Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/20/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5720202253
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5720202253.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov

senátu - sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej (sudkyňa - spravodajkyňa) a JUDr. Róberta Urbana, v spore
žalobcu: A. A., nar. X.X.XXXX, trvale bytom B. XX, prechodne bytom C., D. E. F. XX, právne zastúpený
spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Michal Krnáč, s. r. o. so sídlom Žilina, Vojtecha Tvrdého
793/21, proti žalovaným: 1/ G. A., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XX, 2/ A. A., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XX,
obeprávnezastúpenéMgr.PetromBalážom,advokátomsosídlomMartin,Volgogradská10964/19,3/C.
H., nar. XX.X.XXXX, bytom I., I. J. XXXX/X, právne zastúpený JUDr. Ladislavom Mejstríkom, advokátom
so sídlom Martin, E. B. Lukáča 2, o určenie vlastníckeho práva a iné, na základe odvolania žalobcu

a žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15C/27/2020-1055 zo dňa 3.7.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovaná 1/ a žalovaný 3/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

Žalovaná 2/ má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 63 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom zamietol primárny

žalobný návrh o určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX
a LV č. XXXX, katastrálne územie C. (výrok I.). V časti eventuálneho žalobného návrhu vyhovel žalobe
tak, že žalovaná 2/ je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 111.000 EUR spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne od 31.5.2020 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok
II). Vo zvyšnej časti eventuálneho žalobného návrhu žalobu zamietol (výrok III.).
2. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaná 1/ má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % (výrok IV.) a žalovaná 2/ má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu

63 % (výrok V.). Napokon rozhodol, že žalovaný 3/ má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % (výrok VI.).

3. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že vo veci už bolo skôr rozhodnuté
rozsudkom č. k. 15C/27/2020-706 zo dňa 18.11.2022, ktorý bol zrušený v odvolacom konaní Krajským
súdom v Žiline uznesením č. k. 9Co/43/2023-821 zo dňa 30.11.2023.
4. Následne okresný súd vo vzťahu k primárnemu žalobnému návrhu o určenie, že žalobca je vlastníkom

nehnuteľností evidovaných na LV č. XXXX a LV č. XXXX, katastrálne územie C., konštatoval, že sporná
kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovanou 2/ zo dňa 1.7.2019 je platná. Žalovaná 2/ bola
preto oprávnená nakladať s nehnuteľnosťami a tieto previesť kúpnou zmluvou zo dňa 12.12.2019
na žalovaného 3/. Do času prevodu totiž nedošlo k platnému odstúpeniu žalobcu od ním uzavretejkúpnej zmluvy. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že žalovaný 3/ nadobudol vlastníctvo k predmetným
nehnuteľnostiam od nevlastníka (žalovanej 2/), preto okresný súd zamietol primárny žalobný petit
o určenie, že žalobca je vlastníkom označených nehnuteľností.

5. Pokiaľ ide o eventuálny petit žaloby, súd prvej inštancie poukázal na to, že kúpna zmluva uzavretá
medzi žalobcom a žalovanou 2/ dňa 1.7.2019 bola modifikovaná mimosúdnou dohodou zo dňa
16.9.2019. V prípade tejto mimosúdnej dohody ide o urovnanie, pokonávku upravujúcu všetky sporné
otázkystrán(§585Občianskehozákonníka).Okresnýsúdmalzato,žekriadnemuplatnémuodstúpeniu

žalobcu od mimosúdnej dohody nedošlo, resp. takýto záver bol ustálený na základe vykonaného
dokazovania. V tejto súvislosti odkázal na odseky 40. až 41. odôvodnenia prvého rozsudku okresného
súdu, resp. odsek 41. odôvodenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu.
6. Pokiaľ žalobca po rozhodnutí odvolacieho súdu predložil argumentáciu o odstúpení od mimosúdnej
dohody podaním zo dňa 28.5.2020, ohľadom čoho predložil aj príslušnú listinu, okresný súd na toto
skutkové tvrdenie a súvisiace podklady neprihliadal v zmysle § 153 ods. 2 CSP. Žalobca totiž mohol

a mal relevantným spôsobom uplatniť tvrdenie o odstúpení touto listinou skôr, keďže predmetný úkon
realizoval a disponoval aj podkladmi už v čase pred podaním žaloby. Žaloba však bola od počiatku
skutkovo založená na odstúpení od mimosúdnej dohody podaním zo dňa 7.5.2020, v priebehu celého
sporudojehorozhodnutiavporadíprvýmrozsudkomnedošlokzmenežalobyohľadomtohtoskutkového
tvrdenia.

7. Ak žalobca v podaní zo dňa 16.5.2022 konštatoval duplicitné odstúpenie od mimosúdnej dohody dňa
7.5.2020 aj 28.5.2020 s tým, že listiny boli už súdu predložené, išlo podľa okresného súdu o ojedinelé
skutkové tvrdenie, ktoré ani nebolo súdu predložené relevantným spôsobom (návrhom na zmenu žaloby
ohľadom rozhodujúcich skutkových okolností); zároveň taká listina (odstúpenie od mimosúdnej dohody
zo dňa 28.5.2020) nebola okresnému súdu predložená a nie je obsahom „dovtedajšieho“ spisu. Okresný

súd podotkol, že aj v ďalších procesných prejavoch žalobca poukazoval na skoršie odstúpenie od
zmluvy, a to listinou zo dňa 7.5.2020. Dokonca ani zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 3.7.2024
nemal vedomosť o odstúpení žalobcu od mimosúdnej dohody listinou zo dňa 28.5.2020. Sankciou za
nesplneniepovinnostiuplatniťprostriedkyprocesnéhoútokuvčas,môžebyťstratasporu.Keďžežalobca
urobil relevantným odstúpenie od mimosúdnej dohody datované dňom 28.5.2020, procesnoprávne

irelevantné sú neskoršie odstúpenia žalobcu od mimosúdnej dohody (zo dňa 18.12.2023 a zo dňa
19.4.2024). Pre úplnosť okresný súd dodal, že tieto boli žalobcom realizované po uplynutí premlčacej
doby; námietka premlčania bola v danej veci vznesená žalovanými 1/ a 2/.

8. Čo sa týka eventuálneho petitu o zaplatenie 600.000 EUR s úrokom z omeškania, súd prvej inštancie

tento kvalifikoval ako nárok z mimosúdnej dohody zo dňa 16.9.2019. Podľa tejto dohody uzavretej medzi
žalobcom a žalovanou 2/ sa žalovaná 2/ zaviazala zaplatiť žalobcovi pri predaji budovy čiastku 111.000
EUR ako celkové vyrovnanie z predaja nehnuteľností s tým, že všetky ostatné finančné nároky žalobcu,
ktorébolipredmetomsúdnehosporuvedenéhopodsp.zn.21C/44/2019sútýmtovyrovnanéaukončené
k spokojnosti oboch zúčastnených strán. Táto dohoda platí, žalobca od nej neodstúpil riadne/platne,

preto je z nej žalovaná 2/ zaviazaná.
9. Aj keď uplatnený finančný nárok žalobca kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
resp. náhradu škody, okresný súd podotkol, že otázka právnej kvalifikácie je na vyhodnotení súdu.
Žalobcovi bol teda priznaný nárok z mimosúdnej dohody spolu s úrokom z omeškania (§ 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.). Žalovaná 2/ sa dostala do

omeškania dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na plnenie na základe výzvy žalobcu adresovanej
žalovanej, t. j. odo dňa 21.5.2020. Žalobca si však uplatnil nárok na príslušenstvo až od 31.5.2020.

