Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 23, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/22/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8723212590
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8723212590.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana, v spore žalobcu: Y. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. obrátok XXXX/X, XXX XX W. K. B., zast. Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., s.r.o.,
so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalovaného voči rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 18C/33/2024-402 zo 04.03.2025, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch I. a III.

Priznáva žalobcovi voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol o
žalobe na zaplatenie 8.000,- eur z titulu nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva žalobcu
podľa práva Európskej únie Slovenskou republikou (žalovaným). Žalobca si uplatnil nárok na náhradu
škody, ktorá má nemajetkovú povahu, keďže ide o škodu vzniknutú v dôsledku straty času odpočinku,
na ktorý by mal nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinového týždenného pracovného času v
súlade so Smernicou 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica 2003/88/ES“ alebo „smernica“), týkajúcej

sa maximálneho týždenného pracovného času.

2. Súd prvej inštancie rozhodol tak, že cit.: „I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 3.000,-
eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. III. P r i z n
á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých súd
rozhodne uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky; článku
3 ods. 1, 2 základných princípov zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“);
článku 1 bod 2, 3; článku 2 bod 1, 9; článku 6; článku 16 Smernice 2003/88/ES; § 85 ods. 1; § 86 ods. 1,
2; § 91 ods. 1, 3; § 92 ods. 1; § 97 ods. 1 písm. h); § 103 ods. 5; § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z.
o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj „zákon č. 315/2001 Z. z.“ alebo „zákon o HaZZ“), účinného
k 20.12.2020; § 97 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., účinného od 01.11.2024; § 11; § 13 ods. 1, 2,
3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“). O trovách

konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

4. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní bolo nesporné, že žalobca
bol 32 rokov a 2 mesiace t. j. do 30.11.2023 príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskejrepubliky. V predmetnom konaní uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie od 20.12.2020
do 30.11.2023, ktorá mu vznikla tým, že v rozhodnom období (ale aj pred rozhodným obdobím) pracoval
väčší počet hodín, ako je stanovených 48 hodín týždenne. Úprava dovoleného rozsahu týždenného

pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva Európskej únie, ktorá
záväzne určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Ide o smernicu 2003/88/
ES, pričom jej porušenie členským štátom Európskej únie vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva
Európskej únie a pre osoby postihnuté takýmto porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej
ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu. Žalobca nárok voči žalovanému uplatnil dôvodiac, že

Slovenská republika nesprávne transponovala smernicu do zákona o HaZZ.

5. Súd konštatoval, že predmetom tohto konania nie je žalobcom uplatnený nárok na doplatenie mzdy
v súvislosti s prekročeným pracovným časom podľa smernice, žalobca sa nároku domáha dôvodiac, že
Slovenská republika netransponovala, resp. nesprávne transponovala smernicu do právneho poriadku
Slovenskej republiky, a to konkrétne čl. 6 smernice, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na garantovaný

maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín. V súvislosti s výkonom práce žalobcu ako hasiča nebolo
sporné, že žalobca mal nerovnomerne rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16,5 hodinovú
riadnu službu v deň nadväzovala 7,5 hodinová služobná nočná pohotovosť na pracovisku v jednej 24
hodinovej zmene. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, a žalovaný to nepoprel, že služba hasiča je nesmierne
fyzicky i psychicky náročná. V prípade, ak počas nočnej služobnej pohotovosti vyhlásia poplach, hasič

je povinný do 1 minúty s hasičským autom opustiť hasičskú stanicu. Pokiaľ žalovaný namietal, že počas
rozhodného obdobia žalobca bol počas nočných služobných pohotovostí na výjazde „len“ 27 krát, súd je
presvedčený, že nie je namieste slovíčko „len“ a že takéto nočné výjazdy hasičov sú nesmierne fyzicky i
psychicky vyčerpávajúce. Nebolo sporné, že hasič na pracovisku počas jednej zmeny strávil minimálne
24 hodín a následne mal dva dni voľno.

6. Predmet sporu sa týka práva Únie, pričom v tejto súvislosti je potrebné zaoberať sa vzťahom
úniového a vnútroštátneho práva. V zmysle čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 144 Ústavy SR a čl. 3 CSP je
súd viazaný medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Objektívna

zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie
nastáva, pokiaľ sú splnené kumulatívne tri predpoklady: a/ porušenie úniovej normy, b/ porušenie
úniového práva je dostatočne závažné, c/ medzi škodou a porušením úniového práva členským
štátom existuje príčinná súvislosť. Žalovaný je pasívne vecne legitimovanou stranou sporu, keďže
Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky predstavuje garanta riadnej

transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku, pokiaľ ide o nezarátanú
nočnú pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku počas jej neaktívnej časti do pracovného času, keďže
absentujúca alebo nesprávna transpozícia smernice Európskej únie do noriem vnútroštátneho práva je
výsledkom legislatívneho procesu. Spor sa týka porušenia práva Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu
transpozíciu smernice do zákona o HaZZ, teda nejde o naplnenie zákonných predpokladov aplikácie

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

7. Z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“) vo veci C-518/15 (ako aj z
iných rozhodnutí Súdneho dvora) vyplýva, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru. Na posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu je podstatné, či Slovenská

republika transponovala do slovenského právneho poriadku smernicu 2003/88/ES, a či ide o správne
transponovanie práva Európskej únie. V ďalšom texte odôvodnenia súd porovnal právnu úpravu podľa
smernice a podľa zákona o HaZZ a dospel k záveru, že smernica nebola správne transponovaná.
Žalobca predložil výpis z dochádzkového systému SAP, najprv v podanej žalobe, neskôr upravený
v podaní z 29.12.2024, z ktorého vyplynulo prekročenie 48-hodinového týždenného pracovného

