Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 18, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/98/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7221201637
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7221201637.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr.

Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobkyne A. A. B., nar. XX.X.XXXX, C., D. X, zast.
D. E. D., advokátkou, Košice, Rooseveltova 6 proti žalovanému F. B., nar. XX.X.XXXX, C., G. X, zast.
D. D. H., advokátkou, Košice, Mlynárska 15, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Mestského súdu Košice, sp. zn. K2-37C/6/2021 z 25. marca 2024

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalobkyni proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (v ďalšom „súd prvej inštancie“ prípadne „súd“) napadnutým rozsudkom určil, že

žalobkyňa je vlastníčkou osobného motorového vozidla značky Audi A6, VIN: I., rok výroby 2007, šedá
metalíza, EČV: C. XXX J. (výrok I.), priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 % (výrok II.) a uložil povinnosť žalovanému zaplatiť štátu na účet Mestského súdu Košice
súdny poplatok za podanie žaloby 99,50 eura (výrok III.).

2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že sa žalobkyňa domáhala podanou žalobou určenia svojho
výlučnéhovlastníctvakpredmetnémumotorovémuvozidluznačkyAudiA6,C.XXXJ.,sktorýmnárokom

žalovaný nesúhlasil.
Súd na základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav, v zmysle ktorého bola žalobkyňa
vlastníčkou motorového vozidla značky Audi A6 2D, C. XXX K., ktoré nadobudla v januári 2011 od svojho
brata L. C. a to výmenou za jej starší model zn. Audi A6, C. XXX M. s doplatkom 7.500 eur, ktorú
sumu jej poskytla jej dcéra N. O. B.. Ako vlastník tohto motorového vozidla Audi A6 2D, C. XXX K. bol
formálne evidovaný L. C., nakoľko sa na žalobkyňu istý čas zaevidovať nedalo. Súd mal preukázané, že
L. C. ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci uzavreli 18.8.2011 kúpnu zmluvu, na základe ktorej L. C.

predal žalovanému motorové vozidlo Audi A6, VIN: I., rok výroby 2007, teda sporné motorové vozidlo
za 14.500 eur, ako vlastník ktorého s EČV: C. XXX J. je evidovaný žalovaný, ktorý dňa 1.2.2013 na
používanie sporného vozidla na Slovensku i v zahraničí, na služobné a súkromné účely splnomocnil
žalobkyňu. Dňa 13.10.2012 zrealizoval brat žalobkyne L. C. po dohode so žalovaným predaj motorového
vozidla žalobkyne Audi A6 2D, C. XXX K. za 12.500 eur, L. C. aj prevzal kúpnu cenu od kupujúceho,
ktorú však neodovzdal žalobkyni, ale uložil peniaze k finančným prostriedkom žalovaného, ktoré mu
spravoval. Žalovaný totiž dal L. C., bratovi žalobkyne sumu cca 30.000 eur, aby finančné prostriedky L.

C. používal na nákup motorových vozidiel za účelom ich ďalšieho predaja. V čase predaja motorového
vozidla žalobkyne značky Audi A6 2D, C. XXX K. bolo tiež na predaj aj sporné motorové vozidlo, od
ktorého predaja žalovaný napokon upustil a žalobkyni túto skutočnosť telefonický potvrdil 12.10.2012;
uistil ju v telefonickom hovore, že za jej predané motorové vozidlo bude mať sporné motorové vozidlo.V deň predaja motorového vozidla Audi A6 2D, C. XXX K. L. C. odovzdal žalobkyni kľúče od sporného
motorového vozidla spolu so všetkými dokladmi k nemu, kódovým kľúčom a náhradným kľúčom. Od
tohto momentu výlučne žalobkyňa užívala sporné motorové vozidlo a uhrádzala všetky náklady spojené

s jeho užívaním – poistné, poplatky za STK a emisné kontroly, servisné prehliadky a opravy, a to až do
februára 2021, kedy žalovaný zo sporného vozidla odmontoval tabuľky s evidenčnými číslami. Sporné
motorové vozidlo bolo žalobkyni odovzdané žalovaným ako kompenzácia za jej motorové vozidlo Audi
A6 2D, C. XXX K., ktoré predal L. C. po dohode so žalovaným bez súhlasu žalobkyne. Žalovaný v konaní
vedenom na bývalom Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 23P/414/2015, ktorého predmetom bol návrh

F. P. B. – syna žalobkyne a žalovaného, na zvýšenie výživného proti povinnému F. B., t.j. žalovanému,
sa v rámci svojej výpovede vyjadril tak, že: „matke nechal osobné motorové vozidlo značky Audi A6, za
ktoré dal 16.000 eur a žiadal ju, že ak nemá finančné prostriedky, aby ho predala, aby z neho uhradila
svoje dlhy a záväzky“ (uvedené vyplýva z rozsudku zo dňa 27.8.2021, č.k. 23P/414/2015-1256, bod 28.
odôvodnenia č.l. 201 spisu). Žalovaný v SMS komunikácii so žalobkyňou z roku 2020 uviedol: „...a my
sme sa pred rokmi dohodli, že auto si mala radšej ako mňa, tak som ti ho nechal ako kompenzáciu

na výživné...“ (vyplýva z fotokópie SMS komunikácie na č.l. 293 spisu). Žalovaný sa voči žalobkyni
domáhal vrátenia sporného motorového vozidla prvýkrát v júli 2020 po tom, keď obvinil žalobkyňu,
že zakázala ich synovi, aby sa zúčastnil na oslave žalovaného narodenín (vypovedala žalobkyňa na
pojednávaní 11.9.2023). Následne sa žalovaný dožadoval vrátenia sporného vozidla aj v súvislosti
s konaním, v ktorom si spoločný syn strán sporu, F. P. B. uplatnil nárok na zvýšenie výživného.