10. Nadväzne, keďže platí mimosúdna dohoda, boli bezpredmetné prípadné nároky žalobcu z kúpnej
zmluvy, a to či už voči žalovanej 1/ alebo žalovanej 2/. Okresný súd zamietol tiež žalobu v časti

eventuálneho petitu o určenie, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanou 2/ a žalovaným 3/ je vo
vzťahu k žalobcovi neúčinná. K tomuto nároku uviedol, že odporovateľnými nikdy nemôžu byť tzv.
ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. Musí
ísť o reálne ekvivalentné právne úkony a v konaní o odporovacej žalobe musí byť vždy tento záver
preukázaný.

11. V danom prípade okresný súd konštatoval, že žalovaný 3/ nadobudol nehnuteľnosti od žalovanej
2/, a to za obvyklú primeranú cenu. Nebola tu naplnená jednak subjektívna stránka odporovateľnosti
spočívajúca v úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, jednak ani objektívna stránka odporovateľnosti
spočívajúca v reálnom úbytku v majetkovej sfére dlžníka.12. Pri rozhodovaní o trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle princípu úspechu vo veci podľa
§ 255 ods. 1 CSP, a to vo vzťahu k žalovaným 1/ a 3/, ktorí boli v plnom rozsahu úspešní. Pokiaľ ide

o žalovanú 2/, táto bola čiastočne úspešná, preto v jej prípade okresný súd aplikoval § 255 ods. 2 CSP,
pričom čistý úspech okresný súd vypočítal pomerom uplatnenej sumy 600.000 EUR k priznanej sume
111.000 EUR.

13. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali odvolanie žalobca a žalovaná 2/.

14. Žalobca sa domáhal zmeny napadnutého rozsudku tak, že bude vyhovené jeho primárnemu
žalobnémunávrhu,resp.žebudúžalovaná1/a2/spoločnezaviazanénazaplateniesumy600.000EUR.
V podanom opravnom prostriedku chronologicky poukázal na jednotlivé skutkové okolnosti prípadu
relevantné pre posúdenie veci. Zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú už v štádiu pred okresným
súdom, že sporná kúpna zmluva je neplatná, pretože tu absentovala jeho skutočná vôľa uzavrieť takýto

typ zmluvy. Vytýkal okresnému súdu, ako aj odvolaciemu súdu, že sa vôbec nezaoberali jeho podstatnou
argumentáciou vo vzťahu k namietaným nedostatkom danej zmluvy.
15. Za neplatný právny úkon žalobca považoval aj mimosúdnu dohodu, keďže táto neobsahovala žiadnu
explicitnú zmienku o novácii, resp. nahradení akéhokoľvek záväzku vyplývajúceho z kúpnej zmluvy a ani
žiadnu jednoznačnú a určitú identifikáciu čo, v akom rozsahu a akým spôsobom sa má na kúpnej zmluve

zmeniť. Poukázal aj na znenie § 49a Občianskeho zákonníka a konštatoval, že bol pri uzatváraní tejto
dohody uvedený do omylu, keďže suma finančného urovnania na vyplatení ktorej sa dohodli, vychádzala
zo zámerne oznámeného iného (nepravdivého) údaja o výške kúpnej ceny dohodnutej za prevádzané
nehnuteľnosti, ako bola skutočná suma tejto kúpnej ceny. Mimosúdnu dohodu uzatváral žalobca ako
právny laik jednoznačne v tiesni a bez toho, aby mal možnosť ju akýmkoľvek spôsobom a s kýmkoľvek

odkomunikovať. Mimosúdna dohoda je preto od počiatku neplatnou aj preto, že kúpna zmluva, ktorú
nahrádzala, je tiež neplatným právnym úkonom.
16. Odvolateľ poukázal aj na to, že okresný súd vo svojom prvom rozsudku zo dňa 18.11.2022 správne
uviedol, že platným odstúpením od mimosúdnej dohody sa mimosúdna dohoda zrušila od počiatku, teda
všetky výzvy zaslané zo strany žalobcu vo vzťahu k zaplateniu kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy musia

byť platnými právnymi úkonmi, keďže platnosť a účinnosť nadobudli najneskôr momentom platného
odstúpenia od mimosúdnej dohody. Odstúpenie od mimosúdnej dohody zo dňa 28.5.2020 je platné,
pretože bolo urobené v čase, kedy žalobcovi už celkom jednoznačne vzniklo právo na vykonanie
takéhoto úkonu. Navyše žalobca po vrátení veci odvolacím súdom z dôvodu opatrnosti odoslal ešte
ďalšie odstúpenie od mimosúdnej dohody, teda nemôže byť žiadna pochybnosť o tom, že žalobca od

mimosúdnejdohodyplatneodstúpil.Neobstojíanikonštatovanieokresnéhosúduonemožnostiaplikácie
§ 350 ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže v Občianskom zákonníku je síce upravené odstúpenie,
avšak nie prípad skoršieho odstúpenia, t. j. pred uplynutím dodatočnej lehoty, o ktorom Občiansky
zákonník mlčí. Analógiu legis by bolo možné vylúčiť iba v prípade, ak by Občiansky zákonník takúto
situáciu upravoval odlišne.

17. Ďalej odvolateľ argumentoval, že okresný súd sa v rozsudku nevysporiadal s nedobromyseľnosťou
žalovaného 3/, ktorá je však nepochybne významná len v prípade, ak sa odvolací súd stotožní
s argumentáciou žalobcu a vyhlási kúpnu zmluvu za neplatnú. Žalobca zdôraznil, že žalovaný 3/ mal
v čase nadobúdania nehnuteľností vedomosť o súdnom konaní, ktoré inicioval žalobca v minulosti voči
žalovanej 2/. Tiež mal vedomosť o iniciovaní trestného konania proti žalovanej 2/, ako aj o odstúpení od

kúpnej zmluvy či od mimosúdnej dohody. Žalovaný 3/ si teda musel byť vedomý rizika, že nehnuteľnosti
nenadobúda od ich skutočného vlastníka.
18. Vo vzťahu k postupu okresného súdu, ktorý o eventuálnom petite rozhodol tak, že priznal žalobcovi
len čiastočný nárok, odvolateľ poukázal na to, že tu bol nesprávne aplikovaný princíp koncentrácie
konania. O odstúpení od mimosúdnej dohody zo dňa 28.5.2020 žalobca argumentoval ešte v máji 2022.

