Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/95/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124013005
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Kondllová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2124013005.4

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Kondllovej a sudcov JUDr.
Kataríny Batisovej a Mgr. Pavla Macháča, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.X.XXXX v C.,
trvale bytom D. E. XXXX/XX, XXX XX C., t.č. vo väzbe v ÚVV a ÚVTOS Leopoldov v inej trestnej veci, pre
prečin neoprávnené používanie cudzieho motorového vozidla podľa § 216 odsek 1, odsek 2 písmeno a),
písmeno d) Trestného zákona účinného od 6.8.2024 (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138

písmenoe)Trestnéhozákonaainé,oodvolaníprokurátoraOkresnejprokuratúryTrnavaaobžalovaného
voči rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 23.4.2025, sp. zn. 5T/36/2024, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 30.9.2025 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava a obžalovaného
A. B. zamietajú.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 23.4.2025, sp. zn. 5T/36/2024, uznal
obžalovaného A. B. (ďalej len „obžalovaný“) za vinného z prečinu neoprávneného používania cudzieho
motorovéhovozidlapodľa§216odsek1,odsek2písmenoa),písmenod)Trestnéhozákonaspoukazom
na § 138 písmeno e) Trestného zákona účinného od 6.8.2024 (ďalej len „Trestný zákon“) vo vzťahu ku
skutku 1., z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek 1 Trestného zákona vo forme
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona vo vzťahu ku skutku 2. a z prečinu neoprávneného

vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219 odsek 1 Trestného zákona vo forme
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona i z prečinu neoprávneného vyrobenia a používania
platobného prostriedku podľa § 219 odsek 2 Trestného zákona vo forme spolupáchateľstva podľa § 20
Trestného zákona vo vzťahu ku skutku 3..

Za to obžalovanému uložil podľa § 216 odsek 2 Trestného zákona, s použitím § 37 písmeno h), písmeno

m), § 38 odsek 2, § 41 odsek 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky. Podľa
§ 48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
(ďalej len „napadnutý rozsudok“)

Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej len

„prokurátor“) podal odvolanie v neprospech obžalovaného k výroku o vine a treste, obžalovaný sa
k podaniu odvolania po porade s obhajcom nevyjadril.

Obžalovaný prostredníctvom obhajcu JUDr. Juraja Gavalca (ďalej len „obhajca“) podaním doručeným
okresnému súdu dňa 9.5.2025 podal odvolanie proti výroku o treste, pričom na dopyt okresnému súdu
obhajca oznámil, že podané odvolanie nebude písomne odôvodňovať. Obžalovaný sa nevyjadril ani

k odôvodneniu odvolania prokurátora, ktoré bolo obžalovanému aj jeho obhajcovi doručené.Prokurátor podaním doručeným okresnému súdu dňa 15.7.2025 odôvodnil podané odvolanie, v ktorom
uviedol, že sa nestotožňuje s právnou kvalifikáciou skutkov 1. až 3. okresným súdom v napadnutom
rozsudku, keďže má za to, že skutky mali byť kvalifikované ako v obžalobe, teda ako pokračovací

zločin krádeže podľa § 212 odsek 1 písmeno a), písmeno b), odsek 2 písmeno b), odsek 3 písmeno
b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno j) Trestného zákona z toho v skutku 2. a 3. vo
forme spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, v skutku 2. aj ako prečin porušovania domovej
slobody podľa § 194 odsek 1 Trestného zákona vo forme spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného
zákona a v skutku 3. aj ako prečin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa

§ 219 odsek 1 Trestného zákona vo forme spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a prečin
neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219 odsek 2 Trestného zákona
vo forme spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.

Spôsob, akým sa okresný súd vysporiadal s vykonaným dokazovaním vo vzťahu ku skutku 1. rozsudku,
považuje prokurátor za jednostranný a hodnotenie dôkazov za rozporné s § 2 odsek 12 Trestného

poriadku.

Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že obžalovaný napriek výslovnému nesúhlasu F.
F. zobral zo stolíka v obývacej izbe kľúče od vozidla zn. BMW 118D, ev. č. C. (ďalej len „vozidlo“),
ktoré si odomkol a s vozidlom, v ktorom boli doklady, odišiel na neznáme miesto. F. F. sa pokúsil

s obžalovaným telefonicky spojiť, ale tento mal vypnutý mobil. F. F. sa spojil cez priateľku s G. H.,
ktorá bola s obžalovaným, ale táto poprela, že by vedela, kde sa obžalovaný či vozidlo nachádza.
Obžalovaný jazdil na vozidle celé 4 dni, počas ktorých ho používal ako vlastné a s vozidlom najazdil
desiatky kilometrov v niekoľkých okresom západného Slovenska, pričom ho využíval na páchanie
trestnej činnosti. S vozidlom odišiel aj do Českej republiky, kde bol zadržaný z dôvodu, že po vozidle

bolo vyhlásené medzinárodné pátranie po tom, čo svedok F. F. 7.4.2024 polícii oznámil krádež vozidla.

Objektívna stránka trestného činu krádeže spočíva v prisvojení si cudzej veci jej zmocnením, pričom
prisvojením je odňatie veci z dispozície vlastníka alebo inej osoby, ktorá ju má oprávnene, a to bez jej
súhlasu, s úmyslom s ňou nakladať ako s vlastnou vecou nie len prechodne ale trvalo. Trvalo pritom

znamená na dobu neurčitú, teda do času, kým sa páchateľ nerozhodne s vecou naložiť inak alebo kým
mu nie je odňatá. O trestný čin krádeže ide aj vtedy, keď sa páchateľ zmocní vozidla v úmysle užívať ho
iba kratší čas, avšak za cenu jeho podstatnejšieho opotrebovania (R 40/1998).

Objektívna stránka trestného činu podľa § 216 Trestného zákona spočíva v zmocnení sa cudzieho

vozidla v úmysle používať ho prechodne, iba na relatívne krátky čas, pričom úmysel páchateľa musí
zahŕňať aj zámer vozidlo vrátiť oprávnenému užívateľovi.

Pokiaľ ide o úmysel obžalovaného možno ho dokazovať len nepriamo z okolností objektívnej povahy,
z ktorých sa dá podľa zásad správneho (logického) myslenia usudzovať na vnútorný vzťah páchateľa

k porušeniu alebo ohrozeniu záujmov chránených Trestným zákonom, pričom záver o subjektívnej
stránketrestnéhočinumožnooprieťajoskutočnosti,ktorénastaliažpospáchanítrestnéhočinu.Vdanej
veci zo žiadnej vykonaným dokazovaním preukázanej objektívnej okolnosti nemožno vyvodiť záver, že
obžalovanýmalvúmyslevrátiťvozidlo.Jedinouskutočnosťoujetvrdenieobžalovaného,žechcelvozidlo
vrátiť, pričom súčasne tvrdil, že mu F. F. vozidlo požičal. Tvrdenie obžalovaného o dobrovoľnom požičaní

vozidla bolo však vykonaným dokazovaním vyvrátené.

Prokurátor navrhol kvalifikovať konanie obžalovaného ako v obžalobe, z toho dôvodu navrhol napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Spis bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) riadne predložený na rozhodnutie
o odvolaniach dňa 7.8.2025.

