Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 23, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8719204292
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8719204292.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov

JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobcu Q. N., nar.
XX.XX.XXXX, bývajúceho v T. D., S. č. XX/X, právne zastúpeného JUDr. Petrom Behúňom, advokátom
so sídlom v Poprade, na Námestí sv. Egídia č. 44, proti žalovaným: 1/ Y. S., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej
v M., na ul. S. č. XXX/XX a 2/ U. S., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v M., na ul. S. č. XXX/XX, právne
zastúpenýmJUDr.HelenouKnopovou,advokátkousosídlomvKošiciach,naul.Štúrovejč.20,ourčenie
neplatnosti nájomnej zmluvy a o vypratanie nehnuteľnosti s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 11.10.2024 č. k. 10C 42/2019 - 613, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaným v 1. a 2. rade sa priznáva voči žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovaným v 1. a 2. rade priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2.Rozhodnutieodôvodniltým,žežalobcasavkonanídomáhalvyslovenianeplatnostizmluvyonájmezo
dňa01.12.2016uzatvorenejmedzižalobcomakoprenajímateľomažalovanouv1.radeakonájomkyňou

a ďalej povinnosti vypratať nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, kat. úz. A., a to parciel č. XXXX/X
- zastavaná plocha a nádvorie o výmere 536 m2, č. XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere
108 m2, č. XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 605 m2, č. XXXX/X - zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 306 m2, ako aj neskolaudovaných rozostavaných stavieb postavených na týchto
parcelách.

3. Občiansky zákonník v § 663 a nasl. upravuje nájomnú zmluvu a práva a povinnosti prenajímateľa,

nájomcu, ako aj ostatné otázky týkajúce sa vzniku nájomného vzťahu, jeho zániku, užívania
predmetu nájmu, či otázky nájomného ako odplaty za užívanie predmetu nájmu. Nájomná zmluva je
konsenzuálnou zmluvou, t.j. vzniká v okamžiku, kedy sa zmluvné strany dohodnú na jej obsahu. Jej
úprava v Občianskom zákonníku je všeobecná a platí pre celú sféru súkromného práva bez ohľadu na
právny status jej subjektov, pričom podstatou nájomnej zmluvy je prenechanie cudzej veci za odplatu
nájomcovi, aby ju nájomca dočasne užíval alebo aby z nej bral aj úžitky. Nájomná zmluva vzniká
za podmienok dohodnutých medzi zmluvnými stranami v písomnej forme avšak zákon nevylučuje aj

uzavretie nájomnej zmluvy v ústnej forme. Ak sa žalobca domáha vyslovenia neplatnosti nájomnej
zmluvy, musí preukázať aj dôvod neplatnosti nájomnej zmluvy. Povinnosťou žalobcu tak je poukázať na
to z akého dôvodu žiada vysloviť neplatnosť, či platnosť právneho úkonu (nájomnej zmluvy), teda či jenájomná zmluva neplatná pre formálne alebo obsahové náležitosti, a teda či je neplatná pre rozpor s
dobrými mravmi, pre výšku odplaty, pre dôvod jej uzavretia alebo to vyplýva z iných skutočností.

4. V konaní žalobca poukazoval na to, že nájomnú zmluvu so žalovanou v 1. rade nikdy neuzatvoril a
nikdy nepodpísal. Dôkazné bremeno takéhoto tvrdenia, teda, že nepodpísal nájomnú zmluvu, zaťažuje
v tomto prípade žalobcu. Nepreukázanie tejto skutočnosti v konaní nemôže byť na ťarchu nájomcov.
Ak nájomná zmluva neexistuje, táto skutočnosť sama o sebe nie je dôvodom neplatnosti nájomnej
zmluvy, pretože nemožno žiadať, aby súd vyslovil neplatnosť nájomnej zmluvy, teda právneho úkonu,

ktorý nikdy nevznikol. Žalobca sa v takom prípade môže v konaní domáhať vyslovenia neexistencie
nájomnej zmluvy. V konaní sa však žalobca nedomáhal vyslovenia neexistencie nájomnej zmluvy, ale
vyslovenia neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že tento právny úkon neuzavrel, avšak túto skutočnosť
nepreukázal, teda neuniesol dôkazné bremeno.

