Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, July 29, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/91/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7912203771
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:7912203771.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Holiča a členiek

senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Gabriely Briškovej, v spore žalobcov 1/ X. I.U., narodeného
XX. X. XXXX, B., Z.Á. T. XX/.XX, 2/ G. I.I., narodenej XX. U. XXXX, B., U. T. XXX/.XX, 3/ U.O.
F.F., narodenej XX. U. XXXX, W. K. Q., B.Y. T. XXX/.X, proti žalovanému Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska 71, IČO: 00 166 073, o určenie, že finančná náhrada patrí
do dedičstva a o peňažné plnenie, vedenom na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 10C/37/2012,
o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 22. septembra 2021 sp. zn.
9Co/220/2020, takto

r o z h o d o l :

DovolanieprotivýrokurozsudkuKrajskéhosúduvKošiciachz22.septembra2021sp.zn.9Co/220/2020
o potvrdení prvého výroku o určení, že finančná náhrada patrí do dedičstva o d m i e t a.

DovolanieprotivýrokurozsudkuKrajskéhosúduvKošiciachz22.septembra2021sp.zn.9Co/220/2020
o potvrdení druhého výroku o príslušenstve prisúdenej istiny z a m i e t a.

Žalobcovia 1/, 2/, 3/ majú voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,okresný súd“) rozsudkom zo 7. februára

2020 sp. zn. 10C/37/2012 prvým výrokom (I.) určil, že finančná náhrada za násilné odvlečenie neb. Š.
I.I.Z. vo výške 557,11 eura s 3 % úrokom z omeškania ročne od 17. septembra 1994 do 30. apríla 1995
a 22 % úrokom z omeškania ročne od 1. mája 1995 do zaplatenia, patrí do dedičstva po neb. Z. I.R.
narodenej X. E. XXXX, zomrelej XX. U. XXXX, naposledy bytom B. číslo XXX, druhým výrokom (II.)
uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcom finančnú náhradu za násilné odvlečenie neb. Š. I.Z. vo
výške 1671,33 eura, každému po 557,11 eura, s 3 % úrokom z omeškania ročne od 17. septembra 1994
do 30. apríla 1995 a 22 % úrokom z omeškania ročne od 1. mája 1995 do zaplatenia a tretím výrokom

(III.) rozhodol, že žalobcovia majú nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
Dôvodil, že pôvodná žalobkyňa Z. I.R. a žalobcovia sa podanou žalobou dňa 3. októbra 1997 domáhali
poskytnutia finančnej náhrady, za protiprávne a násilné odvlečenie ich právneho predchodcu Š. I.I.U.
do tábora bývalého ZSSR, z obce B. (33 mesiacov a 17 dní). Z dôvodu úmrtia pôvodnej žalobkyne Z.
I.R. v priebehu konania, došlo k prechodu jej nároku na právnych nástupcov, ktorými sú žalobcovia. Súd
prvej inštancie konštatoval riadne uplatnenie nároku oprávnenými osobami v zmysle § 2 ods. 1 ZoZMK
(zákon č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej

správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií v znení neskorších predpisov) a preto
žalobe vyhovel.2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 22. septembra 2021 sp. zn.
9Co/220/2020 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku o určení, že finančná náhrada
za násilné odvlečenie právneho predchodcu patrí do dedičstva po neb. Z. I., ako aj v druhom výroku

o príslušenstve prisúdenej istiny (ktorým bola uložená povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcom, s
finančnou náhradou spolu 1.671,33 eura za násilné odvlečenie neb. Š. I.U., každému z nich 557,11
eura, úrok z omeškania 3 % ročne od 17. septembra 1994 do 30. apríla 1995 a 22 % ročne od 1.
mája 1995 do zaplatenia), ako aj vo výroku o trovách konania. Žalobcom priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu. Dospel k záveru, že rozsudok súdu