Za účelom prejednania odvolania prokurátora aj obžalovaného nariadil krajský súd termín verejného
zasadnutia na 9.9.2025, na ktorý sa obhajca obžalovaného ospravedlnil z dôvodu náhlych zdravotných

problémov, preto krajský súd nariadil nový termín verejného zasadnutia na 30.9.2025, pričom
obžalovanému ustanovil aj náhradného obhajcu.Obžalovaný podaním doručeným krajskému súdu prostredníctvom obhajcu dňa 29.9.2025 podal návrh
na odňatie a prikázanie veci podľa § 23 Trestného poriadku, a to Krajskému súdu v Bratislave z dôvodu
nepríslušnosti Krajského súdu v Trnave na konanie, nakoľko zásadná časť skutku sa mala stať v obvode

pôsobnosti Krajského súdu v Bratislave a v Českej republike, kde obžalovaný používal vozidlo. Miestna
príslušnosť je konštruovaná tak, aby na miestne príslušnom súde mohli byť čo najlepšie uplatnené
základné zásady trestného konania. Krajský súd v Trnave nie je podľa názoru obžalovaného príslušný
konať v danej veci a príslušným sa môže stať až po rozhodnutí NS SR o návrhu obžalovaného.

Krajský súd na verejnom zasadnutí dňa 30.9.2025 oboznámil podanie obžalovaného označené ako
návrh na odňatie a prikázanie veci, ktoré krajský súd posúdil podľa obsahu podania ako námietku
miestnej nepríslušnosti. Z obsahu podania je zrejmé, že jediným dôvodom na odňatie a prikázanie veci
má byť miestna nepríslušnosť krajského súdu, ktorú namietol obžalovaný, pričom však otázka miestnej
nepríslušnosti sa nerieši cez inštitút odňatia a prikázania veci, ale má v Trestnom poriadku upravený
osobitný postup, ktorým sa krajský súd riadil vo vzťahu k podanej námietke miestnej nepríslušnosti.

Podľa § 17 odsek 1 Trestného poriadku, konanie vykonáva súd, v ktorého obvode bol trestný čin
spáchaný.

Podľa § 20 Trestného poriadku, ak je podľa predchádzajúcich ustanovení daná príslušnosť niekoľkých

súdov, konanie vykonáva ten súd, na ktorom podal prokurátor obžalobu alebo ktorému bola vec
postúpená nepríslušným súdom.

Podľa § 280 odsek 1 prvé dve vety Trestného poriadku, ak zistí súd v žalovanom skutku trestný čin, na
ktorého prejednanie nie je príslušný, postúpi vec príslušnému súdu. Je však povinný rozhodnúť vec sám,

ak ide iba o miestnu nepríslušnosť a obžalovaný ju nenamietal; rovnako je povinný sám vec rozhodnúť,
ak by mala byť vec postúpená súdu toho istého druhu, avšak nižšieho stupňa, alebo ak by mala byť vec
postúpená z okresného súdu podľa § 16 ods. 1 na iný okresný súd.

V danej trestnej veci obžalovaný spáchal tri skutky, pričom pri prvom skutku boli miestami spáchania

skutku jednak mesto Trnava, aj iné miesta na území Slovenskej republiky a Českej republiky, kde
obžalovaný neoprávnene používal vozidlo, pri druhom skutku bolo miestom spáchania skutku mesto
Piešťany a pri treťom skutku bolo miestom spáchania skutku mesto Hlohovec. Z uvedeného je zrejmé,
že okrem spáchania všetkých troch skutkov v obvode Okresného súdu Trnava, bol skutok 1. spáchaný
aj na iných miestach Slovenskej republiky a Českej republiky, pričom v takom prípade je na konanie

miestne príslušný súd, na ktorom prokurátor podal obžalobu. V danej veci Okresná prokuratúra Trnava
podala na obžalovaného dňa 9.10.2024 obžalobu na Okresný súd Trnava, ktorý vo veci konal a vyhlásil
napadnutý rozsudok. Obžalovaný až v priebehu odvolacieho konania namietal miestnu nepríslušnosť
Krajského súdu v Trnave, ktorou námietkou sa krajský súd zaoberal, nakoľko ju v priebehu konania
na súde namietal obžalovaný, avšak námietku miestnej nepríslušnosti vznesenú obžalovaným krajský

