Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/97/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6425201869
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ďurian
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6425201869.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana
Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobkyne:
A. B. C., D. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v F. G., H. XXX, prechodne bytom v I., J. H. XXXX/XX,
zastúpenej právnym zástupcom PK law firm s.r.o., IČO: 54231191, so sídlom v Bratislave, Konventná
č. 636/6, v mene ktorého pred súdom koná JUDr. Pavol Krajčírik, advokát a konateľ, proti žalovanému:

A. G. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v K. L. C., E. D. M. H. XXX/XX, o nariadenie neodkladného
opatrenia, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 9C/24/2025-37
zo dňa 13.08.2025, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí návrhu žalobkyne na nariadenie neodkladného
opatrenia (druhý výrok) a vo výroku o trovách konania (tretí výrok) potvrdzuje.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vylúčil na samostatné konanie návrh žalobkyne na
nariadenie neodkladného opatrenia vo veci uloženia zákazu žalovanému: a) priblížiť sa k maloletému G.
C., nar XX.XX.XXXX, trvale bytom F. G. XXX (ďalej aj „maloletý“) na vzdialenosť menšiu ako 100 metrov,

b) písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami kontaktovať maloletého
(prvý výrok); vo zvyšnej časti návrh žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol (druhý
výrok) a žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni nepriznal (tretí výrok).

1.2 V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa podaným
návrhom domáhala nariadenia neodkladného opatrenia spočívajúceho v zákaze žalovaného priblížiť

sa k žalobkyni na vzdialenosť menšiu ako 100 metrov a v zákaze žalovaného písomne, telefonicky,
elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami kontaktovať žalobkyňu; tiež v zákaze žalovaného
priblížiť sa k maloletému na vzdialenosť menšiu ako 100 metrov a písomne, telefonicky, elektronickou
komunikáciou alebo inými prostriedkami kontaktovať maloletého; návrh odôvodnila tým, že je bývalou
manželkou žalovaného, maloletý je ich syn, ich manželstvo bolo právoplatne rozvedené; maloletý bol
na čas po rozvode zverený do osobnej starostlivosti žalobkyne; žalobkyňa bola pred rozvodom nútená

opustiť spoločnú domácnosť (v roku 2018) v dôsledku fyzického útoku žalovaného; žalovanému bol
uložený zákaz vstupu do nehnuteľnosti - rodinný dom s pozemkami nachádzajúci sa v okrese Žiar
nad Hronom, na adrese trvalého pobytu žalobkyne, a to formou neodkladného opatrenia (uznesenie
Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 7C/23/2018 zo 14.08.2018) a následne aj rozhodnutím vo veci
samej do právoplatného rozhodnutia v konaní o vyporiadanie BSM vedeného na Okresnom súde Žiar
nad Hronom pod sp. zn. 5C/7/2019; vlastníčkou predmetných nehnuteľností je žalobkyňa, žalobkyňa

a maloletý sa počas týždňa zdržiavajú na adrese prechodného pobytu, kde mali po negatívnom správaní
zo strany žalovaného ujsť; žalobkyňa v mieste prechodného pobytu pracuje a maloletý navštevuje školu;maloletý podal na žalovaného trestné oznámenie, o čom bola spísaná zápisnica pod ČVS: ORP-530/
X-VYS-B1-2025; maloletý mal pri podaní trestného oznámenia opísať jeho negatívne skúsenosti so
žalovaným; žalovaný sa mal podľa výpovede maloletého voči nemu správať nemravným a nevhodným

spôsobom; uviedol tiež, že žalovaný fyzicky napadol žalovanú a i voči nemu sa mal správať násilnícky;
maloletý sa žalovaného bojí, pretože mal na neho kričať a maloletého i žalobkyňu mal prenasledovať;
poukázal na situáciu, keď mal ísť do školy prírody, čo bolo oznámené aj žalovanému a deň na to,
ako mal ísť do školy prírody, sa žalovaný vyskytol na miestach, kde sa mal nachádzať, čo je mu
známe z príspevku žalovaného uverejneného na Facebooku; naposledy sa žalovaný stretol s maloletým

v roku 2022; žalobkyňa zdôraznila, že maloletý sa nachádza v citlivom období adolescencie, ak
by v tomto období utrpel psychickú alebo fyzickú traumu, môže to vážne ohroziť jeho vývin, keď
bol zároveň svedkom násilného správania žalovaného voči žalobkyni; žalobkyňa uviedla, že vníma
vážne nebezpečenstvo zo strany žalovaného pre ňu i pre maloletého, majú z neho strach, a to
vzhľadom na doterajšie správanie žalovaného, najmä na skutočnosť, že maloletý podal na žalovaného
trestné oznámenie; žalobkyňa dôvodila, že potrebuje ochranu bezpečia, telesnej a duševnej integrity

rovnako ako maloletý, o maloletého sa stará, je vážne ohrozená vzhľadom na predchádzajúce konanie
žalovaného voči nej i maloletému; existujú vážne dôvody domnievať sa, že obaja môžu utrpieť ujmu
po psychickej, ako aj telesnej stránke; v prípade vyhľadania ich osôb zo strany žalovaného, či kontaktu
z jeho strany, jestvuje veľká pravdepodobnosť protiprávneho konania žalovaného, žalobkyňa i maloletý
sú v neustálom strachu o svoju bezpečnosť; žalovaný zatiaľ nemá vedomosť o tom, že maloletý

podal trestné oznámenie; žalobkyňa má dôvodnú obavu o život a zdravie seba i maloletého, pretože
nevie, čoho bude žalovaný schopný, keď sa dozvie o podanom trestnom oznámení; je predpoklad, že
žalobkyňa bude vo veci vypovedať ako svedok; žalobkyňa tak chce zabrániť žalovanému, aby jej či
maloletému akýmkoľvek spôsobom ublížil, keď sa o podanom trestnom oznámení dozvie; nariadením
neodkladného opatrenia tak bude podľa žalobkyne naplnená požiadavka ochrany jej života, zdravia

a psychickej integrity, ako aj maloletého; v neposlednom rade žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že
voči žalovanému sa vedie trestné konanie na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 4T/24/2025.

1.3 Súd prvej inštancie vylúčil na samostatné konanie časť návrhu žalobkyne, ktorým žiada uložiť
žalovanému zákaz priblížiť sa, komunikovať resp. akýmkoľvek spôsobom kontaktovať maloletého

z dôvodu, že nejde o spor podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C.s.p.“), ale
vec patrí do mimosporovej agendy podľa zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej
aj „C.m.p.“); ide o osobitný druh mimosporového konania v zmysle § 111 C.m.p., konanie o veciach
starostlivosti súdu o maloletých, ktoré sa v zmysle časti 2. čl. I. písm. c. bodu 1 Rozvrhu práce
Okresného súdu Žiar nad Hronom na rok 2025 a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 543/2005 Z.

z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské
súdu zapisujú do súdneho registra „P“.

1.4 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zvyšok návrhu žalobkyne na nariadenie neodkladného
opatrenia nie je dôvodný, preto návrh žalobkyne zamietol; pokiaľ žalobkyňa v návrhu poukázala na

skutočnosť, že maloletý podal na žalovaného trestné oznámenie, tak podanie trestného oznámenia
nepreukazuje vinu žalovaného; platí prezumpcia neviny, žalovaný nebol právoplatne odsúdený za
trestný čin, pre ktoré bolo podané trestné oznámenie maloletým; zároveň súd prvej inštancie zdôraznil,
že nemá vedomosť o tom, že by žalovanému bolo v predmetnej veci vznesené obvinenie, pričom len
samotné podanie trestného oznámenia nevníma ako hrozbu pre žalobkyňu; žalobkyňa odôvodňuje

uloženie neodkladného opatrenia potenciálnou hrozbou, ktorá jej môže hroziť zo strany žalovaného,
keď sa dozvie o trestnom oznámení, avšak žalobkyňa neosvedčila, že by v minulosti došlo zo
strany žalovaného k fyzickému či psychickému násiliu voči nej a už vôbec nie, že by sa vyskytol od
odsťahovania žalobkyne a jej syna v roku 2018 medzi ňou a žalovaným incident; súd prvej inštancie
uviedol, že nedisponuje právoplatným odsúdením žalovaného a už vôbec nie právoplatným odsúdením

týkajúcim sa násilia žalovaného proti žalobkyni či maloletému; súd prvej inštancie skonštatoval, že
žalobkyňa nepredložila ani dôkaz o žiadnom priestupku žalovaného, ktorý by osvedčoval žalobkyňou
uvádzané konanie žalovaného; pokiaľ ide o trestnú vec vedenú na okresnom súde pod sp. zn.
4T/24/2025, kde v danej veci voči žalovanému bola podaná obžaloba pre trestný čin marenia
spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej aj „Trestný