prvej inštancie je vecne správny. Konštatoval, že žalovaný nespochybnil vznik nároku žalobcov na
peňažnú náhradu podľa § 2 ods. 1 ZoZMK. Nedôvodne však v odvolaní namietal, že konanie bolo voči
pôvodnejžalobkyniZ.I.zastavené,pretoňouuplatnenýnárokužnemoholbyťpredmetomtohtokonania.
Následky straty procesnej podmienky na strane účastníka konania, ktorou je spôsobilosť byť účastníkom
konania, v dôsledku úmrtia, upravoval § 107 Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v
znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016). Z dôvodu, že išlo o majetkovú vec, súd prvej

inštancie pokračoval v konaní so žalobcami ako právnymi nástupcami zomrelej žalobkyne. O procesnom
nástupníctve ako dôsledku univerzálnej sukcesie, v zmysle účinného procesného kódexu, dôvodne
nerozhodoval. Podľa záveru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie nepochybil ani v tom, že konanie vo
vzťahukpôvodnejžalobkyniuznesenímzastavil,zdôvodustratyjejspôsobilostibyťúčastníkomkonania
v dôsledku úmrtia. Určovací výrok rešpektoval úpravu v § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku,

pričom podľa ustálenej právnej praxe dedič má vždy naliehavý právny záujem na určení či vec patrí do
dedičstva po poručiteľovi (sp. zn. 1Cdo/26/2007).

3. Odvolací súd dospel tiež k záveru, že žalobcovia si uplatnili nárok na príslušnom orgáne dňa 7.
apríla1992, preto lehota na posúdenie žiadosti uplynula dňa 7. októbra 1992, upravená v § 13 ods. 4

zákona číslo 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, na aplikáciu,
ktoréhoodkazoval§5ods.5ZoZMK(ústrednýorgánštátnejsprávyposkytneoprávnenejosobefinančnú
náhradu najneskôr do šiestich mesiacov od doručenia žiadosti). Pokiaľ príslušný ústredný orgán v tejto
zákonom stanovenej lehote neplnil, dostal sa do omeškania. Z dôvodu, že špeciálny predpis neupravuje
sankciu spojenú s omeškaním štátneho orgánu, bolo potrebné podľa záveru odvolacieho súdu použiť

všeobecný právny predpis, ktorým je Občiansky zákonník (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
predpisov), konkrétne § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie preto nepochybil, ak
priznal žalobcom úroky z omeškania od 17. septembra 1994 v zákonnej výške.

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej tiež ,,dovolateľ“) s návrhom, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne
aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobu v napadnutom rozsahu zamietol. Prípustnosť dovolania
vyvodzoval z § 420 písm. d) CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších
predpisov), vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo určené,
že finančná náhrada za násilné odvlečenie právneho predchodcu patrí do dedičstva a z § 421 ods. 1

písm. b) CSP vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku, ktorým odvolací súd potvrdil výrok o príslušenstve
prisúdenej istiny (ktorým bola uložená povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcom s priznanou finančnou
náhradou úrok z omeškania). Dovolateľ argumentoval, že odvolací súd potvrdil prvý výrok súdu prvej
inštancie, ktorým rozhodol o nároku pôvodne uplatnenom Z. I., zomrelou v priebehu konania, hoci o
tomto nároku už bolo právoplatne rozhodnuté, uznesením o zastavení konania z dôvodu jej úmrtia.

Vo vzťahu k nároku pôvodnej žalobkyne bolo teda konanie zastavené a konanie o žalobe ostatných
žalobcov bolo vylúčené na samostatné konanie (nárok pôvodnej žalobkyne nebol predmetom ďalšieho
konania, ani po pripustení zmeny žaloby o určenie, že finančná náhrada patrí do dedičstva). Odvolací
súd podľa názoru žalovaného ustanovenie § 107 ods. 1 a 3 Občianskeho právneho poriadku správne
citoval, avšak nesprávne interpretoval. Ak odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku

potvrdil, jeho rozhodnutie je poznačené vadou prekážky právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata).