súd vyhodnotil ako nedôvodnú, preto nebol dôvod rozhodovať o postúpení veci. Miestami spáchania
všetkých troch skutkov v danej veci boli okrem iným miest aj miesta v obvode Okresného súdu Trnava,
ktorý tak bol miestne príslušný na konanie vo veci. Okolnosť, že skutok v bode 1. bol spáchaný aj na
iných miestach v Slovenskej republike, či Českej republike, nemení miestnu príslušnosť súdu, pokiaľ
prokurátor podal obžalobu na Okresný súd Trnava ako na jednom z mieste príslušných súdov aj

pre tento skutok. Ak je trestný čin spáchaný na viacerých miestach (tzv. dištančné delikty), je daná
príslušnosťniekoľkýchsúdov,alevtakomprípadekonanievykonávatensúd,naktorompodalprokurátor
obžalobu, čo sa vzťahovalo aj na danú vec pri skutku v bode 1. Keďže krajský súd považoval námietku
miestnej nepríslušnosti krajského súdu za nedôvodnú, nebol dôvod na postúpenie veci inému miestne
príslušnému súdu.

Obžalovanýnaverejnomzasadnutípooznámení,žekrajskýsúdbudeposudzovaťjehonávrhnaodňatie
a prikázanie veci podľa obsahu ako námietku miestnej nepríslušnosti, ktorú súčasne vyhodnotil ako
nedôvodnú, vzniesol námietku zaujatosti voči krajskému súdu, predsedníčke senátu, členom senátu aj
celému krajskému súdu z dôvodu, že z jemu dostupných informácií, o ktorých sa dozvedel 26.9.2025, sa

má majiteľka vozidla I. F. poznať s predsedníčkou senátu, čím môže byť ovplyvnený celý súd aj konanie.

Podľa § 31 odsek 1 Trestného poriadku, z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca
alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyššísúdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť
o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k
obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto

konaní.

Podľa § 31 odsek 1 Trestného poriadku, námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len
čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom
na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu.

Podľa § 32 odsek 6 Trestného poriadku, o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých
dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne
podľa § 31 odsek 4 alebo ak je dôvodom námietky len riadny procesný postup orgánov činných v
trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných
dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

Krajský súd o vznesenej námietke zaujatosti voči predsedníčke senátu JUDr. Andree Kondllovej
s poukazom na § 32 odsek 6 Trestného poriadku nekonal, nakoľko mal za to, že je založená na iných
dôvodochakodôvodochuvedenýchv§31Trestnéhoporiadku,aokremtohonemožnomaťzato,žebola
vznesená bezodkladne. Obžalovaný uviedol, že sa mal namietané skutočnosti dozvedieť dňa 26.9.2025,

avšak o tom, že vo veci ako predsedníčka senátu koná JUDr. Andrea Kondllová vedel od 18.8.2025,
kedy mu bolo doručené predvolanie na verejné zasadnutie vytýčené na 9.9.2025, ktorého sa aj pri jeho
odročovaní predsedníčkou senátu zúčastnil, pričom dovtedy zaujatosť nenamietal. Taktiež obžalovaný
nevzniesol námietku zaujatosti bezodkladne ihneď na začiatku verejného zasadnutia dňa 30.9.2025,
ale až po tom, čo mu bolo predsedníčkou senátu oznámené, že jeho návrh na odňatie a prikázanie

veci bude posudzovaný podľa obsahu ako námietka miestnej nepríslušnosti, ktorá však nie je dôvodná.
Taktiež len tvrdenie obžalovaného o tom, že sa má predsedníčka senátu poznať s majiteľkou vozidla I.
F., nemožno považovať za tvrdenie o takom pomere týchto osôb, ktorý by bol dôvodom pre vylúčenie
sudkyne. Obžalovaný v obsahu námietky neuviedol žiadny príbuzenský, či blízky pomer týchto osôb,
ktorý by mohol byť podľa jeho vyjadrenia takým pomerom, ktorý by vylučoval nestrannosť. Len tvrdenie

o poznaní sa dvoch osôb nemožno považovať za dôvod na vylúčenie, o ktorom by sa malo konať, bez
ohľadu na skutočnosť, že predsedníčka senátu I. F. ani nepozná.
Vzhľadom k tomu, že námietka obžalovaného nebola vznesená bezodkladne a taktiež nebola založená
na dôvodoch ako predpokladá § 31 Trestného poriadku, krajský súd o nej nekonal.

