Rozsudok – Ostatné ,
Zmenené Judgement was issued on Friday, September 26, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Sfk/3/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200117
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:5021200117.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána

Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej
veci žalobcu: (sťažovateľa): YETI, s.r.o., so sídlom: Valčianska dolina 1054, 038 35 Valča, IČO: 36 400
033, zastúpený: JUDr. Michal Krnáč, s.r.o., so sídlom: Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, IČO: 52
791 777, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná č. 63, 974
01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102272945/2017 zo
dňa 30.10.2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp. zn.
30S/50/2021 zo dňa 28. júla 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30S/50/2021 zo dňa 28. júla 2021 sa mení tak, že
rozhodnutie žalovaného č. 102272945/2017 zo dňa 30. októbra 2017 a rozhodnutie Daňového úradu
Žilina, pobočka Martin č. 101815882/2017 zo dňa 22. augusta 2017 sa zrušuje a vec sa vracia
Daňovému úradu Žilina, pobočka Martin na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi sa priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania ako
aj konania pred správnym súdom.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania
1. Daňový úrad Žilina, pobočka Martin rozhodnutím č. 101815882/2017 zo dňa 22.08.2017 (ďalej

„rozhodnutie správcu dane“) podľa § 79a ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“, „zákon o DPH“) priznal
žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie
obdobie jún 2016 v sume 140,80 € zo sumy vráteného odpočtu vo výške 23.849,86 €. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva, že správca dane v zmysle § 46 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Daňový poriadok“ alebo „DP“) vykonal u daňového subjektu (žalobcu) daňovú kontrolu na zistenie

oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie jún
2016. Daňová kontrola bola začatá dňa 20.09.2016 a ukončená dňa 04.08.2017 doručením Protokolu
č. 101662084/2017. Daňový subjekt podal dňa 22.07.2016 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie
obdobie jún 2016, v ktorom vykázal nadmerný odpočet vo výške 64.189,34 €. Daňový subjekt podal
dňa 24.08.2016 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie júl 2016, v ktorom vykázal daňovú
povinnosť vo výške 40.339,48 €. Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún
2016 začala plynúť dňa 25.08.2016, posledný deň navrátenia nadmerného odpočtu za zdaňovacie

obdobie jún 2016 bol deň 23.09.2016. Daňovou kontrolou neboli u daňového subjektu zistené žiadne
nedostatky. Z celkového nadmerného odpočtu 64.189,34 € bol v nasledujúcom zdaňovacom období
odpočítaný nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti vo výške 40.339,48 €. Časť nadmerného
odpočtu vo výške 1.749,74 € bola preúčtovaná na úhradu splatných preddavkov na dani z príjmovprávnickejosobysdátumompreúčtovania10.08.2017azostávajúcačasťnadmernéhoodpočtuvovýške
22.100,12 € bola dňa 14.08.2017 daňovému subjektu vrátená.
2. S poukazom na ustanovenie § 79a ods. 1 zákona o DPH a vzhľadom k tomu, že od uplynutia

posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2016 uplynulo viac
ako šesť mesiacov, správca dane priznal daňovému subjektu úrok za oneskorené vrátenie nadmerného
odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2016. Správca dane poukázal tiež na ustanovenie § 79a ods. 2
zákona o DPH a uviedol spôsob výpočtu úroku z nadmerného odpočtu, ktorý po zaokrúhlení predstavuje
sumu 140,80 €.

3. Žalovaný o odvolaní žalobcu zo dňa 14.09.2017 rozhodol tak, že rozhodnutím č. 102272945/2017
zo dňa 30.10.2017 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie Daňového úradu Žilina č.
101815882/2017 zo dňa 22.08.2017 potvrdil. Žalovaný po preskúmaní v odvolaní uvedených námietok
zistil, že záver správcu dane je v súlade s Daňovým poriadkom a rozhodnutie vychádza z objektívne
zisteného skutkového stavu.
4. Žalovaný k námietke odvolávajúceho sa daňového subjektu k výške úroku 15% a počítaniu lehôt od

24.09.2016 poukázal na skutočnosť, že správca dane nevrátil nadmerný odpočet za jún 2016 podľa
§ 79 ods. 1 zákona o DPH, ale vykonal u odvolávajúceho sa za uvedené obdobie daňovú kontrolu
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH. Pretože nedodržal šesťmesačnú lehotu, bola
výška úroku a jeho výpočet stanovený podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH. Lehoty (dni omeškania)
na vrátenie nadmerného odpočtu sa počítajú od uplynutia šiestich mesiacov od dňa nasledujúceho po

uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia.

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
5. Proti rozhodnutiu žalovaného podal v zákonom stanovenej lehote žalobca správnu žalobu, v ktorej
namietal,žesprávcoviadanenemaliprivýpočtepredmetnéhoúrokuzohľadniťlenvnútroštátnepredpisy,

ale mali pri kalkulácii predmetného úroku použiť aj právne normy zaväzujúce Slovenskú republiku z titulu
jej členstva v Európskej únii.
6. Podľa názoru žalobcu sú ustanovenia § 79a ods. 1 a 2 zákona o DPH a s nimi súvisiace ustanovenia
§ 85ke zákona o DPH vo vzťahu k otázke dodržania zásady ekvivalencie a efektivity DPH, zásady
neutrality DPH a zásady proporcionality DPH celkom jednoznačne v rozpore s týmito zásadami, k čomu

poukázal aj na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-107/10, z ktorého citoval. Takisto tvrdil, že označené
ustanovenia zákona o DPH sa priečia zásade právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.
7. Žalobca namietal, že priznaný úrok je kalkulovaný až za obdobie po šiestich mesiacoch odo dňa
uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Ustálená judikatúra SD EÚ pritom
zakotvuje pre správcov dane povinnosť úročiť vracaný nadmerný odpočet DPH úrokom, ktorý je vždy

kalkulovaný za obdobie, ktoré sa začína už uplynutím lehoty, v ktorej mal byť nadmerný odpočet DPH
zdaniteľnej osobe obvykle nahradený, čo je v prípade žalobcu, v zmysle ustanovení § 79 ods. 1 druhá
veta zákona o DPH, lehota 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce
po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Poukázal pritom na ustálenú judikatúru
SD EÚ, a to rozhodnutie C-120/15 vo veci Kovozber, s.r.o, proti Daňovému úradu Košice, ako i ďalšie

rozhodnutia v spojených veciach C-286/94, C-340/95, C-401/95 a C-47/96, a tiež C-107/10, C-431/12
a C-25/07, z ktorých citoval. Namietal, že žalovaný sa s touto argumentáciou žiadnym spôsobom vo
svojom rozhodnutí nevysporiadal, pričom bol to práve SD EÚ, ktorý vo svojom rozhodnutí C-120/15
vyslovene riešil otázku slovenskej právnej úpravy a celkom jednoznačne uviedol, že výška úrokov
nadmerného odpočtu by mala byť stanovená ekvivalentne vo vzťahu k úrokom uplatňovaným pri

obdobných nárokoch a že lehota 6 mesiacov, počas ktorých majú správcovia dane právo zadržiavať
vrátenie nadmerného odpočtu titulom vykonávania daňových kontrol bez toho, aby toto kompenzovali
úrokom za dané obdobie, odporuje právu Európskej únie z titulu rozporu s vyššie uvedenými zásadami.
8. Konajúci súd by mal vo veci vysloviť právny názor, podľa ktorého žalobcovi patrí nárok na úrok
z nadmerného odpočtu minimálne vo výške 10% ročne (na základe právnej úpravy obsiahnutej v

ustanoveniach § 79 ods. 3 Daňového poriadku platnej a účinnej do 31.12.2017), alternatívne vo výške
15%ročne(nazákladeekvivalentnejprávnejúpravyobsiahnutejvustanoveniach§156ods.2Daňového
poriadku), a to za obdobie od 24.09.2016 vrátane až do úplného vrátenia sumy nadmerného odpočtu
vo výške 23.849,86 € žalobcovi.
9. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 03.04.2018. Zotrval pritom na argumentácii uvedenej v

odôvodnení žalovaného, ako i správcu dane a zopakoval, že keďže od uplynutia posledného dňa lehoty
na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2016 uplynulo viac ako 6 mesiacov (výkon
kontroly od 20.09.2016 do 04.08.2017), správca dane priznal žalobcovi úrok za oneskorené vrátenie
nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2016 vo výške 140,80 €.10. Žalovaný uviedol, že z viacerých rozsudkov SD EÚ, ktoré sa zaoberali výkladom čl. 183 Smernice
2006/112/ES, napr. rozsudok C-107/10, ale aj z rozsudkov C-431/12, C-654/13 a C-120/15, vyplynul v
súvislosti s aplikáciou vnútroštátneho práva záver, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať

finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením,
ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej
neutrality. Prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky,
za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania.
11. Žalovaný k námietke žalobcu ohľadom požadovanej výšky úroku 15% a počítaniu lehôt od