Zistený skutkový stav súd právne posúdil podľa § 123, § 129 ods. 1, 2, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, §
133 ods. 1, § 134 ods. 1 a 4, § 122, § 43 ods. 1, § 44 ods. 1 a § 588 Občianskeho zákonníka a § 118
ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke.
Konštatujúc na začiatku, že v danom prípade je nepochybne daný naliehavý právny záujem na určení,
ktorého sa žalobkyňa žalobou v konaní domáha, keďže v rozpore s tvrdeniami žalobkyne je v evidencii

motorových vozidiel ako vlastník motorového vozidla vedený žalovaný, ktorý vlastnícke právo žalobkyne
neuznal. Rozhodnutím súdu o určení vlastníckeho práva nepochybne dôjde k odstráneniu stavu právnej
neistoty žalobkyne.
Pokiaľ sa týka merita veci, poukázal súd na východiská nadobúdania vlastníckeho práva hnuteľnej veci
a špecifiká týkajúce sa nadobudnutia vlastníckeho práva k hnuteľnej veci. Dospel k záveru o dôvodnosti

podanej žaloby, pri ktorom vyšiel zo zistenia, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu kúpnej
zmluvy. Uvedený záver vyplynul zo skutočnosti, že sa brat žalobkyne L. C. zaoberal kúpou a predajom
použitých motorových vozidiel, na ktorej činnosti sa žalovaný podieľal tým spôsobom, že poskytol L.
C. sumu finančných prostriedkov cca 30.000 eur, z ktorej L. C. nakupoval použité motorové vozidlá.
Všetky činnosti spojené s nákupom a predajom vozidiel obstarával brat žalobkyne L. C., ktorý takýmto

spôsobom obstaral aj sporné motorové vozidlo pre žalovaného, ako aj motorové vozidlo Audi A6 2D,
C. XXX K. pre žalobkyňu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že formálne vlastníkom motorového
vozidla Audi A6 2D, C. XXX K. bol brat žalobkyne L. C., čo vyplynulo aj zo zistenia, že sa žalobkyňa
ani nezúčastnila na podpise kúpnej zmluvy, na základe ktorej bolo toto motorové vozidlo v októbri 2012
predané. Žalobkyňa toto motorové vozidlo len priviezla do Mokraniec na miesto, kde býva jej matka

a kde podľa jej vyjadrenia v čase jej príchodu už jej brat podpisoval s kupujúcim kúpnu zmluvu. Napriek
uvedenému súd nemal pochybnosti o tom, že žalobkyňa bola skutočnou vlastníčkou motorového vozidla
Audi A6 2D, C. XXX K., ktorú skutočnosť potvrdila jednak svedkyňa N. O. B., dcéra žalobkyne, ktorá na
jeho kúpu prispela sumou 7.500 eur, ako aj brat žalobkyne L. C., ktorý potvrdil, že vozidlo nadobudla
žalobkyňa od neho výmenou za iné motorové vozidlo a tiež uviedol, že bol formálne evidovaný ako

vlastník tohto motorového vozidla Audi A6 2D, C. XXX K., nakoľko na žalobkyňu sa istý čas nedalo
motorové vozidlo zapísať, čo pre súd bolo potvrdím tvrdení žalobkyne, že voči nej v tom čase boli vedené
exekučné konania. Súd mal preukázané, že 13.10.2012 došlo k predaju motorového vozidla žalobkyne
Audi A6 2D, C. XXX K. za kúpnu cenu 12.500 eur, ktorý predaj realizoval brat žalobkyne L. C. po dohode
so žalovaným, ktorý L. C. od kupujúceho aj prevzal kúpnu cenu, túto však neodovzdal žalobkyni, ale

uložil sumu k finančným prostriedkom žalovaného, ktoré spravoval. Potvrdil to vo výpovedi aj žalovaný.
V čase predaja motorového vozidla žalobkyne Audi A6 2D, C. XXX K. bolo tiež na predaj aj sporné
motorové vozidlo, od predaja ktorého napokon žalovaný upustil, čo žalobkyni potvrdil telefonicky
12.10.2012 a v telefonickom rozhovore ju uistil, že za jej predané motorové vozidlo bude mať sporné
motorové vozidlo. Z uvedeného súd vyvodil, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k priamemu

jednaniu - telefonicky ohľadne sporného motorového vozidla a že zároveň došlo tiež ku vzájomnému
konsenzu ohľadne podstatných častí kúpnej zmluvy. Za dôkaz toho mal súd, že žalobkyni bol odovzdaný
predmet kúpy, teda sporné motorové vozidlo, a to odovzdal jej ho jej brat L. C., ktorý pre žalovaného
obstarával nákup a predaj motorových vozidiel, čo bola medzi nimi zavedená, bežná prax. Dňa13.10.2012 L. C. odovzdal žalobkyni kľúče od sporného motorového vozidla spolu so všetkými dokladmi
od neho, kódovým kľúčom a náhradným kľúčom. Za dôkaz dosiahnutia konsenzu medzi žalobkyňou
a žalovaným mal súd tiež skutočnosť, že žalovaný dostal od žalobkyne výťažok z predaja motorového

vozidla žalobkyne, teda kúpnu cenu.
Súd mal za to, že uvedený priebeh udalostí potvrdzujú aj následné vyjadrenia žalovaného, a to napr.
v konaní na bývalom Okresnom súde Košice II vedenom pod sp. zn. 23P/414/2015, ktorého predmetom
bol návrh F. P. B., syna žalobkyne a žalovaného proti F. B. , teda žalovanému na zvýšenie výživného,
ktorý v rámci svojej výpovede uviedol, že: „Matke nechal osobné motorové vozidlo Audi A6, za ktoré

dal 16.000 eur a žiadal ju, že ak nemá finančné prostriedky, aby ho predala, aby z neho uhradila svoje
dlhy a záväzky.“ a tiež vyjadrenie žalovaného v SMS komunikácii so žalobkyňou z roku 2021, v ktorej
žalovaný uviedol: „ ... a my sme sa pred rokmi dohodli, že auto si mala radšej ako mňa, tak som ti ho
nechal ako kompenzáciu za výživné ...“.
Z a nesporný fakt súd označil, že od momentu odovzdania sporného motorového vozidla žalobkyni,
výlučne ona toto motorové vozidlo užívala a uhrádzala všetky náklady spojené s jeho užívaním, t.j.

