Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 14, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Obo/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021200560
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1021200560.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a

členiek senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcov 1/ H. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom W., 2/ A. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., oboch zastúpených advokátskou
kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Laurinská 4, 811 01 Bratislava, proti žalovanému
Mgr. Peter Zvara, so sídlom Obchodná 2, 811 06 Bratislava, IČO: 42 265 746, správca konkurznej
podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby a. s. Nitra, so sídlom Cabajská cesta č. 28, 949 01 Nitra,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Zvara advokáti s. r. o., so sídlom Námestie SNP 1, 811 06
Bratislava, o žalobe na obnovu konania, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. 1Cbi/3/2021-154 zo dňa 28.05.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie v časti týkajúcej sa výroku o zamietnutí návrhu žalobcu 1/ a 2/ na prerušenie konania do
právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8Cbi/27/2010
o d m i e t a .

II. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Žalovaný m á proti žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ spoločne a nerozdielne n á r o k na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie na súde prvej inštancie

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom
č. k. 1Cbi/3/2021-154 zo dňa 28.05.2024 v prvom výroku zamietol návrh žalobcu na prerušenie
konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
8Cbi/27/2010,druhýmvýrokomzamietolžalobunaobnovukonaniaatretímvýrokompriznalžalovanému

voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 23.04.2021 sa
žalobcovia 1/ a 2/ domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd povolil obnovu konania vedeného pod
sp. zn. 6Cbi/32/2010 (ďalej tiež „pôvodné konanie“). Žalobu odôvodnili tým, že v pôvodnom konaní sa
žalobcovia domáhali vylúčenia nehnuteľností zo súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu. Súd prvej
inštancie rozsudkom č. k. 6Cbi/32/2010-517 z 27.03.2018 žalobu zamietol a odvolací súd rozsudkom

sp. zn. 1Obo/9/2018 z 24.09.2019 odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil. Žalobcovia podanou žalobou
na obnovu konania napádajú obe vyššie uvedené rozhodnutia, pričom prípustnosť podanej žaloby na
obnovu konania odvodzujú od toho, že podľa § 397 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej tiež „CSP“) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetupôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v
pôvodnom konaní, ak môžu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

3. Dôvodnosť žaloby na obnovu konania žalobcovia odôvodnili tým, že dotknuté nehnuteľnosti boli
ešte pred nadobudnutím vlastníckeho práva žalobcami, prevedené z úpadcu ako predávajúceho na
kupujúcich (odlišných od žalobcov) a to kúpnou zmluvou zo dňa 12.10.2000 v znení dodatku č. 1 zo
dňa 21.11.2000, od ktorých ich žalobcovia nadobudli kúpnou zmluvou zo dňa 24.06.2002. V pôvodnom
konaní žalobcovia navrhli jeho prerušenie do právoplatného skončenia konania vedeného Krajským

súdom v Bratislave pod sp. zn. 8Cbi/27/2010, majúc za to, že sa v ňom rieši otázka platnosti kúpnej
zmluvy zo dňa 12.10.2000 v znení jej dodatku č. 1, predmetom ktorej boli aj nehnuteľnosti, vylúčenia
ktorých sa žalobcovia domáhali v pôvodnom konaní. K prerušeniu konania nedošlo a nastala situácia,
že prejudiciálna otázka - platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 12.10.2000 v znení jej dodatku č. 1, bola v
konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6Cbi/32/2010 a sp. zn. 8Cbi/27/2010
vyriešenáodlišne.Súdprvejinštancieaodvolacísúdvpôvodnomkonanídospelikzáveru,žežalobcovia

nie sú vlastníkmi nehnuteľností z dôvodu neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 12.10.2000 v znení dodatku
č. 1 zo dňa 21.11.2000, od ktorej zároveň odvodili aj neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 24.06.2002.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) v rámci dovolania
podaného v konaní vedenom pod sp. zn. 8Cbi/27/2010, uznesením sp. zn. 2ObdoV/9/2020 zo dňa
25.02.2021 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom vyslovil právny

názor, že neplatnosť kúpnej zmluvy ako celku, by pri aplikácii ustanovenia § 19a zákona č. 92/1991
Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (ďalej tiež „privatizačný zákon“) spôsobovala
len absencia predchádzajúceho súhlasu Fondu národného majetku, avšak v rozhodovanom spore bola
podmienka podľa § 19a ods. 2 privatizačného zákona, teda existencia predchádzajúceho súhlasu Fondu
s prevodom privatizovaného majetku, splnená. Žalobcovia sa s poukazom na uvedené skutočnosti

