Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 15, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/32/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6624203265
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Gallo

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6624203265.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Galla a členov

senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom B. C. X, XXX XX D. E., 2/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. X, XXX X G., H. H., 3/ I.
B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XX, XXX XX D. E., 4/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX,
XXX XX B., 5/ K. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XX, XXX XX E., 6/ J. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom E. XXX, XXX XX E. a 7/ C. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX, XXX XX E., zastúpení:
JUDr. Ján Čupka, advokát, so sídlom Družby 17, 974 04 Banská Bystrica, proti žalovanému: Slovenská
republika - Slovenský pozemkový fond, IČO: 17 335 345, so sídlom Búdkova 36, 817 15 Bratislava, o

určenie, že veci patria do dedičstva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec sp.
zn. 39C/13/2024-200 zo dňa 15. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovia 1/ až 7/ spoločne a nerozdielne majú nárok voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.OdvolanímnapadnutýmrozsudkomOkresnýsúdLučenec,akosúdprvejinštancie,vkonaníourčenie,
že veci patria do dedičstva rozhodol tak, že:
„I.Súdurčuje,ženehnuteľnostivedenéOkresnýmúradomD.E.,katastrálnyodborakoparcelaregistra

„L.“ M. XXX/X, o výmere 7882 m2, druh pozemku trvalý trávny porast, vedená na liste vlastníctva č. XXX
pre k. ú. E., spoluvlastnícky podiel 1/1 v časti B.; parcela registra „L.“ M. XXX/X, o výmere 7556 m2, druh
pozemku orná pôda, vedená na liste vlastníctva č. XXX pre k. ú. E., spoluvlastnícky podiel 1/1 v časti B.;
parcela registra „L.“ M. XXX/X, o výmere 731 m2, druh pozemku orná pôda, vedená na liste vlastníctva
č. XXX pre k. ú. E., spoluvlastnícky podiel 1/1 v časti B.; parcela registra „L.“ M. XXX, o výmere 22814
m2, druh pozemku orná pôda, vedená na liste vlastníctva č. XXX pre k. ú. E., spoluvlastnícky podiel
1/2 v časti B.;, patria do dedičstva po poručiteľovi: N. B., narodený XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX,

zomrelý 29.03.2016, naposledy trvale bytom E. XXX.
II. Žalovaný je p o v i n n y nahradiť žalobcom 1/ až 7/ spoločne a nerozdielne trovy konania v rozsahu
100 %, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o určení výšky trov konania žalobcov 1/ až 7/.“

2. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný, z odvolacích
dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok). Žalovaný v odvolaní namietol, že okresný súd akceptoval zmenu právnej argumentácie až po

predbežnom právnom posúdení veci podľa § 181 ods. 2 CSP, kedy žalobcovia sa následne domáhali
svojho nároku titulom vydržania. Na pojednávaní dňa 13.11.2024 v rámci predbežného právneho
posúdenia veci súd uviedol, že argumentácia žalobcov ohľadom nadobudnutia sporných parciel na
základe listiny – Výmer o pridelení nepostačuje pre nadobudnutie vlastníckeho práva, nakoľko v danomobdobí sa vyžadoval zápis do pozemkovej knihy, naproti tomu prichádza do úvahy nadobudnutie
vlastníctva vydržaním. Na uvedenú skutočnosť právny zástupca žalobcov nevedel reagovať, súd odročil
pojednávanie a tým, že súd zvýhodnil jednu sporovú stranu, došlo k porušeniu princípu rovnosti strán.

Žalobcovia ž v 10-dnovej lehote určenej súdom na doplnenie skutkových a právnych tvrdení prvý krát
v konaní uviedli argumentáciu ohľadom vydržania. V petite žaloby navyše žiadali o určenie neexistujúcej
parcely, a to parcely L. M. XXX o výmere 22814 m2 nachádzajúcej sa na LV č. XXX i napriek tomu, že
daná parcela sa nachádza na LV č. XXX. Namiesto toho, aby súd žalobu v danej časti zamietol, súd
opäť na túto skutočnosť žalobcu z vlastnej iniciatívy upozornil, pričom ich sám vyzval na odstránenie

