Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8522200564
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8522200564.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobcu: A. B. C., B. B. D. XXXX/X,
XXX XX B. C., E.: XXXXXXXX, proti žalovanej: A. F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXXX/XX,
XXX XX B. C., zastúpená: Advokátska kancelária PIATNIK s.r.o., so sídlom Námestie Majstra Pavla 56,
054 01 Levoča, IČO: 54915627, o vypratanie bytu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Stará Ľubovňa č.k. 2C/7/2022-148 zo dňa 16.01.2025 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom identifikovanom v záhlaví
tohto rozhodnutia rozhodol tak, že cit.:

„I. Žalovaná je p o v i n n á vypratať byt číslo 44, nachádzajúci sa v bytovom dome B. I. XXXX, J. I.
X, K. X L., M. H., B. C., stojacom na parcele F. XXXX/X o výmere 947 m2, zastavaná plocha a nádvoria,
zapísanej na LV č. XXXX k.ú. B. C., obec B. C. a vyprataný o d o v z d a ť žalobcovi do 15 dní od
nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobca má proti žalovanej n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že ich výšku
určí súd samostatným uznesením po právoplatnosti veci samej.“

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanovením § 391 ods. 2 CSP, § 126 ods. 1,
§ 663, § 685 ods. 1, § 676 ods. 1, § 676 ods. 2, § 710 ods. 1, § 710 ods. 2, § 710 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, § 111 ods. 3 CSP, § 711 ods. 1 písm. g), § 711 ods. 6, § 712 ods. 1, § 712a ods. 6, § 682,

§ 34 a § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie vec skutkovo posúdil tak, že žalobca je vlastníkom byt č. XX, nachádzajúceho sa
na G. L. N. G. I. X K. M. H. J. B. C., B. B. I. XXXX, k.ú. B. C. stojacom na parcele F. XXXX/X zapísanej
na LV č. XXXX. Na základe záväzného pokynu primátora mesta č. XX/XXXX správca bytov žalobcu -
spoločnosť B., B.. B.. uzatvoril so žalovanou dňa 03.01.2005 Zmluvu o nájme bytu na dobu neurčitú
na základe ktorej bol prenechaný predmetný O. byt do užívania žalovanej ako nájomcovi. Žalovaná

je od 15.12.2008 prihlásená k trvalému pobytu na adrese H. XXXX/XX B. C.. Zo zistení správcu bytov
žalobcuvyplynulo,žežalovanáuždlhšiudobu bytneužívanabývanie(vroku2020bolanulováspotreba
studenej a teplej vody, susedia potvrdili, že v predmetnom byte nebýva, je prihlásená na trvalý pobyt
na ulici Letnej, ktorý je vo vlastníctve jej detí) preto ju listom z dňa 24.06.2021 vyzval k ukončeniunájmu bytu dohodou. Táto výzva sa však žalovanej napriek pokusom o doručenie aj cez Mestskú políciu
nepodarilo doručiť. Následne žalobca ako vlastník bytu dňa 27.09.2021 splnomocnil správcu bytov,
spoločnosť B. B.. B., na podanie výpovede nájmu predmetného bytu žalovanej. Správca bytov listom zo

dňa 06.10.2021 dal žalovanej výpoveď z nájmu sporného bytu. Doporučená listová zásielka obsahom
ktorej bola výpoveď z nájmu bytu bola adresovaná žalovanej na adresu jej trvalého pobytu evidovaného
v registri obyvateľov. Táto zásielka sa spoločnosti B. B.. B. vrátila ako neprevzatá v odbernej dobe dňa
27.10.2021. Výpovedná trojmesačná doba začala plynúť 01.11.2021 a uplynula 31.01.2022. Žalovaná
doposiaľ byt nevypratala a vyprataný neodovzdala žalobcovi, preto sa žalobca domáha svojho práva na

súde. Žalovaná vo svojej výpovedí ako strana sporu uviedla, že je stále evidovaná k trvalému pobytu v
byte svojich rodičoch. Bývalý manžel s jej súhlasom mal trvalý pobyt v byte, ktorý je predmetom súdneho
sporu. Predmetný byt získali v čase keď boli manželia. Od roku 2008, keď ochoreli jej rodičia, sa
zdržiavala aj s deťmi v byte rodičov a v byte, ktorý je predmetnom súdneho sporu sa zdržiaval bývalý
manžel. V predmetnom byte bývala aj ona, ale často odchádzala do rodičovského bytu. K užívaniu bytu
uviedla, že v roku 2017 prišla o zamestnanie, mala prekážky na strane zamestnávateľa, v roku 2020 bol

