Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 28, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/110/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120317135
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:6120317135.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov
senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: Mgr. Matej K r a j č i ,
PhD., advokát, Bratislava, Záhradnícka č. 51, zastúpený spoločnosťou REKEN & PARTNERS Law Firm
s. r. o., IČO: 36 783 188, Bratislava, Tichá č. 45, za ktorú koná JUDr. Boris Reken, proti žalovanej: A. B.
C. D. C. A. E. F. G. H. , narodená dňa XX.X.XXXX, trvale bytom C., I. J. XX, zastúpená spoločnosťou

advokátska kancelária agner & partners, s. r. o., IČO: 36 722 758, Bratislava, Špitálska č. 10, za ktorú
koná JUDr. Vojtech Agner, o zaplatenie sumy 3.492,17 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II.) zo dňa 10. februára
2022, č.k. 9 C 75/2020-138, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II.) zo dňa 10. februára
2022, č.k. 9 C 75/2020-138, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 10.2.2022, č.k. 9 C 75/2020-138, I. žalobu zamietol; II.
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, o ktorých výške
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Vychádzal zo žaloby doručenej
Okresnému súdu Banská Bystrica (upomínaciemu súdu) dňa 10.6.2020, ktorou sa žalobca voči
žalovanej domáhal zaplatenia sumy 3.492,17 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %

ročne zo sumy 3.492,17 € od 11.4.2019 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobca žalobu
odôvodnil tým, že v rámci svojej advokátskej činnosti ako advokát uzatvoril so žalovanou ako klientom
zmluvu o právnej pomoci zo dňa 2.9.2015, na základe ktorej vykonal pre žalovanú právne služby, na
základektorýchjejvyfakturovalfaktúrouč.XXXXXXXX,zodňa25.3.2019,splatnoudňa10.4.2019,cenu
za poskytnuté právne služby vo výške 3.492,17 €. Z dôvodu, že žalovaná nezaplatila svoje záväzky voči
nemu riadne a včas, jeho právny zástupca listom zo dňa 11.5.2020 označeným ako výzva na zaplatenie
dlžnej sumy, vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy, ktorú si neprevzala v odbernej lehote.

Uplatňované nároky eviduje vo svojom účtovníctve, pričom jeho faktúra č. XXXXXXXX
mala poradové číslo XXXX a bola vyhotovená dňa 25.3.2019. Napriek splatnosti fakturovaných súm a
viacnásobným výzvam na zaplatenie, žalovaná svoj dlh vo výške 3.492,17 € doteraz nezaplatila a nie
je ani predpoklad, že zaplatí zvyšnú časť dobrovoľne. Keďže žalovaná dlžnú sumu napriek jej splatnosti
doteraz nezaplatila, dostala sa svojim konaním do omeškania a tak je povinná uhradiť okrem dlžnej
istiny aj úroky z omeškania z dlžnej čiastky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej

faktúry až do ich zaplatenia.1.2.Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní vydal platobný rozkaz dňa 29.6.2020, sp.zn.
23 Up 1145/2020, ktorým zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 3.492,17 € s príslušenstvom. Žalovaná
podala proti uvedenému platobnému rozkazu včas odpor s odôvodnením.

2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie vyjadreniami právnych
zástupcov žalobcu a žalovanej, listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný
skutkový stav. Zo zmluvy o právnej pomoci zistil, že žalobca ako advokát na jednej strane a žalovaná ako
klient na strane druhej, uzatvorili dňa 2.9.2015 zmluvu o poskytovaní právnej pomoci prostredníctvom

žalobcu. Podľa článku II. bod 1. sa žalovaná zaviazala za právnu pomoc špecifikovanú v čl. I ods. 1
tejto zmluvy zaplatiť žalobcovi tarifnú odmenu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z.z. a žalobca vyúčtovať žalovanej úkony právnej služby. Z faktúry č.
XXXXXXXX, zo dňa 25.3.2019, splatnej dňa 10.4.2019 je zrejmé, žalobca vyfakturoval žalovanej za
poskytnuté právne služby sumu 3.492,17 €. Z výzvy na zaplatenie dlžnej sumy vyplýva, že žalobca
dňa 11.5.2020 zaslal žalovanej výzvu na úhradu faktúry č. 04032019, zo dňa 25.3.2019, splatnej dňa

10.4.2019, za poskytnuté právne služby vo výške 3.492,17 €; podľa poštovej doručenky (č.l. 13) si
žalovaná neprevzala výzvu v odbernej lehote. Z písomného podania žalobcu žalovanej zo
dňa 6.12.2018 a vyúčtovania náhrady trov konania zistil, že žalobca zaslal žalovanej vyúčtovanie trov
právneho zastúpenia s prehľadom úkonov právnych služieb, ktoré bolo žalovanej doručené do vlastných
rúk dňa 28.12.2018. Písomným podaním doručeným súdu dňa 11.11.2021 žalovaná vzniesla námietku

premlčania voči uplatnenému žalobnému nároku, keď žalobca podal návrh na vydanie platobného
rozkazu vo veci údajných nárokov na uhradenie odplát za žalobcom tvrdené úkony právnej služby
uvedené vo vyúčtovaní žalobcu až dňa 10.6.2020, pričom premlčacia doba týchto nárokov (ak by aj
existovali) by bola v zmysle vyššie uvedeného v trvaní troch rokov a tak všetky nároky žalobcu na odplatu
za také údajné úkony právnej služby (nároky na odmenu a nároky na príslušné režijné

paušály) uvedené vo vyúčtovaní žalobcu, pri ktorých by pri zohľadnení dátumu ich údajného poskytnutia
uvedeného vo vyúčtovaní v kolónke s označením „dátum“, nastal prvý deň nasledujúci po
dni ich splatnosti (resp. v zmysle vyššie uvedeného postačuje, ak objektívne nastať mohol), kedykoľvek
pred 10.6.2017 predstavujú premlčané nároky. V čase podania návrhu na vydanie platobného rozkazu
žalobcom boli premlčané všetky žalované (údajné) nároky žalobcu na uhradenie odplaty za úkony

právnej služby uvedené vo vyúčtovaní žalobcu, s výnimkou nároku na odplatu za úkon zo dňa 4.10.2018,
označený ako „Podanie na súd - Sťažnosť proti Uzneseniu OS BA V č. k. 1CbZm/12/2017 - 168“.
Zároveň poprela existenciu všetkých žalobcom uplatnených nárokov a poskytnutie úkonov právnych
služieb uvedených vo vyúčtovaní žalobcu, pretože poskytovanie týchto úkonov predmetné vyúčtovanie
nepreukazuje. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 16.11.2021 uviedol, že v zmysle

zmluvy zo dňa 2.9.2015, čl. II., bod 1. bol žalobca oprávnený vyúčtovať žalovanej tarifnú odmenu.
Podľa ustanovenia zákona č. 99/1963 (pravdepodobne Zb., poznámka odvolacieho súdu) a č. 301/2005
(pravdepodobne Z.z., poznámka odvolacieho súdu) plná moc bola udelená žalobcovi žalovanou na
zastupovanie v celom konaní, nie iba na jednotlivý úkon a konania ku dňu skončenia zastupovania neboli
skončené. Skončené bolo zastupovanie odvolaním plných mocí žalovanou. Momentom vypovedania

plných mocí vznikla povinnosť vyúčtovať odmenu a prvýkrát možnosť žiadať jej
úhradu. Taktiež podľa § 13 advokátskeho poriadku po skončení zastúpenia je advokát povinný bez
zbytočného odkladu vec s klientom písomne finančne vysporiadať a vrátiť mu všetky doklady, ktoré
mu zveril. Podľa zmluvy nebol advokát povinný vyhotoviť vyúčtovanie pred skončením súdnych konaní,
resp. pred skončením zastupovania a tak nemôže ísť o premlčaný nárok. Právny zástupca žalovanej

