Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8324200180
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Krochtová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8324200180.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a členov

senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša, v spore žalobcu: AGRO BREKOV s.r.o.,
Na Troskách 1635/3, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 465 666, zast. Advokátska kancelária SLAMKA
& Partners s.r.o., Radlinského 1735/29, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 50 120 000, proti žalovanému:
Slovenský pozemkový fond, Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, o určenie, že nájomný
vzťah z nájomnej zmluvy trvá, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k.
13C/15/2024-153 zo dňa 02.10.2024, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“ a „súd“) rozhodol tak,
že vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 1 ods. 1, § 8 ods. 1, § 12 ods. 1 v znení
účinnom do 31.10.2009 a v znení účinnom od 01.11.2009, § 24a, § 24d ods. 3 zákona č. 504/2003 Z. z.

o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 504/2003 Z. z.“), § 37 ods. 1 a § 39 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“).

3. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
18.01.2024 domáhal určenia, že nájomný vzťah z nájomnej zmluvy č. 4215805 zo dňa 23.08.2005 v
znení jej dodatku č. 1 z 15.10.2007 a dodatku č. 2 z 12.02.2009, trvá.

4. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 23.08.2005 uzavrel so žalovaným bez zákonnej povinnosti
zverejňovania Nájomnú zmluvu č. 4215805 a Dodatok č. 1 z 15.10.2007 a Dodatok č. 2 z 12.02.2009
na nájom poľnohospodárskych pozemkov bližšie špecifikovaných v zmluve a v dodatku nachádzajúcich
sa v okrese A., k.ú. B., A., C., D.. Doba nájmu bola dohodnutá na 6 rokov a 10 mesiacov, od 01.01.2005
do 31.10.2011. Zmluvné strany si v čl. V ods. 2 nájomnej zmluvy dohodli ustanovenie, podľa ktorého ak
prenajímateľ alebo nájomca rok pred uplynutím času, na ktorý bol nájom dohodnutý, písomne nevyzve

druhú zmluvnú stranu na vrátenie a prevzatie prenajatých pozemkov, zmluva sa predlžuje na určitý
čas. Keďže prenajímateľ – žalovaný, ani nájomca – žalobca v rozhodnej dobe nevyzvali druhú stranu
na vrátenie a prevzatie pozemkov, nájomná zmluva sa automaticky predĺžila na určitý čas. Žalovaný
do podania žaloby nevykonal žiadny právny úkon, ktorým by sa nájomná zmluva skončila či už podľazmluvy alebo podľa zákona. Žalovaný bez toho, aby nájomná zmluva bola riadne ukončená, podpísal
ďalšiu nájomnú zmluvu č. 00837/2012-PNZ-P40154/12.00 z 20.06.2013, ktorej predmet je totožný s
predmetom nájomnej zmluvy týkajúcej sa prejednávanej veci. V čase podpisu novej nájomnej zmluvy

zo dňa 20.06.2013 bola nájomná zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným stále platná a účinná
na základe dohodnutej automatickej obnovy. V takom prípade žalovaný nemohol neskôr uzavretou
nájomnou zmluvou previesť právo užívať pozemky, pretože toto právo pozemky užívať a brať z nich
úžitky svedčalo žalobcovi na základe obnovenej nájomnej zmluvy.

5. Podľa žalobcu legislatíva nezakazuje od 01.05.2018 dojednať automatické obnovovanie trvania
nájomnej zmluvy ani so žalovaným ani so žiadnym iným prenajímateľom a ani žiadny zákon neruší
zmluvné dojednania o automatickej obnove trvania nájomnej zmluvy. Právo nájmu a užívania pozemkov
v zmysle nájomnej zmluvy a jej dodatkov svedčí žalobcovi. Keďže neexistuje a ani neexistovalo zákonné
ustanovenie, ktoré by účastníkom zmluvy zakazovalo dohodnúť si v zmluve automatické obnovenie
nájmu, zmluvná voľnosť nebola ani v roku 2005 ani potom obmedzená a strany si platne dohodli

automatickéobnoveniezákonnéhonájmuužpriuzatvorenínájomnejzmluvyvroku2005,atovčl.Vods.
2, pričom žiadnym dodatkom platnosť a účinnosť tohto ustanovenia nezmenili, nezrušili. Ide o zmluvné
ustanovenie bez akéhokoľvek odkazu na paragrafové znenie (§ 12 ods. 1, § 8 ) zákona č. 504/2003 Z. z.
Zákonná prolongácia nájomných zmlúv uvedená v ustanovení § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. bola zo
zákonavypustená,avšakvčaseukončeniadohodnutejpôvodnejdobynájmunebolozákonomzakázané

a ani teraz nie je, aby si účastníci v zmluve dohodli prolongáciu nájomných zmlúv. Žalobca tvrdil, že k
obnoveniu nájomného vzťahu došlo na základe zmluvného dojednania, a nie zákonného ustanovenia.
Žalobca dodal, že z dôvodu, že výrok rozsudku je spôsobilý ovplyvniť jeho právne postavenie, je daný
naliehavý právny záujem na takomto určení.

