Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 23, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/62/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116217245
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kučerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1116217245.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členiek

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: L.. O.
Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, N., zast.: JUDr. Jozef Dobrovič, LL.M., advokát, so sídlom
Záhradnícka 27, Bratislava, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25,
Bratislava, o neplatnosť úverovej zmluvy a vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.544,- eur,
na odvolanie žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 03. mája 2024, č.k.
B1-15Csp/12/2016-278, takto

r o z h o d o l :

Vo výroku I. sa napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že sa určuje, že Zmluva o úvere č.

106600059 zo dňa 12.06.2013 je v časti dojednaného poplatku (úroku z úveru a poplatku za poskytnutie
úveru) v sume 1.544 eur neplatná.
Vo výroku II., ako aj v súvisiacom III. výroku sa napadnutý rozsudok potvrdzuje.
Žalobcovi sa voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie určil, že zmluva o úvere č. 106600059
zo dňa 12.06.2013 je neplatná (I. výrok), zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1.544,- eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku (II. výrok), zaviazal žalovanú zaplatiť na účet Mestského súdu Bratislava
IV súdny poplatok vo výške 92,50 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (III. výrok) a žalobcovi

priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením (IV. výrok).
2. V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie ozrejmil, že žalobca sa podanou žalobou
domáha určenia neplatnosti zmluvy o úvere č. 106600059 uzavretej dňa 12.06.2013 (ďalej aj ako
„Zmluva“),zaplateniabezdôvodnéhoobohateniavsume1.544,-euranáhradytrovkonaniadôvodiac,že
označená úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, pričom vykazuje neprijateľné zmluvné podmienky
a nedostatok náležitostí v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z.. Uviedol, že Zmluvu uzavrel so žalovanou

ako fyzická osoba aj napriek tomu, že na Zmluve figuruje ako fyzická osoba podnikateľ. Tvrdil, že Zmluvu
uzavrel v tiesni, pričom žalovaná využila jeho nepriaznivú finančnú a rodinnú situáciu. Mal za to, že
v Zmluve absentuje uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov, že žalovaná si uplatňuje úroky z
omeškania ročne 0,25%, výšku ktorých žalobca považuje za absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými
mravmi. Za neprijateľný taktiež považoval poplatok z úveru vo výške 1.544,- eur a zmluvnú pokutu za
omeškaniesosplátkouvovýške15,-eur.Poukázalnato,žeonekalýchpraktikáchžalovanejsadozvedel
z článku z internetového portálu B..sk uverejneného dňa 12.07.2016.

3. Súd prvej inštancie ďalej zhrnul, že v poradí prvým rozsudkom, č.k. 15Csp/12/2016-89 zo dňa
25.04.2018 žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorej rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Tento (prvý) rozsudok súdu prvej
inštancie bol rozsudkom odvolacieho súdu, č.k. 6Co/56/2019-164 zo dňa 16.12.2020 vo výroku, ktorýmbola zamietnutá žaloba o zaplatenie sumy 1.544,- eur potvrdený a vo výroku, ktorým bola zamietnutá
žaloba o určenie neplatnosti Zmluvy o úvere a vo výroku o trovách konania zrušený a vec v tomto
rozsahu vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôsledku dovolania

žalobcu proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu, Najvyšší súd SR uznesením, č.k.
2Cdo/120/2021-659 zo dňa 30.03.2023, rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6Co/56/2019
zo dňa 16.12.2020 v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď konštatoval,
že obe rozhodnutia, na ktoré vo svojom rozhodnutí poukazoval odvolací súd boli zrušené nálezom
Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 43/2020 zo dňa 12.05.2020 a nálezom sp. zn. I. ÚS 51/2020 zo

dňa 09.06.2020. Najvyšší súd SR vyslovil záver, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty
na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 51/2020
je potrebné skúmať, ktorá skutková okolnosť je podstatná pre nadobudnutie vedomosti spotrebiteľa o
vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, ktorým momentom
spotrebiteľ nadobúda skutočnú vedomosť o uvedenej podstatnej skutkovej okolnosti, a o ktorú skutkovú
podstatu bezdôvodného obohatenia v tomto prípade ide. Skonštatoval, že touto vedomosťou § 107

ods. 1 Obč. Zák. nemienil znalosť právnej kvalifikácie, ale skutkových okolností, z ktorých možno
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Uviedol, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby možno spájať s okamihom, v ktorom si žalobca musel byť vedomý toho, že bez existujúceho
právneho dôvodu plnenia previedol na účet žalovanej vyššiu čiastku. Významné nie je, či oprávnený
subjekt má právne znalosti, aby bol subjektívne schopný posúdiť tieto skutkové okolnosti a zistiť, že