na pojednávaní konanom dňa 16.11.2021 poukázal na vyhlášku č. 655/2004 Z.z., ktorá viaže vznik
nároku na odmenu na vykonanie úkonov právnej služby, ako to bolo dohodnuté aj v zmluve o právnej
pomoci. K § 13 advokátskeho poriadku konštatoval, že ide skôr o formálne vysporiadanie skončenia
zastupovania. Právny zástupca žalobcu písomným podaním doručeným súdu dňa 22.11.2021 uviedol,
že žalobca poskytoval žalovanej právne služby na základe zmluvy o právnej pomoci

zo dňa 2.9.2015, pričom išlo o zastupovanie v konaniach na základe samostatne udelených plných
mocí žalovanou, ako vyplýva z predložených dôkazov v konaniach vedených
na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 33 Cb 63/2013; Okresnom súde Bratislava V. pod sp.zn. 1
Cbm 12/2017; Okresnom súde Bratislava II. pod sp.zn. 16 C 134/2011; Okresnom súde
Bratislava I. pri zápise zmien v spoločnosti ARTREST do obchodného registra; OR PZ Bratislava III pod

č. ČVS: ORPZ-BAIII-OPP2-25-292/2016 a č. ČVS: ORPZ-BAIII-OPP2-15-447/2015. Žalovaná
vypovedala žalobcovi všetky plné moci odvolaním zo dňa 24.9.2018, doručeným poštou žalobcovi dňa
25.9.2021, keď túto skutočnosť nemal na pojednávaní k dispozícii a navrhol jej doplnenie zo strany
žalobcu. Žalobca podaním zo dňa 10.10.2018 oznámil do uvedených príslušných konaní odvolanieplných mocí a ukončenie zastupovania, z dôvodu ktorého neobstojí námietka žalovanej o
premlčaní nárokov žalobcu na odmenu za právne zastupovanie. Právny zástupca žalobcu (správne
žalovanej, poznámka odvolacieho súdu) písomným podaním zo dňa 9.2.2022 zotrval na argumentácii

ohľadne popretia poskytovania žalobcom tvrdených úkonov právnej služby a zotrval
na námietke premlčania s výnimkou nároku na odmenu za úkon právnej služby zo dňa 4.10.2018.
Taktiež poprel, že by mal žalobca v predmetných konaniach vystavené splnomocnenia na zastupovanie
žalovanej až do právoplatného skončenia veci, nakoľko žalobca v tomto smere toto svoje tvrdenie
nepreukázal. Zmluva o právnej pomoci uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou mala povahu tzv.

rámcovej zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorej predmetom nebolo zastupovanie žalovanej v
konkrétnom súdnom konaní až do jeho právoplatného skončenia (prípadne dosiahnutie iného, či už
časovo alebo obsahovo konkrétneho výsledku činnosti žalobcu), preto na túto zmluvu nemožno bez
ďalšieho aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o príkaznej zmluve. V prípade pochybností
oobsahuprávnehovzťahumedzistranamisporu,je nevyhnutnéposúdiťvzťahvprospechžalovanejako
spotrebiteľa a zohľadniť aj princíp contra proferentem. V podaní žalobcu zo dňa 22.11.2021 sám žalobca

uviedol (preukázal priložením príslušného odstúpení zmluvy), že zmluva o právnej pomoci zanikla na
základe odstúpenia žalobcu, čo malo za následok zánik zmluvy o právnej pomoci s účinkami ex tunc
a na vzťah medzi žalobcom a žalovanou založený uvedenou zmluvou je nevyhnutné nazerať tak, ako
keby nikdy neexistoval.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 566 ods. 1 Obchodného
zákonníka, § 1 ods. 2, § 18 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 24 ods. 3 zákona č.
586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení účinnom od 1.6.2010, § 1 ods. 2, § 2 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, § 2 písm. a/, i/ zákona o ochrane spotrebiteľa,
§ 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dôvodiac nedôvodnosťou žaloby.
Uviedol, že v danej veci medzi stranami nebolo sporné, že žalobca ako advokát na jednej strane a
žalovaná ako klient na strane druhej uzatvorili dňa 2.9.2015 zmluvu o poskytovaní právnej pomoci
prostredníctvom žalobcu, v zmysle ktorej sa žalobca zaviazal vykonávať poskytovanie

právnej pomoci v súlade s pokynmi žalovanej, resp. v súlade s vopred
dohodnutým postupom. Podľa článku II. bodu 1., sa žalovaná zaviazala za právnu pomoc
špecifikovanú v čl. I ods. 1 tejto zmluvy zaplatiť žalobcovi tarifnú odmenu podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivostiSlovenskejrepublikyč.655/2004Z.z.ažalobcavyúčtovaťžalovanejúkonyprávnejslužby.
V konaní nebolo preukázané a ani žiadna zo strán netvrdila, že by žalovanej žalobca neposkytoval

právne služby ako fyzickej osobe na súkromné účely, preto nebolo sporným, že predmetný vzťah
medzi sporovými stranami bol vzťahom spotrebiteľským. Medzi žalobcom ako advokátom a žalovanou
ako klientkou, fyzickou osobou, je spotrebiteľský vzťah, žalobcu ako advokáta možno považovať za
dodávateľa, keďže poskytoval za odmenu právnu službu fyzickej osobe (žalovanej) na jej súkromné
účely a preto zmluvu o poskytovaní právnych služieb, ktorú uzatvorili žalobca ako advokát so žalovanou

ako fyzickou osobou nepodnikateľom je potrebné považovať za spotrebiteľskú. Spornou otázkou v
konaní bola oprávnenosť nároku žalobcu. Žalovaná en bloc poprela poskytnutie všetkých žalobcom
tvrdených úkonov právnej služby uvedených v jeho vyúčtovaní a (údajne z opatrnosti) namietla aj ich
premlčanie, s výnimkou nároku na odplatu za úkon zo dňa 4.10.2018, označený ako „Podanie na súd -
Sťažnosť proti Uzneseniu OS BA V č. k. 1CbZm/12/2017 - 168“. Súčasne žalovaná výslovne

poprela existenciu všetkých žalobcom uplatnených nárokov za poskytnutie úkonov právnej služby,
uvedenýchvovyúčtovanístým,žepredmetnévyúčtovanieposkytovanietýchtoúkonovvžiadnomsmere
nepreukazuje. Prvoinštančný súd poukázal na to, že v sporovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho
zodpovednosti čoho a na základe akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle §
132 ods. 1 C.s.p. musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností,

ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú
byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť) a
uviesť žalobný návrh; žalobným návrhom je súd viazaný. V predmetnom konaní si
žalobca uplatnil voči žalovanej odmenu za poskytnutie právnej služby, pričom bremeno tvrdenia, že
okrem iného, v zmysle § 18 ods. 4 zákona o advokácii žalovanú ako svojho klienta vopred informoval

o výške tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby, a to pred poskytnutím týchto úkonov, resp.
ešte pred začatím právneho zastupovania nesie žalobca, inak mu za takýto úkon odmena nepatrí.
Žalobca dôkazné bremeno v predmetnom konaní neuniesol, keď v prvom rade nepreukázal a ani
nenavrhol žiaden dôkaz na preukázanie svojich tvrdení, že skutočne vykonal právne služby, ktorési u žalovanej vyfakturoval faktúrou č. XXXXXXXX, zo dňa 25.3.2019 a ktoré mal vykonať
pre žalovanú v rámci svojej advokátskej činnosti na základe zmluvy o právnej pomoci zo dňa 2.9.2015,
ktorú spolu uzavreli. Súčasne žalobca netvrdil a ani vierohodným spôsobom nepreukázal, že by v

priebehu poskytovania právnej služby informoval žalovanú, t.j. svoju klientku, ktorá je spotrebiteľom
právnej služby, o výške odmeny za úkony právnej služby ešte pred začatím týchto úkonov (§ 18 ods. 4
zákona o advokácii). Dal do pozornosti dôvodovú správu k bodu 6 zákona č. 304/2009 Z.z., ktorá bližšie
rozvádza odôvodnenosť potreby zakotvenia § 18 ods. 4 zákona o advokácii, podľa ktorej „Obdobne ako
u notára, musí advokát vopred informovať spotrebiteľa právnej služby o cene úkonu právnej služby. Ak

si túto povinnosť nesplní a poskytne úkon právnej služby, zanikne mu zo zákona právo na odmenu za
tento úkon právnej služby. Cieľom je posilniť dôveru v advokátsky stav, pretože odmena za poskytovanie
právnej služby sa stane viac predvídateľnou. Prax totiž potvrdzuje, že najmä pri vysokých odmenách
spotrebiteľ právnej služby negatívne znáša oznam o celkovej konečnej odmene advokáta. Navrhované
ustanovenie zapadá do celkového kontextu právnej úpravy určenej na ochranu spotrebiteľa.“ S úmyslom
zákonodarcu a zavedením ustanovenia § 18 ods. 4 zákona o advokácii bolo zabezpečiť väčšiu ochranu

klienta ako spotrebiteľa, aby sa tak odmena za poskytovanie právnej služby stala viac predvídateľnou.
Je preto na ťarchu advokáta, aby pred začatím poskytovania právnej služby oznámil potencionálnemu
klientovi hodnotu svojich služieb, najmä pokiaľ jeho skutočným úmyslom bolo žiadať za svoje právne
služby odmenu tak, aby klient ako spotrebiteľ mal možnosť slobodne a hlavne dostatočne informovane
rozhodnúť sa, či jeho právne služby využije alebo nie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn.2MCdo15/2013).Podľa§18ods.4zákonaoadvokáciijetypickácivilno-právnanormavytvorená
na sankcionovanie advokáta v civilno-právnom vzťahu medzi advokátom a spotrebiteľom, v ktorej je už
obsiahnutá sankcia za jej porušenie v podobe zániku práva advokáta na odmenu za poskytnutie právnej
služby. V prípade naplnenia hypotézy neinformovania spotrebiteľa o výške odmeny za právne služby
pred začatím vykonávania právnych služieb samotné ustanovenie § 18 ods. 4 zákona o advokácii teda

obsahuje aj sankciu, že advokát nemá právo na žiadnu odmenu. Vzhľadom k tomu, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal, že by pred začatím poskytovania právnej služby informoval žalovanú
o výške odmeny, žalobu zamietol, pretože v zmysle ustanovenia § 18 ods. 4 zákona o advokácii
advokátovi odmena nepatrí. Z uvedených dôvodov sa ďalej nezaoberal skúmaním ďalších námietok
žalovanej, a to námietkou premlčania uplatneného nároku alebo dôsledkov údajného zániku zmluvy o

právnej pomoci, keďže žalobcovi nárok na odmenu nevznikol.
3.2. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanoveniami § 255 ods. 1,
§ 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a plne úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania vo výške
100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením.

4. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ C.s.p.
(súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie nevykonal
navrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností;súdprvejinštanciedospelnazáklade

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). Uviedol, že žalovaná počas konania v ani
jednom zo svojich podaní netvrdila a ani nepoukázala na akúkoľvek skutočnosť, že by ju neinformoval
o výške odmeny za úkon právnej služby, takže tým nebola táto skutočnosť v konaní vôbec sporná.
Uvedené platí najmä u žalovanej, ktorá popierala aj skutočnosti, ktorých opak bol v konaní
preukázaný (napr. udelenie plných mocí napriek tomu, že tieto plné moci sama vypovedala a tento

dôkaz nikdy nespochybnila a ani nerozporovala, doručenie vyúčtovaní a pod.). Vzhľadom
na skutočnosť, že samotné informovanie žalovanej ním o výške odmeny za úkon právnej služby nebolo
v konaní sporné, žiadna zo strán netvrdila jej neuskutočnenie, resp. žalovaná ju nielenže nepopierala,
ale navyše túto skutočnosť sama potvrdila vo svojom vyjadrení zo dňa 11.11.2021, kde popri námietke
premlčania uviedla, že bola v zmysle zmluvy o právnej pomoci povinná uhradiť tarifnú odmenu podľa

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z., teda táto skutočnosť sama
o sebe nebola predmetom konania na súde prvej inštancie a tak je prekvapivý záver súdu prvej
inštancie o spornosti tejto skutočnosti, teda jeho záver, že netvrdil a ani nepreukázal uvedenú
skutočnosť. V tejto súvislosti odkázal na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, napríklad rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 187/2014. Vytkol prvoinštančnému súdu, že

opomenul svoje povinnosti vyjadrené v § 171 ods. 1 druhá a tretia veta C.s.p., resp. podľa § 181 ods.
2 C.s.p. a viedol dokazovanie v konaní najmä vo vzťahu k (ne)premlčaniu jeho nároku. Súhlasil
so skutočnosťou, že je povinnosťou žalobcu nielen uviesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
týkajúce sa sporu, ale aj ich preukázať, avšak považuje za prekvapivé, ak súd založí rozhodnutie natvrdeniach, ktoré nielenže nezazneli, ale neboli ani v konaní sporné s poukazom na ustanovenie § 150
ods. 2 C.s.p. Uvedeným postupom súdu prvej inštancie došlo k stavu, kedy založil svoje rozhodnutie
na skutočnosti, ktorá nebola predmetom sporu, ani predmetom vykonaného dokazovania, a to bez

akéhokoľvek vyslovenia predbežného posúdenia, či právneho názoru zo strany súdu. Vzhľadom na
vyššie uvedené bolo napadnutým rozhodnutím porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva zákaz tzv. prekvapivých rozhodnutí,
pričom aj podľa ustálenej súdnej praxe sa prekvapivé a nečakané rozhodnutia považujú za odňatie
možnosti konať pred súdom (napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6

Cdo 303/2013). Ďalej konštatoval, že žalovaná v konaní namietala (okrem premlčania jeho nároku)
iba to, že nevedela aké úkony vykonal (preukázal vyúčtovaním poskytnutých služieb o aké úkony
šlo), resp. doručenie vyúčtovania úkonov právnej pomoci (preukázal doručenie vyúčtovaní žalovanej),
resp. poprela ich vykonanie (preukázal, že išlo o zastupovania pred súdom, resp. orgánmi činnými v
trestnom konaní vrátane čísel konaní), resp. uviedla, že nevie či výška vyúčtovanej odmeny ako bola
dohodnutá v zmluve o právnej pomoci bola určená v súlade s vyhláškou o odmenách advokátov (z

predložených vyúčtovaní je zrejmá výška odmeny podľa vyhlášky o odmenách advokátov), resp. že jej
neodovzdal kompletný spisový materiál (o vydanie spisov nežiadala žalovaná, ale neoprávnená osoba,
ktorej ich vydať nemohol, resp. jej ich vydal ihneď ako sa dostavila oprávnená osoba). Žalovaná však
netvrdila, že by ju v ním uvedených konaniach nezastupoval, resp. jej neposkytol právne služby až do
záverečnej reči žalovanej, v ktorej uviedla, že navyše rozporuje udelenie plných mocí. Nakoľko však