Keďže okresný súd pri svojom predbežnom právnom posúdení považoval za platné už odstúpenie
od mimosúdnej dohody zo dňa 7.5.2020, spomínané neskoršie odstúpenie považoval žalobca v tom
čase za bezpredmetné. Uvedené sa však zmenilo po vyslovení právneho názoru odvolacím súdom.
Odstúpenie od mimosúdnej dohody učinené dňa 28.5.2020 nebolo nijako zo strany žalovaných
namietané, preto malo byť považované za nesporné. Ďalšie odstúpenie od mimosúdnej dohody

vykonané dňa 19.4.2024 a odstúpenie od kúpnej zmluvy vykonané dňa 11.6.2024, boli reakciou na
prekvapivý právny názor odvolacieho súdu. Všetky dôkazy s tým spojené boli predložené okresnému
súdu v júni 2024, teda bezprostredne po vykonaní posledného z týchto právnych úkonov, preto tieto
dôkazy nemohli byť predložené skôr a súd tak nesprávne aplikoval sudcovskú koncentráciu konania.Pokiaľ bola zo strany žalovaných v konaní vznesená námietka premlčania vo vzťahu k neskorším
odstúpeniam od mimosúdnej dohody a kúpnej zmluvy, k tomu odvolateľ uviedol, že premlčacia doba
by mala vo vzťahu k uplatneniu takéhoto práva spočívať, keďže táto otázka je neoddeliteľnou súčasťou

konania a má rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci samej.
19. Žalobca tiež namietal nesprávnosť rozhodnutia vo výroku III. Poukázal na to, že odvolaním
plnomocenstva nezanikajú záväzky, ktoré vznikli počas jeho platnosti. Voči žalovanej 1/ bolo platne
odvolané plnomocenstvo, a teda od 31.5.2020 nemohla prijímať nijaké plnenia súvisiace s kúpnou
zmluvou. Splatnosť prvej splátky nastala dňa 22.8.2019 a druhej splátky dňa 13.1.2020, t. j. viac ako

štyri mesiace pred odvolaním plnomocenstva. Žalobca ani súd nemôžu nijakým spôsobom vylúčiť, či
došlo k nejakému plneniu zo strany žalovanej 2/ v prospech žalovanej 1/, ktorá konala v zastúpení
žalobcu, pretože súd v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie. Ak by aj k plneniu zo strany
žalovanej 2/ nedošlo, je nepochybné, že práve žalovaná 1/ mala byť skutočným príjemcom kúpnej
ceny, čo vyplynulo aj z výpovedí strán sporu, ako aj svedkov, keďže práve žalovaná 1/ mala kvôli
množstvu vlastných súdnych konaní a zhoršujúcej sa finančnej situácie eminentný záujem na predaji

nehnuteľností. Žalobca v podrobnostiach popísal najpravdepodobnejší priebeh relevantných skutkových
okolností. Išlo v podstate o jeho vlastnú úvahu, ktorou vysvetľoval motiváciu žalovanej 1/ ako zástupkyne
žalobcu,previesťnehnuteľnostinažalovanú2/.Malzato,žeakužajokresnýsúdnevyhovelprimárnemu
petitu žaloby, mal v rámci eventuálneho petitu vykonať ďalšie dokazovanie a následne zaviazať na
úhradu žalovanej sumy spoločne a nerozdielne žalovanú 1/ a žalovanú 2/.

20. Žalovaná 2/ sa domáhala zmeny rozsudku v jeho výrokoch II. a V. a to tak, že bude zamietnutý
eventuálny žalobný návrh v plnom rozsahu a priznaná jej náhrada trov konania. V podrobnostiach
odkázala na obsah žaloby, ktorá vymedzila podstatu eventuálneho petitu týkajúceho sa zaplatenia sumy
600.000EURspríslušenstvom.Žalobcasiuplatňovaltentonároknatomskutkovomzáklade,žeodstúpil

od kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2019, ako aj od mimosúdnej dohody zo dňa 16.9.2019 a v možnostiach
žalovanej 2/ nie je vrátiť mu nehnuteľnosti medzičasom prevedené na žalovaného 3/. Po právnej stránke
žalobca svoj nárok kvalifikoval ako nárok na náhradu škody, resp. vydanie bezdôvodného obohatenia.
21. Okresný súd prehliadol fakt, že žalobca nikdy v priebehu sporu nežiadal žiaden nárok z mimosúdnej
dohody zo dňa 16.9.2019, konkrétne zaplatenie sumy 111.000 EUR. Žalobca sa nikdy nedomáhal ani

zaplatenia kúpnej ceny z kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2019. V priebehu sporu síce spomenul mimosúdnu
dohodu zo dňa 16.9.2019, ale iba v kontexte údajného ďalšieho podvodného konania žalovaných 1/ a 2/
pri jej uzatváraní a v súvislosti s tým, že od nej platne odstúpil. Žalovaná 2/ odkázala na znenie § 132 ods.
1 CSP i na závery prijaté Najvyšším súdom SR v uznesení zo dňa 22.9.2010 sp. zn. 5Cdo/196/2009.
Mala za to, že medzi žalobcom požadovanou sumou 600.000 EUR a priznanou sumou 111.000 EUR

je iba tá súvislosť, že ide o peňažné plnenie uplatňované a priznané voči žalovanej 2/. Skutkovo, ako
aj právne však ide o dva úplne odlišné nároky založené na úplne odlišných skutočnostiach. Nárok na
zaplatenie sumy 111.000 EUR vyplýva z uzatvorenej mimosúdnej dohody zo dňa 16.9.2019, jej platnosti
a zachovania jej účinkov aj v čase rozhodovania súdu v dôsledku série neplatných odstúpení od nej zo
strany žalobcu. Je zjavné, že okresný súd priznal žalobcovi niečo celkom iné, ako uplatňoval. Uvedený

postupokresnéhosúdujezjavnýmporušením§216ods.1a2CSP.Žalobcaanivžalobeaanivpriebehu
celého sporu netvrdil, že má akýkoľvek nárok z mimosúdnej dohody zo dňa 16.9.2019 a že tento si
uplatňujevočižalovaným1/a2/.Právenaopak,žalobcaomimosúdnejdohodetvrdil,žeprijejuzatvorení
bol uvedený do omylu, že je neplatná, resp. tvrdil a predkladal dôkazy o tom, že od nej odstúpil. Na tieto
jehotvrdeniaaprocesnéúkonylogickynadväzujefakt,žežalobcasanedomáhalžiadnehoplneniaztejto

dohody. Navyše sa žalobca nedomáhal ani zaplatenia kúpnej ceny z kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2019,
pretože tvrdil, že záväzky z nej v čase rozhodnutia súdu už neexistujú, čo bolo jeho podstatné skutkové
tvrdenie, na ktorom zakladal svoj nárok. Odôvodnenie priznania nároku na zaplatenie sumy 111.000
EUR je teda nielen nesprávne, keďže napadnuté rozhodnutie súdu odporuje zásade ne ultra petitum,
ale je aj nepreskúmateľné.