danej nezrovnalostí a následne sám urýchlene konštatoval, že sa jedná o zjavnú chybu v písaní, čo súd
konštatoval aj bode 49. napádaného rozsudku. Prvoinštančný súd v odôvodnení napádaného rozsudku
na viacerých miestach hovorí o chybách v písaní, a to konkrétne v bode 38. napádaného rozsudku, kde
namiesto parcely M. XXX má byť uvedená parcela M. XXX/X s rozlohou 7556 m2, namiesto parcely
XXX/X, ktorá neexistovala uviedol parcelu XXX/X, ktorá je o rozlohe 1690 m2 evidovaná na PKV č.
XXX, k parcele č. XXX žalovaný uviedol, že v PKV v č. XXX sa táto parcela nenachádzala, ktorá je

zaznamenaná v PKV č. XXX. Odôvodnenie rozsudku chybami v písaní nemôže byť nosnou časťou
(podstatnou) odôvodnenia rozsudku. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou
zo súčastí základného práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Prvoinštančný súd
sa taktiež žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentáciou žalovaného obsiahnutou vo vyjadrení zo
dňa 09.12.2024 v súvislosti s uchopením držby, resp. so skutočným užívaním sporných parciel počas

celej doby vydržania. Žalobcovia do konania nepredložili žiadny dôkaz o tom, že právny predchodca
žalobcov sporné nehnuteľnosti skutočne užíval. Žalovaný v tejto súvislosti tiež poukázal na to, že zo
„zápisu o úmrtí B. O.“ (manželky poručiteľa N. B.) vyplýva, že táto zomrela ako nemajetná, pričom ako
povolanie je uvedené továrenská robotníčka t. j. sporné nehnuteľnosti neobhospodarovala.“ S touto
argumentáciou sa okresný súd nevysporiadal, ale ju úplne odignoroval. Aj v uhorskom práve platilo,

že pre vydržanie sa vyžadovala nepretržitá dobromyseľná držba v trvaní 32 rokov a Občianskych
zákonník č. 141/1950 Zb. obmedzil predmet vydržania a odlišne upravil vydržacie doby, avšak v prípade
nehnuteľností sa vyžadovala 10-ročná premlčacia doba. Na základe uvedených skutočností žalovaný
navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

3. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného popreli, že by prvoinštančný súd dal návod
právnemu zástupcovi žalobcov vo veci titulu nadobudnutia nehnuteľností. V žalobe a vyjadreniach
sa žalobcovia opierali v prvom rade o výmer o pridelení pôdy do vlastníctva, ako o listinu vydanú
orgánom verejnej moci, nakoľko však daná listina obsahovala viaceré nepresnosti, žalobcovia už od

počiatku vo svojich písomných podaniach uvádzali aj okolnosti týkajúce sa držby nehnuteľností ich
právnymi predchodcami. Nie je pravdou, že právny zástupca žalovaných spomenul vydržanie ako
titul nadobudnutia na základe podnetu súdu, ale urobil tak z vlastnej iniciatívy, pričom na základe
toho súd určil právnemu zástupcovi žalobcov lehotu na doplnenie žaloby. Čo sa týka chýb v písaní
v petite žaloby, údaj o čísle listu vlastníctva nie je nemenným údajom, preto tvrdenie žalovaného, že sa

žalobcovia pre chybu v písaní dožadovali určenia vlastníckeho práva k neexistujúcej parcele, je právne
neopodstatnené. Výmer o prídele vlastníctva síce obsahoval viacero chýb v písaní, avšak pokiaľ sa
zoberú do úvahy všetky údaje z neho vyplývajúce, je možné po porovnaní obsahu prídelovej listiny
s údajmi z pozemkovej knihy a súčasného katastrálneho operátu jednoznačne dospieť k záveru, že
sa jedná o nehnuteľnosti, ku ktorým sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva. Z prídelovej

listiny je zrejmé, že nehnuteľnosti boli pridelené z majetku, ktorého vlastníkom bol pôvodne G. P.. Tejto
skutočnosti zodpovedá zápis v PKV č. XXX pre k. ú. E., kde je P. G. vedený ako výlučný vlastník
nehnuteľností. Zhoduje sa taktiež údaj uvedený v prídelovej listine s údajom v PKV č. XXX o tom,
že pôvodný vlastník bol v PKV vedený pod B.. K argumentácii žalovaného týkajúcej sa nedostatku
dobromyseľnosti a nedostatku dôkazov preukazujúcich užívanie sporných nehnuteľností žalobcovia

