Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 21, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/68/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121546823
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6121546823.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudkýň:

JUDr.ZlaticaJavorováaJUDr.MonikaVozárovávsporežalobcu:A.B.,nar.XX.X.XXXX,trvalebytomC.
D. XXX, zastúpeného advokátom: Mgr. Milan Sadloň, so sídlom V.P. Tótha 30, Senica, proti žalovanému:
C. E., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XX, t.č bytom F. XXX/XX, G., zastúpeného advokátom: Mgr. Milan
Trylč, PhD., so sídlom J. Kráľa 738/12, Senica, o zaplatenie 4.078,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 6C/7/2022-194 zo dňa 9. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom priznal
žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ust. § 489, § 415, § 420, § 420 ods. 3, § 441
ods. 3 § 442 ods. 1, § 442 ods. 3, § 444, § 449 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), s poukazom na procesné ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

3. Okresný súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že dňa 18.7.2021 sa uskutočnil futbalový
zápas medzi TJ Družstevník H. a TJ TATRAN C.. V súboji o loptu medzi žalobcom a žalovaným došlo
k zraneniu žalobcu, a to k zlomeniu diafýzy píšťaly (tibia) so zlomeninou ihlice (fibula) nad členkom
pravej nohy. Zlomenina musela byť operovaná. Od nasledujúceho pracovného dňa 19.7.2021 bol

žalobca práceneschopný. Rozhodca po zákroku žalovanému udelil červenú kartu, pričom disciplinárna
komisia ObFZ Senica žalovaného uznala vinným z porušenia pravidiel pre zakázanú hru a podľa čl.
45 ods. 2 písm. b) Disciplinárneho poriadku SFZ mu uložila sankciu - pozastavenie výkonu športu
na 2 mesiace. Toto rozhodnutie následne potvrdila aj odvolacia komisia. Uvedené skutočnosti neboli
medzi stranami sporné, žalovaný nepopieral, že medzi ním a žalobcom došlo ku kontaktu pri futbalovom
súboji,ktoréhonásledkombolazlomenánohažalobcu.Žalobcažiadal,abymužalovanýzaplatilnáhradu
škody na zdraví (bolestné) vo výške 4.078,80 eur, ktorú sumu odmietol žalovaný uhradiť žalobcovi s

odôvodnením, že v danom prípade žalovaný nemal úmysel zraniť žalobcu, išlo o bežný futbalový súboj,
ktorá skutočnosť bola medzi stranami sporná.4. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že nebolo preukázané zavinené protiprávne konanie žalovaného
na škode na zdraví spôsobenej žalobcovi. Poukázal na to, že vo všeobecnosti každý športovec pri
vykonávaní akéhokoľvek športu na seba berie určité riziko zranenia prípadne poškodenia zdravia. Bez

tohto rizika by nebolo možné vykonávať žiadne športové aktivity. Vykonávaním akejkoľvek športovej
činnosti nemožno nikdy vylúčiť zranenia alebo iné zdravotné negatívne následky vôbec. Naopak, pri
každom športe sa určité zranenia alebo iné zdravotné komplikácie predpokladajú, pričom niekedy, aj
keď nastanú neúmyselne, si vyžadujú dlhodobejšie alebo komplikovanejšie liečenie. Je nepochybné,
že futbal je kontaktný šport, ktorého historickým prvkom je fyzický súboj o pozíciu či loptu. Fyzický

súboj je v kontaktných športoch týmto historicky vlastný, pričom aj tento súboj je de facto konfrontáciou
pripravenosti, fyzickej kondície a zdatnosti účastníkov športu. Ak platí uvedená skutočnosť, potom musí
taktiež platiť, že v prípade zásahu a aplikácie práva do športu spôsobom, ktorý by z každého fyzického
súboja robil absolútny predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu na zdraví, vytvoril by sa neudržateľný
právny stav, ktorý zasiahne do právnej istoty účastníkov kontaktných športov. Každý športovec už
len tým, že je organizovaný v istom športovom klube, vstupuje do súbojov a zápasov legitímne

organizovaných subjektom národnej či nadnárodnej úrovne, tým pádom súhlasí (konkludentne) s
možnosťou vzniku úrazu pri výkone športovej činnosti. Pokiaľ ide o futbal, a to aj na najvyššej
úrovni, už veľakrát došlo k zlomeniu nohy alebo aj k iným obdobným nepríjemným zraneniam. Mnohé
z nich mali za následok aj dlhodobejšie prerušenie výkonu športovej činnosti, pričom v niektorých
prípadoch môžu zdravotné komplikácie viesť aj k predčasnému ukončeniu športovej kariéry. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti je zrejmé, že aplikácia § 415 OZ z logického a praktického pohľadu pri
vykonávaní kontaktných športov vo všeobecnosti nie je možná. Predmetné ustanovenie možno použiť
len v konkrétnom prípade pri rozumnom, citlivom a starostlivom zvážení všetkých okolností prípadu.
V opačnom prípade by to znamenalo, že v rámci prevencie proti hroziacim škodám by nikto nemohol
vykonávať športovú činnosť a mnohí športovci by takúto činnosť vykonávať ani nechceli.

5. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie bol názoru, že podmienkou vzniku zodpovednosti
športovca za škodu na zdraví môže byť len hrubé mimoriadne škodlivé porušenie športových pravidiel.
Ak konkrétnym fyzickým zákrokom nedošlo k extrémnemu, neprimeranému, či inak závažnému
porušeniu športového pravidla, k zodpovednosti športovca za škodu na zdraví nedôjde. Z vykonaného

dokazovania, predložených listín a svedeckých výpovedí vyplynulo, že žalovaný nezavinil žalobcovi
škodu na zdraví, ktorú utrpel žalobca počas uvedeného futbalového zápasu. Aj z videozáznamu zápasu
jasne vyplynulo, že žalovaný počas hry držal loptu (viedol loptu), pričom bol to práve žalobca, ktorý
intenzívne s rýchlosťou išiel do súboja o loptu so žalovaným. Podľa názoru okresného súdu išlo o
bežný futbalový súboj, pričom správanie a konanie žalovaného počas zápasu, tesne pred vznikom škody

ako aj pri vzniku škody vôbec nenasvedčovalo tomu, že žalovaný zavinil škodu žalobcu. Správanie
žalovaného hodnotil prvoinštančný súd ako bežné športové správanie, ktoré ani len nenaznačovalo
extrémne porušenie športových pravidiel, pričom treba zdôrazniť, že do súboja o loptu, ktorú držal
žalovaný, išiel žalobca. Kontakt protihráčov na ihrisku nemôže automaticky znamenať úmysel spôsobiť
druhému škodu. Takýto výklad by viedol k tomu, že športovci by v rámci kontaktných športov podávali

žaloby pri každom zranení, pri ktorom by im bola spôsobená škoda na zdraví, čo by bolo najmä pri
bojových športoch (box, kickbox a pod.) v rozpore so samotnou podstatou športu.

6. Súd prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 21/2021 zo dňa 12.11.2021,
z ktorého citoval a uviedol, že nález v plnom rozsahu podporuje závery súdu prvej inštancie, pričom

ústavný súd pri posudzovaní excesu zašiel ešte ďalej. Okresný súd dodal, že v kontexte nie len
uvedeného futbalového zápasu, ale aj viacerých futbalových zápasov, ktoré futbalový fanúšik sleduje,
išlo o bežný súboj o loptu, ktorý by sa za iných okolností (ak by nedošlo k zlomeniu nohy) skončil
pravdepodobne len odpískaním faulu. Vo futbalových zápasoch sa častokrát stavajú oveľa „brutálnejšie“
fauly, ktorých následok však nie je taký ako v tomto prípade. Naopak nastávajú aj situácie, že negatívny

následok v podobe vážnejšieho zranenia môže nastať aj za iných tzv. „nevinných“ okolností (napr.
šuchnutím súperov o seba druhý súper spadne a zlomí si ruku alebo nohu, prípadne môže dôjsť aj len k
zavadeniu o odev súpera alebo potiahnutiu súpera za tričko a následnému pádu s následkom zranenia a
pod.). Je potrebné rozlišovať medzi konkrétnou športovou (faulovou) situáciou a následkom, ktorý z tejto
situácie vznikne, teda že závažnosť následku nemusí automaticky predpokladať aj závažnosť situácie,

z ktorej vznikol. Súd preto musí v danom prípade prihliadať na spravodlivé a rozumné usporiadanie
vzťahov medzi sporovými stranami, keď nemožno niekoho sankcionovať len preto, že hrá futbal a v
rámci neho vykonáva bežné aktivity. Takýto precedens by potom vytváral značné pochybnosti a neistotu
o aplikácii § 415 OZ, a to nielen pri výkone športovej činnosti, ale aj pri vykonávaní bežných životnýchčinností. Príslušná komisia SFZ udelila žalovanému ako sankciu dištanc na výkon futbalovej činnosti.
Prvoinštančný súd dodal, že nie je v tomto konaní oprávnený preskúmavať zákonnosť a oprávnenosť
konania komisie, avšak treba uviesť, že v konaní pred komisiou neprebehlo žiadne dokazovanie

ani výsluch svedkov alebo poškodeného, keď komisia len rozhodla na základe určitých písomných
podkladov. Komisia nepreskúmala všetky skutočnosti, ktoré predchádzali zlomenine nohy (správanie
sporových strán pred zápasom, počas zápasu, faulová situácia, videozáznam a pod.). Nakoľko došlo
k zraneniu nohy žalobcu, žalovanému udelila sankciu podľa pravidiel zväzu. Inak povedané, pokiaľ
by nedošlo k zlomenine nohy, žalovanému by sankcia za faul v podobe dištancu nebola udelená.

Rozhodnutie komisie sa javí ako formálne, bez podrobnejšieho preskúmavania materiálnej stránky.
Okresný súd v tomto smere vykonal vlastné a podrobné dokazovanie, z ktorého vyplynulo, že stret
medzi žalobcom a žalovaným bol bežný futbalový súboj, ktorý sa nešťastnou náhodou skončil zlomením
nohy žalobcu. Pokiaľ by súd prvej inštancie rozhodol len na základe rozhodnutia komisie a žalovanému
by uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu, takéto rozhodnutie by bolo ad absurdum, a to
najmä s poukazom na to, že vo futbale sa bežne stávajú oveľa tvrdšie, nebezpečnejšie a brutálnejšie

fauly. Pokiaľ ide o fyzickú pripravenosť žalobcu ako hráča, ak žalobca nebol pripravený nastúpiť na
zápas, či už v dôsledku choroby, zranenia, kondičnej nepripravenosti alebo iných skutočností, okresný
súd mal za to, že ide o osobnú zodpovednosť hráča. Každý športovec pred športovým výkonom musí
sám individuálne posúdiť, či je spôsobilý zvládnuť takýto výkon. Navyše športovci majú k dispozícii aj
rôzne trénerské a poradné tímy a lekársku starostlivosť. Je aj na posúdení trénera tímu, či futbalista je

odborne spôsobilý zvládnuť zápas. Za nezmyselné považoval okresný súd, aby futbalista nastúpil na
zápas,napr.prinedoliečenomzraneníanásledneprieventuálnejškodebybolavyvodenázodpovednosť
voči inej osobe. Rovnako nezmyselné by bolo vyvodzovať zodpovednosť voči tretím osobám, ak by
tréner futbalového tímu postavil do hry hráča, ktorý nie je odborne alebo skúsenostne spôsobilý zvládnuť
zápas. Predpokladá sa teda, že žalobca bol fyzicky a odborne spôsobilý zvládnuť futbalový zápas. Na

základe uvedených skutočností súd prvej inštancie žalobu zamietol.