zákon“), tak súd prvej inštancie uviedol, že toto konanie sa netýka násilia zo strany žalovaného;
s poukazom na fotografie, ktoré žalobkyňa predložila, s modrinami na jej tele, súd prvej inštancie uviedol,
že žalobkyňa neosvedčila, že k modrinám došlo v dôsledku konania žalovaného; pokiaľ by však aj
osvedčila, že modriny spôsobil žalovaný, uplynulo od tohto obdobia, kedy podľa tvrdenia žalobkyne tietomodriny boli spôsobené, 7 rokov, a k podobnému incidentu zo strany žalovaného v tomto smere odvtedy
nedošlo; to, že žalobkyňa uviedla, že ich žalovaný v Bratislave raz vyhľadal, pričom sa mali vidieť len
na diaľku a k osobnému stretnutie nedošlo, nemožno podľa názoru súdu prvej inštancie vnímať ako

ohrozovanie či prenasledovanie žalobkyne či maloletého zo strany žalovaného, a to hlavne z dôvodu,
že žalobkyňa má prechodný pobyt v Bratislave od novembra roku 2022, toho času takmer 3 roky, pričom
majúsožalovanýmspoločnéhosynaažalovanýnemalsúdomuloženýžiadenzákazpriblíženiasa;to,že
žalobkyňapoukázalanato,žebolžalovanýpočasobdobiacca3rokov4xvBratislave,pričomžalobkyňu
ani maloletého žalovaný nevyhľadal, ani nekontaktoval, tiež neosvedčuje podľa súdu prvej inštancie

možnú hrozbu pre žalobkyňu zo strany žalovaného, či prenasledovanie žalovaným; súd prvej inštancie
poukázal na skutočnosť, že žalovaný má slobodu pohybu, nemá žiadnu súdom uloženú povinnosť
zdržovať sa mimo Bratislavy, pričom je bežné, že ľudia navštevujú rôzne miesta a podujatia, kam idú
napr. na vystúpenie, za športom a iné, a že opakovane sa na tieto miesta vracajú; súd prvej inštancie tak
na základe návrhu žalobkyne a predložených dôkazov nemal osvedčenú potrebu neodkladnej úpravy
pomerov, ohrozenie jej telesnej či duševnej integrity konaním žalovaného, preto dospel k záveru, že nie

je potrebné bezodkladne upraviť pomery medzi žalobkyňou a žalovaným; súd prvej inštancie zároveň
nemal osvedčené ani to, že by sa k žalobkyni žalovaný približoval alebo ju kontaktoval.

1.5 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 324 ods. 1 a 2, § 325 ods. 1 a 2 písm. g)
a h), § 326 ods. 1 a 2, § 327, § 328 ods. 1 a 2, § 329 ods. 1 a 2 C.s.p.; o trovách konania rozhodol podľa §

255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal;
žalovaný bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, avšak žiadne trovy konania mu v konaní nevznikli.

2.1 Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu
včas odvolanie dňa 29.08.2025 (č.l. 51-60 spisu); uznesenie napadla vo výroku o zamietnutí návrhu na

nariadenie neodkladného opatrenia vo zvyšnej časti (druhý výrok), pričom z obsahu odvolania je zrejmé,
že namietala, že jej súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1
písm. b/ C.s.p), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); v podrobnostiach argumentovala, že:
(1) odôvodnenie napadnutého uznesenia nezodpovedá požiadavke riadneho a logického zdôvodnenia
súdneho rozhodnutia; súd prvej inštancie v napadnutom uznesení uviedol odôvodnenie mimoriadne
stručným spôsobom, so zameraním výlučne na prezumpciu neviny a časové hľadisko, ktoré žalobkyni
neumožňuje jednoznačne identifikovať konkrétne skutkové tvrdenia, na základe ktorých súd prvej

inštancie rozhodol; takto formulované odôvodnenie fakticky znemožňuje, resp. podstatným spôsobom
obmedzuje, žalobkyni plnohodnotne a efektívne uplatniť svoje procesné práva a reagovať na skutkové
a právne závery súdu prvej inštancie;
(2) žalobkyňa poukázala na rozhodovaciu prax ÚS SR vo vzťahu k povinnosti riadneho odôvodnenia
rozhodnutí všeobecných súdov; podporne citovala z rozhodnutí ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 115/09, III. ÚS

486/2011, sp. zn. III. ÚS 209/04 a sp. zn. I. ÚS 236/06; uviedla, že ESĽP opakovane uviedol, že
„účelom odôvodneného rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli vypočuté“ (viď. Tatishvili v. Rusko,
Suominen v. Fínsko), pričom ESĽP uviedol, že v odôvodnení súdneho rozhodnutia treba vždy uviesť
najmä skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy,
ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na

ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti;
(3) na základe uvedeného skonštatovala, že odôvodnenie napadnutého uznesenia zreteľne ukazuje,
že súd prvej inštancie nesprávne zameral svoju pozornosť na otázku trestnoprávnej viny, a to
prostredníctvom aplikácie zásady prezumpcie neviny, namiesto toho, aby posudzoval vec v súlade
s procesným štandardom osvedčenia dôvodnej obavy z hrozby násilia zo strany žalovaného; v konaní

o nariadení neodkladného opatrenia nie je súd oprávnený ani povinný rozhodovať o vine alebo nevinne
účastníka konania, ale výlučne o tom, či existujú také skutočnosti a okolnosti, ktoré odôvodňujú potrebu
okamžitej a predbežnej ochrany práv navrhovateľa (§ 325 ods. 1 C.s.p.);
(4) napadnuté uznesenie označila žalobkyňa za arbitrárne, v priamom rozpore s požiadavkou efektívnej
súdnej ochrany zakotvenou v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, keď všeobecné súdy sú povinné zabezpečiť

účinnú ochranu práv účastníkov, nie formalisticky či schematicky; súd nemôže pristupovať k jej podaniu
len ako k „ďalšiemu v poradí“ a tým si zjednodušovať svoju rozhodovaciu činnosť; každé konanie, a to
i v prípade opakovaných návrhov, musí byť posudzované individuálne a so zreteľom na jeho obsah,
tvrdenia a predložené dôkazy; opakom by bolo popretie základného princípu právneho štátu a porušeniepráva na spravodlivý proces; ÚS SR opakovane zdôrazňuje, že rozhodnutia všeobecných súdov nesmú
byť svojvoľné a musia byť výsledkom spravodlivého a nestranného posúdenia; ak sa súd obmedzí len
na konštatovanie „neaktuálnosti“ dôkazov alebo na poukazovanie na početnosť súdnych sporov medzi

účastníkmi, bez toho, aby riadne vyhodnotil ich relevanciu a obsah, ide o postup odporujúci princípu
zákazu svojvôle;
(5) navyše súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní úplne opomenul dôkazy predložené žalobkyňou,
ktoré podľa jej názoru jednoznačne preukazujú dlhodobú traumatizáciu, psychické následky a reálnu
obavu žalobkyne zo správania žalovaného; ignorovanie týchto dôkazov je nielen v rozpore so zásadou

spravodlivého procesu a povinnosťou súdu hodnotiť dôkazy vo vzájomných súvislostiach (§ 191 C.s.p.),
ale zároveň vedie k záveru, že súd prvej inštancie neposkytol žalobkyni účinnú ochranu pred hrozbou
zásahu do jej základných práv, predovšetkým práva na ochranu telesnej a duševnej integrity, ako aj
práva na súkromie a ľudskú dôstojnosť (čl. 16 a čl. 19 Ústavy SR);
(6) z vyššie uvedeného je ďalej zrejmé, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil podstatu
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a namiesto prioritizácie preventívneho účelu tohto

inštitútu nesprávne preniesol štandard dokazovania a hodnotenia dôkazov z trestného konania do
civilného konania, čo je neakceptovateľné; judikatúra NS SR je ustálená v tom, že pri neodkladných
opatreniach „postačuje osvedčenie základných skutočností, z ktorých možno vyvodiť nutnosť okamžitej
ochrany“, pričom sa nevyžaduje úplný dôkazný štandard, aký je typický pre rozhodnutie vo veci
samej; účelom neodkladného opatrenia je poskytnutie predbežnej a účinnej ochrany tam, kde hrozí

nenahraditeľná alebo ťažko napraviteľná ujma; nie je potrebné čakať, kým dôjde k priamemu útoku -
účelom neodkladného opatrenia je preventívna ochrana pred potenciálnou ujmou; ESĽP v rozsudku
Opuz v. Turkey (2009) skonštatoval, že štát má povinnosť konať preventívne, ak existuje reálne riziko
násilia, a to aj vtedy, ak ešte nedošlo k novému incidentu;
(7) súd prvej inštancie svoje závery oprel predovšetkým o prezumpciu neviny a o časový odstup

od incidentov násilia, ku ktorým došlo zo strany žalovaného voči žalobkyni; je potrebné zdôrazniť,
že súd prvej inštancie nie je viazaný výsledkom trestného konania ani zásadou prezumpcie neviny
v rozsahu, v akom sa uplatňuje v trestnom konaní; takýto postup nie je podľa názoru žalobkyne
v súlade so zákonnými kritériami pre posúdenie dôvodnosti návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia; s prihliadnutím na účel konania o neodkladnom opatrení je možné poskytnúť ochranu

právam navrhovateľa ešte v štádiu, keď neexistuje právoplatné rozhodnutie o vine alebo nevine;
na nariadenie neodkladného opatrenia postačuje osvedčenie skutočností, z ktorých možno dôvodne
usudzovať existenciu hrozby ujmy, nie ich úplné alebo nepochybne preukázanie ako v trestnom konaní;
(8) ani časový odstup od prechádzajúcich incidentov násilia nemôže byť sám o sebe dôvodom na
popretie existencie aktuálnej obavy; pre posúdenie návrhu žalobkyne je podstatné, či sa žalovaný svojim

správaním, povahou a okolnosťami prípadu javí ako osoba, ktorá môže v blízkej budúcnosti ohroziť
jej telesnú či psychickú integritu, pričom súd prvej inštancie mal vyhodnotiť nielen minulé incidenty, ale
aj aktuálne správanie, komunikáciu a vyjadrenia žalovaného, ktoré má súd prvej inštancie ako také
k dispozícii, z ktorých si vie o žalovanom urobiť obraz, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že medzi
stranami tohto konania prebieha na okresnom súde viacero konaní;