poistné, poplatky za STK a emisné kontroly, servisné prehliadky, opravy, a to nerušene až do júla 2020,
keď ju žalovaný obvinil, že zakázala ich synovi, aby sa zúčastnil na oslave jeho narodenín, od ktorého
momentu sa žalovaný voči žalobkyni začal domáhať vrátenia sporného motorového vozidla, a to aj
v súvislosti so súdnym konaním, v ktorom si syn žalobkyne a žalovaného, F. P. B., uplatnil voči nemu
nárok na zvýšenie výživného. Nátlak žalovaného na vrátenie vozidla vyústil až do odmontovania tabuliek

s evidenčnými číslami zo sporného vozidla vo februári 2021.
V kontexte uvedených zistení súd tvrdenia žalovaného vysvetľujúceho svoje vyjadrenia, ktoré dal
v konaní o zvýšenie výživného, resp. ktoré vyplynuli z SMS komunikácie, mal za nepravdivé a účelové,
bez opory vo vykonanom dokazovaní.
To, že žalobkyni vzniklo vlastnícke právo k spornému motorovému vozidlu, podľa názoru súdu,

nespochybňuje ani skutočnosť, že ju žalovaný 1.2.2013 splnomocnil na užívanie motorového vozidla.
Táto skutočnosť nie je v rozpore s ďalšími skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania, konkrétne
s tým, že žalovaný bol aj po predaji motorového vozidla žalobkyni naďalej vedený ako jeho vlastník,
nakoľko voči žalobkyni boli v tom čase vedené exekučné konania, čo potvrdil aj svedok L. C. a žalovaný
toto tvrdenie žalobkyne ani nespochybnil.

Vlastníctvo žalobkyne nespochybňuje ani to, že je doposiaľ evidovaný ako jeho vlastník žalovaný; síce
platí, že vlastníkom motorového vozidla je osoba zapísaná v osvedčení o evidencii časť I (tzv. malý
technický preukaz) alebo časť II (tzv. veľký technický preukaz), avšak podľa § 118 ods. 1 zákona č.
8/2009Z.z.vlastníkommôžebyťajosoba,ktoráhodnovernýmidokladmipreukážespôsobnadobudnutia
vlastníctva vozidla. Teda zákonodarca predpokladá, že osoba uvedená v osvedčení o evidencii časť

I alebo časť II nemusí byť vlastníkom motorového vozidla, t.j. predpokladá aj taký právny stav, kedy
vlastníkom je iná osoba ako osoba zapísaná v osvedčení.
Súd mal za to, že v danom prípade žalobkyňa hodnoverne preukázala, jednak právny dôvod (titul), ktorý
založil obligačný záväzok žalovaného odovzdať jej sporné motorové vozidlo, ako aj reálne odovzdanie
sporného motorového vozidla, po ktorom nastali vecno-právne účinky zmluvy, teda vznik vlastníckeho

práva žalobkyne k spornému vozidlu; práve odovzdanie vozidla mal súd za právotvornú skutočnosť, na
základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva na žalobkyňu.
Aj pre prípad neakceptovania tohto právneho názoru mal súd za možné žalobe vyhovieť, nakoľko
v konaní bolo preukázané naplnenie zákonných predpokladov vydržania.
Mal za nepochybné, že sporné motorové vozidlo je spôsobilým predmetom vydržania. Dodal, že

vydržanie v rozpore so stavom zápisu v príslušnom registri je prípustné tak v prípade hnuteľných vecí,
ako aj nehnuteľností.
Pre záver o oprávnenosti držby zohľadnil, že motorové vozidlo Audi A6 2D, C. XXX K., ktorého
vlastníčkou bola žalobkyňa, bolo predané a výťažok z jeho predaja si ponechal žalovaný, ktorý
prostredníctvom L. C., brata žalobkyne, odovzdal žalobkyni aj sporné motorové vozidlo spolu s dokladmi

a kľúčmi. Z uvedeného nepochybne vyplynulo, konštatoval súd, že žalobkyňa mohla byť so zreteľom
na uvedené okolnosti v dobrej viere, že je tu taký právny titul, ktorý podľa platného práva mal za
následok prevod vlastníckeho práva k spornému motorovému vozidlu na ňu - žalobkyňu. Žalobkyňa so
sporným motorovým vozidlom od momentu jeho odovzdania nakladala ako s vlastným, teda užívala ho
výlučne ona a súčasne uhrádzala všetky náklady spojené s jeho užívaním. Súd mal za to, že dobrá

viera žalobkyne, že sporné motorové vozidlo jej patrí nemohla zaniknúť s ohľadom na to, že po tom,
ako sa ujala jeho držby dňa 13.10.2012, nebola ako vlastník vozidla zapísaná v osvedčení o evidencii
v malom alebo veľkom technickom preukaze a že ju žalovaný dňa 1.2.2013 splnomocnil na užívanie
sporného vozidla, nakoľko už od momentu, kedy sa žalobkyňa ujala držby sporného vozidla bolo zrejmé,že žalovaný bude naďalej vedený ako jeho vlastník, a to len formálne, vzhľadom na exekučné konania
vedené voči žalobkyni. V konaní nebolo preukázané, že by počas zákonom ustanovenej 3-ročnej
vydržacej doby nastala nejaká skutočnosť, ktorá by u žalobkyne mohla vyvolať pochybnosti o tom, že