5. Svedkovia navrhnutí žalobcom, a to U. B., B. O., Y.. A. W., či B. Q. uvádzali len nepresne, že nevedia

o nájomnej zmluve. Väčšinou vedeli len o skutočnosti, že žalovaní majú dohodnuté odkúpenie určitých
nehnuteľností do jedného roka.

6. Na strane druhej svedkovia navrhnutí žalovanými vo svojich tvrdeniach poukazovali na existenciu
určitej nájomnej zmluvy a platenie nájomného. Väčšina z nich videla ako dával žalovaný v 2. rade

fyzicky bankovky žalobcovi a uvádzali tiež, že bolo spomínané, že si prišiel žalobca pre nájom, pričom
viacerí z nich uvádzali, že žalovaní mali so žalobcom určitý presne vymedzený termín, ako to nazývali,
pričom žalobca ako bolo uvádzané viacerými svedkami, si prišiel opakovane pre peniaze s formuláciou
„aby mu dali na baketku“, pričom takto to opisovala aj svedkyňa M. H., ktorá z kasy priamo na pokyn
vedúceho, teda žalovaného v 2. rade vyplatila žalobcovi cenu 500 eur, pretože jej bolo povedané, že si

žalobca prišiel pre nájom. Pri vyplácaní nájmu bola aj A. W., ktorá opísala, že bola osobne prítomná pri
vyplácaní. Vyplácanie videl aj svedok M. R., či U. V., a teda z množstva nepriamych dôkazov v spojení s
kópiou nájomnej zmluvy rozporovanou žalobcom, bola ustálená existencia nájomného vzťahu a úhrad
nájomného plateného formou hotovosti, a to do rúk priamo žalobcovi a v niekoľkých iných prípadoch
bol nájom vyplácaný doma u žalobcu, ako uvádzal svedok B. S., a teda z uvedených dôvodov je možné

konštatovať, že procesná obrana žalovaných spočívajúca aj vo vypočutí navrhnutých svedkov prevážila
dôkazy, ktoré v konaní produkoval žalobca a ktorých počet bol jednak menší a to aj čo do listinných
dôkazov a jednak mali slabšiu výpovednú hodnotu. Výpovede svedkov navrhovaných žalovanými boli
presnejšie a v tomto smere pre súd smerodajné.

7. Svedecké výpovede sa u viacerých svedkov zhodovali aj v tvrdení, že medzi žalobcom a žalovanými
bola ústna dohoda o neskoršom odpredaji rozostavaných nehnuteľností spolu s pozemkami, a to po ich
dokončení, ako to vyplýva z výpovede svedkov U. V., M. R., B. S., A. W., B. J., ale aj z výpovede svedkov
navrhnutých samotným žalobcom, a to Mgr. U. B., B. O. i svedka Ing. A. W. a napokon i svedka B. Q.. Aj
uvedené svedectvá ako nepriamy dôkaz poukazujú na existenciu určitej ústnej dohody medzi sporovými

stranami, ktorej predmetom malo byť užívanie nehnuteľností a ich následné odkúpenie žalovanými a
toto užívanie sa uskutočňovalo za odplatu, teda nájomné poskytované priamymi platbami žalovanými
do rúk žalobcu.

8. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi procesnými stranami

bola uzavretá ústna nájomná zmluva, lebo žalobca súdu v konaní nepreukázal opak, a to s poukazom
na kópiu nájomnej zmluvy predloženú v konaní. Keby aj žalobca bol v konaní preukázal, že písomná
nájomná zmluva neexistuje, z nepriamych dôkazov vyplýva existencia ústnej nájomnej zmluvy s
obsahom takým ako to vyplýva z nájomnej zmluvy zo dňa 01.12.2016 a aj vyplácanie odplaty za užívanie
objektov nepriamo potvrdzuje existenciu nájomného vzťahu, teda nájmu, na ktoré poukazovali viacerí

svedkovia navrhovaní žalovanými, a to jednak M. H., M. R., B. S., A. W., ale i B. J., W. V. a W. V..

