Decision was made at the court Okresný súd Prievidza
Judgement was issued by JUDr. Ľudmila Škvaridlová
Judgement form – Rozsudok
Source – original document (the link may not work anymore)
Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 11Csp/18/2023
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823201495
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľudmila Škvaridlová
ECLI: ECLI:SK:OSPD:2024:3823201495.5
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prievidza samosudkyňou JUDr. Ľudmilou Škvaridlovou v právnej veci žalobcu A. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom C. D. XXX/X, E., zast. JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom J. Kráľa 5/
A, Lučenec proti žalovanej Slovenskej sporiteľni, a.s. so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00
151 653, zast. AK JUDr. Marek Hic, s.r.o. so sídlom P. O. Hviezdoslava 10625/23B, Martin, IČO: 36 865
036 o zaplatenie finančného zadosťučinenia takto
r o z h o d o l :
I. Žalobu z a m i e t a .
II. P r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Žalobca sa žalobou domáhal prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu voči žalovanej
o zaplatenie finančného zadosťučinenia v sume 1.500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobu odôvodnil tým, že dňa 24.11.2016 uzatvoril so žalovanou Slovenskou sporiteľňou, a.s. Zmluvu
o splátkovom úvere.
Rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6CoCsp 43/2021 zo dňa 30.11.2021 v spojení s rozsudkom
Okresnéhosúdu Prievidzasp.zn.15Csp20/2021zodňa28.6.2021 bolazamietnutá žalobaspoločnosti
EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Bratislava - Petržalská, Pajštúnska 5 voči A. B., žalobcovi, v tomto
konaní sa domáhala zaplatenia sumy 15.910,34 eur s príslušenstvom titulom postúpenej bankovej
pohľadávky zo zmluvy o splátkovom úvere od žalovaného. Žaloba EOS KSI Slovensko, s.r.o. proti A.
B., bola v označenom súdnom konaní právoplatne zamietnutá z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy
o postúpení pohľadávky uzatvorenej so žalovaným F. F., G. titulom zmluvy o splátkovom úvere z dôvodu
porušenia § 92 ods.8 z. č. 483/2001 Z. z. – zákona o bankách v znení neskorších zmien a doplnkov.
Žalobca má v súlade s § 3 ods.5 z. č. 250/2007 Z. z. – o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších zmien
a doplnkov nárok na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného, ktorý za porušenie práva alebo
povinnosti zodpovedá.
Ďalej uviedol, že žalovaný je povinný pri výkone svojej činnosti postupovať s odbornou starostlivosťou
a v súlade so zákonom. Žalovaný tak v uvedenej veci nepostupoval správne, práve naopak konal voči
žalobcovi spôsobom odporujúcim zákonu.
Požadované finančné zadosťučinenie žalobcu je na jednej strane satisfakciou pre samotného žalobcu,
ktorý bol vystavený protiprávnemu konaniu žalovaného, ale súčasne je aj vyjadrením sankcie, ktorá
postihuje žalovaného, ktorý závadne konal (rozsudok NS SR 6Obo 302/2006 z 20.3.2008).
Na potvrdenie správnosti pasívnej vecnej legitimácie žalovaného Slovenská sporiteľňa, a.s., žalobca
v tejto veci uvádza citáciu z bodu 17 rozsudku NS SR sp. zn. 7Cdo 80/2020 zo dňa 24.8.2022 v znení:
„Na zdôraznenie správnosti odvolacím súdom zvolenej interpretácie ustanovenia § 3 ods.5, ostatná veta
z. č. 250/2007 Z. z. najvyšší súd dodáva, že zo zákonnej dikcie označenia zodpovedného subjektu, od
ktorého je možné požadovať primerané finančné zadosťučinenie (od toho, kto za porušenie práva alebopovinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá) de lege lata nevyplýva,
že to nevyhnutne musí byť iba jedna zo sporových strán v konaní na súde, v ktorom bol spotrebiteľ
úspešný, hoci ním spravidla bude práve tento procesný subjekt. V okolnostiach danej veci nosné
dôvody neúspechu veriteľa (postupníka) a tým aj úspechu dlžníka (spotrebiteľa) spočívali v absolútnej
neplatnosti zmluvy a postúpenie spotrebiteľskej pohľadávky žalovanou (postupiteľom) pre nedodržanie
podmienok uvedených v § 92 ods.8 zákona o bankách, pričom v hre bol stále nárok zo spotrebiteľského
úveru uzavretého medzi žalovanou a žalobcami. V takomto prípade určenie zodpovednou žalovanou za
porušenie povinnosti ustanovenej osobitnými predpismi v súvislosti s nárokom žalobcov na primerané
finančné zadosťučinenie neodporuje zneniu zákonnej dikcie podľa § 3 ods.5 ostatná veta z. č. 250/2007
Z. z.“
Pre stanovenie kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné vychádzať zo zámeru
zákonodarcu a z ustálenej judikatúry, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu
sankčnú. Satisfakčná funkcia vyjadruje odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne
ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných
spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, sa
už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa nebude dopúšťať v takej intenzite. Sankčná funkcia
má súčasne dostatočne odradiť dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému
spotrebiteľovi.
Ďalej uviedol, že neplatným postúpením bankovej pohľadávky žalovaného v rozpore s § 92 ods.8
zákona o bankách na inkasnú spoločnosť boli porušené práva žalobcu ako spotrebiteľa. Žalovaný
nepostupoval s odbornou starostlivosťou, toto konanie bolo spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu a tento
stav bol v pôvodnom konaní preukázaný.
Uviedol, že pokiaľ má mať finančné zadosťučinenie dostatočne satisfakčný účinok pre spotrebiteľa
a zároveň výchovný a odstrašujúci účinok pre dodávateľa, treba vychádzať z toho, že primerané
finančné zadosťučinenie by malo byť adekvátne ujme, ktorá bola spotrebiteľovi spôsobená. Žalovaný
nezákonným postupom porušil celé spektrum povinnosti na ochranu klientov a na zachovanie
bankového tajomstva podľa § 89 a nasl. zákona o bankách. Žalovaný dodávateľ má jednoduchú
možnosť, ako sa vyhnúť povinnosti platiť finančné zadosťučinenie tým, že bude podnikať v rámci
pravidiel stanovených právnymi predpismi.
Na možné porovnanie uviedol § 24 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa:
Za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktami Európskej únie
v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi
alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 pokutu do 66.400 eur; za opakované porušenie povinnosti počas
12 mesiacov uloží pokutu do 166.000 eur, ak ods. 6 neustanovuje inak.
Súčasne poukázal aj na § 50 ods.1 zákona o bankách:
Ak Národná banka Slovenska zistí nedostatky v činnosti banky alebo pobočky zahraničnej
banky, spočívajúce v nedodržaní podmienok určených v bankovom povolení, alebo v rozhodnutí
o predchádzajúcom súhlase, podmienok alebo povinností vyplývajúcich z iných rozhodnutím Národnej
banky Slovenskej uložených bankou, alebo pobočky zahraničnej banky, nedodržaním podmienok podľa
§ 7 ods.2, 4 a 6, § 8 ods.2, 4 a 8 alebo v nedodržaní, alebo v obchádzaní iných ustanovení tohto
zákona, právne záväzných aktov Európskej únie, ktoré sa vzťahujú na výkon bankových činností,
osobitných zákonov 46/ alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sa vzťahujú na
výkon bankových činností, môže Národná banka Slovenska podľa závažnosti, rozsahu, dĺžky trvania,
následkov a povahy zistených nedostatkov
písm. d/ uložiť pokutu banke alebo pobočke zahraničnej banky od 3.300 eur do 332.000 eur a pri
opakovanom alebo závažnom nedostatku do výšky 10 % z celkového čistého ročného obratu
za predchádzajúci kalendárny rok, vrátane hrubého príjmu pozostávajúceho z výnosov, z úrokov
a podobných výnosov, kladných výnosov z akcií a iných cenných papierov s pohyblivým výnosom alebo
pevným výnosom a výnosom z provízií alebo poplatkov podľa osobitného predpisu; 48aaaa/ ak je banka
dcérskou spoločnosťou, za základ celkového ročného obratu v predchádzajúcom kalendárnom roku sa
použije hrubý príjem skonsolidovanej závierky a materskej spoločnosti.
Ďalej žalobca uviedol, pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, to závisí od úvahy súdu. Pri
určovaní sa zohľadňujú rôzne kritéria, a to intenzita, dôsledky, časové trvanie závadného konania,
satisfankčná a sankčná funkcia a podobne. Primerané vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, považuje
finančné zadosťučinenie minimálne vo výške 1.500 eur. Finančné zadosťučinenie v celkovej výške 1.500
eur žalobca považuje jednak za primerané na vyrovnanie ujmu žalobcu, ktorá mu vznikla konaním
žalovaného, súčasne aj za určitú satisfakciu za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť
a aj sankciu postihujúcu žalovaného, ktorý závadne konal.Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce
(nález ÚS ČR III. ÚS 170/99).
Za prvotné základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté a samotná výška
finančnéhozadosťučineniajepotomdruhotnáasprevádzajúca.Žalobcamápretoprávonaplnúnáhradu
trov konania z prisúdenej sumy finančného zadosťučinenia, nie zo sumy žalovanej (a priznanie plnej
náhrady trov je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ § 255 CSP), nakoľko ten sa
skúma, čo do právneho základu a nie, čo do výšky priznaného nároku (Števček M., Ficová S. Baricová
J., Mesiarkinová S.; Bajanková S.; Tomašovič M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha :
C.H:Beck, 2016, str. 926-927).
Uplatnil aj trovy konania.
2. Žalobca k návrhu pripojil výpis z obchodného registra, rozsudok OS Prievidza sp. zn. 15Csp 20/2021,
rozsudok KS Trenčín sp. zn. 6CoCsp 43/2021 a rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 80/2020.
3. Okresný súd Prievidza vydal dňa 26.apríla 2023 platobný rozkaz sp. zn. 11Csp 18/2023, ktorým
priznal žalobcovi sumu 1.500 eur a trovy konania.
4. Voči platobnému rozkazu podal zákonom stanovenej lehote žalovaný prostredníctvom
splnomocneného právneho zástupcu odpor, ktorý odôvodnil tým, že nárok žalobcu v celom rozsahu
neuznáva, t. j. považuje ho v celom rozsahu za neopodstatnený.
Uviedol, že v podaní je uvedených viacero právnych tvrdení (za absencie podstatných tvrdení
skutkových), väčšinou generickej, či neúplnej povahy, pri väčšine z nich však nie je zrejmé, aký je vzťah
týchto tvrdení a tohto konania, (obsah ktorého vymedzil sám pôvodca podania), pričom je oprávnené
tvrdiť, že množstvo uvádzaných (právnych) alebo ich (skutkových) tvrdení nie je len nerelevantných vo
vzťahu k vymedzenému predmetu konania, ale celkovo ide o tvrdenia nesprávne.
Z celého podania označeného ako žaloba nie je zrejmé, čím vlastne žalobca relevantne hmotnoprávne
a procesnoprávne odôvodňuje to, čoho sa domáha v konaní, keďže vecne sa argumentácia žalobcu
požadovaného rozhodnutia týka len minimálne, resp. vôbec.
Konanie žalobcu je konaním protiprávnym, konaním v rozpore s dobrými mravmi (vo vzťahu
k svojím záväzkom hmotnoprávnej povahy), resp. šikanóznym výkonom práva (vo vzťahu k realizácii
všeobecnýchprocesnýchoprávnení),pričomtotokonaniesasnaží„odôvodniť“nepravdivými,neúplnými
a nesprávnymi skutkovými a právnymi tvrdenia a ako také nemôže takéto konanie požívať akúkoľvek
právnu ochranu.
Žaloba je všeobecný a nekonkrétny komplilát, ignorujúci podstatnú časť relevantných právnych noriem,
pričom sú uvádzané tvrdenia, predovšetkým právne, ktoré sa relevantného právneho odôvodnenia
žaloby týkajú len minimálne, resp. (vôbec), prípadne sa uvádzajú tvrdenia (predovšetkým právne), nielen
nedôvodné, ale priamo odporujúce kogentným právnym normám a ich ustálenému výkladu, či tvrdenia
neúplne, špekulatívne a nepreukázané.
Žaloba je úplne zrejmým zneužívaním práva, má špekulatívny a prospechársky charakter, keď sa
protiprávne konajúci subjekt ešte snaží popri neplnení svojej povinnosti uhradiť úverový záväzok, ešte
aj snaží „vytĺcť z banky nejaké peniaze“.
Tieto absurdné žaloby neslúžia žiadnej ochrane subjektívnych práv, práve naopak, sú jej popretím
a slúžia, resp. (snažia sa o to) výlučne na bezdôvodné obohacovanie sa subjektu, ktorý ich podáva.
V súvislosti s tým poukázal na čl. 5 základných princípov Civilného sporového poriadku, podľa ktorého
„Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone
odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva, alebo na
svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie, alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom
v konaní“.
Žalobca uvádza svoje domnienky, konštrukciu, hypotézy (t. j. nie skutočnosti, ktoré sú určité, relevantné
a preukázané), z uvedeného dôvodu je väčšina tvrdení žalobcu vecne nespôsobilých ovplyvniť podstatu
konania.
Výlučne z dôvodu právnej opatrnosti žalovaný popiera všetky skutkové a právne tvrdenia v žalobe en
block.
Uviedol, že v zmysle ustanovenia § 132 ods.1 CSP, v žalobe sa okrem iného uvedie pravdivé a úplné
opísanie rozhodujúcich skutočností v zmysle ustanovenia § 132 ods.2 CSP. Uvedené nemôže byť
nahradené odkazom na obsah dôkazných prostriedkov a v zmysle ustanovenia § 132 ods.3 CSP,
žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny
pripojiť.Z uvedeného ustanovenia vyplýva ako primárna povinnosť riadneho tvrdenia (a to tvrdenia vecne
relevantného a dostatočne určitého, t. j. úplného, lebo len také môže byť pre konanie relevantné).
Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov
civilného procesu (čl. 8 CSP – procesné povinnosti a procesné bremená).
Uznesenie Ústavného súdu SR z 11.júna 2019, (sp. zn. I. ÚS 246/2019)
Žalobcamusívzávislostiodskutkovejpodstaty(hypotézy)relevantnej právnejnormy,t.j.právnejnormy,
ktorou odôvodňuje svoj údajný nárok, tvrdiť skutočnosti a tieto preukázať dôkazmi, na základe ktorých
môže súd prípadne rozhodnúť v jeho prospech.
Uvedené v celom rozsahu akcentuje i zmieňovaná rozhodovacia prax NS SR, keď napr. v rozsudku NS
SR z 11.apríla 2017 sp. zn. 3Cdo 2/2016 uvádza, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností
zaťažuje toho účastníka konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé
právne dôsledky, ide o toho účastníka, ktorý tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí.
Povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazná sú pritom vo vzájomnej jednote. Rozsah dôkaznej povinnosti je
zásadne určený rozsahom povinnosti tvrdiť skutočnosti, pretože, aby mohla strana nejakú skutočnosť
preukázať, musí ju najprv tvrdiť.
V tomto zmysle pôsobí bremeno tvrdenia, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť žalobcu za to, že
v konaní netvrdila všetky rozhodujúce skutočnosti významné pre rozhodnutie.
Ak táto povinnosť nie je splnená, bremeno tvrdenia nebolo unesené, súd musí dospieť v spore
k rozhodnutiu v neprospech strany žaloby, ktorá nesplnila svoje základné procesné povinnosti
a neuniesla svoje základné procesné bremeno (bremená).
Z ustanovenia § 132 CSP nevyplýva len povinnosť tvrdenia (a to tvrdenia dostatočne určitého), ale tiež
povinnosť dôkazná, pričom splnenie dôkaznej povinnosti je predpokladom na to, aby účastník (strana)
mohol uvažovať o unesení dôkazného bremena.