Pokiaľ ide o dokazovanie, krajský súd ho na verejnom zasadnutí nedopĺňal, pričom strany ani nemali
návrhy na doplnenie dokazovania.

Prokurátorka sa v konečnom návrhu v celom rozsahu pridržala písomne odôvodneného odvolania,
pričom mala za to, že vykonaným dokazovaním bola potvrdená právna kvalifikácia skutkov tak, ako

boli kvalifikované v obžalobe, teda namiesto prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového
vozidla, mali byť skutky kvalifikované ako pokračovací zločin krádeže. Navrhla napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Obhajca navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a obžalovanému uložiť trest na dolnej hranici trestnej

sadzby. Odvolanie prokurátora navrhol zamietnuť.

Obžalovaný sa pridržal vyjadrenia svojho obhajcu.

Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O

odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.

Podľa § 316 odsek 1 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie

je prípustné.

Podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, žea) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné

podmienky.

Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odsek
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odsek 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 odsek 1.

Podľa § 319 Trestného poriadku, odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Krajský súd ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podali prokurátor aj obžalovaný ako oprávnené

osoby, proti výrokom, proti ktorým odvolanie aj podať mohli a urobili tak v zákonom stanovenej
lehote, nezistiac dôvody na zamietnutie odvolania podľa § 316 odsek 1 Trestného poriadku ani na
zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku, preskúmal postupom podľa
§ 317 odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako
aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, by

krajský súd prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolanie prokurátora ani
odvolanie obžalovaného nie sú dôvodné.

K výroku o vine:

Prokurátor v podanom odvolaní nenamietal skutkové závery okresného súdu o spáchaní všetkých troch
skutkov obžalovaným, avšak namietal právnu kvalifikáciu stíhaných skutkov.

Obžalovaný podal odvolanie voči výroku o treste, ale ku skutku 1. namietal, že vozidlo mal požičané.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 odsek 1 Trestného
poriadku správne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia
oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom

odporovali. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé aj to, ako sa okresný súd vyrovnal
s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny. Krajský súd je toho názoru, že
odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé a spĺňa kritériá predpokladané Trestným poriadkom
na odôvodnenie rozhodnutia.

Krajský súd pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa
tvoria jednotu, preto je nadbytočné, aby krajský súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové
závery okresného súdu. Tiež platí, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument odvolateľa, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov napadnutého
rozsudku, ktorý sa preskúmava v odvolacom konaní. Pri riešení odvolacích námietok prokurátora a
obžalovaného sa krajský súd preto riadil týmito pravidlami.

Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov, krajský súd uvádza, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené

pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať
skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne
pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých
dôkazov. Inak povedané, Trestný poriadok neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov
potrebných na preukázanie viny obžalovaného. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej

orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v
ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo, podľa ktorého ak okresný súd postupoval pri
hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 odsek 12 Trestného poriadku, teda že ich hodnotil na základe
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i

v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, krajský súd nemôže napadnutý
rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy s iným do
úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť
žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992).

Krajský súd tiež opakovane vo svojich rozhodnutiach prízvukuje, že právo na spravodlivý proces
neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva
strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd
neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných
dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,

ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní
logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho
rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo
vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov,
prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je

zásada vyjadrená v ustanovení § 2 odsek 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak,
aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom
na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn.
4Tdo/36/2015).

Čo sa týka výroku o vine obžalovaného vo vzťahu ku všetkým trom skutkom krajský súd sa v splnom
rozsahu stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi okresného súdu v tejto otázke, pričom na ne
v celom rozsahu odkazuje bez potreby toto odôvodnenie opätovne opakovať.