9. Žalovaní v konaní predložili fotokópiu nájomnej zmluvy zo dňa 01.12.2016 uzatvorenej medzi
žalobcom a žalovanou v 1. rade, v zmysle ktorej boli nehnuteľnosti prenajaté žalobcom na dobu určitú, a
to do 01.12.2026 za mesačné nájomné vo výške 500 eur. Žalobca, ani žalovaní nepredložili súdu originál

nájomnej zmluvy, a to každý z nich z iného dôvodu. Čo sa týka žalobcu, tento tvrdil, že takúto zmluvu
nikdy nepodpísal, že sa jedná o plagiát a ani ho nemá k dispozícii, Žalovaní poukazovali na to, že im
žalobcazaasistenciesúkromnejbezpečnostnejslužbyvnikoldoobývanýchpriestorovapravdepodobne
spolu s inými dokladmi im bol originál nájomnej zmluvy odcudzený.10. Písomnú nájomnú zmluvu predloženú vo fotokópii nebolo možné preskúmať znalcom z oblasti
písmoznalectva, o čo sa súd v konaní pokúsil, avšak pre absenciu originálu zmluvy s originálmi podpisov

oboch strán to možné nebolo. Z dokazovania pritom nevyplynul jednoznačný záver o tom, aby písomná
zmluva nebola medzi stranami sporu uzavretá alebo že by bola neplatná. Aj napriek tomu však dôkazy
svedčili skôr o uzavretej písomnej zmluve, ako o jej neexistencii. Súd prvej inštancie v konaní dospel k
jednoznačnému záveru, že žalovanými bola preukázaná minimálne ústa nájomná zmluva.

11. Pri preukazovaní platenia odplaty za užívanie nehnuteľností v zmysle § 671 od. 1 Občianskeho
zákonníka, teda pri platení nájomného, sa vychádzalo zo svedeckých výpovedí, ktoré sa zhodovali v
platbách nájomného v hotovosti do rúk žalobcu, a to z výpovede M. R. (pri platení nájomného bol 3x ako
svedok),ďalejzvýpovedeR.V.,M.S.,A.W.,aleiM.H.(čašníčky,ktorádalažalobcovizkasy500eur„na
bagetku“), ale i z výpovede svedka W.a V.ho. V tejto súvislosti nebolo možné opomenúť ďalšie nepriame
a podporné dôkazy doložené žalovanými, a to jednak platenie dane z nehnuteľností, súhlasy na prípojky

energií, i povolenia príslušných úradov (č.l. 91, 95, 96, 107, 109, 110, 111 a 112 spisu). Aj nepriame
dôkazy, a to napríklad pripojenie žalovaných do distribučnej siete SPP so súhlasom žalobcu (č.l. 90, 91
spisu) svedčí o existencii nájomného vzťahu rovnako ako iné súhlasy dané žalobcom i splnomocnenia
pre žalovaných, ako nepriame a podporné dôkazy, ktoré všetky boli súdom prvej inštancie vyhodnotené
v zmysle ust. § 187 C.s.p. v nadväznosti na ust. § 191 ods. 1 C.s.p.

12. Za účelové sa považovalo tvrdenie žalobcu o tom, že žalobca dal nehnuteľnosti do užívania
žalovaným v 1. a 2. rade bez akejkoľvek odplaty. V konaní bol zistený opak. Žalovaní preukázali
existenciu prinajmenšom ústnej nájomnej zmluvy, ako aj platenie odplaty za užívanie vo forme
hotovostných platieb žalobcovi.

13. Aj keď žalobcovia nepreukázali pravidelné platby nájomného v zmysle ust. § 671 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, v priebehu trvania užívania nehnuteľnosti po dlhšie časové obdobie preukazovali faktické
platenie nájomného do rúk priamo žalobcu a následne neskoršími podacím hárkami na pošte
poukazovali na zasielanie platieb nájomného za obdobie rokov 2020 až 2021 (č.l. 578 až 601 spisu).

14. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako neopodstatnenú zamietol.