Podstatou dôkaznej povinnosti je označenie a predloženie dôkazných prostriedkov žalobcom s jedinou
výnimkou, ktorou je nemožnosť predložiť dôkazy bez vlastnej viny, pričom zákon zároveň stanovuje čas
splnenia tejto povinnosti žalobcu – to je čas podania žaloby.
Ďalej uviedol, že žalobca podstatné skutočnosti alebo netvrdí, alebo nepreukazuje.
Žalobca si (v procesne nevyhnutnom rozsahu) nesplnil ani povinnosť relevantného tvrdenia, ani
povinnosť dôkaznú a preto nemôžu uniesť ani bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno a z uvedeného
dôvodu musí byť žalobný návrh, ak bude vôbec prejednávaný, zamietnutý. Žalobca sa domáha
zaplatenia finančného zadosťučinenia v sume 1.500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo vzťahu k uvedenému nároku je rovnako potrebné uviesť, že žalobca netvrdí (neuvádza) žiadne
konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli dať vzniknúť právu normovanému ustanovením § 3 ods.5 z. č.
250/2007 Z. z. žiadne konkrétne okolnosti, na základe ktorých mu mal vzniknúť údajný, tvrdený nárok
okolností, na základe ktorých by mohla byť posúdená jeho údajná existencia a výška uvedeného nároku
a to voči označenému žalovanému.
Je potrebné osobitne zdôrazniť, že žalobca vôbec neuviedol, ktorým rozhodnutím bolo jeho právo
úspešne uplatnené na súde voči žalovanému.
Žalobca uvádza v žalobe, že má v súlade s § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z. z. – o ochrane spotrebiteľa
v znení neskorších zmien a doplnkov nárok na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného, ktorý
za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Žalobca opomenul uviesť, ktoré znenie ustanovenie
§ 3 ods.5 cit. zákona má na mysli, t. j. ktorú normu, v akej časovej účinnosti žiada aplikovať.
Ustanovenie § 3 ods.5 z. č. 250/2007 Z. z. hovorí o tom, že proti porušeniu práva a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva a tiež to, že len spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenieodtoho,kto zaporušenieprávaalebo povinnostiustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.
Žalobca však v žalobe uvádza, že konanie prebiehalo na základe žaloby podanej EOS KSI Slovensko,
s.r.o. so sídlom Bratislava – Petržalka, Pajštúnska č. 5, ktorou sa voči A. B. domáhal zaplatenia sumy
15.910,34 eur s príslušenstvom. Ak žalobu podala spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o. nie je zrejmé,
aký to má súvis s týmto konaním, keď ustanovenie § 3 ods.5 z. č. 250/2007 Z. z. sa týka uplatnenia
práva spotrebiteľom.
Skutkové tvrdenia však tvrdia presný opak, že nárok nebol uplatnený spotrebiteľom, ale práve naopak,
dodávateľom, resp. iným subjektom, ktorý má za to, že na neho prešlo právo dodávateľa voči dlžníkovi.
Uvedený stav okamžite vylučuje splnenie najzákladnejšej podmienky.Žalobca v tomto konaní, tak v zmieňovanom konaní žiadne právo neuplatnil a teda ani nemohol byť
pri jeho priznaní úspešný. Zamietnutie žaloby voči niekomu je zjavne niečím úplne odlišným, ako je
uplatnenie nároku a jeho priznanie.
Ak žalobca žiadne právo neuplatnil a konalo sa o niečom úplne inom, čo uplatnil niekto iný, je vylúčené,
aby mohla byť aplikovaná daná právna norma, keď právo na primerané finančné zadosťučinenie má
len ten spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti.
Žalobca tak netvrdí (nehovoriac o preukázaní) ani tej najzákladnejšej skutočnosti podmieňujúce
aplikáciu predmetnej právnej normy.
Ďalej uviedol, že ustanovenie § 3 ods.5 z. č. 250/2007 Z. z. nielenže hovorí o tom, že spotrebiteľ môže
sa proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva a že, ak na súde úspešne uplatní porušenie
právaalebopovinnostimá právonaprimeranéfinančnézadosťučinenie,aletiežto,žetotoprávo(nárok)
má od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá.
Predpokladom je tak úspešné uplatnenie na súde.
Žalobca však uvádza, že žalobu podala spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o. voči A. B. a zároveň
neuvádza, že by účastníkom konania mala byť Slovenská sporiteľňa, a.s.
Nielenže si tak A. B. neuplatnil žiadne právo, ale logicky tak pri neuplatnení nemožno uvažovať
o úspechu/neúspechu a už vôbec sa konanie netýkalo (vrátane rozsudku) Slovenskej sporiteľne, a.s.
Nie je tak naplnená ani uvedená požiadavka hypotézy právnej normy.
Určenie zodpovednosti v inom konaní (v konaní o zaplatenie postúpenej pohľadávky), ktorý charakter
konania je úplne iný ako ten, o ktorom pojednáva ustanovenie § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z. z. je v rozpore
s jednoznačnou právnou normou v ustanovení § 228 ods.1 CSP („Výrok právoplatného rozsudku je
záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku,
ak nie je ustanovené inak“) a nie je možné sa odvolávať na výsledok konania o zaplatenie postúpenej
pohľadávky a obsah v danom konaní vydaný v rozhodnutí.
Žalobca musí tvrdiť a preukázať a súd je povinný preskúmať, vecnú legitimáciu účastníkov konania,
a to vo vzťahu k žalobe tvrdeným nárokom.
Poukázal na rozsudok NS SR z 29.6.2010 sp. zn. 2Cdo 205/2009, z ktorého vyplýva, že na to, aby sa
niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní
ide, stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva navrhovateľom) alebo, aby bola proti nemu
podaná žaloba (v takom prípade sa stáva odporcom). Či však bude odporca v spore úspešný, závisí
od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre
označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastníkom subjektom práva a účastník
na opačnej procesnej strane subjektom povinností, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom
procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia.
Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo
právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotného právneho vzťahu, ale vždy iba
to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten,
kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (odporca), nie je nositeľom toho hmotno-
právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, o nedostatok pasívnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten,
o kom odporca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (odporca), nie je nositeľom hmotno-
právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.
Tiež poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 192/2004, rozsudok NS SR sp. zn. 4Obo 210/01.
Ako uvádza NS SR, postúpenie pohľadávky podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákona zakladá nový
záväzok len medzi postupníkom a postupcom. Obsahom nového záväzku je prechod pohľadávky
z majetku postupcu na majetok postupníka. Obsah pôvodného záväzku sa postúpením mení
a samotným uzavretím zmluvy o postúpení sa nemení ani postavenie dlžníka. Jeho postavenie sa
mení až tým, že mu postúpenie postupca alebo postupník oznámi. Nemení sa nič na jeho povinnosti
dlh splatiť.
Pokiaľmupostúpenieneoznámia,musíplniťpôvodnémuveriteľoviatakýmto plnenímsazbavízáväzku.
Je len vecou dohody postupcu a postupníka, kedy a či vôbec dlžníkovi oznámia, že došlo k postúpeniu,
to platí aj voči tretím osobám. Nemožno vylúčiť ani dohodu, že postúpenie neoznámia vôbec. K platnosti
o postúpení pohľadávky sa nevyžaduje súhlas dlžníka.
Poukázal aj na rozsudok NS SR sp. zn. 5 Obo 93/2008, rozsudok NS SR sp. zn. 1Obo 1/2009, rozsudok
NS ČR sp. zn. 32 Cdo 4511/2009, rozsudok NS ČR sp. zn. 29 Odo 329/2001, rozsudok veľkého senátu
NS ČR sp. zn. 31 Cdo 1328/2007.
Ďalejžalovanýuviedol,ženielentátožaloba,aleajpriloženérozhodnutiasúpopretímvyššieuvedeného.Vo vzťahu k dôkaznému návrhu žalobcu na pripojenie spisu Okresného súdu Prievidza sp. zn. 15Csp
20/2021, že i uvedené porušuje jeho základné povinnosti, lebo má priložiť všetky dôkazy k žalobe a to
v čase jej podania, s jednou výnimkou, že to nie je možné.
Vzhľadom na nahliadacie právo účastníka do súdneho spisu a právo vyhotovovať si kópie je zrejmé, že
na strane A. B. asi nemôže byť objektívny, nie subjektívny (stav dôkaznej núdze).
Je len na škodu, že žalobca produkuje svoje vecné bezákladové úvahy o výške, hoci nepreukázal ani
vznik ujmy, ani to, že si svoje právo uplatnil na súde (t. j. nepreukázal existenciu a základ nároku,
až potom môže uvažovať o výške). „Finančné zadosťučinenie v celkovej výške 1.500 eur považuje
jednak za primerané na vyrovnanie ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného, súčasne aj za
určitú satisfakciu za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a aj za sankciu postihujúcu
žalovaného, ktorý závadne konal“.
Z uvedeného sa nedá dozvedieť vo vzťahu ku konkrétnostiam vôbec nič a to zo zrejmého dôvodu –
žiadna konkrétnosť uvedená nie je.
Z uvedeného sa nemožno dozvedieť, o akú ujmu ide, čo mu má byť učinené za dosť.
Ujma je esenciálnou podmienkou vzniku nároku (akýchkoľvek iných satisfakčných nárokov) – ako
najtypickejšie príklady tu možno označiť nároky podľa § 13 (ochrana osobnosti) a § 19b ods.2 a 3
(ochrana názvu a dobrej povesti právnickej osoby) Občianskeho zákona a podľa § 12 ods.3 (ochrana
obchodnéhomena)a §3(ochranaprednekalo-súťažnýmkonaním)zákonač.513/1991Zb.–Obchodný
zákon v znení neskorších zmien a doplnkov.
Musí ísť vždy o zásah vedúci k vzniku nemajetkovej ujmy, pričom medzi nimi musí existovať príčinnej
súvislosti. Ide o obligatórnu zložku akéhokoľvek zodpovednostného právneho vzťahu, ktorý je vždy
zameraný na odstránenie alebo kompenzáciu negatívnych dôsledkov protiprávneho konania.
Finančné zadosťučinenie nemá slúžiť na náhradu takej ujmy (najmä hmotnej škody), ktorej reparácia je
predmetom iných právnych inštitútov (napr. náhrady trov konania).
Práve preto je nevyhnutné, aby osoba domáhajúca sa zadosťučinenia podľa § 3 ods.5 z. č. 250/2007
Z. z. zadefinovala, o kompenzáciu akej nemajetkovej ujmy má ísť, aby bolo možné posúdiť, že sa
nedomáha duplicitného plnenia, ktoré je už „pokryté“ inými právnymi inštitútmi.
Žalobca žiadne skutočnosti v naznačenom smere ani netvrdil (a tak aj nepreukázal) a to osobitne
v kontexte toho, že všetky námietky, ktoré mohol uplatniť proti pôvodnému veriteľovi, mu zostávajú
zachované aj voči postupníkovi (§ 529 ods.1 OZ).
Sozreteľomnaskutkovýzákladžaloby,žalobcovižiadnaujmanemohlavzniknúťaanihroziť.Jepojmovo
vylúčené, aby púhym postúpením pohľadávky mohla vzniknúť alebo hroziť akákoľvek ujma a už vôbec
nie kvalifikovaná ujma, odškodniteľná podľa § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z. z.
Navrhol žalobu zamietnuť a uplatnil aj trovy konania vo výške 100 % vyčíslené v zákonnej stanovenej
lehote.
5. Právny zástupca žalobcu vo svojom písomnom vyjadrení k odporu zo dňa 20.júna 2023 uviedol,
že nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie je podmienený iba úspešným uplatnením
nároku spotrebiteľa z porušenia práva alebo povinnosti. Pre vznik právneho nároku na primerané
finančné zadosťučinenie právna norma § 3 ods.5 z. č. 250/2007 Z. z. – o ochrane spotrebiteľa nič ďalšie
nepredpokladá.
V súvislosti s tým citoval z odôvodnenia rozsudku NS SR sp. zn. 6Cdo 127/2017 zo dňa 30.1.2019:
„Citované ustanovenie § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z. z. má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak
funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči
spotrebiteľom...Podúspešnýmuplatnenímporušeniaprávaalebopovinnostivzmysletohtoustanovenia
treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo
povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku
rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky, používanej v spotrebiteľskej
zmluve. Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami sporu zo spotrebiteľskej
zmluvy a aby bola spotrebiteľovi privodená konkrétna ujma nevyžaduje“.
Právna veta z rozsudku Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co 80/2016 z 20.3.2018:
„Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na
primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola
privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Inštitút
primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavkuúčinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy
môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle
judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za diskriminančné správanie účinné,
primerané a odradzujúce“.
Podľa § 3 ods.5 z. č. 250/2007 Z. z. – o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších zmien a doplnkov
posledná veta znie:
Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Žalobca považuje za nesporné, že :
1/ Žalobca úspešne uplatnil obranu svojich práv v konaní vedenom Okresným súdom Prievidza sp. zn.
15Csp 20/2021 proti spoločnosti EOS KSI Slovensko s.r.o., ktorá vystupovala v postavení právneho
nástupcu žalovaného Slovenská sporiteľňa, a.s.
2/ Žaloba EOS KSI Slovensko, s.r.o. bola zamietnutá z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky uzatvorenej so žalovaným Slovenská sporiteľňa, a.s. titulom Zmluvy o splátkovom úvere
zo dňa 24.11.2016 z dôvodu porušenia § 92 ods.8 z. č. 483/2001 Z. z. – o bankách v znení neskorších
zmien a doplnkov.
3/ Za porušenie ustanovení § 92 ods.8 cit. zákona (podmienky postúpenia bankovej pohľadávky)
zodpovedá žalovaný Slovenská sporiteľňa, a.s.
Ďalej uviedol, že argumentácia právneho zástupcu žalovaného spochybňujúca právny základ nároku
na primerané finančné zadosťučinenie je aj s poukazom na judikatúru NS SR (rozsudok NS SR sp.
zn. 7Cdo 80/2020 zo dňa 24.8.2022 citovaný v žalobe) zjavne nesprávna a nespôsobilá spochybniť
dôvodnosť nároku žalobcu.
Obrana žalovaného je zároveň nelogická a rozporná so zásadou „Nikto nemôže mať prospech
z vlastného protiprávneho konania“ (Nemo turpitudinem suam allegare potest).
Čo sa týka výšky nároku na primerané finančné zadosťučinenie žalobca uviedol, že nárok na
primerané finančné zadosťučinenie je uplatnený vo výške 1.500 eur z dôvodu, že primerané finančné
zadosťučinenie je samostatným právnym nárokom odlišným od nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia na náhradu škody, resp. od nároku na určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky. Cieľom
tohto nároku, ako už bolo uvedené vyššie je predovšetkým odradiť dodávateľa od protiprávneho
konania a podľa názoru žalobcu, súčasne pôsobiť preventívne na dodávateľa, aby dobrovoľne upustil,
resp. nepokračoval v protiprávnom konaní a napravil jeho následky bez nutnosti podania žaloby
spotrebiteľom. Pokiaľ dodávateľovi nehrozí adekvátna sankcia, dodávateľovi sa z finančného hľadiska
neoplatí dodržiavať spotrebiteľské predpisy a nemôže dôjsť k naplneniu preventívnej funkcie právneho
inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri posudzovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba zobrať do úvahy tieto kritéria:
1/ Žalovaný zanedbal odbornú starostlivosť pri posudzovaní bonity žalobcu pred uzatvorením
„Zmluvy o úvere“ (§ 7 ods.1 z. č. 129/2010 Z. z.) hrubým spôsobom, čo malo za následok aj
nemožnosť predčasného zosplatnenia úveru. Žalovaný nebol oprávnený zmluvu o úvere zosplatniť
a teda pohľadávku z nezosplatneného úveru nebol oprávnený ani postúpiť tretej osobe.
2/ Porušenie bankového tajomstva žalobcu je neplatným postúpením pohľadávky zo dňa 24.3.2020.