táto samotná skutočnosť bola v rozpore s predloženými dôkazmi, odvolanie plných mocí a oznámení
o ukončení zastupovania v príslušných konaniach a celkovo vyjadrení žalovanej k vydaniu spisov od
neho, išlo o tvrdenie nepreukázané a v rozpore s predloženými dôkazmi (ktoré sama žalovaná nikdy
nespochybnila), nechcel žiadať o odročenie pojednávania za účelom doloženia udelených plných mocí.
Súd prvej inštancie v konaní nechal úplne bez povšimnutia dohodu uvedenú v článku II „Odmena a

náhrady“zmluvyoprávnejpomocimedzinímažalovanou,podľaktoréhosažalovanázaviazalaplatiťmu
tarifnú odmenu podľa vyhlášky o odmene advokátov. Nemôže preto obstáť záver súdu prvej inštancie
o netvrdení a ani vierohodným spôsobom nepreukázaní, že by v priebehu poskytovania právnej služby
neinformoval žalovanú o výške odmeny za úkony právnej služby ešte pred začatím týchto úkonov,
pretože uvedeným ustanovením bolo preukázané, že žalovaná vedela počas celej platnosti zmluvy

o právnej pomoci výšku odmeny, ktorú bude zaviazaná platiť. Samotná zmluva o právnej pomoci
obsahovala súhlas žalovanej, že súhlasí s výškou odmeny podľa vyhlášky o odmenách
advokátov s odkazom na plné moci udelené žalovanou pre zastupovanie v jednotlivých
konaniach, ktoré spolu s týmto odvolaním predložil a v ktorých žalovaná rovnako potvrdzuje, že výška
odmeny za poskytovanie služieb bude podľa zmluvy o právnej pomoci, t.j. podľa vyhlášky o odmenách

advokátov. Uvedené vyplynulo aj z vyjadrenia žalovanej zo dňa 11.11.2021, že podľa zmluvy o právnej
pomoci bola povinná uhradiť tarifnú odmenu podľa vyhlášky o odmenách advokátov. Dodal, že napriek
skutočnosti, že v konaní pred súdom prvej inštancie uviedol v akých konaniach zastupoval žalovanú
a navrhol, aby kvôli nespornosti sa tieto skutočnosti overili v daných konaniach i to, že mu žalovaná
odvolala udelené plné moci a že túto skutočnosť do jednotlivých konaní oznámil, z dôvodu preukázania

splnenia povinnosti informovať žalovanú o výške odmeny priložil udelené plné moci, resp. v prípade
ústne udelených plných mocí aj zápisnice z konaní, v ktorých žalovanú zastupoval. Poukázal na to, že
súdna prax sa ustálila na názore, že pokiaľ ide o informovanie spotrebiteľov o výške odmeny, nie je
potrebné aby boli pred každým jednotlivým úkonom oboznámení s jeho výškou (najmä ak je jeho výška
nemenná), ale postačuje, ak je im známa jeho výška, pričom odkaz na právny predpis, ktorým vyhláška

o odmenách advokátov nepochybne je, je dostatočne určitá a v tomto prípade navyše obsiahnutá tak
v zmluve o právnej pomoci, ale aj v udelených plných mociach. Napriek vyššie
uvedenému predloženiu dôkazu - zmluvy o právnej pomoci a tým podľa jeho názoru preukázaní, že
informovalžalovanúovýškeodmenyzaposkytnutéslužby,súdprvejinštancienevzaldoúvahy a
opomenul dôkazy ním predkladané. Na základe uvedeného je potom zrejmé, že súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom sa v napadnutom
rozsudku s tým riadne nevysporiadal. Ďalej sa vyjadril k namietanému premlčaniu jeho nárokov zo
strany žalovanej s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.4.2020,
sp.zn. 5 Cdo 102/2018, poukázal na ustanovenie § 92 ods. 2 C.s.p. a na rozpory v tvrdeniach žalovanej

o nedoručení vyúčtovania poskytnutých služieb, že mu neudelila plné moci na zastupovanie a ich
ukončenie v príslušných konaniach, ako aj že jej neposkytol žiadne právne služby. Úprimne veril, že
dostatočne preukázal svoj nárok a vyvrátil tvrdenia žalovanej, ktoré v každom ohľade boli vyvrátené
dôkazmi, o to viac bolo pre neho prekvapivý napadnutý rozsudok. Nechcel z dôvodu zachovania čonajväčšej diskrétnosti o žalovanej predkladať advokátsky spis, aby nejakým spôsobom neznížil vážnosť
žalovanej, ktorú osobne pozná dlhé roky a mrzí ho, že takýmto spôsobom sa rozhodla „poprieť aj
nos medzi očami.“ Záverom uviedol, že súd prvej inštancie zároveň náležite neodôvodnil napadnutý

rozsudok, v ktorom absentuje úvaha, ako sa vysporiadal so zásadnými a podstatnými námietkami a
tvrdeniami strán sporu, nakoľko sa venuje výlučne dôvodu o údajnom neinformovaní žalovanej
o výške jeho odmeny a tak absentuje vyhodnotenie dôkazov predložených, resp. navrhnutých v jeho
prospech. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie; žiadal náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že nepreukázanie vykonania úkonov právnej
služby, za ktoré si žalobca v tomto súdnom konaní uplatňuje voči nej nárok na odplatu, predstavuje podľa
súdu prvej inštancie (s čím sa plne stotožňuje) primárny dôvod zamietnutia žaloby. V priebehu celého
konania konzistentne tvrdila, že žalobca nepreukázal, že by jej poskytol ním tvrdené úkony právnej
služby, čo potvrdil aj v odvolaní (poskytnutie týchto úkonov nepreukázal z dôvodu, že údajne nechcel

„znižovať vážnosť žalovanej“). Uvedené tvrdenie žalobcu síce predstavuje nemiestny osobný útok
žalobcu voči nej, ale samozrejme v žiadnom prípade nepredstavuje právne relevantný dôvod, pre ktorý
by mal byť napadnutý rozsudok prvostupňového (správne prvoinštančného, poznámka odvolacieho)
súdu vecne nesprávny, alebo ktorý by mal poukazovať na akékoľvek procesné pochybenie súdu prvej
inštancie. Žalobca k odvolaniu priložil okrem iného zápisnice o výsluchoch, ktoré majú podľa neho

preukazovať vykonanie niektorých z ním tvrdených úkonov právnej služby, na ktoré podľa ustanovenia
§ 366 C.s.p. nemožno prihliadať. Nerozumie tvrdeniam žalobcu o tom, že ju
údajne nechcel profanovať, preto v prvoinštančom konaní tieto listiny nepredložil, keď ich predložil v
rámci svojho odvolania, kedy je ich predloženie právne irelevantné, odhliadnuc od skutočnosti, že ju
samozrejmevžiadnomsmeretietolistinyneprofanujú.Idetakozjavneúčelovétvrdeniažalobcu,vsnahe

pošpiniť ju ako svojho bývalého klienta v očiach súdu, čo je opätovne v príkrom rozpore s akýmikoľvek
zásadami advokátskej etiky. K morálnym kvalitám žalobcu (navyše v postavení advokáta) sa už vyjadrila
v rámci predchádzajúcich podaní a nepovažuje preto za potrebné, napriek uvedenému osobnému útoku
žalobcu, tieto opätovne pripomínať. Zároveň poukázala aj na to, že predmetné zápisnice o výsluchu
jej boli (rovnako ako súdu) predložené v tomto súdnom spore až v rámci odvolacieho konania a