covid, bola v zahraničí a teda nemôže byť smerodajné, že ak niekoho nevidia susedia tak, že predmetný
byt neužíva, že má nulovú spotrebu vody. O tom, že dostala výpoveď sa dozvedela až zo súdneho
konania. V roku 2019 mesto pridelilo byt jej bývalému manželovi a ju chcú z bytu dostať. Predmetný byt
neužíva denne, nevedela uviesť koľko, napr. z mesiaca byt užíva. V zahraničí sa dcéra zdržiava už 3
roky, dcéra je maloletá. Chodí tam do školy. Dcéra je zverená do jej starostlivosti, no v zahraničí nie je s

ňou stále, v zahraničí je aj sama. Považuje za veľmi dôležite, aby sa mala možnosť vrátiť do svojho bytu.
Na adrese jej trvalého pobytu býva jej dospelá dcéra s partnerom, ktorá si neželá, ak je tam s priateľom,
aby tam bola aj ona. K tomu, že v byte nie je žiadna spotreba vody uviedla, že bývalý manžel zobral
práčku, kuchynský dres, voda tam tečie, ale nemôže tam bývať riadne, ani prať. Takže všetky tieto veci
robí v byte svojej dcéry, v čase keď ona tam nie je. Od roku 2019 v predmetnom byte spí, variť tam môže

len keď si donesie vodu, neperie tam, je to dočasný stav. Tiež je dočasný stav, že je v Srbsku. Že medzi
stranami sporu vznikol nový nájomný vzťah usudzuje z toho, že všetko beží ako predtým, okrem toho
súdneho sporu. Po tom čo sa dozvedela o tomto spore, novú písomnú nájomnú zmluvu so žalobcom
neuzatvorila. Žalobcu požiadala pro forma, keď písala odvolanie, že potrebuje tento byt. Žaloba bola
žalovanej doručená dňa 22.07.2022. Dňa 27.07.2022 žalovaná adresovala žalobcovi podanie, ktorým

ho žiadala o späťvzatie žaloby (čl. 45 spisu). Listom zo dňa 08.08.2022 jej žalobca opísal genézu
doručovania výpovede, jej doručenia, začatia plynutia výpovednej doby ako aj jej uplynutie. V závere
poukázal na skutočnosť, že od roku 2019 nájomný byt vykazoval takmer nulové spotreby, podľa susedov
bytnevyužíva,pretojej bola danávýpoveď,pouplynutívýpovednejlehotynájomnývzťahplatneskončil,
podaná žaloba je opodstatnená. Nakoľko bolo iniciované súdne konanie navrhol žalovanej aby svoje

vyjadrenie adresovala súdu. Dcéry žalovanej H. J. a mal. B. J. sú podielové spoluvlastníčky N. I. X,
J. XX, N. G. B.. I. XXXX nachádzajúceho sa na M. H., B. C., každá v 1 (čl. 63-66), v predmetnom
byte je žalovaná evidovaná k trvalému pobytu. Žalovaná za obdobie rokov 2021 až 2024 uhrádzala
nájomné a náklady spojené s užívaním bytu, ktorý je predmetom súdneho sporu (čl. 70 a 133 - 134
spisu). Podaním zo dňa 03.03.2023 (čl 76 spisu) žalovaná požiadala žalobcu o pridelenie bytu, ktorý

je predmetom súdneho sporu. Listom zo dňa 13.03.2023 (čl. 86 spisu) žalobca oznámil žalovanej, že
nájomný vzťah k tomuto bytu skončil uplynutím výpovednej lehoty dňom 31.01.2022. Ak má záujem o
pridelenie mestského nájomného bytu v budúcnosti má o to požiadať písomne na tlačive, ktoré jej v
prílohe zaslali. Z konania vedeného tunajším súdom pod sp. zn. 4P/135/2023 vyplýva, že žalovaná spolu
s mal. dcérou B. J. býva na adrese v B. P., kde dcéra pravidelne navštevuje vyučovanie a v školskom