22. Žalovaná 2/ tiež podotkla, že okresný súd mimosúdnu dohodu nesprávne považoval za modifikáciu
kúpnej zmluvy, čo do výšky kúpnej ceny, t. j. za kvázi dodatok ku kúpnej zmluve meniaci obsah záväzkov
z nej vyplývajúcich. Podstata urovnania však spočíva v tom, že jeho účinnosťou zanikajú sporné alebo
pochybné práva a povinnosti a vznikajú celkom nové práva a povinnosti dohodnuté v urovnaní. Nárok na
zaplatenie sumy 111.000 EUR je teda celkom novým nárokom, odlišným od nároku na zaplatenie kúpnej

ceny. Podmienky na jeho vyplatenie, t. j. skutkové okolnosti, na ktorých sa tento nárok zakladá, sú úplne
odlišné ako podmienky na vyplatenie kúpnej ceny v zmysle kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2019. Dohoda zo
dňa 16.9.2019 má povahu dohody o urovnaní v zmysle § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka. Na jej
základe zanikli pôvodné záväzky z kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2019. Zmluvné strany sa zároveň dohodli,že žalovaná 2/ pri ďalšom predaji ako celkové vyrovnanie vyplatí žalobcovi sumu 111.000 EUR. Okresný
súd síce na pojednávaní upozornil, že takto mieni postupovať, tým však nezhojil vadu spočívajúcu
v prekročení návrhu žalobcu.

23. Žalovaný 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť vo výrokoch,
ktoré sa ho týkajú, konkrétne vo výrokoch I. a VI. Argumentoval tým, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy,
na základe ktorej nadobudol vlastnícke právo, bola vlastníčkou sporných nehnuteľností žalovaná 2/.
Rovnako v danom čase nebola v katastri evidovaná žiadna plomba k nehnuteľnostiam alebo poznámka

o súdnom konaní či iná ťarcha. Popieral, že by pri prvotných stretnutiach vystupoval žalobca ako jediný
a nespochybniteľný vlastník, keďže pri prehliadke budovy sa prezentoval ako správca a aj z emailovej
komunikácie vyplýva, že mal vedomosť o budúcom predaji nehnuteľností, čo sám deklaroval. On
sám dokonca oboznámil vtedajších nájomníkov o zmene vlastníka, keďže bolo potrebné aktualizovať
nájomné zmluvy.

24. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej 2/ vyslovila súhlas s prezentovanou odvolacou
argumentáciou.

25. Žalované 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázali na správnosť záverov okresného
súdu, ktorý posúdil kúpnu zmluvu zo dňa 1.7.2019 ako platnú. Išlo pritom o záver, ktorý korešponduje

s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom. Žalobca chcel budovu predať a za týmto účelom
splnomocnil žalovanú 1/. Námietka o absencii jeho vôle je teda v rozpore s vykonanými dôkazmi. Pokiaľ
žalobca argumentoval, že sporná kúpna zmluva mala nelogický obsah, uvedené nie je dôvodom pre
konštatovanie jej neplatnosti z dôvodu absencie vôle.
26. Ak žalobca poukazoval na chyby dohody o urovnaní v tom zmysle, že v nej absentuje definícia

záväzku, ktorého sa týka, k tomu žalované 1/ a 2/ uviedli, že takáto požiadavka zo zákona nevyplýva.
Nahradeniepôvodnýchzáväzkovnovýmijezákonnýmnásledkomuzatvoreniadohodyourovnaní.Podľa
názoru súdov oboch stupňov je pritom konkrétna a určitá a je nepochybné, čo ňou zmluvné strany chceli
docieliť. Žalobca neprodukoval ani jeden dôkaz o tom, že by mal byť pri uzatváraní mimosúdnej dohody
uvedený do omylu ohľadom výšky kúpnej ceny dojednanej v kúpnej zmluve zo dňa 1.7.2019. V priebehu

sporu svoje údajné konanie v omyle nijako nekonkretizoval. Dohoda o urovnaní nemôže byť neplatná,
pretože kúpna zmluva zo dňa 1.7.2019 je platným právnym úkonom. Dohoda o urovnaní teda mohla
byť jej nováciou.
27. Pokiaľ žalobca v priebehu sporu poukazoval na viacero odstúpení od mimosúdnej dohody, išlo
o tvrdenia, ktoré popri sebe nemohli logicky obstáť. Bolo totiž úlohou žalobcu označiť právne úkony,

na podklade ktorých tvrdí, že došlo k zrušeniu mimosúdnej dohody. Odvolací súd v danej veci vyslovil
záver, že žalobca odstúpil ním tvrdeným právnym úkonom od mimosúdnej dohody predčasne, a teda
neplatne. Žalobca sa teda nemôže dnes brániť tým, že odstúpil iným úkonom a nie tým, ktorý označoval
za relevantný v priebehu celého sporu na okresnom súde. Žalobca v spore uvádzal veľké množstvo
viac či menej relevantných skutočností. Mnohé z nich si vzájomne odporovali a nemohli existovať popri

sebe. Nie je úlohou súdu vyberať si z tvrdení žalobcu tie, ktoré budú tvoriť skutkový základ žaloby; toto
bola povinnosť žalobcu. Žalobca až na pojednávaní dňa 3.7.2024 žiadal, aby okresný súd vychádzal
z odstúpenia od mimosúdnej dohody, vykonaného dňa 28.5.2020. Žalobca týmto svojím postupom
zjavne opomína existenciu koncentračnej zásady a jeho zodpovednosti za včasné uvedenie správnych
skutočností.

28. Žalované 1/ a 2/ nesúhlasili s argumentmi žalobcu, že v danom prípade bol aplikovateľný Obchodný
zákonník. Následne sa vyjadrili aj k tej časti odvolania žalobcu, ktorá sa týkala žalovaného 3/. Mali za
to, že žalovaný 3/ nemohol byť nedobromyseľný pri nadobúdaní nehnuteľností.
29. Taktiež zdôraznili, že žalobca doposiaľ nezdôvodnil, prečo požaduje od žalovaných 1/ a 2/ práve
sumu 600.000 EUR, v čom malo spočívať ich obohatenie na úkor žalobcu práve v tejto sume. Žalované

1/ a 2/ počas celého sporu zhodne tvrdili, že k platnému odstúpeniu od mimosúdnej dohody zo strany
žalobcu nedošlo, preto nie je namieste tvrdenie žalobcu, že nepopretím jeho tvrdení o odstúpení
žalované 1/ a 2/ platnosť odstúpenia potvrdili. Žalobca nepredložil do skončenia prvého konania na
prvom stupni žiaden dôkaz o tom, že by mal odstúpiť od mimosúdnej dohody aj dňa 28.5.2020. Svoj
nárok pritom odvodzoval od odstúpenia zo dňa 7.5.2020, ku ktorému sa vykonávalo dokazovanie a týkali

sa ho právne argumenty strán sporu.
30. K nároku na zaplatenie 600.000 EUR žalované 1/ a 2/ zdôraznili, že žalobca sa takého nároku
nikdy nedomáhal z titulu zaplatenia kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2019. Žalobca totiž
uplatňoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. náhradu škody. Žalované 1/ a 2/ navyšepreukázali platné započítanie pohľadávok voči nároku žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny postúpených
na žalovanú 2/, takže žalobcovi by ani v prípade, že by ho žiadal, nárok na zaplatenie kúpnej ceny
nemohol byť priznaný.