(9) žalobkyňa v tomto smere zdôraznila, že má vážnu a dôvodnú obavu z budúceho správania
žalovaného, osobitne v súvislosti s trestným oznámením maloletého; táto skutočnosť objektívne zvyšuje
riziko negatívnej reakcie zo strany žalovaného a tým aj pravdepodobnosť, že dôjde k opätovnému
ohrozeniu telesnej alebo psychickej integrity žalobkyne a maloletého; žalobkyňa opakovane uvádza,
že žalovaný sa v minulosti dopúšťal fyzického a psychického násilia voči nej aj maloletému, čo

preukazujú ňou predložené dôkazy; skutočnosť, že k fyzickému útoku došlo pred niekoľkými rokmi,
neznižuje potrebu právnej ochrany, ak sa žalovaný naďalej správa spôsobom, ktorý v žalobkyni
vyvoláva dôvodnú obavu a pretrvávajúci strach, alebo ak sa vyskytnú nové skutočnosti, ktoré objektívne
môžu v žalovanom vyvolať reakciu, ktorá vzbudzuje obavu žalobkyne; pri rozhodovaní o návrhoch
na nariadenie neodkladných opatrení v prípadoch domáceho násilia sa súd nemôže obmedziť na

úzke právne formalizmy; musí komplexne zhodnotiť všetky relevantné okolnosti – predchádzajúce
správanie žalovaného, subjektívny strach obete, existenciu trestných oznámení, správy odborníkov
a organizácii, ako aj najlepší záujem maloletého; súd prvej inštancie dôkaznú relevanciu predložených
dôkazov neprimerane zoslabil a bezdôvodne ich označil za neaktuálne s poukazom na časový odstup
od posledného fyzického útoku; takýto formalistický prístup je v rozpore so zásadou ochrany obetí

domáceho násilia a s povinnosťou poskytovať účinnú, včasnú a preventívnu ochranu; žalobkyňa má
za to, že hodnoverne osvedčila potrebu bezodkladnej úpravy pomerov medzi ňou a žalovaným, a to
z dôvodu, že žalovaný svojim konaní, ktoré možno charakterizovať ako psychické a fyzické násilie,
zasahuje do jej telesnej a duševnej integrity, čím priamo ohrozuje jej ľudskú dôstojnosť a zasahuje aj dojej súkromného a rodinného života (§ 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ďalej aj „Občiansky
zákonníka“; čl. 19 Ústavy SR);
(10) súd prvej inštancie nesprávne skonštatoval, že neexistuje dôkaz o tom, že by žalovaný kontaktoval

alebo vyhľadával žalobkyňu; už samotná skutočnosť, že žalovaný sa opakovane zdržiaval v miestach,
kde sa nachádza žalobkyňa alebo maloletý (škola v prírode), je dostatočným objektívnym indikátorom
hrozby; navyše žalovaný zverejňoval tieto skutočnosti aj na sociálnej sieti (Facebook), čo zvyšuje pocit
ohrozenia;
(11) na základe uvedeného tak možno podľa žalobkyne dospieť k záveru, že postup súdu prvej inštancie

nebol správny; namiesto toho, aby súd prvej inštancie posudzoval existenciu dôvodnej obavy, aplikoval
dôkazný štandard typický pre trestné konanie, a teda požadoval prakticky preukázanie viny konkrétnej
osoby, čo je práve s ohľadom na prezumpciu neviny, neprípustné; takýto prístup je neprimeraný
a nesúladný s účelom občianskeho právneho konania; nielenže odporuje účelu inštitútu neodkladného
opatrenia, ale oslabuje ochranu základných práv žalobkyne, najmä jej práva na život, na ľudskú
dôstojnosť a na ochranu telesnej a duševnej integrity; v civilnom konaní a osobitne v konaní o návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia sa totiž nehodnotí vina alebo nevina účastníka konania, ale
posudzuje sa iba existencia dôvodnej obavy a potreba preventívnej ochrany navrhovateľa;
(12) žalobkyňa zdôraznila, že s prihliadnutím na predložené dôkazy patrí do skupiny zraniteľných
jedincov oprávnených na ochranu štátom, pretože na jej osobe bolo v minulosti páchané násilie
a v súčasnosti má strach z ďalšieho násilia; Nariadenie EP a Rady (EÚ) č. 606/2013 o vzájomnom

uznávaní ochranných opatrení v občianskych veciach uvádza, že ochranné opatrenia musia byť
dostupné rýchlo a musia účinne chrániť pred akoukoľvek formou násilia alebo prenasledovania;
žalobkyňa má práva na rovnako ochranu ako iné obete v členských štátoch; napadnuté uznesenie je
v priamom rozpore s uvedenými záväzkami, keď ochranu súd prvej inštancie odmietol s poukazom na
časový odstup jednotlivých incidentov, hoci z doterajšieho správania žalovaného vyplýva, že ide o osobu

s impulzívnymi a ťažko predvídateľnými reakciami, preto za situácie, keď sa žalovaný dozvie o podanom
trestnomoznámení,niejemožnépredvídaťintenzitujehoreakcie;existujevšakreálneavýznamnériziko
jej eskalácie; súd prvej inštancie zamietnutím návrhu ponechal žalobkyňu bez primeranej preventívnej
ochrany a vystavil ju nedôvodnému riziku zásahu do jej duševnej a telesnej integrity;
(13) žalobkyňa v podanom odvolaní zdôraznila pozitívnu povinnosť štátnych orgánov zabezpečiť účinnú

ochranu obetí domáceho násilia, a to aj preventívnymi opatreniami; súd prvej inštancie mal zohľadniť,
že riziko opätovného násilia a tzv. reviktimizácie je v prípadoch domáceho násilia obzvlášť vysoké
a preventívne opatrenia sú nevyhnutné práve z hľadiska prechádzania domáceho násilia; povinnosťou
súdu je v takýchto prípadoch posudzovať nielen objektívne skutočnosti, ale aj subjektívny pocit strachu
obete, pokiaľ je tento podložený reálnymi okolnosťami prípadu a doterajším správaním žalovaného;

súd prvej inštancie takúto povinnosť nesplnil, keď nevyhodnotil dôkazy v ich celku, podcenil dlhodobé
následky násilia a nepriznal právnu relevanciu preukázanej obave žalobkyne zo správania žalovaného;
(14) súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia oddelil otázku ochrany maloletého
a ochrany matky (žalobkyne), takýto postup je nesprávny; ochrana musí byť poskytnutá aj matke
maloletého, len tak sa zachová a posilní účel neodkladného opatrenia; maloletý sa jasne vyjadril, že sa

otcabojíanechcesnímbyťvkontakte;podľačl.3Dohovoroprávachdieťaťaa§4C.m.p.jesúdpovinný
konať v najlepšom záujme dieťaťa; ak dieťa žije v strachu, je tým ohrozená aj psychická integrita matky,
ktorá nesie výlučnú zodpovednosť za jeho ochranu; procesná separácia časti návrhu do osobitného
konania neeliminuje materiálnu potrebu súbežnej ochrany osoby, ktorá maloletého výlučne opatruje
a žije s ním; bez poskytnutia ochrany žalobkyni zostáva ochrana maloletého fakticky neúčinná, keďže

priblíženie sa žalovaného k žalobkyni predstavuje aj priblíženie sa k dieťaťu; účelom navrhovaného
opatrenia preto treba vykladať ako ochranu rodinnej jednotky, nie izolovaných jedincov; preto ak by
bolo opatrenie obmedzené len na maloletého, vznikol by priestor na to, aby sa žalovaný priblížil
k žalobkyni, čím by nepriamo ohrozil aj maloletého, ktorý je na matku naviazaný; tým by oslaboval
a čiastočne negoval účel samotného zákazu priblíženia sa vo vzťahu k dieťaťu; ak by žalobkyňa

zostala vystavená hrozbám zo strany žalovaného, bola by nútená žiť v stave neustálej obavy o seba
a o dieťa, čo by priamo negatívne ovplyvňovalo jej schopnosť poskytovať maloletému nevyhnutnú
psychickú istotu a pocit bezpečia, takýto stav by sa premietal aj do života maloletého a obmedzoval by
jeho práva na riadnu rodičovskú starostlivosť; žalobkyňa preto navrhla, aby súd neposudzoval ochranu
maloletého a žalobkyne oddelene, ale uložil ochranné opatrenie aj vo vzťahu k žalobkyni, a to s cieľom

efektívne naplniť účel ochrany maloletého dieťaťa a zabezpečiť nedotknuteľnosť rodinného a domáceho
prostredia, v ktorom maloletý žije; súd prvej inštancie túto prepojenosť absolútne ignoroval, posudzoval
situáciu žalobkyne izolovane, čo je v rozpore s princípom jednotnej ochrany rodiny a najlepšieho záujmu
dieťaťa;(15) žalobkyňa doložila potvrdenie organizácie Aliancie žien Slovenska zo dňa 27.08.2025, ktorého
klientkou je žalovaná od roku 2022, pričom uvedená organizácia poskytuje psychologickú pomoc
jej, ako aj maloletému; z potvrdenia podľa názoru žalobkyne vyplýva, že existuje bezprostredná

obava o bezpečnosť maloletého dieťaťa a potreba poskytnutia odbornej psychoterapeutickej
starostlivosti; takéto odporúčanie štandardne indikuje prítomnosť psychickej ujmy a potrebu spracovania
traumatických zážitkov, obnovy pocit bezpečia a stabilizácie psychiky dieťaťa; ide teda o okolnosti
s vysokou mierou závažnosti, ktoré si vyžadujú preventívnu a ochrannú intervenciu; toto potvrdenie je
podľa názoru žalobkyne relevantným dôkazom o tom, že ohrozenie sa netýka iba maloletého, ale aj