roku 2023/2024 bola zapísaná do X. P. Q. (G. R.), tieto skutočnosti potvrdila aj žalovaná vo svojej
výpovedi (a listinami na čl. 140 a 141 spisu). Podľa odpočtov (čl. 144 spisu) žalovaná spotrebovala teplú
vodu v roku 2020 - 0,77, v roku 2021 - 0,00, v roku 2022 - 0,020 a v roku 2023 - 0,010. Studenú vodu v
roku 2020 - 0,74, v roku 2021 - 0,010, v roku 2022 - 0,440 a v roku 2023 - 0,000. Spotreba ústredného
kúrenie za obdobie rokov 2020 až 2023 bola 0,000. Žalovanej boli adresované spoločnosťou B., B.. B.

predpisy mesačných zálohových úrad za užívanie bytu platné k 1.01.2022 (čl. 135 spisu), k 01.04.2023
(čl. 137 spisu), vyúčtovanie za rok 2019 (čl. 138 spisu). Za obdobie od 16.04.2023 do 13.04.2024 mala 0
spotrebu kWh elektriny (čl. 136 spisu) pričom za uvedené obdobie jej bola účtovaná mesačná platba za
dodávku silovej elektriny za 12/365 v celovej sume 17,93 eur a tarifa za prístup do distribučne, sústavy
za12/365vcelkovejsume15,54eur,spolusDPHjejzauvedenéobdobiebolaúčtovanásuma33,47eur.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil tak, že vzhľadom na zistený skutkový stav a citované zákonné
ustanoveniasúddospelkzáveru,ženárokuplatnenýžalobcomjedôvodný.Vsúdenomsporesažalobca
ako vlastník bytu domáha ochrany vlastníckeho práva proti žalovanej, ktorá bezprávnym užívaním bytuzasahuje do jeho vlastníckeho práva, keďže žalobcovi doposiaľ predmetný byt neodovzdala. Vzhľadom
na zistený skutkový stav súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, keďže žalobca uniesol bremeno
tvrdenia.Žalobcavsúlades§132ods.1C.s.p.preukázaltakérozhodujúceskutočnosti,ktorépotvrdzujú

oprávnenosť jeho žalobou uplatneného nároku. V konaní bolo dokazovaním nesporne preukázane, že
strany sporu uzatvorili nájomnú zmluvu ktorou žalobca prenechal do užívania žalovanej predmetný
byt. Taktiež bolo preukázané, že žalobca dal žalovanej výpoveď nájmu predmetného bytu z dôvodu
§ 711 ods. 1 písm. g) Obč. zák. Výpoveď nájmu bytu bola žalovanej doručená do vlastných rúk dňa
27.10.2021 v súlade s § 111 ods. 3 C.s.p. Výpovedná lehota začala plynúť dňa 01.11.2021 a uplynula

dňa 31.01.2022. Žalovaná v prekluzívnej lehote neplatnosť výpovede z nájmu bytu nenapadla. Žalovaná
po uplynutí výpovednej lehoty byt nevypratala a neodovzdala žalobcovi. Nárok na bytovú náhradu
žalovanej nevznikol, keďže výpovedným dôvodom bolo ustanovenie § 711 ods. 1 písm. g) Obč. zák.
K tvrdeniu žalovanej vo vyjadrení k žalobe, že o výpovedí nevedela a nemohla sa brániť, súd dodáva,
že výpoveď jej bola doručená fikciou v súlade s platnou právnou úpravou a táto jej námietka je
bezpredmetná. Právne irelevantné je tvrdeniu žalovanej či už o obnove pôvodnej nájomnej zmluvy alebo

o vzniku novej nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom po doručení výpovede z nájmu predmetného
bytu a uplynutí výpovednej lehoty. V tejto súvislosti súd poukazuje a ustanovenie § 710 ods. 2 Obč.
zák. v zmysle ktorého pri nájme bytu je zo zákona vylúčené jeho konkludentné obnovenie tak, ako je
to možné pri nájme iných veci podľa § 676 ods. 2 Obč. zák. Obnovenie nájmu bytu jeho praktickým
užívaním po uplynutí doby nájmu nie je možné. Ak nájomca užíva predmet nájmu aj po dojednanej