nemala možnosť sa k nim vyjadriť, pričom v rámci podania žalobcu zo dňa 22.11.2021, označeného
ako „Vyjadrenie k skutočnostiam uvedeným na pojednávaní dňa 16.11.2021“, sám žalobca uviedol
(a preukázal priložením príslušného odstúpenia od zmluvy), že zmluva o právnej pomoci zanikla na
základe odstúpenia žalobcu (ktoré nebolo nikdy žiadnou zo strán napadnuté) a toto tvrdenie považuje
za nesporné. Uvedené malo za následok zánik zmluvy o právnej pomoci s účinkami „ex tunc“ a na

vzťah medzi ňou a žalobcom založený uvedenou zmluvou je nevyhnutné nazerať ako keby nikdy
neexistoval. Žalobca sa potom nemôže domáhať toho, aby na zmluvu o právnej pomoci boli aplikované
jej ustanovenia. Z dôvodu zániku zmluvy o právnej pomoci od počiatku, sú rovnako neaplikovateľné
aj úvahy žalobcu o tom, že prípadné premlčanie žalovaného nároku je potrebné posudzovať podľa
ustanoveníObčianskehozákonníkaopríkaznejzmluve,keďževdôsledkuodstúpeniažalobcuodzmluvy

o právnej pomoci, táto zmluva od počiatku zanikla a z právneho hľadiska teda žalobcom tvrdený vzťah
nikdy ani neexistoval. V plnom rozsahu sa stotožnila so záverom prvoinštančného súdu uvedeným
vodôvodnenínapadnutéhorozhodnutia,žežalobcavpriebehuceléhoprvoinštančnéhokonanianetvrdil,
ani vierohodným spôsobom nepreukázal, že by ju v priebehu poskytovania právnej služby informoval
ako svoju klientku o výške odmeny za konkrétne úkony právnej služby ešte pred začatím poskytovania

týchto konkrétnych úkonov (§ 18 ods. 4 zákona o advokácii). K žalobcom predloženým splnomocneniam
k odvolaniu a jeho tvrdeniu, že ju už nemusel osobitne upozorňovať na konkrétnu výšku odmeny
za poskytnutie konkrétnych úkonov právnej služby pred začatím ich poskytovania konštatovala, že
takýto výklad žalobcu je v priamom rozpore s ustanovením § 18 ods. 4 zákona
o advokácii. Považuje za nepravdivé aj tvrdenie žalobcu, že by v konaní rozporovala udelenie plných

mocí žalobcovi v ním uvedených konaniach, ohradila sa iba voči tomu, že by žalobcovi udelila
splnomocnenia, v ktorých by bolo uvedené, že by išlo o splnomocnenia udelené na zastupovanie až do
právoplatného skončenia veci, t.j. do úplného vybavenia veci. Žalobcom predložené splnomocnenia v
rámci odvolania žalobcu ani neobsahujú zmienku o tom, že by tieto boli udelené na zastupovanie až do
právoplatného skončenia veci, ich znenia pripravoval výlučne žalobca (navyše v postavení advokáta),

preto je nevyhnuté vo vzťahu k ich obsahu aplikovať výkladový princíp contra proferentem. Ďalej mala
za to, že žalobca v odvolaní účelovo vykladá ním citované ustanovenie § 92 ods. 2 C.s.p., pretože
uviedol iba prvú vetu predmetného ustanovenia a snažil sa navodiť dojem, že tam stanovená nemožnosť
obmedzeniasplnomocneniaudelenéhoadvokátovisatýkačasovýchaspektovúčinnostisplnomocnenia,avšak z druhej vety predmetného ustanovenia je zrejmé, že táto nemožnosť obmedzenia rozsahu
splnomocnenia udeleného advokátovi sa týka výlučne druhov úkonov, ktoré nie je možné pri zastúpení
advokátom v splnomocnení v žiadnom smere obmedziť. Žalobcom citované ustanovenie

Civilného sporového poriadku teda v žiadnom smere nevylučuje možnosť udelenia splnomocnenia
advokátovi iba na určité časové obdobie a nie napríklad až do právoplatného skončenia veci. Nie je
pravdivé ani tvrdenie žalobcu, že bola z jeho strany upovedomená o konkrétnej výške odmeny za
konkrétny úkon právnej služby ešte pred jeho vykonaním a že by toto údajné tvrdenie predstavovalo v
tomto súdnom konaní nesporné skutkové tvrdenie, keďže ide o tvrdenie, ktoré žalobca v konaní vôbec

neuviedol a preto ho nemohla spochybniť. Rozhodne nie je možné zohľadňovať tvrdenia žalobcu, ktorý
v bode 4. odvolania uvádza, že uvedená údajná skutočnosť sa stala v konaní nespornou z dôvodu, že
„žiadna zo strán netvrdila jej neuskutočnenie, resp. žalovaná ju nepopierala.“ V tejto súvislosti odkázala
na ustanovenie § 151 ods. 1 C.s.p. s tým, že preto aby sa určité skutkové tvrdenie strany
sporu mohlo stať nesporným, je nevyhnutné, aby toto skutkové tvrdenie v prvom rade jedna zo strán
sporu (v tomto prípade žalobca) uviedla a druhá strana sporu (v tomto prípade žalovaná),

ho následne nerozporovala. Na základe samotnej skutočnosti, že nikto v konaní predmetné tvrdenie
netvrdil, sa takéto neexistujúce tvrdenie samozrejme nemôže stať nesporným, ako nesprávne uviedol
žalobca v bode 4. odvolania. Žalobca ju nikdy vopred neinformoval o konkrétnej výške
odmeny za konkrétny úkon právnej služby ešte pred začatím jeho poskytovania. Rovnako nie je možné
aplikovať v danej veci žalobcom citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolaní

sp.zn. 3 Cdo 187/2014, nakoľko v tomto prípade vôbec nejde o otázku nespornosti skutkového tvrdenia,
ale ustanovením § 18 ods. 4 zákona o advokácii stanovenú okolnosť, ktorú je žalobca povinný pred
súdom preukázať, inak mu súd nemôže nárok na odmenu za úkon právnej služby priznať. Ide teda
o skutočnosť, ktorej preukázanie vyžaduje priamo zákon bez ohľadu na to, či je táto medzi stranami
sporná, t.j. de facto o náležitosť žaloby v danej veci. K odvolacej námietke žalobcu o tom, že sa súd

prvej inštancie v napadnutom rozsudku nevysporiadal so všetkými jeho navrhnutými dôkazmi, čím došlo
k odňatiu jeho práva na spravodlivý súdny proces dôvodila, že súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy
navrhnuté stranou sporu, ak má okrem iného napríklad za to, že už na základe skutočností doposiaľ
v konaní zistených (akým je aj nepreukázanie vykonania úkonov právnej služby), nie je hospodárne
k ich vykonaniu pristúpiť. Nie každé procesné pochybenie súdu (ak by aj k nemu došlo, čo vylučuje)

zakladá porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ale iba procesné pochybenie súdu v takej miere,
ktoré by malo za následok, s prihliadnutím na všetky okolnosti danej veci, odňatie práva na spravodlivý
súdny proces (k čomu samozrejme s prihliadnutím na okolnosti danej veci dôjsť objektívne ani nemohlo,
keďže žalobca predovšetkým žiadnym spôsobom nepreukázal poskytnutie úkonov právnej služby a tým
neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k svojmu rozhodujúcemu skutkovému tvrdeniu). Odvolaciemu

súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdiť; žiadala
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu uviedol, že ho považuje za opakovanie
tvrdení žalovanej, ktoré sú však často nepreukázané, vyvrátené písomnými dôkazmi i jeho tvrdeniami

v konaní, účelové, zavádzajúce a aj veľakrát nemajúce súvis s týmto konaním. K týmto tvrdeniam
sa už vyjadril v priebehu konania, resp. vo svojom odvolaní a z dôvodu hospodárnosti konania sa
týmto odvoláva na svoje doterajšie vyjadrenia a odvolanie, ktorých sa v plnom rozsahu pridržiava.
Zopakoval, že žalovanej poskytol právne služby, za ktoré sa domáha svojej odmeny, pričom preukázal,
že právne konformným spôsobom informoval žalovanú o výške odmeny za poskytované právne služby.

