Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, November 5, 2024

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 18C/26/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201667
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Janette Nôtová

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2024:6724201667.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen samosudkyňou Mgr. Janette Nôtovou, v občianskoprávnom spore žalobcu: A. B.,

nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., občan SR, zast.: Advokátska kancelária BUGRI
s. r. o., IČO: 56 434 995, so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866 so sídlom
Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, o zaplatenie 4.342,89 Eur, takto

r o z h o d o l :

I/Žalovanýje povinný zaplatiťžalobcovisumu4.342,89Eurvlehotedo3(troch)dníodprávoplatnosti
tohto rozsudku.

II/ Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote do 3
(troch) dní od právoplatnosti uznesenia súdu o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podal na tunajšom súde dňa 09. 04. 2024 žalobu, ktorou sa domáhal voči žalovanému
náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu nesprávnej resp. neúplnej
transpozície smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom
a záchrannom zbore, za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej objektívnej zodpovednosti.
Žalobca uviedol, že je príslušníkom hasičského a záchranného zboru od 01. 04. 2021, vykonáva

štátnu službu na Hasičskej stanici vo E. v služobnom pomere v súlade so zákonom č. 315/2001 Z. z..
Služobný čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že pracovný čas sa skladá z výkonu
služby a určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17-
hodinový výkon služby, po ktorom nasledovala určená 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku,
od 01. 01. 2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16- hodinový výkon služby, po ktorom nasleduje
určená 8-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t. j. v rámci jednej pracovnej smeny strávi na
pracovisku sústavne 24 hod. Okrem určenej pohotovosti mu ako hasičovi môže byť (a aj pravidelne

býva) nariadená služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ
(ďalejaj„nariadenáslužobnápohotovosť“).Obeslužobnépohotovosti,čiužurčenáslužobnápohotovosť
podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako ani nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ,
sa nezapočítavajú do pracovného času, na výplatnej páske za príslušný kalendárny mesiac je uvedený
len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Za vykonávanie určenej služobnej
pohotovosti je hasič odmeňovaný za každú hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15%
zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v

bežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške 30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná v deň služobného pokoja (v deň štátneho
sviatku) – viď § 122 ods. 1 ZoHaZZ. Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas)
a neaktívnu časť. Služobná pohotovosť je určovaná na čas nočných hodín. Do konca roka 2021 (včase rozvrhu pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30 – 05:30
hod., od začiatku roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti vykonávané
v čase 22:00 – 06:00 hod. V prípade vyhlásenia poplachu počas služobnej pohotovosti, kedy sú ako

hasiči vysielaní na zásah, sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas. Takto sa striedajú 3 hasičské
smeny, t. j. každý tretí deň každá pracovná smena odslúži 24 hod a následne je 2 dni voľna. Mesačne
každá hasičská smena odslúži 10 až 11 pracovných smien, v službe strávi bežne 240 až 264 hodín
mesačne. Do tohto času však nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Vzhľadom na uvedené, služobný čas
hasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má za rok (365 dní), pri naplánovanej

24 hodinovej službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní / 3 zmeny).
Ročne je to teda priemerne 2.920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových služieb x 24 hodinová
služba). V žalovanom období apríl 2021 – február 2024 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej
pohotovosti žalobca odpracoval spolu 1809,50 hodín určenej služobnej pohotovosti, celkovo odpracoval
spolu 2031,29 hodín služobnej pohotovosti (určenej 1809,50 hodín + nariadenej 221,79 hodín), pričom
žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času.

Za žalované obdobie roku 2021 bola služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená
podľa§92ods.2ZoHaZZvrozsahu446,75hodín,spolusďalšímslužobnýmčasomjeto1954,78hodín,
v priemere pripadá 39,29 pracovných týždňov, za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol žalobcov
priemerný týždenný pracovný čas 49,75 hodín (1954,78 hodín : 39,29 týždňov). Za žalované obdobie
roku 2022 bola služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods.

2 ZoHaZZ v rozsahu 722,43 hodín, spolu s ďalším služobným časom je to 2695,59 hodín, v priemere
pripadá 52,14 pracovných týždňov, za uvedený časový úsek roku 2022 dosiahol žalobcov priemerný
týždenný pracovný čas 51,70 hodín (2695,59 hodín : 352,14 týždňov). Za žalované obdobie roku 2023
bola služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 729,88 hodín, spolu s ďalším služobným časom je to 2665,95 hodín, v priemere pripadá

52,14 pracovných týždňov, za uvedený časový úsek roku 2023 dosiahol žalobcov priemerný týždenný
pracovný čas 51,13 hodín (2665,95 hodín : 52,14 týždňov). Za žalované obdobie roku 2024 bola
služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu
132,23 hodín, spolu s ďalším služobným časom je to 470,49 hodín, v priemere pripadá 8,57 pracovných
týždňov, za uvedený časový úsek roku 2023 dosiahol žalobcov priemerný týždenný pracovný čas 54,90

hodín (470,49 hodín : 8,57 týždňov). Za celé žalované obdobie jeho priemerný týždenný pracovný čas
dosiahol 51,87 hodín. Žalobca zdôraznil, že počas pracovnej pohotovosti aj v jej neaktívnej časti sa
musí zdržiavať na pracovisku, z ktorého sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy pripravený na vykonanie
zásahu. Pri vyhlásení výjazdu sa tento vykonáva do 1 min. Napriek tomu neaktívna časť pracovnej
pohotovosti sa nezapočítava do fondu pracovného času, čo sa prejaví tak, že aj keď reálne v súvislosti

so služobnou činnosťou je na pracovisku, v rámci fondu pracovného času sa mu toto nevykazuje. V
praxi sa to prejavuje tak, že napriek tomu, že napr. v mesiaci január 2022 sa v jeho fonde pracovného
času uvádza počet hodín 160, tento údaj nezohľadňuje ďalších 62,62 hodín odpracovanej služobnej
pohotovosti. Je zrejmé, že jeho priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia pravidelne
značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje

§ 85 ods. 2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to
ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice. K tejto skutočnosti pritom dochádza v dôsledku skutočnosti,
že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti nie je započítavaná do fondu pracovného času,
keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný
(pracovný) čas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora.

1.1. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský
štát Európskej únie povinná dodržiavať. Vychádza sa zo zásady prednosti komunitárneho práva, t. j.
že právne predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na
základe princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená zodpovednosť
členského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie, alebo opomenutia aplikácie, pričom osoby, ktoré sú

takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť
štátu je absolútna a objektívna, členský štát sa nemôže za žiadnych okolností zbaviť zodpovednosti,
ani sa z nej exkulpovať. Povinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo je
explicitne zakotvená v Ústave Slovenskej republiky článok 144 ods. 1 a článok 7 ods. 2, ods.5.
Takéto posudzovanie vyplýva aj z konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok

C-106/77 zo dňa 9. 3. 1978, rozsudok C-429/09 zo dňa 25. 11. 2010). Žalobca tvrdil, že ním spomínaná
smernica nebola správne (resp. vôbec v časti) transponovaná do právneho poriadku SR, konkrétne do
ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., čím sú ustanovenia tohto zákona v rozpore s článkom 6 písm.
b Smernice. Aktuálne znenie zákona o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný časpríslušníka HaZZ tak, že tento pravidelne de facto sústavne prekračuje smernicou stanovený maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas. Základný problém je v obsahu pojmu pracovný čas tak, ako ho
stanovuje smernica a judikatúra súdneho dvora, oproti úprave v zákone o HaZZ. V článku 2 Smernice

je vymedzený pojem pracovného času ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a / alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny
dvor vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Rozhodujúcim

faktorom pre záver naplnenia pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný
na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby (rozsudok súdneho
dvora C-397/1, C-14/04). Rovnaké závery boli prijaté v rozhodnutiach súdneho dvora týkajúce sa priamo
práce hasičov (C-518/15). V ustanoveniach § 85 ods. l, 2 zákona o HaZZ je vymedzený služobný čas ako
časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný
čas príslušníka je 40 hod týždenne. V ďalších ustanoveniach § 86 až § 94 zákona o HaZZ vymedzuje

pojmy nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok
medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba
nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia zákona však nevyplýva, že by
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného
času a v skutočnosti sa tak čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka

HaZZ. Tu je zjavný rozdiel medzi zákonom o HaZZ a všeobecným pracovnoprávnym predpisom, a to
Zákonníkom práce, ktorý v § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že čas, počas ktorého sa zamestnanec
zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť
pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Táto právna úprava Zákonníka práce však
nie je aplikovateľná na služobný pomer príslušníka HaZZ. Keďže zákon o HaZZ nepovažuje služobnú

pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, v tejto skutočnosti spočíva rozpor zákona o HaZZ
s komunitárnym právom ust. čl. 2 ods. 1 Smernice, ako aj judikatúrou súdneho dvora. Smernica
pritom neumožňuje, aby členské štáty prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, než ako je definícia
tohto pojmu obsiahnutá v Smernici. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho
práva Európskej únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže

je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá
členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v
súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú (služobnú) pohotovosť
a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov,
hoci by k tomu došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Vzhľadom na účelové oddelenie služobnej

pohotovosti od služobného (pracovného) času, kedy služobná pohotovosť nie je započítavaná do fondu
pracovného času, sa potom formálne z hľadiska vykazovania fondu pracovného času javí, že služobný
čas neprekračuje 48 hodín týždenne. Ak by zákon o HaZZ do pojmu služobný čas v súlade s judikatúrou
súdneho dvora zahŕňal aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek pochybností z formálneho hľadiska by
služobný čas hasičov prekračoval 48 hodín týždenne. Je teda možné jednoznačne a bez pochybností

uzavrieť, že vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore je
v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) Smernice. Zo skutkového stavu opísaného v žalobe
a z priložených listinných dôkazov je zároveň preukázané, že žalobcov priemerný týždenný pracovný
čas za žalované obdobie apríl 2021 – február 2024 vrátane, predstavuje 51,87 hodín týždenne, čo
je nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný pracovný čas povoľuje článok 6 písm. b)

Smernice. Je teda zjavné, že žalobcove právo vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice
bolo a naďalej je pravidelne porušované.
1.2. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, z rozsudku Súdneho dvora C-429/09 zo
dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi

súdmi. Je nepochybné, že ako jednotlivec sa touto žalobou môže voči žalovanému štátu domáhať
náhrady škody vzniknutej mu porušením úniového práva, a teda jeho aktívna vecná legitimácia v tomto
konaní je jednoznačne daná. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, tu je potrebné vziať na
zreteľ ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých

je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to
bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán
má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Podľa judikatúry
Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávnysubjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v takomto konaní je teda štát –

Slovenská republika. V mene žalovaného Slovenskej republiky koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán,
do pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor, ministerstvo bolo tiež garantom právnej
úpravy, zákon č. 315/2001 Z. z.
1.3. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že poškodený jednotlivec má právo na náhradu
škody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky: a/ cieľom

porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b/
existencia škody, c/ priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Ak sú splnené všetky
3 uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. K splneniu prvej podmienky žalobca uviedol, že
článok 6 písm. b Smernice stanovuje minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci tým, že stanovuje povinnosť členským štátom ustanoviť maximálnu 48-hodinovú hranicu pre

priemerný týždenný pracovný čas, ktorá zahŕňa aj nadčasy. S poukazom na § 2 ods. 1 Smernice sa
od tejto povinnosti nemožno odchýliť, ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to ani vtedy,
ak by k prekročeniu 48 hodinovej hranice došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Je tak zjavné
a nepochybné, že cieľom smernice je priznať právo jednotlivcovi – pracovníkovi. Z judikatúry súdneho
dvora vyplýva, že vždy a v každom jednotlivom prípade sa porušenie práva únie považuje za dostatočne

závažné, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora v danej oblasti. Žalobca poukázal na ním
citované rozhodnutia súdneho dvora, s ktorými je aktuálna právna úprava zákona o HaZZ v zjavnom
rozpore. Dospel jednoznačne k záveru, že je splnená aj podmienka dostatočnej závažnosti porušovania
právnej normy únie. K existencii škody žalobca uviedol, že Smernica samotná neobsahuje ustanovenia
týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, rovnako neobsahuje ani kritériá

zakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody. Podmienky náhrady škody stanovené
vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli
k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Náhrada
škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti (rozsudok súdneho dvora vo veci Brasserie du pecheur a

Factortame). Náš právny poriadok neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posúdenie a určenie
výšky náhrady škody, ktorá vznikla porušením práva únie. Subsidiárne sa tak má použiť vnútroštátne
právo pri zachovaní princípu ekvivalencie a efektivity. Žalobca tak pri posudzovaní nároku na náhradu
škody poukazuje na analogické použitie ustanovení slovenského právneho poriadku obsahom a účelom
najbližšie, t. j. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. Žalobca uviedol, že vzhľadom na skutkový stav

opísanývžalobyjezrejmé,žedlhoročneafaktickysústavnedochádzakporušovaniuosobnostnýchpráv
žalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušení práva na primeranú
dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život a to všetko v príčinnej súvislosti
s tým, že v dôsledku nezapočítania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do pracovného času
pravidelne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice. Jeho osobnostné práva sú pritom

v dôsledku uvedeného porušované sústavne a dlhoročne, nielen teda počas žalovaného obdobia. Práca
hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma ako poslanie. Pri svojej práci neraz nasadzuje
svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na
regeneráciu fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v dôsledku sústavného porušovania práva na
primeranú dobu odpočinku nedostáva. Prichádza o čas, ktorý by inak chcel venovať najmä svojej rodine