domnievajú, že pri uvedenom právnom posúdení veci musí odvolací súd, viazaný právnym názorom
dovolacieho súdu, dospieť k záveru, že kúpna zmluva zo dňa 12.10.2000 v znení jej dodatku č. 1 je
platná, a preto odchýlne vyriešenie prejudiciálnej otázky posúdenia platnosti kúpnej zmluvy zo dňa
24.06.2002 zakladá dôvodnosť žaloby na obnovu konania.

4. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že podmienky prípustnosti žaloby na obnovu
konania, teda podanie žaloby oprávnenou osobou, dodržanie zákonnej lehoty na podanie žaloby na
obnovu konania, splnenie predpísaných náležitostí žaloby, uplatnenie prípustného predmetu obnovy
konania a uplatnenie prípustného dôvodu obnovy konania, boli splnené.

5. Pri meritórnom posudzovaní dôvodnosti žaloby na obnovu konania, súd prvej inštancie poukázal
najmä na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 109/2012-12
z 25.04.2012, v ktorom ústavný súd uviedol, že: „existencia odlišného právneho názoru vyslovená
v inom súdnom konaní riešiacom skutkovo i právne analogickú problematiku nie je dôvodom na
obnovu konania...“ a na odbornú literatúru, podľa ktorej: „Pri rozhodnutiach, ktorých existencia bude

dôvodom obnovy konania, pôjde o dve skupiny rozhodnutí. Jednak to budú rozhodnutia, ktoré strana
bez svojej procesnej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní, napriek tomu, že reálne existovali, a
jednak rozhodnutia nové, také, ktoré boli prijaté až po právoplatnom rozhodnutí veci. Druhý prípad
predstavuje neskoršie rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, ktorú si súd v pôvodnom konaní posúdil inak.
Ak súd prejudiciálne posúdi otázku, o ktorej nemôže sám rozhodovať, a po právoplatnom skončení tohto

konania si orgán, do ktorého právomoci prejudiciálna otázka patrí, túto otázku posúdi odchylne, pôjde
o typický prípad dôvodu obnovy konania podľa § 397 písm. a).“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1498 - 1503). Na základe toho súd prvej inštancie konštatoval, že v
pôvodnom konaní bolo právomocou súdu posúdiť platnosť nadobúdacích titulov, pričom táto právomoc

nepatrí inému orgánu a odlišný právny názor vyjadrený v uznesení sp. zn. 2ObdoV/9/2020 zo dňa
25.02.2021, nemôže byť dôvodom pre povolenie obnovy pôvodného konania, aj s poukazom na názor
vyslovený vo vyššie citovanom náleze ústavného súdu. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu
na obnovu konania zamietol.

Odvolanie žalobcov

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia (ďalej tiež „odvolatelia“) odvolanie v celom
rozsahu, dôvodnosť ktorého vyvodzujú z § 365 ods. 1 písm. b) CSP, teda, že súd prvej inštancie svojimpostupom znemožnil odvolateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

7. V súvislosti s uplatneným odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalobcovia namietali, že
neodôvodňovali podanú žalobu tým, že by v inom konaní s podobným skutkovým stavom bol vyslovený
iný právny názor, ale tým, že tá istá právna otázka s identickým skutkovým stavom bola v inom konaní

vyriešená inak. V zmysle uvedeného teda súd prvej inštancie nesprávne právne vyhodnotil, že žaloba
na obnovu konania je nedôvodná, pričom citovaný nález ústavného súdu posudzuje situáciu skutkovo
a právne analogickú, nie identickú. K súdom prvej inštancie uvádzanej odbornej literatúre žalobcovia
zaujali stanovisko, podľa ktorého z citovaného textu nevyplýva, že by išlo o taxatívny výpočet prípadov
prípustnosti a dôvodnosti obnovy konania a uviedli: „že je niečo typickým prípadom, ešte neznamená, že
nemôže byť daný aj iný prípad.“ Vyjadrili svoj názor, podľa ktorého uznesenie sp. zn. 2ObdoV/9/2020 zo

dňa 25.02.2021 gramaticky spadá pod dôvod obnovy konania v zmysle § 397 písm. a) CSP, keďže ide
o rozhodnutie týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, pričom žalobcovia ho bez svojej viny
nemohli použiť v pôvodnom konaní a zároveň v dôsledku právnych záverov, na ktorých toto uznesenie
spočíva, je spôsobilé žalobcom privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.