žalobkyni samotnej, ktorá dieťa výlučne osobne opatruje; ak by sa žalovaný k dieťaťu priblížil, vystavil
by aj matku rovnakému stresu a vážnemu riziku, pričom možné ohrozenie žalobkyne je priamo späté
s ochranou dieťaťa a s jeho právom na bezpečné a stabilné rodinné prostredie;
(16) v neposlednom rade žalobkyňa uviedla, že žiadala mierne obmedzenia - zákaz priblíženia
a zákaz kontaktovať, ktoré predstavujú menší zásah do práva žalovaného než riziká pre telesnú a
duševnú integritu žalobkyne a sekundárne aj maloletého, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že

žalovaný s maloletým styk určený nemá; súd prvej inštancie sa s testom proporcionality nevysporiadal
presvedčivo; namiesto toho akcentoval voľný pohyb žalovaného, hoci navrhované opatrenie nevylučuje
jeho pohyb všeobecne, iba ho rozumne obmedzuje vzhľadom na konkrétne osoby a miesta;
(17) napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie navrhla v napadnutom výroku zmeniť tak, že návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia vo vzťahu k žalobkyni odvolací súd vyhovie a žiadala tiež priznať

nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2.2 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 15.09.2025 (č.l. 75-103 spisu) k odvolaniu žalobkyne uviedol, že:
(1) nikdy fyzicky ani psychicky neublížil žalobkyni a nikdy fyzicky ani psychicky neublížil maloletému,
kategoricky odmieta obvinenie zo strany žalobkyne, resp. skutočnosti uvedené maloletým v trestnom

oznámení; uviedol, že nebol viac ako 7 rokov v kontakte s maloletým a žalobkyňou;
(2) ďalej uviedol, že problémy so žalobkyňou začali v momente, keď podal návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia na zverenie maloletého do jeho osobnej starostlivosti z dôvodu, že mu
žalobkyňa neumožňovala akýkoľvek styk s maloletým napriek súdnym rozhodnutiam, ktoré ju k tomu
zaväzovali; súd v tomto smere nariadil výkon súdneho rozhodnutia voči žalobkyni; keď sa žalobkyňa

dozvedela o podanom návrhu, podala na Okresnom riaditeľstve PZ v Žiari nad Hronom trestné
oznámenie na jeho osobu za trestný čin sexuálneho zneužívania maloletého; okresný súd vzhľadom
na uvedené trestné oznámenie zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podaného
žalovaným; v reakcii na uvedené žalovaný podal na žalobkyňu trestné oznámenie z podozrenie zo
spáchania trestného činu krivého obvinenia; následne podal na okresnom súde návrh na úpravu výkonu

rodičovských práv a povinností k maloletému, kde žiadal o striedavú starostlivosť; súd v danej veci
nariadil znalecké dokazovanie znalcom z oblasti psychológie a psychiatrie; súd vybral znalca (resp.
ústav) na návrh matky; dňa 10.05.2021 vypracovali odborníci z oblasti znalecký posudok, pričom v tom
je uvedené, že: „A. G. C. je zo sexuologického hľadiska zdravý, silne maskulínny, heterosexuálny
jedinec. Žiadne odchýlky vo funkčnom, či kvalitatívnom zmysle neboli u menovaného zistené.“; vo

vzťahu k otázke, či trpí žalovaný sexuálnou deviáciou (napr. pedofíliou), ako otázke nasledujúc na
vyššie uvedenú odpoveď, znela odpoveď: „V zmysle vyššie uvedeného je predchádzajúca otázka
bezpredmetná.“; okrem týchto uvedených záverov obsahoval znalecký posudok napr. aj vyjadrenie
znalcov k maloletému a jeho vyjadreniam; v tomto smere chcel žalovaný upriamiť pozornosť na to, že po
tom, čo podal voči žalobkyni trestné oznámenie za krivú výpoveď, sa žalobkyňa v inom konaní ohľadne

starostlivosti o maloletého a to ich bolo dosť, nezmienila o sexuálnom zneužívaní zo strany žalovaného,
keďže jej obvinenie bolo vymyslené a účelové; žalovaný v odvolacom konaní predložil kópiu Znaleckého
posudku č. 77/2020 (predloženého Okresnému súdu Žiar nad Hronom dňa 18.05.2021) vypracovaného
N. O. J. H. P. O. Q. O., spol. R. D., toho času sídlom S. I. X, XXX XX L. J., IČO: XXX XXX XX, zapísaného
toho času v Zozname znalcov, tlmočníkov a predkladateľov MS SR pod EČ: 900 021;

(3) podotkol, že predošlé trestné stíhanie, ktoré bolo voči nemu vedené na podklade obdobného
trestného oznámenia, avšak podaného žalobkyňou, bolo zastavené (dňa 29.10.2021) a voči žalobkyni
bolo vyšetrovateľom OR PZ OKP Žiar nad Hronom vznesené obvinenie pre trestný čin krivého obvinenia
podľa § 345 ods. 1 TZ dňa 26.01.2022; v danej trestnej veci bol vydaný právoplatný trestný rozkaz,
žalovaná bola odsúdená a bol jej uložený peňažný trest; žalovaný v odvolacom konaní predložil kópiu

trestného rozkazu z 26.05.2025 v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp.
zn. 5T/35/2025;
(4) poukázal na skutočnosť, že voči žalobkyni z dôvodu, že nerešpektuje dlhé roky rozhodnutie súdu
a neumožňuje mu styk s maloletým, bolo vznesené obvinenie OR PZ Žiar nad Hronom pre pokračujúciprečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 ods. 1 TZ; od tohto momentu vytýčil Okresný
súd Žiar nad Hronom viacero pojednávaní, ktoré žalobkyňa svojím konaním marí; existuje priama
súvislosť medzi žalobkyňou podaným návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia a obvineným

vzneseným voči jej osobe; žalobkyňa plánuje na súde poukázať, že nemohla dodržiavať súdne
nariadenia, lebo maloletý bol podľa nej sexuálne zneužívaný, o čom svedčí jeho trestné oznámenie, čo
by ju nepriamo zbavovalo viny; keďže žalobkyňa už bola uznaná vinou pre trestný čin krivého obvinenia,
tak tento raz zneužila na svoj cieľ maloletého, pretože vie, že ten nemôže byť za vec trestne stíhaný;
žalovanývodvolacímkonanípredložilkópiuobžalobyz01.04.2022podanúvočižalobkyninámestníčkou

okresného prokurátora Okresnej prokuratúry Žiar nad Hronom pod č. 2 Pv 333/19/6613-63, EEČ:
2-52-572-2022;
(5) pokiaľ žalobkyňa uvádza, že maloletého a ju psychicky traumatizuje, že sa zdržiava na miestach, kde
sa zdržiavajú oni, ako vníma vážne nebezpečenstvo z jeho strany, keď sa dozvie o trestnom oznámení
a žiada o ochranu telesnej a duševnej integrity, tak uviedol, že od roku 2018 (od rozvodu) nie je so
žalobkyňou ani s maloletým v kontakte; naopak, je to práve žalobkyňa, ktorá neustále podáva trestné

oznámenia na jeho osobu, neustále „stalkuje“ (prenasleduje) jeho život, čo osvedčuje aj skutočnosť, že
v návrhu popisuje skutočnosti zo sociálnej siete Facebook, o tom, kde bol, kde sa nachádzal; žalobkyňa
mu nedá pokoj a viac ako 7 rokov mu spôsobuje psychickú traumu; návrh žalobkyne označil za účelový,
vykresľuje ho v najhoršom zmysle ako netvora, avšak ide o len klamstvá a ohováranie, pošpinenie jeho
dobrého mena;

(6) žalovaný navrhol, aby odvolací súd „odmietol odvolanie žalobkyne, prípadne zamietol odvolanie ako
nedôvodné“; žiadal tiež, aby odvolací súd „zamietol“ napadnuté uznesenie „o vylúčení na samostatné
konanie v bode a) a b) uznesenia.“.