či iným aktivitám nesúvisiacim s pracovným zaradením. Poukázal na to, že bežne odpracuje približne 5
až 8 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času, mnohokrát však aj
oveľa dlhšie. Nie sú žiadnou výnimkou ani týždne, kedy plnením pracovných povinností strávi 80 – 100
hodín za týždeň, kde takáto situácia nastáva vtedy, ak na daný týždeň mu vyjdú 3 zmeny a k tomu naviac
ešte nejaké pravidelné školenie resp. opakované preškoľovanie, kurz čí výcvik. Niektoré výcviky pritom

trvajú aj týždeň a to mimo domova (napr. vo výcvikovom centre HaZZ na Lešti), a v takéto obdobia je
so svojou rodinou absolútne minimálne. Povinné výcviky, kurzy a školenia (ktoré sa cyklicky opakujú)
sú pritom spravidla vykonávané mimo služobného času, teda práve v čase 2 dní medzi zmenami, ktoré
by mali predstavovať voľno po práci. Ako hasič slúžiaci v minimálne 24 hodinovej zmene pracuje v
režime „od rána do rána“ a má teda v porovnaní s bežnými ľuďmi úplne prevrátený spánkový režim a

narušený nočný spánok. Deň, kedy sa ráno vracia zo služby a ktorý má byť jedným z 2 voľných dní medzi
služobnými zmenami, častokrát venuje len nevyhnutnej regenerácii značného vyčerpania a nevyspatosti
tak, aby nasledujúci deň bol schopný znova plnohodnotne fungovať v bežnom živote. A práve medzi
zmenami musí častokrát absolvovať aj rôzne povinné školenia, prípadne je povolaný do tzv. nariadenejslužobnej pohotovosti a teda častokrát ani tie 2 dni voľna medzi pracovnými zmenami reálne nemá. Tým,
žeslužobnýčaszásahovýchhasičovjenastavenýaporovnávanýstzv.dennýmipríslušníkmiHaZZ(ktorí
nevykonávajú zásahovú činnosť), ktorých pracovný čas je rovnomerne rozvrhnutý na 40 hodín týždenne

a 5 pracovných dní. Napriek tomu, že je hasič v práci reálne podstatne dlhšie, ak napr. hasič odpracuje
v mesiaci „len“ 9 zmien (a na pracovisku tak strávi minimálne 9 x 24, teda 216 hodín), vykázaných mu je
len 9 x 16 = 144, čo znamená chýbajúcich 16 hodín do 160 hodinového fondu pracovného času, takže
mu formálne chýbajú „neodpracované“ hodiny na splnenie fondu pracovného času. Tieto „chýbajúce“
hodiny následne musí hasič buď prísť dopracovať, alebo sa tieto „neodpracované“ hodiny vykompenzujú

náhradným voľnom, ktoré hasič dostane za tie hodiny, ktoré strávi na kurzoch, výcvikoch či školeniach,
na ktorých sa zúčastňuje spravidla v čase jeho medzizmenového voľna. V takomto prípade teda v
skutočnostižiadnereálne„náhradnévoľno“nečerpá.Okremtoho,ajvovšeobecnostimôželenzriedkavo
čerpať náhradné voľno vtedy, kedy sám chce, keďže sa musí prispôsobovať fungovaniu hasičských
zmien, ktoré fungujú na tzv. minimálnych stavoch (12 príslušníkov je plný stav zmeny, avšak podľa
pokynov sa slúži na minimálnom stave zmeny v počet 8 príslušníkov, teda ostatní príslušníci musia

čerpať buď náhradné voľno alebo dovolenku). To potom znamená, že náhradné voľno čerpá nie vtedy,
kedy sám chce, ale spravidla podľa toho, aby na zmene v daný deň pracovali len 8 príslušníci a zvyšní
členovia zmeny musia zostať doma. Takéto fungovanie a prioritné čerpanie „náhradného voľna“ má
potom zároveň vplyv aj na možnosť čerpania dovoleniek, ktoré reálne nestíha vyčerpať a pravidelne
ich prenáša do ďalších rokov, ev. je nútený ich častokrát čerpať vtedy, kedy ich reálne nepotrebuje.

Skutočnosť,ževprácidlhoročnetrávineprimeranedlhýčas,máznačnenepriaznivývplyvnakvalitujeho
súkromného života a nevyhnutne sa dotýka nielen jeho samotného, ale aj jeho najbližších. Prichádzam
totiž o ten čas, ktorý by inak (pri dodržiavaní rozsahu pracovného času či už podľa ZoHaZZ, alebo
„aspoň“ podľa Smernice) bol jeho voľným časom a ktorý by tak mohol venovať svojej rodine a najbližším,
priateľom, voľnočasovým aktivitám či akokoľvek inak podľa vlastného rozhodnutia, je tak porušované

jeho základné právo na ochranu súkromia a rodinného života. Tento čas mu už nikto nevráti a žalovaná
náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje len čiastočnú náhradu utrpenej
ujmy. Nie je možné odo neho (ale ani od jeho kolegov) spravodlivo požadovať, aby tento stav ďalej
znášali bez akéhokoľvek odškodnenia o to viac, že žalovaný o tomto protiprávnom stave už aspoň 10
rokov objektívne vie, a to z niekoľkých stoviek súdnych rozhodnutí v takýchto sporoch. Napriek tomu

žalovaný doposiaľ nič nespravil pre to, aby tento protiprávny stav odstránil, práve naopak, zjavne ho
naďalej vedome udržiava. Žalobca poukázal aj na právny názor Najvyššieho súdu ČR, ktorý v rozsudku
sp. zn. 30Cdo/2865/2015 zo dňa 20.01.2016, že v prípade dokazovania nemajetkovej ujmy v obdobných
prípadoch je na priznanie nároku podstatné posúdenie, či by takú ujmu, o ktorú v tomto prípade ide, ako
zásadnú ujmu pociťovala aj iná osoba v obdobnom postavení. Ujmu, ktorú prekračovaním maximálnej

hranice pracovného času trpí žalobca, by ako zásadne negatívnu ujmu na svojich osobnostných právach
pociťoval absolútne každý, kto by sa nachádzal v takejto pozícii. Dostatok voľného času nielen na
fyzický odpočinok, ale aj na možnosť trávenia času so svojimi najbližšími, či iné aktivity má totiž
nepochybne zásadný vplyv na to, ako kvalitne jednotlivec prežíva svoj každodenný život, špecificky,
ak vykonáva tak náročnú prácu, akou práca zásahového hasiča nepochybne je. V danom prípade

porušovaním článku 6 písm. b) Smernice je porušované aj základné právo na ochranu zdravia, ktoré
je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvených v Ústave (čl.40 ÚSR). Zároveň však
porušovaním Smernice dochádza aj k porušovania základného práva na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky, ktoré rovnako zakotvuje Ústava (čl. 36 ÚSR). Vzhľadom na uvedené skutočnosti,
vychádzajúc z povahy škody, ktorá má v tomto prípade nemajetkovú povahu, je v slovenskom právnom

poriadku nutné analogicky použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa
ustanovení § 11 – 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj
účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva ako je to v tomto prípade. S poukazom
na uvedené skutočnosti je splnená aj druhá podmienka nároku na náhradu škody, ktorou je vznik škody
resp. ujmy, pričom táto má v podmienkach slovenského právneho poriadku pri použití analógie povahu

nemajetkovej ujmy, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku,
ktorou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením Smernice a škodou vo forme nemajetkovej
ujmy, aj túto považuje za naplnenú. Ak by totiž žalovaný správne prebral ustanovenia článku 2 ods. 1 a
článku 6 písm. b) Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, resp. ak by
boli tieto ustanovenia z materiálnej stránky v praxi dodržiavané, nedochádzalo by k porušovaniu práva

na maximálny 48 - hodinový týždenný pracovný čas a teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na
ktorý by žalobca mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením
Smernice dodržaný. Nemožno pritom opomenúť ani nedodržiavanie a ešte zásadnejšie je prekračovanie
vnútroštátnej právnej úpravy pracovného času hasičov, kedy § 85 ods. 2 ZoHaZZ stanovuje 40 –hodinový pracovný čas hasičov a podľa Kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na
rok 2021 mal byť služobný čas príslušníka 38 hodín týždenne a následne v rokoch 2022, 2023 a 2024
služobný čas 37,5 hodín týždenne.

1.4. Pri vyčíslení výšky škody žalobca vychádzal z ustanovení peňažných náhrad za služobnú
pohotovosť § 122 ods. 1, 2 zákona o HaZZ. Za odpracované hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti je
mu uhrádzaná peňažná náhrada vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu (t. j.
15% z hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti sú tým časom, ktorý odpracuje
v rámci každej 24 hodinovej služby a tieto hodiny mu nie sú započítavané do služobného času. Od

určenej služobnej pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť odlišuje tým, že príslušník HaZZ je
na výkon služby privolaný mimo rozpisu svojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu.
Základný rozdiel je v tom, že zatiaľ čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci každej
jednej pracovnej zmeny a nachádza sa v práci na hasičskej stanici, na výkon nariadenej pohotovosti je
privolaný do služby mimo svojho bežného služobného času a to spravidla v čase, keď sa nachádza v
domácom prostredí príp. inde (mimo miesta výkonu služby). Za výkon takejto nariadenej pohotovosti sa

poskytuje vyššia peňažná náhrada, než za výkon určenej služobnej pohotovosti. Výšku nemajetkovej
ujmy je potrebné určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto ujma
vznikla. Hodiny služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do služobného času, je možné
analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi
určenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou

podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho
práv nedochádzalo. Primeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou
náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a)
ZoHaZZ, a to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia.
Výšku nemajetkovej ujmy tak žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti

za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roka (50 % - 15 %) a v prípade odpracovania služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, ako
súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50

% - 30 %). Primeraná náhrada škody tak predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej
služobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť. Takýto spôsob výpočtu škody
spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s judikatúrou súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku
primeranosti a s ktorého legitímnosťou a primeranosťou sa stotožnil tak prvoinštančný, ako aj následne
odvolací súd, žalobca poukázal na už v súčasnosti ustálenú rozhodovaciu prax súdov o takej žalobe,

akou je aj táto žaloba. Poznajúc argumentáciu žalovaného z predchádzajúceho sporu aj tu žalobca
zdôraznil, že žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením úniového
práva a spôsob výpočtu výšky škody použil výlučne z dôvodu neexistencie právnej úpravy, ktorá by
presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Žalobca ďalej poukázal na
to, že jednotlivé dielčie nároky vznikali postupne, osobitne za každý mesiac, v ktorom boli jeho práva

porušované, ku dňu splatnosti každej mesačnej mzdy. Rozhodujúcim momentom vzniku jeho ujmy je
tak výplatný termín, mzda je splatná vždy k 10-dňu nasledujúceho mesiaca. Týmto postupom žalobca
matematicky vyčíslil celkovú náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy za žalované obdobie mesiac
apríl 2021 až február 2024 vrátane (t. j. od 01.04.2021 do 29.02.2024), teda pri odpracovaných hodinách
určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1809,50 hodín predstavuje súhrnne

sumu vo výške 4.342,89 Eur, ktorej zaplatenia sa voči žalovanému domáha.

2. Súd vo veci rozhodol platobným rozkazom dňa 16.05.2024 tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu
vyhovel. Proti vydanému platobnému rozkazu podal žalovaný včas odpor s odôvodnením, v ktorom
uviedol, že nesúhlasí s podanou žalobou a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Smernica 2003/88/

ES upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného
času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného zákonom č. 315/2001 Z.
z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 5. Zmysel článku 2 ods. 1
Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85
a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku.

Predmetné ustanovenia definujú služobný čas príslušníka HaZZ ako časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňujú rozvrhnúť služobný čas
aj nerovnomerne a súčasne jasne definujú pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie
štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. jasnevyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby
považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času

podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001 Z. z.
Je tak nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Kolektívne zmluvy vyššieho
stupňa pre príslušníkov HaZZ na rok 2021, 2022, 2023, 2024 (spolu len ako „Kolektívne zmluvy“) vo
väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhujú služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú
pohotovosť. Žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001

Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnych zmlúv plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES.
Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice 2003/88/ES s názvom „Maximálny
týždenný pracovný čas.“ Podľa Smernice 2003/88/ES priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní
nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca
musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/
ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä

pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,

že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Žalovaný dal do pozornosti súdu rozsudky Súdneho dvora
vo veciach C-107/19 (bod 42), C-344/19 (bod 58) a C-437/05 (bod 35), v zmysle ktorých sa na
spôsob odmeňovania pracovníkov za čas pracovnej pohotovosti nevzťahuje Smernica 2003/88/ES, ale

relevantné ustanovenia vnútroštátneho práva. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne
rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.
z. Napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný
čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z.
a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči

vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva,
že dotknuté právne predpisy sú transponované z článku 6 Smernice 2003/88/ES správne. Žalobcovi sa
tak nepodarilo preukázať, že by štát neprebral smernicu do zákona správne.
2.1. Žalobca si uplatnil náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 – 13 Občianskeho
zákonníka, avšak s poukazom na § 124 ods. 1 CSP z obsahu žaloby vyplýva vôľa žalobcu uplatniť

si mzdové nároky. Žalobca sa v článku II. žaloby zameral na opis služobnej pohotovosti, kedy ju
jasne rozdelil na určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť a zvýrazneným
písomnom poukázal na rozdielnu odmenu medzi nimi. Následne sa zameral na spočítanie svojej
služobnej pohotovosti v rámci žalovaného obdobia, pričom absolútne ignoruje fakt, či teda došlo k
porušeniu smernice alebo nie. Z uvedeného možno odvodiť záver, že práve výkon služobnej pohotovosti

a skutočnosť, že je označovaná ako tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-ná pohotovosť“, sú dôvody
jeho vzniku škody a nie skutočnosť, že by pracoval nad smernicou stanovený maximálny týždenný
pracovný čas. V časti „E. Spôsob výpočtu výšky náhrady škody“ žaloby žalobca vypočítal svoju údajnú
nemajetkovú ujmu ako výpočet rozdielu medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť (15 %, resp.
30 %) a odmenou za nariadenú služobnú pohotovosť vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná

časť jeho služobného platu. Žalobca vôbec nerozlišuje, či ide o služobnú pohotovosť odpracovanú nad
rámec smernice 2003/88/ES alebo nie. Z uvedeného postupu je celkom zjavne zrejmé, že žalobcovi pri
výpočte údajnej škody nezáleží na tom, či výkon služobnej pohotovosti zasiahol do jeho práva podľa čl. 6
smernice2003/88/ESalebonieažiadadoplatenierozdieluzavšetkuurčenúslužobnúpohotovosť.Zatiaľ
čo počas určenej služobnej pohotovosti mu škoda vznikla, tak počas nariadenej služobnej pohotovosti

mu škoda už nevznikla, ak by všetka jeho odslúžená služobná pohotovosť bola nariadená, tak by žiadnu
škodu nepociťoval. Predmetnými výpočtami žalobca simuluje svoje mzdové nároky s tým, že nesúhlasí s
výškouodmenyzaslužobnúpohotovosť.Žalobcavžalobezačiatokpremlčacejdobysvojhonárokuviaže
na splatnosť mzdy za predchádzajúci mesiac a teda aj plynutie premlčacej doby viaže na mzdové nároky
a nie na vznik nemajetkovej ujmy. Zatiaľ čo žiada nemajetkovú ujmu, tak plynutie premlčacej doby viaže

na mzdový nárok. Ak teda jeho škoda mu vznikla až momentom vyplatenia mzdy z dôvodu, že mu nebola
vyplatená suma, ktorú sám očakával, to jednoznačne značí, že nežaluje nemajetkovú ujmu, ale mzdové
nároky. Žalobca pri svojom výpočte vychádza z fondu pracovného času, ktorý sa využíva pre naplnenie
plánovaných hodín tak, aby z neho bolo možné vypočítať mzdu. Nejde o správny ukazovateľ skutočneodpracovaných hodín, nakoľko v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. sa ako služobný čas posudzuje aj
čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného služobného voľna, či čas náhradného voľna za službu nadčas
a službu vo sviatok ( § 97 ods. 1 Zákona č. 315/2001 Z. z.). Z uvedeného dôvodu nemožno zamieňať

pojmy „pracovný čas“ v zmysle čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES s fondom pracovného času.
2.2. Ak sa aj súd prvej inštancie stotožní s argumentom žalobcu, že nedošlo k správnej transpozícií
smernice 2003/88/ES, tak predmetné konštatovanie súdu prvej inštancie nezakladá žiaden nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy, resp. náhradu mzdových nárokov žalobcu, pretože táto skutočnosť sama
o sebe nie je spôsobilá privodiť žalobcovi akúkoľvek ujmu. Z ustanovenia smernice 2003/88/ES jasne

vyplýva rozdiel medzi pracovným časom a časom odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. síce v § 97 ods.
1 posudzuje určitý čas odpočinku ako služobný čas, avšak takýto čas nie je služobným časom. Časy
odpočinku ako dovolenka, voľná či iné dni, počas ktorých žalobca nepracuje, sa posudzujú ako služobný
čas z dôvodu, že ide o platené dni voľna a teda je nevyhnutné, aby boli zapísané v systéme SAP, teda v
evidenciídochádzky,zktorejsatvoriavýplatnépásky.Žalovanýpoukázalnačlánok16písm.b)smernice
2003/88/ES, ktorý rozširuje právnu ochranu pracovníkov o tzv. „neutrálne dni“, na ktoré nemožno v

rámci referenčného obdobia prihliadať, teda sa na ne prihliada, ako keby neexistovali. Takýto deň sa
v rámci výpočtu referenčného obdobia preskočí a teda sa zníži počet dní, resp. týždňov, v tom-ktorom
referenčnom období a to bez ohľadu na skutočnosť, či sa predmetný čas v rámci vnútroštátneho práva
posudzuje ako služobný čas alebo nie. V rámci právneho poriadku Slovenskej republiky sa na účely
výpočtu fondu pracovného času posudzuje čas riadnej ročnej dovolenky ako 16 hodín. Avšak, na účely

výpočtu priemerného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES sa na takýto deň
prihliada ako 0 odpracovaných hodín (delenec) a 0 dní (deliteľ). Článok 6 smernice 2003/88/ES zároveň
pojednáva o „priemernom“ čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe
nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere
za určité obdobie a v čl. 16 písm. b) pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace.

Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých
ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti
pracovníkov. Zároveň aj v ods. 16 preambuly smernica ustanovuje potrebu odchýlok a to tak, že je
treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení.
Ako všeobecné pravidlo v prípade odchýlky musia príslušní pracovníci dostať rovnocennú náhradnú

dobu odpočinku. Požiarna ochrana musí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je možné predpokladať
kedy a kde vypukne požiar alebo nastane iná situácia vyžadujúca si zásah príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru. Príslušníci Hasičského a záchranného zboru vykonávajú nesmierne dôležitú úlohu
priochraneživotaazdraviaosôbaochranemajetku.Jepretonevyhnutné,abyboliprijatéurčitéodchýlky
od ustanovení smernice 2003/88/ES. Smernica 2003/88/ES v čl. 17 ods. 3 písm. b) bodu iii) povoľuje,

aby sa členské štáty odchýlili od ustanovenia čl. 16 smernice 2003/88/ES a upravili si referenčné
obdobie v zmysle čl. 19. S poukazom na § 86 ods. 1 Z. č. 315/2001 Z. z má žalovaný za to, že pojem
„priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich
mesiacov a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní.
Žalovaný vzniesol námietku pasívnej vecnej legitimácie a to vzhľadom na žalobu o náhradu mzdových

nárokov, kde je pasívne vecne legitimovaným subjektom zamestnávateľ žalobcu. Žalovaný má za to, že
žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. Žalovaný zdôraznil,
že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa, pokiaľ nie je
zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (v tom čase, keď sa od neho nežiada
výkon práce). V zmysle platnej legislatívy pri služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej

služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca
dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca mal možnosť
sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v Hasičskom a záchrannom zbore oboznámiť so
všetkými podmienkami výkonu služby a to jednak z voľne prístupných zdrojov na internete (stránky
MV SR, príslušného krajského riaditeľstva HaZZ, zbierka právnych predpisov), ako aj na informatívnom

pohovore v rámci prijímacieho konania. Dovolávanie sa neskoršieho porušenia osobnostných práv
príslušníka spočívajúcich v ochrane zdravia, psychickej a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby
na odpočinok, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život vyznieva ako účelové. Žalobca
vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a nikdy nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal,
a ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv, a rovnako

nikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované. Žalobca ani netvrdí v
žalobe, že by sa tento zásah negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, na jeho zdravotnom
stave. Nemajetková ujma môže vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení predmetnej Smernice
a len v rozsahu tohto porušenia. Pri posúdení, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nadmaximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či tento
skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti
sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca

požaduje, žalovaný považuje za premrštenú a absolútne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky
náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou
žalobcu neporovnateľne vyššia. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky
náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za
telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných

osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).
Žalobcom požadovaná suma je nezdôvodnená a premrštená, čím sa výrazne bagatelizuje priznávanie
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je poškodeným priznávaná za smrť blízkej osoby. Príkladom žalovaný
uvádza nasledovné rozhodnutia: 1. rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 10C/142/2002 zo dňa
15.05.2006 (matke priznaná nemajetková ujma vo výške 6.638,78 EUR za smrť dcéry pri dopravnej

nehode, pričom súd konštatoval, cit.: „ ... vzhľadom na veľmi intenzívny zásah do súkromia a spôsobenú
citovú ujmu je považovaný nárok žalobkyne za primeraný.“), 2. rozsudok Okresného súdu Žiar nad
Hronom sp. zn. 7C/818/1996 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (matke priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 9.958,18 EUR za smrť jej syna v dôsledku rasovo motivovaného
trestného činu spáchaného obzvlášť brutálnym spôsobom). V obdobnej veci rozsudok Okresného

súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022-86 zo dňa 10.11.2022: „Pri stanovení výšky nemajetkovej
ujmy súd vychádzal zo svojej rozhodovacej činnosti v obdobných prípadoch, keď postupom podľa
§ 13 a nasl. Občianskeho zákonníka určoval na základe svojej úvahy nemajetkovú ujmu, napríklad
v konaniach týkajúcich sa nesprávneho úradného postupu, či nesprávneho úradného rozhodnutia
orgánov verejnej moci, či v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pri zásahu do práva žalobcu

na rodinný život dopravnou nehodou - teda napr. v konaní 19C/14/2020 týkajúcom sa nemajetkovej
ujmy pri dopravnej nehode žalobcu (pri zohľadnení priznaných nárokov SSU a bolestného), ktoré
rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/26/2022-211 priznaná
nemajetková ujma vo výške 1.000,- €; v konaní o nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným
rozhodnutím, a to vedením nezákonného trestného stíhania voči žalobcovi vo výške 8.000,- € v konaní

10C/27/2012-269 potvrdeným Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/391/2018-364; či v
konaní o náhradu nemajetkovej ujmy z titulu úmrtia syna a brata žalobcov priznaná vo výške 8.000,- €
každému z nich právoplatným rozhodnutím tunajšieho súdu sp. zn. 22C/15/2016 zo dňa 26.11.2020).“
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020,“... určenie výšky nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu

hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom
kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi
obdobnú problematiku. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu
reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané.“
Dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je

úlohou žalobcu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti
hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca doposiaľ nepreukázal a ani riadne neodôvodnil
výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená.
2.3. Žalovaný napokon vzniesol aj námietku miestnej nepríslušnosti, keďže skutočnosťou, ktorá
zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice spadajúca do pôsobnosti

Ministerstva vnútra SR, je miestne príslušným súdom okresný súd, v obvode ktorého má ústredný
orgán štátnej správy svoje sídlo, ktorým je Mestský súd Bratislava IV., žalovaný navrhol vec postúpiť
príslušnému súdu. Ak súd posúdi, že sa žalobca domáha náhrady rozdielu odmeny za určenú a
nariadenú služobnú pohotovosť a teda ide o pracovnoprávny spor, je povinný z úradnej povinnosti
preskúmať predmetnú podmienku konania kauzálnej príslušnosti súdu a teda na účely prejednania

predmetnéhokonaniajekauzálnepríslušnýOkresnýsúdBanskáBystrica,žalovanýnavrholvecpostúpiť
príslušnému súdu.

3. K odporu žalovaného sa žalobca vyjadril písomne dňa 10.07.2024 a zotrval na podanej žalobe.
K námietkam žalovaného uviedol, že žalovaný v týchto sporoch prichádza s ďalšou pozmenenou verziou

tvrdení, ktorými sa napriek rozsiahlej, dlhoročnej a už ustálenej rozhodovacej praxi súdov v takýchto
sporoch snaží súd znovu presvedčiť, že je vlastne právne „všetko v poriadku“ a to napriek tomu, že
nedošlo k žiadnej relevantnej zmene či už skutkového stavu, právnej úpravy, ako ani rozhodovacej praxe
súdov.3.1 K transpozícii článku 2 ods. 1 Smernice a článku 6 Smernice poukázal na podrobné vyjadrenie
v žalobe, na ktorom v celom rozsahu zotrval a nesúhlasil so závermi žalovaného. Podľa ZoHaZZ
ide v prípade služobnej pohotovosti o výkon štátnej služby, táto skutočnosť je však pre merito tohto

sporu nepodstatná a irelevantná. Základnou podstatou tohto sporu totiž je, že služobná pohotovosť sa
hasičom nezapočítava do služobného (pracovného) času a teda odslúžená služobná pohotovosť nie je
vykazovaná ako odpracovaný čas, pričom práve preto, z hľadiska žalovaným formálne vykazovaného
počtu odpracovaných hodín, nedochádza k porušovaniu Smernice 2003/88/ES, keďže takto evidenčne
(„na papieri“) nie je prekračovaný maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Služobná pohotovosť

je síce považovaná za výkon štátnej služby, avšak nie je započítavaná do služobného (pracovného)
času,čojezásadnýadiametrálnyrozdiel.Kolektívnezmluvy,ktorébymalizabezpečovaťväčšiuochranu
práv zamestnancov, v tomto prípade viedli k tomu, že postavenie žalobcu sa fakticky ešte zhoršilo,
keďže od 01.01.2022 mu nie je do pracovného času započítavaných o ďalšiu 1 hodinu naviac, keďže
určená služobná pohotovosť bola predĺžená zo 7 na 8 hodín denne. Ustanovenie § 85 ods. 2 ZoHaZZ
stanovuje 40-hodinový týždenný pracovný čas, pričom podľa Kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa pre

príslušníkov HaZZ na rok 2021 mal byť služobný čas príslušníka 38 hodín týždenne a následne v
rokoch 2022, 2023 a 2024 mal byť služobný čas príslušníka 37,5 hodín týždenne, čo je v reálnych
podmienkach výkonu práce zásahových hasičov doslova iluzórne. K prekračovaniu stanoveného resp.
maximálneho týždenného pracovného času pritom dochádza v prvom rade v dôsledku skutočnosti, že
služobná pohotovosť hasičov je umelo odčlenená od výkonu služby a preto formálne nie je považovaná

za pracovný (služobný) čas. Zákonník práce pritom v ustanovení § 96 ods. 2 výslovne stanovuje, že:
„Čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu
nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.“ Aj z hľadiska
komparatívneho výkladu právnych predpisov má žalobca za to, že ak sa pri „bežných zamestnancoch“
vykonávajúcich akýkoľvek druh práce, ktorých pracovný pomer sa spravuje Zákonníkom práce, aj

„neaktívna časť“ pracovnej pohotovosti explicitne v zmysle § 96 ods. 2 ZP považuje za pracovný čas, tak
neexistuje žiadny logický, legitímny a právne akceptovateľný dôvod, prečo by „neaktívna časť“ služobnej
pohotovosti u hasičov nemala byť považovaná za súčasť ich pracovného (služobného) času. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti, ako aj na dôvody uvedené v samotnej žalobe, je zjavné a nepochybné, že
článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES nebol správne transponovaný do ZoHaZZ, keďže služobná

pohotovosť vykonávaná hasičmi nie je považovaná za pracovný čas, čo je v rozpore s predmetným
článkom Smernice, ako aj s judikatúrou Súdneho dvora, napr. rozsudku C-303/98 zo dňa 03.10.2000 vo
veci SIMAP (body 46-52), rozsudku C-14/04 zo dňa 01.12.2005 vo veci Dellas (body 46-51) a rozsudku
C-151/02 zo dňa 09.09.2003 vo veci Jaeger (body 44-71). Ani článok 6 ods. 1 Smernice 2003/88/ES
nebol v skutočnosti správne (resp. z materiálnej stránky vôbec) transponovaný do ustanovení ZoHaZZ,.