Okresný súd vyhodnotil vykonané dôkazy ku všetkým trom skutkom jednotlivo aj v ich súhrne a dospel

k správnym skutkovým zisteniam, ktoré aj náležite odôvodnil a dôsledne sa vysporiadal aj s obhajobou
obžalovaného najmä vo vzťahu ku skutku 1., kde obžalovaný tvrdil, že si vozidlo požičal, čo však bolo
vykonaným dokazovaním výpoveďou svedka F. F. podporenej výpoveďou svedkyne J. B. jednoznačne
vyvrátené, na čo poukázal aj okresný súd. Pravdivosť výpovedí týchto dvoch svedkov je podporená aj
skutočnosťou, že obžalovaný po zmocnení sa vozidla nechcel komunikovať s F. F., ktorý z toho dôvodu

nahlásil na polícii krádež vozidla. Vo vzťahu ku skutkom 2. a 3. prokurátor ani obžalovaný nenamietali
dokazovaním preukázané skutkové zistenia, pričom okresný súd náležite odôvodnil, na základe akých
dôkazov dospel k záveru , že tieto skutku spáchal aj obžalovaný v spolupáchateľstve.

Krajský súd sa stotožňuje aj s právnym posúdením skutkov tak, ako tieto posúdil okresný súd

v napadnutom rozsudku. S argumentom prokurátora, že skutok v bode 1. mal byť kvalifikovaný ako
krádež a nie ako neoprávnené používanie cudzieho motorového vozidla, sa krajský súd nestotožňuje.

Pri trestnom čine krádeže a trestnom čine neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla je
rozdiel v objektívnej stránke týchto trestných činov. Pri trestnom čine krádeže spočíva objektívna stránka

v zmocnení sa veci s úmyslom prisvojiť si ju, zatiaľ čo pri trestnom čine neoprávneného používania
cudzieho motorového vozidla spočíva objektívna stránka v zmocnení sa vozidla v úmysle prechodne
ho užívať. Hlavný rozdiel spočíva v tom, že pri krádeži dochádza k trvalému prisvojeniu si cudzej veci
v čase, keď sa jej páchateľ zmocňuje, kým pri neoprávnenom používaní sa páchateľ zmocní veci, lebo
ju chce dočasne používať bez súhlasu vlastníka, avšak bez úmyslu si ju prisvojiť. Trestný čin krádeže

sa dokončí zmocnením sa veci za účelom jej trvalého prisvojenia, pričom pri neoprávnenom používaní
ide o dočasné, ale neoprávnené užívanie cudzej veci.

Z vykonaného dokazovania v danej veci bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný sa F. F., ako
oprávneného užívateľa vozidla, krátko pred skutkom pýtal, či si môže vozidlo požičať, avšak F. F.

výslovne obžalovanému odmietol požičať vozidlo, pričom následne si obžalovaný bez dovolenia zobral
kľúče od vozidla, s ktorým vozidlom potom odišiel a toto požíval 4 dni, počas ktorých spáchal ďalšie
dva trestné činy v Piešťanoch a Hlohovci, na čo prišlo k zadržaniu obžalovaného s vozidlom v Českej
republike z dôvodu, že vozidlo bolo na pátraní. Nebolo pochybné, že obžalovaný sa zmocnil vozidlabez dovolenia oprávneného užívateľa, avšak nebol preukázaný úmysel obžalovaného k prisvojeniu si
vozidla v čase, keď sa ho zmocnil, pričom ani z neskoršieho konania obžalovaného nebolo možné
tento úmysel vyvodiť. Správne prokurátor v podanom odvolaní poukázal na skutočnosť, že úmysel ako