zmluva, podľa ktorej plnil, je neplatná. Zdôraznil, že nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o
získaní tohto bezdôvodného obohatenia dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne aj
skôr. Nestačí preto len predpokladať, že oprávnená osoba skutkové okolnosti mohla vedieť, alebo sa ich
mohla alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú starostlivosť. Otázku nadobudnutia skutočnej
vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne

obohatil, nemožno oddeliť od ustálenia momentu, kedy spotrebiteľ túto vedomosť získal. Následne
odvolací súd uznesením, č.k. 6Co/56/2019-164 zo dňa 28.09.2023 rozsudok súdu prvej inštancie (prvý),
č.k. 15Csp/12/2016-89 zo dňa 25.04.2018, vo výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba v časti o zaplatenie
1.544,- eur zrušil a vec mu aj v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd
v predmetnom zrušujúcom uznesení uviedol, že žalobca by mal ozrejmiť, či tvrdí neplatnosť celej Zmluvy

alebo len jej časti, resp. či tvrdí bezpoplatkovosť a bezúročnosť Zmluvy. Ďalej súdu prvej inštancie uložil,
aby posúdil komplexne namietanú Zmluvu z pohľadu príslušných zákonných ustanovení s poukazom
na § 52 a nasl. Obč. Zák., zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzavretia Zmluvy a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie, sp. zn. C-679/18 zo dňa 05.03.2020.
4. Po zrušení napadnutého rozsudku a vrátení veci súd prvej inštancie uviedol, že po opakovanom

dokazovanímalpreukázané,žežalobcaakodlžník,označenýakofyzickáosoba-podnikateľ,živnostník,
uzatvoril so žalovanou ako veriteľom Zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie sumy 1.600,- eur,
pričom žalobca mal túto sumu vrátiť žalovanej v 12 mesačných splátkach po 262,- eur, počnúc dňom
15.08.2013. Prvá splátka bola splatná 15.08.2013 a posledná 10.06.2014. Napokon z výsluchu žalobcu
zistil, že od roku 2007 podniká a v roku 2012 sa dostal do situácie, že nemá príjem, je rozvedený, platí

výživné a hypotéku. Peniaze žiadal z dôvodu finančnej núdze na pokrytie jeho životných potrieb, keďže v
roku 2013 musel predať byt, aby sa zbavil hypotéky. Úvery si bral s tým, že peniaze použije na živobytie,
na odporúčanie pracovníčky žalovanej bola zmluva vypísaná na jeho živnosť, nakoľko je živnostník a
podmienkou poskytnutia úveru bude, že Zmluva bude napísaná na „IČO“. Nepodniká v oblasti, ktorá
by vyžadovala investície.

5. Za tohto skutkového stavu, právne odkazujúc na § 497 Obch. Zák., § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods.
1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 54 ods. 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 457 a § 551 ods. 1 a 2
Obč. Zák. a § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a), b) a d), § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy súd prvej inštancie skonštatoval, že

predmetom konania je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej Zmluvy. Zhrnul
argumentáciu žalobcu, podľa ktorého neprijateľné zmluvné podmienky spočívajú v zmluvných pokutách,
ktoré sú neprimerané k výške poskytnutého úveru, v nákladoch spojených s uplatňovaním nároku, ktoré
má znášať v plnej miere sám, ako i v ustanovení o tretine úveru, ktorý predstavuje dohodnutý úrok
a zvyšné dve tretiny predstavujú náklady na vypracovanie Zmluvy, čo zakotvuje skrytý úrok vo výške

95 % ročne. Neprijateľnými podmienkami je aj dohoda o vyplnení zmenky bez individuálnej dohody vo
formulárovej zmluve, ako aj dojednanie rozhodcovskej zmluvy, ktorá nebola individuálne dojednaná.
6.Ustálil,žespoukazomnazáväznýprávnynázorodvolaciehosúdujenepochybné,žeZmluvauzavretá
medzi žalovanou ako právnickou osobou, ktorá pri uzatváraní Zmluvy konala v rámci predmetu svojejobchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobcom, je spotrebiteľskou zmluvou formulárového
typu, do obsahu ktorej nemohol žalobca zasahovať, pričom žalovanej sa v konaní nepodarilo preukázať
nespotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu. V zmysle predmetnej Zmluvy teda poskytla žalovaná

žalobcovi spotrebiteľský úver, na ktorý sa aplikujú ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. a § 52 a nasl.
Obč. Zák. Žalovaná poskytla žalobcovi úver vo výške 1.600,- eur, pričom žalobca mal vrátiť celkom sumu
3.144,- eur, v 12 mesačných splátkach po 262,- eur počnúc dňom 15.08.2013, čo je suma poskytnutého
úveru zvýšená o poplatok vo výške 1.544,- eur. Žalobca úver splatil celkom v 9 splátkach, a to dňa
17.10.2013 sumu 262,- eur, dňa 27.11.2013 sumu 262,- eur, dňa 27.11.2013 sumu 262,- eur, dňa