Vnútroštátneprávo(ZoHaZZ)akolektívnezmluvysíceformálnestanovujúdĺžkutýždennéhoslužobného
času hasičov, avšak tieto obmedzenia dĺžky pracovného času sú v reálnej praxi sústavne porušované
(prekračované). Z tvrdení žalovaného vyznieva, že sa na hasičov vzťahuje výnimka z povinnosti dodržať
maximálne 48 – hodinový priemerný týždenný služobný čas tak, ako to ustanovuje Smernica, resp. že
táto hranica nie je u hasičov v skutočnosti prekračovaná. Poukázal na právny názor odvolacieho súdu

(Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15.02.2024, sp. zn. 2Co/86/2023), ktorý v obdobnom
spore konštatoval: „Odvolací súd sa v tejto súvislosti plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie,
že zákon o HZZ svojou úpravou nielenže nereflektuje 48 hodinový týždenný limit pracovného času,
ale oddelením pracovnej služby od pracovnej pohotovosti a ich usporiadaním vytvoril priestor pre jeho
nerešpektovanie; dokonca možno smelo konštatovať, zvlášť so zreteľom na spôsob, akým žalovaná aj

v tomto konaní dotknuté ustanovenia zákona o HZZ interpretuje, že s prácou príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru SR nad tento rozsah sa v tejto úprave priamo rátalo, spoliehajúc sa zrejme na to, že
pracovná pohotovosť do smernicou 2003/88/ES regulovaného fondu práce nespadá, a tiež aj na to, že
z jej pôsobnosti je táto kategória zamestnancov vyňatá.“ Napokon žalobca zdôraznil, že prejednávajúci
senát18COkresnéhosúduZvolenvtýchtosporochvovšetkýchsvojichpredchádzajúcichrozhodnutiach

vo veciach hasičov vyslovili právny záver, že predmetné články 2 a 6 písm. b) Smernice neboli správne
transponované do ZoHaZZ a tento záver bol v každom jednom prípade potvrdený aj odvolacím súdom.
3.2. Žalobou uplatnený spôsob výpočtu nároku neznamená, že si žalobca žalobou uplatňuje „mzdový
nárok“ tak, ako to účelovo tvrdí žalovaný. Stanovenie výšky nároku analogickým použitím § 122 ods.
2 písm. a) ZoHaZZ a § 122 ods. 1 ZoHaZZ žalobca považuje za logický a plne legitímny spôsob

stanovenia výšky primeraného odškodnenia, ktorý súčasne rešpektuje zásadu ekvivalencie a efektivity
tak, ako ich stanovuje judikatúra Súdneho dvora, pričom tento spôsob stanovenia výšky nároku je široko
akceptovaný aj rozhodovacou praxou súdov, nevynímajúc ani rozhodnutia tunajšieho súdu v týchto
sporoch Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovejujmy vyčíslenej podľa celkového súčtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré počas žalovaného
reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Žalobou teda neuplatňuje nárok na
náhradu škody vyčíslený za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne, ako sa žalovaný

snaží v týchto sporoch pravidelne tvrdiť. Nesporným faktom, ktorý nijako nespochybňuje ani samotný
žalovaný je, že žiadna z hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorú každý hasič odpracuje v rámci
každej jednej služobnej zmeny, nie je započítaná do odpracovaných hodín. Medzi nezapočítavaním
služobných pohotovostí do pracovného času na jednej strane a prekračovaním limitu pracovného
času na strane druhej je teda priama a bezprostredná súvislosť. Skutočnosť, prečo žalovaný nárok

je vypočítaný len z hodín určenej služobnej pohotovosti, má viacero praktických a logických dôvodov.
Prvá rovina je tá, že určenú služobnú pohotovosť žalobca vykonáva vždy počas každej jednej služobnej
zmeny, služobný úrad už vopred presne vie, koľko hodín v rámci nich odpracuje a preto s nimi (s
ich počtom) môže a musí vopred počítať pri rozvrhovaní služobného času. Druhá rovina je tá, že
žalovanúsumuodvíjaod„doplatku“dozákonomstanovenejodmenyzanariadenúslužobnúpohotovosť,
za tieto odslúžené hodiny nariadenej služobnej pohotovosti mu už bola vyplatená odmena. Nejde

teda o to (ako tvrdí žalovaný), že by sa necítil poškodený aj tým, že mu neboli do pracovného času
započítanéaniodpracovanéhodinynariadenýchslužobnýchpohotovostí,dôvodomjelenpoužitývzorec
výpočtu nároku. Podstatný dôvod je ten, že doposiaľ už vo viac než 100 právne identických súdnych
sporochprešieltentospôsobuplatnenianárokutestomproporcionality,súdyhopovažovalizaprimeraný,
legitímny a plne akceptovateľný. V záujme právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, aj v

tomto prípade žalobca zvolil práve tento spôsob stanovenia výšky žalovaného nároku. Viaceré senáty
nielen tunajšieho súdu, ale rovnako aj Okresného súdu Banská Bystrica a Okresného súdu Lučenec
vyslovilinázor,žezaprimeranúmieruodškodneniabybolomožnépovažovaťajtakúcelkovúsumu,kedy
by súd za každú z odpracovaných hodín služobnej pohotovosti žalobcovi priznal odškodnenie vo výške
100% hodinovej mzdy, v takom prípade by bola žalovaná suma niekoľko násobne vyššia. V súvislosti so

spôsobomvýpočtuvýškyžalovanéhonároku bolonevyhnutnévedieťnielenpresnýrozsahúdajovojeho
pracovnom čase, ale zároveň poznať aj presné údaje o vyplatenom služobnom plate za daný mesiac,
ktoré sú uvedené vo výplatnej páske. Uvedené preto nesvedčí o tom, že sa v danom prípade môže
jednať o mzdový nárok (právny názor vyslovený v rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 22.09.2023,
č. k. 16C/42/2023-202: „Nakoniec sa súd nestotožnil ani s námietkou žalovaného, že žalobca v podstate

v skutočnosti uplatnil mzdový nárok a nie nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V prejednávanom spore
nejde o mzdový nárok žalobcu, žalobca ani len netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda (plat). Len zo
spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno dospieť k záveru, že predmetom sporu
je v podstate mzdový nárok žalobcu.“). Žalovaný tvrdí, že je nevyhnutné rozlišovať medzi transpozíciou
smernice a jej samotnou aplikáciou, pričom poukazuje na dôkazné bremeno žalobcu vo vzťahu k

porušeniu jednotlivých ustanovení Smernice. Je zrejmé, že aj samotný žalovaný si musí uvedomovať,
že nielen Smernica, ale aj vnútroštátne predpisy ohľadne pracovného času zásahových hasičov sú
porušované, opak by znamenal popieranie objektívnej reality potvrdenej stovkami súdnych rozhodnutí v
takýchtosporochzapredchádzajúcich10rokov,ktoréjednoznačnekonštatujúporušovanieprávhasičov.
Žalovaný však v skutočnosti tento protiprávny stav nijako reálne nerieši, namiesto toho sa snaží len

súdy „nanovo“ presvedčiť, že toto porušovanie nie je až tak závažné, resp. každého z hasičov sa
dotýka v inom rozsahu a zrejme preto má byť z jeho pohľadu právne „všetko v poriadku“. Ak žalovaný
poukazuje na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, v ktorých sa súdy vyjadrovali k otázke
výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá má byť výsledkom individuálneho posúdenia, tieto závery
nijako nespochybňuje, avšak v tomto spore ide z hmotnoprávneho hľadiska o veľmi špecifický nárok,

ktorý nemožno porovnávať s nárokmi na náhradu nemajetkovej ujmy v typických sporoch o ochranu
osobnosti a teda ani s uvádzanými rozhodnutiami súdov. Základ žalovaného nároku spočíva v nároku na
náhradu škody z porušenia úniového práva, pričom náš právny poriadok nemá žiadny osobitný právny
predpis či ustanovenie, ktoré by upravovalo nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením
práva Európskej únie, za ktorú škodu zodpovedá štát. Právne závery vyplývajúce z rozhodnutí súdov,

na ktoré žalovaný poukazuje, sa zaoberali „typickými“ nárokmi v sporoch o ochranu osobnosti, v
ktorých je uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch napr. z dôvodu difamačných
výrokov, nárokov pozostalých po obetiach dopravných nehôd a pod. V tomto prípade najvhodnejším
porovnateľným kritériom je práve kritérium ceny práce, pretože sa javí absolútne spravodlivé, aby
bolo porušovanie jednotlivých ustanovení Smernice odškodňované obdobne, ako je oceňovaný jeho

pracovný čas, keďže k porušeniu práva a vzniku škody resp. ujmy došlo práve pri výkone práve v rámci
služobného pomeru.
3.3. Výpočet (priemerného) týždenného služobného času tak, ako ho žalobca uvádza v žalobe, je
správny a je vypočítaný úplne identickým spôsobom, ako bol tento vypočítavaný vo všetkých doterajšíchsúdnych sporov kolegov, ktorých zastupoval ten istý právny zástupca. Je potrebné vychádzať práve z
fondu pracovného času, pretože v ňom by mali byť zahrnuté všetky hodiny, ktoré musí zamestnanec
za daný mesiac odpracovať tak, aby splnil zákonom (príp. kolektívnou zmluvou) stanovený týždenný

pracovný čas, s výnimkou nadčasov, keďže tieto nie je možné dopredu plánovať. Do fondu služobného
času hasiča sa výlučne započítava len 17 (do konca roka 2021) resp. 16 hodín (od roku 2022).
Celkový pracovný čas hasiča predstavuje súčet fondu pracovného času, služobných pohotovostí a
nadčasov za daný mesiac. Údaj o odpracovaných hodinách v rámci výpisu z dochádzkového systému
SAP je v položke „odpracované hodiny“ (skratka „OH“), totožný s údajom o fonde pracovného času

(skratka „FPČ“) uvedenom na výplatnej páske. Napr. mesiac apríl 2021, pri ktorom je vo výpise z
dochádzkového systému SAP údaj o odpracovaných hodinách v stĺpci „OH“ 151,12, pričom vo fonde
pracovného času na výplatnej páske za mesiac apríl 2021 je uvedený rovnaký údaj 151,20. Z výpisov
z dochádzkového systému SAP zároveň vyplýva aj to, že v rámci odpracovaných hodín „OH“ nie sú
započítané hodiny odpracovanej služobnej pohotovosti, keďže tieto sú osobitne uvedené v kolónke
„PR“. Dochádzkový systém SAP je výlučne evidenciou služobného času príslušníkov HaZZ. Pri výpočte

priemerného týždenného pracovného času je teda nutné vychádzať z vnútroštátnej úpravy, aby bolo
možné zistiť, či Smernica bola transponovaná správne a či je dodržaný článok 6 písm. b) Smernice
o maximálnom týždennom pracovnom čase. Zároveň je potom pri výpočte priemerného týždenného
pracovného času potrebné vychádzať z definície pojmu „služobný čas“ uvedenej v § 85 a § 86
ZoHaZZ, ako aj z jednotlivých ustanovení ZoHaZZ ktoré je nevyhnutné považovať za služobný čas (t. j.

služobnú pohotovosť a nadčas) a zároveň aj z ustanovenia § 97 ZoHaZZ, ktorý presne stanovuje čo sa
považuje za služobný čas. Smernica v článku 15 umožňuje prijať členským štátom výhodnejšiu úpravu
v porovnaní s minimálnymi požiadavkami, ktoré zakotvuje Smernica. V súlade s týmto vnútroštátna
právna úprava v § 97 ZoHaZZ vymedzuje, ktorý čas resp. ktoré časové obdobia sa posudzujú ako
vykonávanie štátnej služby. Neobstojí preto obrana žalovaného, ktorý namieta použitie ustanovenia §

97 ZoHaZZ, pretože toto ustanovenie bolo zavedené v súlade s dispozitívnym ustanovením článku
15 Smernice a teda je v tomto smere nutné vychádzať práve z vnútroštátnej právnej úpravy. Právo
Európskej únie stanovuje minimálne štandardy, ktoré musia členské štáty dodržiavať, ale členské štáty
môžu prijať alebo zachovať výhodnejšie ustanovenia pre zamestnancov. Článok 2 ods. 1 Smernice
v rámci definície pracovného času uvádza, že pracovným časom je aj vykonávanie činnosti alebo

povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi alebo praxou, pričom takýmto vnútroštátnym predpisom
je v tomto smere aj § 97 ZoHaZZ (resp. obdobne § 144a ZP). Za nesprávne a zavádzajúce je aj
tvrdenie žalovaného, že do výpočtu priemerného týždenného pracovného času nemožno zarátavať
čas, kedy hasič čerpá dovolenku, prípadne je pracovne neschopný. Toto tvrdenie je totiž v prvom
rade v rozpore so znením samotnej Smernice. Podľa článku 16 písm. b) Smernice pri prepočte

týždenného pracovného času nemožno zohľadňovať obdobia, kedy bol pracovník práceneschopný,
prípadne čerpal zákonom priznaný nárok na dovolenku a teda nemožno týmito obdobiami, počas
ktorých pracovník nepracoval, znižovať priemerný týždenný pracovný čas. Doby ročnej dovolenky a
dočasnej práceneschopnosti sa do výpočtu priemeru bez všetkého ako voľno nemajú započítavať. Je
preto nesprávna aj argumentácia žalovaného, ktorou sa žalovaný fakticky dožaduje, aby sa na výpočet

priemerného týždenného pracovného času zohľadnil iba skutočný čas výkonu služby a služobnej
pohotovosti s tým, že obdobia dovolenky a pracovnej neschopnosti sa majú jednoducho započítať
do voľna medzi služobnými zmenami. Ak by totiž nemali byť obdobia zákonom priznanej dovolenky
posudzované ako odpracovaný čas, odradzovalo by to pracovníkov od čerpania platenej dovolenky
za kalendárny rok, ktorú Súdny dvor považuje za mimoriadne významnú zásadu sociálneho práva

Európskej únie, od ktorej sa nemožno odchýliť. Podľa rozsudku C-514/20 zo dňa 13.01.2022 vo veci DS
protiKochPersonaldienstleistungenGmbHjudikoval:„Článok7ods.1smerniceEurópskehoparlamentu
a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v spojení
s článkom 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni
ustanoveniukolektívnejzmluvy,podľaktoréhosanaúčelyurčenia,čiboldosiahnutýlimitodpracovaných

hodín zakladajúci nárok na príplatok za prácu nadčas, nezohľadňujú hodiny zodpovedajúce obdobiu
platenej dovolenky za kalendárny rok, ktorú pracovník čerpal, ako odpracované hodiny.“ Žalovaný sa
jeho výkladom Smernice snaží navodiť dojem, že pojem „dovolenka“ je právne (svojim obsahom a
dopadom) totožný so všetkými poskytovanými druhmi voľna (napr. voľno za sviatok, platené služobné
voľno) a takto ho umelo zahrnúť pod pojem „čas odpočinku“. Ak žalovaný podľa legislatívy považuje

napr. obdobia plateného voľna alebo voľna za sviatok, za čas vykonávania štátnej služby, nemôže
tento čas na druhej strane považovať za „čas odpočinku“. Náš zákonodarca žiadne „neutrálne dni“ v
ZoHaZZ neupravuje a dokonca neumožňuje žiadne odpočítavanie akýchkoľvek dní v rámci akéhokoľvek
(či už „referenčného“, alebo iného) obdobia, a to ani v rámci 6 mesačného obdobia uvedeného v §86 ods. 1 ZoHaZZ. Priemer sa nemá vypočítavať v uvádzanom „referenčnom“ období 6 mesiacov,
kde žalovaný toto „referenčné obdobie“ stotožňuje s úpravou nerovnomerného rozvrhnutia služobného
času v § 86 ods. 1 ZoHaZZ. Článok 6 Smernice stanovuje maximálny týždenný pracovný čas a v

súvislosti s tým rozlišuje: 1. v písmene a) stanovený týždenný pracovný čas, ktorý bude obmedzený
zákonmi - tzv. zákonný pracovný čas, ktorý je ustanovený v § 85 ZoHaZZ na 40 hodín týždenne
(čo predstavuje najvyšší možný rozsah týždenného pracovného času), a 2. v písmene b) maximálny
priemerný pracovný čas za stanovené obdobie 7 po sebe nasledujúcich dní. Hypotéza právnej normy
článku 6 písm. b) Smernice predpokladá dodržanie (neprekročenie) priemerného 48 hodinového

týždenného pracovného času a nie prekročenie 48 hodín v rámci siedmich dní. Vymedzenie siedmich za
sebou nasledujúcich kalendárnych dní je v Smernici len vymedzením dĺžky trvania pracovného týždňa,
v rámci ktorého je ustanovený týždenný pracovný čas, ktorý nesmie v priemere presiahnuť 48 hodín.
Týždenný pracovný čas stanovený počas pracovného týždňa je konštruovaný ako priemerný týždenný
pracovný čas, ktorý možno určiť len ako priemer reálne odpracovaných hodín v pracovnom týždni
za viaceré pracovné týždne v konkrétne stanovenom (sledovanom) časovom období. Pri zisťovaní, či