2.3 Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne doručil odvolací súd právnemu zástupcovi žalobkyne

dňa 17.09.2025 na vedomie; žalobkyňa v odvolacej replike zo dňa 23.09.2025 prostredníctvom svojho
právneho zástupcu uviedla, že trvá na podanom odvolaní; označila vyjadrenie žalovaného za vnútorne
rozporné, keď na jednej strane žalovaný tvrdí, že ho podaným trestným oznámením žalobkyňa
znevýhodňovala, no zároveň uvádza, že sa v súdnych konaniach k trestnému oznámeniu nevyjadrovala;
uviedla,žeskutočnosť,žežalovanýpopieraskutkydomácehonásilia,samaosebeneznamená,žeknim

nemohlo dôjsť; žalovaný sa bezprostredne po podaní návrhu na rozvod manželstva dopúšťal verbálnych
útokov proti žalobkyni, keď jej opakovane kričal, že ju „zničí“, že „skončí na ulici“, že jej „vezme
dieťa“ a že z nej „urobí psychicky chorú“; obdobný obsah žalovaný prezentuje aj vo svojom vyjadrení,
čim fakticky potvrdzuje, že uvedené výroky používal už na začiatku rozvodového konania; civilné
konanie o neodkladnom opatrení neslúži na určenie viny alebo neviny, ale na posúdenie existencie

dôvodnej obavy na strane žalobkyne a jej maloletého dieťaťa a potreby ich ochrany; žalovaný vo svojom
vyjadrení uvádza viaceré nepresnosti, ktoré oslabujú dôveryhodnosť jeho tvrdení - napr. nepresne
uvádza dátum podania trestného oznámenia (04.03.2020 namiesto 06.03.2020) za krivé obvinenie; to
svedčí o jeho tendencii manipulovať s faktami; žalovaný vo svojom vyjadrení sám potvrdil, že nie je
v kontakte so žalobkyňou ani s maloletým dieťaťom, nemôže mu tak byť na ujmu nariadenie zákazu

priblíženie sa k žalobkyni a maloletému; žalovaná zdôraznila, že v priebehu vyšetrovania, ktoré žalovaný
opisuje, došlo k úniku údajov z trestného spisu, čo potvrdzuje vyjadrenie dozorujúcej prokurátorky
zo dňa 21.12.2018 k žiadosti o preskúmanie postupu policajta vo veci vedenej prokuratúrou pod č.
1 Pv 23/18/6613-44; žalovaná tiež opakovane namietala neprípustný zásah žalovaného do priebehu
znaleckéhodokazovania;počasrozvodovéhopojednávaniažalovanývýslovneuviedol,žemávedomosť

o nariadení znaleckého skúmania psychického stavu žalobkyne a že v konkrétnom zariadení konzultoval
jej duševný stav s odborníkom; napriek tomu však vyšetrovateľ vydal pokyn na vykonanie znaleckého
skúmania psychického stavu žalobkyne práve v tomto zariadení; žalovaný nemal právo nahliadať do
vyšetrovacieho spisu, mohol sa cez svoje možné kontakty dostať k týmto informáciám; tieto skutočnosti
boli predmetom opakovaných sťažností a námietok zaujatosti zo strany žalobkyne, ktoré boli riadne

predkladané orgánom činným v trestnom konaní a príslušnému súdu; žalobkyňa z vyššie uvedených
dôvodov odmietala podstúpiť znalecké skúmanie jej duševného stavu; vo vzťahu k Znaleckému posudku
č. 77/2020 žalobkyňa produkovala „stopy nahrávok z vypočutia znalca na súdnom pojednávaní spis.
zn.: 19P/14/2020 (...)“, na ktoré poukázala; konanie v trestnej veci krivého obvinenia a konanie v trestnej
veci marenia výkonu úradného rozhodnutia doposiaľ neboli právoplatne skončené; záverom uviedla, že

spolu s vyjadrením žalovaného k odvolaniu jej boli doručené aj žalovaným predložené listiny, pričom
jedna z nich jej nebola doručená riadne a nie je zrejmé, či tento dokument v takomto stave zaslal súdu
žalovaný, alebo ide o chybu preposielania dokumentu; žalovaná tak nemala možnosť sa k tejto prílohe
podania žalovaného vyjadriť.3.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobkyne podľa § 34 C.s.p., preskúmal
vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania

podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a uznesenie súdu
prvej inštancie vo výroku o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (druhý výrok)
a v závislom výroku o trovách konania (tretí výrok) podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

3.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

3.3 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

4.1 Odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky
žalobkyne ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým uznesením súdu prvej inštancie
v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie a v tejto súvislosti udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s

právnym záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti návrhu žalobkyne na nariadenie neodkladného
opatrenia, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie a v zmysle
§ 387 ods. 1 a 2 C.s.p. na tieto v celom rozsahu poukazuje; na zdôraznenie správnosti napadnutého
uzneseniaareagujúcnaodvolaciedôvodyodvolacísúdudáva,žesúdprvejinštanciedospelksprávnym
zisteniam ohľadne nesplnenia podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia, pri rozhodovaní

aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil; z dôvodu, že
odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci
sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných
podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

4.2.1 Žalobkyňa v podanom odvolaní z hľadiska porušenia práva na spravodlivý proces namietala
nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého uznesenia; odvolací súd po preskúmaní napadnutého
uznesenia a predloženého spisu dospel k záveru, že napadnuté uznesenie nie je nepreskúmateľné;
je dostatočné zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súd prvej inštancie vychádzal, akými

úvahami sa riadil a k akým záverom dospel; odôvodnenie napadnutého uznesenia má náležitosti
vyžadované zákonom pre riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, zodpovedá základnej (formálnej)
štruktúre odôvodnenia súdneho rozhodnutia; súslednosti jednotlivý častí odôvodnenia a ich obsahové
(materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť; z odôvodnenia napadnutého uznesenia
vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane

a právnymi závermi na druhej strane; argumentácia súdu prvej inštancie je koherentná a jeho
rozhodnutie konzistentné; odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
strany sporu, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov;
neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi; nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie

dôkazov, skutkových tvrdení strán sporu, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného návrhu;
právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom strany sporu, z čoho vyplýva,
že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu, vrátane ich
dôvodov a námietok; pri posudzovaní súdneho rozhodnutia je dôležitým kritériom z hľadiska jeho
preskúmateľnostimožnosťstranysporuuplatniť(procesné)práva,ktorésújejzákonompriznané;ďalším

kritériom je možnosť odvolacieho súdu preskúmať vecnú správnosť skutkových a právnych záverov
súdu prvej inštancie v prípade riadneho uplatnenia opravného prostriedku oprávnenou osobou; odvolací
súd má za to, že odôvodnenie napadnutého uznesenia umožňovalo žalobkyni uplatniť riadny opravný
prostriedok - odvolanie, jej procesné právo, ako to vyplýva z obsahu podaného odvolania; žalobkyňa
uplatnila aj odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., namietala konkrétne skutkové

a právne závery súdu prvej inštancie; zároveň odvolací súd dospel k záveru o možnosť odvolacieho
prieskumu vecnej správnosti skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie;
4.2.2 odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nezaložil svoje rozhodnutie výlučne na princípe
prezumpcie neviny a časovom hľadisku, ako v podanom odvolaní uvádza žalobkyňa; súd prvej inštanciev napadnutom uznesení skonštatoval, že na podklade dôkazov predložených do konania žalobkyňou
nemal za osvedčené tvrdenie žalovanej, že by v minulosti alebo po odsťahovaní žalobkyne zo spoločnej
domácnosti, došlo zo strany žalovaného k fyzickému či psychickému násiliu voči žalobkyni; v tomto

smere súd prvej inštancie dodal, že uvedená skutočnosť nie je preukázaná ani napr. tým, že by
bol žalovaný odsúdený za trestný čin týkajúci sa fyzického či psychického násilia žalovaného voči
žalobkyni či maloletému, prípadne že takúto skutočnosť neosvedčuje ani to, že by bol za takéto konanie
žalovaný priestupkovo postihnutý; dodal, že takéto konanie nepreukazuje ani to, že sa voči nemu
vedie trestné stíhanie pre trestný čin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a) Trestného

zákona, nakoľko uvedené konanie po skutkovej stráne nemá nič spoločné so žalobkyňou tvrdeným
fyzickým a psychickým násilím; čo sa žalobkyňou predložených fotografií týka, tu súd prvej inštancie
skonštatoval, že tie neosvedčujú žalobkyňou tvrdené skutočnosti, pretože hodnoverne neosvedčujú
to, že zranenia žalobkyni spôsobil žalovaný; nakoniec za osvedčenú nemal súd prvej inštancie ani
skutočnosť, že by žalovaný prenasledoval, prípadne sa kontaktoval alebo približoval k žalobkyni; len
samotnú skutočnosť, že maloletý podal trestné oznámenie na žalovaného nepovažoval súd prvej

inštancie za dostatočnú z hľadiska osvedčenia hrozby zo strany žalovaného voči žalobkyni; súd prvej
inštancie sa tak bezpochyby zameral na preukázanie osvedčenia dôvodnej obavy z hrozby násilia zo
strany žalovaného, neposudzoval vinu či nevinu žalovaného, pričom dospel k záveru, že v danom
prípade žalobkyňa neosvedčila potrebu neodkladnej úpravy pomerov; odvolací súd zdôrazňuje, že
ustanovenie § 326 ods. 1 C.s.p. síce priamo neukladá navrhovateľovi povinnosť označiť dôkazy vo

vzťahu k vlastným skutkovým tvrdeniam, avšak táto povinnosť vyplýva z aplikácie ustanovenia § 132
ods. 1 a 3 C.s.p. v rámci všeobecných náležitostí návrhu; k návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia tak musia byť pripojené listiny, na ktoré sa navrhovateľ odvoláva; listinné dôkazy majú pri
rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia osobitný význam, keďže súd nevykonáva
plnohodnotné dokazovanie a rozhoduje spravidla bez pojednávania a bez výsluchu strán (§ 329 ods.