6. Žalovaný v priebehu konania tvrdil, že nájomná zmluva zo dňa 23.08.2005 bola uzatvorená na
dobu určitú, nájomný vzťah sa skončil uplynutím doby nájmu. K obnoveniu nájomného vzťahu nemohlo
dôjsť dojednaním zmluvných strán obsiahnutým v zmluve, nakoľko v čase žalobcom tvrdenej zmluvnej
prolongácie predmetnej nájomnej zmluvy bolo toto ustanovenie pre rozpor so zákonom neplatné.

7. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že mal za preukázané a nesporné, že medzi stranami konania
bola dňa 23.08.2005 uzatvorená Zmluva o nájme poľnohospodárskej pôdy na dobu určitú od 01.01.2005
do 31.10.2011, predmetom nájmu boli poľnohospodárske pozemky vo vlastníctve štátu a neznámych
vlastníkov spravované žalovaným. Zmluva bola neskôr aktualizovaná dodatkami, konkrétne Dodatkom
č. 1 zo dňa 15.10.2007 a Dodatkom č. 2 zo dňa 12.02.2009. Sporným bolo, či táto Zmluva o nájme zo dňa

23.08.2005 vrátane jej dvoch dodatkov, je stále platná a účinná, teda či na jej základe naďalej, teda po
31.10.2011, trvá nájomný vzťah medzi stranami sporu, resp. kedy tento nájomný vzťah skončil. Zároveň
súd konštatoval, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že tento nájomný vzťah trvá.

8. Súd dospel k záveru, že po uplynutí prvej doby nájmu na určitý čas od 01.01.2005 do 31.10.2011

došlo k obnoveniu nájomného vzťahu medzi stranami sporu podľa zákona o nájme poľnohospodárskych
pozemkov v zmysle § 8 ods. 1 na ďalších päť rokov a následne na ďalších päť rokov, nie na ďalších 6
rokov a 10 mesiacov a následne na ďalších 6 rokov a 10 mesiacov, teda nájomný vzťah medzi stranami
sporu trval do 31.10.2021.

9. V zmysle Čl. V bod 1 prvej nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu, bola nájomná
zmluva uzatvorená na určitý čas od 01.01.2005 do 31.10.2011. Zmluva bola uzatvorená teda na presne
vymedzený časový úsek ohraničenými dátumami začiatku trvania a ukončenia trvania nájomného
vzťahu. Z ďalšieho znenia dojednanej zmluvnej podmienky čl. V bod 2 vyplýva, že ak zmluvné strany
rok pred uplynutím času, na ktorý bol nájom dohodnutý, písomne nevyzvú druhú zmluvnú stranu na

vrátenie a prevzatie prenajatého pozemku po skončení nájmu, zmluva sa obnovuje na určitý čas. Ďalšia
špecifikácia doby, na ktorú sa zmluvný vzťah má obnoviť, v tomto článku nie je uvedená.

10. Určitý čas je špecifikovaný v bode 1 tohto článku a to od 01.01.2005 do 31.10.2011. Na takto
dojednaný časová úsek ako určitý čas, sa do budúcna zmluvný vzťah obnoviť nemohol, nakoľko sa

jedná o časový úsek, ktorý už uplynul. Žalobca síce tvrdí, že sa má jednať o dobu ďalších 6 rokov
a 10 mesiacov, t.j. že nájomný pomer mal opätovne trvať až do 31.08.2018 a následne naďalej trvať
až do 31.06.2025. Avšak z predmetného ustanovenia zmluvy však daná skutočnosť tvrdená žalobcom
nevyplýva.11. Podľa názoru súdu predmetná nájomná zmluva v Čl. V bod 2 pre neurčitosť zmluvného dojednania
ohľadom doby, na ktorú sa mal zmluvný vzťah obnoviť, je neplatným právnym úkonom, a teda na základe

tohto dojednania nebolo možné po uplynutí doby určitej, na ktorú bola zmluva dojednaná, obnoviť
zmluvný nájomný vzťah medzi stranami sporu.

12. Avšak nájomný vzťah sa obnovil (podľa § 8 ods. 1) za účinnosti zákona č. 504/2003 Z. z. ešte pred
30.04.2018 dvakrát (od 01.11.2011 do 31.10.2016 a následne od 01.11.2016 do 31.10.2021) platne

a pokračoval až do uplynutia novej doby nájmu (do 31.10.2021) a uplynutím takejto doby nájmu už
opätovne nedošlo k zákonnej automatickej obnove nájomného vzťahu podľa tohto zákona, keďže po
01.05.2018 takúto možnosť už zákon nepripúšťal. Od 01.11.2021 vzhľadom na novelizáciu zákona
o nájme poľnohospodárskych pozemkov zákonom č. 291/2017 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2018, už
na opätovné obnovenie nájomného vzťahu medzi stranami konania nebolo možné aplikovať zrušené
ustanovenie § 12 ods. 1 tohto zákona v spojení so zmluvným dojednaním strán sporu v predmetnej

nájomnej zmluve zo dňa 23.08.2005, a teda na základe zákona č. 504/2003 Z. z. od 01.11.2021 nedošlo
medzi stranami sporu k ďalšiemu obnoveniu nájomného vzťahu.