3/ Stres žalobcu spotrebiteľa v spojení s priebehom súdneho konania na Okresnom súde Prievidza sp.
zn. 15Csp 20/2021. Žalobca čelil nedôvodnému vymáhaniu sumy 15.910,34 eur s príslušenstvom, čo
bola likvidačná hrozba v kontexte jeho rodinných pomerov (manželka – onkologický pacient od roku
2017, dve maloleté deti) a ďalších dlhov rodiny žalobcu.
Ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co 125/2019 zo dňa 27.2.2020 (bod 9):„Výška nemajetkovej ujmy v prípadoch podľa ustanovenia § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa
môže zodpovedať výške finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila. Ak má mať primerané finančné
zadosťučinenie dostatočne satisfakčný účinok pre spotrebiteľa a zároveň výchovný a odstrašujúci
účinok pre dodávateľa, možno prijať argumentáciu, že primerané finančné zadosťučinenie sa môže
rovnať majetkovej ujme, ktorá spotrebiteľovi hrozila alebo mu napr. až do vydania bezdôvodného
obohatenia dodávateľom, bola aj spôsobená.
Ďalej poukázal na citáciu z rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoCsp 30/2021 zo
dňa 13.4.2022:
bod 9: Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o tom, že je daný základ
pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi od žalovaného. V zmysle § 3
ods.5 posledná veta z. č. 250/2007 Z. z., spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.
Jediným predpokladom pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je, že spotrebiteľ
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo
osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto
ustanoveniatrebarozumieťúspešnéuplatneniakonkrétnehonárokuzporušeniaprávaalebopovinnosti,
napr.nárokunanáhraduškody,navydaniebezdôvodnéhoobohateniaaleboajnaurčenieneprijateľnosti
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnať uznesenie
NS SR sp. zn. 6Cdo 389/2015 zo dňa 14.9.2016). Uvedené ustanovenie žiadnu inú podmienku
neustanovuje, pričom sa nevyžaduje ani len privodenie ujmy spotrebiteľovi.
bod 10: Odvolací súd pri vyhodnocovaní primeranej výšky finančného zadosťučinenia, rovnako ako
súd prvej inštancie zobral do úvahy časové trvanie závadného konania, jeho intenzitu, satisfakčnú
a sankčnú funkciu finančného zadosťučinenia. Účelom práva na primerané finančné zadosťučinenie je
postihveriteľazaporušeniesvojejpovinnosti,resp.právaspotrebiteľa,akoajdosiahnutieodradzujúceho
účinku veriteľa od ďalšieho porušovania práv spotrebiteľov do budúcna. Vzhľadom na uvedené pokladá
odvolací súd za primerané finančné zadosťučinenie s ohľadom na intenzitu zásahu do práva žalobcu
ako spotrebiteľa sumu 1.824,84 eur predstavujúcu výšku rozdielu medzi priznaným bezdôvodným
obohatením a celkovým bezdôvodným obohatením na strane žalovaného, ktorú si však žalobca
neuplatňoval celú z dôvodu plynutia premlčacích dôb /5.373,20 - (2.940,08 + 608,28)/.
Pri posudzovaní primeranosti výšky finančného zadosťučinenia je potrebné vziať do úvahy, aký môže
mať konkrétna suma dopad na samotného žalovaného, t. j. do akej miery to môže ovplyvniť jeho
ekonomické správanie sa do budúcna, zlepšiť jeho disciplínu pri dodržiavaní spotrebiteľských práv, inak
povedané, aká sankcia by mohla byť pre žalovaného primeraná a odradzujúca, aby sa mu neoplatilo
porušovať spotrebiteľské predpisy.
Podľa verejne dostupných údajov v roku 2022 boli tržby žalovaného v sume 708.902.000 eur a zisk
v sume 244.559.000 eur.
Podľa hospodárskej situácie žalovaného možno bez pochýb usudzovať, že požadovaná výška
finančného zadosťučinenia nemôže žalovaného v jeho ekonomickej činnosti nijako ohroziť. Pritom je
potrebné zohľadniť, že prípad žalobcu je pomerne ojedinelý v tom, že sa dostal pred súd a bol
právoplatne súdom aj rozhodnutý. Väčšina poškodených spotrebiteľov sa v obdobných situáciách
aktívne nebráni a pasívne vyhovie nezákonným nárokom podľa nárokov veriteľa, akým je aj žalovaný,
či už z nevedomosti alebo zo strachu, a preto sa pred súd väčšina obdobných vecí ani nedostane.
Žalovanému sa oplatí riskovať súdny spor, pokiaľ by to bolo tak, že nebude povinný poškodený
spotrebiteľom vrátiť nič okrem bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom a popritom nahradiť iba
symbolickú, bagateľnú sumu finančného zadosťučinenia.
Preto sa priznanie požadovaného finančného zadosťučinenia žalobcovi javí ako primerané s ohľadom
aj na majetkové postavenie žalovaného ako najväčšej banky na Slovensku.
6. Žalobca sa na pojednávanie určené dňa 30.januára 2024 nedostavil, doručenie vykázané mal
dňa 18.12.2023, jeho právny zástupca jeho neúčasť ospravedlnil z dôvodu nečakaných pracovných
záležitostí a žalobca súhlasil, aby súd pojednával bez jeho prítomnosti. Nežiadal súd o odročenie
pojednávania.Súd pojednával bez prítomnosti žalobcu.
7. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom právneho zástupcu žalobcu a právneho zástupcu
žalovaného, oboznámil listinné dôkazy - žaloba č.l. 1-3, 4 – 6, výpis z obchodného registra na
žalovaného č.l. 9 – 12, rozsudok OS Prievidza sp. zn. 15Csp 20/2021 č.l. 13-17, rozsudok KS Trenčín
sp. zn. 6CoCSP 43/2021 č.l. 18-23, rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 80/2020 č.l. 24-27, platobný rozkaz
sp. zn. 11Csp 18/2023 č.l. 30, odpor č.l. 38 – 52, 57 – 88, vyjadrenie Slovenskej sporiteľne č.l. 95,
vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu č.l. 107-109, rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo 127/2017 č.l. 110-113,
uznesenie ústavného súdu SR III. US 124/2020 č.l. 114-123, rozsudok KS Prešov sp. zn. 7Co
125/2019 č.l. 124-126, rozsudok KS Banská Bystrica sp.zn. 17CoCsp 30/2021 č.l. 127-134, vyjadrenie
právneho zástupcu žalobcu č.l. 167-168, zápisnica z pojednávania v konaní č. k. 15Csp 20/2021 č.l.
169-171, rozsudok OS Prievidza sp. zn. 15Csp 20/2021 č.l. 172 – 176, rozsudok KS Trenčín sp. zn.
6CoCsp 43/2021 č.l. 177-182, vyjadrenie právneho zástupcu žalovanej strany č.l. 186, pripojený spis
OS Prievidza sp. zn. 15Csp 20/2021 a zistil tento skutkový stav:
8. Okresný súd Prievidza rozsudkom zo dňa 28.júna 2021 sp. zn. 15Csp 20/2021 žalobu žalobcu EOS
KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Pajštúnska č. 5 proti žalovanému A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom E., C. XXX/X o zaplatenie 15.910,34 eur s príslušenstvom zamietol a o náhrade trov konania
rozhodol tak, že priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %.
Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 11.1.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín
sp. zn. 6CoCsp 43/2021 zo dňa 30.11.2021, ktorý rozsudok Okresného súdu Prievidza potvrdil.
Súd I. inštancie po právnej stránke odôvodnil zamietajúci rozsudok ustanovením § 1 ods.2, § 7 ods. 1,
2, 4, ods. 15, 16, § 17, § 11 z. č. 129/2010 Z. z. – o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších zmien
a doplnkov, § 53 ods.9, § 565 Občianskeho zákona a § 92 ods.8 z. č. 483/2001 Z. z. – o bankách
v znení neskorších zmien a doplnkov.
Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu EOS KSI Slovensko s.r.o. nie je
dôvodná z viacerých dôvodov.
Žalobcaporušilsvojupovinnosťvyplývajúcuz§7ods.1z.č.129/2010 Z.z.adospelkzáveru,žežalobca
porušil hrubým spôsobom túto povinnosť v zmysle § 11 ods.2 veta druhá a tretia cit. zákona. Žalobca
tvrdil, že skúmal bonitu žalovaného cez deklarovaný príjem, skúmal obrat peňazí na jeho účte, príjem
skúmal v registri sociálnej poisťovne a úverové zaťaženie v úverovom registri. Napriek opakovanej
námietke žalovaného, výsledky tohto preverovania súdu nepreukázal, napriek tomu, že išlo o sporné
tvrdenia. Veriteľ pritom je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru s odbornou
starostlivosťou a musí preukázať podľa § 7 ods.15 písm. b/ cit. zákona uvedenú skutočnosť. Žalobca
jednoznačne neposudzoval schopnosť žalovaného splácať úvery a k otázke jeho výdavkov a rodinného
stavu, lebo nezisťoval príjem manželky žalovaného, počet vyživovacích osôb a konečne nezisťoval
komplexné úverové zaťaženie žalovaného nielen v bankovom sektore, ale predovšetkým v nebankovom
sektore. Preto podľa názoru súdu prvého stupňa veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou o to
viac, že úver bol účelový, určený na splácanie predchádzajúcich úverov žalovaného. Preto súd v súlade
s § 11 ods. 2 cit. zákona vyhodnotil tento postup veriteľa ako hrubé porušenie povinnosti podľa §
7 ods. 1 cit. zákona, lebo veriteľ nemal žiadne údaje o výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa
a nepreukázal pred súdom, že prihliadal na údaje z príslušnej databázy alebo registra pre účely
posudzovania schopnosti splácať úver. Preto súd mal za to, že úver je bezúročný a bez poplatkov.
Z tohto dôvodov nemohol veriteľ správne ustáliť omeškané splátky, ich výšku, poradie omeškania a tým
nemohol ani platne zosplatniť úver za splnenia § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákona. Z tohto
dôvodu nemohlo dôjsť k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, lebo žalovaný nemohol
byť v omeškaní tak, ako tvrdil žalobca a preukazoval jednotlivými výzvami, následne nemohlo dôjsť
k platnému postúpeniu pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, lebo predmetom postúpenia
môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými, pričom právny predchodca veriteľa
nemohol postúpiť tzv. živý úver, preto je zmluva o postúpení pohľadávky neplatný právny úkon pre
rozpor § 92 ods. 8 zákona o bankách, žalobca nebol v prejednávanej veci aktívne vecne legitimovaný.
Ďalej z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že z oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru
nie je zrejmé, pre ktorú neuhradenú splátku došlo k predčasnému zosplatneniu úveru, uvedené nie je
zákonnou náležitosťou výzvy. S poukazom na § 53 ods.9 a § 565 Občianskeho zákona vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru nemožno považovať za platné a v súvislosti aj s poukázaním na § 92 ods.8
z. č. 483/2001 Z. z. – o bankách, ktoré umožňuje banke postúpiť na inú osobu len splatnú pohľadávku.
Došlo k postúpenie nesplatnej pohľadávky, išlo o postúpenie v rozpore s uvedeným ustanoveníma teda absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákona a postupca, banka zostáva
veriteľom svojej pohľadávky, ktorá na žalobcu pre neplatnosť zmluvy neprešla.
9. Z rozhodnutia odvolacieho súdu Trenčín sp. zn. 6CoCsP 43/2021 okrem iného vyplýva, že sa
ale nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie v tom, že zosplatnenie úveru je neplatné
aj pre nedodržanie podmienok § 53 ods.9 v spojení s § 565 Občianskeho zákona. Uvedené nemá
vplyv na to, že právny predchodca žalobcu nemohol pristúpiť k zosplatneniu, nakoľko pri skúmaní
bonity nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Z oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
zo dňa 2.12.2019 nevyplývalo, pre ktorú splátku došlo k zosplatneiu úveru. Nemohlo však ísť
o splátku bezprostredne predchádzajúcu zosplatneniu, keď to by odporovalo ustanoveniu § 53 ods. 9
Občianskeho zákona. Žalovaný musel byť v omeškaní viac ako tri mesiace v čase zosplatnenia, t. j.
ku dňu 1.12.2019. Tomu aj zodpovedá omeškanie so splátkou splatnou dňa 10.8.2019. Odvolací súd
uviedol, že je potrebné vychádzať z toho, že veriteľ mohol pristúpiť k zosplatneniu len za podmienok
podľa § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákona. V uvedenej veci tri mesiace od splatnosti
splátky splatnej dňa 10.8.2019 uplynuli dňa 10.11.2019. Právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného
na uplatnenie práva zosplatniť úver výzvou dňa 30.10.2019. Bezprostredne nasledujúca splatnosť od
10.11.2019 bola splátka splatná dňa 10.12.2019, pričom k zosplatneniu došlo ku dňu 1.12.2019, t. j. do
splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky.
Čo sa týka vecnej legitimácie, odvolací súd uviedol, že súd vecnú legitimáciu skúma vždy bez návrhu
aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta. V danom prípade odvolací súd má za to, že v prípade
pohľadávky banky, ako to bolo v súdenej veci je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8
zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná a len za predpokladu predchádzajúcej
písomnej výzvy banky na splnenie potom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní
v omeškaní. Ako bolo uvedené, právny predchodca žalobca nemohol pristúpiť k vyhláseniu okamžitej
splatnosti úveru, pričom úver nie je splatný ani uplynutím termínu konečnej splatnosti. Pokiaľ teda
došlo k postúpeniu pohľadávky z úveru, ktorý nebol splatný, takéto postúpenie je neplatné pre rozpor
suvedenýmustanovením§92ods.8 zákonaobankách,ktorýupravujeosobitné podmienkypostúpenia
bankovej pohľadávky medzi nimi, aj postupiteľnosť len pohľadávky, ktorá je už splatná. Žalobca preto
vsúdenejveciniejeaktívnevecnelegitimovanýmsubjektomasúdprvejinštanciesprávnežalobuztohto
dôvodu zamietol.
10. Právny zástupca žalobcu trval v priebehu konania na podanej žalobe.
Z jeho prednesu na pojednávaní vyplynulo, že odkazuje na skutkové tvrdenia uvedené v žalobe
a vychádzal z právneho predpokladu, že nárok žalobcu je daný, lebo bolo porušené jeho právo. Výška
finančného zadosťučinenia suma 1.500 eur, ktorú žaluje žalobca je jednak na posúdení a úvahe súdu,
pričom zdôraznil skutočnosť, že došlo k porušeniu právnej povinnosti v odbornej starostlivosti zo strany
žalovaného, ktorý nepostupoval s odbornou starostlivosťou a táto skutočnosť má podľa jeho názoru
zásadný význam, lebo žalovaný mohol, ak meškal žalobca so splatením splátok, domáhať sa tej-ktorej
splátky. Úver nemohol byť zosplatnený jednorazovo z dôvodov uvedených v rozhodnutí okresného súdu
sp. zn. 15Csp 20/2021, s názorom žalovaného nesúhlasil.
Čo sa týka finančného zadosťučinenia, resp. vyrovnania, doposiaľ žalobca nevie, či došlo a k akému
vyporiadaniu medzi žalovaným a jeho právnym nástupcom spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o. a tiež
neobstojí ani tvrdenie žalovaného, čo sa týka dobrých mravov.
Za podstatné považuje pochybenie banky pri skúmaní bonity žalobcu, tiež zosplatnenie úveru a neplatné
postúpenie pohľadávky. Tak, ako konal žalobca, konal preto, lebo sa bránil.
Čo sa týka finančného zadosťučinenia, nie je súdna prax ustálená a ani judikatúra nie je jednotná.