Rovnako preukázal v konaní, že právne zastupovanie v konaniach bolo udelené na celé konanie a
nárok na vyúčtovanie svojej odmeny mu vznikol až po odvolaní plných mocí zo strany žalovanej a tak
nemôže ísť o premlčaný nárok. Poukázal na listinné dôkazy predložené ešte v konaní, ktoré zásadným
spôsobom popierajú tvrdenia žalovanej (napr. o tom, že neposkytol žiadne právne služby), najmä
zmluvu o poskytnutí právnej pomoci a odvolané plné moci zo strany žalovanej. K tvrdeniu žalovanej

vo vyjadrení k jeho odvolaniu, že na dôkazy predložené pri odvolaní, ktoré k odvolaniu priložil, nie je
už možné prihliadať konštatoval, že v rámci prvoinštančného konania mal za nesporné, že došlo k
vykonaniu právnych služieb v mene žalovanej (samotná žalovaná síce poprela jednou vetou akékoľvek
vykonanie právnych služieb, avšak žiadnym spôsobom nepoprela predložené odvolania plných mocí
na zastupovanie, čím má za to, že jeho tvrdenie o ich vykonaní je nesporné) a keďže žalovaná

nerozporovala dôkazy predložené ním v konaní, predloženými listinami k odvolaniu nepreukázal, ako
uvádza žalovaná, že došlo k vykonaniu právnych služieb, ale preukázal odvolacie dôvody podľa § 365
C.s.p. K ďalšiemu tvrdeniu žalovanej v jej vyjadrení, že nemala možnosť sa k predloženým listinám
vyjadriť uviedol, že má za nesporné, že došlo k vykonaniu právnych služieb a žalovanánenamietala odvolanie udelených plných mocí a tak nie je jasné prečo teraz namieta samotné udelenie,
uvedená skutočnosť je podľa neho dosť nelogická. Súčasne, keďže žalovaná nepopierala odvolanie
udelených plných mocí (ani sa k nim nevyjadrila), nebol daný pre neho dôvod predložiť aj

udelené plné moci, resp. zápisnice z výsluchov ako listinných dôkazov, keďže samotné úkony vyplývali z
vyúčtovania poskytnutých právnych služieb. Za nepravdivé považuje tvrdenie žalovanej v jej vyjadrení,
že odstúpenie od zmluvy o právnej pomoci žalobcom malo účinky ex tunc, že išlo o príkaznú zmluvu s
cieľomvyhnúťsapovinnostižalovanej.Mázato,žeúčinkyodstúpeniaodzmluvyoposkytovaníprávnych
služieb nastali ex nunc s odkazom na ustanovenie § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nesúhlasí ani

s tvrdením žalovanej, že ustanovenie § 18 ods. 4 zákona o advokácii nepripúšťa možnosť informovať
klienta o výške odplaty za úkony „en bloc“ s ohľadom na predloženú judikatúru uvedenú v odvolaní,
ako aj rozhodovaciu prax Slovenskej advokátskej komory. K tomu, že žalovaná nemohla spochybniť
jej informovanie o výške odmeny, nakoľko jej on túto skutočnosť v konaní neuviedol, pripomenul, že
počas konania, najmä na pojednávaní i v jeho písomných podaniach, bola táto skutočnosť prezentovaná
najmä samotnou zmluvou o právnej pomoci, konkrétne článkom II. o odmenách a náhradách, ako aj

plnomocenstvami na zastupovanie žalovanej. K argumentácii žalovanej uvedenej v jej vyjadrení, že mu
neudelila plnú moc na zastupovanie v konaniach až do právoplatného skončenia veci dôvodil, že ju
považuje za nepravdivú a ako už uviedol, účelom zmluvy o právnej pomoci i udelených plných mocí
na zastupovanie v jednotlivých konaniach, bolo poskytovanie právnych služieb spočívajúcich najmä v
zastupovaní žalovanej v konaniach až do ich právoplatného skončenia, resp. do vypovedania plných

mocí. V tejto súvislosti dal do pozornosti opätovne § 92 ods. 2 C.s.p. K aplikácii súdneho rozhodnutia
3 Cdo 187/2014 uviedol, že preukázal, že informoval žalovanú o výške odmeny najmä zmluvou o právnej
pomoci a aj podľa vyjadrení žalovanej v konaní, bola o odmene informovaná, t.j. skutočnosť, že ju
informoval o výške odmeny nemohla byť sporná. Zotrval na odvolacom návrhu.

7. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jej vyjadreniu k odvolaniu žalobcu uviedla, že žalobca vo
svojom vyjadrení primárne opakuje svoje tvrdenia, už v tomto konaní uvedené, a to predovšetkým v jeho
odvolaní. Ako už uviedla vo svojich predchádzajúcich podaniach, žalobca bol v zmysle ustanovenia
§ 18 ods. 4 zákona o advokácii povinný ju vždy vopred informovať o výške odmeny za konkrétny
úkon právnej služby, pričom „en bloc“ informovanie takúto požiadavku zákona nenapĺňa. Zopakovala,

že zmluva o právnej pomoci mala iba povahu akejsi rámcovej zmluvy s odkazom na ustanovenie
čl. I., bod 2. uvedenej zmluvy. To, či bude v tom-ktorom spore žalobca ako advokát splnomocnení
až do právoplatného skončenia veci, alebo iba na konkrétny úkon, mali upraviť následné osobitné
splnomocnenia,ktorévšakžalobcapredložilažpoukončenídokazovaniaavktorýchsanavyšenapokon
ani neuvádza, že sú udelené až do úplného vybavenia alebo právoplatného skončenia danej veci.

Aj z uvedených dôvodov nie je možné na samotnú zmluvu o právnej pomoci aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka o príkaznej zmluve a tak je nepochybné, že nárok žalobcu na odplatu za
údajné úkony právnej služby by bol tak či onak premlčaný, v zmysle námietky premlčania, ktorú vzniesla
v konaní. K ustanoveniu § 92 ods. 2 C.s.p. znova uviedla, že toto ustanovenie neupravuje časové
aspekty takéhoto splnomocnenia udeleného advokátovi, iba vecný rozsah úkonov, na ktoré je advokát

v konaní oprávnený. Zotrvala na tom, ako tvrdila vo svojej záverečnej reči a vo vyjadrení k odvolaniu
žalobcu, že k zániku predmetnej zmluvy o poskytovaní právnych služieb došlo s účinkami „ex tunc“, t.j.
od počiatku, v dôsledku odstúpenia žalobcu od nej, na čom nič nemení ani nepravdivé tvrdenie žalobcu
uvedené v jeho vyjadrení, že údajne ustanovenie § 22 ods. 4 zákona o advokácii je
tzv.lex specialis k ustanoveniu § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka ohľadne otázky účinkov zrušenia