času celkovo 24 krát. Samotný žalovaný, i keď predložil odlišné prepočty vychádzajúc z toho istého
dochádzkového systému SAP, dospel k záveru, že v štvrtom referenčnom období od 06/2022 do 11/2022
žalobca odpracoval priemerne 48,805 hodín týždenne a uznal, že v tomto období smernicu porušil. Súd
v ďalšom poukázal na právne závery rozsudkov Súdneho dvora vo veciach C-429/09 z 25. novembra
2010 (Günter Fuß vs. Stadt Halle); C-55/18 zo 14. mája 2019 (Federación de Servicios de Comisiones

Obreras vs. Deutsche Bank SAE); v spojených veciach C-6/90 a C-9/90 (Francovich a Bonifaci vs.
Talianska republika).8. Žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy analogicky podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka, keď niet právnej normy upravujúcej presne uplatnený nárok. Na strane žalobcu vznikla
nemajetková ujma tým, že v dôsledku vnútroštátnej právnej úpravy v rozpore so smernicou Európskej

úniemuselžalobcaodpracovaťviachodín,akobybolovprípadesprávnehotransponovaniasmernicedo
právneho poriadku Slovenskej republiky. Podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi podľa §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú dané, pričom súd výšku náhrady určil s prihliadnutím na závažnosť
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Pri stanovení výšky náhrady súd bral zreteľ na
zásah do práva žalobcu na odpočinok, na rodinný život, keďže uvedená okolnosť prispela k rozpadu jeho

manželstva. Súd prihliadol i na zásah do práva na ochranu zdravia, keďže dlhoročný stres pri výkone
práce je činiteľom, ktorý nepriaznivo vplýva na fyzické i duševné zdravie človeka. Išlo o stav dlhodobý, pri
ktorom žalobca nemal napriek vysoko zodpovednej a náročnej práci fyzicky i psychicky, dostatok času
pre seba na odpočinok, na rodinný život. Samotná služobná pohotovosť je náročná, celý tento pracovný
čas musel byť k dispozícii zamestnávateľovi, keďže kedykoľvek môže nastať potreba zásahu. Súd za
primeranú výšku náhrady ujmy za obdobie od 20.12.2020 do 30.11.2023 považoval sumu 3.000,- eur

prihliadnuc na rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach.

9. Žalovaný podal proti I. a III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. V odvolaní uviedol, že žalobca by musel v prvom rade preukázať, že
zákon o HaZZ prebral smernicu 2003/88/ES nesprávne, aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že

uplatnený nárok je dôvodný. Súd prvej inštancie nemá právomoc na porovnanie súladu, resp. vyslovenie
nesúladu zákona o HaZZ (alebo len niektorých ustanovení zákona) so smernicou 2003/88/ES, súd prvej
inštancie si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú otázku. Žalobu pre nesprávnu transpozíciu
smernice môže podať Komisia na Súdny dvor alebo fyzická/právnická osoba, ktorá bola týmto priamo
dotknutá, t.j. došlo k porušeniu alebo poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd členského štátu

Európskej únie.

10. Podľa názoru žalovaného napadnutý rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti, keď súd prvej inštancie
vôbec nezohľadnil zrejmé prekážky vo svojom postupe a dostatočne sa nezaoberal ani námietkami
žalovaného. Žalovaný namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, pretože je nevyhnutné rozlišovať

medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvoma samostatnými
subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať.
Súd nerozlišoval medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym právnym
posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie
predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice. Ak Slovenská republika nesprávne

prebrala smernicu 2003/88/ES do zákona o HaZZ, musel žalobca preukázať, v čom vidí zásadné
pochybenie, pre ktoré mohla vzniknúť škoda. Na to, aby bolo možné konštatovať, že smernica 2003/88/
ES bola prebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu zákona o HaZZ v jeho znení pred účinnosťou aj po
účinnosti (t. j. po prebratí) smernice. Podľa žalovaného žiadne ustanovenie zákona o HaZZ nie je možné
považovať za rozporné so smernicou, porušenie smernice môže spôsobiť až aplikácia jednotlivých

ustanovení smernice, ak si adresát účinkov smernice (napr. zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v
rozpore s jej obsahom. Súd dospel k názoru, že smernica nebola prevzatá správne do zákona o HaZZ,
avšak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, akou úvahou k tomuto záveru
dospel. Púhe konštatovanie, že služobná pohotovosť nie je služobným časom podľa zákona o HaZZ, a
preto bola smernica nesprávne transponovaná, neobstojí.

11. Podľa žalovaného, aj keď zákon o HaZZ výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, neznamená to
automaticky porušenie smernice. Pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť škoda a tým ani
zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje, navyše ide o nároky, ktoré vyplývajú z

pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej
ujmy. Žalobca namietal nesprávne prebratie smernice, nie však jej aplikáciu v jeho individuálnom
prípade. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice
na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť
Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom

konkrétneho zamestnanca. Zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
ako dvoch samostatných subjektov predstavuje ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného. Skutočnosť, že žalovaný nesprávne transponoval smernicu do slovenského právneho
poriadku nezakladá automaticky porušenie článku 6 písm. b) smernice. Súd musí skúmať porušeniečlánku 6 písm. b), od ktorého si žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej
ujmy.

12.Žalovanýďalejnamietalnázorsúduprvejinštancie,ževyjadreniežalobcuvovecisamejz29.12.2024
nie je zmenou žaloby. Za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca, hoci
požaduje rovnaké plnenie, tak činí na základe iných skutkových okolností, než tých, ktoré uviedol v
žalobe (porovnaj R 33/2010).