15. Výrok o trovách odôvodnil ust. § 255 ods. 1 C.s.p.

16. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Na základe vykonaných dôkazov sa dospelo k nesprávnym
skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej

obrany alebo ďalšieho procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a napádané rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

17. Žalobca sa so žalovanými nikdy nedohodol na obsahu nájomnej zmluvy, ani o výške odplaty za
prenechanievecinaužívanie,aninaostatnýchpodstatnýchnáležitostiachnájomnejzmluvy.Naskutkový

stav sa nesprávne aplikovali ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce nájomnú zmluvu. Zo
znaleckého posudku č. XX/XXXX zo dňa 20.11.2024 vypracovaného znalcom Ing. B. Q. jednoznačne
vyplýva, že údajným predmetom nájmu mali byť jednotlivé pozemky s parcelnými číslami XXXX/X,
XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X a stavby, a to rodinný dom, ricochetové centrum a bazénová hala. Z
uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie sa absolútne nezaoberal samotným predmetom nájmu a

nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom sa jedná o nebytové priestory, resp. o
priestory, ktoré nie sú určené na bývanie. Na vec mali byť aplikované príslušné ust. zákona č. 116/1990
Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov.

18. V zmysle znaleckého posudku všeobecná hodnota nájmu predmetných nehnuteľností by ročne činila

prinajmenšom sumu vo výške 50.758,81 eur za rok 2017, pričom za rok 2023 by bol nájom predstavoval
sumu vo výške takmer 56.000 eur, čo mesačne predstavuje čiastku približne 4.666 eur. Je nemysliteľné,
že by bol žalobca niekedy súhlasil s prenájmom týchto nehnuteľností za nájomné vo výške 500 eur za
mesiac a následne, že by súhlasil s ich predajom za kúpnu cenu 150.000 eur, tak ako sa uvádza vnájomnej zmluve. Neexistuje akýkoľvek argument, ktorý by bol schopný logickým spôsobom odôvodniť
takýtoúdajnýkrokžalobcu,ktorýmbysámsebaukrátilopolmiliónaeurnahodnotetýchtonehnuteľností.
Žalobca by nikdy nedal predmetné nehnuteľnosti do nájmu za sumu 500 eur mesačne. Naopak, z

vykonaného dokazovania dokonca zo svedeckých výpovedí svedkov na strane žalovaných vyplynulo,
že svedkovia uvádzajú rôzne výšky platenia nájomného, niekedy 500 eur, inokedy 1.000 eur, preto
prvoinštančný súd nemohol konštatovať, že výška odplaty bola ustálená a nesporná.

19. Okrem toho, od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej

skutočnosti. V tomto prípade bolo povinnosťou súdu náležite svoje rozhodnutie odôvodniť a riadne
uviesť argumenty, prečo žalobu zamietol. Je objektívne nemožné preukazovať negatívnu skutočnosť -
niečo, čo sa nestalo, niečo čo neexistuje. V tomto prípade sa presúva dôkazné bremeno na žalovaných,
ktorí opak nepreukázali. Bolo teda jednoznačne úlohou súdu spoľahlivo bez pochybností a domnienok
spravodlivo rozhodnúť o veci. Z uvedeného dôvodu je rozsudok arbitrárny, predčasný a nesprávny, čo
má za následok porušenie procesných práv žalobcu a jeho práva na spravodlivý proces.

20. Žalovaní navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

21. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie

žalobcu nie je opodstatnené.

22. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

23. Pokiaľ ide o námietky žalobcu o porušení jeho práva na spravodlivý proces s týmito nie je možné
sa stotožniť.

24. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo

na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

25. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra

2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.

26. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.

27. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.28. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých
prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.

29. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale

pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci

znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

30. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých
spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných
princípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a nie strán sporu.

31.Okremzákladnýchprincípovjehodnoteniedôkazovupravenévust.§191C.s.p.Vychádzajúcztohto
ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

32. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.

Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz
svojho opaku.

33. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti

prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných

dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k
uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,

ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné
bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

34. V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, bol to práve žalobca, ktorý v podanej žalobe
spochybnil existenciu nájomnej zmluvy uzatvorenej so žalovanými v 1. a 2. rade. Ak nájomnú zmluvu

zo dňa 01.12.2016 označil za falzifikát spracovaný dodatočne zo strany žalovaných, bolo na žalobcovi,
aby tieto svoje tvrdenia hodnoverným spôsobom preukázal. V tomto smere tak ako na to správne
poukazuje prvoinštančný súd, si svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a teda v spore neuniesol svojedôkazné bremeno. Záver o uzatvorení nájomnej zmluvy minimálne v ústnej forme má preto oporu vo
vykonanom dokazovaní.