7. V časti o nároku na náhradu trov konania rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP a vecne
tým, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%.Ovýškenáhradytrovkonaniasúdrozhodnevzmysle§262ods.2CSPsamostatnýmuznesením,

ktoré vydá vyšší súdny úradník, a to po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia.

8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca s návrhom na zmenu vyhovením žalobe a priznaním
nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365
ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Argumentoval, že prvoinštančný súd po vrátení veci odvolacím súdom

v rámci dokazovania zistil rovnaký skutkový stav, žiadne nové skutočnosti nevyšli najavo. Odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP odôvodnil tým, že on žiadal, aby okresný súd vyhodnotil, či
rozhodnutie disciplinárnej komisie má vplyv na posúdenie veci, najmä v otázke zavinenia a závažnosti
porušenia pravidiel a či je súd viazaný týmto rozhodnutím (§ 193 CSP), alebo je povinný naň prihliadať
a vysporiadať sa s ním (§ 194 CSP). Súd prvej inštancie sa týmto zaoberal v odseku 36 odôvodenia,

k záverom v ňom uvedeným má žalobca vážne výhrady. Nie je pravdivé tvrdenie, že DK ObZ SFZ
Senica nevykonala žiadne dokazovanie, pretože v tomto ohľade nebol produkovaný žiaden dôkaz a
komisia musela mať na rokovaní k dispozícii minimálne listinný dôkaz – zápis zo stretnutia. Disciplinárny
poriadok SFZ a aj disciplinárny poriadok ObZ SFZ Senica priamo nariaďujú minimálne štandardy
disciplinárneho konania, z ktorých vyplýva (ak sa nepreukáže opak), že boli pri rozhodovaní vzaté do

úvahy konkrétne okolnosti zákroku žalovaného v zápase a úvaha súdu teda nevychádza zo zisteného
skutkového stavu. Žalobca pre ukážku uviedol niektoré ustanovenia disciplinárneho poriadku SFZ, ktorý
je voľne dostupný na internete. Za relevantné nepovažuje žalobca posudzovať správanie sporových
strán pred futbalovým zápasom a počas neho, nie je totiž zrejmé, čo tým okresný súd sledoval a čomu zo
správania sporových strán pred zápasom a počas neho pripisuje dôležitosť pri jeho rozhodovaní. Úplne

mimo dokazovania je potom úvaha okresného súdu vyjadrená v bode 37. odôvodnenia, kde sa zaoberá
špekuláciami o pripravenosti žalobcu nastúpiť na zápas v dôsledku zranenia, kondičnej nepripravenosti
alebo iných nešpecifikovaných skutočností, za ktoré bol zodpovedný. Nepriamo tým naznačuje, že bolo
vecou trénera a žalobcu ako hráča, aby na zápas nastúpil po nedoliečenom zranení, alebo „odborne
nespôsobilý zvládnuť zápas“. Veta v samom závere odôvodnenia, že cit. „Predpokladá sa teda, že

žalobca bol fyzicky a odborne spôsobilý zvládnuť futbalový zápas.“ evokuje spolu s predchádzajúcou
úvahou, že fyzicky a „odborne zdatnému hráčovi“ sa v zápase nemôže stať zranenie, a to ani hrou
súpera mimo pravidiel. Týmito značne subjektívnymi a výslovne zaujatými úvahami o nespôsobilosti
disciplinárnej komisie objektívne vyhodnotiť súboj futbalistov zo zápisu, z vypočutia rozhodcu, aleaj vyhodnotením argumentácie žalovaného v odvolacom disciplinárnom konaní (o výsledku tohto
odvolaciehodisciplinárnehokonaniaaaktivityžalovanéhovňomsaokresnýsúdvrozsudkunezmieňuje)
okresný súd dehonestuje odbornú spôsobilosť futbalových odborníkov SFZ posudzovať dodržiavanie

pravidiel futbalu. Naopak, svoje pocity a názory na šport povyšuje nad odborné znalosti a dlhoročné
skúsenosti funkcionárov, ktorí zasvätili futbalu celý svoj život a ktorí svojou činnosťou vo zväze kultivujú
hru a zvyšujú kvalitu a atraktivitu futbalu ako hry nielen pre športovcov, ale aj divákov. Okresný súd
pri vyhodnocovaní vplyvu rozhodnutia disciplinárnej komisie nepostupoval v súlade s ust. § 194 CSP,
resp. s ust. § 193 CSP a to bez toho, aby svoje úvahy riadne a predovšetkým z prihliadnutím na dôkazy

získané počas konania odôvodnil. Porušil tak právo na riadne zdôvodnenie rozhodnutia a nedostatočne
sa vysporiadal s príkazom odvolacieho súdu.

9. Ďalej odvolateľ dôvodil, že z vykonaného dokazovania nevyplýva záver okresného súdu uvedený v
bode33odôvodnenia,kdeauvádza,že„žalovanýpočashrydržalloptu(viedolloptu),pričomtobolpráve
žalobca, ktorý intenzívne s rýchlosťou išiel do súboja o loptu so žalovaným... Správanie žalovaného

okresný súd hodnotí ako bežné športové správanie, ktoré ani len nenaznačovalo extrémne porušenie
športových pravidiel, pričom treba zdôrazniť, že do súboja o loptu, ktorú držal žalovaný išiel žalobca.
Kontakt protihráčov na ihrisku nemôže automaticky znamenať úmysel spôsobiť druhému škodu.“ Tak
z výpovede žalobcu, ako aj z videozáznamu a z mechanizmu zranenia vyplýva, že ku zraneniu došlo
tak, že žalovaný si odkopol dopredu loptu tak, aby mohol za ňou bežať, avšak túto si odkopol ďalej od

nohy, čo využil žalobca a snažil sa mu ju odkopnúť, čo sa mu aj podarilo, lebo zasiahol loptu ako prvý a
následne mu žalovaný chodidlom narazil do nohy nad kotníkom, čím mu spôsobil zlomeninu oboch kostí.
Je pravdou, že kontakt nastal v rozmedzí 1-2 sekúnd, ale športovec so skúsenosťami vie vopred určiť, či
loptu dobehne skôr ako súper a aj v zlomku sekundy dokáže korigovať pohyb nohy tak, aby nezasiahol
nohu súpera, alebo zmiernil následky stretu. Toto je bežné vidieť pri futbale, že hráč, ktorý ide do súboja

o loptu, ktorú mu ale hráč tesne pred ním vypichne, nejde do súboja naplno, ale urobí uhýbací pohyb
nohou, aby súpera nezranil. Aj rozhodca zápasu, svedok A., uviedol, že sa lopty ako prvý dotkol žalobca,
teda nie je správny skutkový záver, že žalovaný mal loptu pod kontrolou (viedol ju, držal ju). Lopta teda
bola voľná a žalobca nemohol očakávať, že žalovaný dohrá súboj do konca, teda pôjde nohou proti jeho
nohe bez akéhokoľvek náznaku pokusu o vyhnutie sa kontaktu (viď. záznam zo zápasu, mechanizmus

zranenia – kopnutie chodidlom a nie inou časťou nohy). Žalovaný išiel úmyselne do súboja neopatrne
a bezcitne, keď tesne pred zákrokom, ktorému sa mohol vyhnúť, situáciu vyhodnotil tak, že je potrebné
vopred prehraný súboj o loptu dokončiť. Žalobca netvrdí, že do súboja išiel s úmyslom zlomiť mu nohu.
Ak by to tak bolo, prichádzala by do úvahy aj sankcia podľa trestného zákona. Ale zo situácie tesne pred
kontaktom mu muselo byť zrejmé, že kontaktom nohy o nohu mu spôsobí zranenie minimálne v podobe

bolestivého nakopnutia. Pripisuje to jeho premotivovanosti ukázať sa pred trénermi alebo divákmi,
avšak so športovým správaním a rytierskosťou súboja to nemalo nič spoločné. Pravidlá futbalu poznajú
extrémne porušenie vtedy, ak k faulu príde po prerušení hry, nešportové správanie spojené s inzultáciou
hráča a pod. Avšak vždy ide o úmyselný útok mimo zápalu hry a takéto správanie je postihnuteľné
v prípade zranenia aj trestnoprávne. Extrémne porušenie pravidiel sa môže odohrať aj priamo počas

hry. Disciplinárna komisia postihuje najmä extrémne prípady faulov s následkom poškodenia zdravia
súpera preto, aby kultivovala hru hráčov. Netrestanie tzv. zakázanej hry by viedlo k tomu, že hráči by bez
rozmyslu a bez zábran chodili do súbojov s bezcitnými zákrokmi s množstvom zranení (takto sa v zápase
zachoval aj žalovaný). Takáto hra pripomínajúca gladiátorské zápasy by priťahovala len priaznivcov
bojových športov a spravidla by víťazilo to mužstvo, ktoré by malo viac surových hráčov a krása futbalu

by sa vytratila, lebo žiadny technicky vybavený hráč by sa nechcel k takému súperovi ani priblížiť. Tiež
záverokresnéhosúduotom,žeakbykzraneniunedošlo,disciplinárnakomisiabyžalovanémuneudelila
za faul dištanc, nemá oporu v dokazovaní a ide len o špekuláciu okresného súdu. Žalobca súhlasí s tým,
že išlo o bežný súboj o loptu, avšak sám žalovaný vo svojej výpovedi dňa 27.4.2022 uviedol „keď tam
bolo napísané, že nadmernou silou v súboji o loptu, tak to je pomaly každý súboj a v každom súboji čo

dostávajú hráči sa dáva žltá karta v takomto prípade.“ Teda sám žalovaný uznal, že išiel do súboja, za
ktorý sa bežne udeľuje žltá karta, do súboja išiel s vedomím, že jeho zákrok je v rozpore s pravidlami
futbalu, avšak sa domnieval, že zranenie nespôsobí. Záver okresného súdu, že sa vo futbale stávajú
bežne aj brutálnejšie a nebezpečnejšie fauly, považuje za zavádzajúci. Sudkyňa neuviedla, aké fauly sú
nebezpečnejšie a brutálnejšie, ako faul nohou s následkom zlomenia kosti. To, čo sa niekedy na prvý

pohľadjavíakobrutálnyfaul,nemusímaťnásledkyakovtomtoprípadepreto,žesilaarazanciaútokunie
je takej intenzity, aby došlo k zraneniu vyžadujúceho dve operácie a niekoľkomesačnú liečbu. Žalobca
nevie,akéfutbalovézápasysledujesudkyňaprvoinštančnéhosúdu,avšakzranenievpodobezlomeniny
rôznych kostí je veľmi zriedkavým javom. Fauly končiace len modrinou, alebo dočasnou bolestivosťou,čo sú len bagateľné zranenia, žalobca nikdy ďalej neriešil a bral to ako daň futbalu. Súd prvej inštancie
teda nesprávne vyhodnotil skutkový stav v tom, že zranenie pripísal náhode bez zavinenia žalovaného,
ženešlooextrémneporušeniepravidielfutbaluažerozhodnutiedisciplinárnejkomisieohranízakázanej

hry zo strany žalovaného nie je správne.