8. V súvislosti s uplatneným odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, žalobcovia uviedli,
že považujú napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za nedostatočne odôvodnené, pretože súd
prvej inštancie použil teleologickú redukciu bez toho, aby svoj názor riadne zdôvodnil. Vo vzťahu
k tomu žalobcovia konkretizovali, že za presvedčivé odôvodnenie nemožno považovať poukaz na
demonštratívny výpočet dôvodov obnovy konania v komentári k CSP a na jedno uznesenie ústavného

súdu riešiace podstatne odlišný prípad.

9. Vo zvyšnej časti odvolania žalobcovia namietli (ne)správnosť výroku o nároku na náhradu trov
konania, pričom sa domáhali aplikácie § 257 CSP z dôvodu, že právny zástupca žalovaného je
jednoosobová obchodná spoločnosť, ktorej jediným spoločníkom a konateľom je žalovaný, ktorý má

z titulu výkonu svojej funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu nárok na odmenu. Pokiaľ si teda
žalovaný bude uplatňovať aj náhradu trov právneho zastúpenia, bol by platený duplicitne. Tu podporne
poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 10.05.2005, sp. zn. 29 Odo/560/2004
a na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) zo dňa 11.05.2023, sp. zn.
III. ÚS 113/2023.

10. Odvolatelia navrhli, aby odvolací súd podľa § 389 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
zrušil a v zmysle § 391 ods. 1 CSP vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Vyjadrenie žalovaného

11. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný a navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny. Zdôraznil, že potvrdzujúci rozsudok v pôvodnom konaní bol vydaný v čase,
keď už mal najvyšší súd z vlastnej rozhodovacej praxe v iných konaniach vedených proti žalovanému
ustálený výklad §19a privatizačného zákona, nakoľko proti žalovanému bolo vyvolaných a vedených 12

sporov o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty. Ďalej žalovaný uviedol, že v čase rozhodnutia
dovolacieho súdu sp. zn. 2ObdoV/9/2020 zo dňa 25.02.2021, boli všetky spory vedené proti žalovanému
právoplatne skončené a ani v jednom z právoplatne skončených sporov nebol ani prvoinštančným, ani
odvolacím alebo dovolacím súdom použitý výklad ust. §19a spôsobom, aký na analogický skutkový stav
aplikoval dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 2ObdoV/9/2020. Žalovaný zdôraznil, že žalobcovia využili

všetky možnosti opravných prostriedkov a prostriedkov ochrany práv a v tejto súvislosti spomenul princíp
právnej istoty, pričom uviedol, že dovolací súd uznesením sp. zn. 2ObdoV/9/2020 odlišným výkladom
ust. §19a prakticky negoval už ustálenú súdnu prax. V tejto súvislosti žalovaný konštatoval, že existuje aj
odlišný výklad ust. § 19a privatizačného zákona v neskôr vydaných rozhodnutiach dovolacieho súdu sp.
zn. 1ObdoV/5/2021 a sp. zn. 1ObdoV/8/2022, súladných s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho

súdu, čo znamená, že rozhodnutie sp. zn. 2ObdoV/9/2020 predstavuje exces.12. K námietke žalobcov smerujúcej k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, žalovaný uviedol,
že ju nepovažuje za dôvodnú, nakoľko podľa jeho názoru súd svoje rozhodnutie dostatočne jasne a
zrozumiteľne odôvodnil.

13. K namietanému priznaniu nároku žalovanému na náhradu trov konania voči žalobcom, sa žalovaný
vyjadril tak, že v priebehu konania a ani na pojednávaní, na ktorom súd vo veci rozhodol, žalobca
k uplatnenej náhrade trov nevzniesol žiadnu námietku a nežiadal súd, aby trovy konania v prípade
neúspechu žalobcov posudzoval podľa § 257 CSP. Žalovaný uviedol, že vzhľadom na početnosť

konkurzných konaní, v ktorých vystupuje ako správca konkurznej podstaty, využíva vzhľadom na
pracovnú vyťaženosť pri riešení sporovej agendy potenciál vlastnej advokátskej kancelárie, nakoľko
jedine advokát pri zastupovaní klienta môže poveriť jednotlivými úkonmi svojich zamestnancov, vrátane
zastupovanie klienta na pojednávaniach pred súdom. Podporne uviedol nález Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 104/08-45 zo dňa 24.09.2008.