13. Súd prvej inštancie poukázal rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/38/2023 zo dňa
20.03.2024 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 3Co/33/2022 -232 zo dňa 02.11.2022. Súd

dodal, že nájomný vzťah medzi stranami sporu skončil dňa 31.10.2021, a preto žalobu v celom rozsahu
zamietol.

14. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému priznal voči
neúspešnému žalobcovi plnú náhradu trov konania.

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. d)
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

16. Žalobca namietal, že zmluvné ustanovenie o automatickej obnove zmluvy nemožno považovať za
neplatné pre rozpor so zákonom, resp. pre obchádzanie zákona, podľa § 39 Občianskeho zákonníka,
nakoľko zo zákona č. 504/2003 Z.z. bolo novelou z 01.05.2018 vypustené ustanovenie o zákonnej

prolongácii zmluvy, avšak zákon nezakázal právo zmluvných strán dojednať si zmluvne automatickú
obnovu zmluvy na základe podmienok v zmluve uvedených. Novelizáciou bola zrušená zákonná
prolongácia nájomných zmlúv, nie zmluvná. V prípade, ak žalovaný nechcel byť viazaný zmluvným
ustanovením o automatickej obnove zmluvy, mal žalobcovi zaslať dodatok, resp. vyzvať na vrátenie
pozemkov v dohodnutej lehote. V čase uzatvorenia predmetnej nájomnej zmluvy neexistovalo zákonné

ustanovenie, ktoré by to zakazovalo, aby si strany dohodli automatickú obnovu nájmu v zmluve. Ani
v súčasnosti nie je zákonom zakázané zmluvné dojednanie ohľadom automatickej obnovy zmluvy.

17. Žalovaný ako prenajímateľ v prípade, že nesúhlasil počas celého obdobia s tým, aby na pozemkoch
hospodáril žalobca, mohol podať výzvu a žalobu o vypratanie nehnuteľností, avšak nepodal. Žalovaný

riadne počas tejto doby na pozemkoch hospodáril na základe obnovenej nájomnej zmluvy.

18. Tvorcom nájomnej zmluvy a všetkých zmluvných dojednaní bol žalovaný. Žalovaný nikdy dodatkom
k nájomnej zmluve nevylúčil zmluvné ustanovenie o dohodnutej automatickej obnove zmluvy.

19. Súd musí prihliadať k úmyslu konajúcich osôb a k ďalším okolnostiam rozhodujúcim pre výklad
prejavu vôle, ktoré jasne ukazujú, že predmetná nájomná zmluva bola dojednaná so zmluvnou
automatickou obnovou. Účastníci nájomnej zmluvy v čase uzatvárania zmluvy mali úmysel a vôľu, aby
došlo k automatickej obnove zmluvy.

20. Trvanie nájmu bolo dohodnuté na určitú dobu 6 rokov a 10 mesiacov, do 31.08.2018. Žalovaný
ani následne nevyužil zmluvné dojednanie a najmenej rok pre ukončením nájmu nevyzval žalobcu na
vrátenie a prevzatie pozemkov, preto sa nájomná zmluva opakovane obnovila na túto dohodnutú dobuurčitú na 6 rokov a 10 mesiacov, do 31.06.2025, a preto obnovená nájomná zmluva trvá naďalej do
ukončenia určitej doby nájmu, t.j. do 31.06.2025.

21. Z dôvodovej správy k novele zákonu č. 504/2003 Z. z. vyplýva, že aj keď došlo k vypusteniu
zákonného ustanovenia o automatickej obnove zmluvy, ak bol nájom dohodnutý na určitú dobu napr.
10 rokov, následne sa na túto určitú dobu 10 rokov obnovuje. Neobnovuje sa na dobu 5 rokov, ako bola
zákonom určená najkratšia doba nájmu. V tejto súvislosti žalobca argumentoval dôvodovou správou,
z ktorej vyplýva aj toto: „ Podstatnou náležitosťou nájomného vzťahu by mala byť jeho dočasnosť. Keďže

však zákon v súčasnom znení ustanovuje maximálny čas, na ktorý možno nájomnú zmluvu uzavrieť
až na 25 rokov, a zároveň umožňuje, aby sa pri nečinnosti vlastníka po uplynutí doby, na ktorú bola
dohodnutá nájomná zmluva, nájom predlžoval automaticky na túto maximálnu dvadsaťpäťročnú dobu,
z hľadiska dĺžky aktívneho života človeka, sa táto podstatná náležitosť nájomného vzťahu, teda jeho
dočasnosť, stáva celkom problematickou.“

22. Súd prvej inštancie mal zamerať svoj výklad zmluvného ustanovenia o automatickej prolongácii v
prospech platnosti tejto časti zmluvy, a nie neplatnosti. Výklad mal vykonať v prospech žalobcu, nakoľko
tvorcom zmluvy bol samotný žalovaný. Súd mal postupovať v zmysle Contra proferentem (lat. tiež
contra stipulatorem, ang. against the offeror alebo against the party who proffers), čo je princíp zmluvnej
interpretácie, podľa ktorého sa majú pojmy, slovné spojenia, či celé ustanovenia použité pri formulovaní

zmluvy vykladať v neprospech (na ťarchu) tej zmluvnej strany, ktorá tento pojem použila po prvý raz,
resp. na ťarchu strany, ktorá trvala na jeho zahrnutí do obsahu zmluvy.