1 C.s.p.); s poukazom na uvedené je navrhovateľ zo zákona povinný hodnoverne osvedčiť dôvodnosť
a trvácnosť nároku, ktorému sa má neodkladným opatrením poskytnúť ochrana; súd nemôže nariadiť
neodkladné opatrenie, ak navrhovateľ rozhodujúce skutočnosti neosvedčí, keďže predbežná ochrana
nedôvodného nároku je v rozpore s podstatou a účelom tohto inštitútu (Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J.,Mesiarkinová,S.,Bajánková,J.,Tomašovič,M.,akol.Civilnýsporovýporiadok.2.vydanie.Komentár.

Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1248-1249);
4.2.3 k arbitrárnosti rozhodnutia Ústavný súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach, napr. v uznesení
sp. zn. III. ÚS 44/2022 zo dňa 27.01.2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať v
dvoch podobách; procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení
právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť

sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi
orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne
akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012); z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že
arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom
súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami

formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03); o zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho
rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,
ktorázásadnepopieraúčelavýznamaplikovanejprávnejnormy,aleboakdôvody,naktorýchjezaložené

súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 105/03, I. ÚS 301/03; porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 9Cdo/106/2023);
pokiaľ žalobkyňa v podanom odvolaní namietala arbitrárnosť (svojvoľnosť) napadnutého uznesenia,
tak odvolací súd uvádza, že iba všeobecne, neuviedla podľa názoru odvolacieho súdu konkrétne

a relevantné dôvody, v ktorých videla arbitrárnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie; odvolací súd však
uvádza, že po preskúmaní napadnutého uznesenia a procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia nezistil svojvôľu pri rozhodovaní súdu prvej inštancie; súd
prvej inštancie neinterpretoval aplikované ustanovenia, ani tie vyslovene neaplikoval v rozpore s ich
účelom, podstatou alebo zmyslom; súd prvej inštancie neinterpretoval a neaplikoval právne predpisy

ani v priamom rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; žalobkyňa v tomto
smere ustálenú rozhodovaciu prax v podanom odvolaní netvrdila; dôvody, na základe ktorých dospel
súd prvej inštancie k záverom uvedeným v odôvodnení napadnutého uznesenia, nie sú v extrémnomrozpore s princípmi spravodlivosti, ako ani so zásadami formálnej či právnej logiky, sú konzistentné
a koherentné, teda nie sú ani protirečivé;
4.2.4 vzhľadom na uvedené potom odvolací súd odvolaciu argumentáciu žalobkyne podľa § 365 ods.

1 písm. b) C.s.p nepovažuje za dôvodnú.

4.3.1 Podmienkou pre nariadenie neodkladného opatrenia je osvedčenie, že bez okamžitej, i keď
len dočasnej úpravy pomerov, by bolo právo strany ohrozené; z charakteru neodkladného opatrenia
vyplýva, že pred jeho nariadením súd nemusí zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie

konečného rozhodnutia a pri ich zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený pre
dokazovanie; je však nevyhnutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver
o dôvodnosti a trvaní nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana; návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia nie je dôvodný najmä vtedy, ak potreba dočasnej úpravy vzťahov strán nie je
naliehavá a strana dostatočne neosvedčí bezprostredné ohrozenie práva, ktorému sa má poskytnúť
predbežná ochrana alebo svoju obavu o ohrozenie exekúcie; iba samotná domnienka ohrozenia práva

alebo domnienka možnosti ohrozenia exekúcie nemôže byť dôvodom na nariadenie neodkladného
opatrenia; z vyššie uvedených hľadísk posudzoval vec aj odvolací súd; žalobkyňa v odvolaní uvádza,
že pre účinnosť neodkladného opatrenia v prípade zákazu priblíženia sa a komunikácie otca s dieťaťom
je nutné aj napriek separácii návrhov na nariadenie neodkladných opatrení (v dôsledku vylúčenia časti
návrhu týkajúceho sa maloletého na samostatné konanie) vztiahnuť ochranu poskytovanú maloletému

aj na matku maloletého dieťa, ktorá má dieťa v osobnej starostlivosti; v opačnom prípade by sa
oslabovalo a čiastočne negovalo pôsobenie neodkladného opatrenia vo vzťahu k maloletému; to však
podľa názoru odvolacieho súdu s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, by bolo možné ochranu
poskytnutú dieťaťu vztiahnuť aj na žalobkyňu v prípade, ak by poručenský súd už právoplatne rozhodol
o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia týkajúceho sa zákazu priblíženia a komunikácie vo

vzťahu k maloletému, resp. vyhovel návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vo vzťahu k dieťaťu;
o vylúčenom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia zároveň právoplatne rozhodnuté do času
vydania napadnutého uznesenia súdom prvej inštancie nebolo a odvolací súd je viazaný stavom veci
v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (§ 329 ods. 2 C.s.p.);
4.3.2 po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia, podaného odvolania a ostatného obsahu spisu

dospel odvolací súd k záveru, že v danej veci neboli splnené podmienky na nariadenie neodkladného
opatrenia podľa návrhu žalobkyne; aj podľa odvolacieho súdu žalobkyňa svojimi skutkovými tvrdeniami,
predloženoufotodokumentáciouaostatnýmilistinnýmidôkazmineosvedčilasvojerozhodujúceskutkové
tvrdenie, že by žalovaný svojim konaním ohrozoval alebo mohol ohroziť jej život, zdravie alebo psychickú
integritu; odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa neosvedčila skutočnosti

ohľadne toho, že by sa žalovaný ku nej približoval, či ju kontaktoval; v konaní ani podľa názoru
odvolacieho súdu žalobkyňa neosvedčila skutočnosť, že ju žalovaný či už fyzicky a/alebo psychicky
napadol; fotodokumentácia, ktorú žalobkyňa predložila do konania neosvedčuje násilné konanie zo
strany žalovaného, pretože z nich nevyplýva, akým spôsobom, prípadne kto, spôsobil žalovanej
zranenia, ktoré sú vyobrazené na predmetných fotografiách; pokiaľ ide o potvrdenia organizácie

Aliancia žien zo dňa 25.11.2023 a zo dňa 30.01.2023 (č.l. 25 spisu a č.l. 26 spisu), tie podľa názoru
odvolacieho súdu takisto hodnoverne neosvedčujú žalobkyňou tvrdenú skutočnosť, že ju žalovaný
v minulosti vystavil fyzickému či psychickému násiliu; informácie uvedené v týchto potvrdeniach podľa
ich obsahu vyplývajú „zo správ E. T. z roku 2018 a 2019 (...) - aj zo správy O. O. z roku 2019“;
predmetné správy však žalobkyňa do konania nepredložila, prípadne ich neoznačila; nie je tak zrejmé,

či skutočnosti, ktoré sú v potvrdeniach uvedené predstavujú objektívnu realitu alebo výlučne subjektívne
závery vyhotoviteľa potvrdení, ktorý vyhodnotil informácie zo správ E. T. a O. O. tak, ako je uvedené
v potvrdeniach; preto podľa názoru odvolacieho súdu potvrdenia organizácie Aliancie žien objektívne
a hodnoverne neosvedčujú žalobkyňou tvrdené skutočnosti; odvolací súd neprihliadol na potvrdenie
vyhotovené organizáciou Aliancia žien k 27.08.2025, nakoľko ide o skutočnosť, ktorá nastala po

rozhodnutí súdu prvej inštancie (§ 329 ods. 2 C.s.p.); je síce pravdou, že v zmysle rozsudku Okresného
súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 26P/98/2018 mala žalovaná trpieť tzv. Štokholmským syndrómom
a posttraumatickým syndróm (č.l. 14/2 spisu), ale z uvedeného rozhodnutia zároveň vyplýva, že nejde
o záver prijatý na podklade znaleckého dokazovania znalcom z príslušného odboru a odvetvia, pričom
z tohto rozhodnutia výslovne nevyplýva, z akých konkrétnych dôvodov mala žalovaná uvedenými

psychologickými fenoménmi trpieť; s poukazom na tvrdené okolnosti a vyššie uvedené skutočnosti
by tak relevantným spôsobom žalobkyňou tvrdené fyzické či psychické násilie žalovaného voči jej
osobe hodnoverne osvedčovalo najmä právoplatné odsúdenie, prípadne sankcionovanie žalovaného
za priestupok týkajúci sa násilia; odvolací súd však v tomto smere súhlasí so záverom súdom prvejinštancie, že súd nedisponoval v čase rozhodovania žiadnym právoplatným odsúdením žalovaného
týkajúcim sa fyzického či psychického násilia, najmä teda nie voči žalobkyni; ani tvrdenie žalobkyne
uvedené v odvolacej replike, že žalovaný mal voči nej konať násilne (psychicky) pred rozvodom na veci

nič nemení, pretože ide výlučne o skutkové tvrdenia žalovanej, ktoré objektívne a hodnoverne neboli
osvedčené, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie neboli tieto (konkrétne) skutočnosti ani tvrdené;
zároveňmáodvolacísúdzato,ževyjadreniežalovanéhokodvolaniutútoskutočnosťtakistohodnoverne
neosvedčuje, keď z obsahu vyjadrenia žalovaného podľa názoru odvolacieho súdu nevyplývajú také
vyjadrenia, ktoré by svedčili psychickému násiliu žalovaného voči žalobkyni;