sporné motorové vozidlo jej nepatrí. Konštatoval, že žalovaný sa voči žalobkyni začal domáhať vrátenia
sporného motorového vozidla prvýkrát v júli 2020 po tom, ako ju obvinil, že zakázala ich synovi zúčastniť
sa na oslave jeho narodenín, kedy všetky predpoklady nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním už
boli naplnené. Na základe uvedeného súd uzavrel, že dňom 13.10.2016 uplynula 3-ročná vydržacia
doba, počas ktorej mala žalobkyňa sporné vozidlo nepretržite a nerušene v oprávnenej držbe, čím sa

stala jeho vlastníčkou v súlade s § 134 ods. 1 CSP.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá mala vo veci plný
úspech, priznal plnú náhradu trov konania.
V zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. rozhodol zároveň súd o povinnosti žalovaného zaplatiť
štátu súdny poplatok za žalobu vo výške 99,50 eura, ktorá povinnosť mu vznikla vzhľadom na to,
že žalobkyni bolo v konaní uznesením z 3.5.2022 č.k. K2-37C/6/2021-133 priznané oslobodenie od

súdnych poplatkov a súd jej žalobe vyhovel v plnom rozsahu.

3. Proti rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac, že súd dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj že rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Napadol, pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia v odseku 11. uviedol, že pri závere
o dôvodnosti podanej žaloby vyšiel zo zistenia, že medzi stranami došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy
a uviedol, že v danom prípade sa nikdy nejednalo o kúpnu zmluvu k spornému motorovému vozidlu.
Tvrdil, že úplne absentuje súhlasný prejav vôle zmluvných strán (konsenzus) smerujúci primárne

k uzavretiu zmluvy, nakoľko on - žalovaný od počiatku takúto vôľu nevyjadril, a to ani konkludentne.
Zmluva nemohla vzniknúť, nakoľko sa nestretli zhodné prejavy vôle kontrahujúcich strán.
Pokiaľ súd za okolnosť spochybňujúcu vznik vlastníckeho práva k spornému motorovému vozidlu
nepovažoval ani to, že žalovaný dňa 1.2.2013 žalobkyňu splnomocnil na užívanie motorového vozidla
a to s tým, že aj po jeho predaji zostal naďalej evidovaný ako vlastník motorového vozidla, nakoľko voči

žalobkyni boli v tom čase vedené exekučné konania, namietal žalovaný, že udelenie plnomocenstva
z 1.2.2013 podľa jeho názoru len potvrdzuje skutočnosť, že mal od začiatku vôľu ponechať si vozidlo vo
svojom vlastníctve a nie ho údajne previesť na žalobkyňu.
Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia v odseku 18. uviedol, že vlastníctvo žalobkyne
nespochybňuje ani to, že je žalovaný doposiaľ evidovaný ako vlastník sporného vozidla s tým, že na

jednej strane síce vlastníkom motorového vozidla je osoba zapísaná v osvedčení o evidencii časť I alebo
časť II, avšak na strane druhej podľa § 118 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z., vlastníkom môže byť aj osoba,
ktorá hodnovernými dokladmi preukáže spôsob nadobudnutia vlastníctva vozidla, žalovaný namietal, že
žalobkyňavdanejvecižiadnymihodnovernýmidokladminepreukázalaspôsobnadobudnutiavlastníctva
vozidla, pričom súd vychádzal len z tvrdení žalobkyne a jej plnoletých detí, ktoré boli vypočuté ako

svedkovia, pričom podľa jeho názoru vypovedali v prospech žalobkyne. Dodal, že práve evidencia
vozidiel má dôležitú výpovednú hodnotu o vlastníkovi vozidla. Poukázal na to, že sama žalobkyňa
uviedla, že vozidlo používala na základe plnomocenstva od žalovaného osem rokov, neosvedčila, že by
sa akokoľvek počas uvedenej doby domáhala svojho vlastníckeho práva k nemu.
Nestotožnil sa ani s názorom súdu v odseku 19. odôvodnenia, v zmysle ktorého žalobkyňa hodnoverným

spôsobom preukázala jednak právny dôvod (titul), ktorý založil obligačný záväzok žalovaného odovzdať
žalobkyni sporné motorové vozidlo, ako aj jeho reálne odovzdanie, po ktorom nastali vecnoprávne
účinky zmluvy, a teda vznik vlastníckeho práva žalobkyne k spornému vozidlu. Žalovaný namietal,
že žalobkyňa nepreukázala ani právny dôvod (titul), ktorý by založil jeho obligačný záväzok odovzdať
jej sporné motorové vozidlo, a už vôbec nie reálne odovzdanie motorového vozidla a tade nenastali

vecnoprávne účinky zmluvy, a to vznik vlastníckeho práva žalobkyne k spornému vozidlu. Poukázal na
to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že on – žalovaný osobne neodovzdal žalobkyni sporné
vozidlo, toto jej poskytol svedok L. C., a teda nie je možné konštatovať, že práve odovzdanie vozidla bolo
tou právotvornou skutočnosťou, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva na žalobkyňu.
Žalovaný trval na tom, že žalobkyni sporné motorové vozidlo bolo odovzdané len výlučne do užívania

a nie do vlastníctva a za týmto účelom jej udelil plnomocenstvo z 1.2.2013.
V rozpore s názorom súdu prvej inštancie mal za to, že v danom prípade nie sú naplnené zákonné
podmienky vydržania vlastníckeho práva motorového vozidla žalobkyňou.Zdôrazniac, že podmienkou oprávnenosti držby je aj existencia nadobúdacieho titulu pri vstupe do držby
a nie je možné vydržať vec len samotnou jej držbou bez právneho titulu, namietal, že žalobkyňa nikdy
nebolavdobrejviere,žepredmetnémotorovévozidlojevjejvlastníctve,vždydobrevedela,žemotorové