24.09.2016 poukázal na skutočnosť, že správca dane nevrátil nadmerný odpočet za jún 2016 podľa § 79
ods. 1 zákona o DPH, ale vykonal u žalobcu za uvedené obdobie daňovú kontrolu nadmerného odpočtu
podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH. Keďže kontrolu neskončil do šiestich mesiacov, bola výška úroku a jeho
výpočet stanovené podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH. Lehoty (dni omeškania) na vrátenie nadmerného
odpočtu sa počítajú od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2, alebo odseku 5 do dňa jeho vrátenia. Pri správe daní sú

daňové orgány povinné postupovať v súlade s daňovými zákonmi, ale aj Ústavou Slovenskej republiky,
a preto nie sú oprávnené priznávať úrok z omeškania v inej výške a za iné obdobie, ako je stanovené
zákonomoDPH.Naneprimeranúvýhoduzpriznaniaúrokupožadovanéhožalobcomžalovanýpoukázal
na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/43/2016-247 zo dňa 07.12.2016. Žalovaný tak
dospel k záveru, že postup správcu dane pri výpočte lehôt a použitej úrokovej sadzbe podľa § 79a

zákona o DPH je správny a v súlade s platnými ustanoveniami zákona o DPH.
12. Krajský súd v Žiline v posudzovanej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 30S/117/2017 zo dňa
20.11.2018,ktorýmsprávnužalobupostupompodľa§190SSPzamietol,pričomžalobcoviažalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade kasačnej sťažnosti
žalobcu rozsudkom sp. zn. 10Sžsfk/29/2019 zo dňa 26.01.2021 rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.

zn. 30S/117/2017-69 z 20.11.20218 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku
okrem iného, uviedol, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu, pokiaľ ide o jeho vlastnú argumentáciu,
v nedostatočnej miere reflektuje na podstatné námietky uvádzané sťažovateľom v žalobe.
13. Krajský súd v Žiline (ďalej „správny súd“) opätovne v prejednávanej veci rozhodol rozsudkom sp. zn.
30S/50/2021 zo dňa 28. júla 2021, ktorým žalobu postupom podľa § 190 SSP zamietol, pričom žalobcovi

a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
14. Správny súd poukázal na skutočnosť, že po vydaní pôvodného rozsudku správneho súdu sp.
zn. 30S/117/2017 zo dňa 20.11.2018 bolo prijaté stanovisko Správneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 30. októbra 2019 sp. zn. Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas

daňovej kontroly. Podľa uvedeného stanoviska vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej
republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke druhej vety zákona o DPH v znení účinnom od 01. januára
2017 nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s
právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.

15. Správny súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalobca splnil všetky podmienky pre priznanie
úroku z nadmerného odpočtu zakotvené v § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty. S poukazom na
ustanovenie § 79a ods. 2 zákona o DPH správny súd uviedol, že nakoľko v prejednávanom prípade
posledný deň lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu bol 23.09.2016, doba 6 mesiacov od tohto dňa
uplynula dňom 23.03.2017. Počiatočný deň nároku na úrok v prípade žalobcu bol teda 24.03.2017. K

výške úrokovej sadzby správny súd uviedol, že keďže základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky ku dňu 01.01.2017 predstavovala 0,00% a teda dvojnásobok tejto základnej úrokovej sadzby
nedosiahol 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu u žalobcu sa použila ročná úroková sadzba
vo výške 1,5%. V spôsobe výpočtu úroku z nadmerného odpočtu daňovým úradom u žalobcu správny
súd pochybenie nezistil, a preto ho považoval za správne a v súlade so zákonom.

16. Správny súd k námietkam žalobcu uviedol, že priznanie úrokov vo výške 10% ročne zo zadržanej
sumy od uplynutia zákonnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia daňovému
subjektu, ktorého sa domáha žalobca za obdobie od 24.09.2016 vrátane až do dňa úplného vrátenia
nadmerného odpočtu vo výške 23.849,86 € žalobcovi, sa súdu javí ako neprimeraná výhoda pre
kontrolovaný daňový subjekt v porovnaní s inými daňovými subjektmi, u ktorých kontrola vykonaná

nebola. Zúročenie zadržaných finančných prostriedkov sadzbou 10% by totiž znamenalo ich také
ekonomické zhodnotenie, ktoré by v danom čase nebolo možné na bankovom trhu dosiahnuť. Ročná
úroková sadzba 10% totiž prevyšuje priemerné úrokové miery nielen z vkladov fyzických a právnických
osôb, ale aj z úverov (vrátane krátkodobých) v relevantnom čase na slovenskom bankovom trhu. Vtej súvislosti správny súd poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Sžsfk/75/2017 zo dňa 27.06.2019, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k obdobnému záveru.
17. Správny súd poukázal i na rozhodnutie uverejnené pod č. 28/2021 v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a súdov Slovenskej republiky č. 2/21. Podľa bodu III. označeného rozhodnutia počítaním úroku
z nadmerného odpočtu po uplynutí všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu na základe
podania daňového priznania, bez stanovenej primeranej lehoty na výkon daňovej kontroly, by bola
popretá zásada ekvivalencie a efektivity a bol by obmedzený výkon práva štátu na zabezpečenie
riadneho výberu daní prostredníctvom daňovej kontroly. Z bodu 47. odôvodnenia rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/48/2019 zo dňa 28. mája 2020 vyplýva, že výška náhrady
za zadržanie by podľa názoru súdu mohla zodpovedať priemernej úrokovej sadzbe, ktorú by platiteľ
dosiahol pri krátkodobom vklade finančných prostriedkov vo výške zadržaného nadmerného odpočtu
v peňažnom ústave. Túto kompenzáciu, ktorá patrí poctivému daňovníkovi po dobu zákonného
preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné odlíšiť od úroku z nadmerného
odpočtu DPH podľa § 79 Daňového poriadku, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení odpočtu od uplynutia

zákonných lehôt v prípadoch, keď sa daňová kontrola vôbec nezačala. V takých prípadoch zákon jasne
určuje lehoty, v ktorých je správca dane povinný nadmerný odpočet vrátiť a nedodržanie týchto lehôt
má povahu sankcie pre správcu dane za porušenie povinnosti stanovenej zákonom. Kompenzácia vo
forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu trvania daňovej kontroly však nemôže mať
povahu sankcie pre kontrolujúci orgán správy dane, pretože počas daňovej kontroly ešte nie je jasné,

či bude táto ukončená bez nálezu a nadmerný odpočet bude vrátený, alebo bude platiteľovi vyrubený
rozdiel dane.
III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde
18. Žalobca (ďalej „sťažovateľ“) podal proti rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť dôvodiac, že
správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a že rozhodol
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a nerešpektoval záväzný právny názor vyslovený v
zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti (§ 440 ods. 1 písm. f), g) a i) SSP). Napadnutý rozsudok
správneho súdu navrhol zmeniť tak, aby súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj
prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

