Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124202455
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8124202455.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu

JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Kataríny Krochtovej v právnej veci žalobcu: A. B., C. C. D. XXXX/
XX, XXX XX B., E.: XX XXX XXX, právne zastúpený: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so
sídlom Nám. sv. Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti žalovanej: A. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. XXXX/XX, XXX XX B., právne zastúpený: STS Legal, s.r.o.. so sídlom Sobôtka 98/6, 979
01 Rimavská Sobota, IČO: 47 251 883, o určenie vlastníckeho práva s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 16C/13/2024-84 z 26.09.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovanej voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o
výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 16C/13/2024-84 z 26.09.2024
(ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol tak, že cit.:

„I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodol tak v konaní o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemku
reg. G. B. H. XXXX/X o výmere 1 208 m2, druh pozemku: záhrada, vedeného na LV č. XXXX, k. ú.
B., obec B., I. B. (ďalej len „označený pozemok“), ktorá mala byť pôvodne evidovaná ako parcela mpč.

XXXX/X o výmere 1127 m2, B. H. XXX, k. ú. B..

3. Vec právne posúdil podľa ust. § 120 ods. 1, § 123, § 124, § 126 ods. 1 a 2, § 132 ods. 1 a 2, § 133 ods.
2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník), § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 251 a § 255 ods.
1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

4. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný je vo vzťahu k
predmetnej nehnuteľnosti zapísaný ako výlučný vlastník, hoci žalobca v konaní tvrdil, že sporný
pozemok bol v minulosti vyvlastnený. Konštatoval, že zo zápisnice J. K. L. B. sp. zn. M. XXX/XX L.,N. B. H. XXXX/X bola vyvlastnená, že v rozhodnutí J. K. L. B. H. XXXX/XX je uvedené, že z tejto
parcely ostal nevyvlastnený diel o výmere 1 022 m2 a že z rozhodnutia č. XXXX/XX vyplýva, že časť
vo výmere 1022 m2 zostala pre vlastníkov, z dôvodu ktorého bola táto parcela dodatočne prejednaná

v rámci dedičského konania. Súčasne konštatoval, že žalujúcou stranou nebola v konaní predložená
žiadna listina preukazujúcu náhradu za vyvlastnenie (vykúpenie) tohto pozemku ani vyvlastňovacie
rozhodnutie na parcelu. Uzavrel, že sporná parcela bola riadne prejednaná v dodatočnom dedičskom
konaní vtedajším Štátnym notárstvom, že na ťarchu žalovaného nemôže byť pripisované, aby niesol
zodpovednosť za rozhodnutia vtedajších štátnych orgánov, ako aj že vlastnícke právo musí byť

preukázané nad rozumnú pochybnosť. Žalovaná má svoje vlastnícke právo preukázané ako vyššie
uvedenými rozhodnutiami č. XXXX/XX O. H. XXXX/XX, tak aj svojím zápisom na príslušnom liste
vlastníctva, že desiatky rokov žila s presvedčením, že jej vlastnícke právo svedčí, čo bolo podložené aj
rozhodnutiami o prechode vlastníckeho práva. Na druhej strane žalobca požadoval od žalovanej (v tom
čase aj od brata žalovanej, ktorý bol jej podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti) súhlas s realizáciou
cyklistického chodníka, ktorý sa dotýkal aj spornej parcely. Mal za to, že ako domnelý vlastník, by

nepotreboval súhlas k realizácii tohto chodníka, ak by bol vlastníkom parcely č. XXXX/X. Napokon,
ako vyplýva z predsúdnej komunikácie sporových strán, ktorú žalobca v zásade nerozporoval, žalobca
komunikoval so žalovaným o možnosti predaja tejto nehnuteľnosti, resp. o možnostiach prenájmu,
čo rovnako indikuje, že žalobca nebol presvedčený o svojom vlastníctve k spornej nehnuteľnosti.
K argumentácii žalobcu, že na účte právnych predchodcov žalovaného bola suma vo výške 22 417,30

Kčs argumentoval, že táto skutočnosť nijako nepreukazuje, že tento vklad zahŕňal aj vklad za žalobcom
tvrdené vyvlastnenie parcely č. XXXX/X. Žalovaná poprela, že by išlo o náhradu za vyvlastnenie
smerom k jej právnym predchodcom, keď podľa nej išlo o úspory jej právnych predchodcov. Nadväzne
konštatoval, že právne skutočnosti treba nielen tvrdiť, ale ich aj preukázať, k čomu v danom prípade
nedošlo, hoci bolo na strane žalobcu, aby svoje tvrdenia preukázal. Žalobu žalobcu tak s poukazom na

neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu jeho vlastníckeho práva zamietol.

5. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc zo záveru o plnom
úspechu žalovanej v konaní, z dôvodu ktorého priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti

napadnutého rozsudku.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, a to z odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel vo veci k nesprávnym
skutkovým zisteniam ako aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Uviedol, že nepopiera

rokovanie so žalovanou ohľadom spornej parcely, čo ale neznamená, že by vlastnícke právo žalovanej
k označenému pozemku uznal, a že vlastnícke právo žalovanej k tejto parcele vždy rozporoval, k čomu
poukázal na predsúdnu komunikáciu, ktorú predložila do konania žalovaná. Zdôraznil, že sa jedná
o parcelu, ktorá bola vyvlastnená pred viac ako 60 rokmi, ako aj že k jej vyvlastneniu došlo zo strany
právneho predchodcu žalobcu, z dôvodu ktorého sa k príslušnej dokumentácií nevedel dopátrať. So

žalovanou bol povinný jednať aj s poukazom na zásadu hodnovernosti/záväznosti údajov katastra, keď
ako subjekt verejnej správy je pri svojej činnosti viazaný zákonom s povinnosťou postupovať v súlade
s ním. Pokiaľ teda zákon na výstavbu cyklistického chodníka vyžadoval súhlas osôb, ktorí sú (hoci
nesprávne) evidovaní ako vlastníci nehnuteľnosti, cez ktoré má cyklistický chodník viesť, žalobca je
povinný si tento súhlas od predmetných osôb vyžiadať, aj keď má za to, že vlastnícke právo svedčí

v jeho prospech. Uvedené konanie bolo iba vyjadrením zákonnosti postupu žalobcu a v žiadnom
prípade ho nemožno považovať za uznanie vlastníckeho práva žalovanej k spornej parcele. Pokiaľ
by sa odvolací súd v tejto časti s rozhodnutím súdu prvej inštancie stotožnil, žiadal sa vysporiadal s
otázkou zákonnosti postupu žalobcu a s princípom záväznosti/hodnovernosti údajov katastra, resp. s
otázkou ako mal žalobca v danej situácií postupovať. Súčasne zdôraznil, že v čase kedy k vyvlastneniu

spornej parcely došlo, nebol na vznik vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zápis v katastri nehnuteľností
potrebný, rovnako ako nebola ani potrebná registrácia zmluvy na štátnom notárstve, v prípade ak sa
nehnuteľnosť prevádzala do štátneho, tzv. socialistického vlastníctva. Na nadobudnutie vlastníckeho
práva v prospech socialistického vlastníctva v tom čase postačoval samotný právny úkon (v tomto
prípade vyvlastnenie). Zvýraznil, že k vyvlastneniu spornej parcely došlo pred desiatkami rokov, a len

z dôvodu plynutia času, ako aj zmeny na strane vlastníka (MsNV, resp. Československý štát následne
Slovenská republika a žalobca) sa vyvlastňovacie rozhodnutie nezachovalo. Mal za to, že zo všetkých
predložených listinných dôkazov vyplýva jasný záver o vyvlastnení spornej parcely pre účely výstavby
vysokoškolského internátu. Hoci je sporná parcela súčasťou miestnej komunikácie, a teda na tejto nieje priamo postavený vysokoškolský internát, táto bola vyvlastnená práve za účelom prístupovej cesty
k nemu, preto je potrebné považovať účel jej vyvlastnenia za nesporný. Poukazujúc na zásadu nemo
plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, ktorá má pred dobromyseľnosťou nadobúdateľa

prednosť mal za to, že žalovaná ako právna nástupkyňa pôvodných vlastníkov, ktorým bola sporná
parcela vyvlastnená a ktorým bola zo strany právneho predchodcu žalobcu zaplatená vyvlastňovacia
náhrada, nemohla spornú parcelu nadobudnúť od nevlastníkov, a to ani za situácie, ak by bola pri jej
nadobúdaní dobromyseľná. Žalobca desiatky rokov využíval/ spornú parcelu v dobrej viere, že mu táto
patrí, o čom svedčí aj skutočnosť, že sa na tejto parcele už dlhé roky nachádza miestna komunikácia

(cesta), resp. prístupová cesta k vysokoškolskému internátu, pričom odo dňa jej výstavby, v zásade do
roku 2021 nebol žalobca pri užívaní spornej parcely na uvedený účel žiadnym spôsobom, ani nikým
rušený. Pokiaľ by konajúci súd nemal za preukázané vyvlastnenie predmetnej parcely v prospech
Československého štátu, mal za to, že vlastnícke právo žalobcu k nej vzniklo vydržaním. Z uvedených
dôvodov navrhoval odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie, alebo napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že žalobe vyhovie.