Považuje výšku finančného zadosťučinenia 1.500 eur za primeranú s poukazom aj na judikatúru NS SR,
preto najvyšší súd povedal, že toto finančné zadosťučinenie nech si plní funkciu satisfakčnú, sankčnú
a s ohľadom aj na výšku objemu úveru, ktorý bol poskytnutý žalobcovi, aj dôsledky, ktoré neskôr
neplatenie úveru bolo a jeho vymáhanie. Ako jeden z dôsledkov uviedol exekúciu, ďalej to, čo všetko
rodina prežila, preto považuje túto sumu za dostatočnú, resp. primeranú. Žalovaný mohol tento úver
od žalobcu vymáhať, ale nestalo sa tak. Hoci došlo k predčasnému zosplateniu úveru, nemalo k nemu
dôjsť, preto by sa mohlo vychádzať pri určení výšky finančného zadosťučinenia aj napr. z určitého
percenta zo sumy, ktorá bola žalovaná nedôvodne, lebo sa ešte nestala splatnou, resp. ako taká bola
sčasti absolútne nedôvodná s poukazom na už vtedy tvrdenú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
Tiež poukázal na to, že žalobca bol živiteľom rodiny, mal chorú manželku, dve maloleté deti, čo napokon
vyplýva aj z konania sp. zn. 15Csp 20/2021.Podľa informácie, žalobca použil úver 12.000 eur na rekonštrukciu rodinného domu. Žalobca pracuje
a jeho manželka je invalidná dôchodkyňa.
V priebehu konania uviedol, že tento spor je špecifický. Trval na tom, že nárok žalobcu na
priznanie finančného zadosťučinenia je daný porušením právnej povinnosti, ktoré bolo judikované
v predchádzajúcom súdnom konaní, ktoré bolo právoplatne skončené. To zásadné špecifikum je to,
že účastníkom tohto konania je skutočne žalovaný, avšak neplatnosť postúpenia pohľadávky bolo
preukázané, vyplýva to jednak z rozsudku Okresného súdu Prievidza a z rozhodnutia Krajského
súdu Trenčín. Zdôraznil porušenie odbornej starostlivosti žalovaného, došlo k porušeniu jeho právnej
povinnosti,ktorýmsazasiahlodoprávžalobcu.Pretobolnárokzamietnutý.Automatickytvrdiťto,žeúver
nie je bezúročný a bez poplatkov, nakoľko z rozhodnutia krajského súdu vyplynulo, že postačovalo pre
potvrdenie konštatovania o neplatnosti postúpenia pohľadávky to, že absentovala odborná starostlivosť
je automaticky nemožné, lebo neprebehlo konanie o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti, ani
konanie, kde by sa táto otázka prejudiciálne vyriešila, ale pokiaľ je podstatou a základom žaloby
porušenie právnej povinnosti konštatované v súdnom konaní, kde nevystupuje žalovaný, ktorý teraz
cestou svojho právneho zástupcu tvrdí, že sa jedná o šikanóznu žalobu, tak je na mieste vyriešiť to,
k čomu smeroval dôkazný návrh žalobcu, teda, akú sumu doposiaľ žalovaný za pohľadávku zinkasoval,
nielen od samotného žalobcu, ale akú zinkasoval, keďže sa zjavne jednalo o neplatné postúpenie
pohľadávky.Pretonavrhol,abyžalovanýpreukázal,akosavysporiadalsosvojímprávnymnástupcompo
tom, ako bolo konštatované neplatné postúpenie pohľadávky, pretože bez zodpovedania tejto otázky, nie
je možné podľa neho dospieť k tomu, že tu ide o výkon práva, ktorý by bol niečím, čo sa snaží posunúť
žalovaný na tomto pojednávaní. Tento dôkaz žalovaný mohol predložiť, neurobil tak a nepreukázanie
tejto okolnosti, otázky vysporiadania zaťažuje samotného žalovaného, a teda nie je dôvod, pre ktorý je
žaloba nedôvodná.
V záverečnej reči zdôraznil, že nesplnenie povinnosti žalobcu vo vzťahu k F. F. z úverového vzťahu
nemôže byť bez ďalšieho jediným dôvodom na zamietnutie jeho nároku na priznanie finančného
zadosťučinenia, ktoré je ale založené na právoplatnom rozhodnutí súdu o porušení právnej povinnosti.
Okolnosť, či a v akom rozsahu zostal zákon nesplnený, zostala nezodpovedaná. V tomto smere
žalobca navrhol dôkaz, aby bolo preukázané, ako sa žalovaný vysporiadal s postúpením pohľadávky.
Je potrebné však vziať do úvahy tú okolnosť, že porušenie povinnosti odbornej starostlivosti, ktorý
bol zachytený aj v tejto veci a je mu známy, tiež je známy súdu, ale aj v iných sporoch medzi
bankovými veriteľmi a spotrebiteľmi. Ďalej uviedol, že to, že v danom období absentovalo opatrenie
NBS nezbavuje povinnosti Slovenskú sporiteľňu, a.s. dodržiavať to, čo zjavne jasne vyplýva zo zákona
o spotrebiteľských úveroch. Jediné špecifikum v tejto veci vníma práve okolnosti, že v predchádzajúcom
konaní nie je účastníkom samotný žalovaný, čo však nič nemení na to, že právny základ podľa žalobcu
v danej veci je daný. Zdôraznil, že postúpenie pohľadávky bolo založené na porušení právnej povinnosti
zo strany žalovaného, nie zo strany žalobcu a rovnako aj je potrebné prihliadnuť na okolnosti, pokiaľ tu
existuje argumentácia s dobrými mravmi na obranu žalovaného, ako prebehlo samotné vyporiadanie pri
postúpení pohľadávky, čo je podľa žalobcu podstatné.
Uplatnil aj trovy konania.
11. Právny zástupca žalovaného na prvom pojednávaní dňa 7.decembra 2023 uviedol, že dôkazy
označené žalobcom, t. j. rozsudok Okresného súdu Prievidza a rozsudok Krajského súdu Trenčín boli
doručenéžalovanému,aleneúplné,lebozrozsudkovvôbecniejezrejmé,ktobolstranouvrámcidaného
konania, lebo sú tam vymazané údaje, ktoré si žalovaný nedokáže overiť. Nie je to dôkazný prostriedok,
ktorýbybol označený,pretožerozsudokje neúplný,t.j.rozsudokOkresnéhosúdu Prievidzaarozsudok
Krajského súdu Trenčín. Preto nie je preukázané, kto je stranou nejakého sporu.
Ďalej uviedol, že podľa ustanovenia § 132 CSP je povinnosťou žalobcu pripojiť dôkazy, ibaže by tak
nemohol objektívne učiniť a vzhľadom k tomu, že bol stranou daného konania, aspoň to tvrdí, v takom
prípade mal osobité nahliadacie právo do spisu. Považuje podanie žalobcu za absolútne neúplné,
žalobca je predsa zastúpený advokátom, ktorý pozná procesné právo. Namietal aj vydanie platobného
rozkazu. Tvrdil, že pripájanie spisov je postup, ktorý je nepochybne v rozpore s pravidlami spravodlivého
súdneho konania, keďže ide o postup v prospech žalobcu. Uviedol, že súd si nemá čo pripájať spisy,
ak označil žalobca tento dôkaz, teda spis a bol stranou toho konania, má do neho nahliadať a môže si
predsa vyhotoviť kópie a predložiť ich.
Žiadal, aby mu súd doručil dôkazy, ktoré žalobca označuje v žalobe. Žiadal doručiť rozsudky v úplnej
podobe.
Poukázal na to, že právny zástupca žalobcu nepostupoval v súlade s CSP. V súvislosti s tým poukázal
na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/1994 a sp. zn. I. ÚS 230/2003, tiež poukázal načl. 46 Ústavy SR. Zdôraznil, že § 132 CSP presne upravuje postup, ako majú strany sporu postupovať,
preto mal žalobca predložiť všetky dôkazné prostriedky, mal si splniť svoju povinnosť a mal doručiť súdu
presne označené rozsudky, pretože tieto sú neúplné.
Ďalej uviedol, že ak by mal byť vykonaný výsluch žalobcu, žiadal, aby žalobca jasným spôsobom
alebo jeho právny zástupca uviedol, pre ktoré skutočnosti má byť vyslúchnutý a ako je splnená druhá
podmienka podľa § 195 CSP, že to nemožno preukázať inak. Nič také sa v jeho procesných úkonoch
zatiaľ nenachádza. Žalovaný by mal vedieť, na aké skutočnosti má byť žalobca vyslúchnutý, aby sa
žalovaný mohol pripraviť na takúto skutočnosť a ak by mal byť vypočutý z dôvodu, ak by sa iné
skutočnosti nedali preukázať inak. Tieto skutočnosti však žalobca v žalobe neuviedol.
Na druhom pojednávaní právny zástupca žalovanej strany namietal postup, ktorý je realizovaný na
druhom pojednávaní zo strany žalobcu a namietal to, že súd to umožňuje, lebo opätovne dochádza
k tomu, že sú vŕšené mnohé tvrdenia bez vzájomnej súvislosti a bez toho, aby boli uvedené
v dispozičných procesných úkonoch vo všeobecnosti generické, to znamená, že bez konkrétnych
individuálnych okolností, čo vo svojej podstate znamená porušenie práva žalovaného na spravodlivý
proces a to predovšetkým možnosť voči takému množstvu nových údajov sa efektívne v úplnosti
brániť. Je povinnosťou žalobcu podstatné skutočnosti uviesť v žalobe, prípadne v dispozičnom úkone,
ktorý môže byť v tomto prípade výlučne návrh na pripustenie zmeny žaloby a nie to vyslovovať na
pojednávaní. Poukázal na bod IV. žaloby vo vzťahu k výške finančného zadosťučinenia.
Jediné, čo je uvedené v žalobe sú všeobecné a generické floskuly, bez akejkoľvek konkrétnosti, pričom
na druhom pojednávaní boli uvedené skutočnosti úplne iné, diametrálne odlišné, ktoré však v rámci
dispozičnéhoúkonuuvedenéneboli.Vtejtosúvislostipoukázalnato,čoužuviedolvosvojomposlednom
vyjadrení do bodu 79 s poukazom na judikatúru NS ČR, kde sa konštatuje, že práve preto, že nárok
na primerané zadosťučinenie je nárokom, ktorý podlieha voľnej úvahe súdu, je potrebné vychádzať
z povinnosti tvrdiť a dokazovať, ktoré zaťažuje žalobcu podľa § 79 a § 120 OSP. V tomto smere žalobca
neuviedol v žalobe vôbec nič. Takisto, ak chce dopĺňať žalobca akékoľvek skutkové tvrdenia, môže sa
tak stať výlučne dispozičnými úkonmi, lebo len takým spôsobom je zabezpečená možnosť existencie
spravodlivého procesu, keďže bez dispozičných úkonov nie je dostatočne vymedzený predmet konania,
nie je zrejmé, ktoré skutkové tvrdenia ho tvoria a ktoré nie, a predovšetkým tak, ako už poukázal na
to, ak tieto tvrdenia nie sú primerane vykonané spôsobom a v čase na to určenom, je vylúčené, aby
žalovaný mohol na tieto v dostatočnom časovom predstihu s možnou prípravou reagovať.
Podľa § 140 ods.2 CSP, zmenou žaloby je zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených
v žalobe. Uvedené je len zakotvením dlhodobej, rozhodovacej praxe NS SR už za účinnosti OSP,
pričom žalovaný poukazuje, napr. na rozhodnutie pod sp. zn. 5Obo 96/2011, sp. zn. 5Obdo 1/2012,
sp. zn. 3Obo 27/2015 a iné, v ktorých sa konštatuje, že za zmenu žaloby je treba považovať aj zmenu
skutkových okolností a skutkového stavu, na ktorých žaloba spočíva. K tomuto uviedol, že až dňa
4.1.2024 bola žalovanému doručená kompletná žaloba s kompletnými prílohami, lebo svoju povinnosť
doručiť súdu v čase podanie žaloby všetky dôkazné prostriedky tak, ako to stanovuje § 132 CSP bola
splnená až konaním a podaním žalobcu dňa 19.12.2023, tak až dňa 4.1.2024 nastala skutočnosť
predpokladaná v § 167 ods.1 CSP a následne mal byť realizovaný postup podľa ods.2 až 4 uvedeného
ustanovenia. Takto to stanovuje zákon a takto má prebiehať spravodlivé sporové konanie. Žalobca
niečo tvrdí a je povinný to preukázať, vymedziť tak, ako predmet konania a k tomu žalovaný zaujme
obranu. Zdôraznil, že postup nie je taký, že sa prejednáva neúplné podanie alebo, že by mohol niekto
na pojednávaní, alebo v akýchkoľvek písomných úkonoch produkovať skutočnosti, ktoré má uviesť
v žalobe bez toho, aby tak konal procesne prípustným dispozičným spôsobom, ktorý je upravený práve
v § 140 ods.2 CSP. Preto súd rozhoduje o zmene žaloby, čo nie je len zmena petitu, ale aj doplnenie
skutkových tvrdení, aby posúdil, či ide o také skutkové tvrdenia, ktoré nemohli byť uvedené v žalobe
a teda, či nejde o zneužívanie procesných oprávnení na úkor, ako práv žalovaného, tak aj ekonomiky
konaniaahospodárnosti.Jeasinepochybné,že,akbolžalobcapovinnýtvrdiťskutočnostiodôvodňujúce
požadovanú výšku finančného zadosťučinenia, nepochybne tak mohol učinil v žalobe a nepochybne
o nich vedel, keďže v dôsledku úvah o týchto si predsa stanovil požadovanú čiastku.
Uvádzajú sa tvrdenia o akomsi hrubom porušení nejakej povinnosti, pričom však nič také nenastalo
a dokonca uvedený záver nezodpovedá ani výsledku konania, ktorého žalovaný nebol účastníkom,
alebo sa poukazuje na nejaký obsah zápisnice bez toho, aby sme vedeli, na ktorý konkrétny obsah sa
poukazuje a predovšetkým, prečo na to nebolo poukázané v žalobe atď.
Žalobca sa odvoláva na porušenie akejsi povinnosti konať s odbornou starostlivosťou, pričom však
nekonkretizuje, ako konkrétne malo k danému porušeniu dôjsť a predovšetkým, prečo ide o porušenie.
Ku skúmaniu bonity uviedol, že konkrétne postupy pri skúmaní bonity, resp. stanovenie týchto pravidiel
sú zverené do právomoci NBS, ktorá vo vzťahu k týmto postupom má vydať opatrenie, ktoré prvéopatrenie však bolo vydané až pod č. 10/2017, to znamená ku koncu roku 2017. Zmluva bola uzavretá
v novembri 2016. Považuje žalobu za šikanóznu a tiež považuje za šikanózne aj tvrdenie žalobcu a jeho
snahy.
Žalovaný má byť trestaný za niečo, čo nebolo stanovené, čo bolo určené v konaní, ktoré sa ho
vôbec netýka vzhľadom na ustanovenie § 228 CSP a zároveň, kde dôvodom zamietnutia žaloby
bolo jednoznačné konštatovanie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. V súvislosti s tým poukázal
na bod 15 odôvodnenia, poslednú vetu alebo predposlednú vetu bodu 15 záverom odôvodnenia KS
Trenčín, teda ide o situáciu úplne analogickú, ako je v zmieňovanom rozhodnutí NS SR, ktoré sa snaží
zavádzajúcim spôsobom žalobca, resp. jeho právny zástupca vo vyjadrení z 19.12.2023 interpretovať,
pričom neváha napadnúť aj rozhodovaciu prax v ďalšom spore žalobcu, kde nebolo subjektívne
rozhodnuté podľa jeho predstáv.
Aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 107/2021 je založené na tom, že tu neexistuje aktívna vecná
legitimácia a je úplne jedno, z akého dôvodu, či z toho dôvodu, že došlo k omylu v tom, či pohľadávka
bola postúpená alebo, či niekto vyhlásil postupnú zmluvu za neplatnú, pričom neplatný právny úkon
predsa znamená, ako keby nebol, kde sa vyslovene konštatuje:
„V dôsledku čoho zamietol žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v tomto konaní“.