uviedli, že právny predchodcovia žalovaných mali po roku 1950 veľmi obmedzené možnosti reálne
užívať predmetné nehnuteľnosti vzhľadom na vtedajší postoj štátu k malým roľníkom, nevynímajúc
tých, ktorým relatívne nedávno pridelil pôdu. Dôkazom, že právny predchodca žalobcov sa cítil byť
vlastníkom predmetných nehnuteľností, je skutočnosť, že po zmene spoločenských pomerov a postoja
štátu k vlastníctvu pôdy uhrádzal splátky prídelovej ceny. Na základe uvedených skutočností žalobcovia

navrhli, aby odvolací súd odvolanie žalovaného zamietol ako nedôvodné.

4. Ďalšie písomné vyjadrenia stranami konania v odvolacom konaní predložené neboli.5. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), viazaný
odvolacímidôvodmi(§380ods.1,2CSP),prejednalodvolaniežalovanéhobeznariadeniapojednávania
(a contrario § 383 ods. 1 CSP) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 387

ods. 1, 2 CSP.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie okresného súdu, ktoré zodpovedá náležite zistenému
skutkovému stavu, vychádza z podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán, pričom
súd prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred
odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným

rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. V tomto zmysle rozhodnutie odvolacieho
súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa obmedzuje len na
skonštatovanie správnosti týchto dôvodov, so zdôraznením ďalších dôvodov vzhľadom na odvolacie
námietky žalovaného.

8. Osídľovací úrad pre Slovensko v Bratislave v dohode s Povereníctvom pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy v Bratislave podľa zákona zo dňa 11. júla 1947 č. 148 Sb. o opatreniach
k prevedeniu československo-maďarskej dohody o výmene obyvateľstva a vládneho nariadenia zo dňa
19. marca 1948 čís. 30. Sb. o majetku, ktorý zanechali v Československej republike osoby presťahované

do Maďarska podľa československo-maďarskej dohody o výmene obyvateľstva, ako aj podľa § 1 ods.
3 zákona zo dňa 12. apríla 1946 č. 75 Sb. o priznávaní hospodárskych a právnych úľav, krajanom
vracajúcim sa do vlasti, hlavne z Maďarska, vydal Výmer o prídele do vlastníctva pre osobu N. B.,
prisťahovalca z J., podľa dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom (č.
145/46 Sb.) nehnuteľnosti vedené na meno bývalého vlastníka P. G. v katastrálnom území E., zo dňa

1. apríla 1950.

9. V tejto súvislosti okresný súd správne poukázal na to, že tento výmer je vkladovou listinou tak, ako to
vyplýva aj z čl. III. prvá veta uvedeného výmeru, podľa § 11 zák. č. 90/1947 Sb. Podľa § 11 ods. 1 zák. č.
90/1947 Sb. „o provedení knihovního pořádku stran konfiskovaného nepřátelského majetku a o úpravě

některých právních poměrů vzhajujících se na přidelený majetek, vkladními listami jsou vedle rozhodnutí
o přídelu (přídelových listin), vydaných fondem, nebo i, pokud jde o majetek konfiskovaný podle dekrétu
č. 108/1945 Sb., jiným příslušním úřadem, také jiná rozhodnutí nebo prohlášení fondů, anebo jiného
příslušního úřadu o přechodu konfiskovaného majetku na jiného nabyvatele.“

10. Na základe takejto vkladovej listiny bol možný zápis vlastníctva priamo do pozemkovej knihy, čo
taktiež vyplýva z čl. III. výmeru, kde osídľovací úrad pre Slovensko v Bratislave dáva svoje zvolenie
k tomu, aby bolo vložené vlastnícke právo na základe tejto listiny ku prospechu pridelencom. Ako meno
oprávnenéhoprisídlencasúuvedeníB.N.ml.aO.,H.J.,manželkavspoluvlastníckompodielekaždýv1.

11. Zo zápisnice o odovzdaní majetku zo dňa 14. apríla 1950 Oblastnej osídľovacej úradovne v H.
Q. č. 2/104 osídlencovi N. B. ml. sa odovzdáva majetok bývalého vlastníka P. G., konkretizovaný
bližšie vo Výkaze majetku č. 2/104, ako prílohe č. 1 k zápisnici č. 2/104, kde sú taktiež nehnuteľnosti
konkretizované pre k. ú. E..