20.12.2013 sumu 262,- eur, dňa 27.02.2014 sumu 262,- eur, dňa 31.03.2014 sumu 262,- eur, dňa
05.05.2014 sumu 262,- eur, dňa 03.06.2014 sumu 262,- eur a dňa 10.06.2014 sumu 1.048,- eur. Výška
RPMN nie je v zmluve uvedená. V doložených VOP v bode 4. je dojednaná zmluvná pokuta 15,-
eur za každý deň omeškania v prípade omeškania so splátkou 7 a viac dní. Ďalej prvoinštančný súd
poukázal na bod 10 VOP, kde je uvedené, že tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve
tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým

spojenou. Keďže úver bol poskytnutý na sumu 1.600,- eur a odplata bola určená vo výške 1.544,- eur
za rok, potom odplata predstavuje 96,5 % ročne. Dohodnutá časť poplatku pripadajúca na úrok - 1/3 z
1.600,- eur = 533,- eur a dohodnutá časť poplatku pripadajúca na náklady úveru - 2/3 z 2.340,- eur =
1.066,- eur. Tento poplatok nebol v Zmluve nikde špecifikovaný a ani vysvetlený.
7. Dospel potom k záveru, že takto formulovaná odplata je pre spotrebiteľa nezrozumiteľná, pretože z

nej nie je zrejmé, z čoho pozostáva. Vyjadril názor, že uvedenie rozpisu poplatku vo VOP nepostačuje,
pretože tak dôležitá náležitosť musí byť spotrebiteľovi jasná už z textu Zmluvy a musí byť v jej texte
jednoznačne zakomponovaná. Žalovaná navyše ani nepreukázala, že by so žalobcom dohadovanú
odplatu prejednala a túto mu aj vysvetlila. Vo vzťahu k predmetnej odplate ďalej uviedol, že priemerné
úrokové sadzby podľa údajov NBS predstavovali v júni 2013 na spotrebiteľské úvery do jedného roka

8,52 %. Odplata dojednaná v Zmluve vo výške 96,5 % ročne tvorená úrokom a nákladmi za schválenie
úveru tak presahuje odplatu bežne poskytovanú za dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na trhu
až 11-krát, čo je v rozpore nielen s § 53 ods. 6 Obč. Zák., ale aj s § 39 Obč. Zák., a preto je Zmluva
absolútne neplatná. Skonštatoval, že žalovaná pri dojednávaní úveru zneužila finančnú tieseň žalobcu.
Ďalej uviedol, že pri určení neplatnosti predmetnej Zmluvy zohľadnil aj to, že podstatnou náležitosťou

zmluvy o úvere je poskytnutie peňažných prostriedkov za odplatu - úrok. Predmetná Zmluva však
dojednanie o úrokovej sadzbe neobsahuje, obsahuje len uvedenie poplatku za úver. Poukázal na to, že
pri výbere z ponúk na trhu spotrebiteľských úverov je jedným zo základných kritérií, ktorým sa spotrebiteľ
riadi, úroková sadzba poskytovaného úveru, ktorá v konečnom dôsledku ovplyvní aj to, či si spotrebiteľ
úver od danej spoločnosti zoberie alebo nie. Neuvedenie úrokovej sadzby úveru v zmluve o úvere je

preto porušením zákona a nesplnením základného pojmového znaku daného zmluvného typu. Tvrdil,
že uvedenie výšky ceny poskytnutého úveru pri vedomosti veriteľa, že úroková sadzba je podstatnou
náležitosťou zmluvy, je možné označiť aj za konanie v rozpore s dobrými mravmi s cieľom ovplyvniť
správanie spotrebiteľa a neuvedením zákonných náležitostí využiť neskúsenosť a tieseň spotrebiteľa
vo svoj prospech. Konštatoval, že i keď nesplnenie obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom

úvere nemusí samo o sebe znamenať neplatnosť zmluvy ako takej, pretože zákon takýto úver namiesto
neplatnosti zmluvy sankcionuje určením úveru za bezúročný a bez poplatkov, tak v situácii, keď sa
jedná o formulárovú zmluvu skoncipovanú výlučne žalovanou to zakladá hrubú nerovnováhu práv a
povinností v neprospech slabšieho spotrebiteľa, v dôsledku čoho je potom predmetná Zmluva neplatná
ako celok v zmysle § 39 Obč. Zák. Zohľadnil aj to, či bez dojednania odplaty by bola daná vôľa strán