dobe,resp.pouplynutívýpovednejdobynájmu,užívahobezprávnehodôvodu.Žalovaná naposlednom
pojednávaní tvrdila, že po uplynutí výpovednej doby nájmu došlo k uzavretiu novej nájomnej zmluvy
konkludentným spôsobom, čo preukazuje doručením predpisu nájmu a mesačných zálohových úhrad
za užívanie bytu platných k 01.04.2023 tým, že žalobca prijíma jej platby nájomného a úhrad za
užívanie bytu, nevrátil ich jej späť a že všetko beží tak doposiaľ okrem tohto súdneho sporu. Žalobca

poprel aby mal vôľu uzatvoriť konkludentným spôsobom so žalovanou novú nájomnú zmluvu. Tvrdí, že
z jeho konania ako prenajímateľa, nijakým spôsobom nevyplýva, že má záujem na trvaní nájomného
vzťahu, práve naopak prenajímateľ, teda žalobca, sa riadne domáhal vypratania bytu a to podaným
návrhom na príslušnom súde, nakoľko nájomný vzťah sa skončil a žalobca ho považuje za riadne
ukončený. V prípade konkludentného spôsobu uzavretia, resp. pokračovania nájomnej zmluvy, musia

byť prejavy vôle smerujúce k uzatvoreniu zmluvy urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o
tom, čo chceli účastní prejaviť. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu o neexistencii jeho vôle
uzatvoriť so žalovanou novú nájomnú zmluvu, svedčí o tom nielen jeho zotrvanie na vedení tohto
súdneho sporu, ale aj písomné odpovede, ktoré zasielal žalovanej na jej výzvy o stiahnutí žaloby
a o obnovení nájomného vzťahu - listiny čl. 46, 86 spisu. Samotná žalovaná uviedla, že medzi

stranami sporu vznikol nový nájomný vzťah usudzuje z toho, že všetko beží ako predtým, okrem
toho súdneho sporu. V zmysle § 35 Obč. zák. sa môže prejav vôle urobiť konaním alebo opomenutím.
Právne úkony vyjadrené inak ako slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle
znamená.Kukonkludentnému uzavretiunájomnejzmluvytaknemohlodôjsťlenplynutímčasuatrpením
užívania bytu, ale v konkrétnom čase by sa museli stretnúť prejavy vôle strán uzavrieť takúto zmluvu.

Nebolo však preukázané, že by žalobca kedykoľvek takýto prejav vôle voči žalovanej urobil. Samotná
žalovaná uviedla, že skutočnosť, že medzi stranami sporu vznikol nový nájomný vzťah usudzuje
z toho, že všetko beží ako predtým, okrem toho súdneho sporu. Pokiaľ ide o doručenie predpisu
mesačných zálohových úrad za užívanie bytu platných k 01.04.2023 a prijímanie platieb nájmu a úhrad
spojených s užívaním bytu súd má za to, že samotné trpenie užívania bytu a požadovanie plnenia

za jeho užívanie a prijímanie platieb žalobcom nedokazujú jeho vôľu uzavrieť novú nájomnú zmluvu.
Trpenie užívania bytu, po ukončení nájmu neznamená konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy. V
tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutia NS SR sp. zn 5Cdo/144/2007 a 6Cdo/227/2011, podľa
ktorých musí byť konkludentný právny úkon urobený prejavom vôle nevzbudzujúcim pochybnosti. Pri
konkludentnom uzavretí zmluvy o nájme bytu musí byť daný prejav vôle tak na strane nájomcu ako

aj na strane prenajímateľa. V zmysle rozhodnutí NS ČR, podanie žaloby na vypratanie s časovým
odstupom a trpenie užívania bytu nie sú takýmto konkludentným prejavom na strane prenajímateľa
(sp.zn. 26Cdo/2947/2010, 26Cod/675/2007 a 26Cdo/1277/2005). Na základe uvedeného súd uzavrel,
že nedošlo po skončeniu nájmu bytu k uzavretiu novej nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom,
žalovaná nemá k bytu žiadne užívacie práva, preto jej súd uložil povinnosť vypratať predmetný byt a

