Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 9, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/64/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123317126
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krajčová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6123317126.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia

senátu: JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom ul. Mlynské nivy č. 44/a, 827 15
Bratislava, IČO: 00 686 832, proti žalovanému J.. K. B., N.. XX.XX.XXXX, C. A. L.. S. N.. Č.. XXX/
XX, XXX XX A., právne zastúpený: Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o., so sídlom ul.
Mickiewiczova č. 2, 811 07 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 951 087, o zaplatenie sumy 30.923,08 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. 24C/38/2023-138
zo dňa 16. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. 24C/38/2023-138 zo dňa 16.
januára 2025, p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 24C/38/2023-138 zo dňa 16. januára 2025 žalobu zamietol (výrok
I.) a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.) s
tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku

(výrok III.).

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby
súd zaviazal žalovaného k zaplateniu istiny 30.923,08 eur s príslušenstvom s odôvodnením, že odo dňa
02.11.2021 do dňa 01.04.2022 bol žalovaný J.. K. B. ubytovaný v ubytovacom zariadení A. T. F. V. v F., B.
P.Z.(hotel),ktorýosobe:„B.,K.B.“zapobytvystavilzúčtovaciufaktúruč.XXXXXXXXnasumuvovýške
30.923,08 eur (ďalej „zúčtovacia faktúra“). Zúčtovacia faktúra bola uhradená ešte pred jej vystavením,

a to na základe zálohovej faktúry vystavenej hotelom pre žalobcu za ubytovanie jeho zamestnancov,
ktorí zabezpečovali organizáciu slovenského pavilónu na Svetovej výstave Z. F. XXXX. Keďže zálohová
faktúra neobsahovala mená a priezviská osôb, ktoré využívali služby hotela, mal za to, že sa jedná o
platbu za ubytovanie jeho zamestnancov a pristúpil k úhrade zálohovej faktúry. Dňa
18.07.2022 mu bola doručená zúčtovacia faktúra, ktorou bolo zistené, že zaplatil ubytovanie v hoteli aj
za osobu : „B., K. B.“. Uviedol, že žalovaný nie je a nikdy nebol jeho zamestnancom a neexistuje žiadny
titul, na základe ktorého bol povinný uhradiť žalovanému predmetné ubytovanie v hoteli, čím došlo k

bezdôvodnému obohateniu žalovaného. V nadväznosti na uvedené písomne vyzval žalovaného, aby v
lehote 30 dní od doručenia výzvy zaplatil na bankový účet žalobcu dlžnú sumu vo výške 30.923,08 eur
(žalovaný výzvu prevzal dňa 15.03.2023).3. Žalovaný uviedol, že tvrdenie, že žalobca uhradil nejakú „ zúčtovaciu faktúru“ ešte pred „jej
vystavením“, a tvrdenie, že „ zálohová faktúra neobsahovala mená a priezviska osôb, ktoré využívali
služby hotela“ je podľa žalovaného právny, ako aj logický nezmysel. Poukázal na to, že služby hotela si

každý objednávateľ objednáva podľa jednotlivých typov hotelových izieb a na dobu ich užívania, a nie
podľa mien a priezvisk osôb, pričom skutočnosť, či sa v objednanom termíne niekto v izbe nachádza
alebo nie, je irelevantná. Uvedeným spôsobom postupoval aj žalobca, o čom svedčia aj jednotlivé
objednávky žalobcu vo vzťahu k A. T. F. V. č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.08.2021, č.
XXXXXXXXXX zo dňa 19.10.2021, č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.08.2021, č. XXXXXXXXXX zo dňa

19.08.2021, č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.08.2021. Pokiaľ teda v rozpore s predmetnými objednávkami
žalobcu vystavil hotel A. T. F. V. žalobcovi faktúru, resp. zálohovú faktúru za žalobcom neobjednané
služby, je vecou žalobcu, aby neoprávnene realizované úhrady žiadal od A. T. F. V. späť. Z uvedeného
dôvodu namietal pasívnu vecnú legitimáciu v konaní. Žalovaný si žiadne služby hotela A. T. F. V.
neobjednal, z uvedeného dôvodu nemohol predmetný hotel (žalobcom uvedenú) faktúru žalovanému
ani vystaviť, ani doručiť. Žalovaný nárok uplatnený žalobcom voči nemu namietal ako neopodstatnený,

nekompetentný a nedôvodný, a preto ho v celom rozsahu popieral. Súčasne popieral aj pravdivosť a
opodstatnenosť listiny predloženej žalobcom označenej ako „tax invoice“, na ktorej je uvedený údaj „B.,
K., B.“, pričom táto listina nie je ani len nikým podpísaná a mal za to, že z vyššie uvedených dôvodov
je nárok žalobcu v celom rozsahu nedôvodný.