Zmluvu uzavrieť a v tejto súvislosti vyhodnotil, že úmyslom žalovanej ako podnikateľského subjektu
poskytujúceho spotrebiteľské úvery za odplatu asi nebolo poskytnúť úver bezúročne, čo žalovaná ani
v priebehu konania netvrdila. Uzavrel, že nakoľko predmetná Zmluva obsahuje aj viaceré neprijateľné
zmluvné podmienky, a to pokiaľ ide o zjavne neprimeranú, nie individuálne dojednanú zmluvnú pokutu,
neplatnú rozhodcovskú doložku, pričom absentuje údaj o RPMN, spĺňa zákonné predpoklady, aby bola

vyhodnotená aj ako zmluva bez úrokov a poplatkov.
8. Súd prvej inštancie druhým výrokom priznal žalobcovi aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške 1.544,- eur s poukazom na § 457 Obč. Zák., keďže určil predmetnú Zmluvu za neplatnú,
zmluvné strany sú povinné vydať si všetko, čo z neplatného právneho úkonu plnili. V konaní nebolo
sporné, že túto sumu žalobca žalovanej zaplatil. Vo vzťahu k premlčaniu tohto nároku súd prvej

inštancie (s odkazom na aktuálnu súdnu prax) uviedol, že subjektívna premlčacia doba sa počíta od
okamihu, kedy sa žalobca skutočne dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu. Zhrnul, že žalobca nebol
osobou znalou práva a nemal subjektívne informácie o praktikách žalovanej. Uzavrel, že v konaní bolo
preukázané, že žalobca sa o nekalých praktikách žalovanej dozvedel z článku z internetového portáluB..sk uverejneného dňa 12.07.2016, preto nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nebol v čase
podania žaloby premlčaný.
9. Žalovanú zaviazal uhradiť súdny poplatok v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., nakoľko žalobca

jeodsúdnehopoplatkupodľa§4ods.2písm.v)zákonač.71/1992Zb.oslobodený.Ideosúdnypoplatok
podľa položky 1 písm. a) prílohy k zákonu č. 71/1992 Zb. vo výške 6 % zo základu žalovaného nároku
zaokrúhleného nadol, čo zodpovedá sume 92,50 eur (§ 7a písm. c/ zákona č. 71/1992 Zb.).
10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak,
že plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o

výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením.
11. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Dôvodila, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedla,
že predmetnou Zmluvou bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 1.600,- eur, pričom žalobca vôľu

uzavrieť Zmluvu potvrdil svojim podpisom a bol si vedomý svojich záväzkov vyplývajúcich z nej.
Tvrdila, že žalobca má rozumové schopnosti na úrovni primerane spôsobilej osoby schopnej vnímať
a posúdiť zmysel a účel konania, ako i jazykové vyjadrenia právnych úkonov obsiahnutých v listinách,
ktoré podpísal. S odkazom na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora EÚ potom uviedla, že priemerný
spotrebiteľ je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych,

kultúrnych a jazykových faktorov. Na základe uvedeného mala za to, že v prípade žalobcu sa nejedná o
nedostatok vážnosti vôle, ktorý bol pri uzavieraní zmluvy o úvere dobre informovaný, avšak ľahostajný.
Nedostatok opatrnosti spotrebiteľa pritom nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Vo
vzťahu k posúdeniu predmetnej Zmluvy ako absolútne neplatnej v zmysle § 39 Obč. Zák. konštatovala,
že Zmluva obsahuje všetky náležitosti v zmysle platných právnych predpisov, účinných v čase jej

uzatvorenia. S poukazom na § 41 a § 53 ods. 5 Obč. Zák. tvrdila, že celú zmluvu nemožno určiť za
neplatnú pre existenciu neprijateľných podmienok. Vysvetlila, že z hľadiska výkladu právneho úkonu
je potrebné uprednostniť výklad zachovávajúci platnosť právneho úkonu a nie výklad, ktorý platnosť
právneho úkonu popiera. Záverom poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-453/10
Pereničová, Perenič proti SOS financ, spol. s r.o. zo dňa 15.03.2012, v ktorom sa zaoberal otázkou,