vyprataný odovzdať žalobcovi ako vlastníkovi. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, najmä
na samotnú výpoveď žalovanej, či listinné dôkazy o spotrebe vody, elektriny či kúrenia je zrejmé, že
žalovaná predmetný byť neužíva na trvalé bývanie a teda predmetný byt jej neslúži ako obydlie. Ako
žalovaná uviedla, okrem bytu, ktorý je predmetom súdneho sporu sa „občas“ zdržiava v byte, kde máevidovaný trvalý pobyt, ktorý je v podielovom spoluvlastníctve jej dcér (vrátane maloletej, ktorá je jej
zverená do osobnej starostlivosti) a „občas“ v zahraničí. Teda z uvedeného vyplýva, že má možnosti
bývania, vyhovením žalobe nebude porušené jej právo na obydlie.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 251 a ustanovenia § 255
ods. 1 CSP s tým, že žalobca mal plný úspech vo veci, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

6. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá uviedla,
že napáda rozhodnutie súdu prvej inštancie čo do výroku I. a výroku II. z dôvodov normovaných
ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) a § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní odvolateľka uviedla, že s právnym
posúdením veci súdom prvej inštancie sa nestotožňuje. Má naopak za to, že na základe konkludentného

správania účastníkov konania došlo k vzniku nového nájomného vzťahu potom ako uplynula výpovedná
doba na základe predchádzajúcej výpovede z nájmu. Vyplýva to konkrétne z predpisu mesačnej
zálohovejplatbyzaužívaniebytuplatnýod01.04.2023,ktorýbolzaslanýžalovanejvobdobíposkončení
pôvodnej nájomnej zmluvy, v ktorom správca bytov vo vlastníctve žalobcu jednoznačne špecifikoval
identifikačné údaje správcu bytu žalobcu, identifikačné údaje žalovanej, priestor č. XXX s podlahovou

plochou23,83m2,početosôb1,výškanájomného58,65eur,osobitnevýškuúhradspojenýchsužívaním
bytu, a to teplo, ohrev TUV, vodné, stočné a upratovanie spoločných priestorov, ako aj číslo účtu,
na ktorý majú byť uhradené mesačné preddavky v sume 82,43 eur. Z dokumentu je teda nepochybné
aký byt bol predmetom nájmu, komu bol poskytnutý do užívania a aká výška nájomného a aká výška
úhrad spojených s užívaním bytu bola medzi stranami dohodnutá. Predmetný predpis vypracovala

spoločnosť B., ktorá je podnikateľským subjektom a je poverená správou bytov vo vlastníctve žalobcu
teda možno predpokladať, že postupovala s odbornou starostlivosťou, keď v ňom uvádzala napríklad
výšku nájomného. Zároveň odvolateľka poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, a to sp.zn. 1Cdo/113/2007 z 23.05.2008, 4Cdo/480/2014 zo dňa 29.09.2015 a 8Cdo/13/2014
zo dňa 14.05.2014. Základom predmetných rozhodnutí bola skutočnosť, že uzavretie nájomnej zmluvy

ústnou či konkludentnou formou môže predpokladať aj ďalšie skutočnosti okrem iného aj vzájomná
korešpondencia týkajúca sa predmetného bytu a teda, že za dôkazy preukazujúce uzavretie nájomnej
zmluvy konkludentne môžu slúžiť hlavne výsluchy dotknutých osôb, ale aj doklady o platení nájomného,
evidenčné listy, vyúčtovanie služieb a korešpondencia týkajúca sa predmetného bytu. Podľa názoru
odvolateľky zmätočné konanie žalobcu, ktorý na jednej strane spomínanej korešpondencii so žalovanou

poukázal na ukončenie nájomného vzťahu, avšak na druhej strane svojimi faktickými krokmi, respektíve
správaním v podobe predpisovania úhrad vzbudil u žalovanej legitímne očakávanie, že vznikol nový
nájomný vzťah, by nemalo byť podľa názoru žalovanej vykladané na jej ťarchu. Žalobca, respektíve
jeho poverený správca bytov by mal pri správe a prenajímaní bytov vo svojom vlastníctve postupovať
konzistentne a s odbornou starostlivosťou a o to viac, ak je v hre ústavné právo občana na obydlie.