bol porušený článok 6 písm. b) Smernice je preto potrebné prihliadať na priemer za dlhšie časové
obdobie a nie je možné zisťovať prekročenie priemeru konkrétne v každom kalendárnom týždni. V
tomto smere je možné čo aj analogicky vychádzať z tzv. referenčného obdobia, ktoré však Smernica
predpokladá v rôznych dĺžkach. Podmienkou, aby bolo možné v členskom štáte aplikovať referenčné
obdobie v konkrétnej dĺžke je to, že právna úprava referenčných období by musela byť transponovaná

resp. prevzatá do vnútroštátneho právneho predpisu a museli by byť stanovené konkrétne podmienky
výpočtu priemerného týždenného pracovného času v presne vymedzenom referenčnom období. Tu
však referenčné obdobie, tak ako ho vymedzuje Smernica, nebolo prevzaté do právnej úpravy ZoHaZZ
a nebola takto využitá ani žiadna z odchýlok resp. výnimiek ustanovených v článku 17 Smernice.
ZoHaZZ neustanovuje žiadnu definíciu priemerného služobného času, rovnako neustanovuje ani to, čo

sa považuje za „týždeň“ na účely určenia rozsahu služobného času a jeho rozvrhnutia. Zákonodarca
v ustanovení § 86 ZoHaZZ upravuje vyslovene rozvrhnutie služobného času, ktorý je stanovený na
40 hodín týždenne a tento môže byť rozvrhnutý nerovnomerne po obdobie šiestich mesiacov. V rámci
takto stanoveného nerovnomerného rozvrhnutia služobného času je stanovená dĺžka služobného dňa v
rozsahu najviac 24 hodín. Vykonávanie služobných činností príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým

služobným časom sa rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. Z uvedeného vyplýva, že
ZoHaZZ nielenže neupravuje žiadne obdobie pre výpočet priemerného služobného času na účely článku
6 písm. b) Smernice, ale veľmi nejednoznačne a neúplne upravuje obdobie, počas ktorého sa rozvrhuje
týždenný služobný čas. Problém spôsobuje to, že služobný čas zásahových hasičov, ktorí slúžia v
režime nerovnomerne rozvrhovaného služobného času, je v skutočnosti rozvrhovaný tak, ako je to u

príslušníkov HaZZ s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom (t. j. ako u „denných“ resp. „suchých“
hasičov). V rámci stanoveného šesťmesačného obdobia sa služobný čas musí rozvrhnúť tak, aby na
konci tohto obdobia bol dodržaný zákonom ustanovený rozsah týždenného služobného času príslušníka
v rozsahu 40 hodín týždenne, a to v rámci plánovaných dovoleniek či práceneschopností. Ak služobný
čas príslušníka je stanovený na 40 hodín týždenne (§ 85 ods. 2 ZoHaZZ), pri odslúžení čo i len dvoch

služobných dní v týždni presiahne tento čas minimálne o 8 hodín (2 zmeny po min. 24 hodín = 48
hodín). Ak však do služobného času žalobcu nezapočítame hodiny odslúženej pohotovosti, potom
deklarovaný „týždenný služobný čas“ bude formálne zodpovedať zákonom resp. kolektívnou zmluvou
ustanovenému týždennému služobnému času (2 x 16 hodín = 32 hodín). Obdobie šiestich mesiacov, t. j.
presný začiatok a koniec tohto obdobia by mal byť v zákone alebo kolektívnej zmluve riadne upravený,

čo však v prípade ZoHaZZ ani kolektívnej zmluvy splnené nie je. Šesťmesačné obdobie upravené
v § 86 ZoHaZZ nemožno stotožňovať s referenčným obdobím, v ktorom sa má sledovať maximálny
priemerný pracovný čas v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice. Referenčné obdobia podľa čl. 16 Smernice
(„členské štáty môžu stanoviť“ v rôznej dĺžke), musia byť stanovené vopred a to v konkrétnom právnom
predpise tak, aby boli vždy jednoznačne určiteľné. Zároveň musí byť takto stanovená nielen samotná

dĺžka referenčného obdobia (napr. 4 – 12 mesiacov), ale aj presný spôsob jeho vymedzenia (napr. od
01.01. do 30.06., od 01.03. do 30.09 a pod., či ide o pevné alebo pohyblivé obdobie), v opačnom prípade
je odkazovanie na referenčné obdobia pre adresáta právnej normy absolútne nejasné a neurčiteľné.
Preto je najvýstižnejšie pre zistenie porušenia článku 6 písm. b) Smernice počítať priemer týždenného
pracovného času za celé žalované obdobie, nakoľko Smernica požaduje, aby priemerný týždenný

pracovný čas bol zachovaný v každom referenčnom období bez ohľadu na jeho dĺžku (či už by išlo o
4, 6 alebo 12 mesačné referenčné obdobie). Zo samotného ZoHaZZ, ale ani iného právneho predpisu
či kolektívnej zmluvy nevyplýva, že by tieto ustanovenia Smernice boli do nášho právneho poriadku
riadne prevzaté. Podľa rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn.: 5C/136/2023 zo dňa 22.02.2024:„Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES, tunajší
súd konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný
pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti je nevyhnutné si

uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné aby bolo prevzaté
do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, že by SR uvedené
ustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala do vnútroštátneho poriadku, a teda,
že by maximálny týždenný pracovný čas, bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci, referenčného
obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže

Slovenská republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. ani inom zákone,
upravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o
stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala,
resp. že by do právneho poriadku SR boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia
referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia
§ 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času. Vzhľadom na

uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia bola
nedôvodná,nakoľkoustanovenieoreferenčnomobdobí,súvisiacomsmaximálnouvýmeroutýždenného
pracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku SR riadne prevzaté, a preto sa žalovaný
nemôže dovolávať jeho aplikácie.“ Pritom aj počas referenčného obdobia, bez ohľadu na jeho dĺžku,
sú štáty povinné garantovať neprekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času, nakoľko

žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období možnosť štátu nerešpektovať
záväzok podľa článku 6 písm. b) Smernice, viď rozsudok Súdneho dvora C-254/18 zo dňa 11.04.2019
vo veci Syndicat des cadres de la sécurité intérieure: „Článok 6 písm. b), článok 16 písm. b) a článok
19 prvý odsek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej

právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné
obdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava
obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas
v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do
rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období.“ Naša vnútroštátna právna úprava

v ZoHaZZ neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový
týždenný pracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich referenčných období (ak by
referenčné obdobia boli do právneho poriadku vôbec prevzaté). Žalobca pritom v žalobe deklaroval,
že maximálny priemerný týždenný pracovný čas je sústavne prekračovaný. Každý hasič vždy počas
kalendárneho roka vykonáva prácu nadčas, pričom k najmenej 2 službám za týždeň, ktoré trvajú

najmenej 48 hodín treba pripočítať nielen hodiny nadčasov, ale aj nariadené služobné pohotovosti,
hodiny strávené na kurzoch, školeniach a výcvikoch. Z uvedeného systému je zrejmé, že aj pri týždňoch,
kedy hasič odpracuje „len“ 2 zmeny, jeho priemerný týždenný pracovný čas nevyhnutne prekročí 48
hodín týždenne.
3.4. Vo vzťahu k námietkam žalovaného o neexistencii škody resp. ujmy, k tvrdeniam žalovaného

ohľadne „možnosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti“ v súvislosti so služobnou pohotovosťou,
žalobca uviedol, že počas celého jej trvania je povinný nachádzať sa v budove hasičskej stanice, túto
nemôže opustiť a súčasne musí byť fyzicky aj psychicky vždy pripravený do 1 minúty od ohlásenia
poplachu vykonať výjazd. Služobná pohotovosť je vykonávaná v nočných hodinách od 22:00 do 06:00
hod., čo ju robí o to náročnejšou a vyčerpávajúcejšou a možnosť „oddychovať“ je vyslovene iluzórna.

Žalovaný tvrdí, že žalobca mal možnosť sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v HaZZ
oboznámiť so všetkými podmienkami výkonu služby. Teda ak by aj dochádzalo k porušovaniu Smernice
akoajZoHaZZ,taksivlastnezatomôžekaždýhasič,pretožeakdoHaZZnastúpil,mátakýtoprotiprávny
stav bez ďalšieho tolerovať. Žalobca vedel, že bude pracovať v režime 3 zmien striedajúcich sa v
24 hodinových intervaloch. Nevedel, že reálne bude pravidelne pracovať oveľa vyšší počet hodín

týždenne, ani že žiadnu z hodín odpracovaných služobných pohotovostí nebude žalovaný (a teda ani
služobný úrad) považovať za pracovný (služobný) čas. Žalovaný poukazuje na rozsudok Okresného
súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 21C/60/2022 zo dňa 02.02.2023, ktorým mala byť žaloba pre neunesenie
dôkazného bremena zamietnutá, hoci nenadobudol do dnešného dňa právoplatnosť. Žalobca vo svojej
žalobe podrobne uvádza všetky tie skutočnosti, ktorých údajnú absenciu tamojší súd vyčítal žalobcovi.

Žalovaný taktiež poukazuje na to, že žalobca bol s plánovaným rozvrhom služobného času vždy
oboznámený, ide o návrh rozvrhu služieb, s ktorým sú hasiči oboznamovaní 3 dni pred začiatkom
nasledujúceho kalendárneho mesiaca. je to však rozdielny plán od plánu služieb, ktorý ako dôkaz priložil
žalobca k žalobe (Dôkaz 4 – mesačné výpisy z dochádzkového systému SAP), t.j. reálny výkon služieb.Ten potvrdzuje, že služobná pohotovosť nie je započítaná do pracovného (odpracovaného) času, keďže
v stĺpci „OH“ (odpracované hodiny) je uvádzaný len celkový súčet hodín odpracovaných v rámci výkonu
služby v daný mesiac a teda nezohľadňuje aj odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti.

Vzhľadom na dlhoročne nedostatočný počet príslušníkov - zásahových hasičov a v tomto smere
absolútne personálne poddimenzovaný stav HaZZ, ktorý žalovaný štát kompenzuje práve sústavným
prekračovaním maximálneho týždenného služobného času v priamej nadväznosti na predstieranie, že
služobná pohotovosť nie je pracovným časom, je pre každého zásahového hasiča objektívne nemožné,
aby namietaním rozvrhu plánu služieb dosiahol jeho úpravu v zmysle zníženia počtu hodín, ktoré musí

celkovo odslúžiť. Žalovaný poukazuje na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, v
ktorých sa tento zaoberal výškou náhrad nemajetkovej ujmy v peniazoch napr. zásahmi do osobnosti
neoprávnenou kritikou resp. usmrtením člena rodiny. Žalovaný sa tu snaží porovnávať neporovnateľné,
viď rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.12.2022, sp. zn. 17Co/59/2022 (ods. 48),
obdobne aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23.11.2022, sp. zn. 17Co/47/2022
(ods. 23): „Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a

trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal
žalovaný v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením
člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje
ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. obetiam trestných činov.“. K častiam odôvodnení
rozhodnutí odvolacích súdov a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré žalovaný v odpore cituje,

právne názory uvedené v predmetných rozhodnutiach súdov síce nijako žalobca nespochybňuje, avšak
v tomto spore ide z hmotnoprávneho hľadiska o veľmi špecifický nárok, ktorý zďaleka nemožno
porovnávať s nárokmi na náhradu nemajetkovej ujmy v typických sporoch o ochranu osobnosti. Základ
žalovaného nároku žalobcu spočíva v nároku na náhradu škody z porušenia úniového práva, pričom
ustanovenia § 11 – 13 OZ o ochrane osobnosti sú tu použité len analogicky a to výlučne z dôvodu, že

náš právny poriadok nemá žiadny osobitný právny predpis či ustanovenie, ktoré by upravovalo nárok
na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením práva Európskej únie, za ktorú škodu zodpovedá
štát. V súvislosti s námietkami žalovaného, ktorými spochybňuje, že by žalobcovi akákoľvek ujma v
dôsledku žalovaného protiprávneho stavu vôbec vznikla, opätovne poukázal na rozsudok Súdneho
dvora C-243/09 zo dňa 14.10.2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého už len samotná strata času

odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením
článku 6 písm. b) Smernice a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek prípadný
ďalší následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva, pretože už len
samotná strata času odpočinku znamená zásah do základného práva na ochranu zdravia a ujmu v
tomto smere. Teda na procesný úspech v tomto spore nie je nevyhnutné preukazovať žiadnu ďalšiu

osobitnú ujmu napr. na rodinnom živote, či iných osobnostných právach, pretože už samotná strata
času odpočinku, ku ktorej dochádza prekračovaním maximálneho pracovného času, je aj sama o
sebe dostatočná na priznanie žalovaného nároku. Žalobca však ako dôkaz navrhol svoj výsluch. Pri
vzájomnom porovnaní žalovanej sumy s počtom hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti,
potom uplatnená náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje vo výške 2,40

Eur za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti (4.342,89 Eur : 1809,50 hodín = 2,24 Eur/hod.),
pričom táto suma je stále výrazne nižšia, ako je priemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej
republike pre prvý (najľahší) stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie predstavovala sumu
vo výške 3,91 Eur.
3.5. K námietke miestnej nepríslušnosti žalovaného žalobca poukázal na skutočnosť, ktorá zakladá

nárok na náhradu škody, tá nastala v mieste výkonu jeho služobnej činnosti, pričom tu vznikli a
prejavili sa aj následky tejto škody vo forme nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť nastala v územnom
obvode Okresného súdu Zvolen. Ak žalovaný tvrdí, že má ísť o „pracovnoprávny spor“ a teda z
hľadiska kauzálnej príslušnosti súdov má byť miestne príslušným v tomto prípade Okresný súd Banská
Bystrica, k dôvodom, prečo sa v danom prípade nejedná o „mzdový nárok“, sa žalobca už podrobne

vyjadril, zo žiadneho zákonom stanovaného hľadiska nemožno tento spor podradiť pod „individuálny
pracovnoprávny spor“, či „spor z kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, štrajku a výluky“ tak, ako ich
vymedzuje § 24 CSP. Nie sú teda naplnené zákonné predpoklady funkčnej príslušnosti súdu, na základe
ktorých by mal byť príslušným na konanie Okresný súd Banská Bystrica.