5. Nesprávne právne posúdenie videl žalovaný v tom, že odvolací súd vyslovil záver, že ak osobitný
predpis neupravoval sankciu spojenú s omeškaním s plnením peňažného dlhu, bola daná aplikácia
ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Samotná skutočnosť, že špeciálny predpis

neupravuje sankciu spojenú s omeškaním štátneho orgánu, neznamená potrebu aplikácie ustanovenia
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ambíciou Občianskeho zákonníka nebolo upravovať vzťah štátu
a občana, ak títo nevystupujú ako rovní účastníci občianskoprávnych vzťahov. Nárok žalobcov podľa §
2 ods. 1 ZoZMK a povinnosť žalovaného vyplatiť peňažné plnenie nezakladá občianskoprávny vzťahdlžníka a veriteľa, na ktorý by bolo možné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o omeškaní
dlžníka. Táto ťažisková otázka podľa názoru žalovaného nebola doposiaľ odvolacím súdom riešená,
čo zakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Uvedené právne posúdenie veci

odvolacím súdom považoval žalovaný za nesprávne aj preto, že osobitný zákon neupravuje lehotu, v
ktorej má štát vyplatiť odškodnenie podľa § 2 ods. 1 ZoZMK. Odvolací súd dospel však k záveru, že na
vyplatenie peňažného nároku podľa § 2 ods. 1 ZoZMK je potrebné aplikovať lehotu v § 13 ods. 4 zákona
č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, keďže na použitie tohto ustanovenia mal odkazovať §
5 ods. 5 ZoZMK, upravujúci postup pri posudzovaní žiadostí na poskytnutie finančnej náhrady podľa

§ 4 ods. 1, nie však peňažnej náhrady podľa § 2 ods. 1 ZoZMK (osobitný predpis upravuje právo na
peňažnú náhradu len v § 2, v ostatných ustanoveniach upravuje iné nároky oprávnených osôb, vrátane
práva na vrátenie majetku alebo na finančnú náhradu, ak vrátenie majetku nie je možné). Žalovaný má
za to, že sa do omeškania nedostal.

6. Žalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu navrhli, aby dovolací súd dovolanie v celom rozsahu odmietol.

Žalovaný podľa ich názoru nepreukázal dovolací dôvod podľa § 420 písm. d) CSP, ako ani nesprávne
právne posúdenie veci odvolacím súdom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie rozhodol
o zastavení konania z dôvodu úmrtia jedného z účastníkov konania a konanie v prevyšujúcej časti
vylúčil na samostatné konanie. Odvolací súd v rozhodnutí zo dňa 24. septembra 2016 konštatoval,
že smrťou oprávnenej osoby prechádza jej nárok, ktorý bol riadne uplatnený v zmysle § 2 ods. 1

ZoZMK voči žalovanému, na jeho právnych nástupcov. Ak účastník konania stratil spôsobilosť byť
účastníkom konania v dôsledku smrti, súd pokračuje v konaní s dedičmi účastníka konania podľa §
107 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku. Dedičia ako univerzálni právni nástupcovia vstupujú do
postavenia poručiteľa, pôvodného účastníka konania, priamo zo zákona a súd o ich vstupe do konania
nerozhoduje. V prípade univerzálnej sukcesie neprichádzal do úvahy postup podľa § 92 Občianskeho

súdneho poriadku. Žalovaným uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP podľa
vyjadrenia žalobcov nie je daný z dôvodu, že nejde o právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu nebola riešená a tiež preto, že nebolo preukázané nesprávne právne posúdenie
povahy právneho vzťahu. Odlišné právne posúdenie by malo za následok ďalšiu ujmu oprávneným
osobám a uprednostňovalo by príslušný orgán štátu. V posudzovanej veci ide o občianskoprávny nárok,