19. Sťažovateľ považuje argumentáciu správneho súdu uvedenú v bodoch 15. a 16. tohto rozsudku
za absurdnú a odtrhnutú od podnikateľskej reality, pretože i. subjekt, ktorý má v dôsledku daňovej
kontroly zadržané prostriedky nadmerného odpočtu DPH, by tieto finančné prostriedky mohol použiť na
podnikanie, v dôsledku čoho by mohol jeho výnos z týchto finančných prostriedkov výrazne presiahnuť
čiastku generovanú úročením 10% ročným úrokom, ii. už len zo samotnej povahy takto zadržaných

finančných prostriedkov (ktoré boli použité na platbu za dodanie tovaru, resp. služieb) vyplýva, že
nejde o finančné prostriedky, ktoré mal daňový subjekt záujem zhodnocovať úročením v banke, ale
práve naopak, použitím na svoju podnikateľskú činnosť, iii. žiadny racionálne uvažujúci podnikateľský
subjekt (do tejto kategórie však rozhodne nepatria banky, ktoré zhodnocujú peniaze svojich vkladateľov
poskytovaním úverov) nezhodnocuje svoje peniaze vkladaním na bankové účty, ale práve naopak,

investovaním do svojho podnikania, t. j. do financovania nákladov svojej podnikateľskej činnosti za
účelom dosahovania výnosov zo svojej podnikateľskej činnosti.
20. Vo vzťahu k výške uplatňovaného úroku sťažovateľ uviedol do porovnania ustanovenie § 156 ods. 2
Daňového poriadku súvisiace s úrokom z omeškania patriacim štátu za oneskorenú úhradu DPH, podľa
ktorého je stanovená výška úroku až na úrovni štvornásobku základnej úrokovej sadzby ECB, a ak táto

úroková sadzba nedosiahne 15%, vo výške 15%. Sťažovateľ sa nestotožňuje s argumentáciou súdu v
tom smere, že úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH a úrok z omeškania podľa
§ 156 ods. 2 Daňového poriadku nie je možné porovnávať z dôvodu odlišnej povahy úrokov, keď prvý z
nich má plniť kompenzačnú funkciu, zatiaľ čo druhý z uvedených má sankčný charakter. Podľa mienky
sťažovateľa ani úrok z omeškania podľa § 156 ods. 2 Daňového poriadku nemá sankčný charakter.

21. Sťažovateľ poukázal i na ďalšie úrokové sadzby (§ 79 ods. 3 Daňového poriadku, § 16 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) a zhrňujúc uvádza, že takýto postup diferencovaného
stanovovania úrokovej sadzby stavia daňové subjekty v porovnaní s orgánmi správy daní, obdobné
nároky ktorých sú upravené v ustanoveniach § 156 ods. 2 Daňového poriadku, celkom jednoznačne do

pozície nerovnoprávnych a diskriminovaných subjektov, a súčasne stavia nárok na spravodlivú výšku
úroku z nadmerného odpočtu do pozície nerovnoprávneho nároku aj vo vzťahu k ostatným obdobným
nárokom daňových subjektov.22. Svoju argumentáciu podporil i rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci C-654/13 Delphi
Hungary Autóalkatrész Gyártó kft. proti Nemzeti Adó a Vámhivatal Nyugat-dunántúli Regionális Adó
Főigazgatósága (NAV) zo 17. júla 2014, rozsudok SD EÚ vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o. proti

Daňovému úradu Košice z 21. októbra 2015), z ktorých podľa jeho názoru zhodne vyplýva, že v prípade
absencie právnej úpravy EÚ prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby
v súlade so zásadou ekvivalencie a efektivity stanovil podmienky (pravidlá), za ktorých majú byť takéto
úroky zaplatené a ktoré nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených
na ustanoveniach vnútroštátneho práva.

23. Na základe uvedeného sťažovateľ považuje ustanovenia § 79a ods. 1 a 2 zákona o DPH za rozporné
so zásadami ekvivalencie, efektivity, neutrality a proporcionality DPH pri určovaní výšky predmetného
úroku.
24. Sťažovateľ ďalej namieta, že správny súd sa nevysporiadal s argumentáciou uvedenou v žalobe,
ktorou namietal rozpor ustanovení § 79a ods. 1 a 2 zákona o DPH s právnymi predpismi EÚ čo do
doby úročenia i v otázke neprijateľnej retroaktivity. Správny súd sa podľa mienky sťažovateľa obmedzil

len na všeobecné konštatovanie o existujúcej právnej úprave, správnu aplikáciu ktorej sťažovateľ
nespochybnil, avšak o ktorej sa sťažovateľ domnieva, že je v rozpore s právom EÚ.
25. Podľa názoru sťažovateľa závery stanoviska Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019 s prejednávanou vecou a žalobnými námietkami vecne
nijako nesúvisia.

26. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom správneho súdu, podľa ktorého by mala byť norma
identifikujúca výšku úroku procesnou normou, v dôsledku čoho by malo platiť retroaktívne zníženie
tohtoúroku.Sťažovateľnespochybňuje,žeprinormáchprocesnéhocharakterujeretroaktivitaprípustná,
rozhodne však nemôže súhlasiť s tým, že by norma identifikujúca sumu úroku, definujúceho bez
akýchkoľvek pochybností samotný obsah hmotno-právneho nároku dotknutého subjektu, určite nie

spôsob jeho uplatnenia, mala byť procesnou normou.
27. Sťažovateľ má za to, že nezákonným rozsudkom správneho súdu bol ukrátený na subjektívnych
právach, a to na úrok z nadmerného odpočtu DPH kalkulovaný v primeranej výške a za primerané
obdobie, plne v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity, neutrality, právnej istoty a ochrany
legitímnej dôvery a proporcionality DPH a riadne odôvodnené rozhodnutia správcov dane, tak ako toto

právo vyplýva žalobcovi z ustanovení čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR, § 3 ods. 1, 2 a 10, § 63 ods. 2 a §
63 ods. 5 Daňového poriadku.

28. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2Sfk/3/2022 zo dňa 1. júla 2024
prerušil kasačné konanie o kasačnej sťažnosti žalobcu podľa § 100 ods. 2 písm. a) v spojení s § 452 ods.

1SSPdoskončeniakonaniavedenéhopredveľkýmsenátomtunajšiehosúdupodsp.zn.19SVs/4/2024.
Uznesením sp. zn. 19SVs/4/2024 z 13. februára 2025 veľký senát postupom podľa § 466 ods. 5 písm.
b) bod 2 SSP vrátil predloženú vec senátu 8S Najvyššieho správneho súdu, nakoľko dospel k záveru,
že v sporných otázkach zatiaľ nedošlo medzi kasačnými senátmi k judikatórnemu rozkolu a preto neboli
splnené zákonné podmienky na predloženie veci veľkému senátu.