4. K vyjadreniu žalobcu žalovaný v písomnom stanovisku zotrval na svojej doterajšej argumentácii.
Ohľadom skutočnosti, že žalobca v skutočnosti žiada mzdové nároky, žalovaný poukázal napríklad
na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03.04.2024, ktorým vec vrátil
súdu prvej inštancie na nové konanie, cit.: „52. Aj keď na strane jednej sa na prvý pohľad javí, žesúd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy vychádzal z povahy nemajetkovej ujmy, v skutočnosti
tomu tak nie je, pretože súd pri ustálení výšky tohto nároku vychádzal z matematických prepočtov
peňažnej náhrady podľa § 122 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnej náhrady podľa §

122 ods. 1 tohto zákona, čo je 50 % mínus 15 %, čo sa rovná 35 %, na základe čoho s prihliadnutím
na to, v akej konkrétnej výške bola žalobcovi v rozhodnom období vyplatená peňažná náhrada za
každú hodinu služobnej pohotovosti, vypočítal žalobcovi nevyplatený peňažný rozdiel, čím fakticky
stotožnil nemajetkovú ujmu so mzdovým nárokom, resp. s vecnou škodou, ktoré ale neboli predmetom
tohto konania.“ Žalovaný v tomto zmysle znovu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, cit.: „(...) V takto individualizovanom rámci určovania
konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah
vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť.“ Prípadný odklon od tohto v
zásade nového rozhodnutia predstavuje zásah do práva na spravodlivý proces, čím sa narušuje princíp
právneho štátu ustanovený v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný poukázal na
radu ďalších rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach, kedy sa právni zástupcovia

žalobcov pokúšali o uplatnenie rovnakého spôsobu, aký uplatnil aj právny zástupca žalobcu v tomto
konaní, avšak bezúspešne: rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/12/2024 zo dňa 30. mája
2024, sp. zn. 8C/2/2024 zo dňa 04.04.2024, a sp.zn. 8C/73/2023 zo dňa 04.04.2024. Okresného
súdu Pezinok sp. zn. 8C/51/2023 zo dňa 19.06.2024, Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn.
3C/18/2023 zo dňa 02.02.2024, sp. zn. 17C/16/2023 zo dňa 05.01.2024, Krajského súdu v Nitre sp.

zn. 9Co/332/2012 z 02.10.2013,Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/26/2024
zo dňa 30.05.2024 Krajský súd v Banskej Bystrici vec vrátil Okresnému súdu v Lučenci na nové
konanie a to z dôvodu, že Okresný súd Lučenec porušil zásadu „ne ultra petitum“, keď rozhodol vo
veci priznaním plnej výšky žiadanej žalobcom, ktorú si vypočítal totožným spôsobom ako v tomto
prípade. Súdy Slovenskej republiky sa odkláňajú od predmetného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy

z dôvodu, že tento celkom zrejme odporuje podstate a účelu náhrady nemajetkovej ujmy a fakticky
„zlieva“ pojem nemajetková ujma s pojmom vecná škoda. Takýmto spôsobom rozhodovania súdov
predstavuje konanie v excese, kedy prípadné takéto rozhodnutie predstavuje porušenie zásady ne ultra
petitum, teda rozhodovanie v rozpore s § 216 Civilného sporového konania (ďalej len ako „CSP“).
Žalovaný s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-742/19 má za to, že tu nemožno

hovoriť o skutočnej škode spočívajúcej v rozdielnom ohodnotení výkonu služby a služobnej pohotovosti,
teda ich rozdielne ohodnotenie neznamená zásah do mzdových práv pracovníkov. Zároveň žalovaný
poukazuje aj na systematický výklad predmetných pojmov, o nemajetková ujma je upravená v § 11 až §
16 Občianskeho zákonníka, skutočná ujma je upravená v § 415 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa
uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023 zo dňa 19.07.2023, cit.: „46. V súvislosti s

určením výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch iných žalobcov voči tej istej žalovanej
praxokresnýchsúdovvobvodeKrajskéhosúduvKošiciachajtohtokrajskéhosúdujedlhodobojednotná
ohľadne záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku, ktorú žalobcovia
utrpeli v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice. Súdy preto aj keď spočiatku priznávali nemajetkovú
ujmu vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu toho ktorého žalobcu, keď

vychádzali z argumentácie, že nemajetková ujma má najbližšie k náhrade škody vzniknutej v dôsledku
konštatovaného porušenia práva a jej výpočet ako rozdiel náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z. a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a/ cit. zákona je možné považovať
za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, postupne od tejto súdnej praxe bolo upustené
a výška náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch iných žalobcov sa pohybuje v rozpätí od

1.500 € do 2.500 € (viď rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/35/2022, 6Co/60/2022,
6Co/193/2022, 6Co/102/2022, 11Co/222/2020, 11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2020 – vo všetkých priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 €, sp. zn. 2CoPr/3/2019 – priznaná náhrada 1.500 € a sp. zn.
6Co/129/2022 – priznaná náhrada 2.500 €). (...) Z hľadiska určenia tejto výšky nie je rozhodujúce, v akej
výške došlo k strate na zárobku žalobcu, keď za pracovnú pohotovosť mu bola vyplácaná iba odmena

vo výške 15 % platového stupňa, hoci za naridenú služobnú pohotovosť by mu patrila za každú hodinu
peňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (pozn. bod
49. uznesenia). Krajský súd v Košiciach jasne ustanovil, že predmetný spôsob výpočtu nie je správny a
síce dodatočne, ale predsa sa od neho odklonil. Nakoľko žiadne iné súdy v Slovenskej republike, okrem
niektorých súdov Banskobystrického kraja, nepovažujú predmetný výpočet za správny, tak má žalovaný

za to, aby aj Okresný súd Zvolen prihliadol na predmetné rozsudky 7 a uznesenia okresných a krajských
súdov v Slovenskej republike a upustil od rozhodovania predmetným spôsobom.“. Žalovaný ďalej citoval
mnohé rozhodnutia súdov, v ktorých sa zaoberali spôsobom zisťovania výšky nemajetkovej ujmy.4.1. Žalovaný nesúhlasí, že by bol článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi
porušený z dôvodu nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES. Poukazuje na rozsudok Okresného
súdu Rimavská Sobota sp. zn. 16C/11/2023 zo dňa 30.01.2024, keď je povinnosťou súdu skúmať v

prvom rade, či vôbec došlo k porušeniu smernice 2003/88/ES. Žalovaná suma predstavuje marginálny
rozdiel oproti najnovším rozsudkom okresných súdov, resp. krajských súdov, v predmetných veciach.
Súdna prax v prípadoch, kedy došlo k porušeniam smernice 2003/88/ES sa ustálila na rozsahu 1.500
Eur až 2.500 Eur. napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/85/2023 zo dňa 06.03.2024,
uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/7/2023 zo dňa 09.01.2024, ktorým odvolací súd

rovnako zrušil rozhodnutia súdu prvej inštancie a vec vrátil na nové konanie, uznesenie Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03.04.2024, ktorým rovnako zrušil rozhodnutie súdu prvej
inštancie konštatujúc, že priznaná suma 4.445,48 Eur je nedôvodne vysoká, uznesenie Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023 zo dňa 19.06.2023 bod 46., ktorý sa priklonil k rovnakému záveru
a zrušil rozsudok Okresného súdu Michalovce č. k. 5C/22/2022-150 zo dňa 05.12.2022, ktorým súd
priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.640,93 Eur a vec vrátil na nové

konanie. Zároveň je zrejmé, že súdy mimo Banskobystrického kraja, resp. aj niektoré súdy v rámci
Banskobystrického kraja, priznávajú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 1.000 Eur až 2.500
Eur, resp. viac iba v odôvodnených prípadoch a aj to len do výšky približne 3.500 Eur. V ostatnom zotrval
na svojich vyjadreniach.

5. Súd vykonal dokazovanie na pojednávaní dňa 05. 11. 2024 výsluchom žalobcu, oboznámením
listinných dokladov a zistil nasledujúci skutkový a právny stav veci:

6. Žalobca na pojednávaní potvrdil, že pracuje na hasičskej stanici vo Zvolene od 01. 04. 2021.
Pracovný čas je organizovaný tak, že pracuje na 3 smeny, má 24 hodinové služby a potom by mal mať

48 hodín voľno. Toto sa však nie vždy dodržiava, nakoľko musí absolvovať aj rôzne školenia, kurzy
alebo opakované kurzy, výcviky a podobne. Počas 24 hodinovej služby má 16 hodín pracovný čas, na to
nadväzuje8hodinovánočnápohotovosť.Počaspracovnéhočasumáurčené,čosarobí,cezpohotovosť
musí byť na pracovisku pripravený do 1 minúty na výjazd. Služby sa plánujú každý mesiac, je s nimi 3 dni
vopred oboznámený, avšak v priebehu mesiaca sa tento plán mení, napr., ak sa má zúčastniť školení,

kurzov, ktoré nie vždy vie dopredu, t. j. je to nariadené aj mimo rozvrhu plánovaných služieb. Dovolenku
si síce môže čerpať, ale keďže je nariadený minimálny stav, čo je 8 príslušníkov a maximálny stav je
12, 4-ja si vždy čerpajú voľno. Väčšinou si žalobca čerpá náhradné voľno, ktoré dostáva za školenia,
kurzy, ak by si ho nevyčerpal do pol roka, tak by prepadlo, čerpá ho vtedy, keď mu je určené, napr. tak,
že má zostať 5 hodín doma a potom nastúpiť do práce o 12-tej. Toho času má v podstate nevyčerpanú

celú dovolenku, nakoľko si ju nemal kedy vyčerpať. Je ženatý, má dve maloleté deti vo veku 3 a 2 rokov.
Uvedená organizácia práce značne narušuje chod ich domácnosti, ak si aj niečo naplánujú a nečakane
musí ísť do práce, musí niekoho zabezpečiť na pomoc manželke, ktorá je na materskej dovolenke, avšak
jedno dieťa už nastúpilo do MŠ. Rodičia v tomto veľmi nevedia pomôcť. Prednedávnom mu ochorela
mama, v priebehu mesiaca zostala na vozíku a všetko bolo treba riešiť, musel to rieši na úkor rodiny,

nakoľko bol časovo obmedzený. Keď je doma, trávi čas s deťmi. Predtým chodieval hrávať halový futbal,
na turistiku, t. času už nie, pretože nemá toľko času kvôli práci a voľný čas sa snaží venovať svojej
rodine. Ak by mal viac času, viac by sa mohol venovať rodine, mohli by chodiť aj na výlety, pozrieť
mamu v domove. Na otázku žalovaného, či pociťuje nejaké zdravotné problémy v súvislosti s pracovným
nasadením, uviedol: nie, hoci je pravdou, že má ľahší spánok, ľahko sa na hocičo budí, pije veľa kávy

a z poplachových senzorov má určité tiky, ak to vidí aj niekde inde. Pred nástupom do HZ vedel, že
bude robiť 24 hodinové služby, ale že to takto funguje, o tom nikdy nebol vopred oboznámený. Svoju
prácu má rád, chcel by ju ďalej robiť, ak sa nič nezmení, možno do budúcna bude uvažovať o zmene
povolania. Táto situácia sa na pracovisku nijako nerieši. On sám to neriešil, kolegovia sa to snažili riešiť
cez nadriadených, ale nič sa s tým neurobilo. Všetci o tom vedia, ale nič sa s tým nerobí.

7. Súd v rámci dokazovania oboznámil listiny: doklady žalobcu k vymenovaniu za príslušníka HaZZ,
rozpis pracovnej pohotovosti s vyčíslením nároku žalobcu, výplatné pásky žalobcu za obdobie apríl 2021
až február 2024, Plán služieb, rozhodnutia Súdneho dvora.

8. Súdvprvomradesazaoberalnámietkoužalovaného miestnejakauzálnejnepríslušnostitunajšieho

súdu a námietku svojej pasívnej vecnej legitimácie.

8.1. Podľa § 19 písm. b) CSP, popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj
súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.8.2. Podľa § 40 CSP, súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú
príslušnosť počas celého konania; kauzálnu príslušnosť v obchodnoprávnych sporoch súd skúma iba

do otvorenia pojednávania alebo predbežného prejednania sporu.

8.3. Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená
včas, súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

8.4. Podľa § 43 ods. 1 CSP, ak súd postupom podľa § 40 a 41 zistí, že nie je príslušný, bezodkladne
postúpi spor príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom žalobcu. Žalovaného upovedomí
len vtedy, ak mu už bola žaloba doručená.

8.5. Pokiaľ žalovaný namietal miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu, túto námietku súd vyhodnotil

ako nedôvodnú a v zmysle § 42 CSP na ňu neprihliadol. Predmetom konania je nárok žalobcu na
náhradu škody. Zo skutočností uvádzaných v žalobe je zjavné, že za skutočnosť, ktorá zakladá právo na
náhradu škody, žalobca označil zásah do jeho práv postupom žalovaného, v dôsledku čoho mu vznikla
škoda a to v súvislosti v výkonom povolania žalobcu. Miesto výkonu jeho stálej služobnej činnosti je
mesto Zvolen, ktoré je v územnom obvode Okresného súdu Zvolen, kde vznikli a prejavili sa následky

škody vo forme nemajetkovej ujmy. S poukazom na ust. 19 písm. b) CSP je tak miestna príslušnosť
tunajšieho súdu daná. Kauzálnu príslušnosť súd skúma ex offo aj v prípade, ak žiadna zo strán takúto
námietku nevznesie. Súd pri začatí konania nezistil, že by sa jednalo o pracovnoprávny spor, kde od
platnosti a účinnosti novely C.s.p. súvisiacej so zmenou súdnej mapy sa kauzálne príslušným súdom
od 01. 06. 2023 v individuálnych pracovnoprávnych sporoch stal Okresný súd Banská Bystrica pre

obvod Krajského súdu v Banskej Bystrici. Doposiaľ vo všetkých právoplatných rozhodnutiach súdov SR
boli opakovane vyvrátené námietky žalovaného, že v obdobných sporoch sa jedná o pracovnoprávny
spor, s čím súvisela aj námietka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, bolo jednoznačne ustálené,
že žalobca podáva žalobu o náhradu škody, ktorá mu vznikla porušením práva Európskej únie. Súd
pri úvahe o jeho právomoci vo veci konať a rozhodnúť dospel k záveru, že jeho právomoc je daná,

keďženeexistuježiadnyinýorgándisponujúcikompetenciounarozhodnutieoprávežalobcunanáhradu
nemajetkovej ujmy voči štátu za porušenie práva EÚ. Súd preto konštatuje, že je vecne a miestne
príslušným na rozhodovanie a prejednanie žaloby žalobcu.