ako formu mimosúdnej rehabilitácie, na ktorú sa nevzťahuje zákon o správnom konaní. Všeobecne platí
v občianskoprávnych vzťahoch, v ktorých zákon nemá špeciálnu úpravu, že analogicky je potrebné
postupovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 853). Žalobcovia poukázali aj na účel a
poslanie reštitučného zákona, ktorým je náprava krívd. V posudzovanej veci nejde o zodpovednosť za
škodu spôsobenú štátom, ale o poskytnutie symbolickej finančnej náhrady za násilné odvlečenie do

krajín ZSSR, ako tzv. inej krivdy. Úroky z omeškania si žalobcovia uplatnili od nasledujúceho dňa, kedy
žalovaný vydal kladné stanovisko o priznaní nároku na finančnú náhradu (16. septembra 1994), ktorú
však žalobcom nevyplatil.

7.Najvyššísúdakosúddovolací(ďalejlen,,dovolacísúd“alebo,,najvyššísúd“)príslušnýnarozhodnutie

o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu,
v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), s výnimkou povinného právneho
zastúpenia (§ 429 ods. 2 písm. b) CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), po preskúmaní
zákonom predpísaných náležitostí dovolania (§ 428 CSP) a splnenia ďalších podmienok dovolacieho
konania, dospel k záveru, že dovolanie žalovaného proti výroku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

prvý výrok súdu prvej inštancie nebolo prípustné a proti výroku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil druhý
výrok súdu prvej inštancie dovolanie nebolo dôvodné.

8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),

musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami ich prípustnosti. Naznačenej mimoriadnej povahe
dovolania zodpovedá aj právna úprava prípustnosti dovolania. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti
ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Podľa § 431 CSP
dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom táto vada spočíva
(ods. 2). Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je pritom významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia, rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj
v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalovaného, že v konaní došlo k ním tvrdenej
vade zmätočnosti podľa § 420 písm. d) CSP.

9. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) znamená, že sa už raz v tej istej veci právoplatne rozhodlo.
Táto prekážka nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide keď
sa začne opätovne konať o tom istom nároku alebo stave, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Prekážku veci právoplatne rozhodnutej

predstavuje len rozhodnutie vo veci samej. Nie je ňou procesné rozhodnutie, ktorým nie je rozhodnuté o
meriteveci.PrekážkurozsúdenejvecipretonemohlozaložiťuznesenieOkresnéhosúduTrebišovzodňa
05. decembra 2005 sp. zn. 4C/320/1998, ktorým bolo zastavené konanie o nároku pôvodnej žalobkyne
Z. I. narodenej X. E. XXXX, z dôvodu jej úmrtia v priebehu konania (XX. U. XXXX). Predmetné uznesenie
nepredstavuje meritórne rozhodnutie a vo vzťahu k predmetu sporu je len procedurálnym (procesným)
rozhodnutím, riešiacim otázku podmienky konania, z dôvodu straty spôsobilosti pôvodnej žalobkyne

byť účastníčkou konania. Uznesenie nebolo preto spôsobilé založiť k meritórnemu rozhodnutiu pre toto
konanie (o určenie, že peňažná náhrada patrí do dedičstva), prekážku veci rozsúdenej.

10. Dovolací súd dospel preto k záveru, že dovolateľ neopodstatnene uplatnil dovolací dôvod v zmysle §
420 písm. d) CSP. Dovolanie žalovaného nie je podľa § 420 písm. d) CSP prípustné a preto dovolanie v

tejto časti (výroku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil prvý výrok súdu prvej inštancie) podľa § 447 písm.
c) CSP odmietol.

11. Podľa dovolacieho súdu žalovaný cez vadu zmätočnosti namietal aj nesprávne právne
posúdenie nižších súdov, čo je vylúčené (R 24/2017, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017,

4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). Právnou otázkou riešenou odvolacím
súdom sa rozumie nielen otázka hmotnoprávna odvíjajúca sa od interpretácie napríklad Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce či Zákona o rodine, ale i procesnoprávna, ktorej
riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení, v danom prípade podľa ďalších
námietok dovolateľa ustanovenia § 107 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku. Aj podľa názoru

ústavného súdu nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania v zmysle § 420 CSP.

12. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania (proti výroku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil druhý
výrok súdu prvej inštancie) vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Dovolanie je prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,

ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Právna úprava dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť
o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola doposiaľ riešená a z tohto pohľadu
rozhodnúťoprípustnostidovolania.Dôvodomdovolaniamôžepritombyťlenotázkaprávnehoposúdenia
a spochybnenie jej vyriešenia zo strany odvolacieho súdu, ako aj odôvodnenie právneho záveru, ktorý

zastáva dovolateľ.

13. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia
odvolacieho súdu, z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti dovolania, zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej

právnejotázky,odvyriešeniaktorejzáviselorozhodnutieodvolaciehosúduatiežpodmienkydovolacieho
konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustným dovolacím dôvodom
a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. Aby určitá otázka mohla byť relevantná
z hľadiska § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku, musí mať zreteľné charakteristické znaky.
Predovšetkým musí ísť o otázku právnu, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie

napadnuté dovolaním. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou
nastolená dovolateľom v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Relevanciu podľa
citovaného ustanovenia má však len právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie
odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím
súdom vyriešená nesprávne (§ 432 ods. 2 CSP) a pri ktorej s prihliadnutím na individuálne okolnosti

prípadusúčasneplatí,žeakbybolavyriešenásprávne,súdybynevyhnutnerozhodliinak,predovolateľa
priaznivejším spôsobom.14. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolací súd v súlade s vyššie
uvedeným skúmal či žalovaný v dovolaní identifikoval takú právnu otázku, na vyriešení ktorej spočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu (riešenie, ktorej viedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho

súdu), či vymedzil jej podstatu a uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré žiada
nesprávnosť právneho riešenia odvolacieho súdu.

15. V posudzovanej veci v rámci dovolacieho konania bolo potrebné podľa dovolateľa vyriešiť zásadnú
právnu otázku spočívajúcu v tom, či v prípade neuspokojeného nároku na peňažnú náhradu ústredným

orgánom štátnej správy podľa § 2 ods. 1 ZoZMK (zákon číslo 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých
majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti
mimosúdnych rehabilitácií) môže sa oprávnená osoba domáhať úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka, teda či je daná subsidiarita Občianskeho zákonníka k zákonu číslo 319/1991
Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej
republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií.

16. Vzhľadom na nastolenie právnej otázky spôsobom zodpovedajúcim § 421 ods. 1 písm. b) CSP, je
dovolanie žalovaného procesne prípustné, v dôsledku čoho dovolací súd podrobil rozsudok odvolacieho
súdu meritórnemu dovolaciemu prieskumu. Pristúpil k posúdeniu dôvodnosti dovolania z hľadiska
uplatneného dovolacieho dôvodu, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo

vymedzenej právnej otázke.

17. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a
povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich

riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

18. Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd
a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií v
znení zákona číslo 492/1992 Zb. ak príslušný ústredný orgán neuspokojí nárok oprávnenej osoby,
môže sa oprávnená osoba domáhať jeho priznania na súde v lehote jedného roka od doručenia
zamietavého stanoviska orgánu, oprávneného uspokojiť nárok oprávnenej osoby, pokiaľ osobitný

predpis neustanovuje inak.