zmluvy o právnej pomoci. V prípade pripustenia akýchkoľvek výkladových rozporov, či už ustanovení
zmluvy o právnej pomoci, príslušných splnomocnení na jednotlivé konania, či odstúpenia žalobcu od
zmluvy o právnej pomoci, je nevyhnutné uplatniť výkladový princíp contra proferentem, ako aj princíp
uplatneniavýkladupriaznivejšiehoprespotrebiteľa,keďžezmluvaoprávnejpomocipredstavujezároveň
spotrebiteľský vzťah. K vyjadreniu žalobcu, kde poukazuje na listiny ním predložené v tomto konaní,

ktoré údajne zásadným spôsobom popierajú jej tvrdenia, že on jej neposkytol žiadne úkony právnej
služby, pričom má ísť o zmluvu o právnej pomoci a odvolané plné moci z jej strany konštatovala,
že samotná existencia týchto dokumentov ešte v žiadnom smere nedokazuje, že zo strany žalobcu
skutočne došlo k poskytnutiu konkrétnych právnych služieb, vykonanie žalobcom tvrdených úkonov
právnej služby v tomto konaní konzistentne popiera, rovnako, že by bola informovaná o výške odmeny

za akýkoľvek konkrétny úkon právnej služby. Je zrejmé, že žalobca v tomto súdnom konaní žiadnym
spôsobom nepreukázal poskytnutie ním tvrdených úkonov právnej služby, čo predstavovalo primárny
dôvod zamietnutia žaloby. Ohľadne tvrdenia žalovaného, že ju vopred informoval o výške odmeny za
úkony právnej služby odkazom na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004Z.z., čo preukázal predložením zmluvy o právnej pomoci, uviedla už, že nie je možné stotožňovať
prostriedok procesného útoku, ktorým je skutkové tvrdenie s predložením listiny, ktorá by
takétotvrdenieúdajnemaladokazovať.Žalobcasasnažípreniesťvinuzaneuneseniesvojhodôkazného

bremenanasúd,pričomniejepovinnosťousúduusmerňovaťžalobcuakéskutkovétvrdeniamáuvádzať
a čo má v konaní preukazovať, tak ako ani nie je jej povinnosťou vyjadrovať sa v konaní k skutočnostiam,
ktoré žalobca v konaní vôbec neuviedol (t.j. k tomu, či ju žalobca informoval o výške odmeny
za údajne poskytnuté úkony právnej služby). Zotrvala na odvolacom návrhu.

8. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

9. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379,
§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.), ďalej len C.s.p.], túto prejednal
bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo
potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l

C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil
dňa 28. júna 2023; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia
upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) ako vecne
správny.

10.Prirozhodovanívychádzalzvyššieuvedenýchzákonnýchustanovení. Rozhodujúcimpreposúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré

by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam
a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220

C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods.
2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať.

12. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným
v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 39.), že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v konaní, keď

nepreukázal a ani nenavrhol žiaden dôkaz na preukázanie svojich tvrdení o tom, že skutočne vykonal
právne služby v rámci svojej advokátskej činnosti na základe zmluvy o právnej pomoci zo dňa 2.9.2015,
ktorú uzavrel so žalovanou a ktoré jej vyfakturoval faktúrou zo dňa 25.3.2019, č. XXXXXXXX. Žalobca
svoj nárok o zaplatenie žalovanej sumy titulom vykonania právnych služieb pre žalovanú preukazoval
uvedenou zmluvou o právnej pomoci a faktúrou. V predmetnej zmluve (č.l. 9 spisu) ale nie sú konkrétne

špecifikované právne úkony, ktoré mal žalobca pre žalovanú vykonať. V čl. II. bod 1. tejto zmluvy si
strany sporu dohodli odmenu a náhrady tak, že žalovaná ako klient sa zaviazala za právnu pomoc
špecifikovanú v čl. I. ods. 1 zmluvy zaplatiť žalobcovi ako advokátskej kancelárii tarifnú odmenu podľa
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. a advokátska kancelária je
oprávnenávyúčtovaťklientovivkonanípodľaustanovenízákonač.99/1963Zb.,zákonač.301/2005Z.z.

alebo iných právnych predpisov. Podľa čl. III. bod 2. písm. e/ zmluvy je klient povinný uhrádzať faktúru
za poskytovanú právnu pomoc v lehote splatnosti. Z faktúry zo dňa 25.3.2019, č. 04032019 (č.l. 11 spisu
vyplýva, že žalobca vyfakturoval žalovanej celkom k úhrade sumu 3.492,17 € ako odmenu za právne
služby podľa zmluvy o právnej pomoci uzavretej dňa 2.9.2015 na základe vyúčtovania trov právneho
zastúpenia a úkonov právnej služby podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z., ktoré jej boli doručené dňa

28.12.2018; dôkazy - vyúčtovanie trov právneho zastúpenia a úkonov právnej služby s doručenkou od
žalovanej k žalobe pripojené nebolo. Žalovaná namietala v odpore proti platobnému rozkazu vydanému
v upomínacom konaní, že žalobca v návrhu na vydanie platobného rozkazu vôbec bližšie nešpecifikoval
úkony právnej služby a ani z predloženej faktúry nie je zrejmé aké úkony mal žalobca pre ňu vykonať.
Žalobca písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 6.5.2021 predložil vyššie uvedené

dôkazy (č.l. 45 spisu). Žalovaná naďalej zotrvala na svojom tvrdení, že žalobca nepreukázal, že jej
poskytol ním tvrdené úkony právnej služby. Ak teda žalobca tvrdil, že žalovanej poskytol právne služby
uvedené vo vyčíslení náhrady trov konania (č.l. 46 až 59 spisu), mal na preukázanie svojich tvrdení
predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť týchto tvrdení, čo neurobil,pričom jeho argumentácia uvedená v odvolaní, že navrhol aby si prvoinštančný súd overil, či skutočne
zastupoval žalovanú v konaniach uvedených v jeho vyúčtovaní trov právneho zastúpenia a úkonov
právnej služby zo dňa 6.12.2018 neobstojí, nakoľko bolo jeho povinnosťou už v žalobe označiť dôkazy

na preukázanie rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1 C.s.p.), čo si ale nesplnil, napriek tomu, že
je sám advokát a má vedomosť o náležitostiach žaloby. Odvolací súd dodáva, že teória procesného
práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien, po prvé ide o
bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, že musí svoje tvrdenia aj
preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie čl. 8

C.s.p. v spojení s § 185 C.s.p., podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité
pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti
a podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní,
t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne
na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu

zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu sporu, ktorá síce
navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do
záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle,

že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré
súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Okruh rozhodujúcich skutočností,
ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný
hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje
tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Z právnej teórie vyplýva, že

skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce
sú záležitosťou žalovaného. Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
základných slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre
prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne
upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky

neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné
kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v
právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu, t.j. právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V danej veci žalobca až k odvolaniu

pripojil dôkazy preukazujúce v akých konkrétnych konaniach mu žalovaná udelila plné moci a kedy
úkony právnej služby pre žalovanú vykonal. Odvolací súd zhodne s tvrdením žalovanej v jej vyjadrení
k odvolaniu žalobcu dôvodí, že nemohol na tieto dôkazy prihliadnuť s poukazom na ustanovenie § 366
C.s.p. (novoty v odvolacom konaní), pretože tieto dôkazy mohol žalobca uplatniť v konaní pred súdom
prvej inštancie. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd neprihliadol na odvolaciu námietku žalobcu

o tom, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.