7. K odvolaniu žalobcu sa podaním z 28.11.2024 vyjadrila žalovaná. Argumentovala, že žalobca
žiaden dôkaz o údajnom vyvlastnení pozemku ani o úhrade za údajné vyvlastnenie označeného
pozemku v konaní nepredložil. Poukázala na to, že v rozhodnutí J. K. L. B. sp. zn. XXXX/XX sa
uvádza, že pre vlastníkov ostala časť parc. XXXX/X o výmere 1022 m2, ako aj že sa v tomto

rozhodnutí uvádza, že v dedičstve po O. J. bola vynechaná parc. XXXX/X, lebo sa práve konalo
vyvlastňovacie konanie pre A.,G. B.. Zo znenia textu „práve sa konalo vyvlastňovacie konanie“ v
Rozhodnutí XXXX/XX teda vyplýva, že ak by aj prebiehalo vyvlastňovacie konanie na parc. XXXX/
X, tak toto v čase prejednávania dedičstva po O. J. v roku XXXX, nebolo ukončené. Nie je teda
pravdou, že Zápisnica XXX/XX preukazuje vyvlastnenie označeného pozemku. Právna predchodkyňa

žalovanej, O. P., bola práve na podklade dedičských rozhodnutí XXXX/XX O. XXXX/XX zapísaná na list
vlastníctva,čojedôkazom,žespornáparcelavyvlastnenáanivykúpenánebola.Pokiaľžalobcanamieta,
že v čase, kedy k vyvlastneniu spornej parcely došlo, nebol na vznik vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
zápis v katastri nehnuteľností potrebný, túto skutočnosť žalovaná vo vzťahu k predmetu tohto sporu
nepovažovala za relevantnú. Tak ako v minulosti, aj dnes je dôkazom nadobudnutia vlastníckeho

práva vyvlastnením právoplatné vyvlastňovacie rozhodnutie, na podklade ktorého sa následne nový
vlastník zapíše do katastra nehnuteľností. Žalobca však v predmetnom konaní žiadne právoplatné
vyvlastňovacie rozhodnutie, ani dôkaz o úhrade vkladu v J. C. nepredložil, a nepreukázal ani, že by bol
vo vzťahu k označenému pozemku niekedy vedený na liste vlastníctva ako vlastník. Naopak, O. P. bola
na podklade dedičských rozhodnutí sp. zn. XXXX/XX O. XXXX/XX zapísaná na list vlastníctva, pričom

zápis v katastri nehnuteľnosti treba považovať za hodnoverný a smerodajný, pokiaľ sa nepreukáže opak.
Žalovaná nadobudla svoje vlastnícke právo dedením po O. P., t. j. po riadnom vlastníkovi parcely, pričom
jej vlastnícke právo bolo preukázané listom vlastníctva, na ktorý bola zapísaná na podklade dedičských
rozhodnutí sp. zn. XXXX/XX O. XXXX/XX. Zvýraznila, že žalobca žiaden dôkaz o nadobudnutí parc.
XXXX/X nepredložil. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že pokiaľ súd neuzná jeho vlastnícke právo k spornej

nehnuteľnosti na základe vyvlastnenia, má za to, že ho nadobudol vydržaním uviedla, že žalobca
nepreukázal podmienky vydržania svojho vlastníckeho práva. Vyjadrila presvedčenie, že žalobca, ani
údajní predchádzajúci vlastníci A. O. C. P. nemohli byť pri držbe označeného pozemku dobromyseľní,
a to s ohľadom na zápis O. P. na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností, či v stredisku geodézie od
roku 1970. Skutočnosť, že žalobca nerušene užíval parc. č. XXXX/X nezakladá jeho dobromyseľnú a

oprávnenú držbu najmä, ak je vlastníctvo k tejto parcele zapísané vo verejnom registri, akým je kataster
nehnuteľností alebo v tom čase stredisko geodézie, kde žalobca (vrátane jeho predchodcov) mohol
zistiť, že ako vlastník parcely č. XXXX/X zapísaný nie je. Prezentoval názor, že žalobca postupoval
správne,nakoľkožalovanájevlastníkomparc.č.XXXX/Xajejsúhlasnavýstavbucyklistickéhochodníka
bol potrebný. Zdôraznila, že žalobca nikdy nerozporoval vlastnícke právo žalovanej k parc. č. XXXX/