13. Podstatná námietka podľa žalovaného spočíva v tom, že na rozhodnutie vo veci samej je kľúčové,
aký bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v jednotlivých referenčných obdobiach v súlade so
smernicou. Nie je podstatné, či sa nejaký konkrétny čas označuje ako služobný čas, pohotovosť a
pod., ale či bol strávený takým spôsobom, že je možné považovať ho za pracovný čas. Bez bližšieho
zaoberania sa počtom odpracovaných hodín podľa článku 2 smernice s prihliadnutím na dni neutrálne
podľa článku 16 písm. b) smernice a na referenčné obdobie podľa článku 19 nemožno konštatovať, že by

skutočnosť, že žalovaný nesprávne, resp. neúplne prebral smernicu do právneho poriadku Slovenskej
republiky zakladala porušenie predmetného článku. Výstup z dochádzkového systému SAP je jediný
hodnoverný dôkaz, z ktorého možno určiť čas, ktorý žalobca strávil na pracovisku a bol k dispozícii
žalovanému. Bez zaoberania sa týmto dôkazom nie je možné ani určiť, aký bol priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu, tobôž či k jeho prekročeniu vôbec došlo. Smernice nepredpokladajú svoju

doslovnú transpozíciu do právnych poriadkov členských štátov. Pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako
priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov a teda v priemere nemôže
tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní s poukazom na § 86 zákona o HaZZ.
Žalobca predložil výpočty priemerného týždenného služobného času, kde vychádzal z 1-mesačného
referenčného obdobia, ktoré nenachádza žiaden právny základ v smernici ani v žiadnom inom predpise.

Súd prvej inštancie mal jednak povinnosť vysporiadať sa s prepočtami poskytnutými žalovaným pri
determinovaní, či došlo k porušeniu článku 6 písm. b) smernice. Žalovanému nie je zrejmé, aké výpočty
vzal súd do úvahy, keď vyslovil, že k porušeniu smernice došlo v žalovanom období 24 krát. Žalovaný
poukázalnarozsudokKrajskéhosúduvPrešoveč.k.20Co/32/2024-192,ktorýmvobdobnejprávnejveci
zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil no nové konanie. Novela zákona o HaZZ zákonom

č. 258/2024 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 01.10.2024 nie je podľa žalovaného zmenou dovtedajšej
právnej úpravy, ale iba jej precizovaním za účelom odstránenia interpretačných problémov.

14. Žalovaný nemajetkovú ujmu vo výške 8.000,- €, považuje za zjavne neprimeranú, a to aj v porovnaní
s náhradami, ktoré priznávajú obetiam trestných činov. Žalobca neodôvodnil výšku požadovanej

peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí, aby
zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí ju aj konkrétne vyvolať. Chýbajúce skutkové tvrdenia
nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť súdov v obdobných prípadoch.
Žalobca nepreukázal zásah do rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v
medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania

v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.
Žalovaný poukazuje, že k rozvodu žalobcu došlo už pred žalovaným obdobím, t.j. v roku 2020, a
teda v tejto skutočnosti nemohla spočívať ujma. Žalobca rovnako nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by
preukázal (osvedčil) poškodenie jeho zdravia v súvislosti s porušením čl. 6 písm. b) smernice. Žalovaný
predložil súdu čestné vyhlásenie svojho nadriadeného, ktorý vyhlásil, že počas žalovaného obdobia

si žalobca sám plánoval výkon svojich zmien. Žalobca namieta celkovú organizáciu pracovného času,
t. j. nerovnomerné rozloženie pracovného času, čo je podľa žalovaného vecou medzi žalobcom a
jeho služobným úradom, uvedené nespadá pod charakter žalôb o ochranu osobnosti. Organizácia
pracovného času, je pracovnoprávnou kategóriou, ktorá predstavuje odlišný nárok ako ten, ktorý si
žalobca žalobou uplatňuje. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhuje Krajskému súdu v Prešove,

aby zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta a žalovanému priznáva nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že otázka právomoci súdu a pasívnej vecnej legitimácie
nastolená žalovaným už bola súdnou praxou vyriešená. Žalovaný poukazuje na údajnú zmenu žaloby,

o ktorej mal konajúci súd rozhodnúť, k tomu uviedol, že nikdy nepodal návrh na zmenu žaloby
a z obsahu jeho vyjadrenia takáto zmena nevyplýva, iba precizoval svoje argumenty v súlade s
úniovou, vnútroštátnou právnou úpravou a Výkladovým oznámením Komisie k smernici 2003/88/ES bez
uvádzania nových skutkových okolností.16. Žalobca poukázal na skutočnosť, že u žalovaného a ani v Hasičskom a záchrannom zbore neexistuje
žiaden oficiálny a dostupný nástroj, vďaka ktorému by si mohol kedykoľvek pozrieť a overiť, či je v jeho

prípade dodržiavaný maximálny limit priemerného týždenného pracovného času (viď rozsudok Súdneho
dvora vo veci C-55/18, bod 50). Žalobca bol nútený si prepočty týždenného priemerného pracovného
času robiť sám, čo mu nemôže byť na ujmu. Prepočty týždenného pracovného času predkladané
žalovaným nepochádzajú priamo z oficiálneho systému sledovania pracovného času, ale sú ad hoc
vypracované buď zamestnancami odboru súdnej agendy Ministerstva Vnútra SR, zamestnancom

Krajského riaditeľstva HaZZ v S. alebo iným vecným gestorom. Tieto prepočty žalovaný vypracovával
až počas súdneho konania, t.j. po podaní žaloby, keďže v žalovaných obdobiach u jednotlivých žalobcov
neviedol žiadne oficiálne záznamy o ich priemernom týždennom pracovnom čase. Takto dodatočne
vytvorené neoficiálne prepočty nespĺňajú požiadavku objektívnosti a hodnovernosti podľa rozsudku
Súdneho dvora vo veci C-55/18, bod 60 a nie sú spôsobilé byť relevantným dôkazom.