19. Vyššie uvedené ustanovenie reštitučného zákona zveruje súdu riešiť vzťahy, ktoré vznikajú pri
uplatnení nároku na peňažnú náhradu medzi oprávnenou osobou a ústredným orgánom štátnej správy,
ktorým je podľa § 4 ods. 4 písm. d) ZoZMK Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Pokiaľ

žalobcovia svoj nárok na peňažnú náhradu uplatnili na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky,
postupovali v súlade s ustanovením § 4 ods. 4 písm. d) ZoZMK a keďže tento príslušný ústredný orgán
ich nárok neuspokojil, dôvodne sa domáhali na súde jeho priznania (dovolateľ dôvodnosť samotného
nároku žalobcov na peňažnú náhradu podľa § 2 ods. 1 ZoZMK nespochybňoval a proti výroku o
uložení povinnosti zaplatiť žalobcom peňažnú náhradu odvolanie nepodal). Je potrebné dodať, že

v zmysle zákona č. 492/1992 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 319/1991 Zb. o zmiernení
niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v
oblasti mimosúdnych rehabilitácií, právomoc súdu riešiť vzťahy, ktoré vznikajú z uplatneného nároku na
finančnú (peňažnú) náhradu medzi oprávnenou osobou a ústredným orgánom štátnej správy, je podľa
ustálenej praxe dovolacieho súdu daná (porov. R 78/1994, sp. zn. 1Cdo/65/93, sp. zn. 1Cdo/164/96,

sp. zn. 9Cdo/253/2021).

20. Právny záver odvolacieho súdu, ktorým odôvodňoval potvrdenie druhého výroku rozsudku súdu
prvej inštancie, o priznaní úrokov z omeškania z istiny predstavujúcej peňažnú náhradu podľa § 2 ods. 1
ZoZMK, spočíval v posúdení subsidiarity Občianskeho zákonníka ako všeobecného právneho predpisu

k špeciálnemu právnemu predpisu zákonu č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných
krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií
(aplikovaním § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka podľa ktorého ak ide o omeškanie s plnením
peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľatohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania
ustanovuje vykonávací predpis). Právna otázka vymedzená žalovaným v dovolaní tak predstavovala
otázku od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý dospel k záveru o subsidiárnom

použití Občianskeho zákonníka, ktorý je všeobecným právnym predpisom k reštitučnému zákonu, ktorý
ako špeciálny predpis sankciu spojenú s omeškaním štátneho orgánu neupravoval.

21. Zo vzájomného vzťahu obidvoch týchto zákonov vyplýva, že pre nich platí všeobecná zásada, podľa
ktorej ak nie je niektorá otázka špeciálnym právnym predpisom upravená (vrátane úpravy, ktorou je

aplikácia všeobecnej normy v danej otázke vylúčená) je potrebné vychádzať z jej úpravy v právnej
norme všeobecnej. Ak teda reštitučný zákon sankciu za omeškanie žalovaného s poskytnutím peňažnej
náhrady nestanovil, ani uplatnenie tejto sankcie nevylúčil, je aplikácia § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v danej veci v súlade s vyššie uvedenou zásadou (porov. nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. II. ÚS 2979/08 z 20. októbra 2009, sp. zn. I. ÚS 515/06 z 5. marca 2009). Peňažná
náhrada v zmysle reštitučného zákona predstavuje peňažný dlh žalovaného. Reštituenti nemajú inú

možnosť než sa svojho nároku domáhať súdnou cestou v prípade, ak príslušný orgán poskytne
zamietavé stanovisko k poskytnutiu peňažnej náhrady, s čím je spojená zodpovednosť vyplývajúca zo
vzťahu veriteľa a dlžníka (porov. vyššie uvedené rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky).