10. Žalobca v odvolaní tiež uviedol, že prvoinštančný súd oprel svoje rozhodnutie o závery Ústavného
súdu SR uvedené v náleze sp. zn. III. ÚS 21/2021, ktorý vyhodnotil spor obdobne. Okresný súd si
vybral z rozhodnutia Ústavného súdu SR len tie pasáže, ktoré korešpondovali s výsledkom, ktorý súd

chcel dosiahnuť - teda zamietnutie žaloby. Tie úvahy, ktoré by svedčili opačnému právnemu posúdeniu
veci prvoinštančný súd do úvahy nebral. Situácia, pri ktorej k takmer identickému zraneniu došlo v
prípade posudzovanom Ústavným súdom SR, bola diametrálne odlišná od situácie posudzovanej v
tomto konaní. Rozdielnosť spočíva najmä v tom, ako posúdili situáciu orgány SFZ. V prvom prípade
neudelili žiadnu sankciu, avšak v tu posudzovanom prípade udelili sankciu - prerušenie športovej
činnosti na dva mesiace, a to aj v odvolacom konaní. Ak na jednej strane v prípade prejednávanom

Ústavným súdom SR, aj kompetentné odborné orgány SFZ posúdili konanie žalovaného obdobne ako
Ústavný súd SR, teda že napriek dvojitej zlomenine nohy žalovaný nehral zakázanú hru, teda neporušil
pravidlá futbalu nad mieru predpokladanú v bežnej hre, v tu prejednávanom prípade konštatovali hrubé
porušenie pravidiel futbalu. Kým v prvom prípade došlo k zraneniu nešťastným doskokom poškodeného
po hlavičkovom súboji po obojstrannom výskoku, aj odborníci SFZ, aj Ústavný súd SR vyhodnotili

situáciuakofaul,alezranenieakonásledoknešťastnejnáhody.Vdruhomprípadeodbornýorgánposúdil
zákrok žalovaného ako zakázanú hru s následkom zranenia. Žalobca súhlasí, že futbal je kontaktná
hra a súboje o loptu sú imanentnou súčasťou hry. Pravidlá ale postihujú takú hru, ktorá sa javí zrejme
neúčelnou k cieľom futbalu, so znakmi brutality a bezcitnosti. Dohrávanie súboja o loptu, kedy je hráčovi
zrejmé, že súboj prehral, napriek tomu pokračuje v zákroku bez ohľadu na možný následok hrozí vždy

zranením protihráča. Z videozáznamu, vyjadrenia rozhodcu ako aj mechanizmu zranenia jednoznačne
vyplýva, že žalovaný nevyvinul žiadnu snahu vyhnúť sa nevyhnutnému kontaktu s cieľom zmierniť
následky tohto stretu. Išlo o jasný prípad prílišnej bojovnosti nad rámec férovej hry. Žalovaný, ako
mnohoročný futbalista s métou hrať vyššie ligové súťaže si musel byť vedomý následkov stretu dvoch
nôh a v prípade dobrej vôle a primeranej dávky opatrnosti mal možnosť korigovať pohyb svojej nohy.

Žiadna takáto zmena v pohybe ale zaznamenaná nebola, čo vyhodnotil rozhodca (uviedol, že ak by
tam nebolo zranenie, dal by len žltú kartu, teda k faulu zo strany žalovaného došlo) aj disciplinárna
komisia a priznal to aj žalovaný. Komisia rozhodovala bez emócií, bez tlaku obecenstva, s odstupom
času po dostatočne objasnenom skutkovom stave, ku ktorému sa mal možnosť žalovaný vyjadriť, čo aj
využil, minimálne v odvolacom konaní. Žalovaný preukázal nešportové správanie aj v tom, že ihneď po

faule neprejavil žiadnu známku empatie alebo ľútosti, z videozáznamu vyplýva, že k žalobcovi neprišiel,
aby sa presvedčil o následkoch jeho zákroku a prípadne aby vyjadril ľútosť. Konštatoval, že sa bál
divákov, ktorí nabehli na hraciu plochu, avšak on bol bližšie ako diváci a mal možnosť prejaviť účasť a
športovo sa ospravedlniť ešte pred ich príchodom. Ústavný súd SR konštatoval, že naďalej sa stotožňuje
s judikátom R 16/1980, podľa ktorého porušenie pravidiel futbalu spočívajúce v nedovolenom spôsobe

hry (zakázaná hra) je potrebné posudzovať ako konanie odporujúce povinnosti počínať si tak, aby
nedochádzalo ku škodám na zdraví (§ 415 OZ). V dôsledku toho takú hru je potrebné posudzovať
ako porušenie právnej povinnosti, ktorá zakladá zodpovednosť za škodu (§ 420 OZ). Ústavný súd SR
konštatoval, že len ten najextrémnejší faul je potrebné takto posudzovať, s čím žalobca súhlasí. Faulom
je zákrok v priebehu hry. Nie každý faul je extrémnym porušením, čo pri posudzovaní prípadu Ústavný

súd SR rešpektoval a rozhodol v súlade s príslušnými orgánmi SFZ, ktoré spôsob hry žalovaného (v
konaní pred Ústavným súdom SR, nie v tomto prípade) neposúdili ako zakázanú hru. Bežné fauly,
ktoré sú postihované len v hre - priamy kop, udelenie žltej alebo červenej karty (vylúčenie hráča zo
zápasu) - sú sankcie predpokladané pravidlami a bežne nespôsobujú žiadne dodatočné postihy. Aj
vylúčenie z hry nemusí automaticky spôsobovať rozhodovanie disciplinárnej komisie, resp. táto komisia

nemusí sankciu uložiť. Sankcie uložené v priebehu hry nemôžu automaticky zakladať zodpovednosť
za spôsobenú škodu, lebo postihujú všetky porušenia predpisov, dokonca aj tie, ktoré nespôsobujú
žiadnu škodu (napr. držanie za dres a pod.). Iná situácia nastane v prípade, ak o porušení pravidiel
rozhodne disciplinárna komisia a tá skonštatuje závažné porušenie pravidiel. V prejednávanom prípade
bolo preukázané, že žalovaný hral tzv. zakázanú hru, na ktorú sa vzťahuje judikát R 16/1980, ako

uviedol aj Ústavný súd SR. Uloženie sankcie prerušenie športovej činnosti svedčí o extrémnom prípade
nešportového správania, resp. extrémnosti faulu (v tomto prípade). Napriek tomu, že žalobca posudzuje
konanie žalovaného ako nepriamy úmysel, škodca je zodpovedný za škodu podľa § 420 OZ aj v prípade
nedbanlivostného konania. Žalovaný vedel, že zákrok, ktorým bojoval o loptu je proti pravidlám, keď vosvojej výpovedi uviedol, že za podobné zákroky dávajú rozhodcovia maximálne žlté karty, ale keďže tu
išlo o zranenie, dostal kartu červenú. Z uvedeného vyjadrenia žalovaného vyplýva, že vedel, že ide do
súboja nedovoleným spôsobom, avšak sa domnieval, že zranenie nespôsobí a bol uzrozumený aj so

sankciou v podobe žltej karty za taký zákrok. Keďže však neodhadol intenzitu kopnutia do nohy súpera,
došlo k vážnemu zraneniu, čo však nezmenšuje mieru jeho zavinenia. Konštatovanie okresného súdu
v bode 36 odôvodnenia, že „musí v danom prípade prihliadať na spravodlivé a rozumné usporiadanie
vzťahov medzi sporovými stranami, keď nemožno niekoho sankcionovať len preto, že hrá futbal a v
rámci neho vykonáva bežné aktivity,“ považuje žalobca za nenáležité. On sa nedomáhal žalobou, aby

okresný súd žalovaného potrestal, náhrada škody nie je sankcia. Bežnou aktivitou vo futbale je hra s
loptou a súboje o ňu v rámci pravidiel. Každé porušenie pravidiel hry je excesom. Záleží na pravidlách
hry, ktoré excesy považuje za vážne a ktoré za menej vážne. Podľa závažnosti rozhodujú kompetentné
orgány o sankciách. Priamo v zápase je to rozhodca, po zápase disciplinárna komisia. Ak disciplinárna
komisia zváži, že nešlo o extrémne porušenie pravidiel, sankciu neuloží (postačuje sankcia v zápase –
napr. priamy kop a pod.) Preto nie súd, ale disciplinárna komisia potrestala žalovaného za hrubý faul

jedným z najprísnejších trestov a odvolacia komisia tento trest potvrdila.

11. Podľa žalobcu okresný súd mal rozhodnúť, či existuje zodpovednosť žalovaného za spôsobenú
škodu. Za týmto účelom si mal vyriešiť otázku existencie a výšky škody, osoby škodcu a poškodeného,
kauzálny nexus a zavinenie. Otázka vzniku a výšky škody nebola sporná, rovnako ako nebol spor

o osobu poškodeného a škodcu. Tiež nebola sporná ani príčinná súvislosť medzi konaním škodcu
a spôsobenou škodou. Sporným zostalo zavinenie, kedy prvoinštančný súd pripísal spôsobené zranenie
náhode. Celkom ignoroval jednak závery disciplinárnej komisie ObZ SFZ Senica, ako aj priznanie
žalovaného, že vedel, že jeho zákrok je v rozpore s pravidlami hry, ale predpokladal len menšiu sankciu
v podobe žltej karty, ktorá pravdepodobne bola v jeho ponímaní prijateľným rizikom. V tomto prípade

nejde o náhodné zranenie, ale o priamy dôsledok zle odhadnutej intenzity a miesta útoku žalovaného.
Záver okresného súdu v tom, že v prejednávanej veci je škoda na zdraví vecou náhody a žalovaný za
spôsobenú škodu na zdraví nezodpovedá považuje žalobca za arbitrárny, nespravodlivý a v rozpore s
ustálenou judikatúrou, pričom použitý nález Ústavného súdu SR nie je možné na túto vec použiť pre
nekompatibilituskutkovýchzistenívobochkonaniach.Prvoinštančnýsúdrozhodolvrozporesustálenou

judikatúrou (R 16/1980), nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia § 415 a § 420 OZ, teda nesprávne
právne posúdil vec.