23. Žalobca ďalej uviedol, že ust. § 266 Obchodného zákonníka uprednostňuje pred jazykovým
výkladom predovšetkým subjektívne kritérium a kladie dôraz na úmysel konajúcej strany. Ide pritom o

kogentné ustanovenie, od ktorého sa zmluvné strany nemôžu odchýliť ani vzájomnou dohodou. V tejto
súvislosti poukázal na § 266 ods. 4 a 5 Obchodného zákonníka: „ Prejav vôle, ktorý obsahuje výraz
pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní
tento výraz použila.“, ods. 5: „Pri pochybnostiach o obsahu právnych vzťahov medzi dodávateľom a
spotrebiteľom, ktoré sa spravujú týmto zákonom, sa použije výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.“

24. Zmluvné dojednanie automatickej obnovy zmluvy samotným žalovaným neodporuje a ani
neodporovalo zákonu, takéto ustanovenie nemožno považovať za neplatné pre rozpor so zákonom,
resp. obchádzanie, nakoľko zákon len neupravuje automatickú obnovu zmluvy, avšak nezakazuje ju
dojednať žiadnej zmluvnej strane.

25. Podľa žalobcu nájomná zmluva bola riadne uzavretá, zverejnená v zmysle zákona platného a
účinného v rozhodnom čase, je splnená podmienka zverejnenia na jej platnosť a účinnosť, zverejnená
bola aj s podmienkami na automatickú obnovu zmluvu, podľa zákonná účinného v čase jej uzatvorenia.

26. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s námietkami, ktoré v konaní žalobca vzniesol, nedal na nich
dostatočnú odpoveď, len sa obmedzil na konštatovanie o nepravej retroaktivite, § 39 Občianskeho
zákonníka.

27. Žalobca vyslovil, že nájomný vzťah medzi ním a žalovaným stále trvá, a že napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie trpí vytýkanými vadami, ktoré odôvodňujú jeho zmenu. Preto navrhol, aby odvolací
súd zmenil napadnutý rozsudok a žalobe vyhovel a žalobcovi priznal voči žalovanému plnú náhradu
trov konania.

28. Žalovaný k odvolaniu žalobcu uviedol, že v čase uzavretia pôvodnej nájomnej zmluvy č. 4215805

zo dňa 23.08.2005 bola zákonná prolongácia nájomných zmlúv upravená v zákone č. 504/2003 Z.z.
až do 31.10.2009, teda automatická prolongácia dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným v pôvodnej
nájomnej zmluve bola dojednaná v súlade s platnými právnymi predpismi. S účinnosťou od 01.11.2009
došlo k novelizácii § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z., a to novelizačným zákonom č. 369/2009 Z. z..
Ustanovenie § 12 ods. 1 bolo v období od 01.11.2009 do 30.04.2018 doplnené o nasledovný dovetok:

to neplatí, ak sú predmetom zmluvy o nájme pozemku pozemky, s ktorými Slovenský pozemkový fond
nakladá podľa osobitného predpisu. Zákon teda vylúčil možnosť zákonnej, automatickej prolongácie
nájomných zmlúv poľnohospodárskych pozemkov, ak bol zmluvnou stranou žalovaný.29. S účinnosťou od 01.05.2018 bolo ustanovenie o zákonnej prolongácií nájomných zmlúv v zákone
č. 504/2003 Z.z. úplne zrušené pre všetkých prenajímateľov. Žalovaný poukázal na kogentný charakter
ust. § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z. v znení doplnenom a menenom zákonom č. 396/2009 Z. z.,

ktorého konkrétny obsah nemožno modifikovať inou úpravou v zmluve. V tomto paragrafovom znení sa
neuvádza, že znenie platí, ak si strany nedohodnú inak.

30. Pri posúdení spornej otázky obnovy Nájomnej zmluvy je rozhodná právna úprava, ktorá bola platná a
účinná v čase, kedy mal nájomný vzťah podľa uzavretej Nájomnej zmluvy skončiť uplynutím dohodnutej

doby nájmu, t. j. k 31. októbru 2011. Žalovaný teda na jednej strane nemal povinnosť vyzvať žalobcu
na vrátenie a prevzatie pozemkov na znak svojho nezáujmu o obnovenie nájomnej zmluvy, a na druhej
strane z toho, že na vrátenie a prevzatie pozemkov nevyzval, nemožno v žiadnom prípade usudzovať, že
mal na obnove nájomnej zmluvy záujem, pretože na to v tom čase neexistoval právny základ. Nekonaniu
žalovaného tak nemožno pripisovať žiaden právny význam.