vozidlo je vo vlastníctve žalovaného, ktorý ho nadobudol na základe kúpnej zmluvy a aj zaplatil kúpnu
cenu.
Mal za to, že úvahy súdu prvej inštancie vychádzajú z nesprávnych skutkových zistení, na ktoré
nadväzujú nesprávne právne závery. Zotrval na svojich písomných a ústnych vyjadreniach ako aj
vyjadreniach právnej zástupkyne prednesených na pojednávaniach. Vzhľadom na to navrhol, aby súd

zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne a prizná mu náhradu trov konania
v plnom rozsahu, prípadne aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení na odvolanie žalovaného označila rozsudok súdu prvej inštancie za správny.
Trvala na tom, že strany sporu uzavreli kúpnu zmluvu ohľadom sporného motorového vozidla, a to

ústne a preto nie je potrebné, aby uzavretie ústnej kúpnej zmluvy bolo preukázané dokladmi. Zopakujúc
skutkové okolnosti uviedla, resp. zdôraznila, že bola vlastníčkou motorového vozidla Audi A6, C. XXX
K., finančné prostriedky z predaja, ktorého motorového vozidla, patrili jej a tieto si ponechal žalovaný.
Žalovaný sporné motorové vozidlo C. XXX J., chcel prvotne predať, ale predaj stopol a vozidlo odovzdal
žalobkyni, čo jej 12.10.2012 telefonicky potvrdil. V telefonickom rozhovore uviedol, že jej toto motorové

vozidlo dáva, a následne jej bolo na jeho pokyn so všetkým príslušenstvom odovzdané. Od tohto
momentu sa ona nedomáhala voči žalovanému vydania kúpnej ceny za jej predané motorové vozidlo
EČV: C. XXX K. a na strane druhej sa žalovaný nedomáhal až do roku 2020 vydania motorového vozidla
EČV: C. XXX J., t.j. obe strany akceptovali stav, a to, že žalovaná je vlastníčkou sporného motorového
vozidla, za čo si žalovaný ponechal finančnú protihodnotu – kúpnu cenu z predaja vozidla EČV: C.

XXX K., ktoré patrili jej; došlo medzi nimi k uzavretiu kúpnej zmluvy. Tento stav trval nepretržite do roku
2020, kedy sa žalovaný rozhodol zneužiť situáciu, že vozidlo je v evidencii formálne vedené na jeho
mene a zosúladenie právneho stavu so zápisom v evidencii vozidiel podmieňoval späťvzatím návrhu na
zvýšenie výživného pre vtedy maloleté spoločné dieťa F. P., čím žalobkyňu vydieral, a to až do tej miery,
že vo februári 2021 odmontoval zo sporného vozidla tabuľky s evidenčnými číslami.

Poukázala na to, že žalovaný sám v konaní potvrdil, že finančné prostriedky z predaja jej motorového
vozidla (C. XXX K.) si ponechal, pričom v priebehu súdneho konania a ani v odvolaní neuviedol žiaden
iný právny titul, na základe ktorého si peňažné prostriedky z predaja motorového vozidla EČV: C. XXX
K. ponechal. Podľa žalobkyne išlo o protihodnotu (kúpnu cenu) za sporné motorové vozidlo, ktoré jej
bolo odovzdané, a ktorý daný stav akceptoval po dobu ôsmich rokov.

Splnomocnenie na užívanie vozidla jej udelil „pre istotu“ pre účely ciest do zahraničia, kam chodievala so
synom na kúpalisko do Maďarska, aby v prípade cestnej kontroly nemala problémy s tým, že v osvedčení
nie je vedená ako vlastníčka vozidla.
Za nepravdivé označila tvrdenie žalovaného, že v čase udelenia splnomocnenia v roku 2013 tvorili spolu
pár, pretože v tom čase už žalovaný bol v družobnom vzťahu s p. Q., svojou terajšou partnerkou. Mala

za to, že podstatné skutočnosti v konaní boli potvrdené tak svedkom L. C., ktorý pri nakupovaní a predaji
motorových vozidiel so žalovaným spolupracoval, niektoré podstatné skutkové okolnosti však potvrdil
aj sám žalovaný.
Vo vzťahu k splneniu podmienok vydržania argumentovala, že bola od prevzatia vozidla dobromyseľná
vtom,žejejspornémotorovévozidlopatrí,výslovnejuotomuistilsámžalovaný,prijalaspornémotorové

vozidlo do vlastníctva so všetkými dokladmi, kľúčmi a príslušenstvom, platila všetky náklady spojené
s jeho údržbou a prevádzkou, vrátane PZP a nedožadovala sa od žalovaného vydania kúpnej ceny za
jej predchádzajúce motorové vozidlo, ktoré ponechala žalovanému ako finančnú protihodnotu za toto
sporné motorové vozidlo.
Záverom poukázala na vyjadrenie žalovaného v konaní o výživné, kde uviedol, že „Matke nechal osobné

motorové vozidlo značky Audi A6, za ktoré dal 16.000 eur a žiadal ju, že ak nemá finančné prostriedky,
aby ho predala, aby z neho uhradila svoje dlhy a záväzky“. Uzavrela, že došlo medzi nimi k uzavretiu
kúpnej zmluvy, tak ako to správne posúdil súd prvej inštancie.
Navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žiadne ďalšie vyjadrenia sporových strán neboli v odvolacom konaní dané.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe odvolania podaného včas žalovaným
ako oprávnenou osobou (§ 362 a § 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné(§ 355 – 358 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný
rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi vymedzenými odvolateľom (§ 380 a § 365
CSP), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolaniu

žalovaného nie je možné vyhovieť, rozsudok je vecne správny a ako taký ho preto potvrdil (§ 387 ods.
1 CSP).