8.6. Pokiaľ súd zotrval na posúdení nároku žalobcu ako nároku o náhradu škody, ktorá mu

vznikla porušením práva Európskej únie, nebola dôvodná ani námietka pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného, keďže predmetom žaloby nie je pracovnoprávny spor, nie je dôvod, aby žalobca žaloval
svojho zamestnávateľa. Naopak bolo doposiaľ vždy právoplatne judikované, že žalovaný je v spore
pasívne vecne legitimovaný - pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom spore je Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj

Hasičský a záchranný zbor. V tejto súvislosti treba poukázať na princíp právnej istoty vyjadrený v
článku 2 C. s. p., ktorý znamená okrem iného aj legitímne očakávania sporových strán, že ich spor
bude rozhodnutý spravodlivo. Hoci o otázkach, ktoré súdu v tomto konaní rieši ako otázky predbežné,
neexistuje „ustálenározhodovaciapraxnajvyššíchsúdnychautorít“,existujestabilnározhodovaciaprax
súdov prvoinštatnčných, ako aj súdov druhoinštančných, a žalovaný neuviedol žiadne také skutočnosti

a dôkazy, z ktorých by súd mohol vyvodiť iné právne závery.

9. Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá Smernica nebola do právneho poriadku
SR transformovaná správne, tvrdil, že úprava v ZoHaZZ neodporuje dotknutej Smernici, a že nie je
daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv plynúcich z čl. 2 a 6

písm. b) Smernice 2003/88/ES.

9.1 Podľa Čl.2 ods. 1 C.s.p., ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Podľa ods. 2, právna
istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s

ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,
aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Podľa ods.
3, ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak,
každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.9. 2. Obdobne ako v bode 8.4. tohto odôvodnenia súd poukazuje na princíp právnej istoty
vyjadrený v článku 2 C. s. p., ktorý znamená okrem iného aj legitímne očakávania sporových strán,

že ich spor bude rozhodnutý spravodlivo. Zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na
spravodlivý proces. Ochrane právnej istoty ako základnému aspektu právneho štátu venuje náležitú
pozornosť aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre (rozsudok vo veci Brumărescu
proti Rumunsku z 28. októbra 1999 a vo veci Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003). Žalovanému,
ktorý je stranou sporu na strane žalovaného vo všetkých takýchto obdobných sporoch sú isto známe

závery stoviek právoplatných rozhodnutí súdov SR (provinštančných a druhoinštančných), že dotknutá
SmernicaneboladoZoHaZZprevzatásprávne,pretoževnútroštátnaprávnaúprava(ZoHaZZ)umožňuje
zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času v rozpore
s čl. 2 Smernice a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný (pracovný) čas tak, že tento
presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b/ predmetnej smernice, a zároveň že základ
nároku žalobcu je tak daný, keďže sú splnené 3 podmienky: 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je

priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2. existencia škody a 3. priama príčinná
súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Bolo by nadbytočné
opakovane v tomto rozhodnutí uvádzať totožné obsiahle odôvodnenie, preto súd poukazuje príkladom
na závery rozsudku prejednávajúceho senátu sp. zn. 18C/25/2023 zo dňa 02.08.2023 (viď najmä body
11-12 odôvodnenia) v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/100/2023

z 20.03.2024 (viď najmä body 12-18 odôvodnenia a bod 23 odôvodnenia – poukaz na ustálenú
rozhodovaciu prax Krajského súdu Banská Bystrica v obdobných sporoch). Na týchto záveroch súd v
plnom rozsahu zotrváva a odkazuje na ne.

9.3. Žalovaný sa k záverom o tom, že nezapočítaním neaktívnej časti služobnej pohotovosti do

pracovného času žalobcu dochádza k porušovaniu čl. 2 Smernice, nijako nevyjadril. Žalovaný namietal,
že žalobca v konaní nepreukázal skutočnosť, že v tomto konkrétnom prípade došlo k prekračovaniu
maximálneho týždenného pracovného času 48 hod./ týždenne, keď namietol správnosť výpočtu žalobcu
uvedený v žalobe. Žalovaný ale neuviedol žiadne vlastné skutkové tvrdenia o tom, aký bol podľa neho
priemerný týždenný pracovný čas žalovaného, a teda že nedošlo k namietanému prekročeniu a tým

porušeniu Smernice, čím je toto jeho popretie neúčinné (§ 151 ods. 2 C.s.p.).
Súd k uvedenému uvádza, že žalovaný neuviedol žiadnu úprava, ktorá by určovala mechanizmus
nerovnomerného rozvrhovania služobného času pri plánovaní služieb v rámci vopred určených
„referenčných období“ tak, aby aj pri zohľadnení času neaktívnej časti služobnej pohotovosti
nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času. Nie je zrejmé, na

základe čoho sa žalovaný dovolával referenčných období a ako mali byť určené. Podmienky pre
neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného času musia byť pre všetkých zamestnancov
rovnaké, nemôžu byť pre každého jednotlivého hasiča odlišne stanovené. Podľa všeobecnej zásady čl.6
Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že nebude prekračovaný
maximálny týždenný pracovný čas nad 48 hod./týždenne pre každé obdobie siedmich dní. Žalovaný

neuviedol žiadne také všeobecne záväzné opatrenie, ktoré by uvedené zabezpečovalo pri rozvrhovaní
služobného času hasičov slúžiacich v zmenách v určenom referenčnom období 6 mesiacov. Pri tom nie
je sporné, že aktuálne je určovaný plán služieb na mesačnej báze, žalovaný neuviedol, akým spôsobom
pri takomto rozvrhovaní služieb sa zabezpečí neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného
času 48 hod./ týždenne. Podľa rozsudku Súdneho dvora C-254/18: „Článok 6 písm. b), článok 16 písm.

b) a článok 19 prvý odsek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia
vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času
stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto
právna úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný

pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov
zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období.“ Naša vnútroštátna
právna úprava v prípade hasičov neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude
prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich
pevných referenčných období. Žalobca uviedol výpočet priemerného týždenného pracovného času za

jednotlivé roky pri zohľadnení skutočného počtu hodín služobnej pohotovosti, ktorých výkon preukázal
z dokladov získaných od žalovaného (ktoré slúžia na výpočet mzdy), kedy evidentne opakovane
dochádza k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Preto súd tvrdenie
žalobcu o porušovaní Smernice považoval za preukázané. Potom sa súd plne stotožňuje s výpočtomžalobcu v žalobe, ktorý preukázal, že za celé žalované obdobie dochádza k prekračovaniu maximálneho
týždenného pracovného času (súd v tomto smere poukazuje aj na zdôvodnenie námietok žalobcu proti
námietkam žalovaného ).

10.1. Súd sa vzhľadom na vyššie uvedené podrobnejšie zaoberá v dôvodoch rozhodnutia uplatnenou
výškou odškodnenia.

10.2. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ústava SR“),

zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä
ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),
najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),
primeraný odpočinok po práci (písm. e).

10.3. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
ako „Obč. Z.), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

10.4. Podľa § 13 ods. 1 Obč. Z., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo

od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej

ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

10.5. Podľa § 853 ods. 1 Obč. Z., občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto
ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom
im najbližšie.

10.6. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva
zo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje
komunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho
právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v

prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia
praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade
náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,
aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme

udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá
na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd
k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu
vznikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa

zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu
osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca)
právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im
má zabezpečiť o.i. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného
času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na

ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým
zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo
na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej
dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná
Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký

výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť
preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým
pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinkua primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu
týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení
pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu

48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (apríl 2021 - február 2024) a
to najmä v súvislosti s nezapočítavaním neaktívnej časti služobnej pohotovosti do odpracovaného času
pre účely rozvrhovania služieb. Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej
súvislosti nerešpektovania čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko
došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva

na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva
na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle §
13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú
satisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá
vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov,
aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné

dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie
trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát)
a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako
tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým
ospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť

a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.
Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa
peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých
prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie
nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody,

ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva,
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo
vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli
k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej

veci je podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je
permanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky
ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života a preto je nesmierne dôležité,
aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám,
rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie

súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého trvania služobného pomeru skracuje čas
odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej
príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2
a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet
hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj

fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia,
práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,
práva na primeraný odpočinok po práci a práva na vedenie súkromného rodinného života), za čo mu
nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto

vzniknutej ujmy.

10.7. Priposudzovanínárokužalobcunanáhradunemajetkovejujmyjesúdviazanýlenvtomsmere,že
má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii
normy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu.

Slovenská právna úprava odlišuje medzi právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Obč. z.) a právom
na náhradu škody (§ 415 a nasl. Obč. z.), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová odlišnosť.
Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté
s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej, ako aj právnickej
osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi

odškodnenímnemajetkovejujmyvpeniazochanáhradyškodyakomajetkovejujmy,ktorýspočívavtom,
že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah
vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť
a preukázať (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011, sp. zn. 4Cdo 168/2009). V zmyslenálezu Ústavného súdu III. Ús 288/2017 z 05.12.2017, „...pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia
všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom
rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah

priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“. Ústavný súd skonštatoval,
že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na
druhej strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu, či arbitrárnosť. Príslušný súd musí
uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či
táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie

dôkazné bremeno. Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických
a legitímnych faktoch. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2008, sp. zn. 5 Cdo
126/2007, súd pri úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
prihliada aj na iné kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Obč. Z. Priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu – ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti,
ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné

vzhľadom na rozdielnosť toho - ktorého konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného
práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba domáha. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je určitá satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby a nemôže
na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie a na druhej strane nemôže mať likvidačný
charaktervočitomu,ktojenazaplatenienemajetkovejujmyzaviazaný(RozsudokKrajskéhosúduvNitre

z 25. septembra 2013, sp. zn. 25 Co 18/2013). Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zo zákona
na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom
stave. Nevyhnutné je zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý v rámci
primeraného zadosťučinenia konania o ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú,
pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Nemajetková

ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá
a je možné za ňu poskytnúť len satisfakciu (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. októbra 2013, sp.
zn. 9 Co 330/2012).

10.8. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa teda posudzuje podľa

pravidiel, ktoré ustanovil Súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však už závisia od vnútroštátnej
právnej úpravy členského štátu. Vnútroštátna úprava však musí rešpektovať požiadavku, že kritériá na
určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Rovnako poskytnutá náhrada škody musí byť
adekvátna spôsobenej škode. V slovenskom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti

štátu za škodu čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje, že každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené
v zákone. Slovenská republika prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci účinný od 1. júla 2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie

komunitárneho práva v zmysle tejto úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti
zákona (§ 3), explicitne zákon uvádza (§ 9 ods. 1), že sa z právnej úpravy vylučuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm.
a) a d) Ústavy Slovenskej republiky ( „do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí
najmä: a) uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú“).

Pokiaľ si teda žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 13 v spojení s § 11 OZ, súd
aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny, zohľadniac pri určení výšky náhrady kritériá
stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry. Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými
dokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ,

prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov,
fyzickej a psychickej relaxácií. Naopak, o to viac času trávi v práci, pričom sa jedná o fyzicky aj
psychicky náročné zamestnanie, čo má istý dopad aj na jeho zdravotný aj psychický stav. Žalobca
výpoveďou preukázal, že daný stav má vplyv na jeho súkromný život, kedy vzhľadom na pracovnú
zaťaženosť má obmedzený kontakt s rodinou, sťažený časový priestor na starostlivosť a výchovu mal.

detí, má obmedzené možnosti pri pomoci svojim rodičom, obmedzený čas venovať sa svojim záujmom,
rozvíjať priateľské vzťahy a väzby. Na svojom zdravotnom stave pociťuje nedostatok voľného času na
regeneráciu, narušený spánkový režim. Uvedené nemožno zľahčovať, najmä ak takýto stav pretrváva
dlhodobo a žalovaný nevyvíja žiadne kroky k zmene tohto stavu napriek množstvu právoplatnýchsúdnych rozhodnutí. Je zjavné, že doposiaľ určené sumy odškodnenia nemali dostatočne účinný vplyv
na kroky žalovaného, ktorými by daný protiprávny stav odstránil. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou
sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín určenej služobnej

pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda
nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hod týždenne tak, ako sa
to snažil prezentovať žalovaný (zjavne nesprávne). Žalobca sám poukázal na to, že počas žalovaného
obdobia odpracoval 1809,50 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do
pracovného času, po prepočte predstavuje nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 2,40 EUR za každú

hodinu porušovania jeho práv. Táto suma je výrazne nižšia, než je priemer minimálnych hodinových
miezd v Slovenskej republike pre prvý, t. j. najľahší stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie
predstavovala priemerne sumu vo výške 3,91 EUR (2021 – 2024). Žalobca za primeranú náhradu
považuje finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri
nariadenej služobnej pohotovosti (t. j. mimo určenej služobnej pohotovosti). Súd stanovený postup
žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu

došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce,
z ktorého vychádzal žalobca. Preukázaná ujma na strane žalobcu súvisí s výkonom jeho práce, preto
postup pri hodnotení primeranosti uplatneného nároku v porovnaní s ocenením takejto práce podľa
zákonných pravidiel súd považuje za prípustný. Súd uvedené porovnanie nepovažuje za vyčíslenie
mzdových nárokov ale len za porovnanie vyčísleného a uplatneného nároku žalobcu s obdobnými

mzdovými nárokmi. Súd tiež v záujme právnej istoty poukazuje na to, že z vlastnej činnosti je mu známy
obdobný postup výpočtu náhrady škody v porovnateľných prípadoch, ktorý bol preskúmaný na odvolanie
žalovaného aj druhoinštatnčným súdom (Krajský súd v Banskej Bystrici – viď aj bod 23 odôvodnenia
rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/100/2023 z 20. 03. 2024). Žalovaný v rámci
svojej obrany poukázal na množstvo rozhodnutí v obdobných sporoch najmä Okresného súdu Košice

II, kde bola priznaná náhrada vo výške 1.000 Eur až 2.500 Eur. Z činnosti súdu sú známe rozhodnutia
iných súdov, ktorými boli priznané aj vyššie náhrady cca od 2.500 Eur do 6.100 Eur (napr. KS KE sp.
zn. 3Co/229/2019, KS KE, sp. zn. 6CoPr/2/2019, Krajský súd Banská Bystsrica, sp. zn. 14Co/36/2022),
v rozhodnutiach konajúcej sudkyne boli priznané náhrady od 4.300 Eur do 6.400 Eur, v individuálnom
prípade 7.500 Eur (hoci zatiaľ neprávoplatné rozhodnutie Okresného súdu Zvolen sp. zn. 18C/89/2023).