12. Výmer o prídele do vlastníctva je originálnou formou nadobudnutia vlastníctva a keďže je
vkladovou listinou, vlastnícke právo do pozemkovej knihy mohlo byť zapísané na základe tohto výmeru.
Nakoľko však vo výmere o prídele do vlastníctva a výkaze majetku ohľadne nehnuteľností vedených
v pozemkovej knihe pre k. ú. E. ohľadne parcely č. XXX/X lúka o výmere 7882 m2, parcele č. XXX
roľa o výmere 9246 m2, XXX/X roľa o výmere 1407 m2, spolu s podielom zo spoločného pasienku XX/

XXXX je vo výmere uvedená aj parcela č. XXX/X, ktorá sa nenachádza vo výkaze majetku a uvedené
nehnuteľnosti nie sú totožné s nehnuteľnosťami uvádzanými v pozemkovej knihe, pozemnoknižnej
vložke XXX R. XXX, správne sa žalobcovia domáhali určenia vlastníctva k týmto nehnuteľnostiamspôsobom, že patria do dedičstva po poručiteľovi N. B., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, formou
vydržania.

13. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že žalobcovia v priebehu konania zmenili právnu argumentáciu,
čomu prispôsobili aj žalobný petit, a že na pojednávaní dňa 13.11.2024 v rámci predbežného právneho
posúdenia súd uviedol, že argumentácia žalobcov ohľadne nadobudnutia sporných parciel na základe
listiny – Výmer o prídele nepostačuje pre nadobudnutie vlastníckeho práva, nakoľko v danom období
sa vyžadoval zápis do pozemkovej knihy, naproti tomu prichádza do úvahy nadobudnutie vlastníctva

vydržaním, sa odvolací súd nestotožňuje s touto odvolacou námietkou žalovaného.

14. Podľa § 181 ods. 2 CSP po úkonoch podľa ods. 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami
sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná, a ktoré dôkazy nevykoná.
Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom
prejednaní sporu. Pokiaľ okresný súd nevykonal predbežné prejednanie sporu, ktoré môže nariadiť pred

prvým pojednávaním v súlade s § 168 ods. 1 CSP, je povinný uviesť svoje predbežné právne posúdenie
v rámci nariadeného pojednávania, ktoré v danom prípade sa konalo 13.11.2024.

15. Predbežné právne posúdenie veci je sudca povinný stranám a ich zástupcom oznámiť na prvom
pojednávaní, ak nevykonal predbežné prejednanie sporu. Z hľadiska výpovednej hodnoty predbežného

právneho posúdenia veci je nevyhnutné, aby bolo stanovisko súdu určité a zrozumiteľné. Na jeho
základe musí byť stranám a ich zástupcom dostatočne zrejmé, aký výrok rozhodnutia vo veci samej
možno očakávať v nadväznosti na predbežné prejednanie sporu a prípravu pojednávania. Predbežné
právne posúdenie veci nemôže súd zúžiť iba na zjednodušené konštatovanie, že sa mu na základe
obsahu spisu žaloba javí ako dôvodná, prípadne ako čiastočne dôvodná alebo nedôvodná. Vice versa, je

povinný subsumovať významné skutkové okolnosti prípadu pod konkrétne hmotnoprávne ustanovenia a
prezentovaťrelevantnýprávnyzáver.Presúdsícemajútietozáveryibapredbežnýcharakter,musiavšak
vychádzať zo znalosti veci a musia byť argumentačne udržateľné. Vo všeobecnosti platí, že v záujme
spravodlivosti a zákonnosti sa súd počas nasledujúceho konania môže v nevyhnutnej miere odkloniť od
pôvodných predbežných záverov vo vzťahu ku skutkovej stránke veci a k dokazovaniu. Je ale zároveň

povinný umožniť stranám adekvátne reagovať na vzniknutú procesnú situáciu a vytvoriť im priestor na
uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany vo vzťahu k ochrane ich
subjektívnych práv a oprávnených záujmov. Predbežnosť právneho posúdenia veci spočíva v tom, že
súd v aktuálnom štádiu procesu objektívne nemohol vychádzať z výsledkov riadneho dokazovania, a ku
konkrétnemu právnemu záveru dospel síce vyčerpávajúcim argumentačným postupom, ale iba v rámci

prípravy pojednávania.