7. Rozsudok bol verejne vyhlásený 18. septembra 2025 o 9.35 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského
súdu v Košiciach č. dverí 210, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli

a zároveň zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu 12.9.2025.

8. Žalovaný dôvodil v odvolaní nesprávnymi skutkovými zisteniami súdu, ku ktorým súd dospel na
základe vykonaného dokazovania (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a nesprávnym právnym posúdením veci
(§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

9. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené
odvolacie dôvody nie sú naplnené.

10. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového
stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Z dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil súd
prvej inštancie správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli ex offo prieskumom
odvolacieho súdu (§ 380 ods. 2 CSP) zistené ani žiadne vady, resp. nedostatky týkajúce sa procesných
podmienok.

11. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku,
s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
Odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky rozhodné, pre posúdenie nároku významné otázky.
Súd dostatočne a zrozumiteľne objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia, s tým, že z rozsudku je
bez akýchkoľvek pochýb zrejmé, na základe akých skutkových okolností a ich právneho posúdenia súd

žalobe vyhovel a určil, že žalobkyňa je vlastníčkou sporného osobného motorového vozidla AUDI A6, C.
XXX J.. Na základe vykonaného dokazovania dospel k zisteniu, že výlučne žalobkyňa predmetné sporné
motorové vozidlo nerušene od 13.10.2012 užívala ako svoje vlastné a to na základe predchádzajúceho
ústneho telefonického uistenia žalovaného z 12.10.2012, jeho dovtedajšieho vlastníka, že toto vozidlo
bude jej namiesto jej dovtedajšieho motorového vozidla AUDI A6 2D, C. XXX K., ktoré bolo v októbri

2012 predané jej bratom L. C. po dohode so žalovaným, ktorí spoločne sa zaoberali obchodovaním
sdovezenýmiajazdenýmimotorovýmivozidlami.Súdmalpreukázané,že L.C.,bratžalobkynefinančné
prostriedky (12.000 eur), ktoré patrili žalobkyni z predaja do toho času jej patriaceho motorového vozidla
AUDI A6 2D, C. XXX K. ako sprostredkovateľ predaja (a súčasne predávajúci, keďže bol vedený ako
vlastník predávaného vozidla C. XXX K.) poukázal na účet žalovaného ako kompenzáciu kúpnej ceny

sporného motorového vozidla C. XXX J.. Nasledujúceho dňa 13.10.2012 L. C., brat žalobkyne jej sporné
motorové vozidlo C. XXX J., po spomenutom predchádzajúcom uistení žalovaného, že vozidlo bude jej,
odovzdal vrátane príslušenstva (dokladov, kľúčov); žalobkyňa vozidlo prevzala a od prevzatia vozidla
uhrádzala všetky povinné platby a náklady s motorovým vozidlom súvisiace. Je pravdou, že žalobkyňa
nebola vedená v evidencii motorových vozidiel ani ako vlastníčka a držiteľka motorového vozidla C.

XXX K., ktoré bolo v októbri 2012 predané, a ani nebola zapísaná ako vlastníčka a držiteľka sporného
motorového vozidla C. XXX J., ktoré od 13.10.2012 užívala, a to z dôvodu exekúcií vedených na
jej majetok. Tento fakt v konaní nebol žalovaným spochybnený. Súd predmetné okolnosti správne
a logicky vyhodnotil tak, že došlo ku konsenzu medzi žalobkyňou a žalovaným ohľadne sporného
vozidla C. XXX J., na základe ktorého žalovaný žalobkyni toto sporné motorové vozidlo odovzdal

pričom žalobkyňa žalovanému na jeho účet zaň poukázala sumu 12.000 eur. S uvedeným stavom boli
strany stotožnené: žalovaný sumu 12.000 eur od žalobkyne prijal, nevrátil ju žalobkyni a žalobkyňa
prevzala od žalovaného sporné motorové vozidlo a užívala ho ako svoje, a teda uvedeným spôsobom
došlo k uzavretiu, kúpnej zmluvy. Žalobkyňa sporné motorové vozidlo od 13.10.2012 nerušene užívala
auhrádzalavšetkynáklady sjehoprevádzkou spojené atoaždojúla2020,kedysažalovanýzačalproti

žalobkyni domáhať vrátenia motorového vozidla, a to reagujúc na jej rozhodnutie, ktorým nesúhlasila
s účasťou spoločného syna na oslave žalobcových narodenín, resp. synovi účasť zakázala. Vo februári
2021 sa situácia vystupňovala, kedy žalovaný odmontoval zo sporného vozidla tabuľky s evidenčnými
číslami a znemožnil žalobkyni jeho užívanie.Súd pre prípad nestotožnenia sa s jeho názorom o vzniku vlastníckeho práva žalobkyne k spornému
vozidlu na základe prevodu vlastníckeho práva zo žalovaného na žalobkyňu, na základe kúpnej zmluvy,
poukázal aj preukázanie splnenia zákonných predpokladov vydržania vlastníckeho práva a to na

základe tých istých skutočností (predaj motorového vozidla Audi A6 2D, C. XXX K., ktorého vlastníčkou
bola žalobkyňa, odovzdanie výťažku z jeho predaja žalovanému, ktorý si ho ponechal a súčasné
odovzdanie sporného motorové vozidlo spolu s dokladmi a kľúčmi žalovaným žalobkyni prostredníctvom
jej brata spolupodnikajúceho so žalovaným v obchode s motorovými vozidlami) konštatoval súd, že
žalobkyňa mohla byť so zreteľom na uvedené okolnosti v dobrej viere, že je tu taký právny titul, ktorý