Ďalej uviedol, že k žiadnej exekúcii na strane žalobcu nedošlo a nič také sa nestalo, pričom žalobca
ako dlžník roky vôbec nič neplatil a ešte má žalobca tu opovážlivosť, lebo inak sa to nedá nazvať,
domáhať sa údajne ako poškodený nejakej ďalšej čiastky. Považuje jeho konanie za amorálne a ide
mu len o snahu sa majetkovo obohatiť, pričom neváha zneužiť ani argumenty typu, že následne jeho
manželka ochorela a podobne.
Uviedol, že je absolútne vylúčené a nezodpovedá akýmkoľvek štandardom spravodlivého súdneho
konania, aby bez ohľadu na úplne zrejmú právnu úpravu upravenú v ustanovení § 228 CSP sa
rozhodnutie záväzným spôsobom dotýkalo právneho postavenia subjektu, ktorý žiadnym spôsobom
účastný tohto konania nebol a nemohol vyslovovať aj, napr. žiadne námietky a podobne.
Zdôraznil, že ak súd sa bude zaoberať nárokom žalobcu, aby alebo konštatoval, že uvedené vyjadrenia,
jeho obsah bude pre rozpor s ustanovením § 139 a § 140 ods.2 CSP považovať za procesne neúčinné,
alebo poskytne žalovanému lehotu na to, aby sa k uvedenému mohol vyjadriť tak, aby mal dostatočný
čas na prípravu. Namietal nedodržanie postupu podľa § 167 ods.2 a 4 CSP, lebo zákon nepočíta
s takou možnosťou, aby sa rozhodujúce prílohy k žalobe v úplnosti dostali k žalovanému až po
vykonaní ústneho pojednávania vo veci. Žalobca si nesplnil alebo neuniesol procesné bremená, ktoré
ho zaťažujú vo vzťahu k predpokladom uplatnenia hypotézy právnej normy v ustanovení § 3 ods.5
zákona o ochrane spotrebiteľa. Ak nie je žalobca aktívne legitimovaný v spore, tak sa žaloba fakticky
meritórne neprejednáva, lebo vecná legitimácia vyplýva z hmotnoprávneho vzťahu, teda, keby tu bolo
konanie, ktoré by vyvolala banka, v takom prípade by sa prejednávali okolnosti, ktoré sa týkajú daného
hmotnoprávneho vzťahu.
Právny zástupca nevedel uviesť súdu na dotaz na pojednávaní výšku dlhu žalobcu vo vzťahu
k Slovenskej sporiteľni, a.s., lebo je jeho procesný zástupca, ale žalobca nespláca ani dobrovoľne úver
žalovanej strane Slovenskej sporiteľni, a.s.
Poukázal na to, že aj z rozhodnutia Krajského súdu Trenčín vyplýva, že žalobca mal plniť nie bezúročne,
ale tak, ako bolo dohodnuté v zmluve, nie postupníkovi EOS KSI Slovensko, a.s., ale banke. Žalobca
vôbec nerešpektoval to, čo bolo uvedené v rozhodnutí a neplatil vôbec nič.
Podľa neho žalobca neprišiel úmyselne na pojednávanie, predovšetkým s ohľadom na popísané
okolnosti,ktoréodznelinapojednávanídňa7.12.2023atiežvnadväznostinavzájomnéinterakciumedzi
ním a právnym zástupcom v konaní sp. zn. 18Csp 19/2023.
Ďalej uviedol, že opätovne zdôrazňuje na obsah žaloby a tiež na svoj prednes na druhom pojednávaní,
poukazuje na obsah ustanovení § 139 a § 140 CSP v spojení s ustanovením § 132 ods.2 CSP, podľa
ktorého obsah žaloby a uvedenie podstatných okolností nemôže byť nahrádzané odkazom na obsah
iných listín.Totojetápodstata.Akchcelžalobcauviesťpodstatnéskutkovéokolnosti,ktorýmichceniečo
odôvodniť vo vzťahu k tomuto konaniu, to mal urobiť v žalobe. Takéto odkazy, ktoré urobil sú procesne
neúčinné a súd by na ne nemal vôbec prihliadať. Tiež poukázal na bod 13 rozhodnutia Krajského súdu
Trenčín,zktoréhovyplýva,žekrajskýsúdnerevidoval rozhodnutieokresnéhosúdu.Jasnezrozhodnutia
Krajského súdu Trenčín vyplýva, že rozčlenil dve rôzne modality a uviedol, ktorá je aktuálna v danom
čase a to inú modalitu, ako ju uvádzal okresný súd.
Ďalej uviedol, že žalobca vôbec nereagoval na podstatu právnej argumentácie, ktorá bola vyslovená
a to, že postupy pri skúmaní bonity stanovovalo opatrenie NBS, ktoré bolo prvýkrát vydané ku koncu
roku 2017 a že nemožno žiadať od subjektu súkromného práva dodržiavanie povinností, ktorých obsah
nepozná. Nevyjadril sa ani k podstatnej námietke alebo k okolnosti, akého svojho práva sa úspešnedomáhal na súde. Žalobca stále vyslovuje nejaké svoje tvrdenia o údajnom porušení povinností, pričom
však nie je zrejmé, o aké porušenie by malo ísť a predovšetkým, ako uvedené súvisí s úspešným
údajným uplatnením práva údajného spotrebiteľa na súde. Ak súd v tomto konkrétnom prípade
konštatoval, že zmluva je údajne neplatná, tak z uvedeného vôbec nie je možné vyvodiť, akékoľvek
úspešné uplatnenie práva žalobcu na súde. V takomto prípade predsa žiadne právo neuplatňoval. Ak
žiadne právo neuplatňoval, nevedno, s čím by mohol byť úspešný. Poukázal na rozhodnutie veľkého
senátu NS ČR sp. zn. 31Cdo 1328/2007, v ktorom sa uvádza:
„Dlžník má plniť, ak má plniť jednému alebo druhému, ale nie to, čo neplní nikomu a potom sa ešte
domáha svojho údajného odškodnenia nejakejsi ujmy“.
Vpriebehukonaniaprávnyzástupcažalovanéhopoukázalnapísomnéaústnevyjadreniavtomtokonaní
a zdôraznil, že žalovaný nebol účastníkom daného konania znamená, že sa ho vzhľadom na § 228
CSP reálne nedotýka, ale predovšetkým to, že v konaní podľa ustanovení CSP sa zisťuje skutkový
a nie skutočný stav, a preto je samozrejme dosť možné, že pri účasti žalovaného a pri jeho relevantnej
obrane a dôkazov by bol výsledok úplne iný. Sú tu dôvody na zamietnutie žaloby pre nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie, takže dlžník sa ničoho úspešne nedomohol. Na daný úver nebolo nič plnené.
Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ani len bremeno tvrdenia, nehovoriac o dôkaznom bremene vo
vzťahu k predpokladom hypotézy právnej normy, ustanovení § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa.
Žalovaný je presvedčený, že to, že dlžník neplní je jasne formulovaný záväzok a po dobu mnohých rokov
a napriek jasnému obsahu zmluvy, ale tiež i súdnemu rozhodnutiu sa ešte subjektu domáha, ktorý je
týmto poškodený nejakého plnenia, je momentom absolútne kruciálnym, a to predovšetkým s ohľadom
i na inštitút dobrých mravov upraveným v § 3 ods.1 Občianskeho zákona. Vo zvyšku odkázal na svoj
záverečný návrh vyhotovený v písomnej forme v rozsahu 68 strán, ktoré založil do súdneho spisu
a navrhol žalobu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania.
Právny zástupca žalovaného vo svojom písomnom vyjadrení v záverečnej reči okrem iného uviedol,
že je neprípustné a popierajúce pravidlá súdneho konania, ak sa rozhoduje bez akejkoľvek ingerencie
žalovaného platobným rozkazom, hoci nie sú (a vzhľadom na predmet konania a obsah procesného
konania žalobcu ani nemôžu byť) naplnené ani len formálne podmienky na rozhodovanie/vydanie
platobného rozkazu.
Žalovaný má za to, že platobným rozkazom, ako i predchádzajúcim postupom a predchádzajúcim
uznesením boli porušené jeho práva, predovšetkým právo na spravodlivé súdne konanie, rovnako bol
porušený princíp legality, pričom sa rozhodne nedomnieva, že vydanie platobného rozkazu v danej veci
je len nedôležitá „technikália“, ktoré rozhodnutie môže byť zrušené odporom.
Už samotný fakt vydania nedôvodného rozhodnutia, za takýchto procesných podmienok a za
takéhoto procesného stavu – keď si žalobca (v procese nevyhnutnom rozsahu) nesplnil ani povinnosť
relevantného tvrdenia, ani povinnosť dôkaznú a preto nemohol uniesť ani bremeno tvrdenia, ani
dôkazné bremeno a bez akejkoľvek účasti žalovaného, znamená nedôvodné vyhotovenie neúplnému
a nedôvodnému podaniu žalobcu, ktorý postup pre zjavný v rozpore so zákonom narúša objektívne
zdanie sa (javenie sa) nestrannosti konajúceho súdu (nehovoriac o následkom na ďalšie nestranné
rozhodovanie vo veci, takýto stav už nie je možné vnímať ako neutrálny v zmysle záverov i ÚS SR
citovaných vyššie podľa III. ÚS 47/05).
Ďalej uviedol, že postup v prípade podania označeného ako žaloba, ktoré je podaním neúplným.
Predovšetkým je nutné akcentovať, že, ak niekto podá podanie označené ako žaloba a žiada o vydanie
rozsudku, je vylúčené, aby, ak ani toto podanie a jeho povinné prílohy nie sú úplné, aby súd uvedené
poprel a arbitrárne vydal platobný rozkaz.
Opakovanepoukázalna§132ods.1CSPavzmysletohto ustanoveniaspôsobilá(t.j.úplnážalobamusí
obsahovať pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie
a žalobný návrh) a zároveň, ak zákon v ustanovení § 132 ods.3 CSP stanovuje, že žalobca k žalobe
pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem iných, ktoré nemôže bez svojej ujmy pripojiť a zároveň
stanovuje, že, ak ide o podanie, ktoré je neúplné alebo nezrozumiteľné, (t. j. podanie, ktoré by v prípade
jeho úplnosti mohlo byť žalobou) musí byť jeho pôvodca vyzvaný na opravu, resp. doplnenie takéhoto
nespôsobilého podania a to pod hrozbou odmietnutia podania (§ 129 CSP) a pokiaľ podanie perfektné
nie je, nie je možné o ňom konať, je nutné konštatovať, že uvedené nebolo súdom rešpektované.
Ak podanie nie je úplné a riadne, vyplývajú z uvedenej skutočnosti právne dôsledky (vo vzťahu
k ďalšiemu postupu v konaní, resp. k aplikácii ďalších právnych noriem CSP).
Uvedenýmdôsledkomjevýlučnemožnosťpostupovaťspôsobom,ktorýmalebodôjdekodstráneniu vád
podania a následne môže súd o uvedenom, ako o riadnej žalobe konať alebo k odstráneniu vád nedôjde
a podanie musí byť odmietnuté alebo súd vady vyhodnotí – ak je to možné – ako také, ktoré nebrániaďalšiemu postupu v konaní, avšak pochopiteľne s jediným možným výsledkom, ktorým je zamietnutie
žaloby (nie vyhovenie, napr. vo forme platobného rozkazu).
Povinnosť odstraňovať vady neúplného podania nemožnosti konať, bez odstránenia uvedených vád
vyplýva z ustanovenia § 129 a § 132 CSP a je potvrdzovaná i ustálenou rozhodovacou činnosťou NS SR.
Z listín, ktoré boli doručované žalovanému, ako žaloba a prílohy vyplýva, že hoci boli ako dôkaz
označené rozsudok KS Trenčín sp. zn. 6CoCsp 43/2021 zo dňa 30.11.2021 a rozsudok OS Prievidza
sp. zn. 15Csp 20/2021 zo dňa 28.6.2021, tieto prílohy ani neboli k žalobe v úplnosti predložené a to
ani žalovanému doručené.
Žalobca predložil uvedené prílohy neúplné, kedy okrem iného v týchto nie sú uvedené v úplnosti
strany konania, predovšetkým žalovaný v tomto konaní (má ísť o subjekt zhodný so žalobcom v tomto
konaní, v ktorom sa podáva vyjadrenie) a teda je vylúčené, aby takéto podanie bolo riadne, aby
žalobca preukázal tvrdené skutočnosti (lebo z písomného obsahu prílohy nevyplývajú), čo zároveň bez
akýchkoľvek pochybností vylučovalo a vylučuje, aby mohol byť zákonne vydaný platobný rozkaz, keďže
tvrdené skutočnosti z listín nevyplývajú a rozhodne tak nie sú nepochybné.
Ak nie je žalobcom označený dôkazný prostriedok priložený v úplnosti, ide o úplne zrejme o vadu
procesného konania žalobcu, a to v podobe neúplného podania.
Ak nie je žalobcom označený a navrhnutý dôkazný prostriedok priložený v úplnosti, nejde o situáciu,
kedy by súd prípadne (len za rešpektovanie pravidiel spravodlivého procesu) vykonal dôkaz aj bez
návrhu, ale ide o situáciu, kedy dôkaz navrhnutý bol, avšak nebola splnená povinnosť žalobcu predložiť
dôkazný prostriedok v čase na to určenom (čas podania žaloby).
Je zákonne vylúčené, ak tu nie je žaloba a jej prílohy v úplnosti, aby súd uvedené ignoroval „preskočil“
povinnú činnosť smerujúcu k odstráneniu vád a dokonca nariadil vo veci i vykonal pojednávanie.
Napriek tomu však takýto postup nastal, žalovaný však na jeho protiprávnosť upozornil, a to osobitne
na pojednávaní dňa 7.12.2023, v čoho dôsledku bolo toto odročené, práve za účelom odstránenia tejto
základnej vady.
Uvedené žalobca predložil v úplnosti až s podaním, ktoré bolo žalovanému doručené 4.1.2024 (a
z neznámeho dôvodu mu boli zo strany súdu doručované iné kópie rovnopisov predmetných rozhodnutí,
doručené 29.12.2023).
Až 4.1.2024 tak nastala situácia predpokladaná ustanovením § 167 ods.1 CSP.
Poukázal na § 167 ods.1 CSP, § 129 CSP a čl. 16 Základných princípov CSP, ako je esenciálneho
aplikačného pravidla, podľa ktorého súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi
predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi tohto zákona.
Poukázal na ustanovenie § 167 ods.1 CSP, z ktorého vyplýva, že súd je povinný žalovanému doručiť
riadnu žalobu a všetky prílohy k nej, ale podanie označené ako žaloba však nepochybne riadne nebolo.
Celé podanie označené ako žaloba (vrátane jeho neúplných príloh), nie je podaním úplným a riadnym
a predstavuje procesne i hmotnoprávne šikanózne právo, zneužívajúce konanie.
Podanie označené ako žaloba a jeho prílohy však boli (a v podstatnej časti i sú) zaťažené presne takouto
vadou neúplnosti, ktorá spôsobuje, že podanie je neúplné a vzhľadom na charakter vád, je podľa názoru
žalovaného vylúčené, aby sa o tomto konalo, ako o riadnej žalobe.
V podaním označenom ako žaloba je uvedené, že dňa 24.11.2016 uzatvorili žalobca so žalovaným
spotrebiteľskú úverovú zmluvu „Zmluva o splátkovom úvere“ (ďalej len „zmluva o úvere“).
RozsudkomKSTrenčínsp.zn.6CoCsp43/2021 zodňa30.11.2021vspojenísrozsudkomOSPrievidza
sp. zn. 15Csp 20/2021 zo dňa 28.6.2021 bola zamietnutá žaloba spoločnosti EOS KSI Slovensko,
s.r.o. so sídlom Bratislava –Petržalka, Pajštúnska č. 5, ktorou sa voči A. B., žalobcovi v tomto konaní
domáhala zaplatenia sumy 15.910,34 eur s príslušenstvom titulom postúpenej bankovej pohľadávky zo
zmluvy o úvere od žalovaného. Žaloba EOS KSI Slovensko, s.r.o. bola zamietnutá z dôvodu absolútnej
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej so žalovaným Slovenská sporiteľňa, a.s. titulom
zmluvy o úvere z dôvodu porušenia § 92 ods.8 z . č. 483/2001 Z. z. - zákona o bankách v znení
neskorších zmien a doplnkov.