Konanie na odvolacom súde

14. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 34 ods. 3 CSP), v prvom rade skúmal, či je
odvolanie podané včas, oprávnenou osobou a či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné. Po prejednaní odvolania žalobcov v rozsahu a z dôvodov v ňom uvedených (ust. § 379 a §

380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 a contrario CSP), viazaný zisteným
skutkovým stavom (ust. § 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.

15. Žalobcovia sú nepochybne stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), keďže súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom nevyhovel ich žalobe na obnovu konania a

zamietol aj ich návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom
súde v Bratislave pod sp. zn. 8Cbi/27/2010. Odvolanie žalobcov bolo podané včas, keď žalobcovia
pred uplynutím zákonnej odvolacej lehoty (§ 362 ods. 1 CSP) svoje elektronické podanie odoslali do
elektronickej schránky súdu prvej inštancie.

16. Odvolaním napadnutý rozsudok obsahuje tri výroky: I. výrok o zamietnutí návrhu žalobcov na
prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod
sp.zn.8Cbi/27/2010,II.výrokozamietnutížalobynaobnovukonaniaaIII.výrok,ktorýmsúdžalovanému
priznal voči žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu, o výške ktorých rozhodne samostatným uznesením.

17. Žalobcovia v odvolaní výslovne uviedli, že odvolanie podávajú v celom rozsahu, to znamená proti
všetkým citovaným výrokom. Prípustnosť odvolania preto odvolací súd posudzoval u každého výroku
zvlášť. Výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania má formu uznesenia, aj keď je súčasťou
rozsudku. Prípustnosť odvolania proti uzneseniu súdu prvej inštancie je založená na princípe pozitívnej

enumerácie, keď v ustanovení § 357 CSP sú taxatívne vypočítané uznesenia súdu prvej inštancie, proti
ktorým je prípustné podať odvolanie. Proti iným uzneseniam súdu prvej inštancie, ktoré nie sú uvedené
v tomto výpočte, odvolanie prípustné nie je. Podľa § 357 písm. n) CSP je odvolanie prípustné proti
uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164. Z použitej dikcie
zákona o prerušení konania je zrejmé, že odvolanie bude prípustné len vtedy, ak súd prvej inštancie

návrhu na prerušenie konania vyhovie (konanie preruší), a nie aj vtedy, ak návrh na prerušenie konania
zamietne. Keďže odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania prípustné nie je, odvolací súd v tejto časti odvolanie žalobcov odmietol ako neprípustné podľa
§ 386 písm. c) CSP. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalobcovia v odvolaní bližšie nekonkretizovali
dôvody, pre ktoré napadli aj tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie.

18. Po čiastočnom odmietnutí odvolania ostal predmetom odvolacieho prieskumu len výrok zamietajúci
žalobu na obnovu konania, proti ktorému je odvolanie prípustné podľa § 355 ods. 1 CSP a závislý výrok
o nároku na náhradu trov konania [odvolanie je prípustné podľa § 357 písm. m) CSP]. Žalobcovia súdu
prvej inštancie vytýkali nesprávne právne posúdenie prípustnosti podanej žaloby na obnovu konania

a tiež to, že svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Uvedenú argumentáciu odvolateľov možno
podradiť pod odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) a písm. h) CSP.19. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie najmä na právnom názore, podľa
ktorého judikatúru súdov nemožno považovať za skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné požiadať
o obnovu konania (II. ÚS 109/2012-12). Súd prvej inštancie vo vzťahu k tomu dodal, že posúdenie

platnosti právnych úkonov aplikáciou § 19a privatizačného zákona sa menilo a ani aktuálne nie je
možné hovoriť o ustálenej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu. Z toho dôvodu odlišný právny názor
vyjadrený najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 2ObdoV/9/2020 nemôže byť dôvodom pre povolenie
obnovy konania vedeného pod sp. zn. 6Cbi/32/2010.