podľa platného práva mal za následok prevod vlastníckeho práva k spornému motorovému vozidlu na ňu
– žalobkyňu; so sporným motorovým vozidlom od momentu jeho odovzdania nakladala ako s vlastným,
teda užívala ho výlučne ona a súčasne uhrádzala všetky náklady spojené s jeho užívaním. Súd mal
za to, že dobrá viera žalobkyne, že jej sporné motorové vozidlo patrí nemohla zaniknúť ani s ohľadom
na to, že po tom, ako sa ujala jeho držby dňa 13.10.2012, nebola ako vlastník zapísaná v osvedčení
o evidencii vozidla a že ju žalovaný 1.2.2013 splnomocnil na užívanie sporného vozidla, pretože bolo už

od ujatia sa žalobkyňou držby tohto vozidla zrejmé, že žalovaný bude naďalej vedený ako jeho vlastník
– a to len formálne, vzhľadom na exekučné konania vedené voči žalobkyni. Preukázané mal i splnenie
podmienky 3-ročnej nerušenej nepretržitej vydržacej doby, keďže sa žalovaný začal domáhať vrátenia
sporného motorového vozidla prvýkrát v júli 2020 a teda správne uzavrel, že dňom 13.10.2016 uplynula
zákonom ustanovená 3-ročná vydržacia doba, počas ktorej mala žalobkyňa sporné vozidlo nepretržite

a nerušene v oprávnenej držbe, čím sa stala jeho vlastníčkou v súlade s § 134 ods. 1 CSP.

12. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v celom rozsahu a odvolací súd v celom rozsahu
sa stotožňuje s jeho dôvodmi. V odôvodnení svojho rozsudku v súlade s § 387 ods. 2 CSP odvolací súd
preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku, ako už vyššie

uviedol.
Na správnosti skutkových zistení a právnych úvah súdu prvej inštancie, ako ani na správnosti dôvodov
napadnutého rozsudku nie je spôsobilé nič zmeniť ani podané odvolanie. Odvolací súd reagujúc na
odvolacie námietky žalobkyne a na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku dopĺňa:

13. Žalovaný/odvolateľ napadol ten záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého došlo, podľa názoru
súdu, medzi žalobkyňou a žalovaným k uzavretiu kúpnej zmluvy ohľadom sporného motorového vozidla
C. XXX J. na základe nimi prejaveného konsenzu, keď žalobkyňa odovzdala žalovanému sumu 12.000
eur ako kompenzáciu kúpnej ceny a žalovaný žalobkyni odovzdal sporné motorové vozidlo. Namietal
nedostatok konsenzu - zhodných prejavov vôle smerujúcich k uzavretiu kúpnej zmluvy s tým, že on

vôľu na uzavretie kúpnej zmluvy neprejavil a to ani konkludentne.
Pokiaľ ide o prejav vôle, v danej veci je nespornou skutočnosťou, tak ako už bolo vyššie uvedené, že
13.10.2012 žalovaný žalobkyni odovzdal sporné motorové vozidlo C. XXX J. vrátane príslušenstva
(dokladov a kľúčov od vozidla) a to sprostredkovane prostredníctvom L. C., svojho obchodného partnera
a brata žalobkyne, a súčasne L. C. na účet žalovaného poukázal finančný výťažok 12.000 eur z predaja

motorového vozidla žalobkyne KS 085 CO. Pokiaľ žalovaný v odvolaní trvá na tom, že ním žalobkyni
udelenéplnomocenstvoz1.2.2013preukazujejehoskutočnúvôľuponechaťsivlastníckeprávokvozidlu
a nie ho previesť na žalobkyňu, ide len o jednu časť zo súdom zistených prejavených vôlí žalovaného
a žalobkyne, nijako sa však žalovaný nevyjadril k prevzatiu od žalobkyne poukázaním na jeho účet sumy
12.000 eur, o ktorej nebol spor, že išlo o sumu získanú za predaj motorového vozidla žalobkyne C. XXX

K.; pokiaľ žalobkyňa argumentovala v spore, že išlo o úhradu kúpnej ceny žalovanému za motorové
vozidlo C. XXX J., žalovaný s tým síce nesúhlasil, ale žiaden iný dôvod poukázania žalobkyňou a prijatia
ním sumy 12.000 eur od žalobkyne netvrdil a nepreukázal. Aj pokiaľ sa týka ním žalobkyni udelenej
plnejmociz1.2.2013naužívanievozidla, súdprvejinštancievysvetlil,žedokazovanímmalpreukázané,
že plná moc bola potrebná, najmä pre cesty žalobkyne predmetným motorovým vozidlom do zahraničia,

pretože strany si boli vedomé, že žalovaný zostal naďalej zapísaný ako vlastník vozidla v evidencii
motorových vozidiel nakoľko proti žalobkyni boli vedené exekúcie, čo najmä z pragmatického hľadiska
strán sporu je možné pochopiť a malo to pre strany sporu svoj význam. K tomuto záveru súdu prvej
inštancie (prečo tomu tak bolo) žalovaný sa nevyjadril a teda ho ani nespochybnil a nevyvrátil.ho.

14. Neobstojí ani spochybňovanie odvolateľa záverov súdu v odseku 18. odôvodnenia rozsudku,
v zmysle ktorých záverov súdu vlastníctvo žalobkyne nespochybňuje ani to, že žalovaný je doposiaľ
evidovaný ako vlastník s tým, že podľa § 118 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. vlastníkom vozidla môže byť
aj osoba ktorá hodnovernými dokladmi preukáže spôsob nadobudnutia vlastníctva vozidla. Námietkyžalovaného, že žalobkyňa žiadnymi hodnovernými dokladmi nepreukázala spôsob nadobudnutia
sporného vozidla C. XXX J. a súd vychádzal len z tvrdení žalobkyne a jej plnoletých detí sú v celom
rozsahu neopodstatnené.