X, pokiaľ ju žalobca užíval bezodplatne a pokiaľ žalovaná nežiadala od neho, aby došlo k dohode o
kúpe alebo o nájme parc. č. XXXX/X. Podanie odvolania žalobcom označila za účelový prostriedok pre
oddialenie uzavretia dohody o kúpe alebo o nájme parc. č. XXXX/X, ktorú roky bezodplatne užíva. Na
základe uvedeného navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

8. K vyjadreniu žalovanej podal odvolaciu repliku z 12.12.2024 žalobca. Poukázal v nej na značný čas,
ktorý uplynul od vyvlastnenia sporného pozemku, v dôsledku čoho nie je v jeho možnostiach predložiť
dokumentáciu, ktorá by preukázala dôvodnosť jeho návrhu. Súčasne poukázal na nepriame dôkazypodporujúce jeho argumentáciu, ako aj na fakt, že v čase kedy došlo k vyvlastneniu spornej parcely,
boli vyvlastnené všetky ostatné pozemky nachádzajúce sa na vtedajšej Q. R. (L. C. R. XX K.). Na
druhej strane, žalovaná svoje vlastnícke právo odvodzuje iba od svojich právnych predchodcov, ktorým

však bola sporná parcela vyvlastnená, k čomu poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Cdo/50/2009. Vo vzťahu k spochybňovaniu svojej dobromyseľnej držby žalovanou uviedol, že nie
je vylúčená ani tzv. dobromyseľnosť držby contra tabulas, teda držby, pri ktorej vlastnícke právo na
základe zápisu v katastri nehnuteľností svedčí v prospech inej osoby ako držiteľa. Preto vlastnícke právo
k spornej nehnuteľnosti vydržaním mohol nadobudnúť aj za situácie, že ako vlastník bol na príslušnom

výpise listu vlastníctva evidovaný iný subjekt, pokiaľ všetky ostatné podmienky vydržania boli splnené.
V konaní nebolo sporné, že sa na predmetnej parcele nachádza miestna komunikácia (cesta), ktorá je
desiatky rokov zo strany žalobcu využívaná ako prístupová komunikácia k vysokoškolskému internátu
(t. j. za účelom, za ktorým bola táto vyvlastnená). K využívaniu spornej parcely zo strany žalovanej, z
toho dôvodu nikdy nedochádzalo, nakoľko táto bola po dlhé roky využívaná výlučne zo strany žalobcu.
Z uvedených dôvodov mal za to, že u neho boli splnené všetky ostatné podmienky vydržania, t. j.

oprávnená držba po stanovenú dobu. V ostatnom zotrval na svojich odvolacích dôvodoch a návrhoch.

9. K odvolacej replike žalobcu podala žalovaná odvolaciu dupliku z 09.01.2025. Nesúhlasila v nej
s jednotlivými tvrdeniami a skutočnosťami uvádzanými v replike žalobcu, zotrvajúc na v konaní
prednesenej argumentácii. Doplnila k nej, že pokiaľ žalobca tvrdí, že v čase kedy došlo k vyvlastňovaniu

spornej parcely, boli vyvlastnené všetky ostatné pozemky nachádzajúce sa na vtedajšej Q. R. (L.
C. R. XX. K.), žalobcom v konaní neboli doložené ani žiadne dokumenty preukazujúce vyvlastnenie
okolitých pozemkov v prospech A. B.. V každom prípade, aj keby boli tieto okolité pozemky vyvlastnené,
neznamená to, že aj parc. XXXX/X bola riadne vyvlastnená. Zopakovala, že skutočnosť, že spornú
parcelu desiatky rokov užíva žalobca bez právneho titulu nezakladá dobromyseľnosť jeho držby, a to