Ak sa uvádza, že dňa 24.11.2016 uzatvoril žalobca so žalovaným spotrebiteľskú úverovú zmluvu
„Zmluvu o splátkovom úvere“ je uvedené nielen neurčité, keďže nie je zrejmé, aký konkrétny by mal
byť predmet zmluvy, ale i neúplné, keďže uvedené sa dá jednoznačne preukázať písomnou zmluvou,
čo sa nestalo.
Ak sa ako priložený dôkaz uvádzajú rozsudky KS Trenčín a OS Prievidza vyššie uvedené, takáto
príloha nikdy v úplnosti žalovanému doručená nebola, keďže mu bolo uvedené doručené neúplné a to
v najpodstatnejšej časti označenia identifikácie žalovaného, ktorý si práve z uvedeného vyvodzuje svoje
domnelé právo a tvrdí, že bol údajne úspešný.
Takýto postup je doslova absurdný.Ak žalobca uvádza, že rozsudkom KS Trenčín vyššie uvedený v spojení s rozsudkom OS Prievidza
vyššie uvedený, bola zamietnutá žaloba spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o., uvedené nijako
nepreukázal. Za takéhoto stavu je potom potrebné položiť si otázku, na základe čoho vydal súd platobný
rozkaz, keď nemal ani len formálne dokázané základné skutočnosti a nevykonal žiadne dokazovanie.
Ak sa uvádza “Dôkazný návrh na pripojenie spisu OS Prievidza sp. zn. 15Csp 20/2021“ je uvedené
nedôvodne, lebo strana má osobitné nahliadacie právo do spisu a tak nie je v žiadnom procesnom
deficite.
Uviedol, že súd tu nie je na to, aby nahrádzal protiprávnu neaktivitu žalobcu.
Ak teda parciálna vada neúplnosti podania (jeho príloh, dôkazných prostriedkov) bola odstránená až
4.1.2024, nastal stav predpokladaný ustanovením § 167 ods.1 CSP, je vylúčené, aby súd zákonne
postupoval inak, ako je postup podľa § 167 ods.2,3 a 4 CSP.
Za stavu, keď nebol realizovaný postup podľa § 167 ods.2 – 4 CSP je vylúčené nariaďovať a zákonne
vykonať ústne pojednávanie vo veci, takýto postup by bol v rozpore s princípom legality (a navyše
i v rozpore so zásadou hospodárnosti konania).
Podanie však bolo a je neúplné i v ďalších aspektoch.
Ku charakteru sporového konania okrem iného uviedol, že je povinnosťou označeného žalobcu, aby si
splnil svoje procesné povinnosti (ani žalovaný ako kontradiktórna sporová strana), ani súd tu nie sú na
to, aby uvedené plnili namiesto žalobcu (z celého podania/podanie žalobcu je okrem iného – zrejmé,
ktoré skutkové tvrdenia nie sú individualizované, či preukazované, resp., ktoré podstatné skutočnosti nie
sú uvedené v úplnosti, či spôsobom, ktorý je dostatočný na to, aby mohli byť ďalšie tvrdenia označeného
žalobcu vôbec posúdené).
Podanie označené ako žaloba neobsahuje uvedenie všetkých rozhodujúcich podstatných skutočností.
Opakovane sa vyjadroval k povinnosti tvrdenia a poukázal na ustanovenie § 132 ods.1,2,3 CSP.
Ďalej uviedol, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje toho účastníka konania, ktorý
zexistencietýchtoskutočnostívyvodzujepresebapriaznivéprávnedôsledky,ide otohoúčastníka,ktorý
tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí. Základnou procesnou povinnosťou žalobcu je teda predniesť
dostatočne konkrétne, určité a úplné skutkové tvrdenia významné podľa hmotného práva, ktorým sa
formuje skutkový základ žaloby (ktoré vymedzujú predmet konania).
K dôkaznej povinnosti uviedol a poukázal na § 132 CSP a zdôraznil, že podstatou dôkaznej povinnosti
je označenie a predloženie dôkazných prostriedkov žalobcom, s jedinou výnimkou, ktorou je nemožnosť
predložiť dôkazy bez vlastnej viny, pričom zákon zároveň stanovuje čas splnenia tejto povinnosti žalobcu
– t. j., je to časť podania žaloby. V súvislosti s tým poukázal na ustanovenia čl. 16 Základných princípov
CSP.
Nesplnenie povinnosti tvrdenia je priamo spojené s vymedzením predmetu konania, ktorý je vymedzený
dvomi určujúcimi skutočnosťami, a to návrhom žalobného rozhodnutia (o ktorý nárok ide) a skutkovými
tvrdeniami, ktorými sa nárok vymedzuje/odôvodzuje.
Zdôraznil, že v sporovom konaní, ako je toto konanie, v ktorom platia zásady dispozičná a prejednacia,
je zásadne vecou žalobcu v úplnosti tvrdiť všetky podstatné skutočnosti a tak riadne vymedziť predmet
konania. Predmet konania nie je vymedzený len žalobným návrhom, ale i skutkovými tvrdeniami.
Predmet konania je tak zásadne (spolu) vymedzený obsahom procesne relevantných, dostatočne
určitých a úplných tvrdení, a to tých tvrdení, ktoré uviedol žalobca v žalobe, alebo tých, ktoré boli
do konania vnesené zákonom predpokladaným spôsobom prostredníctvom, tzv. dispozičných úkonov
a s privolením súdu (vo forme uznesenia).
Čo sa týka formy vymedzenia predmetu konania v podobe uvedenia podstatných skutkových tvrdení, tu
poukázal na § 139 a § 140 ods.2 CSP, a tiež § 132 ods.1 CSP.
Ďalej uviedol skutočnosti týkajúce sa zmeny žaloby a poukázal na § 139 CSP, kedy žalobca môže počas
konania so súhlasom súdu meniť žalobu. Poukázal tiež na § 140 ods.2 CSP, v zmysle ktorej zmenou
žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.
Skutkovýmitvrdeniamizožalobysútie,ktorévymedzilipredmetkonania.Akékoľvekiné,nové,doplnené,
zmenené(skutkovétvrdenia)produkovanévčasepodoručenížalobyžalovanému,atoivovyjadrení,nie
sú nijako procesne relevantné, rovnako, ako nie sú (by neboli) procesne relevantné tvrdenia i z ďalších
úkonov/pojednávaní vo veci, a to z dôvodu, že neboli do konania vnesené zákonom predpokladaným
spôsobom, ktorým je v čase po doručení žaloby žalovanému výlučne osobitný návrh (v súčasnosti
v zmysle § 139 CSP v spojení s ustanovením § 140 ods.2 CSP), ktorý súd posúdi a následne súdnym
rozhodnutím (uznesením) vnesenie nových skutkových tvrdení do konania povolí alebo nepovolí.
V súvislosti s tým poukázal aj na § 95 ods.1 OSP a uznesenie NS SR sp. zn. 5Obdo 1/2012.
Žiaden návrh na zmenu žaloby spočívajúcu v návrhu, na pripustenie zmeny žaloby tvrdených
rozhodujúcich skutočností do času vykonania tohto úkonu podaný nebol.Ďalej uviedol, že uvedená skutočnosť, t. j. skutočnosť, že okrem tvrdení zo žaloby procesne nijako
relevantné akéhokoľvek ďalšie tvrdenia z ďalších úkonov (na pojednávaní, či tých z vyjadrení po
podaní odporu) a to z dôvodu, že neboli do konania vnesené zákonom predpokladaným spôsobom, je
skutočnosťou absolútne zásadnou, z uvedeného dôvodu, ak sa v ďalšom texte podania „žalovaný na
okraj“, resp. vo forme poznámky vyjadruje i k týmto iným tvrdeniam, robí tak výlučne hypoteticky (ak by
aj do konania riadne vnesené boli) a výlučne za účelom preukázania i na teoretickú vecnú nedôvodnosť
takýchto skutočností.
Uvedené sa plne vzťahuje na podanie z 20.6.2023 a i podanie z 19.12.2023, ktoré každé z nich obsahuje
nové skutkové tvrdenia, tieto sú však právne nulitné, nerelevantné, a to práve pre nedodržanie postupu
podľa § 139 a § 140 ods.2 CSP.
Žalobca podstatné skutočnosti primárne vôbec netvrdí (a tak nemôže rozhodujúce skutočnosti ani
preukázať), keďže dôkazné prostriedky sú tu na preukázanie existujúcich tvrdení (nie naopak).
Žalobca si (v procesne nevyhnutnom rozsahu) nesplnil ani povinnosť relevantného tvrdenia, ani
povinnosť dôkaznú, a preto nemôžu uniesť ani bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno a z uvedeného
dôvodu musí byť žalobný návrh, ak bude vôbec prejednaný, zamietnutý.
V popísaných súvislostiach je pre posúdenie žalobného nároku rozhodujúce, že v žalobe úplne
absentuje tvrdenia akýchkoľvek konkrétnych skutočností, čo mu má byť učinené za dosť; je to okrem
iného významné z hľadiska posúdenia, či vôbec môže ísť o odškodniteľnú ujmu a či nejde o ujmu, na
náhradu ktorej sú v právnom poriadku dezignované iné nástroje, v ktorom prípade by išlo o neprípustnú
duplicitu.
Žaloba neobsahuje ani akékoľvek tvrdenia na kritériá, na základe ktorých by prípadne bolo možné
ustáliť určitú výšku satisfakčného nároku (napr. povaha a závažnosť konania, ktoré nám bolo vytknuté,
jeho tvrdenie a následky a podobne). V súvislosti s tým poukázal na rozsudok, na závery Najvyššieho
súdu ČR k otázke inštitútu primeraného zadosťučinenia, v zmysle ktorého, zo skutočnosti, že nárok
na zadosťučinenie podlieha voľnej úvahe súdu, nie je bez ďalšieho možné dôvodiť, že súd nepotrebuje
kritériá, ktoré by pre primeranosť takéhoto nároku posudzoval.
Pre svoju úvahu musí mať súd k dispozícií dostatok tvrdených a preukázaných skutočností,
vymedzujúcich určité hranice, z ktorých súd pri svojich úvahách vychádza a to nielen z pohľadu
maximálnej, či minimálnej možnosti peňažnej reparácie vzniknutej nemajetkovej ujmy.
V súvislosti s tým poukázal aj na rozsudok sp. zn. 32Odo 511/2006 zo dňa 5.5.2006.
Tiež poukázal na § 17 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. – o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení neskorších zmien a doplnkov, na kritériá sformulované judikatúrou v súvislosti
so zadosťučinením (náhradu nemajetkovej ujmy), na ktoré vzniká nárok v dôsledku nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci.
V riadnej žalobe musí byť uvedený riadny žalobný návrh, t. j. žalobný návrh, ktorý je dostatočne
zrozumiteľný a určitý a identifikovateľný.
Pri absencii podstatných skutkových tvrdení nie je suma 1.500 eur z hľadiska vymedzenia konkrétneho
nároku určitá a určiteľná (ktoré kritérium/okolnosti majú byť uvedeným „pokryté“).
V súvislosti s tým poukázal na rozhodnutie ÚS SR č. k. III. ÚS 47/05.
„Celá žaloba“ a úvahy v nej obsiahnuté sú výrazom všetkých negatívnych trendov, ktorými je aktuálne
poznamená sporová prax ochrany spotrebiteľov (osobitne spotrebiteľov finančných).
Žalobcasadožadujeinterpretácieprávnychnoriemvrozporesobsahomprávnymnoriemalebodokonca
analógie, ako by mu postavenie spotrebiteľa malo automaticky garantovať sporový úspech a odmieta
zodpovednosť za splnenie aj najzákladnejších procesných povinností, ktorými má byť – podľa jeho
predstavy zaťažená sporová protistrana, či dokonca samotný súd. Absolútny nedostatok akýchkoľvek
vecných argumentov zo strany žalobcu, absencia akéhokoľvek relevantného vecného odôvodnenia,
je nahradený nielen nesprávnymi, ale aj nepatričnými tvrdeniami, ktoré sú podľa názoru žalovaného
v celom rozsahu obsahovo nedôvodné a uvedeným sa sleduje jediné – mariť plnenie svojich povinností
a protiprávne sa obohatiť a to i uvádzaní zjavne nepravdivých skutočností. Takže dlžník nielenže neplatil
úver, ale je to on, kto tvrdí, že je poškodený. Takáto žaloba môže uspieť naozaj iba tam, kde už neplatí
žiadne právo, ale právo naopak, ochraňuje sa bezprávie.
Ďalej uviedol, že výrokom má byť dosiahnuté rozširovanie protiprávneho stavu na úkor banky (a
v prospech obohacovania sa žalobcu). Nielenže žalobca v žalobe neuviedol zásadné skutočnosti
na splnenie viacerých predpokladov príslušného typu nároku, čím žalovaného efektívne zbavuje
možnosti relevantnej procesnej obrany, ale predovšetkým požaduje zadosťučinenie za akúsi bližšie
nešpecifikovanú nemateriálnu ujmu, teda žiada, aby sme jej boli povinní zaplatiť sumu, ktorá prirodzene
ďalej navyšuje výšku poškodenia veriteľa v podobe skonzumovaného a nevratného úveru (a táto suma
má byť prirodzene navýšená aj o trovy právneho zastúpenia).Žalobnú požiadavku v tomto konaní nazval neobhájiteľné šikanovanie veriteľského subjektu, založené
úplne zjavne na neprístojnej premise „banky majú v porovnaní so spotrebiteľom veľa finančných
prostriedkov, resp. vysoké základné imanie“, ktoré sa spreneveruje základným spoločenským funkciám
práva, je nežiadúcou podporou vypočítavosti a špekulantstva u spotrebiteľov a stigmatizuje podnikanie
bánk, napriek tomu, že podliehajú mimoriadne prísnemu dohľadu zo strany štátnych orgánov
pôsobiacich na finančnom trhu a plnia nezastupiteľnú úlohu v každej normálne fungujúcej trhovej
ekonomike.
Uvedeným sa žalobca ani nijako veľmi netají, uvádza, že podľa verejne dostupných údajov v roku 2022
boli tržby žalovaného v sume 708.902.000 eur a zisk v sume 244.559.000 eur, resp., že pri posudzovaní
primeranosti výšky finančného zadosťučinenia je potrebné vziať do úvahy, aký môže mať konkrétna
suma dopad na samotného žalovaného.
Ďalej uviedol, že dlžník má zjavne za to, že je v poriadku prijať úverové prostriedky a nevrátiť. Ak bude
takto postupovať každý dlžník a v dôsledku toho nevyplatí banka prostriedky iným spotrebiteľom, ktorí
si ich vložili na účet, bude to v poriadku, bude to stav, aký by tu mal existovať?
Inštitút finančného zadosťučinenia slúži na zavŕšenie ochrany poskytovanej dotknutému subjektu, keď
po vyčerpaní ostatných právnych prostriedkov nápravy stále pretvára zásah do jeho nemateriálnej
sféry, ktorý nemožno odstrániť alebo reparovať inak. Žalobný nárok však nesleduje žiadne nastolenie
rovnováhy medzi silnejšou a slabšou zmluvnou stranou, ale ide o obyčajné prilepšenie si z majetku
cudzieho, hoci nedošlo k žiadnej ujme, ktorá by takto mala byť odškodnená.
Celá žaloba je úplne zrejmým zneužívaním práva, má špekulatívny a prospechársky charakter, keď sa
protiprávne konajúci subjekt ešte snaží popri neplnení svojej povinnosti uhradiť úverový záväzok, ešte
aj snaží vytĺcť z banky nejaké peniaze.