Pokiaľ ide o právo osoby podľa § 118 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z., domáhať sa vykonania zmeny
v evidencii na základe preukázania hodnovernými dokladmi spôsobu nadobudnutia vlastníctva vozidla,
ide o právnu úpravu domáhať sa vykonania zmien v evidencii vo vzťahu k orgánom policajného zboru,
ktoré evidenciu vedú („Orgán Policajného zboru vykoná zmeny v evidencii, ak o to požiada vlastník
vozidla zapísaný v osvedčení o evidencii časť I alebo časť II alebo vlastník vozidla, ktorý hodnovernými

dokladmi preukáže spôsob nadobudnutia vlastníctva vozidla a plnenie s tým súvisiacich povinností;
povinnosti podľa § 116 v tomto prípade plní vlastník vozidla.“). V súdenej veci sa však žalobkyňa
domáhala určenia svojho vlastníckeho práva k spornému motorovému vozidlu v civilnom sporovom
konaní a podľa občianskoprávnej úpravy.
Na mieste nie je ani spochybnenie dôveryhodnosti výpovedí svedkov, len preto, že ide o deti žalobkyne;
okrem toho syn F. P. B. je súčasne synom žalovaného. Odvolateľ ani nekonkretizoval s ktorými časťami

ich výpovedí sa nestotožnil a ani netvrdil opak, resp. ako inak on vnímal skutočnosti o ktorých svedkovia
vypovedali.

15. Pokiaľ žalovaný spochybňoval na základe vykonaného dokazovania prijaté skutkové závery
súdu o nadobudnutí vlastníckeho práva žalobkyňou k spornému motorovému vozidlu prevodom

na základe konkludentne uzavretej zmluvy a namietal, že k žiadnemu konsenzu ohľadne prevodu
vlastníctva a uzavretia kúpnej zmluvy týkajúcej sa sporeného vozidla medzi ním a žalobkyňou nedošlo,
argumentoval vo vzťahu k ustáleným skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie len poukazovaním
na ním žalobkyni udelené plnomocenstvo na užívanie sporného vozidla. Bolo už odvolacím súdom
poukázané na to, že žalovaný sa však vôbec nevyjadril vo vzťahu k prijatiu finančných prostriedkov

12.000 eur od žalobkyne, o ktorej sume žalobkyňa tvrdila, že išlo o sumu na úhradu kúpnej ceny za
sporné motorové vozidlo.
Súd v odôvodnení na podporu správnosti a opodstatnenosti prijatých skutkových záverov a na nich
nadväzujúceho právneho posúdenia veci poukázal na skutočnosti, ktoré vyplynuli z konania o zvýšenie
výživného, ktoré viedol syn strán sporu F. P. B. ako navrhovateľ proti žalovanému ako odporcovi/otcovi

o zvýšenie výživného, v ktorom žalovaný sa vyjadril, že prenechal žalobkyni/matke sporné motorové
vozidlo s tým, že ak má nedostatok finančných prostriedkov, aby ho predala, a aby z jeho predaja (zisku
z predaja) uhradila svoje dlhy a záväzky. Obdobne sa vyjadril žalovaný aj v SMS správe doručenej
žalobkyni, v ktorej sa vyjadril: „...auto si mala radšej ako mňa, tak som ti ho nechal ako kompenzáciu
výživného ...“ . V kontexte súdenej veci vyššieuvedené skutočnosti, aj na ktoré súd prvej inštancie

v odôvodnení poukázal, nasvedčujú záverom, ktoré súd prijal o vzniku vlastníckeho páva žalobkyne
k predmetnému spornému vozidlu na základe konkludentnými prejavmi žalobkyne a žalovaného
uzavretej kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bolo sporné motorové vozidlo. Tieto skutočnosti, ktoré boli
v konaní preukázané a je potrebné ich považovať za nesporné, žalovaný v podanom vôbec úplne
obišiel a hoci značne významne zasahujú do jeho procesnej obrany, že vozidlo odovzdal žalobkyni len

na užívanie a to túto jeho obranu doslova vyvracajú, nedal k týmto dôkazom žiadne iné vysvetlenie,
než aké prijal súd a ktoré z nich vyplývajú, že žalovaný odovzdal žalobkyni sporné motorové vozidlo
nielen aby ho užívala na základe ním udelenej plnej moci, ale aj aby s ním ako jeho vlastník nakladala.

16.Odvolacísúdpretopovažujesúdomprvejinštancieprijatéskutkovézávery zaopodstatnené vcelom

rozsahu, podložené súdom vykonaným dokazovaním, ktorých nesprávnosť nie je spôsobilé privodiť ani
odvolanie žalovaného a jeho tvrdenia v ňom (ku ktorým sa odvolací súd už vyjadril). Správne zistený
skutkový stav súd prvej inštancie následne aj správne právne posúdil, keď na základe v jeho rozsudku
citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka prijal záver o vzniku vlastníckeho práva žalobkyne
k predmetnému spornému motorovému vozidlu Audi A6, C. XXX J. aj napriek pretrvávajúcemu zápisu

v evidencii motorových vozidiel ako jeho vlastníka a držiteľa - žalovaného.

17. Odvolací súd považuje za potrebné záverom poznamenať, že odvolací súd v odvolacom konaní
nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v odvolaní, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru
súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II.
ÚS 78/05).18. Zo všetkých vyššieuvedených dôvodov, ako aj dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku, odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

19. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho
konania. Žalovaný bola v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho
konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnej žalobkyni v plnom
rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov: 3 hlasy za (§ 393
ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.