osobitne v prípade, keď sa z údajov katastra nehnuteľností (či predtým strediska geodézie) mohol
dozvedieť, že sporná parcela nie je v jeho vlastníctve. Neoprávnené užívanie spornej parcely po
desiatky rokov žalobcom nemožno považovať za dobromyseľnú držbu. Poukázala na komunikáciu so
žalobcom pred začatím súdneho sporu ako aj na skutočnosť, že žalobca svoje vlastnícke právo v žalobe
odvodzoval výlučne na základe tvrdeného, avšak nepreukázaného vyvlastnenia spornej parcely, a nie

vydržania. Nakoľko vydržanie je osobitným nadobudnutím vlastníckeho práva, túto skutočnosť žalovaná
označila za zmenu žaloby, ktorá je v odvolacom konaní neprípustná. V prípade, že by odvolací súd
túto skutočnosť nepovažoval za zmenu žaloby, zotrvala na tom, že jej vlastnícke právo bolo riadne
preukázané a neoprávnenú držbu žalobcu k spornej parcele nemožno považovať za dobromyseľnú
držbu. V ostatnom zotrvala na svojich odvolacích dôvodoch a návrhoch.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po
zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil

odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil
dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho
súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri
preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej
miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne

uvedené v podaných odvolaniach. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo
veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove
(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súdprvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 78/05).

13. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že

dokazovanie je procesný postup, založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe
ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne
aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,
ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,
pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je

významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,
ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/256/2012). Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd musí uviesť v odôvodnení rozsudku
podľa § 220 ods. 2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov pritom neznamená ľubovôľu hodnotenia súdom. Súd
hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii

následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

14. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska

ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Pri zisťovaní skutkového stavu súd hodnotí dôkazy podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliadanavšetko,čovyšlozakonanianajavo,včítanetoho,čouviedlisporovéstrany.Súdprihodnotení
dôkazovvzásadeniejeobmedzovanýprávnymipredpismivtom,akoasakýmvýsledkommázhľadiska
pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

15. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (teraz § 191
ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov,

popr.poznatkov,ktorévyplynulizprednesovúčastníkovkonania,aleboktorévyšlinajavoinak,zhľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p., resp. teraz § 192 a 193 CSP.

16. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. h) CSP, t.j. že napadnuté rozhodnutie súdu

prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Vo vzťahu
k aplikácii práva všeobecnými súdmi odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia zákonných predpisov
zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom
základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom

týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej
inštancie, obmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS
214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).17.Súdprvejinštancievdanejvecizistilskutkovýstavvdostatočnomrozsahuazozistenýchskutočností
prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojuje odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej

inštancie, s ktorým sa stotožňuje a na ktoré v plnom rozsahu poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Skutočnosť,
že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu vyplýva z
rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, č. 20772/92. Na zvýraznenie vecnej správnosti
napadnutého rozsudku ako aj k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné.

18. Zo súdom prvej inštancie oboznámených dôkazov je zrejmé, že pozemnoknižná parcela č. XXXX/
X zapísaná v B. č. XXX, kat. úz. B. (rovnako ako aj parc. č. XXXX/X O. XXXX/X) nebola predmetom
dedičského konania po poručiteľovi O. J. pred bývalým J. K. L. B. (por. jeho rozhodnutie sp. zn. M. XXX/
XXX XX.XX.XXXX) ani predmetom dedičského konania po poručiteľke A. J. pred bývalým J. K. L. B.
(por. jeho rozhodnutie sp. zn. M. XXXX/XX S. XX.XX.XXXX), a to podľa ich obsahu z dôvodu v tom
čase vedeného vyvlastňovacieho konania týkajúceho sa uvedených pozemkov. Až v rámci dodatočných

dedičských konaniach po menovaných poručiteľoch vedených v r. 1969 (pred bývalým J. K. L. B. pod sp.
zn. M. XXXX/XX O. C. S.. M. XXXX/XX) sa stal predmetom dedenia nevyvlastnený diel pozemnoknižnej
parcely č. XXXX/X, vedenej na B. č. XXX, kat. úz. B. vo výmere 1022 m2, ktorý podľa právoplatnej
dohody dedičov nadobudla O. P., P. J., nar. XX.XX.XXXX. Z odôvodnení rozhodnutí bývalého J. K. L. B.
sp. zn. sp. zn. M. XXXX/XX O. M. XXXX/XX S. XX.XX.XXXX je zistiteľné, že ako dôvod dodatočného