či v dôsledku zistenia nekalých zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve možno urobiť záver,
že zmluva ako celok spotrebiteľa nezaväzuje, ak je to pre spotrebiteľa výhodnejšie. V odpovedi Súdny
dvor EÚ uviedol, že európske právo v zásade obmedzuje nezáväznosť pre spotrebiteľa na konkrétnu
podmienku, pričom zmluva ako taká existuje ďalej a pri určovaní, či zmluva môže existovať bez nekalých
podmienokjesúdpovinnýprihliadaťvýlučnenaobjektívnekritériá.Dospelapretokzáveru,ževyhlásenie

neplatnosti celej Zmluvy nemá žiadnu oporu v ustanoveniach vnútroštátneho a ani európskeho práva.
Vo vzťahu k priznanému bezdôvodnému obohateniu žalovaná namietala, že úmysel bezdôvodne sa
obohatiť nedokazuje tá skutočnosť, že od žalobcu požadovala za poskytnutie peňažných prostriedkov
odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver, keďže je to činnosť, ktorou sa žalovaná v čase uzatvorenia
Zmluvy zaoberala, a na ktorú mala oprávnenie. Uzavrela, že na preukázanie úmyslu konajúcej osoby

získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovanej pri uzatváraní
zmlúv o úvere, ale bolo by nutné v každom jednotlivom prípade, s poukazom na okolnosti uzatvorenia
predmetnej Zmluvy, preukázať, že žalovaná v čase uzatvorenia Zmluvy a prijatia plnenia na základe
tejto Zmluvy skutočne vedela alebo aspoň bola uzrozumená s tým, že sa bezdôvodne obohacuje.
12. K odvolaniu žalovanej sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril žalobca, ktorý uviedol,

že predmetnú Zmluvu uzatvoril výlučne za účelom pokrytia svojich životných potrieb. Tvrdil, že nie je
možné v jeho prípade hovoriť o ľahkovážnom konaní, pretože v konaní bolo preukázané, že predmetnú
Zmluvu uzatvoril výlučne pod ťarchou životných okolností, pričom ak by nebol vo finančnej tiesni, tak
by k uzatvoreniu Zmluvy s veľkou pravdepodobnosťou nedošlo. Absolútna neplatnosť Zmluvy podľa §
39 Obč. Zák. spočíva podľa žalobcu v tom, že žalovaná za účelom dosiahnutia čo najvyššieho zisku

implementovala do svojich zmlúv ustanovenie o odplate za poskytnuté úvery, ktoré odporuje dobrým
mravom. Mal za to, že predmetná Zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, čo potvrdil aj odvolací súd v
rozsudku, č.k. 6Co/56/2019-544, právnym názorom ktorého je súd prvej inštancie viazaný. Záverom
argumentoval, že v zmysle § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. sa spotrebiteľ môže domáhať určenia
neplatnosti zmluvy o úvere v celku alebo v jej časti, pričom určiť neplatnosť úverovej zmluvy ako

celku je možné za podmienok, kedy táto obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, bola uzatvorená
v dôsledku nekalých obchodných praktík dodávateľa alebo pri jej uzatvorení bol spotrebiteľ v tiesni. V
konaní pritom bolo osvedčené, že žalovaná používala pri uzatváraní takýchto zmlúv nekalé praktiky, o
ktorýchsažalobcadozvedeldňa12.07.2016zinternetovéhoportáluB..sk,žežalobcabolvčasepodpisuZmluvy vo finančnej tiesni, a že Zmluva obsahuje rad neprijateľných zmluvných podmienok. Konkrétne
sa jedná o zmluvné pokuty, ktoré sú neprimerané vzhľadom na výšku poskytnutého úveru, o náklady
spojené s uplatňovaním nároku voči žalobcovi, ktoré mal znášať v plnej miere sám, o ustanovenie o

tretine (navŕšenia) úveru, ktorý predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny predstavujú náklady
na vypracovanie zmluvy, čo predstavuje skrytý úrok vo výške 96 % ročne, ako i o dohodu o vyplnení
zmenky bez individuálnej dohody vo formulárovej zmluve a o dojednanie rozhodcovskej zmluvy, ktorá
nebola individuálne dojednaná. Na základe uvedeného bola preto Zmluva určená za neplatnú. Uzavrel,
že nakoľko bola Zmluva určená za neplatnú, tak s poukazom na § 457 Občianskeho zákonníka sú strany

povinné si vrátiť všetko, čo z neplatného právneho úkonu plnili, teda v prejednávanom prípade sumu
vo výške 1.544,- eur. Odvolaciemu súdu preto navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
13. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods.
1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený
podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné len z

nepatrnej časti.
14. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca uzatvoril so žalovanou dňa 12.06.2013 Zmluvu o úvere, na
základe ktorej žalovaná poskytla žalobcovi úver vo výške 1.600,- eur, pričom žalobca mal vrátiť celkom
sumu 3.144,- eur v 12-tich mesačných splátkach po 262 eur počnúc dňom 15.08.2013, čo je suma
poskytnutého úveru zvýšená o poplatok vo výške 1.544,- eur. Posledná splátka bola splatná dňa

