Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28CoCsp/18/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2623207942
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2623207942.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr. Lucia

Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v sporovej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724
803, Prievozská 2, Bratislava, zast.: Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53 255 739, Prievozská 2, Bratislava,
proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XX, D., o 899,06 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Senica z 03.07.2024, č. k. 9Csp/33/2023-109 v znení opravného uznesenia
zo 17.09.2024, č. k. 9Csp/33/2023-139 a opravného uznesenia z 11.04.2025, č. k. 9Csp/33/2023-151,
takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa v znení opravných uznesení potvrdzuje.

II. Stranám sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (prvá výroková veta) a žalobcovi uložil
nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (druhá výroková veta). Prvým
opravným uznesením opravil v záhlaví rozsudku označenie žalovaného a druhým opravným uznesením
opravil dátum vyhlásenia rozsudku.

2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav takto:

3. Dňa 28.01.2014 žalovaný v čase, keď mu bola pred schválená kreditná karta, písomne požiadal
právneho predchodcu žalobcu o vydanie kreditnej karty s požadovaným úverovým rámcom 900 €. V
žiadosti uviedol adresu zamestnávateľa, výšku príjmu a informáciu o inom úvere. Ako žiadateľ vzal
na vedomie, že minimálna splátka úveru je 5 % mesačne, minimálne 9,96 € mesačne. Z čl. 9 bod 7
písm. e) všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“) vyplýva možnosť vyhlásiť predčasnú

splatnosť úverového rámca okrem iného v prípade omeškania s plnením záväzkov dlžníka. Výzvou z
20.05.2020 bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 121,82 €. Zároveň bol upozornený
na možnosť žalobcu požadovať okamžité zaplatenie celého záväzku v prípade neuhradenia dlhu.
Výzva bola žalovanému doručená 25.05.2020. Žalovaný napriek opakovaným výzvam pohľadávku
neplnil riadne a včas, čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy. Listom z 27.07.2020 bola žalovanému
oznámená predčasná splatnosť úveru a zároveň bol vyzvaný na zaplatenie celého zostatku úveru
vo výške 998,47 €. Oznámenie bolo žalovanému doručené 29.07.2020. Listom z 27.06.2022 bolo

žalovanému oznámené postúpenie pohľadávky na žalobcu. List bol žalovanému zaslaný 28.06.2022.
Pokusom o zmier z 18.10.2022 žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlhu. Keďže žalobca do spisu
nedoložil doklady preukazujúce skúmanie a overovanie bonity žalovaného pred poskytnutím úveru, súd
prvej inštancie žalobcu vyzval na doloženie týchto dokladov. Žalobca doklady nepredložil.4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5 a 9, § 54 ods. 1,
§ 489, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 497, § 504 Obchodného zákonníka (ďalej

len „OBZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 7 ods. 1 a 2, § 11 ods. 2, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „ZoSÚ“), takto:

5. Z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci súd prvej inštancie vyvodil právny
záver, že žaloba nebola podaná dôvodne, pretože žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu. Súd

vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, ak ju žiaden z účastníkov konania
nenamieta. Keďže v danom prípade ide o spotrebiteľský úver, konkrétne revolvingový úver, z ktorého
pohľadávka bola postúpená z pôvodného veriteľa na žalobcu, súd skúmal, či bola splnená zákonom
stanovená podmienka pre platné postúpenie, a to, či išlo o pohľadávku po konečnom termíne splatnosti
spotrebiteľského úveru alebo pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru. Súd skonštatoval, že v danom prípade ide o revolvingový úver, kde konečná

splatnosť úveru dojednaná nebýva. Vo všeobecnosti je ale možné úver predčasne „zosplatniť“, ak
to zmluva predpokladá, a ak sú splnené zákonom stanovené podmienky. VOP možnosť vyhlásenia
predčasnej splatnosti úverového rámca predpokladali. Zákon však v prípade porušenia zákonných
ustanovení možnosť vyžadovať od dlžníka jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru veriteľovi
odníma. Tak je tomu aj v prípade, ak veriteľ nesplní svoju povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť

schopnosť žiadateľa o úver ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalobca ani napriek výzve súdu
splnenie tejto povinnosti zo strany jeho právneho predchodcu nepreukázal. Nepreukázal, že by údaje
o osobnom stave a majetkových pomeroch žalovaného uvedené v žiadosti o poskytnutie úveru boli
overované. Absentuje tu potvrdenie o zamestnaní, o príjmoch či výdavkoch, a tiež doklady ohľadom
zisťovania informácií s prihliadnutím na údaje z príslušnej databázy alebo registra (spoločný register

bankových informácií). Právny predchodca žalobcu pri plnení si povinnosti zisťovať bonitu žalovaného
nekonal s požadovanou odbornou starostlivosťou, v dôsledku čoho nebol podľa § 11 ods. 2 prvá veta
ZoSÚ oprávnený požadovať od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru tak ako to
urobil. Predčasné „zosplatnenie“ úveru je neplatné a právne neúčinné. Následne potom nebola splnená
zákonom stanovená podmienka umožňujúca právnemu predchodcovi žalobcu postúpiť pohľadávku na

žalobcu podľa § 17 ods. 1 ZoSÚ, keďže úver v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky ani v čase
samotného postúpenia pohľadávky nebol po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru, ani
sadotohočasupohľadávkanestalasplatnoupredtermínomkonečnejsplatnostispotrebiteľskéhoúveru,
keďže právny predchodca žalobcu nebol oprávnený požadovať od žalovaného predčasné splatenie
úveru. Z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu súd žalobu zamietol. O nároku

na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
a procesne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením
po právoplatnosti rozsudku.

6. Opravným uznesením zo 17.09.2024 č. k. 9Csp/33/2023-139 súd prvej inštancie odstránil chybu
v písaní v označení žalovaného v napadnutom rozsudku. Ďalším opravným uznesením z 11.05.2025 č.
k. 9Csp/33/2023-151 odstránil chybu v písaní v dátume vyhlásenia rozsudku.

7. Včasným odvolaním žalobca navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že odvolací

súd žalobe vyhovie alebo ho zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Tvrdil, že z § 132 ods. 1 CSP nevyplýva povinnosť osoby žalujúcej plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy
predkladať dôkaz o splnení povinnosti skúmania odbornej starostlivosti spolu so žalobou. Skúmanie
bonity spotrebiteľa je skutková a odborná otázka. Veriteľ nie je povinný preukazovať skúmanie bonity
spotrebiteľa, ak medzi stranami nebola sporná a spotrebiteľ nenamietol takéto skúmanie. Prípadná

povinnosť súdu preskúmať splnenie tejto povinnosti je limitovaná na samotný prieskum, nie následné
vyhodnocovanie správnosti výsledku hodnotenia bonity. Súd mal žalobcu vyzvať na doplnenie žaloby
pod následkom odmietnutia. Je však zrejmé, že súd nepostupoval podľa § 129 CSP a žalobcu
na doplnenie žaloby nevyzýval. V tejto súvislosti žalobca odkázal na uznesenie Krajského súdu
v Trnave z 31.01.2024, sp. zn. 21CoCsp/10/2023 a stanovisko občianskoprávneho kolégia Krajského

súdu v Trnave (Spr. 1/2020). Ďalej namietal nesprávny a nepredvídateľný procesný postup súdu
pri doručovaní predvolaní na pojednávanie a v spôsobe, akým zvolil výzvu na doloženie dôkazov.
Na pojednávanie 03.07.2024 mu boli doručené dve predvolania z 22.05.2024. Prvé žalobca dostal
23.05.2024 bez výzvy, druhé z 03.06.2024 už síce výzvu obsahovalo, avšak nebolo nahraté do systémuz dôvodu duplicity. Podľa žalobcu nie je obvyklé, aby súd vyzýval na doloženie dôkazov priamo v
predvolaní, keďže predvolanie je všeobecne chápané ako oznam súdu o pojednávaní. Výzva mala
byť súčasťou zápisnice o pojednávaní z 22.05.2024, avšak ani túto súd nedoručoval a dozvedel sa