16. Pokiaľ okresný súd v rámci predbežného právneho posúdenia veci bol povinný prezentovať svoj
právny záver v nadväznosti na významné skutkové okolnosti prípadu aj s určením, ktoré skutkové
tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré považuje za nesporné a ktoré dôkazy vykoná, či nevykoná,

takýto postup súdu rozhodne nemožno považovať za zvýhodnenie strany konania (žalobcu) a za
porušenie práva na spravodlivý proces druhej strany (žalovaného).

17. Nie je pravdou, že by právny zástupca žalobcov na inštitút vydržania nevedel žiadnym spôsobom
reagovať, ako to uvádza žalovaný v odvolaní, nakoľko priamo na pojednávaní 13.11.2024 právny

zástupca žalobcu poukázal na to, že ešte nad rámec titulu prídelovej listiny môže pripadať do úvahy
aj titul nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, ktoré vyplýva z dôkazov, na ktoré vo svojej reči
odkázal. Práve predbežné právne posúdenie veci má slúžiť k tomu, aby strany konania vedeli adekvátne
reagovať na závery súdu, za ktorým účelom okresný súd odročil pojednávanie na konkrétny termín.
Uvedený postup súdu nemožno považovať za porušenie článku 6 CSP o zvýhodnení sporovej strany

tým, že by súd vyslovil, resp. dal presný návod žalobcom, ako v danom prípade pre úspech vo veci
pokračovať tak, ako to namietal žalovaný.

18. Tak, ako to bolo vyššie uvedené, nie je pravdou, čo uviedol žalovaný, že by žalobcovia až v následnej
10-dňovej lehote určenej súdom na doplnenie skutkových a právnych tvrdení prvýkrát v konaní uviedli

argumentáciu ohľadom vydržania. Čo sa týka zmeny petitu žaloby, ten bol zmenený oproti pôvodne
podanej žalobe v doplnení žaloby zo dňa 25.11.2024 len v rozsahu úpravy, že sporné nehnuteľnosti
patria do dedičstva len po poručiteľovi N. B., nie aj manželke O. B., H. J.. Túto odvolaciu námietku
žalovaného preto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.19. V odvolaní ďalej žalovaný namietal, že okresný súd považoval nezrovnalosti vo Výmere o prídele a
pozemkovej knihy, či aktuálneho vedenia nehnuteľností v katastri nehnuteľností za chybu v písaní.

20. Žalovaný namietal, že okresný súd uvádzal:
- v bode 38: „Je tak zrejmé, že pri označení starej parcely č. XXX o Výmere u prídele došlo k chybe v
písaní a v skutočnosti sa jednalo o parcelu č. XXX/X s rozlohou 7556 m2. Je potrebné tak dospieť k
záveru že výmerom o prídele bola N. B. O. B. pridelená aj súčasná parcela č. XXX/X“.

„V bode 39 napádaného rozsudku sa uvádza: „(Tretia) stará parcela č. XXX/X tiež neexistovala. V PKV
č. XXX s rozlohou 1690 m2 bola evidovaná len parcela č. XXX/X a je tak nepochybné, že vo Výmere
o prídele došlo k ďalšej chybe v písaní a v skutočnosti bola pridelená parcela č. XXX/X o rozlohe 1690
m2 evidovaná v PKV č. XXX“.
„V bode 40 napadaného rozsudku sa uvádza: „K (štvrtej) starej parcele č. XXX je potrebné uviesť, že
v PKV č. XXX sa táto parcela nenachádzala. Vo Výmere o prídele sa však jednalo o ďalšiu zrejmú

nesprávnosť, keď miesto PKV č. XXX (kde je parcela č. XXX zaznamenaná), je uvedená PKV č. XXX“.
„V bode 41 napádaného rozsudku sa uvádza: „Zhrnúc vyššie uvedené, hoci Výmer o prídele obsahoval
viaceré chyby v písaní, logickým úsudkom súd dospel k záveru, že danou prídelovou listinou boli N. B.
a O. B. pridelené parcely, ktoré zodpovedajú súčasnej parcele č. XXX/X, parcele č. XXX/X, parcele č.
XXX/X a spoluvlastníckemu podielu 1/2 v časti B. parcely č. XXX“.