prejednania dedičstva po poručiteľke A. J. bolo uvedené, že „pri konečnej úprave regulačného plánu
vyšlo najavo, že z tejto parcely ostal diel o výmere 1022 m2 nevyvlastnený a až teraz bol vykúpený
na účely výstavby vysokoškolského internátu“, resp. v prípade dodatočného prejednania dedičstva
po poručiteľovi O. J., že „pôvodne mala byť vyvlastnená celá parcela, ale aj pri konečnej úprave bolo
zistené, že ostala pre vlastníkov časť parcely č. XXXX/X vo výmere 1022 m2“. Zo súdom prvej inštancie

oboznámeného uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn. 37D/710/2002- 27 z 26.08.2021 súčasne
vyplýva, že označený pozemok - parc. G. H. XXXX/X, záhrada o výmere 1 208 m2, LV č. XXXX, k. ú.
B., v dodatočnom dedičskom konaní po poručiteľke O. P., nadobudla na základe dohody dedičov do
výlučného vlastníctva žalovaná.

19. Odvolací súd nadväzne zdôrazňuje, že predmetom tohto konania je určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, v ktorom ako v civilnom sporovom konaní platí princíp kontradiktórnosti konania, podľa
ktorého nie je úlohou súdu, ale procesných strán a ich procesnej diligencie, aby zabezpečili dôkazy na
podporu svojich tvrdení. Skutočnosť, že žalobkyňa svoje vlastnícke právo odvodzuje od rozhodnutia,
ktoré malo byť podľa tvrdení žalobkyne vydané pred viac ako 6 desaťročiami, vyššie uvedené princípy

neprelamuje. Pokiaľ žalobkyňa svoje vlastnícke právo odvodzuje od rozhodnutia o vyvlastnení, bolo jej
povinnosťou toto tvrdenie preukázať hodnovernými dôkazmi, nakoľko žalovaná v konaní od počiatku
vyvlastnenie sporného pozemku popierala.

20. Z princípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť

posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také
skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k
nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (napr. vec K. S. proti
Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. mája 2001; vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. júna 2001).
Inak povedané požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne. Z jej

hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo
argumentov predložených súdu (mutatis mutandis I. ÚS 230/03, II. ÚS 249/2012), (Nález Ústavného
súdu SR z 30. apríla 2013, sp. zn. II. ÚS 168/2012-44).

21. Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že označený pozemok reg. E č. 1085/1 ako celok vyvlastnil, bol

túto skutočnosť, v konaní žalovanou popretú, povinný riadne preukázať, a to tak, aby o pravdivosti
jeho tvrdení neboli žiadne vážne pochybnosti. Žalobca však do konania nepredložil ani rozhodnutie
o vyvlastnení označenej parcely, resp. pozemnoknižnej parcely, z ktorej mala označená parcela
pochádzať, a ani dostatok iných, hoci aj nepriamych dôkazov, ktoré by vyvlastnenie tejto parcely
jednoznačne osvedčovali. Naopak, ako vyplýva z bodu 18. tohto rozhodnutia, obsah v konaní

oboznámených rozhodnutí bývalého J. K. L. B., týkajúcich sa dodatočných dedičských konaní po O.
J. a A. J., vážne spochybňuje v konaní inak nepreukázané tvrdenia žalobcu o vyvlastnení označeného
pozemku, resp. v minulosti existujúcej pozemnoknižnej parcely č.XXXX/X, kat. úz. B., z ktorej podstaty
označený pozemok mal vzniknúť. Pre unesenie dôkazného bremena o nadobudnutí vlastníctvaoznačeného pozemku žalobcom, resp. Československým štátom ako jeho právnym predchodcom, bolo
nutné, aby žalobca preukázal, že označený pozemok bol skutočne rozhodnutím príslušného správneho
orgánu, ktoré aj nadobudlo právoplatnosť, vyvlastnený. Na podporu správnosti tohto záveru súdu prvej

inštancie odvolací súd nad rámec uvedeného poukazuje aj na obsah do konania doloženej kópie
pozemkovej vložky č. XXX, vedenej pre kat. úz. B. (č.l. 9-10), z ktorej vo vzťahu k pozemnoknižnej
parcele č. XXXX/X nevyplýva žiaden záznam o existencii takéhoto právoplatného vyvlastňovacieho
rozhodnutia, iba záznam o začatí vyvlastňovacieho konania týkajúceho sa parciel č. XXXX/X O. XXXX/
X. Skutočnosť, že vo vzťahu k susediacim parcelám má byť v katastri nehnuteľností ako vlastník vedený

žalobca nepostačuje pre záver súdu, o riadnom preukázaní právneho titulu, na základe ktorého by mohlo
byť deklarované vlastnícke právo žalobcu k označenému pozemku. Preto záver súdu prvej inštancie
oneunesenídôkaznéhobremenavovzťahukpreukázaniuvlastníckehoprávažalobcujevecnesprávny.