29. Po odpadnutí prekážky kasačný súd uznesením sp. zn. 2Sfk/3/2022 zo dňa 8. apríla 2025 pokračoval
v kasačnom konaní.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
30. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd po preverení, že kasačná sťažnosť
sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§

439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo
jeho vydaniu, a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
31. Sťažovateľ v podstate namieta nesúlad vnútroštátnej právnej úpravy úroku podľa § 79a ods.
1 a 2 Zákona o DPH s pomerne rozsiahlou judikatúrou Súdneho dvora EÚ interpretujúcou čl. 183
smernice Rady č. 2006/112/ES, ktorá sa špecificky zaoberá otázkou kompenzácie dočasnej nemožnosti

kontrolovaného daňového subjektu nakladať s finančnými prostriedkami počas trvania daňovej kontroly.
Súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach uznal, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu môže byť v
zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly (rozsudok vo veci Molenheide a i. z 18. decembra
1997,spojenéveciC-289/94,C-340/95,C-401/95,C-47/96,bod41),súčasnevšakzdôraznil,ženakoľko
zdaniteľnáosobadočasnenemôžedisponovaťfinančnýmiprostriedkamivovýškenadmernéhoodpočtu,

je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím
je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality (uznesenie vo veci Kovozber z 21. októbra 2015,
C-120/15, bod 23, a tam citovaná judikatúra; tiež rozsudky vo veci technoRent International a i. z 12.
mája 2021, C-844/19, body 39 a 40, a vo veci HUMDA z 13. októbra 2022, C-397/21, bod 37).32. Súdny dvor EÚ ďalej konštatoval, že hoci v prípade neexistencie právnej úpravy Únie prináleží
vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za ktorých majú
byť takéto úroky zaplatené, najmä úrokovú sadzbu a spôsob výpočtu týchto úrokov, tieto podmienky

musia dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity, ako aj zásadu daňovej neutrality (rozsudok vo veci
Sole-Mizo a Dalmandi Mezőgazdasági z 23. apríla 2020, spojené veci C-13/18 a C-126/18, body
30 a 37 a tam citovaná judikatúra; uznesenie vo veci ZSE Elektrárne z 5. októbra 2023, C-151/23,
bod 29). Pod zásadou ekvivalencie sa rozumie, že uvedené vnútroštátne ustanovenia nesmú byť
menej priaznivé než pravidlá, ktoré upravujú podobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu

a pod zásadou efektivity sa zase rozumie to, že takéto vnútroštátne ustanovenia nesmú prakticky
znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie [rozsudok vo veci Varhoven
administrativen sad z 24. novembra 2022, C-289/21, bod 33 a tam citovaná judikatúra]. Prináleží však
vnútroštátnym súdom, ktoré majú ako jediné priame poznatky o vnútroštátnom práve, aby overili, či
podmienky zabezpečujúce vo vnútroštátnom práve ochranu práv vyplývajúcim z práva Únie, sú v súlade
so zásadami ekvivalencie a efektivity a aby preskúmali predmet a podstatné náležitosti podobných

prostriedkov vnútroštátnej povahy. Z tohto dôvodu musia tieto vnútroštátne súdy overiť podobnosť
dotknutých prostriedkov z pohľadu ich predmetu, príčiny a podstatných prvkov (rozsudok vo veci Sole-
Mizo a Dalmandi Mezőgazdasági, bod 40).
33. Súdny dvor EÚ zdôraznil, že na účely stanovenia spôsobu úročenia je potrebné prihliadať na zásadu
neutrality systému DPH tak, aby nebola narušená tým, že daňovník by znášal celé bremeno tejto dane

alebo jeho časť. Uviedol, že opatrenia prijaté členskými štátmi musia najmä umožniť zdaniteľnej osobe
získať za primeraných podmienok späť celú sumu pohľadávky vyplývajúcu z nadmerného odpočtu DPH,
čo znamená, že vrátenie musí byť vykonané v primeranej lehote a že prijatý spôsob vrátenia nesmie
v žiadnom prípade vystaviť zdaniteľnú osobu žiadnemu finančnému riziku (uznesenie vo veci Delphi
Hungary Autóalkatrész Gyártó zo 17. júla 2014, C-654/13, bod 31).

34. Súdny dvor EÚ v rozsudku v spojených veciach Sole-Mizo Zrt. (C-13/18), Dalmandi Mezögazdasági
Zrt. (C-126/18) z 23. apríla 2020 v bode 51 uviedol, že právo Únie a osobitne zásada efektivity a daňovej
neutrality sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia praxi členského štátu spočívajúcej vo výpočte úrokov
z nadmerného odpočtu odpočítateľnej DPH, zadržaného týmto členským štátom nad rámec primeranej
lehoty v rozpore s právom Únie, uplatnením sadzby, ktorá zodpovedá základnej sadzbe vnútroštátnej

centrálnej banky, ak na jednej strane táto sadzba je nižšia než sadzba, ktorú by zdaniteľná osoba, ktorá
nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za požičanie sumy rovnajúcej sa uvedenej sume, a na druhej
straneúrokyzdotknutéhonadmernéhoodpočtuDPHsapočítajúzadanézdaňovacieobdobie,pričomsa
neuplatníúrok,ktoréhocieľomjekompenzovaťzdaniteľnejosobezníženiepeňažnejhodnotyspôsobené
uplynutím času od tohto zdaňovacieho obdobia až do skutočného zaplatenia týchto úrokov. Okrem toho,

takáto prax nie je spôsobilá kompenzovať hospodársku záťaž neoprávnene zadržaných súm dane, čo
je v rozpore so zásadou daňovej neutrality (uznesenie vo veci SOLE-MiZo z 20. júna 2023, C-426/22,
bod 48).
35. Je potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor EÚ sa k existencii práva na úročenie za zadržaný nadmerný
odpočet vyjadril i v situáciách, keď išlo o regulárne daňové kontroly (rozsudok vo veci technoRent

International a i., už citovaný, bod 39; rovnako rozsudok vo veci Kovozber, alebo vo veci HUMDA z 13.
októbra2022,C-397/21,bod37),tedaajkeďnebolnadmernýodpočetzadržanývrozporesprávomÚnie
(ako to bolo v spojených veciach Sole-Mizo Zrt. (C-13/18), Dalmandi Mezögazdasági Zrt. (C-126/18) z
23. apríla 2020 a vo veci SOLE-MiZo z 20. júna 2023), ale keď nebol nadmerný odpočet DPH vrátený
v primeranej lehote.

36. K dobe, počas ktorej by sa zadržaný nadmerný odpočet mal úročiť, Súdny dvor EÚ uviedol, že
v prípade neexistencie právnej úpravy Únie patrí do procesnej autonómie členských štátov určenie
dátumu, od ktorého sú úroky dlhované, za rešpektovania zásad ekvivalencie a efektivity (uznesenie vo
ZSE Elektrárne, bod 30).
37. K otázke dĺžky tejto primeranej lehoty sa Súdny dvor EÚ vyjadril v rozsudku vo veci Kovozber,

kde v bode 26 uviedol: „Treba však konštatovať, že taká vnútroštátna právna úprava nie je v súlade
s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady daňovej neutrality pripomenutej v bode 21 tohto uznesenia,
podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v
prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce
nadmernému odpočtu DPH zdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesť - až

dvanásťkrát dlhšie, ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca.“
38. Lehotu 180 dní na vrátenie dane stanovenej pre nových platiteľov DPH označil Súdny dvor EÚ
rovnako za neprijateľnú v rozsudku vo veci Alicja Sosnowska C-25/07 z 10. júla 2008 v bode 27
a 33. Naopak v rozsudku vo veci Enel Maritsa Iztok 3 AD C-107/10 z 12. mája 2011 v bode 49odobril vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá umožňovala prenesenie DPH do troch zdaňovacích období
nasledujúcich po zdaňovacom období, v ktorom k predmetnému nadmernému odpočtu došlo.
39. Vo veci ZSE Elektrárne s.r.o. C-151/23 Súdny dvor EÚ tiež uviedol, že z judikatúry Súdneho dvora

EÚ vyplýva, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok uvedených v čl. 183
smernice č. 2006/112/ES, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že
zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti (rozsudok z 12.
mája 2021, technoRent International a i., C-844/19, EU:C:2021:378, bod 37, ako aj citovaná judikatúra).
Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok

vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční
v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob
vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko. Ak by zdaniteľná
osoba nemala nárok na úroky z omeškania v prípade, že k vráteniu nadmerného odpočtu DPH nedôjde
v primeranej lehote, vznikla by jej tým ujma, čo je v rozpore so zásadou daňovej neutrality (pozri v tomto
zmysle rozsudok z 12. mája 2021, technoRent International a i., C-844/19, EU:C:2021:378, body 38 a