4. Žalobca v nasledovnom vyjadrení opätovne uviedol, že žalovaný nebol a nie je jeho zamestnancom
a nebol členom žiadnych oficiálnych delegácií a zotrval na tom, že žalovaný obýval napriek tejto
skutočnosti apartmán žalobcu a súčasne poukázal aj na vystavenú zúčtovaciu faktúru s tým, že žalovaný
ubytovaný v apartmáne bol a zotrval na uplatnenom nároku.

5. Vo vyjadrením zo dňa 10.01.2024 žalovaný žiadal vykonať dokazovanie a žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť s odôvodnením, že žalobca sám potvrdil, že si prenájom apartmánu v hoteli
objednal na celé obdobie trvania výstavy Z. F., teda na 6 mesiacov (čo vyplýva z
objednávok žalobcu) a žalobca bol povinný uhradiť hotelu cenu za každý objednaný prenajatý apartmán
azacelúdobujehoprenájmu,bezohľadunato,čivpredmetnomapartmánebolubytovanýzamestnanec

žalobcu, člen oficiálnej delegácie alebo by bol apartmán po celé objednané obdobie prázdny. Nepoprel,
že ubytovacie služby hotela využil, ale nie v období uvádzanom v žalobe a nie v apartmáne žalobcu,
nakoľko žalovaný mal počas svojho pobytu v F. okrem iného zabezpečené ubytovanie pre seba aj
na základe Dohody spoločnosti B. E., ktorej bol majiteľom a štatutárnym zástupcom a spoločnosti V.
B..T..Y.. v apartmáne, za ktorý jeho spoločnosť riadne zaplatila faktúru č. XXXXXXXX a č. XXXXXXXX.

Poprel tvrdenie žalobcu, že bol ubytovaný v predmetnom hoteli od 02.11.2021 do 01.04.2022, nakoľko
sa v uvedenom období väčšinou nachádzal na území SR a do F. vycestoval len na pracovné cesty,
o čom svedčia jeho letenky, nakoľko sa spolupodieľal na aktivitách žalobcu v rámci Z. F., a teda
osobne spolupracoval so zamestnancami žalobcu; v konkrétne nešpecifikované noci možno prespal aj v
niektorom apartmáne žalobcu, avšak na základe výslovného pozvania zo strany ministra hospodárstva

SR T. B. a s predchádzajúcim súhlasom niektorého zo zamestnancov (pána T. V., pani V. M. - F.
P. D. M.). Poukázal na to, že fikcia, na ktorej žalobca založil svoje tvrdenia v žalobe, podľa ktorej
sa akákoľvek tretia osoba len tak nasťahuje do apartmánu hotela a ten dlhodobo niekoľko mesiacov
užíva na úkor žalobcu, nemá absolútne logický základ. Bez výslovného súhlasu osôb poverených
žalobcom, prípadne bez poskytnutia (fyzického odovzdania) elektronického kľúča od apartmánu zo

strany poverených zamestnancov žalovanému, by personál hotela a ani technické zariadenia hotela
neumožnili žalovanému do iným prenajatého cudzieho apartmánu ani len vstúpiť. Poprel tvrdenia
žalobcu o tom, že : „plnil hotelu bez právneho dôvodu „faktúru za prenajatý apartmán za žalovaného“
nakoľko mal za to, že sám žalobca potvrdil, že platil faktúru za žalobcom prenajatý apartmán, ktorý
si žalobca sám objednal. Namietal, že je nepravdivé tvrdenie žalobcu, že žalovaný užíval apartmány

prenajaté žalobcom bez výslovného súhlasu a vedomia žalobcu, resp. ním poverených zamestnancov.
Žalovaný dospel k záveru, že neexistuje žiaden právny titul, na základe ktorého by sa žalobca mohol
dôvodne domáhať peňažného plnenia od žalovaného za žalobcom objednané a prenajaté apartmány.

6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 451 ods. 1, § 451 ods. 2, § 456, §

458 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru,
že žaloba je nedôvodná.7. Predmetom konania je žalobcom uplatnená pohľadávka proti žalovanému titulom vydania
bezdôvodného obohatenia na základe toho, že podľa tvrdenia žalobcu žalovaný ako fyzická osoba mal
byť od 02.11.2021 do 01.04.2022 ubytovaný v ubytovacom zariadení A. T. F. V. v F., ktorý za pobyt

vystavil zúčtovaciu faktúru č. XXXXXXXX na sumu vo výške 30.923,08 eur (listina -
zúčtovacia faktúra, ktorou žalobca preukazoval uplatnený nárok bola predložená v cudzom jazyku, táto
neobsahujeokrempečiatkyžalobcu,žiadneúdajeožalobcoviaanižiadenpodpis,nastránkežalobcusa
nenachádza údaj o tejto faktúre a v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. nebola faktúra zverejnená). Žalobca
vykonal úhradu na základe zálohovej faktúry vystavenej hotelom za ubytovanie jeho zamestnancov,

ktorí zabezpečovali organizáciu slovenského pavilónu na Svetovej výstave Z. F. XXXX (zálohová faktúra
neobsahovala mená a priezviská osôb, ktoré využívali služby hotela).