4.3.3 v tomto smere síce z predložených dôkazov vyplýva, že v trestnej veci vedenej na OR PZ
Žiar nad Hronom pod ČVS: ORP-270/1-VYS-ZH-2018 bolo na podklade trestného oznámenia dňa
04.07.2018 začaté trestné stíhanie vo veci zločinu týranie blízkej a zverenej osoby podľa § 208
ods. 1 písm. a) Trestného zákona, avšak nie je zrejmé, komu a či vôbec bolo v tejto trestnej veci
vznesené obvinenie; uvedené preto taktiež neosvedčuje žalobkyňou tvrdené násilné konanie žalobcu;
do konania tak nebol ani v odvolacom konaní predložený dôkaz, ktorý by hodnoverne osvedčoval

tvrdenie žalobkyne, že žalovaný vôbec niekedy konal či už voči nej alebo inej osobe násilne; nad
rámec skutočností, ktoré uviedol v odôvodnení napadnutého uznesenia aj súd prvej inštancie, odvolací
súd poukazuje na skutočnosť, že zo Znaleckého posudku č. 77/2020, predloženého do odvolacieho
konania žalovaným, celkom jednoznačne vyplýva, že hoci sa žalovaný vyznačuje impulzívnym konaním
s menej kontrolovanými reakciami, pohotovosť k agresívnemu správaniu (konaniu) nemá, sú u neho

dostatočne rozvinuté kompenzačné mechanizmy voči agresívnemu konaniu (č.l. 88 spisu); odvolací
súd vzhliadol skutočnosti uvedené v odvolacej replike žalobkyňou, týkajúce sa sťažnosti žalobkyne
ohľadne nesprávneho postupu vyšetrovateľa v trestnej veci, resp. toho, že žalovaný mal nahliadnuť do
vyšetrovacieho spisu v trestnej veci a námietkam voči zaujatosti znalca, avšak uvádza, že žalobkyňa
hodnovernosť odborných záverov vyplývajúcich zo znaleckého posudku účinne nepoprela; ani uvedené

tvrdenia žalovaná neosvedčila, keď síce mohla opakovane podávať (rôzne) sťažnosti a námietky
voči zaujatosti znalca, ale zároveň nepredložila spoločne s odvolacou replikou rozhodnutie, ktorým
by príslušný orgán jej sťažnosti, prípadne námietke zaujatosti znalca vyhovel; odvolací súd preto
nemá dôvod pochybovať o objektívnosti a odbornosti záverov vyplývajúcich z predmetného znaleckého
posudku; žalobkyňa síce osvedčila, že Okresná prokuratúra Žiar nad Hronom podala na žalovaného

obžalobu pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, skutková
podstata uvedeného trestného činu, upravená v osobitnej časti, však nemá po skutkovej stránke nič
spoločné s návrhom žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia; neosvedčuje násilie ani hrozbu
ohrozenia života, zdravie či telesnej integrity žalobkyne; po skutkovej stránke pre naplnenie skutkovej
podstaty daného trestného činu predpokladá predloženie dôkazu, o ktorom osoba vie, že je sfalšovaný

alebo pozmenený, na účel použiť ho ako pravý, a v to v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní;
4.3.4 odvolací súd prihliadol aj na obsah Zápisnice o trestnom oznámení zo dňa 01.08.2025, z ktorého
vyplýva, že maloletý v rámci výsluchu uviedol, že bol v roku 2018 svedkom násilného správanie
žalovaného voči žalobkyni a že aj voči nemu žalovaný konal násilne, že sa žalovaného bojí; v tomto
smerepodľaodvolaciehosúdunemožnovychádzaťlenzoskutočnostíuvedenýchvzápisniciztrestného

oznámenia podaného maloletým, pretože objektívne nesvedčia o vzťahoch medzi žalovaným a
žalobkyňou; v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nebolo osvedčené, že by žalovanému v danej
trestnej veci bolo vznesené obvinenie; zároveň okolnosti prípadu nasvedčujú tomu, že žalovaná
má výlučne subjektívny strach o svoj život, zdravie a psychickú integritu zo strany žalovaného; aj
s prihliadnutím na obsah Znaleckého posudku č. 77/2020 nemožno považovať trestné oznámenie

podané maloletým za dôkaz objektívne osvedčujúci dôvodnosť základu nároku žalobkyne; v znaleckom
posudku je uvedené, že: „Nie je možné sa od maloletého objektívne dozvedieť aký mal vzťah s otcom
pokiaľ fungovali ako rodina spolu, na druhej strane, ale získané výsledky ukazujú, že strach z otca
nemá, resp. ho určite nemá taký, ako ho popisoval on, resp. ako ho popisovala matka.. Ako už bolo
uvedené vyššie, maloletý podrobne a pokojne popisoval, aký je otec zlý, čo robil zlé jemu a čo matke,

hovoril veľmi často „my“ (t.j. on a matka) a pod.. Uvedené skutočnosti skúsenosti, ako aj psychologickej
logiky jednoznačne poukazujú na to, že maloletý je pod silný vplyvom matky a prezentuje vnímané
a zažité okolnosti tak ako ich prezentuje matka, resp. možno tak ako si myslí, že by si matka želala, aby
ich prezentoval.. Maloletý prezentuje k rodičom výrazne „čierno – biely“ vzťah.. Voči matke vyjadruje
blízkosť, podporu. Voči otcovi vyjadruje odmietanie, popisuje ho ako „zlého otca.“ Vyjadruje silný strach

z neho.. Tento obraz „zlého otca“ však nie je jeho vlastný, nemá ho zažitý.. Za bezpečných okolností je
nepredstaviteľné, aby cca 10 ročné dieťa malo z otca taký strach, že by sa bálo ho čo len vidieť aj keď
tam je jeho matka a ešte aj ďalšia podporná osoba (znalec..).. Aby sa dieťa takto skutočne bálo, to by
musel tento otec (expresívne povedané) páchať dlhodobo vážne násilie (zverstvá) voči dieťaťu, resp.v jeho prítomnosti aj voči matke.. Toto určite nie je tento prípad..“; odvolací súd v tomto smere nemá
dôvod pochybovať o dôveryhodnosti obsahu znaleckého posudku; žalobkyňa síce v odvolacej replike
poukazuje na viacero pasáží z výsluchu znalca vykonanom na pojednávaní v inej súdnej veci, kde znalec

napr. k otázke fyzických útokov mal uviesť, že: „On medzi vami konflikty zažil, už ich nezažíva, preto
je v menšej tenzii.“, avšak konflikt nemožno vnímať automaticky v rovine útoku na fyzickú, či psychickú
integritu fyzickej osoby, pretože uvedený pojem možno vnímať aj v rovine slovnej dišputy, polemiky
v zmysle slova ostrejšej výmeny názorov medzi dvoma fyzickými osobami, teda automaticky nevedie
k záveru o násilí; znalec mal ďalej uviesť: „otca zatracoval, či k tomu mal objektívne dôvody, kto ho škrtil

to ja nebudem riešiť“, v podstate svedčí iba o tom, že maloletý nemá pozitívny vzťah k žalovanému,
ale z odpovede znalca vyplýva, že mu nie je zrejmé, či mal na to maloletý objektívne dôvody, prípadne
kto a či vôbec ho „škrtil“; znalec navyše pri výsluchu jasne uviedol k otázke týkajúcej sa vyšetrenia
žalovaného E. Q., O.: „on len napísal na moju žiadosť do záverov, že u otca žiadnu patológiu nenašiel. Či
to bolo, či nebolo to neviem určiť, lebo otec to naprosto popiera“, z čoho odvolaciemu súdu vyplýva, že
E. Q., O., ktorý podľa obsahu znaleckého posudku spolupracoval na jeho vypracovaní s vypovedajúcim

znalcom, na žiadosť znalca posúdil, či u žalovaného existuje patológia, a to s negatívnym výsledkom
a na žiadosť to v znaleckom posudku upresnil, pričom následne odpovedal znalec na otázku, či sa
„bežne stretáva s tým, že prioritným záujmom otcov sú genitálie syna“, a to tak, že nevie či k takejto
udalosti (reálne) došlo, že žalovaný to popiera; zvyšné výňatky z výsluchu znalca na vykonaného (podľa
tvrdení žalobkyne) na pojednávaní vo veci vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn.