31. Žalovaný poukázal na to, že jeho činnosť je vykonávaná vo verejnom záujme, pričom argumentoval
§ 34 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb., podľa ktorého žalovaný nie je zriadený na podnikanie. Svoju činnosť
vykonáva podľa tohto zákona a osobitných predpisov vo verejnom záujme a z tejto činnosti mu vznikajú
práva a záväzky. Obmedzenie zmluvnej voľnosti platí podľa žalovaného len v prípade pozemkov, s
ktorými nakladá, a teda sa neuplatní v prípade „čistých“ súkromnoprávnych vzťahov týkajúcich sa nájmu

poľnohospodárskych pozemkov, nakoľko takýto zásah by nebol súladný so súkromnoprávnou zásadou
individuálnej autonómie.

32. Žalovaný ďalej uviedol, že s obmedzením automatickej obnovy nájomných zmlúv, ktorých
predmetom sú pozemky, s ktorými nakladá podľa osobitného predpisu, bol do právneho poriadku

zavedený inštitút práva prednosti doterajšieho nájomcu pri uzatváraní nájomnej zmluvy k pozemkom
v správe a nakladaní žalovaného, t. j. § 13 ods. 3 zákona č. 504/2003 Z. z. účinný od 01.01.2015.
Inštitútprávaprednostinauzatvorenienovejzmluvyukladážalovanémupovinnosťskúmať,čisaonájom
uvoľnenej pôdy neuchádza iný - vhodnejší uchádzač. Dojednanie automatickej obnovy nájomnej zmluvy
by podľa názoru žalovaného predstavovalo obchádzanie zákona, a teda takéto zmluvné dojednanie by

bolo absolútne neplatné.

33. Dôvodová správa k novelizačnému zákonu č. 291/2017 Z. z., ktorým s účinnosťou od 01.05.2018
došlo k úplnému vypusteniu § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z. uvádza nasledovné: „Novela zákona
reaguje na tieto požiadavky a vypúšťa doterajšiu úpravu automatickej obnovy nájomného vzťahu,

nakoľko táto úprava spôsobovala nájomcom, ako aj prenajímateľom v praxi problémy, najmä z hľadiska
záťaže sledovania doby trvania nájomných zmlúv, vyzývania jednej alebo druhej zmluvnej strany na
vrátenie a prevzatie pozemku, resp. dochádzalo aj k ďalšiemu prenajatiu pozemkov bez toho, aby o
zákonom ustanovenej povinnosti mala zmluvná strana vedomosť. Ďalším dôvodom, pre ktoré sa inštitút
automatickej obnovy nájmu pozemkov vypúšťa, sú aj značné komplikácie, ktoré vznikali v súvislosti s

poskytovaním priamych platieb na plochu, keď si nárok na túto podporu uplatňuje tak doterajší nájomca
titulom automatickej obnovy nájomného vzťahu, ako aj subjekt s ktorým prenajímateľ uzatvoril novú
nájomnú zmluvu. (...)“

34. Podľa názoru žalovaného si žalobca bol vedomý skončenia jeho nájomného vzťahu, keďže po

riadnom skončení nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 23.08.2005 na
obdobie od 01.01.2005 do 31.10.2011, podpísal žalobca ako potenciálny nájomca návrh novej nájomnej
zmluvy. Žalobca si musel byť vedomý skutočnosti, že pôvodná nájomná zmluva z roku 2005 skončila
uplynutím dohodnutej doby nájmu dňa 31.10.2010, keď podpísal nový návrh Nájomnej zmluvy č.
00837/2012- PNZ-P40154/12.00 zo dňa 20.06.2013.

35. S účinnosťou od 1. januára 2011 bol do nášho právneho poriadku zavedený tzv. Inštitút povinne
zverejňovaných zmlúv. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na ust. § 47a ods. 1 a 4 a § 490
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Právny režim podľa § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka je v
súlade s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít potrebné považovať za prípad nepravej,

a teda prípustnej retroaktivity. Nová právna úprava tak do budúcna vylúčila usporiadanie zmluvných
vzťahov tak, ako to bolo vymedzené v spornej nájomnej zmluve v článku V ods. 2. V čase zániku
zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami sa preto vymedzená nová právna úprava vzťahovala aj
na automatickú prolongáciu uzatvorenej zmluvy, ktorá už bola v tomto čase neprípustná.36. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil.

37. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý zotrval na odvolacej argumentácii a navrhol
odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobe vyhovie a prizná mu voči žalovanému plnú
náhradu trov konania.

38. Ďalšie vyjadrenia neboli do odvolacieho konania predložené.

39. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
jeodvolanieprípustné(355CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutie,akoajkonaniemupredchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario)

a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku
bolo v súlade s § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP zverejnené na úradnej tabuli a webovej
stránke Krajského súdu v Prešove.

40. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a tiež v kontexte
nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci. Skúmal, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II.ÚS 78/05).

41. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav,
zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie zdôvodnil v rozsahu, ktorý

obstojí v konfrontácii s požiadavkami kladenými na kvalitu súdnych rozhodnutí. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si
osvojil náležité odôvodnenie súdu prvej inštancie. Vzhľadom na to, že odôvodnenia rozhodnutí súdu
prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV.
ÚS 372/08), pretože prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria

jeden celok, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku a len na
zdôraznenie dodáva:

42.Knámietkeinejvady,ktorábymohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievovecipodľaust.§365
ods.1písm.d)CSPjepotrebnéuviesť,žetentoodvolacídôvoddopadánataképochybeniavprocesnom

postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod zostávajúce odvolacie dôvody. Takéto pochybenia sa
stávajú relevantnými až za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Takouto vadou môže byť napríklad nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu, vykonanie
nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2 CSP, porušenie
viazanosti súdu inými rozhodnutiami v zmysle ust. § 193 CSP alebo napríklad posúdenie predbežnej

otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2 CSP,
alebo akékoľvek iné pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nespadajú pod ostatné odvolacie
dôvody a mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V postupe súdu prvej inštancie odvolací súd
naznačené ani iné vady neidentifikoval.

43. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.

7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka naplnená nebola.

44. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej
stránke a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy,ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo z vyjadrení strany nevyplynuli, ani inak nevyšli
počas konania najavo alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo,
opomenul. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnejsúvislosti.Vyhodnotenievykonanýchdôkazovsúduvedievodôvodnenírozsudkupodľa§220
ods.2CSP.Voľnéhodnoteniedôkazovsúdomprirodzeneneznamenáľubovôľuhodnotenia.Súdhodnotí
jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne
súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných

dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky. Ani táto odvolacia námietka naplnená nebola.

45. Predmetom odvolacieho prieskumu bol rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby o určenie,
že nájomný vzťah z nájomnej zmluvy číslo 4215805 zo dňa 23.08.2005 v znení jej dodatkov číslo 1 a 2
zo dňa 15.10.2007 a 12.02.2009, trvá. Žalobca bol toho názoru, že k automatickému obnoveniu doby

nájmu došlo v zmysle článku V ods. 2 nájomnej zmluvy, podľa ktorej, ak prenajímateľ alebo nájomca rok
pred uplynutím času, na ktorý bol nájom dohodnutý, písomne nevyzve druhú zmluvnú stranu na vrátenie
a prevzatie prenajatých pozemkov, zmluva sa predlžuje na určitý čas. Doba nájmu bola pôvodne
dohodnutá na 6 rokov a 10 mesiacov, t.j. od 01.01.2005 do 31.10.2011 a podľa žalobcu sa nájomná
zmluva opäť obnovila na určitú dobu 6 rokov a 10 mesiacov, t. j. do 31.08.2018 a následne sa opakovane

obnovila na dobu 6 rokov a 10 mesiacov, t. j. do 31.06.2025.

46. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie o aplikácii § 12 ods. 1 zákona
číslo 504/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia nájomnej zmluvy, ktorý umožňoval automatické
obnovenie nájomného vzťahu za tam uvedených podmienok na určitý čas. Zároveň súd prvej inštancie

správne aplikoval § 12 ods. 1 zákona číslo 504/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.11.2009, podľa ktorého
uvedené pravidlo automatickej obnovy doby nájmu poľnohospodárskych pozemkov platilo, avšak nie
v prípade, ak ide o nájom pozemkov, s ktorými nakladá žalovaný podľa osobitného predpisu, t.j. zákona
číslo 180/1995 Z.z.

47. Z uvedeného vyplýva, že pôvodná právna úprava týkajúca sa § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z.
v znení účinnom do 31.10.2009 umožňovala automatickú obnovu doby nájomnej zmluvy v súlade s § 8
ods. 1 citovaného zákona. S účinnosťou od 01.11.2009 zákon túto automatickú prolongáciu vylučoval
v prípadoch, ak predmetom nájmu boli pozemky, s ktorými nakladá žalovaný podľa osobitného predpisu.
Následná novelizácia citovaného zákona s účinnosťou od 01.05.2018 úplne vypustila ustanovenia

o automatickej obnove doby nájmu. Je potrebné uviesť, že argumenty žalobcu založené výlučne
na automatickej obnove podľa zmluvných dojednaní, sú po týchto zákonných zmenách z právneho
hľadiska neudržateľné.

48. Ust. § 12 ods. 1 zákona číslo 504/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.05.2018 má kogentný charakter

a neobsahuje inštitút automatickej obnovy doby nájmu. Z tohto dôvodu aj námietky žalobcu týkajúce
sa zmluvnej voľnosti a interpretačných pravidiel pre právne úkony podľa Obchodného zákonníka, ktoré
viac uprednostňujú úmysel strán a preferujú zmluvnú autonómiu, považuje odvolací súd za nenáležité.
Žalobca sa v tejto súvislosti domáhal uplatnenia princípu, že ak výraz pripúšťa rôzny výklad, treba ho
pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá v konaní tento výraz ako prvá použila, t.j. na ťarchu