8. S poukazom na výpoveď žalovaného a svedkov: J.. V. F., J.. D. M., J.. T. B., ako aj z predložených
listinných dôkazov, nebolo v konaní preukázané tvrdenie žalobcu, že by sa žalovaný v termíne
uvádzanom na faktúre č. XXXXXXXX znejúcej na sumu vo výške 30.923,08 eur v termíne uvedenom

v žalobe (t.j. v období odo dňa 02.11.2021 do dňa 01.04.2022) nachádzal po celý čas v F.; v konaní bolo
preukázané, že žalovaný bol ubytovaný v iných apartmánoch ako v apartmánoch prenajatých žalobcom
(táto skutočnosť bola preukázaná okrem iného aj výpoveďou J.. V. F., t.j. že žalovaný mal za vlastné
peniaze kúpený vlastný apartmán v objekte a ministerstvo poskytlo ubytovanie aj ľuďom, ktorí pracovali
pre pavilón); následne aj výpoveďou svedkyne J.. D. M. bolo preukázané, že žalovaný mal prenajatý

vlastný apartmán a nebol celú dobu na Z., pohyboval sa medzi B. a F., a teda sa nezdržiaval v F. po
celé sporné obdobie, pričom počas svojich pobytov v F. býval v apartmáne, ktorý si zabezpečil sám, aj
keď apartmány ministerstva mohli využívať tí, ktorí vykonávali práce pre slovenský pavilón (por. letenky
potvrdzujúce pracovné cesty žalovaného a faktúry - odberateľ - spoločnosť „B. E.“ uhradila faktúru č.
XXXXXXXX a č. XXXXXXXX za prenájom apartmánu v F. V. v období január - február 2022 v sume

6.300 eur a v období november - december 2021 v sume 8.400 eur).

9. Žalovaný vzniesol námietku pasívnej vecnej legitimácie; súd prvej inštancie ex offo skúmal vecnú
legitimáciu v konaní. O nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí,
že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o

ktorú v konaní ide. V tomto konaní žalovaný K. B. ako fyzická osoba nie je pasívne vecne legitimovaným
subjektom, nakoľko voči žalobcovi vždy vystupoval len ako štatutár spoločnosti S., B..T..Y.., ktorá mala
so žalobcom zmluvný vzťah na zabezpečenie gastroslužieb počas výstavy Z. v F.. Svedkyňa V. F. okrem
iného potvrdila, že žalovaný bol štatutár firmy, ktorá prevádzkovala reštauráciu, ale on nevystupoval
vo vzťahu k ministerstvu ako fyzická osoba, Ministerstvo hospodárstva SR nemalo zmluvný vzťah so

žalovaným, ale s jeho firmou (podľa výpisu z Obchodného registra Mestského súdu Bratislava III vl. č.
64618/B žalovaný K. B. bol v rozhodnom období a v súčasnosti je štatutárnym orgánom - konateľom
spoločnosti S. B..T..Y.. J..

10. S poukazom na vykonané dokazovanie listinnými dôkazmi, výsluchmi svedkov a

žalovaného nebolo preukázané (žalobca neuniesol dôkazné bremeno), že by žalovaný J.. K. B.
ako fyzická osoba v rozhodnom období (odo dňa 02.11.2021 do dňa 01.04.2022) bol ubytovaný v
ubytovacom zariadení A. T. F. V., v F., v B. P. a že by tejto fyzickej osobe hotel za
predmetný pobyt v uvedenom období vystavil zúčtovaciu faktúru č. XXXXXXXX na
sumu vo výške 30.923,08 eur; nebolo preukázané, že by žalovaný ako fyzická osoba využil predmetné

apartmány žalobcu v tomto období bez právneho titulu (nebolo preukázané, že si žalovaný
ako fyzická osoba služby hotela A. T. F. V. v rozhodnom období objednal). Ak žalobcovi boli v rozpore s
jeho objednávkami vystavené hotelom A. T. F. V. faktúry a zálohové faktúry za žalobcom neobjednané
služby a žalobca realizoval úhrady pre A. T. F. V., v tomto konaní nie je daná pasívna vecná legitimácia
žalovaného ako fyzickej osoby, a preto súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol.

11. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, keď v konaní úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu 100%; o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, z ktorého obsahu vyplýva, že ho podal
z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. f), g) a h) CSP.Žalobca žiadal, aby súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 30.923,08
eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobca bol povinný pristúpiť k tomuto kroku,
keďže mu po kompletnom zaplatení služieb ubytovacieho zariadenia A. T. F. V. v F., B. P.T. Z., na

základe zálohovej faktúry, bola z tohto hotela doručená zúčtovacia faktúra č. XXXXXXXX vystavená
na sumu vo výške 30.923,08 eur, podľa ktorej v apartmánoch určených pre zamestnancov a delegácie
žalobcu bol odo dňa 02.11.2021 do dňa 01.04.2022 ubytovaný žalovaný J.. K. B.. Keďže ním uhradená
zálohováfaktúraneobsahovalaaaninemohlaobsahovaťmenáapriezviskáosôb,keďžebolavystavená
a uhradená ešte pred začatím využívania služieb hotela, žalobca si nebol vedomý, že hradí ubytovanie

osobe žalovaného, ktorá na takúto úhradu nárok nemala. V nadväznosti na vyššie uvedené, došlo na
strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu v zmysle ust. § 454 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého sa bezdôvodne obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Predpokladom
vzniku zodpovednosti z bezdôvodného obohatenia v takomto prípade je na jednej strane existencia
právnej povinnosti (zákonnej alebo zmluvnej) na plnenie u toho, za koho sa plnilo, a na druhej strane
neexistencia takejto povinnosti u toho, kto v skutočnosti plnil. Dôležité však je, že za obohateného

treba považovať toho, za koho sa plnilo, nie toho, komu sa plnenie poskytlo. Bezdôvodné obohatenie
v takom prípade nespočíva vo zväčšení majetku povinného subjektu, ale v tom, že sa jeho majetkový
stav nezmenší v dôsledku toho, že jeho dlh bol splnený treťou osobou. Tento dôsledok nastáva k
okamihu, kedy veriteľ plnenie príjme. Existencia právnej povinnosti, ktorá môže vyplývať zo zákona, zo
zmluvy či inej právnej skutočnosti, je preto nevyhnutným predpokladom nároku podľa § 454 OZ, nakoľko

bez nej by takto definovaný prospech povinnej osobe nevznikol. Právna povinnosť musí existovať k
okamihu, kedy je subjektom, ktorý za iného plní, plnenie poskytnuté (citované z uznesenia NS ČR sp.
zn. 30Cdo/1213/2007). Zopakoval, že žalovaný nie je a nikdy nebol jeho zamestnancom, rovnako nebol
členom jeho delegácie, a preto neexistuje žiadny právny titul, na základe ktorého by bol povinný uhradiť
žalovanému ubytovanie v hoteli, čím došlo podľa neho k bezdôvodnému obohateniu žalovaného.

V odôvodnení samotného rozsudku súd prvej inštancie konštatuje, že: „žalovaný nevylúčil, že
niekedy prenocoval v apartmáne ministerstva, keď ho pozval minister alebo niektorí zo zamestnancov
ministerstva (V., M., M.).“ Túto skutočnosť vo svojich výpovediach na pojednávaní dňa 24.10.2024
popreli všetci svedkovia, a to J.. T. B. ako vtedajší minister hospodárstva SR a rovnako aj J.. V. F., T. M.
ako vtedajšia generálna komisárka SR a D. M. ako zamestnanec žalobcu/člen tímu Z.. Obe svedkyne

vypovedali, že žalovaný si mal hradiť a obývať vlastný apartmán v hoteli, pričom J.. T. B. vypovedal, že
sa o ubytovanie nezaujímal. Napriek takto zásadným rozporom sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal
pravdivosťou tvrdení žalovaného a v plnom rozsahu sa s nimi v odôvodnení rozsudku stotožnil, čím súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Súd prvej inštancie uvádza, že ex offo skúmal vecnú legitimáciu v konaní, pričom dospel k záveru,

že žalovaný nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Toto konštatovanie
predstavuje nesprávne právne posúdenie veci, keďže postavenie žalovaného ako konateľa spoločnosti
S., s.r.o. je v tejto právnej veci bezpredmetné. Rovnako ako fyzická osoba žalovaného, ani konateľ
spoločnosti S., s.r.o., nedisponoval žiadnym právnym titulom, ktorý by ho oprávňoval ubytovať sa v
apartmáne, ktorý objednal a uhradil žalobca. Žalobca mal so spoločnosťou S., s.r.o. uzatvorených

niekoľko zmlúv, avšak ani jedna z týchto zmlúv ho neoprávňovala na využívanie ubytovacích kapacít
žalobcu pre akékoľvek osoby. V prípade, že žalovaný mal právny titul, ktorý ho oprávňoval na úhradu za
ubytovanie spoločnosťou S., s.r.o., žalovaný má právo voči tejto spoločnosti uplatniť si právo na regres.
Na základe vyššie uvedených skutočností žiadal, aby odvolací súd podľa § 389 CSP zrušil
rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. 24C/38/2023-138 zo dňa 16.01.2025 a vrátil vec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie.

13. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že napadnutý rozsudok je vecne správny a
náležite odôvodnený. Žalobca v odvolaní namietal, že sa konajúci súd nezaoberal „zásadným rozporom
vo výpovediach a pravdivosťou tvrdení žalovaného“. Rozpor žalobca vidí v tom, že „žalovaný nevylúčil,

že niekedy prenocoval v apartmáne ministerstva, keď ho pozval minister alebo niektorí zo zamestnancov
ministerstva“ pričom „všetci svedkovia vo svojich výpovediach na pojednávaní dňa 24.10.2024 túto
skutočnosť popreli a z ich výpovedí vyplýva, že „žalovaný si mal hradiť a obývať vlastný apartmán
a J.. B. sa o ubytovanie nezaujímal“. Vyššie zmienený odvolací dôvod žalobcu neobstojí, nakoľko
z obsahu výpovedí je zrejmé, že v nich nie je žiaden rozpor. Nie je pravdou ani to, že súd prvej

inštanciesanezaoberalpravdivosťoutvrdenížalovaného.Prvoinštančnýsúdvšetkyvýpovedepodrobne
vyhodnotil a konštatoval, že „s poukazom na opísané výpovede žalovaného a svedkov, nebolo v konaní
preukázané tvrdenie žalobcu a to, že by sa žalovaný v termíne uvádzanom na faktúre č. XXXXXXXX
na sumu 30.923,08 eur (...predložená v cudzom jazyku... ) nachádzal po celý čas v F....“ Žalobca tedav konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď súdu nepreukázal, že by sa žalovaný v termíne uvádzanom
na predloženej faktúre nachádzal po celý čas v F. a že by bez právneho dôvodu užíval apartmány
žalobcu. Okrem toho žalobca nepredložil ani len doklad o úhrade predmetnej faktúry, ktorá nikdy

nebola zverejnená a bola predložená v cudzom jazyku bez akéhokoľvek podpisu. Čo sa týka námietky
žalobcu ohľadom posúdenia vecnej legitimácie, v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnym posúdením
prvoinštančného súdu. Bez ohľadu na posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie, toto nič nemení
na tom, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a uplatňovaný nárok na vydanie údajného
bezdôvodného obohatenia nie je dôvodný. S poukazom na vyššie uvedené preto žiada, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

14. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov,
ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

15. Odvolací súd nezistil v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady a v celom rozsahu
sa stotožnil po skutkovej a právnej stránke s dôvodmi jeho rozsudku. Súd prvej inštancie vykonal vo
veci, z hľadiska žalobcom uplatneného práva, dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v
súlade s § 191 CSP zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného

dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220
ods. 2 CSP odôvodnil, keď uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil rozhodnutie po
stránke skutkovej, ako aj po právnej stránke. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie
vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, ktoré boli pre posúdenie
veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré

nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo
sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna
relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom

súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný
záver o nepreukázaní žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Dôsledne
sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako
aj s relevantnou argumentáciou oboch strán sporu súvisiacou s predmetom konania, a preto je jeho

rozhodnutie v tomto ohľade presvedčivé; neobstojí tak ani námietka žalobcu, ktorý v odvolaní súdu
prvej inštancie vytýka (okrem iného) aj nedostatočné odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací
súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne, v celom rozsahu sa stotožňuje
s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto
záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje.

16. V súvislosti s obsahom odvolacích námietok žalobcu je potrebné v prvom rade poukázať na
skutočnosť, že žalobca v odvolaní v zásade iba zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené v
konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý sa však v odôvodnení svojho rozhodnutia s jeho argumentáciou
dostatočne vysporiadal.

17. V nadväznosti na námietky žalobcu v odvolaní smerujúce k správnosti ustálenia skutkového
stavu veci ohľadne skutočností významných pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, predstavujúceho žalobcom zaplatenú sumu za ubytovanie, ktorú žalobca
zaplatil za ubytovanie žalovaného, ktorý nebol v rozhodnom období jeho zamestnancom, odvolací súd

považuje za správne skutkové závery súdu prvej inštancie v tejto otázke; žalobca, ktorého vo vzťahu k
jeho tvrdeniam zaťažovalo dôkazné bremeno, existenciu skutočností, umožňujúcich dospieť k záveru,
že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, keď mal žalobca za neho plniť to, čo mal plniť
žalovaný sám, nepreukázal. Rovnako tak žalobca v konaní nepreukázal, že by ubytovaciemu zariadeniu
plnil bez právneho dôvodu (ako to tvrdil v podanej žalobe). Preto sú nedôvodné námietky žalobcu, ktoré

v tomto smere zopakoval v podanom odvolaní.