19P/40/2020, ktoré žalovaná v odvolacej replike produkovala, odvolací súd nepovažuje za podstatné
z hľadiska posúdenia či už hodnovernosti obsahu znaleckého posudku, ako ani z hľadiska odvolacieho
prieskumu;
4.3.5 pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že ju a maloletého žalovaný v mieste prechodného pobytu opakovane
cielene vyhľadával, prípadne prenasledoval, uvedená skutočnosť jednak nie je osvedčená akýmkoľvek

predloženýmdôkazomazároveňmáodvolacísúdzato,žepokiaľbysaajžalovanýzdržiavalopakovane
v Bratislave, tak to samé o sebe neosvedčuje skutočnosť, že žalovaný cielene vyhľadával kontakt
so žalobkyňou, prenasledoval ju, resp. nevedie k záveru o potenciálnom ohrození jej života, zdravia
alebo psychickej integrity; z trestného oznámenia maloletého na žalovaného vyplýva, že bol v kontakte
so žalovaným naposledy v roku 2022; žalovaný v podanom odvolaní uvádza, že žalobkyňu aktívne

nekontaktuje od roku 2018 a v konaní nebol osvedčený opak; čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že
žalovaný sa opakovane vyskytol v Bratislave, tak z predložených dôkazov (č.l. 20-22 spisu) je zrejmé, že
žalovaný sa zúčastnil tri krát športovej akcie a raz kultúrneho podujatia (koncert); žalobkyňa netvrdila,
že by sa žalovaný v tomto čase pokúšal ju alebo maloletého kontaktovať, či už osobne alebo iným
spôsobom; len samotná skutočnosť, že sa žalovaný zúčastnil viac krát na rôznych akciách v Bratislave

ako mieste prechodného pobytu žalobkyne a maloletého sama o sebe neosvedčuje ohrozenie alebo
pravdepodobnúmožnosťohrozeniaživota,zdraviaanipsychickejintegrityžalobkyne;súdprvejinštancie
správne uviedol, že žalovanému nebola uložená povinnosť zdržiavať sa mimo Bratislavy a tiež, že
je pomerne bežné zúčastňovať sa v rámci voľného (ale aj pri výkone pracovných povinností) času
rôznych podujatí na rôznych miestach, pričom je dôležité podotknúť, že obdobné akcie sa v Bratislave

ako hlavnom meste, administratívnom a kultúrnom centre Slovenskej republiky, konajú pomerne často
a zúčastňuje sa ich mnoho osôb; vo vzťahu k skutočnosti tvrdenej žalobkyňou, že žalovaný sa pokúsil
kontaktovať, resp. stretnúť s maloletým počas školy v prírode, ktorej sa mal maloletý zúčastniť, v konaní
bolo osvedčené, že žalovaný sa nachádzal v období, kedy mal byť maloletý účastný školy v prírode
(t.j. 12.06.2025; č.l. 22/1 spisu) v Terchovej (Jánošíkove diery), kde sa mohol v rámci školy v prírode

nachádzať aj maloletý (Jánošíkov dom; č.l. 22/2 spisu); táto okolnosť však nevedie k záveru o tom, že
by sa žalovaný pokúšal kontaktovať žalobkyňu, prípadne že by ju prenasledoval; žalobkyňa v konaní
ani len netvrdila, že bola osobne prítomná na mieste, ktoré malo byť súčasťou program školy v prírode,
ktorej sa mal zúčastniť maloletý a na ktorom sa v danom období nachádzal žalovaný;
4.3.6 obsah neodkladných opatrení podľa ust. § 325 ods. 2 písm. f) a h) C.s.p. vychádza zo znenia čl.

3.1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 606/2013 z 12.06.2023 o vzájomnom uznávaní
ochranných opatrení v občianskych veciach; ide o opatrenie vydané v záujme ochrany jednotlivých
osôb, ak existujú závažné dôvody domnievať sa, že je ohrozený ich život, telesná, duševná alebo
sexuálna integrita, osobná sloboda alebo bezpečnosť; primárnym účelom takéhoto opatrenia je zabrániť
akejkoľvek forme rodovo motivovaného násilia alebo násilia v blízkych vzťahoch, nar. fyzického,

sexuálneho násilia; zákaz alebo obmedzenie komunikácie (písm. g/) a zákaz alebo obmedzenie
priblíženia sa na určitú vzdialenosť (písm. h/) sú ex lege podmienené tým, že zakázaným správaním by
telesná alebo duševná integrita navrhovateľa mohla byť ohrozená (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár.Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1240); túto skutočnosť musí navrhovateľ relevantným spôsobom osvedčiť;
v tomto smere preto nie sú podstatné tvrdenia protistrany, keďže žalobkyňa už pri podaní návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia mala produkovať dôkazný materiál osvedčujúci jej rozhodujúce

skutkové tvrdenia; ako to vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia, žalobkyňa svoje rozhodujúce
skutkové tvrdenia v tomto konaní neosvedčila; žalobkyňa neosvedčila pravdepodobnosť ohrozenia jej
života, zdravia či psychickej integrite zo strany žalovaného; dokazovaním síce bolo osvedčené, že
vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným sú výslovne negatívne, avšak nebola osvedčená či už história
alebohrozbapotenciálnehonásiliažalovanéhovočižalobkyni;žalobkyňaneosvedčilaaniskutočnosť,že

by ju žalovaný aktívne kontaktoval, prípadne sa k nej približoval, prenasledoval ju; uvedené neosvedčujú
žalobkyňou predložené dôkazy jednotlivo ani vo vzájomnej súvislosti; žalobkyňa tak ani podľa názoru
odvolacieho súdu neosvedčila potrebu neodkladnej úpravy pomerov;
4.3.7 vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa neosvedčila základ nároku, preventívnej ochrany ktorého
sa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia domáha, považoval prieskumný súd žalobkyňou
v odvolaní požadovaný test proporcionality za nadbytočný akademický exkurz; záverom odvolací súd

uvádza,žeprílohuvyjadreniažalovanéhokodvolaniu,ktorúsapodľažalobkyňouuvedenýchskutočností
nepodarilo jej riadne doručiť, predstavuje trestný rozkaz vydaný Okresným súdom Žiar nad Hronom
v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 5T/35/2025, s obsahom ktorého sa mala žalobkyňa možnosť už
oboznámiť, keďže jej musel byť ako obvinenej doručovaný do dispozičnej sféry (resp. do vlastných
rúk); v odvolacej replike celkom jednoznačne uviedla, že uvedené trestné konanie nebolo právoplatne

skončené, čím sa vyjadrila k relevantnej časti argumentácie žalovaného z vyjadrenia k odvolaniu,
ktorý tvrdil opak; odvolací súd preto nepovažoval za potrebné doručovať uvedenú prílohu podania
žalovaného žalobkyni opätovne, a to aj s poukazom na to, že skutočnosti vyplývajúce z danej prílohy
neboli rozhodujúce pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní;
4.3.8 na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru o nedôvodnosti podaného

návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, pričom odvolací súd na jeho rozhodnutie odkazuje (§
387 ods. 2 C.s.p.); odvolací súd sa s prihliadnutím na skutočnosť, že skonštatoval zjavnú nedôvodnosť
návrhu žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia, ďalej nezaoberal nad rámec uvedeného
zvyšnou odvolacou argumentáciou žalovanej, pretože to nebolo podstatné pre rozhodnutie o podanom
odvolaní, ako ani z hľadiska udržania práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces; odvolací súd

preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí zvyšku návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.

5. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal aj závislý výrok (§ 379 písm. a/ C.s.p.)
napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie o trovách konania (tretí výrok) a dospel k záveru o jeho

vecnej správnosti, preto ho v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil; súd prvej inštancie v zmysle
§ 255 ods. 1 C.s.p. správne skonštatoval, že žalovaný bol v konaní úspešný v plnom rozsahu; súd
prvej inštancie však žalovanému trovy konania pred súdom prvej inštancie nepriznal, pretože žiadne
odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré by vznikli žalovanému konaní pred súdom prvej
inštancie v súvislosti s uplatnením alebo bránením práva (§ 251 C.s.p.) nemal preukázané.

6. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 C.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania žalovanému voči
žalobkyni nepriznal; žalobkyňa nedosiahla úspech v odvolacom konaní vzhľadom na to, že odvolanie
jej neprivodilo úspech v podobe (čo i len čiastočnej) zmeny alebo zrušenia napadnutého uznesenia;

žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný v plnom rozsahu; z obsahu spisu však odvolací súd zistil, že
žalovanému žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, vyjadrenie k odvolaniu doručoval elektronicky,
preto žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni nepriznal, a to napriek jeho plnému
úspechu v odvolacom konaní; v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn.
7Cdo/14/2018, uverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 72/2018, ktorého

právna veta znie: „Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl.
17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť
priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.“.

7. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených

v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 ods. 1 C.s.p. (t.j. ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže súčasne so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.