Opakovane uviedol, že vo vzťahu k uvedenému nároku o zaplatenie finančného zadosťučinenia v sume
1.500 eur žalobca netvrdil (neuvádzal) žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli dať vzniknúť právu
normovanému ustanovením § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z. z., žiadne konkrétne okolnosti, na základe
ktorých mu mal vzniknúť údajný, tvrdený nárok, okolnosti, na základe ktorých by mohla byť posúdená
jeho údajná existencia a výška uvedeného nároku, a to voči označenému žalovanému.
V súvislosti s tým poukázal na výstižné závery rozsudku KS Žilina sp. zn. 11Co 159/2015 zo dňa
25.5.2015, podľa ktorého je účelom a zmyslom zadosťučinenia, odškodniť spotrebiteľa za diskomfort,
ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol uplatniť ochranu proti porušeniu práv a povinností
zo strany dodávateľa na súde a v tomto konaní bol úspešný, tiež na rozsudok KS Trenčín sp. zn.
19Co 110/2019 zo dňa 15.7.2020, kde odvolací súd zastával názor, že z citovaného ustanovenia §
3 ods. 5 cit. zákona je zrejmé, že v ňom upravený nárok na finančné zadosťučinenie má povahu
náhrady nemajetkovej ujmy. Pre jej priznanie preto nepostačuje zistenie porušenia práva a jeho úspešné
uplatnenienasúde,alejenevyhnutné,abytuboladanáaj existencianemajetkovejujmy,ktorávpríčinnej
súvislosti s porušením práva vznikla. Pre úspešné uplatnenie takejto nemajetkovej ujmy v súdnom
konaní je potom nevyhnutné, aby bola jej existencia tvrdená a aby bola takáto ujma preukázaná
ako skutočná. Samotný záver súdu prvej inštancie, že žalobca ako spotrebiteľ na súde úspešne
uplatnil porušenie práva, nie je záverom o skutočnej existencii takejto ujmy a pre priznanie finančného
zadosťučineniapodľa§3ods.5cit.zákona,niejedostatočný.Tietoskutočnostiautomatickybezďalšieho
neznamenajú ujmu na strane žalobcu. Odvolací súd nemal preukázanú, akú konkrétnu ujmu žalobca
utrpel, keďže ju žiadnymi dôkazmi nepreukázal, a teda nebolo by možné následne ani určiť konkrétne
primerané finančné zadosťučinenie, ktoré by slúžilo k reparácii (k zhojeniu, k odčineniu) vzniknutej
ujmy na strane žalobcu. Žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno ohľadom nemajetkovej
ujmy, keďže dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý
z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide o toho účastníka, ktorý
existenciu týchto skutočností tvrdí (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Obo 52/2010). Za takejto situácie
považoval odvolací súd priznanie finančného zadosťučinenia žalobcovi za nedôvodné.
Žaloba neobsahuje ani akékoľvek tvrdenia na prípadné iné kritériá, na základe ktorých by prípadne bolo
možné ustáliť určitú výšku satisfakčného nároku; inými slovami žalobca sám vôbec netuší, prečo by mu
malo patriť zadosťučinenie v požadovanej výške a nevedel ho v tomto smere adekvátne odôvodniť.
Považoval za podstatné zdôrazniť, že žalobca vôbec neuviedol, ktorým rozhodnutím bolo jeho právo
úspešne uplatnené na súde voči žalovanému. Rozhodnutie o zamietnutí žaloby z dôvodu nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie nie je rozhodnutím o porušení spotrebiteľského práva alebo povinnosti,
uvedeným sa predsa nič na právnom postavení dlžníkov, nič nemení (maximálne tak platobné miesto).
Poukázal na aktuálne znenie § 3 ods.5 cit. zákona, v ktorom sa hovorí o tom, že proti porušeniu
práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže sa spotrebiteľ oproti
porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva a tiež to, že len spotrebiteľ, ktorý na súde úspešneuplatníporušeniepráva,alebopovinnostiustanovenej týmtozákonomaosobitnýmipredpismi,máprávo
na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Žalobca však v žalobe uvádza, že konanie prebiehalo na základe žaloby podanej EOS KSI Slovensko,
s.r.o., ktorou sa voči A. B. domáhal zaplatenia sumy 15.910,34 eur s príslušenstvom a žalovanému
sa vzhľadom na subjektívnu záväznosť rozsudku vôbec netýka. Ak by si z daného stavu/okolnosti chcel
žalobca vyvodzovať niečo vo vzťahu k subjektu, ktorý nebol stranou konania, mohol by tak učiniť len
v podobe, že by tento údajný nárok uplatnil voči banke v inom konaní (napr. v tomto) a podstatné
skutočnosti by musel tvrdiť a preukázať a žalovaný by sa voči tomu mohol účinne brániť.
Iný ústavokomformný výklad existovať nemôže, ak má byť rešpektovaný obsah právnych noriem,
základné práva žalovaného. Žiadne takéto tvrdenia však žalobca ani len nepredniesol.
Ak žalobu podala spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o., nie je zrejmé, aký to má súvis s týmto konaním,
keď ustanovenie § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z. z. sa netýka uplatnenia práva spotrebiteľom.
Skutkové tvrdenia však tvrdia presný opak – že nárok nebol uplatnený spotrebiteľom, ale práve naopak
dodávateľom (resp. iným subjektom, ktorý mal za to, že na neho prešlo právo dodávateľa) voči dlžníkovi.
Uvedený stav okamžite vylučuje splnenie najzákladnejšej podmienky.
Žalobca v tomto konaní v tak zmieňovanom konaní žiadne právo neuplatnil a teda ani nemohol byť pri
jeho priznaní úspešný.
Zamietnutie žaloby voči niekomu (a to osobitne z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie) je
zjavne niečím úplne odlišným, ako je uplatnenie nároku a jeho priznanie.
Poukázal tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 107/2001, uznesenie zo dňa 28.2.2023, kde
k ustanoveniu § 3 ods.5 z. č. 250/2007 Z. z. uvádza, čo je potrebné chápať pod úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia, sa najvyšší súd okrajovo zaoberal, keď
vo svojom rozhodnutí zo 14.9.2016 sp. zn. 6Cdo 389/2015 skonštatoval, že pod tým treba rozumieť
úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva alebo povinnosti, nároku na náhradu škody,
na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo aj určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej
podmienky používanej spotrebiteľskej zmluvy.
Z predloženého spisu mal dovolací súd za preukázané, že Okresný súd Svidník rozhodol rozsudkom
zo dňa 14.9.2018 sp. zn. 3C 14/2012, zamietol žalobu žalobkyne (žalovanej) v tomto konaní
o zaplatenie 67.365,18 eur. Z odôvodnenia tohto rozsudku... vyplynulo, že pohľadávka, ktorá
bola predmetom konania, nebola predmetom postúpenia medzi právnou predchodkyňou žalobkyne
a žalobkyňou (žalovanou) v tomto konaní, v dôsledku čoho žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej
legitimácie žalobkyne (žalovanej) v tomto konaní. Z uvedeného skutkového stavu mal dovolací súd za
preukázané, že v konaní pred Okresným súdom Svidník nebolo právoplatne rozhodnuté o porušení
žiadneho konkrétneho spotrebiteľského práva, alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.
z. a osobitnými predpismi.
Vzhľadom na kladnú odpoveď na prvú otázku položenú v dovolaní, ktorá spochybnila samotný právny
základ nároku žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z.
z., dovolací súd nepovažoval za potrebné odpovedať na druhú v dovolaní položenú právnu otázku,
ktorá sa zaoberala zodpovedným subjektom (vzhľadom na nesplnenie podmienok pre vznik samotného
nároku zo zodpovednosti).
Žalobcasanijakorelevantnenevyjadrujekukonkrétnejargumentáciiktomu,žetusubjektívnazáväznosť
súdneho rozhodnutia, že si žalobca neuplatnil žiadne právo, nemožno uvažovať o úspechu/neúspechu
a už vôbec sa konanie netýkalo (vrátane rozsudku) Slovenskej sporiteľne, a.s., že by išlo o zásadne
neprípustné sankcionovanie bez riadneho procesu, o neprijateľný stav, keď je osoba len objektom
konania a rozhoduje sa o nás, bez nás (napr. Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 94/2018 zo dňa 19.8.2018).
Ďalej uviedol, že ak žaloba uvádza, že považuje za nesporné, že žalobca úspešne uplatnil obranu
svojichprávvkonanívedenomnaOkresnomsúdePrievidzapodsp.zn.15Csp20/2021protispoločnosti
EOS KSI Slovensko, s.r.o. ktorá vystupovala v postavení právneho nástupcu žalovaného Slovenská
sporiteľňa, a.s., je uvedené s ohľadom na obsah konania a procesné postavenie strán v celom rozsahu
arbitrárne a keď uvádza, že porušenie ustanovenia § 92 ods.8 zákona o bankách (podmienky
postúpeniabankovejpohľadávky)zodpovedážalovaný Slovenskásporiteľňa,a.s.,taksanevyporiadava
s kľúčovou námietkou, že konštatovanie údajnej neplatnosti sa Slovenskej sporiteľne, a.s. vôbec netýka
a že pričítanie zodpovednosti bez možnosti obrany v spravodlivom procese je vlastné nie právnemu,
ale neprávnemu štátu.
Podľa žalovaného sú nelogické úvahy žalobcu a rovnako arbitrárne sú úvahy o tom, že cieľom
tohto nároku, nároku žalobcu, ako už bolo uvedené vyššie, je predovšetkým odradiť dodávateľa
od protiprávneho konania a podľa nášho názoru súčasne pôsobiť preventívne na dodávateľa,aby dobrovoľne upustil, resp. nepokračoval v protiprávnom konaní a napravil jeho následky bez
nutnosti podania žaloby spotrebiteľom. Pokiaľ dodávateľovi nehrozí adekvátna sankcia, dodávateľovi
sa z finančného hľadiska neoplatí dodržiavať spotrebiteľské predpisy a nemôže dôjsť k naplneniu
preventívnej funkcie právneho inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia.
Vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného tu je za účelom reakcie na tvrdenia žalovaného, nie za účelom
uvádzania skutočností nových - po doručení žaloby možno nové skutočnosti uvádzať len postupom
podľa § 139 a § 140 ods.2 CSP, inak sú procesne neúčinné (čo sa vzťahuje aj na tvrdenia, že
pri posudzovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba brať do úvahy aj nasledovné
kritéria) - žalovaný zanedbal odbornú starostlivosť pri posudzovaní bonity žalobcu pred uzatvorením
zmluvy o úvere (§ 7 ods.1 z. č. 129/2010 Z. z.), hrubým spôsobom, čo malo za následok aj
nemožnosť predčasného zosplatnenia úveru. Žalovaný nebol oprávnený zmluvu o úvere zosplatniť a
teda pohľadávku z nezosplatneného úveru nebol oprávnený ani postúpiť tretej osobe – porušenie
bankového tajomstva žalobcu neplatným postúpením pohľadávky zo dňa 24.3.2020 – stres žalobcu
spotrebiteľaspojenýspriebehomsúdnehokonanianaOSPrievidzasp.zn.15Csp20/2021.Žalobcačelil
nedôvodnému vymáhaniu sumy 15.910,34 eur s príslušenstvom, čo bola likvidačná hrozba v kontexte
jeho rodinných pomerov (manželka onkologický pacient od roku 2017, dve maloletého a ďalších dlhov
žalobcu).
Za primerané, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu považujeme finančné zadosťučinenie minimálne
vo výške 1.500 eur. Finančné zadosťučinenie v celkovej výške 1.500 eur považujeme jednak za
primerané na vyrovnanie ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného, súčasne aj za určitú
satisfakciu za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a aj za sankciu postihujúceho
žalovaného, ktorý závadne konal.
Ďalej uvádza právny zástupca žalovaného, že z uvedeného sa nedá dozvedieť vo vzťahu ku
konkrétnostiam vôbec nič a to zo zrejmého dôvodu – žiadna konkrétnosť uvedená nie je.
Žalobca sa zabudol vyjadriť k tomu, že ak žalobca poukazuje na postavenie NBS, resp. správne
trestanie, tak presne uvedená inštitúcia sa zaoberá činnosťou bánk a trestanie (prípadného porušenia)
je zverejnené NBS a v právnom štáte je vylúčené dvojité trestanie, ako aj tá istá kompetencia vo vzťahu
k dvom rôznym orgánom (zasadame bis in idem).
Z uvedeného (za primerané) vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, považujeme finančné
zadosťučinenie minimálne vo výške 1.500 eur. Finančné zadosťučinenie v celkovej 1.500 eur
považujeme jednak za primeranú na vyrovnanie ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného,
súčasne aj za určitú satisfakciu za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a aj za sankciu
postihujúcu žalovaného, ktorý závadne konal (teraz sa nemožno dozvedieť, o akú ujmu ide, čo mu má
byť učinené za dosť).
Vždy musí ísť o zásah vedúci k vzniku nemajetkovej ujmy, pričom medzi nimi musí existovať vzťah
v príčinnej súvislosti. Ide o obligatórnu zložku akéhokoľvek zodpovednostného právneho vzťahu, ktorý
je vždy zameraný na odstránenie alebo kompenzáciu negatívnych dôsledkov protiprávneho konania.
Finančné zadosťučinenie nemá slúžiť na náhradu takejto ujmy (najmä hmotnej škody), ktorej reparácia
je predmetom iných právnych inštitútov (napr. náhrada trov konania).
Preto je nevyhnutné, aby osoba domáhajúca sa finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 z. č.
250/2007 Z. z., zadefinovala, o kompenzáciu akej nemajetkovej ujmy má ísť, aby bolo možné posúdiť,
či sa nedomáha duplicitného plnenia, ktoré je už pokryté inými právnymi inštitútmi.
Žalobca žiadne skutočnosti v naznačenom smere ani netvrdil (a tak ani nepreukázal) a to osobitne
v kontexte toho, že všetky námietky, ktoré mohol uplatniť proti pôvodnému veriteľovi, mu zostávajú
zachované aj voči postupníkovi (§ 529 ods.1 OZ). Žalobcovi žiadna ujma nemohla vzniknúť a ani hroziť...
Je pojmovo vylúčené, aby pouhým postúpením pohľadávky mohla vzniknúť alebo hroziť akákoľvek ujma
a už vôbec nie kvalifikovaná ujma, odškodniteľná podľa § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z. z.
Žalobcom požadovaná výška zadosťučinenia je nielen nedôvodná, ale má až amorálny rozmer,
v porovnaní s odškodnením, ktoré je obetiam najrozmanitejšieho protiprávneho konania štandardne
priznávaná súdmi SR, obzvlášť, ak sú porušené ústavné hodnoty najvyššej dôležitosti, ako je napr.
zdravie, medzi ktoré podľa znenia Ústavy SR a jeho interpretácie zo strany Ústavného súdu SR ochrana
spotrebiteľovi nepatrí.
K postúpeniu pohľadávky uviedol a poukázal na § 524 a nasl. Občianskeho zákona, v zmysle ktorého
postúpenie pohľadávok zakladá nový záväzok len medzi postupníkom a postupcom. Obsahom nového
záväzku je prechod pohľadávky z majetku postupcu na majetok postupníka. Obsah pôvodného záväzku
sa postúpením nemení a samotným uzavretím zmluvy o postúpení sa nemení ani postavenie dlžníka,
lebo postavenie sa mení až tým, že mu postúpenie postupca alebo postupník oznámi. Nemení sa nič na
jeho povinnosti dlh splatiť. Povinnosť dlžníka sa potom, ak mu niektorý z účastníkov zmluvy o postúpeníoznámi spôsobom predpokladaným v § 526 OZ, mení len v tom, že miesto pôvodnému veriteľovi musí
dlh splniť postupníkovi. Pokiaľ mu postúpenie neoznámia, musí plniť pôvodnému veriteľovi a takýmto
plnením sa zbaví záväzku. Je len vecou dohody postupcu a postupníka, kedy a či vôbec dlžníkovi
oznámia, či došlo k postúpeniu, to platí aj voči tretím osobám. Nemožno vylúčiť ani dohodu, že
postúpenie neoznámia vôbec. K splatnosti o postúpení pohľadávky sa nevyžaduje súhlas dlžníka
(rozsudok NS SR sp. zn. 5Obo 93/2008).