18. Žalobca sa domáhal svojho nároku na tom skutkovom základe, že zaplatil ubytovaciemu
zariadeniu (hotelu) okrem iného aj za ubytovanie žalovaného, ktorý v rozhodnom období nebol jehozamestnancom, avšak obýval žalobcom objedaný apartmán, pričom za ubytovanie v tomto zariadení
(v hoteli) bol povinný zaplatiť žalovaný sám; podľa žalobcu v tomto prípade má ísť o bezdôvodné
obohatenie v zmysle ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd uvádza, že k takémuto stavu dochádza vtedy, keď ten, kto plnil inému (poskytol mu
majetkovú hodnotu) túto povinnosť nemal a plnil namiesto toho, kto bol na takéto plnenie povinný
(t.j. za dlžníka), pričom medzi subjektami, medzi ktorými došlo k plneniu, bolo zrejmé, že sa plní za
iného. Dlžník, za ktorého sa plnilo sa tak stáva obohateným na úkor toho, kto za neho veriteľovi plnil.
Právna povinnosť medzi dlžníkom a veriteľom môže vyplývať zo zákona alebo zo zmluvného záväzku.

V takomto prípade ten, kto plnil za iného má právo požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia od
toho, za koho plnil (nie od toho komu plnil). Ide o špecifickú situáciu, kedy do vzťahu medzi dlžníkom
a veriteľom zasahuje tretia osoba, ktorá vedome plní za dlžníka. V takomto prípade sa však zároveň
vyžaduje priznanie vyššie miery právnej ochrany obohatenému (dlžníkov) oproti iným situáciám; vždy
treba vychádzať z konkrétneho právneho vzťahu medzi osobou, ktorá podľa práva mala plniť (dlžníka)
a osobou, ktorá mala na plnenie nárok (veriteľom).

Nevyhnutnými predpokladmi bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia § 454 Občianskeho
zákonníka, ktoré musia byť vždy splnené, sú teda: a) oprávnený poskytol tretej osobe plnenie, ktoré má
majetkovú hodnotu, namiesto povinného, b) oprávnený nebol povinný plniť (na jeho strane neexistovala
právna povinnosť k takémuto plneniu), c) právnu povinnosť poskytnúť toto plnenie mal povinný (ten, kto
získal bezdôvodné obohatenie) a d) medzi tým, kto plnil (oprávneným), a tým, komu bolo plnené (tretia

osoba), bolo zrejmé, že bolo plnené za iného, t.j. za povinného - dlžníka (por. rozsudok Najvyššieho súdu
ČR z 27.11.2001, sp. zn. 25Cdo/2379/99, uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 14.08.2012,
sp. zn. 28Cdo/4436/2011, rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 17.02.2015, sp. zn. 28Cdo/3432/2013).
V prejednávanej veci však nedošlo k naplneniu vyššie citovaných zákonných predpokladov
bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka. V konaní bolo

nepochybne preukázané, že predmetné apartmány si v ubytovacom zariadení vopred objednal sám
žalobca (toto skutkové tvrdenie nebolo sporné), a preto to bol práve a výlučne žalobca, ktorý bol povinný
za tieto apartmány ubytovaciemu zariadeniu aj zaplatiť.
Rovnako z vyššie uvedených dôvodov nemožno ani dospieť k záveru, že by zo strany žalobcu išlo
o plnenie bez právneho dôvodu, keď nesporne existovala povinnosť žalobcu zaplatiť ubytovaciemu

zariadeniu za predmetné vopred objednané apartmány (skutočnosť, že si žalobca v hoteli apartmány
objednal bola potvrdená výpoveďami svedkov a rovnako tak bolo svedeckými výpoveďami preukázané,
že apartmány mali slúžiť a slúžili na ubytovanie rôznych osôb na základe pokynov resp. rozhodnutia
žalobcu - teda na ubytovanie zamestnancov, hostí a delegácií počas výstavy EXPO).

19. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové
tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom
hospodárnosti a podľa pokynov súdu. V sporovom konaní je dokazovanie ovládané prejednacou
zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie
dôkazy, ktoré účastníci navrhli (okrem výnimiek - § 185 ods. 2 a 3 CSP). Prejednacia zásada úzko

súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou, ktoré účastníkom sporového konania vyplývajú
z ust. § 150 ods. 1 a § 151 ods. 1 CSP. Povinnosť tvrdenia znamená, že účastník musí uviesť
skutkové tvrdenia jasne, úplne a zrozumiteľne, pričom ak účastník splní svoju povinnosť tvrdenia, má
sa za to, že uniesol bremeno tvrdenia. Dôkazná povinnosť znamená, že účastník musí na preukázanie
svojich tvrdení označiť dôkazy. Ak navrhnuté dôkazy súd vykoná a preukážu sa tým skutkové okolnosti

tvrdené stranou sporu, má sa za to, že strana sporu uniesla dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení.
Vrámcidokazovaniaplatízásada,žekaždástranasporumusíuniesťdôkaznébremenoohľadomsvojho
tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje. Inak povedané, strana sporu musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže
súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia.