20. Z obsahu odvolania je zrejmé, že žalobcovia namietajú právny názor súdu prvej inštancie, podľa
ktorého uznesenie sp. zn. 2ObdoV/9/2020 a závery v ňom obsiahnuté, nepredstavuje zákonný dôvod
na povolenie obnovy konania. Preto odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, posudzoval
otázku, či neskorší posun v judikatúre tvorí dôvod pre vyhovenie žaloby o povolenie obnovy konania,
podanej v zmysle § 397 písm. a) CSP.
21. Podľa § 397 písm. a) CSP, proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu konania,

ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré
ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu
privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

22. Podľa § 399 CSP, žaloba na obnovu konania nie je prípustná proti rozhodnutiu, ktorého zmenu alebo

zrušenie možno dosiahnuť inak.

23. Pre posúdenie danej veci je nevyhnutné primárne uviesť, že nezmeniteľnosť a záväznosť
rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť, je jednou zo záruk princípu právnej istoty. Vo vzťahu
k dôvodnosti žaloby na obnovu konania podanej na základe úpravy obsiahnutej v § 397 písm.

a) CSP je nevyhnutné, aby išlo o rozhodnutie vypovedajúce o skutočnostiach a dôkazoch, ktoré
boli predmetom pôvodného konania, a súčasne toto rozhodnutie je spôsobilé pre žalobcu privodiť
priaznivejšie rozhodnutie vo veci, to všetko za dodržania podmienky ustanovenej v § 399 CSP. Z
uvedeného je zrejmé, že ak v inom konaní (skutkovo i právne obdobnom) dospel súd k opačnému
právnemu záveru, tak táto okolnosť dôvod pre obnovu konania nezakladá, pretože ide o odlišné právne

posúdenie veci, ktoré v rámci obnovy konania nemožno riešiť. Pre úplnosť je potrebné zdôrazniť, že aj
ústavný súd v uznesení sp. zn. II. ÚS 108/2012 uviedol, že judikatúru súdov (aj keby malo ísť o ustálenú
a konštantnú judikatúru) nemožno považovať za skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné požiadať
o obnovu konania. Inštitút obnovy konania, ktorý je mimoriadnym opravným prostriedkom, je určený
najmä na nápravu pochybení pri zisťovaní skutkového stavu, nie teda na naprávanie chybných právnych

názorov (podporne uznesenie ústavného súdu z 22.10.2024 sp. zn. IV. ÚS 490/2024).

24. Totožný názor prezentoval ústavný súd v uznesení sp. zn. II. ÚS 161/2012 z 31.05.2012, podľa
ktorého obnova konania slúži predovšetkým na nápravu nesprávnych skutkových zistení na základe
nových skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré dotknutý účastník bez svojej viny nemohol použiť

v pôvodnom konaní. Obnova konania preto neprichádza do úvahy v prípadoch nesprávneho právneho
posúdenia veci. V zmysle citovanej judikatúry ústavného súdu možno vo všeobecnosti konštatovať,
že inštitút obnovy konania nie je aplikovateľný v prípade, kedy v inom konaní, hoci je skutkovo a
právne obdobné, súd dospeje k opačnému právnemu záveru, než súd v pôvodnom konaní. Uvedené
nezakladá dôvod na povolenie obnovy konania, pretože problematiku odlišného právneho názoru, resp.

odlišného právneho posúdenia veci v rámci obnovy konania nemožno riešiť, a to ani v prípade, ak
sa súd v pôvodnom konaní dopustí nesprávneho právneho posúdenia veci. Z takto formulovaného
záveru vychádza aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/1/2018 zo 06.03.2018 a uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/44/2016 z 28.02.2017, z ktorých je zrejmé, že žaloba na obnovu konania
nie je dôvodná, ak smeruje k náprave prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo

nesprávnostíprocesnejpovahy.Obnovakonaniajetedamimoriadnyopravnýprostriedok,ktorýmmožno
za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v
pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať
nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy. Na
nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné

opravné prostriedky (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 9Cdo/62/2022 z 27.03.2024, obdobne aj sp.
zn. 5Cdo/116/2022 zo dňa 29.06.2023, ako aj sp. zn. 3Cdo/98/2011 zo dňa 11.08.2011). Dôvodom na
obnovu konania nie je, ak iný orgán verejnej moci posúdi právnu otázku riešenú v súdnom konaní inak
(sp. zn. I. ÚS 94/2005 zo dňa 02.06.2005). Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru,že odvolanie podané v časti podľa § 397 písm. a) CSP, nie je dôvodné, nakoľko právne závery súdu
prvej inštancie korešpondujú s citovanou judikatúrou.