22. K námietke, že vyžiadaním súhlasu k budovaniu cyklistickej infraštruktúry od žalovanej žalobca
neuznal jej vlastnícke právo, odvolací súd poznamenáva, že dôvod zamietnutia žaloby nevyplýval

z okolností týkajúcich sa realizácie cyklistickej infraštruktúry ani v súvislosti s ňou vyžiadaných súhlasov
od žalovanej, ani sa netýkal otázky zákonnosti postupu žalobcu pri jej budovaní, ale týkal sa výhradne
posúdenia otázky unesenia dôkazného bremena žalobcom ohľadom jeho tvrdení a žalobných nárokov.
V kontexte uvedenej relevantnej otázky preto nebolo pre právne posúdenie prípadu významné, že
žalobca si pri realizácii cyklistickej infraštruktúry vyžiadal súhlas žalovanej, ktorá bola vo vzťahu

k označenému pozemku vedená na príslušnom liste vlastníctva ako jeho výlučná vlastníčka.

23. K zásade hodnovernosti údajov katastra odvolací súd poznamenáva, že uvedenú zásadu treba
interpretovať tak, že údaje katastra sú zapisované zákonom ustanoveným postupom len na základe
relevantných a hodnoverných podkladov a ten, kto ich používa, koná v dobrej viere (ak mu nie je známe

niečo iné). Záväznosť údajov katastra zase znamená povinnosť používať tieto údaje podľa ustanovenia
§ 71 katastrálneho zákona. Osoby, ktoré spochybňujú hodnovernosť údajov katastra, sú povinné
preukázať opak, t.j. správnosť zapísaných údajov vyvrátiť. Rovnako to platí aj pri spochybnení správnosti
záväzných údajov katastra. Na tomto mieste je však nutné zopakovať, že žalobca nepreukázal bez
akýchkoľvek pochybností, že sporná parcela by mala patriť do jeho výlučného vlastníctva.

24. K tvrdeniu o vydržaní vlastníckeho práva označeného pozemku z dôvodu niekoľkokrát presiahnutej
všeobecnej vydržacej lehote 10 rokov, produkovanému žalobcom dodatočne na pojednávaní
26.09.2024, a následne aj v odvolacom konaní, odvolací súd poukazuje na už notoricky ustálenú (a
opakovanú) súdnu prax, ktorá považuje vznik vlastníckeho práva vydržaním za možný len v prípade

splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby).
Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne, pričom ak z nich nie
je splnená čo i len jedna podmienka, k vydržaniu nedochádza.

25. Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je oprávnenosť držby založená na

dobromyseľnosti, t.j. vedomí držiteľa, že mu vec alebo právo so zreteľom ku všetkým okolnostiam
patrí. Dobromyseľnosť spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci alebo, že je oprávneným
vykonávateľom práva, pričom nestačí presvedčenie držiteľa, že ňou nikoho nepoškodzuje, resp. že
nikomu nezasahuje do jeho práv. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn.
3Cdo/12/2010 konštatoval, že posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť

objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia samého účastníka) a vždy treba
brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu
daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné
pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za
ktorých vôbec mohlo vlastníckeho právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