39, ako aj citovanú judikatúru).
40. Súdny dvor EÚ tiež argumentuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží všetko, čo patrí do jeho
právomoci, aby zabezpečil plný účinok citovaného článku 183 tak, že podá výklad vnútroštátneho práva,
ktorýjevsúladesprávomÚnie(uznesenievoveciZSEElektrárne,bod29).SúdnydvorEÚvšakrovnako
uviedol, a to v kontexte smernice č. 2006/112/ES a jej článku 183, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že

vnútroštátny súd, ktorý je zodpovedný za uplatňovanie ustanovení práva Únie v rámci svojej právomoci,
je povinný zabezpečiť plný účinok týchto ustanovení v prípade potreby tým, že z vlastnej právomoci
neuplatní akékoľvek vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s týmto ustanovením (rozsudok vo veci
Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, bod 38).
41. Podľa záverov Súdneho dvora EÚ vo veci ZSE Elektrárne, C-151/23 z 5. októbra 2023, bod 28

prináleží vnútroštátnemu súdu, aby najmä vzhľadom na zásady neutrality, efektivity a ekvivalencie,
ako aj na všetky osobitosti veci, o ktorej rozhoduje, určil, či sa v prejednávanej veci má vrátenie
nadmerného odpočtu DPH považovať za uskutočnené v primeranej lehote, a pokiaľ zistí, že k tomuto
vráteniu v primeranej lehote nedošlo, určiť okamih, od ktorého sa úroky z omeškania pripočítajú k sume
nadmerného odpočtu.

42. S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov pripadlo kasačnému súdu posúdiť, či náhrada za
zadržiavanie nadmerného odpočtu upravená v § 79a zákona o DPH čo do výšky úroku ako aj doby
zúročenia zodpovedá zásade neutrality DPH, ako aj všeobecným zásadám ekvivalencie a efektivity pri
uplatňovaní práv garantovaných právnou reguláciou na úrovni EÚ, konkrétne či je uvedená vnútroštátna

právna úprava v súlade s vyššie citovanými právne záväznými rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ k
interpretácii článku 183 smernice Rady č. 2006/112/ES. Kasačný súd pripomína, že hoci ide o smernicu,
ktorá automaticky nemá priamy účinok, v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ sa vnútroštátna úprava
odporujúca článku 183 smernice neuplatňuje (rozsudok vo veci Ratti z 5. apríla 1978, C-148/78, bod 23;
rozsudok vo veci TDC z 21. decembra 2016, C-327/15 bod 84).

43. Je treba podotknúť, že úrok vo výške minimálne 15% ročne, ktorý podľa práva zaťažuje daňový
subjekt pre prípad nezaplatenia splatnej dane alebo daňového preddavku v zmysle § 156 ods. 2
daňového poriadku, nemožno porovnávať s náhradou za zadržanie odpočtu DPH počas daňovej
kontroly, ako to robí sťažovateľ v kasačnej sťažnosti. Výkon daňovej kontroly totiž na rozdiel od
nezaplatenia splatnej dane nie je porušením právnej povinnosti, ale inherentnou súčasťou spoločného

systému DPH, pričom výkon kontroly a s tým spojené zadržanie daňového odpočtu členskému štátu
EÚ nemožno uprieť po primeranú dobu dokonca bez akejkoľvek kompenzácie. V prejednávanom
prípade bola sťažovateľovi podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH priznaná náhrada za zadržanie
nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2016 až po uplynutí 6 mesiacov od posledného
dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu (23.09.2016) do dňa jeho vrátenia (14.08.2017), pričom

správca dane vychádzal z úrokovej sadzby vo výške 1,5% ako minimálnej sadzby podľa uvedeného
ustanovenia, keďže dvojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky v rozhodnom
čase nedosiahol túto hodnotu.
44. Tu posudzované otázky súladu vnútroštátnej právnej úpravy náhrady za zadržanie nadmerného
odpočtu DPH s právom EÚ boli predmetom konania vo veci vedenej pod sp. zn. 2Sžfk/42/2020, v ktorej

ich senát 8S kasačného súdu rozsudkom zo dňa 21. júla 2025 vyhodnotil nasledovne:
„Súlad ustanovenia § 79a ods. 2 zákona o DPH s právom Únie, vo vzťahu k dobe, za ktorú patrí
daňovému subjektu náhrada za zadržiavaný nadmerný odpočet (ďalej aj ako „úrok z nadmerného
odpočtu“) počas daňovej kontroly48. Kasačný súd najskôr vyhodnocoval, či doba, za ktorú sa má náhrada poskytovať podľa ustanovenia
§ 79a ods. 2 zákona o DPH, zodpovedá právu Únie, konkrétne požiadavkám nastaveným už vyššie
citovanou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že jeho závery

nedopadajú na situácie, kedy dochádza k preneseniu alebo k vráteniu nadmerného odpočtu v súlade
s Daňovým poriadkom (citované ustanovenia § 79 ods. 1, 2 a 5 Daňového poriadku) bez začatia
daňovejkontroly.Kasačnýsúdtakposudzovallenprimeranosťlehotyzadržiavanianadmernéhoodpočtu
z dôvodu uskutočnenej daňovej kontroly.
49. Súdny dvor EÚ vo svojej početnej judikatúre nastavil mantinely, v rámci ktorých sa vyhodnocuje,

či lehota, počas ktorej bol zdaniteľnej osobe zadržiavaný nadmerný odpočet aj z dôvodu vykonania
daňovej kontroly, je lehotou primeranou alebo nie. Z vyššie citovanej judikatúry vyplýva, že tieto sú
nastavené približne od prípustnej hranice lehoty troch mesiacov až do lehoty šiestich mesiacov (resp.
180 dní) začínajúcej/plynúcej odo dňa podania daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie, v
ktorom nadmerný odpočet DPH vznikol, pričom lehotu šiestich mesiacov Súdny dvor EÚ už považuje
za neprimeranú (bližšie body 38 až 41).

50. Vychádzajúc z už citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ kasačnému súdu prináleží vyhodnotiť, či
zákonné podmienky, tak ako sú nastavené v § 79a ods. 2 zákona o DPH, zodpovedajú požadovaným
zásadám daňovej neutrality, efektivity a ekvivalencie, a to napriek tomu, že určenie tejto lehoty patrí do
procesnej autonómie členských štátov.
51. Podľa citovaných ustanovení zákona o DPH vrátenie nadmerného odpočtu prichádza do úvahy, ak

nebola začatá daňová kontrola, (i) do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie
nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol; (ii) do 30 dní od uplynutia
lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1
Daňového poriadku) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný
odpočet vznikol alebo (iii) do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Uvedené znamená,