12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný a napadnutý rozsudok navrhol ako vecne správny potvrdiť.
Vrámcidisciplinárnehokonanianebolvypočutýosobneanirozhodca,anižalovaný,aninebolovykonané

iné dokazovanie, z ktorého dôvodu má žalovaný za to, že rozhodnutie disciplinárnej komisie len na
základe správy rozhodcu, ktorý sám vyjadril pochybnosti o tom, či vôbec mal byť žalovaný za daný
skutok stíhaný červenou kartou, považuje za nedostatočný a sporný dôkaz o porušení pravidiel hry
žalovaným. Rozhodnutie disciplinárnej komisie SFZ nenapĺňa zákonnú definíciu § 193 CSP a teda nie
je pre rozhodnutie súdu o nároku na náhradu škody zaväzujúce. Svedok F. A., ktorý bol rozhodcom

v zápase, vypovedal, že k zraneniu prišlo v strede ihriska, kde obaja aktéri sa snažili hrať loptu, lenže
žalovaný v úmysle hrať loptu neúmyselne zasiahol nohu žalobcu a prišlo k zraneniu. Svedok ďalej
uviedol, že zo začiatku neudelil ani kartu, lebo nevedel, o aký rozsah zranenia sa jedná. Tiež uviedol,
že nebol vypočutý ani disciplinárnou komisiou, ale táto vychádzala len z jeho písomnej správy. Svedok
opakovane uviedol, že išlo o nešťastnú náhodu, že obaja hráči hrali o loptu rovnakou intenzitou a do

súboja išli na 100 %, pričom šanca zranenia bola u obidvoch hráčov rovnaká. Svedok vylúčil možnosť
akéhokoľvek úmyslu zo strany žalovaného. Priebeh zranenia popísal tak, že obaja išli nohami dopredu,
obaja hráči boli na zemi, obaja sa šmýkali a chceli loptu zasiahnuť a teda sa ťažko usudzuje kto koho
kopol.Rozhodcasarozhodolžalovanéhovylúčiťpreventívne,akbyboloneskôrdokázané,žekzraneniu
žalobcu prišlo kopnutím žalovaným, resp. k jeho vylúčeniu došlo len z dôvodu spôsobeného následku.

Z výpovede svedka je viac ako zrejmé, že tvrdenie žalobcu, že rozhodca jednoznačne a bez zaváhania
odpískal prerušenie hry z dôvodu faulu zo strany žalovaného a udelil mu červenú kartu s následkom
vylúčenia z hry do konca zápasu, sa nezakladá na pravde. Rozhodca najprv faul ani neodpískal a
žiadnu kartu neudelil, nakoľko si myslel, že sa jedná o bežný súboj o loptu. U žalovaného nebolo
preukázané, že išlo o surovú hru v úmysle spôsobiť inému zranenie. V rámci zápasu bol žalovaný

rozhodcom vylúčený z dôvodu, že prišlo k zraneniu hráča a v daný moment nebolo ani rozhodcovi
detailne známe, ako k zrážke prišlo a koho zavinením. Zavinenie žalovaného považuje žalovaný za
neexistujúce, nakoľko v konaní preukázal, že k zraneniu žalobcu prišlo v súboji o loptu, zo strany
žalovaného nešlo o vopred premyslený útok na žalobcu s úmyslom zraniť ho. Žalobca i žalovaný išlido súboja o loptu naplno, pričom riziko vzniku zranenia bolo u oboch v daný čas rovnaké. S týmto
rizikom boli obaja uzrozumení. Žalobca a žalovaný sa stretli ako hráči na zápase prvýkrát, doposiaľ
nemali medzi sebou žiaden konflikt. Žalovaný nemal dôvod žalobcovi úmyselne ublížiť. Všeobecná

prevenčná povinnosť nezohľadňuje špecifickosť športu. Nemožno súhlasiť s názorom, že porušenie
športových predpisov a pravidiel je vždy aj porušením všeobecnej prevenčnej povinnosti. Stotožňuje sa
s odôvodnením rozhodnutia súdu, že nebolo preukázané zavinené protiprávne konanie žalovaného na
škode na zdraví spôsobenej žalobcovi, každý športovec pri vykonávaní akéhokoľvek športu vstupuje do
súbojov a zápasov s tým, že berie na seba určité riziko vzniku úrazu pri výkone tohto športu, pri každom

športe sa určité zranenia predpokladajú, išlo o bežný futbalový súboj, pričom správanie a konanie
žalovaného počas zápasu, tesne pred vznikom škody ako aj pri vzniku škody vôbec nenasvedčovalo
tomu, že žalovaný zavinil škodu žalobcovi.

13. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný mal v zmysle disciplinárneho poriadku
právo predkladať dôkazy, vyjadrovať sa k dôkazom a skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu,

podať odvolanie a iné opravné prostriedky. Žalovaný toto svoje právo využil, keď podal odvolanie voči
rozhodnutiu disciplinárnej komisie, kde nepochybne mal priestor na označenie dôkazov svedčiacich
v jeho prospech, tiež mal priestor vyjadriť sa k ostatným skutočnostiam a mal možnosť žiadať
prekvalifikovanie jeho konania. Ani proti druhostupňovému rozhodnutiu nepodal mimoriadny opravný
prostriedok. Z jeho konania je zrejmé, že svoju vinu za porušenie pravidiel uznal a trestu uloženému

zväzovým orgánom sa podrobil. Rozhodnutie disciplinárnej komisie možno nie je rozhodnutím, ktoré
by bolo pre súd záväzné v zmysle § 193 CSP, avšak nepochybne ide o administratívne rozhodnutie
platné v danej spoločenskej oblasti (teda v rámci futbalových súťaži SFZ) a všetky dotknuté orgány
SFZ ako aj členovia SFZ ním boli zaviazaní. Ako také potom spĺňa podmienky 194 CSP, alebo spĺňa
podmienky pre odborné vyjadrenie podľa § 206 CSP. Odborné vyjadrenie nemusí obsahovať všetky

úvahy odborníka, ktoré ho viedli k vydaniu vyjadrenia, postačuje jeho konečné stanovisko k odbornému
problému. Posúdenie porušení predpisov SFZ a určenie jeho závažnosti a následne aj uloženie trestu je
vecou odborného posúdenia autoritami SFZ. Akékoľvek spochybňovanie záverov disciplinárnej komisie
laickou verejnosťou (ktorými sú pri všetkej úcte k vedomostiam a dosiahnutým kariérnym postavením
sudcovia aj advokáti) bez náležitej odbornej oponentúry odporuje zásadám vyhodnocovania dôkazov

podľa CSP. Netvrdí, že išlo o cieľavedomé konanie žalovaného s úmyslom zraniť ho. Ak by išlo o také
konanie, potom by zrejme nepostačovalo len riešenie disciplinárnej komisie, ale vec by musela mať
zrejme aj trestnoprávnu dohru.Tvrdí, že išlo zo strany žalovaného minimálne o vedomú nedbanlivosť.
To, ako situáciu vnímal rozhodca, je nepodstatné. Dôležité je, ako situáciu hodnotil v čase hry a následne
aj s odstupom času sám žalovaný, ten vo svojej výpovedi uviedol, že za podobné súboje o loptu

dostávajú hráči žltú kartu. Teda žalovaný vedel, že hrá v rozpore s pravidlami SFZ, ale sa domnieval,
že k vážnemu následku nedôjde (drvivá väčšina podobných súbojov o loptu konči len bolestivým
nakopnutím s následným uložením trestu družstvu v podobe priameho kopu a individuálneho trestu
v podobe žltej karty). Zo strany žalovaného teda išlo o nesprávny odhad cieľa a intenzity útoku voči
žalobcovi, kedy sa bezdôvodne spoliehal na to, že vážne zranenie nespôsobí. Výpoveď žalovaného

plne vyvracia záver prvoinštančného súdu o tom, že išlo o bežný súboj o loptu a zranenie možno
pričítať náhode. Výnimočnosť súboja spočívala v tom, že žalovaný si uvedomoval, že tento súboj s
najväčšou pravdepodobnosťou prehrá, avšak súboji dohrával tak, ako keby mal šancu loptu získať,
pričom si uvedomoval, že za svoj zákrok môže byť potrestaný. Trest žltej karty a prípadný priamy kop
proti jeho mužstvu sa mu zdal ale prijateľnou cenou. Ustanovenie § 415 OZ nezohľadňuje špecifickosť

športu, rovnako ako nezohľadňuje ani iné špeciálne formy ľudských aktivít. Preto je to všeobecná a
nie špecifická prevenčná povinnosť. Je úlohou súdov, aby v každom konkrétnom prípade vzniku škody
skúmali, či pri jej vzniku bola porušená prevenčná povinnosť, alebo nie. Takto postupoval aj Ústavný
súd SR v náleze sp. zn. III.ÚS 21/2021, na ktorý sa žalovaný odvoláva a v ktorom Ústavný súd SR
skonštatoval, že v danom konkrétnom prípade nešlo o porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti,

preto sa na ten jeden konkrétny prípad nevzťahuje judikát R 16/80. V danom prípade išlo o úplne
odlišný súboj o loptu (ako v prejednávanom prípade), kedy v bežnom hlavičkovom súboji do seba narazili
súperiaci hráči telom, pričom jeden si pri doskoku zlomil obe kosti nad členkom. Rozhodca síce potrestal
hráča kartou, ale disciplinárna komisia tento súboj nevyhodnotila ako zakázanú alebo nebezpečnú hru
a žiaden trest neuložila. Preto Ústavný súd SR rozhodol, že išlo o náhodu (teda že absentoval kauzálny

nexus), že postihnutý hráč zle doskočil a samotný súboj o loptu na to nemal priamy vplyv. Práve citovaný
nález vniesol do rozhodovania súdov možnosť odkloniť sa od § 415 OZ v prípadoch, kedy ani odborný
športový orgán nezisti také porušenie pravidiel hry zo strany športovca, ktoré by sa vymykalo bežným
športovým súbojom. Je rozumné, aby bežné porušenia pravidiel, na ktorých postihnutie postačuje trest vhre od rozhodcu, neboli posudzované podľa § 415 OZ. Prvoinštančný súd ale rozhodol, že aj porušenia
pravidiel futbalu, ktoré spĺňajú definíciu zakázanej hry alebo nebezpečnej hry, navyše s plným vedomím
žalovaného, nespadá pod ustanovenie § 415 OZ. Týmto svojim rozhodnutím ignoroval judikát R 16/80.

Rozhodnutí o náhradu škody spôsobenej pri športovej je málo. Aj z toho je zrejmé, že športovci sa
snažia hrať férovo a zbytočne si neubližovať. Žalovaný ale nechcel hrať férovo. Vedel, že ide do vopred
prehraného súboja o loptu a uvedomoval si, že spravidla za podobné dohrávanie je ukladaný trest v
podobe žltej karty. Bol si teda vedomý toho, že súboj bude minimálne bolieť protihráča. To, že následkom
jeho zakázanej hry bola dvojitá zlomenina nohy žalobcu je v jeho ponímaní len neželaná komplikácia.

Prvoinštančný súd akceptoval svojim rozhodnutím, že sa ihriská premenia na gladiátorské hry, kedy
premotivovaným hráčom postačí vyhlásiť, že konali neúmyselne.

14. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že podľa § 194 CSP odborné vyjadrenie poskytuje
subjekt s osobitnými znalosťami, avšak nejde o znalecký posudok. Odborné vyjadrenie musí mať
informatívnu hodnotu a musí byť vypracované nestranným subjektom s odbornou kvalifikáciou vo vzťahu

k posudzovanej otázke. Rozhodnutie SFZ nemožno považovať za odborné vyjadrenie v tomto zmysle.
SFZ nie je nestranný odborný orgán, je to športová organizácia, ktorá riadi a organizuje futbal na
Slovensku, avšak nemá status nezávislého odborného subjektu, akým sú napríklad znalecké ústavy
alebo odborné inštitúcie v oblasti medicíny či práva. Jeho rozhodnutia sú prijímané v rámci športovej
samosprávy a nemajú charakter objektívneho odborného hodnotenia právnych alebo medicínskych

otázok. Rozhodnutia SFZ nemajú právne záväzný charakter mimo športovej sféry, týkajú sa športovej
disciplíny a pravidiel hry, nie právneho posúdenia zodpovednosti za škodu. Súd nie je viazaný
rozhodnutím SFZ a nemôže ho automaticky považovať za odborné vyjadrenie v zmysle CSP.
Rozhodnutia SFZ sú prijímané komisiami zloženými prevažne z bývalých hráčov, trénerov alebo
funkcionárov, ktorí majú skúsenosti s futbalom, avšak nie sú kvalifikovanými odborníkmi v oblasti

práva, medicíny či iných relevantných disciplín. Rozhodnutie SFZ je vnútorný akt športovej organizácie.
Orgány SFZ rozhodujú na základe vlastných pravidiel a disciplinárnych predpisov, ktoré sa vzťahujú na
účastníkov súťaží organizovaných SFZ. Tieto rozhodnutia nemajú charakter objektívneho odborného
posúdenia, ale skôr regulačného aktu v rámci konkrétnej športovej organizácie. Z uvedených dôvodov
rozhodnutie SFZ nemožno považovať za odborné vyjadrenie v zmysle § 194 CSP a jeho použitie v

súdnom konaní by malo byť vnímané len ako stanovisko zainteresovaného športového subjektu, nie
ako objektívne odborné hodnotenie skutkového stavu. Opätovne poukázal na to, že futbal je kolektívna
a kontaktná hra, kde je „súperenie a boj“ o loptu a s tým spojené víťazstvo tímu hlavnou pointou
hry. Každý športovec už len tým, že je organizovaný v istom športovom klube, vstupuje do súbojov
a zápasov legitímne organizovaných subjektom - športovým klubom, čo znamená, že konkludentne

súhlasí (je uzrozumený) s možnosťou vzniku úrazu v danom zápase, berie na seba toto riziko. Žalobca
išiel do súboja o loptu naplno, nesnažil sa žiadnym manévrom kontaktu so žalovaným vyhnúť, plne si
uvedomoval, že pri ich strete môže prísť k zraneniu jedného alebo druhého hráča. Účasťou v zápase
žalobca vyjadril súhlas s tým, že môže dôjsť k fyzickému kontaktu a prípadným zraneniam, ktoré sú
prirodzenou súčasťou hry. Vykonávanie športu, najmä kontaktných športov, so sebou prirodzene nesie

isté riziko zranenia, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou samotnej povahy hry. Súdna prax v obdobných
prípadoch vychádza zo zásady, že pokiaľ nedôjde k úmyselnému konaniu, ktoré je v príkrom rozpore
s pravidlami hry, nie je dôvod na priznanie náhrady škody. V danom prípade došlo k zraneniu žalobcu
v rámci regulárneho súboja o loptu, pričom nešlo o nedovolené či neprimerané dohrávanie súboja.
Žalovaný nemal v úmysle spôsobiť žalobcovi akúkoľvek škodu, pričom jeho konanie neprekročilo

rámec bežného herného nasadenia, ktoré je pre futbal typické a nevyhnutné pre jeho atraktívnosť. U
žalovaného nebolo preukázané, že išlo o surovú hru v úmysle spôsobiť inému zranenie. V rámci zápasu
bol žalovaný rozhodcom vylúčený z dôvodu, že prišlo k zraneniu hráča a v daný moment nebolo ani
rozhodcovi detailne známe, ako k zrážke prišlo a koho zavinením. Rozhodca udelil žalovanému červenú
kartu výlučne z dôvodu vzniku zranenia žalobcu, a to navyše až po uplynutí časového úseku, t. j. nie

bezprostredne po súboji. K zraneniu žalobcu došlo pri výkone športovej činnosti v súboji o loptu (nie bez
lopty), čím nie je daný právny základ na priznanie nároku na náhradu škody. Súboj o loptu smeruje k
úmyslu jej udržania pod kontrolou a dosiahnutia víťazstva a nie k vzniku zranenia. Ak by hráč do každého
regulárneho súboja o loptu išiel „opatrne“, aby nespôsobil úraz sebe alebo protihráčovi, stratil by sa tým
význam a zmysel športu. Ak by okresný súd v tomto prípade priznal žalobcovi náhradu škody, mohol

by tak vytvoriť precedens, ktorý by viedol k nežiaducemu oslabeniu súťažného ducha športu. Hráči by
museli zdržanlivý v bežných herných situáciách zo strachu pred možnými právnymi následkami, čím by
došlo k zásadnému narušeniu samotnej podstaty futbalu ako dynamického a kontaktného športu.15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie strany bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho

podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie

bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto postupom podľa § 387 CSP
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

16. Žalobca sa žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 4.078,80 eur
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.078,80 eur od 24.11.2021 do zaplatenia, titulom
náhrady škody na zdraví (bolestného) a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 5,- eur.

17. V predmetnom spore súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 6C/7/2022-115 zo dňa

25.5.2022, ktorým žalobu zamietol.

18. Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcu uznesením č. k. 10Co/100/2022-170 zo dňa 28.8.2023
prvýrozsudoksúduprvejinštanciezrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanieanovérozhodnutie.Vosvojom
rozhodnutí uviedol, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude na základe komplexného vyhodnotenia

dôkazov posúdiť, či a akým konkrétnym konaním došlo k porušeniu športového pravidla majúceho za
následok vznik škody, či nedodržanie pravidiel hry by znamenalo aj porušenie povinnosti predchádzať
hroziacim škodám (§ 415 OZ) a či medzi konaním a hrou existuje funkčný vzťah alebo ide o exces, ktorý
by bol pri futbale neobvyklý.

19. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu žalobcu I. výrokom zamietol, II.
výrokom priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

20. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza

dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť v napadnutom rozsahu a nemôže
preto dať za pravdu odvolateľovi, ktorý vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové
či právne argumenty než tie, ktoré uviedol už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi primerane
vysporiadal. Keďže odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za
potrebné dodať iba nasledovné:

21. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 18.7.2021 sa uskutočnil futbalový
zápas medzi TJ Družstevník H. a TJ TATRAN C.. V súboji o loptu medzi žalobcom a žalovaným
došlo k zraneniu žalobcu, a to k zlomeniu nohy. K zákroku došlo tak, že žalovaný držal, resp. viedol
loptu a žalobca išiel intenzívne s rýchlosťou do súboja o loptu so žalovaným. Žalobca bol od 19.7.2021

práceneschopný. Rozhodca po zákroku udelil žalovanému červenú kartu, disciplinárna komisia ObFZ
Senica žalovaného uznala vinným z porušenia pravidiel pre zakázanú hru a podľa čl. 45 ods. 2 písm.
b) Disciplinárneho poriadku SFZ mu uložila sankciu - pozastavenie výkonu športu na 2 mesiace. Toto
rozhodnutie následne potvrdila aj odvolacia komisia. Žalovaný nemal v úmysle zraniť žalobcu. Podľa
okresného súdu konanie žalovaného nebolo extrémnym porušením športových pravidiel. V konaní

nebolo preukázané zavinené protiprávne konanie žalovaného, preto okresný súd žalobu zamietol.

22. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie pri vyhodnocovaní rozhodnutia disciplinárnej
komisie nepostupoval v súlade s § 194 CSP, resp. § 193 CSP a zároveň žalobca namietal hodnotenierozhodnutia disciplinárnej komisie súdom prvej inštancie, ktorý ho hodnotil ako formálne bez vykonania
dokazovania.

23. Podľa § 193 CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný

podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti.

24. Podľa § 194 ods. 1 a 2 CSP otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci
ako orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť (1). Ak bolo o otázke
podľa odseku 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení

rozhodnutia (2).

25. Podľa § 3 písm. m) zákona č. 440/2015 Z.z. o športe na účely tohto zákona sa rozumie športovým
zväzom športová organizácia, ktorá je občianskym združením, združujúca iné športové organizácie,
športovcov a športových odborníkov.

26. Prejudicialita je kauzálny vzťah medzi dvoma rozhodnutiami orgánov verejnej moci. Môže ísť
o dve súdne rozhodnutia alebo o súdne rozhodnutie a rozhodnutie orgánu verejnej správy a vice
versa. Skoršie rozhodnutie má prejudiciálny účinok, ak je ním orgán verejnej moci pri vydaní ďalšieho
(neskoršieho) rozhodnutia viazaný. Pre meritórne posúdenie veci v konaní o vydanie ďalšieho

(neskoršieho) rozhodnutia má skoršie rozhodnutie význam ako otázka predbežná (prejudiciálna otázka).
Prejudicialita v civilnom procese existuje vtedy, ak je súd prejednávajúci spor alebo mimospor viazaný
iným rozhodnutím orgánu verejnej moci (rozhodnutím iného súdu alebo orgánu verejnej moci).

27. Ustanovenia § 193 a § 194 CSP upravujú prejudicialitu a predbežné otázky v civilnom procese, ktoré

riešia orgány verejnej moci. Žalobcom označené rozhodnutia v tu prejednávanej veci vydali disciplinárne
komisie Oblastného futbalového zväzu Senica. Oblastný futbalový zväz Senica je v zmysle § 3 písm.
m) zákona č. 440/2015 Z.z. o športe občianskym združením, ktoré nie je orgánom verejnej moci, preto
ním nebol súd prvej inštancie v zmysle § 193 CSP viazaný a ani nebol povinný naň prihliadať v zmysle
§ 194 CSP.

28. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že rozhodnutie disciplinárnej komisie ani odvolacej disciplinárnej
komisie Obfz nebolo v konaní predložené ako dôkaz. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca predložil súdu
spolu so žalobou ako listinný dôkaz úradnú správu Oblastného futbalového zväzu Senica č. 2/2021 -
2022 zo dňa 23.7.2020 a úradnú správu Oblastného futbalového zväzu Senica č. 5/2021 - 2022 zo dňa

12.8.2021, ktoré sú listinnými dôkazmi a z ktorých súd prvej inštancie zistil, že disciplinárna komisia
uložila žalovanému sankciu – pozastavenie výkonu športu na 2 mesiace (od 19.7.2021 do 18.9.2021)
za kopnutie súpera nadmernou silou v súboji o loptu s následným zranením domáceho hráča, ktoré
viedlokpráceneschopnosti.Rozhodnutiedisciplinárnejkomisiebolopotvrdenéodvolacoudisciplinárnou
komisiou. Žalovaný existenciu rozhodnutí disciplinárnych komisii nepoprel, preto v spojení s úradnými

záznamami ich vydanie súd prvej inštancie považoval len za nespornú skutočnosť a nehodnotil ich ako
dôkaz.