21.Anistoutoodvolacounámietkoužalovaného,žeVýmerprechybyvoznačeníkonkrétnychpozemkov
nie je takou verejnou listinou, na základe ktorej vlastnícke právo žalobcovia k mohli nadobudnúť, sa
odvolací súd nestotožňuje.

22. Z podkladov smerujúcich k vydaniu Výmeru (z pozemnoknižných vložiek) je zrejmé, že pozemky,
ktoré mali byť právnym predchodcom žalobcov pridelené výmerom, sa týkajú konkrétneho katastrálneho
územia E., výmera nehnuteľností je totožná, a číselné označenie musí vychádzať z pozemkovej knihy
(pozemnoknižných vložiek). Pokiaľ sú tam nepresnosti, súd má právo tieto nehnuteľnosti stotožniť podľa
pozemkovej knihy. Rovnako tak neboli pochybnosti o stotožnení parcely registra „L.“ M. XXX, kde

výmera je totožná, ako je to vo Výkaze, a to 22.814 m2, druh pozemku orná pôda, pričom táto parcela
správne a aktuálne je vedená na LV č. XXX pre katastrálne územie E. a nie na LV č. XXX, ako to zjavne
chybne uviedli žalobcovia. Uvedená zrejmá nesprávnosť spočívajúca v chybe v písaní, nemôže mať za
následok odopretie spravodlivosti v prospech žalobcov.

23. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/201/2012, v ktorom
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd sa taktiež zaoberal odstrániteľnou chybou v písaní
nespôsobujúcou neurčitosť listín v rámci vydaného výmeru o vlastníctve pôdy.

24. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že žalobcovia do konania nepredložili žiadny dôkaz o tom, že

právny predchodca žalobcov sporné nehnuteľnosti skutočne užíval, resp. poručiteľ s manželkou by
uvedené predmetné parcely skutočne obhospodarovali, a teda z ich strany nedošlo k uchopeniu držby,
čo je základnou podmienkou vydržania, ani s touto odvolacou námietkou žalovaného sa odvolací súd
nestotožňuje.

25. Podľa § 116 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (ďalej tiež „O. z.“) vlastnícke právo k
hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec,
je potrebná vydržacia doba desaťročná.

26. Podľa § 145 ods. 1 O. z. ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec

alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. V pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená
(§ 145 ods. 2 O. z.).

27. Podľa § 566 ods. 1 O. z. lehota, ktorá začala bežať pred 1. januárom 1951, sa skončí, ak tento zákon
určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 1. januára 1951; ak

určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať.

28. To isté platí o vydržacej a premlčacej dobe (§ 566 ods. 2 O. z.).29. Vydržanie je osobitný originálny (prvotný či pôvodný) spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade
splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby)
dochádza k nemu priamo zo zákona (ex lege). Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že

musia byť splnené kumulatívne – ak z nich nie je splnená čo i len jedna, k vydržaniu nedochádza.
Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné na Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej §
115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a
Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb.), ako aj právnou úpravou súčasnou
(§ 134 Občianskeho zákonníka v znení od 1. januára 1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok

nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním.

30. Za držiteľa sa považuje (fyzická alebo právnická) osoba, ktorá fakticky ovláda vec (corpus
possessionis). Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa
nakladať s vecou ako so svojou (animus possidendi). Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle,
vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania.

Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, pozitívne presvedčenie, že mu vec patrí, sa však navonok
prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania a posudzovania.
Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba však vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo
subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu

od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť,
že držiteľ bol (zostal) aj naďalej (subjektívne) v presvedčení, že mu vec patrí. Dobrá viera držiteľa sa
musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu

dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva; obdobne to platí pri strate tejto dobrej viery (jej zániku).

31. Pred 1. januárom 1951, keď nadobudol účinnosť Občiansky zákonník (zák. č. 141/1950 Zb.),
podmienky vydržania vlastníckeho práva na území dnešnej Slovenskej republiky upravovalo obyčajové
právo. Okrem vydržania nehnuteľností mimo pozemkovej knihy poznalo obyčajové právo ešte