17. K dĺžke referenčných období žalobca poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacích súdov
v tejto otázke, potvrdzujúcu právny názor, že k transpozícii smernice o referenčnom období nedošlo
vôbec a preto sa žalovaný nemôže dovolávať ich aplikácie. K uzneseniu Krajského súdu v Prešove, sp.
zn. 20Co/32/2023 žalovaný účelovo zdôrazňuje len tie časti uznesenia, ktoré mu vyhovujú, a ostatné
relevantné časti odôvodnenia uznesenia zámerne neuvádza, ba dokonca ignoruje. K tvrdeniu, že právna

úprava od 1.11.2024 nie je zmenou existujúcej právnej úpravy, ale výlučne jej precizovaním za účelom
odstráneniainterpretačnýchproblémovnakrajskýchsúdochjenepravdivé.Podstatutejtoprávnejúpravy
vystihol správne Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku, sp. zn. 8Co/92/2024 zo dňa 28.02.2025,
bod 45. kde uviedol: „Až uvedenou novelou, teda zákonodarca splnil požiadavku smernice 2003/88/ES,
aby sa do priemerného týždenného služobného času započítavala aj služobná pohotovosť“.

18. Žalobca zdôraznil, že predmetom žaloby je náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením
práva EÚ, ktorú nemožno zamieňať za „klasickú“ žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie
osobnostných práv (§ 11 a nasl. OZ) tak ako to robí žalovaný. Opísanie konkrétnej ujmy nie je
podmienkou, ktorú úniové právo vyžaduje na priznanie nároku na náhradu škody. Ujma sa totiž v zmysle

judikatúry Súdneho dvora prezumuje a vyplýva priamo z porušenia čl. 6 písm. b) smernice.

19. V súvislosti s pracovnou pohotovosťou na pracovisku zamestnávateľa žalobca poukazuje na to, že
pokiaľ ide o čas pracovnej pohotovosti, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čas, v rámci ktorého
pracovník skutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje

nevyhnutne „čas odpočinku“ na účely uplatnenia smernice (rozsudok C-514/20, bod 32). Súdny dvor
dospel k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať
sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo
svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci ktorého
sa od neho výkon práce nepožaduje. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b/ smernice je preto aj

skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena.

20. Argumentácia žalovaného, že žalobca neupozornil zamestnávateľa na porušovanie svojich práv a
nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody) je v rozpore
s judikatúrou Súdneho dvora. Žalobca poukázal na to, že na jeho postavenie ako príslušníka Hasičského

a záchranného zboru sa vzťahuje judikatúra Súdneho dvora (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva,
že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať
všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by
to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. S poukazom na vyššie uvedené, žalobca navrhuje aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov

odvolacieho konania.

21. V odvolacej replike žalovaný uviedol, že žalobca uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
ktorá mu údajne vznikla v príčinnej súvislosti s tým, že smernica nebola do právneho poriadku SR
transponovaná náležitým spôsobom, keďže nebolo prebraté ustanovenie, ktoré by vymedzilo maximálny

priemerný týždenný pracovný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru tak, aby nepresahoval
priemerne 48h týždenne. V skutočnosti však takéto ustanovenie zákon o HaZZ obsahuje, a to v §
193, ktorý určuje delegovanú pôsobnosť niektorých ustanovení zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník
práce, medzi inými aj § 85 Zákonníka práce, ktorý v ods. 9 uvádza: „Priemerný týždenný pracovný časzamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.“ Toto ustanovenie sa vzťahuje aj na
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, a teda aj na služobný pomer žalobcu. Vzhľadom na to
nie je daný ani základ žaloby. Transpozícia smernice môže byť obsiahnutá vo viacerých vnútroštátnych

legislatívnych aktoch a teda tvrdenie žalobcu, že zákon o HaZZ neobsahuje právnu úpravu zaručujúcu
žalobcovi, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračoval 48 hodín, neobstojí.

22. V ďalšom texte žalovaný uviedol tabuľku zhody medzi smernicou a jej transpozíciou do
vnútroštátneho práva, ktorá bola realizovaná zákonom č. 561/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona
č. 338/2000 Z. z. o vnútrozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 580/2003 Z. z. (ďalej aj „zákon č. 561/2005 Z. z.“). Článok 2 ods. 1 smernice je transponovaný v
štvrtej hlave zákona o HaZZ v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú
pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona o
HaZZ rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale

svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe
a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že služobná
pohotovosť nie je výkonom štátnej služby.

23. Žalovaný popiera, že nezapočítanie služobnej pohotovosti do služobného času automaticky

spôsobovalo porušenie čl. 6 písm. b) smernice, a teda zakladala nárok žalobcu na náhradu škody.
Do výpočtu, či bola smernica porušená vo vzťahu k žalobcovi, je nutné započítavať len odpracované
hodiny, počas ktorých žalobca buď pracoval na mieste výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov
zamestnávateľa. Žalovaný sa nestotožňuje s názorom žalobcu o započítavaní času podľa § 97 ods. 1
zákona o HaZZ do pracovného času žalobcu. Súdny dvor (vo svojich rozhodnutiach napr. C-303/98, bod