10.06.2014. Zmluva o úvere je na predtlačenom formulári, pričom žalobca nemal možnosť do jej obsahu
zasiahnuť. Z rozpisu splátok vyplýva, že žalobca úver splatil celkom v 9. splátkach, a to dňa 17.10.2013
sumu 262,- eur (1. splátka), dňa 27.11.2013 sumu 262,- eur (2. splátka), dňa 27.11.2013 sumu 262,- eur
(3. splátka), dňa 20.12.2013 sumu 262,- eur (4. splátka), dňa 27.02.2014 sumu 262,- eur (5. splátka),
dňa 31.03.2014 sumu 262,- eur (6. splátka), dňa 05.05.2014 sumu 262,- eur (7. splátka), 03.06.2014

sumu 262,- eur (8. splátka) a dňa 10.06.2014 sumu 1.048,- eur (9. splátka).
15. Odvolací súd ďalej poukazuje na Uznesenie č.k. 6Co/77/2023-218 zo dňa 28.09.2023, vydané v
predmetnej právnej veci po rozhodnutí dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/120/2021 zo dňa 30.03.2023, v
ktorom odkázal na svoje už vyslovené stanovisko v rozsudku č.k. 6Co/56/2019-164 zo dňa 16.12.2020,
že predmetná Zmluva o úvere uzavretá medzi žalovanou ako právnickou osobou, ktorá pri jej uzatváraní

konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobcom, je
spotrebiteľskou zmluvou formulárového typu, do obsahu ktorej nemohol žalobca zasahovať. V danom
prípade sa teda jedná o právny vzťah strán sporu založený na základe spotrebiteľskej zmluvy, pri
uzatváraní ktorej bol žalobca v postavení spotrebiteľa, preto súd na posúdenie veci okrem zákonných
ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách musí aplikovať aj ustanovenia zákona

o spotrebiteľských úveroch. Cieľom zákonodarcu pri etablovaní právnej úpravy spotrebiteľských vzťahov
bolo jednoznačne eliminovať dominantné, resp. zmluvne silnejšie postavenie dodávateľa (v tomto
prípade žalovanej) voči spotrebiteľovi (v tomto prípade žalobcu). Súd bol preto povinný skúmať, či v
obsahu takejto Zmluvy, a to najmä v ustanoveniach upravujúcich vznik povinností a záväzkov na strane
spotrebiteľa, nie sú medzi zmluvnými stranami dojednané, tzv. neprijateľné podmienky, spôsobujúce

vznik značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Zároveň bol povinný preskúmať uzavretú Zmluvu aj z hľadiska jej podstatných obsahových náležitostí
tak, ako to predpokladajú ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., a v prípade zistenia nedostatkov, resp.
zistenia absencie podstatných náležitostí Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vyvodiť z tohto následok
predpokladaný § 11 tohto zákona.

16. Vo vzťahu k obsahu predmetnej Zmluvy súd prvej inštancie správne skonštatoval, že odplata
určená vo výške 1.544,- eur predstavuje skrytý úrok 96,5 % ročne, výška ktorého až 11-krát presahuje
priemerné úrokové sadzby v mesiaci jún 2013 na spotrebiteľské úvery do jedného roka (údaj dostupný
na internetovej stránke NBS: https://nbs.sk/statisticke-udaje/financne-trhy/urokove-sadzby/priemerne-
urokove-miery-z-uverov-bank/), pričom jej formulácia vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru

(bod 10 VOP) je pre spotrebiteľa nezrozumiteľná. Rovnako správne vyhodnotil, že predmetná Zmluva
o úvere obsahuje aj neprijateľne a neindividuálne dojednanú zmluvnú pokutu (bod 4 VOP), neplatnú
rozhodcovskú zmluvu (č. l. 15), pričom v Zmluve nie je uvedená ani výška RPMN.
17. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, avšak, pokiaľ
ide o I. odvolaním napadnutý výrok, vec nesprávne právne posúdil, keď mal za to, že Zmluva o úvere

je s poukazom na § 39 Obč. zákonníka absolútne neplatná v celom jej rozsahu, a to pre neprimerane
vysokú odplatu za poskytnutý úver, ako i pre neprijateľné zmluvné podmienky zahŕňajúce neprimeranú
a neindividuálne dojednanú zmluvnú pokutu, neplatnú rozhodcovskú doložku a neuvedenie RPMN, v
dôsledku čoho by mohla byť predmetná Zmluva považovaná aj za zmluvu bez úrokov a poplatkov.18.Nesprávnymprávnymposúdenímsarozumiesubsumovanieskutkovéhostavupodnormuhmotného
práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného
skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu

právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon
právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2MCdo/4/2009).
19. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie po oboznámení sa s obsahom napadnutej Zmluvy
o úvere konštatuje, že Zmluva neobsahuje všetky náležitosti vyžadované v ust. § 9 ods. 2 zákona č.