okolnosť subjektívneho charakteru možno spravidla dokazovať len nepriamo, z okolností objektívnej
povahy, z ktorých sa dá podľa zásad logického myslenia usudzovať na vnútorný vzťah páchateľa
k porušeniu alebo ohrozeniu záujmov chránených Trestným zákonom. Z preukázaných objektívnych
okolností v danej veci bolo možné usudzovať len to, že obžalovaný si chcel vozidlo požičať, keďže
sa na požičanie vozidla výslovne F. F. pýtal, pričom bolo preukázané, že následne vozidlo používal

na premiesťovanie sa na rôzne miesta, a to aj na tie, kde sa nasledujúce dni dopustil ďalších dvoch
trestných činov a vozidlo používal až do jeho zadržania v Českej republike. Obžalovaný uviedol, že
chcel vozidlo vrátiť, pričom dané tvrdenie nebolo vyvrátené žiadnym z vykonaných dôkazov. Evidentne
obžalovaný chcel vozidlo využívať čo najdlhšie, ale zo žiadneho jeho konania nebolo preukázané, že
by s ním nakladal ako s vlastným, teda, že by ho chcel predať, rozobrať na súčiastky, niekde ho ukryť
a podobne. Z vykonaného dokazovania tak nebolo preukázané nič viac, ako to, že obžalovaný si chcel

vozidlo požičať, požičané mu nebolo, tak si bez dovolenia zobral kľúče a následne vozidlo používal
evidentne na trestnú činnosť, ktorú obavu vyslovil aj F. F., pričom obžalovaný vozidlo používal do jeho
zadržania, bez toho, aby sa ho snažil predať, darovať, rozobrať na súčiastky, či inak preukázateľne
s ním nakladať ako s vlastným. Prokurátor v podanom odvolaní namietal, že zo žiadnej vykonaným
dokazovanom preukázanej objektívnej skutočnosti nemožno vyvodiť záver, že obžalovaný mal v úmysle

vozidlo vrátiť, k čomu krajský súd uvádza, že ani zo žiadnej dokazovaním preukázanej skutočnosti
nevyplýva, že by obžalovaný vozidlo nechcel vrátiť, keďže nebolo preukázané, že by s ním nakladal ako
s vlastným, teda nechcel ho predať, rozobrať na sčiastky, darovať, schovať a podobne. Ak by súd chcel
uznať vinu obžalovaného z krádeže, musí mu preukázať úmysel prisvojiť si vozidlo, čo však zo žiadnej
objektívne preukázanej skutočnosti zistenej k momentu zmocnenia sa vozidla nevyplynulo, pričom ani

z následného správania sa obžalovaného po zmocnení sa vozidla nevyplýva, že by mal úmysel správať
sa k vozidlu ako vlastnému. Naopak z konania obžalovaného možno vyvodiť, že chcel vozidlo používať
na uľahčenie páchania ďalšej trestnej činnosti, keďže mu umožňovalo efektívnejšie sa premiestňovať
medzi vzdialenejšími miestami.

K argumentu prokurátora, že pri neoprávnenom používaní cudzieho motorového vozidla musí úmysel
páchateľa zahŕňať aj zámer vozidlo vrátiť oprávnenému užívateľovi, krajský súd uvádza, že tento
zámer nemusí spočívať len v reálnom odvezení vozila naspäť poškodenému, ale páchateľ môže naložiť
s vozidlom aj tak, že ho po zamýšľanom neoprávnenom používaní zanechá na nejakom mieste, s tým,
že ďalej užívať vozidlo nechce. V danom prípade k takémuto konaniu obžalovaného síce neprišlo, ale

z ďalších dvoch skutkov, ktorých sa obžalovaný dopustil, je zrejmé, že obžalovaný chcel vozidlo používať
nejaký čas na páchanie ďalšej trestnej činnosti, čo však bolo prerušené zadržaním obžalovaného po 4
dňoch aj s vozidlom, ktoré bolo na pátraní. Okrem toho v danom prípade nebolo ani preukázané, že by
obžalovaný za dobu používania vozidla toto podstatne opotrebil, čo by mohlo svedčiť pre preukázanie
toho, že by s vozidlom nakladal ako s vlastným.