31. Žalobca tiež v odvolaní rozvíja ničím nepodloženú úvahu, že žalovaná 1/ prijala od žalovanej 2/
plnenie z kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2019, a to v mene a na účet žalobcu, čím sa mala na jeho úkor
obohatiť. Žalobca bez opory vo vykonanom dokazovaní tvrdí, že konečným príjemcom kúpnej ceny
z predaja nehnuteľností mala byť žalovaná v rade 1/. Tieto tvrdenia mali vytvoriť základ pre priznanie
nároku žalobcovi na zaplatenie 600.000 EUR voči žalovanej 1/. Podľa názoru žalovaných 1/ a 2/ ide

o čistú fabuláciu nepodporenú žiadnym dôkazom.
32. Pokiaľ žalobca v odvolaní uvádzal, že v otázke eventuálneho petitu mal súd vykonať ďalšie
dokazovanie, nešpecifikuje však, aké dôkazy mal súd v tomto smere vykonať, keďže žalobca svoj nárok
na zaplatenie 600.000 EUR neoprel o konkrétne skutkové tvrdenia smerujúce k záveru, že nárok je daný
a nepredložil o ňom, ani nenavrhol žiadne dôkazy.

33. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej 2/ z opatrnosti uviedol, že ak by sa odvolací súd
nestotožnil s jeho argumentáciou prezentovanou v odvolaní a skutkový a právny stav by posúdil
zhodne s prvostupňovým súdom, potom sú právne závery uvedené v rozsudku vecne správne.
Vyslovil nesúhlas s argumentáciou žalovanej 2/, že tu došlo k prekročeniu žalobného návrhu súdom.
Rozhodujúcimi skutočnosťami, na podklade ktorých uplatnil v spore svoj nárok, bola totiž práve

mimosúdna dohoda a kúpna zmluva, t. j. posúdenie ich platnosti či neplatnosti a z toho vychádzajúca
právna kvalifikácia nároku je iba a výlučne vecou súdu. Tvrdenia týkajúce sa mimosúdnej dohody
a kúpnej zmluvy ako rozhodujúcich skutočností boli súčasťou konania, a teda v rozsudku nedošlo
k zmene týchto skutočností, ale len k zmene ich právneho posúdenia. Otázka platnosti spornej kúpnej
zmluvy a mimosúdnej dohody, resp. platného odstúpenia od nich, už nie je rozhodujúcou skutočnosťou,

ale právnym posúdením, v rámci ktorého už súd nie je viazaný žalobným petitom žalobcu. Zároveň
následná kvalifikácia peňažného nároku žalobcu v celosti závisí od posúdenia mimosúdnej dohody
a kúpnej zmluvy ako predbežnej otázky, a teda ani táto kvalifikácia nie je rozhodujúcou skutočnosťou,
ale právnym posúdením. Pokiaľ žalovaná 2/ argumentovala možnosťou započítania svojej pohľadávky,
k tomu žalobca uviedol, že takéto svoje právo nepreukázala alebo bolo premlčané.

34. Sporové strany následne zaslali viaceré vyjadrenia, ktorými reagovali na iné vyjadrenia ostatných
subjektov sporu. V zásade v nich opakovali argumentáciu prezentovanú jednak v štádiu pred okresným
súdom, jednak v podaných odvolaniach, resp. vo vyjadreniach.

35. Žalobca zotrval na svojej opakovanej argumentácii prezentovanej v rozsiahlych podaniach. Osobitne
zvýraznil fakt, že duplicitné odstúpenie od mimosúdnej dohody a kúpnopredajnej zmluvy dňa 7.5.2020
a dňa 28.5.2020 je skutková okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná.
Považoval za nepravdivé tvrdenie žalovaných, že žalobca mal údajne odstúpenie zo dňa 28.5.2024
predložiť súdu po prvýkrát až dňa 25.3.2024, keďže toto odstúpenie bolo v spise už pred skončením

dokazovania v pôvodnom prvostupňovom konaní. Pokiaľ žalované 1/ a 2/ získali kúpnu cenu za
nehnuteľnosť na základe neplatného právneho úkonu, resp. právneho úkonu, od ktorého žalobca platne
odstúpil, takto zinkasovaná kúpna cena je absolútne zhodná so zákonnou definíciou bezdôvodného
obohatenia.
36. Opakovane poukázal na neplatnosť započítania, keďže žalované 1/ a 2/ buď neuniesli dôkazné

bremenooexistenciipohľadávok,alebobolitietopohľadávkyvčaseúdajnéhozapočítaniaužpremlčané.
Žalobca tiež vo svojich vyjadreniach akcentoval skutočnosť, že mimosúdna dohoda a kúpnopredajná
zmluva sú dva samostatné nezávislé dokumenty, dve samostatné listiny. Nie sú prepojené, navzájom sa
nevylučujú, ani nenahrádzajú. V mimosúdnej dohode by muselo byť jasne a určito uvedené, že kúpna
zmluva zo dňa 1.7.2019 uzavretá medzi predávajúcim a kupujúcou, sa v celom rozsahu ruší a nahrádza

ju mimosúdna dohoda. Ani takéto, ani podobné ustanovenie sa v mimosúdnej dohode neuvádza, a teda
je kúpnopredajná zmluva irelevantná vo vzťahu k mimosúdnej dohode. Osobitne tiež poukázal na to,
že v kúpnopredajnej zmluve je uvedená kúpna cena vo výške 600.000 EUR a v mimosúdnej dohode je
suma 111.000 EUR, čo sú dve rôzne plnenia vychádzajúce z dvoch rôznych listín, pričom sa navzájom
nevylučujú ani nenahrádzajú. Navrhol, aby súd vykonal dokazovanie oboznámením odstúpenia zo dňa

7.5.2020 a 28.5.2020, a to od mimosúdnej dohody uzavretej dňa 16.9.2019 a od kúpnopredajnej zmluvy
uzavretej dňa 1.7.2019.37. Žalovaná 2/ v ďalšom svojom vyjadrení poukazovala na to, že argumentácia žalobcu, v rámci ktorej
z opatrnosti súhlasil aj s priznaním nároku na zaplatenie sumy 111.000 EUR ako modifikovanej kúpnej
ceny, je úplne novým postojom žalobcu. Mala za to, že žalobca si zamieňa opis skutkového stavu a jeho

právne posúdenie. Zdôraznila, že žalobca nikdy počas konania neuviedol, že by chcel čokoľvek v zmysle
mimosúdnej dohody priznať.