26. Bremeno tvrdenia o nadobúdacom titule a o s ním spojenej dobrej viere držiteľa veci, ako aj
dôkazné bremeno vo vzťahu k týmto tvrdeniam v danom prípade zaťažovalo žalobcu. Ako odvolací
súd naznačil vyššie, o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej
opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemohol mať

dôvodné pochybnosti o tom, že subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo
už nesvedčí. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné pod bežnú opatrnosť, ktorú bolo možné
od žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu požadovať, zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania
konkrétnych skutočností vedúcich k presvedčeniu, že je vlastníkom spornej parcely. Pre nadobudnutietakéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že pôvodnými vlastníkmi spornej parcely boli
právni predchodcovia žalovanej, ktorým mala byť táto parcela v celosti vyvlastnená. V konaní však
nebolo preukázané, že by žalobca disponoval právnym titulom na vstup do držby, na základe ktorého

by ho bolo možné považovať za dobromyseľného držiteľa. Z obsahu záznamov vedených v katastri
nehnuteľností pri absencii vyvlastňovacieho rozhodnutia žalobca vo vzťahu k označenému pozemku mal
objektívnu možnosť nadobudnúť pochybnosti o vyvlastnení celej pozemnoknižnej parcely č. XXXX/X,
resp. o tom, že časť tejto parcely vo výmere 1 022m2 ostala nevyvlastnená, následkom čoho musela táto
časť parcely zostať vo vlastníctve právnych predchodcov žalovanej. Za daných okolností má odvolací

súd za to, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých podmienok predpokladaných v ust. § 134 ods. 1
Občianskeho zákonníka pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Určenie vlastníckeho práva
žalobcovi na podklade doručenej žaloby v situácii, keď mu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí
žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti, a tým súčasne zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka
by zásadne popieral obsah základného práva vlastniť majetok tak, ako to je garantované čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky.

27. K argumentácii žalovanej, že vyjadrenia žalobcu o vzniku vlastníckeho práva k spornej parcele
okrem vyvlastnenia aj vydržaním, je potrebné považovať za zmenu žaloby, ktorá je v odvolacom
konaní neprípustná, odvolací súd poukazuje na obsah zápisnice z pojednávania z 26.09.2024, na
ktorom právny zástupca žalobcu dôvodnosť žaloby oprel aj o právny dôvod spočívajúci vo vydržaní

označeného pozemku v prospech žalobcu. V tejto spojitosti odvolací súd pripomína, že pod zmenou
žaloby sa v zmysle § 140 ods. 1 a 2 CSP rozumie návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo
(kvantitatívna zmena), návrh, ktorým sa uplatňuje iné právo (kvalitatívna zmena), ako aj podstatná
zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. V poslednom prípade, ktorý
by mohol pripadať do úvahy sa však musí jednať o zmenu v skutkovom stave, ktorý má vplyv na

zmenu právnej kvalifikácie. O zmenu v skutkovom stave však nepôjde vtedy, ak dôjde síce ku zmene
právneho dôvodu (napr. nepôjde o zaplatenie dlžného nájomného, ale pre neplatnosť zmluvy o vydanie
bezdôvodnéhoobohatenia),alebezzmenyvskutkovomstave.Jetotižvecousúdu,abytvrdenýskutkový
stav podradil pod hmotnoprávnu normu, ktorá tomuto skutkovému stavu zodpovedá. Prekročením
návrhu a porušením dispozičného princípu by bolo priznanie iného plnenia, ako toho, ktoré žalobca

v žalobnom petite požadoval, alebo priznanie plnenia na základe iného skutkového stavu, ako toho,
ktorý tvrdil žalobca v žalobe a bol predmetom dokazovania v súdnom konaní. Preto podľa odvolacieho
súdu v danom prípade, pri ktorom žalobca vznik vlastníckeho práva k spornej parcele odvodzuje okrem
vyvlastnenia aj vydržaním, nešlo o zmenu žaloby.

28. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo

reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04,
II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobcu zachádzajúcu do nadbytočných
podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech jeho odvolaniu, preto už na tomto mieste odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

29. Správnemu výroku I. o zamietnutí žaloby zodpovedá aj správny výrok II. o náhrade trov konania
vyplývajúci z aplikácie § 255 ods. 1 CSP.

30. Na podklade vyššie uvedeného odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu
prvejinštanciepotvrdil,majúczato,ževovecinedošloknaplneniužalobkyňouvymedzenýchodvolacích

dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a napadnuté rozhodnutie je v celom rozsahu vecne
správne.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP, na základe ktorých odvolací súd priznal žalovanej nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu, keďže v odvolacom konaní bola žalovaná voči žalobcovi plne
procesne úspešná. Žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pre ktoré by nebolo dôvodné
žalovanej priznať náhradu odvolacích trov neboli v okolnostiach prípadu odvolacím súdom vzhliadnuté.32. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady všetkých priznaných trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

33. Toto rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).