47, C-151/02, bod 48; C-437/05, bod 24; C-14/04, bod 42; C-266/14, bod 25) rozhodol, že v súlade s
logikou smernice pracovný čas „je potrebné chápať ako protiklad k času odpočinku, pričom oba pojmy sa
navzájom vylučujú“. Prípady uvedené v § 97 ods. 1 zákona o HaZZ tieto podmienky nespĺňajú. Je nutné
na účely konštatovania porušenia práva Európskej únie vychádzať z výpočtov priemerného pracovného
času na šesťmesačné referenčné obdobia. Žalovaný zároveň v konaní poukazoval na chybovosť

výpočtov žalobcu predložených v žalobe aj z dôvodu nadmernej neutralizácie dní. Bez bližšieho
zaoberania sa počtom odpracovaných hodín podľa článku 2 smernice s prihliadnutím na dni neutrálne
podľa článku 16 písm. b) smernice a na referenčné obdobie podľa článku 19 nemožno konštatovať, že by
skutočnosť, že žalovaný nesprávne, resp. neúplne prebral smernicu do právneho poriadku Slovenskej
republiky zakladala porušenie predmetného článku. Výpočty, ktoré žalovaný predložil, vychádzajú z

výstupov systému SAP, z ktorých vychádzal aj sám žalobca. Ak podľa žalobcu výpočty žalovaného
nespĺňajú požiadavku objektívnosti a hodnovernosti, tak potom ani žalobcom predložené výpočty
nespĺňajú tieto podmienky. Zároveň žalovaný poukazuje, že žalobca v konaní výpočty žalovaného
nerozporoval. K rozsudkom krajských súdov, na ktoré poukazuje žalobca je potrebné dodať, že v týchto
konaniach neboli žalovaným uplatnené určité námietky. Žalovaný v predmetných súdnych konaniach

nevznášal námietky voči výpočtom žalobcu ohľadom pracovného času, pričom v tomto súdnom konaní
už tieto námietky vzniesol, a teda sporné tvrdenia strán spočívajú aj v rozpore medzi pojmami „pracovný
čas“ a „čas odpočinku“, v rozpore referenčného obdobia, v rámci ktorého sa pracovný čas žalobcu
skúma. V závere citoval z rozhodnutí rôznych krajských súdov a znova zhrnul námietky čo do základu a
výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku a zopakoval odvolací

petit.

24. V odvolacej duplike žalobca uviedol, že žalovaný v odvolacej replike uvádza novú argumentáciu k
svojmu odvolaniu. Ide o transpozíciu smernice s odkazom na § 193 zákona o HaZZ a § 85 Zákonníka
práce, tabuľky zhody, referenčné obdobie, transpozíciu čl. 6 smernice, pracovný čas, judikatúru

odvolacích súdov, nepreskúmateľnosť rozsudku. Zákonná koncentrácia konania sa prirodzene uplatňuje
aj v opravných konaniach. Lehota na podanie odvolania neohraničuje len samotné podanie odvolania,
ale aj vymedzenie programu odvolacieho konania (určenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda) a
argumentáciu tvrdenej vadnosti rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo. Po uplynutí lehoty na
podanie odvolania tak nemožno rozširovať ani meniť odvolacie dôvody, ani navrhovať dôkazy. Vzhľadom

na skutočnosť, že replika žalovaného rozširuje už podané odvolanie o nové dôvody a to po lehote na
jeho podanie, navrhuje aby odvolací súd na toto vyjadrenie neprihliadal.25. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu

predchádzajúce podľa zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385
CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Oznámenie o verejnom
vyhlásení rozsudku bolo v súlade s § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP zverejnené na úradnej
tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove.

26. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov
žalovaného, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď II.ÚS 78/05).

27. Žalovaný v odvolaní namietal nedostatok právomoci súdu v spore konať. Vo vzťahu k nedostatku
právomoci všeobecných súdov na posudzovanie súladu vnútroštátneho práva s právom Únie odvolací
súd upriamuje pozornosť na § 3 ods. 1 CSP, podľa ktorého súdy prejednávajú a rozhodujú
súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú
inéorgány.SporonáhraduškodyspôsobenejjednotlivcoviporušenímprávaÚnievdôsledkunesprávnej

transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, treba zaradiť medzi
súkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje na to, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že
spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať
príslušné vnútroštátne súdy. Súd prvej inštancie mal právomoc prejednať a rozhodnúť spor o náhradu
nemajetkovej ujmy a v rámci svojej právomoci bol povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k

tvrdenému porušeniu práva Únie pri preberaní smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej
republiky, a to konkrétne vo vzťahu k zákonu o HaZZ, čo znamená, že v jednotlivostiach bol povinný
skúmať, či tento zákon zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b) smernice. Súdny dvor vo svojej judikatúre
požaduje od vnútroštátnych súdov, aby práve v prípade nesplnenia povinnosti riadnej transpozície
smernice členským štátom vykladali ustanovenia vnútroštátneho práva „v čo najvyššej možnej miere

tak, aby mohli byť použité v súlade s cieľmi tejto smernice“ (viď. rozsudok z 13.7.2000 vo veci C-456/98
Centrosteel).

28. K námietke nedostatku vecnej pasívnej legitimácie štátu odvolací súd uvádza, že článok 6 písm. b)
smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní

pred vnútroštátnymi súdmi. Zodpovednosť za nesprávnu transpozíciu smernice do vnútroštátneho
právneho poriadku znáša členský štát. Z ustanovenia § 73 CSP vyplýva potreba určiť subjekt, ktorý
za štát koná pred súdom. Aj s použitím ustanovenia § 135 ods. 1 CSP je správne označený ústredný
orgán štátnej správy, ktorý za štát koná. Za Slovenskú republiku koná orgán štátu, do ktorého pôsobnosti
patrí Hasičský a záchranný zbor SR [§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti

vlády a organizácii ústrednej štátnej správy] a ktorý bol garantom právnej úpravy obsiahnutej v zákone
o HaZZ. Týmto orgánom štátu je Ministerstvo vnútra SR. Bez právneho významu je v tejto súvislosti
aj odvolacia argumentácia žalovaného spočívajúca v poukazovaní na rozdiel medzi transpozíciou a
aplikáciou smernice.