13. K odvolacej námietke žalobcu o tom, že súd prvej inštancie neoboznámil sporové strany so svojim
predbežným právnym posúdením veci tak, aby rozhodnutie vo veci samej nebolo pre strany prekvapivé,

odvolací súd uvádza, že účelom predbežného posúdenia veci nie je podrobne zodpovedať na všetky
otázky sporu a ak sa tak nestane, neznamená to, že konajúci súd automaticky vystaví stranu sporu
prekvapivosti. O prekvapivé rozhodnutie totiž ide vtedy, ak súd použije inú právnu normu pri právnom
posúdení veci (ktorá doposiaľ použitá nebola, a ktorá je pre danú vec rozhodujúca) a súčasne, dotknutej
sporovej strane sa k jej požitiu neumožní vyjadriť sa. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým

vtedy, ak odvolací súd (nie súd prvej inštancie) založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych
záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným)
právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana sporu možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať,
prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie
nejavili ako významné. V danom prípade rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyznieva ani prekvapujúco,

ani nečakane. Predmetom sporu od začiatku bola právna otázka, či žalobca pre žalovanú vykonal úkony
právnej služby, za ktoré si faktúrou zo dňa 25.3.2019, č. XXXXXXXX vyúčtoval žalovanú sumu, keď
žalovaná vykonanie týchto úkonov namietala (okrem ďalších námietok), takže tu proti sebe stali dva
názory a k tejto otázke mali možnosť vyjadriť sa obe strany sporu. Žalobcovi bol v konanízo strany súdu prvej inštancie daný dostatok priestoru obhajovať svoje tvrdenie o poskytnutí právnych
služieb žalovanej a skutočnosť, že toto svoje tvrdenie v konaní nepreukázal, nerobí toto rozhodnutie
prekvapivým. Prekvapivosťou nie je dotknutý ani taký postup súdu, ktorý by následne dokonca vydal

rozsudok v rozpore s predchádzajúcim právnym posúdením (za predpokladu že by nepoužil doposiaľ
neprejednávanú právnu normu a nedal by možnosť stranám sa k tejto vyjadriť). Odvolací súd opätovne
uvádza, že žalobca mal dostatok možností obhajovať, prezentovať a preukazovať svoje tvrdenie
o poskytnutí právnych služieb žalovanej, keď samotná skutočnosť, že sa súd prvej inštancie k tejto
argumentácii výslovne počas konania nevyjadril, neznamená, že ho rozsudkom, ktorým uzavrel, že

žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie uvedeného tvrdenia, prekvapil. Ak by sa aj
súd prvej inštancie v rámci predbežného posúdenia veci vyjadril k otázke dôkazného bremena, jeho
posúdenie by súd nezaväzovalo i v ďalšom konaní, ak by strany sporu predložili ďalšie dôkazy
vyvracajúce skutočnosti, z ktorých by pri predbežnom vyjadrení právneho názoru na vec vychádzal.
Žalobca až v odvolaní predložil dôkazy preukazujúce poskytnutie právnych služieb žalovanej na základe
splnomocnení a ďalších listinných dôkazov, na ktoré ale nebolo možné prihliadnuť z dôvodov uvedených

v bode 12. odôvodnenia tohto rozhodnutia.

14. K súvisu tzv. prekvapivosti súdneho rozhodnutia s predbežným právnym posúdením veci súdom
prvej inštancie, odvolací súd poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 22.2.2017, sp.zn. 6 Cdo 17/2017, ktoré je možné aplikovať aj na právnu úpravu podľa Civilného

sporového poriadku, z ktorého vyplýva, že neuvedenie, prípadne nedostatočné uvedenie predbežného
právneho posúdenia veci súdom, nemá za následok tzv. zmätočnostnú vadu, t.j. porušenie základných
zásad občianskeho súdneho konania, t.j. odňatie možnosti stranám sporu konať pred súdom. V danej
veci totiž z obsahu zápisníc súdu prvej inštancie nevyplýva žiadna výhrada právneho zástupcu žalobcu
voči nesplneniu si povinnosti súdu prvej inštancie vysloviť predbežný právny názor na vec, hoci tento bol

na pojednávaniach prítomný. Z povahy tejto procesnej povinnosti je však (aj podľa názoru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uvedenom rozhodnutí) zrejmé, že k zhojeniu (skonzumovaniu)
jej prípadného nesplnenia dochádza samotným rozhodnutím súdu v dôvodoch, ktorého podľa § 220
ods. 2 C.s.p., je súd povinný uviesť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Je zbytočné, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie a vec
vrátil súdu prvej inštancie s tým, že by mu dal pokyn na dodržanie ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. (§ 181
ods. 2 C.s.p.), pretože tento uvedené už vyslovil v rozsudku. Náprava prípadného nesprávneho postupu
prvoinštančnéhosúduvtomtosmerejedanátiežmožnosťoupodaniaodvolaniaakoriadnehoopravného
prostriedku, ktorý žalobca v predmetnej veci aj využil. Z uvedených dôvodov námietka žalobcu, aj keby

bola dôvodná, nebola spôsobilá mať za následok tzv. zmätočnostnú vadu, t.j. porušenie základných
zásad občianskeho súdneho konania a odňatie možnosti žalobcovi konať pred súdom. Napokon nikde
v zákone nie je uvedené, že aj keď sudca vysloví predbežný právny názor, že ním bude aj do budúcna
viazaný. Striktné dodržiavanie uvedeného ustanovenia by znamenalo absolútne formalistický proces.
Dôležité je, aby to bolo v písomnom odôvodnení rozsudku uvedené, čo v predmetnej veci splnené bolo.

15. Odvolací súd sa nestotožnil ani s ďalšou odvolacou námietku žalobcu, že súd prihliadol na to,
že žalovanú vopred neinformoval o cene úkonu právnej služby, aj keď túto skutočnosť žalovaná
nenamietala,nakoľkovdanejveciideospotrebiteľskýspor,akosprávneprávneuzavrelajprvoinštančný
súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, teda o spor s ochranou slabšej strany a tak sa správne

zaoberal všetkými skutočnosťami týkajúcimi sa nároku žalobcu, teda i tým, či žalovaná ako spotrebiteľ
bola zo strany žalobcu ako dodávateľa vopred riadne informovaná o cene právnych služieb predtým,
ako aj jej boli tieto služby poskytnuté v zmysle § 18 ods. 4 zákona o advokácii.

16. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody sa odvolací súd už nezaoberal ďalšími tvrdeniami žalobcu

v jeho odvolaní o vznesenej námietke premlčania zo strany žalovanej, vypovedaním plných mocí zo
strany žalovanej a dôvodov ukončenia zmluvy o právnej pomoci, nakoľko by pre rozhodnutie vo veci
nemali žiaden vplyv.
17. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd
dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na

základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazovsúd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti
ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných
prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193,

§ 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä
prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Okolnosti
namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za
následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou
úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na

spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným
súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov.

18. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu uvedeným v jeho odvolaní, že napadnutý
rozsudok považuje za arbitrárny, pretože súd prvej inštancie sa dôsledne riadil ustanovením § 220 ods.
2 C.s.p., pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je možné zistiť čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, ako sa vyjadrila žalovaná, jasne vysvetlil ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov

vychádzal a ako ich vyhodnotil, aj ako vec právne posúdil. Odvolací súd dodáva, že podľa konštantnej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je

ale nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09
a podobne).

19. Žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t.j. aj do výroku II. o náhrade

trov konania, ale svoje odvolanie v tomto rozsahu vôbec neodôvodnil, preto odvolací súd osobitne
nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď
žalovaná odvolanie nepodala. Odvolací súd pripomína, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný
žalobou, teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.).

20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznáva
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým

odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).