žalovaného, ktorý zmluvy a dodatky pripravoval (výkladový princíp contra proferentem). Je nepochybné,
že v čase uzavretia zmluvy právna úprava pripúšťala automatickú obnovu doby nájmu v zmysle zmluvy.
Ako už bolo vyššie uvedené, s účinnosťou od 01.11.2009 sa automatická prolongácia nemohla uplatniť
na poľnohospodárske pozemky v správe žalovaného a od 01.05.2018 sa nemohla uplatniť vôbec.
Zmluvné dojednanie o prolongácii nájomnej zmluvy v čl. V ods. 2 nájomnej zmluvy sa tým stalo

nedovoleným a pre rozpor so zákonom, resp. pre obchádzanie zákona svojimi účinkami, podľa ust. § 39
Občianskeho zákonníka neplatným. Kogentný charakter právnej normy nie je možné prelomiť žalobcom
tvrdenou zmluvnou autonómiou.

49. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne na danú vec aplikoval prechodné ust.

§ 24d ods. 3 zákona č. 504/2003 Z.z. k úpravám účinným od 01.05.2018, podľa ktorého ustanoveniami
tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, ak
neupravujú právne vzťahy k pozemkom uvedeným v § 24 ods. 2; vznik týchto právnych vzťahov, ako
aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa posudzujú podľa doterajšíchpredpisov. Toto prechodné ust. je koncipované na princípe tzv. nepravej retroaktivity, ktorá je prípustná
a podľa ktorej právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou nového právneho predpisu sa riadia doterajšou
právnou úpravou; ich zmeny a novovzniknuté skutočnosti (akou je aj právna skutočnosť obnovenia

nájomnej zmluvy do 31.10.2021) a práva a povinnosti strán vzniknuté po nadobudnutí účinnosti nového
predpisu, sa však posudzujú už podľa novej právnej úpravy.

50. Súd prvej inštancie tiež správne vyhodnotil, že výzva žalovaného žalobcovi na odovzdanie
a prevzatie pozemkov nebola potrebná, nakoľko nájom sa skončil uplynutím doby, t. j. k 31.10.2021

a žalobca bol povinný žalovanému pozemky odovzdať.

51. Žalobca súčasne tvrdil, že súd mal nejasnosť zmluvného dojednania podľa článku V ods. 2 nájomnej
zmluvy vykladať v prospech jeho platnosti, a nie neplatnosti.

52. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 640/2014 zo dňa 01.04.2015 poukázal na

doterajšiu judikatúru (napr. I. ÚS 243/07, I. ÚS 242/07, IV. ÚS 15/2014) a zdôraznil, že „prílišný právny
formalizmusaprehnanénárokynaformuláciuzmluvynemožnozústavnoprávnehohľadiskaakceptovať,
lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie
vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov
výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k

neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie
zmluvnýchstrán,povahasúkromnéhoprávaasnímspojenáspoločenskáahospodárskafunkciazmluvy
(porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005). Neplatnosť
zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú
tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť,

preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (k
tomu pozri I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné
práva)ústavnýsúdhodnotíajrozhodnutiavšeobecnýchsúdov,ktorýmibolizákonyapodzákonnéúpravy
(vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS

1735/07, I. ÚS 26/2010)“.

53. Právny záver prijatý súdom prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje aj odvolací súd, je v súlade aj s
vyššie označeným názorom najvyššieho súdneho orgánu ochrany ústavnosti, keďže v danom prípade
neprichádzali do úvahy dve alternatívy týkajúce sa platnosti alebo neplatnosti zmluvného dojednania

podľačlánkuVods.2nájomnejzmluvy.Totižuvedenýčlánoknájomnejzmluvyvkontexteust.§12ods.1
zákonačíslo504/2003Z.z.vzneníúčinnomod01.05.2018,atospoukazomnajehokogentnýcharakter,
nemožno vyložiť inak, než tak, že skôr dohodnutá automatická prolongácia doby nájmu nemôže byť
aktuálne aplikovaná pre jej rozpor so zákonom. Z ust. § 12 ods. 1 citovaného zákona (účinného od
01.05.2018) nevyplýva explicitná automatická prolongácia doby nájmu. Žalobca namietal, že hoci táto

nie je v zákone výslovne uvedená, strany si automatickú prolongáciu môžu dohodnúť. V danom prípade
tak zmluvné strany učinili, avšak v roku 2005 za platnosti a účinnosti zákonného ustanovenia, ktoré to
výslovne upravovalo.