Okresný súd tak správne zo všetkých vykonaných dôkazov posúdených jednotlivo aj v ich súhrne
vyhodnotil, že skutok pod bodom 1. je možné kvalifikovať len ako prečin neoprávneného používania
cudzieho motorového vozidla a nie spolu s ďalšími skutkami ako pokračovací zločin krádeže.

Okresný súd v napadnutom rozsudku opomenul vyhodnotiť, či uznaniu viny a teda vyvodeniu trestnej
zodpovednosti obžalovaného, ktorý spáchal štyri prečiny, nebráni tzv. materiálny korektív, ktorý je
vyjadrený v ustanovení § 10 odsek 2 Trestného zákona, a podľa ktorého nejde o prečin, ak vzhľadom
na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a
pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.

Materiálny korektív predstavuje výnimku z formálneho chápania kategórie trestných činov. Jednou z
podmienok,ktorámusíbyťsplnenánato,abyurčitéprotiprávnekonanie(skutok)mohlobyťkvalifikované
ako konkrétny prečin, je v zmysle § 10 odsek 2 Trestného zákona aj pozitívny záver o tom, že závažnosť
konania, ktoré inak z formálneho hľadiska napĺňa znaky skutkovej podstaty nejakého prečinu je vyššia

ako nepatrná. Stupeň závažnosti činu má zásadný význam pre rozhodnutie o základnej otázke trestného
konania (otázke viny a trestu).
S ohľadom na všetky vyššie uvedené kritériá závažnosti činov, kedy obžalovaný počas štyroch dní
neoprávnene používal cudzie vozidlo, neoprávnene vnikol na oplotený pozemok rodinného domu odkiaľodcudzil veci v nižšej ako nepatrnej hodnote, a z kaviarne odcudzil peňaženku aj s platobnými kartami,
z ktorých sa následne pokúsil so spoluobžalovanou o neoprávnený výber, bolo potrebné vyhodnotiť, že
miera závažnosti činov bola vyššia ako nepatrná.

Vzhľadom na prezentované úvahy krajského súdu k právnej kvalifikácii skutkov tak, ako ich ustálil
okresný súd, krajský súd považoval odvolanie prokurátora za nedôvodné, preto ho zamietol.

K výroku o treste:

Okresný súd v napadnutom rozsudku odsudzujúc obžalovaného za štyri prečiny, z ktorých dva
najprísnejšie trestné boli v sadzbe 6 mesiacov až 3 roky podľa Trestného zákona účinného od 6.8.2024,
čo bolo pre obžalovaného priaznivejšie, uložil obžalovanému úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2
roky, teda v hornej polovici rozpätia trestnej sadzby.

Okresný súd v napadnutom rozsudku dostatočne podrobne s poukazom na konkrétne okolnosti
zdôvodnil druh aj výmeru uloženého trestu, správne zistiac len dve priťažujúce okolnosti.

Aj krajský súd považuje uložený druh a výmeru trestu za zákonný a primeraný, zohľadňujúci
okolnosti skutkov, osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Obžalovanému, ktorý

sa opakovane dopúšťa majetkovej trestnej činnosti v kombinácii aj s porušovaním domovej slobody,
bol už 24 krát súdne trestaný prevažne za rovnakú trestnú činnosť, pre akú je stíhaný v tomto konaní,
a z posledného výkonu trestu bol prepustený necelé 2 mesiace pred páchaním skutkov v danej veci,
nebolo dôvodné ukladať obžalovanému trest odňatia slobody kratšieho trvania, ako sa toho domáhal
v podanom odvolaní obžalovaný, preto bolo dôvodné zamietnuť aj odvolanie obžalovaného.

Na základe prezentovaných úvah a právnych záverov krajský súd na verejnom zasadnutí postupom
podľa § 319 Trestného poriadku odvolania prokurátora aj obžalovaného ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.