že ak vznikne platiteľovi DPH nadmerný odpočet v konkrétnom zdaňovacom období, tento mu správca
dane vráti najneskôr do 60 dní, respektíve do 61dní (pri 31 dní trvajúcom mesiaci) od podania daňového
priznania, v ktorom si nadmerný odpočet uplatnil. Ak však bola začatá daňová kontrola, môže to
znamenať, že šesťmesačná lehota, v rámci ktorej správca dane nie je povinný platiť náhradu za
zadržanie nadmerného odpočtu, môže byť predĺžená o ďalších približne 60 dní, keďže správca dane je

oprávnený začať daňovú kontrolu kedykoľvek v priebehu lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, teda
aj v posledný deň tejto lehoty.
52. Ustanovenie § 79a ods. 2 zákona o DPH vo vzťahu k vráteniu nadmerného odpočtu ako začiatok
úročenia pri jeho zadržaní v súvislosti s výkonom daňovej kontroly stanovuje uplynutie šiestich mesiacov
odo dňa, kedy malo dôjsť k vráteniu nadmerného odpočtu. Uvedená právna úprava tak podľa názoru

kasačného súdu nezodpovedá kritériám nastaveným Súdnym dvorom EÚ, ktorý už samotnú lehotu
šiestich mesiacov od podania daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný
odpočet DPH vznikol, nepovažuje za primeranú (bod 26 rozhodnutia Kovozber a tiež bod 27 a 33
rozhodnutia Alicja Sosnowska). Na strane druhej ale Súdny dvor EÚ hovorí, že lehota na vrátenie
nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho,

aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo
je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly (vec Enel Maritsa Iztok 3 AD bod 53, vec ZSE
Elektrárne s.r.o. bod 25).
53. Kasačný súd preto sumarizuje, že z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ vyplýva jednak, že
(i) lehota pre vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania

daňovej kontroly, (ii) predĺženie na účely preverenia oprávnenia na vrátenie odpočtu DPH, s ktorým je
spojený nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, však musí byť primerané (lehotu 180
dní, respektíve šesť mesiacov od podania daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie, v ktorom
nadmerný odpočet DPH vznikol, už za primeranú nepovažuje) a (iii) v prípade, že k vráteniu nadmerného
odpočtu dôjde po uplynutí primeranej lehoty, zásada daňovej neutrality vyžaduje, aby sa zdaniteľnej

osobenahradilifinančnéstratyzapríčinenétým,ženemohlapočasobdobia,zaktorénebolapožadovaná
suma nadmerného odpočtu DPH vrátená, s touto sumou disponovať, a to práve prostredníctvom úroku
z omeškania (vec Nidera BV C-387/16, bod 37, vec Enel Maritsa Iztok 3 AD C-107/10 z 12. mája 2011
bod 53).
54. Vychádzajúc z vyššie uvedeného kasačný súd zastáva názor, že právna úprava zákona o DPH,

konkrétne ustanovenie § 79a ods. 2, ktoré vznik nároku na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu
(úrok z nadmerného odpočtu) spája s uplynutím šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí
obvyklej (60/61 dní) lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, je v tejto časti v rozpore s právom Únie,
keďže takáto lehota sa v zmysle už citovanej judikatúry považuje za neprimeranú.55. Podľa ustálenej judikatúry je vnútroštátny súd zodpovedný za uplatňovanie ustanovení práva Únie. V
rámci svojej právomoci je preto povinný zabezpečiť ich plný účinok tak, že neuplatní žiadne ustanovenie
vnútroštátneho práva, ktoré nie je s nimi v súlade (pozri v tomto smere rozsudku Simmenthal z 9. marca

1978, C-106/77, odseky 21 a 24, ako aj Akerberg Fransson z 26. februára 2013, C-617/10, odsek
45). Vnútroštátne súdy sú povinné v prípade potreby ponechať neuplatnené akékoľvek ustanovenie
vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré je v rozpore s právom Únie (vec Delphi Hungary Autóalkatrész
Gyártó Kft. zo 17. júla 2014, C-654/13, body 39 a 40).
56. Z dôvodu rozpornosti časti ustanovenia § 79a ods. 2 zákona o DPH upravujúceho lehotu, ktorá sa

uplatní pri výpočte náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet, s právom Únie, kasačný súd v danej veci
túto časť predmetného ustanovenia neaplikoval. Následne posudzoval, či v právnom poriadku existuje
ustanovenie, ktoré by bolo analogicky uplatniteľné pre danú situáciu (vec C-844/19 z 12. mája 2021
technoRent bod 54 a 55).
57. Zákon o DPH upravuje lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu v § 79 ods. 1, 2 a 5 v režime, ktorý
je uvedený v bodoch 27 až 28 tohto rozsudku. Ide o lehoty, v ktorých sa nadmerný odpočet zdaniteľnej

osobe vráti bez vykonania kontrolného mechanizmu, teda bez vykonania daňovej kontroly. Tieto lehoty
sú však neaplikovateľné na daný prípad, keďže Súdny dvor EÚ umožnil „bezúročné“ predĺženie lehoty
na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za účelom vykonania daňovej kontroly za podmienky, že takéto
predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly (vec Enel
Maritsa C-107/10 body 52 a 53, vec Kovozber C-151/23 bod 26). Práve z uvedeného dôvodu lehoty

upravené v § 79 ods. 1, 2 a 5 zákona o DPH nie je možné pre daný prípad analogicky použiť, keďže
by aplikáciou daného ustanovenia došlo prakticky k popretiu rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora
EÚ prípustného predĺženia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu z dôvodu realizácie kontrolného
mechanizmu.
58. Ustanovenie § 79 ods. 6 zákona o DPH upravuje ďalšiu lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu,

ktorá sa viaže na vykonanie daňovej kontroly. Podľa tohto ustanovenia sa nadmerný odpočet zdaniteľnej
osobevrátivlehote10dníodskončeniadaňovejkontroly.Daňovákontrolamázákonomstanovenýstrop
jedného roka. Práve z dôvodu zákonom stanoveného jednoročného trvania daňovej kontroly analogická
aplikácia daného ustanovenia pre daný prípad rovnako neprichádza do úvahy. Naviac Súdny dvor EÚ
práve v už spomínanej veci Kovozber vyslovil, že článok 183 prvý odsek smernice Rady č. 2006/112/

ES sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet
úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení
daňovej kontroly.
59. Kasačný súd tak v právnych predpisoch upravujúcich režim DPH, konkrétne v zákone o DPH,
Daňovom poriadku a ani v iných predpisoch upravujúcich iné druhy daní, nenašiel ustanovenie, ktoré

by bolo analogicky (zásada ekvivalencie) použiteľné pri určení okamihu, od ktorého sa má náhrada za
zadržiavanie nadmerného odpočtu v dôsledku daňovej kontroly počítať. Ustanovenie, ktoré by určovalo
začiatok tejto lehoty, neobsahuje ani právna úprava Únie, ktorá skutočnosť vyplýva z už vyššie citovanej
judikatúry Súdneho dvora EÚ (napríklad bod 30 uznesenia Súdneho dvora vo veci C-151/23 z 5. októbra
2023, ZSE Elektrárne s.r.o.). Súdny dvor EÚ však opakovane hovorí, že vnútroštátnemu súdu prináleží v

prípade, ak k vráteniu nadmerného odpočtu DPH nedošlo v primeranej lehote, určiť okamih, od ktorého
sa úroky z omeškania pripočítajú k sume nadmerného odpočtu (vec ZSE Elektrárne s.r.o. C-151/23 z
5. októbra 2023, bod 28).
60. Kasačnému súdu tak v práve posudzovanej veci prináležalo určiť okamih, od ktorého sťažovateľovi
vzniká nárok na náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet DPH, a to podľa zásad, ktoré vyplývajú z

práva Únie. Konkrétne z už vyššie citovanej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ, ktorá ako už bolo
uvedené, stanovila mantinely pre lehotu, počas ktorej za zadržiavanie nadmerného odpočtu z dôvodu
uskutočnenej daňovej kontroly nevzniká nárok na náhradu (bližšie bod 49 tohto rozsudku).
61. Vychádzajúc práve z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ kasačný súd zastáva názor, že
zadržiavanie nadmerného odpočtu DPH bez náhrady v zmysle § 79a zákona o DPH na účely výkonu

daňovej kontroly je v súlade s rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora EÚ, ak lehota na vrátenie
nadmernéhoodpočtuDPH,poktorejuplynutívznikánároknanáhraduvzmysle§79azákonaoDPH,nie
je v prípade začatia daňovej kontroly dlhšia ako štyri mesiace od uplynutia lehoty na podanie daňového
priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom mohol byť nadmerný odpočet odpočítaný v zmysle § 79 ods.
1 zákona o DPH. Konkrétne tak ide o lehotu päť mesiacov od uplynutia lehoty na podanie daňového

priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Kasačný súd súčasne navyše
pripomína, že z už citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ, ako aj z ostatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR vo veci ZSE Elektrárne, s.r.o. vyplýva, že posudzovanie primeranosti lehoty zadržiavania
nadmerného odpočtu bude vždy závisieť od okolností konkrétneho prípadu (postup a zistenia daňovýchorgánov v konkrétnom momente, súčinnosť účastníka konania a pod.) s potenciálom úpravy doby
zadržiavania nadmerného odpočtu DPH bez náhrady v zmysle § 79a zákona o DPH počas prebiehajúcej
daňovej kontroly.