29. Podľa žalobcu nie je pravdivé tvrdenie, že komisia nevykonala žiadne dokazovanie, pretože v tomto
ohľade nebol produkovaný žiaden dôkaz a komisia musela mať na rokovaní k dispozícii minimálne

listinný dôkaz – zápis zo stretnutia, preto úvaha súdu nevychádza zo zisteného skutkového stavu.

30. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu (1). Skutkový
stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona (2).

31. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.32. Podľa § 151 ods. 1 a 2 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujúzanesporné(1).Akstranapoprieskutkovétvrdenia,ktorésatýkajújejkonaniaalebovnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (2).

33. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

34. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok

hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 CSP,
podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo
uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade,
ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli,
alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov,
prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje
hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne
pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

35. Námietka žalobcu uvedená v odseku 29 neobstojí, z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný v konaní
namietal, že disciplinárna komisia vydala rozhodnutie len na základe správy spísanej rozhodcom,
bez bližšieho skúmania, že v rámci disciplinárneho konania nebol vypočutý osobne ani rozhodca
ani žalovaný, nebolo vykonané iné dokazovanie. Žalobca tieto skutkové tvrdenia účinne nepoprel

a nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie. Odvolací súd konštatuje, že z vykonaných dôkazov a to
výsluchu žalobcu ani žalovaného nevyplýva, že by boli v konaní pred disciplinárnou komisiou vypočutí a
žalovaný pri výsluchu potvrdil, že nebol dokonca ani predvolaný. Vypočutý pred disciplinárnou komisiou
nebol ani rozhodca F. A., ktorý to ako svedok pri svojej výpovedi potvrdil a uviedol, že členovia
disciplinárnej komisie udelili trest na základe toho, že bol hráč vylúčený a na základe správy od žalobcu.

Svedok tam napísal správu, že prišlo k zraneniu a disciplinárna komisia na základe toho udelila trest.
Žalobca v odvolaní odcitoval články disciplinárneho poriadku avšak neuviedol, aké konkrétne dôkazy
disciplinárnekomisievykonali,tvrdil,žekomisiamuselamaťminimálnezápiszostretnutia.Totosúdprvej
inštancienevylúčil,právenaopak,vodseku36odôvodneniakonštatoval,žekomisiarozhodlanazáklade
písomných podkladov, ktorý záver vyplýva zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie.

36. Rozhodnutie disciplinárnej komisie založené len na zápise zo stretnutia sa aj odvolaciemu súdu javí
ako formálne a súd prvej inštancie správne vo veci vykonal v tomto smere vlastné dokazovanie. Tým, že
súd prvej inštancie nevyhodnotil skutočnosti tvrdené žalobcom v súlade s jeho predstavou a rozhodnutie
disciplinárnej komisie považoval za formálne (z dôvodu jeho založenia len na zápise zo stretnutia),

neznamená,žedehonestujeodbornúspôsobilosťfutbalovýchodborníkovSZFažedisciplinárnakomisia
je nespôsobilá objektívne vyhodnotiť súboj futbalistov. Okresný súd nikde v rozsudku takto rozhodnutia
disciplinárnej komisie nehodnotil a neuviedol ani to, že by rozhodnutie disciplinárnej komisie nebolo
správne, ako tvrdí žalobca v odvolaní, avšak bolo len jednou z mnohých tvrdených skutočností (ak
by bolo v konaní predložené, bolo by jedným z dôkazov). Odvolací súd ale poukazuje na to, že súd

prvej inštancie nebol rozhodnutiami disciplinárnej komisie viazaný, ich existenciu vzal do úvahy a aj
ich vyhodnotil a to v súlade s ostatnými vykonanými dôkazmi tak, ako mu to ukladá § 191 ods. 1 CSP
a v súlade so všetkým ostatným, čo v konaní vyšlo najavo.

37. Žalobca namietal, že z vykonaného dokazovania nevyplýva záver súdu prvej inštancie uvedený

v odseku 33 odôvodnenia, že žalovaný počas hry držal loptu (viedol loptu), pričom to bol práve
žalobca, ktorý intenzívne s rýchlosťou išiel do súboja o loptu so žalovaným, s ktorou námietkou sa
odvolací súd nestotožňuje. Skutočnosť, že žalovaný počas hry držal, resp. viedol loptu bola preukázaná
videozáznamom (opísaný okresným súdom v odseku 17 odôvodnenia), z ktorého vyplýva, že spoluhráč
s číslom 3 prihral loptu žalovanému v čase 1:18 záznamu a už v čase 1:19 záznamu s ním išiel žalobca

intenzívne s rýchlosťou do súboja o loptu. Žalovaný pri výsluchu potvrdil, že spoluhráč mu prihral loptu,
túto si posunul, čo sa zhoduje s tvrdením žalobcu, že žalovaný si loptu odkopol dopredu, aby za ňou
mohol bežať. Žalobca potvrdil, že loptu sa snažil žalovanému odkopnúť, čo sa mu aj podarilo, lebo
loptu zasiahol ako prvý a následne mu žalovaný narazil do nohy, kontakt nastal v rozmedzí 1-2 sekúnd.K mechanizmu zranenia vypovedal aj svedok F. A., rozhodca, ktorý podrobne opísal priebeh stretu
hráčov tak, že žalovaný mal loptu na nohe a žalobca išiel loptu vybojovať, lopta ušla alebo mohla
odskočiť. Obaja išli do lopty, obaja išli rovnako do súboja, obaja išli nohami dopredu, obaja boli na zemi,

obaja šmýkali a chceli loptu zasiahnuť. Žalobca bol pri lopte skôr ako žalovaný a žalovaný neúmyselne
zasiahol nohu žalobcu. Svedok tiež uviedol, že ak by k zraneniu neprišlo, udelil by asi len žltú kartu,
z čoho logicky vyplýva, že disciplinárna komisia by neudelila dištanc, preto aj ďalší žalobcom namietaný
záver okresného súdu, že ak by k zraneniu nedošlo, disciplinárna komisia by žalovanému neudelila za
faul dištanc, má oporu vo vykonanom dokazovaní.

38. Naopak, žalobcom tvrdená skutočnosť, že žalovaný sa mohol vyhnúť kontaktu so žalobcom a že
súboj o loptu bol vopred prehratý z ničoho nevyplýva. Z videozáznamu okresný súd zistil, že obaja hráči
išli do súboja o loptu intenzívne, s rýchlosťou, svedok tiež potvrdil, že obaja hráči išli do súboja na 100
%, obaja šmýkali, boli na zemi, preto aj keď sa žalobca dotkol lopty skôr a kontakt nastal v rozmedzí
1-2 sekúnd, nebolo možné v takejto situácii a pri tak krátkom časovom úseku očakávať od žalovaného,

že vykoná pokus o vyhnutie sa kontaktu, naviac ak nebolo sporné, že žalovaný chcel kopnúť do lopty,
nie do žalobcu.

39. Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd ignoroval priznanie žalovaného na pojednávaní, že
vedel, že jeho zákrok je v rozpore s pravidlami hry, ale že predpokladal len menšiu sankciu v podobe

žltej karty. Podľa odvolacieho súdu z výpovede žalovaného na pojednávaní takéto priznanie nevyplýva
a toto nemožno vyvodiť ani z jeho konštatovania (k rozhodnutiam disciplinárnej komisie), že keď tam
bolo napísané, že nadmernou silou v súboji o loptu, tak je to pomaly každý súboj a v každom súboji čo
dostávajú hráči sa dáva žltá karta v takomto prípade, tí rozhodcovia tam nemôžu nič iné napísať iba toto.

40. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu uviedol, že rozhodnutia disciplinárnych
komisii môžu byť aj odbornými vyjadreniami, s ktorými názorom tiež nie je možné súhlasiť.

41. Podľa § 206 CSP Ak je potrebné posudzovať skutočnosti, na ktoré treba odborné znalosti, súd na
návrh vyžiada odborné vyjadrenie od odborne spôsobilej osoby.

42. K námietke v odseku 40 je potrebné v prvom rade poukázať na to, že žalobca tieto rozhodnutia
disciplinárnych komisii v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložil, preto neboli dôkazným
prostriedkom a okresný súd ich nemohol vykonať ako odborné vyjadrenie. Nad rámec uvedeného
odvolací súd dodáva, že nie každá listina vydaná osobou odborne spôsobilou je odborným vyjadrením.

V odbornom vyjadrení je posudzovaná skutočnosť, na ktorú treba odborné znalosti. Vypracovanie
odborného vyjadrenia je síce procesne jednoduchšie a menej formálne, avšak len z toho dôvodu, že
sleduje hospodárnosť konania. Inak povedané, odborné vyjadrenie je zjednodušená forma znaleckého
posudku. Odborné vyjadrenie vyžiada od odborne spôsobilej osoby súd, alebo ho môže zadovážiť
strana sporu, spoločným pre nich však je, že je vypracované pre potreby súdneho konania, o ktorej

skutočnosti musí byť osoba odborne spôsobilá oboznámená a zároveň v ňom musí byť položená osobe
odborne spôsobilej úloha, resp. otázka, na ktorú v odbornom vyjadrení odpovie. Zo samotnej podstaty
rozhodnutia ako takého vyplýva, že rozhodnutie (hoci aj o uložení sankcie) nie je odborným vyjadrením,
pretože svojou povahou nie je obdobné znaleckému posudku. Rozhodnutia disciplinárnej komisie mohli
byť do konania predložené len ako listinné dôkazy, avšak neboli, preto ich súd prvej inštancie ako dôkazy

nemohol hodnotiť a vychádzal len z nesporných tvrdení o ich existencii.

43. Žalobca namietal, že nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 21/2021 z 12.11.2021, o ktorý
prvoinštančný súd oprel svoje rozhodnutie, vychádzal z rozdielnej situácie, ktorá spočívala v tom, že
hráč neporušil pravidlá futbalu, orgány SFZ neudelili hráčovi žiadnu sankciu, lebo k zraneniu hráča došlo

doskokom poškodeného po hlavičkovom súboji po obojstrannom výskoku. Ústavný súd SR aj orgány
SFZ posúdili zranenie ako následok nešťastnej náhody. V tu prejednávanej veci posúdil odborný orgán
zákrok žalovaného ako zakázanú hru s následkom zranenia. Prvoinštančný súd rozhodol v rozpore
s ustálenou judikatúrou (R 16/1980), nesprávne aplikoval ust. § 415 a § 420 OZ a vec nesprávne právne
posúdil.

44. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu
príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná. Právne
posúdenie veci je nesprávne, ak súd vec posúdil podľa nesprávneho právneho predpisu alebo, žesprávnepoužitýprávnypredpisnesprávneinterpretoval,prípadnehonazistenýskutkovýstavnesprávne
aplikoval.

45. Podľa § 415 OZ každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku,
na prírode a životnom prostredí.

46. Podľa § 420 ods. 1 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

47. Predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ je protiprávne konanie,
existencia škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Zavinenie sa predpokladá, ale za podmienok §
420 ods. 3 OZ sa škodca môže zodpovednosti zbaviť. Okrem zodpovednosti podľa § 420 OZ
zákon ukladá každému tiež všeobecnú povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám. Táto
všeobecná občianskoprávna prevencia podľa § 415 OZ je právnou povinnosťou, ktorej porušenie
predstavuje protiprávne konanie a pri splnení ďalších podmienok má za následok vznik všeobecnej

občianskoprávnej povinnosti podľa § 420 OZ. Súdna prax využíva ustanovenie § 415 OZ na
objektivizovanie zodpovednosti škodcu podľa § 420 OZ v tých prípadoch, ak nemožno naisto zistiť, akú
konkrétnu povinnosť vlastne škodca porušil a keď neexistuje konkrétna právna úprava vzťahujúca sa
na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Pre posúdenie zodpovednosti konajúceho subjektu je
dôležité posúdiť správanie sa konajúceho pred vznikom škody, intenzitu konania a možnosť predvídať

škodu v konkrétnom prípade. Nie každé spôsobenie škody znamená bez ďalšieho kvalifikované
správanie sa určitého subjektu ako protiprávne konanie. Preto ak niekto v prípade, pre ktorý nie sú bližšie
vymedzené určité pravidlá správania, postupoval vzhľadom na konkrétnu situáciu natoľko obozretne,
že svojím správaním nezadal príčinu ku vzniku škody, neporušil povinnosť podľa § 415 OZ , lebo sa
nesprával protiprávne, napriek tomu, že jeho konaním vznikla škoda. Záver, že bola porušená prevenčná

povinnosť v zmysle § 415 OZ nemožno urobiť bez zistenia, v akom konaní škodcu, ktoré škodu vyvolalo,
toto porušenie spočíva. Od športovca je v zmysle judikatúry možné očakávať zachovanie len takého
stupňa pozornosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne
požadovať a ktorý je (objektívne posudzované) spôsobilý zabrániť či aspoň čo najviac obmedziť riziko
vzniku škôd.

48. Podľa judikatúry pravidlá športovej hry síce nie sú právnymi predpismi, avšak pre hráča nedodržanie
pravidiel hry znamená nedodržanie povinnosti predchádzať hroziacim škodám, t. j. povinnosti uloženej
ustanovením§415OZ.Nedodržaniepravidielšportovejhry(napr.futbalu),spočívajúcevpoužitípravidla
nedovoleného (zakázaného) spôsobu hry, je nutné posúdiť ako konanie odporujúce povinnosti počínať

si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví (§ 415 OZ). V dôsledku toho ide o porušenie právnej
povinnosti,ktorázakladázodpovednosťzaškodupodľa§420ods.1OZ(porov.R16/1980).Spoukazom
nauvedenépovinnosťpodľa§415OZznamenáprešportovcapredovšetkýmpovinnosťdodržaťpravidlá
hry, ktoré by mali eliminovať možnosť zranenia hráča alebo vznik iných škôd.

49. Spomenuté rozhodnutie R 16/1980, na ktoré poukazoval aj žalobca v odvolaní, sa však nezaoberá
tým, aké porušenie pravidiel hry je nedodržaním povinnosti uloženej ustanovením § 415 OZ.
Z uvedeného by potom vyplýval záver, že každé porušenie pravidiel hry je porušením prevenčnej
povinnosti, s čím odvolací súd nestotožnil a to vzhľadom na závery Ústavného súdu SR vyslovené
v náleze sp. zn. III. ÚS 21/2021, v zmysle ktorých: „Nie každé porušenie pravidiel hry je aj porušením

prevenčnej povinnosti. Na vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti nestačí akékoľvek konanie
porušujúcepravidláhry,aletotoporušeniemusídosiahnuťurčitýstupeňzávažnosti.Niekaždéporušenie
pravidiel hry stavia konanie športovca „za hranice“ samotného športu, ktorý nemožno riadne vykonávať
bez energie, agresivity, rýchlosti, bleskových rozhodnutí, inštinktívnych reakcií, čo vo všeobecnosti treba
považovať za nezlučiteľné s vyšším stupňom ohľaduplnosti voči telesnej integrite druhých a neustálym

dodržiavaním pravidiel daného športu, ktorého cieľ nemožno dosiahnuť bez určitého stupňa „drzosti
a trúfalosti“. Podľa Ústavného súdu SR je aplikácia judikátu R 16/1980 stále aktuálna, ale zároveň
komplementárne dodal, že nie každý, ale len ten najextrémnejší faul bude naplnením hypotéz § 415
a § 420 OZ.

50. K obdobnému záveru dospel aj Najvyšší súd ČR, ktorý v rozsudku sp. zn. 25Cdo/493/2015 zo dňa
20.05.2015 poukázal na to, že otázkou občianskoprávnej zodpovednosti za škodu na zdraví spôsobenú
protihráčom pri futbalovom stretnutí sa zaoberali rozhodnutia R 15/1963 a R 16/1980, avšak uvedené
rozhodnutia(posudzovanézhľadiskaúplnéhozneniaichodôvodneniaanielenzhľadiskaprávnychviet)formulovali všeobecnú zásadu posudzovania typovo obdobných prípadov, nezaoberali sa však otázkou,
či každé porušenie pravidiel hry je bez ďalšieho porušením prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 OZ.
Najvyšší súd ČR v tomto rozhodnutí konštatoval, že nie každé porušenie pravidiel hry je bez ďalšieho

porušenímprevenčnejpovinnostivzmysle§415OZažetotoporušeniemusímaťurčitúvyššiuintenzitu,
teda musí podstatným spôsobom vybočovať z bežného spôsobu hry.

51. Článok 165 Zmluvy o fungovaní Európskej únie priznáva športu ako celku, teda aj všetkým vzťahom
vyskytujúcim sa v jeho množine, isté osobitné, špecifické postavenie. To podľa názoru Ústavného

súdu SR (III. ÚS 21/2021), znamená, že ani činnosťou súdov pri prejednávaní športových sporov
nemôže dochádzať k mechanickej aplikácii zákonných predpisov na vzťahy vyskytujúce sa v oblasti
športu. Takýto pozitivistický prístup by mohol viesť k nelogickým záverom. Vstup občianskoprávnej
zodpovednosti za škodu je možný, avšak je potrebné zvažovať, kedy došlo k excesu, ktorý je tak
výnimočný, že by sa mala aktivovať občianskoprávna zodpovednosť medzi futbalovými hráčmi.

52. Ústavný súd SR ďalej v citovanom náleze konštatoval, že: „futbal je športom, v ktorom počas riadne
a legitímne organizovanej súťaže a zápasu dochádza k fyzickým kontaktom. V priebehu hry sú hráči
vystavovaní množstvu osobných súbojov, v ktorých sú konfrontovaní s fyzickou kondíciou svojho súpera,
pričom každý hráč si musí byť vedomý nebezpečenstva vzniku zranenia. Inak povedané, nástup do
zápasu automaticky znamená uzrozumenie s tým, čo sa môže v zápale boja stať. Hektickosť a osobitná

povaha futbalu hráčov núti v zlomku sekundy zvážiť možné príležitosti a riziká. Tým kladie vysoké
požiadavky na fyzickú aj psychickú silu, rýchlosť, obratnosť a telesné nasadenie, keďže zápas o loptu
úplne bežne kreuje situácie, ktoré oko diváka priťahujú. Boj o loptu prináša aj nepríjemné strety a medzi
najbežnejšie vyjadrenia týchto stretov patria prerušenia hry. Nejde však o nič výnimočné a futbal má
vytvorené štandardné mechanizmy, ktorými sa prerušenie hry, ošetrovanie alebo poklesok v rámci

pravidiel rieši. Nemáme na mysli hneď rokovania disciplinárnych komisií, ale skôr bežné inštitúty, ktoré
vie aplikovať priamo arbiter na ihrisku. Ide napríklad o zohľadnenie priebehu zápasu nadstavením
hracieho času nad rámec štandardnej dĺžky polčasu. Ústavný súd akcentuje, že zranenia k športu patria
a sú jeho nevyhnutnou súčasťou. Pokiaľ sa športovec (či už rekreačný alebo profesionálny) zapojí do
zápasu, musí mu byť zrejmé, že jeho neopatrnosť alebo prílišná motivácia súpera sa môže skončiť

potrebou ošetrenia alebo prípadne aj dlhšou rekonvalescenciou. Aj dianie na trávnikoch najlepších
svetových súťaží nám naznačuje, že ošetrenia futbalistov priamo na hracej ploche alebo ich odnos na
nosidlách nie sú ničím výnimočným a stáva sa to aj najväčším hviezdam daného športu. Dokonca sa
dá uviesť, že tí najlepší sú objektom ataku za každú cenu a častokrát ide o zákroky tvrdé a bez milosti.
Fyzická dispozícia je práve vo futbale typická tým, že nie je rozhodujúca. Platí, že nie každý zákrok

v rozpore s pravidlami je za hranicou zlučiteľnosti zákroku s povahou a cieľom hry a so sankciami,
akými sú žlté a červené karty alebo trestné kopy. Nie každý rovnako absolvuje porovnateľný stret
s loptou, a teda veľa záleží od okolností prípadu, akými sú fyzická i odborná dispozícia hráča, intenzita
vzájomného stretu hráčov, miera nešťastnej náhody. Aplikujúc uvedené východiská na posudzovanú
vec, žalobca sa zranil v zápale boja o loptu. Sťažovateľ neútočil na žalobcu mimo hry a mimo súboja

o loptu žalobcu ani nekopol. Zdá sa, že žalobca doplatil na nešťastný dopad nohou na zem. Použitie
varovania ergo trestu vo forme udelenia karty potvrdzuje porušenie pravidiel futbalu, no takých, ktorým
sa futbal ako kontaktný šport nevyhne. Nešlo o útok mimo hry ani iný exces, ktorý by isteže prichádzal
do úvahy aj ako porušenie povinnosti predchádzať škodám podľa § 415 OZ.“

53. Futbal je kolektívny kontaktný šport, ktorého historickým prvkom je fyzický súboj o pozíciu či
loptu. Fyzický súboj je v kontaktných športoch týmto historicky vlastný, pričom aj tento súboj je de
facto konfrontáciou pripravenosti, fyzickej kondície a zdatnosti účastníkov športu. Ak platí uvedená
skutočnosť, potom musí taktiež platiť, že v prípade zásahu a aplikácie práva do športu spôsobom, ktorý
byzkaždéhofyzickéhosúbojarobilabsolútnypredpokladvznikuzodpovednostizaškodunazdraví(teda

za možný následok fyzického súboja na strane jedného z jeho účastníkov), vytvoril by sa neudržateľný
právny stav, ktorý zasiahne do právnej istoty účastníkov kontaktných športov, t.j. športovcov. Navyše,
je možné konštatovať, že každý športovec už len tým, že je organizovaný v istom športovom klube,
vstupuje do súbojov a zápasov legitímne organizovaných subjektom národnej či nadnárodnej úrovne,
tým pádom súhlasí (konkludentne) s možnosťou vzniku úrazu pri výkone športovej činnosti.

54. Z vyššie uvedeného vyplýva, že záver, že bola porušená preventívna povinnosť v zmysle § 415
OZ, nemožno urobiť bez zistenia a náležitého vyhodnotenia, v akom konaní žalovaného, ktoré škodu
vyvolalo, toto porušenie spočíva (t. j. akým konkrétnym konaním hráča došlo k porušeniu športovéhopravidla, majúceho za následok vznik škody na zdraví protihráča). Excesom nie je teda každé porušenie
pravidiel, ale len také konanie, ktoré zjavne vybočuje z bežného spôsobu hry. Preto pokiaľ súd prvej
inštancie hodnotil, či konanie žalovaného bol oexcesom, rozhodol v súlade s aktuálnou judikatúrou

najvyšších súdnych autorít (nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 21/2021 z 12.11.2021). Uvedený
nález teda vniesol možnosť odkloniť sa od § 415 OZ v prípadoch, v ktorých síce došlo k porušeniu
pravidiel hry, ale toto porušenie nie je excesom. Závery ústavného súdu bolo možné aplikovať aj na tu
prejednávanýspor,nakoľkovobochprípadochdošlokporušeniupravidielhry,keďvoveciposudzovanej
ústavným súdom bola hráčovi udelená rozhodcom žltá karta, čo podľa ústavného súdu potvrdilo

porušenie pravidiel futbalu. V tu prejednávanej veci síce bolo vydané aj rozhodnutie disciplinárnej
komisie Obfz, avšak k existencii takéhoto rozhodnutia sa ústavný súd nevyjadroval, keďže orgány SFZ
v tam prejednávanej veci nerozhodovali.

55. O porušení pravidiel futbalu rozhoduje rozhodca v hre, prípadne disciplinárna komisia. Bez ohľadu
na to, kto o nich rozhoduje, je potrebné rozlišovať kategóriu excesov, kam patria len tie najextrémnejšie,

mimoriadne a výnimočné porušenia pravidiel. Pri posudzovaní, či porušenie pravidiel je excesom
je potrebné vychádzať nielen z rozhodnutia rozhodcu, resp. disciplinárnej komisie, ale je potrebné
zohľadniť všetky okolnosti daného prípadu, konkrétne konanie škodcu, jeho úmysel, povahu porušenia
pravidla, konanie poškodeného a nie vychádzať len izolovane z rozhodnutia o porušení pravidiel
a zo vzniknutého následku. Preto ani porušenie pravidiel s následkom zranenia nie je automaticky

excesom.

56. Pre posúdenie intenzity porušenia pravidiel nemôže byť rozhodujúcim hľadiskom závažnosť
následkov, ktoré nič nevypovedajú o tom, akú povahu (závažnosť, neobvyklosť, miera zavinenia) malo
porušenie pravidiel a za akých okolností k nemu došlo. Rovnako tak nemôže byť závažnosť následkov

bez ďalšieho dokladom o brutalite zákroku (k vážnemu zraneniu môže dôjsť i v dôsledku hry, ktorá je
celkom v súlade s pravidlami). Excesom rovnako nie je každé porušenie pravidiel, ale také konanie, ktoré
zjavne vybočuje z bežného spôsobu hry, či ako to formuloval odvolací súd, nemá s hrou nič spoločného
(viď. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/493/2015 zo dňa 20.05.2015).

57. Nie každý rovnako absolvuje porovnateľný stret s loptou, a teda veľmi záleží od okolností prípadu,
akými sú fyzická i odborná dispozícia hráča, intenzita vzájomného stretu hráčov, miera nešťastnej
náhody (a iné). Ak platí, že vždy sú dôležité konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu, v týchto
športových kauzách toto konštatovanie platí ešte niekoľkonásobne viac (porov. rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 21/2021).

58. Odvolací súd poukazuje na to, že rozhodca za zákrok najprv neudelil žalovanému žiadnu kartu
a až po tom, keď zistil, že žalobca má zlomenú nohu, udelil žalovanému červenú kartu, teda až na
základe zisteného následku. Obdobne disciplinárna komisia rozhodla na základe vážnosti následku.
To však s poukazom na uvedené v odseku 56 nemôže byť rozhodujúcim hľadiskom, ale je potrebné

posúdiť všetky okolnosti, za akých k porušeniu pravidiel došlo. Z uvedeného vyplýva, že ani rozhodnutie
o porušení pravidiel futbalu (v tomto prípade rozhodnutie disciplinárnej komisie) a ani spôsobený
následok samé o sebe bez ďalšieho nepreukazujú, že konanie žalovaného bolo excesom, k tomuto je
možné dospieť po zohľadnení všetkých okolností daného prípadu.

59. V tu prejednávanej veci žalovaný porušil pravidlá futbalu, o čom rozhodla disciplinárna komisia.
Napriek tomu aj odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie je toho názoru, že predmetné porušenie
pravidiel hry nebolo o excesom. V danom prípade k porušeniu pravidiel nedošlo mimo hry, ale priamo
pri hre o loptu. Žalobca aj žalovaný hrali o loptu, žalovaný bežal s loptou dopredu, žalobca bežal oproti
nemu, žalovaný si loptu kopol dopredu, žalobca sa jej dotkol prvý, žalovaný chcel kopnúť do lopty, nie

do žalobcu, ale kopol do nohy žalobcu. Obaja hráči pritom bežali rýchlo a obaja išli do súboja rovnako.
Stret sa odohral v rozmedzí 1-2 sekúnd. K porušeniu športového pravidla došlo tým, že žalovaný použil
nadmernú silu. Táto (logicky) mala byť použitá na loptu, keďže žalovaný chcel kopnúť do lopty, túto ale
netrafil a namiesto lopty silno kopol žalobcu, čo v úmysle nemal. Rozhodca opakovane pri výsluchu
potvrdil, že žalovaný neúmyselne zasiahol nohu žalobcu, že išlo o nešťastnú náhodu a že pri tomto

súboji mohlo dôjsť k zraneniu aj opačne. Aj žalobca uznal, že zo strany žalovaného išlo o nesprávny
odhad cieľa a intenzity útoku a v odvolaní súhlasil s tým, že išlo o bežný súboj o loptu.60. Pokiaľ pri zákroku existovala pre žalovaného možnosť zasiahnuť loptu a na zohľadnenie uvedeného
mal len 1-2 sekundy, nemožno nesprávne vyhodnotenie situácie, najmä rýchlosti protihráča, považovať
s ohľadom na charakter futbalu ako dynamického kontaktného športu za porušenie pravidiel hry natoľko

intenzívne, aby zakladalo protiprávne porušenie prevenčnej povinnosti žalovaným. Možno ho hodnotiť
ako nešťastnú zhodu okolností, resp. náhodu, ktorej následky sa pričítajú tomu, komu sa prihodili. Medzi
konaním žalovaného a hrou existoval funkčný vzťah, žalovaný pri hre o loptu v snahe kopnúť do lopty
neúmyselne kopol žalobcu. Futbal je šport, ktorý sa hrá nohami, hráči behajú, kopú do lopty, ktorej
pozícia sa stále mení, preto kopnutie súpera namiesto lopty nie je vo futbale neobvyklé. Neobvyklé

nie je ani to, že do lopty hráči kopú silno, preto konanie žalovaného nevykazuje znaky mimoriadneho,
výnimočného a extrémneho porušenia pravidiel.

61. Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 25Cdo/493/2015 zo dňa 20.05.2015, v ktorom riešil obdobnú
otázku a to či každé porušenie pravidiel hry je bez ďalšieho porušením prevenčnej povinnosti v zmysle
§ 415 OZ (dovolateľ obdobne vytýkal odvolaciemu súdu odchýlenie sa od rozhodnutia R 16/1980),

nepovažoval za podstatné vybočenie z bežného spôsobu hry prípad, keď žalovaný počas hry pri tzv.
sklze zlomil žalobcovi nohu.

62. Ústavný súd SR v citovanom náleze sp. zn. III. ÚS 21/2021 za exces nepovažuje dokonca ani to,
keď uteká útočník sám na brankára a obranca namiesto lopty kopne priamo do nôh odzadu, lebo aj s

týmto zrejme musí šikovný útočník počítať, rovnako ako sa počíta aj s penaltou. Iná by bola situácia,
keby obranca volil brutálnejšiu formu, napríklad kop odzadu priamo nie do hráča mimo sféru lopty, tam
by aplikácia § 415 a § 420 OZ bola bezpochyby namieste.

63. Vždy sú dôležité konkrétne okolnosti prípadu a v prípade kontaktných športov to platí ešte o to

viac. Žalobca sa zranil v zápale boja o loptu, pri kontaktnom súboji, obaja hráči bežali rýchlo oproti
sebe, žalovaný neútočil na žalobcu, ale chcel zasiahnuť loptu, ktorú ale žalobca odkopol a žalovaný
namiesto lopty nešťastnou náhodou zasiahol žalobcu. Použitý zákrok sa javí ako funkčne prepojený
s cieľom hry. Odvolací súd preto konštatuje, že žalovaný síce porušil pravidlá futbalu, ale toto porušenie
nepredstavovalo tak výnimočný exces, ktorý by bol aj porušením § 415 OZ a ktorý by aktivizoval

občianskoprávnu zodpovednosť. Nebol tak naplnený prvý predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu
v zmysle § 420 OZ, t.j. protiprávne konanie žalovaného, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie.

64. Odvolací súd existenciu odvolacieho dôvodu spočívajúcu v nesprávnom právnom posúdení veci
v konaní pred súdom prvej inštancie v odvolacom prieskume nezistil. Prvoinštančný súd použil správne

právne predpisy (§ 415 OZ, § 420 OZ), pretože išlo o nárok na náhradu škody, správne ich aj vyložil a na
daný skutkový stav ich i správne aplikoval, tzn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil
správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, preto ani tento odvolací dôvod nie je daný.

65. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie

preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej
správnosti potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho rozhodnutia o náhrade trov (prvoinštančného
i predchádzajúceho odvolacieho) konania (nenapadnutého osobitnou odvolacou argumentáciou), keď
odvolací súd nevidel v predmetnej veci dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce aplikáciu ust.
§ 257 CSP.

66. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí

dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

67. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní

sporovej strany, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto
súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/218/2010, podľa
ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantnékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na

to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

68. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

69. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

70. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

71. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalovanému priznal
proti žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu, a to z dôvodu, že
strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalovaný), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených
trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalobca), keď nezistil dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

72. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.

(§ 160 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).