38. Žalovaný 3/ v ďalšom svojom vyjadrení zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii.

39. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podali subjektívne
legitimované strany sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal
rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a na odvolacom pojednávaní toto
rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

40. Na úvod považoval krajský súd za potrebné osobitne akcentovať princíp koncentrácie odvolacieho

konania, t. j. prípustnosť odvolacieho prieskumu len na základe skutočností formulovaných v lehote na
podanie odvolania. Uvedené krajský súd uvádza na margo množstva podaní, ktoré doručili sporové
stranyvpriebehuodvolaciehokonania.Vsúvislostisnimitakodvolacísúdpoznamenáva,ženeprihliadal
(nemohol prihliadať) na žiadne tvrdenia predložené s cieľom dopĺňať argumentáciu a formulované po
lehote na podanie riadneho opravného prostriedku.

41. Taktiež je vhodné poznamenať, že na nariadenom odvolacom pojednávaní sporové strany (po
vykonaní dokazovania) zotrvali na svojej, už skôr predostretej, argumentácii.

Doterajší priebeh konania
42. Vo veci už krajský súd rozhodoval, a to na základe odvolania žalobcu a žalovanej 2/, pričom

uznesením sp. zn. 9Co/43/2023 zo dňa 30.11.2023 prvoinštančný rozsudok v meritórnej časti zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V rámci toho už odvolací súd vyslovil právny názor
k argumentácii žalobcu spochybňujúcej platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2019 i súvisiacej mimosúdnej
dohody zo dňa 16.9.2019, ktorá mala charakter dohody o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka
a riešila sporné otázky týkajúce sa zmienenej kúpnej zmluvy v spojitosti s ďalšími vzťahmi sporových

strán. K uvedenému môže odvolací súd už len zopakovať, že tvrdenia o absolútnej neplatnosti
uvádzaných právnych úkonov sú dôkazným bremenom žalobcu. Preto ďalej v podstate len reprodukuje
to, čo uviedol vo svojom skoršom uznesení.

Kúpna zmluva

43. Žalobca zdôrazňoval, že tu absentovala jeho vôľa uzavrieť kúpnu zmluvu a že táto obsahovala
ustanovenia, s ktorými by nesúhlasil. Kúpna zmluva zo dňa 1.7.2019 bola uzavretá žalobcom
zastúpeným jeho matkou (žalovanou 1/), pričom platnosť plnej moci odvolateľ aktuálne v opravnom
prostriedku nespochybňuje. Tvrdenie o „alogických ustanoveniach“ nijako nedefinuje ani nerozvíja, preto
niet dôvodu im akokoľvek venovať pozornosť. Ak žalobca poukazoval na prejavy žalovaných 1/ a 2/, že

nemal v zmysle tejto zmluvy nič dostať, z ktorého dôvodu išlo o simulovanú kúpnu zmluvu, k tomu treba
uviesť, že táto argumentácia odporuje právnemu úkonu strán v podobe dohody o urovnaní zahŕňajúcej aj
otázku odplaty za prevedené nehnuteľnosti, ktorá bola výsledkom započítania vzájomných pohľadávok.
Ak by mal žalobca pravdu s argumentom, že žalované mienili zastrieť uzavretie bezodplatnej zmluvy,
potom by ich úkon v podobe započítacieho prejavu nedával zmysel. Prejav, že žalobca nemal podľa

zmluvy dostať nič, treba hodnotiť v tomto kontexte. Nezaplatenie kúpnej ceny, či už podľa pôvodného
znenia kúpnej zmluvy alebo modifikácie podľa mimosúdnej dohody, predstavuje základ pre vedenie
súdneho sporu, bez ďalšieho ale nemôže založiť neplatnosť zmluvy, ako sa toho dožaduje žalobca.
Ďalšia argumentácia zvýrazňujúca absenciu materiálnych podmienok vzniku právneho úkonu nie je
v zásade vysvetlená tak, aby ju mohol krajský súd skúmať nad rámec toho, čo už bolo uvedené.

Mimosúdna dohoda
44. Žalobca a žalovaná 2/, za prítomnosti žalovanej 1/ uzavreli dňa 16.9.2019 mimosúdnu dohodu
reagujúcu na návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, o ktorom konal Okresný súd
Martin pod sp. zn. 21C/44/2019. Zmieneným návrhom sa žalobca domáhal voči A. A. vyslovenia

zákazu nakladať s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom aj aktuálneho sporu, pričom poukazoval na
absenciu jeho vôle previesť uvedené nehnuteľnosti a na podvodné konanie A. A., prípadne tretích
osôb. Mimosúdna dohoda zo dňa 16.9.2019 stanovila povinnosť žalobcu vziať späť návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia, strany sa dohodli na urýchlenom predaji nehnuteľností a na vyplatení sumy111.000 EUR v prospech žalobcu po danom predaji. Dohoda obsahuje ustanovenie: „Všetky ostatné
finančné nároky A. A. z predaja nehnuteľností, ktorá je predmetom súdneho sporu, sú týmto po
vzájomnom započítaní pohľadávok A. A. voči A. A. vyrovnané a ukončené k spokojnosti obidvoch

zúčastnených strán“.
45. Argumentácia žalobcu o tom, že mimosúdna dohoda neobsahovala explicitný odkaz na skoršiu
kúpnu zmluvu, ktorá bola daným spôsobom modifikovaná, neobstojí. Obsah mimosúdnej dohody bolo
nutné vykladať na základe okolností, za ktorých bola uzavretá, čo viedlo aj k definovaniu „nehnuteľností“
zmienených v tejto dohode, či vysvetleniu konečnej úhrady v sume 111.000 EUR v prospech žalobcu.

Dohoda totiž odkazovala na konkrétne súdne konanie, v ktorom mal žalobca vziať späť návrh (jeho
predmetom boli tie isté nehnuteľnosti ako v posudzovanej veci) a zároveň sa tieto nehnuteľnosti
spomínajú v listine o rokovaní strán dňa 7.11.2019.
46. Aplikujúc výkladové pravidlo podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dospel krajský súd
k záveru, že dohoda zo dňa 16.9.2019 má charakter komplexného urovnania podľa § 585 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Je totiž zrejmé, že strany po konflikte v súvislosti s prevodom nehnuteľností

pristúpili k širšiemu usporiadaniu vzájomných vzťahov, čo potvrdzuje aj riešenie viacerých dlžôb žalobcu
voči žalovanej 2/ (pôvodnou veriteľkou týchto pohľadávok bola žalovaná 1/). Tento charakter dohody
oslaboval potrebu detailného vymedzenia všetkých špecifických práv a záväzkov, ktoré nahrádzala,
pretože to nevyžaduje právna úprava (§ 585 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka).
47. Napokon tvrdený omyl či tieseň pri uzatváraní mimosúdnej dohody sú spojené s dôkazným

bremenom žalobcu, ktorý v tomto smere neoznačil žiadne relevantné dôkazy. Argument o uzavretí
zmluvy v tiesni zakladá dôvod na odstúpenie od zmluvy, nie jej neplatnosť.