29. K námietke, že Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy nenesie zodpovednosť
za spôsobenú škodu, ktorej vznik navyše žalobca popiera, treba uviesť, že predpoklady zodpovednosti
za škodu v prípade neúplnej alebo nesprávnej transpozície sekundárneho práva Únie vychádzajú
z objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu. Žalovaný ako členský štát
Európskej únie, a teda adresát smernice, bol povinný prijať opatrenia za účelom dosiahnutia smernicou

sledovaného cieľa, t.j. bol povinný zabezpečiť jednotlivcovi smernicou priznané právo na bezpečnosť
a ochranu zdravia pri organizácií pracovného času. Právo Únie nebráni tomu, aby zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vznikla popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,
keď sú splnené tri podmienky, t.j. 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom

práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi
porušením a škodou. Za splnenia týchto troch podmienok musí štát napraviť následky spôsobenej
škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky
náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné akopodmienkytýkajúcesaobdobnýchvnútroštátnychprostriedkovnápravy(zásadaekvivalencie)anemôžu
byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady
(zásada efektivity).

30. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca bol príslušníkom Hasičského a záchranného zboru
s miestom výkonu služby v Poprade a okolí. Žalobca tabuľkovým prehľadom dochádzky preukázal, že
v žalovanom období bolo porušované jeho právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas vyplývajúci z
článku 6 písm. b) smernice a právo na primeraný odpočinok po práci, za čo požadoval od Slovenskej

republiky ako členského štátu Európskej únie náhradu nemajetkovej ujmy vo forme peňažného plnenia.
Žalovaný v rámci transpozície smernice nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť
predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka, a teda cieľ článku 6 písm. b) smernice nebol právnou
úpravou (konkrétne zákonom o HaZZ) dosiahnutý. Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický
prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím
transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice

prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a
jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom
sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného
sporu článok 6 písm. b) smernice jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

31. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici je autonómnym
pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto
smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Súdny dvor v rozsudku
vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité

kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich
z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to,
aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia
uvedená v tejto smernici. To potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorým je neprekročenie maximálnej
hranice priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b) smernice.

32. Zákon o HaZZ v znení účinnom v žalovanom období oddeľoval vykonávanie štátnej služby hasiča
v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti.
Aj keď v oboch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítavala do
služobného času hasiča. Smernica v článku 2 bod 1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje

akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku
je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej
pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon o
HaZZ tak v rozpore so smernicou zo služobného (pracovného) času hasiča vyčleňoval čas určenej

služobnej pohotovosti, pričom smernica neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo
prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici. Vo vzťahu k nesprávnej,
resp. neúplnej transpozícii smernice do zákona o HaZZ a v dôsledku toho nezapočítavania určenej
a nariadenej služobnej pohotovosti na pracovisku hasiča v rozhodnom období svedčí napokon aj
skutočnosť, že zákonodarca zákonom č. 258/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001

Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1.11.2024 splnil
požiadavku smernice, aby sa do priemerného týždenného služobného času započítavala aj služobná
pohotovosť (určená podľa § 92 ods. 1 a nariadená v mieste vykonávania štátnej služby podľa § 92 ods. 2
písm. a/ zákona o HaZZ), keďže v referenčnom období 6 mesiacov nesmie priemerný týždenný služobný
čas vrátene služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1, 2 písm. a/ zákona o HaZZ prekročiť 48 hodín.

33. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovaným, resp. jej intenzity je potrebné odkázať na
opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný čas“ treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé

musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka
prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb.
Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností,napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva,
že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov
zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k

dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný
program je preto výrazne obmedzená.

34. Je potrebné vziať na zreteľ tú skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom
zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť

„aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, musí
byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je
oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb
a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je
nielen výrazne obmedzená, ale priam vylúčená.

35. Žalovaný poukazoval na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-46/93 a C-48/93 Brasserie
du Pécher (bod 84 a 85), podľa ktorého by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba
prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky
dostupné prostriedky na právnu ochranu. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal, že vyvinul snahu na
to, aby vzniku škody (ujmy) predišiel, že by oznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať

služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že
výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje
ako výraznú ujmu. Závery cit. rozsudku odvolací súd nespochybňuje, avšak je potrebné poukázať na
neskoršiu kľúčovú judikatúru Súdneho dvora, predovšetkým na už cit. rozsudok vo veci G. Fuss v spojení
s rozsudkom C-445/06 vo veci Danske Slagterier. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo

v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to
od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Súdny dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne
sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Únie museli byť zamietnuté

alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva
právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci
pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho
právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od
otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže

vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech
tohto pracovníka. Okrem toho treba zdôrazniť, že v takej veci ako je vec sama, ktorá sa týka porušenia
ustanoveniaprávaÚniespriamymúčinkomzostranyzamestnávateľavoverejnomsektore,vyžadovanie
splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie
porušovania práva Únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by

malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať
o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže
umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania. Vyžadovanie takejto
podmienky by totiž znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom
poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli

preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b) smernice teda ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí
pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto
ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade, ak je do vnútroštátneho práva
prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice, získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený
súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto článkom 6 písm. b), čo v

danom prípade preukázané nebolo.

36. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukázal na čl. 16 písm. b) smernice je potrebné
konštatovať, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti je

nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné,
aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona o HaZZ v znení účinnom
v žalovanom období nevyplýva, že by Slovenská republika uvedené ustanovenie prevzala, a teda,
že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčnéhoobdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období.
Slovenská republika neprevzala do žiadneho ustanovenia zákona o HaZZ články smernice o stanovení
maximálneho týždenného pracovného času, nemožno teda konštatovať ani to, že by boli transponované

ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný
pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona o HaZZ sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia
služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času
podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd považoval námietku žalovaného o zisťovaní
splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia za nedôvodnú, keďže ustanovenie o referenčnom

období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho
poriadku SR riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie. K argumentu, ktorý
v tejto súvislosti poukazuje na Zákonník práce odvolací súd dodáva, že tabuľka zhody, ktorú žalovaný
predostrel, neobsahuje odkaz na Zákonník práce, ani na ustanovenie § 193 zákona o HaZZ a tu si treba
uvedomiť, že vzťah zákona o HaZZ a Zákonníka práce je vzťahom medzi lex generalis a lex specialis,
pričom špeciálna úprava služobného času v zákone o HaZZ má prednosť pred všeobecnou úpravou v

Zákonníku práce, preto sa Zákonník práce nemôže v tejto otázke aplikovať ani subsidiárne.

37. Žalovaný ďalej namietal predložené dôkazy vo forme výpisov z dochádzkového systému SAP -
evidencie pracovného času žalobcu. Týmto výpisom sa podrobne venoval už súd prvej inštancie, ktorý
správne poukázal, že jadrom celého sporu je rozdiel v ponímaní, či služobná pohotovosť je alebo nie je

súčasťou pracovného času, pričom práve v tomto rozdielnom ponímaní spočíva nesprávna transpozícia
smernice a aj rozdiely vo výpočtoch predložených sporovými stranami. Odvolací súd považuje za
neopodstatnenú námietku žalovaného, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz,
pretože vychádzajú z jednomesačného referenčného obdobia, čo nemá oporu v žiadnom právnom
predpise. Sám žalovaný však uvádza, že popri rozvrhnutí služobného času na obdobie 6 mesiacov,

rozvrhuje služobný čas aj za každý jednotlivý mesiac. K tomu treba podotknúť, že na základe údajov
zo softvéru SAP sa u príslušníkov HaZZ SR vypočítava každý mesiac ich služobný príjem, ktorý sa
im nevypláca až po skončení šesťmesačného referenčného obdobia, ale každý mesiac na základe
odpracovaného služobného času.

38. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi
nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti.

39. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

40. Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú také rýdzo osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú
rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Ide o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej

(telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti je
zabezpečenie dôstojnej existencie a slobodného rozvoja osobnosti fyzickej osoby.

41. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je aj právo na súkromný a rodinný život, ako
aj právo na ochranu zdravia. Odvolací súd odkazuje na závery súdu prvej inštancie o vzniku

nemajetkovej ujmy u žalobcu, ktorej podstatou je skutočnosť, že tento namiesto času, ktorý mohol
tráviť s rodinou, tento čas trávil v zamestnaní. Žalobca má aj právo na ochranu zdravia podľa čl.
40 Ústavy Slovenskej republiky a uvedený čl. zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým
prostredníctvom právnej úpravy materiálnych a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho
efektívny výkon. V pracovnoprávnej oblasti je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým

zavádzaním opatrení na zlepšenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov, vrátane úpravy
pracovných podmienok, ku ktorým patrí aj organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má právo
na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej
dovolenky (článok 24 Všeobecnej Deklarácie ľudských práv). Z úvodných ustanovení smernice Rady
89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov

pri práci, ako aj smernice 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času vyplýva,
že normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb
z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sanemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku,
pričom pojem "odpočinok" sa musí vyjadriť v jednotkách času, t.j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí.
Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a

primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného
pracovného času; primeraný odpočinok" znamená, že pracovníci majú pravidelný čas odpočinku, trvanie
ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo,
že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani
spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.

42. Vychádzajúc aj z vyššie uvedených skutočností, je potrebné sa stotožniť so záverom súdu prvej
inštancie, že žalobcovi nepochybne vznikla nemajetková ujma. Uvedená ujma u žalobcu spočíva v
porušení jeho základného osobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život, právo na ochranu
zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu
odpočinku. Je potrebné zdôrazniť, so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom

prípade porušené a jeho okolnosti, že nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie
požadovaním následku. K výhradám žalovaného je potrebné poukázať na to, že občianskoprávne
prostriedky ochrany osobnosti vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené
len príkladmo, a právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany, čo
len potvrdzuje silnejúcu európsku tendenciu využívať čo najväčší vejár prostriedkov účinnej nápravy

nemajetkovej ujmy a ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým
na jej vôli, ktorá bude ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Z § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia

prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa ods. 1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z
povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, t.j., že žalovaný ako členský štát
Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna
hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijal právnu normu, ktorá umožňovala
služobnémuúradurozvrhnúťhasičovislužobnýčastak,žetentopresiaholmaximálnuhranicustanovenú

článkom6písm.b)smernice,jevprejednávanomsporepotrebnéurobiťzáver,žežalobanaupustenieod
neoprávnenéhozásahu,akoajžalobanaodstránenietrvajúcichnásledkov,niejenamiestevzhľadomna
subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Vzhľadom na tieto špecifiká rovnako neprichádza
do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,
odvolanie difamujúcich výrokov a pod. Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods.1 Občianskeho

zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna
prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Je potrebné dodať, že aj z
formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej
osoby v spoločnosti nie je jediným príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch

neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce.
Tvrdenie, že žalobcov súkromný a rodinný život nepostihla vážna ujma s odôvodnením, že k rozvodu
manželstva došlo už pred žalovaným obdobím, odhliadnuc od necitlivého zľahčovania žalobcovej
rodinnej situácie, nie je z časového hľadiska relevantné, keďže dôsledky rozpadu manželstva stále trvajú
a budú trvať ešte dlho, pričom v konaní bol jednoznačne preukázaný negatívny dopad odpracovania

služobného času nad hornú povolenú hranicu na súkromný a rodinný život žalobcu.