54. Ústavný súd SR napr. vo veci sp. zn. I. ÚS 118/2013 konštatoval, že „vždy je potrebné vychádzať

z individuálnych, teda na konkrétnych zisteniach založených rozmerov každej súdom prejednávanej
veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť komplikované a netypické; to však nezbavuje
všeobecné súdy urobiť všetko pre nájdenie spravodlivého riešenia, akokoľvek sa to môže javiť zložité.“

55. S poukazom na vyššie uvedené a s prihliadnutím na okolnosti prejednávanej veci je tiež potrebné

zdôrazniť, že účelom novelizácie zákona č. 504/2003 Z. z. s účinnosťou od 01.05.2018 bolo odstrániť
komplikácie spojené s automatickým predlžovaním doby nájmu podľa nájomných zmlúv. V praxi sa
často vyskytovali prípady, keď zmluvné strany mali problém odsledovať trvanie doby nájmu a vyzývať
na prevzatie a odovzdanie pozemkov, keď zo strany rôznych subjektov dochádzalo k uplatneniu
priamych platieb na totožné plochy, ktoré boli predmetom pôvodnej nájomnej zmluvy a neskoršie

uzavretej novej nájomnej zmluvy, čoho dôsledkom bolo podávanie súdnych žalôb. Aj v kontexte účelu
prijatia novej právnej úpravy je potrebné nachádzať spravodlivé riešenie danej veci. Preto aj úmysel
zmluvných strán existujúci v čase uzavretia nájomnej zmluvy zo dňa 23.08.2005 v znení dodatkov zo
dňa 15.10.2007 a zo dňa 12.02.2009 nemožno uprednostniť pred právnou úpravou prijatou najmä zaúčelom vylúčenia aplikačných problémov tkvejúcich v zmluvnom dojednaní o automatickej obnove doby
nájmu poľnohospodárskych pozemkov.

56. Žalobca tiež namietal, že svojho nároku sa domáhal poukazujúc na čl. V ods. 2 nájomnej zmluvy,
a nie na zákonnú úpravu. Je však potrebné uviesť, že konanie zmluvných strán sa musí pohybovať
vprávnomrámci.Aknazačiatkuzmluvnéhovzťahuprávnaúpravaumožňovalaautomatickúprolongáciu
doby nájmu, ale ak táto sa v priebehu trvania právneho vzťahu zmenila, nemožno sa odvolať na zmluvné
dojednania, ktoré sa uplynutím času dostali do rozporu so zákonom v dôsledku jeho novelizácie, ktorá

bola prijatá práve pre tento účel.

57. Ak žalobca argumentoval tým, že ani vtedajšia, ani súčasná právna úprava nezakazovala zmluvne
si dojednať automatickú obnovu zmluvy, v tejto súvislosti je potrebné pochopiť úmysel zákonodarcu,
ktorý zo zákonnej úpravy vylúčil automatické predlženie doby nájmu na určitý čas. Ako už odvolací súd
uviedol, udialo sa to práve z dôvodu, že automatická prolongácia zmlúv o nájme poľnohospodárskych

pozemkov vyvolávala v praxi značné problémy.

58. Odvolací súd sa zároveň stotožňuje aj s názorom súdu prvej inštancie o tom, ako posúdil prolongáciu
nájmu z hľadiska jeho dĺžky. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je znenie zmluvy ohľadom automatického
predlženia doby nájmu na určitý čas nejasné a neurčité. Zo znenia zmluvy nemožno bez ďalšieho

vyvodiť, že zmluva sa mala predĺžiť na ďalších 6 rokov a 10 mesiacov, ako bolo pôvodne dohodnuté.
Zmluva totiž v čl. V ods. 2 neobsahovala konkrétne a žiadnym výkladom nespochybniteľné ustanovenie
o tom, že predĺženie na určitý čas sa vzťahuje k pôvodne dohodnutej dobe nájmu upravenej v ods. 1 čl.
V predmetnej zmluvy. Keďže toto zmluvné dojednanie je neurčité, z hľadiska § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka ho súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako neplatné. Správne potom súd prvej inštancie

z dôvodu neurčitosti tohto dojednania aplikoval zákonom stanovenú dobu nájmu v súlade s § 8 ods. 1
zákona č. 504/2003 Z. z. aj pre prípad automatickej prolongácie, a to až do času, dokiaľ táto nebola zo
zákona úplne vypustená.

59. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a dostatočne zdôvodnil

a zrozumiteľným spôsobom predostrel svoje myšlienkové pochody a právne úvahy. V tejto súvislosti
je tiež potrebné pripomenúť, že súd nemusí dať odpoveď na všetky argumenty, ktoré strany v konaní
predložia, ale len na tie, ktoré majú zásadný význam pre rozhodnutie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
tieto kritériá spĺňa. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že nie je porušením práva na spravodlivý proces,
ak súd nerozhodne v súlade s očakávaniami strany, pokiaľ svoje rozhodnutie postaví na zrozumiteľnej

a odôvodnenej argumentácii, čo si súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku splnil.

60. V prejednávanej veci sa odvolací súd inšpiroval rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
11Co/38/2023 zo dňa 20.03.2024.

61. Žalobca predostrel odvolacie námietky takého charakteru, ktoré neboli spôsobilé inak vyhodnotiť
skutkový alebo právny stav odvolacím súdom. Zároveň odvolací súd v postupe a rozhodnutí súdu prvej
inštancie neidentifikoval inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

62. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a §
255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní nebol žalobca úspešný, a preto mu náhrada trov konania nepatrí.
V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, a preto mu odvolací súd priznal voči neúspešnému žalobcovi
plnú (100 %) náhradu trov odvolacieho konania.

63. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).