20. Uvedené závery týkajúce sa unesenia dôkazného bremena platia jednak pre tvrdenie žalobcu
týkajúce sa zaplatenie ubytovania za žalovaného v ubytovacom zariadení A. T. F. V. v F. v období od
02.11.2021 do 01.04.2022 a rovnako tak preukázania, že zo strany žalovaného v tomto období došlo k
vyžívaniupredmetnéhoapartmánuobjednanéhožalobcom.Odvolacísúd,zhodnesozávermisúduprvej
inštancie, má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno už ani vo vzťahu k tvrdenej skutočnosti,

že na strane žalovaného malo dôjsť k vzniku majetkového prospechu, ktorý žalovaný získal na úkor
žalobcu, keď žalobca nepreukázal ani len to, že vôbec zaplatil akúkoľvek faktúru predmetnému hotelu za
apartmán, ktorý mal údajne užívať žalovaný. Rovnako tak sa žalobcovi v konaní nepodarilo preukázať,
napriek tomu, že súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy navrhnuté stranami sporu, že žalovanýbez právneho dôvodu, v celom rozhodnom období, apartmán žalobcu využíval. Preto je správny záver
súdu prvej inštancie, že za danej dôkaznej núdze na strane žalobcu, aj bez ďalšieho nebolo možné
žalobe vyhovieť, keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal rozhodujúce skutočnosti na

potvrdenie jeho argumentov v konaní pred súdom prvej inštancie a súd prvej inštancie nemal povinnosť
skúmaťskutočnosti,ktoréžalobcaanilennenavrhol.Obvykleplatí,žeskutočnostinavodzujúcežalované
právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

Pri posudzovaní dôkazného bremena na tej-ktorej strane sporu treba zároveň rešpektovať tzv.
negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa
zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu
určitej právnej skutočnosti. Na to, aby bol žalobca vo veci uplatneného nároku úspešný, musel by
bez pochybností preukázať, že z jeho strany skutočne došlo k úhrade ním v konaní predloženej
(nepreloženej) listiny (zúčtovacej faktúry) za apartmán, rovnako ako by musel preukázať, že žalovaný

v rozhodnom období tento žalobcom objednaný apartmán, za ktorý žalobca údajne uhradil hotelu
požadovanú sumu, aj skutočne užíval. Preukázanie nezaplatenia tejto sumy žalobcom, rovnako ako
preukázanie, že žalovaný v hoteli v dotknutom apartmáne v období od 02.11.2021 do 01.04.2022
nebýval, s poukazom na negatívnu dôkaznú teóriu, na žalovanom nie je možné požadovať, preto bolo
výlučne na strane žalobcu, aby v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal zaplatenie žalobou

uplatnenej sumy za daný apartmán hotelovému zariadeniu a zároveň, aby preukázal, že došlo zo strany
žalovaného k užívaniu apartmánu, ktorý on objednal.

21. So závermi súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena na strane žalobcu sa odvolací
súd stotožňuje a dodáva, že výlučne v prípade, ak sa strana sporu znášajúca dôkazné bremeno ocitne

bez vlastnej viny v situácii, keď nemá objektívnu možnosť poskytnúť relevantné informácie, pričom
súčasnekonajúcemusúdurámcovonavrhnepreklenúťinformačnúnúdzu,atopoukazomnaprotistranu,
prípadne tretiu osobu odlišnú od strán sporu, ktorá z podstaty veci predmetnými informáciami disponuje,
je v záujme zabezpečenia spravodlivej rovnováhy medzi oboma stranami sporu, povinnosťou súdu
na takúto požiadavku strany sporu reflektovať. Opačný postup konajúceho súdu znamená porušenie

princípu rovnosti zbraní (por. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 651/2016 z
28. novembra 2017). Takúto požiadavku (návrh) však žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie
nepredniesol. Vychádzajúc z uvedeného, potom odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, má za
to, že pokiaľ žalobca mal za to, že jeho strany došlo k plneniu za žalovaného, žalobcovi nebránila žiadna
objektívna prekážka, aby tieto skutočnosti aj preukázal, napr. predložením výpisu z účtu, potvrdením od

daného hotela, prípadne svedeckými výpoveďami, z ktorých dôkazov by sa dal vyvodiť záver, že došlo k
užívaniu predmetného apartmánu v rozhodnom období žalovaným a že žalobca za neho uhradil náklady
za pobyt, ktoré mal žalovaný uhradiť sám.