Vzhľadom na uvedené odvolateľka navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť, a to tak, že sa
žaloba zamietne a žalovanej sa priznáva náhrada trov konania.

7. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, pričom uviedol, že záver o uzavretí zmluvy o nájme
bytu konkludentným spôsobom nutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci

kuzavretiuzmluvyonájmebytutaknastraneprenajímateľaakoajnastranenájomcu.Voľbakonajúceho
musí byť jasne poznateľná pre iné osoby. Z konania prenajímateľa žalobcu nevyplýva, že má záujem
na uzatváraní nájomného vzťahu, práve naopak žalobca sa však domáha vypratania bytu, nakoľko
nájomný vzťah skončil a žalobca ho považuje za riadne ukončený a nie je v záujme žalobcu uzatvárať
nový nájomný vzťah so žalovanou o čom svedčí súdne konanie a vyjadrenie žalobcu adresované

žalovanej ako aj vyjadrenia počas tohto súdneho sporu. V prípade konkludentného spôsobu uzavretia
musia byť predsa prejavy vôle smerujúce k uzavretiu zmluvy urobené spôsobom nevzbudzujúcim
pochybnosti o tom, čo chceli účastníci tohto právneho vzťahu prejaviť. Na to, aby správca mohol
ovplyvňovaťnájomnývzťahkpredmetnémubytumuselbybyťnatovlastníkomtohtobytutedažalobcom
vyslovene splnomocnený. Uvedené podporuje aj ten fakt, že žalobca splnomocnil správcu na úkony

smerujúce k podaniu výpovede z nájmu predmetného bytu, ktorého je, respektíve bola nájomcom
žalovaná, pričom toto splnenie trvalo do splnenia účelu, pre ktorý sa vystavilo, respektíve do jeho
odvolania. Po uplynutí výpovednej doby správca o uvedenom informoval žalobcu na čo žalobca reagoval
podaným návrhom na vypratanie predmetného bytu. Predsa žalobcovi ako vlastníkovi veci svedčí právona ochranu proti tomu kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať
vydaniaveciodtohoktojuneoprávnenezadržuje.Zuvedenéhotedavyplýva,žejedinekonanievlastníka
bytu teda žalobcu môže byť v tomto súdnom konaní právne relevantné, pričom z konania žalobcu

nepochybne vyplýva to, že nemá záujem na trvaní a obnovení nájomného vzťahu k predmetnému bytu
so žalovanou. V nadväznosti na súdne rozhodnutia, o ktoré sa opiera žalovaná nemôžu teda právne
tieto rozhodnutia obstáť, nakoľko právne záväzné môže byť len konanie žalobcu a nie konanie správcu,
pričom z konania žalobcu nepochybne vyplýva jeho vôľa, a to je vypratanie žalovanej z predmetného
bytu. Žalovaná zároveň poukazuje na údajné zmätočné konanie žalobcu, ktorým mal údajne vzbudiť u

žalovanejočakávanie,ževznikolnovýnájomnývzťah.Žalobcajetohonázoru,ževdanomprípadenejde
a nemôže ísť o zmätočné konanie žalobcu, nakoľko len konanie žalobcu môže byť právne relevantné,
pričomkonaniežalobcujeododňapodanianávrhunavyprataniebytukonzistentnéanemenné.Správca
vykonáva len správu bytového domu okrem prípadov výslovného splnomocnenia zo strany žalobcu
určitým a vyslovene určeným právnym úkonom, pričom čo sa pod touto správou rozumie vymenúva
vyššie citované zákonné ustanovenie, z ktorého nijakým spôsobom nevyplýva disponovanie vecou

za vlastníka tejto veci bez predchádzajúceho poverenia či splnomocnenia. Na záver poukázal na bod 45
napadnutého rozhodnutia. v zmysle ktorého súd prvej inštancie konštatoval, že na základe vykonaného
dokazovania najmä na základe výpovede žalovanej či listinných dôkazov o spotrebe vody, elektriny
či kúrenia je zrejmé, že žalovaná predmetný byt neužíva na trvalé bývanie, a teda predmetný byt
jej neslúži ako obydlie. Na základe uvedeného navrhoval rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolacím

súdom potvrdiť.