Takáto zmluva vznikla jej uzavretím 24.3.2020, žaloba je však datovaná (nevedno, kedy bola reálne
podaná) až 19.4.2023.
Ak by sme hypoteticky a výlučne pre potreby tejto argumentácie o premlčaní pripustili, že z tohto
zmluvného vzťahu vznikla žalobcovi akákoľvek kompenzovateľná ujma, časovým okamihom, keď by
došlo k zásahu do práv spotrebiteľky, by bolo uzavretie zmluvy uvedeného dňa 24.3.2020. Premlčacia
doba potom v zmysle citovanej judikatúry uvedená predtým začala plynúť nasledujúceho dňa 25.3.2020
a skončila uplynutím troch rokov 24.3.2023.
Keďže žaloba bola podaná až po tomto čase k začatiu súdneho konania, došlo úplne zjavne až po
uplynutí premlčacej doby vyplývajúcej z relevantnej hmotnoprávnej normy, čo plne uplatňuje záver
o premlčaní príslušného žalobného nároku.
Rovnako v prípade ďalšieho podania žalobcu z 19.12.2023, ide o procesne nerelevantné podanie,
s jednoznačne zavádzajúcim obsahom, kedy ignoruje nielen totožnosť daných vecí tak, ako to vyslovil
v rozhodnutí NS SR i krajský súd v predmetom rozhodnutí (bod 15 – pokiaľ teda došlo k postúpeniu
pohľadávky z úveru, ktorý nebol splatný, takéto postúpenie je neplatné pre rozpor s ustanovením § 92
ods. 8 zákona o bankách), ktorý upravuje osobitné podmienky postúpenia bankovej pohľadávky, medzi
ním aj postupiteľnosť len pohľadávky, ktorá je už splatná. Žalobca preto v predmetnej veci preto nie je
vecne legitimovaným a súd prvej inštancie správne žalobu z tohto dôvodu zamietol, pričom zamietnutie
žaloby z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie nie je úspešným rozhodnutím o porušení práva
v prospech, tzv. spotrebiteľa, zároveň žalobca ignoruje závery krajského súdu v bode 13 (odvolací
súd má za to, že právny predchodca žalobcu nepostupoval pri skúmaní bonity žalovaného s odbornou
starostlivosťou, čoho následkom je, že veriteľ nemôže žiadať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru), takže nie hrubým spôsobom, ako to uvádza žalobca.
Žalovaný navyše bonitu zisťoval, pravidlá pre stanovenie schopnosti splácať boli stanovené až
opatrením NBS č. 10/2017.
V súvislosti s tým poukázal na významné rozhodnutie NS SR zo dňa 1.7.2010, podľa ktorého, nejasné
a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, ale vždy
na ťarchu právnej „normy“, pričom uvedené spája s požiadavkou uplatňovania princípu právneho
štátu, s ktorým sú spojené požiadavky všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti
a spravodlivého obsahu právnych noriem (rozhodnutie NS SR zo dňa 1.7.2010 sp. zn. 8Zžp 1/2010,
publikované pod R 102/2011).
Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný navrhuje, aby súd postupoval v súlade so zákonom
a podanie alebo odmietol, alebo zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania.
12. Súd zhodnotením skutkového stavu dospel k záveru, že žaloba je podaná nedôvodne.
13. Podľa § 3 ods.5 z. č. 250/2007 Z. z. – o ochrane spotrebiteľa v znení z. č. 391/2015 Z. z.,
proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže sa
spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde
proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny
stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len
jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských
práv, a ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy
spotrebiteľov“).Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto
za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Podľa relevantnej časti ustanovenia § 3 ods.5 z. č. 250/2007 Z. z. spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne
uplatníporušenieprávaalebopovinnostíustanovenej týmto zákonomaosobitnýmipredpismi,máprávo
na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinností ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Pod uplatnením porušenia práva alebo povinností v zmysle § 3 ods.5 cit. zákona treba rozumieť
konkrétne žalovateľné právo, teda nárok, ktorý vyplýva z porušenia práv a na ochranu spotrebiteľov,
resp. z porušenia povinností určených na ochranu spotrebiteľov dodávateľmi. Právo na primeranézadosťučinenie vzniká na základe právnej skutočnosti, ktorou je zákon § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z. z.,
ak sú ale splnené podmienky stanovené zákonom a týmito podmienkami sú, že spotrebiteľ úspešne
uplatní na súde porušenie práv a povinností ustanovených týmto zákonom a osobitnými predpismi na
jeho ochranu proti porušiteľovi a že je úspešný, pričom o úspechu sa dá uvažovať iba vtedy, ak je
o tom právoplatne rozhodnuté. Kým tieto podmienky nie sú splnené, žiadne právo, žalovateľný nárok
na primerané finančné zadosťučinenie nie je.
Pod úspešným uplatnením práva alebo povinností v zmysle ustanovenia § 3 ods.5 cit. zákona treba
rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinností,
napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku rozsudku určí
neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve.
14. Podľa § 132 ods.1 Civilného sporového poriadku, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí
v podaniach uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie
dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.
15. Podľa § 132 ods.2 cit. zákona, opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na
označené dôkazy.
16. Podľa § 132 ods.3 cit. zákona, žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem
tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť.
17. Podľa § 139 cit. zákona, žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.
18. Podľa § 140 ods.1 cit. zákona, zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo
sa uplatňuje iné právo.
19. Podľa § 140 ods. 2 cit. zákona, zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich
skutočností tvrdených v žalobe.
20. Podľa § 140 ods.3 cit. zákona, za zmenu žaloby sa nepovažuje úkon žalobcu, ktorý mení uplatnení
nárok, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
21. Podľa § 167 ods.1 cit. zákona, ak súd neodmietol žalobu podľa § 129 alebo nerozhodol o zastavení
konania, doručí žalobu spolu s prílohami žalovanému do vlastných rúk.
22. Podľa § 167 ods.2 cit. zákona, spolu s doručením žaloby súd žalovaného vyzve, aby sa v lehote
určenej súdom k žalobe písomne vyjadril a ak uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná, uviedol vo
vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva a označil dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení.
23. Podľa § 167 ods.4 cit. zákona, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, doručí vyjadrenie žalobcu
podľa ods. 3 žalovanému do vlastných rúk a umožní mu, aby sa k nemu vyjadril v lehote určenej
súdom. Žalovaný uvedie ďalšie skutočnosti a označí dôkazy na svoju obranu, na neskôr predložené
aoznačenéskutočnostiadôkazysúdnemusíprihliadať.Súdpoučí žalovanéhoonásledkomsudcovskej
koncentrácie konania.
24. Vykonaným dokazovaním má súd za preukázané, že žalobca sa žalobným návrhom domáha voči
žalovanému zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1.500 eur na tom skutkovom
základe, že súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 28.júna 2021 sp. zn. 15Csp 20/2021 v spojení
s rozhodnutím odvolacieho súdu Trenčín sp. zn. 6CoCsp 43/2021 zo dňa 30.11.2021 žalobu žalobcu
EOS KSI Slovensko, a.s. voči žalovanému A. B. zamietol, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy
15.910,34 eur s príslušenstvom.
Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu pre absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky
uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, s.r.o. (§ 92 ods. 8
z. č. 483/2001 Z. z. - o bankách v znení neskorších zmien a doplnkov).
Žalobca A. B. v žalobe v konaní sp. zn. 11Csp 18/2023 tvrdil, že má nárok voči žalovanej Slovenskej
sporiteľni, a.s. v súlade s § 3 ods.5 z. č. 250/2007 Z. z. – o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších
zmien a doplnkov na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného, ktorý za porušenie právaalebo povinnosti zodpovedá. Uviedol, že žalobca bol vystavený protiprávnemu konaniu žalovaného,
ktorý konal závadne.
Ďalej tvrdil, že neplatné postúpenie bankovej pohľadávky v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách na
inkasnú spoločnosť boli porušené práva žalobcu ako spotrebiteľa a žalovaný nepostupoval s odbornou
starostlivosťou. Toto konanie bolo spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu. Žalovaný porušil celé spektrum
povinností na ochranu klientov a na zachovanie bankového tajomstva.
Na svoje tvrdenia žalobca predložil do súdneho spisu spolu so žalobou ako dôkaz vyššie uvedené
rozhodnutia, rozhodnutie Okresného súdu Prievidza a rozhodnutie Krajského súdu Trenčín, v ktorých
nebol označený žalovaný, išlo o fotokópie súdnych rozhodnutí. Tieto skutočnosti žalovaný namietal
s poukazom na ustanovenie § 132 Civilného sporového poriadku s tým, že tvrdené skutočnosti žalobca
v žalobe nijak nepreukázal dôkazmi, pričom vo svojom písomnom podaní, ktoré nasledovalo po podaní
žaloby uvádzal nové skutočnosti, ktoré ale Civilný sporový poriadok nepripúšťa bez zmeny žaloby.
Žalobca nepožiadal súd o zmenu žaloby, hoci tvrdil v písomnom podaní nové skutočnosti. Namietal
aktívnu legitimáciu žalobcu z dôvodu, že na súde prvej inštancie sa viedlo konanie, ktoré sa netýkalo
žalovaného, ale spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o. K aktívnej vecnej legitimácii poukázal na
rozhodnutie Krajského súdu Trenčín (bod 15), v zmysle ktorého, ak už došlo k postúpeniu pohľadávky
z úveru, ktorý nebol splatný, takéto postúpenie je neplatné pre rozpor s uvedeným ustanovením § 92
ods. 8 zákona o bankách, preto žalobca EOS KSI Slovensko, s.r.o. nie je aktívne vecne legitimovaný. V
súvislosti s tým poukázal aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 107/2021.
Tvrdil, že inštitút finančného zadosťučinenia slúži na zavŕšenie ochrany poskytovanej dotknutému
subjektu, ak stále pretrváva stav zásahu do jeho nemajetkovej sféry, ktorý nemožno odstrániť inak.
Žaloba žalobcu je zneužitím práv a má špekulatívny charakter, keď sa protiprávne konajúci subjekt ešte
snaží popri neplnení svojej povinnosti, t. j. uhradiť úverový záväzok, ktorý vôbec žalovaný doposiaľ
neuhradil, ešte aj vytĺcť z banky nejaké peniaze.
Zo žalobného návrhu žalobcu bolo zrejmé, čoho sa žalobca žalobou domáha, domáhal sa primeraného
finančného zadosťučinenia z dôvodov uvedených v žalobe.
Súd považuje za podstatné zdôrazniť, že súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 28.júna 2021 sp. zn.
sp. zn. 15Csp 20/2021 zamietol žalobu žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o. jednak z dôvodu porušenia
§ 11 ods. 2 z. č. 129/2010 Z. z. - o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov v znení neskorších zmien a doplnkov, lebo veriteľ Slovenská sporiteľňa, a.s. nekonala
s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods.1 z. č. 129/2010 Z. z., preto súd prvej inštancie považoval
úver za bezpoplatkový a bezúročný a z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k platnému vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru, preto žalovaný (A. B.) nemohol byť v omeškaní a preto nemohlo dôjsť k platnému
postúpeniu pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a z tohto dôvodu súd považoval zmluvu
o postúpení pohľadávky za neplatný právny úkon pre rozpor § 92 ods.8 zákona o bankách a žalobca
EOS KSI Slovensko, s.r.o. nie je vecne aktívne legitimovaný vo vyššie uvedenom konaní.
Odvolací súd sa ale nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie v tom, že zosplatnenie úveru
je neplatné pre nedodržanie podmienok podľa § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákona, lebo
veriteľmoholpristúpiťkzosplatneniulenzapodmienokpodľa§ 565vspojenís§ 53ods.9Občianskeho
zákona, tak ako uviedol odvolací súd v bode 14 svojho rozhodnutia.
K aktívnej legitimácii odvolací súd uviedol, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s.
nemohla pristúpiť k vyhláseniu okamžitej splatnosti úveru a úver nie je splatný ani uplynutím termínu
konečnej splatnosti a ak došlo k postúpeniu pohľadávky z úveru, ktorý nebol splatný, takéto postúpenie
je neplatné pre rozpor s uvedeným ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, preto žalobca EOS KSI
Slovensko, s.r.o. nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom.
Preto súd žalobu z tohto dôvodu zamietol.
Žalovaný v priebehu konania namietal aktívnu legitimáciu žalobcu z dôvodov uvedených vyššie,
s poukazom aj na rozhodnutie Krajského súdu Trenčín, pričom poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR, aj na svoje písomné stanoviská s tým, že zdôraznil, že v rozhodnutí Krajského súdu Trenčín
odvolací súd jasne uviedol, že žalobca mal plniť nie bezúročne, ale tak, ako bolo dohodnuté v zmluve, nie
postupníkoviEOSKSISlovensko,s.r.o.,aleSlovenskejsporiteľni,a.s.,aležalobcaneplnilvôbec,čobolo
v konaní preukázané a potvrdené i právnym zástupcom žalobcu, teda neplnil vôbec nič a nerešpektoval
ani uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu a ani to, že zosplatnenie úveru z tohto dôvodu bolo neplatné
(bod 13), preto mal žalobca plniť, ale neplnil tak, ako súd uviedol už vyššie. Žalobca sa preto ani nemohol
úspešne domáhať svojho práva na súde o to viac, že súd vyslovil, že zmluva o postúpení pohľadávky
je neplatná. V súvislosti s tým poukázal aj na rozsudok NS ČR sp. zn. 31Cdo 1328/2007, v ktorom sa
okrem iného uvádza: „Ak sú tu dôvody na zamietnutie žaloby pre nedostatok aktívnej legitimácie, takže
dlžník sa ničoho úspešne nedomohol“.Súd je toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tomto konaní, svoje tvrdenia uvedené
v žalobe nijak dôkazmi nepreukázal, tieto boli tvrdené len vo všeobecnej rovine.
Súd na zdôraznenie svojho zamietajúceho rozsudku uvádza, že v konaní sp. zn. 15Csp 20/2021 podala
spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o. žalobu, pričom uvedená vec nemá súvis s konaním sp. zn. 11Csp
18/2023, keď ustanovenie § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z. z. – o ochrane spotrebiteľa sa netýka uplatnenia
práva spotrebiteľom – A. B.. Nárok nebol uplatnený spotrebiteľom, žalobcom, ale dodávateľom, resp.
iným subjektom, ktorý mal za to, že na neho prešlo právo dodávateľa voči dlžníkovi. Nebolo preukázané
porušenie žiadneho konkrétneho spotrebiteľského práva v konaní sp. zn. 15Csp 20/2021 žalobcu A. B.
alebo povinnosti ustanovenej z. č. 250/2007 Z. z.
Žalobca si neuplatnil žiadne právo, preto nemožno hovoriť o úspechu, resp. neúspechu a konanie sp.
zn. 15Csp 20/2021 sa netýkalo Slovenskej sporiteľne, a.s.
V konaní nebol preukázaný základ nároku, preto sa súd ďalej nezaoberal výškou primeraného
finančného zadosťučinenia.
25. Súd vyhodnotil dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol na všetky
skutočnosti a dôkazy, ktoré vyšli v priebehu konania najavo a dospel k záveru, že žaloba bola podaná
nedôvodne a žalobca neuniesol dôkazné bremeno.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd žalobu zamietol.
26. Žalovaný bol v konaní úspešný, preto mu súd priznal trovy konania voči žalobcovi vo výške 100%
podľa § 255 v spojení s § 262 ods.1 CSP s tým, že trovy konania budú priznané žalovanému osobitným
uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom
Okresného súdu Prievidza na odvolací súd - súd II. inštancie, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 355
ods. 1 CSP v spojení s § 362 ods.1 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.