62. V ďalšom konaní preto bude úlohou správcu dane posúdiť na základe obsahu administratívneho
spisu z daňovej kontroly týkajúcej sa oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za
zdaňovacie obdobie júl 2013 (kasačný súd tento administratívny spis nemal k dispozícii) aj samotný
priebeh daňovej kontroly so zameraním na úkony v určenom období (bod 61 tohto rozsudku). Pôjde o
úkony vykonané v rámci daňovej kontroly, ktoré spadajú do obdobia piatich mesiacov od uplynutia lehoty

na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Dôraz
bude klásť správca dane na to, či nebol určité obdobie pasívny a umelo tak nepredlžoval dĺžku daňovej
kontroly zohľadniac pritom samozrejme aj prípadnú pasivitu/nesúčinnosť samotného sťažovateľa. V
prípadoch očividnej pasivity správcu dane by totiž prichádzalo do úvahy aj stanovenie inej, kratšej
lehoty ako päť mesiacov od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v
ktorom nadmerný odpočet vznikol, počas ktorej by bolo namieste priznanie náhrady zo zadržiavaného

nadmerného odpočtu. Kasačný súd týmto nijako nespochybňuje Súdnym dvorom EÚ priznanú legitimitu
predĺženia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu z dôvodu uskutočnenia daňovej kontroly, nárok na
náhradu za zadržiavaný odpočet však musí vzniknúť tak, aby boli zachované zásady daňovej neutrality,
ekvivalencie a efektivity. Na strane druhej však výkon daňovej kontroly musí byť efektívny, keďže daňový
subjektnemôžepourčitéobdobiedisponovaťsfinančnýmiprostriedkami,ktorésivpodobeDPHuplatnil.

Súlad ustanovenia § 79a ods. 2 zákona o DPH s právom Únie, vo vzťahu k výške úroku z nadmerného
odpočtu zadržiavaného počas daňovej kontroly
63. Už z citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ (bližšie body 34 až 36 tohto rozsudku) vyplýva, že výška
úroku z nadmerného odpočtu ustanovená v § 79a ods. 2 zákona o DPH ako dvojnásobok základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky (ďalej len „ECB“) platnej prvý deň kalendárneho roka, za

ktorý sa úrok počíta a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5%, je nastavená
rigidne a nevyhnutne nemusí zohľadňovať kritériá efektivity, ktoré Súdny dvor EÚ vymedzil, t. j. nemusí
vždy zohľadňovať to, čo by zdaniteľná osoba, ktorá nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za
požičanie sumy rovnajúcej sa sume zadržaného nadmerného odpočtu.
64. Podľa názoru kasačného súdu súčasná právna úprava úročenia zadržaného nadmerného odpočtu

podľa § 79a zákona o DPH môže byť v rozpore so zásadami práva Únie a konkrétne smernice Rady č.
2006/112/ES, a to pokiaľ ide aj o zákonom stanovenú výšku úrokov. Je potrebné zdôrazniť, že Súdny
dvor EÚ sa konštantne vyjadruje, že stanovenie sumy úrokov za zadržaný nadmerný odpočet nesmie
viesť k tomu, aby bola zdaniteľná osoba zbavená primeranej náhrady za stratu spôsobenú vrátením
DPH, ktoré nebolo vykonané v primeranej lehote. Ustanovenie § 79a zákona o DPH tomuto princípu

nemusí vždy vyhovovať. Meradlom pre určenie, či to tak v konkrétnom prípade bude alebo nebude, je
výška základnej úrokovej sadzby ECB v relevantnom období. Uvedené teda znamená, že ustanovenie §
79a ods. 2 zákona o DPH nie je v rozpore s právom Únie automaticky, na rozdiel od zákonom stanovenej
doby na vznik nároku na náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu v prípade začatej daňovej
kontroly.

65. S poukazom na uvedené kasačný súd na účely vyhodnocovania súladu ustanovenia § 79a ods.
2 zákona o DPH v časti výšky úroku z nadmerného odpočtu s právom Únie v práve posudzovanej
veci porovnával sadzbu základnej úrokovej sadzby ECB v relevantnom období, t. j. od 26.04.2014
do 10.07.2017 so sadzbou úroku na krátkodobých úveroch poskytovaných nefinančným podnikom.
Kasačný súd teda posudzoval, či zákonom stanovená výška úroku v relevantnom období zodpovedala

zásade efektivity, na ktorú Súdny dvor EÚ kladie v rámci svojej rozhodovacej činnosti dôraz. Zásada
efektivity vyžaduje, aby zdaniteľnej osobe bola pri zadržaní nadmerného odpočtu nad primeranú lehotu
poskytnutá taká sadzba, ktorú by zdaniteľná osoba, ktorá nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za
požičanie sumy rovnajúcej sa sume zadržiavaného nadmerného odpočtu.
66. Z prvostupňového rozhodnutia správcu dane mal kasačný súd preukázané, že základná úroková

sadzba ECB predstavovala (i) ku dňu 01.01.2014 0,025%; (ii) ku dňu 01.01.2015 0,05%, (iii) ku dňu
01.01.2016 0,05% a (iv) ku dňu 01.01.2017 0,00%. Z dôvodu, že dvojnásobok základnej úrokovej ECB
nedosiahol 1,5%, správca dane pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu použil zákonom stanovenú
ročnú úrokovú sadzbu vo výške 1,5%.
67. Následne kasačný súd zisťoval výšku úrokovej sadzby na krátkodobých úveroch poskytovaných

bankami na území Slovenskej republiky nefinančným podnikom v období od 01.01.2014 do 01.01.2017
(pre určenie úrokovej sadzby je rozhodujúca sadzba platná v prvý deň príslušného kalendárneho roka
- § 79a ods. 2 zákona o DPH) a na stránke www.nbs.sk zistil nasledovné údaje: (i) k 01.01.2014, pre
nefinančné spoločnosti, ostatné úvery, nové obchody, dohodnutá priemerná ročná úroková miera, priúveroch do 1 R - 1,80%; (ii) k 01.01.2015, pre nefinančné spoločnosti, ostatné úvery, nové obchody,
dohodnutá priemerná ročná úroková miera, pri úveroch do 1 R - 2,22%; (iii) k 01.01.2016, pre nefinančné
spoločnosti, ostatné úvery, nové obchody, dohodnutá priemerná ročná úroková miera, pri úveroch do

1 R - 2,05%; (iv) k 01.01.2017, pre nefinančné spoločnosti, ostatné úvery, nové obchody, dohodnutá
priemerná ročná úroková miera, pri úveroch do 1 R - 2,06%.
68. Vychádzajúc z vyššie uvedených úrokových sadzieb, ktorých výška preukázateľne prevyšuje sadzbu
1,5%, ktorá sa v práve posudzovanej veci aplikovala, ktorá skutočnosť má za následok dopad aj na
konečnú výšku priznanej náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet, kasačný súd zastáva názor, že v

danom prípade ustanovenie § 79a ods. 2 zákona o DPH aj v časti týkajúcej sa výšky úroku je v rozpore s
právom Únie a na túto posudzovanú vec tak nemohlo byť aplikované. Pre úplnosť kasačný súd dodáva,
že právo Únie nevyžaduje úplnú rovnosť/presnosť výšky úroku. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti uvádza,
že ide o paušálne úroky z omeškania (kompenzačné úroky), ktoré môžu byť v konkrétnych prípadoch
vyššie alebo nižšie, ako je skutočná strata (rozsudok Nidera, C-387/16 z 28. februára 2018, bod 36).
Dôležité však je, aby stanovená sadzba, aj pri menších odchýlkach, pokryla náklady na úver.