25. Čo sa týka odvolania podaného v časti podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd uvádza, že
nevzhliadol vadu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, v dôsledku ktorej by
bolo odvolateľom znemožnené uskutočňovať procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Namietaná stručnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v
danom prípade nepredstavuje taký nedostatok, ktorý by spočíval v jeho nepreskúmateľnosti, pričom

odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia ako celok nevykazuje známky takej závažnosti, ktoré
by mali za následok porušenie práva odvolateľov na spravodlivý proces. Pre úplnosť odvolací súd
uvádza, že na to, aby bol konštatovaný zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces, musí pochybenie súdu presahovať „intenzitu nezákonnosti“ a musí ísť o také závažné chyby, v
ktorých dôsledkoch už nebude existovať garancia, že daný proces vyústi do spravodlivého usporiadania
vzťahov medzi jeho stranami (IV. ÚS 79/2020, III. ÚS 400/2020). Relevantné je, že súd prvej inštancie

v napadnutom rozhodnutí dal dostatočné odpovede na všetky pre rozhodnutie vo veci samej podstatné
skutkovéaprávneotázky,akoodvolacísúdužosvetlilvyššie.Skutočnosť,žeodvolateliasanestotožňujú
správnymnázoromsúduprvejinštancie,nemôžesamaosebeviesťkzáveruozjavnejneodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého postup a rozhodnutia súdu prvej inštancie.

26. Odvolací súd na doplnenie uvádza, že v obdobnom duchu a s porovnateľnými právnymi závermi
pristupuje k inštitútu obnovy konania aj rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý
zastáva názor, že obnova konania nemôže slúžiť ako nástroj na revíziu právoplatne ukončených sporov
bez existencie nových, právne relevantných skutočností, či dôkazov. Právny názor vyjadrený v neskôr
prijatom rozhodnutí v inej právnej veci, sám o sebe dôvodom na obnovu konania nie je (sp. zn. 30 Cdo

864/2023 z 02.07.2024, sp. zn. 27 Cdo/2659/2020 zo dňa 15.09.2021, ako aj 23Cdo/1793/2013 zo dňa
31.12.2013). Takto súladná judikatúra poukazuje na spoločné chápanie inštitútu obnovy konania v rámci
porovnateľných právnych systémov, postavených na rovnakých základných procesných princípoch.
Žiada sa taktiež dodať, že odvolaciemu súdu je z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky, rozhodujúc vo veľkom senáte (§ 48 CSP), napokon odstránil názorovú

nejednotnosť dovolacích senátov v otázke interpretácie § 19a zákona o tzv. veľkej privatizácii (zák.
č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby), keď v rozhodnutí sp. zn.
1VObdo/1/2024 z 26.06.2025 dospel k záveru (ustálil), že „sankcia neplatnosti právneho úkonu podľa
§ 19a odseku 4 privatizačného zákona za porušenie povinnosti nadobúdateľa privatizovaného majetku
podľa § 19a odseku 3 privatizačného zákona, sa vzťahuje na právny úkon - prevod privatizovaného

majetku z nadobúdateľa privatizovaného majetku (dlžníka fondu) na tretiu osobu, a nie na použitie
finančných prostriedkov získaných nadobúdateľom privatizovaného majetku od tretej osoby na základe
kúpnej/prevodnej zmluvy“. Uvedené rozhodnutie bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4 ročník 2025, pod č. 35/2025). Tým je v samej podstate vylúčená
opodstatnenosť argumentácie odvolateľov, založenej na odlišnom (aktuálne prekonanom) právnom

názore dovolacieho súdu vo veci sp. zn. 2ObdoV/9/2020.