Odstúpenie od zmlúv
48. Po rozhodnutí odvolacieho súdu o zrušení prvého rozsudku vo veci okresný súd pripustil na

pojednávaní dňa 3.7.2024 zmenu žaloby v časti rozhodujúcich skutkových tvrdení, konkrétne v časti
tvrdenia, kedy došlo k odstúpeniu od mimosúdnej dohody (malo ísť o tvrdenie o odstúpení od
mimosúdnej dňa 28.5.2020 a o odstúpeniach v rokoch 2023 a 2024). Následne okresný súd nové
skutkové tvrdenia koncentroval, resp. nárok posúdil ako premlčaný. Tento postup vo vzťahu k tvrdeniu
o odstúpení od mimosúdnej dohody dňa 28.5.2020 nepovažoval krajský súd za správny.

49. Argumentácia o odstúpení zo dňa 28.5.2020 bola totiž obsahom podania žalobcu zo dňa 16.5.2022
(t. j. doručeného ešte pred vydaním prvého rozsudku okresného súdu vo veci), kde žalobca zároveň
odkazoval na dôkaz, ktorý ale nebol pripojený. Uvedený nedostatok následne ale žalobca reparoval
v reakcii na závery prijaté krajským súdom v zrušujúcom uznesení (podanie zo dňa 24.3.2024). Preto ak
okresný súd žalobcovi vytýkal neskoré prezentovanie rozhodujúcich tvrdení a dôkazov, išlo o nenáležitý

záver. Žalobca s konkrétnym argumentom prišiel včas a ak v podaní označil dôkaz, ktorý nebol pripojený,
išlo o nedostatok, ktorý mal viesť k odstraňovaniu neúplnosti podania (§ 129 ods. 1 CSP). V danej fáze
bolo ale pochopiteľné, že okresný súd mal na vec iný právny názor a danú listinu si nevyžiadal, pretože ju
nepovažoval pre svoje (prvé) rozhodnutie za relevantnú. Po rozhodnutí krajského súdu prezentujúceho
iné právne stanovisko treba predloženie „nového“ dôkazu považovať za náležité.

50. Odvolací súd zároveň považoval postup okresného súdu, ktorý najprv pripustil zmenu žaloby
a vzápätí na to, takto zmenenú žalobu zamietol argumentujúc princípom koncentrácie, za odporujúci
podstateprocesnejúpravy.Pripusteniezmenyžalobyjetotižvzásadeviazanénapreskúmaniesúvislosti
zmeneného petitu s doterajším dokazovaním. Ak okresný súd takúto súvislosť nezisťoval, potom sa jeho
postup javí ako samoúčelný – smerujúci k odmietnutiu spravodlivosti.

51. Žalobca teda riadne a včas označil tvrdenie o odstúpení od mimosúdnej dohody dňa 28.5.2020
(súčasťou ktorého bolo odstúpenie i od kúpnej zmluvy) a toto podporil dôkazom, ktorý žalovaná 2/
nespochybnila(argumentovalalenkoncentračnýmprincípom,kčomusaužodvolacísúdvyjadrilvyššie).

Bezdôvodné obohatenie

52. Mimosúdnou dohodou došlo k zániku záväzku zaplatiť kúpnu cenu, pričom namiesto tohto vznikol
nový záväzok zaplatiť sumu 111.000 EUR, ktorá v sebe zahrnula aj započítanie pohľadávok žalovanej 2/
voči žalobcovi. Dohoda mala komplexne odstrániť sporné otázky medzi žalobcom a žalovanou 2/. Po jej
uzavretí právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou 2/ definovala kúpna zmluva zo dňa 1.7.2019 v znení
mimosúdnej dohody zo dňa 16.9.2019, nanovo upravujúcej vzájomné finančné nároky strán.

53. Ak následne mienil žalobca využiť právo podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, potom
bolo namieste odstúpiť tak od mimosúdnej dohody, ako aj od kúpnej zmluvy. Obe uvedené zmluvy
totiž predstavovali jeden celok v časti, ktorá sa týkala prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam, keďže
ustanovenie o kúpnej cene sa v podstate „presunulo“ do mimosúdnej dohody.54. Účinkom odstúpenia od kúpnej zmluvy a mimosúdnej dohody bol potom vznik práva na vrátenie
poskytnutých plnení podľa § 457 Občianskeho zákonníka. Ešte pred odstúpením od zmluvy (kúpnej
i mimosúdnej) však boli nehnuteľnosti prevedené na tretiu osobu (žalovaného 3/), z ktorého dôvodu nie

je možné, aby žalovaná 2/ vrátila to, čo podľa zmluvy získala; už vôbec nie je možné uvedené žiadať od
následného nadobúdateľa – žalovaného 3/ (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/311/2008). Zároveň je
zrejmé, že podľa mimosúdnej dohody žalovaná 2/ nikdy neplnila.
55. Právnym dôsledkom opísaného je potom poskytnutie ochrany žalobcovi v podobe priznania nároku
na zaplatenie bezdôvodného obohatenia podľa § 457 Občianskeho zákonníka v sume 111.000 EUR.

Rozhodnutie okresného súdu je teda správne, nie však dôvody, na ktorých je založené. Mimosúdna
dohoda totiž zanikla, z ktorého dôvodu nemohol okresný súd priznať nárok na jej základe, ale iba
nárok, ktorý súvisí s odstúpením od tohto právneho úkonu, hoci vo výslednom finančnom vyjadrení ide
o rovnakú sumu.
56. Prezentovaným/týmto (právnym posúdením) je zároveň zodpovedaná (a vyvrátená) odvolacia
námietka žalovanej 2/, v zmysle ktorej sa žalobca nedomáhal (a súd mu teda nemohol priznať) žiadneho

plnenia z mimosúdnej dohody.

Účinky odstúpenia na kúpnu zmluvu
57. K námietkam žalobcu požadujúceho zaplatenie sumy 600.000 EUR treba uviesť, že záväzok zaplatiť
kúpnu cenu vo výške 600.000 EUR zanikol v dôsledku uzavretej mimosúdnej dohody. Táto dohoda

predstavovala v zmysle zákona spôsob zániku záväzku (viď názov šiesteho oddielu, druhej hlavy,
ôsmej časti Občianskeho zákonníka). Uzavretím mimosúdnej dohody teda strany deklarovali zánik
povinnosti žalovanej 2/ zaplatiť žalobcovi 600.000 EUR, namiesto čoho kreovali nový záväzok zaplatiť
sumu 111.000 EUR ako „celkové finančné vyrovnanie z predaja nehnuteľností“. Ak medzi žalobcom
a žalovanou 2/ existoval takýto právny titul definujúci ich vzťah, t. j. kúpna zmluva upravujúca záväzok

previesť nehnuteľnosti žalovanej 2/ za cenu určenú mimosúdnou dohodou (zahŕňajúcej aj započítanie
pohľadávok), potom dôsledky odstúpenia od týchto zmlúv a s tým súvisiace bezdôvodné obohatenie
(§ 457 Občianskeho zákonníka) treba skúmať (práve a) len na základe takto vymedzeného obsahu
právneho vzťahu.
58. Nemožno v tejto spojitosti pripustiť názor, že v dôsledku odstúpenia od mimosúdnej dohody došlo

k „obnoveniu“ právneho titulu, ktorý bol takou dohodou zrušený, teda k obnoveniu kúpnej zmluvy v časti
kúpnej ceny. Táto schéma v podstate popiera zmysel § 585 Občianskeho zákonníka, ktoré reguluje
spôsob zániku záväzku. Ak záväzok zanikol uzavretím mimosúdnej dohody, potom sa nemôže obnoviť
v dôsledku odstúpenia od takej dohody (nemôže vzniknúť nárok na zaplatenie sumy 600.000 EUR).
Odstúpenie od kúpnej zmluvy v spojení s mimosúdnou dohodou založilo totiž len nárok podľa § 457

Občianskeho zákonníka. Žalobcom naznačenie obnovenie predchádzajúceho nároku na zaplatenie
sumy 600.000 EUR nemá právny základ.
59. Na podporu názoru o povinnosti žalovanej zaplatiť po odstúpení od kúpnej zmluvy a mimosúdnej
dohody iba finančný nárok vyplývajúci zo zaniknutej mimosúdnej dohody (v danom prípade sumu
111.000 EUR) krajský súd odkazuje aj na judikatúru, ktorá v súvislosti s aplikáciou § 457 Občianskeho

zákonníka pri odstúpení od kúpnej zmluvy hovorí o vrátení „kúpnej ceny“ (napr. 3Cdo/113/2007,
2Cdo/311/2008, 4Cdo/307/2021), resp. „ceny diela“ (3Cdo/115/2008). Pri definovaní toho, aký je rozsah
bezdôvodného obohatenia po odstúpení od zmluvy, treba preto vychádzať z jednotlivých plnení podľa
zmluvy, od ktorej bolo odstúpené. V danom prípade predstavoval nárok žalobcu sumu 111.000 EUR,
pretože táto suma vyplývala z mimosúdnej dohody, ktorá zanikla v dôsledku odstúpenia.

Účinky odstúpenia na nároky z pohľadávok
60. Pozornosti krajského súdu neunikol ďalší aspekt súvisiaci s odstúpením od mimosúdnej dohody, a to
„rozpad“ celkového urovnania vzťahov sporových strán. Výsledná cena za prevádzané nehnuteľnosti,
ktorú mala žalovaná 2/ vyplatiť žalobcovi podľa mimosúdnej dohody, bola totiž reakciou na ďalšie sporné

otázky strán – započítanie pohľadávok žalovanej 2/ voči žalobcovi.
61. Uvedené pohľadávky nie sú v dohode definované, avšak (logicky) muselo ísť o pohľadávky vzniknuté
pred jej uzavretím. Konkrétne pohľadávky v celkovej sume 600.000 EUR si žalovaná 2/ aj uplatnila pred
súdom prvej inštancie započítacím prejavom (ten ich v prvom rozsudku posúdil sčasti ako premlčané,
sčasti ako nepreukázané). Krajský súd mal za to, že zánik dohody o urovnaní nezaložil oprávnenie

žalovanej 2/ žiadať vrátenie poskytnutých pôžičiek. Podstatou problému totiž bolo, že súd mohol priznať
lenplneniepodľa§457Občianskehozákonníka,tedataké,ktoréúčastníkpodľazmluvydostalalebomal
dostať zo zrušeného právneho titulu. V danom prípade to bola žalovaná 2/, ktorá získala nehnuteľnosti,
avšak pre nemožnosť ich vrátenia (pozri výklad vyššie) patrí žalobcovi suma plnenia vyplývajúcaz dohody o urovnaní, keďže iný právny titul právny vzťah strán sporu pred odstúpením zo dňa 28.5.2020
nedefinoval.

Odporovateľnosť
62. Žalobca v odvolaní nereagoval na konkrétne závery okresného súdu o zamietnutí žaloby voči
žalovanému 3/ v súvislosti s namietanou neúčinnosťou kúpnej zmluvy zo dňa 12.12.2019, ktorou
vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobudol žalovaný 3/. Okresný súd konštatoval nesplnenie podmienok
odporovateľnosti; naopak žalobca v odvolaní poukazoval na nedobromyseľnosť žalovaného 3/ pri

nadobudnutí vlastníctva. K tvrdenej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2019 sa už odvolací súd
vyjadril vyššie, z čoho možno vyvodiť, že žalovaná 2/ sa stala legitímnou vlastníčkou nehnuteľností,
preto tieto mohla platne previesť na žalovaného 3/. Otázka dobromyseľnosti je tu úplne bez právneho
významu. Treba dodať, že ak došlo následne k odstúpeniu od kúpnej zmluvy a mimosúdnej dohody,
nemohol mať tento úkon účinky voči novému vlastníkovi – žalovanému 3/ (bod 54 tohto rozsudku).

63. Zhrnúc konštatované, predostreté odvolacie dôvody nie sú spôsobilé kvalifikovane spochybniť vecnú
správnosť napadnutých meritórnych výrokov rozsudku okresného súdu, čo viedlo k ich potvrdeniu
a nadväzne i potvrdeniu závislého výroku o trovách prvoinštančného konania.

64. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1

a 2 CSP, pričom vychádzal z plného úspechu žalovanej 1/ a žalovaného 3/, ako aj čiastočného úspechu
žalovanej 2/ v tomto štádiu konania. Pomer úspechu a neúspechu žalobcu a žalovanej 2/ je totožný
s pomerom, ako ho ustálil okresný súd. Žalobca totiž žiadal v odvolaní priznanie sumy 600.000 EUR
(eventuálny petit), žalovaná 2/ naopak brojila proti okresným súdom ustálenej povinnosti zaplatiť sumu
111.000 EUR. Pomer týchto súm predstavuje 18,5 % k 81,5 %, z čoho vyplýva čistý úspech žalovanej

2/ v rozsahu 63 %. O výške týchto trov rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súdny úradník súdu
prvej inštancie.

65. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.