pozemnoknižnévydržanie.Podľatohtopráva(platnéhonaSlovenskudo31.decembra1950)nadobudol
vydržaním vlastnícke právo k nehnuteľnosti ten, kto nehnuteľnosť mal ako svoju v poctivej, pokojnej a
dlhotrvajúcej držbe. Všeobecná vydržacia doba bola 32 rokov, pri vydržaní proti štátu sa vyžadovala 100-
ročná vydržacia doba a pri vydržaní proti cirkvi 40-ročná vydržacia doba (porovnaj Štefan Luby, Základy
všeobecného súkromného práva. Bratislava 1944, str. 101 a 108; Štefan Luby, Dejiny súkromného

práva na Slovensku. Bratislava 1946, str. 234). Predpokladom vydržania vlastníckeho práva bola držba
veci, nestačila odvodená držba (detencia). Držba musela byť počas celej vydržacej doby pokojná, t.
j. nesmela byť prerušená a musela byť poctivá. Nestačilo preto, že držiteľ mal fakticky vec u seba,
ale musel byť dobromyseľný v tom, že mu vec patrí vlastníckym právom; dobromyseľnosť tu musela
byť od počiatku. O dobromyseľnom držiteľovi sa až do dokázania opaku predpokladalo, že má právny

titul (porovnaj napr. aj Zborník IV býv. Najvyššieho súdu, Praha 1986, str. 162 - 163). Podmienky
pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Občiansky zákonník z roku 1950 (zákon
č. 141/1950 Zb.) v ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145; išlo o tri
základné podmienky: oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas vydržacej doby a uplynutie zákonom
stanovenej vydržacej doby; oproti predchádzajúcemu právnemu stavu došlo k podstatnému skráteniu

vydržacích dôb. Podľa týchto ustanovení bolo možné vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo, pričom
ho mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie bolo
vylúčené u nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115). Oprávneným držiteľom
bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí; v
pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Medzí požiadavkou dobromyseľnosti v oboch

uvedených právnych poriadkoch bol rozdiel v tom, že obyčajové právo platné na Slovensku do 31.
decembra 1950 vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do držby, kým podľa Občianskeho zákonníka
z roku 1950 bola dobromyseľnosť potrebná počas celého priebehu vydržacej doby. Z intertemporálneho
ustanovenia (§ 566) vyplýva, že u vydržania vlastníctva k nehnuteľným veciam došlo k nadobudnutiu
vlastníctva, pokiaľ vydržacia doba začala bežať pred 1. januárom 1951, najneskoršie 1. januára 1961,

t.j. najneskoršie uplynutím kratšej vydržacej doby stanovenej Občianskym zákonníkom z roku 1950,
počítanej od 1. januára 1951. Vydržacia doba mohla však uplynúť aj skôr – pred 1. januárom 1961,
ak napr. predchádzajúca 32-ročná doba by bola uplynula pred uvedeným dátumom 1. januára 1961.
Teda pre vydržanie vlastníctva nehnuteľností platilo, že už bežiaca vydržacia doba sa skončí uplynutímpôvodnej vydržacej doby; ak tá by však do 1. januára 1961 nestihla uplynúť, potom - najneskôr - v 10-
ročnej dobe počítanej od 1. januára 1951. Uvedený výklad sa uznáva ako správny ako v teórii, tak aj
v aplikačnej praxi (porovnaj napr. R 65/1972, str. 496, Sborník IV býv. Najvyššieho súdu, Praha 1986,

str. 517). V prípadoch vydržania, pri ktorých vydržacia doba začala plynúť ešte pred 1. januárom 1951,
t.j. podľa obyčajového práva a mala by uplynúť až po tomto dni, museli byť však už splnené aj ďalšie
podmienky vydržania, ktoré boli stanovené Občianskym zákonníkom z roku 1950 (pozri aj rozhodnutie
NS SR sp. zn. 1 M Cdo / 2009 z 29. apríla 2010).

32. Výmer o prídele do vlastníctva vydaný Osídľovacím úradom pre Slovensko v Bratislave zo dňa
01. apríla 1950 je vkladovou listinou podľa § 11 zákona č. 90/1947 Sb. Výmer je vydaný k tomu
oprávneným subjektom, obsahuje všetky podstatné náležitosti, má povahu verejnej listiny so všetkými
z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami a na základe neho bolo možné urobiť záznam vlastníckeho
práva v prospech prídelcu do pozemkovej knihy.