Žalobcom uplatnený nárok za rovnaké porušovanie jeho práv, za porovnateľné obdobie, vo výške
4.342,89 Eur tak zjavne neprekračuje náhrady priznávané v obdobných veciach. Okrem toho súd vzal
do úvahy aj plynutie času, keďže nárok žalobcu je porovnávaný s minimálnymi mzdovými nárokmi v SR,
je zrejmé, že plynutím času od doby predchádzajúcich rozhodnutí (spory sa vedú od roku 2015) došlo
k zvyšovaniu minimálnej mzdy, ktorá sa odvíja od priemernej nominálnej mzdy zamestnanca za určený

kalendárny rok, kedy napr. roku 2018 bola minimálna hodinová mzda v najnižšej triede 2,759 EUR,
v roku 2024 je to 4,31 EUR. Z uvedeného je zrejmé, že aj odmena za prácu žalobcu plynutím času
sa zvyšuje. Pokiaľ súd hodnotí individuálny nárok žalobcu, prihliada aj na okolnosť miesta a času jeho
uplatnenia, je tak na mieste priznať vyšší nárok oproti predchádzajúcemu obdobiu. Zvlášť významné
v danom prípade je aj to, že napriek stovkám právoplatných rozhodnutí súdov SR žalovaný doposiaľ

neprijal žiadne opatrenie na nápravu daného dlhodobého protiprávneho stavu, z čoho možno vyvodiť
tiež záver, že doposiaľ miernejšie náhrady nemali žiaden ev. len zanedbateľný vplyv na žalovaného
z hľadiska toho, aby primerané odškodnenie zabezpečilo skutočnú ochranu žalobcu. Pokiaľ žalovaný
poukázal na rozhodovanie v iných prípadoch nemajetkovej ujmy pri dopravných nehodách, keď bola
spôsobená smrť (rozhodnutie z roku 2002) pri trestnom čine, keď bola spôsobená smrť (rozhodnutie

z roku 1996), súd uvádza, že tieto prípady vzhľadom na odstup času a odlišné skutkové okolnosti nie
je možné porovnať. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za smrť blízkej osoby neznamená
ocenenie hodnoty ľudského života, pretože tento má nevyčísliteľnú hodnotu, ale jej cieľom je určitá
satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života poškodeného, v čom sa prejavuje
individuálnosť každého prípadu, ktorý súd hodnotí na základe individuálnych okolností každej veci

a každej osoby zvlášť. V tu prejednávanej veci nie je dobre možné porovnanie zásahu do práv žalobcu
oproti odškodneniu poškodených stratou blízkej osoby, hoci aj v danom prípade z hľadiska zásady
rovnocennosti nemožno priznávať nepomerne vyššie náhrady ujmy. Súdu je známa rozhodovacia
činnosť ostatných súdov v tejto oblasti, či už z vlastnej činnosti tunajšieho súdu alebo rozhodnutia
iných súdov. Súd poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/182/2013 z 24. 09.

2013 – priznané manžel + dve deti: 3 x 10.000,-- Eur (úmrtie pri dopravnej nehode nárazom do auta
stojaceho v kolóne na diaľnici), rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/264/2013 z 28. 10. 2013
– priznané manželke 20.000,-- Eur, dieťaťu 23.000,-- Eur, rodičom 2x 10.000,-- Eur (smrť chodca na
prechode), rozsudok Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. 12Co/465/2014 z 30. 07. 2015: priznanémanželke a deťom 3x 33.500,-- Eur, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/18/2016: priznané
manželoviadeťom3x23.000,--Eur.Súduvádza,žežalobcomuplatnenánáhradazjavnenevybočujeani
z rozsahu priznávaných náhrad za smrť spôsobenú pri dopravných nehodách, či náhrad priznávaných

obetiam trestných činov. Rovnako žalovaný nepreukázal tvrdenie o posune v právnom posúdení súdov
SR obdobných nárokov ako je tu uplatnený nárok, či o zmene posúdenia takto uplatneného postupu
vyčíslenia náhrady škody Krajským súdom Banská Bystrica, keď dôvodom žalovaným uvádzaných
rozhodnutíboliinéprocesnépochybeniaprvoinštančnéhosudu(OkresnýsúdLučenec).Nárokvyčíslený
žalobcom tak súd považuje za primeraný a korektný. Napokon súd uvádza, že žalovaný sa vo všetkých

doposiaľ právoplatne priznaných nárokoch, a to aj spôsobom posúdeným ako v tomto prípade, ani
raz nedomáhal preskúmania najvyššími súdnymi autoritami – NS SR, či ÚS SR. Uvedené skôr svedčí
o akceptovaní právnych záverov nižších súdov SR, preto súd v tomto konaní nevzhliadol žiaden dôvod
na odklon od doposiaľ uplatňovanej súdnej praxe.

10.9. Žalobca vykonal prepočet hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do

fondu pracovného času v žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od
svojho zamestnávateľa (dochádzkový systém), konkrétne v rozsahu 1809,50 hodín. Keďže žalovaný
nerozporoval doklady predložené žalobcom, ani výpočet času určenej služobnej pohotovosti, uvedené
súd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto určenia. Takto stanovené hodiny žalobca, navrhol
odškodniť odmenou, ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2

ZoHaZZ. Za uvedený čas mu bola priznaná odmena podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, vyčíslil rozdiel
takejto odmeny, ktorý si uplatnil v celkovej výške 4.342,89 Eur. Vychádzajúc tak z určenia výšky
nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej

odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej
služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu
odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej
hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 15%) a v

prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac
príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase
pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za
príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 30%).

10.10. Obdobie apríl 2021 – december 2021:
(i) fond pracovného času predstavuje 1504,80 hodín;
(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 446,75 hodín;
(iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín,
(iv) nadčasy 3,23 hodín.

V období apríl 2021 – december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 411,92 hodín 15%-nej
určenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného
platu za každú hodinu, a 34,83 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja,
za ktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.

Počet hodín
odpracovanej
určenej
služobnej

pohotovosti
za mesiac
(§ 92 ods. 1
ZoHaZZ)
Určená

pohoto-vosť
spolu (15%
a 30%)
Hodino-vásadzba
Rozdiel
35%

(medzi
odmenou
za
nariadenú
a určenú

pohotovosť)
Rozdiel
20% (medzi
odmenou
za
nariadenú

a určenú
pohotovosť)
Nemajet-ková
ujma za
mesiac za

15%-nú
určenú
pohoto-vosť
Nemajet-ková
ujma za

mesiac za
30%-nú
určenú
pohotovosť
Nemajet-ková

ujma za
mesiac spolu
(15%-ná a
30%-ná
pohotovosť)

15%
30%
(hodín)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

(€)
2021
04/2021
56.00

56.00
5.2000
1.8200
1.0400
101.9200

0.0000
101.9200
05/2021
62.427.00
69.42
5.2000

1.8200
1.0400
113.6044
7.2800
120.8844

06/2021
56.00

56.00
5.2000
1.8200

1.0400
101.9200
0.0000
101.9200
07/2021

62.83
7.00
69.63
5.2000
1.8200

1.0400
114.3506
7.2800
121.6306
08/2021

62.67
6.83
69.50
5.2000
1.8200

1.0400
114.0594
7.1032
121.1626
09/2021

7.00
7.00
5.2000
1.8200

1.0400
0.0000
7.2800
7.2800
10/2021

7.00

7.00
6.7152
2.3503

1.3430
16.4522
0.0000
16.452211/2021
56.00

56.00
6.7152
2.3503
1.3430
131.6179

0.0000
131.6179
12/2021
49.00
7.00
56.00

6.7152
2.3503
1.3430
115.1657
9.4013

124.5670
Spolu
411,92
34,83
446,75

Náhrada za ujmu
809,09 €
38,34 €
847,43 €

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2021 predstavuje spolu sumu 847,43
Eur.

10.11. Obdobie január 2022 - december 2022 :
i. fond pracovného času 1942,50 hodín;

ii. určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 675,77 hodín;
iii. nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 46,66 hodín
iv. nadčasy 30,66 hodín.
V období január 2022 až december 2022 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 659,77 hodín 15%-nej
určenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného

platu za každú hodinu a 16 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za
ktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.

Počet hodín
odpracovanej

určenej
služobnej
pohotovosti
za mesiac
(§ 92 ods. 1

ZoHaZZ)
Určená
pohoto-vosť
spolu
(15% a

30%)
Hodi-nová
sadzba
Rozdiel35%
(medzi
odmenou

za
nariadenú
a určenú
pohoto-vosť)
Rozdiel

20%
(medzi
odmenou
za
nariadenú
a určenú

pohoto-vosť)
Nemajet-ková
ujma za
mesiac za
15%-nú

určenú
pohotovosť
Nemajet-ková
ujma za
mesiac za

30%-nú
určenú
pohotovosť
Nemajet-ková
ujma za

mesiac spolu
(15%-ná a
30%-ná
pohotovosť)

15%
30%
(hodín)
(€)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

2022
1/ 2022
62.62

62.62

6.7152
2,3503
1.3430
147.1770
0.0000

147.1770
2/2022
71.1271.12
6.7152
2.3503

1.3430
167.1548
0.0000
167.1548
3/2022

72.00

72.00
6.7152
2.3503
1.3430

169.2230
0,0000
169.2230
4/2022
68.60

68.60
6.7152
2.3503
1.3430

161.2320
0.0000
161.2320
5/2022
47.08

8.00
55.08
6.7152
2.3503
1.3430

110.6531
10.7443
121.3974
6/2022
72.00

72.00
6.7152
2.3503
1.3430

169.2230
0.0000
169.2230
7/2022
87.53

87.53
6.8727
2.4054
1.3745

210.5486
0.0000
210.5486
8/202231.83

31.83

6.8727
2.4054
1.3745
76,5653
0.0000

76.5653
9/2022
29.00

29.00
6.8727

2.4054
1.3745
69,7579
0.0000
69.7579

10/2022
54.33

54.33
6.8727

2.4054
1.3745
130,6878
0.0000
130.6878

11/2022
39.93
8.00
47.93
7.0788

2.4776
1.4158
98.9298
11.3261
110.2558

12/2022
23,73

23.73
7.0788

2.4776
1.4158
58.7930
0.0000
58.7930

Spolu
659,77
16,00
675,77

Náhrada za ujmu
1 569,95 €
22,07 €
1 592,02 €Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2022 predstavuje spolu sumu 1.592,02
Eur.

10.12. Obdobie január 2023 - december 2023 :
(i) fond pracovného času predstavuje 1909,67 hodín;
(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 577,08 hodín;
(iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 152,80

hodín,
iv. nadčasy 26,40 hodín.
V období január 2023 až december 2023 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 545,25
hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej
časti služobného platu za každú hodinu a 31,83 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase
služobného pokoja, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za

každú hodinu.

Počet hodín
odpracovanej

určenej
služobnej
pohotovosti za
mesiac
(§ 92 ods.1 ZoHaZZ)

Určená
pohoto-vosť
spolu
(15% a 30%)
Hodi-nová

sadzba
Rozdiel
35%
(medzi
odmenou

za
nariadenú
a určenú
pohoto-vosť)
Rozdiel

20%
(medzi
odmenou
za
nariadenú

a určenú
pohoto-vosť)
Nemajet-ková
ujma za
mesiac za

15%-nú
určenú
pohotovosť
Nemajet-ková
ujma za

mesiac za
30%-nú
určenú
pohotovosťNemajet-ková
ujma za
mesiac spolu

(15%-ná a
30%-ná
pohotovosť)

15%
30%
(hodín)
(€)
(€)
(€)

(€)
(€)
(€)
2023
1/2023

24,00

24.00
7.5152
2.6303

1.5030
63.1277
0.0000
63.1277
2/2023

24.00

24.00
7.5152
2.6303

1.5030
63.1277
0.0000
63.1277
3/2023

40.00

40.00
7.5152
2.6303

1.5030
105.2128
0.0000
105.2128
4/2023

76.83

76.83
7.8394
2.7438

1.5679
210.8054
0,0000
210.80545/2023
62.98

62.98
7.8394
2.7438
1.5679
172.8039

0.0000
172.8039
6/2023
63.28

63.28

7.8394
2.7438
1.5679
173.6270
0.0000

173.6270
7/2023
48.00
7.83
55.83

7.8394
2.7438
1.5679
131.7019
12.2765

143.9784
8/2023
54.58

54.58

7.8394
2.7438
1.5679
149.7561
0.0000

149.7561
9/2023
40.00
8.00
48.00

8.4667
2.9633
1.6933
118.5338
13.5467

132.0805
10/2023
39.83

39.83

8.4667
2.9633
1.6933
118.03000.0000
118.0300
11/2023

47.75
8.00
55.75
8.4667
2.9633

1.6933
141.4997
13.5467
155.0464
12/2023
24.00

8.00
32.00
8.7576
3.0652
1.7515

73.5638
14.0122
87.5760
Spolu
545,25

31,83
577,08
Náhrada za ujmu
1 521,79 €
53,38 €

1 575,17 €

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2023 predstavuje spolu sumu 1.575,17
Eur.

10.13. Obdobie január-február 2024 :
(i) fond pracovného času predstavuje 332,92 hodín;
(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 09,90 hodín;
(iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 22,33
hodín,

iv. nadčasy 5,34 hodín.
V období január-apríl 2024 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 101,90 hodín 15%-nej určenej
služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného platu
za každú hodinu a 8 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného pokoja, za ktorú
prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.

Počet hodín
odpracova-nej
určenej

služobnej
pohotovosti
za mesiac
(§ 92 ods. 1
ZoHaZZ)

Určená
pohoto-vosť
spolu
(15% a30%)
Hodi-nová
sadzba

Rozdiel
35%
(medzi
odmenou
za

nariadenú
a určenú
pohoto-vosť)
Rozdiel
20%
(medzi

odmenou
za
nariadenú
a určenú
pohoto-vosť)

Nemajet-ková
ujma za
mesiac za
15%-nú
určenú

pohotovosť
Nemajet-ková
ujma za
mesiac za
30%-nú

určenú
pohotovosť
Nemajet-ková
ujma za
mesiac spolu

(15%-ná a
30%-ná
pohotovosť)

15%

30%
(hodín)
(€)
(€)
(€)

(€)
(€)
(€)
2024
1/2024

53.90
8.00
61.90
8.8091
3.0832

1.7618
166.1837
14.0946
180.27822/2024
48.00

48.00
8.8091
3.0832
1.7618
147.9929

0.0000
147.9929
Spolu
101,90
8,00
109,90

Náhrada za ujmu
314,18 €
14,09 €
328,27 €

Nemajetkováujmazaslužobnúpohotovosťzajanuár-februárroku2023predstavujespolusumu328,27
Eur.

11. Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení skutkového a právneho stavu súd dospel

k jednoznačnému záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva
neprevzatím resp. nesprávnym prevzatím Smernice do vnútroštátneho práva v oblasti právnej úpravy
služobného pomeru príslušníkov HaZZ, konkrétne do zákona o HaZZ, je v celom rozsahu daný čo do
dôvodu a výšky, súd ho považuje za riadne preukázaný a preto žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel,
žalovaný je povinný žalobcovi uhradiť priznaný nárok do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 232

ods. 3 C.s.p.).

12. O trovách konania rozhodoval súd podľa § 255 ods.1 C. s. p. a žalovanému uložil povinnosť nahradiť
žalobcovi,ktorýbolvkonaníplneúspešný,trovykonaniavrozsahu100%.Ovýškenáhradytrovkonania
bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník

(§ 262 ods.2 C. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti

odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania

na trovy toho, kto podanie urobil.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.