35. Za správnu nemožno považovať ani námietku žalobcu o potrebe aplikácie ustanovení zák. č.
116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov na prejednávanú vec. Zákon č. 116/1990 Zb.
vymedzuje predmet svojej úpravy v ust. § 1 tak, že sa vzťahuje: a) na nebytové priestory, ktorými sú
miestnosti alebo súbory miestností, ktoré podľa rozhodnutia stavebného úradu sú určené na iné účely
ako na bývanie; nebytovými priestormi nie sú príslušenstvo bytu ani spoločné priestory domu; b) na

byty, pri ktorých bol udelený súhlas na ich užívanie na nebytové účely. Predmetom občianskoprávnych
vzťahov môžu byť tiež byty alebo nebytové priestory (§ 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Z ust. §
1 zák. č. 116/1990 Zb. je však zrejmé, že zákon sa vzťahuje len na nebytové priestory a za určitých
okolností aj na byty. Nevzťahuje sa však na predmety občianskoprávnych vzťahov uvedené v § 118 ods.
1 Občianskeho zákonníka. V tomto smere je len samozrejmé, že je rozdiel medzi uvedenými predmetmi,
a preto treba rozlišovať nebytové priestory na jednej strane a nehnuteľné veci na strane druhej. Z ust.

§ 1 zák. č. 116/1990 Zb. teda v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že by sa tento zákon vzťahoval aj
na zmluvy o nájme nehnuteľností (pozemkov alebo budov), a to bez ohľadu na to, že súčasťou týchto
nehnuteľností môžu byť i nebytové priestory (čo je takmer vždy pravidelné). K tomuto záveru dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku zo dňa 31.03.2003 vydanom vo veci MCdo
251/02.

36. V danej veci neboli predmetom nájmu nebytové priestory, ale išlo o súbor nehnuteľností
pozostávajúci z pozemkov a rozostavaných stavieb. Za takejto situácie aplikácia ust. § 663 a nasl.
Občianskeho zákonníka upravujúcich nájomnú zmluvu na prejednávanú vec bola opodstatnená.

37. Právne bezvýznamnou je tiež námietka žalobcu vo vzťahu k záveru o ustálenosti a nespornosti výšky
nájomného. Z ust. § 663 Občianskeho zákonníka vyplýva, že medzi pojmové znaky nájomnej zmluvy
patrí okrem iného aj odplatný charakter zmluvy, pričom dotknuté ustanovenie medzi povinné znaky
nájomnej zmluvy nezaraďuje už dojednanie o konkrétnej výške odplaty. Naopak nájomnú zmluvu možno
uzavrieťajbezdohodyovýškenájomného,očomsvedčíajznenie§671ods.1Občianskehozákonníka,

z ktorého vyplýva, že nájomca je povinný platiť nájomné podľa zmluvy, inak nájomné obvyklé v čase
uzatvorenia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania. Preto aj v prípade
ak medzi žalobcom a žalovanými nebola dojednaná výška nájomného (ktorá však dojednaná bola),
nemalo by to za následok neexistenciu, či neplatnosť nájomnej zmluvy. Odplata sa pri nájomnej zmluve
označuje ako nájomné, pričom absencia dojednania o výške nájomného neznamená ešte neplatnosť

nájomnej zmluvy.

38. Vo vzťahu k znaleckému posudku č. XX/XXXX zo dňa 20.11.2024 je potrebné zdôrazniť, že tento bol
predložený do spisu až potom, čo súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 11.10.2024 vyhlásil
dokazovanie za skončené a následne žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. V tejto súvislosti je

právne významné ust. § 154 C.s.p., podľa ktorého prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

39. Zákonná koncentrácia konania upravená v ust. § 154 C.s.p. predstavuje objektívnu časovú hranicu
pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte

sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, samozrejme,
ak súd neaplikoval sudcovskú koncentráciu konania. V rámci pripomienkového konania k novej právnej
úprave predkladateľ zdôraznil, že možnosť ďalšieho dokazovania po vyhlásení uznesenia, ktorým sa
dokazovanie končí, v civilnom sporovom poriadku neprichádza do úvahy.

40. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok ako
vecne správny potvrdil.

41. Zároveň v odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1. a 2. rade bola priznaná náhrada trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 % v súlade so ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods.
2 C.s.p s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.

42. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).