33. Čo sa týka oprávneného držiteľa a oprávnenej držby, dobromyseľnosť držiteľa o tom, že mu vec
alebo právo patrí, a teda dobrá viera zaniká v okamihu, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami,
ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec po práve patrí. Nič by na tom nemenila
skutočnosť, že držiteľ môže v tomto prípade byť naďalej subjektívne v dobrej viere. Posúdenie toho,
či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nemôže

vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať
aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu,
ktorý by mohol mať za následok vznik práva). Držiteľ musí byť v dobrej viere, že tu taký právny
titul je, ktorý podľa platného práva má za následok prevod vlastníctva. Pri posudzovaní dobrej viery
držiteľa v čase po r. 1948 a neskôr, je potrebné prihliadnuť na to, že sa ujal držby nehnuteľnosti v

čase, keď bola vážne narušená stabilita vlastníckych vzťahov, kedy neboli uznávané niektoré tradičné
princípy súkromného práva, právna úprava vlastníckych vzťahov bola neprehľadná (týkali sa jej často
aj odvodené normy), a konečne, kedy správne orgány (národné výbory) mali široké faktické právne
oprávnenie zasahovať do vlastníckych vzťahov. V takomto prípade nemožno na držiteľa klásť rovnaké
nároky, ako v stabilizovanom právnom štáte rešpektujúcom tradičné a vžité princípy občianskeho práva

(pozri aj rozhodnutie NS ČR 22Cdo/3249/2009; 22Cdo/1004/2009).

34. Čo sa týka faktického ovládania v rámci oprávnenej držby, toto je len jedným z možných spôsobov
nakladania s vecou, a to aj preto, že niektoré veci, najmä nehnuteľnosti, jednoducho fyzicky držať
nemožno. Záleží teda na objektívnom spoločenskom posúdení, či niekto, so zreteľom na zvyklosti,

skúsenosti a všeobecné názory, nakladá s vecou. To je zjavné najmä u pozemkov, kedy držiteľ na
pozemok nemusí celé roky vstúpiť, môže ho nechať ladom, napriek tomu, ak sa jeho držby neuchopí
niekto iný, zostáva držiteľom nehnuteľnosti (pozri aj rozhodnutie NS ČR 22Cdo/2302/2000).

35. Právni predchodcovia žalovaných mali po r. 1950 veľmi obmedzené možnosti reálne užívať

predmetné nehnuteľnosti, vzhľadom na vtedajší postoj štátu k malým roľníkom nevynímajúc tých,
ktorým relatívne nedávno pridelil pôdu. Práve dôkazom toho, že právny predchodca žalobcov sa cítil
byť vlastníkom predmetných nehnuteľností je skutočnosť, že po zmene spoločenských pomerov a
postoja štátu k vlastníctvu pôdy uhrádzal splátky prídelovej ceny, a to na základe výzvy Správy pre
veci majetkové Slovenskej republiky, o čom svedčí aj podanie správy pre veci majetkové zo dňa

13.12.1991, kde právny predchodca žalobcov N. B. bol vyzvaný na zaslanie buď kópie darovacej
zmluvy, na základe podpísanej Dohody o uznaní dlhu Československému štátu v sume 10.721,- Kčs
za pridelený pozemkový majetok v k. ú. E., resp. dlžobu mal vyrovnať priloženou poštovou poukážkou
naraz alebo v splátkach, čo bolo preukazované poštovými poukážkami minimálne v rozsahu 2.721,- Kčs.
Ani Slovenská republika teda nespochybňovala vlastníctvo k nehnuteľnostiam právneho predchodcu

žalobcov, N. B.. Poukaz žalovaného na to, že žalobcovia nepreukázali reálne užívanie predmetných
nehnuteľností ich právnym predchodcom N. B., nevyvracia tézu, že by N. B. predmetné nehnuteľnosti
nikdy nepovažoval za svoje vlastníctvo, resp., že by sa nebol chopil reálnej držby týchto nehnuteľnosti.
Ani táto odvolacia námietka žalovaného preto nie je dôvodná.

36. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu ako
vecne správny a to aj v závislom výroku o trovách konania, vzhľadom na úspech žalobcov. O trovách
odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP (ustanovenia o trovách konania
pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie) v nadväznosti na § 255 ods. 1 CSP (súdprizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci). Vzhľadom na úspech žalobcov
v odvolacom konaní, žalobcovia majú právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému ako
neúspešnej strane v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník
v súlade s § 262 ods. 3 CSP.

37. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.