43. Odvolací súd výšku peňažnej náhrady priznanú súdom prvej inštancie považuje za minimálne
primeranú. Vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku a čas, ktorý žalobca nestrávil odpočinkom,
nevenoval sa svojej rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom

jeho povolania, nemožno považovať záver súdu prvej inštancie za nesprávny. Súd totiž pri posudzovaní
tejto výšky je viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky
ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej únie utrpel. Spôsob určenia je na
úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu neprimeraná, zjavne nevybočujúca z
pravidiel primeranej náhrady. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad priznaných v obdobných

súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/11/2024 (2.000,-
eur), 1Co/13/2024, 9Co/20/2024 (2.400,- eur), 25Co/25/2024 (2.400,- eur).44. Čo sa týka námietky, že súd prvej inštancie mal vyhodnotiť podanie žalobcu z 29.12.2024 ako
návrh na zmenu žaloby, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý toto podanie
vyhodnotil ako jeden z prostriedkov procesnej obrany žalobcu. Samotný žalobca toto tvrdenie poprel

a treba dodať, že pri návrhu na zmenu žaloby má konajúci súd ponechaný priestor na svoju úvahu, či
zmenužalobypripustíalebonie.Dotknutýmpodanímžalobcanerozširovalpôvodnéprávoaninepridával
nové právo ani žalobu podstatne nedopĺňal, len precizoval jeden zo skôr predložených dôkazov. Žalobca
namietal aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, táto námietka však podľa odvolacieho súdu nie
je dôvodná, pretože odôvodnenie rozsudku spĺňa zákonné kritériá uvedené v § 220 CSP a na takmer

všetky odvolacie námietky žalovaného dal odpoveď už súd prvej inštancie. Samotná skutočnosť, že
súd sa nestotožní s právnym názorom jednej zo strán sporu a nerozhodne v jej prospech sama o sebe
nezakladá vadu zmätočnosti, ktorej dôsledkom by bol zásah do práva na spravodlivý proces.

45. Dôležité je spomenúť princíp právnej istoty, ktorý je imanentným znakom právneho štátu (napr.
PL. ÚS 36/95), a ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri

opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II.
ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za
rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je
ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Obsahovým komponentom
princípu právnej istoty je veľmi zjednodušene povedané rovnaká odpoveď na právnu otázku za

rovnakého alebo analogického skutkového stavu. Z uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ je splnená
podmienka existencie rovnakého alebo analogického skutkového stavu, je splnený základný predpoklad
na to, aby súd na účel dodržania princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia musel
dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.

46. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutia iných všeobecných súdov v konaniach o náhradu
škody začatých žalobcami ako hasičmi proti žalovanému z totožných dôvodov, ktoré riešili
námietky predložené žalovaným aj v tomto konaní. Aj v týchto sporoch bola žalobcom priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej transpozície smernice umožňujúcej vyžadovať
od príslušníkov Hasičského a záchranného zboru výkon štátnej služby nad smernicou stanovený

maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín, a všetky námietky žalovaného boli posúdené ako
nedôvodné (napr. rozsudky Krajského súdu v Košiciach vo veciach sp.zn. 6Co/24/2024 zo dňa
5.3.2024, 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 6Co/244/2019, 1CoPr/8/2019, 6Co/60/2022,
6Co/69/2022, 6Co/102/2022, 6Co/89/2022, 6Co/60/2022, 6Co/35/2022, 6Co/129/2022, 14Co113/2023,
15Co/161/2023 zo dňa 31.1.2024, 6Co/113/2023 zo dňa 17.10.2023, 2Co/152/2022 zo dňa 17.8.2023,

2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020, 2Co/54/2020 z 3.12.2020, 9Co/66/2022 zo dňa 13.4.2023, rozsudky
Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veciach sp.zn. 12Co/59/2022 zo dňa 11.10.2023, 15Co/86/2022 zo
dňa10.5.2023,sp.zn.16Co/36/2022zodňa23.3.2023,15Co/161/2023zodňa31.1.2024,16Co/11/2022
zo dňa 22.2.2023, 14Co/2/2023 zo dňa 13.2.2023, 17Co/82/2022 zo dňa 13.12.2022, rozsudky
Krajského súdu v Prešove vo veciach sp.zn. 14Co/7/2022 zo dňa 12.10.2022, 10Co/15/2023 zo dňa

10.08.2023, 20Co/20/2024, 5Co/21/2024, 5Co/26/2024, 3Co/39/2024, 2Co/23/2024, 22Co/21/2024,
1Co/22/2024, 11Co/19/2024).

47. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného vo vzťahu k trovám konania je potrebné poukázať
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24.5.2022 č. k. II. ÚS/233/2022-18. V tomto

rozhodnutí sa Ústavný súd stotožnil s názorom krajského súdu, ako i názorom prezentovaným v
komentárikCivilnémusporovémuporiadku,zktoréhovyplýva,žepokiaľpríslušnýsúdskonštatujezásah
do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na náhradu trov
konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu. Z tohto hľadiska je irelevantné, či a v akej výške bola
priznaná nemajetková ujma v peniazoch.

48. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch I. a III. podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdil ako vecne správny, s odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa stotožňuje a tak,
ako je už uvedené vyššie s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP na neho odkazuje. Odvolací

súd sa pritom neodchýlil od praxe, akú pri rozhodovaní o obdobných nárokoch zvolili iné odvolacie súdy,
či aj iný senát tunajšieho súdu.49. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

50. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).