8. V odvolacej replike žalovaná uviedla, že si opätovne dovoľuje zdôrazniť, že v danom prípade je
spoločnosť B. podnikateľským subjektom podnikajúcim v oblasti správy bytov, ktorý musel byť dobre
znalý právnej úpravy, na ktorú poukázal žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu. Správca musel byť

takisto dobre znalý aj rozsahu svojho oprávnenia konať v mene žalobcu ako vlastníka predmetného
bytu. Od takéhoto subjektu sa dôvodne očakáva, že bude v styku s bežnými občanmi konať obozretne
a s odbornou starostlivosťou a teda, že jeho konanie je v súlade s vôľou vlastníka bytov, ktoré spravuje.
Žalobca vo svojom vyjadrení nevysvetlil z akého dôvodu správca bytov B. vôbec zaslal zálohový
predpis pokiaľ podľa jeho tvrdení nemalo dôjsť k uzavretiu nájomnej zmluvy. Ak by aj však malo ísť

o omyl absentuje potom vysvetlenie prečo tento omyl nebol bezodkladne napravený iným spôsobom
prejavu vôle a prečo boli naopak zo strany žalovanej prijímané platby nájomného v zmysle predmetného
predpisu a prečo jej neboli vrátené späť ako plnenie bez právneho dôvodu. Tvrdenie žalobcu, že všetky
tieto platby sú uvedené na depozitnom účte správcu do doby konečného a právoplatného rozhodnutia
súdu možno považovať za účelové, keďže žalovaná doteraz o tom nebola zo strany správcu žiadnym

spôsobom informovaná.

9.Následnevovecipodalžalobcaodvolaciudupliku,vktorejuviedol,žežalovanásasnažíargumentovať
ohľadom doručenej výpovede aj na pretrvávajúcu práceneschopnosť a fikciu doručenia. Vo vzťahu
k práceneschopnosti pritom ďalej vo vyjadrení uvádza, že žalovaná mala nahlásené miesto pobytu

počas PN v predmetnom byte. Potom nie je žalobcovi zrejmé z akého dôvodu jej nemohli byť a neboli
doručené zásielky na adresu, kde sa nachádza predmetný byt, keďže v predmetnom byte v zmysle
nahlásenia PN sa nachádzať mala. Žalovaná sa snaží svojim vyjadrením pričítať konanie správcu bytu
žalobcovi, pričom nájomnú zmluvu na užívanie nehnuteľnosti môže predsa uzatvoriť len osoba, ktorá
disponujeprávomkdanejnehnuteľnosti.Vtomtoprípadejetojedineavýlučnevlastníknehnuteľností,ak

takýto vlastník nehnuteľnosti nesplnomocní, prípadne nepoverí inú osobu na uzatvorenie takejto zmluvy.
V tomto prípade však na konkludentné uzavretie novej nájomnej zmluvy prípadné písomné uzavretie
novej nájomnej zmluvy však správca bytu a bytového domu nebol splnomocnený, respektíve poverený.
Nemožno teda hovoriť o správaní žalobcu tak ako sa to snaží na záver vyjadrenia vykresliť žalovaná,
nakoľko opisované správanie je správanie výlučne správcu. Vôľa žalobcu je evidentná a nemenná o čom

svedčia najmä vyjadrenia žalobcu, súdny spor ako aj skutočnosti, ktorých sa vlastník nehnuteľností
domáha, a to vypratanie bytu. Na to, aby správca mohol ovplyvňovať nájomný vzťah k predmetnému
bytu musel by byť na to vlastníkom tohto bytu teda žalobcom vyslovene splnomocnený. V uvedenom
prípade však daná skutočnosť nenastala. Vlastník bytu ale vo veci síce môže poveriť a splnomocniť
aj inú osobu, aby vykonala určité úkony za vlastníka, avšak tu absentuje akékoľvek poverenie, prípadne

plnomocenstvo pre správcu vo vzťahu k vzniku, trvaní a existencii nájomného vzťahu so žalovanou.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP,
po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenouosobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP
bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní

zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto
postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,
§ 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú

procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože
rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu
v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie
uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej
nie je dôvodné.

11. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalovaného odvolací
súd uvádza nasledovné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

14. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností
prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej

inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa § 387 ods. 2 CSP.

15. Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho
súdu vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997 č.20772/92. Na zvýraznenie
presvedčivosti napadnutého rozsudku a v odpovedi na sporovými stranami uplatnené odvolacie

námietky odvolací súd uvádza nasledovné.

16. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1
CSP písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený
na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam

dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový
stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu
právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne
zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je
základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný

však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré
je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu
uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietkenesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.

2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí
jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne
súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky. Táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie

listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť vykonaných dôkazov sporovými
stranami napadnutá nebola a súd takto samotné listinné dôkazy ani nevyhodnocoval (nepravdivosť
dôkazov) a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.

17. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd
uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7 Cdo 7/2010). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu

tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má odvolací súd
za to, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade
súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým
je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako

ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v
rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

18. Odvolací súd k rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukazuje
samotná žalovaná konštatuje, že tieto sú v zmysle ich obsahovej štruktúry pre posudzovaný prípad

neaplikovateľné a to s tým ohľadom, že sa zaoberajú konkludentnou formou uzatvárania nájomnej
zmluvy zo strany osoby na to oprávnenej. Odvolací súd je vo svetle posudzovaného prípadu toho
názoru, že samotné prejavy, ktoré mali byť podľa odvolateľa „konkludentné“ zo strany žalobcu, a na ktoré
poukazovala žalovaná, nie sú prejavmi žalobcu, ale tretej osoby, ktorá na takéto prejavy nebola riadne
splnomocnená samotným žalobcom (adekvátne splnomocnenie nebolo v konaní pred súdom prvej

inštancie preukázané). Z tohto dôvodu preto aplikácia predmetných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
v posudzovanom prípade neobstojí.

19. V konaní nebolo preukázané, že by bol na konkludentné alebo písomné uzavretie novej nájomnej
zmluvy správca bytu a bytového domu splnomocnený jeho vlastníkom. Aby správca mohol akokoľvek

ovplyvňovať existenciu a obsah nájomného vzťahu k predmetnému bytu, musel by byť na to vlastníkom
tohto bytu vyslovene splnomocnený. V uvedenom prípade však daná skutočnosť nenastala, respektíve
preukázaná nebola. V posudzovanom prípade tak absentuje akékoľvek poverenie, či plnomocenstvo
pre správcu bytu a bytového domu vo vzťahu k vzniku, trvaniu a existencii nájomného vzťahu
so žalovanou. Podstatnou skutočnosťou z hmotnoprávneho hľadiska je teda tá skutočnosť, že došlo

k riadnemu vypovedaniu nájomnej zmluvy, čím žalobca v prvom rade jednoznačne preukázal svoju vôľu
nepokračovať v nájomnom vzťahu. Následné v druhom rade, odvolateľom označované prejavy vôle od
tretej osoby na danej právnej skutočnosti (ukončenie zmluvy) už nemohli nič zmeniť. V zmysle žalovanou
uvedených odvolacích dôvodov je možné konštatovať, že nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci súdom prvej inštancie.

20. Zároveň zo samotného dovolania nie je v rámci priebehu samotného konania pred súdom prvej
inštancie zrejmé k akým nesprávnym skutkovým zisteniam mal súd prvej inštancie dospieť. Konkrétne
skutkové zistenia súdu prvej inštancie samotná odvolateľka priamo nenapáda. V zásade je možné
konštatovať, že sa odvolanie žalovanej obsahovo sústredilo na nesprávne právne posúdenie veci súdom

prvej inštancie. Možno tak uzatvoriť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je čo do vecného aj právneho
posúdenia veci správne.21. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval odvolanie žalovanej za nedôvodné, a preto napadnutý
rozsudok spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia
§ 387 ods. 1 a 2 CSP.

22. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností
prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa § 387 ods. 2 CSP.

Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997 č.20772/92.

23. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd

SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite

veci bez významu.

24. O trovách odvolacieho konania tak odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu s tým, že o výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd na základe
vyššie uvedenej úvahy zároveň nevidel dôvod pre aplikáciu výnimočného ustanovenia § 257 CSP.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).