69. Kasačný súd v tejto súvislosti ešte dopĺňa, že ak by výška úroku podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH
bola vyššia ako tá, ktorá by vyplynula z aplikácie judikatúry Súdneho dvora EÚ na tento prípad, nebol by
to dôvod na neaplikáciu daného ustanovenia, pretože vnútroštátnemu zákonodarcovi nič nebráni prijať
právnu úpravu nad rámec toho, čo vyžaduje právo Únie, samozrejme za podmienky, že to nie je právnym
aktom Únie vylúčené.

70. V ďalšom konaní tak bude úlohou správcu dane posúdiť výšku úroku pri náhrade za zadržiavaný
nadmerný odpočet v intenciách právneho názoru, ktorý kasačný súd uviedol vyššie v bodoch 65 až 69.
71. Na dôvažok vo vzťahu k zásade ekvivalencie kasačný súd uvádza, že použitie ustanovenia § 79
Daňového poriadku, ktorého sa dovoláva sťažovateľ, a teda vztiahnutie výšky úroku v ňom uvedenom
na celé obdobie, počas ktorého sa úročí suma zadržaného nadmerného odpočtu, neprichádza do

úvahy. Ustanovenie § 79 Daňového poriadku zakotvuje výšku úroku pre omeškanie na strane správcu
dane, pričom v prípade zadržiavaného nadmerného odpočtu pri výkone daňovej kontroly, nie je správca
dane pri jeho vrátení v omeškaní, do tohto sa dostane až na 11. deň po dni ukončenia daňovej
kontroly (§ 79a ods. 6 zákona o DPH). Úrok z omeškania podľa § 79 Daňového poriadku má charakter
sankcie za nesplnenie povinností správcu dane, pričom náhrada za zadržiavanie nadmerného odpočtu

podľa § 79a ods. 2 tento sankčný charakter nemá. Nesankcionuje totiž správcu dane za porušenie
jeho povinností, ale kompenzuje daňovému subjektu, že dočasne nemôže disponovať finančnými
prostriedkami (ktoré zadržanie je zákonom predpokladané). Preto zásada ekvivalencie by vyžadovala
použitie § 79 Daňového poriadku na vec sťažovateľa iba v prípade, ak by bol správca dane práve v
takomto omeškaní. Rovnaký argument platí i pre možnú aplikáciu § 156 Daňového poriadku.

72. S poukazom na predchádzajúci bod by kasačný súd pri neaplikácii ustanovenia § 79a ods. 2 zákona
o DPH nemohol vyplniť medzeru v práve použitím analógie prostredníctvom § 79 a § 156 Daňového
poriadku, ako sa toho domáha sťažovateľ. V už citovanom rozsudku v spojených veciach Sole-Mizo a
Dalmandi Mezőgazdasági totiž Súdny dvor EÚ v bodoch 40 až 42 odmietol pomeriavať výšku úroku
za zadržaný nadmerný odpočet práve s poukazom na zásadu ekvivalencie, keď sa mu nejavilo, že by

nároky podľa vnútroštátneho práva boli ekvivalentné nároku podľa práva Európskej únie, pričom tvrdený
výhodnejší nárok podľa vnútroštátneho práva bol založený práve na omeškaní správcu dane, a nie
na ochrane daňového subjektu, podobne ako v práve rozhodovanej veci. Podobne výlučne z pohľadu
zásady efektivity, a nie zásady ekvivalencie, posudzoval Súdny dvor EÚ výšku úrokov v už citovanom
rozsudku vo veci HUMDA (bod 40).

73. Kasačný súd súčasne uvádza, že v zmysle uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci SOLE-MiZo z 20.
júna 2023, C-426/22, konkrétne z bodu 48 tiež vyplýva, že v prípade, ak je úrok vyplácaný s časovým
odstupom od vrátenia samotného nadmerného odpočtu (vo veci SOLE-Mizo to bolo 5 až 11 rokov), má
byť úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu valorizovaný.
74. Záverom kasačný súd konštatuje, že efektívnym riešením v danej situácii, ktoré napĺňa požiadavku

právnej istoty a predvídateľnosti práva, je zmena právnej úpravy relevantného ustanovenia § 79a zákona
o DPH zodpovedajúca aktuálnej judikatúre Súdneho dvora EÚ, ktorá je však iba v rukách zákonodarcu.“
V. Záver
45. Konajúci senát sa v plnom rozsahu stotožnil s citovanými závermi rozsudku sp. zn. 2Sžfk/42/2020
o potrebe neaplikovať v prejednávanej veci ustanovenie § 79a ods. 1 daňového poriadku z dôvodu,

že priznanie náhrady (úroku) za zadržanie nadmerného odpočtu až po uplynutí šiestich mesiacov od
skončeniavšeobecnejlehotynavrátenienadmernéhoodpočtuvzmysle§79aods.1daňovéhoporiadku
je v rozpore s právom Európskej Únie, keďže znemožnenie nakladania so zadržanými finančnými
prostriedkami po takúto dobu bez akejkoľvek kompenzácie pre kontrolovaný daňový subjekt sa v zmysleuž citovanej judikatúry považuje za neprimerané. Senát súhlasí aj s citovaným záverom, že lehota
5 mesiacov od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom
nadmerný odpočet vznikol, zodpovedá záverom judikatúry Súdneho dvora EÚ k primeranosti trvania

doby zadržania nadmerného odpočtu dane bez kompenzácie.
46. Senát 2S sa stotožnil s citovanými závermi rozsudku sp. zn. 2Sžfk/42/2020 aj pokiaľ ide o právnu
úpravu výšky úročenia podľa § 79a ods. 2 daňového poriadku. Táto úprava sa v individuálnych
prípadoch, ktorým je aj prípad sťažovateľa, môže dostať do rozporu s právom Európskej únie v závislosti
od výšky základnej úrokovej sadzby ECB v rozhodnom čase. Jej dvojnásobok v súdenej veci neprekročil

1,5% a preto správca dane pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu u sťažovateľa použil práve túto
ročnú úrokovú sadzbu. Senát súhlasí s názorom, že na účely vyhodnocovania súladu ustanovenia §
79a ods. 2 zákona o DPH v časti výšky úroku s právom Európskej únie je potrebné aj v posudzovanej
veci porovnať sadzbu základnej úrokovej sadzby ECB v relevantnom období so sadzbou úroku na
krátkodobých úveroch poskytovaných nefinančným podnikom, teda sadzbu, ktorú by zdaniteľná osoba,
ktorá nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za požičanie sumy rovnajúcej sa sume zadržiavaného

nadmerného odpočtu.
47. Z uvedených dôvodov kasačný súd s poukazom na citované odôvodnenie rozhodnutia senátu 8S
tunajšieho súdu sp. zn. 2Sžfk/42/2020 zo dňa 21. júla 2025 (§ 464 ods. 1 SSP) vyhodnotil kasačnú
sťažnosť sťažovateľa ako dôvodnú a keďže napadnutý rozsudok správneho súdu, ktorým správny súd
žalobu zamietol, vychádza rovnako ako rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g), § 191 ods. 1 písm. c/ SSP), postupoval podľa § 462
ods. 2 SSP a zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného aj
rozhodnutie správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.
48. V ďalšom konaní budú orgány finančnej správy postupovať spôsobom, ktorý je v citovanom rozsudku
vyššie označený bodmi 61, 62, 67 až 69. Správca dane a žalovaný sú pritom viazaní vyjadreným

právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP).
49. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.
1 SSP tak, že plne úspešnému sťažovateľovi priznal právo na úplnú náhradu trov kasačného konania,
ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne
správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
50. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.