o nej až po doručení zamietavého rozsudku. Žalobca zdôraznil, že súd sa nevysporiadal s tým, že
žalovaný nijako nepoprel skutkové tvrdenia a dôkazy, ktoré boli predložené, a preto sa považujú za
nesporné (§ 151 CSP). Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ sa považuje posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy či registra. Ak veriteľ posudzoval

bonitu aspoň jedným zo spôsobov podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, nemohlo dôjsť k hrubému porušeniu
povinnosti, pretože zákon používa spojku „alebo“. Žalobca preto odvolaciemu súdu predložil dôkazy,
že k porušeniu povinnosti posúdiť bonitu s odbornou starostlivosťou zo strany postupcu nedošlo,
a to žiadosť o vydanie kreditnej karty, schválenie žiadosti, úverovú správu – výpis zo spoločného
registra bankových informácií. Vzhľadom na nesprávny procesný postup súdu nejde o neprípustné
novoty v odvolacom konaní. Žalobca uviedol, že veriteľ mal zistený príjem zo žiadosti o úver, kde ho

deklaroval žalovaný, a tento príjem veriteľ preveroval, pričom mzda bola poukazovaná na účet v E. F. (u
postupcu). V žiadosti žalovaný uviedol aj vlastný byt, bez vyživovacej povinnosti, bez detí, bez partnera,
vzdelanie, sektor práce, zamestnávateľa, počet rokov zamestnania, súhlas s preverovaním v Sociálnej
poisťovniadatabázachbankovýchúverov.Kvýdavkomžalobcauviedol,ževeritelianiesúpovinnížiadať
preukázanie konkrétnych mesačných výdavkov. Postupca evidoval spotrebný úver uvedený žalovaným

s mesačnou splátkou 80,19 € so splatnosťou do 20.10.2017, čo preveril dopytom v spoločnom registri
bankových informácií (tzv. úverová správa). Iné výdavky v tom čase nemal. Žiadal úverový rámec 900
€, spôsob úhrady inkasom vo výške minimálnej splátky 5 % z dlžnej sumy, min. 9,96 €. Z platobnej
histórie vyplýva priemerná mesačná splátka 40 až 60 €. Po odpočítaní sumy splátkového úveru 80,19 €
mesačne a paušálnych výdavkov na živobytie v rozsahu životného minima za rok 2014 vo výške 198,09

€, žalovanému zostal disponibilný zostatok 621,72 €. Mesačné splátky kreditnej karty nikdy nedosiahli
túto výšku. Zmluvný vzťah trval vyše 6 rokov, čo potvrdzuje, že bonita bola skúmaná s odbornou
starostlivosťou.Žalobcadodal,ževroku2014NBSneurčilazáväznýspôsoboverovaniabonityžiadateľa
o úver pri kreditných kartách s premenlivou výškou splátky, proces prebiehal automaticky bez osobného
vstupu zamestnanca banky. Následne prijaté znenie § 7 ods. 20 písm. d) ZoSÚ a opatrenie NBS

potvrdili, že sa preverujú len peňažné záväzky (úvery) znižujúce príjem spotrebiteľa, nie bežné výdavky
(napr. na domácnosť, telefón, lieky a pod.). Veriteľ ako banka ani nemohol zisťovať iné údaje (GDPR,
zásada minimalizácie spracúvaných údajov). Jeho možnosti skúmania bonity spotrebiteľa boli limitované
a musel prioritne vychádzať z údajov, ktoré mu poskytol spotrebiteľ v žiadosti o úver. Na podporu svojich
tvrdení odkázal aj na judikatúru krajských súdov, ktoré potvrdzujú správnosť jeho právneho názoru.

K platnosti postúpenia pohľadávky žalobca uviedol, že predložil výzvu na úhradu minimálnej splátky
z 20.05.2020 a oznámenie o predčasnej splatnosti úveru a výzvu na úhradu celého zostatku úveru
z 24.07.2020 spolu s doručenkami. Tieto výzvy jednoznačne preukazujú splnenie podmienok pre platné
postúpenie podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách (ďalej len „ZoB“), keďže k postúpeniu došlo až po
uplynutí 90 dní od doručenia výzvy. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutia sp. zn.

7Cdo/26/2017, 1Cdo/4/2020, 1Cdo/147/2017 – R 60/2018, 8Cdo/139/2020) sa nevyžaduje osobitná
kvalifikovaná výzva. Nie je potrebné, aby veriteľ realizoval v súvislosti so „zosplatnením“ a postúpením
pohľadávky dve samostatné výzvy. Aktuálna rozhodovacia prax (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 9Cdo/165/2022, a sp. zn. 7Cdo/191/2021) pripúšťa, aby za výzvu podľa § 92 ods. 8 ZoB bolo
možné považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, ak jeho obsahom je výzva dlžníkovi

na zaplatenie pohľadávky a dlžník mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s jej obsahom (§ 45 ods. 1
OZ). Zákon nestanovuje ďalšie osobitné náležitosti výzvy, postačuje jej písomná forma a špecifikácia
pohľadávky. V konaní bolo preukázané, že žalovanému boli výzvy riadne doručené do vlastných rúk a
mal objektívnu možnosť sa s nimi oboznámiť. Tým boli splnené všetky zákonné podmienky (§ 17 ods.
1 ZoSÚ, § 92 ods. 8 ZoB) pre platné postúpenie pohľadávky a žalobca je aktívne vecne legitimovaným

subjektom v tomto konaní. Napadnutý rozsudok je predčasný, zmätočný a nesprávny.

8. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska
vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože

neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.

9. Na účely vyhodnotenia odvolania žalobcu odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený
skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku (bod 3 vyššie).Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku a v celom rozsahu sa s ním
stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku relevantne
vysporiadal so žalobou žalobcu a jeho ďalšími podaniami. Pokiaľ ide o podstatné tvrdenia žalobcu

uvedené v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP), odvolací súd k nim dopĺňa tieto úvahy:

10. Svojou prvou odvolacou námietkou žalobca súdu prvej inštancie v podstate vytýka záver, že
žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako
veriteľ posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský

úver (ďalej len „bonita“), teda že konal v súlade s § 7 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom k 28.01.2014
(v čase uzavretia zmluvy). Ako vyplýva z ustanovení § 11 ods. 2 v znení účinnom k 28.01.2014
v spojení s § 92 ods. 8 ZoB a § 17 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom k 27.06.2022 (v čase postúpenia
pohľadávky),oktorésaajnapadnutýrozsudoksprávneopiera,otázkazachovaniaodbornejstarostlivosti
jerozhodujúcazhľadiskaaktívnejvecnejlegitimáciežalobcu,akjuodvodzujeodpostúpeniapohľadávky
zo spotrebiteľského úveru, teda tak, ako to je aj v prejednávanej veci. Táto odvolacia námietka nie je

opodstatnená z viacerých dôvodov.

11. Žalobca predovšetkým namietal, že z obsahu spisu je zrejmé, že predložil svoje skutkové tvrdenia o.
i. o tom, akým spôsobom jeho právny predchodca posúdil bonitu žalovaného. Keďže žalovaný tvrdenia
a dôkazy predložené žalobcom podľa § 151 CSP nepoprel, tvrdenia žalobcu mal súd prvej inštancie

považovať za nesporné.

12. Jednou zo základných procesných povinností strán sporu, je povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje
bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným
bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp.

nesplneniepovinnosti„relevantne“tvrdiť(uviesťtvrdeniazhľadiskaichkvalitypravdivé,úplné,podstatné
a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí
veci (R 6/2022). Z obsahu spisu napriek tvrdeniam žalobcu v odvolaní však nevyplýva, že by žalobca
prednášal akékoľvek skutkové tvrdenia (a predkladal k nim dôkazy), pokiaľ ide o skúmanie bonity
žalovaného. V žalobe, ale ani v ďalších podaniach sa žalobca vôbec nevenoval okolnostiam, ktoré

predchádzali uzavretiu žaloby. Pred podaním odvolania žalobca netvrdil nič, čo sa týka skúmania bonity
žalovaného. Hoci opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy
(§ 132 ods. 2 CSP), ani listiny, ktoré k žalobe priložil, nenasvedčujú opaku. Žalovaný v tejto súvislosti
pretoaninemalčopopierať.Okremtohonečinnosťstranymásícevzásadeprocesnýdôsledokkpodobe
nespornosti skutkových tvrdení protistrany, ale nespôsobuje automatickú dôvodnosť žaloby. Pasivita

žalovaného v konaní nemôže mať za následok aplikáciu ustanovenia § 151 ods. 1 a 2 CSP povinnosť
všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019). Súd je povinný skutkový stav právne posúdiť a aj keď je
žalovaný v konaní úplne nečinný a skutkový stav je nesporný, môže dospieť k záveru, že žaloba je
celkom nedôvodná, a žalobu zamietnuť.

13. Neobstojí ani názor, že veriteľ (žalobca) nie je povinný preukazovať skúmanie bonity spotrebiteľa,
ak táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná, pretože nezodpovedá tomu, ako relevantné
ustanovenia smernice vykladá Súdny dvor EÚ. Účinné vykonanie práv priznaných smernicou 2008/48
zabezpečuje vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej je veriteľ v zásade povinný preukázať pred

súdom správny výkon týchto predzmluvných povinností. Cieľom takéhoto pravidla je zaistiť ochranu
spotrebiteľa, bez neprimeraného poškodenia práva veriteľa na spravodlivý proces. Obozretný veriteľ
si musí byť vedomí nevyhnutnosti zbierania a uchovania dôkazov o splnení svojich informačných
povinností a povinnosti poskytnúť vysvetlenia. (rozsudok CA Consumer Finance SA, bod 28). Súd má
povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa

ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré
z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú
požiadavkypodľauvedenéhočlánku(rozsudokz05.03.2020,OPR-Finance,C-679/18,EU:C:2020:167).
Z týchto dôvodov je nedôvodná aj námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nahrádzal procesnú aktivitu
strán – žalovaného.

14. Ustanovenie § 7 ods. 1 ZoSÚ výslovne ukladá veriteľovi vziať do úvahy a) dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, b) výšku spotrebiteľského úveru, c) príjem spotrebiteľa a d) prípadne
aj účel spotrebiteľského úveru. Treba však uviesť, že konkrétne úkony, ktoré musí veriteľ uskutočniť,aby sa mohlo konštatovať, že vynaložil odbornú starostlivosť pri posudzovaní bonity spotrebiteľa,
ZoSÚ nevymedzuje vyčerpávajúcim spôsobom (porov. § 7 ods. 16 ZoSÚ, arg. „najmä“). Pri výklade
pojmu „odborná starostlivosť“ je ale podstatná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/

ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v.
EÚ L 133, s. 66), pretože táto sa do slovenského právneho poriadku prebrala práve prostredníctvom
ZoSÚ. V odôvodnení smernice 2008/48 sa o. i. konštatuje: „Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi
je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia
úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu

a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. … Veritelia
by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by
mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej
zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu.“ V tejto súvislosti je relevantný
najmä článok 8 ods. 1 smernice 2008/48, ktorý znie: „Členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred
uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií

získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej
databázy.“ Toto ustanovenie Súdny dvor EÚ vysvetlil tak, že „článok 8 ods. 1 smernice 2008/48 sa
má vykladať v tom zmysle, že jednak nebráni, aby bolo ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa
uskutočnené len na základe ním predložených informácií za predpokladu, že sú tieto informácie
dostatočné a že k obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy, a jednak neukladá

veriteľovi povinnosť systematicky overovať pravosť informácií poskytnutých spotrebiteľom“ (rozsudok
z 18.12.2014, CA Consumer Finance SA, C-449/13, EU:C:2014:2464). Požiadavka eurokonformného
výkladu ustanovenia § 7 ods. 1 ZoSÚ ako nepriameho účinku smernice 2008/48 (pozri napríklad
rozhodnutia Súdneho dvora z 13.11.1990, Marleasing SA, C-106/89, EU:C:1990:395, z 27.06.2000,
Océano Grupo, spojené veci C-240/98 až 244/98, EU:C:2000:346 a zo 04.07.2006, Konstantinos

Adeneler, C-212/04, EU:C:2006:443), potom na základe citovanej judikatúry Súdneho dvora vedie k
záveru, že veriteľ vynaloží odbornú starostlivosť pri posudzovaní bonity spotrebiteľa vtedy, ak bonitu
vyhodnotí na základe spotrebiteľom predložených informácií za predpokladu, že sú tieto informácie
dostatočné a že k obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy.

15. Správny bol preto postup súdu prvej inštancie, keď žalobcu vyzval na doloženie
dokladov preukazujúcich skúmanie bonity žalovaného. Takýto postup zodpovedá aj stanovisku
Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Trnave z apríla 2020 (Spr. 1/2020), o ktoré sa žalobca
paradoxne opieral. Z neho totiž nevyplýva, že by žalobca nemusel o skúmaní bonity nič tvrdiť, práve
naopak. Stanovisko považuje za správny len taký postup, keď súd vyzve žalobcu podľa § 150 ods. 2

CSP na doplnenie týchto chýbajúcich skutkových tvrdení. Tak to urobil aj súd prvej inštancie, no žalobca
na výzvu nijako nereagoval.

16. V prejednávanej veci teda žalobca nepredniesol k otázke skúmania bonity žalovaného žiadne
tvrdenia a nepredložil ani žiadne dôkazy. Ako už odvolací súd naznačil vyššie, z hľadiska § 11 ods.

2 ZoSÚ v spojení s 17 ods. 1 ZoSÚ a § 92 ods. 8 ZoB, boli tvrdenia súvisiace so skúmaním
bonity žalovaného nevyhnutné na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako postupcu.
Keďže nedostatočné skutkové vymedzenie uplatňovaného nároku neodôvodňuje postup smerujúci k
odmietnutiu podania, ale má za následok nedokázanie hmotnoprávnej skutočnosti a zamietnutie žaloby
(pozri v tomto zmysle už cit. R 6/2022, ale aj uznesenie Ústavného súdu SR z 11.06.2019, sp. zn. I. ÚS

246/2019, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/179/2012, či BAJÁNKOVÁ, J. In: ŠTEVČEK,
M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 486), chýbajúce skutkové
tvrdenia a dôkazy k otázke posúdenia bonity žalovaného napriek výzve súdu na ich predloženie môžu
viesť len k strate sporu.

17. Na tomto mieste treba poznamenať, že nedôvodná je aj výhrada žalobcu k spôsobu, akým ho
súd prvej inštancie vyzval na doloženie dokladov preukazujúcich skúmanie bonity žalovaného. Súd
prvej inštancie naozaj doručoval dve predvolania na pojednávanie vytýčené na 03.07.2024, z ktorých
len jedno obsahovalo výzvu na doloženie dokladov. Dôležitejšie však je, že jedno z predvolaní (č.
l. 160) súd prvej inštancie doručoval priamo žalobcovi (č. l. 102) a druhé (č. l. 100) jeho právnemu

zástupcovi (č. l. 101). Výzvu na doloženie dokladov pritom obsahovalo práve druhé predvolanie, ktoré
bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu. To, že ho právny zástupca žalobcu nenahral do svojho
interného systému, pretože sa domnieval, že predvolanie je duplicitné, nemôže ísť na vrub súdu, keďže
súd predvolanie s výzvou doručoval len právnemu zástupcovi žalobcu. Neobstojí ani názor žalobcu,že predvolanie je prekvapivé, pretože sa všeobecne chápe ako oznam o pojednávaní, a nie ako
výzva na doloženie dôkazov. Práve naopak, v predvolaní je súd o. i. povinný uviesť, aké písomnosti
má predvolaný priniesť so sebou (§ 46 ods. 4 Spravovacieho a kancelárskeho poriadku). Predvolaný

preto môže a musí očakávať, že predvolanie bude obsahovať výzvu, aby sa na pojednávanie dostavil
s príslušnými listinnými dôkazmi. Preto výzvu, ktorú súd prvej inštancie doplnil do predvolania pre
právneho zástupcu žalobcu, treba považovať za bežnú prax, ktorá je v súlade s predpismi upravujúcimi
civilné sporové konanie. Navyše, je otázkou procesnej diligencie právneho zástupcu, aby sa oboznámil
s obsahom všetkých písomností, ktoré sa mu v konaní doručujú. Už len samotná skutočnosť, že sa

mu doručuje určitá súdna písomnosť, naznačuje, že sa vyžaduje, aby venoval pozornosť jej obsahu.
Inými slovami, zásielky doručované strane na pokyn súdu nemožno vnímať ako zasielané strane len pro
forma. Treba tiež dodať, že výzva, ktorú súd prvej inštancie uviedol v spornom predvolaní, sa nachádza
vúvodnejčastipredvolania,jeodlíšenáväčšímpísmom,nežväčšinatextupredvolania,anazvýraznenie
bolo použité nielen tučné písmo, ale aj podčiarknutie. To, že údajne unikla pozornosti právneho
zástupcu žalobcu, nemožno za týchto okolností spravodlivo pričítať súdu prvej inštancie. Možno tiež

poznamenať, že žalobca sa o potrebe doloženia dôkazov mohol dozvedieť nielen z predvolania, ale už
na pojednávaní 22.05.2024, kde túto potrebu súd prvej inštancie prvýkrát zistil, a na ktoré sa žalobca
dobrovoľne nedostavil, prípadne zo zápisnice z pojednávania, o ktorej zaslanie však ani len nepožiadal
(ale oboznámil sa s ňou nahliadnutím do elektronického súdneho spisu až po vydaní napadnutého
rozsudku). Najneskôr sa však mohol o potrebe doložiť dôkazy dozvedieť na pojednávaní 03.07.2024,

kde sa súd prvej inštancie otázke skúmania bonity žalovaného takisto venoval. Ak sa právny zástupca
žalobcu ani jedného z pojednávaní z vlastného rozhodnutia nezúčastnil, neoboznámil sa so zápisnicou
z pojednávania a ani s obsahom predvolania, ktoré doručoval súd prvej inštancie priamo jemu, nemôže
už dôsledky svojho konania a opomenutia zvrátiť svojím odvolaním.

18. Z vyššie uvedených dôvodov nie je ani namieste, aby odvolací pripustil uplatnenie nových
prostriedkov procesného útoku, najmä dokazovanie listinami, ktoré žalobca pripojil k odvolaniu. Žalobca
totiž tieto novoty mohol použiť už v konaní na prvoinštančnom súde, ale z vlastnej viny tak neurobil.
Odvolací súd preto na ne podľa § 366 písm. d) CSP neprihliadol.

19. Nemožno sa stotožniť ani s tým, že by vydanie platobného rozkazu nasvedčovalo nepredvídateľnosti
súdnehorozhodnutiaozamietnutížalobyvprejednávanejveci.Protiplatobnémurozkazupodalžalovaný
odpor, takže najneskôr týmto okamihom mohol a mal žalobca nadobudnúť pochybnosti o tom, či súd
jeho žalobe vyhovie. Okrem toho vydanie platobného rozkazu, ktorý sa neskôr v dôsledku odporu zrušil,
nezaväzuje súd v ďalšom konaní ani z hľadiska skutkových zistení, ani z hľadiska právneho posúdenia.

Požiadavka predvídateľnosti rozhodnutia vyžaduje, aby sa strane poskytla možnosť oboznámiť sa
s názorom súdu tak, aby naň mohla včas a účinne reagovať. Niet pochýb, že súd prvej inštancie
v prejednávanej veci žalobcovi takúto možnosť opakovane vytvoril. Žalobca ju však z vlastného
rozhodnutia a zavinenia nevyužil.

20. Vzhľadom na to, že v konaní z dôvodov na strane žalobcu nebolo ustálené, že právny predchodca
žalobcu(veriteľ)akokoľvekposudzovalbonitužalovaného,bolobynadbytočnézaoberaťsasprávnosťou
názoru žalobcu na výklad § 7 ods. 1 písm. a) a b) ZoSÚ, pokiaľ ide o rozsah úkonov, ktoré musí
veriteľ vykonať, aby svoju povinnosť splnil a jeho argumentáciou, ktorou opisuje úkony svojho právneho
predchodcu v tejto súvislosti a dôvody, pre ktoré sú podľa žalobcu dostatočné.

21. Porušenie povinnosti vynaložiť odbornú starostlivosť podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ v akejkoľvek
intenzite má za následok, že veriteľ nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 ZoSÚ). Z takéhoto právneho posúdenia vychádzal aj súd prvej
inštancie a žalobca mu v odvolaní v tejto súvislosti nič nevytkol, takže ani odvolací súd nemá priestor

(ale ani nevidí potrebu) sa od neho odkláňať. Žalobca odvolaním nenapadol ani nadväzujúce závery
súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v dôsledku neplatnosti
(§ 39 OZ) postúpenia spornej pohľadávky pred jej konečnou splatnosťou v rozpore s § 17 ods. 1 ZoSÚ.
Odvolací súd preto nemá možnosť ich spochybňovať, avšak aj tu môže pre poriadok dodať, že sa s nimi
stotožňuje.

22. Rovnako keďže na základe vyššie uvedených dôvodov zrejmé, že pri postúpení pohľadávky neboli
splnené podmienky upravené v § 17 ods. 1 ZoSÚ, nebolo potrebné sa zaoberať ani správnosťou
argumentácie žalobcu, že bol dodržaný postup podľa § 92 ods. 8 ZoB. K žalobcom označenýmrozhodnutiam iných krajských súdov sa odvolací nevyjadruje, pretože pre neho nie sú kasačne ani
precedenčne záväzné a netýkajú sa ani rovnakého skutkového stavu.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy odvolací súd nevidí dôvod, aby sa odkláňal od relevantných
skutkovýchaprávnychzáverovsúduprvejinštancie,vdôsledkučohomusíodvolaniežalobcuvyhodnotiť
ako celkom nedôvodné. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil (výrok I).

24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
CSP vychádzajúc z toho, že žalovaný sa odvolacieho konania de facto nezúčastnil a žalobca so svojím
odvolaním neuspel (§ 255 ods. 1 CSP a contrario), v dôsledku čoho odvolací súd v súlade s judikatúrou
(R 72/2018) stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (výrok II).

25. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 a § 420 CSP. Dovolanie možno podať
v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V
dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej
značkyaoznačenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže
ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.