22. Odvolací súd nerezignoval na svoju povinnosť zabezpečiť spravodlivé riešenie v predmetnej

reštitučnej veci, so zreteľom na záujem oprávnených osôb, aby bola oprávneným osobám vyplatená
peňažná náhrada pokiaľ možno čo v najkratšej dobe, v súlade so zmyslom a účelom reštitučných
zákonov, prijatých v snahe aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd.
K splneniu účelu a cieľa reštitúcií je nutné, aby súdy interpretovali reštitučné zákony vo vzťahu k
oprávneným osobám ústretovo, v duchu snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd. Tento záver

platí všeobecne, teda nielen vo vzťahu k samotnému základu nároku, ale i vo vzťahu k jeho príslušenstvu
(porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2979/08 z 20. októbra 2009, sp. zn. I.
ÚS 515/06 z 5. marca 2009). Demokratický právny štát nemôže vytvárať ďalšie krivdy, a to ani formou
nesprávneho výkladu zákona, vedúceho k záverom, ktoré by boli vo vzťahu k reštituentom dôvodne
považované za nespravodlivé. V súdnom konaní, ktoré je dôsledkom odmietnutia poskytnúť peňažnú

náhradu podľa reštitučného zákona, nemá orgán verejnej moci žiadne privilegované postavenie a ako
každý iný účastník súdneho sporu musí počítať s tým, že pokiaľ súd reštituentovi nárok prizná, vystavuje
sa riziku povinnosti zaplatiť aj úroky z omeškania (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp.
zn. II. ÚS 2979/08 z 20. októbra 2009, sp. zn. I. ÚS 515/06 z 5. marca 2009). Nemohol preto obstáť
argument dovolateľa, že ambíciou Občianskeho zákonníka nebolo upravovať vzťah štátu a občana, ak

títo nevystupujú ako rovní účastníci občianskoprávnych vzťahov.

23. Námietka dovolateľa, že právny záver odvolacieho súdu je nesprávny i preto, že osobitný zákon
neupravuje lehotu, v ktorej má štát vyplatiť peňažnú náhradu podľa § 2 ods. 1 ZoZMK nemohla obstáť,
keďže vyššie uvedený záver týkajúci sa všeobecnej zásady špeciálneho predpisu a všeobecného

predpisu, teda subsidiarity Občianskeho zákonníka k zákonu č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých
majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti
mimosúdnych rehabilitácií, sa vzťahoval aj na ďalšie v špeciálnom predpise neupravené otázky, vrátane
splatnosti dlhu, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Nebol preto relevantným argument dovolateľa,
že na prejednávaný prípad nebola daná aplikácia ustanovenia § 13 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb.

o mimosúdnych rehabilitáciách, na použitie ktorého odkazoval § 5 ods. 5 ZoZMK, vzťahujúci sa na
poskytnutie iného reštitučného nároku finančnej náhrady podľa § 4 ods. 1 ZoZMK (nie však peňažnej
náhrady podľa § 2 ods. 1 ZoZMK). Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (odsek 27) vyplýval
záver, vzťahujúci sa k neskoršiemu dátumu priznaných úrokov z omeškania (nie od uplynutia lehoty
podľa § 13 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách). pričom relevanciu podľa § 421

ods. 1 CSP má len právna otázka, nie skutková otázka, týkajúca sa skutkových záverov súdov nižšej
inštancie o počiatku omeškania s plnením peňažného dlhu. Kritika použitia právnej normy na podklade
nespokojnostisustálenímskutkovéhostavu,nepredstavujeformuláciuprávnejotázky.Ináprávnaotázka
vo vzťahu k úrokom z omeškania v dovolaní nastolená nebola (porov. odsek 13 tohto rozhodnutia).

24. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd v odpovedi na dovolateľom položenú otázku zásadného
právneho významu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená uzatvára,
že v prípade neuspokojeného nároku na peňažnú náhradu ústredným orgánom štátnej správy podľa
§ 2 ods. 1 ZoZMK, môže sa oprávnená osoba domáhať úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2Občianskeho zákonníka, na základe zásady subsidiarity Občianskeho zákonníka k zákonu č. 319/1991
Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej
republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií.

25. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie nie je dôvodné a preto ho zamietol
(§ 448 CSP).

26. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v

spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že podľa zásady úspechu strany v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1
CSP), žalobcovia majú voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

27. Tento rozsudok prijal senát Najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.