spor nemožno použiť, pretože vychádzalo
z úplne iného skutkového stavu, rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo zrušené mimo iného pre jeho

nepreskúmateľnosť a aj závery uvedené v označenom rozhodnutí a citované žalobcom boli vytrhnuté
z celkového kontextu predmetného rozhodnutia.

30. Odvolací súd preto dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e)
nebol naplnený.

31. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré

boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 ods. 1, 2 C. s. p. alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené

spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 C. s. p., pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na
základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.32. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. z.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho

predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

33.Odvolací súd k tvrdeniam žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k skutkovému a následne
právnemu záveru, že žalovaný bol v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu platobne
neschopný, napriek tomu, že - podľa tvrdenia žalobcu - mal žalovaný dostatočný príjem na postupnú
úhradu svojich záväzkov a iba úmyselne naplnil formálne znaky platobnej neschopnosti udáva, že tieto
tvrdenia žalobcu nie sú dôvodné.

34. Odvolací súd uvádza, že platobná neschopnosť dlžníka - fyzickej osoby je definovaná
v § 3 ods. 2 štvrtej vete ZKR. Dlžník – ktorý je fyzickou osobou a ktorý spĺňa definíciu predmetnej
platobnej neschopnosti, je preto oprávnený domáhať sa oddlženia konkurzom alebo splátkovým
kalendárom podľa štvrtej časti ZKR a to bez ohľadu na to, či má záväzky z podnikateľskej činnosti ( §
166 ods. 1 ZKR ), avšak iba vtedy, ak sa voči nemu vedie exekučné konanie alebo obdobné vykonávacie

konanie ( § 166 ods. 3 ZKR ). Súd je v rámci sporu o zrušenie oddlženia následne povinný skúmať, a to
od prípadu k prípadu, či žalovaný podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu formou oddlženia nenaplnil
skutkovú podstatu nepoctivého úmyslu žalovaného.

35.Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že účelom oddlženia je oddĺžiť práve dlžníkov, ktorí majú málo

majetku a nízke príjmy a výška ich záväzkov spravidla významne presahuje hodnotu ich majetku, a to za
predpokladu, že nebude preukázané zneužitie tohto inštitútu zo strany dlžníkov. Je pritom povinnosťou
veriteľa preukázať nepoctivý zámer dlžníka ( § 166g ods. 2 ZKR ) a to v spore vyvolanom žalobou podľa
§ 166f ZKR a je povinnosťou dlžníka v tomto spore preukázať svoj poctivý zámer vyplývajúci zo
správania dlžníka po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu ( § 166g ods. 1 ZKR ).

36.Odvolací súd zistil z obsahu spisu ( v zhode so súdom prvej inštancie ), že dlžník spĺňal definíciu
platobnej neschopnosti, pretože v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu mal pravidelný príjem
v nie veľkej sume ( cca 600 eur ), žalovaný nebol schopný plniť 180 dní po splatnosti iný svoj peňažný
záväzok voči inému veriteľovi, žalovaný mal dlhy po splatnosti voči 7 veriteľom a zároveň

bolo na neho vedených päť exekúcií - len uplatňovaná istina, bez príslušenstva, bola spolu 1.514,14
eura a zároveň aj správca podstaty úpadcu v správe o stave konkurzného konania konštatoval, že
žalovaný nevlastnil žiaden majetok väčšej hodnoty (nebol vlastníkom vozidla v období posledných troch
rokoch, od roku 2004 je držiteľom vozidla Škoda, nebol vlastníkom ani podielovým spoluvlastníkom
nehnuteľností na území Slovenskej republiky). Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že žalovaný

uhrádzal žalobcovi pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu splátky cca 20 – 30 eur mesačne.

37.Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu, že skutočnosť, že výška splátky 20 – 30 eur mesačne pri
pravidelnom mesačnom príjme žalovaného 600 eur resp. 1.100 eur odôvodňuje záver, že žalovaný bol
schopný splácať svoje záväzky, a teda podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu konal vedome na škodu

veriteľov udáva, že ani toto tvrdenie žalobcu nie je dôvodné.

38. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca sa na oddlženie žalovaného nemôže
pozerať výlučne len z pohľadu existencie svojich pohľadávok. V rámci oddlženia sú posudzované a
dotknuté (následkom nevymáhateľnosti) pohľadávky všetkých veriteľov (odhliadnuc od nedotknutých

pohľadávok).
38.1. Vo vzťahu k platobnej schopnosti dlžníka by veriteľ musel na jej preukázanie dokázať, že dlžník
mal dostatok prostriedkov na úhradu všetkých záväzkov. Názor, že príjem žalovaného v čase oddlženia
by postačoval na postupnú úhradu (splácanie) záväzkov voči žalobcovi ako jednému z veriteľov, je
vo vzťahu k skúmaniu splnenia podmienok oddlženia subjektívnym názorom žalobcu vo vzťahu k

jeho osobe (resp. jeho pohľadávkam). Ani samotná skutočnosť, že žalovaný v čase podania návrhu
disponoval pravidelným príjmom, sama osebe nie je dôvodom na konštatovanie nepoctivého zámeru.
Zo samotného návrhu na vyhlásenie konkurzu vyplýva, že dlžník mal sedem veriteľov. Na uvedenom
nemení nič ani to, že do konkurzného konania sa prihlásil iba žalobca.39.Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie správne dospel aj k záveru, že nebol zo strany
žalobcu preukázaný nepoctivý zámer žalovaného špecifikovaný v § 166g ods. 2 písmena f) a písm. h)

ZKR.
39.1. Odvolací súd zároveň považuje za správny postup súdu prvej inštancie, ak v zmysle §
166g ZKR posudzoval to, či boli naplnené znaky konania dlžníka s nepoctivým zámerom
pri podávaní návrhu na vyhlásenie konkurzu a to na základe dôkazov predložených v prejednávanom
spore.

40. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu, že zo správania žalovaného po podaní návrhu tým, že po vyhlásení
konkurzu prestal uhrádzať žalobcovi splátky vo výške 20 – 30 eur možno dospieť k záveru, že dlžník
nemá poctivý zámer udáva, že ani toto tvrdenie nie je dôvodné.

41. Odvolací súd poukazuje na § 166g ods. 1 ZKR, podľa ktorého dlžník má poctivý zámer, ak z jeho

správania po podaní návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach
svojich možností a schopností, najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil
snahu získať zamestnanie, zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného
dedenia, daru alebo výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja
dobrovoľne veriteľom na uspokojenie nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa

do spoločnosti alebo sa do spoločnosti opätovne zaradil.

42. Odvolací súd zistil z obsahu spisu ( výsluch žalovaného ), že príjem žalovaného po podaní
predmetného návrhu na vyhlásenie konkurzu sa zvýšil na 1.100 eur, čím vynaložil úprimnú snahu riešiť
svoj dlh, žalovaný poskytoval správcovi potrebnú súčinnosť. Zároveň nebolo v prejednávanom spore

preukázané, žeby sa majetkové pomery dlžníka po vyhlásení konkurzu výrazným spôsobom zvýšili
( napr. nie nepatrné dedenie, dar alebo výhra zo stávky alebo hry ).

43. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že jedným z účinkov oddlženia je v zmysle §
166e ods. 2 ZKR aj nevymáhateľnosť pohľadávok, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo

splátkovým kalendárom v rozsahu, v ktorom dlžníka súd zbavil dlhov. Neuhrádzanie splátok 20 – 30
eur po vyhlásení konkurzu zo strany žalovaného preto nemožno považovať za nepoctivý zámer dlžníka
na jeho oddlžení.

44. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol správne, ak zamietol návrh žalobcu na

zrušenie oddlženia žalovaného pre nepoctivý zámer, pretože na to neboli splnené zákonné podmienky
a zároveň odvolanie nebolo dôvodné.

45. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o
zamietnutí žaloby v celom rozsahu ako vecne správny, vrátane závislého výroku o náhrade

trov konania pre úspešného žalovaného.

46.Onáhradetrovtohtoodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.1 vspojení
s § 255 ods. 1 C. s. p., tak, že žalovanému, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný, nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania, pretože v odvolacom konaní mu preukázateľné trovy odvolacieho

konania nevznikli.

47. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na

súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo totorozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).