129/2010 Z. z. a niektoré jej ustanovenia sú neprijateľnými, t.j. absolútne neplatnými. V predmetnej
veci Zmluva nespĺňa náležitosti vyplývajúce z § 9 ods. 2 písm. i), j) a y) zákona č. 129/2010 Z. z.
v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy, nakoľko v Zmluve nie je uvedená výška úrokovej sadzby
(písm. i), pričom odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie považuje za nedostatočné len uvedenie
spôsobu jej výpočtu vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré je navyše pre spotrebiteľa
aj nezrozumiteľné. Ďalej v Zmluve nie je vôbec uvedená výška RPMN (písm. j), ako ani priemerná výška

RPMN (písm. y).
20. Zákon o spotrebiteľských úveroch pritom v § 9 definuje, ktoré náležitosti musí zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahovať, pričom ak zmluva nemá písomnú formu alebo neobsahuje náležitosti
uvedené v tomto zákonnom ustanovení, zákon s ich absenciou spája dôsledky, ktoré sú definované v
§ 11 a nasl. zákona o spotrebiteľských úveroch.

21. Podľa § 53 ods. 1 Obč. Zák. spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. To neplatí,
ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné
podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne
dojednané.

22. Podľa § 53 ods. 5 Obč. Zák. neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.
23. Podľa § 41 Obč. Zák. ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou
len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu
došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

24. V zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).
25. Treba prisvedčiť, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom, bez ohľadu na povahu účastníkov
(§ 497a nasl. Obch. Zák.). Poskytnutie úveru však môže mať aj spotrebiteľský charakter a v danom

prípadesazaspotrebiteľskézmluvypovažujúajzmluvy uzavretépodľaObchodnéhozákonníka,ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch medzi dodávateľom (ako osobou,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej činnosti, § 53 ods. 3
Obč. Zák.) a spotrebiteľom (ako fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, § 53 ods. 4 Obč.

Zák.) a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy nemôže podstatnejším spôsobom ovplyvniť. Podľa § 52
ods. 2 Obč. Zák. sa totiž na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne
použijúustanoveniaObčianskehozákonníka,ajkeďbysainakpoužilinormyobchodnéhopráva.Naviac,
zákon o spotrebiteľských úveroch má špeciálnu právnu úpravu tzv. spotrebiteľského úveru, ktorá má
ako lex specialis vo vzťahu k právnej úprave obsiahnutej v Obchodnom zákonníku prednosť. Vzhľadom

na uvedené sa na úverový vzťah založený Zmluvou o úvere zo dňa 12.06.2013 (viď č.l. 13 a nasl.)
použijú primárne zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ust. § 52 a nasl. Obč. zák., ako
aj príslušné ustanovenia zákona na ochranu spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktoré potom majú prednosť
pred ustanoveniami Obchodného zákonníka o úverovej zmluve.
26. Ako už bolo vyššie uvedené, predmetná Zmluva o úvere zo dňa 12.06.2013 nemá náležitosti

vyplývajúce z § 9 ods. 2 písm. i), j) a y) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase jej uzavretia,
ide o absenciu údajov o výške úrokovej sadzby (písm. i), výške RPMN (písm. j), ako aj priemernej výške
RPMN (písm. y). Z tohto dôvodu je predmetná úverová zmluva bezúročná a bezpoplatková. Pokiaľ ide
o zmluvne dojednaný úrok a odplatu za poskytnutie úveru (úver vo výške 1.600,- eur, odplata a úrok
z úveru vo výške 1.544,- eur), ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku (§ 53 ods. 1 Obč. Zák.) pre jej

zjavnú nevyváženosť (úžeru), to zn. o absolútne neplatnú zmluvnú podmienku (§ 53 ods. 5 Obč. Zák.).
Sumarizujúc uvedené je potrebné predmetný úver vyhodnotiť ako bezúročný a bezpoplatkový (§ 11
ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z.). Naviac, dojednanie, ktorým bol do zmluvy zakomponovaný
poplatok za úver vo výške 1.544 eur, je absolútne neplatné (§ 53 ods. 5, § 41 Obč. Zák.). Ak tedasúd prvej inštancie vyhodnotil ako absolútne neplatnú celú zmluvu o úvere (§ 39 Obč. Zák.), a nie len
jej časť (§ 41 Obč. Zák.) v tejto časti vec nesprávne právne posúdil. V tomto kontexte odvolací súd
len nad rámec poukazuje na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 28Cdo 2653/2010, podľa ktorého „prípadná

neplatnosť dojednania o úrokoch v zmluve o úvere nespôsobuje sama o sebe neplatnosť zmluvy o
úvere ako celku. Úprava obsiahnutá v § 502 Obch. zák. posilňuje princíp obsahovej oddeliteľnosti tej
časti právneho úkonu, ktorá sa týka úrokov, od ďalších častí takejto zmluvy“. Výška úroku totiž nie je
podstatnou náležitosťou zmluvy.
27. Odvolací súd, vzhľadom na uvedené, rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku podľa § 388 C.s.p.

zmenil tak, že určil, že Zmluva o úvere č. 106600059 zo dňa 12.06.2013 je neplatná len v časti
dojednaného poplatku (úroku z úveru a poplatku za poskytnutie úveru) v sume 1.544 eur.
28. Súd prvej inštancie II. výrokom napadnutého rozsudku zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu
1.544,- eur titulom bezdôvodného obohatenia, právne odkazujúc na § 457 Obč. Zák. Tu je potrebné
opraviť súd prvej inštancie v tom smere, že záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru má za
následok, že sa žalovaná bezdôvodne obohatila v rozsahu poskytnutia plnenia, ktoré prijala nad rámec

výšky poskytnutého úveru žalobcovi, teda bez právneho titulu (§ 451 ods. 2 Obč. Zák.). V konaní nebolo
sporné, že poplatok, zahŕňajúci úrok a poplatok za spracovanie úveru, predstavuje sumu vo výške
1.544,- eur (ods. 10 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru), rovnako nebolo sporné, že žalobca
žalovanej túto sumu uhradil. S poukazom na prijaté závery je preto žalovaná povinná toto bezdôvodné
obohatenie vo výške 1.544,- eur žalobcovi v zmysle § 451 ods. 1 a § 456 Obč. Zák. vydať. Odvolací

súd dodáva, že uvedené právne závery nemajú vplyv na posudzovanie premlčania nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia. V intenciách záverov vyslovených v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu
SR (ako súdu dovolacieho), sp. zn. 2Cdo/120/2021 zo dňa 30.03.2023 je zrejmé, že pri posudzovaní
začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné
skúmať okamih, kedy spotrebiteľ (žalobca) nadobudol skutočnú vedomosť o vzniku bezdôvodného

obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil. V konaní pritom vyšlo najavo, že žalobca sa o tom,
že sa žalovaná na jeho úkor bezdôvodne obohatila, dozvedel dňa 12.07.2016 z internetového článku, a
teda od tohto dňa plynie žalobcovi subjektívna 2-ročná premlčacia lehota. Vo vzťahu k začatiu plynutia
objektívnej, 3-ročnej premlčacej lehoty, tá začala plynúť dňom poskytnutia prvého plnenia žalovanej,
teda dňom 15.08.2013, resp. 17.10.2013, ako vyslovil odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení,

č.k. 6Co/77/2023-218 zo dňa 28.09.2023. Keď potom žalobca podal žalobu na súd prvej inštancie dňa
15.08.2016, je zrejmé, že tento nárok premlčaný nie je tak z pohľadu objektívnej, ako i subjektívnej
premlčacej doby.
29. Odvolací súd, zohľadniac tieto závery, rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku, ako aj v súvisiacom
III. výroku (vo vzťahu ku ktorému naviac chýbala aj konkrétna odvolacia argumentácia žalovanej), podľa

§ 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
30. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % napriek tomu, že napadnuté rozhodnutia vo výroku I. zmenil a určil Zmluvu o úvere za neplatnú
len v časti. Z pohľadu žalobcu však išlo o časť podstatnú pre úspech v spore, a to aj vo vzťahu k

rozsudočnému petitu na finančné plnenie 1.544 eur. Žalobcov neúspech bol len v nepatrnej časti, pričom
svojou žalobou dosiahol zamýšľaný výsledok. Žalovaná bola bez ohľadu na čiastočne odlišné právne
posúdenie neplatnosti zmluvy o úvere zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 1.544 eur, zaplatenia ktorej sa
žalobca domáha od začiatku konania, a to na podklade právneho záveru o neplatnosti úverovej zmluvy
v časti dojednaného poplatku 1.544 eur, ako aj jej bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Preto odvolací súd

vyhodnotil, že žalobca mal v konaní plný úspech.
31. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262
ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd už len nad rámec dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že výzva na
vyjadrenie k odvolaniu žalovanej bola právnemu zástupcovi žalobcu doručená dňa 22.08.2024. Právny

zástupca žalobcu sa k predmetnému odvolaniu žalovanej vyjadril až podaním zo dňa 18.12.2024, pričom
sa jednalo o jediný úkon právneho zástupcu žalobcu v odvolacom konaní.
32. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen,
ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s
ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo
zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom

zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec
alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada

(§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).