22. Vychádzajúc zo základných princípov sporového konania, akými sú dispozičný princíp, princíp

prejednací, koncentračný princíp, princíp arbitrárneho poriadku, formálnej pravdy, princíp procesnej
ekonómie a pod., je potrebné uviesť, že v sporovom konaní nie je snahou (a ani úlohou) súdu prvej
inštancie zisťovať skutočnú (materiálnu) pravdu. Zodpovednosť za výsledok sporu je na pleciach
sporových strán, ktoré majú v spore preukázať vysokú mieru procesnej aktivity a svoje skutkové tvrdenia
dokázať. Medzi posudzované kritéria procesnej aktivity strán sporu patrí najmä časové kritérium, a

to včasnosť, ktorú posudzuje podľa vlastnej úvahy súd v súlade s princípom arbitrárneho poriadku.
Prejednací princíp, ktorý je ťažiskovým princípom v sporovom procese, znamená, že súd prvej inštancie
buduje skutkový základ konečného rozhodnutia vo veci z úkonov, ktoré plynú z procesnej aktivity strán
sporu.Limitomuplatňovaniaprejednaciehoprincípujekoncentráciakonania,atojednakzákonná,avšak
budovanie skutkového základu meritórneho rozhodnutia je limitované najmä z pohľadu uplatňovania

sudcovskej koncentrácie konania, kedy procesné úkony strán sporu je nevyhnutné realizovať čo najskôr,
nakoľko ponechávanie si dôležitých skutkových tvrdení a dôkazných návrhov na neskoršie štádium
konania môže v konečnom dôsledku znamenať, že súd prvej inštancie na tieto nebude pri svojom
rozhodovaní prihliadať. Sudcovskej koncentrácii konania podliehajú prostriedky procesnej obrany aj
prostriedky procesného útoku. Zo subjektívneho hľadiska sa za prostriedky procesného útoku považujú

úkony žalobcu, kým prostriedkami procesnej obrany sú úkony žalovaného, a to bez ohľadu na to, či
ide o písomné podanie alebo ústny prednes, prípadne ich časť. Ide o také procesné úkony strán sporu,
ktoré vyžadujú ďalšiu aktivitu súdu pred meritórnym ukončením veci. Zjednodušene možno povedať,
že v zmysle ust. § 149 CSP ide najmä o skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení, návrhy navykonanie dôkazov, námietky k návrhom na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Základnými
povinnosťamisporovýchstránvkonanísúpovinnosťtvrdiťskutočnostirelevantnépreposúdenieprípadu
a svedčiace v prospech tejto strany, a súčasne povinnosť strany pravdivosť týchto svojich tvrdení pred

súdom dokázať zákonnými prostriedkami (čo však žalobca neurobil). Po vyčerpaní repliky a dupliky by
strana teda v zásade nemala mať možnosť uvádzať nové skutočnosti a dôkazy pre existenciu režimu
sudcovskej koncentrácie. Platí však, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani
ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť

skutočnosti a dôkazy. Aplikujúc uvedené zásady civilného sporového konania na prejednávanú vec je
potom nesporné, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď na základe vykonaného dokazovania,
vychádzajúc z dôkazov predložených žalobcom, dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že došlo na
strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu.

23. Záverom odvolací súd dodáva, že dôvodná je aj námietka žalovaného, že žalobcom predložená

faktúra nebola predložená v originálnom vyhotovení a nebola preložená do slovenského jazyka. Platí,
že pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny alebo jej
odpis alebo fotokópiu, nakoľko dokazovanie môže byť vykonané aj fotokópiou listiny, pričom v prípade
vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť jej dôkaznú silu (porovnaj napríklad rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/9/2005). Zároveň však platí, že pokiaľ strana sporu, ktorá dôkaz

predložila, nezabezpečí preklad tejto listiny do štátneho jazyka, nemôže ju súd v úradnom (štátnom)
jazyku oboznámiť, prípadne prečítať, a tak správne vykonať dôkaz listinou. Vykonanie dokazovania
oboznámením listín v cudzom jazyku totiž zákon neumožňuje.

24. Ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď žalobca

v odvolaní len zotrval na všetkých argumentoch prednesených už v konaní pred súdom prvej inštancie.
Tieto ale nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah, bez podloženia
relevantných dôkazov a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie
z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených.

25. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere
stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na
spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

26.Anivodvolacomkonanínebolizistenétakénovérozhodujúceskutočnostialebodôkazy,ktorébymali
za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých

súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré
by mali za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Samotná skutočnosť, že sa žalobca nestotožňuje
s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a
neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho
vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď

sa súd prvej inštancie neodchýlil príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, Občianskeho
zákonníka a ani nepoprel ich účel a význam, keď dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná
z dôvodov uvedených vyššie.

27. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac

ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania

nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).28. Keďže žalobca ani v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom
boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený súdom prvej inštancie, odvolanie nepovažoval odvolací súd za

dôvodné, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa §
387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní priznal úspešnému žalovanému proti žalobcovi nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením
(§ 262 ods. 2 CSP).

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 :
0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).