27. Po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že
súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a jeho rozhodnutie nie je nedostatočne odôvodnené.
Vzhľadom na závery prijaté a vysvetlené v tomto rozhodnutí, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej

inštancie v časti druhého výroku o zamietnutí obnovy konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

28. Ako vecne správny potvrdil odvolací súd aj výrok o nároku na náhradu trov konania na súde prvej
inštancie, keď sa nestotožnil s názorom žalobcov o potrebe aplikovať ustanovenie § 257 CSP, podľa
ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP), aj
od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). V zmysle ustanovenia § 257 CSP súd
nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať
stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné
osobitného zreteľa zákon bližšie neuvádza a výklad podmienok na aplikáciu § 257 CSP ponecháva

na súdnej praxi. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa (čo znamená výnimočne) súd
prihliada k okolnostiam (osobným, majetkovým, sociálnym, resp. iným) strán sporu, ako aj k okolnostiam
prejednávanej veci. Len v prípade, ak takéto okolnosti súd zistí, nemusí priznať (celkom alebo sčasti)
nárok na náhradu trov konania tej strane sporu, ktorá mala vo veci úspech (či už plný alebo sčasti)a z tohto dôvodu jej vznikol nárok na náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu. Žalobcovia
neposkytli súdu žiadne tvrdenia o svojich osobných, majetkových, sociálnych, či iných pomeroch, na
základe ktorých by odvolací súd mohol dospieť k záveru, že by bolo nanajvýš nespravodlivé, aby boli

zaviazaní celkom alebo sčasti nahradiť žalovanému trovy konania, ktoré žalovanému vznikli jeho (v
podstate nútenou) účasťou v spore (keďže spor vyvolali žalobcovia). Argumentácia žalobcov smeruje
skôr k tomu, aby odvolací súd nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov právneho zastúpenia,
keď takéto trovy nepovažuje za účelne vynaložené, vzhľadom na to, že žalovaný správca konkurznej
podstaty udelil splnomocnenie na zastupovanie v spore advokátskej kancelárii, v ktorej je on sám

jediným spoločníkom a štatutárom (podľa názoru žalobcov ide o duplicitné odmeňovanie).

29. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 262 ods. 1 CSP o
nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Odvolací
súd dospel k záveru, že rozhodovanie o tom, ktoré výdavky možno v zmysle § 251 CSP považovať
za preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené, nepatrí do rozhodovania o nároku na náhradu trov
konania, teda rozhodovania o tom, ktorá strana sporu má nárok na náhradu trov konania a v akom
rozsahu (§ 262 ods. 1 CSP), ale do rozhodovania o výške priznanej náhrady trov konania podľa §

262 ods. 2 CSP. Odvolací súd poukazuje na to, že aj odvolateľmi citovaný nález Ústavného súdu SR
sp. zn. III. ÚS 113/2023 z 11. mája 2023 bol vydaný v konaní o ústavnej sťažnosti smerujúcej proti
uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým sa rozhodlo o sťažnosti proti uzneseniu súdneho úradníka o
výške trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP. Predmetný nález bol publikovaný v Zbierke nálezov a
uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 29/2023 s nasledovnou právnou vetou: Výklad §

251 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého účelne vynaloženým výdavkom vzniknutým v konaní
v súvislosti s uplatňovaním práva sú trovy právneho zastúpenia žalobcu, ktorý bol v spore zastúpený
advokátskou kanceláriou, ktorej je jediným spoločníkom a konateľom, je zjavne mylný, a preto v rozpore
s ústavnými právami žalovaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zastúpeniu žalobcu
samým sebou chýba hospodársky účel pridanej hodnoty právneho zastúpenia advokátom. Bude preto

úlohou súdu prvej inštancie vysporiadať sa s jeho závermi pri rozhodovaní podľa § 262 ods. 2 CSP,
t. j. pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania žalovanému na súde prvej inštancie a odvolacieho
konania (obdobne rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/2/2024 z 27.8.2025).

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s § 262

ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou v odvolacom konaní bol žalovaný, ktorému vznikol proti
žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom odvolací súd svojím
rozhodnutím stanovil jeho solidaritu na strane žalobcov, vzhľadom na podanie spoločného odvolania a
s prihliadnutím na obdobné rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov prvoinštačného konania.
O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

31. Uznesenie prijal odvolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393
ods. 2, druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je dovolanie prípustné (§ 420 CSP), ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Podľa ust. § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie možno podať v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Oprávneným subjektom na podanie dovolania je strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak
bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 v spojení s § 424 CSP).
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Rozsah, v
akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§
430 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434
CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§

431 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia veci (§ 432 CSP).
Podľa ust. § 429 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné

podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa.